Rozprávky o vílach

6.0.06

pre dospelých

V nerozprávke

Kde bolo tam bolo, bolo raz jeden ho... ho... homosexuál. Vravel si géééj, lebo tak to bolo v jeho krajine a dobe zvykom. Už ako násťročný brúzdal po internete a vedel koľká bije, prišiel teda jedného dňa za rodičmi a vraví "mama, tato, som gay", pretože tak to videl v každom druhom teplom filme. Obľúbenou témou rovesníkovo bolo "a rodičia vedia?" Bol to rituál, tak ako maturita či promócia, odstraňovanie steny v Pošte pre Teba, či vynášanie rozsudku v Súdnej sieni - kto ho nemal za sebou mal problém. Na sklamanie rodičov odpovedal dúhovými magnetkami, odznačikmi, kľúčenkami, náramkami a vlajkou zapichnutou hneď vedľa svojho milovaného kaktusu. Nebude síce svadba, ani vnúčence, nevyhneme sa ohovorániu, ale predsa môže aspoň hocikedy postrážiť deti svojej sestre - "pokiaľ nebude vyťahovať nechutnosti čo robí v súkromí", dopovie zať a pridá "a ak na ňho siahneš, vlastnoručne ťa stianem z kože!". Fúúú - vydýchne si, ešte že sa narodil do postmodernej doby a má tak tolerantnú rodinu. A bol rád...

Žil teda vzornejšie než väčšina heterosexuálov, obliekal sa slušne, málokedy ho videli bez kravaty, chodil do práce, platil hypotéku, prispieval sestrinej rodine - veď oni majú deti (trúbia fanfáry a zbor anjelov spieva "hallelujah") a potrebujú to viac než on! Sexuálne veci nikdy nevyťahoval (a zakrýval si tvár ak ich niekto vytiahol pred ním a nebolo to pri zhasnutom svetle a pod perinou), na homofóbnych vtipoch sa kultivovane zasmial, počas majstrovstiev sa dramaticky ovinul bielo-modro-červeným šálom a fandil našim - tým zlatým chlapcom ktorí niečo v živote (na rozdiel od neho) dokázali a priniesli víťazstvo celému národu. Susedia ani širšia rodina ani kolegovia ani kamaráti z detstva o ňom nevedeli, veď čo koho do toho s kým spáva, inak žije taký istý život ako všetci. A žil...

Nespával s nikým. Kurva nebol a pozerať na také veci ako péčko by sa predsa neznížil. Založil si profil, samozrejme bez fotky - snažil sa byť diskrétny - nedajbože by sa to dozvedeli známi a celá rodina by sa musela za neho hanbiť. Nemal tam ani slovko o sebe, veď to aj tak nikto nečíta, veď aj tak o sebe môže narozprávať hocičo a nemusí to byť pravda - treba spoznať, veď keď niečo niekto chce vedieť - nech sa opýta, a konieckoncov - čo vlastne koho do toho?! To sú jeho súkromné veci! Dal si do profilu vek, výšku, váhu - žiadne údaje o úde - obľúbené kuchyne a aby uľahčil nápadníkom hľadanie: aj to že má rád prírodu, rastliny, zvieratá, prechádzky v prírode (najradšej so zvieratami, ľudia sú príliš veľké svine), filmy a knihy. Samozrejme, nie je zženštilý ani trochu (podkolennú jamku zosunul z kolena a na jej miesto položil členok) a je pomerne technický typ. Aby nevyzeral ako buzna pridal medzi záujmy aj autá a počítače - veď na aute jazdí a s počítačom robí celý deň, toľko sa dá o tom porozprávať! Keďže nechcel aby si ho pomýlili so zakomplexovancami, uviedol na rovinu že je géééj a chce partnera na trvalý vzťah. Pokec ani kamarátstvo nehľadá, kamarátov má dosť a na táranie nemá čas. Čo si tu budem s nejakým cudzím chlapom vypisovať? Poďme sa rovno stretnúť! "Hľadám nejakého normálneho obyčajného chalana, žiadnu točku, žiadku štetku, žiadnu herečku ani primadonu." A vlastne, nehľadám nič - veď som nič nestratil. A tak spolu s tisíckami iných profilov bez fotky a bez textu, s podobne vyplnenými kategóriami - čakal. A čakal...

Nebavilo ho to, život bežal a trebalo niečo robiť. Buzince boli plné uškriekaných herečiek a nebol rád ak si ho niekto s takými indivíduami spájal. Do takých podnikov nechodil a s takými ľuďmi sa nestýkal - a rád sa tým aj pochválil. Povrchná zábava ho neoslovovala, on radšej konverzoval o serióznych témach - o Felliniovych a Kusturicovych filmoch (hollywoodska komercia ho nebavila), nadávať na komunistov (a nie trepať o konšpiračných teóriách). Tu a tam ho niekto prekvapil filozofiou, ale mletie slamy nemal rád, "nebavme sa o tom, to je príliš komplikované, zbytočne to budeme rozoberať, aj tak nikam nedôjdeme", mal rád jednoduchosť a zrozumiteľnosť. Alebo ho zaskočil vojnou - "nemáš nejaké veselšie témy na večer?", alebo vykorisťovaním tretieho sveta "nemyslím si, že je to také jednoduché, už znieš ako nejaký socialistický ten". Tu a tam ho pozvali na párty na byte, nalial sa vodkou (veď je chlap tak ako hociktorý iný!) - treba si občas zresetovať hlavu - so svojou najlepšou kámoškou. Iné kamošky nemal, asi im vadilo že neboli najlepšie. Ona ho naozaj milovala, starala sa o neho, strážila ho, bránila ho, bola tam pre neho vždy (aj v momentoch keď by tam mohol byť nejaký chlap). A bavil sa ...

Po práci chodil pravidelne do fitka, dal si svoj pravidelný proteínový šejk, ak bol ešte hladný zašiel na hambáča. Inak po obchoďákoch nebehal, nebol žiadna nákupná maniačka, nemal čas sa prehrabovať medzi handrami. Radšej išiel do kina, alebo na koncert, alebo na kávu. Kávy mal rád a zároveň sa ich strašne desil. O čom sa bude s tými cudzími chlapmi rozprávať? "A ty nemáš vzťah - taký pekný chalan - prečo?" "Kedy si mal naposledy vzťah?" "Koľko trval Tvoj posledný vzťah?" "A to bol ten najdlhší vzťah čo si mal?" "A chcel by si mať vôbec vzťah?" Často tiež počul, že nevie čo chce, mal by sa dať do kopy, má už na to vek aby mal poriešené. A hanbil sa ...

Po ničom inom netúžil - len mať konečne normálny vzťah, s normálnym chalanom, aby spolu mohli tráviť normálne Vianoce, aby ho mohol normálne predstaviť rodine (predsa ešte jeden rituál ostáva!), aby s ním mohol ísť pozrieť nový nábytok, premaľovať obývačku, pozerať filmy na domácom kine, ísť na dovolenku do Chorvátska alebo do Španielska, možno si kúpiť psa... A snáď mať raz aj dieťa - túžil po tom istom po čom túžia všetci normálni ľudia - len to radšej nikomu nevravel. Ešte by ho mali za pedofila! Skrátka chcel žiť ako normálny človek - riešiť vzťah, prekonávať krízy, robiť kompromisy, obetovať sa, byť verný - a zostarnúť. A zostarol ...

A umrel.

Asimilovaný a asi milovaný

Život vo frázach. Ako vystrihnutý z katalógu cestovnej kancelárie. Mohol by sa odohrávať kdekoľvek - na Kanárskych ostrovoch, v Londýne, alebo v Košiciach. Byť normálny. Byť ako všetci ostatní. Byť obyčajný. Je to iba ďalší fetiš - chlapec od vedľa - po boku skejťáka, skinheada, vojaka, atléta alebo kravaťáka? Alebo sú to mimikry - spôsob ako prežiť, ako zbytočne nevytŕčať, neupozorňovať na seba? Keď na mňa ukážu prstom ako na úchylného buzeranta, ešte stále môžem ukázať prstom ďalej - na ešte úchylnejších, kurevskejších a nezodpovednejších než som ja.

Slovenská gej komunita ponúka dva modely života. "Si na sex alebo na vzťah?" Patríš medzi tých slušných, alebo medzi tie kurvy? Byť dobrý chlapec je spoločenský mém, takmer genetický kód podľa ktorého sa snažíme prežívať medzi ostatnými a udržať si svoj nepoškvrnený status. Naša kresťansko-malomestská kultúra miluje nepoškvrnenosť, vyznáva panestvo, obdivuje večnosť, vzhliada k dokonalosti a zakladá si na slušnosti. V rozprávke by sa to začínalo takto: "Žila raz jedna zakliata princezná z dobrej rodiny ..." Tá dobrá rodina na ňu uvalila kliatbu dobroty, poslušnosti a naivity - aby ju uchránila pred všetkým nebezpečenstvom - a spolu s tým všetkým životom. Rozprávky majú obvykle rýchlejší spád - nemilosrdne vtiahnu postavy do deja, nechajú ich trpieť aj učiť sa, vzdorovať a riskovať, pošlú princa na záchranu práve v tom najdramatickejšom okamihu. A čo realita?

Ak si na sex, striedaš partnerov jedného za druhým, spotrebúvaš ich ako kapesníky, ako handry ktoré nosíš oblečené do spoločnosti, ako elektroniku ktorá ťa chvíľku zabáva. Šukáš ako o dušu, bez ducha, na výkon, tak ako to robia všetci, tak ako sa to obvykle robí, tak ako sa to má robiť, tak ako si to videl v (pornografickom) filme. Zmyselné vášnivé bozkávanie, strhávanie šiat, orál, anál, prirážanie, exaltované povzdychy a excitované grimasy v tvári, výstrek. Tí viac kinky to ozvláštnia rimmingom, nebezpečným/vzrušujúcim/oslobodzujúcim/módnym súložením bez gumy alebo naopak s kopou gumy na sebe. Bez chuti, bez pointy, bez originality - a preto musí prísť ďalší a ďalší a ďalší... Žiješ ako robot, ako živý vibrátor. Nerozmýšľaš či ťa to uspokojuje, necháš si nadiktovať alebo pohodlne okopíruješ čo je to vzrušenie, čo je to orgazmus, čo je to dobrý sex. Nemáš svoje vlastné autentické pocity. Meriaš ľudí podľa dĺžky penisu.

Ak si na vzťah, máš len jedného. Si mu verný, nedajbože aby jeden druhého podviedol, oklamal, zradil! Dodržiavaš pravidlá - ak si vo vzťahu tak musíš ... ak máš vzťah tak nesmieš ... - je ich toľko že sa s nimi môžete celú večnosť šikanovať a nachytávať sa a urážať sa a trucovať a uzmierovať sa. Dodržiavate rituály vzťahu - predstavovanie rodičom, kupovanie bytu, zariaďovanie bytu, usporiadavanie kolaudácie, narodeninové párty, spoločné sviatky, dovolenka, posteľová rutina. Robíš to tak ako to robia všetci, ako sa to robiť má, ako si to videl v každom druhom filme, seriáli, reality show, talk show a dokumente. Žiješ tým čím žijú všetci, hneváš sa na to na čo by si sa mal hnevať, tešíš sa z toho z čoho by si sa mal tešiť, plačeš vtedy keď je obvykle plakať, smeješ sa na tom na čom sa smejú ostatní, si hysterický z toho z čoho sú ostatní hysterickí. Nemáš svoje vlastné autentické pocity. Meriaš ľudí podľa dĺžky trvania vzťahu.

Zaujíma niekoho okrem dĺžky - kvantity - aj kvalita? Oba tábory tí slušní a tí zvrhlí, alebo tí na sex a tí na vzťah sú zameniteľné ako futbalové alebo hokejové alebo akékoľvek iné tímy. Je absolútne jedno kto vyhrá - ale ak kopeš za jeden z nich (alebo ak si jeho fanúšik), do krvi sa zaň pobiješ. V skutočnosti ide len o ďalšiu machistickú vojnu, súboj ideológií, v ktorom je "pointou" farba dresu. Ide o bitku a víťazstvo, nie o vhľad a porozumenie. Oba prístupy stoja na rovnakých základoch. Prvým z nich je robiť to - vykonávajú sex aj vzťah ako súbor inštrukcií, doslova ako to sloveso napovedá - ako roboty. Roboty na sex a roboty na vzťah. Dokonca nemusí prísť ani odmena, ich zmyslom existencie je vykonávať inštrukcie, zachovávať obvyklé postupy, kultúrne príkazy, tradície, skrátka robiť to, ako sa to má. Nepotrebujú vnímať, vychutnávať, či "zbytočne filozofovať". V posadnutí aktivitou, robením, však paradoxne zostávajú na jednom mieste - vlastného vývoja.

Roboty uvažujú v absolútnej logike - 0 a 1 - mám niečo alebo to nemám. Aj vzťahové a sexujúce roboty majú - majú sex, majú vzťah, majú milenca, majú partnera, majú psa, majú otroka, majú dieťa, majú byt alebo dom, majú nový UHD LCD 3D televízor, majú sa dobre, nemajú čas, nemajú na výber, nemajú náladu. Tradície nášho posesivitou posadnutého jazyka nepustia. Máme veci, máme druhých ľudí, máme čosi spolu, máme pocity, máme čo robiť. Ako by sme si mohli dovoliť jednoducho byť (spolu a tiež sami), vnímať (seba, svoje prostredie, toho kto je tam s nami), cítiť (sa - a tiež druhého človeka)?

Vyhnanie z raja

Neopúšťajme teda svet fráz - kto sa veľa pýta sa aj veľa dozvie - a príliš veľa vedenia a poznania zaručuje vyhnanie z nirvány blažene nevedomej spokojnosti (s vecami tak ako sú). To už vedeli aj naši mytologickí praprarodičia. Človeku tak zostane len blúdiť nekonečnými púšťami a hľadať čertviečo. Hľadať niečo čo možno ani neexistuje. Hľadať niečo iné - čo nedokážeme ani popísať.

V gay rezortoch, kde milióny klonov hľadajú kohosi výnimočného. Vytŕčajú svoje dokonalé pevné zadnice v dokonalých nových modeloch plaviek (ktoré vyzerejú tak hetero a tak mužne, ale najbližších päť rokov ich na sebe nijaký heterák mať nebude), dokonalé oholené fitness telá, najnovšie modely slnečných okuliarov, pozerajú sa nervne okolo seba a pípajú na seba na Grindri a Whatsappe, sedia v pseudoluxusných reštauráciách a pozerajú sa na seba, knísajú sa na monotónny house a deep house a progressive house a pozerajú sa na seba, korzujú sa saunami a dark-roomami a cruising barmi a pozerajú sa zmyselne/zlovestne (rozumej mužne) na seba, tak že by sa jeden zľakol. Hrdí na to koľko zariadení sme pre seba vytvorili (hetero svet je len púha kulisa) - rovnakých, sterilných, nudných.

