Ekonómia verzus ekonomika

2.0.16

Krásna teória verzus prax reality.
Každodenný ekonomický život - pravdy, lži a paradoxy.
Ako merať, predvídať - a nakoniec i zahmliť - ekonomické javy.

"Ekonomika závisí na ekonómoch tak, ako počasie na meteorológoch."

Kapitalizmus na prelome tisícročí, ovplyvnený približne storočím filozofických, praktických aj vojenských zápasov s rôznymi smermi socializmu, v podstate na svete prevládol - v podobe zmiešanej ekonomiky - ktorá sa realizuje či už z ľavej, alebo pravej strany. Kľúčovou zostáva prítomnosť trhových mechanizmov - s výpomocou, korekciou, alebo silnejšou reguláciou štátu. Nevyhnutnosť trhového a súťaživého prostredia sa zdôvodňuje:


"Hurá na trh ... hlavne aby sme nestáli v rade na mandarinky"

1. Indexy ekonomík

Obe okrajové teórie, v dualite kapitalizmu aj socializmu, podobne ako praktická ekonomika - si vytvorili súbor pojmov, kvantifikátorov a indexov - ktoré slúžia na meranie a dokazovanie výkonnosti svojej ekonomiky, aj na kritiku ostatných teórií. V tomto hodnotení potrebujeme nájsť orientáciu tak, aby sme rozpoznali, kedy sa s pojmami narába ako s fetišistickými modlami - ktoré ale majú pramalý obsah a skutočný význam pre človeka - ako aj situácie, keď meradlá jedného systému používame na druhý, aj keď kritizovaný systém funguje podľa inej logiky a použitie cudzích indexov je nezmyselné.

a) Hodnota, bohatstvo, efektivita, optimum

Hodnota v ekonomickom zmysle nepredstavuje len abstraktný morálny koncept, ale odkazuje na cenu, teda peňažný signál o tom, za koľko sme vec, službu, úkon, alebo čokoľvek s čím sa obchoduje, ochotní vymeniť. Jednotlivé ekonomické smery sa opierajú o rôzne definície hodnôt:

Trh potom predstavuje miesto, kde sa stretávajú rôzne hodnotové systémy. Formou cien dáva ponuka najavo hodnotu produktu, ako ju vidí ona, podľa nejakého vzorca. Dopyt - zákazníci - majú svoje potreby, porovnávajú ceny s úžitkom, ktorý by pre nich nákup ponúkanej (ďalšej) veci znamenal. Cenu ponuky môžu prijať, alebo odmietnúť. V pominuvších storočiach, prípadne v iných kultúrach - bolo a je možné cenu dokonca vyjednávať.

Vec má v inom nazeraní prinajmenšom hodnotu úžitkovú a hodnotu výmennú - ktoré si často odporujú. Z toho vyplýva paradox diamantov a vody. Diamanty majú malý úžitok (je to len šperk), no ich výmenná hodnota je obrovská. Voda má obrovský úžitok, no obvykle je nesmierne lacná. Marx by namietol a odvodzoval by hodnotu oboch z toho, ako náročné je ich získať, koľko práce pri tom treba vynaložiť. Pre nesocialistov sú humánne činitele nedôležité, obchod je ako justícia - slepý - nikoho nezaujíma koľko sa kde kto nadrel k získaniu produktu - podstatné je, aký úžitok bude mať pre zákazníka. Ak má produkt malú úžitkovú hodnotu, bolo zbytočné na jeho výrobu vynakladať toľko úsilia, možno sa nemal vyrobiť vôbec.

Výsledok vyvažovania sa ponuky a dopytu v jednotlivých obchodoch - nazývajú ekonómovia ekvilibriom (rovnováhou). Pri jeho posudozvaní treba zvažovať rôzne okolnosti - napríklad ak sa dosiahne bez ohľadu na ceny a množstvá ponúkané a dopytované na iných trhoch, hovorí sa o čiastočnom ekvilibriu. Tradičný koncept ekonomického ekvilibria predpokladá isté ideálne podmienky - dokonalé súťaživé prostredie s voľne pohyblivými cenami a veľkým počtom dodávateľov, takže malé množstvo tovaru s ktorým obchodujú v porovnaní s jeho celkovým množstvom na trhu nemá na cenu vplyv. Nastolenie ekvilibria je podmienkou k tomu, aby sme mohli hovoriť o efektivite ekonomiky.

