Deň vo východnej Európe

6.0.07

súčasný tuzemský horor

aby nikto nepovedal, že som predpojatý, tak letný deň (a zopár neférových flashbackov)

Nový deň sa začína už po polnoci - dorazím posledným vlakom na Petržalskú stanicu a namierim si to do podchodu k autobusovej zastávke. Zriadenec železníc ma ale zastaví, že podchod je uzatvorený - údajne preto že železnica nemá peniaze na to strážiť ho. Pred kým a pred čím? Kto a z čoho platí toho zriadenca, ktorý tam trpezlivo stojí až do posledného vlaku? Na čo tento veľmi dekoratívny šedý tunel zaplatený z verejných financií slúži, ak nie na prechod cestujcich zo stanice na zastávku? Prečo ho neuzavrieť až po príchode posledného vlaku? O jednej v noci sa mi nechce hádať.

Keďže autobusová zastávka je na opačnej strane stanice, môžem sa ju aj s kuframi pokúsiť uprostred noci naslepo obísť. Ak tuším z ktorej strany, ktorými uličkami sa vydať, že treba prekonať zdemolovaný nadjazd kde nič nepripomína chodník, schody alebo nebodaj bezbariérovú rampu - a ničím nenaznačuje že by som po ňom vôbec smel prejsť. Myslím že turistovi práve teraz dochádza kam dorazil.

Ako poučený našinec však už nesprevádzanú exkurziu nočnými svetlami uprostred post-apokalyptickej ničoty nepodniknem a nechám sa zriadencom železníc nahnať do pristaveného vláčika taxíkov. Po tom čo som túto mafiánsku službu dlho nevyužíval, zabudnem že na rozdiel od zvyšku sveta človek zaplatí aj niekoľkonásobne viac ak si vozidlo vyzdvihnem tam kde je (nulové náklady na príchod) než ak si ho zavolám cez dispečing (a príde cez pol mesta). V rozpore s akoukoľvek logikou. O jednej v noci sa mi nechce hádať. Pri sume 20 eur na 5-eurovej trase mi aj tak dôjdu všetky slová.

Fast forward o niekoľko nocí neskôr, centrum. Ostrieľaný, vyhýbam sa parkovisku taxíkov oblúkom a postavím sa na autobusovú zastávku v smere kam chcem cestovať. Telefonujem na dispečing, nevediac či príde auto z druhého konca mesta. Nepríde. Namosúrený taxikár z neďalekého parkoviska po tom čo musel zvládnuť U-turn a prekonať 20 metrov od svojho stanoviska sotva zabrdzí - a už na mňa zjape - ako si to dovoľujem, či si ho nemôžem vziať tam kde stál, prečo musí nasadať do auta dvakrát? Zrazu sa mi o jednej v noci chce hádať. Zákazník? S batožinou? Objednávka? V smere cesty? Lebo je to cez dispečing a tak ma nemôže okradnúť?

Cestou rozmýšľam aký som bol paf, keď som raz narazil na taxikára, ktorý na stanici nečakal že príde zákazník s kuframi - a kufor auta mal plný stavebného materiálu. Ale to sa predsa môže stať hocikde... na Balkáne.

Vždy lepšie ako v studenú októbrovú noc pri zmene na zimný čas čakať vyše hodiny na nočný spoj na Hlavnej stanici - hodina spánku naviac totiž neznamená spoj naviac. To by samozrejme malo znamenať, že o pol roka neskôr pri zmene na letný čas by teda nemal dopravný podnik zaradiť o jeden spoj menej. Logicky sa ale vo vynechanej hodine nedá autobus vypraviť ... aspoň raz v roku teda logika funguje.

Nechce sa mi v autobuse zízať z okna prelepeného nepriehľadnou reklamnou nálepkou a vrstvou smogu a bahna do tmy - a hútať kde sa to asi môžem práve nachádzať. Miniatúrne názvy zastávok v nevhodnom uhle a nevhodnej výške, ktoré slúžia na začiatku stanoviska asi len vodičovi, sotva vidno i za bieleho dňa. Oznamovacie zariadenia z 90-tych rokov sú zaneprázdnené opakovaným (!) vymenovávaním niektorých (!) zastávok trasy ktorú by som mal poznať ak som do autobusu s práve týmto číslom nastúpil (!) a nie meno zastávky ku ktorej sa práve blížime (!), či sme ju práve prešli lebo bola na znamenie a autobus fičí rýchlejšie než oznamovacia technika stíha oznamovať (!). Niekde už len vystúpim, ak sa vodič rozhodne otvoriť práve tie dvere, ktoré som si netaktne vybral ja.

Nevkusné smetiaky na ceste k paneláku sú asanované národne orientovanými spoluobčanmi (Slovenskooo!) a ich obsah analyticky rozmiestnený v okolí skúmavými ľuďmi s prechodným bydliskom v dopravných prostriedkoch, alebo abstraktne inštalované do priestoru staršou slušne vychovanou generáciou (tá dnešná mládež, všade robia len bordel, nikto ich nenaučil po sebe upratovať!). Zahodím teda lístok až pred domom do koša na recykláciu papiera - ktorý aj tak nakoniec skončí v spaľovni bez známky zlovestného ekoteroristického apartheidu pomiešaný spolu s ďalším odpadom.

