5.0.02

Knihy inšpirujúce a formujúce, knihy rozširujúce rozhľad a ponúkajúce nový pohľad na viac i menej známe témy

Na policiach kníhkupectiev čakajú tony kníh, ktoré nezodpovedajú obsahom svojej komerčnej cene, sú to produkty snažiace sa zaujať obalom či deklarovanou témou a previesť peniaze z účtu zákazníka k vydavateľom a predajcom. V na tomto princípe založenej ekonomike ťažko uvedený trend zvrátiť, preto sa zameriam len na oblasti, v ktorých mám živú skúsenosť. Existuje tu veľa kníh, ktoré so závažnými témami pracujú ľahkovážne, či úplne pomýlene - čo môže byť na škodu čitateľovi, aj ľuďom, s ktorými bude s ovplyvneným vedomím ďalej komunikovať. Preto vyberám výtlačky, ktoré z môjho pohľadu pracujú so svojimi témami zodpovedne, hĺbkovo a úprimne.

Tu uvedené diela ma inšpirovali, rozšírili moje poznanie, ovplyvnili cestu po ktorej sa uberal môj duševný vývoj. Výnimočné sú najmä preto, že napriek ich aktuálnosti a presnosti, sú v záplave "štandardných publikácií" málo známe. Ich filozofie sa môžu zdať byť vo vzájomnom filozofickom konflikte - tento rozpor ponúkam ako pridanú hodnotu, možnosť vidieť veci z viacerých strán a vytvoriť si celkový, nielen jednostranne zaujatý obraz. Veď ako hľadať pravdu tam, kde je len nekritický hromadný súhlas?

Jedinou podmienkou k ich čítaniu je azda odvaha konfrontovať svoj "názor" (ironicky, žijeme v dobe názorov) s niečim novým, ba čo viac - ochota prijať nové, ak jeho argumenty vyvrátia našu predošlú mienku. Paradoxom ľudského myslenia je, že nikdy si nemôžeme byť istí, či sú naše teórie správne - až do chvíle, keď ich niečo nepoloží na lopatky. Dovtedy môžeme len slepo veriť. Pokladám za dobré spraviť súčasťou svojho života vedomé vyhľadávanie takejto pozitívnej konfrontácie, neustrnúť pri prvom názore, ktorý prevezmeme či si sami vytvoríme. Neustále neúnavne testovať všetky svoje teórie a filozofie. To pokladám za súčasť duchovného života, životnej cesty.

I. Duša, duch, duchovno (spiritualita), mágia, viera, náboženstvo

Moderná doba uteká od duchovna, po storočiach zlej skúsenosti s ním - a zároveň ho zúfalo hľadá, pretože jediná alternatíva ktorú našla bezduchý materializmus, neuspokojuje. Nasledujúce knihy odporúčam tak tým, ktorí voči duchovnu (s obrazom organizovaného náboženstva, cirkvi, tmárstva, nevedeckých povier) cítia odpor, aj tým, ktorí sa už naopak duchovna horlivo dožadujú, ale tušia či netušia nebezpečenstvo šarlatánstva, guru kultov a osobných predsudkov.

Marion Weinstein vo svojej knihe [Positive Magic] Pozitívna mágia (Votobia, 1997), predstavuje modernú čarodejnícku prax, súborne zastrešenú hnutím wicca. To sa pokúša nadviazať na predkresťanské korene európskeho duchovného života, zakomponúvava však aj rôzne cudzokrajné tradície (šamani) a ezoterické techniky (veštba). Kniha má schopnosť osloviť aj presvedčeného vedca, ateistu, či agnostika - môže ju poňať ako modernú psychológiu, ktorá pre kvalitné vyjadrenie zložitých konceptov využíva obraznosť mystiky. Pozitívna mágia je iným pomenovaním pozitívneho myslenia, programu, ktorý človeka môže zachrániť zo zajatia sebaublíženosti, sebaľútosti, "smoly", "mnesaničnedarí". Nemusí byť konečnou stanicou, pozdvihne človeka na vlastné nohy, na nich bude ďalej kráčať po svojej duchovnej ceste. Táto kniha je jedna z mála, ktoré varujú človeka pred nebezpečím, ktoré na tejto ceste číha - či to bude okultizmus, šamanizmus, ezoterizmus, alebo niektoré z veľkých náboženstiev. Čarodejnícke rede - "konaj slobodne ako chceš, pokiaľ neškodíš nikomu druhému" - je základom akéhokoľvek morálneho systému. Pravidlo - "všetko čo spravíš sa Ti (niekoľkokrát) vráti" - je príkladom prepojenia slobody a zodpovednosti. Definícia dobrého konania - "zo slobodnej vôle - pre blaho všetkých" - je výnimočná medzi duchovnými systémami. Na jednej strane má pevné hranice, na druhej strane uprostred nich dáva človeku väčšiu voľnosť, než nezmyselné náboženské prikázania. Čarodejnícke kúzlo nie je ničím iným než formou motlitby, či myšlienky so schopnosťou nasmerovať podvedomie človeka ku konaniu so žiaducim výsledkom.

James Hillman ponúka na prvý pohľad opačný postup. Jeho kniha [The Soul's Code: On Character and Calling] Klíč k duši (Portál, 2000) nevedie človeka k tomu, aby pevne uchopil opraty svojho osudu, prial si a napĺňal svojej priania, ale aby sa istým spôsobom poddal. Nie nutne vyššej bytosti, ale svojmu životnému zámeru, ktorý presahuje jeho vedomie a narodenie, svojej jedinečnosti (využiť to, na čo má talent a nesiliť sa v tom, v čom nevyniká), okolnostiam ktoré sa votkávajú do príbehu života. Podobne ako žaluď, ktorý má v sebe svoj genetický kód, vyklíči a vyrastie z neho strom, ktorý síce ohýba vietor, vplýva naň prostredie, ale nevyrastie z neho nič iné než dub. Tento živý organizmus nepredstavuje len veľkolepé ideály ducha ako sú čistota, jasnosť či náboženské nebo (rásť do výšky za slnkom), ale aj potreby duše, ktorá túži po hĺbke, ktorú nachádza neraz i vo veciach prízemných, každodenných a špinavých (korene vrastajúce do zeme). Svetlo a temnota, čistota a zašpinenie, zámery a potreby - spolutvoria ľudskú bytosť.

