Ekoterorvízia

6.0.05

alebo predstav si svet, v ktorom by si žil radšej

Žartom sa vraví, že dnešný svet má jedinú víziu. Televíziu. V nej vidíme mnoho hviezd predapokalyptickej doby, ktorí nám nespokojným pritakávajú: "áno svet je zlý, politika je skorumpovaná, ekonomický systém sa musí zmeniť, inak sa zosype." Na svojich dramatických, šokujúcich a kontroverzných predpovediach získavajú títo profesionálni rúhači kredit mediálny i finančný. Oni sa už zabezpečili, na kríze vyryžovali, ľahko sa im hlavou krúti nad tým, kam sa svet rúti. Vážne, máme vôbec nejakú predstavu o svete, v ktorom by sme chceli žiť? Smer, ktorým by sa ten veľký prechod mal uberať? Máme aspoň slová pre svoje "Imagine ..."?

Fantázia zlenivelá pasívnym sledovaním obrazov a kompozícií akoby netušila, čo si zaželať. Tak dlho sme snívanie outsorcovali na rôzne marketingové oddelenia, tak dlho sme konzumovali snové polotovary naservírované v sofistikovaných balíčkoch, že už nedokážeme rozlíšiť ktoré z nich sú naše a ktoré cudzie. Nevieme ako a ani čoho sa spýtať - čo chceme. Dušu, po stáročnom administratívnom monopole cirkvi, nahradila psychika, psychológovia, psychiatri, psychofarmaká. Sme len zrkadielka, ktoré odrážajú aktuálne trendy spotreby. Stratili sme spojenie so zdrojom skutočných potrieb, s vlastným jadrom - tým, ktoré nielen prahne, ale dokáže cítiť aj hlboké uspokojenie, naplnenie vlastného zmyslu.

Vo veku techniky sa na dušu ťažko verí. No nepomôžeme si ani s racionálnou analýzou, logikou, schémami, nie je ju kam zaradiť, nie je ju ako obchodovať. Problém je v strate zručností s ňou narábať. Dokonca ani tradičná metodika nepomôže, najmä ak k nej cítime hlboký - duševný - odpor. Náboženstvo sa storočia tvári ako súper bezduchého materializmu. Jeho metódy - vlastnenie viery, vyznávanie neomylných autorít, lipnutie na nemennej dogme, pravidlách čo sa smie a nesmie, návode na použitie života, mechanických úkonoch aby sme zapadli do svojho okolia - sú iba duchovným materializmom. Ten vyprovokoval otázku - či dnešný prevládajúci materializmus vlastne sám nie je len symptómom, ktorý si stvorilo náboženstvo samo, či nie je len jeho nerozlučným párom v polarite?

V druhej polohe bytia - utekáme z kostolov velebiť ľudský um, vedu a jej technické diela. Dokážeme si ešte všimnúť, že hoci sa zmenila forma, slovník, inštitúcia, ikona - čosi v spôsobe narábania s ňou zostalo bezo zmeny? Bez pochybovania veríme na vedu - oxymoron - hoci veda je pochybovanie, neustále pýtanie sa, hľadanie, "neverenie", dokazovanie. Medzi vedou (vedením niečoho) a vierou (že niečo je) sa ocitáme na bojovom poli ďalšieho machistického zápasu. Kto je silnejší, kto koho prekričí, kto vyhrá, kto bude mať konečnú Pravdu.

V skutočnosti, tieto dva princípy sa navzájom nevylučujú - sú úplne odlišné vo svojej podstate a teda neporovnateľné. Sú to dva rozmery bytia, svojim spôsobom komplementárne. Na človeku zostáva, či chce žiť život jednorozmerný, plochý, či s hĺbkou, alebo dokonca presiahnuť trojrozmernú realitu. Len zopár fyzikov má abstraktnú predstavu čo je to ohýbanie priestoru do ďalších rozmerov - no tie z pohľadu duše predstavujú ďalšie stupne voľnosti, kde človek môže hľadať riešenia v situáciách, ktoré sa v materiálnom svete javia bezvýchodiskovo.

Spôsob, akým sme dnes navyknutí vnímať fungovanie sveta, predpokladá akési dramatické (ak nie priamo filmovo spektakulárne) udalosti. Rozum, v zažitých skúsenostiach a danom usporiadaní, očakáva revolúcie a kataklyzmy - ako jedinú možnosť zmeny. Je treba niečo veľké postaviť, alebo niečo zlikvidovať, niečo kúpiť, predať, niečo ovládnuť, premôcť, niekoho zbaviť moci, alebo úplne odstrániť - skrátka nazbierať a minúť veľa energie. To "jemne" ironizuje snahu o prechod k energeticky nenáročnejšiemu spôsobu života. Duša operuje vo svojom vlastnom priestore, v ktorom sa žiada skôr katarzia než katastrofa. Nepotrebuje deje veľké v kvantite, ona si vystačí možno aj so zmenou v kvalite prežívania.

Zjavný machizmus (problém -> sofistikované riešenie -> hrdinská oprava) poníma ešte jednu nenápadnú črtou - dnešná fyzicky i duševne technizovaná doba nedokáže vnímať svet inak ako v blokových schémach logického systému. To sa týka tak medicíny, ako aj oborov zaoberajúcich sa psyché. Avšak hovoriť v jej prípade o vstupoch a výstupoch, funkcií a zlyhaní, poruche a oprave - je používaním absolútne neadekvátneho slovníka na entitu, ktorá komunikuje v metaforách, pocitoch, umení, vtipoch, paradoxoch, anekdotách, príbehoch a obrazoch. Pokúsme sa teda realitu na chvíľu vnímať jej vlastnou optikou - ako sústavu symptómov, ako hmotné spodobenia vnútorných mytológií.

