Globálne otepľovanie

6.0.02

alebo čo majú práva (sexuálnych) menšín spoločné s kritickým stavom dnešného sveta

"Globálne otepľovanie." Neodpustím si nevyužiť tento lacný slovenský vtip na uvedenie článku o tých, ktorých ľubozvučne nazývame teplými. Prečo? Zasa? Nemáme azda na programe priehršť horúcejších tém, než sú tie prihriate? Začal som zmenou klímy (aby veci neboli jednoduché, nie všetci na ňu veria), pridajme lokálne ekologické problémy, celkové narušenie rovnováhy prírodného ekosystému, ktoré spôsobil ľudsky bezcitný systém ekonomický, ktorý sa naviac ocitol v kríze a my ho so všetkým sebazaprením zachraňujeme. Nedostatok ropy, vody, jedla, kultúry, času alebo čohokoľvek čím sme živí, teroristi, vojny, utrpenie, týranie, mučenie, stres, depresie, epidémie, civilizačné choroby. Napokon i celá paleta temných tónov ľudskej existencie - sebectvo, drzosť, nenávisť, hnev, závisť, túžba po pomste... áno, áno - to všetko, pri vypočutí čoho sa nám obvykle vypnú hlavy, pozornosť odlieta a my len mávneme rukou nad ďalším otravne pesimistickým, negatívnym a morálkou hroziacim kázaním.

A teraz trocha ozajstnej provokácie. Neskúsime si v tejto dobe temných perspektív na chvíľu nasadiť ružové okuliare? Nie z titulu pozérskej módy, ktorú tak radi spolu s menovanou farbou neheterosexuálnym ľuďom prisudzujeme. Z prostého dôvodu - nikdy nemožno vedieť, odkiaľ príde pomoc alebo cenná rada. Nech to čitateľ nechápe ako ďalšiu spasiteľskú snahu ukázať svetu správny smer. So všetkou skromnosťou, ponúkam ďalší čriepok do mozaiky, osobné vnímanie jednotlivca, o ktoré má v týchto okamihoch málokto záujem. Popri všetkých pohľadoch, ktoré zdieľajú milióny odborníkov aj laikov, stále sa nevieme v našej zvláštnej realite pohnúť z miesta, možno práve tento poznatok nás môže popostrčiť z bahna.

Kým v priemere to vyzerá, že teplí tento svet "slobody" (trhu) a "príležitostí" (speňažiť) objali - sú jeho vášnivými podporovateľmi a zároveň prominentnými celebritami - mňa realita viedla inými chodníkmi. Ťažko povedať, kedy sa to začalo. Narodil som sa na svet, kde mi podľa vonkajších znakov pohlavia prislúchali isté očakávania - byť tvrdý, súťaživý, priebojný, možno aj drzý, sebavedomý a neústupný. Slovom - "chlap". Musel som sa na naučiť obmedziť prejavy svojich pocitov, reči, vystupovania, svoje úprimné záujmy - a vykonávať len mužské činnosti, pripravovať sa na špecifickú rolu. Ochrancu, bojovníka, živiteľa, toho, kto si vždy so všetkým poradí a všetko vyrieši. Áno, zdalo by sa, veď to je napokon úloha výchovy - nastaviť mladému človeku tak smer, zámer, iniciatívu (čo robiť) ako aj limity (čo nerobiť). Nepripustiť napríklad, aby si zvykol ubližovať druhým. V mojom prípade však tradícia pôsobila naopak - prirodzená citlivosť, emocionálna inteligencia, nemužné hry a záľuby - to všetko muselo preč. Zatni zuby, pestuj fyzickú zdatnosť, hraj futbal/hokej.