Tí z nás, ktorí sme chceli uchopiť život inak než konzumenti, sme museli v prvom rade zutekať z toho na spotrebe založeného bezpečia povoleného GAY spôsobu života. Ekonomika ho víta, politici ho pohladkajú, média sa neho usmievajú: "It's ok to be gay." Pridelili nám našu vlastnú frázu. A tak trucujeme, zavrhujeme celý ružový sen, a žijeme "v realite" - v heterosexuálnom "ozajstnom" svete, ktorý je ešte vyumelkovanejší a prízračnejší než ten náš - len takto existuje už tisícročia a tak pôsobí prirodzene ak nie priam prírodne. Existuje v ňom prinajmenšom diverzita a alternatíva.

Alternatívne hnutia sú však zradné - prikláňajú sa nielen ku konzervovaniu ekosystémov ale aj ku konzervativizmu, vracajú sa nielen k prírode, ale aj k tradíciam (homofóbne kresťanstvo, homofóbne novopohanstvo, homofóbna wicca, homofóbne folkové slovanstvo, homofóbni vikingskí bojovníci). Vyberajú si tie časti histórie a tradície, ktoré reflektujú ich samých - ich kultúrne mémy a priam geneticky danú potrebu odpľuť si: "Buzerant!" Vtedy sa celé to kostýmne predstavenie odhaľuje a vyjavuje svoju starú dobrú machistickú povahu. My proti nim. Tí čo chcú konzumovať a pokrok za každú cenu, každý mesiac novú technickú hračku ktorá nás vyslobodí z nudy, každú chvíľu nový stimul - verzus tí čo nemajú radi nič moderné, zmysel života vidia v jednoduchosti a pokore a zbožnosti. Nechtiac sme sa ocitli v ďalšej vojne, v ktorej sa nevieme pridať na žiadnu stranu. Sme buzny a hokej/futbal/vojna nás v skryte duše nebaví (okrem zazerania na fešných bojovníkov v sexi dresoch).

Alternatívni ľudia sú často hrdinami, spasiteľmi a prorokmi, ktorí vedia ako to všetko dopadne, a čo treba spraviť aby sme prežili. Sú presvedčení, zásadoví, neoblomní, nepriateľskí a priam neľudskí. Alternatívne komunity sa rozpadajú a zakladajú sa nové pre tých ktorí nesúhlasili s vodcami tých pôvodných, politikáčia a prehlasúvajú sa, obchodujú a potichu sa na seba hnevajú. Ak prežijú, stávajú sa z nich drahé komerčné projekty, kde si bežný smrteľník pobyt len tak nezaplatí. Namiesto horlivých kňazov sú tu zaťatí guru, ktorí ti síce nevysvetlia že homosexualita je hriech, ale majú svoje elaborované argumenty o tom, že homosexualita je zlá karma, že si len článkom stroja konzumu, že po Veľkom kolapse teplých aj tak nebude treba. Alternatívne zrazy sú často ešte hysterickejšie posadnuté rodinami a deťmi než mainstreamový svet.

Nie, nie všetci z nich sú neznesiteľní. Mnohí sú celkom priateľskí. No akékoľvek dobré úmysly so sebou a so svetom majú, ich jednostranné a jednorozmerné videnie obmedzuje ich vlastné sny. Obmedzuje ich komunikáciu (skôr či neskôr sa s niekym pobijú o svoju pravdu), ich spoluprácu, ich schopnosť nachádzať strednú cestu medzi extrémami, ich vôľu empaticky vnímať starosti a potreby druhého človeka.

Jedným z najzaujímavejších momentov bolo pre mňa stretnutie Dúhovej rodiny na Rainbow Gathering. Dúha na heterosexuálny spôsob. Najalternatívnejšie, najsrdečnejšie, najmierumilovnejšie, najprírodnejšie, najláskavejšie čo heterosexuálny svet ponúka. Ethno kostýmy a nahota, bubnovanie a meditácie, komunitné varenie a jedenie, ekológia a minimálne používanie chémie či elektroniky, pôžitkárske trávenie dňa, workshopy a učenie sa bez povinnej dochádzky, zvolávanie a dobrovoľné pomáhanie, kadidlo, vonné tyčinky, sviečky, akrobati, tantra, voľná láska. Heterosexuálna.

Vo svete kde chlapi viac prakticky a priateľsky konverzujú než bojujú, volajú sa navzájom "brat", a pri zvítavaní sa objímajú (v akomsi extaticky vyumelkovanom geste), nepočuť priamo homofóbiu, pretože homosexuálov (ktorí sa ukrývajú niekde v bezpečí veľkomiest Babylonu) tam vlastne ani nikto nečaká. Buď si čím chceš - aj keď homosexuál je len nálepka, koncept z Babylonu, načo Ti je tu medzi nami? Tu ide o omnoho dôležitejšie veci - zachrániť ekosystém, zachrániť svet, zachrániť budúcnosť našich detí! ... povedali heterosexuálni bratia a sestry a odobrali sa kopulovať pod najbližšiu geodezickú kupolu.

Pod povrchom iných rituálov, iných spirituálnych piesní, inej mytológie, iných kostýmov, iných gest, iného jazyka - sa skrýva väčšina toho čo nájdeme v bežnom svete smrteľníkov, len v inej farbe. I tu sú zapálení kazatelia, i tu je nespočet spirituálnych exhibicionistov ktorí šikanujú druhých svojimi pravidlami a svojim (jediným správnym) vnímaním sveta, i tu sa bojuje o to kto stanoví pravidlá, i tu sa bojuje o moc a nežne manipuluje ("zaspievajme to ešte raz lebo mne sa to páči, a ešte raz, a ešte raz, a ešte raz"), i tu vo vkuse prevažuje to triviálne a bezobsažné, i tu sú paraziti ktorí zneužívajú anarchistickú mantru každý podľa svojich možností a každému podľa jeho potreby (nikdy nič nedajú, nikdy s ničím nepomôžu, len berú a berú), i tu bojujú tradície s novotami, i tu sa epicky velebia rodiny s deťmi, i tu sú chlapi nepreniknuteľní ako skaly. Pocitovo je tu stále tá stena, akú vnímam kdekoľvek inde - podanie ruky je účelové, objatie strojené a nervózne, v pohľade absolútny nezáujem.

Práve táto záhadná nepreniknuteľnosť bola pre mňa kľúčovou stopou. Vnímal som ju hneď v dvoch vrstvách. Prvou bola tá spektakulárna krása všade okolo mňa - farby, oblečenie, drapérie, sviečky, kruhy, držanie za ruky, piesne, hudba, oltáriky a umelecké výtvory, nahí ľudia cvičiaci jogu na lúkach - krása, ktorá je fascinujúca ale zároveň neprístupná. Ten istý pocit ako stáť pod pyramídou - "áno som tu, to je to monumentálne miesto kde sa udiala história, tu som vždy chcel byť, o tom snívajú všetci ... ale prečo nič necítim? Nie som vtiahnutý do žiadneho deja. Som tu, ale bez príbehu." Krása, ktorej sa nedá nijako dotknúť. Nespočty malých skupiniek, s ktorými môžem pobudnúť, ale k žiadnej nepatrím, nikde nie som doma, nie som odmietnutý ani vítaný.

Niekde tu sa neprístupnosť krásy stretáva s tou mužskou. Čo vlastne od nich chcem? Sú heterosexuáli, nemajú dôvod sa pretvarovať že majú o mňa záujem. Aký záujem? Je to posadnutosť nedosiahnuteľným? Je to ten archetypálny heterosexuál, o ktorom sníva každá buzna - prelud ktorý pretavuje do hetero-imitácie v obliekaní, vystupovaní, fetišoch aj v hysterickom odpore k všetkému zženštilému? Rozumu netreba dvakrát vysvetľovať triviálny fakt heterosexuality - muža zaujíma žena, pri nej účelovo mäkne, jemneje, rozpráva kvetnato a neprirodzene, nadbieha, vyhovie, obdarúva pozornosťou, naoko počúva. Ale existuje snáď priestor - pomimo sexuálneho záujmu - kde by si muži mohli byť bližší? Slovník gay aj hetero sveta tu úplne vyschol.

Je zvláštne, že práve tento archetypálny chlad, aký som odjakživa vnímal v pohľade druhých mužov, som si uvedomil aj v mojich "intímnych" kontaktoch s gay-milencami a partnermi. Akoby som tam nebol. Akoby som bol len náhodná hodnota, ktorú dosadili do premennej ktorá vzišla zo situácie. Čosi čo sa práve hodí. Chýbal mi pocit záujmu. Pocit že ma ten človek vníma, vidí, počuje, cíti. Že je tam so mnou, nielen "s niekym". Čo je to to chýbajúce čosi, chiméra za ktorou sa naháňam? Nespokojnosť so všetkymi vzťahmi a stretnutiami a skupinami ľudí ktoré som v živote zažil dosiahla dosiaľ najvyhranenejšiu podobu - ale ešte stále tu chýbalo to slovo.

Rainbow Gathering bol katalyzátorom premeny. Ak je gathering stretnutie novodobých kmeňov tohoto sveta, ku ktorému kmeňu patrím ja? Nie som ani muzikant, ani akrobat, ani fruitarián, ani hippie, ani liečiteľ - čo vlastne som? Je gay dostačujúca sebadefinícia? Vlastný komunitný folklór nás naučil tento koncept zhadzovať. Sám necítim veľa spriaznenia s umelosťou a konzumom žijúcou gay komunitou. LGBTTQIA aktivizmus je mi zvláštnym spôsobom cudzí. Existujú aj iní alternatívne zmýšľajúci teplí? Teplí mimo naučených modelov a schém a konvencií a tradícií, mimo na sex a na vzťah? Môže sa vôbec v mojej sexualite ("inak som normálny a taký istý ako všetci") nájsť nejaké poslanie, nejaký hlbší zmysel - nielen kríž a sebazapretie aké ponúka cirkev?

Sklamaný mainstremovým svetom, znechutený konzumom, unavený hľadaním alternatív, virtuálnym gay životom, gay životom v polosvete sáun, barov a diskoték, fetiš klubov a rezortov, znechutený domácou stredoeurópskou zakomplexovanosťou, v depresii a beznádeji, bez možností, bez cieľa, bez snov - v tom najhoršom možnom čase svojho života - som bol zároveň v tom najlepšom okamihu, pripravený...

Vojsť do krajiny bláznov

Krajina bláznov, klietka bláznov... slovo folle, ktoré okrem pochabosti a vyvádzania francúzština venovala aj teplým. Slovo, ktoré sme si po čase vyvlastnili. Krajina teplých leží hneď v susedstve Froideterre - studenej krajiny. Vtipné porovnanie ukryté na pomedzí jazykov - také aké radi v náhodnosti reality hľadáme.

Na konci dňa a únavnej cesty, sám v maličkom meste v úplne inom zabudnutom kúte Európy, nikto ma nečaká. Vrie vo mne zlosť nazbieraná za roky sklamania ľuďmi. Bez možnosti využiť aj moju poslednú inštanciu - jazyk. Nedorozumenie na telefóne. Núdzový mód - prežiť tento deň, túto noc. Oneskorený spoločník, cesta súmrakom a neobvyklý príval kľudu. Polotemný dom, vyhasínajúci oheň, cudzí ľudia ktorí nevedia čo si o mne myslieť a o ktorých neviem čo si myslieť ja sám. Miestnosť plná vankúšov, starých handier, sviečok, talizmanov a ľudí vylievajúcich si svoje pocity a frustrácie. "Emocionálni exhibicionisti!" Vypínam sa.

O radical faeries som vedel už niekoľko rokov, tak ako aj o ich európskej odnoži. Jeden z alternatívnych gay kmeňov, blízky novopohanstvu, ekológii, rainbow, hippies, trans-čomukoľvek. Príliš surreálne na to, aby som ich niekedy vedome vyhľadal. Nemal som na to odvahu a ani dôvod. Unavený blúdením, alternatívami aj čímkoľvek gay - jednoducho som sa tam ocitol - ako výsledok spojenia kľúčového slova "permakultúra" a nechvalne známej webovej gay zoznamky.

Popísať pre ľudí zvonku "o čom je" komunita radical faeries - (faerie je starší spôsob zápisu slova fairy - víla - mytologická poletujúca bytosť, v modernej reči tiež buzna a v post-modernej reči pomenovanie znova privlastnené časťou gay komunity) - najmä v jazyku ktorý nám vnucuje koncept "o čom to je", je takmer nemožné. Na povrchu je komunitne vlastnený pozemok, dom uprostred lesov, s polo-anarchistickou skupinou prevažne konsenzuálne rozhodujúcich ľudí, prevažne narodených ako muži, prevažne s identitou gayov. Varia, upratujú, perú a zabezpečujú každodenný chod seba sama, popri tom z vlastnej iniciatívy pripravujú workshopy a podľa aktuálnej nálady a záujmu sa ich možno účastnia, alebo trávia deň neobvyklými kratochvíľamu - ako opaľovanie, kúpanie, čítanie, štrikovanie, pečenie, zdobenie, prezliekanie, záhradníčenie, rúbanie dreva, spievanie, pitie čaju a niekoľkohodinové odpočívanie vo vani. Ak by niekto presne toto zopakoval na inom mieste, ani náhodou by z toho nevznikli radikálne víly.

K hardware samozrejme prináleží software, radikálne víly majú skôr nekorporátne videnie sveta, majú bližšie k anarchii než k hierarchii, k spontánnosti než k organizácii, k zmierlivosti než ku konfliktnosti. Ich spôsob života je menej konzumný a viac ekologicky-uvedomelý - biopotraviny, permakultúra, konzervácia ekosystémov tu nie sú cudzie slová. Skôr než k monogamii ("na vzťah") majú bližšie k polyamorii, skôr než k bezhlavému šukaniu ("na sex") k intimite a zdieľaniu. O dvojice a n-tice ani o sexuálne experimentovanie tu nie je núdza a predsa slovo orgie vôbec nevystihuje povahu ich interakcií. Nenávisť k točkám a princeznám tu nemá miesto, nikto nie je nútený ku straight-acting (hraniu mužnosti) a predsa je tu elementov mužskosti (a ženskosti) viac než v priereze "slušnej" gay populácie. Radical faeries majú radi rituály, ktoré ešte radšej vymýšľajú za chodu, ale pritom neprináležia k žiadnej náboženskej denominácii, nemajú žiadnych kňazov ani guru. Jeden deň jóga, druhý qi-gong, ďalší tantra a hneď na to drag show a vzápätí meditácia. Nejde však len o "software" na úrovni aplikácii pre konkrétny okamih, ich dočasné spolu-bytie funguje na úplne - radikálne - odlišnom "operačnom systéme". Hoci medzi politických radikálov (extrémistov) v bežnom význame by ich nikto nezaradil, radikalita tu odkazuje k slovu radix, koreň - pretože ich podstata je od korienkov iná, ich existencia sa odkazuje ku koreňom života, ich filozofia sa dohľadáva koreňov vecí. Nestránia sa mytológie, metafory, nedoslovného a hravého uchopenia života.

