Červená v bledomodrom

2.0.21

"Dnes sa máme dobre a vtedy sme sa mali zle."

Asi toto je chápanie súčasného školáka o rozdiele medzi socialistickou minulosťou a kapitalistickým dneškom.
Ale od koho to majú? Od nás, "dospelých".

V tejto časti sa budem menej zaoberať pojmami a viac prostým porovnávaním. Keď počujem podobné výroky ako v podtitule článku, chytá ma zlosť. Nie nad hlúposťou ako takou, ale vôľou byť hlúpy. Nad pohodlnosťou a zjednodušovaním. Stačí, že ku každému slovu vieš odcitovať príslušnú frázu, nemusíš rozumieť čo znamená. Nemusíš poznať detaily, stačí že vieš rozlíšiť dobro od zla. Túto spotvorenú verziu polarity nám do vzorcov uvažovania podarovali kresťania. Všetko musí byť dobré, alebo zlé - nič medzi tým, alebo mimo toho. Dokonca stačí, aby sme sa naučili naspamäť - "toto je dobré a toto zlé". Nemusíme nad tým ani uvažovať - tak to píšu, tak to je.

Zabudnutím na minulosť sa však vystavujeme riziku, že sa nám zopakuje. Je to už okrídlená a otrepaná fráza. Ba čo - nevystavujeme sa riziku - priamo pracujeme na jej návrate. Tu nejde o to zabudnúť na "minulosť" - ako slovo. Ale na jednotlivé detaily, príbehy ľudí, nenápadné drobnosti ktoré spolu vytvorili hroznú realitu. Vtedy bolo zle, dnes je dobre - to znamená, nech sa dnes deje čokoľvek, nech sa spoločnosť a forma vlády mení akokoľvek, dnes bude stále dobre? Smutný vtip tkvie v tom, že táto istá fráza platila i vtedy. Pre to, aby sme dokázali pochopiť a naozaj žiť dnešok potrebujeme stráviť to čo sa udialo včera. Odpady vylúčiť a užitočné živiny si nechať.

Tri kocky nostalgie do príliš horkej kávy

Väčšina z nás sa tak strašne sústredí na to, ako vidíme sami seba zasadených v komunizme, ako sa vidíme teraz a ako vidíme trhovú kontinuitu západu - že sa zabúdame pozrieť sami na seba s trochou nadhľadu. Jedným zo spôsobov je pozorovať, ako nás vidia naši kapitalistickí bratia. Často zostávam v nemom úžase, aká je ich predstava o živote v socialistickom bloku, čo všetko si predstavujú, že sa tu dialo a čo sa tu nedialo. V prvom rade si pripomeňme, že hoci u nás vládla komunistická cenzúra a propaganda - za železnou oponou tiež nevysielali slobodné médiá - ale propaganda pravicová - možno nie tak okatá. Ich médiá boli vlastnené trhom a teda nevyhnutne trhové, kapitalistické zriadenie jednoznačne podporovali - tým pádom v ich vysielaní takisto vládol bias.

Som prekvapený, keď mi ľudia, ktorí v socializme nikdy nežili, opisujú život tu ako bizarné sci-fi, distópiu niekde na úrovni orwellovského sveta. Vidia nás ako ľudí, ktorí snáď ani nežili ako ľudia - nechodili do školy (a ak áno neučili sa tam jazyky, matematiku, prírodovedu, ale iba marxizmus-leninizmus), nechodili do prírody, na kultúru, neženili sa, nemilovali sa, nesexovali, nenakupovali - v podstate ako v televíznej Severnej Kórei - len pochodovali po námestí s transparentami... Tu pramení aj povestné západné podceňovanie všetkého východného. Synonymom Ruska, ale i východnej Európy je zaostalosť. Vy tu máte vodu, vy tu máte elektrinu, vy tu máte satelitnú televíziu, vy tu máte Univerzity? - Žasnú keď sa medzi nami prechádzajú - akoby prišli na Mars, ktorý je kupodivu osídlený civilizáciou. Každý kto tu žil vie, že táto predstava je absurdná. Život vo východnom bloku nebol permanentný prvý máj.

Možno nám dnes nejaký ten prvomájový sprievod chýba. Nie že by sme zasa chceli oslavovať heslá a revolúciu, ktorej sme ani vtedy nerozumeli. V každom prípade, výročné farebné sprievody, hromadné verejné akcie, kolbásky a pivo, zoznamovanie sa, ulievanie sa, dokonca i nechuť niekde pochodovať - to všetko sú chute ktoré si pamätáme a ktoré nám dnešná doba nedokáže poskytnúť. Dnešné spoločenské akcie sú iné - koncerty platené, hokejové happeningy sú podmienené víťazstvom športovcov (ale i tu sa oslavuje víťazstvo jednej skupiny ľudí a porážka druhej, v podstate taká malá vojna) - nanajvýš tak gay sprievody v západnej Európe sa podobajú na to, čo si pamätáme spred revolúcie. Toto prirovnanie vôbec nie je absurdné.

Sprievod ako oslava bežného života, jeho rôznorodosti, oslava práce a jej plodov - je niečo, čo od nepamäti praktikovali mnohé kultúry. Či to boli náboženské pochody, pochody hrdosti rôznych minorít, výročné jahodové, alebo kukuričné sprievody v obdĺžnikových štátoch uprostred USA, či naše neslávne prvomájové. Je to jedna z foriem ľudového stretnutia, zábavy, kde je človek vytrhnutý z každodennosti, oslavuje (či už nejaké vznešené hesla - nezávislosť, hrdosť, diverzitu, alebo pracujúci ľud), môže sa zoznamovať s inými ľuďmi... jednoducho má pocit, že žije vo svojej komunite, uvedomí si možno, aké su produkty jej práce, kto a čo v nej vyniká. Dnes už na Slovensku vieme oslavovať len politikov, konkrétnych spevákov, značky - na reklamných akciách - alebo víťazstva druhých (ktoré si samozrejme celý národ privlastňuje) v súťaživých športoch. Akosi sa z toho vytratila radosť, dotyk života i vlastnej ruky.

Dnes už komicky pôsobia organizované spartakiády - verejné masové cvičenia regionálnej, ale i celonárodnej veľkosti. Odporcovia režimu neustále poukazujú na to, že napomáhali vytvoriť v ľuďoch pocit uniformovanej masy. Strata individuality, hromadnosť, bezvýznamnosť človeka uprostred spoločenského súkolia a národných záujmov - si len súčiastkou čohosi veľkého, čo sám nemôžeš ovládať. Nechaj sa ovládať. V podstate je to z ich pohľadu oslava stádovosti. Súdny človek vidí, že dnešok nie je v tomto smerovaní o nič lepší - či sa pozrieme na korporátnu estetiku, alebo na ktorékoľvek abrahamické náboženstvo. Vytvoril sa len akýsi paradox - na jednej strane dravý individualizmus, na druhej zúfalá priemernosť. Odpoveď znova tkvie v polarite - ak sa presadzuje uniformita - nepochybne spôsobí v jednotlivcoch tlak vyjadriť svoju jedinečnosť, nájsť si svoju cestu. Oslava individuality sa naopak končí v opačnom extréme - v rovnakosti - každý sme rovnako dravý, sebecký, výnimočný - až sa to všetko zlieva.

Nepochybne existuje i pozitívny pohľad na celé spartakiádne umenie. Spolupráca žien, alebo mužov v tak veľkom rozsahu, rodinné zostavy, práca matiek a detí na spoločnom programe - je dnes čosi, čo i presadzovatelia rodinných hodnôt môžu iba skryto závidieť. Jeden veľký odkaz predsa len spartakiáda má. Aké to môže byť efektné a estetické - ak ľudia dokážu spolupracovať. Nejde o to byť za každú cenu uniformný - ale dokázať na čas odložiť, alebo utlmiť svoje osobné záujmy pre prospech celej komunity. Každá zostava, estetický obraz na spartakiádnom cvičisku vyjadroval myšlienku, že jeden človek dokáže urobi len toľko, čo dokáže jeden človek - ale ak ľudia spolupracujú, môžeme stvoriť neuveriteľne veľké diela. I bez týchto filozofických presahov. Stretnutia tisícov cvičencov a divákov sme poniektorí nazývali aj "celonárodnými orgiami" - priestor pre zoznámenia všetkého druhu i neplánovaný prostriedok na množenie populácie.

Nadmiera organizácie? Ešte stále žije generácia, ktorá si pamätá Školy v prírode. Ak nachvíľu nebudem rozmýšľať nad tým, nakoľko je to pre štát drahé - výučba v prírode je ešte stále futuristická utópia - to ako by sme chceli realizovať vzdelávanie mladých. Učiť sa o živote priamo v živote - nie mimo neho, vytrhnutí z kontextu v uzavretých triedach. A predsa - už to tu raz bolo. Rozsiahle encyklopedické vedomosti nemožno nazvať naozajstným vzdelaním ani omylom - vytvoriť si vzťah k prírode, poznať ju, uvedomovať si symbolické javy, ktoré možno aplikovať v živote, pochopiť človeka ako element v navzájom previazanom ekosystéme - to všetko je lepšie poznať v praxi, než o tom čítať v knižkách. Dovolím si dokonca tvrdiť, že je to nevyhnutná, prazákladná vedomosť - ktorú už dnes spoločnosť nedokáže novej generácii... zaplatiť.

Lyžiarské zájazdy hradené na vlastné trovy sú v podstate dovolenky bez vzdelávacieho presahu, často smerujú kamsi k vrcholovému športu - nie k zdraviu a k umiestneniu človeka v prírode. Socialistický systém dokázal dať deťom pionierské tábory, bez ohľadu na ideologickú výuku - boli to ekvivalenty skautských kempov na západe. Zadarmo. Mladý človek mohol získať nové zručnosti - základné schopnosti zorientovať sa, získať potravu, pripraviť si ju, nájsť vodu, priniesť ju, uvariť ju, rozložiť oheň - nespočet drobných úkonov, ktoré mnohé rodiny svoje deti neučia. Vychovávajú deti, ktoré sú bez myši a klávesnice stratené, ktoré už pomaly nedokážu stáť na dvoch nohách, ale iba sedieť.

Dnešný systém nepochopiteľne zanevrel na krúžky, školské družiny, mládežnícke organizácie a kluby - miesta, kde sa mladí mohli združovať s nejakým cieľom, zdokonaľovať sa v čomsi. Áno, na jednej strane si neradi dáme siahať na svoj vlastný voľný čas - no vrháme sa do absolútneho extrému - "robiť si čo chceme", bez ohľadu na to, ako tým trpia ostatní. A tak vzniká generácia flákačov, ktorí posedávajú kdesi medzi panelovými blokmi so svojim gangom a príležitostne niečo demolujú. To je diera ktorá zostala po všetkých "socialistických" možnostiach ako využiť voľný čas. Hodiny karate si môžu dovoliť len finančne zámožnejšie rodiny - nájsť si partiu na výlety do prírody, alebo skutočný šport chce peknú dávku šťastia. Športovať prstami po klávesoch je predsa najdostupnejšie.

I dospelí istotne nostalgicky spomínajú na závodné rekreácie. Síce je to dnes už nepredstaviteľné - ale pred dvadsiatimi rokmi neexistovalo tak dravé konkurenčné prostredie - kolegovia boli naozaj kolegovia a často i kamaráti. Preto si dokázali predstaviť i zrealizovať spoločnú dovolenku. Už vtedy spoločenstvo dokázalo pochopiť, že oddych, rekreácia (znovu-stvorenie), zdravý a spokojný zamestnanec je nevyhnutnosť pre dobré fungovanie podniku - a teda boli to štátne podniky, či priamo štát ktoré takéto zájazdy hradili. Každý mohol ísť na ďalšiu dovolenku podľa vlastnej chuti - toto bola možnosť naviac. Z niečieho pohľadu je to vnútené organizovanie voľného času človeka - z môjho pohľadu je to pokrok, služba ktorú spoločnosť dokáže poskytnúť človeku za to, že obmedzí svoje individuálne záujmy tak, aby ona sama mohla fungovať. Čo máme dnes namieso toho? Slobodu? A čo s ňou, keď si nič slobodne zvolené nemôžeme dovoliť (zaplatiť)?