To najťažšie obdobie prišlo s uvedomením si vlastnej sexuality. Ako to už býva, podstatne skôr, než vo veku, od ktorého zákon a mrav definujú človeka ako (aj) sexuálnu bytosť. Ocitol som sa vo svete, kde neboli takmer žiadne pozitívne či aspoň neutrálne informácie o podobnej zažitej skúsenosti. Vo svete, kde buzerant je tá najhoršia nadávka, urážlivejšia než tie vskutku vulgárne - a denne ju používali moji dobrí kamaráti, spolužiaci, rovesníci, tak dôchodcovia ako aj sotva teenageri. Vo svete, kde je pre mnohých rodičov neznesiteľnejšie mať dieťa teplé (niekoho, hoci nevhodného, miluje) než arogantné, drzé, zlodeja či vraha (ubližuje druhým). Veď vtedy aspoň, ako sa vraví, "chlapec má gule", je priebojný, nestratí sa. Vo svete, kde celá tradičná aj populárna kultúra stojí na príbehoch so schémou "on a ona". Málokto z "normálnych" si to uvedomuje, ale či sú to banálne sitcomy, filmy, estrádne show, hudobné klipy, či televízne noviny, normalita sa z nich rinie v deprimujúcej monotónnosti.

Nestačí to? Vo svete, kde duchovno, viera, náboženstvo - to čo má človeka poľudšťovať a robiť ho lepším - mu do očí klame. Popiera, že som sa narodil tým kým som sa narodil - čo môžem dokázať alebo vyvrátiť jedine ja, človek s touto osobnou skúsenosťou - a tvrdí, že som sa rozhodol tak (homosexuálne) konať. A samozrejme, toto konanie je hriech, podobne ako krádež či vražda. Zlo milovať niekoho porovnané so zlom niekoho nenávidieť. Myslíte si, že by ste nezačali pochybovať o svete? Nezačali spochybňovať jeho zavedené inštitúcie, kultúru, tradície? Jeho sväté knihy, svetské autority, moc, politiku, či ekonomiku?

Zatiaľ čo sa mnohé sestry snažia svetu dokázať, akí sme vzorní občania, slušní, neškodí, normálni, "takí istí ako všetci ostatní" - chceme manželstvá, deti, rodinný život, hypotéku, dovolenku v Grécku (ale na svojom vlastnom ostrove) - ja (možno predbieham dobu) som za objatie vlastnej inakosti. Tú nielen vystavujem na obdiv (na podráždenie planým moralistom, na rozvírenie stuchnutého vzduchu), ale ponúkam ako svoj vlastný, možno sprvu nedocenený dar svetu. Liek ktorý lieči je často horký.

Súc tým, kým som, zistil som, že dejiny sú plné hrdinov, dobyvateľov, či svätých - ale ja v nich akosi chýbam. Nikdy som vlastne neexistoval. Všetky príbehy mne podobných, takmer v každej známej kultúre, akoby sa neodohrali. Prinajmenšom v oficiálnej histórii vyučovanej na školách a v masmédiách. Kto sa však pozorne začíta, objaví úplne iný dejepis - Babylonu, Egypta, Číny, Indie, Vikingov, Slovanov, barbarov, židov, Grékov a Rimanov, Britov a Američanov, pôvodných aj súčasných. Väčšina pozná iba dejiny neúplné, alebo úplne pomýlené, no prijíma ich so sebaistou spokojnosťou. Skúsenosť pravdepodobne veľmi podobná tej totalitnej.

Kým kultivované sestry minulých epoch radi spomínali na pederastnú tradíciu Antiky, ja ju ponúknem len ako cennú príležitosť vžiť sa do opačnej situácie, keď spoločenská norma očakáva niečo, čo by väčšine dnešných chlapov bolo pravdepodobne proti srsti. Dotkol som sa náboženstva a preto radšej pripomeniem zvláštny úkaz v kultúre mnohých kmeňov pôvodných Američanov, o ktorú mali kresťanskí dobyvatelia so svojou pyšnou Pravdou pramalý záujem. Na rozdiel od kľúčových postáv kresťanstva, tradície two-spirits u Diné, Zuni, Ojibwe, Crow a ďalších, sú pomerne slušne zdokumentované, no predsa ich mnohí považujú za legendu. Pri vedomí, z koľkých legiend žijú moderné národy, nedopustím sa ťažkého hriechu, ak spomeniem tú svoju.

