5.0.03

Hudba podčiarkuje naše duševné rozpoloženie, hudba navodzuje (želanú) náladu, alebo už prítomnú náladu zvýrazňuje. Bola a je súčasťou spirituálnych či náboženských obradov, pretože potvrdzuje výnimočný okamih a dotvára zážitok. Aj dnes nám pomáha precítiť situácie či stavy intenzívnejšie, vychutnať si pocity vo väčšej hĺbke, vo viac rozmeroch. Hudba je kulisa k príliš suchej faktografii udalostí života. Hudba je nostalgia, reflexia potrebná pre dušu - "áno, toto som si prežil, toto som ja, tento zážitok zdieľam s ostatnými". Hudba kombinuje silu krásy a príbehov - pomáha pochopiť, vžiť sa do situácie druhých, komunikovať.

* Hudba pre queer / LGBT menšinu

Doplniac úvodnú úvahu, hudba je dnes neodeliteľnou súčasťou populárnej kultúry, výnosným obchodným artiklom - s dosahom na obrovské publikum, ktoré neraz svoje idoly uctieva ako kňazov trendu, prorokov modernity, ale i bohov. Ich ikony visia zo stien, ich albumy sú rituálnymi predmetmi, ich koncerty omšami, ich názory Slovo sväté, ich kusy oblečenia relikviami, ich blízkosť vyvoláva emocionálne katarzie. Táto v istom pohľade obludná mašinéria, ako každý stroj, môže popri napĺňaní vracák majiteľov plniť i prospešnú funkciu. Ak je médium otvorené, možno prostredníctvom neho šíriť osvetu a toleranciu. Ak umelci podporujú queer ľudí, fanúšikovia im dajú za pravdu - a ak sa výnimočne talentovaní umelci sami vyoutujú, väčšina vníma prednostne ich nadanie - a sexualitu stelesnenú v autorite ľahšie prijme. Našťastie, medzi hviezdami a okolo hviezd je vždy teplých neúrekom - ich inakosť je zároveň darom citlivosti, potrebnej pre umelcké vyjadrenie, ich pestré (i náročné) životné príbehy sú zdrojom inšpirácie.

Queer hudba je fenomén. Priam by sa dalo povedať, že teplí vytvorili populárnu hudbu, tak ako ona z veľkej časti vytvorila gay subkultúru. Gay publikum udáva trend a samo sa ním necháva vo veľkej miere unášať. Práve kvoli tejto módnej tekavosti by sa sotva dal napísať prehľad toho, čo na ktorej gay scéne v ktorom týždni v priebehu dekád "fičalo". Väčšina pop-hudby totiž s gay témami nemá nič spoločné, mnohé z dív - ako u nás Helena, Hana pop-speváčka, Hana šanzonierka, Ilona, Bára, Iveta, Marika, Darinka - sa bohyňami národa bez vlastnej zeme stali viacmenej netušiac. Je to blízkosť gayov ženskému pohlaviu a jeho citlivosti (či citovosti)? Je to záľuba v pompéznosti, gýči, naivnosti? Alebo sú to texty speváčok, oslovujúce mužský náprotivok, s ktorými cítenie gayov súzneje? Nebudem hľadať odpovede, nechám fenomén fenoménom. Mojim zámerom je predstaviť zoznam interpretov, ktorí sa zapísali do pamäte nielen teplému, ale i väčšinovému publiku, ktoré o ich orientácii často netuší. Týchto spevákov a skupín je pomerne veľa - to, že ich väčšina spozná aj z tejto strany, môže napomôcť k prijatiu odlišných rodových a sexuálnych identít. Zároveň chcem predstaviť výber skladieb, ktoré sa obsahom - priamo či medzi riadkami - dotýkajú pohľadu na svet, životnej skúsenosti a problémov teplých.

"Pred Stonewallom", ako sa hovorí v teplom svete, teda pred úspešnými protestami, pochodmi a prijatím LGBT menšiny, boli queer témy nanajvýš tak predmetom inotají, skytých odkazov, ktoré interpreti vedeli prepašovať rovnako cítiacemu publiku. Neraz to však boli i skladby tohto zámeru prosté - jednoducho svojou poetickou rečou zrezonovali s pocitmi ľudí, ktorí sa sexuálne, pohlavne, alebo rodovo vynímali spomedzi normy. V obdobiach "pred populárnou hudbou" to boli najmä operné divy, vo svojom prejave absolútne dramatizujúce, hlasovo excelujúce a obdivované tak najavisku ako i v súkromí.

Judy Garland sa stala jednou z prvých quuer dív novej hollywoodom, rádiom a televíziou určovanej kultúry. Bol to jej spev, tragický životný osud, aura? Alebo úloha Dorotky v muzikálovej filmovej podobe americkej literárnej klasiky Čarodejník z krajiny Oz, do ktorej s ňou všetci iní (v reálnom svete osamelí a nepochopení) unikali? "Priatelia Dorotky" bolo jedno z prvých moderných označení, ktoré na seba teplí ako komunita vzťahovali. Medzi niekoľkými skladbami, ktoré sa stali hymnou homosexuálov, má svoje čestné miesto dúhová balada:
Over the rainbow (1939)
Dusty Springfield kraľovala o čosi neskôr revolučným 60. rokom, keď "vek nevinnosti" striedalo obdobie aktivizmu, hippies, MTV, z kazajky uvoľnenej sexuality a drôg. Ich atmosféru ozdobila tuctami klasických hitov, z ktorých mnohé doceňuje až súčasné publikum, pretože predbehli svoju dobu.
Son of a preacher man, You Don't Have To Say You Love , Wishin' and Hopin', I close my eyes and count to ten , I'll Try Anything , Little By Little.
Veľa fanúšikov, pre ktorých sú texty Dusthy stelesnením starých zlatých časov a klasických milostných príbehov, netušia, že mala mnoho vzťahov so ženami a kvoli svojej sexuálnej orientácii, ktorú musela tajiť, trpela. Po dekáde špekulácií nakoniec v 70. rokoch (keď sa také vecu jednoducho ešte nerobili) v rozhovore svoju orientáiu priznala: "Veľa ľudí hovorí že som teplá a počula som to toľkokrát, že som sa to takmer naučila akceptovať... Viem že som úplne schopná byť strhnutá tak dievčaťom, ako chlapcom. Stále viac ľudí to cíti takisto, neviem prečo by som nemala ani ja." A o tri roky neskôr: "Myslím tým, že ľudia vravia že som teplá, teplá, teplá, teplá, teplá... Nie som nič. Ja som len ... Ľudia sú ľudia.... V podstate chcem byť hetero.... Fráza znie: nemôžem milovať muža. V tom som uviaznutá. Milovať, ísť do postele - super; ale milovať muža je moja prvoradá ambícia... Desia ma." Avšak priznanie bisexuality a odchod do Kalifornie znamenal brzdu v jej kariére, ktorá v priebehu 70. a 80. rokov už len upadala.

Vo väčšinovej a oficiálnej kultúre sa LGBT témy v 70. rokoch nenosili, prinajmenšom "neslušali" hviezdam kalibru Dusty Springfield. No nová éra priniesla i nové skupiny - a na pozadí kvetinkovej revolúcie a aktivistických protestov - sa z LGBT komunity stala "cieľova skupina", teraz žúrujúca už v legálnych podnikoch. Pre jej potreby vznikajú špecifické hudobné produkty - pesničky i kapely.