Na hodnotenie efektivity sa využívajú pojmy optimalizácie, v prípade ekonomiky takzvané pareto optimum. To predstavuje stav, keď nie je možné dosiahnúť, aby sa niekto v spoločnosti mal lepšie bez toho, aby sme tým inému poškodil. Pareto optimum sa využíva na ospravedlnenie rozdielov medzi bohatými a chudobnými - ak je v prípade tohto rozdielu zaručené, že aj tí najchudobnejší sa majú lepšie, než v prípade iného systému, stavu, alebo situácie, keď by rozdiel v bohatstve bol síce menší, no najchudobnejší by na tom boli horšie.

Kritiky mainstremových teórií

Marx sa postavil k "jednoduchej kráse" teórie ponuky a dopytu skepticky: Ak sa navzájom vyvážia, prestanú čokokoľvek vysvetľovať, neovplyvňujú trhové hodnoty a nechávajú nás znova tápať v tme, prečo je trhová hodnota vyjadrená práve tou-ktorou sumou peňazí.

Marxove kritiky zdnalivo rozdrvila nová teória marginálnej utility, no napriek tomu, ďalší marxisti (Bucharin) jej vyčítali fakt, že vychádza z akéhosi bezčasového a bezpriestorového ideálneho prostredia - bez ohľadu na konkrétne historické pomery, ako aj situáciu jednotlivcov. Pokúšali sa teóriu obrátiť - subjektívne ohodnotenie veci sa často začína pri jeho cene (ktorá je už veci prisúdená) a nie od úžitku. Mandel sa spytuje, ako je možné, že ak sa stretnú milióny rôznorodých individuálnych potrieb, vynoria sa zrazu univerálne a dlhodobo stabilné ceny, aj v prípade dokonalej súťaže? Marginálna utilita môže nanajvýš vysvetľovať krátkodobé a drobné pohyby cien. Maurice Dobb k tomu dodal, že schopnosť účastníkov trhu vyjadriť svoje preferencie je podmienená príjmom (rozdelením peňazí). Marginálna utilita predpokladá, že ceny sa tvoria až pri výmene (čo nie je skutočnosť), nevie vysvetliť vplyv príjmov na ceny a a teda ani cenu samotnú.

Dobbs spochybnil aj Jevonsove tvrdenie, že v súlade s nerovnosťou príjmov, všetky tovary sú distribuované prostredníctvom výmenného obchodu tak, aby sa zabezpečil najväčší spoločenský osoh - čo pre Dobbsa znamenalo, že Jevons sa snaží vyhnúť kritike tvrdením, že ceny sú prirodzený dôsledok daného rozdelenia príjmov. Ďalší marxisti však vidia chybu na oboch stranách - Marx nemal prepracovanejšiu teóriu hodnoty, neoklasickí ekonómovia zasa necítili sociálny presah svojich teórií. Novší marxisti dokonca dokážu pracovať aj s teóriou marginálnej utility, ktorú včlenia do širieho rámca marxovej teórie vykorisťovania. Marginálna utilita si vyslúžila kritiku aj za to, že je v praxi nepozorovateľná, nemerateľná a neoveriteľná. (Hoci okraje a vzorce rozhodovania pozorovať možno a teda aj otestovať všeobecnú marginálnu teóriu.) Užitočnosť (utilita) sa ťažko kvantifikuje (hoci sa na to dnes využíva teória očakávanej užitočnosti). Naviac - je subjektívna - závisí od toho-ktorého jednotlivca.

Problémom môže byť práve uvedomelosť účastníkov trhu - homo economicus možno pracuje s marginálnou utilitou - ale vie skutočný spotrebiteľ, alebo podnikateľ, že s ňou pracovať? V praxi sa naozaj mnoho zákazníkov orientuje podľa cenovky - "čo je drahé, musí byť aj užitočné" - a veľa podnikateľov naháňa zisk, ktorý by nemal byť hnacou silou ekonomiky - podľa teórie marginálnej utility.

Marginálna utilita sa javí ako racionálna a matematická (merateľná, sčítavateľná) hodnota podľa ktorej sa dá rozhodovať. Avšak jej zástancovia robia podivné divoké výpady do sveta iracionálna. Tvrdia, že maximalizáciou užitočnosti človek vlastne dosahuje najväčšie šťastie. Čo však v situáciách, keď užitočnosť smeruje proti, alebo úplne mimobežne s iracionálnymi hodnotami, ktoré sú pre človeka dôležité? Existujú aj iné alternatívne teórie, ktoré považujú marginálnu utilitu za nezmysel - napríklad krivky ľahostajnosti pre nákup tovarov. Ak stúpne cena jedného, človek ho musí kupovať menej a zmení pomer s nákupom iných tovarov - posunie sa na krivkách ľahostajnosti, je spokojnejší. Ale ako spokojnosť (šťastie, naplnenie) súvisí s mierou ľahostajnosti medzi nákupom niekoľkých tovarov? Podobne absurdné sa potom javí zhrnutie dokonalosti stavu do pareto optima. Hoci sa majú všetci, vrátane najchudobnejších, ekonomicky lepšie v pareto optimálnom stave - priepasť medzi nimi a bohatými môže byť nesopravedlniteľná na základe iných princípov - napr. férovosti, spravodlivosti, súdržnosti - ktoré môžu stáť nad hodnotou "ekonomicky lepšie" - a vyvolávať pocit nešťastia.

