Eko to vysvetliť?

2.0.13

Zložitá veda pre jednoduchého človeka

"Všetci majú rovnaké šance vyhrať..."
"... ale vyhrať nakoniec môže len jeden."

Ekonomika: Hospodárstvo a obchod - sústava výrobných a výmenných vzťahov - spolu s výrobnými prostriedkami a výmennými hodnotami - tovarmi, službami a ľudskými aktérmi.

Ekonómia: Vedná disciplína zaoberajúca sa ekonomikou - tak pozorovaniami, matematickými, fyzikálnymi a sociologickými popismi, ako aj hľadaním mechanizmov, ktoré upravujú jej fungovanie.

Ekológia: Oikos vo všetkých "eko-" oboroch znamená dom. Kým ekonomika a ekonómia odvádzajú svojú druhu časť od nomos - zvyk, zákon - či némo - manažovať - ekológia sa opiera o logos - vedu - ktorá študuje domov, ktorý sa v jej poňatí stáva širokým pojmom popisujúcim životné prostredenie. Ekológia skúma vzájomné vzťahy rôznych foriem života a tiež ich vzťah k svojmu okoliu.

Ekosystém: Predstavuje previazaný celok všetkých organizmov aj neživých zložiek konkrétneho miesta či oblasti - v ktorých všetky časti vzájomne závisia - podobne ako jednotlivé orgány a prvky v tele. Mytologicko-duchovným pojmom pre ekosystém celej Zeme - s dušou - je Gaia.

Planéta je domov, domov je ihrisko, obchod je hra

Štyria remeselníci, alebo štyri podniky, ktoré sa špecializujú na jeden druh tovaru. Jeden pestuje kukuricu, druhý chová kurence, tretí ťaží (páli) uhlie a štvrtý vyrába nástroje. Každý však vyrobí viac než potrebuje - a preto môže svoj nadbytok vymieňať s ostatnými, pre lepšiu kvalitu života. Ba čo viac, produkty práce druhých navzájom vyslovene potrebujú. Chovateľ potrebuje krmivo, uhliar (a nielen on) jedlo (alebo ťažnú silu, ak by nešlo o kuratá, ale napríklad kravy, či kone, alebo robotníkov), kováč uhlie a poľnohospodár zasa náradie. Ako budú tieto nadbytky navzájom vymieňať? Buď sa dohodnú na barterových výmenných hodnotách...

Barter predstavuje problém stanovenia
výmenných pomerov

...alebo si vytvoria výmenné platidlo a dohodnú sa na cenách. Ale nenavrávajme si, že problém porovnania hodnoty tovarov (za koľko košíkov kukurice vymeníme jednu kravu) sa stratil. Len ho naoko rozdelíme na dve časti - akú peňažnú hodnotu má jeden tovar a akú druhý. Prečo takú a prečo nie inú (ne)riešia rôzne teórie hodnoty, ktoré rozoberám v ďalších článkoch. Vydávať peniaze obchodníkom a zároveň spotrebiteľom môže pomôcť banka. Či už súkromná, alebo centrálna "pod kontrolou vlády".

Sféry ekonomického života
Každý niečo vyrába, nadbytok vymení za to,
čo mu chýba.

Výmena prebytkov vlastnej remeslnej činnosti.
Nastavenie hodnoty tovarov je vzájomnou dohodou,
pričom množstvo peňazí v obehu určuje rovnováhu.

Ak by chceli niektorí účastníci výmeny peňažný zisk,
musia ho vymáhať od zákazníkov - a tí su tak nútení predávať
ešte drahšie, aby zarobili na zisk toho pred nimi, aj svoj.

V jednoduchom prípade, kde ešte niet bánk - a obchodujú len remeselníci navzájom - si predstavme, že sa nebudú usilovať o rovnováhu výmeny (tovarov a obeživa) a vyrovnanú obchodnú bilanciu. Čo ak budú chcieť zisk, z ľubovoľných absurdných dôvodov - napríklad sporiť, alebo bohatnúť, môcť si dovoliť kúpiť viac produktov druhých. Prvý chce zarobiť 5%, musí teda nakúpiť za 100 a od svojho zákazníka si pýtať 105. Ďalší, ak nakúpi za 105 a chce zarobiť tiež 5%, musí si od svojho zákazníka vypýtať 110. A takto sa "čierny Peter" posúva... V uzavretom systéme však niekto v tejto reťazi vyjde skrátka. Nebude mať dosť peňazí, aby výnos z jeho práce vyrovnal náklady a tobôž nie priniesol zisk.