The Kinks naspievali provokujúcu skladbu s témou romantického zblíženia sa mladého muža a trasvestitu v londýnskom Soho:
Lola
Tom Robinson Band, britská punk-rocková (new wave) kapela zažiarila predovšetkým hitom, ktorý sa stal britskou národnou gay hymnou:
Glad to Be Gay
Valentino na druhej strane oceánu zaspieval jeden z prvých gay disko hitov, ešte pred érou Village People, v ktorom sa gay obhajuje so slovami:
I was born this way
Lou Reed, po osamostatnení sa z Velvet Underground, prerazil v hitparádach prvým svojim samostatným hitom, ktorý produkoval David Bowie a uspel napriek tomu, že sa dotýkal mnohých vtedajších "zakázaných tém", ako transsexualita, drogy, mužskí prostitúti, orálny sex, alebo výraz "farebný". Doslova s ním zašiel na "divokú stranu":
Walk on the Wild Side
David Bowie, ktorého som práve spomenul, je dodnes ikonou hudobných fajnšmekrov. Vybudoval si kariéru na svojom androgýnnom zjave, ktorý využil aj v niekoľkých filmov (v Mužovi ktorý spadol na Zem hrá mimozemšťana) a svojim spôsobom tak predbehol dobu. Jeho look sa stal takpovediac normou vo videokultúre 80. rokov. Medzi všetkými jeho skladbami treba spomenúť dve, v ktorých sa snúbia dva neobvyklé elementy - rock (tvrdý mužský žáner) a sexuálna nekonformnosť:
Rebel Rebel a Boys Keep Swinging.
Village People, ktorých skladby sa dnes hrajú povinne na každej oldies párty, vznikli ako kapela vyslovene zameraná na gay publikum - už len meno odvodili od newyorkského ghetta Greenqich Village (práve preto sa gay štvrte a ulice nazývajú "dediny", hoci vznikajú výhradne v bezpečne anonymných veľkomestách). Ich repertoárom boli "disko vypaľováky", tematicky aj aranžmá bez okolkov teplé - predstavovali obľúbené gay postavy (alebo fantázie, pózy, či modely pre fetiš subkultúru), ako námorníci, kovboji, indiáni, motorkári, či iní hypermaskulínni chlapi. Je len prekvapujúce, že zľudoveli aj v tých častiach sveta, ktoré queer minoritu zatiaľ odmietajú. Snáď práve preto, že tieto spoločnosti boli dlhodobo izolované a v 70. rokoch nemali s americkou či západnou hudobnou scénou spojenie. Y.M.C.A., In the Navy, Macho man, Go West (ktoré neskôr prespievali aj Pet Shop Boys).

ABBA je kapela, ktorá si zaslúži vlastnú kapitolu. Vznikla na európskom kontinente, vo Švédsku, ktoré bolo pre stále puritánsku a antisexuálnu Ameriku "krajinou slobodomyseľnosti". Prináleží do disko éry (ak ju vlastne nedefinuje), na prvý pohľad pôsobí konformne - dvaja muži a dve ženy - ani texty nie sú nijak provokujúce. Prečo sa z nej stal LGBT kult - veď ABBA je jedným z najobľobenejších vtelení travesty show (viď film Priscilla, kráľovná púšte) - zostáva záhadou. Snáď napovedia hity ako:
Dancing Queen, Gimme! Gimme! Gimme! (A Man After Midnight), Lay all your love on me, Money Money Money, Mamma mia, Thank You For The Music.

Tak ako sa revolučné roky preliali do éry disko, na dúhové nebo vystúpil celý rad nových dív. Samozrejme, teplí tie staré neopúšťajú ani po smrti (jeden zo zaujímavých prejavov "gay vernosti"), no potrebujú zároveň pravidelný prísun nových - aby spievali v tom správnom módnom rytme.

Gloria Gaynor dala teplým ďalšiu hymnu, ktorá funguje takmer ako sérum pravdy - schopné rozhýbať nohy, do úsmevu skriviť kútiky úst, či aspoň vohnať červeň do tváre - pieseň, ktorá oslovila aj svojim pomerne "gay" klipom, no jej najsilnejšou črtou sú slová optimizmu a odvahy (aj v tom najhoršom):
I Will Survive
A to nie je jediná hymna, s ktorou Gloria, s gay šifrou vo vlastnom mene, excelovala - z broadwayského komediálneho muzikálu (či skôr buzikálu), ktorého ústrednou témou je skrývaná a odhaľovaná homosexualita La Cage aux Folles (Klietka bláznov) prespievala skladbu Som to čo som, ktorú teplí nielen preciťujú, ale rozpráva práve o nich (napísal ju gay):
I Am What I Am
The Weather Girls sa tešia podobnej popularite, pretože ich skladba aj po niekoľkých dekádach plní parkety gay klubov, stala sa takpovediac tradíciou stojacou mimo času (a najmä módy), veď jej text je nepochybne univerzálny:
It's Raining Men
Diana Ross takto oslovila teplé publikum textom svojej skladby:
I'm Coming Out
ktorého autor sa vraj nechal inšpirovať na jednej diskotéke pri pohľade na transvestitov napodobňujúcich Dianu samú.
Sister Sledge excelovali hitom, ktorý nechýba asi na žiadnej gay pride, pretože vystihuje ducha komunity, ktorá neraz nahrádza teplými stratené rodiny, ale naráža aj na povestné "sesterstvo":
We are family
Pointer Sisters si zasa získali srdcia aktívnej a roztancovanej gay populácie vzrušením:
I'm so exited (1984)
Boys Town Gang, po Diane Ross a ďalších spevákoch preslávili skladbu s nesmierne rozmantickým nábojom, ktorý evokuje prazákladný teplý sen:
Can't Take My Eyes Off You
Sylvester, známy aj ako "Kráľovná disko", drag queen, hviezda teplých diskoték, o dvadsať rokov predbehla cover verziu Jimmyho Sommervila, s originálnou verziou skladby:
You Make Me Feel
Donna Summer nie je jedinou kontroverziou na teplom nebi, hoci bola vo svojej ére medzi top divami gay disko sveta, rozruch si vyslúžila svojim komentárom, že "AIDS je božím trestom pre homosexuálov" - ktorý neskôr (možno z komerčných dôvodov) poprela. Jej skladbu
I feel love
prespieval nejeden jej nasledovník. Za zmienku stojí aj súdobý hit, v ktorom údajne zaznie vyše tucta orgazmov:
Love to Love you

Teraz na chvíľu opustíme časosled a prenesme sa v priestore - nakuknime do Francúzska. To je jedným z najtrucovitejších národov, odmietajúc poslušne zapadnúť do anglofónnej kultúry. Vytvorilo si doslova vlastný svet, ktorému vládne francúzština - so svojimi speváckymi hviezdami vypňlňajúcimi celú paletu štýlov - bez toho, aby sa ako č-s hviezdičky utiekali ku cover verziám. Francúzska Wikipédia ponúka veľmi obsiahly prehľad piesní, ktoré sa dotýkajú témy inakosti.