Svoje videnie ponúkajú aj rakúski ekonómovia - človek si volí na základe preferencií: práca-zaháľanie, sporenie-spotreba. Novými pozorovaniami prispela aj experimentálna ekonomika - ľudia majú napríklad averizu na riziko, neistou a stratu - radšej si zvolia dostať naisto 1 dolár, než mať šancu 1:80 vyhrať 100 dolárov - čo nie je úplne "racionálne" správanie, pretože matematicky je druhá možnosť výhodnejšia. Výrazne tu vyniká rozdiel medzi skutočnou a očakávanou hodnotou. Racionalita kladie na človeka priveľa vymyslených predpokladov. Naviac, na trhu by musel mať človek dokonalé informácie, ktoré nemá, dokonca sa ich ponuka pred ním snaží zakrývať (poznámky pod čiarou, zamlčané fakty). Iným spôsobom oklamania človeka je takzvaný "framing", teda spôsob, akým sa vec človeku prednesie. Pozorovania z teórie hier, Allaisove a Elsbergove paradoxy - vyústili do moderných teórii viazenej racionality a informačných medzier. Pre niektorých hodnotiteľov je utilita dokonca z rôznych pohľadov amorálna. Kým jedni ju rozdeľujú na kardinálnu a ordinálnu (z ktorých ani jedna nie je pozorovateľná vo svete), neoklasici zasa počítajú s aditívnou utilitou (sčítateľnou), hoci človek, ak vôbec, pracuje skôr s komparatívnou (porovnávacou).

Marx popísal ďalší dôležitý jav, ktorý vystihuje kapitalistickú ekonomiku - komoditný fetišizmus - teda fetišizovanie tovarov. Pomocou reklamy sa vytvárajú umelé potreby vecí, ktoré predtým človeku nechýbali. Človek sa cíti chudobný, aj keď sa má možno lepšie a žije v lepších podmienkách, než jeho predkovia - pretože sa vzťahuje na svojich súčasníkov. Táto zasiata nespokojnosť v človeku sa potom zneužíva, aby sa zaväzoval k práci za nie najpriaznivejších podmienok, pretože za jediné uspokojenie pokladá nákup žiaduceho tovaru. Skutočné potreby sa zastierajú a nahradzujú potrebami nákupu rôznych vecí - ktoré vzbudzujú dojem približovania sa k naplneniu, aj keď k nemu nikdy nedôjde, pretože naplnená chcela byť iná (skutočná, hĺbková) potreba. Sme takt vychovávaní k závislosti na stroji kapitalizmu - nie sme schopní žiť sami za seba - a tým pádom nevstupujeme na trh ako dobrovoľní a slobodní účastníci.

Mnohé z indexov kapitalizmu sú vyslovene strojové a môže byť nebezpečné používať ich všeobecne na svet ľudských záležitostí. Ekonomika si napríklad kladie za jeden z indexov efektivitu, účinnosť, teda opak plytvania zdrojmi, mrhania energiou, zbytočnej práce. No v iných situáciách môžeme dôjsť k absudrným záverom - veď koľko ľudí by bolo ochotných zastreliť (ekonomicky zničiť) suseda a prisvojiť si jeho peniaze, pretože "on ich využíva menej efektívne"?

Kritiky teórií hodnoty

Spor o hodnoty v ekonómii možno ilustrovať na jednoduchom príklade. Mrkva a autá. Podľa ekonómov užitočnosti sú autá drahšie než mrkva, pretože si ich ľudia cenia (ohodnocujú) viac, resp. po autách je väčší dopyt. Podľa Marxa, autá sú nákladnejšie na výrobu a teda ľudskú prácu. Celkové náklady predstavujú suroviny, polotovary, know-how a práca - pričom prvé zmienené tiež možno vyjadriť prácou - práca na vyťaženie surovín, vyhotovenie polotovarov, získanie know-how (bádanie, zaškolenie).