A tak ráno stráviš v rifliach, na predpoludním kosíš s boa, popoludní kopeš krompáčom jamu v modrých obtiahnutých šatách s parochňou a klobúkom z Titaniku a večer si oblečieš koktejlové šaty. A nič z toho nemusíš každý deň a nič z toho nemusíš vôbec. Nikto sa nepotrebuje zaradiť a onálepkovať ako "trans", len preto aby mohol vyskúšať zmeniť šaty, zmeniť rolu, zmeniť identitu. Každý deň sa môžeš predstaviť s novým menom a byť iným človekom - ak je to pre Teba práve dôležité. Nemusíš byť tým, čo od Teba skupina vyžaduje - môžeš skúsiť úplne inú polohu, rolu, pózu, akú si v živote nezažil. Môžeš byť úplne mimo role.

Nemusíš sa kamarátiť s nikým, môžeš sa kamarátiť s toľkými, koľkých zvládneš. Nemusíš si vybrať najlepšieho kamaráta. Si vítaný zdieľať to čo cítiš, nemusíš odpovedať ak na to nemáš chuť, máš svoj čas, právo na svoje pocity akékoľvek sú. Môžeš byť s niekým, vedľa niekoho, v niekom - bez toho aby si to musel definovať ako vzťah, alebo sex, alebo hocako inak. Môžeš byť s niekym bez toho aby si ho vlastnil, bez toho aby ťa vlastnil. Máš právo túžiť, nenápadne alebo otvorene vyjadriť túžbu, odpovedať na túžbu iného, alebo odmietnuť ho. Môžeš sa s niekym držať za ruky lebo to práve tak cítiš bez toho aby to znamenalo návrhy, nároky alebo deklarovanie vzťahu. Máš právo na nehu aj uspokojenie - bez nutnosti to tomu istému človeku oplatiť. Máš právo dostať to po čom túžiš. Môžeš to získať hneď alebo pomaly a postupne. Môžeš byť súčasne s viacerými ľuďmi, poznávať ich rovnako, alebo každého inak.

Okrem potrebnej práce a ezoterických i praktických workshopov, môžeš očakávať každodenné učenie sa - len buď pripravený na iný chod času. Občas platí ten hodinový, občas faerie time - inými slovami "až sa to podarí" alebo "až príde ta správna chvíľa" alebo "plus-mínus čokoľvek". Vo faerie time môže jeden deň zážitkov odrážať rok života v bežnom svete - ktorý tu nevolajú Babylon, ale Matrix. (Za kultúrne výpožičky sa nehanbia, metaforám treba rozumieť.) Každý deň sa môže spontánne otvárať iná téma tvojho života, zmeny môžu byť pozvoľné i radikálne, bariéry s ktorými si zápasil a ktoré sa neprelomily celé desaťročia tvojho pobytu na Zemi - môžu povoliť tak rýchlo, že si to ani nevšimneš. Dôverné rozhovory, aké sa úplne náhodou udejú na ceste z kuchyne do sprchy, môžu byť aj za 20 minút intenívnejšie a obohacujúcejšie, než si s mnohými kamarátmi zažil za 20 rokov.

Hoci si víly neodpustia príležitosť na skvelé jedlo, nový outfit a kúzelný ceremoniál s hudbou, tancom a sviečkami - nech ide o slnovrat, narodeniny, alebo spln - i tie najobyčajnejšie činnosti sa premieňajú na rituály. Umývanie riadu je skvelá príležitosť na čistenie vlastného vnútra a rozhovor s ľuďmi s akými si sa nikdy (by si sa nikdy) nebavil. Z pálenia dreveného odpadu je táborák s bubnovaním a čajom. Mnohé činnosti priam vyzývajú obliecť si vzrušujúce aj bizarné ochranné pomôcky s vyzývavými doplnkami. Erotika vykukuje na najpodivnejších miestach - z rozopnutých montériek, gumových čižiem, sebatýrania v ľadovom potoku alebo z melónu nájdeného v kompostovacej toalete. Pre niekoho je práca meditácia, pre niekoho poskytuje úkryt a anonymitu, pre iného môže byť ventilom pre frustrácie, pre ďalšieho spôsob ako nájsť svoj zmysel, miesto a dôležitosť v komunite. Čokoľvek si o sebe myslíme (a namýšľame) zároveň pozorujeme, priznávame si a bavíme sa na tom a učíme sa.

Zábava, ak ňou nie je priamo tvoja práca ("ak vidíš úlohu - je Tvoja"; "ak niečo chceš spraviť - ty si ten najlepší kto to spraviť môže" - je jedno že v reálnom svete to bola výsada niekoho iného, s patričnou kvalifikáciou a titulom, jediné čo z teba spraví učiteľa namiesto učňa je tvoja ochota), často vzchádza aj z tých najbanálnejších situácií. Stačí že sa okolo kúpajúcej (variacej) sa víly (alebo páru, alebo trojice) zhrkne obecenstvo a o niekoľkohodinovú párty je postarané. Osprchovať sa navzájom krhlami, priniesť drevo z lesa, popri tom škriekať a výskať a diviť sa nad nádhernými zákutiami, postaviť oltár z bábik, sošiek, zabudnutej lodičky a ligotavých nezmyslov. Vytiahnúť gauč z večne reorganizovaných izieb na dvor a zaspievať niečo od svojej obľúbenej divy v šatách aké by ju ani vo sne nenapadlo si obliecť. Alebo zarevať na celý les "silent mediation walk" a s niekoľkými rovnako cítiacimi sa vílami putovať hmlou - o čarovné popoludnie je postarané. Čokoľvek vieš alebo prinajmenšom môžeš - môžeš ponúknuť - nikdy netušíš koľko ľudí bude mať o to práve teraz záujem.

Počas večerov ako no talent show môže komunita zažívať takmer neznesiteľný prílev zvedavcov. Samotné excitované a bez hanby hysterické hýrenie však nie je pointou. Je to len jeden z príjemných a zároveň funkčných elementov, z ktorých je tento svet vytvorený. Každá práca je zábava, každá zábava je učenie sa, každé učenie sa je rituál, každý rituál je spirituálny zážitok, každý spirituálny zážitok je práca. Zo spontánnych situácií sa môže stať vrchol niekoľkotýždňového zrazu, a naopak - plánovaný program môže a často vypáli úplne inak. Byť pripravený prijať to čo prinesie život/okamih je tu tak dôležité, ako je v Matrixe potrebné poznať koho ako v jeho postavení osloviť.

Najzaujímavejším javom pozorovaným vo svete víl - dosť že je ich existencia surreálna sama o sebe - je takzvaný magic (kúzlo, očarenie, magickosť okamihu). Nemožno ho vysvetliť, popiera často racionálnu logiku a predsa je považovaný takmer za fyzikálny jav. Praješ si niečo a dostaneš to. V bežnom svete sa to prihodí občas a očividne v tom hrá prím náhoda, no medzi vílami je to jav tak nevypočítateľný ako zároveň takmer každodenný. Pomysli na jedlo a niekto ho bez toho aby si mu to musel povedať v ten večer pripraví. Pomysli na potrebu vypadnúť z cirkusu a za chvíľu ťa niekto zoberie kúpať sa k vodopádom. Potreboval by si trochu nehy a vzápätí ťa niekto chytí za ruku alebo objíme. Sloboda intimity s viacerými ľuďmi naraz - ťa paralyzuje otázkami - a na tie si hneď na druhý deň vypočuješ hneď niekoľko odpovedí na prvom workshope polyamorie. Niečo si sa práve naučil a rád by si si to vyskúšal a práve v tú chvíľu to niekto potrebuje.

Magic je možné určite vysvetliť racionálne, aj keď nie tak, ako by racionalisti pravdepodobne čakali. Je však tak príjemný a úžasný, že ho mnohí nepotrebujú vysvetľovať - lepšie je ho zažiť. Je to forma súladu, zladenia, naladenia sa jeden na druhého, kde môžeme uplatniť aj zmysly ktoré bežne nevyužívame (lebo sme rozptýlení používaním pokrokových hračiek, ktoré ich nahradzujú). Je to forma bytia spolu, je to úroveň záujmu jeden o druhého, je to cvičenie prítomnosti v okamihu. Nie je možné ho cielene dosiahnuť, vzniká ako vedľajší produkt špecifického spôsobu fungovania radikálnych víl. Tie menej deklarujú (zmeniť spoločnosť, zmeniť svet) a pritom viac zázrakov vytvárajú a zažívajú a zdieľajú, než akýkoľvek veľkolepý alternatívny projekt ktorý som navštívil alebo o akom som čo i len počul.

Od radical faeries som na začiatku veľa nečakal. A pritom som, pri pohľade do spätného zrkadla, zažil väčšinu toho čo som nevedel nájsť na miestach kde som to vedome vyhľadával, ktoré sľubovali že to majú, kde sa dalo čakať, že by toho mohol byť dostatok. Konvivialita (zdieľanie a spoluvychutnávanie života ako protiklad osamelému putovaniu krásnymi miestami a monumentálnymi pamiatkami na nevlastnú históriu), zažívanie života vo forme príbehov - nie situácie a predmety vytrhnuté z kontextu, ľudský a citový rozmer žitia naproti tomu vecnému a spotrebnému (na aký sme zvyknutí). Dostal som však omnoho viac, splnenie mojich predošlých snov bolo len okrajovým faktom.

Dokonalosť nedokonalosti

Prečo sa vôbec vracať z rozprávkového sveta do reality? Prečo tým neskutočným svetom - Matrixom - nazývame to odkiaľ sme do krajiny bláznov prišli? Nie je to krásno medzi vílami až trošku neskutočné - na spôsob trávy a hubiek, tripu v anylínových farbách a jedovatej usmievavosti a láskavosti niektorých hippies? Nechýba tomu nejaký rozmer, nejaký odtieň?

Moderný človek je inkvizítorom akejkoľvek ezoterickej pofidérnosti. Nedôveruje podivným spirituálnym spolkom, neverí v utópie, v dokonalú harmóniu, večnú blaženosť, raj na zemi a často ani ten v Nebi. Sám som sa mal na pozore pred kŕčovito usmiatymi tvárami, pod šklbnutiami ktorých prebiehali nepriznané pocity, zažil som to nespočet krát. V utópii sú vždy všetci šťastní, spokojní, zdraví, bohatí a milujú jeden druhého. Také ploché vízie ponúkajú náboženstvá heterosexuálov, také sú ich alternatívne spoločnosti. V realite sú naopak všetci nešťastní, každý dobrý zámer sa nepodarí, každý dobrý skutok je potrestaný, každý úsmev znamená že nás niekto chce okradnúť alebo podviesť. Vo všetkej absurdnosti, to je naša "racionálna" kontrola reality. Všetko ostatné je viac či menej skytý podvod.

Radikálne víly ma oslovili práve tým, že popri zažívaní presence - uvedomelej prítomnosti s druhými ľuďmi - zažívam aj prítomnosť pri/v sebe samom. Prítomnosť svojich vlastných pocitov. Nemusím sa nejako cítiť. Nechcem sa nejako cítiť. Som. Nejako sa pri tom cítim. Pozorujem sa, priznávam si čo cítim, prijímam to čo cítim, zdieľam to čo cítim, vnímam odozvu na to čo cítim. To nie je len literárne cvičenie, ale tvrdá každodenná prax - kde sa učíme prechádzať od "Ty si mi spravil ... " "kvôli Tebe ..." a "Ty si ma nahneval" k "zažil som čosi, čoho si sa tiež účastnil a to vo mne vyvolalo isté pocity". Vlastnenie vlastných pocitov nie je už len fráza, komická scéna z filmu ktorá nás baví urputnou zaťatosťou ezoterickej bytosti, ktorá chce byť progresívnejšia a civilizovanejšia než na koľko má...

Medzi vílami som dennodenne zažíval celú paletu pocitov - aj tých negatívnych. Nemusel som sa za ne hanbiť, nemusel som ich skrývať, nemusel som sa cítiť neschopný a nehodný "takej skvelej komunity". Moje negatívne pocity nie sú mojim zlyhaním, ani zlyhaním druhých, ani celej komunity alebo idey radical faeries. Mám právo a smiem sa cítiť smutný, znudený, otrávený, unavený, presýtený, znechutený, frustrovaný, nahnevaný, nešťastný, neuspokojený, nervózny, nie vo svojej koži, neprijatý, osamelý, mať všetkého plné zuby, mať chuť byť sám, mať chuť kričať. Tieto pocity som nielen teoreticky mohol mať, naozaj prišli a vzišli z každodenných situácií. Časom som sa síce naučil vnímať aj ďalšiu rovinu - toho čo som si priniesol zo sveta zvonku, mojich vlastných začarovaných kruhov, obvyklých reakcií na isté podnety - a tiež možnosť s tým pracovať a čistiť sa, no bez zaprierania toho čo sa bezprostredne deje. A práve negatívne pocity boli mojim testom uveriteľnosti tejto rozprávky.

Spočiatku to boli drobné nuansy anarchie - prinesiem si šálku a kým si odídem po lyžičku, v šálke už má niekto keksy. Kým si zoženiem čaj, je aj lyžička preč. A kým si zájdem po nový porcelán, voda medzitým zovrela a niekto si s ňou zalial kávu. Než sa mi podarí konečne pripraviť si čaj, ktosi si zatiaľ vezme moju stoličku. Nestálosť a tekavosť faerie space (špecifického sociálneho prostredia komunity víl) ešte viac vynikne ak sa človek angažuje a niečo krásne a užitočné vytvorí. Byť tvorca a nebyť majiteľ svojho diela je božská výsada, prizerať sa ako ďalšie ruky pretvárajú, presúvajú alebo dokonca ničia môj výtvor si žiada nebeskú trpezlivosť. Je to tréning nielen v nevlastnení, ale aj v dávaní, ktoré neočakáva protislužbu, protihodnotu, ocenenie či uznanie.