Charles Aznavour je spevákom, ktorý uviedol prvú frankofónnu hymnu teplých, snáď i vďaka svojej popularite a autorite vo frankofónnom kultúrnom svete. Kultový šanzonier spieva tragickú baladu o starom mládencovi žijúcom so svojou matkou - ktorý sa predstavuje ako trasvestita. Existuje v dvoch jazykových verziách:
Comme ils disent , What Makes a Man .
Dalida, v Egypte narodená talianská speváčka, naturalizovaná francúzka, ktorú môžeme porovnať so starými americkými divami, už v 1972. roku zaspievala pieseň Aby sme nežili sami, v ktorej mimo iného vysvetľuje, že práve preto si občas nájde dievča dievča a chlapec chlapca. Približuje tak tému inakosti širokému publiku cez osamelosť, pocit, ktorý zdieľame všetci:
Pour ne pas vivre seul, Depuis qu'il vient chez nous.
Jean Guidoni bol jedným z prvých spevákov, ktorí vyšli verejne na svetlo so svojou orientáciou. Táto téma zaznieva v jeho starej piesni Sirocco, Viril et Midi Minuit, tak ako i v súčasnej Comme un autre.
Francis Lalanne otvára 80. roky s textom Najkrajšie, ako mi kto povedal "ľúbim ťa" ... to bol chalan:
La plus belle fois qu'on m'a dit je t'aime
Indochine - new wave (punk rocku) kapela - je ďalší zaujímavý zjav nasledujúcej dekády - a nielen kvoli androgýnnemu výzoru (ktorý k 80. rokom patrí). Medzi ich témy patrí aj sexuálna sloboda, už v rannej tvorbe majú na konte niekoľko zaujímavých skladieb s témami inakosti - Canary Bay, alebo 3. pohlavie. Pre doplnenie uvádzam aj príklad z novšej tvorby, skladbu Alice & June (inšpirovanú Alicou v krajine zázrakov, z albumu venovaného súčasným mladým prežívajúcim na sídliskách):
Canary Bay , 3ème sexe , Alice & June.
Michel Sardou - spevák venujúci sa tematicky tak právam žien v islamských krajinách, klerikálnemu celibátu, kolonializmu, trestu smrti, ale aj podpore americkej zahraničnej politiky - je postava nepochybne kontroverzná. Zaujímavo sa v jeho kariére vyniká gay skladba Privilégium. Viaczmyselne však možno poňať aj texty piesne Choroba lásky a queer náladu nezaprie ani keď si v ďalšej skladbe predstavuje aké by to bolo zmeniť pohlavie a Byť ženou".
Le privilege, La maladie d'amour (1974), Etre une femme.
Diane Tell zatiaľ fantazíruje nad premenou opačným smerom Ak by som bola mužom:
Si J'etais Un Homme
Mylène Farmer - s dôverne známou popovou hviezdou (napr. Désenchantée) sa cez niekoľko dekád presúvame do súčasnosti. Medziľahlé obdobie nie je LGBT piesní prosté, no nechcem rozsah tohto zoznamu neúmerne natiahnúť. Mylene predstavuje v modernom frankofónnom svete ďalšiu hudobnú autoritu, ktorej podpora queer ľuďom neznie do prázdna. Zatiaľ čo v hite XXL spieva univerzálny odkaz "je treba lásku", Mama sa mýli rozpráva gay príbeh. Do tretice skladba nefalšovane so svojim nefalšovane sexuálne liberálnym posolstvom sa stala leitmotívom známej komédie Pédale douce (Na plný plny).
XXL, Maman A Tort, Sans contrefaçon.
Carla Bruni, dnes prvá dáma Francúzska, je u nás menej známa ako speváčka veľmi príjemných oddychových skladieb. Medzi nimi, počas svojej aktívnej hudobnej kariéry, naspievala aj homosexuálne podfarbený šanzón Le Plus Beau du quartier / Najkrajší v štvrti. Osobne odporúčam aj skladby Quelqu'un ma'a dit / Niekto mi povedal, či Raphaël - s ktorými sa (pretože sú spievané v prvej osobe mužom) gay poslucháš ľahko stotožní:
Le Plus Beau du quartier , Quelqu'un m'a dit, Raphaël.
Niagara naproti tomu ztelesňuje skôr naivný či chytľavý pop, obzvlášť jej koketná (a snáď aj perverzná skladba) Láska na pláži, ktorá si tak priam koleduje o uctievanie teplými, ktorí na sexom/láskou voňajúce letné príbehy dobre počujú:
L'amour a la plage
Ku koncu by bolo dobre spomenúť niekoľko aktuálnych hitov - napríklad skladby z bisexuálne ladeného francúzskeho muzikálu Les chansons d'amour / Piesne o láske, pod ktorým sa podpísal známy režisér (aj náročnejších a vždy neobvyklými sexuálnymi polohami nasiaknutých filmov) Christophe Honoré. Rovnakopohlavné iskrenie zaznieva z troch uvedených skladieb, naspievaných priamo hercami:
Ma Mémoire Sale, As-Tu Déjà Aimé, J'ai cru entendre.
Alex Beaupain (hudobník) spolu s L!ly Margot (speváčka) sa podpísali aj pod ústrednou piesňou jeho (ako inak zvláštneho) filmu 17 fois Cecile Cassard / 17 krát Cecile Cassard:
Pretty Killer
Renaud, známy pop-spevák, sa ocitol v tomto zozname zámerne posledný. Prvé dve jeho skladby uvádzam ako ilustráciu jeho tvorby, najvýznamnejšia je však posledná - s popisným titulom Petit pédé, ktorý je ťažko preložiť z dôvodu neporovnateľnosti významov slov. Približne to je "malý buzík", "teploško", alebo "nenápadný gay" - hoci slovo "pédé" je teplým už dávno bežne používané a nepôsobí tak urážlivo, sko slovenské ekvivalenty. Pieseň možno nazvať súčasnou francúzskou teplou hymnou - pretože je obsahovo akýmsi archetypálnym príbehom, predstavujúcim v niekoľkých epizódach životné osudy (a snáď vývoj) mnohých teplých. Zároveň popisuje vývoj subkultúry v rámci spoločnosti - od odmietania, cez vytvorenie gay polosveta (bary, diskotéky) a komunity, až po epidémiu AIDS. Mladý chalan s niekoľkými nepríjemnými spomienkami opúšťa netolerantné malomesto (útoky homofóbov, plačúca matka), s Aznavourovou prvou hymnou na pamäti zavíta do Marais, povestnej parížskej gay dediny, kde nachádza nových priateľov a novú rodinu i prvé sexuálne skúsenosti. Chránil sa a našťastie unikol pohrome, ktorá pripravila o život mnohých jeho priateľov. V závere sa dotýka súčasných tém, ako sú adopcie a zloženie rodiny, ktoré zatiaľ zákon nedovoľuje.
Mistral Gagnant , Docteur Renaud, Mister Renard , Petit Pédé.

Vraciame sa tam, kde sme na svetovej scéne prestali, do 80. rokov, no zostaneme ešte v Európe. Zatiaľ čo v Amerike vzniká MTV a objavujú sa jej prvé produkty, video-hviezdy ako Madonna, starý kontinent sa s LGBT témami stále pasuje. Na rozdiel od spotrebných klipov s bizarnou fazónou dekády, v Európe vznikajú kritické diela, ktoré sa zároveň s queer témami snažia osloviť heterosexuálnu väčšinu. A bude to práve Európa, ktorá onedlho v postojoch voči inakosti Ameriku predbehne a takpovediac preberie vedenie.

Bronski Beat, skupina ktorej spevák Jimmy Sommerville neskôr pôsobil v zoskupení Communards, kým sa vydal na sólovú kariéru, debutovala s hitom, ktorý rozpráva veľmi podobný príbeh ako Petit pédé, prinajmenšom jeho prvú časť - ktorá možno Renauda inšpirovala. Small town boy - malomestský chlapec (zdrobnenina v titule je rovnako podobná) - sníva o krásnom plavcovi, ktorý je však členom homofóbneho gangu, ktorý sa neskôr na ňom vyzúri, polícia ho privádza domov, odkiaľ musí vzápätí (rodičmi nepochopený) odísť, s nádejami, do veľkého mesta.
Small Town Boy
Na 80. roky a konzervatívne thatcherovské anglicko bol "chlapec z malého mesta" silná káva. Všetci členovia kapely boli na verejnosti vyoutovaní ako homosexuáli, na rozdiel od iných kapiel so súdobým gay imidžom, Bronski Beat a neskôr (1985-1988) Communards (ktoré Jimmy založil s Richardom Colesom) sa otvorene venovali gay témam - politike i citovému životu:
Why?, Never Can Say Goodbye,
Culture Club a najmä šokujúci zjav krehkého Boy Georga spôsobil nemenj rozruchu. Spievajúc "chcete mi naozaj ublížiť" pristupuje ku gay agende z inej strany - hrajúc na city, z pozície "my vám nič nerobíme, neubližujte nás" a vo svojom povestnom klipe (znovu sa v ňom objavuje i motív bazéna) predstavuje skôr wildeovské osudy gayov v británii - súd a väzenie - ktoré aranžuje až do surreálne - teatrálne - vytočenej podoby.
Do You Really Want to Hurt Me
Frankie Goes to Hollywood sú medzi heterosexuálmi známi najmä vďaka balade
The Power of Love
Najväčší rozruch doma v Británii spôsobili s inou pesničkou a najmä jej klipom. So spevákom v ňom zavítame do bizarného gay s&m klubu v malom divadle, ktorý sa to len tak hemží fúzatými chlapmi v koži, pánmi, otrokmi, z balkóna na všetko dohliada stará tučná primadonna - a sme svedkami bez servítok naservírovaných výjavov, od dekadentných pohlavne-neurčitých póz, cez obnažovanie, až po vizuálne narážky na sexuálny akt, výstreky aj orgie. Britská národná televízia BBC, ale aj omnoho odvážnejšia americká MTV v tom čase (1984) klip zakázali, čo ho okamžite vynieslo na vrchol rebríčkov hitparád na niekoľko týždňov. Vzápätí pre kapelu natočil Brian De Palma klip úplne iného charakteru, určený pre "nič netušiacu" väčšinu. Tu však ponúkam necenzúrovanú verziu:
Relax
Eurythmics nie je gay, ani lesbické zoskupenie, ale Annie Lennox nepochypne dráždi svojim krátkym (a zafarbeným) zostrihom a neraz i mužským oblečením, ktorým sa stavia do sivej zóny medzi ženou a mužom. Texty Eurythmics svojou poetickosťou a snáď aj ironickým presahom zasa ostro kontrastujú s bezútešnou náladou konzervatívneho a bezcitného thatcherizmu, s duchom ktorého sa asi žiaden umelec tohto temného desťaročia nevedel stotožniť:
Sweet Dreams
Cyndi Lauper, dlhodobo podporujúca LGBT aktivizmus a vystupujúca v qay kluboch, sadla do noty menšinovému publiku asi najviac skladbou a klipom, ktoré ak ich pochopíme v gay-slangu, pôsobia príťažlivo rozšafne:
Girls just wanna have fun (1984)
Dead or Alive sa takisto ako Annie Lenox pohrali so svojim lookom - a pre svoju skladu si travesty (vrátane postáv klipu) vybrali ako ústredný motív:
You spin me around (1985)