Marx uvažuje: Ľudia sú spoločenské a v konceptoch morálky uvažujúce tvory - musia spolupracovať a ekonomizovať prostriedky prežitia, preto sú zapletení do výrobných vzťahov. čím viac ľudských prvkov sa stáva tovarom na trhu - človek sa špecializuje a vytvára sa deľba práce - tým viac sa stráca spojivo medzi hodnotou a prácou. Hodnota práce sa zahmlieva, zostáva len neosobná trhová sila, daná štruktúra cien, ktorej sa všetci musia prispôsobiť. Práca ustupuje ekonomickej výmennej hodnote produktov tejto práce, sama sa stáva obchodovateľnou abstraktnou hodnotou. Pracovná teória hodnoty sa stáva nepotrebnou metafyzikou, ostávajú signály peňažných cien, žiadne ďalšie hlbšie bádanie po vzniku produktov už nie je potrebné. Marx toto odvodenie uzatvára kritikou, že klasickí ekonómovia vo svojich teóriách hodnôt stanovujú množstvo počiatočných predpokladov, ktoré by najprv trebalo dokázať, vyhýbajú sa tak "vede pred vedou".

Jeho kritici zasa argumentujú v troch hlavných bodoch:

Marxov pohľad, aj keď pracuje so zastralými ekonomickými parametrami a definíciami, viac než na model fungovania ekonomiky zaostril pozornosť na niektoré zvláštne vzťahy, vedľajšie efekty a zvrátenosti kapitalizmu. Jeho logika uvažovania bola iná - nazrel na ekonomiku zo sociálneho, resp. ľudského pohľadu. Tento je stále platný, bez ohľadu na to, ako sa mení matematická teória za ekonomickými procesmi, dokiaľ pracujeme v akokoľvek modifikovanom trhovom prostredí. Tento pohľad často klasickým a liberálnym ekonómom chýba, resp. predstierajú, že pre ekonomiku ako vedu nie je podstatný. Ekonomika však nie je božstvo, ktorému sa podriaďujeme, ale stroj, ktorý by mal pracovať pre nás.

b) Prečo obchod

Za zdôvodnením výhodnosti obchodovania stojí teória komparatívnej výhody, ktorú ako prvý spomínal Robert Torrens v r. 1815 v súvislosti s Kukuričnými zákonmi a neskôr David Ricardo vo svojich princípoch ekonómie. Praktický príklad - že Anglicko by malo obchodovať s Portugalskom, aj keď zrno môže lacnejšie vyrobiť doma - možno zjednodušiť na trvdenie, že aj keď má krajina absolútnu výhodu, teda vie si všetky produkty vyrobiť s nižšími absolútnymi nákladmi než druhá, mala by predsa len dovážať produkt, ktorý tá druhá vyrába s nižšou cenou príležitosti (vysvetlenou o niekoľko odstavcov nižšie).

V hypotetickom príklade, ktorý sa odohráva na opustenom ostrove - prežívajú spolu mladý, fyzicky silný a vzdelaný muž so starým, slabým, chorľavým a nevzdelaným mužom. Stoja pred nimi každodenné úlohy - vo všetkých však má mladý muž absolútnu výhodu, dokáže ich vykonávať lepšie. V niektorých je oveľa lepší než starec, v iných len o trochu lepší než starec. Mohol by teda všetky činnosti vykonávať sám a starca nechať starať sa o seba. Podľa pravidla komparatívnej výhody, ak sa rozhodne pre deľbu práce a špecializáciu, prenechá starcovi tie činnosti, v ktorých je len o málo lepší - a sám sa zhostí tých, v ktorých vyniká najvýraznejšie. Prospech, vďaka špecializácii, z toho budú mať obaja. V celkovom výsledku bude na tom aj mladý muž lepšie, alebo o nič horšie, než keby sa staral len o seba - čo je inými slovami Pareto Optimum.

Podobne, aj pre právnika, ktorý je zároveň schopný robiť si aj sekretárske práce (a oboje lepšie než nejaká asistentka), je pre oboch výhodnejšie, že si právnik najme sekretárku a obaja sa budú špecializovať len na činnosť, v ktorej majú komparatívnu výhodu. Právnik je oveľa lepší v práve než sekretárka - a tá je zasa o menej horšia v administratívnych prácach, než by bol právnik.