Aspoň sa človek v tomto kraji bez kultúry a bez nočného života poriadne vyspí. Len čo zatiahne žalúzie - lebo reprezentatívne guľaté lampy na ktoré bol kresťanský starosta svojho času hrdý musia svietiť viac do okien než na ulicu - snáď aby ľudia na tie žalúzie nezabúdali keď sa oddávajú napríklad bezbožným mimomanželským radovánkam ktoré nevedú k splodeniu nového života. Ale psst, z náboženstva si nesmieme ani pri slobode slova uťahovať - pretože jeho hanobenie je zakázané zákonom.

Ešte nazabudnúť utesniť v sparnom lete okná - nielen pred čerstvým vzduchom, ale aj duchaplnými balkónovými konverzáciami nad ránom. Ohľaduplnosť podgurážených, ale zato priateľských a srdečných a pohostinných susedov nemá dno.

nový deň - nová radosť

Vstávam dobré naladený, ako (zhodou náhod) príslušník spevavého národa si nôtim tu svoju - do rytmu o mramor klepajúcich opätkov, kreatívnej voľnočasovej symfónie vŕtačiek, besných zakrnelých zakomplexovaných palácových psov, rozmaznaných detí, či padajúceho nábytku. Ešte že nepracujem nočné, inak by som musel bývať na samote alebo v polstrovanej cele.

Sadám na bicykel, na torzo bicykla ktorý úmyselne udržujem v hrdzavom a zúboženom stave, skrátka hipstersky zaujímavom, aby paradoxne nepútal pozornosť. Kým na Západe často naozaj "ľudia nemajú zamknuté brány" - veď aj potraviny naviac predávajú "na dôveru" pred domom na nestrážených stoloch s kasičkou, aby sa náhodný kupujúci sám obslúžil a zaplatil doporučenú sumu - na Východe nezmizne len to čo nie je privarené (a ani to nie je isté). Aj v národnom náboženstve hokeji je predsa podstatné kto z koho - kto vyhrá a kto zostane s prázdnymi rukami. Náradie, svetlá, zvonček, koleso, pumpa - zatiaľ som nemal šancu zistiť či je ich záručná doba taká ako deklaruje predajca.

Preskakujem štvrťmetrové obrubníky medzi chodníkmi a lakeť hlboké jamy na ceste s prepadnutými poklopmi kanálov - než sa konečne dostanem na čosi označené ako "cyklocesta" prevažne radmi dopravných značiek "zíď z bicykla" - aby som neohrozil autá vychádzajúce stokilometrovou rýchlosťou z dvorov a vedľajších ciest. Silnejší (SUV) má vždy pravdu a prednosť. Mesto bolo predsa vymyslené ako veľké dopravné ihrisko pre chlapcov, nie na to aby bolo všetko po kope a autá nebolo nutné používať zbytočne. Parkoviská namiesto parkov - veď "polia a lúky" uprostred civilizácie? Ak chceš zeleň, choď do lesa nakupovať (z auta) do bufetov! Teda ak ten les nie je súkromný.

Radšej ísť pešo? Veru nie, najlepšie sa majú aj tak tí v bezmotorových vozidlách - deti v kočíkoch. Ich mamičky ich s pôžitkom tlačia pozdĺž romantických alejí s ambivaletne dizajnovanými značkami "zákaz vstupu chodcov" - kto by sa už len motal pomedzi autá a iných ľudí na dvoch chodníkoch po oboch stranách ulice? Tradičné rodiny majú u nás vždy a všade prednosť.

Na každom konci úseku cyklotrasy bolo donedávna zábradlie - križovatku bolo reba obísť dookola, tlačiac bicykel, cez tri prechody - so semaformi zladenými tak aby človek počkal tri cykly. Ponáhľanie sa a stres predsa škodia zdraviu! Na nárožiach sa vždy stretnú prechádzajúci chodci a odbočujúce autá - prednosť má samozrejme silnejší. Chodci nevedia zavrčať motorom - a tí druhí si neuvedomujú že sú tiež len chodci dočasne za volantom.

Nedajbože chodcovi prejde trpezlivosť, autá nevidno na kilometer a tak sa rozbehne cez prechod na červenú. Človek má mylnú predstavu že semafory slúžia na to aby dopravné uzly robili férovo priechodnejšie pre všetkých v čase špičiek a zápch, nie na to aby blokovali dopravu (tým najpomalším) keď sú cesty prázdne. Policajti sú vždy pripravení poslať chodca naspäť (milosrdne bez pokuty) a počkať si kým nebude svietiť tak zelená ako oni sami. Chodec predsa nemôže dupnúť na plyn a zmiznúť.