Queen a jej frontman Freddie Mercury sú jedným z vrcholov (nielen gay) 80. rokov. Mercury, vlastným menom Farroch Bulsara sa narodil do moslimskej rodiny na Zanzibare (dnes súčasť Tanzánie), no svoju odlišnú sexualitu objal so všetkým čo k tomu patrí (vrátane bujarého sexuálneho života) a nikdy sa s ňou netajil: "I am as gay as a daffodil, my dear" (som teplý ako pec, zlato) povedal v jednom rozhovore. Stal sa však takou ikonou populárnej hudby, že napriek naskrývanej homosexualite, tento fakt dokážu mnohí jeho hetero fanúšikovia ignorovať alebo dokonca (absurdne) nepoznať. Je snáď možné, aby jeden z najväčších pop spevákov bol gay? Mercuryho hviezdna kariéra zároveň istým spôsobom odráža štýl a príbeh queer 80. rokov - vrátane epidémie AIDS.
Za všetky pesničky - bezostyšne transvestitný klip k skladbe "Chcem slobodu" - možno poňať aj ako povzdych gazdinky v domácnosti (chlap si tu skúša neľahkú pozíciu ženy), aj ako queer spoločensko-politickú výzvu. Chlpatý fúzatý mercury v ružovom nemôže povedať viac:
I want to break free
Ďalšia skladby pekne vystihujú jeho nekompromisný životný štýl, bez hanby, zakríknutosti či slabošskej ublíženosti: "Chcem všetko a chcem to teraz" - s ktorou spôsobil rozruch i na koncerte v apartheidne-rasistickej Južnej Afrike - alebo "kto chce žiť naveky?" (v hetero-svete sa stala mimochodom podmazom pre filmy o nesmrteľnom Highlanderovi).
I want it all, Who Wants to Live Forever .
Je iróniou života, že text posledne zmienenej sa naplnil až príliš doslovne. Súbor melancholických či dokonca temných skladieb z posledných albumov postupne vyjadruje zmierovanie sa či podliehanie vtedy ešte ťažko zvládnuteľnej chorobe - Innuendo, Show musí pokračovať, Príliš veľa lásky ťa zabije, ale aj Pomaly začínam šalieť , Toto sú dni našich životov, Nechaj ma žiť:
Innuendo, Show Must Go On, Too Much Love Will Kill You .
Vo väčšine jeho hitov s publikom o sexualite prinajmenšom priamo nediskutuje. Zopár piesní je však výnimkou, ako napríklad "žijúc sám za seba", alebo "láska môjho života" (ktorú venoval samozrejme mužovi):
Living on My Own, Love of My Life.

90. roky priniesli ďalšie otvorene gay skupiny aj spevákov, ale aj niekoľko nedobrovoľných comming outov. Atmosféra v spoločnosti je nanajvýš rozjarená - veď sa zosypalo mnoho totalitných, aparteidných či inak neslobodných režimov - drogy a sexualita chytajú po hippie ére svoj druhý revival - vznikajú úplne nové tanečné scény pre rave, techno a house. V móde sú obrovské párty, vizuálny štýl je o čosi menej "vytočený", ale zakladá si na pompéznosti a luxuse. Populárna hudba sa zdá byť o čosi dospelejšia. Napriek tomu, že tolerancia otvorenosť a zvedavosť sú heslom dňa (po tom čo sa otvorili hranice a doslova celý svet sa stretol), neústupne sa pripomína biznis - a aj showbusiness podlieha neľútostným zákonom trhu. Byť gay či queer je ekonomicky samovražedná trúfalosť, priamo klinec do rakvy kariéry. Ěra boybandov a dievčenských kapiel je postavená na snoch fanyniek, ktoré nesmú prestať dúfať...