Two spirits (hoci je to pomenovanie moderné a politicky korektné) sa rodili s duchom muža a ženy v jednom tele. Keď v nich túto črtu súkmeňovci rozpoznali, vychovávali ich ako ďalšie pohlavia. Nepárili sa medzi sebou (ako dnešní gayovia), ale s tým, kto ich naozal priťahoval - s heterosexuálnymi mužmi. Správali a obliekali sa rodovo dvojznačne, bez toho, aby vzbudzovali odpor. Naopak, v pôvodnej kultúre ich zvláštna danosť predstavovala moc spájať a uzmierovať svety mužov a žien, neraz i svet ľudí so svetom duchov. Two spirits sa stávali liečiteľmi, vykonávateľmi obradov, nositeľmi orálnej tradície. Boli tým, čo v našej spoločnosti predstavujú kňazi. Boli spoločnosťou vážení, verilo sa, že bez nich by kultúra kmeňa zanikla. Napokon, kto iný ako medziľahlé pohlavie je schopné sprostredkovať styk s duchovnom? Nestvoriť vieru povyšujúcu jedno pohlavie nad druhé?

Monoteizmus a zvlášť oficiálna abrahamické dogmy, v mene ktorých sa vykonalo na svete toľko dobrého a toľko zla, sú náboženstvami panovačných patriarchov a revoltujúcich mladých mužov, nepoškvrneného panenstva a rôznym spôsobom deformovanej sexuality. Nie každý ocení pozitívnu hodnotu pochybnosti, ktorá nás môže zachrániť pred slepou vierou, no predsa, akoby ma moja sexuálna inakosť, moja bytostná podstata, predurčila poprieť to, o čom väčšina nechce diskutovať. Radšej než cítiť sa večne ukrivdený, nesiem si kríž bytia tým, čo nezapadá do ktorejkoľvek ľuďmi vymyslenej Jedinej Pravdy. To, že odmietam náboženstvo (dogmu) a vyzývam cirkev (inštitúciu), neznamená, že nemám dušu a popieram duchovný svet. Hoci sa zdá, že teplí predstavujú prototyp povrchných hedonistických nakupujúcich bytostí, zo skúsenosti svojej a mnohých priateľov viem, že opak je pravdou. Samozrejme, nie každý dokáže rozlíšiť svätých, cirkev, dogmu, náboženstvo, rituál, vieru a duchovný život - a zanevrúc na jeden aspekt, zanevrie na všetko duchovno - a preto sa mnohí (nielen teplí) vrhajú do náruče materiálneho sveta.

Dnes sa zdá, (alebo sa budí zdanie), že voľný trh je jediné prostredie, ktoré podporuje voľnosť ducha a slobodu tela. V tom lepšom prípade, hoci sa neheterosexuálom miesto na svete hľadá ťažšie, tento prvotný zápas s okolím ich vyzbrojí schopnosťami navyše, ktoré ak sa spoja s prirodzenými danosťami, môžu stvoriť človeka samostatného a výnimočného. A výnimočnosť sa na trhu dobre predáva. Schopnosť preklenúť dva svety sa premieňa na schopnosť preklenúť oblasti a obory. Za každú prežitú krivdu a bolesť odmena v podobe inšpirácie a tvorivosti. Tu sa ponúka slávna fráza o silnom zastúpení teplých v umení, kde zužitkujú svoje zvláštne postavenie a osudy. Je sa teda vôbec na čo sťažovať, čoho sa obávať? Možno predsa - tých menej príjemných odtieňov modrej - kresťanskej pravice, ideológie rozmnožovania a eliminácie neužitočných či nadbytočných, darwinistickej podstaty trhu (fyzicky silnejší vyhráva).