Nakoniec, tí chodci si to zaslúžia! V pomstychtivej súťaži okupujú chodníky rovnako teritoriálne ako autá dominujúce na ceste. Opilci chodníky a námestia chránia pred pneumatikami neustálym rozbíjaním fliaš - je to tak efektné a tiež efektívne - triezvi zasa zo zásady nechodia rovno, ale ciki-caki-ciki-cak z jednej strany na druhú, aby ich nikto nemohol predbehnúť a poraziť. Táto taktika je vhodná najmä vtedy, keď je človek sám a nestačí vykryť naddimenzovane široký chodník, na ktorom práve nikto neparkuje. V skupine je možné zahatať cestu komukoľvek za chrbtom omnoho jednoduchšie v štýle sedem (?) statočných. Strategicky dôležité je upchať všetky pasáže, priechody, schodiská, uzlové body - sú to najlepšie miesta na rozhovor kde človek plní zároveň ďalšiu užitočnú funkciu v ekosystéme -nepustiť protihráča nikam.

treba makať, nie sa zabávať

Konečne sa prebijem mestskou džungľou nadjazdov, podjazdov a prejazdov a dorazím do civilizácie. Koristnícky domestikujem najbližšiu lampu a priviažem ju obojkom o svojho dvojkolesového tátoša. Parkovisko pre bicykle je tak márnivý koncept - zo desať stojanov zbytočne zaberá parkovacie miesto pre jedného motoristu. Ak už, nech aspoň plnia dekoračnú funkciu ako abstraktné kovové inštalácie, prípadne nech sú v priestore posuvné a prenosné - hlavne nech si o ne ľudia nepriväzujú bicykle - je to predsa umelecké dielo, tak ako povestná brána Zichyho paláca. Žiadne úžitkové umenie!

Chvíľu meditujem nad prichádzajúcimi a odchádzajúcimi prázdnymi výťahmi - než konečne dorazí ten môj, pridelený vypočítavým výpočtovým systémom. Nebude ma predsa nútiť cestovať samého v ostatných voľných kabínkach, ak ma môže natlačiť s tuctom ľudí do priestoru polovičnej kapacity. Nech sa vžijeme súcitiť s klietkovými kurencami, ktorých vajec a mäsa zjeme trikrát denne niekoľko sto ton. Nebudeme predsa prežúvať burinu!

Automatizácia nás tlačí bližšie jeden k druhému, nakoľko máme so socializáciou (najmä v odnárodnene triezvom stave, počas pracovnej doby v nadnárodných korporáciách) záasadné problémy. Kolegovia, ktorých vídam už niekoľko rokov prejdú okolo mňa so sklopenými očami a na ostýchavý pozdrav radšej odpovedajú teľacím alebo bravčovým mlčaním. Podobne ako na výletoch v prírode - cudzinca poznáš podľa toho, že človeka bezprostredne pozdraví. Hulvát! Obzvlášť vzájomná ústretová komunikácia medzi rovnakými pohlaviami, najmä pred očami ostatných, by predsa mohlo naznačovať perverzné úchylky. Radšej súperiť, podpichovať sa, zazerať, chodiť na široko a strážiť si svoje pieskovisko - to je primerane mužné a utužuje to hrubý národný súlad.

Zbožný ostych a odpor k nechutnostiam cítiť aj z najpoužívanejších zámen - slovenským "shit!" a "fuck" je predsa "buzerant". Oni - židia, moslimovia, cigáni, Maďari, Česi, Američania a najmä buzeranti - za to môžu. Keď ma nahnevá šéf, je to buzerant. Keď ma zlostí zákazník, je to buzerant. Keď sa zosype program alebo nedajbože celý počítač, je to buzerant. Klamať, kradnúť, vraždiť, znásilňovať, biť rodinu, pretvarovať sa v kostole, či inak ubližovať druhým v rámci celonárodnej hokejovej ideológie "život je boj" - nie je nič proti hriecho mať niekoho rád, proti vkusu väčšiny (ktorá ma vždy pravdu). Nedajbože aby ma niekto poúčal o nejakej politickej korektnosti - Slovač je národ prostorekých prchkých horalov, ktorí tak vravia ako im huba narástla - žiadne znásilňovanie tradičného jazyka cudzími izmami.

Filozofia je pre pánov, obyčajní ľudia musia makať. Východoeurópania musia makať za celý lenivý svet. Aj preto nemajú čas zahadzovať sa so zákazníkmi, odpovedať na otázky, poskytovať služby, vybavovať reklamácie, počúvať sťažnosti. My makáme rukami - tlačíme, archivujeme, prenášame, skartujeme, kopírujeme tony papiera s tými istými dátami ktoré máme na serveroch. Naše lesy sú najkrajšie v Európe.

Na rozdiel od panských národov, pracovitý aj keď občas svojhlavý východoeurópan maká presne tak ako mu bolo nariadené, hoci aj keď to čo produkuje nikto neocení a nepotrebuje. Jeho pracovný deň je podelený racionálne - sedemdesiat percent času strávi nadávaním na zdierajúcich zamestnávateľov, podlých kolegov, rozmaznaných zákazníkov, zákernú konkurenciu a kohokoľvek iného kto znemožňuje hladký priebeh samovoľného "spraví sa to" (toľko roboty!), dvadsať percent času hľadaním niekoho iného kto je za to "spraví sa to" zodpovedný, poverený, vinný (to nie je moja robota!) a zvyšných desať percent samotnou prácou na ktorú stále nadáva (robota).