Erasure je asi najvýraznejšou gay kapelou tohto výnimočného obdobia. Jej spevák Andy Bell, verejne sa netajaci svojou orientáciou, sa stal gay ikonou - aspoň v rámci anglicky hovoricich krajín - a s heterosexuálnym partnerom Vinceom Clarkom tvoria jeden z najpodivnejších párov hudobného priemyslu. V klipoch i na koncertoch provokuje svojim rodovo nezaradeným zjavom (v tradícii Bowieho či Mercuryho). Sám sa nepovažuje za gay-politického aktivistu, skôr za hudobníka, ktorý je zhodou okolností a mimo iného aj gay. Táto téma zaznieva v jeho comming-outovo ladenej pesničke (s výzvou nebáť sa) Hideaway a romantické vyznanie Goodnight venoval svojmu dlhoročnému (ľúbostnému) partnerovi. Ani v ostatných však nie je ťažké nájsť podtext, či špecifické iné cítenie.
Always, Sometimes, Lay all your love on me, Love to hate you, Stay With me, Hideaway, Goodnight.
Marc Almond začínal v kapele Soft Cell, ktorá zabodovala v rebríčkoch hitmi ako Tainted Love, Say Hello, Say Goodbye, Bedsitter, Torch, či What?, ktoré boli silno podfarbené sexuálnymi a kontroverznými témami (od Sodomy k Erotike). Neskôr sa vydáva na sólovú dráhu, ktorej produkty nie sú tak notoricky známe, vynikajú medzi nimi najmä cover-verzie cudzích skladieb a zaujímavé duety, ako ten s The Days of Pearly Spencer pôvodne od Davida McWilliamsa:
Tainted Love, The Days of Pearly Spencer.
Right Said Fred dofarbujú atmosféru 90.rokov svojimi prostými (jazykom sa približujúcimi jednoduchšej časti populácie), ale nesmierne chytľavými pesničkami, v ktorých tu a tam narážajú na priemysel módy a celebrít, ale šteklia aj sexuálnymi narážkami. Povrchnosť, jednoduchý pôžitkársky prístup k životu, fen-sex-job - dokonale vystihujú dekádu. Omnoho krikľavejší je "look" ich klipov, ktoré nezaprú výrazne homoerotický náboj. Aranžmá je miestami až tak "gay", že za ním tušíme skôr heterosexuálov, ktorí sa ho dopustia nevedome - a čo sa týka publika, rovnako nevedome ho prevezmú. Kým bežná moderná estetika predurčuje do macho klipov predovšetkým obnažené štíhle ženské telá, bratia Fairbrassovci narušili stereotyp prinajmenšom prezentovaním krásy mužského (svalnatého, vyholeného) tela. Čo sa týka skutočnej sexuálnej orientácie, Richard Fairbrass sa prezentuje ako bisexuál, ktorý v istých obdobiach žil so ženami a v iných s mužmi. Veľmi kuriózne pôsobia najmä skladby Stand Up (For the Champions) a You're my mate / Si môj kamoš (parťák, druh) , ktoré sa stali športovými hymnami, no prinajmenšom tá druhá môže byť prečítaná v úplne inom jazyku - so silne homoerotickým nádychom, ktorý silno kontrastuje s macho prostredím futbalu či rugby. RSF vystúpili na gay pride vo Viedni, ale mediálny priestor rozvírala skôr ich účasť na Moskovskom (ilegálnom) gay pochode, na ktorom sa ocitli netušiac o čo ide, napadli ich tu neo-nacisti, čo neskôr skomentovali s ľútosťou - najmä pre mentálne rozpoloženie útočníkov.
I'm too sexy, Don't talk just kiss, You're My Mate, Stand Up (For the Champions).
George Michael, kultový hudobník s hitovými skladbami ako Faith, Freedom, Papa was a Rolling Stone / Killer sa vyoutoval viac či menej nedobrovoľne, keď bol zatknutý počas sexuálnej aktivity na verejných záchodoch. Okamžite sa strhla mediálna lavína, nepochybne prekvapenie pre mnohých fanúšikov, že ich idol je gay ... a možno trochu rozčarovania, že v nejednom klipe koketoval s výjavmi heterosexuálnej túžby. Umenie je však pôsobivo dvojznačné a hudobný priemysel žije zo snov. Georga tento úder (v iných časoch a iných prípadoch poprava kariéry) nepoložil na lopatky, ale pretavil ho do umeleckej formy, so všetkou iróniou (na aranžovaných toaletách, ktoré sa menia na diskotéku) a odvážne homosexuálnou estetikou (tentoraz moto-policajti) popisuje vyoutovanie v klipe:
Outside
Elton John je (bez urážky) "národnou buznou" Spojeného kráľovstva, jedným z prých homosexuálov, ktoré si vyslúžili rytierský titul bez skrývania vlastnej sexuality. Politické ťahy v zákulisí môžeme len tušiť (veď Elton sa pridal ku kultu mŕtvej Lady Diany, po tom čo kráľovská rodina zažila jedno zo svojich najhorších období nepopularity). Čo sa týka jeho hudobnej kariéry, znova bez ohľadu na sexualitu, jeho skladby doprevádzané klavírom sú kultové po celom svete - aj v silne homofóbnych krajinách. Naspieval skladby tak Disneyovkám Can You Feel the Love Tonight?, duety tak s Georgom Michaelom Don’t Let The Sun Go Down On Me, aj rapperom Eminemom, ktorého kritizujú za jeho homofóbne poznámky. Elton John už v 70. rokoch priznal "bisexualitu", neskôr sa na krátko oženil, hoci vedel o svojej jednoznačnej náklonnosti k mužom. Dlhodobo podporuje HIV/AIDS osvetu a nadácie. Spomedzi nespočtu jeho skladieb (1970-2000 bolo obdobím nepretržitých hitov) spomeniem len jednu, ktorú postupne venoval Marilyn Monroe, Ryanovi Whiteovi (teenagerovi, ktorý sa transfúziou nakazil HIV a nad ktorým od jeho vylúčenia zo školy až do jeho smrti patrónoval) a napokon svojej zosnulej priateľke, princezne z Walesu:
Candle in the Wind
Pet Shop Boys zahviezdili už v 80. rokoch, na vlne New Wave, no ich popularita pokračuje až do 90. rokov a dneška, keď si užívajú status ikon. Neil Tennant nijako nekomentoval povesti o svojej sexualite v 80. rokoch, no v polovici 90. sa outoval pre Attitude. Chris Lowe sám za seba pre BBC povedal, že mu nesedí označovanie obmedzujúcimi nálepkami takej či onakej sexuality, preň existuje len obyčajná (univerzálna, ľudská) sexualita. Sexuálne a LGBT témy sa nesú celou ich tvorbou, dokonca istým spôsobom mapujú najvýraznejšie udalosti v queer komunite jednotlivých období. Niektoré skladby nesú univerzálny podtext lásky, outsiderstva, či stretnutia s obmedzenosťou, iné čerpajú vyslovene z gay skúsenosti - ako Can You Forgive Her?, It's a Sin, New York City Boy, či remake Go West. Skladba The Night I Fell in Love popisuje nočné stretnutie mladíka a rappera (inšpirovaného Eminemom). Metamorphosis je piesňou o Comming Oute, gay skúsenosti a AIDS sa venujú aj v It couldn't happen here, Dreaming of the Queen, Survivors, Being Boring.
Paninaro, Being Boring, Can You Forgive Her?, It's a Sin, New York City Boy, Go West, One In a Million Men, The Night I Fell in Love, Metamorphosis, It couldn't happen here, Dreaming of the queen, Survivors.
R.E.M. je kapela, ktorej spevák Michael Stipe nerád rozpráva o svojom súkromí. Kvoli svojmu útlemu zjavu bol terčom chýrov o jeho nakazení HIV, ktoré však vyvrátil. V 90. rokoch priznal, že ho priťahujú tak ženy, ako muži, v novom storočí sa definuje ako queer umelec. Táto kategória je, ako sám tvrdí, podstatne širšia ako "gay" a zahŕňa aj sivé zóny. Sexualitu v jeho rockových skladbách (vyvážených citom a melanchóliou) možno hľadať medzi riadkami, veď napríklad Strácam svoje náboženstvo je skúsenosť ako vystrihnutá (aj) z nejedného gay života. Stipe založil i filmovú produkčnú spoločnosť, ktorej (kňazmi odsúdený) film Saved! konfrontuje náboženský zápal so sexuálnou orienáciou.
Loosing My Religion , Everybody Hurts, Stand .
Ricky Martin, po obdobiach manželstva a zapierania sa stal jednou z česrtvých gay celebrít, svoju sexuálnu orientáciu otvorene prezradil v roku 2010. Pochybnosti ohľadom jeho príťažlivosti vyvstali už po pesničke Žijúc bláznivý život, na začiatku nového stroročia. Jeho comming out bol o to ťažší, že pochádza z hispánskeho prostredia, ktoré dalo svetu pojem "machizmu" - a kult silných samcov / krásnych žien sám vo svojej tvorbe potvrdzoval. Jeho skladba La Copa de la Vida sa stala oficiálnou hymnou futbalových majstrovstiev v 1998 roku. Hoci si ctil gay fanúšikov, fanynky boli hlavným zdrojom príjmov, "hormóny predávali jeho skladby" - a manažéri ho odhovárali aj od takých gest, ako pocta na AIDS zosnulému gay skladateľovi Renatovi Russovi. Ricky však medzičasom stihol zabodovať charitatívnou činnosťou a v latinskoamerickom svete je autoritou, ktorá má potenciál ovplyvňovať mienku. Ako naozaj pochodí sa ešte len ukáže.
Livin' la Vida Loca

Nevenovať Madonne vlastnú časť znamená nechať sa ukrižovať, hoci sa na druhej strane púšťam na tenký ľad s mnohými ďalšími súhrnne-predstavenými divami. Madonna, hoci jej spevácke kvality sú priemerné, je predovšetkým showwoman, ktorá sa vie predať cez provokujúce videoklipy a nemenej kontroverné koncertné vystúpenia. Väčšina z nich je udalosťou už len preto, že za nimi stojí Ona. Madonna nie je zárukou kvality, skôr kvalita akoby bola definovaná cez Madonnu. Je bohyňou sexuálnej revolúcie, ktorá bohužiaľ naradila v 80. rokoch hippie revolúciu lásky a kvetín, ako jej mediálne-komerčná verzia. MTV (od založenia ktorej v 1981. roku sa končí "éra piesne" a začína vláda videoklipu) stvorila Madonnu a Madonna veľkou mierou prispela k popularite a kultúrnej definícii MTV. Madonnu na hviezdne nebo vyniesla gay komunita - a ona sa jej neraz odvďačuje (snáď s výnimkou donnasummerovských experimentov s Kabalou). Náboženska, sexuálna i politická kontroverzia je esenciou jej počinov, ktorá z nich robí Udalosti. Material Girl je jednou z jej prvých definíciií (vzdor modernej-cool-in-sexuálnej-MTV a hlavne spotrebnej generácie voči konvenciám), ktorú vzápätí podčiarkla koketovaním s náboženskou obraznosťou (čierny Ježiš a horiace kríže) v Like a Prayer.
Dnes, po rôznorodých epizódach kariéry, sa od albumu Ray of Light - z ktorého vyniká spirituálne ladený klip Frozen - prezentuje ako mystička (židovská kabala, Rumího verše, otváranie sa estetike islamského sveta). To ilustruje jej marketingovú zručnosť - pravidelne dokáže takticky prekvapovať s kompletnými premenami imidžu. Čo sa týka tém sexuality v jej klipoch (v ktorých tu a tam vystupujú buzny, či androgýnne postavy) a na koncertoch (ktoré neraz aranžujú gay tvorivé tímy, ktoré poznajú teplý vkus a zároveň ho určujú), začnime notoricky známym klipom k skladbe Erotica. Z rovnomenného albumu pochádza aj In This Life venované gay priateľovi, ktorý zomrel na AIDS: "nemalo by záležať na tom, koho miluješ". Deeper and Deeper rozpráva o gayovi, ktorý sa zoči-voči faktu zamilovania do muža vyrovnáva so svojou sexualitou. Vo Why's It So Hard, tiež z albumu Erotica, sa pýta: "Prečo sa nemôžeme naučiť prijať že sme iní/rôzni, skôr než je neskoro?". To dekadentný klip Vogue sa nechal inšpirovať špecifickým klubovým tancom, ktorý sa zrodil na parketoch gay diskoték. Povrchnosť, pózerstvo a umelosť, neraz vlastná gay polosvetu, sa zrkadlí v Madonninej tvorbe.
Na MTV Awards v 2003 zaspievala Like a Virgin spolu so skladbou Hollywood v doprovode iných pop ikon toho roku, Christinou Aguillerou a Britney Spears (s ktorou bola údajne v "bulvárnom konflikte") a predviedli "lesbické" bozkávacie scény, ktoré rozdiveli publikum. Madonna si zahrala s gay hercom Rupertom Everettom (ktorý ich dlhoročnú známosť bez servítok a taktu popisuje vo svojej sympatickej a skvele písanej anti-hviezdnej autobiografii Red Carpets and Other Banana Skins) v nedocenenom filme Next Best Thing (prejavili sa v ňom aj jej spirituálne tendencie, témou je spor gaya-otca a matky o spoločné dieťa, príjemne prekvapí otvorený záver) ku ktoremu naspievala ako titulnú pieseň cover verziu American Pie, ku ktorej oficiálny klip zobrazil aj gay motívy. Na povestnom koncerte v rámci Confession Tour k skladbe Forbidden Love predvádzajú dvaja polonahí muži so symbolmi islamu a judaizmu na hrudi kontaktnú improvizáciu s homoerotickým nábojom, voči ktorej v oboch obciach vyvolala vlnu protestov. Pravdepodobne na nich (fanatických ľudí doslovnosti) nezapôsobila umelecká kvalita vystúpenia, ktorého zámerom bolo podporiť zmier týchto dvoch rivalov v konflikte Izraela a Palestíny.
Material Girl, Like a Prayer, Erotica, Deeper And Deeper, In This Life, Why It's So Hard, Justify My love, Human nature, Vogue, Frozen, American pie, MTV Awards 2003 - Like a Virgin + Hollywood, Forbidden Love.