Bez zachádzania do schém rôznych náboženstiev, duša predstavuje podstatu človeka - definície toho, k čomu cíti náklonnosť, v čom nachádza zmysel, čo ho napĺňa, prostredníctvom čoho cíti šťastie. Duša je javiskom všetkých mytológií - a tie zasa predstavujú archetypálne príbehy, v ktorých sa ocitá. Ich hýbateľmi sú postavy a božstvá, ktoré predstavujú rôzne pohnútky duše, rôzne veličiny, ktorými sa prejavuje. Krása, láska, erotika, rozum, lov, smrť a podsvetie, domov.

Ľudské postavy z mýtov, ak vyššiu moc priamo trúfalo nevyzývali, sa aspoň príležitostne stavali na stranu niektorého z božstiev - na čo tie ostatné neraz odpovedali žiarlivo a smrteľníkov trestali. Duša zdravého človeka je ako Olymp - plná božstiev rôznych sfér - z ktorých každé tam patrí, na svojom mieste, ani jedno nie je dôležitejšie, ani jedno opomenuteľné. Z monoteizmu sme prevzali koncept odvekého súboja dobra a zla, machizmus nás vychoval, že niekto musí vyhrať a niekto byť porazený. No v duši žiadnu takúto jednoduchosť nečakajme, zdravá duša je súlad v mnohosti a rozmanitosti - presne na obraz ekosystému.

Naša urputná snaha vnímať život v zarámovaní rôznych súbojov je priam patologická. Kto z koho... Kto vyhrá? Ako nebo a zem sa prú náboženský a vedecký prístup k životu. Človek je prirodzene vynaliezavý, snaží sa spohodlniť svoj život, nachádzať riešenie a lieky. No aj to, že sa medzi vlastnými technologickými dielami môže stratiť, sa sotva dá poprieť. To, že človek žije v tele a pohybuje sa v materiálnom svete zaváži rovnako, ako to, že potrebuje starostlivosť o dušu (vierou, umením). Racionalita, logika, vysvetlenia, výpočty, technológie - sú rovnako právoplatná časť bytia, ako iracionalita krásy, nálad, pocitov a citov. Veda nás učí pýtať sa, pochybovať, skúmať, preusporiadavať - duša vládne svojej vlastnej krajine, situáciám, kde si veda vďaka svojrázu svojho jazyka nevie rady. Čo môže byť plodnejšie, ako dramatická rovnováha - veda ťahá vieru k zemi, viera zasa oduševňuje vedu. Veda (schopnosť pochybovať, klásť nepríjemné otázky) nás chráni pred slepou vierou, viera zasa pred bezduchou vedou (slepou uličkou neustáleho dokazovania, či technológiou pre technológiu).

Ani jedno nemusí a nemá vyhrať - každé si žiada uznať vo svojom vlastnom práve. Ich monumentálny konflikt, ich zaťatý vzdor prežívaný ako by to bola otázka života a smrti - je len snahou o rozpoznanie dvoch zdanlivo protichodných potrieb. Jedným z často skloňovaných slov dneška je extrémizmus. Extrémistov vnímame ako tých nepriateľov z druhej strany. Ale do akého súboja sme sa to zasa nechali vtiahnuť? Kto sme my? Ak je extrémizmus predstava zaťatej jednostrannosti - nie je jednostrannosť len vyváženie globalizovanej nijakosti? Jungiánskym výrazom - tieň. Alebo - zrkadlo. Nerodí sa extrémizmus v podhubí našej hlboko zakorenenej jednostrannosti? Zaťatí materialisti z korporátneho sveta s marketingovými odborníkmi určovanými snami - a na druhej strane fanatickí vzývači božstiev snívajúci o rajoch popísaných svätými knihami a kňazmi. Aká podobnosť. Mohol by extrémizmus na druhej strane barikády vôbec vzniknúť - ak by sme boli skutočne spoločnosťou, ktorá vyznáva stred - a v amalgáme rôznosti dokáže zároveň zachovať rozlíšenie vecí?

Fanatici, ich rovnako fanatické náprotivky a napokon multikulturalisti, ktorí s kľudom nechajú multikulturalizmus skolabovať zvnútra - pripustením fanatizmu ako "iného názoru" či "odlišnej kultúry". Tento gordický uzol, v ktorom sa znova trhá niekoľko strán, nemožno rozuzliť k všeobecnej spokojnosti inak, než hľadaním protichodných potrieb a odpovedaním na každú z nich. Epický spor v mnohom pripomína konzervatívno-liberálne škriepky, ale aj medzigeneračné spory. Jedna strana (jedna časť duše) chce zachovať veci také, aké boli v "starých zlatých časoch" - ich bonton a etiketu, morálku a normalitu. Druhá strana chce provokovať, rebelovať, pochybovať, spytovať, skúšať nové cesty, robiť pravý opak toho, ako to videli u rodičov. Sem sa tiež premieta nábožensko-vedecký spor. Pravda je znova na oboch stranách. Nemať pevný vzťažný bod predstavuje chaos. Byť k nemu prikovaný znamená väzenie. Človek sa snaží konzervovať to, k čomu jeho duša nadviazala vzťah. Cenné predmety, zvyky, spôsoby. No to, čo sa nemení, nežije. "Staré zlaté časy" nemožno zakonzervovať. Zlaté pre koho?