Otvorená kancelária bzučí najnovšími klebetami, tak ako všade inde. Intelektuáli sledujú správne intelektuálne správy v správnych intelektuálnych novinách a hodnotia ich správnymi intelektuálnymi komentármi. Intelektuáli sú všetci, bez ohľadu na vzdelanie či profesiu. Zároveň sú všetci univerzálne zamestnateľní v akejkoľvek profesii. Každá je predsa v jadre maskovaním bezbrehej bezmoci nekonečnom expertných skúseností, ktoré by sme poskytli keby to bolo v náplni našej práce. Všetci - od smetiarov po manažérov - dokonca vyzerajú rovnako. Holé či aspoň vyholené hlavy - navzdory akejkoľvej pofidérnej móde kdekoľvek na svete - východná Európa sú národy SBSkárov.

Tak ako vojenské zostrihy a holé lebky diplomaticky naznačujú prevažujúc spoločenské názory a prístup k riešeniu problémov - i uniformne šedé, čierne a modré oblečenie všeličo prezrádzajú: Rigidný genderový stereotyp: ženy sú krásne a slabé, zatiaľ čo chlap nie je esteticky definovaný, je iba silný a ochraňuje - svoje teritórium, dvor, dom, ženu, rodinu, klan, firmu, tím, partiu, gang, záujmový klub - v politickej hre zastrašovania, ponižovania, obmedzovania, ovládania a pohlcovania. V skupine je sila. Zároveň v ponurej uniformite pôsobí silný spoločenský tlak byť "normálny", zapadnúť, nevyčnievať z radu, prispôsobiť sa, tiahnuť s čriedou mierumilovných ovečiek. Aby boli (prenesene aj doslova) farební cudzinci viac na očiach.

nevieme, nemáme, nedá sa

Nateraz mi stačí a rozhodnem sa zutekať z mesta niekam kde su ľudia prívetivejší. Nakupujem lístky online na stránke dizajnovanej v politicky vybranej firme - síce bez nákupného košíka (musíš sa trafiť na prvý raz), ale so všetkými nepotrebnými osobnými údajmi vrátane čísla občianského preukazu, bez možnosti výberu miest, typu zľavy, behom najdlhšieho internetového nákupu aký som kedy podnikol. Bez možnosti registrácie aby som si nabudúce trápenie zjednodušil.

Vždy príjemnejšie ako stáť v rade na stanici kde je počet okienok nepriamo úmerný počtu cestujúcich, hoci tieto pravidelné výkyvy môžeme pozorovať dlhšie než počasie. Lístky nakupujeme v informačnom centre a informujeme sa v zásade v pokladni v časoch špičky. Výdajné automaty schopné popasovať sa s diaľkovými a nebodaj medzinárodnými lístkami vymyslia až v 22. storočí. Informáciu prečo stojí preprava bicykla na krátku trasu (kde má najväčší osoh) niekoľkonásobne viac než cestovné pre dospelého človeka, mi ale neposkytnú nikde. Rozhodnutie "sa spravilo" nikým konkrétnym, na nekonkrétnom mieste v nekonkrétny čas. Tak je to v predpisoch. Tie neprichádzajú od nás ani pre nás, ale dozerajú na nás.

Skôr než zdupkám sa však musím dostať na stanicu. To znamená zásobiť sa v pracovné dni v pracovnom čase stohom neskladných lístkov ktoré možno raz upotrebím, alebo mešcom veľkých mincí - na tie sú lacné automaty nekonečne lačné. Bankovky? Kreditné karty? Kde na svete to majú? Žlté tlačiarne musia byť predovšetkym robustné a odolať kopancom neustále trénujúcich bojovníkov. Možno od toľkých úderov im to myslí pomaly a tlačia jeden lístok minútu (nedajbože si človek kúpi tri, do zásoby), vždy o pár sekúnd dlhšie než sa v autobuse zavrú dvere. Ďalší príde o štvrť, pol, alebo celú hodinu. Kde by sa ďalšie spoje medzi autá zmestili?

Automat na lístky je len exteriérovou psychologickou prípravou (s možnosťou fyzického odreagovania sa) na označovače vo vozidlách. Tie si svojvoľne vyberajú ktorý prefektne rovný a čerstvý lístok bol zasunutý v správnej pozícii a uhle presne na mikrometre - a vyrazia na neho dátum. Ak nie, človek sa môže predierať preplneným autobusom, odoslať lístok na mexickej vlne, ale si pripraviť vyšperkovanú argumentáciu pre revízora, ktorý div sa svete tiež vyzerá nenápadne ako prvý medzi vyhadzovačmi.