Boj o moc v prostredí v ktorom sa moc nevyznáva, nepriznáva, nevytvára a ak vzniká tak sa vedome odstraňuje je fascinujúca príležitosť na pozorovanie. Spôsob ako sa anarchisticky zmýšľajúci ľudia, ktorí neobdivuju a nechvália tých čo moc majú, ľudia ktorí neuznávajú a netúžia po moci, s mocou pracujú a nachádzajú nové cesty ako pritiahnúť pozornosť, vzbudiť záujem o seba, získať uznanie, pochvalu, podporu. Ako sa ľudia ktorí boli vychovaní vo svete kde spoločnosť, individuálne sny a dokonca aj jazyk sú vybudované na koncepte moci - snažia úspešne aj neúspešne neovládať jeden druhého.

Nielen anarchia ale aj konsenzuálne rozhodovanie môže zastavovať rozum, najmä počas niekoľkohodinových rozospatých raňajok, keď sa v praktickom kruhu rozhoduje o tom, akým spôsobom budeme rozhodovať o tom čo je potrebné spraviť, akým spôsobom by sa to malo spraviť, akým spôsobom by sa malo prísť k tomu ako by sa to malo spraviť a kto to naozaj spraví. Niekedy nie je jasné ani či sme frustrovaní z ľudí ktorí frustráciu vytvárajú, alebo sme len frustrovaní z tých čo sa nechali frustrovať a frustráciu neznesiteľným spôsobom prejavujú.

Niekedy sú to nevinné každodenné situácie, niekedy sú to únavné rutiny, inokedy to môže byť dobre mienený workshop, ktorý nechtiac spustí lavínu pod povrchom ukrytých pocitov, otvoria sa nezahojené ale dobre zabandážované rany, spustí sa predstavenie archetypálnej mytológie z našich civilizovaných gay životov a oheň je na streche. Tak ako sa niektorí účastníci stretnutí prichádzajú zrekreovať z nudnej, chladnej, nepriateľskej, neláskavej reality - a dráme sa vyhýbajú - iní ju naopak vítajú a nevedia si predstaviť lepšie miesto ako bezpečné a láskavé prostredie víl, kde sa možno svojim traumám a negatívnym pocitom postaviť tvárou v tvár.

Otvorená zostáva väčšina ideologických otázok. Víly nie sú nábožensky vyhranené či zaradené - kým niektoré majú radi rituály a spirituálnu hĺbku vecí, iné sú založené skôr ateisticky, racionálne, alebo vyslovene prakticky. Praktická víla (niekto kto rád pracuje rukami, rúbe, kope, opravuje), je sám o sebe pojem, ktorý stojí naproti víle hedonistickej, umeleckej, či dokonca hysterickej. Kúzlo krajiny víl by nikdy nevzniklo, keby jedna z týchto skupín vyradila tú druhú z obehu. Niektoré faeries sa hlásia k jazyku a ideálom ľavicovej politiky (nech je to čokoľvek), iné zrábajú peniaze v korporáciách a ich život vonku je pre nich rovnako zmysluplný ako pobyt medzi vílami. Niektoré vidia krásu života v pobyte v prírode s čo najmenším množstvom sprievodnej techniky, iné nevidia zlo v smartfóne vďaka ktorému môžu napomôcť s aktuálnou predpoveďou počasia k plánu dňa. Sú činnosti pre lopatu a činnosti pre bager.

Víly vnímajú dualitu sveta - nie však v paušálne abrahamickom poňatí (dobro ktoré musí zvíťaziť verzus zlo ktoré treba poraziť). Príroda a technika, modernita a tradície, organizácia a anarchia, spiritualita a senzualita, rituály a show, práca a zábava, pôžitok a užitočnosť, branie a dávanie, abstraktný a hmotný svet - nič nestavajú na stranu zla a s ničím teda nemusia bojovať. Jediným "bojom" je hľadanie primeranej rovnováhy. Namiesto vojny táborov je tu len tvorivé napätie.

Spojením protikladov vznikajú zaujímavé a často aj paradoxné situácie. Spirituálne pohnútky predstavujú veľmi praktické problémy, v banálnej realite sa nachádza duchovná hĺbka. Gýč sa prelína s umením, umenie s psychológiou, psychológia s rituálom, rituál s úžitkom, úžitok s pôžitkom a tak ďalej. Tak ako víly prijímajú hocaké kostýmy, prijímajú aj úplnú nahotu. Oblečenie a vyzlečenie sa stáva osobným vyjadrením a prípadne praktickou potrebou - nie nutnosťou danou konvenciami. Sexuálna sloboda je nielen možnosť byť s kýmkoľvek a akokoľvek, v hocakom počte a v hocakej polohe, ale zároveň nemusieť byť s nikým. Akokoľvek absurdne to znie, no náš gay mikrosvet je nielen všetkým čo sa týka sexu posadnutý, ale je sám o sebe postavený na sexualite a monotónne až nevyhnuteľne sexuálny. Prostredie víl (aj keď u mnohých voľná láska evokuje orgie) môže byť paradoxne asexuálne. Nie potlačujúco či chorobne, ale naopak - liečivo ne-sexuálne. Umožňuje nám vypnúť túto prestimulovanú časť seba a zažiť mnohé z toho čo hľadáme v sexe, v milencovi, v partnerovi, vo vzťahu - inak, cez iné kanály.

Idey a ieológie

Popis rozprávkovej krajiny zostáva stále príliš široký a vágny. Definíciu radikálnych víl nemožno nájsť tam kde obvykle definície hľadáme. "Si to a to a robíš tamto." Ku každému pokusu zaškatuľkovať toto spoločenstvo musíme dopovedať, že platí zároveň aj pravý opak. Faeries sú a "robia" to čo nájdeme kdekoľvek inde - sexualita, spiritualita, pobyt v prírode, vytváranie komunity, každodenná rutina. Ich púhym okopírovaním a umiestnením na jedno miesto ešte stále nevznike povestný faerie space. Rozdiel je v kvalite toho, ako s týmito témami narábajú.

Zakladateľom hnutia bol Harry Hay, jedna z nejneobvyklejších postáv modernej gay, LGBTTIQA, či queer histórie. Napriek jeho výraznej a dlhodobej prítomnosti o ňom málokto zvnútra komunity vie. Jeho odkaz dokonca ponúka aj veľmi trefnú odpoveď na túto zvláštnu nevďačnosť histórie - gay identita je poznačená nutkaním neustále svoju existenciu ospravedlňovať a vedľajším príznakom tejto snahy je hľadanie idolov, vzorov, mien - ktoré môže na svoju obranu aktivista vytiahnúť z rukáva. V zástupe gay/bi panovníkov, učencov, umelcov, športovcov, hviezdičiek a tvárí - tých ktoré uznáva aj väčšinová spoločnosť - sa Hayov výrazný a zároveň výrazne odlišný odkaz stráca. Medzi heterosexuálmi-odobrenými celebritami - pre ktoré zároveň platí povestné "... mimochodom, aj on je gay" - Hay nebol len mimochodom gay, on so svojou identitou pracoval ako málokto za posledné storočie, hľadal jej význam, rozširoval jej hranice. Toto úsilie dnešná doba ešte nevie oceniť - dokonca to nedokáže ani naša vlastná komunita, tá ktorá sa vyžíva v popieraní existencie a zmyslu komunity ako takej, v deklamovaní "čo je na tom také zvláštne byť gay, veď až na jeden detail sme takí istí ako ostatní", v uctievaní mimochodom.

Človek by musel nazrieť na queer hnutie z nadhľadu, uvidieť ho v súvislostiach jeho vlastnej (a nie až tak dlhej) histórie. Na prvý pohľad zmysluplný argument "sme takí istí ako vy, ráno vstaneme, ideme do práce, platíme nájomné, chodíme do kina, máme starosti, tešíme sa, máme rovnakú kapacitu milovať - a len mimochodom milujeme rovnaké pohlavie", s ktorým sme sa začali ospravedlňovať a vysvetľovať väčšine - sme nielen otrieskali o hlavu celému svetu, ale sme sa naň chytili aj my sami. Hayov pohľad na vec bol radikálne odlišný - a azda preto zotrváva v povinnom zabudnutí komunity, ktorá by však bez neho možno ani nebola.

Hoci bol zakladateľom radikálnych víl, nie je medzi nimi uctievaný ako guru. Nanajvýš tak prekvapuje i na modernú dobu príliš progresívnymi názormi a tým, že aj mnohé z víl vie stále radikálne prekvapiť. Jeho snom bolo vytvoriť komunitu rovnocenných ľudí, tvorivých, nekonformných a neovládaných - a to sa už v základe nezlučuje s dynamikou mnohých iných špecifických spoločenstiev - siekt - kde zástup učenníkov nasleduje proroka. Hoci popisy krátkej histórie víl prezrádzajú nezhody vo vnútri hnutia, je nanajvýš zaujímavé že to boli skôr obvinenia z náznaku existencie autority a nie klasické heterosexuálne súboje o moc. Už tu sa prejavuje odlišnosť konceptu, aký Hay napomohol priviesť na svet. Hay sa nechcel nechať uctievať a ani nie je uctievaný - má len tú "chybu", že aj dnes ho stojí za to citovať.

Jeho vlastný zvláštny príbeh ho takpovediac ako neikonickú ikonu utvoril. Nebol typickým mestským kaviarňovo-divadelno-starožitníckym distingvovaným pánom - vyrastal na vidieku - a kým u mnohých táto skúsenosť obvykle vyvolá odpor a nevratne odstredivú silu, v Hayovom prípade pravdepodobne prispela k idee víl ako ľudí "blízko k prírode", stretávajúcich sa mimo miest, kempujúcich a brodiacich sa bahnom, objavujúcich pôžitky pri ohadzovaní sa vidlami. To čo mnohí moderní - duševne vyprázdneným mestom unavení - gayovia len dnes začínajú ťažkopádne objavovať. Identitu, ktorú Hay ponúkol komunite, nevytvoril natruc zlovestnému kresťanstvu okolo ateizmu a materializmu. Ako mladý dostal požehnanie od Wowoku z kmeňa Paiutov - ikonickej postavy a posledného veľkého rebela hnutia pôvodných Američanov. Namiesto vratkej umelo-vytvorenej súčasnej identity gayov a lesieb ("sme tu a majte nás radi") nadviazal na reálne tradície two-spirit, tretieho pohlavia v pôvodných amerických kultúrach, ktoré nebolo len "tolerované", ale malo v kmeňoch svoje významné miesto a zmysel vyplývajúci z bytostnej odlišnosti.

Toto predurčenie sexuálne/rodovo odlišných ľudí stať sa šamanmi (umelcami), liečiteľmi (lekármi), vychovávateľmi (učiteľmi), udržiavateľmi a vedúcimi obradov (kňazmi), nositeľmi pamäti (historikmi) svojho kmeňa vyplýva práve z pozície usprostred. Stoja medzi mužmi a ženami - a teda vidia do oboch svetov, majú neobvyklý vhľad do ich konfliktov a možnosť ich uzmierovať, majú nadhľad nad ich jednostranné záujmy a špecifické perspektívy (akčne, prakticky a technicky orientovaní muži verzus ochranne, rodinne a emocionálne založené ženy) a môžu ich premosťovať. To že aj dnes väčšina akceptuje a odohráva tieto archetypy, stále vytvára potrebu pre tento špecifický typ role mediátora v spoločnosti.

Cirkev, postavená na výlučne mužskej mocenskej štruktúre, so všetkými jej archetypálnymi neduhmi (hierarchia, dogmatická zaťatosť a neomylnosť, odstraňovanie nesúhlasiacich, súťaživosť s inými doktrínami, bojovnosť, spasiteľské hrdinstvo) túto úlohu neplní, iba deklaruje. Práve two-spirits, pretože stáli nielen medzi pohlaviami, ale aj medzi svetom materiálnym a svetom duchov, boli predurčení vytvárať, udržiavať a interpretovať mytológiu kmeňa. To čo je (by malo byť) úlohou tak historikov s ich nadhľadom, ako aj kňazov s ich citom a súcitom a samozrejme umelcov neustále spytujúcich zaužívané spôsoby myslenia.

Hay zápasil nielen s obmedzenosťou väčšiny, ale paradoxne aj s konformnosťou vo vnútri komunity, ktorej miesto sa snažil vidieť v čerení stojatých vôd. Na to mal hneď dva dobré predpoklady. Prvým bola výrazne vyvinutá vnímavosť a citlivosť gay muža - čosi čo moderná LGBTTIQA identita odsúva kamsi do mytológie (veď nie sme žiadne precitlivelé padavky - "sme rovnakí ako ostatní" - teda straight acting muži a truly feminine ženy). Hay dokázal totiž vo vlastnom útlaku (ako teplého) vidieť zrkadlový obraz iných typov utláčania. Napríklad chudobných, vykorisťovaných, manipulovaných. Veľmi rýchlo si našiel cestu k odborom, progresívne sociálnemu hnutiu a marxistom. Táto kapitola jeho života vyvoláva prinajmenšom rozpaky, často aj paušálne odsúdenie. Hoci jeho ranná rétorika je poznačená zaužívanými konceptami a aj frázami marxizmu, časom tomuto hnutiu prerástol cez hlavu a prinajmenšom mu nastavil zrkadlo - jeho vlastným limitom a obmedzenosti. V Hayovom prípade môžeme tušiť, že mu nešlo len o prvoplánové vykrikovanie hesiel a bojovanie proti tej druhej strane (zlým imperialistom), ale že pojmy ako vykorisťovanie a sociálna spravodlivosť pre neho aj niečo znamenali. Namiesto komun-izmu vedeného alfa-predsedami sa neskôr pokúsil vytvoriť ozajstnú komun-itu.

Hayova identita teda nepredstavovala materialistickú bábiku, produkt doby konzumujúci ďalšie produkty, ale človeka uvedomelého - nie ani tak ideologicky ako skôr citovo - človeka súcitiaceho s inými ľudskými bytosťami. Tam sa s modernou gay identitou - hľadajúcou splynutie s heteronormatívnym mainstreemom postaveným na trhu a majetku, na súťaži a sebectve - úplne rozchádza. Tak ako je o krok (alebo dva) pred dneškom, tak osamelo stál už aj v tridsiatych rokoch, keď boli - vtedy ešte homosexuáli - stigmatizovaní, väznení alebo liečení. Hay si už vtedy vychutnal comming out medzi známymi, z ktorých sa nejeden prestal k nemu priznávať. Teplí existovali aj vtedy, síce bez identity a v undergrounde, ale vedení rovnakou a rovnako silnou sexuálnou príťažlivosťou hľadať jeden druhého. Hoci väčšina jeho súputníkov sa starala o to nájsť si milenca a niekam sa s ním schovať a potajme si užívať, Hay sa realizoval nielen intímne.