Thomas Moore sa vo svojej psychologickej terapii nechal inšpirovať Jamesom Hillmanom, aj archetypálnymi konceptami C.G. Junga. [Care Of The Soul] Kniha o duši (Portál, 1997, 2001, 2007) približuje a rozvíja Hillmanove pohľady na rôznych mytologických príbehoch, ktoré dáva do súvislosti s významnými situáciami príbehu života. Rozlišuje medzi telom, rozumom (racionálno), egom ("ja chcem"), duchom (veľkolepé ideály) a dušou (hlboké potreby), ktorá je v centre jeho pozornosti. Je to ona, kto si žiada odohrávanie posvätných príbehov. Neraz sa dostáva do konfliktu s egom aj s duchom, ktorý voči nej (prijímajúcej) vystupuje ako mužský princíp ("poďme urobiť"). V precíznom a detailnom rozbore nuansí mýtov ponúka prevapujúco nový pohľad na známe javy ako narcizmus, depresia, žiarlivosť, sexualita - ktoré často v jeho výklade prestávajú byť problémami, ktoré treba hrdinsky silou riešiť. [Soul Mates] Kniha o láske a přátelství (Portál, 1998, 2001, 2007) popisuje zvláštnosti sveta lásky a medziľudských vzťahov, aj mnohé skryté a nevypočuté potreby duše, ktorých vyjadrenie nachádza znova v najznámejších a najzákladnejších príbehoch mytológie a kultúry. [Dark Eros] Temný eros (Portál, 2001) si za svoj odrazový bod berie diela Marquise de Sade (Justína a Julieta), ktorých sprostý jazyk a neraz monotónne vyratúvanie a opakujúce sa opisy popisuje ako svojský nástroj ponorenia sa do temna (opustenia bežnej cesty), z ktorého sa vracia duša pozmenená a možno dospelejšia. Sado-masochizmus, temná erotika, sexualita kde sa bolesť pojí s rozkošou - opisujú alternatívnu duchovnú cestu. Potrava, ktorou duša žije, nie sú len okamihy šťastia, ale aj ťažké chvíle, v ktorých sa mení, vyvíja, rastie, utvára a nadobúda úplnosť. [Dark nights of the soul] Temné noci duše (Portál, 2009) presne túto "potrebu" skutočného života na zemi - nielen s príchuťou raja, ale aj pekla - popisuje. Umožňuje človeku pýtajúcemu sa "prečo?" "prečo ja?" "ako som si to zaslúžil?" uvidieť ťažké životné situácie (rozchod, vážna choroba, smrť blízkeho) ako súčasť svojho životného príbehu, ktorý nie je len dlhotrvajúcim happyendom, ale má i svoje konflikty a peripetie, na ktorých sa vyjasňuje charakter duše, tá sa premieňa a dosahuje zložitosť, ktorá je jej vlastná - dospieva. Bývalý mních, ktorý opustil kláštor a založil si rodinu neraz čerpá i z mytológie, literaúry a tradície kresťanstva, ktoré ponúka v zriedkavo videnej podobe - nie ako sústavu dogiem a prikázaní, ale ako studňu príbehov s metaforickou kvalitou, ktoré možno využiť v každodennej starostlivosti o dušu. Je to kresťanstvo otvorené všetkým, nevnucujúce, neznásilňujúce dušu, je to časť histórie ľudstva, na ktorom možno objavovať povahu človeka. [Writing in the Sand] A psal prstem do písku (Portál, 2010) je rozborom odkazu Ježiša Krista presne v tomto duchu.

Liz Green a Juliet Sharman-Burke vo svojej knižke Životní cesta v zrcadle mýtů [The Mythic Journey] (Portál, 2001) ponúkajú ďalšie viac i menej známe príbehy na ktorých predstavujú ďalšie spôsoby, ako ich čítať v zmysle hlbinnej psychológie.

Oboznámený s prácami týchto ľudí, čitateľ sa môže pustiť do starostlivosti o vlastnú dušu (a snáď i o svojich blízkych, dušu komunity, mesta, krajiny) spolu s hocakou knihou mytológie. Na pochopenie - alebo skôr duševné uchopenie čakajú mnohé ďalšie antické báje, stredoveké povesti, alebo rozprávky na ktorých sme vyrástli.

Spojenie dvoch zdanlivých antipólov - mágie (vedenie vlastného života, naplňovanie vlastných prianí) a načúvanie duši (napĺňanie jej potrieb, poddanie sa archetypálnym príbehom, prijatie životných peripetií) - je nepochybne pre človeka výzva. Cesta, ktorú toto "zváranie nespojiteľného" predstavuje nepochybne človeka premení. Spôsobov akým dva odlišné prístupy zladiť (možno i bez výsledného "tajomného vzorca") je viacero, človek vynaloží veľa energie a popri tom určite nadobudne bohatú duchovnú vedomosť. Stav, do ktorého sa presunie, nie je len rozpoltenosť, ale priznanie dvojakej povahy čohokoľvek vo svete. Duch a duša, animus a anima, meniť svet na svoj obraz alebo prijať udalosti tak ako sa dejú, hrdinstvo alebo pokora, prispôsobiť sa, alebo prispôsobiť si... životné otázky bez jednoduchej odpovede. Pravdivosť života vo chvíli, keď veci dokážeme vidieť z viacerých pohľadov. Stará modlitba vraví: "(Bože) daj mi odvahu zmeniť to čo môžem a silu prijať to čo nemôžem, aj múdrosť rozoznať jedno od druhého."

Dva smery, ktoré som uviedol, by nemali odradiť ani svetsky a materiálne zložených ľudí - ak k nim na prvý krát pristúpia ako k forme (modernej, zmysluplnej) psychológie. Nemenej dôležité je, že predstavujú osobné duchovné hľadanie, ktoré ostro kontrastuje s pasívnym prijatím právd a obmedzení vo forme náboženstva. Mágia ducha i starostlivosť o dušu sú skutočným duchovným životom, na rozdiel od viery, príslušnosti, fanatického zápalu - ktoré môžu mať paradoxne čisto materialistický charakter. Svetové náboženstva je dobré vidieť v celom súbore - vzájomnej podobnosti, ovplyvňovania, aj rozporom, ale hlavne vo fakte, že je ich viac a každé si nárokuje Jedinú Pravdu.

Gore Vidal je čiernou ovcou Amerického impéria, jeho politickej aj umeleckej elity. Jeho názory sú naozaj nekonformné, nie bombasticky kontroverzné s cieľom vyvolať mediálny škandál a strhnúť pozornosť. napriek výnimočnosti jeho tvorby, je medzi inými autormi (snáď viac stráviteľnými stredným prúdom, strednou triedou, strednou inteligenciou) málo známy. Jeho kniha [Creation] (1981, Vintage - 2002) je príbehom človeka, ktorému historická zhoda okolností umožní žiť v rôznych typoch politických zriadení (predobraz demokracie i autokracie), aj náboženských svetonázorov. Hoci na začiatku a na oko horlivý a vo viere neoblomný, porovnajúc Zoroastriánstvo (predobraz kresťanstva či islamu) s gréckym polyteizmom, hinduzimom a buddhizmom i konfuciánstvom - v starobe priznáva neistotu, rozpaky i skepsu. Hoci sa jedná o historickú fikciu (synovec Zoroastra, stretáva sa Buddhom aj Konfuciom), jej obsah je mnohokrát pravdivejší a odkaz zmysluplnejší, než u väčšiny "faktografií". S mnohosťou právd zoznamuje čitateľa nielen ako esej, ale v podobe príbehu, do ktorého sa dokáže vžiť a prejsť myšlienkovým vývojom spolu s jeho postavami. [Julian] (1962, 1964, Vintage - 1990, 1992) je ďalším umeleckým spodobením na základe skutočných udalostí - v tomto prípade života cisára, ktorý sa ako posledný pokúšal zvrátiť nástup v tej dobe už silného, intrigánskeho a sebaistého kresťanstva - a vrátiť sa k tradičným rituálom a kultom. Pohanstvo nevykresľuje ako zatratený ideál, ale čo je podstatné, mnohé z "nemenných" a "neomylných" faktov kresťanstva predstavuje ako výsledok dobového mocenského boja. Kniha je jedinečná najmä pre mnohé situácie, postrehy a rozhovory, ktoré vystihujú charakter kresťanstva viac v jeho úplnosti, i črtami, ktoré u tejto posvätnej autority neradi vidíme. Akousi protiváhou historických fikcií sú jeho osobné memoáre, ktoré z dôvodu rodinnej blízkosti americkým vládnucím klanom (napr. Kennedyovci), veľkej časti života strávenej vo vysokých kruhoch sveta - či už politických, alebo umeleckých - predstavujú portrét prinajmenšom dvadsiateho storočia. A ten je neraz v rozpore s "oficiálnym dejinami" - preto možno jeho knihy [Palimpsest] (1995, Penguin - 1996) a [Point To Point Navigation] (2006, Vintage - 2007) poňať ako alternatívne čítanky histórie - overené osobnou skúsenosťou (prosté klebiet z druhej ruky), písané so zručnosťou rozprávača a literárneho majstra, s temným nádychom Skeptika, "ktorý videl a preto neverí". Odporúčam aj niekoľko českých rozhovorov a preložených článkov: Zlatý věk, Jsem dokonalý příklad cenzury v USA, Jako vždy kontroverzní Gore Vidal, Rozhovor s Gorem Vidalem, V USA budeme mít brzo diktaturu.