Neheterosexuálni ľudia dnes často prežívajú život v škatuľkách, ktoré pre nich vytvorila väčšina. Sekulárny intelektuál, jemný distingvovaný pán so záľubou v umení, vytočený kaderník, bytový dekoratér, "ajmymámejednéhotepléhokamaráta", ambiciózna provinčná seriálová hviezdička, zabávač travesty. Tam kde sa nás teplý nedotýka (metaforicky i fyzicky), kde nám nevadí, kým nám nevadí - kým máme dosť peňazí a blahobyt - môžeme ho blahosklonne tolerovať a dovoľovať mu byť. Až nastane problém, kríza, prestane nás zaujímať. Ak teda nebude mať to šťastie, že sa stane obetným baránkom ideológie. Oni za to môžu! Ž...! Ci...! Buz...! Komu...! Teror...! Ozajstný teror testosterónu, ktorý hľadá chybu všade, len nie u seba.

Dostať sa od krízy k nacizmu a koncentračným táborom netrvalo dlho. Mimochodom, skončili tam nielen židia, ale aj všetci menovaní, vrátane inteligencie a disidentov. Ako sa naše nemecké sestry správali, než došlo k najhoršiemu? Mysleli si azda, že v krehkom a chaotickom sociálno-demokratickom Weimarskom štáte urobí silná ruka poriadok? Alebo sa radšej zabávali a neriešili politiku? Tešili sa na sexi chlapcov v uniformách? Veď aj prominentný homosexuál - Röhm - bol v klube mocných, čo by im hrozilo? Výsledok poznáme. A dnes? Volíme pravicu proti vízii červenej hrozby. Bestarostne nakupujeme, spotrebujeme, užívame si blahobyt doby, bavíme sa na diskotékach. Máme dokonca "svojich" ľudí v parlamente. (Ale čo pre nás chcú alebo majú moc urobiť?) Ako nás však vníma väčšina? Držíme sa za ruky na ulici s ich plným súhlasom, či nás len láskavo trpia, kým prispievame do ekonomiky ružovým eurom a kým sú nálady na trhu dobré? Alebo nás iba ignorujú a so svojou jedovatou kresťanskou láskou prosia o božie zmilovanie nad nami? Ak nadídu ťažšie chvíle, nemáme sa čoho báť?

Menšiny - a zvlášť tie sexuálne - sú ako lakmusový papierik každej éry. Teplých nemali radi inkvizítori. Neznášali ich puritáni. Neboli obľúbení v mužsky arogantnom Britskom Impériu. Tŕňom v oku boli tak normálnej strednej triede v Amerike, machistickým revolucionárom na Kube, alebo v neoliberálnom Pinochetovom Čile. Nevyhovovali ideálu mužného bojovníka vo Francovom Španielsku, Mussoliniho Taliansku či Hitlerovej tretej ríši, ba ani vízii nového socialistického človeka. My, ktorí prevraciame na ruby každú kostnatú tradíciu a príliš zjednodušené videnie sveta - sme vraj boli málo revoluční. Inde zasa príliš nekonformní. Ťažko si vybrať. Engels kedysi dávno vyjadroval v liste Marxovi svoje zhnusenie nad "zvrhlíkmi". V Leninovom Sovietskom Zväze sa dočasne sexuálne normy uvoľnili - bez rozdielu na pohlavie a typ sexuálnej príťažlivosti - aby ich vzápätí vystriedal teror zo strany smutne známeho alfa-samca Stalina a jeho nasledovníkov. V ich stopách kráčajú ďalšie kohútie spolky - patriarchov, biskupov, ájatollahov. Severná Kórea? Irán? Saudská Arábia? Kremeľ? Pentagon? Burza? Hľadáš na dnešnom svete problém - hľadaj prevahu testosterónu! Z neheterosexuálnej optiky akoby sa všetky "lotroviny" zbiehali k jednému vzťažnému bodu. Kto sa ho odváži pomenovať?

Nie je však mojim úmyslom obviňovať a do jedného košiara zhŕňať všetkých mužov. Takisto nechcem znevažovať ideály. Hľadám trochu iný vzorec - moment, keď sa z mužov stávajú machovia a keď sa ideály premieňajú na ideológie. Svetlo sveta uzrelo už toľko vznešených myšlienok - nejednu sa ľudstvo pokúsilo zrealizovať - s bolestnými výsledkami. Ten kontrast akoby jestvoval v inej rovine. Azda medzi dobrosrdečnými humanistickými intelektuálmi - ktorí ideály tvoria - a hrubou silou ktorá ich svalmi a päsťami svetu vnucuje? Táto sila už tisícročia operuje podľa vlastných nemenných pravidiel - pravidla svorky, dominancie, teritórií, súťaže, výhry a porážky, moci a majetku - a ideály svetské i náboženské ju iba dekorujú a ospravedlňujú. Aj to je súčasťou nevyučovanej histórie.

