Koniec sveta (podľa samcov)

6.0.03

alebo o prvom a poslednom izme na Zemi

Na začiatok znova malá provokácia - citácia z môjho obľúbeného filmu - The History Boys - výchovná poznámka učiteľky, pani Lintott: "Môžete si, aspoň na okamih, predstaviť aké deprimujúce je vyučovať päť storočí mužskej hlúposti? História je komentár na rôzne a stále pokračujúce neschopnosti chlapov. Čo je história? História sú ženy kráčajúce v závese. S vedrom."

Že táto poznámka nepatrí do inteligentnej diskusie? Ako sa v tejto trápnej situácii zachovať? Pousmiať sa - so zvyškom výlučne mužských postáv filmu? Tak ako obvykle, pohľadajme rýchlo nejakú kategóriu, kam by sme túto nepríjemnú hlášku zaradili... feminizmus. A je tam. Hitchcock to vedel veľmi dobre - najviac sa bojíme toho, čo nevidíme. To čo sa zjaví, získa podobu, meno, či aspoň nálepku - už nie je tak hrozivé a nebezpečné. Tým, že sme vec zaradili, sňali sme z nej tajomno, nepredvídateľnosť, moc desiť nás - a nemusíme sa ňou viac zaoberať.

Feminizmus je ďalší z izmov - všetci dobre vieme ako ich táto doba neznáša. Podobne ako v prípade "homosexualizmu", aj tu prestáva väčšina publika počúvať. Eko(nomika, nómia či lógia) a sexualita predsa nemajú nič spoločné - jedno je "seriózna práca" a druhé len "zábava". No predsa, dovolím si čitateľa vyzvať: Myslím, že po toľkých ideáloch a ideológiach, ktoré nás sklamali, dozrel čas na to, o čom doteraz nikto nechcel ani počuť. Povzniesť sa do ďalšieho rozmeru nad ploché červenomodré, čiernobiele, či sivozelené zápasy.

V predošlom článku som sa zmienil o svojskom teplom pohľade na históriu, súčasný celosvetový chaos, aj na zelené nádeje do budúcnosti. Hoci pre niekoho ťažko stráviteľný, stále to bol iba povrch veci - no keď už sme pristúpili na tretí rozmer, prečo sa neponoriť do hĺbky? Tu sa už nemusím triasť ako zástupca malej, sotva zvoliteľnej menšiny - prizývam heterosexuálne ženy aj ich sympatizujúcich partnerov. Nie je mojim zámerom vyvolať pocit viny z bytia mužom, alebo bytia heterosexuálom - za obeť si zvolím ďalší izmus, ktorý nás sprevádzal dejinami so všetkými ostatnými izmami.

Na základe vlastnej skúsenosti definujem plochosť machizmu v dvoch rozmeroch. Súťaživosť a majetníckosť. Dve vlákna, z ktorých akoby bola utkaná definícia pravej mužnosti. Ako celkom výstižne pripomenula Elisabeth Badinter, v našej kultúre "muž nie je". Muž nie je - padavka (neplače), mäkký (nemýli sa, nepriznáva si chybu), nie je baba (neprejavuje city), nie je zbabelý (hľa, vlastnosť definovaná proti ženskosti), nie je buzerant. A čo teda je? Civilizácia sa ho nadôvažok snaží napasovať do smokingu gentlemana, navliecť mu kravatu vzorného živiteľa, verného manžela, loajálneho zamestnanca - a tvorí tak vskutku svojrázne umelecké dielo.

Antropológia minulého storočia žila dilemou nature versus nurture - prirodzenosť alebo výchova. Sme takí akí sme, pretože nás tak utvára spoločnosť a jej inštitúcie (rodina, škola, kluby), alebo to máme jednoducho v krvi? V prípade samcov sa často ukazuje prstom do prírody. Predvádzajú perie, parohy a srsť, súperia o samice, ruvajú sa do bezvedomia, dominujú, strážia si teritórium a hárem. Súťažiť a vlastniť je prirodzená vec. Zabezpečuje sa prežitie druhu - v ktorom prevládne najschopnejší genetický materiál. "V jednoduchosti je krása." Fráza, spokojnosť a uzavretá kapitola.