Judaizmus, Kresťanstvo, Islam, Baháizmus - vychádzajúc jedno z druhého - sú si v mnohom podobné, preto je dobré sa oboznámiť (hoci nie nutne bez výhrad prijať) i s náukami Východu. Tie neraz predstavujú nielen iný súbor postáv a príbehov s mravným ponaučením, ale úplne iný typ myslenia, napríklad mimo koncepta "boja dobra a zla". Západ, nespokojný s tmárstvom abrahamického monoteizmu, ani s druhým extrémom materialistického ateizmu, v nich hľadá východisko, nové, ľudskejšie, prirodzenejšie a pravdivejšie duchovno. Každá z týchto kozmológií môže obohatiť človeka (napríklad svojimi príbehmi, ktoré neuchopíme doslovne, ale ako metafory) - dôležité je však mať na pamäti ich mnohosť a paradox, ktorý z nej vyplýva.

Herman Hesse vo svojej novele [Siddhartha] Siddhártha (Petrus, 2005) približuje západnému človeku príbeh vnútornej premeny (s črtami duševného povolania) bohatého princa Siddhárthu v Buddhu. Na bedrách jednej náuky vzniká druhá, tak ako Kristus prišiel reformovať židovskú kmeňovú vieru, ponúknuť novú vieru (ktorá zo starozákonnej tradície a pohľadu na svet vychádza, ale ju aj prekračuje) - aj Buddha vzišiel z kastového indického prostredia, život v ktorom ovláda karma - a umožňuje človeku ukončiť cyklus neustálych znovuzrodení (hinduizmus) a dosiahnuť vyslobodenie - nirvánu (buddhizmus). Táto nová viera, podobne ako kresťanstvo, sa viac uchopila v cudzom svete, než v domácom prostredí.

Lao-c' (Laozi), svetský, ľudský a viacmenej nezbožštelý spisovateľ, je otcom ďalšieho z veľkých náboženstiev Ázie - taoizmu. Jeho útla, no obsahom nesmierne bohatá knižočka  [Tao Te Ching / Dao De Jing] Tao te ťing (napr. Dokořán, 2005, 2007) predstavuje v nespočte veršov jednoduchý koncept duality, z akého je stvorený celý svet, všetko čo je. Táto dvojakosť je iná než v abrahamickom svete - nie je to dobro a zlo v boji, ktorý muí jeden vyhrať a druhý prehrať. Je to dvojmosť pojmov, ktoré sa navzájom dopĺňajú, jeden neexistuje bez toho, aby sme popísali aj jeho opak - tak ako noc a deň, príťažlivosť a odpudivosť, stálosť a premena. ani jeden nie je označený za dobrý a ani jeden nie je zatratený ako zlý - oba jednoducho sú, občas jeden preváži a inokedy sa znova vrátia do rovnováhy. Existuje mnoho lepších i horších prekladov ktoré viac či menej tvrdia, že sa najlepšie približujú správnemu výkladu, pochopeniu, alebo významu záhadného pojmu "tao". No podstata je jedna, istým spôsobom veľmi jednoduchá, hoci zároveň zložitá na poňatie (objavenie) a preto ju Lao-c' ilustruje na množstve podobenstiev. Je to ako vymenúvať množstvo súčinov a výsledkov z malej násobilky, než človek pochopí koncept násobenia.

[I Ching / Yì Jīng] I-ťing je kniha, ktorou sa nepýši jeden autor či prorok. Je to súbor čínskej mytológie, kozmológie od stvorenia sveta po súdobé politické problémy, zbierka prirodzených zákonitostí (hoci nie zákonov), nástroj veštby - s ktorým sa radili bežní ľudia, cisári, Mao Ce Tung, aj moderní biznismeni. Pre toho, kto neverí horoskopom, môže knihu poňať ako hocakú inú (svätú) knihu rád, či metaforickej (jungovskej) psychológie, ktorá ponúka niekoľko desiatok obrazov, situácií, resp. nazerania na problém. Orákulum (nástroj veštby) je spôsob, ako vybudiť vlastné podvedomie (fantáziu) a umožiť vedomiu porozprávať sa s ním a dospieť ku krokom (riešeniam), ktoré budú odobrené zosúladeným videním oboch strán. Prekladov I-ťingu je veľa, od jednoduchých vreckových až po špecifické (taoistické, či napr. moralizujúce). Mnohé západné preklady sa nevedia rozlúčiť s tunajšími konceptami ako Boh, morálka, hriech, čistota (panenstvo, nepoškvrnenosť), poslušnosť (podriadenosť), vodca, preto ako najvernejší odporúčam preklad Richarda Wilhelma, ktorého I-ťing (Portál, 2003) je úplný, vrátane obsiahleho a dôležitého uvedenia do čínskej kozmológie, mytológie a spôsobu myslenia, ktoré sú kľúčové pri čítaní a výklade obrazov. Pre uľahčenie každodennej práce a náčrt šírky v akej možno obrazy vykladať odporúčam I-ťing, Pracovní Kniha proměn  (Synergie, 2003), ktorej autorom je R.L.Wing.

Stella Hyde a jej [Darkside Zodiac] Temný zvěrokruh (Levné knihy, 2009) vychádzajú zasa zo západného nástroja veštby - známeho ako horoskop - ktorý sa však nezrodil na stránkach moderných zábavných časopisov, ale pochádza zo starobylej mytológie Egypta, ktorého kultúrny kontext sme už zabudli. Znamenia zverokruhu môžeme chápať ako alternatívne charakteristiky (podobne ako štyri osobnostné typy), pomocou ktorých si zjednodušujeme komunikáciu a šetríme sa obsiahlých popisov. Od bulvárnych jednoriadkových horoskopov ("stane sa Ti to a to" - bez možnosti zmeniť to) sa "seriózna astrológia" ("je zvýšená pravdepodobnosť pre..." - s možnosťou voľby) dištancuje. Kniha Hydeovej je zaujímavá tým, že nepredstavuje črty znemní tradične pozitívnym spôsobom, ale ukazuje, ako škaredo ich môžu vidieť tie druhé. Umožňuje tak človeku zasmiať sa vlastnej ješitnosti - tento temný prístup je ako terapia horkými kvapkami, ktoré sú nakoniec predsa len ku prospechu. Temná a svetlá strana sa dopĺňajú.

II. Rod, pohlavie, sexuálna orientácia, mužnosť, ženskosť,, machizmus, feminizmus

Slovenské povedomie je ešte stále do veľkej miery zahltené poverami nielen vo vzťahu k sexuálnej orientácii, ale i rodovým stereotypom, dvojakej výlučnosti pohlaví a sexualite vôbec. Tu ponúkam knihy, ktoré do hmly predsudkov vnesie trochu vedeckej ostrosti, do umelého sveta náboženských a machistických nezmyslov vnesie trochu prírody a prirodzenosti. Pohlavím, ktoré je v tomto pohľade zväčša pôvodcom a zároveň problémom samým - sú muži.