Pri konečnom množstve peňazí (hodnôt) jednoducho platí, že ak niekomu zoberieš, inému pridáš. Tento systém nielen pripomína Zem, ale je skutočne vtesnaný do uzavretého sveta našej planéty. Je na ňom konečné množstvo materiálov, presnejšie povedané energie, ktorá sa len preskupuje - do neživej hmoty, do živých organizmov a do práce. Podľa zákonov termodynamiky - energia nevzniká ani nezaniká, len mení formy. Hmota Zeme sa nezmenšuje ani nezväčšuje, iba preskupuje. Hodnoty predstavujú v ekonomike tovary a služby - ktoré vznikajú prácou (čo je spotreba energie), resp. opracovaním surových materiálov (s použitím energie) - a tieto hodnoty majú reprezentovať peniaze. Potom peňazí musí byť v ekonomike konečné množstvo, tak ako hodnôt, tak ako energie:

Uzatvorený ekonomický systém,
ktorého výmenné hodnoty reprezentujú tie skutočné,
predstavuje konečný balík peňazí

Tie možno rozdeliť rovnomerne...

...alebo nerovnomerne,
ak niekto dostane viac, iný menej,
ak niekto získava, tak len na úkor druhého.

To, že niekto dostane viac a druhý menej ešte nie je samo o sebe zlé. Ak je tento nepomer vyjadrením rôzneho úsilia a lenivosti, množstva vykonanej práce (Marxova definícia hodnoty), či vytvorených hodnôt ((neo)klasická, (neo)liberálna definícia) - je v poriadku odmeniť pracovitejšieho viac - a ten, komu stačí menej peňazí a proti hodnôt, zasa môže pracovať menej. Odkiaľ sa však berie porovnanie hodnoty (okrajovej užitočnosti) rôznych tovarov a služieb, fyzickej a mentálnej práce, výrobných a riadiacich činností? Reálne existujúce porovnania sú len "veľmi serióznym" šarlatánstvom. Obvykle ich určujú tí, ktorí sami-sebe ohodnocujú svoju vlastnú prácu (pridanú hodnotu, okrajovú žitočnosť) viac, než prácu druhých.

Vráťme sa však ku kolobehu, v ktorom sa posúva čierny Peter. Prečo takmer všetci zaznamenajú zisk a posledný stratu? Dôvod je jednoduchý - toľko peňazí v ekonomike nie je. Ak chcú obchodníci zisky a takisto banka, ktorá ich dosahuje prostredníctvom úrokov z pôžičok, jednoducho do systému všetci vložili menej, než z neho žiadajú. Samozrejme, zahľadení do seba, "mňa nezaujíma odkiaľ na to vezmeš" - "ja orabujem teba, ty orabuj druhého".

Anomáliu vnáša do systému aj banka,
ktorá vydá do obehu konečné množstvo peňazí,
ale pýta si naspäť s úrokami viac, než ich naozaj je.

V kolotoči ekonomiky môžu obchodníci zarábať na úrok,
jeden od druhého, ale ten posledný v reťazi vyjde zkrátka,
lebo banka spolu od všetkých pýta viac, než všetkým dala.

Ak sa podobne ako banka správajú aj niektorí obchodníci,
pýtajúc si takú maržu, aby dosiahli svoj vlastný zisk -
- pôžičky z banky, jej úroky a aj manko posledného narastajú.

Môžeme sa spýtať: Načo tento zisk vlastne komu je? Čo s ním kto spraví? Peniaze, ktoré samé o sebe hodnotou nie sú - predstavujú len nástroj výmeny, hodnotu niečoho ďalšieho - si odloží? Za zisk predsa musí niečo nakúpiť - a teda vrátiť peniaze zasa do obehu. Pozrime sa na celý systém požičiavania, výroby aj obchodu ešte raz - na príklade bližšom dnešnej realite - už žiadni remeselníci, ale firmy so svojimi zamestnancami.

Firma 1 si požičia od banky peniaze, ktorými vyplatí zamestnancov.
Tí svojou prácou vytvoria tovar (vyťažia rudu), ktorý firma predá
za toľko peňazí, aby vrátila banke pôžičku aj s 5% úrokom.

Firma 2 si požičia z banky na nákup suroviny a výplaty zamestnancom,
ktorí premenia surovinu napríklad na náradie.
Nutnosť splatiť pôžičku vrátane úrokov predstavuje požadovaný zisk.