Príroda však nie je zďaleka taká krutá, ako ju človek popisuje (na svoj obraz). Jej pozorovateľom bol dlhú dobu muž - heterosexuál - a na svet okolo seba neraz premietol pojmové schémy, ktoré prevzal za svoje. Až dnes sa začína hovoriť o homosexualite medzi stovkami druhov zvierat, o omega-samcoch, o sexuálnom urovnávaní sporov medzi opicami bonobo, o spolupráci ako výhodnej forme naproti individualistickej súťaži. Len potichu a anekdoticky sa rozpráva, že aj medzi ľuďmi jestvovali kultúry, ktoré nepoznali súťaženie, vlastnenie, žiarlivosť, či homofóbiu.

Vidieť napríklad homosexualitu (ktorá je vraj "proti prírode") v prírode, medzi ostatnými druhmi - chce istú nezaujatosť pozorovateľa. Neočakávať, že svet bude taký, aký by sme chceli byť sami, pretože sme si pri všetkej ješitnosti uzmysleli, že taký má byť. Kresťanskí a voči sexualite vyhranení viktoriáni či puritáni rozmanitosť jednoducho nehľadali, nechceli vidieť a ani vidieť nemohli. Aj dnes sa od nás žiada trocha snahy - nie len vidieť to, čo by sme mali vidieť - ani to, čo by chcel autor aby sme videli - ale vyskúšať pohľad neobvyklý. Uvidieť svet dospelých mužov, pánov tvorstva, patriarchov, autority, vzory - ako bandu sebou-samými (ne)vychovávaných detí - chce odstup od vlastného sebapovažovania aj od nekritického prisudzovania vážnosti spoločnosti, systému a jeho inštitúciam so stáročnou tradíciou.

Sotva sa mladý muž postaví na vlastné nohy, súťaží so súrodencami o to koho majú rodičia radšej, súťaží so spolužiakmi o známky, vzápätí je indoktrinovaný rôznymi súťažnými hrami, chodí na tréningy a zápasy, čaká sa, že bude vyhrávať. V priebehu rokov sa mu pojmy zápasiť, vyhrávať, poraziť, sklamať, zlyhať - stanú vlastnými - ťažko rozlíšiť, či vyplávala na povrch jeho prirodzenosť, alebo je to sila zvyku - tak ako umývanie zubov, či pravidelná návšteva kostola. "Tak sa to robí, tak to je." Videnie sveta v optike zápasov, logika tímov (všetci za jedného jeden za všetkých), vôľa byť prvý, prekonávať hranice, prekonávať sám seba, podať výkon aj za cenu sebapoškodenia - sa s ním ťahá celý život.

Civilizácia stvorila šport, ako motiváciu pre fyzické sebazdokonaľovanie, ako prípravu záložných bojovníkov v čase mieru. Ambiciózne koloniálne impériá asi ani nemohli inak. Hoci sme sa s filozofiou prevahy silnejšieho, dobýjania, ovládania a zotročenia naoko rozlúčili, šport pretrval - a stále vychováva potenciálnych vojakov. Myslieť rovnako, "s nami alebo proti nám", jasné rozloženie priateľov a nepriateľov. Ak človek chvíľu pozoruje - a počúva - chlapov pri takzvanej "hre", koľko smrteľnej vážnosti a nenávisti do nej vložia, asi sa nevyhne pocitu, že civilizovanosť je len ilúzia. Podobne ako je "šport pre radosť a zdravie" púhou frázou. Šport je umelá náhrada za ozajstnú fyzickú prácu, avšak nevytvára žiaden užitočný výsledok.

Ba čo viac, športom nazývame pasívne sledovanie snaženia sa druhých - či na štadióne, alebo pred obrazovkou, s klobásou a pivom v ruke. Šport sú tucty strán potlačených tabuľkovými údajmi. Šport nájdeme na predných stranách spravodajských a kultúrnych novín, postavený na roveň vážnym udalostiam v ekonomike, politike či kultúre. Hŕstka hviezd sa snaží, zvyšok národa vyhráva a prehráva s nimi. A znova zdôrazním - v umelo vymyslenej hre s umelými pravidlami. Šport je cirkus hviezd a osobností, ktoré na rozdiel od hercov divadla či filmu, neodovzdajú publiku žiadnu prevratnú myšlienku, nepríjemnú otázku, či novú estetiku - iba číselný výsledok súhry fiktívnych pravidiel, absurdného fyzického snaženia a náhody.