Nové divy sa na hviezdom nebi kopia, až sa človek diví, že sa tam môžu všetky pomestiť. Svojimi pateticky-romantickými preslovmi a unikátnym nadaním vystihujú vnútorný svet citlivých duší. V albume hviezd gay neba nesmú chýbať...

Celine Dion, so svojimi ťahavými baladami, je prirodzenou "obeťou" zbožňovania gayov. Podporou sexuálnej rôznosti sa ako správna "maman" netají. Tu na Slovensku jej tvorbu poznáme prevažne v anglickom jazyku - no vo "francúzskom svete" je ich snáď ešte viac a práve vo francúzštine naspievala aj pieseň venovanú gayom "Chlapec ako žiaden iný":
Un garçon pas comme les autres (Ziggy)
Barbara Streisand svojim hlasovým fondom a desaťročiami sa ťahajúcou popularitou nijako nezaostáva. Hviezda, ktorú producenti objavili na jej vystúpeniach v gay klube, si niekoľkokrát zahrala úlohu aj v sexuálne nekonvenčnom filme o "mužovi uväznenom v tele ženy" Yentl, no jej zbožšťovanie je predmetom vážnych aj vtipných komentárov v mnohých prípadoch - od komédieMrs. Doubtfire po seriál South Park. Ako príklad uvádzam starší duet s Donnou Summer:
No more tears (enough is enough) (1979)
Cher, "večná diva", ktorá v šesťdesiatke chytila druhý dych - a to prekvapivo na súčasnej popovej scéne - a gay publikum svoju "babičku" neodmietlo. Ona sa mu za to odvďačila verejnou podporou, aj skladbami ako A Different Kind Of Love Song / Iný druh ľúbostnej piesne. Mimochodom, vo filme Silkwood si zahrala v lesbickej úlohe, za ktorú dostala aj nomináciu na Oskara. Odkedy sa vyoutovala jej dcéra, Cher je poprednou postavou v združení rodičov a priateľov gayov a lesieb PFLAG.
Believe , Strong enough, A Different Kind Of Love Song.
Janet Jackson si získala gay publikum najmä svojim albumom The Velvet Rope, v ktorom sa objavujú témy domáceho náslia, nedostatku sebadôvery, ale aj homosexuality (Free Xone, Tonight's the Night), AIDS (Together Again) ba dokonca aj sado-masochistizmu (Rope Burn):
Free Xone, Tonight's The Night (Gonna Be Alright), Together Again, A Rope Burn.
Kylie Minogue svojho času porovnal gay spevák Rufus Wainwright s Madonnou: "Kým kráľovná sexu je ozajstnou megalomankou, ktorej koncerty sú často temné a bez nadhľadu, Kylie je anti-Madonna, ktorá disponuje kvalitou sebapoznania, ktoré nemusí nahrádzať pseudo-intelektuálnymi preslovmi." Nepreháňajme však príliš, chytľavé pesničky možno nevynikajú hudobným spracovaním, neraz sú predobrazom pre spojenie "umelosť modernej doby", dokonale vystihujú žánrový záber "gay života", no predsa, nájdeme medzi nimi aj sympatické "výpovede":
All The Lovers, Confide in Me, Can't Get You Out Of My Head, Better The Devil You Know, Your disco needs you, Slow.
Christina Aguillera so svojim okúzľujúcim hlasovým fondom a zaujímavo experimentálnymi skladbami milo prekvapila inak orientovaných poslucháčov a divákou skladbou Beautiful / krásny, v ktorej predstavuje rôznych sociálnych outsiderov - či už kvoli vzhľadu, štýlu, alebo sexuálnej orientácii:
Beautiful
Geri Halliwell, bývala členka formácie Spice Girls, popri remake starého hitu It's raining men zabodovala u teplých aj vlastnou produkciou Good As you ("tak dobrý ako ty", v skratke GAY):
G.A.Y.
Lady Gaga je vraj (ďalšou) novou Madonnou, ktorá si zatiaľ nekladie žiadne veľké umelecké ambície. Je si však vedomá, že tvorí pre klubovú scénu a silnú podporu má zo strany gay publika. Sexuálne škandály dotvárajú jej kariéru, napríklad povera o jej hermaforitizme - ktorá ju sprvu zarazila, no neskôr priznala, že sa s androgýnnosťou rada hrá a sama sa tak často štylizuje. Veď aj jej debutová skladba Poker Face / Kamenná tvár rozpráva o bisexualite, hoci sa jej slová v prvom pláne krútia okolo sexu a gamblerstva. Nemenej šokovala jej nová skladba Teeth zobrazujúca upírsko-sadomasochistickú gay scénu.
Lady Gaga ťaží z komerčných stereotypov "nultých" rokov, ba čo viac, posúva ich na úplne nové úrovne. Ingredienciami jej hudby a klipov sú samozrejme umelosť (muzikálna, sexuálna, duševná), chlad, tvrdosť, lesklé materiály a do absurdna privedená reklamná estetika. Niektorým ľuďom z novej módy, ktorú ztelesňuje, nie neprávom naskakuje husia koža - dáva shopping generácii presne to, po čom (si myslí že) túži. Len málokto dokáže jej výraz identifikovať ako pózu, tobôž nie ako umelý či sterilný, ktorý kráča opačným smerom než ozajstná sexualita. Ale predsa len zostáva nádej, že gáganie nie je jediná cesta, ktorou sa bude nová hudba uberať...
Poker Face, Teeth.

Postupom času sa stáva dobrým štandardom, že aj kapely, ktorých členmi nie sú queer ľudia, venujú aspoň jednu skladbu LGBT osvete, podpore, alebo kritike problémov, s ktorými sa menšina musí potýkať:

Chumbawamba, kapela ktorej záber sa tiahne od folku k anarcho-punku naspievala skladbu
Homophobia,
Bloc Party (rock) naspievali zaujímavú skladbu, ktorá je štylizovaná ako spomienka a rozpráva nie o dvoch gayoch, ale dvoch "hetero"-definovaných chalanoch, ktorí medzi sebou pocítia "neprípustnú" príťažlivosť. Ako rozpráva spevák kapely: "Je to sporná vec, no prisahám, že som to [príťažlivosť k rovnakému pohlaviu] vždy videl u ľudí, v tom zmysle že sa chalani vyslovene potrebovali dotýkať druhých chalanov. Mohli ste vidieť, že je tam čosi, čo sa nesmie povedať nahlas. Zažil som to na škole." A práve o tejto príťažlivosti rozpráva:
I Still Remember,
Placebo, žánrovo blízka skupina, zasa popisuje chuť na chlapov:
Taste in Men,
Garbage na jeden zo svojich albumov zaradila:
Bleed Like Me,
ale zaujímavá je aj odpoveď na sexuálne-neznášanlivú politiku vlády Georga W. Busha, ktorá šliapla na gay, ženské i občianské práva:
Sex Is Not the Enemy,
The Gossip prišli s podobnou politickou anti-bushovskou výpoveďou v podobe piesne stojacej v ceste ovládaniu:
Standing in the Way of Control,
Rammstein, metalová kapela ktorú si prisvojilo skôr "drsne chlapské" publikum, sa pohrala s homoerotikou v klipe Muž proti mužovi, kde vzájomné zápasy mužov balansujú na hrane medzi násilím a sexom. Tak ako vraví staré gay porekadlo: "heteráci sa bijú, pretože je to jediný dovolený dotyk medzi chlapmi - agresivita - nemôžu sa objímať, alebo mať spolu sex":
Mann gegen Mann,
za videnie stojí však aj:
Stripped.
The Beloved, keď sme už pri nahote, predniesli v 90. rokoch veľmi zaujímavú výzvu - žiť v hramónii - ktorú ilustrujú aj klipom s obnaženým spevákom a komparzom:
Sweet Harmony.