Ďalší príklad sa dotýka medzinárodnej ekonomickej praxe. Dve krajiny vyrábajú a konzumujú dva produkty - napríklad jedlo a šatstvo. Jedným z ukazateľov je výrobná kapacita, ktorá zároveň definuje efektivitu výroby. Koľko je krajina schopná vyrobiť jedla, ak by a venovala len tomu (a ničomu inému) a naopak, koľko je schopná vyrobiť odevov pri úplne jednostrannom zameraní:

Jedlo Šaty
Sever 400 ton alebo 200 ton
Juh 100 ton alebo 100 ton

Na problém sa dá pozerať aj z iného pohľadu. Orientácia výroby len na jeden produkt predstavuje vždy stratenú príležitosť vyrábať ten druhý. V tomto zjednodušonom príklade, keď poznáme produkty a krajiny (2 x 2) a takisto výrobné náklady - môžeme vyčísliť aj ceny stratenej príležitosti. Pre sever, pri výrobe 1 tony jedla je cena stratenej príležitosti vyrábať šaty 0.5 tony. Pre juh je cena stratenej príležitosti oboma smermi 1. Ak vyrobí 1 tonu jedla, nemôže vyrobiť 1 tonu odevov a opačne.

Cena za stratenú príležitosť je teda pojem, ktorý spája potrebu (nedostatok) s výberom najlepšej možnosti a odmietnutím druhej najlepšej možnosti, pričom predpokladom je tu vzájomné vylúčenie.

Keď sa Sever rozhoduje ako vyrábať, je nutné si uvedomiť, že môže vyrobiť 400 ton potravín a žiadne šaty, 200 ton šiat a žiadne jedlo, alebo čosi medzi tým, v súlade so svojimi výrobnými kapacitami. Juh môže vyrábať rovnako v pomeroch napríklad 100:0, 50:50, alebo 0:100. V prípade, že by jedna krajina s druhou neobchodovala, najvýhodnejšia situácia by pre každú jednu (osobitne) bola v prípade, ak:

Jedlo Šaty
Sever 200 ton + 100 ton
Juh 50 ton + 50 ton
Spolu 250 ton + 150 ton

Hoci je Sever vo výrobe oboch produktov efektívnejší, má komparatívnu výhodu vo výrobe jedla 400:100, teda vedel by vyrobiť 4x viac jedla, Juh má zasa "výhodu" vo výrobe šiat, lebo hoci ich vyrobí v absolútnom počte menej, je to v tomto prípade len 2x menej, než Sever. Sever by mal teda vyrábať hlavne jedlo (ale aj malú časť produkcie odevov), Juh iba odevy:

Jedlo Šaty
Sever 300 ton + 50 ton
Juh 0 ton + 100 ton
Spolu 300 ton + 150 ton

Celková tonáž šiat sa v súčte nezmenila, no po sčítaní je v oboch krajinách k dispozícii viac jedla. Ak Sever vymení časť jedla za časť produkcie šiat, v pomere 1:2/3, výsledné množstvo produktov v krajinách bude:

Jedlo Šaty
Sever 225 ton + 100 ton
Juh 75 ton + 50 ton
Spolu 300 ton + 150 ton

Oproti stavu autarkie - sebestačnosti - si Sever aj Juh polepšili o 25 ton jedla - a nestratili nič z množstva šiat.

V ešte reálnejšom prípade, podľa Heckscher–Ohlinovho modelu, môže byť jedna krajina vývozcom "práce", ak má komparatívnu výhodu v nadbytku pracovnej sily (veľa obyvateľstva) a druhá vývozcom produkčnej kapacity, ak má komparatívnu výhodu v priemyselných technológiách. V skutočnosti sa ani pracovná sila, ani priemysel nevyvezú, len sa každá krajina špecializuje na činnosti, ktoré sú buď náročnejšie na ručné práce, alebo na technológie.

Kritiky teórie komparatívnej výhody

Tento príklad však opisoval veľmi zjednodušený a ideálny prípad. Podmienkou je plná zamestnanosť v krajinách, všetky výrobné prostriedky sa môžu dokonale mobilne a bez nákladov presunúť (z výroby jedla do výroby šiat a naopak), no nemôžu sa presúvať medzi krajinami, ceny určuje dokonalé súťaživé trhové prostredie. Tieto podmienky v reálnej ekonomike neplatia a tým celú teóriu komplikujú, podľa niektorých sa stáva úplne nefunkčnou. V reálnej ekonomike sa môže výroba v krajinách špecializovať len po rovnakú mieru stratenej príležitosti, nie viac, z čoho plynú o čosi menšie výhody obchodu. Preprava vo výmennom obchode nemá nulovú cenu. Heckscher–Ohlinov model predpokladá dve rovnaké krajiny (s výnimkou komparatívnej výhody), s rovnakými celkovými preferenciami obyvateľstva. To v praxi zabezpečuje globalizácia a reklama, ktorá umelo vytvára zhodné ekonomické potreby.