Tento konflikt sa odohráva aj v ringu ekológov a ekonómov, alebo na žinenke v zápase zelených a technokratov. Niekedy sa zdá, že to ani nie je konflikt dvoch domov (eko - oikos - dom), teda lógie a nómie, ale skôr zápas eko (nezničiť si dom v ktorom bývame, teda životné prostredie) a ego (teda absolútne individualistického sebectva, ktoré podporuje ekonomika). Nemálokrát nakoniec pozorujeme kohútiu bitku jedného ega s druhým. Šedý a zelený dres. Ak je raz človek istým prvkom v ogranizme (volajme ho Gaia, Zem, alebo len ekosystém) tak jeho prežitie závisí na zdraví celého tela. Nech sa v prírode považujeme za čokoľvek - ani jedna mozgová bunka nemôže prežiť bez srdca, čriev či kože. No každé telo starne, mení sa - a tak človek premieňa aj prostredie v ktorom žije - túžba zachovať veci tak, ako boli "vždy" (ako sú teraz), je vskutku extrémistická. Je to azda tak náročná myšlienka, nedokáže si ju uvedomiť každý človek, bez toho, aby sa staval na niektorú stranu?

Nikto sa nechce vrátiť na stromy a nikto nechce spraviť z ľudí otrokov strojov. Všetko má svoju mieru a hoci nekritické zbožšťovanie technológií sa do nej zatiaľ nechce vtesnať, vďaka technológii máme podstatne širšie možnosti ako pozorovať a skúmať svet okolo seba. Vzdor sekularistov, liberalistov, materialistov, revivalistov telesnosti a sexuality, humanistov, či ochrancov ekosystému by bez technológií (počnúc kníhtlačou, pokračujúc rozvojom dopravy a vrcholiac internetom) nebol možný. Dnešným fetišom sú telekomunikácie - aj keď si uvedomujeme, že čím máme viac prostriedkov ako komunikovať, mnohí si máme čoraz menej čo povedať. Forma bez obsahu? Komercia naproti umeniu? Vynárajú sa ďalšie konflikty.

S možnosťou slobodne komunikovať sa rozhovorili všetci - a tento šum, v ktorom takmer nikoho poriadne nepočuť, si dobre uvedomujeme. Niektorí sa snažíme ostatných prekričať a zahviezdiť. A druhí si zasa neodpustia im tú slávu trochu strpčiť. Potrebujeme vyniknúť, ukázať sa - čo v nás je - a zároveň niekam patriť, byť súčasťou niečoho. Individualizmus a stádovosť. Dva extrémy vzďaľujúce sa od svojho stredu. Alebo inými slovami: hviezdne exhibície - a zomknuté komunity obdivovateľov, ktorí celebrity sledujú. Démonizované televízne show sú len príznakom, televízia symptómom chýbajúcej vízie a vzájomného spojenia v snahe túto víziu dosiahnuť.

Médiá - sprostredkovatelia - ak stále veríme na ich úlohu prinášať nám dôležité informácie, hocako deklarujú svoju snahu o nezávislosť, vyváženosť či objektivitu - sú stále len subjekty na trhu a zároveň v rukách subjektívne mysliacich majiteľov a zamestnancov. Skôr než ich kritizovať za zlyhanie (aký športový, ba dokonca technologický pojem!), rozlúčme sa radšej s predstavou, že objektívne vôbec byť môžu. Sú to len ďalšie amplióny v snahe prekričať ostatných. Ďalší prostriedok ako šíriť svoje vízie, názory, propagandu alebo osvetu (podľa toho, kto ju súdi). Kde je viac pravdy - v cielenom výbere a komentári faktov, v neprehľadnej mozaike zvanej "správy", alebo v umení, ktoré nepopisuje presne, ale snaží sa sprostredkovať pocity, uhly pohľadu, príbehy pre dušu? Kto je lepším mediátorom?

Moderná olympiáda vskutku uráža koncept Olympu ako mnohobožstva. Športové hry sa týkajú boja, podávania výkonu, rýchlosti, túžby vyhrať, prekonať ostatných, seba, prirodzené ľudské limity, použiť k tomu aj high-tech metodiku. Je to olympiáda tela a "psychiky" koncentrovanej pre telo. Rozum sme delegovali do laboratórií a škôl (kde slúži znova len podávaniu maximálnych výkonov), duša je zavretá kdesi v sakristii, estetiku a erotiku sme napokon vytesnili kamsi úplne na okraj, do odpadkového koša "kultúry" a "zábavy". Tam, pomenovaná, už viac neohrozuje a ani nedráždi. Ba čo viac, súťažíme už aj na poli výskumu, vzdelávania, alebo tvorby, či dokonca v posteli.

Fiktívnych zápolení vecí, z ktorých každá má svoje miesto, sme si, zvlášť v posledom storočí, užili dosť. Spor pravice a ľavice, modrých a červených, kapitalizmu a socializmu, imperializmu a komunizmu, byrokracie a trhu - prežíva dodnes. Snahu o démonizovanie súpera asi netreba farbisto popisovať. A pritom, každý poznáme aké sú klady súťaže (nižšie ceny, kvalitnejšie produkty, efektivita využitia zdrojov a energie, ako sa nám ich nedarí v praxi preukáza) a poznáme aj zápory - kam sa súboje uberajú, ak sa testosterón utrhne z reťaze. Poznáme aj zmysel spolupráce, sociálnej kohézie, záchytnej siete, solidarity, zdieľania. Vieme aké je nebezpečie rozhodovania v rukách zmocnených byrokratov. Je vôbec ešte za čo sa biť?