Medzičasom, ako sexuálna orientácia prestáva byť tabu, prichádzajú na scénu ďalšie kapely, ktorých členovia sa s ňou netaja, niektoré zamerané výhradne na gay publikum, iné zamerané na široké publikum sa "venujú výhradne svojej hudbe", pričom sexualita ostáva v pozadí, alebo len príležitostnou témou.

Alcazar pozná asi každý návštevník komerčných diskoték, bolo švédske zoskupenie, ktoré sa snažilo nadviazať na disko-úspechy svojich rodákov z ABBY. Prevažná časť repertoáru boli prerábky cudzích skladieb, no často obsahovo hrajú do noty gay publiku. Dvaja členovia skupiny sú gayovia, dokonca vo vzájomnom vzťahu.
Crying at the Discoteque
Army of Lovers, ďašlí švédsky disko-zázrak, odvodili svoj názov od dokumentu Armee der Liebenden oder Revolte der Perversen za ktorým stojí Rosa von Praunheim, nesmierne nekonformný a kontroverzný filmár (aj pre gay komunitu), ktorý sa zaslúžil o LGBT osvetu v povojnovom Nemecku. Alexander Bard, ktorý konveroval na (voči gayom málo tolerantné) zoroastriánstvo sa sám prehlasuje za bisexuálneho libertariána, podporuje práva sexuálnych menšín a sám živ istú dobu vo vzťahu s mužom. Za bisexuála sa pokladá aj ďalší člen kapely, alžírčan Jean-Pierre Barda, podobne i Dominika Peczynski. Camilla Henemark neskôr o sebe prehlásila že je lesba - a tak jedinou heterosexuálkou z kapely zostala Michaela Dornonville de la Cour.
Crucified
The B-52s, rockové zoskupenie spievajúce už od 70' rokov, nemalo v repertoári gay témy ako také - ten tvorili hlavne oslavy divokej mladosti a divokej romantickej lásky - pozostávalo tiež z niekoľkých gay členov, Ricky Wilson zomrel na AIDS, zostávajú Keith Strickland, Fred Schneider a Kate Pierson - kapela sa o 16 rokov po rozpade pokúsila o nový comeback.
Love Shack , The Flintstones (1994) , Cosmic Thing
K. D. Lang začala ako country speváčka, no tradičné vidiecke publikum dráždila svojim "málo ženským" vzhľadom a neskôr aj verejnou podporou vegetariánstva, vďaka čomu sa k nej rodáci prestali hlásiť. Ako lesba sa vyoutovala až v 1992 roku, no čosi mohlo napovedať už i jej účinkovanie vo filme Salmonberries o rok skôr - kde si zahrala svojráznu lesbickú eskimáčku, ktorá sa zamiluje do nemeckej emigrantky. Odtiaľ pochádza aj skladba Naboso, ktorá je len ukážkou jej rozsiahlej tvorby. Unikátny hlas v kombinácii s romantickými baladami, ktoré samozrejme preciťuje vo vzťahu k ženám:
Barefoot
Rufus Wainwright - so svojim tenorom a špecifickým hudobným prejavom (pop-opera, barokový pop) - nie je len obyčajným spevákom s gay identitou. Vyoutoval sa už ako teenager, čo jeho rodičia neprijali, neskôr sa stal obeťou znásilnenia v parku, ktoré prežil len vďaka fingovanému záchvatu - čo malo za následok 7-ročný celibát a neskôr opačnú rekaciu - vrhol sa na promiskuitný sex a rýchle internetové známosti. Neskôr sa pridali drogy a liečenie - čo všetko zužitkoval vo svojej tvorbe. Znalci hudby ho považujú za Pána Speváka, jeho texty sú romantické univerzálnym spôsobom, hoci v skladbách ako The One You Love a Gay Messiah čerpá priamo zo svoje orientácie. Politicky sa považuje za absolútneho libertariána, hoci paradoxne nepodporuje zákon pre gay-manželstvá, pretože ako tvrdí, štát by sa vôbec nemal starať ľuďom do postelí, či už v negatívnom, alebo pozitívnom duchu.
The One You Love Gay Messiah This Love Affair In My Arms Hallelujah
Scissor siters sa uchytili na komerčnej tanečnej scéne. Spevácke duo tvorí gay spevák Jake Shears a speváčka Ana Matronic. Hoci obľúbení širokým publikom, svojskú gay estetiku mnohé klipy a vystúpenia nezaprú.
Comfortably Numb, Return to Oz
komentuje drogovú problematiku v gay komunite. Zvláštne vyznieva aj platonické vyznanie lásky k Shearsa svojej priateľke
Mary.
Gay sexualita je zdrojom inšpirácie aj v skladbe
Filthy/Gorgeous.

Súc v podivných časoch, keď priznanie sexuálnej orientácie už takmer nikoho neprekvapí, no stále ohrozuje kariéry a i naďalej sa mnohí queer ľudia potýkajú s násilím, právnymi problémami aj nepochopením - je možno treba nachvíľu zastať a zamyslieť, ako z tohto stavu vybrdnúť. Zatiaľ sa pozrime v záverečnom prehľade krížom krážom po svete, na najzaujímavejšie hudobné osobnosti v LGBT komunite a tiež na LGBT ľudí medzi významnými svetovými (či provinčnými) hudobníkmi:

Yehonathan Gatro je bez okolkov gay, pochádza z Izraela a dokázal šikovne odpovedať na dopyt z "menšinovej" klubovej scény. Kým v Európe sa uspokoja s divami, androgýnmi, či točkami - sú krajiny, kde si stále potrpia na drsný mužný look, ktorý v časoch motorkárov s koženými čapicami a fúzami nazývali "klony" - a hoci sa mení s módou, (prehnane) mužné jadro zostáva. Zaujímavé je, že je to práve Izrael, jedna z mála krajín založených na náboženstve, kultúra ktorá stála na počiatku nenávisti voči sexuálnej inakosti (ktorú kresťanstvo a islam prevzali), kto je dnes v oblasti LGBT práv jedným z najprogresívnejších zriadení. Yehonathanove klipy, popri chytľavej tanečnej muzike - väčšinou tak v anglickej, ako v hebrejskej (o čosi viac exoticky sexy) verzii - predstavujú rôzne viac i menej erotické výjavy, gay sny, scény z tanečných klubov - od gaya, o gayoch a pre gayov. Je zvláštne, že je vôbec prvým na svete, ktorý ztelesnil to, čo už mohlo byť dávno nudným štandardom...
Just Another Summer, On a Hot summer Night (Just Another Summer v hebrejčine), My Turn, Kore Lecha (Calling You, My Turn v hebrejčine), Remember When, Nifradnu Kach (Remember When v hebrejčine).
Ivri Lider je ďalší izraelský gay spevák - bez hanby či vysvetľovania - rovnako mužný, bez náznaku zženštilosti či (pomôžem si krkolomným výrazom) gejstva. Veľmi sympaticky sa jeho "obyčajný" a nepózovitý (alebo práve naopak?) vizuálne-fyzický prejav dopĺňa s hudobne nežnými skladbami. Jeho skôr melancholické (netanečné) pesničky doprevádzajú hneď niekoľko izraelských filmov s gay tematikou (Yossi and Jagger, Ha-Buah), ale i medzi samostanými počinmi nájdeme niekoľko venovaných vyslovene queer ľuďom. Známy je napríklad Jesse - "študentské" vyznanie lásky chlapcovi - ale homoerotický nádych má i klip, akoby vystrihnutý z Fight Clubu - Aluf Ha'Olam - kde sa zasa potvrdzuje, že (prinajmenšom v gay optike) nie je od mužskej drsnosti a násilia ďaleko k nehe a sexualite.
Bo (Let's), The Man I Love, Jesse, Aluf Ha'Olam.
Dana International uzatvára treticu izraelských sexuálne nekonformných zjavení. Eurovízia vo svojej lepšej tradícii hostila už niekoľkých konvencie prekračujúcich interpretov, transsexuálka Dana však aj vo svojom čase (na konci 90. rokov) spôsobila rozruch. O to viac prekvapí, že jej skladba, oslavujúca divy, vrátane ich manierov a hystérií, akoby poskladaná z jednoduchých odpočutých slov (čo pripomína balkán či orientálne trhy), si získala miesto v hitparádach a popularitu nielen queer poslucháčov:
Diva
RuPaul, transvestita, ktorý popri tom že impersonuje rôzne osobnosti, si vytvoril aj vlastnú identitu a svoj vlastný repertoár, niekoľkokrát prekvapil úspechom svojich pesničiek - aj na MTV ... dokonca v časoch, keď boli v obľube úplne iné typy kapiel:
Supermodel
Vjerka Serďučka (Верка Сердючка, Verka Serduchka) je ďalšia trans-osobnosť, tentoraz z prekvapivých končín, zo samej najzabudnutejšej Ukrajiny. Nie je to zo Slovenska ďaleko, jej jazyku rozumieme prirodzene lepšie než angličtine a predsa ju sotvakto pozná. Pritom sú jej hity ako stvorené na gay diskotéky, odkiaľ by mohli vytlačiť aj obohrané sladké mámenia, dlhé noci a spol. Verka je na Ukrajine a v Rusku fenomén, popri klipoch, vystúpeniach v rôznych estrádnych show, komediálnych scénkach (so skutočnou Alou Pugačevou - ruskou ikonou - a napríklad aj so svojou televíznou "mamou"), zabodovala aj na Eurovízii s kontroverznou skladbou Laša Tumbai, ktorá je (ako vzorka tvorby) hudobne i textami príšerná (Dana či Fred sú oproti nej básnici), no v Rusku mnohí v slovách začuli "russia goodbye", čo v čase východo-západnej rozpoltenosti Ukrajiny rozvírilo mediálne vody. Serďučka sa však neberie vážne a mediálny priestor, bulvár, hviezdnosť aj kurióznu ruskú záľubu v pompe a gýči neustále paroduje. Celebrita naruby sa stala celebritou. V tomto výnimočnom prípade je naozaj hanba, že jej klipy nepoznáme, pretože hoci sú gýčovité na druhú (a možno na tretiu), ich odkazu ľahko porozumieme a vystihne nejednu dôverne známu situáciu z našej domácej i televíznej (pseudo)kultúry. Ako bonbónik pridávam jeden klip Andreja Danilka (Андрей Данилко) (ktorý sa skrýva pod kostýmom a mejkapom Vjerky), pretože do tohto výberu dokonale zapadne.
Я попала на любовь / Ja popala na lyubov / Chytila som sa na lásku, Тук Тук Тук / Tuk tuk tuk / Ťuk ťuk ťuk, Алла Пугачева и Верка Сердючка - Сумасшедшая Семейка [komediálna scénka], Хорошо красавицам / Khorosho krasavicam / Dobre je krásavciam, Чита Дрита / Chita Drita / Čita drita, (Любовь вам не) Трали-вали / (Lyubov vam ne) Trali-Vali / (Láska nie je) trali-vali, Пирожок / Pirozhok / Pirôžok , Гоп Гоп Гоп / Hop Hop Hop, ты напился как свиня / Ty napilsya kak svinya / Napil si sa ako sviňa, горилка (Вечера на хуторе) / Horilka (Vechera na khutore) / Pálenka (večera na chotári) , Essen, Лаша Тумбай / Lasha Tumbai / Laša Tumbaj, Новогодняя / Novogodnyaya / Novoročná , После тебя / Posle Tebya / Po Tebe.
Tatu (Тату), ruské dievčenské duo už dávno zišli z očí, z mysle aj diváckej popularity, no ich počin - prezentovať sa (prinajmenšom mediálne) ako lesby - znamenal veľký prielom, nielen v homofóbnom Rusku, ale po celom svete. Je pravda, že anglickým prerábkam ich ruských songov (s úplne iným významom textov) akosi chýbala duša. Vo svojom hviezdnom čase si získali nielen srdcia LGBT fanúšikov, ale podstatne širšieho publika. Rozruch podobný sexuálnej koketnosti amerických a anglických hviezd spôsobili na koncerte v Moskve - kde museli sľúbiť, že sa na javisku nebudú bozkávať. Namiesto nich sa pred očami publika bozkávalo niekoľko desiatok rovnakopohlavných párov. Popri rôznych iných hitoch, slovenskí gayovia kupodivu skoro vôbec nepoznajú ich skladbu Maľčik gay (Chlapec gay), ktorá je ako stvorená pre gay diskotéky.
Простые движения / Prostye dvizhenia / Jednoduché pohyby, Нас Не Догонят / Nas nedogonyat / Nás nedohonia, Я сошла с ума / Ja soshla s uma / Stratila som rozum, 30 минут / 30 Minut / Pol hodina, Я твоя не первая / Ya tvoya ne pervaya / Nie som Tvoja prvá, Мальчик-гей / Malchik gay / Chlapec gay
Maria Serifović, prekvapila na Eurovízii lesbickým aranžmá vystúpenia (a viacmenej butch lookom) so svojou (hoci o tom existujú spory - s kým iným ako Albáncami) skladbou Modlitba, pričom tento precítený odkaz ženy žene prichádza zo Srbska.
Molitva
O-Zone, zbojníci takisto z východnej Európy, tentoraz konkrétne z Rumunska, si na jednu sezónu získali veľkú popularitu (či skôr počúvanosť) svojim lepkavým (či podľa vkusu chytľavým) hitom o Láske pod lipou, ktorý je bez námietok skrz-naskrz gay:
Dragostea din tei
Pál Oskar je takisto odborníkom na "camp" (vytočený, zženštilý, vyumelkovaný) štýl - veď kedysi začínal vystúpeniami v lokálnej travesty show. Dnes sa v krajine ľadu (ostrovnej! , vidieckej!) LGBT menšina teší pomerne unikátnym právam, nedávno si zvolila i lesbickú premiérku. Pál je jednou z podôb tejto tolerancie - jeho klipy sú tanečné, chytľavé, bezpochýb komerčné a svojim spôsobom umelé - niet divu, veď sú presne týmto štýlom inšpirované. Predstavujú nám jednú víziu moderného života (či spoločnosti), kde sme všetci krásni, usmiati, tancujeme, tolerujeme sa, nakupujeme ... a sme šťastní. Z iného, menej kritického pohľadu, Pál sa s artefaktami svojej tvorby (i umelosťou) šikovne hrá a posúva ju kamsi ďalej... vec kusu kam:
Betra Líf
Sigur Rós je asi najznámejším súčasným hudobníkom z Islandu. Štýl tejto unikátnej kapely ťažko definovať - niekde medzi techno a elektronikou, lyrickou melanchóliou, ľudovými spevmi a predovšetkým experimentami - pre mnohých je to "hudba ako Island", pre ďalších jednoducho Sigur Rós. Málokto z nespočtu fanúšikov však vie, že spevák skupiny - Jón “Jónsi” Þór Birgisson - ktorý momentálne nahráva i sólové albumy pod vlastným menom - je gay a nijako sa tým netají. Popri jeho nespochybniteľnom talente a niekoľkých fantastických albumoch je tento fakt naozaj tak dôležitý, ako napríklad, že nevidí na jedno oko... Jeho priateľ Alex Somers vytvoril grafický dizajn pre väčšinu albumov kapely a tiež mu pomáhal s produkciou sólového albumu. Spomedzi záplavy zaujímavých skladieb vyberám dve - jedna predstavuje krásny naturistický/hippie sen, druhá je často označovaná ako "ten gay song" od Sigur Rós.
Gobbledigook, Viðrar vel til Loftárása.
Antony and the Johnsons natentoraz uzavrú môj výber LGBT skladieb a kapiel - pričom ich frontman Antony Hegarty spadá pod prvé i posledné písmenko skratky - je gay transgender. Väčšina jeho piesní sa nesie v atmosfére plačlivej nostalgickej melanchólie, no nechýba im vždy iskra zaujímavého uchopenia témy. Prvé dva uvedené klipy ponímajú i bisexuálne a homoerotické výjavy. Najmä faunovský rozprávkový polyamorický sen ako umelecké stvárnenie epileptického záchvatu uprostred mestskej betónovej džungle sotva prestane byť nadčasový:
Epilepsy is Dancing, Her eyes are underneath the ground , Hope There's Someone.