Bol zakladajúcim členom spoločnosti Mattachine - ktorá sa snažila o (homo)sexuálnu osvetu a zrovnoprávnenie. Svoje predošlé sociálne-aktivistické skúsenosti tu mohol nanajvýš zúročiť. Spoločenstvo postavené na demokratickom centralizme pripomínalo bratstvo s rôznymi úrovňami členstva a utajenia. Kým bežnou praxou tých časov bolo, že teplí sa vyhýbali každému kto upadol do podozrenia, Mattachine sa v situácii keď sa jeden z jej členov dostal pred súd dokázala solidárne zomknúť a okrem oslobodenia si vybojovala renomé a nových členov. Tých však v dobe McCarthyho honu na červené a ružové čarodejnice po čase začala znepokojovať ľavicová orientácia väčšiny vedenia, ktoré tak bolo spolu s Hayom "odídené". Mattachine sa vyprofilova ako ne-aktivistická, ne-konfrontačná, ne-komunistická spoločnosť a upadla do zabudnutia.

Marxisti sa ho vzdali, pretože bol teplý, teplí sa ho vzdali, pretože bol marxista. Možno v tejto osamelej pozícii sa rodili jeho budúce postoje, keď namiesto doprosovania sa o prijatie do stredného prúdu začal skúmať prínos existencie na okraji. To čo sa dialo v jeho verejnom živote, sa odzrkadlilo aj v súkromí - jeho dlhoročný vzťah s konzervatívnym, malomeštiackym a kontrolujúcim partnerom ho začal nudiť a ubíjať. Kópia strojených manželských scén a konformný spôsob života buržoázie ho prestali zaujímať - zmenil partnera a tiež spôsob vystupovania, začal sa obliekať pestro a rodovo neurčito. S nadchádzajúcimi 60. rokmi Hay začal publikovať svoje postrehy v magazínoch pro-gay organizácie ONE, angažoval sa v Homophile hnutí (tak sa pokúšali premenovať stigmatizovaného homosexuála), napriek tomu že bol pacifistom, stal sa predsedom hnutia bojujúceho proti vylúčeniu gayov z armády. Zaujímavé boli jeho komentáre prelomových udalostí v bare Stonewall - pokladal ich za púhu oneskorenú ozvenu na východnom pobreží. V tej dobe sa už žezla ujímal omnoho akčnejší Gay Liberation Front, s mladým duchom hnutí za práva žien, černochov, či proti vojne vo Vietname.

Hay sa účastnil mnohých aktivistických iniciatív, či to boli protesty, pochody hrdnosti, ale niekedy sa stával priamo priekopníkom. Pri svojom pobyte v Novom Mexiku, zatiaľ čo pomáhal pri akciách tamojších pôvodných Američanov, založil aj miestnu bunku LGBT hnutia a pomohol zorganizovať prvú tamojšiu Pride. Jeho kontakt s domorodcami a kultúrou berdache/two-spirit ho však inšpiroval aj k prvému Volaniu k stretnutiu Radical Faeries, ktoré napriek rôznym nálepkujúcim snahám zvonku on sám nazval ne-hnutím. Jeho vízia bola totiž radikálnejšia než len púhe chvíľkové hnutie, ktoré sa po dosiahnutí cieľa rozpadne do ničoty. Chcel ponúknuť celistvý spôsob života, idúc ku koreňom vecí (radix, root, radical).

Snažil sa vytvoriť niečo viac než len hordu protestujúcich aktivistov dožadujúcich sa nejakých abstraktných práv - odvodených z noriem väčšiny. V jeho neskoršom živote sa udomácnil nový pojem - asimilacionisti - označenie pre stredný prúd ktorý ovládol väčšinu queer aktivizmu. Ten sa stal omnoho konformnejším, udomácnilo sa v ňom motto "byť ako všetci ostatní", nenápadní až zapadajúci, konzumenti, manželia, vzorní občania. Ostro kritizoval snahy bezmyšlienkovite napodobňovať heterosexuálny buržoázny predmestský spôsob života, spolu s jeho malosťou, predsudkami a sebastrednosťou, no zároveň nesúhlasil aj s inými formami pritakávania heteronormativite - napríklad konfrontačné techniky hnutia ACT UP, ktoré považoval za ružovú adaptáciu samej podstaty machizmu.

Dôverne známe "zlodej kričí chyťte zlodeja", ktoré sa v dnešnej queer komunite prejavuje nenávisťou voči všetkým čo i len trošku vybočujúcim z ideálu straight-acting gaya (teda všetky točky, transky, bisexuáli), ukazovaním prstom na (ešte väčších) úchylakov (leather, fetish, bdsm komunita, polyamoristi) si zažil Hay už v osemdesiatych rokoch, keď otvorene obhajoval iniciatívu NAMBLA, snažiacu sa destigmatizovať intímne kontakty medzi chlapmi a chlapcami. Neveril, že mladý človek si svoju sexuálnu potrebu a sexualitu ako takú uvedomuje až v legálnom veku (21 rokov) a že sexuálne nabudení mladíci by sa mali obmedziť na intímne kontakty len s ďalšími násťročnými. Čo by mohol - v sexe, v partnerstve, v živote - teenager teenagera naučiť? Hay si sám zažil svoje prvé sexuálne epizódy so starším mužom, považoval to za dobré a pre jeho ďalší sexuálny i celkový vývoj prínosné - otvorene sa vyjadril, že je to presne to, o čom väčšina teenagerov v čase sexuálneho prebúdzania sníva. Hoci celkom známy antický model pederastie bol podobne výchovno-sexuálnym pomerom, rodiace sa LGBT hnutie ho hystericky zaprelo, v strachu že by ich odporcovia ďalej veselo miešali homosexualitu s pedofíliou. Hay sa s touto ideovou čistkou či obchodom v aktivizme nezmieril a za svoju neústupnosť si aj na staré kolená vyslúžil odsúdenie zo strany "svojich".

Videnie, vízie, vidiny

Tretie pohlavie, ľudia dvoch duchov (two-spirits), berdache - Haya fascinovala táto inštitúcia v pôvodných amerických kmeňoch, ktorá priznávala sexuálne či rodovo iným miesto v spoločnosti nie napriek ich odlišnosti, ale práve kvôli nej. Odlišnosť, ktorá komunitu dopĺňa, pomáha jej priamo aj nepriamo, je jej svedomím, ponúka neobvyklý nadhľad, je nenahraditeľná a vitálne dôležitá. Dnes už menej používaný termín berdache použil vo svojských pohľadoch do minulosti, keď sa skutoční two-spirits odlíšili od chrámových berdache, ktorí prevzali heterosexuálne hierarchie, boj o posty a moc, nemenné dogmy, vytvorili si inštitucionalizovanú cirkev. Celá táto štruktúra negovala podstatu šamanstva/kňazstva, stala sa len ďalším ihriskom kde si heterosexuálni "futbalisti" dokazujú svoju dôležitosť, neomylnosť a vyjednávajú si svoje postavenie v svorke.

Pre otca-matku radical faeries bol gay či lesba, či ktokoľvek nezapadajúcich do šablón bojovníkov a rodičiek, človekom s jedinečným potenciálom. Ten sa však mnohí súčasníci rozhodli rozhorčene odmietnuť, v úpornej strane o súhlasné prikývnutie zo strany väčšiny, ktorá dávno zaprela a zabudla na tento jedinečný živočíšny druh. Presne tak nás videl - ako odlišných ľudí ("we are different people") - bez nutnosti dopovedať či ako inú rasu, pohlavie alebo živočícha. Najbližšie jeho pohľadu by bolo pravdepodobne spojenie "iný kmeň". Už v jeho dávnejších marxistických časoch sa zaoberal filozofickými definíciami národnej minority - či už sú to črty spoločného jazyka, histórie, územia, ekonomiky, náboženstva, psychologického postoja, alebo čohokoľvek čo nazývame kultúrou. Veril, že tieto atribúty máme, podobne ako černosi alebo židia - a teda máme svoje neodňateľné minoritné práva.

"We come again to bringing consensus. We bring affection, we bring a love for one another; it's a brotherhood. We are a very different people. We have not only a subject- to-subject consciousness, but we have a new type of consciousness to suggest to the whole society based on consensus, a loving and sharing consensus."

Neponúkol sameckú nafúkanosť ani vyumelkovanú deklamovanú hrdosť na spôsob Pride (ktorá je vo vnútri tak prázdna, že sa neraz sama pristihne pri otázke "hrdosť na čo? veď sme takí istí ako ostatní!"), ale zdravé sebavedomie stojace na pevnom základe. Tým je naše uvedomenie si svojich vlastných daností, rozpoznanie, prijatie a uplatnenie nášho jedinečného talentu. Hovoriac o hrdosti, Hay nás nezhadzuje na kolená, aby sme heterosexuálov prosili o zmilovanie a práva (ktoré nemáme a ktoré nám len oni môžu udeliť). Takisto nás nekonfrontuje s heterosexuálmi (kto je lepší, kto vyhrá, kto koho ovládne), ale predstavuje nás ako doplnenie ich sveta. Chýbajúcu časť ich neúplného vesmíru.

"The mediator is tremendously important because the mediator finds ways in which opposites can meet each other. We have been priests, we have been spiritual healers. Music and dance and poetry can bring forms of spiritual healing where nothing else can. It's a spiritual way of a laying on of hands. We don't make judgments, we don't compete, we have other ways of operating; you keep widening the areas of agreement, not narrowing it. Our work is to be able to sense the difference between the known and the unknown, the seen and the unseen. We know how to bring the unseen into visibility."

Tým najzaujímavejším konceptom, ktorý je neraz výzvou aj pre súčasné radikálne víly je subject-SUBJECT consciousness, voľne preložiteľné ako vedomie si stretnutia sa subjektu a subjektu. Nie je to len vedomie v zmysle "viem o tom, už som o tom počul", ale uvedomelosť, žitie s rozšíreným vnímaním. To čo môže na prvý pohľad vyzerať ako zložitý filozofický konštrukt, alebo spirituálne cvičenie, je v skutočnosti ľahko uchopiteľné v obyčajných situáciach života.

Heterosexuálny svet stojí a padá na princípoch machizmu - súťaživosti a vlastnenia. Tá majetnícka časť sa prejavuje nielen chtivosťou k veciam, sebeckosťou, ale aj samotnou povahou vzťahov ktoré sa v tomto svete utvárajú. Sú to vzťahy subjektu a jeho objektu (subject-object consciousness), ich podstata je vlastnícka a účelová. Majú partnera, majú manžela, majú ženu, majú deti, majú vnúčatá, majú priateľov, majú známosti. To čo znie ako nevinná gramatická forma sa však vžilo aj ako spôsob uvažovania, spôsob zaobchádzania s druhýmu - v tomto prípade by sa dokonca hodilo povedať "narábania" s nimi.

Druhí sú objekty, ktoré máme, ktoré majú niečo pre nás urobiť alebo zabezpečiť, od ktorých čosi očakávame ... a preto sme s nimi v nejakom vzťahu. Kde vôbec začať? V pôrodnici - kde matka cíti lásku a inštinktívnu starosť, zatiaľ čo otec akúsi hmlistú hrdosť. Má dôvod sa napiť, pochváliť sa pred kamarátmi, byť hrdinom (za to, že nasledoval pud tak ako miliardy pred ním), mať prednosť. Už vtedy používa svoje dieťa ako zámienku, prostriedok, ako predmet. Ani nežnejšie pohlavie však príliš nezaostáva, čoskoro obaja rodičia nakladú na svoje dieťa očakávania. Bude úspešný študent, športovec, ekonóm, právnik, lekár. Vprvom rade aby sa za neho nemuseli hanbiť, v druhom nasleduje potreba vyrovnať sa (a ak Boh dá tak aj predbehnúť) susedom. Malý človek zažíva čo je to "sklamať", zamieňa si fakt, že je s ním narábané ako s objektom, za záujem, nebodaj lásku - ktorá je však len citovým vydieraním.

Rodičia cez deti žijú svoje vlastné sny a nakladajú na ne všetko, čo sami nedokázali. Nedovoľujú im nájsť si svoju vlastnú cestu a záujmy, pretože im "chcú len to najlepšie", svoje najlepšie, to na čo nedosiahli v živote sami. Otcovia chcú mať zo svojich dcér slávne speváčky a spisovateľky, zo svojich synov majstrov sveta v čomkoľvek. V okamihu keď ukazujú prstom "aha, to je môj syn", používajú ich potomka ako predmet potvrdenia vlastného statusu. Samozrejme, nikto si to v ich svete ešte nepriznal a budú to s pohoršením zapierať a zmetú tieto obvinenia (útoky!) zo stola, maskujúc to za vznešené slová ako láska a samozrejme ona mýtická hrdosť.

"Deti sú na to, aby rozšírili môj genofond. Deti majú založiť vlastné rodiny, aby mi potvrdili, že môj zatrpknutý život plný kompromisov a nesplnených snov je jediný možný a správny a samozrejme aby mi zaobstarali vnúčence, nech sa mám z čoho radovať v starobe." Keď sa rodičom syn zverí že je gay - odmietnú ho ako sklamanie svojich vlastných vízií o tom aké by ich dieťa malo byť (ako by malo žiť) a samozrejme v hanbe čo na to povedia kamaráti a rodiny. Dobré dieťa neznižuje môj status, lepšie dieťa ho udržuje a to najlepšie dokonca pozdvihuje. Keď však syn získa medailu akéhokoľvek druhu, aj tie najhomofóbnejšie srdcia často obmäknú. Tým vrcholným príkladom vzťahu subjektu a objektu je priznanie si faktu, že deti máme na to, aby sa o nás postarali v starobe. Deti nemajú právo odísť ďaleko a hľadať nové spôsoby existencie, hoci aj na hrane sebazabezpečenia - deti majú ostať po ruke a z povinnosti (ktorá sa znova nazýva láskou) zhromažďovať rezervy aj pre pohodlie rodičov.