Mytológia trhu je súpisom zamlčaných a premenovaných potrieb. Potreby zakrýva spotreba. Naplnenie pocitmi zasa naplnenie peňaženiek, bytov a samozrejme brucha. Vlastnenie ako zúfalá snaha vzdorovať pominuteľnosti života? Vlastníme nielen diela vlastnej práce, pridanú hodnotu k veci, ale aj veci nevlastniteľné - myšlienky a pôdu - a dokonca zarábame púhym vlastnením. Čo je vlastnené možno odcudziť, čomu pripisujeme priveľkú hodnotu dráždi k vyvlastneniu. V spoločnosti, ktorá tak zvýrazňuje túžbu mať, si vyslovene koledujeme o divý boj - či už v drsnej džungli trhu, alebo za hranicou zákona. Kto by podvádzal, kradol a vraždil pre veci, ktoré by nemali takú prestíž, alebo by boli všeobecne dostupné? Kto by vraždil zo žiarlivosti, zo zahanbenia pred ostatnými, ak by sme aj na partnerov nepremietali koncept majetku, či trofeje v súťaži?

Majetok nás pripútava k veci a miestu - a ironicky teda vzdoruje tak populárnej idei slobody na slobodnom trhu. Vraciame sa teda radšej k rýchlej spotrebe - jedla, predmetov, zážitkov. Napriek súčasnej nepopularite, neodpustím si pripomenutie Marxovho konceptu "komoditného fetišizmu". Fetiš je slovo spájané najmä s erotikou - ktorá má veľa spoločného aj s tak suchou témou ekonomiky. Či je to kozmetika, zdravá výživa, oblečenie, fitness, športové náradie, luxusné autá, rôzne technické hračky - za väčšinou z nich tkvie rovnaká dynamika, ako v prípade sexuálnych fetišov. Potreba je neznáma, alebo úmyselne zatajená - človeku priznáme len pocit nedostatku čohosi. Toto priznanie vzbudí pozornosť a tú pohotovo uchopíme inou potrebou, potrebou produktu, ktorý si možno kúpiť. Jeho získaním však nepocítime hlboké uspokojenie, skôr sa prehĺbi frustrácia, že sme sa o kúsok priblížili tomu čo chceme, ale ešte nie sme tam. Snáď s kúpou ďalšieho produktu?

Stávajú sa z nás sérioví zberatelia - známok, spodného prádla, šperkov, umenia, autíčok - stávajú sa z nás fetišisti. Približujeme sa tak ako osol k mrkve k falošným zástupným potrebám - za ktorými drieme ktoviečo. Potreba uznania (od okázalých hračiek, cez diplomy, medaily až po talentové show), potreba zdieľania zážitkov s druhými (všetky produkty informatiky a telekomunikácií), potreba slobody (autá, motorky, všetko čo sa hýbe), samozrejme potreba lásky a fyzického spojenia (z túžby páčiť sa a nájsť si partnera žijú všetky športové centrá, módne dielne, salóny krásy, všetky diskotéky, bary a hromadné udalosti, aj producenti destilátov, ktorých popíjaním sa snažíme vybudiť dojem inej činnosti, než len hľadania), príbeh o hľadaní príbehov v našom zúfalo bezdejovom a nedramatickom pracovno-rodinnom živote (cestovné agentúry obchodujúce s malebnými západmi slnka, pri ktorých sa budeme bozkávať so svojou osudovou láskou).

Ak si v tomto zúfalo nešťastnom no o to aktívnejšom svete chceme zachovať aspoň kvapku súdnosti, potrebujeme mať na pamäti fakt, že produkty odpovedajú často na zástupné (s)potreby. Skutočné potreby (hoci sa na ne odkazujú) nikdy nemôžu uspokojiť. Marketing a reklama využívajú so všetkou drzosťou formu príbehov alebo výjavov zdieľania, prejavy lásky a súnaležitosti, do ktorých umiestňujú svoje produkty. A teraz majú slovo všetci fetišisti túžiaci po predmetoch zo života celebrít, hercov, športovcov, či inak nedosiahnuteľných ľudí. Čo robí film filmom? Kostýmy (oblečenie), rekvizity (predmety), kulisy (zaujímavé prostredie) - alebo sú to herci sami, alebo dokonca nie ľudia ako takí, ale príbehy, v ktorých ich pozorujeme? Je predmetom našej túžby kus oblečenia, herec ktorý ho nosí, alebo nás očarila situácia, v ktorej ho vnímame? Môžeme si kúpiť ten kus oblečenia či to auto, či ten počítač - priamo jeho, alebo nejaký podobný - oblečieme si ho, máme ho, používame ho - ale nedosiahli sme na toho človeka a tobôž nie na príbeh, v ktorom nás tak okúzlil.