Na mnohé z toho, čo sme nedokázali v socializme prežuť si dnes už ani nechcem spomenúť. Napríklad základná vojenská služba. Dva premrhané roky. Občan ako majetok štátu, ktorý nemôže žiť slobodný život, ale je nútený sa podieľať na ideologických nezmysloch. Z pohľadu Heinleinového zriadenia naopak čosi žiaduce. Bohužiaľ, armádna služba sa vyžadovala len od mužskej polovice populácie - a väčšinou to boli naozaj iba dva roky šikanovania, pochodovania a gumovania hláv. Ako by zodpovedne pristupovali obyvatelia k štátu, systému, voľbe svojich zástupcov, keby sa spolupodieľali na jeho tvorení? Ak by dvojročná služba štátu bola naozaj zmysluplnou službou. Za odmenu by človek získal práva a výhody naviac. Dokonca i k samotnej voľbe svojich reprezentantov potrebuje človek určité politické vzdelanie - aby sa nenechal oklamať farebnými plagátmi a sľubmi. Potrebuje poznať čo to z histórie svetovej i domácej politiky - aby bol schopný aspoň čiastočne odborne posúdiť, kto je schopný viesť štát a ktorým smerom by sa mal uberať. Dnešná demokracia, kde ma právo voliť tak profesor filozofie, ako aj dežo tlačiaci vozík s kartónmi - vlastne sťahuje vzdelanú časť populácie do bahna spolu s primitívnou, nevkusnou, chamtivou a lenivou strednou triedou a inteligenčnou spodinou - ktorých metodika voľby zástupcov je takmer pudová.

Naviac, každý chlap má v sebe čosi, čo dnes spirituálne smery nazývajú "mužská energia". Fyzická sila, bojovnosť, dravosť - všetko čo bolo určené k tomu, aby človek prežil v prírodných podmienkách - a čo sa dnes už zdá nadbytočné. V každom prípade, túto energiu, ako hocakú inú, možno využiť tak zmysluplne, ako i zneužiť. V prípade, že nejestvuje vzdelávanie o tom, ako s touto silou narábať, premieta sa do súťaživosti, agresivity, majetníckosti, chorého individualizmu - v pracovnom i súkromnom živote, v športe, vo vzťahoch, v spoločenskom živote. Chlapci radi súťažia a zápasia, predvádzajú sa, majú radi uniformy, hračky - autíčka, zbrane - či majú päť rokov, alebo päťdesiat. V istom ohľade nikdy nedospievajú. Armáda by im svojim spôsobom mohla poskytnúť túto dramatickú hru - ale pod dohľadom a s nutnosťou vštepenia istej zodpovednosti. Z chlapca sa nestane muž len preto, že odíde na vojnu, žije bez maminej sukne, naučí sa fajčiť a ponižovať druhých. Ale predsa - je to možnosť, ako by sa z neho muž mohol stať ľahšie a tiež úspešnejšie. Pozrime sa kde sme dnes - žijeme vo svete rozmaznaných prerastených decák - ktoré chcú všetko za akúkoľvek cenu a myslia si, že na to majú právo. Mať silu vyžaduje naučiť sa ju ovládať a použiť vhodným spôsobom. Inak sa môžeme spoliehať len na impotentných eunuchov zbavených životnej sily drúcich na svoje rodiny a dekoráciu bytu - a tešiť sa na ich nevyhnutné protiklady - alfa samcov utrhnutých z reťaze.

Vtedy bol možno svet príliš červený (aj keď dnes sa okľukou k tejto nadužívanej farbe zasa vraciame) a prílič khaki-zelený. Ale čo dnes? Nemožno povedať, že by bol o veľa farebnejší. Dominuje nám sivá, bezprízorné pohľady, posmutnelé tváre. Sme údajne slobodní a predsa akýsi neveselí. Môže takto vyzerať človek, ktorý vezme slobodu do vlastných rúk - a správne uchopí aj svoju vlastnú zodpovednosť?

Snáď najviac dnes šeď dominuje v korporátnej estetike. Cieľom spoločností nie je vyrábať produkty a zamestnávať obyvateľov - dnes je to zisk. Takže zamestnanci sú znova len nahraditeľné kolieska v súkolí podniku, ktoré majú byť efektívne, výkonné, majú produkovať výsledky a pokiaľ možno nevykazovať choroby, potreby, pocity ani city. Byť v práci znamená pracovať na sto percent bez ohľadu na ostatný život človeka - práca už nie je súčasťou života, ale je z neho vytrhnutá.

Mať istotu práce, byt ktorý si človek mohol dovoliť zo štátneho príspevku, zdravotná starostlivosť zadarmo, lieky zadarmo, stravovanie v školských jedálniach pre deti - to je všetko už len legenda z minulosti. Bolo by ignorantstvom zatracovať to kamsi do socialistickej škatuľky - veď podobné služby si dokázali zriadiť aj mnohé "vyspelé západné demokracie". Na jednej strane váh tvrdenie, že súkromný sektor dokáže poskytnúť kvalitnejšie služby než štátna služba. Na druhej strane súkromník nemá svedomie, pokiaľ ide o vylúčenie istej menej majetnej vrstvy zo svojej služby. Z boja o kvalitnejšiu službu sa oblúkom dostávame k boju o prežitie - a to je krok späť. Zostáva už len filozofická otázka - čo je nevyhnutnosť a čo luxus? Čo je verejná služba a čo súkromná aktivita. Dnes je akosi samozrejmosťou, že každý si musí zaplatiť to čo chce a neplatí za to, čo poberať nechce. Lenže zabúdame na tých, ktorí si môžu dovoliť zaplatiť všetko a nepoužívať nič a tých, ktorí si nemôžu dovoliť zaplatiť to, čo by používať potrebovali. Myslenie zdegenerovalo za "normálne" sa dnes považuje čosi, čo sa prieči logike.

Tu nepomôže nič viac len uvedomenie sa. Návrat k základom. Spoločnosť sme vytvorili preto, aby sme si navzájom pomáhali. Rôznymi službami, ktoré nevieme realizovať sami, sa náš život stáva kvalitnejší. Kto toto pochopí, nemôže smerovať k neobmedzenému individualizmu, k darwinizmu kde prežijú len schopnejší. Ak odmietame zdieľať isté výhody s ostatnými - je to popieranie spoločenstva ako takého. Kto si myslí, že nijako nezávisí na druhých, že všetko dosiahol vlastným pričinením - je v hlbokom omyle.

Socializmus v mnohom chutil lepšie. I doslova. Československé potravinárske normy boli jedny z najprísnejších na svete. Ako spoločenskú zábavku s rodinou, alebo priateľmi často spomíname ne nespočty výrobkov, ktoré boli kedysi v ponuke na regáloch obchodov. Zabrali by množstvo papierov. Jedna vec je, že tieto výrobky chutili inak. Ponášali sa viac na jedlo. Mali chuť. Vyrábali sa s tým, že sú to v prvom rade potraviny. Nie ako dnes, keď je prvoradý zisk - a teda výrobok musí byť čo najpútavejší, najfarebnejší a najtrvanlivejší - za cenu chuti a rôznych pokútnych prímesí. A napriek všeobecnému presvedčeniu, paleta výberu bola omnoho pestrejšia. Čo keksík, to úplne iná chuť, iné zloženie. Dnes síce regály mätú človeka pestrofarebnosťou obalov, ale často sa stáva že tucet výrobkov má rôzny povrch, rôznu značku, ale v princípe je to tá istá chuť. Taký istý keksík s inou polevou, alebo iného tvaru. A chuť je výrazne mdlá oproti tej, ktorú si niektorí ešte stále pamätáme.

Dnes je však módne recitovať frázu: "Socialistické výrobky boli známe nízkou kvalitou." Problém bude v tom, že kvalitu socialistického výrobku chceme merať kvantitatívnymi parametrami trhového produktu. Tieto dva princípy sú iné, navzájom neporovnávateľné. Kým socialistický výrobok mal čo najdlhšie vydržať - ten kapitalistický musí vydržať len počas krátkej záručnej lehoty a potom sa očakáva výmena za novšiu generáciu. Výkonnejší, s viac zbytočnými funkciami, no lacnejší a poruchovejší. Na jednej strane československý televízor, ktorý slúži už tridsať-štyridsať rokov - je síce čiernobiely a má len šesť pevných predvolieb, ale ešte stále sa dá zapnúť a je schopný prijímať signál. Na druhej strane mobil, s tisíc a jednou funkciou, neprehľadný, ktorý i tak za rok bude treba nahradiť za modernejší - s jednou funkciou naviac. Čo je lepšie? Čo naozaj potrebujeme? Dnes obetúvame svoj život modernite, upgradeom, hračkám. Hračky ktoré dostávame ako odmenu za neprimeranú drinu - za to že si život nevychutnávame.

Nechcem aby tento článok vyznel ako jednostranná óda na uplynuvšiu éru. Z nejakého dôvodu sa skončila a bola nahradená touto. Nechcem len, aby sme dnešok stavali ako jednostranný negatív včerajška. Pravda je vždy v strede. Komunizmus to bola akiste cenzúra - hoci i dnes si nemôže každý napísať čo chce. Buď prekročí inak dané spoočenské normy, alebo jednoducho nevyhovie trhovej požiadavke na to "čo písať". I dnes máme svoje zakázané slovka, ktoré neslobodno používať. I dnes sú isté spôsoby uvažovania zakázané. Nie je to tak veľmi zo zákona, ako inou metódou: Sú buď vynútene smiešne - alebo nepredajné. Takisto tu bola Štátna bezpečnosť, špionáž, národní nepriatelia, diverzanti, sabotéri... Bolo tu kádrovanie, ak mal človek nepohodlných rodičov nemohol študovať, často si nemohol vôbec slobodne zvoliť oblasť kde chcel v živote pôsobiť. Vtedy to vyžadovala ideológia - dnes to vyžaduje trh. Sme obmedzovaní obsahom svojich peňaženiek - a na začiatku života úplne absurdne - obsahom peňaženiek svojich rodičov. Kým vtedy sa vstup do strany vynucoval - bola to jediná cesta ako sa dostať k istým spoločenským výhodám - dnes... dnes je to to isté. Vstúp do strany (je ich len viac na výber) a o krásny život máš postarané. Poučiť sa neznamená kydať na včerajšok, ale všímať si, kde sa dnes opakuje.

Ja nemám v úmysle vyzdvihovať žiaden systém nad iný. Radšej hľadám to, čo sa ktorému nepodarilo a to čím sa ktorý vynímal nad ostatné. To všetko čo sa udialo v komunizme označme za uchopenie a uskutočnenie. To všetko čím je komunizmus ako ideológia - je nutné pomenovať potenciál. Ten sa dá využiť aj zneužiť. Príkladom nech je jadrová energia - jej dve základné použitia stoja na dvoch opačných póloch. Mierové a vojnové. Rovnaký potenciál predstavujú všetky ostatné ideológie sveta - aj hrdinovia dnešného dňa - kapitalizmus, kresťanstvo, demokracia... Ľudia ako takí už v histórii zneužili všetko. Tak sa môžu i tieto naše modly zvrhnúť na niečo obludné a tragické. Jedine ak by sme vymysleli niečo, čo sa zneužiť nedá. Od toho sú ľudia stále ďaleko. Dovtedy je snáď jedno s akou ideológiou budeme žiť - podstatné je, ako v tom dopadne človek.