Élisabeth Badinter sa snaží vo svojej práci [XY, de l'identité masculine] XY - Identita muža (Aspekt, 1999) odpovedať na otázky, kto je to muž, čo je to mužnosť. Hoci označovaná ako "feministka", pristupuje k "drsnejšiemu pohlaviu" citlivo, s rešpektom a záujmom. Pasáže ilustrujúce zrodenie chlapa (muž sa mužom nerodí, tak ako žena, on sa musí mužom stať a neustále to dokazovať) vo forme rituálov dospelosti sú šokujúce, alternatívne prístupy k mužskosti zasa prekvapujúce. Nič neskrýva - a tak odhaľuje mužov ako neschopných vlastnej pozitívnej definície ("muž nie je..."), nevediacich komunikovať a vyjadrovať pocity nie preto, že by po tom netúžili, ale "pretože sa to nepatrí", nedospelých a detinských (či už v panovačnosti, vystatovačnosti, alebo sebeckosti), alebo ako elitný a uzavretý klub - no nekončí pri púhom odsúdení, ale ukazuje, že z týchto nezmyselných tesných nohavíc sa dá vyzliecť.

Leslie Feinberg, transgender, komunista, aktivista, spisovateľ, je osobou najpovolanejšou, aby priblížil otázky sexuality, rodu i pohlavia, tak ako to robí vo svojej knihe [Transgender Warriors] Pohlavní štvanci (G plus G, 2000). Snaží sa ozrejmiť zložitosť spoločnosťou zjednodušovanej témy, rozohnať stereotypy (dve pohlavia, dva rody, "chlapci nosia modré nohavice, dievčatá ružové sukne"), načrtnúť spojité množiny týchto kategórií, predstaviť "nové" pohlavia, dať človeku možnosť hľadať a sám definovať vlastnú identitu - a zároveň predstaviť príklady ľudí z rôznych dôb a kultúr, ktorí nespadali (a občas ani nemuseli) do dnešného ostrého rozdelenia, ktoré sa zdá odveké a nemenné a jediné správne.

Steve Biddulph je muž, svoju knihu [Manhood] Mužství (Portál, 2007) píše pre mužov - a hoci vo svojich východiskách pripomína diela feministiek (odmieta chlapácke stereotypy, machizmus, koncept "silného, drsného, drzého, bezcitného, neplačúceho, mĺkveho, súťaživého a majetníckeho pohlavia), dáva mužom východiská a predstavuje cestu hľadania zdravej identity, ktorú zatiaľ toto vládnuce a sebaisté pohlavie nemá. Nevytvára akéhosi kastrovaného, nemužného, prejemnenlého muža, ale naznačuje, ako rozvíjať mužské vrodené predispozície pozitívnym (nedeštruktívnym) spôsobom. Namiesto pochabých a riskantných "kúskov" na efekt (vystatovanie, predvádzanie) - odvahu zastať sa tých, ktorých utláčajú, ponižujú, vysmievajú. Namiesto slabošského siláctva v gangu (partii, tlupe) schopnosť obhajovať svoj názor. Namiesto trucovitej neústupnosti sila priznať chybu. Namiesto zaťatosti húževnatosť nazvodry podmienkam. Namiesto súťaživosti, vzájomných súbojov a násilia - použitie sily a odolnosti tam kde je treba, na dosahovanie cieľov, završovanie diela. Cieľavedomosť vyvážená ohľaduplnosťou, rozum odpĺňajúci sa s citom, drsnosť (voči podmienkam) so schopnosťou nehy (voči deťom, priateľom, partnerom).

III. LGBT dejiny

Homosexualita ako hriech. Homosexualita ako zločin. Homosexualita ako choroba. Homosexualita ako slabosť. Homosexualita ako móda. Homosexualita ako fáza. Všetko kultúrne prežitky ovplyvnené abrahamickými náboženstvami a kultúrou, ktoré pestovali - od kultu panenskosti (naproti špinavosti sexu, ktorý je dobrý len na rozmnožovanie) po horlivosť bojovníkov (s posvätenými mečmi a egom machov). Hoci už v časti sveta zastarali, doma sa s nimi lúčime pomaly a akoby neradi.

Colin Spencer bez okolkov predstavuje [Homosexuality. A History] Dejiny Homosexuality (Slovart, 1999), ktoré sú neznámim, ale neopomenuteľným pohľadom na udalosti, ktoré hýbali svetom. Dejiny mnohých národov, kultúr, náboženstiev - v porovnaní s nimi vyzerajú ako krátkodobé pletky, ktorým väčšinová spoločnosť prikladá priveľký význam - hoci príbehy nepochopenia, nevyslovených túžob a perzekúcie prirodzenosti sa tiahnu naprieč históriou. Dejiny homosexuality by nemali ostať knihou pre menšinu, pretože ich podtext je obžalobou tuposti a machizmu, väčšine kladie k nohám hanbu a vyzýva k náprave. Kniha vyvracia pohodlné predsudky, že homosexualita je problémom niektorého národa či skazenosťou modernity, pretože príťažlivosť a city k rovnakému pohlaviu sú univerzálne, prítomné v každej dobe a na každom mieste Zeme. Poznajú ich arabi, peržania, indovia, číňania, japonci, rusi, európania, rusi i pôvodní američania. Rôzne je len ich prijatie či odsúdenie.

Jonathan Ned Katz si vo svojej práci nazvanej [Love Stories] (The University of Chicago Press, 2001) s podtitulom "sex medzi mužmi pred homosexualitou" ukrajuje možno menší kus dejín, no neobmedzuje sa len na príbehy a pocity gayov a lezieb. Z medicínskej kategórie homosexuality sa vyníma, pretože popisuje epochu, hoci nie tak dávnu, keď ešte takéto označenie neexistovalo. Neexistovala ani homofóbia v dnešnom význame, ani heterosexuáli, ani povinný odpor, strach či nenávisť voči "buzerantom". Hoci boli kategórie pohlaví, rodov a príslušných stereotypov prísne rozdelené, mužnosť sa ešte nedefinovala tak strojene, mnohé "dovolené" polohy a prejavy bežných chlapov by dnes väčšina nazvala ako zženštilé či nemužné. Medzi mužmi sa tvorili priateľstvá, ktoré neboli len účelové či príslušnosťou k svorke, ale mali silný romantický náboj, aký nemal obdoby vo vzťahu mužov a žien. Muži si vzájomnú náklonnosť bežne prejavovali dotykmi i objatiami, písali si takmer ľúbostné listy, spávali v jednej posteli - a nezriedka bez vzbudenia rozruchu. Fyzické túžby tu samozrejme boli, no ešte si len hľadali pomenovanie a naplnenie zostávalo v platonickej rovine. Autor túto romantiku približuje na príbehov naozaj známich osobností, akým bol vzor národa Abraham Lincoln, či jedna z básnických ikon Walt Whitman. Popisuje vek nevinnosti, nad ktorým sa zmrákala nová hystéria.

John Ibson v knihe [Picturing Men] (The University of Chicago Press, 2002) opisuje toto "storočie mužských vzťahov v kažodennej americkej fotorgafii" - a približuje tak nepoznané a nevysloviteľné vo forme obrazov, na ktoré v dnešnej audiovizuálnej kultúre nie čitateľ, ale skôr divák v tak veľmi dá. Tie súc pravdivými fotografiami zo svojej doby zarážajú fyzicky zjavnou mužskou intimitou a nehou, ktorá tak kontrastuje s kovbojským/rapperským/skinheadským ideálom dneška.