Fetišizmus a zberateľstvo nemajú ďaleko k závislosti, ktorú sa už nebojíme pomenovať ako problém. Ak máme len štipku citu pre rovnováhu, nie je ťažké všimnúť si ironický kontrast celej palety závislostí vo svete, ktorý si tak zakladá na dosiahnutí individuálnej nezávislosti. Drogy, alkohol, cigarety, televízne seriály, nové funkciami nabité telefóny, sladkosti, erotické fetiše, spotrebná pornografia, technológie, systém ako taký. Nekritizujem všetky tie veci ako také, ale závislosť na nich. Dokonca sa hráme, že sme nezávislí na ostatných vo svete, keď každý deň nakupujeme tovary a služby, ktoré vyrobili iní ľudia. Áno, "veď za to dostali zaplatené". No ak by sme boli skutočne nezávislí na spolupráci s druhými, žili by sme v jaskyni, len s tým, čo by sme si vyrobili vlastnými holými rukami.

Nemôžeme obísť s rozpačitým úsmevom ani fetišizmus, ktorý sa prejavuje v športe, militarizme, alebo rôznych uniformovaných spolkoch. Hoci je erotika konečnou stanicou pre jeho skrytých pozorovateľov, zberateľov výstroje a uniforiem, fetišistov sexuálnych - to neznamená že Eros v reálnom živote nie je prítomný. Desivé epizódy rôznych kultov v príbehu dejín väčšinou paušálne odsúdime a pozorne sledujeme či tak urobili všetci okolo nás. "Sny meniace sa na nočné mory." Napriek takmer bez výnimky odpudzujúcim výsledkom a napriek zoznamom ich neľudskostí, nás akosi neprestávajú fascinovať. Majú v sebe prítomné kvality z domény duše. Estetika, erotika, príbehy, spojenie, zdieľanie.

Či sú to otrockí stavitelia monumentálnych náhrobkov faraónom, dobyvačná a intrigami pretkaná história Peržanov, Macedónčanov a Rimanov, duchovnými ideálmi zjednotené ríše pápežov a imámov, alebo novodobé fašistické, stalinské či maoistické epizódy - majú spoločné prvky. Všimnime si dôraz na uniformnosť (precítenie jednoty v národe), ideológie (spoločná vízia), veľkolepé divadlo (či je to kráľovský dvor, náboženský obrad, alebo ohnivé pochody a vojenské prehliadky). Estetika nie je len povrchným príznakom týchto výjavov, hrá v nich kľúčovú úlohu. Afrodita a Eros sú na scéne.

Národy či náboženské obce, ich patriotizmus, davové myslenie, hystéria a nakoniec aj vojny sú len ďalšími zástupnými produktami pre nedostatok pocitu prináležania (rodina, komunita, priatelia, podobne zmýšľajúci), nedostatok pocitu spojenia s druhými, neprítomnosť slávností, obradov, zdieľania zážitkov, nedostatok rozjarenia a vytŕženia, nevyjasnené koncepty domova, ale aj pocity bezmoci. Kým nebudeme cítiť pospolitosť, budú niektorí z nás vyhľadávať rôzne pospolitosti, kým sa nebudeme cítiť bezpečne medzi sebou, budeme sa utiekať ku gardám, kým nebudeme vedieť kam patríme, budeme sa spájať do klanov, z dravej súťaže budeme utekať k rôznym bratstvám, otčinám alebo iným pochybným víziám. Tieto nevznikajú len tak z čista jasna v hlavách zaostalých spoluobčanov - sú to symptómy civilizačnej choroby, nevypočutej časti duše spoločnosti a teda aj každého jedného človeka. Nacionalizmus, hoci aj ten hokejový, je symptómom neuchopenia vlastnej identity a prináležania. Individualizmus dopĺňa stádovitosť a oba sú prejavom neschopnosti vyjadrenia individuality a príslušnosti - hoci aj k ľudskému druhu.

Konieckoncov, čo hľadajú zelené a inak farebné komunity v sezóne "pred koncom sveta"? Spolupráca, zdieľanie, bezpečie, súnaležitosť, vízia ideálneho spôsobu života. Čo hľadajú všetci tí platiaci návštevníci koncertov, kín, divadiel a iných happeningov? Prečo nepočúvajú hudbu doma, pekne individualisticky? Prečo nepozerajú DVD sami v súkromí, prečo chodia na miesta, kde hrozí šírenie nákazlivých epidémií aj davovej hystérie? Chceme zdieľať zážitky. Nedá sa to aj zadarmo, lacnejšie, menej energeticky náročne? Čo hľadajú všetci tí účastníci evanjelizačných zjazdov, členovia siekt, pútnici, alebo pravidelní návštevníci kostolnej travesty? Rituály, konanie s obradnou formou, slávnosť, slávenie, oslavu, poďakovanie, zmierenie, odpustenie, katarziu. Zmysel života, poslanie, zámer. To čo nazývame vízia.

Spoločný sen? Prienik individuálnych snov? Zjednotenie rôznych snov? Hľadáme miesto, prostriedky a podporu pre ich ochraňovanie a uskutočňovanie. Cítiť sa medzi svojimi, "rovnako postihnutými", nehanbiť sa za svoju zvláštnosť. Utekáme zo spoločnosti aby sme si vytvárali spoločenstvá. Z niečoho sa vynímať, prejaviť svoju zvláštnosť - a zároveň ju nejako uplatniť, k niečomu patriť. Rovnovážne potreby.