Zakazovať komunistické symboly, ako to presadzujú mnohé strany, je nezmysel. Zasa chcú zakázať len slovo. To slovo bolo potenciál. Ten sa dá využiť dvojako. Mohol byť využitý pozitívne (a neskôr snáď i reformovaný), bohužiaľ bol zneužitý. Mal svoje pekné i smutné stránky. Tých druhých bolo možno viac, ale predsa to nie je dôvod zvrhnúť sa do jednostrannosti. Neschopnosť zobrať si z minulosti dobré vedie len k jednému - opakovanie minulosti. Až kým sa nepoučíme.

Smutné je, že niektorí ľudia príliš rýchlo zabudli na pozitíva a druhí na negatíva tých dôb. Alebo nezabudli? A kto sa to vlastne dnes donekonečna sťažuje na bývalý režim? Tí, ktorí nemali problém s kúpou toaletného papiera či pomarančov? Alebo sú to tí, čo si nemuseli v obchodoch odstáť dlhé rady na prací prášok alebo tí čo rozkrádaním dohnali hospodárstvo a ekonomiku štátu na okraj zániku? Tak kto sa mal teda lepšie?

Poznámka pod čiarou. Vtedy bola káva možno príliš horká. Možno sa dal kúpiť len jeden druh. Dnes je tisíc obalov, v nich tá istá káva, plná éčiek, nie je už horká, ale úplne bez chuti. Alebo sa nedá kúpiť vôbec. Je príliš drahá. Čisto symbolický obraz.

Presladená ružová torta

Kým počas socializmu sme si mohli dopriať čokoládu z Tuzexu len výnimočne, bolo to pre nás takmer zakázané rajské ovocie, hneď po otvorení hraníc sme sa vrhli na všetky západné dobroty - ako deti bez dozoru na vianočný stromček. Od McMňam, cez taliansku kuchyňu až po belgické pralinky - uskutočnila sa kompletná výmena našich potravinových návykov. Cestovateľskú chorobu sme si ani nevšimli - prišla akosi v zhone vštkých tých podobných zmien a výmen návykov, v ktorých nás osobnosti revolúcie len podporovali.

Pýtam sa tak ako si to dnes už nikto z takzvaných (alebo skôr samozvaných) intelektuálov nedovolí: Naozaj sme si polepšili? Nebolí nás zo všetkého toho cukru zo západu, z jedovato ružovej polevy plnej éčiek brucho? Tak ako žrať komunizmus bez súdnosti a miery, chybou by bolo spažrať celý kapitalizmus, tak ako nám ho na tanieri priniesli. Kosti treba vypľuť, očká sa nedajú rozžuť a na farebné dekorácie pozor - nemusia byť jedlé. Nejde ani tak o stravovacie návyky - v každej krajine je menu trochu iné, možno i monotónne - podstatné je naučiť sa ako jesť. Neprehnať to ani s jednou zo životných príchutí...

Starý čínsky I-ťing poníma 64 hexagramov opisujúcich premenlivé, ale význačné situácie spoločnosti i individuálneho ľudského života. Medzi nimi je jeden, ktorého názov znie "Kútiky úst" a rozpráva: Ak chceš spoznať človeka, pozoruj čím sa živí. To, ako si dokáže vyberať z toho, čo sa mu ponúka. To čo vchádza jeho ústami súvisí úzko s tým, čo ústami vychádza von - slová. Pozoruj i teda to, čo rozpráva. [voľná citácia] Ak sa nám zdá toto tvrdenie príliš primitívne - teda zrejmé - uchopme ho ako obraz. S dosahom nielen na človeka, ale i celé spoločenstvo. To čo prijíma nie je len potrava, ale všetky suroviny a energie, všetko to, čo považuje samo pre svoju výživu za dôležité - a to čo vydáva, to sú všetky informácie, komunikácie a umenie - to ako seba samo vníma.

Pre tých, na ktorých fantázii sa doba už značne podpísala - zoberme obraz o jedení priamo doslovne. Čím sa dnes musíme živiť? Ako som už naznačoval, pestrá paleta výrobkov sa akosi pretavila do pestrej palety obalov, v ktorých sa skrýva ten istý obsah na hranici konzumnosti. Ja sám pre seba to nazývam kexíkový jav. Ten istý keks, na tucet spôsobov zabalený, rozrezaný, namočený v čokoláde zvrchu, alebo z bokov, alebo len pofŕkaný polevou, prípadne s vygravírovaným logom - sa dokáže predávať pod tucom rôznych názvov a značiek. Zdanlivý výber neexistuje. Ba čo viac, neexistuje tlak na to vyrobiť zaujímavý, chutný výrobok. Stačí, že zasýti primitívne chute - mám slinu na čosi sladké - tak vyrobíme doslova "čosi sladké", doplnené zopár éčkami, aby to bolo vábne farebné a vydržalo to mesiace na pulte. Tí, ktorí si ešte pamätajú, ako chutila tuzemská čokoláda pred dvadsiatimi rokmi, ako chutil skutočný chlieb, skutočný sirup, mäso, maslo, alebo vajcia - mi dajú za pravdu.

Ostatní mi bohužiaľ môžu, ale nemusia veriť. Nech vycestujú na čas na západ - a živia sa ich neskutočne kvalitnými potravinami. Napríklad v mekke gurmánstva vo Francúzsku. Američania si asi nevedeli zapamätať také množstvo európskych krajín a tak ku každej priradili nejakú škatuľku. Francúzi - to je syr, víno, jedlo, ženy, oh la la. Francúzske víno je možno oh la la - ľahké, voňavé, chvíľkové - no nie je dôvod ho nadradzovať domácim, alebo iným svetovým značkám - s podstatne hlbšou chuťou. Podobne francúzsky chlieb - ehm, bageta - biely, mdlý a rozsýpavý - nevydrží ani jedinú noc - po ktorej chutí ako kysnutý kameň. Americké pekárne zasa produkujú všetko osladené, slané pečivo jednoducho nepoznajú. Ich čokoláda, tak ako i povestná švajčiarska či belgická - je mazľavá, tučná, presladená a hnedá - extrémistická, kvantitatívna v každom ohľade. Akoby tu chýbal cit pre vyváženie, pre potešenie zmyslov - nie ich ovalenie podielmi cukru, kakaa, alebo orechov.

Rovnako som písal aj o inom koncepte výroby nekonzumných výrobkov - dnes je to čo najkratšia doba životnosti - podľa propagandy "aby boli čo najlacnejšie a človek si mohol čím skôr kúpiť novší, upgradeovanejší" - podľa praxe, aby si čo najskôr človek musel kúpiť nový - funkčný - so zopár (alebo i priehršťou) zbytočných funkcií naviac. Zvláštne je, že do idey morálneho zastarania, ktorému prispôsobujeme fyzickú životnosť produktov, začína pomaly a nenápadne spadať aj človek. Doba je rýchla, musíme žiť rýchlo, umierame rýchlejšie.

Spoločenská dohoda o výrobe akosi degenerovala. Cieľom výroby je zisk - nie vyrobiť kvalitnú vec - tak aby sme aj my v obchodnej výmene dostali na oplátku kvalitné veci. Teória kapitalizmu hovorí, že hospodárska súťaž má nastať v kvalitatívnej sfére - že konkurencia zvyšuje nutnosť vyrábať dobré veci. V skutočnosti sa celá teória rozsypala - konkurencia dnes stojí na jednej strane na tom, že sa vyrábajú lacné veci, z lacných materiálov - ktoré málo vydržia, prostredníctvom lacnej pracovnej sily pracujúcej v mizerných podmienkach (a znižuje sa i zamestnateľnosť v prospech automatizácie), na druhej strane zasa stojí na silnej zavádzajúcej reklamnej kampani. Toto je skutočná tvár dnešného trhu, nie učebnicová poučka. Obávam sa, že tú možno aplikovať len na dokonalých ľudí.

Niekedy ma z dnešných trhových vymožeností chytá zúfalstvo. Keď stojím na zastávke našej ztrhovatelej hromadnej dopravy a jeden autobus za druhým vynechávajú, alebo nechodia vôbec načas. Vnútri podráždení šoféri a podráždení pasažieri. Všetci napätí, pripravení sa pohádať, nedajbože i pobiť. Veci sa rozpadajú často ešte pred záručnou lehotou, práva zákazníka sú nevymožiteľné - nekvalita sa štatisticky vklinila do všetkých regálov, obchodné spoločnosti sú tak veľké, že zákazník sám proti nim nič nezmôže - a reklamácie sú systematicky zamietané (veď každý kaz možno zatriediť pod "mechanické poškodenie nevhodnou manipuláciou").

Naša ekonomika, skôr než akýkoľvek iný prívlastok si zaslúži označenie darwinistická. Silnejší vyhráva. Je to ako nevyhlásená vojna - zlikvidovať konkurenciu - pričom tou je dnes už každý. Cudzie firmy, kolegovia, spolužiaci, športovci z družstva, ba často i členovia vlastnej rodiny. Súťaživosť prevláda - dokonca je pokladaná za prirodzenú a dobrú ľudskú vlastnosť. Súťaživosť, ktorá je umelo vymysleným nezmyslom - jedným z vedľajších efektov machizmu. "Som lepší (silnejší, krajší, rýchlejší, bohatší,...) ako ostaní." "Mám viac ako ostatní." "Ostaní sú mi podriadení." No a čo?

Už len jej samotný počiatok, ktorý na rozdiel od západných krajín vieme vystopovať, bol boľavý. Veci, ktoré patrili štátu a teda spoločenstvu sme pridelili jednotlivcom. Na základe takzvanej súťaže - kupónovej privatizácie. Neexistuje logika, podľa ktorej by mal niekto právo učiniť niečo spoločné súkromným. Nedá sa to. Je to vždy - par definition - krádež. A už vôbec nemôžeme založiť "spravodlivú súťaž" na princípe lotérie. Všetci majú rovnakú šancu vyhrať, ale vyhrať môže len jeden. Na úkor všetkých ostatných, ktorí prehrávajú. V časoch, keď sa privatizácia odohrala, bola občianská spoločnosť, právny systém, antikorupcia tak nerozvinutá, že nemôžeme hovoriť ani len o náznaku spravodlivosti. Ešte i dnes nám chýbajú základné vedomosti a uvedomelosť k tomu, aby sme zvládli demokratickú spoločnosť a voľný trh. Čo vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, keď sme ani poriadne netušili čo to je?

A tak dnes smieme legálne cestovať kam sa nám zapáči, no nemáme na to peniaze. Logický argument, možno príliš otrepaný - a naviac sa všetci odborníci tvária, akoby neexistoval. Akosi sa vymyká ich peknej teórii. A tak, ako je to dnes zvykom, radšej potlačíme fyzikálne zákony, akoby sme uznali, že teória nebude v poriadku. Na princípe súťaže stojí dnes celá spoločnosť - no akosi zabúdame, že krížom cez náš rozpočet existujú "rodinné hodnoty". Majetok sa nezískava súťažou, kde "všetci majú rovnakú príležitsť a šancu" - ale dedí sa. Podobne ako vo feudalizme. Porovnávať šance študenta zo štátnych škôl a syna zámožného otca, ktorý nielenže zdedí podiely, s ktorými nikdy nebude musieť ani pohnúť prstom, stačí že bude poberať tantiémy, ale dostane úplne iný typ vzdelania - elitný.

Človek sa stal ekonomickou jednotkou, strojom, ktorý je meraný podobne - výkonnosťou a efektivititou. Systém, strana, trh - to všetko je dôležitejšie než človek sám. Ak sa človek pokazí, zdravotníctvo ho opravuje presne takto - ako nedobre fungujúci stroj. Máme nabobtnalý trh s liekmi, pomocou ktorých liečime všetky choroby, ktoré sme si zadovážili týmto "moderným spôsobom života", ktorý mimochodom umožňuje existovať modernému mesiášskemu zdravotníckemu systému. Tak ako zdravotníctvo funguje vlastne celý systém - hračky, podobne ako lieky - sú to, čo nás poháňa pracovať nenormálnym spôsobom, len aby sme si hračky mohli kúpiť. Hračky sú naše televízne programy, všemožná elektronika, najnovšie počítačové hry, dovolenky a výlety do "rajov", spoločenské udalosti, alebo len časopisy, na ktoré sa každý mesiac tešíme. Táto nezvládateľná závislosť len dokazuje, že sme stále iba deti, ktoré nejavia najmenšie znaky zodpovednosti.