Využitie komparatívnych výhod nehovorí nič o deficite obchodu (teda, že krajina viac vyváža než dováža - a obchod je tak na úkor) - v reálnych situáciách sa deje i to, že celkové bohatstvo odteká z jednej krajiny do druhej, napríklad vďaka rôznej miere sporenia. V čase sa môže zmeniť aj pomer vyrábaných produktov, čo spôsobí nahromadenie meny jednej krajiny v depozitoch druhej.

V globalizovanej ekonomike sa kapitál medzi krajinami môže ľubovoľne pohybovať (presun výroby automobiliek, migrácia pracovníkov) a tým pádom argument komparatívnej výhody stráca na význame.

V skutočnosti neobchodujú krajiny, ktoré čosi vyrábajú, ale sú to súkromné firmy. Ak ich predsa len vztiahneme na krajiny pôvodu, súkromné firmy jednej krajiny môžu pôsobiť vo svojej materskej krajine a zároveň ďalšie firmy z nej vyrábať aj na druhej strane. V skutočnosti zisk plynie len do jednej krajiny, ktorá ovláda výrobné prostriedky (a ľudský kapitál) doma aj za hranicami. Realizácia Heckscher–Ohlinovho modelu môže potom naberať aj inú podobu. Krajiny, ktoré už majú rozvinutý priemysel sa snažia vytvoriť si závislosť krajín, ktoré sú priemyselne zaostalé, hoci majú veľa pracovnej sily. Nechávajú ich vyrábať produkty náročné na pracovnú silu a tie im spätne predávajú, samozrejme za ceny navýšené o zisk.

Uta Patnaike tvrdí, že Ricardova teória je mylná, nakoľko prdpokladá, že obe krajiny sú schopné vyrábať každý produkt a teda by mohli byť sebestačné. Avšak, sú drastické rozdiely medzi krajinami (klíma, surovinové bohatstvo, rozloha krajiny, rozvinutosť). V prípade že niektorá niektorý produkt nemôže štát vyrábať, komparatívnu výhodu nemožno definovať. Situácia ako v predošlom argumente nastáva, ak si krajiny nebudujú (štátom, ši súkromnými silami) priemysel sami, ale rozvinutejšia krajina prichádza vybudovať (a teda aj vlastní) priemysel do zaostalejšej krajiny, ktorá si ho nemôže (bez potrebného know-how) postaviť sama.

V r. 1951 prezentoval Vassilij Leontiev paradox, odpozorovaný z reality: USA, hoci boli krajinou s najväčším objemom kapitálu, vyvážali produkty náročné na prácu - a produkty náročné na kapitál dovážali.

Alternatívna teória Lindera tvrdí, že komparatívna výhoda nehrá takú významnú úlohu pri rozhodnutí "či obchodovať", ako podobnosť dopytu v dvoch vzťahovaných krajinách. V prípade, že obe krajiny sú priemyselne vyspelé a vyrábajú podobné produkty - môžu tieto navzájom obchodovať - ich trhy sa obohatia o iné značky.

Cena stratenej príležitosti môže predstavovať aj morálny (hodnotový) problém. Cenou stratenej príležitosti v prípade priemyselnej výroby vedúcej k pokroku (aj vo výrobe a dostupnosti liekov) môže byť menej narušené životné prostredie, menej jedov v ovzduší, vode, pôde a neskôr i v jedle. Nespočítava sa však dostatočne, že v prípade menej technokratického prístupu mohlo byť moderných ochorení a teda dôvodov na produkciu liekov a technizáciu vôbec menej. Otázkami hodnôt môžu byť aj spochybnenia "celkového množstva produktov v ekonomike" (ak má obchod negatívny dopad na charakter, nálady, ľudskosť spoločnosti), prípadne "špecializácia", ktorá môže ignorovať časť populácie orientovanú všeobecne (filozoficky, umelecky).

Na základe poznatkov zo 70. rokov 20. storočia sa odvodilo, že voľný obchod medzi krajinami bez akýchkoľvek obmedzení nemusí byť ku prospechu týchto štátov. Naopak, vhodne zvolené colné dohody a z nich plynúce obmedzenia, nielen na úrovni štátov, ale na úrovní únií, zväzov a obchodných federácií. I tento nástroj je však dvojsečnou zbraňou - v prípade nevyváženej ekonomickej sily môže štát tieto obmedenia voľného obchodu zneužiť vo svoj prospech na úkor druhých.