Presne tu sa skrýva aj nebezpečenstvo. Ak človeka konečne vnímame ako súčasť celku, spoločenstva, ekosystému, superorganizmu - hrozí, že stratí svoju individuálnu hodnotu. Bude len bunka, ktorých môže telo veľa oželieť. Absolútna organizovanosť spoločnosti v podobe "symfónie", kde každý svojou jedinečnosťou prispieva pri uskutočňovaní spoločnej vízie (Prežitie? Bezpečie? Blahobyt? Architektonické diela? Ocenenie výnimočných?), je pekná idea celku, ale vynára sa otázka, ako sa postavíme k individuálnym zámerom jednotlivcov? Naproti tomu, absolútna sloboda zasa nedáva človeku pocit prináležania k spoločenstvu, ani zámer a víziu. Tie potom hľadá v extrémistických spolkoch a prejavoch. To všetko sa však už ľudstvo naučilo. Máme sa teda pýtať, ktorý z prístupov vyhral? Máme urobiť kompromis? Hľadať konsenzus - súlad individuálnych a spoločných potrieb?

Rozpor medzi individuálnymi snami a celospoločenským záujmom sa výrazne prejavuje v otázke občianskej služby. Kedysi sa vravelo, že "vojna robí chlapa". Každý, komu by chcel abstraktný štát (národ, vlasť) zobrať dva roky, rok, či len polrok života, sa nepochybne bude brániť. V Heinleinovom románovom svete slúžila vojenská alebo civilná služba na to, aby človek zaplatil svojou spoluúčasťou za ochranné či verejnoprospešné služby poskytované celoživotne spoločnosťou. Občanom s právom voliť (a teda podieľať sa na spolurozhodovaní) sa stal, až keď odviedol prácu pre celok. Toľko idea a ideál. Niekde to naozaj funguje ako prirodzená samozrejmosť - viď Švajčiarsko. No v praxi mnohých komunistických, kapitalistických aj kolonialistických zriadení slúžila základná vojenská služba ako zásobáreň mäsa, ozbrojenej sily pre režim a jeho nomenklatúru a ich vizionárske dobrodružstvá. Pre sociálne zaostalých to bola skvelá príležitosť, ako si vychutnať šikanu tých nižšie postavených vo fiktívnej hierarchii. Utópia a distópia. Pre a proti.

Odkedy sa človek hrá, že sa rozlúčil s darwinistickým usporiadaním medzi zvieratami ("dominancia a teritóriá" - aj to len u niektorých druhov), vracia sa súťaž a majetníckosť skrytými kanálmi. Čo sa dejiny pamätajú, muži "civilizácie" majú zatiaľ problém nájsť iné než machistické sebapoňatie. Chýbajúca kladná definícia mužnosti sa nehľadá ľahko s kravatou na krku, alebo medzi hlúčikmi ožratých, ožratejších a najožratejších kamarátov. Alebo na rôznych ihriskách a vrieskaviskách štadiónov. Môžeme ju stopovať vo zvláštnom pôžitku z nepohodlia, dobrodružnosti, družnosti - akú nájdeme vo fantáziách výprav, stanovania, skautov, pionierov, alebo v armáde.

Krotenie testosterónu disciplínou je vábivá predstava. Pre mladých mužov by znamenala možnosť vyskúšať si súperenie a ponižovanie, ale aj možnosti jednotnej spolupráce v testovacom prostredí - v armádnom polosvete sami medzi sebou - skôr, než ich vypustíme do ozajstného sveta, kde dôsledkami trpia všetky pohlavia, sexuality a vekové kategórie. Dokonca sa črtá aj možnosť oboznámiť chlapcov - deti - s inými konceptami mužnosti, než sú tie detinské, ktoré prevzali od panovačných patriarchov, šovinistických otcov, vystatovačných a horúcokrvných rovesníkov i spasiteľských televíznych hrdinov. Vojna sama je s mužnosťou spätá - ale s rovnakou chybou prekladu, ako v prípade komoditných fetišov. Za artefaktami siláctva, uniformity a militantných výprav páchne slabosť muža-jednotlivca (zbabelosť mimo partie), neschopnosť prejaviť individualitu a uplatniť ju pre celok (strach byť iný ako ostatní), ale aj zmysel pre dobrodružstvo a potreba aktivity so zmyslom.

Právo silnejšieho je len nepochopenie faktu, že každý človek je príslušníkom nejakej menšiny. Či sa to týka bytostnej podstaty, formy a anomálií tela, záľub, pôvodu, príslušnosti - každý sme menšinou v nejakom ohľade - a preto by nemal byť problém vcítiť sa do úlohy ostatných. Odradiť človeka od koketovania s právom väčšiny. Rozdelenie na normálnych a úchylných či bláznov - je len ďalší fiktívny súboj. Menšiny, ľudia neobvyklí, provokujúci, skúšajúci alternatívne cesty - sú najcennejším pokladom každej spoločnosti. Oni ju nielen dekorujú a ozvláštňujú a spestrujú, oni sú jej životne dôležitým prvkom, jej ukazovateľom zdravia, svedomím, stimulátorom inovácií. Štát bez menšín je nebezpečný pre ostatných aj sám sebe, tak ako to mnohokrát potvrdila história.

Spoločnosť, ktorá demokraciu poňala ako vládu väčšiny, ktorej politický systém je postavený na obchodovaných kompromisoch a ktorá je všeobecne nasiaknutá súťaživosťou aj v najabsurdnejších rozmeroch - je ideálu vzdialená. Naproti tomu snaha o inklúziu potrieb menšín popri väčšinovom zámere, tá kráča ruka v ruke so schopnosťou hľadať konsenzus (riešenia podporené čo najširším súhlasom) a duchom spolupráce.