Firma 2 môže zarobiť len predajom vyrobených nástrojov -
- kúpiť ich môžu tí, kto majú peniaze - banka a vyplatení zamestnanci.
Ak všetci minú to čo zarobili, budú účty všetkých účastníkov trhu v poriadku.

Všimnime si, že hoci sa zdá, že niektorí ľudia zarobili - ak nemá byť ani jedna firma v strate, v našom prípade zvlášť tá druhá - musia ľudia aj banky všetko minúť. Stav účtu každého teda po ukončení celého obehu zostane na nule. Tento krehký stav rovnováhy nastane len ak všetci "vedia čo majú robiť".

Uvedený príklad predstavoval tzv. kooperatív (družstvo)
kde zamestnanci vlastnia svoj podnik a sami sebe vyplácajú zisk,
ak ho neinvestujú do ďalšieho rozvoja.

Ak firmu vlastní jeden súkromný majiteľ, môže zvýšiť predajnú cenu,
aby dosiahol istý zisk. Ten môže byť niekoľkonásobne vyšší,
než mzda vyplatená na jedného zamestnanca.

Tento zisk mu zaplatí druhá firma pri nákupe suroviny,
tá si musí vziať väčšiu pôžičku a samozrejme viac zarobiť predajom,
do ktorého musí pretiecť zisk (majiteľa) prvej firmy aj vyšší úrok banky.

V podstate sa zdá, že je jedno kto koľko zarobil. Zamestnanci mohli dostať dvojnásobný plat (za ktorý musia nakúpiť dvakrát toľko produktov druhej firmy), prvá firma si mohla ponechať závratný zisk (za ktorý musí kúpiť závratný počet produktov druhej firmy), banka takisto musí kúpiť o to viac, o koľko viac zarobila na úrokoch, dokonca aj druhá firma si môže ponechať zisk, ale musí zaň nakúpiť sama od seba vlastné produkty. Všetky tieto musíme znamenajú vedomosť účastníkov trhu, že je nutné zachovať stabilitu systému.

Samozrejme, že ekonomika je mnohonásobne rozmanitejšia - "prvou firmou" je nespočet podnikov ktoré získavajú vstupné suroviny (drevo, cereálie, zelenina, rudy, voda, ropa, ...) a posúvajú ich ďalej "druhej firme", teda spracovateľským závodom (papierne, železiarne, dopravné podniky,...). Medzi prvou a druhou líniou stoja ďalšie články v reťazi spracovania polotovarov, ale aj ešte mohutnejší kolos parazitných distribučných, marketingových, analytických a iných spoločností.

Predstavme si na chvíľu, že prvými surovinami nie sú uhlie a železo a výslednými výrobkami nie je banícke náradie (pre prvú firmu) a kancelárske nástroje (pre druhú). Nech zamestnanci prvej firmy pracujú na poli a pestujú potravinárske "suroviny" - a druhá firma z nich vyrába hotové jedlo - ktoré potrebujú zjesť všetci - či bankári, majitelia alebo zamestnanci hocakej firmy. Otázka je, koľko jedla pripadne na majiteľa, koľko na banku a koľko na zamestnancov. Súvisí tento pomer rozdelenia s množstvom práce, alebo utility, alebo inak definovaných hodnôt, ktoré títo vyrobili?

Môže sa stať (a deje sa), že zamestnanci dostanú len takú mzdu, ktorá im zabezpečí toľko jedla, ktoré postačuje len na bezprostredné prežitie. Ak dostanú menej, musia si požičať od banky (v lepšom prípade) - a posúvať permanentnú pôžičku z mesiaca na mesiac celý život. To zaručuje, že musia pracovať, musia si udržať miesto - za hocakú cenu. Hoci aj pri mizerných pracovných podmienkach a panovačne arogantnom prístupe majiteľa firmy. Zmenilo sa niečo - okrem formy - od dôb otrokárstva? Zákonnú neslobodu vystriedala ekonomická. Filozofia - "mlč a prispôsob sa, aby si prežil" - zostáva.

V lepšom prípade dostanú zamestnanci dosť na to,
aby si mohli dovoliť zaplatiť služby napríklad učiteľa a lekára
- súkromného z vlastných peňazí, čí štátneho z daní.

Lekár a učiteľ (prípadne ďalšie medzičlánky v reťazi)
musia samozrejme nakoniec nakúpiť to,
čo vytvára druhá línia firiem - konečné produkty spotreby.