Neodpustím si poznámku venovanú Slovensku - tomu národu, ktorý akoby nemal vedcov, umelcov, či iné osobnosti, ktoré niečo hodnotné urobili, zato však cíti identitu hokejovej veľmoci. Cíti hrdosť na zopár viac fyzicky než intelektuálne nadaných chlapcov, ktorí za celý život okrem tabuliek so skóre zápasov nič nevytvoria, len trénujú a hrajú sa na vojnu. Národu, ktorý do europarlamentu pošle hokejistu. Aby hral za svoj tím, vyhrával, bol prvý, bol najlepší? (Ide medzi krajinami o to ktorá vyhrá, ktorá získa výhody na úkor ostatných, alebo o spolužitie rovnocenných ľudí s rovnakými právami?) Národu, kde hráčom verejne gratulujú politici, kde sa o športových výsledkoch dozvie človek skôr, než o nobelovej cene za mier. Národu, ktorého mienkotvorný denník medzi zásluhami a udalosťami vládnej administratívy vymenuje konanie majstrovstiev sveta a smrť hokejistu. Národu s najnižšími reálnymi mzdami v Európe, s podvýživou stánkov kultúry a verejných športovísk, ktorý postaví štadión, aby na ňom zopár tuctov hviezd hralo a zvyšok sa prizeral a vrieskal.

Kľúčová otázka je - pomáha súťaživý šport testosterónu vyplytvať sa v nezmyselnej činnosti s vymyslenými pravidlami - alebo podivné definície mužnosti pestuje? Pomáha človeku vyzbrojiť sa do sveta, ktorý je zlý, alebo je svet zlý, pretože v ňom je toľko agresívne súťaživých ľudí? Potrebujeme vychovávať poslušných a rovnako mysliacich vojakov kvôli možnému ohrozeniu, alebo sme ohrození práve preto, že je na svete toľko ozbrojených ľudí s vojenským myslením? Aj keď sa zdá, že kladiem otázku o vajci a sliepke, začarovaný kruh môže byť pointa. Ak sa mladý muž s prebytkom energie naučí bojové umenie, čisto vo fyzickej rovine (bez spirituálneho pozadia), pravdepodobne si bude hľadať niekoho, s kým sa môže pobiť a ukázať sa. Ukázať sa, pretože o nedostatok sebavedomia v mužskom svete, ktorý sám sebe kladie také absurdné nároky, nie je núdza. Ukázať sa, pretože vo svete talentov, superstar a celebrít je to tak žiaduce.

S mladými mužmi musíme zostať aj naďalej - pretože kult mladosti, nedospelosti a priam infantility (spomeňme si na Ježiška) je našej kultúre vlastný. Príslovie z úplne iného kultúrneho zázemia vraví, že "na výchovu chlapca je potrebná celá dedina". Dedina a rodina sú u nás dve odlišné veci, do výchovy v úzkej rodine si nikto nedovolí zasahovať. Jediným mužským vzorom je tak otec - vo väčšine slovenských rodín arogantný nedospelý panovačný patriarcha - kráľ - vystupujúci v mužmi-samými vymyslenej pozícii statusu hlavy rodiny, absolútnej pravdy, posledného slova a fyzickej sily. Mladý muž sa bezpodmienečne podriaďuje, alebo dokazuje svju vlastnú mužnosť tým, že rebeluje - rovnakými prostriedkami - aby sa teda napokon stal vernou kópiou svojho antagonistu.

Jedinou "alternatívou" k tejto "základnej jednotke spoločnosti" je partia rovesníkov. Klan, klub, tím, gang. My proti druhým. Kto vyhrá, kto porazí ostatných, kto prevládne, kto ovládne. Tu, vo svojich prvých partiách, si mladí chlapci sami podľa seba definujú čo je mužnosť - a podľa toho sami seba "hecujú" a formujú. Vyrastajú tak nedospelí dospelí, ktorí vychovávajú (ak vôbec) ďalšie generácie na svoj obraz. Deti si definuju dospelosť. Ich poňatie čo je to byť dospelý je samozrejme detinské. Zvýraznia vlastné pozérstvo, naparovanie sa a panovačnosť, túžia po sile, moci nad ostatnými, vlastníctve hračiek a obdive. Ich životným plánom je byť od detstva tým, čo obdivujú. "Chlap je ten, kto viac vypije." Nedokážu na svet pozerať inak, než cez komparatívy - viac, väčšie, silnejšie, rýchlejšie, výkonnejšie, nadupanejšie.