Koncepty sa nám prevracajú na ruby. Tak ako v spoločnosti bez dráždivého nesúmerateľného majetku neočakávame tak vystupňovanú závisť a vlastnením motivovanú kriminalitu - ani v spoločnosti bez konceptu moci nemožno predpokladať zápas o jej uchopenie. Hoci nás rozprávky s jednorozmernými zápornými postavami presviedčajú o opaku - absolútna moc nad všetkými a nad všetkým nie je žiaden pocit, nedá sa zjesť, neprináša žiadne potešenie jej držiteľovi. Snaha o ňu, o tento neuchopiteľný abstrakt, je skôr predmetom popkultúry, než skutočného zhodnotenia.

Firmu môžeme chápať ako hierarchickú totalitu s nadriadenými a podriadenými, alebo ako horizontálne zoskupenie, kde každý vykonáva funkciu v prospech celku - niekto technickú, niekto personalistickú, niekto upratuje, niekto rozhoduje, niekto koordinuje. Podobne aj ideu štátu možno poňať ako službu a nie vládnutie. To by však nemohla predchádzať systematická výchova k oceňovaniu vlastnenia vecí a moci nad ľuďmi. To, že takýto kolosálny nezmysel existuje ako pojem je samo o sebe absurdné. Moc vystupuje v páre s bezmocnosťou - a týka sa sily jednotlivca uprostred spoločnosti, menšiny voči väčšine, schopnosti rozhodovať o tom, čo sa týka vlastného života. Terorizmus a radikalizmus, termíny hocako démonické a nadmerne používané, sú znova len príznakom, že niekde v spoločnosti existuje radikálny pocit bezmoci.

Stav súčasného sveta môžeme takto popísať ako komplexný problém duše - je to takpovediac výlev z našich jednotlivých duší. Keďže som sa veľakrát dotkol machizmu, namiesto hrdinského liečenia (nedajbože metodikou modernej mainstreamovej psychológie) zostaňme chvíľu v stave nehybného pozorovania, vedomí si opísaných príznakov. Skúsme to, čo sme hľadali na začiatku a čo sme nazvali víziou, vtesnať do mantinelov toho, čo viac nechceme opakovať.

Namiesto náčrtu ďalšej svätej vojny machizmu a feminizmu, začnime priamo od ich zámerného vyváženia, podobne ako v prípade rôznych typov sexuality. To si žiada opätovné hľadanie a definíciu mužnosti i ženskosti. Namiesto neohrozeného, neplačúceho, nikdy sa nemýliaceho, nezbabelého a nezženštilého bojovníka a na druhej strane ozdobného sexuálneho objektu, ktorý sa ten prvý usiluje získať, dobyť a zavrieť na sedem zámkov - predstavme si ľudí úprimne poznávajúcich svoje city, pocity, slabosti, nežnosť aj drsnosť, potreby domova aj dobrodružstva - hľadajúcich jazyk ako ich vyjadriť a zdieľať. Toto veľké málo môže každý začať priamo u seba.

Rozpad na detinskosť a sebaistú pýchu pochybnej dospelosti môže nahradiť skutočná dospelosť (schopnosť povedať nie, nesúhlasiť, mýliť sa a priznať to, prijať radu od druhých, spolupracovať, deliť sa) a zachovanie si zopár ozajstných kvalít detstva (úprimnosť, bezprostrednosť, zvedavosť, hravosť). Ako dospelí ľudia sa potom môžeme postaviť k správe nášho domu (oikos), teda zdedeného ekosystému a zostrojenej ekonomiky. Deti utrhnuté z reťaze sú schopné si ho sami veľmi rýchlo vypáliť - v prípade dospelých hovoríme skôr o údržbe. Kým dieťa sa stará o hrady z piesku, autíčka, hry na vojakov, alebo úžasné poskladané mechanizmy - dospelého zaujíma dostatok potravy a stav domu, ktorý chráni aj detské hry pod jeho strechou.

Hoci máme (detinsky velikášsky a neomylný) pocit, že naša technika nám pomôže preniesť sa aj cez katastrofy, ktoré sa môžu prejaviť ako dôsledok jej neoblomného uprednostňovania, nezabúdajme že technika nemá dušu - a takýto systém nebude nikdy dobre fungovať s človekom, ktorý ju má (ktorého má) pod kontrolou. Ak nám technika môže niečo dať, tak v prvom rade poznanie, že každý stroj je pripojený do nejakej zásuvky. Ekonomika žije zo zdrojov ekosystému a môže existovať jedine zasadená do jeho limitov.

Veda prispeje poznatkami matematiky - každý vzťah platí len na definičnom obore a s okrajovými podmienkami - fyziky - neexistuje žiadne perpetuum mobile - či kybernetiky - nekonečný rast v stabilnom systéme nie je možný. Teológia zasa priznaním duše a potreby presahu. Či už je to čosi božské, alebo len poňatie Zeme ako živej bytosti. So živým sa nám narába o čosi lepšie, než s púhymi elementami, súčiastkami, procesmi, vstupmi a výstupmi. A hoci sa to niekomu zdá byť pohľad fantazijný, pri toľkých fantazmagóriach, ktorým už ľudia boli schopní veriť - náboženských či svetských - sa táto javí ako pomerne neškodná a môže nás práve v našej špecifickej situácii niekam posunúť.