Walter L. Williams popisuje iné dejiny Ameriky, alebo dejiny inej Ameriky v etnografickej súhrnnej práci [The Spirit and The Flesh] (Beacon Press, 1986, 1992). Sexuálna rozmanitosť v kultúre pôvodných američanov bola neporovnateľne širšia, než priniesla invázia puritánov a misionárov, ktorí obracali celý svet na svoju jedinú pravdu. Za niekoľko desaťročí sa zhostili polohy machizmu (od homofóbie, po alkoholizmus) spolu s technickými vymoženosťami ktoré vytvorila paralelná kultúra cudzích kolonistov a tradície takmer upadli do zabudnutia. Odtiaľ ich Williams, tak ako mnoho iných etnografov, znova vyhrabáva. Ľudia, ktorých sexualita, ale ani rodová identita sa nezhodovali s fyzickými črtami, prináležali k tretiemu a štvrtému pohlaviu. Stáli medzi mužmi a ženami, vynikali prednosťami oboch, ich úlohy v spoločenstve boli kombináciou či slobodným výberom medzi (bojom a obstarávaním potravy či starostlivosťou o domácnosť a deti). Ba čo viac, popri občasných žartovných poznámkach sa tešili výnimočnej úcte celého kmeňa, zastávali úlohu šamanov - prostredníkov s božským a duchovným svetom - prvých medzi ženami, ale aj mužmi. Neraz mali spôsoby, ktoré možno prirovnať k súčasným "queens" medzi teplými, sexuálne žili prevažne s heterosexuálnymi mužmi, či už v partnerstvách, alebo s príležitostnými návštevami, ktoré pre mužov boli cťou. Kmene verili, že bez týchto ľudí dvoch duchov, ktorí mali silu spájať a uzmierovať mužský a ženský svet a ktorí mali prirodzené duchovné schopnosti (obdoba dnešného silného zastúpenia teplých medzi umelcami ale aj kňazmi a zvýšený záujem o spiritualitu pred bojom a akciou) by ich kultúra zanikla. Kniha sa prerezáva rôznymi národmi južnej, ale hlavne severnej Ameriky a prestavuje rôzne two-spirit osobnosti. Mimo jej záber, pre porovnanie sa ponúkajú kultúry, ktoré teplých vylúčili - sú poznačené podstatne vyššou mierou rôznorodého násilia a disharmónie s prírodou, na pokraji rozkladu. Toby Johnson a Williams spolu, na základe Williamsových výskumov, napísali román [Two Spirits: A Story of Life With the Navajo] (Lethe Press, 2006) v ktorom tento pre nás tak cudzí svet približujú na príbehu s jednoduchým literárnym jazykom. Aby priebeh tohto stretu západnému čitateľovi ešte uľahčili, dejová línia sa začína príchodom mladého vládneho splnomocnenca do indiánskej rezervácie, v tej dobe skôr koncentračného tábora (aj na tento moderný vynález ma patent Amerika). Tu sa oboznamuje s "barbarskou" kultúrou Diné (Navajo), nadväzuje ľúbostný a neskôr partnerský vzťah s nadleh (mužom ktorý žije ako žena), šamanom a ústrednou postavou kmeňa, súčasne sa dostáva do konfliktu s vojenskými a misonárskymi ambíciami vlastnej frustrovanej, ale arogantne agresívnej kultúry. Po období "zlých indiánov" a "statočných kovbojov" hollywoodu prvého filmového storočia a krátkom období hrdinských mayoviek a osvietených filmov (Thunderheart, Windtalkers), táto tvár pôvodnej kultúry na svoje filmové portréty ešte stále čaká. Snáď sa jej po teplých kovbojoch dočkáme.

Khaled El-Rouayheb popisuje svoju vlastnú - arabskú a tiež širšiu islamskú kultúru v práci [Before Homosexuality in the Arab-Islamic World, 1500-1800] (The University of Chicago Press, 2005). Ani tu, prv než dorazili moderné homo a hetero pojmy, nebola o túžby po rovnakom pohlaví núdza. Dokonca, stranou od prísnych trestov šarí'e, homosexualita v islamskom svete prekvitala, bola dokonca nazývaná neresťou turkov, peržanov či arabov. Svetoznámi bardi perzskej poézie (ako Rumí, Sadí, Chajjam), podobne ako grécka kultúra, ospevujú krásu mladých mužov i opojenie vína, v ktorých hľadajú paralely či spodobenie lásky a oddanosti Bohu.

IV. LGBT spisovatelia a literatúra

Zdalo by sa, že tento žáner tvorí zopár podivných a temných výnimiek, málo známich a nedôležitých autorov. Študenti morení literatúrou, tak ako väčšina dospelých netušia, že mnohé z jej najvýznamnejších osobností tajili či netajili svoju náklonnosť k rovnakému pohlaviu. Snáď by literatúru nenávideli ešte o čosi viac. Kým súčasní autori sa predstavujú niektorou z moderných identít - napríklad ako gay autori - a sexuálna orientácie, postoje k nej a životné súvislosti vo vzťahu k nej často tvoria os ich tvorby, najmä medzi staršími spisovateľmi, ktorí žili v dobách bez týchto kategórií, používame často (hoci moderné) neurčité označenie bisexuálni autori. Niekto azda namietne, že prinajmenšom ich sexualita nie je vo vzťahu k ich majstrovským dielam podstatná. No neraz sa medzi riadkami skrýva inotaj, ktorú dokážu prečítať, alebo skôr precítiť, len ľudia s inou orientáciou a prislúchajúcou skúsenosťou. Orientácia (i jej konflikt s morálkou doby), nenaplniteľné potreby, poloha medzi mužom a ženou, náklonnosť k obojemu, pochopenie pre rôznosť, zvýšená citlivosť, náročnejšie vyjadnávanie medzi svojou podstatou a svetom, vnútorný exil, vyvrheľstvo, či jednoducho povedané ťažší život - sú často trpkosladkým zdrojom inšpirácie, pohnútkou ktorá ich vedie vyjadriť sa písaním, či zdrojom literárneho talentu. To však nijako neospravedlňuje perzekúciu neprirodzenosti, ktorú priniesli dogmy a predsudky, či nespratnosť macho-pohlavia.

Anglická literatúra a jej velikáni sú dnes známi celosvetovo, tak ako dominujúca anglo-americká kultúra. Učia sa na školách so všetkou nevinnosťou, sexuálne náklonnosti autorov sa zatajujú a popierajú - ľudia si nechcú priznať, že najtalentovanejší spomedzi nich nectia meno heterosexuálneho tábora. Prvý medzi prvými William Shakespeare, nielen medzi dramatikmi anglojazyčnej literatúry, ale aj vymenúvanými osobnosťami s náklonnosťou (aj) k rovnakému pohlaviu. Jeho klasické diela ako Rómeo a Júlia, Hamlet, Macbeth, Othello, Sen noci svätojánskej sú súčasťou povinného čítania, avšak kto by o jeho náklonnosti k mužom pochyboval, príkladom sú ľúbostné Sonety, venované milovanému, áno, mužského pohlavia. Oscar Wilde je dramatik a spoločenský satirik, s menom nemenej zvučným, no žijúc v prísnejšej dobe, bol verejne odsúdený za svoje homosexuálne sklony na dva roky ťažkých prác, ktoré podlomili jeho zdravie. Vzťah Wildea k lordovi Alfredovi Douglasovi je prinajmenšom tak známy, ako jeho román Portrét Doriana Graya, hry Aké dôležité je mať Filipa a Vejár lady Windermerovej, či množstvo citovaných bonmotov. Vo vzťahu k jeho sexualite je pravdepodobne najvýznamnejším dielom De Profundis (Z hlbín), ktoré napísal vo väzbe. Táto oduševnelá tvorba, pracuje so sexualitou a udalosťami ňou zapríčinenými, no pretvára ich v univerzálny odkaz, a tak sa stala zdrojom inšpirácie napríklad i pre práce Thomasa Moora. Virginia Woolf predstavuje ďalšiu generáciu prichádzajúcu po Wildeovi, ktorá to ako žena nemá v post-viktoriánskom svete o veľa ľahšie. Depresiami trpiaca autorka, populárna najmä medzi feministakmi a teplými, zápasila s podriadeným postavením ženy v spoločnosti, ich dekoratívnou funkciou, prázdnym a povrchným životom ktorý prislúchal "slabšiemu pohlaviu" a túto nepochopenú skľúčenosť sa snažila preniesť na papier, napr. v známom diele [Mrs. Dalloway] Pani Dallowayová. Značne lyrická kniha Orlando je naproti tomu známa svojou postavou, ktorá žije niekoľko storočí a počas tohto nejedenkrát zmení i pohlavie. Porovnáva tak neradostné úlohy pohlaví v jednotlivých epochách a zároveň koketuje s dráždivou sexuálnou ambivalentnosťou, ktorú by sme dnes mohli priradiť k "prirodzenej bisexualite". J. R. Ackerley, súčasník Woolfovej, patril k elitnému klubu "dekadentných", ale známich autorov, ktorí sa svojou homosexuálnou orientáciou netajili. Sám žil v niekoľkých dlhotrvajúcich vzťahoch, ktoré však obhajoval na ideáloch intímneho priateľstva a so svojimi partnermi sa dopúšťal "nevinnejších" sexuálnych praktík. Za zmienku stojí kniha My Father & Myself, v ktorej si homosexuál premieta epizódy vlastného života - od utajovaných túžob, cez neisté prvé pokusy o sex až po osamelosť vo vzťahoch s nesprávnymi mužmi. Lord George Gordon Byron, romantický básnik, je povestný vzťahmi s niekoľkými ženami, no ako naznačuje niekoľko zdrojov, musel utajovať svoju bisexualitu a skutočné city svojho života, ktoré sa vzťahovali k chlapcom.