Som zástancom názoru, že dieťa je ako neokresaný kameň - sebecké, nevšímavé a bezcitné. "To je moje!" "Ak mi to nedáš, zbijem ťa!" "Musíš ma počúvať!" "Ja ti ukážem, kto je tu šéf!" "Môj tato ti ukáže!" Hoci je mláďa sebecký individualista, bez druhých však neprežije, preto sa schováva za chrbát silnejších, zbabelú silu nachádza v gangu, sebavedomie v ponižovaní slabších a zneužívaní okamihu. Berie si to, čo sa mu páči, bez zábran, hoci aj s použitím násilia. Práve výchova a nastavenie zábran ho môže dodatočne naučiť zdieľať svet s ostatnými. Ak nie je predmetom "výchovy" utvrdenie detských vlastností - tvrdosti, drzosti, drsnosti, bojovnosti a necitlivosti. Až keď si osvojí empatiu, až keď pochopí základné pravidlo reciprocity "nerob druhým to, čo sa nepáči Tebe samému" a pojme ho za svoju prirodzenosť, až vtedy môžeme hovoriť o dospievaní.

Ak vôbec nejaká abstraktná mužnosť existuje - mimo prostej sexuálnej definície - pravdepodobne ju budú tvoriť tvrdo vydreté osobnostné kvality, nie natvrdlé fantázie z hry na vojakov: Odvaha (pochabosť), siláctvo (maskovanie zbabelosti), tvrdosť (bezcitnosť, neschopnosť vyjadriť emócie), sebaistota (arogancia), loajalita (vodcovi), poslušnosť (v hierarchii).

Kaleidoskop veľkého ihriska - sveta a dejín - veľmi farbisto popisuje, prečo má zmysel zaoberať sa touto témou. Patriarchovia s ich pyšne neomylnými pravdami - "my máme pravdu a ty nás musíš poslúchať, inak ťa stihne trest". Viera alfa-samcov sa kričí do sveta, vnucuje násilím, zatracuje a prikazuje a obmedzuje a obviňuje. Prísny súdiaci Boh, ktorý má nekonečnú moc, sa prizerá utrpeniu sveta, aby ho napokon súdil - na koho obraz bol asi stvorený? Otrokári a feudáli, páni a poddaní, impériá a ich kolónie - ako by sme vytiahli zo šuflíka dôverne známu spoločenskú hru.

Aj v dospelosti zbierajú "autíčka", súperia s kolegami, podrážajú si nohy, lovia dievčatá skôr z detinskej stávky. Ženy strážia doma, ak neposlúchajú alebo zahýbajú (niekto mi siahol na môj majetok) trpia skôr hnevom z poníženia - pred ostatnými chlapcami - než ozajstným ublížením, veď sami sú neustále na love. Orientálnym obrazom - zatiaľ čo sa usilujú o panenstvo sestier niekoho iného, strážia panenstvo svojich sestier, a ak tie oň prídu, potretajú dievčatá, pretože tak prišli o ich (!) mužnú česť. Abstraktný vymyslený pojem, za ktorý sa najlepšie bojuje. V niektorých kultúrach sa páni rozhodujú, že ich ženy budú zahalené pred pohľadmi druhých. (Pre tých s väčšou záplavou testosterónu v šedej kôre, to je trochu iné, než keď sa ženy slobodne rozhodnú, že sa z vlastnej vôle a viery chcú zahaliť.) Definujú ich ako to slabšie, menejcenné, podriadené, hriešnejšie, alebo od prirodzenosti skazené pohlavie. Zbierajú ich ako známky - v háremoch.