Či sa už z detí stanú športovci, hviezdy, alebo kariéristi iného druhu, v dospelosti majú subject-object povedomie v krvi. Tí schopnejší použijú svoje tímy na to, aby sa mohli sami zaskvieť. Tí menej nadaní použijú výnimočné talenty okolo seba na to, aby si nimi vydláždili cestu k vlastnej kariére, statusu, bohatstvu - tak ako nespočet trenérov, manažérov, motivátorov a talentových organizácií. Týmto láskyplným vzťahom nasadzujú korunu mediálne spoločnosti, ktoré tie najžiadanejšie tváre využívajú v reklame, alebo v talentových show prešpikovaných reklamou, sledujú ich pri udeľovaní cien, spovedajú v Smotánke, nežne ich tlačia do sponzorovania vlastnej nadácie na spásu čohokoľvek, alebo brutálne používajú na predaj vlastnej bulvárnej tlače.

Samotná povaha ekonomiky udáva (alebo replikuje) túto normu - vlastníci firiem využívajú prácu druhých pre vlastné zabezpečenie a neraz i nesúmerateľné obohatenie. "Je to v poriadku. Tak to má byť. Taký je svet, takí sú ľudia." Fungujeme podľa tohto princípu od nepamäti, vo svojom vlastnom živote už od detstva. Hoci sme už vo väčšine sveta zanechali tie najokatejšie formy vlastnenia a používania druhých ľudí ako vecí - otroctvo a feudalizmus (hoci len tak nedávno, že sa nám pri pohľade cez rameno môže spraviť nevoľno) - dnešná politika stále nemá ďaleko od využívania voličov, manipulácie ich mienky a obchodu s ich hlasmi.

V mnohých krajinách dodnes existujú diktátori, Vodcovia, Predsedovia, ktorí využívajú zástupy živých bytostí - komparzistov - aby im odohrávali divadlo svojho vlastného sna. Celý národ musí uskutočňovať víziu jednej hlavy o dokonalom svete, bez ohľadu na to či sa im páči alebo nepáči. Nesúhlasiacich a nepotrebných odhadzuje do odpadkového koša pod šibenicou. Zvyšok sveta sa prizerá a krúti hlavou, no zároveň tento stav prijíma ako odlišnú kultúru - tak ako sme sa naučili od detstva nezasahovať do hádok u susedov, kde otec mlátil svoje deti, pretože to je ich vec. Máme to v krvi - sme schopní prijať fakt, že niekto používa a aj zneužíva druhého človeka ako predmet - object.

Táto najkonzistentnejšia forma výchovy, aká sa nám v živote vôbec dostane, sa nakoniec prejavuje aj v dobrovoľne vytváraných vzťahoch. V heterosexuálnom svete je bežné počuť "je to môj kamarát, lebo ..." Lebo má niečo čo ja chcem, napríklad peknú sestru ("je to dobrý chalan"), alebo peniaze rodičov z ktorých sa niečo ujde aj mne ("nie je to žgrloš"). Stále sa stavia na moju stranu ("je férový"). Zabezpečuje mi ochranu ("vždy sa ma zastane"). Po svete chodia bandy, gangy, partie kamarátov, ktorí jeden druhého majú preto, že spolu sú silní a môžu sa brániť a dokonca útočiť a šikanovať slabších a osamelejších. Sú jeden s druhým, pretože je to výhodné, zlepšuje to ich vlastnú pozíciu, nie preto že by k sebe chovali city. A hoci moderní bio- a socio-lógovia pritakajú, že práve tak sa naše city zrodili, z púhej nutnosti a účelnosti, existuje pohľad na vec, ktorý tieto dva prístupy kvalitatívne odlišuje.

I partnerstvá mužov a žien majú pomerne jasne vymedzené pravidlá. Samotná mytológia ich definuje účelovo - plodenie a výchova detí - snáď ako keby nemali právo tešiť sa zo života, užívať si, vnímať, učiť sa, jednoducho byť. Tradičná rodina je obchodom ktorý ani nemožno zamaskovať - manželka využíva muža na to aby ju a jej deti zabezpečil, ubytoval, zásobil, ochránil (a ak to nedokáže - "zlyhal") a manžel zasa ju využíva ako živého kuchynského robota, práčku, vysávač, dekoratérku. Neraz sa tento vzťah zvrhne do používania peňaženky toho druhého, alebo na súd o majetok, ktorý obnaží čo sa skrývalo pod nariasenými a naškrobenými svadobnými šatami.

V situáciach, keď krajšie pohlavie využíva silnejšie pohlavie na to aby mu zabezpečilo luxusný a pohodlný život a škaredšie pohlavie používa slabšie pohlavie na to aby ho reprezentovalo, teda aby sa mal čím ukázať pred rovesníkmi - je už ťažko povedať či bolo prvé vajce alebo sliepka. Svadby z rozumu (či vychytralosti), svadby ktoré rodičia dohovorili svojimi deťom sotva povedali prvé slovo, alebo prosté znásilnenia - vyvlastnenia tela - už len dotvárajú kolorit zneužívania. V krajinách kde jedno pohlavie nariaďuje druhému povinný čádor, zakazuje smiať sa na ulici, znemožňuje pohyb mimo permanentné domáce väzenie bez otca či brata alebo manžela, palicuje za prostorekosť a kameňuje za neveru a posväcuje toto všetko akousi knihou, ktorú napísal ďalší muž, je zvecnenie ľudskej bytosti úplne dokonalé a zväčnenie subjekt-objekt vzťahov dokonané.

Sú vzťahy gayov a lesieb iné? Očividne, prosiac o povolenie uzatvárať rovnaké manželstvá, nedopúšťame sa ani nenápadnej kritiky tohto odvekého konceptu, naopak - chceme byť príkladnou kópiou, pápežskejší než pápež. Ale čo to vlastne túžime dosiahnúť? Prečo máme toho druhého? Aby nás urobil šťastným? Aby sme sa necítili osamelí? Aby sme žili spokojný život? Aby sme dokázali rodičom, bratom, kolegom - že sme tak dobrí ako oni? Aby sme ho mohli ukázať priateľom - a byť ako oni? Aby nám pomohol zabezpečiť komfort? Aby nám pomáhal platiť nájomné? Aby sa o nás postaral keď budeme chorí alebo starí? Aby sme vyhoveli norme? Nekonečný rad aby - ktoré prezrádzajú, že človeka berieme ako objekt, že ho máme blízko seba s podružným úmyslom niečo (mimo toho človeka samého) dosiahnuť alebo získať.

Hay tušil, že tak ako teplí nahradzujú koncept súťaže spoluprácou, majú aj neobvyklú kapacitu súcitu a vnímavosti a dokážu vytvárať úplne iný typ vzťahov. Spojenie medzi dvoma subjektami, dvoma rovnocennými ľuďmi, ktorí navzájom uznávajú svoje rovnaké práva a potreby. Partnerstvá, kde sa ich účastníci navzájom nepoužívajú za nejakým účelom, ale kde spolu sú, spolu kráčajú, poznávajú, skúmajú, vnímajú a to čo majú i to čo zažívajú spolu zdieľajú. Uskutočniť to však ani pre ľudí s týmto potenciálom nie je ľahké, najmä keď celý život vyrastali vo svete, ktorý vzťahy subjektov a objektov ospravedlňoval, posväcoval a ospevoval.

"Humanity must expand its experience from people thinking objectively - thinking subject-to-object; that is in terms of opportunism, competitiveness and self-advantage - to thinking subject-to-subject, in terms of equal sharing, loving healing. Humanity would be wise to finally give consideration to these deviants in their ranks - the gays - and to begin to grant us the peace and growing space we will need to display and further develop... our gift. The gift of analogue consciousness by which we perceive the world through our gay window of subject-to-subject consciousness... we must transform the experience for people viewing others as objects to be manipulated, mastered and consumed, to subjects like him/herself, to be respected and cherished. We must also remember that the social world we inherit, the total hetero male-oriented and -dominated world of tradition and daily environment - the sum total of our history, philosophy, psychology, culture, our very languages - are all totally subject-object in concept, definitions and evolution. To all this we faeries should be essentially alien."

Volanie

Takto sa to všetko na konci 70. rokov začalo...

"The Call" and the First Gathering of Radical Faeries

A CALL TO GAY BROTHERS
A SPIRITUAL CONFERENCE FOR RADICAL FAERIES
A Call to Gay Brothers: A Spiritual Conference for Radical Faeries

TO BE HELD LABOR DAY WEEKEND
AUGUST 31-SEPTEMBER 1, 2, 1979
AT A DESERT SANCTUARY NEAR TUCSON

Exploring breakthroughs in gay consciousness
Sharing gay visions
The spiritual dimensions of gayness

It's in the air. Heard everywhere. At the World Symposium on Humanity the talk is about "New Age Politics" -- beyond Left and Right -- a synthesis of the political and spiritual movements of the past two decades....the need for "conscious beings" assuming responsibilities for social and political change -- a radical Circle of Dharma....something new is happening in our society with more and more people living and perceiving their lives differently....merging of political consciousness and spiritual consciousness -- an interest in healing society rather than championing exclusive claims to "rightness."....Does all of this political/spiritual ferment have any relevance to gay men? Is there a gay vision of New Age society? Is a "paradigm shift" in gay consciousness also manifesting itself?

The answer to all of these questions is: YES! And many gay brothers are feeling the need to come together...
To share insights about ourselves
To dance in the moonlight
To renew our oaths against patriarchy/corporations/racism
To hold, protect, nurture and caress one another
To talk about the politics of the gay espiritment/ the espiritment of gay politics
To find the healing place inside our hearts
To become Inspirer/listener as we share new breakthroughs in how we perceive gay consciousness
To soar like an eagle; to re-discover/re-invent our myths
To talk about gay living/loving alternatives
To experience the groundlessness of the calmus root
To share our gay visions; to sing, sing, sing
TO EVOKE THE GREAT FAIRY CIRCLE

Pozorovanie

Radical faeries, tak ako ich meno naznačuje, majú pomerne bohatý koreňový systém. Slovo faerie odkazuje k rozprávkovým bytostiam, mytológii a čarom - čokoľvek si pod nimi vysvetľujeme. Jednu z interpretácií určite ponúka mytopoetická psychológia. Meno ktoré Hay zvolil už pre spoločnosť Mattachine zasa odkazuje k tradíciam stredovekého Francúzska kde blázni, šašovia, komici - starí mládenci ktorí nikdy nevystupovali na verejnosti bez masiek - parodovali súdobé pomery, kritizovali moc prostredníctvom alegórie a satiry. Podobne ako si svojské masky obliekali šamani a udržiavatelia obradov medzi pôvodnými Američanmi - two-spirits, alebo berdache. A spolu s nimi nevynecháme ani pohanské tradície Európy, ktoré sa snažia oživiť súdobí čarodejníci, príslušníci hnutia Wicca, hoci nanešťastie prevzali aj moderné predsudky a homofóbiu a teplých čarodejníkov medzi seba neprijali.

Radical Faeries nemali byť dočasným hnutím, ani plochým polosvetom, kde by sa mohli teplí skryť a byť radi že sú radi, s benevolentným súhlasom väčšiny. Zatiaľ čo mnohé alternatívne komunity trpia práve na svoju jednorozmernosť - buď sú len ekologické, alebo len spirituálne, alebo len sexuálne (a to často exkluzívne hetero-sexuálne) - faeries sa snažia vytvoriť priestor - tak mnohorozmerný ako sa len dá, otvorený pre skúmanie a premenu, priestor v ktorom sa dá pohybovať, dýchať, zažívať, učiť, zabávať, sústrediť, rozptyľovať, ...

Mnohorozmernosť je predpokladom - a dovolím si tvrdiť že samotnou podstatou - akejkoľvek skutočnej spirituality. Tie rozmery naviac nám umožňujú nahliadnuť zhora(čokoľvek a kdekoľvek to je) na situácie neriešiteľné v našom 3D svete - a nájsť pre-dušu-uspokojujúce (a rozum neurážajúce) východiská. Premena je opakom strnulosti, zaťatosti a dogmatickosti - a každá magická (dnešným slovníkom možno psychologická) snaha sa jej bezprostredne dotýka. Moja skúsenosť a takisto skúsenosť tých, ktorí ju so mnou zdieľali je, že priestor víl umožňuje tak prelomenie dosiaľ neprekonateľných bariér, otvorenie nových ciest ako aj osobnú premenu prekvapujúcej rýchlosti a účinnosti.

Jeho kúzlom je fakt, že nie je len miestom kde sa sexualita, spiritualita a ekológia vyskytujú zhodou okolností na jednom mieste a viac-či-menej harmonicky koeexistujú. V prvom rade sú tam prítomné v plnej hĺbke. Sexualita v podobe svojských čŕt našej orientácie, nechýba erotika, sex, city, vzťahy, pocity, neha, zmyslovosť, ale aj "nie" - odmietnutie, asexualita, vzdialenie sa - s pochopením a prijatím. Spiritualita v podobe rituálov, ceremoniálov, oslovenia toho čo nás presahuje, rešpekt k ľuďom, iným formám života, k veciam, spiritualita ktorá je hravá, tvorivá, prispôsobivá podmienkam, vnímavá k situácií, premeniteľná a zároveň neútočiaca na racionálno, na súdnosť a neustále spytovanie a zvedavosť. Ekológia ktorá nie je zaťatým bojom proti technike, ale hľadá miesto človeka v ekosystéme ktorý spoluobýva, rovnováhu medzi konzerváciou a pokrokom, rešpektom k druhým a vlastným pohodlím.

Elementy - alebo rozmery - sveta víl neexistujú vedľa seba náhodou. Navzájom sa spoludefinujú, spoluutvárajú. Ktorýkoľvek z nich vezmeme ako prvý, skôr či neskôr narazíme aj na stopy ostatných. Ani jeden nie je dôležitejší, ani jeden neprevažuje, ani jeden nevyhráva - presne ten princíp na ktorom koexistujú orgány tela a vytvárajú jeden funkčný celok - a takisto princíp rozmanitosti a špecializácie ktorý udržuje aj celý ekosystém planéty pri živote. Práve tu sa začína ekologický pohľad na svet, ktorý nepovažuje človeka za nadradeného (víťaza, pána, vlastníka), ale za jeden orgán v tele, ktorý a ktoré nemôže prežiť bez ostatných. Spôsob života, ktorý neberie svet za objekt, s ktorým nenarába podľa svojej zvôle, ktorý nedostal na hranie a ktorý nemá právo rozbiť.

Rešpekt k tomuto obrovskému celku stál pri koreni originálnych pohanských kultov po celej Zemi - či je to viera v Gaiu, Pachamamu, Matku Prírodu, alebo ich neskoršie adaptácie (a spotvorenia) do formalizovaných náboženstiev. Tie často zapreli prirodzený pôvod svojej mytológie a začali slúžiť súťaživosti a mocenským hierarchiám. Pôvodné spirituálne praktiky sa vzťahovali k prírodným cyklom - dňa a noci, ročných období, zrodenia života a smrti - ktoré premietli do svojich mystérií. Okolo nich vystavali obrady, tak ako zasvätili svoje chrámy živlom a veličinám sveta. Kým heterosexuálne staro- i novo-pohanské praktiky často skĺzavali k doslovnosti (namiesto obraznosti) a premieňali sa na dogmu, víly ich dnes uchopili s ľahkosťou a ohybnosťou.