Francúzsko, so svojimi mnohými revolúciami a prevratnými ideami, bolo inej sexualite omnoho naklonenejšie. Tu konieckoncov našiel na sklonku život exil aj sám Wilde. Asi najznámejšími "enfants terribles" boli básnici Arthur Rimbaud a Paul Verlaine, ktorí sa, popri iných sexuálnych avantúrach, spolu pokúšali o tŕnistý vzťah Jean Genet, je nielen známy spisovateľ, dramatik, esejista, ale aj politický aktivista a tiež nepolepšiteľný recidivista, ktorého z galejí zachránila intervencia ďalších umeleckých osobností. V mladosti sa živil i krádežami a prostitúciou, čo farbisto opísal v knihách ako [Journal du voleur] Denník zlodeja či [Querelle de Brest], ktorý neskôr sfilmoval nemecký režisér Fassbinder. Genet je sám autorom krátkeho experimentálneho filmu [Un Chant d'Amour] Pieseň lásky, o vzťahu dvoch mužov cez múr väznice. Jean Cocteau, prináležiaci k francúzskej avantgarde (vrátane ďalších homosexuálnych autorov ako André Gide, či Marcel Proust), svoj prvý vzťah s mužom (respektíve jeho sexuálnu povahu) urputne popieral, no neskoršie, napríklad ten s hercom Jeanom Maraisom, sa stali povestné. Marcel Proust je známy predovšetkým pre svoje monumentálne dielo - sedemzväzkový román [À la recherche du temps perdu] Hľadanie strateného času, no bol zároveň jedným z prvých románopiscov, ktorí s témou homosexuality pracovali otvorene a na rovinu.

Nemecko bolo v pofeudálnej medzivojnovej ére jedným z priekopníkov vedeckej, homosexualite priaznivo naklonenej osvety, zrodilo sa tu niekoľko aktivistických hnutí a pôsobili tu mnohé osobnosti sexuológie - aby sa vzápätí ponorilo do temna neznášanlivého machistického fašizmu. Asi najznámejším autorom zaujímavým pre tento popis je Thomas Mann, ktorý z Nemecka neskôr emigroval práve kvoli odporu voči nacistickému zriadeniu. Sám zápasil celý život so svojou homosexualitou, čo popri jeho denníkoch odhaľuje aj sfilmované dielo [Der Tod in Venedig] Smrť v Benátkach, popisujúce až archetypálny vzťah staršieho muža k "nechápajúcemu" prostému mladíkovi. Láska nevypovedaná, utajovaná, platonická, romantická, s gréckym homoerotikým pátosom - nachádza spriaznené duše najmä u staršej generácie homosexuálov, spred čias LGBT aktivizmu, gay klubov a registrovaných partnerstiev.