Či počúvam o bití žien, týraní detí, zabíjaní ženských novorodeniat, magickom nadšení zo splodenia syna, vydávaní dcér v ich útlom detstve - cítim sa ako v detskej partii. Ty si dievča, ty sa s nami nemôžeš hrať. Či je to tradícia šikanovania spolužiakov v západnej kultúre, kameňovanie žien v Iráne a Afghanistane, lynčovanie teplých v Ugande - vidím stále to isté. Keď sa chlapci pobijú na futbale, opijú pri hokeji, keď zmlátia čierneho, ružového, alebo žltého - predvádza sa nám to isté. Korporácia v zápase o suroviny odstraňuje ľudské prekážky, tajná služba prenasleduje disidentov, mafiáni čistia svoje teritórium, alebo novinár zosmiešňuje svojho neobľúbenca, stále hovoríme o elitnom pánskom klube, ktorý čosi dobýja, stráži alebo nad kýmsi vyhráva. Stále sledujeme chlapčenskú partiu, ktorá si vymýšľa tajné spolky, pravidlá a zákony, hrá sa na verných a zradcov, tých s nami a tých proti nám, na poslušnosť vodcovi a príučky.

Je trochu únavné počúvať o rasizme, homofóbii, domácom násilí, náboženskom násilí, vraždách zo žiarlivosti, arogancii podsvetia, bezškrupulóznych biznismenoch, bezuzdných pitkách, vyčíňaní na štadiónoch, politikárčení, korupcii - ako o prapodivných javoch, ktoré jednoducho sú a berú sa na svete z čista jasna. Majú predsa spoločného menovateľa.

Naša ekonomika - prečo asi - je priamo definovaná v dvoch dôverne známych rozmeroch. Podnikateľská súťaž a súkromný majetok. Súťaženie o zákazníka či o pracovné miesto - inými slovami konkurencia - má zaručovať nízke ceny, kvalitné produkty, produktivitu práce, efektivitu výroby, stimul pre neustále inovácie. Pojem majetku zastrešuje práva autorov diel, vytvára a chráni súkromný priestor jednotlivcov, tlačí k efektívnemu využitiu pôdy a zdrojov. Krásne definície, však? Ak by boli ich používateľom známe.

Krásne ideály sa však zvrhli na ideológiu - a dnes viacmenej súťažíme pre súťaž, vlastníme pre vlastnenie. Sú to znova len dva rozmery dôverne známeho machizmu. Ak počúvame dnešných manažérov, ich vybičovaná dravosť je ďaleko za rozprávkovou zdravou konkurenciou - ich biznis prekypuje testosterónom, ich cieľom je likvidácia súperov, pohltenie, ovládnutie trhu. Obchodné spoločnosti súperia "na život a na smrť", výsledkom súťaže je výhra a prehra. Jedna strana prevládne, súťaž sa končí a s tým aj jej domnelé pozitíva. Kto situáciu znova oživí - azda protimonopolný úrad?

Prináša nám súťaž naozaj svoje deklarované výhody? Motivácia ziskom si vynucuje znižovanie nákladov - čím trpia nielen zamestnanci, ale aj zákazníci. Zdanlivá konkurencia firiem maskuje kartely, ktoré ustanovujú ceny. Identické produkty zabalené v rôznych obaloch vzbudzujú dojem výberu. Firmy outsorcujú a offshorujú, hľadajú lacnú pracovnú silu ochotnú pracovať za menej a v neľudskejších podmienkach. Špinavé praktiky získavania surovín sa podobne ako vojnové konflikty exportujú za humná. Dostávajú sa nám do rúk čoraz nekvalitnejšie produkty, ktoré často nevydržia ani dobu záruky. Načo, aj tak si budeme chcieť kúpiť niečo novšie, vylepšenejšie, s viac funkciami. Plánované zastarávanie napomáha rýchlejšiemu pokroku. Žiadna hodnota, tak ako hmota či energia, nevzniká z len tak z čista jasna - o tom, že celý tento hospodársky zázrak nekonečného rastu cucia z pupočnej šnúry zdroje Matky Zeme, mlčíme. Matka Zem - žena - korisť. Matka Zem - poézia, legendy, duchárina - "čo to vôbec má spoločné so serióznou vedou"? Serióznou? Zdá sa, že fyziku a termodynamické zákony potrebujú technici, nie však ekonómovia.