I bez toho ma človek v autobuse o zábavu postarané. Surfovanie, hompáľanie sa či iné reakcie na nerovnosti vozovky. Vodiči dostanú síce technickú inštruktáž ako ovládať tento veľký nákladiak pre veľkých chlapcov, ale nikto ich už nenaučí prevážať ľudí. Pre nich sme len náklad, ktorý má usporiadane stáť či sedieť, bez slov telami nasledovať prchké emocionálne situácie medzi vodičom a zvyškom premávky. Ak ma však húsenková dráha už nijako nevzrušuje, pomôže (na rozdiel od muzeálnych automatov) vyspelá aj keď nevyžiadaná technológia. Dôležité správy a dokumenty, bez ktorých by sme bezpečne nemohli vystúpiť do sveta vonku, sa vnucujú každému kto by chcel čítať knihu, premýšľať, meditovať, pozorovať mesto, alebo nebodaj sa učiť na skúšku. Ak by predsa len vnútený pokrok nefungoval, pribehnú cooloví mladí, ktorí odkukali (povrchne) fiktívnu pózu z amerických filmov z 80. rokov a púšťajú práve tú svoju najlepšiu nehudobnú skladbu všetkým.

my sme tu doma

Z okna sa koniec-koncov niet na čo pozerať. Na uniformne "módne" šedivé fasády novostavieb aj rekonštruovaných palácov a panelákov (pretože východoeurópske mesto je v udaždenej sivej zime nevkusne farebné). Na nekonečné dopravné zápchy rozmaznaných zbohatlíkov v ktorých uviazli aj autobusy bez vlastného pruhu. Na grafitti, ktoré východoeurópska mládež prevzala povrchne, bez sofistikovaného pozadia umeleckej provokácie či partizánskeho sebavyjadrenia. Grafitti u nás málokedy skrášľuje ponuré betónové plochy a ruiny v rozklade - a výnimočne ide o provokatívny street-art s odkazom alebo esteickou kvalitou - jednoducho len hyzdí posledné zvyšky krásy. Umleci sa nenápadne podpisujú pod dielo ktoré rozpráva samo za seba, u nás nápadné podpisy nekorešpondujú so žiadnym obsahom. Neupozorňujú na talent, iba na seba. Hyzdia historické budovy, zastávky, lavičky, interiéry verejnej dopravy, cestovné poriadky. Sloboda ktorá je anarchiou, sloboda ktorá obmedzuje slobodu druhých, sloboda neberie ohľad na nikoho.

Rozmýšľam kde by vlastne mladí rebeli zobrali estetické cítenie. Najprv musí existovať nejaký mainstream, aby ho bolo možné dráždiť a vybočovať z neho. Na druhej strane, do očí mi bije fakt, že vozne sú práve tou brutálnou prázdnou plochou bez charakteru a zaslúžili by si "premaľovať". Prečo sa po všetkých vlnách avantgardy za posledné storočie považujú uniformné nátery (alebo akákoľvek forma uniformity) za vkusné? Aj interiér vagónov evokuje sterilitu, bez ohľadu na nočnú hodinu ich osvetľuje studené svetlo výbojek, narúšajúce spánkovú hormonálnu reguláciu.

Kto by ale zaspával v tej neskutočnej zime. Bez ohľadu na ročné obdobie a teplotný rozdiel, vozne sú ako pojazdné chladničky. Veď prevážajú (ešte stále živé) mäso. Čím viac cestuje človek v Európe na východ, tým viac sú prostriedky mestskej aj diaľkovej dopravy podchladené. Prečo neukázať aj v Auguste ten zánovný sveter? Čo by to bolo a leto bez angíny zo zmrzliny, bublinkovej minerálky alebo klímy?

Aspoň že sa v tej mizérii cítim bezpečne. Vo vlaku hliadkujú zelení. Nie tých ktorých by som čakal (policajti), ani tí ktorých by som rád videl (environmentalisti), ale samozvaní ochrancovia poriadku, ktorí zaplnili dieru na trhu - štát ich necháva podnikať po svojom, veď keď sa má obyvateľstvo čoho báť, budú ďalej voliť ako-tak bezpečný establishment. Kto všetkých "nevhodných" cestujúcich ochráni pred týmito ochrankármi zatiaľ zákon neurčil. Zákon má svoje starosti, alebo dovolenku.

Zato ak je treba naozaj pomôcť, nemá sa k tomu nikto. Cudzinec sa pýta na cestu? "Ja nehovorím anglicky, ja som Slovák! Tu sme na Slovensku!" Zhoda náhod alebo je to špecifický talent - pýšiť sa svojou umelou, čítankami, politikmi a hokejom vyrobenou identitou práve vtedy, keď sa za ňu treba najviac hanbiť?