Než na Stredný východ dorazil kresťanský a viktoriánsky moralizmus, nebola homosexualita, napriek koranickému zákazu, arabskej, perzskej, či tureckej kultúre cudzia. Ako jav takmer bežný sa nevyhýbala sa ani literatúre. Nemoslimom asi najznámejšie dielo, zbierka rozprávok 1000 a 1 noc je rozprávaním princezny Šahrzád, ktorá si príbehmi prerývanými v najlepšom zachraňuje počas troch rokov vlastný život. Medzi známimi rozprávkami ako Sindibád či Ali Baba možno nájsť i nejednu s homosexuálnymi motívmi. To sa však západný čitateľ málokedy dozvie, pretože preklady podliehali autocenzúre heterosexuálnych autorov, ktorí v morálnom záujme čitateľa, všetky tieto zmienky vypustili, či prepísali. Prvého sexuálne úprimnejšieho prekladu sa zhostil cestovateľ, Sir Richard Francis Burton, ktorý bol celý život fascinovaný pestrosťou ľudskej sexuality a jeho vlastná orientácia zostáva záhadou. Medzi komerčnými filmovými adaptáciami "Arabských nocí" vyniká film známeho režiséra Piera Paola Passoliniho [Il fiore delle Mille e una notte] Kytica z tisíc a jednej noci, ktorý je oproti "detským verizám" sexuálne mimoriadne otvorený, zčasti homoerotický, s ľahko čitateľnými náznakmi. Vzdelanosť i literatúra islamského sveta stojí z veľkej časti na nohách perzskej kultúry. Medzi inými prekvapí napr. Amir Unsur al-Mo'ali Keikavus - a jeho Qábus Náme, kniha rád, ktorú zijárovský panovník píše pre svojho princa. Toho nabáda, aby sa v sexuálnom živote neobmedzoval len na jedno pohlavie a odporúča mu, ktorému má dávať prednosť v ktorom ročnom období. Toto nenápadné dielko vyšlo aj v slovenčine. Abú Núwas (Abu Nawas), hoci zvečnený ako bard v Tisíc a jednej noci, bol básnikom (chválospevcom i satyrikom) žijúcim za vlády Harúna Ar-Rášida. Hoci mal čiastočne perzské korene, významná časť jeho tvorby je písaná v arabčine. So svojimi citmi k rovnakému pohlaviu sa neskrýval, bol obhájcom pederastie - a nechal ju zaznieť veľakrát aj vo svojej tvorbe. Stal sa vzorom či zdrojom inšpirácie pre neskoršiu generáciu perzských básnikov - súfijov. Homosexuálny náboj poézie perzských národných umelcov islámskeho obdobia, bol akosi vycenzúrovaný z oficiálnych zdrojov, ako Wikipédia ( Rúmí , Sa'ádí, Chajjám , Háfez, Zákání). Dokonca už ani pod heslom "bowdlerize" sa nespomína odstraňovanie homosexuálnych motívov z prekladov i pôvodnej tvorby, aké utrpela napríklad aj Tisíc a jedna noc. Tvorbu perzských básnikov, ktorá očarovala celý svet a najmä dnes nachádza znovuzaľúbenie na Západe, nemožno nazvať homosexuálnou v prvom pláne. Islamskí vzdelanci upozorňujú na kontext, ktorým je súfizmus, mystická vetva islamu, v ktorej prívrženci hľadajú spojenie v jednote s Bohom. Väčšina tejto poézie zaujme motívmi vína, opojenia, krásnych nalievačov, ale aj ľúbostných vyznaní k mladým chlapcom. Na jednej strane "nepoškvrnenosť" svojich ikon Iránci bránia - opojenie alkoholom, ktorý islam zakazuje, je symbolom opojenia vierou či láskou k Bohu, ktorá zasa nachádza paralelu k láske k chlapcovi. Je nepopierateľné, že väčšina autorov šikovne pracuje s obraznou dvojznačnosťou Milovaného. Cit/chtíč voči chlapcom bol špecifikom islamského sveta pred modernizáciou, mladí chlapci boli objektom túžby, tanečníkmi a sexuálnymi spoločníkmi v rámci hammamov či iných výhradne mužských priestorov (köçek (maličký), baččá (dieťa), tellak). V známej povesti Muhammad vystríha pred sodomiou najmä preto, že krása chlapcov je tak zradne zvodná - čím vlastne priznáva tento cit, ktorý sa veľmi ponáša na grécku pederastiu, v rámci mužskej sexuality. V dnešnej dobe táto "záľuba" pripomína skôr pedofíliu, nemožno ju porovnávať s homosexualitou, či vzťahom dvoch rovnocenných dospelých partnerov. A práve tento nepomer (muž/chlapec, pán/otrok), s potenciálom zneužívania je možno tým, pred čím Prorok vystríhal. Rúmí (Rumi), sa narodil v Perzii, no väčšinu života strávil v Konyi, v dnešnom Turecku. Tu spoznal mladíka menom Šams ud-Din (Rumi mal 34 rokov), s ktorým nadviazal duchovne puto a neraz mizli na celé mesiace v jeho dome, čím vyvolai medzi Rumiho nasledovníkmi žiarlivosť. Niekoľkokrát Šamsa vypudili z Konye a Rumi sa poň stále vrátil, až kým Milovaný nezmizol definitívne. Smútok za ním, či spaľujúce city sa stali výrazovým prostriedkom mnohých diel ako Mathnavi - "perzský Korán", no napr. názov ľúbostnej zbierky Divan-e Šams-e Tabrizi vyslovene prezrádza, komu je venovaný. Pod nánosom dejín je ťažko uhádnuť povahu tohto dávneho "priateľstva", no už len tým, že prekračuje dnešné štandardy vzťahov medzi mužmi, inšpiruje mnohých podobne cítiacich. Je len surovou iróniou, keď sa z perzštiny (nepoznajúcej rody) prekladajú tieto ľúbostné verše v ženskom rode na mieste partnera. Sa'ádi (Saadi) je známy svojimi starickými popismi reality svojej krajiny a doby, pričom jeho Golestán (Záhrada ruží) i Bústán (Sad) sú plné rôznych výjavov vtedajšieho ideálu lásky - medzi mužom a chlapcom, princom a otrokom, učiteľom a žiakom. Tie boli samozrejme v prekladoch "opravené" európskymi moralistami, až po prvý pokus o preklad bez cenzúry, ktorý uskutočnil Richard Francis Burton a jeho Kama Shastra Society. Chajjám (Khayyam), nielen básnik, ale aj fyzik, astronóm, matematik a filozof, jedna z najznámejších postáv islámskej vedy sa takisto vo svojej tvobe (napr. Rubáiját ) homosexuálnym či homoerotickým podobenstvám nevyhýba. Háfez (Hafiz), ktorého Šáhnáme (Kniha kráľov), zbierku perzských predislamských mýtov, kladú iránci spolu s Koránom na novoročný stôl a citujú častejšie, než angličania Shakespeara, patril tiež k spoločenstvu súfijov. Jeho Diván mu vyslúžil titul "majster erotického ghazalu" (ghazal je forma perzskej básne), pričom veľká časť tejto erotiky je homosexuálna - hoci s mystickým výkladom. Nevidí rozpor v telesnej a duchovnej láske, verí, že v milovanom môže človek uvidieť tvár Boha. 'Obeid-e Zákání, hoci nie tak populárny ako predošlí básnici, vyniká svojou sexuálnou satirou, ktorá si nezadá s nejedným súčasným erotickým vtipom. Abdellah Taïa je jedným z mála súčasných autorov z islamského sveta (hoci dnes žije vo Francúzsku v autoexile), ktorý verejne vystúpil so svojou homosexualitou. Maroko, podobne ako iné severoafrické krajiny, silne napojené na francúzsku kultúru, sú európskymi trendami pozitívne ovplyvnené - a tolerancia voči homosexualite je tu väčšia než na "skutočnom" strednom východe. Maroko a Tunisko sú veľmi populárne dovolenkové destinácie pre gay európanov. Ako sa žije so zapovedanými citmi pod hidžábom islamskej kultúry popisuje vo svojej knihe L'armée du salut.

Spojené Štáty Americké, hoci sa radi odkazujú k puritánskym koreňom otcov-pútnikov, sú rodiskom moderných LGBT hnutí. Nedlho po kolonizácií a založení štátu, objavujú sa prví autori, ktorí prejavili svoje romantické či erotické city k tomu istému pohlaviu. D. H. Lawrence, spisovateľ takého významu, akým je Shakespeare v anglickej dráme, bol celý život fascinovaný telom, telesnou intimitou a sexualitou, ktorú jeho kultúra ducha zaznávala. O jeho vlastných sklonoch a ich napĺňaní veľa nevieme, dochovalo sa len niekoľko narážok. Táto téma sa v jeho tvorbe v otvorenej podobe neobjavuje, náznaky možno nájsť v knihe Women in Love. Walt Whitman , ak ostaneme ešte chvíľu pri porovnaní, je potom Oscarom Wildeom či J.R. Ackerleym americkej poézie, hoci jeho osud nie je taký tragický. Bisexuálne či homoerotické pocity sú silnou témou jeho tvorby, z ktorej najviac vyčniavajú Leaves of Grass či Calamus. Svoju sexualitu a pochopenie pre svoje city hľadal v dobe, ktorá ešte "homosexualitu" ako pojem nepoznala (viď práca J.N.Katza vyššie), preto staval na vízii intímne-romantického mužského priateľstva, ktoré nebolo proti gustu doby. Edgar Allan Poe, spisovateľ mysterióznych aj makabróznych poviedok je z pohľadu jeho bisexuality málo známy. Jeho báseň The Raven bola zfilmovaná ako homoerotický horor. E. M. Forster, hoci v spôsoboch opisovaný edwardián, si bol svojej orientácie vedomý, netrpel sebanenávisťou či sebapopieraním, aj keď naplnenie týchto citov nebol ľahké, s príkladmi homofóbie, ktorej terčom sa stal napríklad jeho súčasník Wilde. Homoerotika preniká väčšinou jeho tvorby (Where Angels Fear to Tread, The Longest Journey, A Room with a View, Howards End, A Passage to India), aj keď ku koncu silneje a nachádza svoje pravé meno. Asi najznámejší je však jeho posmrtne vydaný (a zfilmovaný) román Maurice, ktorého témou je homosexuálna túžba a vzťah medzi aristokratom a príslušníkom nižšej triedy. Christopher Isherwood (Sally Bowles, A Single Man) patrí k novej generácii autorov 20. storočia, ktorí prišli zo starého sveta s prísnou morálkou a prvé polstoročie hľadali obhajobu pre svoje rovnakopohlavné túžby v konzervatívnej spoločnosti - no počas života ich zastihlo aj rodiace sa LGBT hnutie. Noël Coward, dramatik a novelista, síce počas života svoju homosexualitu nevyzradil (urobil tak až posmrtne jeho dlhodobý partner), hoci sa tieto témy v jeho tvobe objavujú me and the girls. Jack Kerouac (On the Road) , William S. Burroughs (Naked Lunch),Allen Ginsberg (Howl) sú predstaviteľmi generácie beatnikov, ktorí experimentovali tak s drogami, východnými náboženstvami, ako aj rozličnými podobami sexuality - samozrejme nie len v literárnej rovine. Tennessee Williams (v kruhu priateľov známy ako Veľký Vták), ikonický povojnový dramatik pýšiaci sa svetoznámimi hrami ako A Streetcar Named Desire či Cat on a Hot Tin Roof, bol vyoutovaný už v 50. rokoch a popri závislosti na liekoch a alkohole bol známy aj svojimi sexuálnymi záletmi. Gore Vidal, dlhoročný kamarát Williamsa, čierna ovca americkej politickej elity, hoci sa sám nezaraďuje do niektorej zo škatuliek (homo, bi, či hetero), šokoval povojnovú ameriku (spotrebného predmestského života, televízie, DDT i červenej paranoje, ) otvorene homosexuálnou novelou [The City and The Pillar] (1948, 1965, Vintage - 2003). Tá nie je len homoerotickou, napoly dvojznačnou lastovičkou, či osvetovo-naivným dielkom. Homosexualitu nepriznáva, berie ju ako samozrejmý fakt, popisuje životný príbeh mladého intelektuála, od prvej lásky, cez zoznámenia s rôznymi viac i menej vyvhovujúcimi partnermi, preniknutím do literárnych kruhov, nadbiehanie postarších homosexuálnych spisovateľov, to všetko podfarbené nenaplnenou životnou láskou. Vidalovi sa darí, tak ako asi nikomu, vystihnúť mnoho dôverne známych momentov a situácií zo života mladého homosexuála - a tak zostáva aj po polstoročí knihou aktuálnou, sviežou, prekvapujúcou a splácajúcou i dlh súčasnosti. Truman Capote bol po druhej svetovej vojne s Vidalom považovaný za mladú krv a nádej americkej literatúry - než podobne ako jeho vrstovník vyšiel na svetlo sveta so svojou sexualitou. Skôr než dvojníkom, je Vidalovým protipólom (a medzi autormi panuje aspoň ofiiálny antagonizmus). Kým Vidal sa stal nekonformistom a sociálnym kritikom, jedným z najodvážnejších mysliacich ľudí Nového sveta a na osobnosti vysokej politiky i umenia (ktoré poznal z prvej ruky, bol s nimi v rodinnom či priateľskom zväzku) blízko) sa pozeral bez pátosu a príkras - Capote bol rybou medzi smotánkou, nadšeným konzumentom klebiet, a celebritou, ktorá sa vždy starala o to byť nablízku médiám, pričom sa sám tešil zo svojich slávnych známostí. Ešte za jeho života si vyslúžil dva filmové portréty Capote a Infamous aj sfilmovanú novelu Other Voices, Other Rooms. Literárnu zručnosť nepochybne má, no jeho diela sú mnohkrát artistné, l'art pour l'art, bez hlbšieho obsahu, presahu, či nefalšovanej irónie prvej akosti, akou vyniká G.V.