To dobré, čo v idei súťaže a majetku bolo, akosi prehlušili všetky ostatné negatíva. Výchova k týmto nedotknuteľným hodnotám nielen že produkuje nespočet nemilých vedľajších efektov, vychováva zároveň ľudí, ktorých by sme podľa správnosti mali zaradiť k inému živočíšnemu druhu. Ktosi ho nazval "homo oeconomicus". Sex, láska, duchovno - je pre nás spotreba. Partneri sú trofeje, ktoré treba získať a dodatočne strážiť. Ostatní sú pre nás konkurencia. Nepoznáš priateľa, nikomu nemôžeš veriť. Teší ma. Ja som človek - ten pôvodný.

Hoci spoločnosť rada zatracuje fetiš ako úchylnosť, skúsenosť takto zameraných ľudí je jednou z najcennejších ekonomických lekcií. Zamieňame si - a marketing nás k tomu priamo vychováva - produkty a príbehy. Nakupujeme rôzne objekty - oblečenie, pomôcky, vybavenie a dekorácie - pretože si s nimi spájame isté erotické deje, ktoré sa v súvislosti s nimi spájajú. Deje s príbehom, tak ako ich poznáme z kníh či kina. Film síce potrebuje dobré kostýmy, masky a rekvizity - ale to ho ešte nerobí filmom. Potrebujeme dobrých hercov a tí musia mať čo hrať. Úplným základom filmu i románu je príbeh, obsah, myšlienka, umelcova vízia, pridaná hodnota.

Obľúbeným gay fetišom sú napríklad maskáče, uniformy, kanady. Tie však nie sú erotické samé o sebe. My, mestské bytosti s nudne pohodlným a bezpečným životom, vo fantázii snívame o mužnom priateľstve v armáde (čosi čo je v bežnom svete skôr naopak), tréningu a učení sa rôznym mužným zručnostiam (ako prežiť v drsnej divočine), o kempovaní a dobrodružnom vystrájaní v prírode a samozrejme o spoločných nocľahárňach a sprchách. Kúpou a oblečením si maskáčov pred zrkadlom však na tento príbeh sotva dosiahneme. Máme vec. A sme nespokojní - preto si kúpime ďalšiu. A zrazu máme tucty uniforiem, stovky párov topánok, spodného prádla, suspenzorov, alebo celú latexovú zbierku - ekonomika prosperuje - ale sme rovnako sexuálne neuspokojení. Nedosiahli sme na to za predmetom fetišu - na príbeh, priateľstvo, intimitu, podstatu erotiky. Málokto vôbec tuší, že nejaké "za" existuje.

Takáto skúsenosť však nie je výsadou sexuálnych nonkonformistov. Nakupujeme domáce spotrebiče, aby sme mali lepší život. Nakupujeme handry, platíme za kozmetiku, kaderníkov, vizážistov, aby sme sa páčili a mali väčšiu šancu niekoho uloviť. Chodíme na diskotéky a do barov, aby sme niekoho našli a boli s ľuďmi. Platíme za litre alkoholu - aby sme sa bavili. Nakupujeme autá aby sme sa ukázali a mohli cestovať. Preháňame sa na motorke, aby sme precítili slobodu. Nakupujeme si zájazdy, aby sme pri zapadajúcom slnku stretli svojho Juana pod palmou. Chodíme sa štverať na pyramídy, lebo sme videli taký super film, ktorý sa tam odohrával. Musíme mať najnovšie telefóny, vreckové počítače, superveľké obrazovky - aby sme sa hrali, aby sme sa nenudili, aby, aby, aby... Reklama nás vábi na príbehy, my nakupujeme balíčky produktov. Fetišisti sme všetci. Mimochodom, nebol to Marx, kto už dávno popísal "komoditný fetišizmus"?

Bizarná ekonomika parazituje nielen na príbehoch, o ktoré nás ochudobňuje tým, že strácame čas a energiu naháňaním sa za produktami, za ktorými beztak hľadáme príbehy. Marketing pretvára každú abstrakciu ľudského bytia od pocitov po city. Nejestvujúce definície mužnosti a ženskosti pohotovo nahrádza svojimi vlastnými. Chlapské oblečenie, chlapské posedenia pri poháriku, chlapské chvíľky, chlapská zábava, chlapské dobrodružné výpravy s hi-tech výbavou, chlapské hračky - či je to domáca technika, najnovšie autá, superveľké objektívy, proteínové prípravky, alebo modré pilulky. Ženy, ozdobné pohlavie, zasa zásobuje módnymi trendmi v obliekaní, líčení, krášlení, ozdravovaní povrchu, chudnutí. Svoj trh majú deti, svoj trh majú dôchodcovia, svoj trh majú teplí, kresťania, new age spiritualisti, skinheadi, emo, zlatom ovešaní rapperi, svoj trh má každá trhnutá subkultúra.