Z každého establishmentu sa snažia ľudia po čase vymaniť, viac či menej nežnou revoltou. Hľadajú nové pojmy, nové schémy, nové oporné body. V systéme rovnováhy je absolútne prirodzené, že stálosť strieda premena, nehybnosť pohyb, stabilitu prevrat. No akoby každú revolúciu sprevádzala rovnaká veštba. Aby sa mohla uskutočniť, musí sa oprieť o silu, moc, nepremýšľajúce svaly. A práve to sa každej idei stáva osudným. Časom sa objaví hierarchia, posty, dôvody pre súperenie. Intelekt striedajú kariérne ambície - a mladícke ideály zatvrdnú v podobe neústupných starcov.

Nechať sa strhnúť pravo-ľavými či konzervatívne-liberálnymi spormi - znamená vstúpiť na bojové pole, kde už dávno nejde o myšlienky, ale o boj sám, fešné uniformy, svaly, hi-tech hračky. Podstatná nie je pravda, alebo zjednotenie jej rôznych aspektov - ale to, ktorý z nich (vďaka svalom, technike či "božej vôli") vyhrá nad ostatnými.

Vo víre svetových (a akosi chlapských) vášní, teplí zostávajú podružným problémom. Pravica sa stará o hodnoty kresťanské alebo peňažné, ľudová ľavica sa vyhovára, že musí osloviť tých jednoduchších voličov a až keď ich získa, môže ich kultivovať k väčšej tolerancii. Svorne napokon tvrdia, že máme tucty podstatne dôležitejších problémov, než voľajaké "teplé sobáše" - akýsi politický produkt, ktorý sa vraj snažíme zakúpiť. V nedávno oslobodených, revolučných, no aj v tých vzdorovitých moslimských krajinách sa chytá moci islamská demokracia. Ľud je konečne slobodný a slobodne môže popravovať podľa šaríe. A teplí si slobodne môžu vybrať či chcú a) vhodiť do horiacej jamy b) zhodiť z útesu alebo budovy c) zavaliť stenou d) vyzdvihnúť na žeriav, samozrejme so slučkou na krku. Alebo láskavé e) nechať sa preoperovať na ženu, na to podriadené pohlavie.

Ale koho to zaujíma? Obchodníkov, ktorí sa trasú na nové podnikateľské príležitosti? Chronických ľavicových intelektuálov, ktorí sa tešia, že veľký šejtán Západ zasa dostal na frak? Bez ohľadu na osobné sympatie, svet sa javí ako veľmi zvláštne miesto - napríklad keď teplí Palestínci utekajú do "zlého okupantského Izraela", pretože tam im aspoň nehrozí, že ich "vlastní ľudia", nevinní dobrí ľudia, zlikvidujú za to, kým sú. Tým nechcem ospravedlňovať vojenské bezprávie, len naznačiť, že realita je trochu zložitejšia, než len chlapsky hroziť päsťou na tú druhú stranu, zo zvyku príslušnosti k istému klubu. Kým v "oslobodenom" a desekularizovanom Iraku sa priamo usporiadavajú hony na teplých, i v Európe sa nám poniektorí hostia hotujú upratať homosexuálny bordel. A obe zosvárené strany nášho čiernobieleho multikulti (za a proti) v tomto prípade mlčia. Civilizovane smieme vypisovať protestné listy.