Radšej riešime následky ako skutočné príčiny problémov. Liečime choroby, no nehľadáme dôvody, prečo je chorôb stále viac. Moderný systém je dôležitejší než zdravé životné prostredie. Zisk zasa nadradený nad ľudské pracovné prostredie, konkurencia nad ľudské vzťahy. Plátame kde sa dá - vrátane samotnej ekonomiky, než aby sme ju prestavali od základov. Dospelosťou sa dnes nerozumie poňatie istých schopností a vedomostí, istého uvedomenia - ale dospelosť=rezignácia. Nastúpiť čím skôr do zamestnania, splácať hypotéku, opravovať sa - za odmenu zopár prchavých pocitov, hračiek a smrť.

Nezodpovednosť sa začína pri človeku, končí sa celou spoločnosťou. S obľubou sa vraví, že socializmus sa skončil ekologickou katastrofou. V skutočnosti - socializmus, ak ho chápame ako čiastočné sebaobmedzenie pre blaho celého spoločenstva, vylučuje možnosť ublížiť spoločenstvu. Asi sme tu nemali ozajstný socializmus, len akýsi čiastkový. Vo veľkom tu predsa šlo o súťaž s kapitalistickými krajinami. Znova mužský, machistický princíp. Dnešná doba sa potýka so svojou vlastnou ekologickou katastrofou. Nie že by bolo zakázané o nej hovoriť, nikto akosi (sám o seba) nechce. Radšej vyhadzovať odpad - niekto ho predsa z našich daní odvezie niekam - viac nás nazaujíma. Ekologickú katastrofu v skutočnosti vyvážame inam - odpady tam, kde ich nevidíme - znečistenie do krajín, ktoré pre nás vyrábajú lacné výrobky, aké si je väčšina populácie schopná kúpiť.

Úplný vrchol tohto konštruktu je ťažko nájsť. Pripomína stovežaté mesto. Vyberiem teda svoj obľúbený - náš ekonomický systém ako taký vystihuje dobre ekonomická univerzita. Podľa slov niektorých študentov im neiktorí porfesori naznačia, že niektoré skúšky urobia len tak, že si zakúpia a na skúške ukážu knihu, ktorú napísal skúšajúci profesor.

No neuviazli sme len ekonomicky. Čo naša vláda a politci? Už len spôsob existencie systému zaráža - jeho základom je práve neustále pripomínanie toho, že "vtedy bolo zle a dnes sa máme lepšie". Zriadenie nedokáže prežiť samo za seba - je to len parazit, ktorý potrebuje svoj vzťažný anti-systém, na ktorý bude neustále ukazovať prstom. Ako raz zaznelo z úst nejakej autority: "Tí ktorí sa chcú dostať do politiky, musia mať jednoznačne antifašistické a antikomunistické postoje." Neskôr určite k tomu pridáme antiteroristické a antipohanské, možno ateistické... Už nejde o to, aby bol politik inteligentný - to znamená aby bol schopný uvažovať, posudozvať, zvažovať - ale aby mal presne definovaný typ myslenia. Veď socializmus=komunizmus=fašizmus=terorizmus=nacizmus=totalita=diktatúra a hotovo. Slovníky môžme spáliť - už zostali len dobré a zlé veci. Čierne a biele. Presnejšie - červené a modré.

A komunizmus, možno si vezmeme neskôr príklad kdesi z pobaltia. Tam zakázali komunizmus a komunistické symboly ako také. Zakázali slovíčko, ideál - nezakázali všetko zlé, čo sa vtedy udialo. Zakázali minulosť - aby sa na ňu čím skôr zabudlo - čo je najlepší spôsob, ako si ju čím skôr zopakovať. Azda dnes, tak ako kedysi neexistuje "urážka verejného činiteľa"? Ako v spoločnosti s vyhlásenou slobodou slova môže jestvovať takýto zákon? Nemáme azda dnes symboly - znak, vlajka, prezidentov obrázok - ktoré sú predmetom vynúteného kultu - nie je zakázané ich poškodzovať a hanobiť? Ako môžem vyjadriť svoj odpor k zriadeniu, alebo vedeniu štátu, keď štátne symboly sú nedotknuteľné? Možno práve vďaka tomu i tie dnešné sa raz ktosi pokúsi zakázať.

Náš demokratický režim si zakladá na slobodných voľbách. Tam si smieme slobodne vybrať z palety ľudí, ktorej výber sám nemôžeme ovplyvniť. Robia to oni sami, zákonmi ktoré umrtvujú nové strany a takisto pomocou sebaprezentácie v médiách, ktorá vylučuje informovanie o nových stranách s novými tvárami. Prinajlepšom si môžeme vyberať "menšie zlo". Ak máme ešte pocit, že sa nám niekto javí ako zlo menšie. A čo sa stane, keď nakoniec niekoho vyberieme? Politici totálne ignorujú občanov: Nerešpektujú svoje programy, nerešpektujú všeobecnú vôľu voličov. Občania rovnako ignorujú politkov - prestávajú voliť a nechávajú vládcov bez trestu. Načo sa aj snažiť - keď všetky politické strany, ktoré sa javia ako nepriatelia, sú v skutočnosti jediná strana - "strana oddelenia politiky od občanov"?

Túto politickú fikciu "demokracie" krásne vykresľuje súčasný umelecký smer - minimalizmus - ktorý sa udomácnil aj v reklame, dokonca i tej politickej. Už akosi nepočuť konkrétne návrhy na zmeny vo fungovaní štátu, nepočuť konkrétne rady. Tie sú príliš dlhé, to sa nechce nikomu čítať, ani sledovať. Divácka lenivosť nedovoľuje zaoberať sa niečim konkrétnym. Každá politická strana dnes už chce to isté: Blaho svojich občanov, potrestanie vinníkov, lepší život, spravodlivosť, kultúru, morálne hodnoty. Jeden politický program je ako druhý - len napísaný synonymami. Túto situáciu nazývam plagátový jav - zanedlho totiž dospejeme do štádia, keď už bude len jedna pravicová strana, ktorá sa bude nazývať "Pravicová strana" a "proti nej" stáť "Ľavicová strana". Už nebude treba ani volebné programy, blaho ľudu bude samozrejmé (ako fráza). Ich volebné kampane budú minimalistické, jedna strana bude mať heslo: "Voľte nás!" napísané modrými písmenami. Druhá zasa: "Voľte nás!" napísané čerevnými písmenami. Tieto heslá a farby budú vyvinuté na mieru za milióny eur u renomovaných reklamných agentúr.

A v konečnej praktickej politike? Ako ďaleko sme zašli vo svojej samostatnosti? Ešte stále máme potrebu byť niečim satelitom. Najprv Veľkonemeckej ríše, potom Sovietskeho Zväzu, chvíľu sa zdalo že chceme byť aj päťdesiatympiatym Spojeným Štátom Americkým - a dnes, stali sme sa satelitom modrožltej federácie. Namiesto toho, aby sme prevzali zo západu to dobré, pokrokové (napríklad toleranciu), si nástojíme na svojej konzervatívnej kultúrnej autonómii - marxistickoleniskú dogmu sme vymenili za kresťanskú. Tá je samozrejme tou "dobrou" dogmou, ktorá nás nepochybne spasí. Hlavne že dogmu máme, pretože bez nej by sme boli stratení. Nikto nás nenaučil žiť bez dogmy. Naproti tomu ekonomiku, ktorú trebalo predovšetkym zachrániť sme vydali napospas nájazdu investorov. "Zahraničný investor" je dnes modlou - pomocou ktorej si politici i médiá neustále čosi vyčítajú. Ale čo občan? Ten sa nestačí diviť, že každý len počíta počty fabrík a to, ako sme dokázali investorom vyhovieť v ich požiadavkách - a nikto sa nezaoberá tým, aké sú tam pracovné podmienky, vzťah vedúcich lágrov a lacnej pracovnej sily. Oddelenie ideológov (moci) a ľudí je priam absurdné.

Tí, ktorí by mali celý tento humbuk strážiť - vzdelávať občana a prísne dohliadať na politika - sú bohužiaľ v rukách vlády, alebo v rukách súkromného sektora. Ten druhý zmienený znova buď háji svoje záujmy, alebo záujmy tých z politickej oblasti, ktorých volebné kampane a strany sponzoruje. Mediálny svet nie je ani oddelený od veľmi nešťastne peniazmi previazaného prostredia, tobôž nie je morálne uvedomelý natoľko, aby plnil funkciu nejakého dozoru. Toto je iba sen niektorých žurnalistov, ktorí sa bez ohľadu na podielové vlastníctvo ich novín, alebo televízie cítia byť "nezávislí".

V skutočnosti i tu, ako v každom podniku funguje hierarchická štruktúra. Nad každým novinárom stojí šéfredaktor a nad ním podielníci - majitelia média. V ich rukách je, čo sa bude písať i kto to bude písať. Nepoznám finančníka, ktorý by sponzoroval novinára príležitostne píšuceho i proti nemu. Ba čo viac, ľudia by sa ani nedozvedeli, že niekto niekde siahol na slobodu a nezávislosť médií. Tieto pojmy sú skandované len vtedy, keď sa niekto pokúsi siahnúť finančníkom na peniaze či novinárom oholiť chocholček ich nadutosti.

Je nemožné písať proti vôli nadriadených - veď panuje všeobecne kvitované heslo "nemôžeš pracovať v podniku, keď nesúhlasiš s jeho činnosťou". Málokto sa už odváži písať proti všeobecnému konformnému konsenzu. Je to neekonomické písať ľuďom, akí sú omylní, neschopní, leniví. To sa zle predáva. A všemocný ľud predsa kupuje iba také správy, ktoré sa mu páčia, ktoré pritakávajú jeho názoru. Javí sa, že sloboda podmienená trhovým prostredím bude vždy deformovanejšia, než keby bola diktovaná akýmkoľvek totalitným režimom. Obe však používajú rovnakú metodiku. Totalita potrebuje propagandu (krajšími slovami - osvetu), trh zasa reklamu.

Pozrime sa na dikciu propagandy - v pravidelných týždenníkoch spred päťdesiatich rokov - a takisto v príležitostných spomienkových reláciách. A porovnajme ju s dikciou dnešných reklamných šotov. I malý adolescent to zvládne. A bude mu jasné, že reklama nijako nezaostáva za politickou propagandou, ba čo viac - ešte prekonáva bezostyšnú schopnosť klamať a zavádzať ľudí. Možno je to tým, že sme sa nič lepšie ako propagandu v komunizme nenaučili. Zvláštne, že nám nový spôsob komunikácie neimportovali ani zo západu. Existuje vôbec niekde? Ak každú reklamu pochopíme zároveň ako reklamu na trhové prostredie - prídem k tomu, že je to zároveň oslava dnešného zriadenia. Ako sa teda ľudovodemokratické týženníky líšia od spotov prerušujúcich takmer každú televíznu reláciu? Ako sa mediálny svet dneška líši od včerajšieho? Usmiate tváre, híkanie, bombastické čísla, krásne jedovaté farby, lesk, autority - toho všetkého je v reklame dosť. Pre niekoho nutné zlo. Ale uvedomme si, že z tohto "malého nutného zla" je celý mediálny svet živý. To je to, čo plní kontá akcionárov, peňaženky šéfredaktorov a sýti rodiny bežných novinárov.