I podstata samotných produktov je s prepáčením machistická. Maximálne zvýrazniť črtu zjednodušenú na a za hranicou karikatúry. Čo je muž. Čo je žena. Čo je sexi. Čo je cool. Čo je fun. Čo je intelektuálne. Čo je dôvera. Čo je istota. Čo je úspech. Čo je krása. Čo je láska. Ak sa vôbec definujú kvalitatívne parametre, musia sa dať kvantifikovať - a ďalej je to už len stará známa pesnička. Väčšie, luxusnejšie, drahšie, novšie, silnejšie, výkonnejšie, efektívnejšie, krajšie. Ja mám a ty nemáš. Ja mám lepšie. Ja mám toho toľko. Viac a viac a viac. S nepopierateľnou prítomnosťou nekonečnej súťaže a vlastnenia.

Ekonomika kvantity stojí na nekonečnom raste. Budem len ďalší do počtu, ktorý vysmeje túto ideu definovanú proti fyzike - neodpustím si ani vrátiť to, čo sám často počúvam: "proti prírode" - proti ekosystému ktorého sme súčasťou. Aký má zmysel vlastniť SUV, ak s ním jazdíme iba v meste? Zbytočne veľké, zbytočne nenásytné. Lebo sa chceme vystavovať? Lebo na to máme právo? Lebo to je sloboda? Lebo čo koho do toho? Načo mať svoj vlastný kaštieľ, svoj mnohohektárový pozemok (kam nikto iný nesmie vstúpiť), svoje vlastné golfové ihrisko, svoje lietadlo, svoju súkromnú saunu, načo sa prežierať, načo donekonečna nafukovať svoje svaly? Ako nám to pomáha? Ako nám to zlepšuje život? Ako nás to teší?

Dovolím si však nazanačiť, odkiaľ asi vietor fúka. Rásť, vyššie, výkonnejšie. Zabrať čo najviac miesta. Mať čo najväčší majetok, získať čo najviac samíc, mať čo najväčšie teritórium. Vyhrať nad čo najväčším počtom súperov. Byť víťaznou ekonomickou mocnosťou. Prežijú silnejší, dravejší, drzejší. Podmaniť si Zem, vyhrať nad prírodou, technologicky vylepšiť človeka. Ekonomika hrdinstva - mogulov, titanov a gigantov. Hoci sa kohútstvo tu a tam vtipne pripomenie, keď sa kolegovia v práci či v parlamente pobijú, málokto sa odváži - tak ako v prípade cisárových nových šiat - otvorene zakričať: Podstata celej ekonomiky je do morku kostí trápnou exhibíciou testosterónu.

Kam nás nekonečný rast doviedol? Balónik sa nafukuje, až kým nepraskne. Chlapci mali recesiu, až kým nepriviedli zbytok sveta do recesie. Zdá sa vám sexuálne vnímanie ekonomiky príliš zjednodušené? Odporúčam film Inside Job (2010), kráčajúci po stopách poslednej hospodárskej krízy, v ktorej nemožno nevidieť isté mužné pričinenie. Finančný sektor, v ktorom sa zlieva celé globalizované hospodárstvo, ovládajú burziáni - dvadsiatnici a tridsiatnici, ktorí milujú vzrušenie z riskovania. Nakupujú hračky - tú súkromné lietadlo, tam trochu koksu, sem s najkrajšími ehm, dievčatami. Ak sa im nezdarí - plačú a hľadajú mamičku. "Urobilo sa to samo. Ja nie to Dominik." Tieto dospelé deti však nikto neprefacká. Možno zbabelo spáchajú samovraždu, aby sa vyhli zodpovednosti. Ak ju raz nemáš, tak ju nemáš. Nezdá sa vám to pravdepodobné, že by sa svet zveril do rúk ... faganov? Vitajte vo faganistane, vitajte doma, vitajte na Zemi.