Vlak zastane kilometer pred zastávkou a hodinu čaká. Žiadne oznámenie "milým cestujúcim". Naveľa sa ozve z ampliónu hádka medzi rušňovodičom a sprievodcom. Nevrlo a neochotne nás upovedomia, že budeme čakať ešte nejaký čas. Žiadne ospravedlnenie za spôsobené komplikácie, ba ani vysvetlenie. Falošná ľútosť a ochota neladí s východoeurópskou úprimnosťou. Počujeme iba poučenie, že ani tí čo cestujú do tohto mesta nesmú vystúpiť mimo oficiálnej stanice. Polovica cestujúcich sa vzápätí vydá fajčiť von. Rekonštruované nástupište sa uvoľní po dvoch hodinách. Nikde ani známka dôvodou zdržania. Z vagóna na vedľajšej koľaji trčia nohy usilovne spiaceho robotníka. O kúsok ďalej si zvyšok jeho kamrátov dáva obedové pivko. Pečeň a vzťahy treba utužovať - celá regionálna ekonomika predsa funguje na kamarátení sa. Vlak nakoniec dorazí do cieľovej stanice s trojhodinovým meškaním. Nikoho ani nenapadne zmieniť možnosť rekompenzácie.

Prestup znamená, že prípoj práve odišiel bez náhrady, alebo pôjde ... o zopár hodín. Veď kto to kedy videl, aby lokálny vlak nadväzoval na rýchlik z hlavného mesta, ktorý tu pribrzdí zopárkrát denne? Nie je nič dopbrodružnejšie než uviaznuť v železničnom uzle - na stanici s klaustrofobickou čakárňou a úpriľahlej obci so zopár potemnelými domami. Žiadne rozptýlenie čo i len ceduľou s regionálnymi informáciami.

Aspoň mám čas nájsť zhasnutý neón a zistiť ako sa toto miesto volá. Čo je celkom úspech, lebo stanice poznám len po pamäti a podľa cestovného poriadku. Európska móda pravidelne rozmiestnených modrobielych tabuliek s názvom zastávky, na ktoré dovidieť z každého okna vlaku, sem nedorazila. Pravdepodobne na ne Európska Únia neprispela - cudzincom teda nebude vychádzať v ústrety a domáci to tu aj tak poznajú i na slepo. Na čo EÚ prispela sú len uniformne sivé peróny s modrým stĺporadím, betónovou strechou a zámkovou dlažbou. Kedysi, sa dali stanice trafiť aj bez cedúľ - podľa jedinečnej budovy, záhradky, alebo prístreškov - dnes sú ľahko zameniteľné a bez charakteru. Aspoň tu ľudia zbytočne neposedávajú.

čo tu má čo behať kade-tade

Neposedávam a v cieľovej stanici sa presúvam na sterilné námestie nejakého neidentifikovateľného malého mesta. Keby som zabudol ako sa volá, musím sa vrátiť k staničnému neónu alebo sa prejsť po hradskej na koniec obce. Zámková dlažba, vzorky biologicky i štýlovo nevykoreniteľnej vegetácie, rad nadčasovo nezaujímavých lámp a nesúrodých budov, tu a tam historizujúci ornamentík, socha nejakému alfa-samcovi či zblúdilej spanilej deve, obligátna fontána, pizza, cafe, pódium pre "schválenú kultúru". Aspoň, že priteľsky agresívni ožrani vytvárajú známky zvukov, pohybu a čulého diania. Dokonalé miesto pre mladé rodiny - tu sa im naozaj nič nemôže stať, ani len život.

Ak kdekoľvek na svete turisti unavení pamätihodnosťami a predpísanými trasami zatúžia po náhľade do "skutočného života" mesta medzi miestnym obyvateľstvom, gravitačne konvergujú k rozľahlým parkom - kde sa sedí na tráve, číta, učí, počúva, piknikuje, športuje, hrá, performuje, stretáva. Východoeurópske parky sú dekoratívne - "nešliapte po trávniku", "chráňte zeleň" - vo falošnej malomeštiackej póze slušných a vychovaných ľudí. Skutočnosť ich vzťahu k prírode komentujú prázdne kamenné plochy na kŕmenie holubov, parkoviská, rozšírené cesty, zastavanie každej zelenej piade bankou či kanceláriou alebo obchodom, oplotené miniatúrne patrávniky v štýle (podnikateľského) baroka.

Aby som sa s touto krásou podelil, rozhodnem sa poslať pohľadnice. V stánku prispejem miestnej ekonomike a vydám sa na poštu. Ešte šťastie, že mám voľno - pretože všetky kancelárie, inštitúcie aj súkromné obchody sú otvorené výlučne v pracovnej dobe. Dovolenky predsa máme, aby sme ich minuli na čakárne v nemocnici, daňové úrady, poisťovne, banky či pošty. A keďže vtedy keď má čas každý sú zavreté, aspoň sa zbytočne neplnia ľuďmi tak ako ráno či večer hodinu pred záverečnou. Jediný kto sa sťažuje sú súkromní podnikatelia - žiadni zákazníci, žiaden zisk, žiaden biznis ako inde vo svete - naše obyvateľstvo sa jednoducho nechce naučiť ulievať sa z práce na nákupoch. Celá krajina sedí v kancelárii a čaká, kto z tých ľudí sediacich v iných kanceláriach stratí nervy a príde niečo chcieť.