Ak si ponechá majiteľ firmy mnohonásobok platu zamestnancov,
vzácne, alebo kvalitné služby si môže vyhradiť pre seba,
súkromný doktor či učiteľ vyžije z nemnohých no výdatných poplatkov.

Tak vznikajú elitné školy a špičkové súkromné zdravotnícke zariadenia, súkromné golfové kluby, osobné lietadlá, prepichové vily - na jednej "pologuli" Zeme - a chudobné štvrte, v ktorých žijú ľudia bez elektriny, vody, vzdelania, možnosti polepšiť si a posunúť sa na vyššiu životnú úroveň. Vyrábajú tovary a služby, ktoré spotrebúva nenásytná menšina svetového ekonomického spoločenstva.

Peniaze sa dajú rozdeliť tak aj onak. Rovnako aj nerovnomerne. Nerovnomerne spravodlivo - aj nerovnomerne s mnohonásobnými rozdielmi. Argument "majú síce nižšie mzdy - ale aj dane, potraviny, školné, či zdravotné poplatky" je nemiestne zjednodušujúci. Desaťkrát nižšia mzda, ale len dvakarát nižšie ceny - je pomer ktorý do tohto zjednoušeného videnia dokonale zapadá a predsa ho usvedčuje z absurdnosti.

Čo ak sa ľudia rozhdnú neminúť peniaze, ale usporiť ich? Čo ak bankár nenakúpi nástroje, ale peniaze zhromažďuje? Čo ak sa banka rozhodne zarobený zisk zasa požičať - napríklad druhej firme, ktorá by inak vykazovala stratu? Dostávame sa znova k prvotnému príkladu čierneho Petra. V ekonomike nie je dosť peňazí, ktoré by zodpovedali neprimeraným nárokom jej členov.

Kritický stav nastáva, ak sa tí, ktorí zarobili
(firmy, banka, niekedy aj bežní zamestnanci)
rozhodnú sporiť a nevrátiť peniaze do obehu.

Ako túto situáciu vyriešiť? Ak ten, komu sa ujde čierny Peter skrachuje, poputuje do väzenia, alebo ho "odstráni" mafia veriteľov - strata zo systému nezmizne. Môže si požičať chýbajúce peniaze znova z banky (ktorá tento problém sama z časti vyvolala) a prisľúbiť ich vrátenie s ďalším úrokom - rovnako neexistujúcim množstvom peňazí. Problém tak iba ďalej absurdne narastie. Takisto ho môže nešťastník v začarovanom kruhu posunúť ďalej - vrátiť chýbajúce peniaze z "budúceho zárobku" - posunúť ho znova na prvého... V ďalšom obehu zvýšiť cenu. Tá bude u všetkých neustále iba stúpať...

A takto bol vymyslený systém inflácie. Požiadavka zisku (úroku) si vynucuje neustále väčšie množstvo peňazí v obehu. Peniaze sa stále tlačia, aby ich bolo v ekonomike viac - a papieriky neustále strácajú na hodnote (tovarov, služieb, práce - za ktorú ich možno vymeniť). Elektronické transakcie všetko ešte zjednodušujú. Banky požičiavajú neexistujúce peniaze - v skutočnosti sa pôžičkou ešte len "vyrábajú". Každá podlžnosť vytvára a predstavuje nové peniaze - teda prísľub neskoršieho zaplatenia. Peniaze sú teda dlh a dlh sú peniaze. Odkiaľ sa vezme ich protihodnota? Zaručí ju nekonečný vynútený (nedobrovoľný) rast - teda prísľub budúcich tovarov, služieb, či práce.

Peniaze ktoré banka požičia - vrátane úroku -
- považuje za svoj budúci zisk, ktorý môže znova požičať.
Obmedzuje ju len povinná rezerva - dnes iba zlomková.

Čím viac peňazí je v obehu,
tým majú nižšiu výmennú hodnotu,
ceny rastú, platy by mali rásť, rast HDP je podmienkou.

Ako vidno na prvom obrázku, recykláciou virtuálnych elektronických peňazí, zvláštnym spôsobom účtovníctva, neznamená pôžička pre banku "mínus", ale nové peniaze - ktoré sa tak vlastne vytvorili z ničoho. Nezodpovedajú žiadnej reálnej protihodnote, je to len prísľub vrátenia. Vrátenie znamená, že niekto niekde niečo musí vyrobiť a predať.