Prišiel čas na organickú ekonomiku - kde nemá zmysel aby niektoré orgány či bunky excelovali nad ostatnými a súťažili o dominanciu - ale vedomie, že prežitie každej jednej závisí od zdravia všetkých ostatných častí celku. Vlastné bunky organizmu mu niečim prispievajú - nežijú parazitne na úkor ostatných. Štruktúra ekonomiky naopak vedie k čoraz väčšiemu počtu nezmyselných služieb a prostredníkov vkliňujúcich sa medzi výrobcu a kupujúceho - a teda aj nenapĺňajúcich zamestnaní, nespokojnosti a radikalizácii. Toto uvedomenie môže napomôcť zmene viac, než tisíc sofistikovaných úprav mechanizmu postaveného na absurdných základoch nekonečného rastu, súťaže o prvenstvo a vlastníctvo všetkého. Nápadov je dosť, momentálne sa na ne pozeráme úkosom, ale kedy je lepší čas ich realizovať, než v systémovej kríze? Kedy sa nám do toho bude chcieť viac - azda v ďalšom iluzórnom období stability?

Bunky organizmu však nie sú rovnaké - a rôzne odchýlky od normy, mutácie, sú spôsobom ako sa adaptovať na nové podmienky, vyvíjať - snáď aj k lepšiemu. Ľudstvo sa dlhodobo morí s problémom individuálneho a spoločného - viacmenej besne pobiehame medzi extrémami. Ako zaručiť rozmanitosť a zároveň neupadnúť do chaosu, udržať systém v chode? Ako to robí ekosystém? Každá vec má pri svojej odlišnosti svoju funkciu a ostatné na nej životne závisia. Čo z toho vyplýva pre organizáciu spoločnosti či vládu?

Nazvime to minimalizmus vo vládnutí - teda menej snahy pokryť každý jav a udalosť zákonmi a viac voľnosti v zvládaní individuálnych situácií. Radšej jednoduché pravidlo reciprocity (čo môžeš ty, môžu aj ostatní; čo nechceš aby robili ostatní tebe, nerob ani ty im), než komplikovaná a na rozprávkach postavená ústava. Spoločenská dohoda, ktorá sa týka toho, čo sa dotýka všetkých (zdravý vzduch, voda, pôda, jedlo, bezpečie, stabilný ekosystém) a neprekračuje zbytočne do osobnej roviny (viera, sexualita, láska, vkus, názor). Zatiaľ to bolo skôr naopak. Individualistický prístup k spoločnému - k tomu čo vyprodukujeme jedine (viac či menej dobrovoľnou) spoluprácou v ekonomike a tomu čo nás drží pri živote všetkých. Neustále zasahovanie spoločnosti do súkromia - či je to náklonnosť, alebo vyznanie.

Čo sa týka viery, nemá cenu a nie je ani ku prospechu s ňou bojovať - treba ju poslať na jej náležité miesto - do osobnej sféry. Možno sa jej bude dariť lepšie, než teraz, keď sa snaží cez zákony vnucovať všetkým. Keď sa jej bude dariť, nebude problém ani s materializmom a nebude dôvod pre násilný vzdor. Duchovno nemožno človeku prikazovať, môže ho len žiť. Hľadať sám za seba ako komunikovať so svojou dušou a prípadne odpovedať na jej potreby komunikovať s božským. Duchovno nemožno spísať do nemennej dogmy. Je to proces neustáleho objavovania, premien, preusporiadavania, sebaobnovy, je to živá viera. To prospeje spätne aj oblasti vedy, techniky a ekonomiky. Vo svete živých vedomostí nikto nikoho nemôže šikanovať slovami "ale predsa včera si vravel". Učíme sa celý život. Lepšie je mýliť sa a poučiť sa, než lipnúť celý život na jedinej pravde.

Na začiatku som spomínal víziu. Nenakreslil som ďalší ideál usporiadania sveta hroziaci ďalšou ideológiou. Ponúkam len rozlúčku s ďalším z izmov - s machizmom - a jeho neustálych zápasov podmienených potrebou vyhrať. Vyhliadka opustenia vyčerpávajúcich súbojov sa zdá byť energeticky nenáročnejšou cestou, zodpovedá fyzikálnemu zákonu najmenšieho odporu, ktorému podlieha celý hmotný svet. Hľadáme teda rovnovážny stav v materiálnom svete, v ekosystéme, ako aj domácu pohodu na Olympe - úctu ku každému z božstiev duše.

Ego, rozum, telo, duch, duša. Obživa, energie, technológia. Ekonomika a ekológia. Pribúdanie a ubúdanie, rast a pokles, prijímanie a dávanie, vlastnenie a zdieľanie, rýchlosť a pomalosť. Materiálno a duchovno, svetské a sväté. Láska ako nehmotný cit a jej vyjadrenie fyzickým milovaním. Tradície a inovácie. Premeny a trvácnosť. Pohyb a kľud. Aktivita a rozjímanie. Sloboda a zodpovednosť. Jedinečnosť a podobnosť. Rozmanitosť a jednota. Vynikanie a splývanie. Nezávislosť a súvzťažnosť. Jednotlivec a spoločnosť. Osobné a spoločné. Súkromné a verejné. Individualita a prináležanie. Súťaž a spolupráca. Viesť a nechať sa viesť. Rozprávať a počúvať. Prispôsobiť si a prispôsobiť sa.