A ak príde, stále ho možno zmiasť. Či prišiel do správnej budovy distribuovaného úradu. Či zaklopal na správne dvere s nápisom neklopať. Či si našiel to čo od úradníka chce v menu poradovníkoveho počítača. Či sa postavil do správneho radu k "univerzálnej" alebo "združenej" priehradke. Či si doniesol notársky overené fotokópie dokumentov, ktoré majú všetky zosieťované úrady vo svojej elektronickej databáze. Či si do peňaženky vložil ten správny jeden zo 77 preukazov. Či bol poslaný k správnemu špecialistovi tým správnym všeobecným úradníkom. Či našiel správne úradné hodiny na webovej stránke naposledy aktualizovanej pred 5 rokmi.

Hrdinské víťazstvo osamelého vojaka oslavujem v magickej reštaurácii, kde dym dobrovoľne zotrváva za stenou vzduchu vo fajčiarskom oddelení. Za západeoeurópske ceny si môžem vychutnať východoeurópske špeciality, ktoré nenájdem nikde inde vo svete. Majú totiž nálepku "domáce", "slovenské" "od babičky či od kravičky" - so slovenským znakom na obale ten lacný priemyselný produkt z tuzemského veľkochovu určite viac chutí. Neviem či si vybrať tradičné: vyprážané bravčové, vyprážané kuracie, vyprážaný syr, vyprážaný karfiol, vyprážané šišky, vyprážané hranolky, vyprážané čokoľvek - alebo medzinárodnú kuchyňu tak exotickú, že nevedno odkiaľ pochádza: kura so syrom, kura s hubami, kura s broskyňou, kura s ananásom, či nebodaj komplikovaný "gordon ble". Dokonca aj vegetariánske chute pokryjú sladké buchty, studený hermelín, vyprážaný syr so šunkou, alebo kurací šalát Cézar. Diétne a zdravé, nie? Gurmánom ponúkajú renomované gastronomické zariadenia s neživotne servilnými časníkmi pizzu, cestoviny a rizoto s talianskými názvami v menu.

Keďže neocením ani lokálne vína vyberané podľa suchosti, ani trpký kofeínom-nadopovaný mok z dovozovéh presso automatu, a v živej spomienke na vlak ani podchladenú bublinkatú z éčiek pozlievanú kolu, skúšam to po svojom: "Aký máte čaj?" "Čierny, zelený, ovocný." - odpoviem si sám a nechávam čašníka v pomykove. Váham medzi bergamotom napusteným čajovým odpadom Earl Gray (šíriť trpezlivo osvetu že toto nie je čierný čaj?), zelený prášok s arómou broskyne, alebo jedovato červený ibiškový výluh s kúskami ovocia neurčiteľného druhu. Bylinkový? Výluh z čerstvej mäty z plastovej krabičky, alebo zázvorový koreň obarený v nádeji že bude pripomínať poctivo varený zázovorvý čaj.

a ty si čí?

Zaplnený a zaliaty kvantitatívne značným objemom rôznofarebných hmôt, moja potreba konzumu bola utíšená. Mám chuť na jemnejšie sféry života. Umenie a kultúru a tvorivosť. Pokúšam sa pomôcť si sám a zvečniť to čo moje zväčšené zreničky upútalo. Zopár objektov vymykajúcich sa rozpočtovému či výpočtovému plánovaniu - pokrivená lampa, hrdzavá brána, prekukujúca pôvodná omietka, prekrásne škaredá zastávka, romantická ruina, prefíkaná vrana ktorej v zobáku uviazla hranolka, absurdné preklepy v obedovom menu, životaschopný samorast trhajúci dlažbu, či ironické výjavy zo života miestnych postavičiek. Predavači, obyvatelia aj okoloidúci sú v pohotovosti. Prečo necvaká zábery pamiatok, tak ako slušný turista? Presne také, akých sú už tisícky na webe? Chce zverejniť ten náš svedomito maskovaný bordel? Prečo neukazuje len tie naaranžované pekné miesta s ceduľou "tu foť"? "Čo to tu natáčaš?! Máš povolenie? Čí si?"

Uvedomím si, že sa musím z verejného priestoru zdekovať do inštitúcií vyhradených pre turizmus. Kým miestne výrobne názorov o svete v ktorom nikdy neboli - škola, kostol, krčma - sú vyhradené iba domácim (vstup cudzích pohanov na posvätnú pôdu by okamžite vzbudil pozornosť patrónov) ... turista patrí do obchodov, reštaurácií a predovštkým múzeí - kde zaplati a bude sa baviť na memorovanom výklade "živého" sprievodcu. Mám síce otázky, ale pri jeho výkone tŕpnem či mu nepretrhem niť. Za odmenu dostaneme možnosť vybehnúť za na desaťposchodovú hradnú vežu a rozliadnuť sa po okolí na 20 minút. Za príplatok si môžem odfotiť odlesk okna na presklenom obraze.