Niekto snáď namietne, že popri zábave a reklame, vysielajú televízie i "spravodajstvo". O jeho úrovni v ďalších článkoch môžeme pouvažovať viac. Teraz to zhrniem len do niekoľkých pojmov: mediálna manipulácia, informačný balast, výmena významov, diktát toho čo je a čo nie je dôležité, hra so slovíčkami a na slovíčka. Kto ešte dokáže tvrdiť, že tieto spojenia sú dnešnému svetu cudzie? Dnes, keď mnohí pokladajú dokonca i bulvár za seriózne spravodajstvo. "Ako si to dovolila sa takto obliecť?!" - je veta, ktorá vystihuje spoločensky prijímaný spôsob komunikácie. Manipulovanie s tým čo je (bez)významné - aj ako veľmi je to závažné - v neposlednom rade s nádychom arogancie, ktorá je posvätená "rozhorčeným právom na čokoľvek" - veď vy ste ľud, moc je vaša, kričte, bite a dupte! Naprázdno, do boxovacieho vreca. A médiá, tie do nás boxujú svojim zlými a dobrými slovíčkami - demagógia, populizmus, demokracia, totalita, komunizmus, kapitalizmus, trh, liberálna ekonomika, terozimus, fundamentalizmus, extrémizmus, ...

I dnešný systém, tak ako predošlý - má svoju umeleckú elitu. Vraj je populárna preto, že ju sami chceme vidieť. Merania sledovanosti a samotný trh (divadelná návštevnosť) nepustí. Na druhej strane, vidíme ju stále preto, že nikoho iného nám ani neukazujú. Na vlne slov surfujú už desaťročia stále tie isté hviezdy. Volám ich hviezdy, ktoré porazili zlý komunizmus. Pozývajú jedna druhú do rôznych relácií, prispievajú článkami - kde neustále opakujú, so zdvihnutým prstom, ako bolo kedysi zle. Čo všetko im skrz-naskrz skazený režim vyviedol, ako trpeli ich rodiny, priatelia. To neznamená, že by som nemal k ich príbehom rešpekt. Naopak. No môže spoločnosť žiť dvadsať rokov z toho, že ukazuje prstom na chyby predošlého zriadenia? Bez toho, aby dokázala pripomenúť - bez nádychu irónie - aké výhody mal predošlý systém, aké dobré javy vtedy jestovali? Tento dvadsaťročný žalospev nás iba vyčerpáva, zbytočne sa naťahuje - a priamo nás ženie k tomu, aby sme si všetky chyby včerajška zopakovali.

Spory o to, že "dnes, keď ťa kopnú do zadku, môžeš si aspoň zakričať" sú jednak zjednodušením skutočnosti, naviac úplne mylné. Vtedy sme si možno nemohli zakričať, dnes - aspoň v rámci pracovnej hierarchie - musíme poďakovať. Vtedy išlo (napríklad s tajnou políciou) o život, dnes ide o prežitie. Koľká zmena! Podobne to je i s cenzúrou a kritikou - uskutočňovanou tak novinármi, ako i umelcami. Vtedy sa nesmelo kritizovať, lebo to bolo zakázané. Dnes sa nesmie kritizovať hneď z dvoch dôvodov - lebo to šéfredaktor nedovolí (iba ak nežne - dôsledok nežnej revolúcie je, že dnes je nežné asi všetko - i kritika) a preto, že to je smiešne. Všímajme si reakcie svojich priateľov, ale i širšej spoločnosti, keď na nich spustíme niečo, čo je vopred zaškatuľkované ako "konšpiračný blud". Začnú sa smiať. Smiech ako reakciu používame spravidla vtedy, keď nevieme ako reagovať. Keď je človek vnímavý, všimne si to už na škole. Keď niekto nemá argumenty a bojí sa odpovedať silou (umlčať), začne sa smiať. A ostatní sa pridajú len preto, aby nevyzerali hlúpo. Tento jav sa možno zdá byť samovoľným, náhodným, ojedinelým - no pri troche pozorovacieho talentu - je dnes tak častým, že je až neopatrné hovoriť o akejkoľvek "náhodnosti".

Akým spôsobom na nás umelecká elita prehovára? Znova iba jazykom ľudu - jazykom, ktorému bol ľud naučený. Slovami dobrými a slovami zlými. Škatuľkujú a zjednodušujú realitu - pretože zložitých vecí sa ľudia boja, zložité veci sú na dlho - a rozmaznaný lenivý divák "nemá čas ani chuť zaoberať sa dlhými preslovmi". Ak si myslíme, že vlny umeleckých smerov, ktoré sa dvíhajú a klesajú stáročiami sa nám dnes vyhli - že dnes je absolútna pluralita - sme na omyle. Románsky, gotický, barokový, klasicistický, secesný, funkcionaliostický princíp... a dnes? Dnes nám vládne minimalizmus. "V jednoduchosti je krása." Nie že by toto motto občas neplatilo - bohužiaľ je nám dávané za akúsi absolútnu a jedinú pravdu. Už zasa.

Socializmus mal svoj socialistický realizmus (čo bol v dobe svojho vzniku pokrokový, avantgardný smer, v každej "histórii umenia" sa to človek môže dočítať a dokonca aj vidieť - ak je umelecky vnímavý), ktorý sa trochu pridlho natiahol - dnes máme zasa ekonomický minimalizmus. Totalita podporovala ideologické "umenie", trh podporuje iba komerčné (a zasa uvodzovkové) "umenie". Predáva sa len to, čo sa páči všetkým - ľudu, vláde, korporáciám... Umenie ktoré nikomu neubližuje, nič nekritizuje, nechce nič povedať. Kým v totalite museli mať umelci jednoznačne "politické postoje", dnes sa polika nenosí. Nenosí je dnes silnejšie slovo, než bolo v minulosti "nesmie". Móda a módnosť opantali trh a tým pádom i umenie. Kým vo svete spútanom cenzúrou sa umelci utiekali napríklad k detskému filmu, alebo filmu o láske (a tam zakódovávali svoje tajné odkazy) - dnes je módne (a teda sa musí) rozprávať o jednoznačne apolitických veciach - najlepšie je zobrazovať "život bežného človeka".

Vrcholom je akýsi pseudoumelecká dogma "prečo by sme mali chcieť niečo povedať - umenie nemusí nič hovoriť". A tak tvoríme - ehm, produkujeme - l'art pour l'art. Umenie, ktoré je umením len preto, že ho tak iní umelci (a študovaní kritici) nazvali umením. Umenie ktoré nechce a nesnaží sa nič povedať. Jeho znakmi sú hrdina, ktorý nekritizuje systém, ale snaží sa prežiť najlepšie ako sa dá - je spokojný so svojou chudobou, nevníma sociálnu nespravodlivosť, stará sa o svoje malé veci. Je pohltený tým, čím má byť pohltený, nevníma žiaden presah, kontext svojho života. Ďalším variantom je absolútna abstraktnosť. A to, že divák, ktorý chce sám seba nazvať "náročným" sa často snaží hľadať v ničom niečo. Vydolovať významy tam, kde ich nikto neuložil, ani nezasial možnosť, aby mohli byť nachádzané.

Otázka na koniec je už len provokáciou rozzúreného umeleckého národa. Ak umenie stále chápem ako čosi stimulujúce k uvažovaniu - prekračujúce normy, hranice a dovolené, skvalitňujúce život človeka akýmsi obsahom, zmyslom, krásnom, čosi čo je schopné vytvárať v jeho živote výnimočné okamihy: Je kapitalizmus vôbec schopný vytvoriť nejaké umenie? Je schopný ho zaplatiť?

Samozrejme, na jednej strane stoja umelci - ochotní čosi povedať - a na druhej divák - ochotný niečo počúvať. Ale ak je divák médiam neustále rozmaznávaný polopatizmom - sám začína veriť, že právo na čo najjednoduchšiu komunikáciu je naozaj právom - svätým - a nemá mu ho nikto právo vziať. Vynucuje si všetko jednoduché, lacné, stručné... doslova fastfood v umení. Ak zostanem pri vyživovacej metafore - namiesto rôznych rafinovaných chutí potrebuje zasýtiť len štyri-päť primitívnych zložiek: sladké, slané, kyslé, horké, štipľavé.

To mu je schopná poskytnúť globalizovaná vyživovacia i umelecká kultúra. Mimochodom, globalizácia je len jedno z tých slov, ktoré sme si vymysleli, aby sme nazvali inak javy z minulosti, ktoré akosi pretrvali a hanbíme sa za to. Kým pre socializmus je príznačná uniformnosť, pre kapitalizmus globalizácia - hoci ich podstata je rovnaká - smerujú k všeobecnej rovnakosti. Mnohí ľudia si ani neuvedomujú, že je to práve rovnakosť, z ktorej sa im robí nevoľno. Necestujeme predsa do exotických krajín, aby sme videli, jedli a zažívali presne to isté čo môžeme mať zadarmo aj doma. Hľadáme čosi jedinečné, priam výnimočné. Niečo, čo sa odlišuje. Pokusy tvoriť akési euroumenie, euroestetiku, eurozmes trošiek z každej krajiny - sa nevyhnutne končí nekonzumnou nechutnosťou. Táto rovnakosť sa len predáva pod rôznymi značkami - a tým sa vydáva za čosi výnimočné. Čosi, čo je tak neskutočne drahé len preto, že je to údajne výnimočné.

Ďalším charakterom dnešnej zbohatnutej strednej vrstvy je nevkus. Prefláknuté slovo "gýč", ktorému ale málokto rozumie. Všetci ho "nemáme radi" a pritom ho toľkí vyhľadávajú. Stačí sa pozrieť do niektorého satelitu - domy pripomínajúce barbie-tortu, dekorácia z unifikovaných obchodov s ozdobami, prehnaná záľuba v efektnosti, lesku. Pre mnohých je vzorom úspešného (a už vôbec nie nutne šťastného) života estetika z Pereša. Súčasná definícia slovenského gýča. To čo sa posmešne nazýva "podnikateľský barok". Bohužiaľ, takto zo Sllovenska nikdy turisticky príťažlivú krajinu nespravíme - ak tu všetky domy budú vyzerať presne tak "pekne" (uhladene, sterilne a žiarivo) ako domy v Nemecku, Francúzsku, alebo kdekoľvek inde na svete. Na čo sa sem kto bude chodiť pozerať?

Na jednej strane abstraktné, nepochopiteľné, samovymyslené vysoké umenie - na druhej gýč - a ďalšia alternatíva, ktorá sa ponúka je (znova lacné) moralizovanie. Umenie, ktoré má najbližšie k slovu umelý. Zdôrazňuje umelé potreby umelo vyvolanej chudoby, zobrazuje umelé životy umelých ľudí v umelo vymyslenom svete. Príkladom môže byť ktorákoľvek telenovela, alebo relácia o "normálnych ľuďoch". Ani smotánka, ani osobnosti, ani umelci - ale obyčajní prostí dobrí ľudia, ktorí sa zaoberajú svojimi problémami. Majú sa zaoberať rodinnými hodnotami, vernosťou, životom Ježiša Krista,... Koľko filmov som už videl, kde sa dve hodiny deja dokázali krútiť okolo "ty si ma opustila a sľúbila si mi, že budeš so mnou navždy" a "ty si sa vyspal s inou a to je strašná zrada, to ti nikdy neodpustím" - všetko to umelo vymyslené koncepty, ktorými sa ľudiz šikanujú a samozrejme že ich porušujú - pretože sú proti človeku. Nezmyselné konflikty vo vzťahoch postavených na umelých citoch a pocitoch, ktoré nepatria do ľudského sveta, no masy sa ich pokúšajú riešiť, alebo dosiahnúť - pretože tak im to ukázali v televízii.

Klinec do rakvy zatĺkol zázrak internetu. Načo komunikovať, odpovedať na otázky, pomáhať si navzájom? Pomôž si sám, nájdi si to na internete. Veď - všetko je na webe. Na webe je presne to isté čo v médiách. Balast sa strieda s pornografickým ópiom, názory z ľudu sú moderované zodpovednými novinármi a dopĺňané účelovými vyjadreniami odborníkov. Stačí že vieme, že tam všetko je - ale pokúsil sa tam už niekto niečo nájsť? Načo? Internet mi pripomína bibliotéky snobských rodín. Nikdy nečítali žiadne knihy zo svojej zbierky, stačí že tam sú. Ak by chceli mohli by si ich prečítať. Ale nechcú. V ich prípade knihy aspoň existujú. V prípade internetu iba viera, že na ňom naozaj všetko je - v skutočnosti často chýbajú základné informácie. Ale čo by sme robili, keby sme niekam nemohli zvlaiť svoju zodpovednosť. Povedať "nájdi si to" je ľahšie, než dať človeku skutočne hodnotnú informáciu. Len preto, že sme ľudia, lebo je to... tá hodnota sa stratila.