Zatiaľ čo chlapci majú psinu a za rohom sa chichocú, že im zasa vyšlo dáke pestvo - svet si môže vybrať z kríz - ekonomickej, alebo ekologickej. Nekonečný rast, tak ako v prípade proteínového závisláka, ktorý už nie je ani zdravý, ani ohybný, ani pekný - ale iba veľký - doviedol pokrok za zenit jeho prospešnosti človeku. Ťažko nazvať službou stav, keď dúpneme hrôzou, čo sa stane ak zajtra nebudeme mať ten, alebo onen nový technologický zázrak. A tí čo nedúpneme, sa smutne prizeráme, ako x-tisícročný vývoj pestrého a navzájom neuveriteľne poprepájaného ekosystému - živého superorganizmu Zeme - mizne behom dní. Hoci nás technika možno udrží pri živote aj po obávanom kolapse, bude to vôbec život? Nahradí potrebu kontaktu s prírodou zopár zelených vizualizácií?

Mimochodom, kolaps, tak ako napovedá titul článku, sme si radi predstavovali ako spektakulárny blockbuster. 2012, deň potom. Budeme prežúvať pukance a skvele sa baviť. A všetkých nás zachráni hrdina alebo spasiteľ. Svaly, technika, veľké gestá. Aj "okamih dejinnej satisfakcie" musia mať samci pevne pod kontrolou.

A čo tak prestať rásť? Uskromniť sa? Prispôsobiť sa? Prenechať niečo aj druhej strane? Ustúpiť? Ustupujú predsa len zbabelci, ženy, buzeranti! Ako nám na zlosť konštatujú dejiny, človek si myslí vždy viac, než naozaj vie. Rozumie ako všetko funguje a preto chce prírodu ovládať, manipulovať, vylepšovať. Vie čo je dobré a čo zlé, ako veci majú byť, čo je dôležité a čo nepotrebné. Meníme svet skôr než mu rozumieme. Na to by sme museli vedieť pozorovať a počúvať - ale správny samec predsa prekričí ostatných. Na koniec nie je podstatné kto mal pravdu (alebo z koľkých rôznych pohľadov sa pravda skladala), ale kto vyhral. Bojím sa, aby to nebol nedospelý-dospelý.

Začal som filmovým citátom a presne tak aj skončím. Pripomenúc si pamätnú vetu z Langovho filmu Metropolis (1927): "Prostredníctvom medzi hlavou a rukami musí byť srdce." Dnešný svet vyzerá presne tak, ako "mužne" chápeme telo. Stroj, ktorý má podávať výkony, kazí sa a možno ho mechanicky opravovať, ktorého duch-duša je program s funkciou a psychologickými bugmi. Telo, kde rozum (veda), srdce (náboženstvo, viera, hodnoty) a svaly (šport, jednoduchšia a fyzicky založená časť populácie) nespolupracujú ako jeden celok, ale hádajú sa a súperia o prevahu.

Parafrázujúc pani Lintott, tak ako ma nebaví sledovať nekonečné vojny národov, kmeňov, klanov, gangov, skupiniek a klubov, už ma nebaví sledovať ani neustále hádky a vojny vedcov, kňazov a bezkrkých. Vidieť zápasiť ich schopnosti, z ktorých je každá tak užitočná dovedna, ako nebezpečná osve. Ani jeden nemá pravdu, pravdu majú len spolu.

Skúsme to teda inak. Namiesto súťaže spolupráca orgánov a buniek. Jedno zdravé telo. Telo s rozumom, egom, fantáziou, duchom a dušou. Ani jedno nie dôležitejšie, ani jedno nie zanedbateľné. Polyteizmus rovín bytia, monoteizmus jednoty toho všetkého. Všetky bytosti ako súčasť ďalšieho vyššieho celku. Nazývajme to svojimi obľúbenými slovami - planéta, ekosystém, Zem, Gaia, Rovnováha, Jednota alebo Boh. Nehrajme sa na tábory súperiace o svoje pomenovanie veci, ak je jej podstata rovnaká. Žiť, zažívať, spoznávať, žiť s presahom, žiť so zmyslom.