A práve tu prichádza na rad sexualita - sexualita homosexuálov, gayov, two-spirit - ktorí premosťujú svet mužov a žien, svet duchov a materiálna, svet mystiky a racionality. Znovu sa uchádzajú o svoje miesto udržovateľov ceremoniálov, rozprávačov rozprávok, pripomínateľov zmysluplných tradícií, kritikov, šašov, hercov, umelcov a liečiteľov duše komunity. Práve skrz svoju odlišnú sexualitu získavajú citlivosť, vnímavosť a nadhľad nad súťaže a súperenie. Nebudú nadržiavať len jednému božstvu (ako profesionáli hociktorého cechu), ale priznajú potrebu rovnováhy v rozmanitosti. Tak ako uctievame všetky božstvá všetkých rodov a elementov, tak chránime krehkú pestrosť života. Ak treba, budeme spytovať normy, autority, nafúkanosť, moc, obmedzenosť a ponúkať provokatívne myšlienky.

Súčasťou tradície šamanov - na hocakom kontinente - boli samozrejme aj masky a prevleky. Stelesňovanie božstiev a duchovných bytostí pre ľudí, ktorí nemali obrazné chápanie, ktorí potrebovali vidieť a počuť veci v pochopiteľnej a uchopiteľnej forme. Preto rituály, preto spodobenia, preto ceremoniály. Je iné počúvať o láske abstraktné verše a iné vidieť príbeh lásky, prípadne ho zažiť. Nariadenia neuchopiteľného všemocného a všadeprítomného Boha nemajú takú silu ako príbeh božského dieťaťa rodiaceho sa v maštali a ... veď vieme ako to bolo ďalej. Žiaden mravoučný príbeh nás neosloví tak ako keď sa ho môžeme spoluúčastniť v divadle.

Hoci sú ženské šaty rovnakým rodovým stereotypom ako správny mužský odev a výzor, ich prezliekaním prekračujeme normu, pohodlne zadubené myslenie, hráme sa so snáď najzakorenenejším tabu histórie (a znova je tu koreň, radix, radikál ...). Imitáciou opačného genderu ironizujeme hysterické lipnutie na presne vymedzených rolách pohlaví, odhaľujeme povrchnú malomeštiackosť, pretvárku, i celý z toho vyplývajúci komplex moci a bezmoci (silnejšie a slabšie pohlavie), hru na subjekty a objekty. Dokonca máme tendenciu (občas nechcenú) zahnať napodobňovanie ženských a mužských zjavov do absurdnej hyperboly, čo takisto slúži svojmu účelu. Chlpaté nohy v jemných pančuchách, brady plynulo prechádzajúce do parochní, prsia naťahujúce flanelové košele, nástroje trestu a mučenia použité na dosiahnutie sexuálnej rozkoše. Ako lepšie možno prekuť meče na radlice? Presne tam sme doma, tam nás ťahajú inštinkty, presne tam nachádzame svoj zmysel.

Našim prevlekom môže byť rovnako tak nahota - bezdôvodne poburuje sama o sebe. Oslobodzujeme svoje telo a takto vychovávame aj svojho ducha. Vnímame živly na vlastnej koži - a preciťujeme tak spojenie s prírodou. Nahota pri rituáloch prestáva byť samoúčelná. Oslavujeme krásu prírody, krásu človeka, krásu sexuality ako takej. Nevnímame ju len transcendentálne (jednorozmerne) ale aj fyzicky. Intímne poznávame druhých ľudí a zažívame také pozemské aj nadpozemské pravdy, o akých sa kňazom ani nesníva. Intimita nám zároveň uľahčuje zblíženie, pochopenie, súcit, láskavosť, vnímavosť jeden k druhému a snáď aj splnenie želaní a naplnenie potrieb.

Zo srdca

Napriek načrtnutej mnohovrstevnosti sa realita víl stále môže zdať úplne obyčajným životom úplne obyčajných ľudí, ktorí neboli tak úchylní ako väčšina a neuchýlili sa do pohodlia jednorozmernosti ("ja som hokejista", "ja som matka", "ja som IT-čkár", "ja som speváčka"). Ako trpko pripomína nekrológ jednej zo zosnulých víl, pre nevedomé oko zvonku sa môže zdať, že sa stretávame s priateľmi "v prostredí farmárskeho typu". Mechanickým kopírovaním a umiestnením všetkého spomenutého do takéhoto prostredia, spolu s hŕstkou náhodných gayov - nevzniknú radical faeries. Je tu ešte niečo veľmi špecifické, čo ich (ko)existenciu podmieňuje, definuje a vytvára malé zázraky na Zemi.

Nájdeme nespočet rituálov a detailov v ktorých sa faerie komunity naprieč kontinentami podobajú, v iných sa líšia. Niektoré vítajú medzi sebou biologické ženy a tiež heterosexuálov, iné vytvárajú viac či menej uzavretý svet pre gay mužov. Niektoré sú postavené na triezvosti, ktorá podmieňuje prítomnosť (presence) jedného človeka s druhým - iné tolerujú experimentovanie s alkoholom a ďalšími drogami. Niektoré majú skôr intímny charakter, iné sa stretávajú po stovkách. Asi všade nájdeme praktické aj umelecké víly, ľudí ktorí ku kráse svojej existencie potrebujú rituál a spiritualitu vôbec, iní rituál znesú skôr kvôli úžitku pre psyché a inak sa opierajú viac o zjavné a rozumom uchopiteľné aspekty života. Sú tu pôžitkárske víly, ktoré nepohnú ani prstom a užitočné víly ktoré sa nevedia zastaviť medzi úlohami ktoré na svoje plecia berú. Je však jeden obrad, ktorý nájdeme v každom sanctuary a ktorého sa bez ohľadu na "založenie" účastníme tak často ako sa len dá - kruh srdca - heart circle.

Na prvý pohľad vyzerá ako terapeutická skupina - bez terapeuta. Kruhom putuje talizman a každý komu sa dostane do rúk zdieľa svoje pocity. Bez bežiacej časomiery, bez formálnych obmedzení ako sa vyjadriť - rozprávaním, mlčaním, spevom, krikom, plačom, smiechom, tancom - alebo sa nevyjadriť a posunúť talizman ďalej. Jedno z mála existujúcich pravidiel je, že čokoľvek sa v kruhu zdieľa, nedostane sa z kruhu von - pretože každý sa stáva terapeutom každého a platí pre neho dôverná mlčanlivosť. Je možné človeka požiadať, či by s nami chcel ďalej rozprávať o tom čo prezradil v kruhu, ale má právo odmietnuť. Talizman obehne kruh niekoľko krát, na záver sa vráti do stredu a tí, ktorým ešte stále ostalo niečo na srdci a musia to zo seba dostať von, sú vyzvaní aby prehovorili. Spoločenstvo zaviazané mlčaním sa na to rozíde.

Slovenská ľudová nátura "čo koho do toho" tu jednoducho neobstojí. Mnohé bezprofilové existencie dnes žijú a hľadajú s postojom, že nebudú zdieľať kto sú a čo chcú, tobôž nie to čo si myslia a už vonkoncom nie čo cítia. Nezasvätenému sa na prvý pohľad môže heart circle javiť ako emocionálna exhibícia. Tento kruh však nie je divadlom pre facebookove emócie typu "dnes som sa zle vyspal a nenávidím celý svet". Načrieť hlboko do seba - tam kam sa sami radšej ani nepozeráme - a nájsť vyjadrenie pre to, čo naozaj pod všetkými sociálnymi maskami a pózami cítime - je na začiatok určite ťažké. Nielen uchopiť to, nielen nájsť formu vyjadrenia - neskúsenému sa môže zdať takmer nepredstaviteľné zdieľať svoje pocity v skupine piatich, desiatich či dvadsiatich ľudí. A predsa sa to dá a aj tí najhanblivejší sa dokážu otvoriť.

Možno je to povestné kúzlo víl, možno je to špecifická atmosféra ktorá presahuje bežné významy slov ako priateľská, intímna, bezpečná. Nepochybne podiel má na tom forma - ďalším zaužívaným pravidlom je, že hovorí vždy len jeden človek, ten ktorý má talizman, tak dlho a takým spôsobom ako potrebuje, bez toho aby ho niekto prerušoval. Táto situácia je unikátnejšia než by sa na prvý pohľad zdalo. Tak ako je rozdiel medzi demokratickým spôsobom rozhodovania (kde väčšina diktuje menšine) a konsenzuálnym (kde sa hľadá riešenie ktoré uspokojí všetkých a teda zahrnie každú osobnú potrebu, odpovie na každú osobnú obavu) - podobne kvalitatívne iná je komunikácia v kruhu srdca. Nie je to konverzácia. Nie je to debata - v bežnom živote sme naučení rozprávať jeden cez druhého, každý súťaží o pozornosť, každý zápasí o to aby jeho bolo počuť. Skáčeme si do reči, hodnotíme svoje vyjadrenia ("to je sprostosť", "to si krásne povedal", "netáraj", "čo ty o tom vieš", "nezačínaj s tým zasa"), odmietame počúvať, smejeme sa niektorým ľuďom skôr než niečo povedia, bránime sa pred inými bez toho aby zaútočili. Hádžeme na nich argumentami, niekedy nestíhajúc ani sledovať čo hádžu na nás.

Kým v obvyklej komunikácií podliehame zlozvyku nepočúvať a snažiť sa čím skôr vyplniť piestor svojim hlasom, svojim príspevkom - v heart circle rozprávame zo srdca ale zároveň aj počúvame zo srdca. Toto zvláštne spojenie pomenúva počúvanie, pri ktorom nehodnotíme, nesúdime, nezaraďujeme, nenálepkujeme, neznevažujeme výpoveď toho druhého. Počúvame ho s láskou. Tie okamihy keď vnímame ako sa tu a teraz cítia druhí - sú ešte dôležitejšie, než len náš vlastný prejav. Kruh nie je čakaním kým dostaneme slovo. Ak my nepočúvame ostatných, prečo by mali chcieť vypočuť nás?

Je málo tak oslobodzujúcich okamihov, ako keď sa predo mnou rozhostí ticho, nikto sa ma nepokúša prekričať, nikto mi neskočí do reči - a všade okolo sú ľudia ktorí sú zvedaví na to čo poviem, bez toho aby ma posudzovali. Je to načúvajúce ticho, je to láskyplné ticho, je to ticho ktoré paradoxne oslobodzuje aj od obvyklej trémy. Jedným z doporučení zdieľania v kruhu je nereagovať na výpoveď druhého. Tak ako ho neodsudzujeme, nevysmievame sa mu, nepotrebuje povedať "a mne sa stalo niečo podobné", ani okomentovať "ja si o tom myslím ...", ani dávať rady a dokonca ho ani neutešovať. Jediným znakom súhlasu, sympatií, alebo jednoducho účasti je povestné sipenie - ako "s" na konci yesssss. To že ho niekedy nepočujeme však neznamená, že ostatní s nami necítia.

Vyjadrovať svoje intímne pocity, strachy, bolesti, hrôzy, alebo potešenia - a ako odpoveď počuť znova len ticho? Môže sa to zdať chladné a nevľúdne - no v skutočnosti aj nevinným pritakaním prerušujeme výpoveď druhého človeka, tok jeho myšlienok a "kradneme si javisko" pre seba. Chytaním za ruku, pohladením ramena, objatím - akokoľvek dobre mieneným - narušujeme jeho osobný priestor, prehlušujeme jeho výpoveď vlastným súcitným vystúpením (je to ako zapchať plačúcemu dieťaťu ústa lízatkom) a oberáme ho o možnosť byť so svojimi pocitmi. Je to niečo čo v bežnom živote sotva môžeme zažiť a pochopiť, no najväčšia podopora akú človeku môžeme dať nie je "ó, tak je mi ťa ľúto" (čosi povedať, čosi urobiť), ale naopak ticho - neignorujúce ticho - načúvajúce ticho - byť svedkom jeho výpovede, byť svedkom jeho momentálnych pocitov. Tak ako svedkovia na svadbe nevstupujú do manželského sľubu, ale sú jednoducho prítomní, telom aj duchom, a umocňujú ten okamih práve tým, že ho mladomanželia na scéne môžu s blízkymi zdieľať.

Je to rozdiel medzi duchom, ktorý sa snaží všetko hrdinsky vyriešiť a zvládnuť - a dušou, ktorá nepotrebuje ani tak svetoborné činy, ako možnosť vyjadriť sa svojim jedinečným spôsobom a byť vypočutá. Popri načúvaní existujú ďalšie doporučenia - skúsenosti - ako docieliť aby bol kruh srdca účinný a zmysluplný. Nepoužívať konštrukcie s "ty" (ty si mi spravil to a to, ty si ma napadol, ty si ma sklamal, ty si mi ublížil), aj keď zdieľame pocity z konfliktu s niekym konkrétnym - ale nahradiť ich osobným vyjadrením s "ja" (zažil som takú situáciu a cítil som sa v nej tak a tak). Umožní nám to uvidieť ten istý okamih vlastnými očami a takisto - empaticky - z pohľadu druhého.

Veľkým rozdielom oproti skupinám, ktorým dominujú heterosexuálni muži (ak sa vôbec dostaneme k slovu), dokonca aj tým ktoré nazývajú heart circle je, že zdieľame svoje pocity "Cítim sa ..." a nie svoje názory "Myslím si ...". V kruhu srdca zjavne očakávame rozprávanie zo srdca a nie z hlavy. Nie naše vízie a hodnotenia, nie to ako by veci mali byť, ale to aké máme pocity z toho, ako sa veci dejú a ako ich my vnímame. Výmeny názorov a právd môžu byť kruté a nekonečné, zdieľanie z osobného priestoru, ktorý sa nevydáva za univerzálny, umožňuje načúvať tomu druhému, bez agresie, snažiť sa mu porozumieť.