V bankovom systéme zlomkových rezerv (naproti bankovníctvu s plnými rezervami) nemusí banka uchovávať "v trezore" plnú hodnotu vkladov svojich drobných veriteľov. Peniaze, ktoré jej ľudia a podniky zverili investuje. Nielen do rozvojových projektov, ale i rôznych finančných špekulácií. Investície samozrejme podliehajú zákonom trhu - banka a jej veritelia nimi môžu získať aj svoje vklady stratiť. Bohužiaľ, nikto nemá dnes možnosť povedať "nechcem aby moje peniaze boli vsadené do trhovej lotérie". Za vklady do určitej výšky dnes po kríze ručí štát. Táto "záruka" je len prísľubom. Ak banka na trhu investované peniaze vkladateľov prehrá, títo ich dostanú od štátu. To ale neznamená nič iné, ako že si ich zaplatia sami - daňami - s dopomocou celej krajiny. Za finančné hry súkromných bánk ručí štát. Ak banka vyhrá, zisk si ponechá - ak banka prehrá, manko zaplatia daňoví poplatníci. Nazýva sa to "privatizácia zisku, socializácia straty". Je to zmes kapitalizmu a socializmu, kde bohatšia strana poberá výhody oboch a "smrteľníci" ponesú nevýhody oboch.

I voči inflačnému systému zaručujúcemu/vynucujúcemu rast sa dá namietať - predsa čím viac peňazí je v obehu, tým menšiu hodnotu musia mať. Nech je v ekonomike 100 peňazí a za jeden si možno kúpiť 1000 rohlíkov - ak ekonomiku a obeh nafúkneme na 100000 peňazí, za jeden si bude možno kúpiť už len jedno pečivko. To teda zdražie 1000-násobne, akosi automaticky sa pritom predpokladá, že aj mzdy budú tisícnásobne vyššie, takže sa nič vážne nestane, len budeme počítať v iných číslach. Celé je to na jednej strane "dokonalé" - ak sa vyrába (tlačí, požičiava) toľko peňazí, koľko možno reálne od budúcnosti očakávať - inflácia (nafúknutie objemu) peňazí zodpovedá hospodárskemu rastu (HDP) a rast nominálnych miezd sleduje infláciu - všetko je v poriadku. Rastie len objem ekonomiky - viac sa vyrába a spotrebúva. Postupné znižovanie hodnoty obeživa vlastne znemožňuje sporiť - odkladať peniaze pod vankúš nemá zmysel - treba ich čo najskôr znova vymeniť a vrátiť do obehu - teda okamžite spotrebovať. K spotrebe sú všetci nútení tak ako k rastu.

Ak objem výroby a spotreby rastie - "je to fajn" - povedia si laici. Veď väčšia spotreba znamená, že sme bohatší - a viac výroby znamená viac pracovných miest. A ľudí je na Zemi stále viac... Ale - vyrábajú viac stroje, alebo je naozaj viacej pracovných príležitostí a miest pre živých ľudí? Spotrebúvavajú viac všetci - je menej hladu - alebo len niektorí jednotlivci? A delí sa podiel na vytváranom bohatstve podľa zásluh, alebo podľa vymyslených porovnaní - medzi cenou vykonanej práce a ziskom z nečinnosti (teda vlastnenia kapitálu)?

Nevznikajú však len tieto sociálne otázky, ale možno omnoho vážnejšie ekologické. Tie v konečnom dôsledku majú spätný dopad na kvalitu, ba i samotnú možnosť života. Nutnosť neustáleho rastu (aby bolo možné splácať úroky) možno spytovať: Rast kam? Rast na úkor koho? Nárast znamenajúci úbytok čoho? Čerpanie surovín, zdrojov energie, ekonomizácia (turizmus) alebo likvidácia (drevoťažba) prírody. Tlak na človeka - pracuj výkonnejšie, efektívnejšie, flexibilnejšie, mobilnejšie - inými slovami urob viac s menšími nákladmi, za menšiu odmenu. Pretrhni svoje rodinné a priateľské putá, cestuj za prácou. Podriaď sa tlaku lacnej pracovnej sily. Firmy hľadajú nové zdroje, nové odbytiská, lacnejších pracovníkov v nerozvinutých krajinách. Dokedy však možno plošne expandovať na guľatej planéte? Stále chce predávať viac ľudí a firiem - veď každý v duchu povinného rastu musí predávať stále viac výrobkov a služieb. Kto ich ale bude spotrebovávať? Musíme viac jesť, viac chodiť ku kaderníkovi, viac sa zabávať, častejšie meniť šatník, viac cestovať. A cestujú aj tovary - nezmyselne krížom krážom po planéte - bavlna sa vypestuje v Afrike, nite sa upradú v Amerike, plátna utkajú v Indii, šaty ušijú v Číne a predajú sa v Európe. Prečo? Načo? Za akú cenu?