c) Ponuka a Dopyt

Z pohľadu moderných ekonómov trh predstavuje miesto, kde sa stretávajú dve sily - ponuka (zoskupenie výrobcov s ich produktami) a dopyt (teda zákazníci a ich potreby). Tí hľadajú spoločnú reč, teda možnosti uskutočnenia obchodu a uspokojenia svojich potrieb - vysielaním cenových signálov na jednej strane a na druhej prijatím, resp. odmietnutím ponuky. Vo výsledku dochádza k ich vzájomnému vyváženiu sa, ktoré sa nazýva ekonomickým ekvilibriom. Je predmetom viery (neo)klasických a (neo)liberálnych ekonómov, že tento mechanizmus je dokonalý, že funguje akoby ho viedla "neviditeľná ruka trhu", že ho treba ponechať bez zásahov štátu či vlády, lebo len on, bez vonkajších vplyvov, je schopný spracovať toľko rôznorodých signálov, údajov a obchodov - a výsledné ceny budú zodpovedať skutočnosti.

Marxove a iné kritiky "ponuky a dopytu"

Chápanie hodnoty čisto v kontexte trhu, obchodovateľnosti, znevažuje ostatné hodnotové systémy, ktoré majú takisto svoju čiastkovú pravdu - historická hodnota pamiatok, spoločenská hodnota, osobná spomienková hodnota, morálna hodnota, ekologická hodnota, hodnota práce človeka (a na iné činnosti, alebo oddych nevyužitého času a sily).

Pre Marxa pojem ekvilibria, rovnováhy, predstavoval viac stav spoločenskej stability - nielen dokonalé vyváženie sa ponuky s dopytom, definované za ideálnych podmienok a nikdy neoveriteľné. Okrem naplnenia konzumných potrieb (ktorému predchádza obchod) sú tu aj ďalšie - atmosféra v spoločnosti - férovosť a spravodlivosť ohodnotenia vychádzajúca z podielu na výrobe - vzťahy, nálady a charakter ľudského spoločenstva ovplyvnený ekonomickým správaním a ekonomickou výchovou. V prípade samotných potrieb - tie sa často odlišujú od ich peňažného prejavu v podobe ponuky na trhu - ovplyvňuje ich kúpna sila. V skutočnosti sa tu nevyvažuje ponuka a dopyt, ale dopyt silne ovplyvnený sociálnym pozadím. Ignorovať ho by znamenalo ako všímať si bicykel a jazdcu - a nevidieť zem po ktorej idú.

Každý na trhu chce vyrobiť čo najlacnejšie a predať čo najdrahšie - obmedzením tohto zámeru je práve to, že každý má tento zámer. Hrubo povedané, každý chce zarobiť na tom druhom. Štruktúra cien každej produkcie teda zahŕňa aj zisk, ak prídavok ku vloženej (skutočne vyrobenej) hodnote. Odniekiaľ sa ale tento prídavok v ekonomike, kde sa všetci snažia o to isté, musí vziať - doslova vyrobiť zisk z ničoho - niekto musí vyjsť skrátka. Pre Marxa je táto pridaná hodnota (zisk) nezaplatená práca naviac, ktorú musí vykonať časť populácie. Druhá časť z nadbytočnej práce druhých žije.

V kapitalizme sa tak musí neustále inovovať a zároveň znižovať náklady a držať cenu práce na rovnakej úrovni. Cena produktov klesá, tým že sa ich stále vyrába viac a pre väčšie trhy, teda klesá aj množstvo práce obsiahnutej v nich. Výrobcovia ani nemajú inú možnosť, ak si chcú udržať rovnaký, alebo rastúci zisk - buď pôjdu napred, alebo vypadnú z hry. Narušenie tohto napredovania Marx predvídal v prirodzenom nástupe monopolov.

Pre Marxa bola klasická ekonómia jeho čias temer pavedou, pretože jej rádobyfilozofi sa opájajú "objavom" Ameriky - keď tvárou v tvár prirodzeným medziprepojeniam tvrdia že "veci sa javia inak". Chvália sa tým, že sa pridŕžajú zjavu, to ako veci vyzerajú. Po odhalení medziprepojení sa celá viera v teóriu neustálej nevyhnutnosti daných podmienok zrúti. Je v záujme vládnucích elít, aby podporovali nemyslenie.

Argumentácia ponuky a dopytu je zacyklená sama do seba. Je možné sa opýtať: Ak sa ponuka a dopyt vyvážia, čo vysvetľuje jestvujúcu úroveň cien? Ak sa veci predávajú za svoju skutočnú hodnotu (navzdory pracovnej definícii hodnoty a teórii o práci naviac), čo vysvetľuje nárast ich hodnoty vo výrobnom procese? Ak sa v súťaži nastolí priemerná úroveň ziskov - prečo je to práve táto priemerná hodnota a nie iná? Teória cien tú vysvetľuje jednu cenu pomocou ďalšej a tú pomocou ďalšej... Ak si priznáme, že ceny sú peňažným vyjadrením výmennej hodnoty, treba vysvetliť, odkiaľ sa výmenná hodnota vzala.