Unifikácia už neprichádza len vo forme globalizácie, ale v spoločnosti existuje tendencia vrátiť sa späť k rovnošatám. Lekári biele plášte, úradníci biele košele a kravaty. Symbol, že zapadajú do davu, že sú ochotní sa podvoliť. Pracovník nemá byť výnimočný, má byť taký ako všetci ostatní - mravec v mravenisku firmy. Každý jeho výkon, príspevok, je úspechom firmy, nie jeho vlastným. Tu sa všetky distópie, aké kedy dokázalo ľudstvo vymyslieť, uskutočňujú v podobe nášho pracovného sveta. Niekedy dokonca unifikujeme i to, čo nebolo tak jednotvárne v komunizme. Príkladom nech sú nám železnice, alebo autobusová doprava. Kým za socializmu boli všetky sedacie vozne zelené a spacie modré, rušne existovali v tmavočervených, ale aj zelených, modrých a iných variantoch - deväťdesiate roky z nich spravili prehliadku tropických papagájov (niektoré rušne si samé vyslúžili prezývku Kakadu) - dnes ich všetky premaľujeme na unifikovanú červeno-sivo-bielu. Podobný osud stihne i naše autobusy. Niekedy modro-biele - po prevrate strakaté od výmyslu sveta - a dnes, zasa ich z nejakého dôvodu chceme ujednotiť - červenosivé. Červená, farba ktorej sme mali za socializmu plné zuby je znova na scéne. Agresívna, vzrušujúca, pudová - ako taká by mala byť používana s mierou - pre výnimočné chvíle a situácie. A sivá - farba nudy, prázdna, fádnosti, monotónnosti (vraví sa "bezfarebná masa", "šedý priemer", "sivý deň") a hlavne unifikovanosti - je dnes diktovaná módou. Je lacná - predajme ju ako hit sezóny! Naviac, vzbudzuje v ľuďoch letargiu, poddajnosť - tak sa s nimi ľahšie narába.

Zaujímavý nechcený vtip dnešnej doby som nazval štvorčekový jav. Slovensko sa akoby zaľúbilo do hranatosti. Stavia ešte pravouhlejšie a fádnejšie domy, ako paneláky za socializmu. A naše hyperkreatívne agentúry? Za milióny vymýšľajú logá pre firmy, ktoré by dokázalo navrhnúť aj malé dieťa. Štvorec jednej farby s textom. Minimalistické - ale samozrejme revolučné, inšpiratívne, inovatívne, dynamické, moderné, vkusné... použijúc všetky chvály, ktoré odborní kritici dnešnej doby dokázali vymyslieť. Nepochybne trvá mesiace, kým také komplikované logá dokážu vymyslieť - v celých tímoch tvorivých pracovníkov... Veď sa len pozrime, či aj bez textu neidentifujeme známe telekomunikačné spoločnosti, banky, politcké strany, mestá, alebo dekoráciu kaviarní...

Tieto logá akosi symbolizujú štvorcové myslenie dnešného človeka. Obmedzené, primitívne, zjednodušujúce, škatuľkujúce. Ak symbolom minulosti bol kosák a kladivo, či červená hviezda - symbolom dneška nepochybne bude štvorec. Ale predsa, sme schopní uveriť, že toto všetko je moderné. Tak ako nespočet zahraničného výraziva, ktorým sme zajali svoj jazyk. Sám si uvedomujem, že kto chce pôsobiť odborne, musí používať odborné (teda latinské) termíny. Kto chce vyzerať cool, musí používať anglikanizmy. Veď sa len pozrime, kde dnes žijeme. V rôznych plaza, palace, center, park, city - s prívlastkami business, amusement, shopping - ktoré charakterizujú náš obmedzený spôsob chápania toho, ako sa dá žiť, čím možno život naplniť.

Čakanie na smrť

Skúsme pre začiatok pouvažovať, ako by sme mohli obrátiť toto nikomu nie-prijemné smerovanie krajiny bez toho, aby sme museli zlikvidovať našu blahoslavenú demokraciu, alebo trhové prostredie. Kam sa môže pohnúť trh v hraniciach svojej definície? K väčšej ľudskosti, solidarite...? Nepochybne, jediná cesta, ktorú zatiaľ krajiny sveta vynašli sú sociálne regulačné mechanizmy. Samozrejme, to si vyžaduje zdaniť nie síce veľkú, ale vplyvnú skupinu bohatšej vrstvy obyvateľstva a peniaze ponúknuť slabším vrstvám vo forme hotových sociálnych programov. To si nepochybne vyslúži rôzne "protitrhové" nálepky (ohrozuje spravodlivú hospodársku súťaž, práva na súkromné vlastníctvo), lenže nad to sa ľahko povznesieme ak si uvedomíme, že trh a súkromné vlastníctvo nie sú žiadne hodnoty a naviac, hospodárska súťaž nebola nikdy a ani nebude vo svojej čistej podobe spravodlivá. Súťaž je de facto systém chorý sám o sebe.

Iný spôsob je prerozdeliť peniaze chudobnejšej časti obyvateľstva, ktorá si tak bude môcť dovoliť drahé komerčné služby - čo je liberálnoekonomická fikcia. Drahé služby trhu sú drahé len preto, že niekto nadhodnotil cenu materiálov i práce - pre svoj súkromný zisk. Väčšinou tak, že mu stačí jeden zámožný klient do týždňa aby pokryl svoje potreby, nemá záujem o ľudomilskú službu ďalším - ktorá ho len oberie o čas. Je to chorba, na ktorej zlyháva akékoľvek spoločenstvu-prospešné podnikanie - túžba zbohatnú hneď. Radšej zarobiť jednorazovo tisíc korún, než vykonať desať rovnakých úkonov po sto. Prvý prístup však vytvára luxusnú službu dostupnú úzkej vrstve obyvateľstva, len ten druhý možno označiť ako dostupnú spoločenskú službu. Bez regulácie však nemožno ľudí s takmer nulovým ekonomickým vzdelaním a sociálnym povedomím donútiť začať fungovať tak, aby spoločnosť sama o sebe mala svoj zmysel - ja pomôžem Tebe a ty pomôžeš mne.

Ide tu priam o defincíiu toho, čo je žiaduce. Chceme aby z pokroku ťažili prospech všetci, alebo len úzka skupina ľudí, ktorá bude živiť v mase (ktorá si môže dovoliť nanajvýš prežitie) ideu, že zopár fikaných jednotlivcov sa môže vyšplhať po hlavách ostatných ku nim nahor? Funguje hospodárstvo a obchod kvôli tomu, aby jednotlivci vykazovali zisk a žili mnohonásobne luxusnejšie na úkor ostatných? Alebo ho máme na to, aby sme vytvárali prácu a prostredníctvom nej služby - pričom službu iných si môžme dovoliť za zisk z práce? Aj keby sme nikto nemali zisk, ale každý by si mohol dovoliť potrebné množstvo služieb ostatných - bolo by to zlé? Je to vojna o základnú definíciu. Podnik funguje za účelom zisku, alebo podnik vytvára pracovné príležitosti a kvalitnú službu/produkt? Bez hodnotového posunu sa nekonečné spory ekonómov, politikov a podnikateľkého plebsu nikdy neskončia.

Podobne sa pozrime, či sa môžeme niekam pohnúť v pätovej situácii našej demokracie. Situácia pred minirevolúciou v 1998: mečiarovci verzus antimečiarovci. Po roku 1998 riešime zdanlivý spor pravice a ľavice - v skutočnosti je to znova deformovaný boj dvoch veľkých osobnostných táborov, ktoré samozrejme bojujú aj medzi sebou. Pre americkú demokraciu je charakteristický iný zvláštny jav. Majú len dve pravicové strany, niekto ich nazýva aj dve pravé krídla jednej strany - konzervatívne-republikánske a liberálno-demokratické. Rozdiely v politike sú minimálne. Európska scéna je zasa príznačná zápasom medzi ľavicou a pravicou - medzi sociálnym a darwinistickým prístupom k ekonomike ako i celej spoločnosti. Tieto dva základné zápasy sú všetko, čo demokracia zatiaľ dala svetu.

Konzervativizmus znamená na jednej strane obranu pred bezhlavým vrhaním sa na všetko nové - bez úvahy aké následky to bude mať na charaktere ľudí i občanov. Paradoxne, konzervatívci najviac podporujú liberálny trh s jeho ťažkým individualizmom. Takáto strana nepochybne trpí veľkou schizofréniou. Proti liberalite v spoločnosti, no za liberalitu v ekonomike. Mohla by si najskôr vyriešiť svoj vlastný duševný problém, než sa obráti na občanov s prosbou o dôveru. V skutočnosti je celá konzervatívno-liberálna vojna zbytočná. Jeden inteligenný človek (nieto ešte politik - vedúci spoločnosť) by mal mať oba tieto postoje v sebe. Mal by vedieť že spoločnosť sa potrebuje vyvíjať, posúvať preč z ustrnulých práchnivých konceptov - no zároveň musí mať v rukách svoju minulosť a ľudské hodnoty. Vedieť prijať i zamietnúť nové, udržať i prekonať staré. Je to základná životná vedomosť, žiadna vysoká filozofia. Podobne i ľavicový (sociálny) a pravicový (trhový) princíp by mal každému z nás byť vlastný - aby sme dokázali robiť zdravé, pragmatické, funkčné, no stále ľudské rozhodnutia. Pomôcť sebe a neublížiť pritom ostatným. Myslieť individuálne, ale zároveň i spoločensky. Byť jedinečným človekom, ale i súčasťou ľudskej rasy - so všetkým dobrým čo zatiaľ dokázala rozvinúť.

Podoba našej politickej scény? Extrémista v každej lavici. Časť obyvateľstva neoblomne volila svojho Mečiara - bez úvahy nad tým, či je jeho smerovanie žiadúce celou spoločnosťou, ba čo viac, či má vôbec nejaké smerovanie. Či robí dobré, alebo zlé kroky, vládne demokraticky, alebo autoritatívne - volí ho tá časť obyvateľstva, ktorá neuvažuje kriticky - majú svojho pozemského Boha a toho volia skrátka... na just. A my ostatní čakáme, kým táto staršia generácia vymrie. Časť starešiny je už taká zúfalá, že volí radšej komunistov - žiadnych demokratických, reformovaných (ako v Česku), ale tých, ktorí by najradšej obnovili starý režim. Ďalšia časť volí národné strany - s rovnakou percentuálnou podporou. Na každého človeka, ktorému je jedno, či je politika pravicová/ľavicová konzervatívna/liberálna demokratická/totalitná ale hlavne že je "maďarská" pripadá jeden človek, ktorý zasa volí národnú stranu, ktorá tiež nevykazuje žiadne praktické politické úvahy. Bojujú len proti maďarom - svoju malú, bezvýznamnú vojnu o nič. Ako sa ich všetkých zbaviť? Vytvoríme pre nich Národnú prírodnú rezerváciu Národné Slovensko a tam ich všetkých zavrieme? Nižšia stredná vrstva má svoju ľavicu, ktorá bola donedávna stredom - lenže pôvodnú ľavicu sa na Slovensku úspešne a záhadne podarilo na prelome milénií zlikvidovať. Možno bola mentálna úroveň obyvateľov tak nízka, že ani netušili o čo ide. A nakoniec ostáva smoánka národa, ktorá volí mäkší, alebo tvrdší variant liberálnych ekonómov - slovenské modré strany. Z nich sa vymyká ďalší schizofrenický unikát - kresťanskí demokrati. Kresťanstvo je totalitná hierarchická organizácia, ktorá vnucuje svoju pravdu, morálne hodnoty, spôsob života všetkým - je postavené na ideológii, na dogme. Demokracia sa rada charakterizuje slobodou žiť svoj život tak, ako človek uzná za vhodné - teda slobodne, s právom na iný názor a jeho obhajovanie. Demokracia sa s kresťanskou totalitou vylučuje. Strana ktorá bude demokratická musí zanevrieť na kresťanskú dogmu neomylnosti - a naopak, kresťanská strana nedokáže robiť demokratické rozhodnutia. Limituje ich svojim svetonázorom, desiatimi prikázaniami. Ako vidno, každá skupina obyvateľstva čaká na vymretie (alebo zázračné osvietenie) tej ostatnej "hlúpej časti" populácie. Každá vrstva volí svoju vlastnú stranu, ktorá má obhajovať záujmy len jej samej - na úkor všetkých ostatných. Nechápeme, že všetci títo obyvatelia sú Slovensko, že všetky tieto názory a postoje sú Slovensko a že viesť Slovensko môže iba niekto, kto toto všetko pojme do seba? Lenže, kedy vymrú všetky babky-demokratky, všetci fašisti, nacionalisti, nacisti, Maďari, pravicoví ekonómovia, komunisti...? Až keď vymrie celé Slovensko. Možno sem príde bývať nejaký inteligentnejší národ, ktorý bude schopný fungovať ako spoločnosť.