Našťastie už má každá stredisková dedina svoj akvapark s vlnobitím (bazén bez plaveckých dráh, v ktorom sa čľupká, špliecha a pláva krížom-krážom), jacuzzi (prechlórovaný bazénik v ktorom sa nehybne bavíme na ľadových bublinkách) a saunou (z ktorej nevyhadzujú ľudí v plavkách ako v civilizovanom svete). Slnkom prehriata voda a sinice zaručia termálny prívlastok, zatiaľ čo o zdravotný charakter sa postará bufet s vyprážaným langošom poliatym čímsi z červenej plastovej fľaše bez názvu a zuby-lámucim sladkým krémom z hnedej plastovej fľaše preliate gofri.

Unavený zakotvím v rekonštruovanom hoteli, jedinom v okrese, kde výrazy ako šablónovitý, sterilný, štandardný nadobúdajú rozmery umeleckého žánru. Sonáta pre plastové rámy, umelé kvety a studené svetlo. Vskutku autentická ochutnávka regionálneho folklóru. Pozerajúc z okna na ulice prázdnejšie než cez vojnu, rozmýšľam čomu sa vlastne autentickí miestni venujú.

Športujú pred televízorom, v hľadisku štadiónu s hot-dogom v ruke, stávkujú na absurdne nepodstatné skóre? Budujú si politickú a ekonomickú uvedomelosť v krčme, pri herných automatoch, alebo na diskotéke spred 20 rokov? Modlia sa aby im niekto iný spravil život (znova sterilne a umelo) luxusnejším. Učia sa autentickým emóciám s telenovelami, citovému vydieraniu s Poštou pre Teba, snívaniu umelých snov v Modrom z Neba?

Čím menej dotyku s realitou majú, tým menej sa cítia malí. Sú presvedčení že sú najlepší. Máme najkrajšie ženy, najlepších hokejistov, najlepšie pivo, ktorého dokážu vypiť najviac na svete. Pretože práve v týchto kategóriách sa s nami zvyšok sveta porovnáva.

Tí inteligentnejší povedia: "Máme Tatry, kúpele, pekné mestá." Buď bez infraštukúry, alebo zdevastované developermi - obvykle v zaujímavých kombináciach. Sebaistá hrdosť ľudí, ktorí nikdy nevyliezli z rodného dvora a nevideli ozajstné hory, ozajstný wellness, ozajstné meetropoly - také ktoré sa dajú nielen fotiť a oslavovať, ale aj používať, užívať a žiť.

Ak aj chápeme realitu, ešte stále ju prekryjeme hrdosťou: "Kradne sa všade." Len inde si politici a obyvateľstvo ulúpia 10% pre seba a zo zvyšku sa niečo zmysluplné spraví - u nás sa stratí 90% a zo zvyšku sa vznikne predražená napodobenina niečoho mimo context a bez obsahu. Na zlom mieste, v zlom čase, so zlým prístupom.

nemudruj toľko, myslíš že inde je to lepšie?

Cesta z Východu na Západ je veľmi jednoduchá. Prestať napodobovať povrch toho čo majú iní, bez toho aby sme pochopili obsah. My máme zatrpknutý antikomunizmus podnikavcov, inde majú kapitalizmus kde trh ktorý tlačí podnikavcov zlepšovať služby. My máme kleptokratický štátny socializmus - inde si pestujú ozajstné sociálne cítenie.

Možno v urputnej snahe mať všetko ako iní prehliadame tých zopár jedinečných a ponúknuteľných zaujímavostí, ktoré tu ešte zostali. Nie sú naleštené, vybielené ani štandardné. Vďaka nim sa v zapálenej snahe zapáčiť sa nezmaľujeme ako ruská deva a nestaneme sa skanzenom lacných imitácií.

Aby sa s nami bavili druhí, musíme sa naučiť baviť sami. Nie piť aby sme sa bavili, ako je to tradičným zvykom. Najprv sa naučiť zabaviť a potom si k tomu možno vypiť. Toľko aby zábava s nami tých druhých neprešla. Nemaskovať menejcennosť nadutosťou. Radšej sa nechať raz pochváliť ako sa desať krát chvastať. Nájsť si niečo čo za neskromnosť stojí - ak to ešte stále stojí a platí - a nie privlastnené úspechy hokejistov a iných lokálne známich ale nič nevytvárajpúcich celebrít.

tu nie ste na Západe, mladý pán

Na Západ dokazujem len jedno: Zavrite hranice, vyhoďte nás z organizácií, dajte preplesk do neba nafúknutému egu. Zrušte všetky europrojekty a dotácie. Jediné peniaze ktoré od vás odvezieme sú na vyvezenie celého obyvateľstva na dlhodobú exkurziu do zahraničia, aby si zažili aké to je keď veci fungujú. Aké je to dostať niečo za zaplatené peniaze, byť naozaj pracovití, byť na seba srdeční a pohostinní, komunikovať navzájom ako ľudia, paušálne sa nebáť druhých, starať sa o a nie do susedov, spravovať zdieľaný priestor, vytvárať verejné služby.

Nedokonalo ale skutočne.