Som posledný, ktorý by vyzýval na neznášanlivosť a som prvý, ktorý si cení osobnú i kultúrnu rozmanitosť, ktorá môže (ale nemusí) spoločnosť pozitívne stimulovať. Keďže je však tento príspevok osobným pohľadom, musím sa zveriť, že sa neraz ocitám vo veľmi zvláštnej situácii, ak si musím vybrať napríklad medzi hanobením sexuality a hanobením náboženstva. Zrazu sa núka prímer zvolenej či naučenej odlišnosti (vyznávanie istej dogmy, príslušnosť k náboženskému spoločenstvu, čosi virtuálne, dodatočné, prevzaté) a bytostnej ľudskej inakosti (sexualita, farba pleti). Sú vôbec porovnateľné?

Čo na to pravidlo reciprocity? Ľudia majú právo na blahobyt, štát, vlastnú vládu - až keď sú ľuďmi. A človek je človekom, ak rešpektuje ľudskosť druhých. Ľudské práva má ten, kto priznáva ľudské práve ostatným.

Po čiernych a bielych, červených a modrých, schyľuje sa na ďalšiu dramatickú bitku. Šedá a zelená - priemyselná technokracia verzus ekológia, návrat k prírode, jednoduchšiemu životu. Ohlasuje sa zelená revolúcia. Tak ako všetky, vo svojich neistých začiatkoch sa hlási k ideálom lásky, rovnosti, bratstva, slobody voľby, tolerancie - aj k rodovo a sexuálne nekonformným menšinám. Otázky, ktoré sa mi vynárajú v hlave sú z predošlej výpovede celkom jasné. Je to tolerancia v rámci vábenia do svojich radov, ignorancia v rámci eufórie z postupného získavania sily, alebo je to akceptácia pevne ukotvená v samotných základoch toho, o čo sa rodiace sa hnutie opiera? Je to návrat k prirodzenosti prírodnej rozmanitosti (ktorá zahŕňa aj neheterosexualitu), alebo k folkovým kostýmom a kresťanským tradíciam?

Tak ako cítim náklonnosť k rovnakému pohlaviu, vnímam zároveň svoju dispozíciu nezapadať, nehodiť sa, pochybovať, stavať naruby, "disentovať". Na opačnej strane, hoci sa zdráham použiť slovo "heterosexuáli" - skôr sa mi ponúka formulácia "tí, ktorí od malička zapadali" - tam vnímam predispozície konformity. A keby len predispozície, ale priam panickú hrôzu z inakosti a urputnú snahu "byť ako ostatní", byť ako spolužiaci, byť ako rodičia, byť ako susedia, byť ako športové hviezdy, byť ako idoly a vzory. Narodíš sa, lozíš po stromoch, hráš futbal, zápasíš a súťažíš, vychodíš školu, naučíš sa ako sa veci majú a ako sa veci majú robiť, vyberieš si autority, snažíš sa o diplomy, medaily, poháre, tituly, vstúpiš do sviatosti manželstva, kúpiš si dom, sekáš trávnik, pozeráš šport, piješ pivo, chodíš do kostola, volíš tie správne strany, pri fyzicky a psychicky vyčerpávajúcom sexuálnom akte splodíš deti, pričom to oslavuješ priam ako hrdinský výkon (ďakujeme, je nás už sedem miliárd). A tvoj nesmierne rovnaký život je tak nekonečne dôležitý pre tento svet. Dôležitejší než ten náš?

My, slovami našich heterosexuálnych patrónov: zdobíme svet, robíme ho pestrejším a zaujímavejším. Iba? Sme púhy doplnok podstatne závažnejšieho diania sveta? Rôznych dôležitých súťaží, zápasov a bitiek takej a onakej strany? Snáď sa mi touto úvahou podarilo vyrušiť vás v tejto nesmierne významnej činnosti. Nech sa čitateľ nezľakne, že neprosím o odpustenie (tak ako je zvyknutý) za to kým som sa narodil a za životnú skúsenosť, ktorú vďaka tomu mám, ale nemám už s prepáčením trpezlivosť. Čakal som niekoľko tisíc rokov. Možno je čas, aby ste prestali povýšene čakať, či vám dostatočne dobre dokážem, že som ako vy. Nie som a nechcem byť. Možno je tu čas, aby ste sa pokúsili byť trochu ako ja...?