V skutočnosti nám chýbajú všetky strany. Skutočná ľavica, skutočná pravica, skutoční konzervatívci, skutoční liberáli. Takí, ktorí dokážu zo svojich smerov dať politke to lepšie a pritom sa vedia povzniesť nad tiene svojich ideológií. Každá je predsa len potenciálom - schopným slúžiť, ale aj panovať a zotročovať. I v ideálnej podobe je demokracia nemotorný systém. Prečo musíme živiť nadštandardnými platmi (aby sme znížili vydierateľnosť a korumpovateľnosť) stopäťdesiat poslancov, ďalších ministrov, úradníkov a členov strán - keď všetky tieto základné i ďalšie politické postoje by mal v sebe mať jeden priemerne inteligentný človek? Vládnuť by nám predsa mali inteligentní ľudia, nie kadekto, však? A vôbec, kto hovorí, že každé smerovanie má byť zastúpené len toľkými poslancami, aká je jeho popularita medzi obyvateľstvom. Predstavme si, že vytvoríme parlament, kde každá strana bude mať trvale pevný počet kresiel. A samé si budú voliť to najlepšie, čo sa medzi nimi nájde. Na vlastnú päsť predsa fungujú už dnes. Politická moc bude sformovaná tak, že bude demotivujúce ju vykonávať - nebude mať žiadne finančné výhody.

Jedným slovíčkom som sa predsa ešte nezaoberal. Kým komunizmus mal svojich "buržoáznych nacionalistov", "diverzantov" a "imperialistov" - obvinenia, ktoré znamenali mnohoročný výlet do pracovného tábora, alebo priamo do neexistencie (inštitúciu ako Nebesá vedeckí socialisti nemali), dnes na stupnici rôznych očiernení tróni samozrejme "terorista". Už to nie je len človek, ktorý pre vlastnú ideológiu neváha napáchať enormné finančné škody, prípadne brať ľudské životy - postupom času sa dostávame do blaženého stavu, keď je za teroristu označený každý, kto sa nejakým spôsobom prieči režimu, systému, odmieta hodnoty trhu a najmä demokracie. Ktosi vymyslel záhadnú ekvivalenciu - ten kto je terorista neznesie demokraciu a tým pádom, všetci, ktorí neznesieme demokraciu sme teroristi...

Ozaj, položil si niekto niekedy otázku - dá sa súčasný systém vôbec zlikvidovať? Nie, že by sme to hneď chceli, len či by a to dalo? Zaiste, odpovedia mnohí - ale kto by to robil? Zoberme si príklad predošlého systému - bol totalitný, pre mnohých horší než ten dnešný, ľudské práva sa utláčali vo veľkom - a predsa, nastal deň D, prišiel generálny štrajk a režim povolil. Môžeme sa doťahovať na tom, či z ľudomilstva (ľudia sa hromadne "vyjadrili", že ďalej to takto nepôjde), alebo zo strachu - keďže mocná podpora, Sovietský zväz, sa práve zrútila. Podstatné je, že takto spätne môžme posúdiť, že sa zlikvidovať dal. Ako dobre. A čo ten dnešný? Nebude to s ním ako s internetom - teoreticky by sa dal, ale nikto to nespraví - prečo, veď je to ten najlepší systém, aký môžeme mať. "Demokracia=dobro." Každý kto by to robil by bol označený za teroristu, ktorý chce ľuďom zobrať demokraciu, teda i slobodu - bol by to kriminálnik. Keď si to tak vezmeme, je zaujímavé žiť v systéme, ktorý zrušiť a nahradiť niečim lepším nemožno, pretože by to ani nikto nechcel, pretože je to to najlepšie zriadenie na svete. Už zasa... Mimochodom, ak ma niekto označí za teroristu, autokrata, ktorému su cudzie demokratické hodnoty - je mi ho ľúto. Ja som dokonalým produktom demokracie a trhu.

Škaredé, podrývačné otázky

Ľudia nedokážu počúvať, keď im čokoľvek predkladajú ako tvrdenia. A predsa, médiá i politici objavili spôsob, ako nám podsúvať "samozrejme fakty" bez násilia, tak, že si to ani nevšimneme. Často k nám prichádzajú vo forme tvrdení, nad ktorými sa smieme zamyslieť, no tie už samé stoja na faktoch, ktoré nikto nespytuje, predpokladá sa, že je to samozrejmé. Napríklad: "Ale to nemôžete, to predsa tvrdili už komunisti." Nuž, to nad čím sa môžeme zamyslieť je, či sa predmet sporu "môže alebo nemôže". Je úmyselne vztiahnutý na slovo komunizmus, ktoré je predsa samozrejme chápané ako zlé. "Ak to dovolíte, bude to nekresťanské." Znova, predmet sporu vztiahneme na slovíčko kresťanstvo, ktoré je predsa všetkými považované za dobré. Keď takto zneužívame dobré a zlé slovíčka, axiómy nad ktorými sa už nikto nezamýšľa - je to obmedzenosť, no stále ju môžeme zdokonaľovať. Často sa stane, že istým tvrdením, ktoré ani nepredpokladá spor, očakáva sa že ho prijmeme, je nenápadne nový pojem označený za dobrý alebo zlý, alebo "nejaký".

Tu už pomôže len jedno. Vrátiť sa k starej dobrej metóde nezodpovedaných otázok. Tie ľudia nemajú radi takisto - pretože ich nútia uvažovať, hľadať odpovede sami. A na to už dnes nikto nemá čas. Ale kam by sme sa posunuli, keby namiesto štandardných rozhovorov, ktoré majú dopredu známy začiatok, priebeh i koniec - mohli počuť osobnosti lámať si hlavu nad otázkami, ktoré doteraz nikto nepokladal za dôležité, alebo odpovede na ne boli dosiaľ "všeobecne známe".

V čom bol komunizmus zlý? Čím bol zlý? Nedeje sa to isté na inej úrovni dnes? Bol to vôbec komunizmus? Alebo len nepodarená totalita? Je zlá samotná idea komunizmu? Je zlá sociálnosť? Ako to plánovali prvé osobnosti – Marx, Engles, Lenin? A ako to dopadlo? Ako funguje trhový mechanizmus? Aká je jeho utópia - a môže takto fungovať medzi skutočnými ľuďmi? Aké sú jeho obmedzenia, akým spôsobom je poistený? Funguje v spoločnosti solidarita? Je systém založený na súťaži, výhre a prehre, štvaní ľudí v továrniach, na hypotékach a nesplatiteľných úrokoch dobrý? Naozaj sme nevymysleli nič lepšie než demokraciu? Sme slobodní vo vzťahu k systému? Môžeme ho kedykoľvek slobodne nahradiť iným? Nahradiť politikov inými? Nie teoreticky, dá sa to uskutočniť prakticky? Môže existovať systém bez politických väzňov? Má niekto pocit, že sme vo vzťahu k našej ekonomike slobodní? Kam smerujeme, čo budujeme spolu, aká je myšlienka národa, idea života? Boh, bohatstvo...alebo ľudské šťastie, naplnený život, duchovné zveľaďovanie sa? Aká je Európa? Nie je stále rozdelená na otrokov a otrokárov? Prečo bola vytvorená únia? Čo nám môže dať a čo nám za to vezme?

Bez hanby

Zmeny systému sú ľudstvu tak prirodzené, ako dýchanie. Už i starý I-ťing, ak si ho prečítame ako sekvenciu, obraz po obraze, naznačuje ako všetky ľudské záležitosti postupne vznikajú, rozvíjajú sa, vrcholia a neodmysliteľne upadajú. Každý režim, každý systém, každé usporiadanie spoločenstva je na svojom konci neznesiteľné. Možno ani nevieme pomenovať prečo, stačí že v ňom nová generácia nevie a nechce existovať. Chce väčšinou viac slobôd, alebo viac obmedzení - tak sa striedajú vlny tuhších a uvoľnenejších vlád. Príkladom nech je nám islamský svet - v sedemdesiatych až deväťdesiatych rokoch, keď sa dostal na svetovú scénu ako významný hráč, sa ním prehnala veľká vlna reformácií. Islamský svet chcel patriť do modernej spoločnosti dvadsiateho storočia, chcel prekročiť priepasť medzi stredovekom v ktorom sa ešte stále nachádzal - v usporiadaní rodiny, moci, netechnizovanosti, lipnutí na náboženskej dogme, vo forme práva - a moderným dneškom takzvaného "západného sveta". Tak sa rôznym spôsobom, rôznou rýchlosťou dali do veľkých revolučných, občas i krvavých zmien. So všetkým čo k tomu patrí - modernita priniesla výhody, luxus, ale zároveň i zväčšenie kontrastu chudoby a bohatstva (veď chudoba je skôr "nemať to, čo má ten druhý"), zároveň úbytok solidarity, nástup bezcharakterného individualizmu, bláznivého trhu a samozrejme - pocitu vykorenenia od základov.

Ľudia sa začali cítiť cudzincami na vlastnej planéte. Narodíš sa, máš sa vyučiť, dve tretiny života stráviť v továrni a po krátkom dôchodku zomrieť. Rodíme sa ako materiál, ako vydesené kuratá na slepačiu farmu - ktoré sa ani nestihnú spamätať a už sú spracované. Necítime kam patríme, žiadne spojenie s minulosťou, predkami, zakorenenie v nejakej konkrétnej kultúre. Že toto nie je len nejaký spirituálny blábol, ale čosi životne dôležité sa presvedčujeme dnes. Extrémnym príkladom nám môže byť Írán - obyvateľstvo sa vzbúrilo proti prílišnej modernizácii a hlavne westernizácii - presne proti tomu, čo zažívame my dnes. Západné výrobky, západná kultúra, západné obliekanie, západné slovíčka - a kto sme my? Skončilo sa to ohavným teokratickým režimom, kde každá ľudská vlastnosť je utláčaná a perzekuovaná všemocným náboženstvom. Pretože náboženstvo, hocako umelé a nezmyselné, je často jediné duchovno čo ľudia poznajú.