Niektoré víly sa heart circle nevedia nabažiť. Niektoré sa dokonca zdajú byť závislé na emóciách druhých. Na rozdiel od Pošty pre Teba, tu na nás nemieria kamery, svoje výpovede nemusíme štylizovať, dramaticky odstraňovať stenu, ani čakať na potlesk. Každý sa slobodne účastní alebo neúčastní podľa vlastnej potreby. Skúsené víly doporučujú zvolávať a navštevovať kruh srdca tak často ako sa len dá. Jeho účinok priamo na človeka - i ten vedľajší na celú skupinu - je prirovnateľný k širokospektrálnemu lieku. Faeries ho nazývajú našou jedinečnou technológiou, ktorú sa dokonca sami často zdráhame používať. Na rozdiel od heterosexuálov - jednorozmerne geniálnych expertov - nevymýšľame zložité stroje len preto aby sme zduplikovali prazákladnú schopnosť človeka - komunikovať - hoci napriek smartfónom a tabletom nevieme o čom a často ani ako.

Heart circle vytvára v prvom pláne blízkosť, nielen fyzickú a fyziologickú, ale predovšetkým intímnu. Zdieľaním osobných pocitov a odhaľovaním citlivých miest v sebe - navzájom - nás prepája dôverou. Kruh nám umožňuje cítiť sa bezpečne s druhými ľuďmi vďaka tomu že sme sa my im a oni nám zdôverili so svojim zraniteľným vnútorným prežívaním. Vďaka špecifickej forme komunikácie umožňuje vyhladenie konfliktov, tak ako za behu dní vznikajú. Nie však silovým riešením, ale jednoducho zdieľaním pocitu zo situácie a vypočutím. Dynamika skupiny vytvára spleť emócií, vrátane frustrácie, rezignácie, hnevu, ale aj vylúčenia a osamelosti. Mnohé z nich predstavujú ozvenu toho čo zažívame mimo faerie space, v ňom sa tieto rany otvárajú aby sa zahojili. A tou zázračnou masťou je práve heart circle. Ak sa cítime izolovaní, môžeme sa znova spojiť so skupinou - púhym načúvaním druhým - ak sa nám ostatní zdajú bezohľadní, môžeme im to prijateľným spôsobom dať vedieť - bez kriku a hádania sa a vyhýbania sa a bez dusenej ukrivdenosti.

Heart circle nie je vysávačom energie, dokáže ju dodať jednému bez toho aby ju ukradol druhému. Toto nie je heterosexuálna ekonomika kde jeden získava a druhý stráca. Ani diskusia kde niekto musí získať viac hlasov a vyhrať. Je to neobmezený zdroj, podobne ako slnečné žiarenie - stačí vytrénovať svoj prijímač. Je to liečenie bez čakania a bez poplatkov, bez poistenia a bez premúdrelých odborníkov. Lieči nielen prítomné situácie, ale mnohokrát dlhodobé a cez hlavu prerastajúce problémy z "reálneho sveta". Lieči bez napínania svalov a hrdinskej samoľúbosti - nič nesľubuje a predsa plní viac než mnohí študovaní experti.

Dali by sa popísať celé strany dôvodov, ako heart circle pôsobí, aké sú jeho prínosy, ako vytvára a prepája komunitu. Hoci na povrchu sa môže zdať, že zlatým klincom programu faeries sú kostýmne rituály a povestné no-talent show, hromadné slnenie a kúpanie sa či spoločné sprchovanie, veľkolepé večere a sexuálne experimenty - no v skutočnosti chlebom každodenným a zároveň mannou z neba sú práve kruhy srdca. Existuje tu doslova podmienená závislosť kvality zážitkov. Vďaka zdieľaniu pocitov vzniká priestor bezpečia a vzájomnej dôvery. Len v tomto stave možno dosiahnuť intimitu, ktorá ďaleko prekonáva neživotné úsmevy a strojené objatia detí kvetín, intimitu zároveň subtílnu a pritom šokujúco intenzívnu, ozajstnú a živú. A len na takto prestretej plachte sa môže otvoriť senzualita, sexualita a spiritualita a predstaviť sa na úplne inej kvalitatívnej úrovni než len dovolenka, umelecký zážitok, krása, sex, orgie, viera či náboženstvo. Len vďaka takto elektrizujúcej a zároveň utišujúcej, pudy a potreby uspokojujúcej atmosfére je možné zažívať nielen mýtický, ale reálny a takmer rukami uchopiteľný magic.

Z čarovného späť do začarovaného kruhu

Návrat domov môže človeka vykoľajiť rovnako ako prvé nazretie medzi víly. To čo faeries ironicky nazývajú Matrixom a medzi rečou svetom tam vonku - a čo sme pripravení po opustení krásneho rozprávkového sveta nazvať "svojim skutočným životom" či "realitou" - totiž zrazu pôsobí ešte absurdnejšie než kedysi predtým, keď sme len tušili, že veci by mohli snáď byť aj inak. "Ozajstný svet" sa nám zdá iluzórny, začarovaný, surreálny, nezmyselný, bláznivý. Už to nie je len naša večná nespokojnosť, už máme niečo s čím to môžeme porovnať.

Možno preto staršie víly odporúčajú, aby sme nerobili unáhlené radikálne rozhodnutia a dopriali si čas na aklimatizáciu, na zvládnutie kultúrneho šoku. Kultúra do ktorej vstupujeme je znova postavená na súťažení, vyhrávaní, vlastnení, podrážaní nôh, vzťahov medzi subjektami a objektami. Je to kultúra profesionálov a majstrov sveta, hrdinov a spasiteľov, celebrít a obdivovateľov. Svet sebastrednosti bez schopnosti sebareflexie. Nielen v prostredí firiem a korporácií, ale aj v tom čo sám nazýva umením, ktoré je však len chválospevom na seba sama. Prečítam si program kina a dozviem sa "ako má vyzerať pravý historický veľkofilm - ako prehliadka dych berúcich obrazov a pôsobivých bojových scén ... s tými najzákladnejšími emóciami - láskou, nenávisťou a túžbou po moci". Pseudocity a pseudopocity. Našuchorené perie.

Popri sebazpožňujúcej veľkoleposti, ktorá zrazu udiera do očí, uší aj nozdier, heslách dňa s červenými alebo modrými písmenami vyzývajúcich "buď superhrdina a zachráň svet" a "makaj aby si prežil" má aj svoju falošne skromnú tvár - zdanlivo strohú, triezvu a normálnu. Predierať sa zástupmi ľudí, ktorých sa nemôžeš dotknúť, ktorým sa nemôžeš pozrieť do očí, na ktorých sa nemôžeš usmiať - aby si si nevyslúžil nálepku, ak nie priamo agresiu. Všadeprítomná šeď, pohľady uprené do zeme, sústredenosť na prácu, kariéru, budúce pohodlie, číselné parametre, príliš konkrétne alebo príliš abstraktné ciele.

Počas prvých návratov som zažíval situácie, keď sa kúzlo faeries prenieslo do prostredia kde som sa pohyboval. Priatelia zrazu zdieľali pohľady, s akými sa mi celé roky nikdy nezdôverili. Odvážili sa k intímnym dotykom a fyzickým prejavom nehy. Niekedy som to ja, kto iniciuje neobvyklé kroky v komunikácii - a dostávam prvé ostýchavé odpovede. Sám vstupujem do situácií, ktorým som sa doposiaľ vyhýbal ako sa len dalo, nachádzam odvahu o ktorej som predtým len sníval. Chvíľu sa zdá, že sa magic dá transplatovať aj do menej úrodnej pôdy, no zanedlho zanikne v burine každodenných zápasov a všednosti. Jeho prítomnosť je predsa podmienená vzájomným otvorením sŕdc, dôverou, bezpečím a intimitou.

Čoskoro ma priatelia začnú presviedčať, že niečo tak krásne musí byť v niečom podozrivé, že to nemôže byť trvácne a vôbec - človek nemôže byť šťastný. Nemám na viac, než na život ktorý som žil aj predtým, medzi nimi, lebo "taký je svet, takí sú ľudia" a "inak sa to nedá". Známi dúpnejú hrôzou z toho, k akej sekte som sa ja - "taký inteligentný človek" - pridal. Príliš sa usmievam, pôsobím záhadne spokojne, otvorene, výrečne a sebavedomo. A úplne cudzí ľudia sa pohoršujú nad mojim nadšením - akú spiritualitu som tak mohol nájsť "v skupine transvestitov, ktorú zložil jeden pomýlený dedo v 90. rokoch". Bez vedomostí a bez skúseností - čím skôr zaútočiť a podraziť nepriateľovi kolená - prv než na nás zaútočí niečim nebezpečne neznámym. Len preto, že sme sa vlastne nič iné nenaučili.

Domov a prináležanie

Na rad sa dostáva moja súdnosť - avšak len tá, ktorú som si vypestoval životom v "realite", so všetkými jej obmedzeniami a slepými uličkami. Hoci aj ona by potrebovala súdnosť, nadhľad na seba sama, viacrozmernosť - je to nanešťastie jediný vzťažný bod ktorý mám. Bod kde som bol predtým, než som sa pohol z miesta. Väčšina styčných bodov s "realitou" sa ma prestala týkať alebo bytostne dotýkať. Filmy - aj tie trojrozmerné - pôsobia na mňa plocho. Umenie je nekonzumne umelé. Kultúra donemoty recykluje eposy o mužovi a žene, láske a nenávisti, vernosti a zrade. Alternatívne hnutia pôsobia o čosi viac neživotne, oblak okolo dúhových ľudí sa rozplynul a zostali až príliš ostré kontúry machizmu - spasiteľská pýcha, chladná láskavosť, asexuálny idealizmus. Teplý polosvet sa stal pivnicou, kde nie je miesto pre nič z mojich teplých potrieb - neodpovedá ani na moju potrebu komunity ani neponúka možnosti nájsť si partnera či zažiť uspokojivé milovanie - s človekom, nie robotom.

Ako ďalej existovať? Faerie space je paradoxne - a skúsené víly to presne tak pomenúvajú - priestorom prechodným. Stretávame sa len na niekoľko týždňov v roku, zvyšok dní sme odsúdení do vyhnanstva v (sur)realite. Na pobyt medzi vílami nemožno spomínať ako na krásnu dovolenku v pravom slova zmysle, na to som tam vykonal príliš veľa tvrdej práce na sebe. Nemá kvalitu udalosti, na ktorú môžeme hrdo a nostalgicky ukázať prstom - "bol som pri tom" - na to je jednoducho do bežnej reči nepreložiteľná. Hoci som tam medzi svojimi, nemôžem nazvať svet víl domovom - na to mu chýba rozmer dlhodobosti s nekonečným radom banálnych momentov.

Cítiť sa ako doma pritom bola jedna z mnohých tém, ktoré som v krajine víl spracovával. Intenzívna intimita aká aj vďaka kruhom srdca vzniká - je príjemná, citeľná - a obzvlášť vtedy, keď ju narúšajú príchody nových a nových návštevníkov. Najmä keď ich prílev presahuje kritické množstvo. S niektorými budem mať príležitosť zdieľať svoje pocity až o niekoľko dní - ak vôbec. Niektorí o to ani nestoja, prichádzajú kvôli kostýmom, hystérii a show - v podstate na alternatívnu party kdesi v prírode. Prichádzajú konzumovať, zatiaľ čo niektorí túto zábavu pripravujeme alebo obsluhujeme v zákulisí.

Zvládať tieto invázie do intímneho priestoru, ktorý je tak príjemný ako návykový, tak intenzívny ako aj krehký, sa snažím nachádzaním "svojich" úloh, "svojho" priestoru, "svojej" domény, "svojho" piesočku. Ukazujem, vysvetľujem, sprevádzam, obsluhujem, usmievam sa - aby som mal pocit hostiteľa - a nie hosťa na cudzej oslave. Osamelá práca - zatiaľ čo iní uprednostňujú bezstarostné pôžitkárčenie - ma samozrejme frustruje. Ventilujem zlosť a zároveň ju vytváram pobytom v izolácii vlastnej mysle.

Chýbajúci domov si vytvárame prostredníctvom vlastnej zaangažovanosti. Opravujeme a budujeme nové užitočné aj dekoratívne prvky - ktoré však vo faerie space - bez ohľadu na to, koľkými skrutkami sú pripevnené k zemi - podliehajú v neúprosne ohybnom faerie time veľmi rýchlo polčasu rozpadu. Neustála premena, pretváranie a presúvanie nedovoľujú upnúť sa k nejakému predmetu, tešiť sa z neho, čakať že ho nájdeme na tom mieste a v podobe v akej sme si ho obľúbili (alebo sami vytvorili) - aj nabudúce. Svet víl je lekciou pre pokročilých - v tvorbe bez nároku na vlastníctvo diela, bez nároku na ocenenie a úspech. Cvičením (sa) v nechávaní veci odísť. Nedovoľuje nám pomenovať svoj vlastný kútik, nájsť si svoju vlastnú výsadu, kuchársku čiapku, či inú formu renomé.

Táto nestálosť zároveň predstavuje inde sotva okúsiteľnú slobodu. Môcť byť každý deň niekym úplne iným. Nebyť až do konca svojho života zaradený. Faerie space nie je uzatvoreným kruhom dobre sa poznajúcich priateľov, ale prekvapujúco nám umožňuje omnoho lepšie spoznať jeden druhého aj samých seba. Krajina bláznov nie je domovom - ale skôr veľkým laboratóriom. Experimenty aké by sme si pri všetkej úcte k teplu rodinného krbu doma nemohli dovoliť. Je to priestor tak pôžitkov ako aj objavovania a učenia sa, provokujúceho nepohodlia. Neobvykle bezpečný, tak aby aby sme v ňom mohli zažívať neobvykle nebezpečné veci.

Krása sveta víl vyniká obzvlášť v kontraste s ponurosťou reality. Rád ho prirovnávam k zletu čarodejníc (druidov, šamanov, two-spirits), kde sa stretávame so sebe podobnými, aby sme si vymenili skúsenosti, pofúkali boľavé miesta, podporili sa navzájom, oslávili svoju jedinečnosť, zrekreovali sa bez masiek a skrývania, načerpali inšpiráciu a silu. No žiť medzi sebou trvalo, v izolácii od okolitého sveta s ktorým sme beztak spojení pupočnou šnúrou, nie je samo o sebe cieľom - získané skúsenosti a schopnosti potrebujeme uplatniť v prospech všetkých, ktorí ich v "skutočnom" svete nemajú. Tak ako vo faerie space znovu otvárame témy z "reality", tak v tej zasa znovu zúročíme čo sme sa nemohli naučiť nikde inde, než medzi radikálnymi vílami.

OPENING DOORS
by unknown

Walking through the corridor of life
I opened the door to fear; and found strength
I opened the door to pain; and my wounds are healed
I opened the door to rejection; and love grows like green flowers

I open the door to
My heart;
My life;
My spirit;
And seen what lies therein.