Zvláštne miesto si zaslúžia autori modernej anglofónnej LGBT literatúry, ktorí vstúpili na autorskú parketu s vedomím pojmov homosexuality/bisexuality, gay, lezba, či queer, po priekopníckej činnosti ich predchodcov, po stonewalle a homosexuálnej obrode v podobe hnutí na Starom i Novom kontinente, ale aj po prepuknutí epidémi AIDS. Ich tvorba, či prinajmenšom identita je so svojou sexualitou plne ztotožnená. Sú to teda autori verejne homo/bi-sexuálni, veľká časť z nich píše pre LGBT publikum príbehy, v ktorých sexuálna orientácia hrá významnú úlohu. Michael Cunningham je pravdepodobne najľahšie zapamätateľným menom - jeho román The Hours, nadväzujúci istým spôsobom na Virginiu Woolfovú (a pani Dalloway), ktorej témy rozvíja v rôznych dobách a polohách, získal Pulitzerovu cenu a neskôr bol zfilmovaný do rovnako oceňovanej podoby. Filmovú adaptáciu si zaslúžil aj román A home at the end of the world (s mladým Collinom Farrelom v hlavnej úlohe), predstavujúci namiesto sexuality tému lásky, ktorá si nevyberá pohlavie ani počet tých, ktorých človek miluje. Chuck Palahniuk so svojimi knihami v súčasnosti napĺňa police kníhkupectiev. Jeho najznámejším dielom je Fight Club, hyperbolizujúci a zároveň parodujúci agresívnu pózu mužnosti, so silne sociálne-politickým podtextom, anarchistickým a nihilistickým nábojom. To sa týka väčšiny jeho diel, ktoré sú kontroverné, podobne ako epizóda týkajúca sa prezradenia jeho sexuálnej orientácie, ktorú z komerčných dôvodov nepotreboval verejne "priznávať". Alan Hollinghurst oplýva literárnym talentom, ako jeho vyššie zmienení súputníci, hoci ho pozná skôr homosexuálne publikum. Jeho knihy ako The Swimming Pool Library, či The Line of Beauty však určite nepatria do kategórie spotrebného čítania, ponúkajú postavy a témy z gay života, ktoré aj v rámci komunity pozdvihnú nejdno obočie. Ďalší autori, ako Andrew Holleran post-stonewallský gay spisovateľ (In September the Light Changes, Dancer from the Dance), Edmund White (A Boy's Own Story), či ženské autorky ako A. M. Homes, ktorá o sebe tvrdí že je bisexuálka, aj keď sa (výlučne) takto nedefinuje a je známa svojimi podivnými a kontrovernými príbehmi (A Real Doll, Whiz Kids), kde neraz prekračuje rodové i sexuálne stereotypy, Ann Beatie (The Cinderella Waltz), David Leavitt, William Maxwell, alebo Gary Glickman, sa objavili vo výberovej zbierke [Penguin Book of Gay Short Stories] , ktorá je nesmierne obsiahlým a reprezentatívnym uvedením do sveta LGBT literatúri, ponímajúca autorov od D.H. Lawrenca až po A.M. Homes, portréty tichej túžby i modernej banálnej sexuality, comming outy aj oplakávanie temných časov po prepuknutí AIDS, teplú osvetu spolu s kritickými pohľadmi na sebaistú a neraz sebeckú i bezcitnú gay subkultúru.

V rámci strednej a východnej Európy sa zatiaľ veľmi nehovorí ani o LGBT právach, gay prides pripomínajú skôr súboj s politikmi a neofašistami, než oslavy rôznosti - LGBT literatúra takisto nemá silné autorské zastúpenie. Zpomedzi nich vyniká poľský (samozrejme kontroverzný) spisovateľ Michał Witkowski , ktorý sa netají čisto komerčnými ambíciami svojej tvorby, no jeho Chlípnice [Lubiewo], preložené aj do češtiny (Agite/Fra, 2007), sa stali "atlasom" (nielen) poľskej homosexuálne scény i "buzerantstva" v celej strednej Európe. Štýlom camp s humorom i záľubou v bizarnej škaredosti tunajších spoločností, popisuje tak generáciu sexuálne neukojených strých "dám", ktoré svoje najlepšie roky prežili v totalitnom vzduchoprázdne, ale aj moderných, aktivizovaných, do Európy cestujúcich, nakupujúcich gayov, ktorí pôsobia síce vyrovnanejšie a slobodnejšie, ale v istom pohľade aj umelo a tuctovo. Radoslav Nenadál , prispel do Českej (a Slovenskej) literatúry tesne po revolúcii prvým homosexuálnym románom My Tě zazdíme, Aido (InterKontaktServis, 1991), ktorá má všetky prednosti, ale aj chyby priekopníckych diel. To neznamená, že by sa v tomto regióne, ešte stále stojacom medzi Východom a Západom o teplých a pre teplých nepísalo, zatiaľ však čakáme na tvorbu aj s výnimočnými literárnymi kvalitami.