I v liberálnejších islamských krajinách (ktoré nie sú v chaose náboženského teroru len vďaka diktátorom a tajnej polícii) môžeme badať zaujímavý jav: Matka oblečená v džínsoch, s rozpustenými vlasmi a líčením západného typu - a dcéra dodržiavajúca hidžáb. Mladí sa vždy chcú vzbúriť proti rodičom, často robiť veci presne naopak než oni. Ak boli rodičia liberálni, oni budú konzervatívni, ak boli rodičia príliš zkosnatelí, oni zasa budú rebelovať. Dospelosť potom prinesie pochopenie, že ísť "presne opačnou cestou" je zasa len extrémizmus, ktorý si vynúti extrémizmus ďalšej generácie. Toto je varovanie i pre dnešný systém, ktorý mnohí stavajú ako náprotivok komunizmu. Dospelosť je zobrať si od rodičov, od predošlej generácie, z minulosti, to dobré a to zlé napraviť. Hľadať stred.

Keď režim príliš zatuchne, nová generácia ho zlikviduje. Príde so svojimi novými hodnotami, víziou lepšieho a krajšieho sveta. Reformuje sa, napráva - a robia sa ďalšie chyby. Nakoniec príde doba, keď sú so sebou neskutočne spokojní - všetko čo zamýšľali vybudovali, alebo prišli na to, že sa to vybudovať nedá. Začnú trpieť chorobou tých, ktorí dokončili dielo. Čo teraz? Začnú sa nudiť, vymýšľať obmedzenia niektorým skupinám ľudí, vymýšľajú si morálne hodnoty a zákony. Postupujú proti svojim pôvodným ideálom. Je to prirodzené - ak prídeme na vrchol hory, každá cesta ďalej vedie iba smerom dole. Spoločenstvo na vrchole, ideálny blažený stav - sa môže ďalej už len rozpadať a hrútiť. "Všetko je usporiadané, všetko ide akoby samo od seba, všetko funguje. To nás zvádza k tomu, aby sme ochabli, aby sme poľavili v jednotlivostiach. Táto ľahostajnosť je koreňom všetkého zla." Tým som voľne odcitoval I-ťing, hexagram "po dokončení". Samozrejme, ako dodáva, tento zákon nie je nevyhnutnosťou (tak ako každý zákon). Kto ho pozná a rozumie mu, môže mu predchádzať.

V jazyku západného človeka tento jav nazývame establishment. Zriadenie, usporiadanie - s trochou negatívneho nádychu. Establishment je zároveň akási prílišná tuhosť, a ztuchlosť. Establishment vyzýva k tomu, aby ho niekto narušil, aby ho ľudia zvrhli. A tak prichádza nová generácia, ktorá má presne tie isté pocity ako predošlá - predtým, čo zvrhla svojho vlastného strašiaka. A história sa opakuje. Kým sa nepoučíme...

Generácie ktorá nám predchádzali - zvrhli feudalizmus, fašizmus, ranný komunizmus päťdesiatych a šesťdesiatych rokov i ten umierajúci - v povestných osmičkových rokoch. Tá bezprostredne pred nami mala svoj slávny deň počas Zamatovej revolúcie. Zrušili komunizmus, totalitu, plánované hospodárstvo - pretože sa ulakomili na spústu hračiek, o ktorých počuli, že ich na západe majú. Televízory, satelity, umývačky riadu, automatické práčky, luxusné domčeky so žiarivou fasádou, plné hypermarkety tovaru. Zlý komunizmus im ich hračky nechcel dať - a tak ako ktorékoľvek dieťa, ktoré je bez citu ochotné vymeniť svojich rodičov za bohatších (deti sú prirodzene kruté, než sa naučia žiť v spoločnosti), vymenili sme režim. Takisto sme sa ulakomili na slobodu na západe, slobodu voliť, cestovať, povedať čo si zmyslíme... bez toho, aby sme sa ulakomili, čo i len mali poňatia o zodpovednosti ktorá je s tým nevyhnutne spojená. Chceli sme hračky a cukríkuy - bez ohľadu na cenu, ktorú stoja. A tak sme sa besne vrhli do obchodov...

Táto generácia dnes dosiahla svoje. Majú všetko bohatstvo, platia zaň neúmerne veľa - stratou voľného času, ľudskosti, pracovného i rodinného prostredia, skutočných hodnôt (umelé rodiny v umelých satelitných štvrtiach nie sú ich najlepším príkladom), radosti zo života, poňatia o šťastí. Na svoj výkon - zrušenie strašidelného režimu - sú patrične hrdí. Neustále nám to pripomínajú, už dvadsať rokov. Snáď preto, že dnes sa nežije tak dobre ako plánovali, nežije sa vôbec dobre - cukríky sú príliš trpké, hračky pridrahé - preto musia dnešok vzťahovať k niečomu ešte horšiemu. Ich dnešok nevyžije sám zo seba - prstom ukazuje na minulosť a a výdatne sa priživuje na budúcnosti. V skutočnosti by sa za svoj hrdinský čin mohli tak trochu hanbiť. Za detské chamtivé dôvody, s ktorými zlikvidovali (a nie zreformovali) predošlý režim.

A predsa, pre mnohých sú toto nehorázne komunistické bludy. Veď všetko je v poriadku, systém funguje, drobné chybičky priebežne odstráňujeme... Systém funguje, v rámci svojich pravidiel a hodnôt. Ak uznáme že za 50 percentný výkon dostane žiak jednotku - v rámci nastavenia bude výborný. Bohužiaľ, hodnoty a pravidlá systému ako také sú mizerné. Bohatí páni sa nepochybne môžu domnievať, že všetko je v poriadku. Stačí sa na zopár z nich pozrieť a zistíme koľko z nich trpí krátkozrakosťou. Nedokážu vidieť, že ich blahobyt je na úkor nedostatku u ďalších. Že nikdy nič v živote nedosiahli vlastnými silami - to neberiem ako kritiku faktu (veď na to tvoríme spoločenstvo, aby sme si navzájom pomáhali), ale kritiku ich viery vo vlastnú nezávislosť, ktorú zaháňajú až do extrému individualizmu.

Bohatý pán mal možno šťastné detstvo, rodičia mu kupovali hračky, podporovali jeho vzdelanie pomôckami - počítačom, keď ho ešte deväť z desiatich rodín nemalo - brávali ho so sebou na drahé poznávacie dovolenky, dopriali mu elitné školy, kontakt s cudzinou... A dnes má špičkový post, vďaka ktorému si môže dovoliť ešte viac "nevyhnutných" hračiek, zábavy a relaxu kdekoľvek od Azorov po Zanzibar. Preň systém funguje nepochybne dobre. Verí, že tvrdou prácou sa dá zarobiť na kopu krásnych vecí a všetci majú rovnakú šancu... ...lenže vyhrá len jeden. A krásne veci sa nezarábajú prácou, ale dedením, tantiémami, prípadne neférovým nastavením rozdielov platov managementu a nízkopostavených zamestnancov.

Tak to funguje kdekoľvek. Toho koho doktori úspešne "opravili" si môže myslieť, že medicína je liekom na všetko. Toho, kto zažil neúspech bielych bohov zasa o zmysle medicíny nepresvedčí nič. Stačilo by pritom uznať, že občas pomôže a občas nie. Na tom stavať, odtiaľ sa pohnúť ďalej. Podobne dokumentaristi našej doby - novinári, umelci, osobnosti - tí všetci ktorí sedia v pekných interiéroch, pozývajú si tam zaujímavých ľudí, pijú spolu džús, stretávajú sa na báloch a plesoch - a ešte im za to platia - môžu mať pocit, že doba je úžasná a vzrušujúca - a že systém je v poriadku. A presviedčať o tom priamo z obrazovky nás všetkých.

Čo tým ľudia vôbec myslia: "Každý sa musí spoliehať sám na seba. Ani mne nikto nepomohol. Prečo mám platiť na niekoho iného? Som nezávislý. Ja som si svoje peniaze zarobil, nekradol som ich."? Spoliehať sa sám na seba sa nedá. Každý vyhodený papierik niekto musí odpratať. Niekto nám pestuje a predáva potraviny, niekto vyrába papier, niekto dodáva elektrinu, vodu, benzín, niekto nás lieči. Neexistuje nezávislý človek. Nezávislí ľudia žili v praveku, keď ešte neexistovala spoločnosť. Tí si naozaj vo všetko pomohli sami. Áno, dá sa namietať - ale veď za všetky služby ostatných si platíme. Áno, to je len výmenný prostriedok - služba za službu. V každom prípade to nemení nič na fakte, že tieto iné služby pre nás robia druhí. Že sme na nich závislí. Že závislosť v istej kontrolovanej miere je, je dobrá a je nevyhnutná. Otázka je, ako sú nastavené platy. Nanešťastie upratovačka nemôže slobodne dohadovať cenu svojej práce. Šéf firmy a vysoký management si však svoje vlastné ocenenie určuje sám. Rozdiel medzi nimi je podstata problému systému. Záleží len na tom, ako tento rozdiel ocenenia, alebo nepomer práv zamestnancov a zamestnávateľov nazveme. Ak ho nepomenujeme kradnutie, ale iným slovíčkom - a toto slovíčko zlegalizujeme - nebude to už krádež. Aké jednoduché!

Toľko na margo trhu a teraz späť k demokracii. Tá zlyhala už v samom antickom Grécku. Bola naviac postavená na otroctve. Niekto musel zabezpečovať stravu, energie, služby - aby si privilegovaná menšina mohla užívať a zabávať sa volením a nekonečným hádaním sa. Ani starí Peržania, so svojou zhovievavou totalitou (náboženská a kultúrna sloboda, zrušenie otroctva) sa nemohli na otrokársku demokraciu pozerať. Nevedeli vystáť hádajúce sa mestské štáty a rodinné klany, ktoré sa chodili striedavo sťažovať jeden na druhý.

Systém ktorý máme dnes je ešte odpornejší, než ktorýkoľvek predtým. Nie je revolučný, nie je prevratný (je skôr nezvrhnuteľný). Je zúfalo normálny. Je zúfalo dobrý a zúfalo presvedčený o tom, že je najvhodnejší. Nepoužíva silné slová, lebo slová zamieňa a vymieňa. Nazýva veci pojmami pre úplne iné veci, a nadôvažok realizuje niečo úplne iné. Neprenasleduje, ale buď verejne zosmiešňuje, alebo potichu odstraňuje. Samozrejme nevyhnutnými zložkami fungujúceho demokratického štátu.

Čo vy na to? Demagógia! Dovolím si použiť to isté slovo, ktoré používate, keď nechcete argumentovať. Len niečo zmiesť zo stola (veď čo keby to znamenalo že sme sa mýlili, že máme čosi nepekné na zodpovednosť). Toto jedno slovko Vám nedarujem. Hľadajte si iné.

Generácia, ktorá si vydupala svoju revolúciu a svoj lepší svet svoje dielo dokončila. Teraz už len chce, aby sme sa z neho tešili. Aj keď nám nie je do smiechu. Trochu mi pripomínajú staré filmové divy - ktoré sa pomiatli na konci svojej éry. Ako Norma zo Sunset Boulevard - ktorá ešte stále žije pred kamerou (hoci len vo svojich predstavách). Nerozumejú, že doba postúpila. Ich raj sa zmenil na establishment a je načase ho vymeniť. Nie! To nedopustia. Demokraciu nemožno nahradiť, je to ten najlepší systém zo všetkých. Ako Pani Goebellsová, ktorá povraždila najprv svoje deti a potom odišla aj so svojim manželom - lebo "vo svete bez národného socializmu by sa nedalo žiť". Nech nežije nikto, ani my. Najprv zničili svoje deti a so sebou nechali ľahnúť popolom celú krajinu.

Ani vo svete bez demokracie sa určite nebude dať žiť. Že či môžem tak narábať so slovíčkom "demokracia"? No dnes má všetko len hodnotu písaného slova. Za slovami nie sú už žiadne pojmy, ak áno, tak úplne cudzie. Jedna vec je čo by demokracia mala byť (čo si predstavujeme aby bola), druhá čo znamená a tretie to, čo ľudia boli a sú naozaj schopní uskutočniť. Otázka je kto sa vzbúri? Sníva niekto dnes svoju víziu o lepšom svete? To akosi vyšlo z módy.

Aby sme raz neboli známi ako
generácia, ktorá sa proti ničomu nevzbúrila.