Nekonečný rast ekonomiky úrokov tlačí na
vyššie výkony ľudí, vynucuje pohyb, rýchlosť
expanduje do prírody a cudzích krajín (kto z koho)

V ovzduší je tak viac exhalátov - z dopravy i priemyslu - nenásytná ekonomika si žiada viac pohonných aj výrobných surovín, Zem sa mení na nepoznanie. Hospodársky rast, presnejšie vedľajšie dôsledky expanzie (tzv. externality), vplývajú na zdravie človeka. To čo získa vďaka rastu ako bohatstvo musí investovať do liečby (civilizačných) chorôb, ktoré mu spôsobilo zhoršené životné prostredie, tempo a spôsob práce - ktoré umožňujú hospodársky rast. Pohybujeme sa tak v začarovanom kruhu.

Negatívnym dôsledkom hospodárskeho rastu,
je celý rad ochorení a problémov,ktoré musíme
riešiť a liečiť z bohatstva získaného týmto rastom.

Ak predsa nespotrebujeme viac na hlavu, musí nás byť viac kusov - a to je tiež "na hlavu" - neunesie nás toľkých planéta, tobôž nie jej biosféra. Sme zasadení do ekosystému, sme jeho súčasťou, sme len jedným orgánom superorganizmu Zeme, prírody, Gaie. A predsa sa mnohí jednotlivci tvária jeden na druhom - a celé ľudstvo na prírode - nezávislo. Slovo "nezávislý" sa stalo modlou, životným štýlom, stalo sa synonymom slova "sloboda". Individuality prehlasujú: "Všetko som dosiahol sám, som nezávislý." Aj na prírodných zdrojoch? Aj na súťaživej spolupráci s ostatnými? Médiá, naše informačné zdroje, zasa prehlasujú: "My sme objektívne, pretože sme nezávislé."

Jazyk nepozná slovo "nezávislý" - existuje len výraz "nezávislý na čom". Naše "nezávislé" a "objektívne" médiá zabúdajú upozorniť, že sú pridružené ku korporáciám, ktoré koncentrujú bohatstvo a majú politický záujem si ho udržať a zveľaďovať. Sú možno nezávislé na štáte, ale nie na obehu peňazí, z ktorého sami žijú. Pre prežitie "nezávislého" človeka sú nutné potraviny, pre prežitie "nezávislého" média je dôležitá reklama - a aby jej bolo dosť, je nevyhnutné, aby diváci ovplyvnení reklamou spotebovali čo najviac. Vonkoncom tiež neplatí, že médiá nemôžu nadržiavať jednej politickej strane. A aj bez toho... Politici starých ani nových strán nedokážu vytvoriť vplyvnú mediálnu kampaň bez sponzorstva podnikateľov - ani bez priazne médií, ktoré si vyberajú o kom informovať a o kom nie. Lobbing sa stáva "normálnou" súčasťou života, podobne ako platené PR v takzvaných "objektívnych" médiách.

Médiá a politické strany napojené na korporácie,
- či už výrobné, alebo finančné - nespĺňajú viac
svoje poslania kontrolovať a informovať.

Ekonómia môže byť teoreticky krásna, hoci v praktickej ekonomike to môže fungovať úplne inak. Oboje by sa však mali snažiť o užší vzťah s bezprostredne súvisejúcou vedou - ekológiou. Nielen "brať na ňu ohľad", ale vychádzať z nej, stavať na základoch ekológie. Tá popisuje Zem ako ekosystém - celok, kde je všetko so všetkým prepojené - a narušenie tejto krehkej rovnováhy môže spôsobiť zrútenie celého systému. Nikto a nič nie je nahraditeľné. Ničoho a nikoho nemôže byť priveľa ani primálo. Aj samotná cesta tao bola odpozorovaná z tohoto unikátneho rovnovážneho systému. Sám o sebe nám ponúka nielen teoretický, ale aj funkčný praktický príklad i základ pre budovanie ekonomiky. Viac v nasledujúcich podrobných úvahach.

*

Veľmi zaujímavý pohľad na fungovanie ekonomiky - tentoraz nie obrázkový, ale vo forme príbehu - ponúka aj prevzatý článok Chcem celú Zem a päť percent navyše.