Ľudia žili na Zemi, aj keď si mysleli, že slnko obieha okolo nej - ráno sa predsa ukazovalo na Východe, večer mizlo na Západe. Tak aj v ekonomike je možné existovať bez toho, aby sme vedel čo sa deje, prípadne si to úplne mylne vysvetľovali. Trhové prostredie vyvoláva strašne veľa ilúzii o nastolených vzťahoch.

Vo výrobnom procese sa môže človek pýtať, koľko novej hodnoty produktu tvorí stroj a koľko ľudská práca - pričom ani jedno nemôže (ak nejde o plnú automatizáciu) fungovať bez druhého. Prinajmenšom niekto musí vymyslieť a zhotoviť stroj, často ho aj ovládať. Tu síce Marxovi vyčítajú fakt, že nepracoval s logikou odpisov - to že stroj v dobe svojej životnosti vyrobí väčšiu hodnotu, než bola jeho vlastná. Táto logika je však len (zázračný) matematický nástroj dodatočne zavedený do ekonomiky, metóda ako legálne oklamať daňový úrad, nie prirodzený jav.

Ideál obchodovania na trhu možno vyvrátiť aj na bežnom trhovisku. Zákazník prichádza za predajcom, ktorý predstavuje cenu výrobku - ktorá je kľudne niekoľkonásobne nadsadená. Namiesto vyjednávania sa však kupec ohradí a povie: "ak nechceš, nechaj tak". V prípade, že sa všetci predávajúci na trhu dohodnú, cena ostane zafixovaná a zákazník je postavený pred možnosť "ber, alebo nechaj tak". Ak daný produkt nevyhnutne potrebuje, zaplatí čokoľvek (ak na to má). Ako tu však vystupuje konkurencia, inovácia, kvalitatívna súťaž o zákazníka - teda údajné prínosy trhového mechanizmu? Možno v tomto prípade hovoriť o tom, že vysoká potreba bola vyjadrená vo vysokej cene - ak zákazník nemal žiaden vplyv na to, aká vysoká môže byť cena? Ak je súčiniteľom nevyhnutnosť, zavádzame do rovnice ponuky a dopytu nekonečno, singularitu - a veci sa prestávajú správať ako by sa "normálne" mali.

d) Peniaze, banky, inflácia, úrok, dlh

Peniaze predstavujú výmenný prostriedok, ktorý podľa nejakého kľúča reprezentuje akúkoľvek obchodovateľnú hodnotu. Umožňuje vymieňať hrušky za jablká, konkrétne produkty, prácu, výrobné prostriedky, pôdu, reality, aj abstraktné hodnoty ako nápady, umenie, alebo meno, značku či prísľub. Akým spôsobom sú tieto pomery výmeny stanovené je predmetom sporu, presne ako v prípade bartrovej výmeny. Pre jedných je to výsledok cenotvorby vyvažovaním drzosti ponuky (koľko si môžem zapýtať) a potrieb dopytu (akú to má pre mňa cenu, koľko som ochotný dať). Pre iných to je výsledok rôznych foriem vydierania, zneužívania existenciálnej nutnosti, alebo umelého vytvárania potreby (reklamou, módou, závislosťou).

Starším spôsobom vytvárania peňazí v ekonomike boli zlaté rezervy. Koľko mal štát cenností, toľko bankoviek (krytých zlatom) mohol vypustiť do obehu. To samozrejme malo svoje nespravodlivé pozadie - niektoré štáty boli obdarené bohatstvom, iné žiadne nemali - a ďalšie ho jednoducho ulúpili formou dobyvačnej vojny, alebo kolonizácie. No predsa len, v tomto systéme peniaze predstavovali nielen výmennú, ale aj úložnú hodnotu - ktorá pretrvala v čase.

Aj medzi pro-trhovo orientovanými školami ekonomiky existuje spor o (ne)krytie peňazí. V situácii keď sú všetky bankovky kryté štátnymi rezervami (napríklad zlata), hovoríme o Zlatom štandarde. Ak bankovky nie sú kryté (ako je to v prípade dolára od 70. rokov, po zrušení Bretton-Woodskeho systému), hovoríme o fiat peniazoch - nechjetotak peniazoch - tie majú hodnotu len na základe vládneho nariadenia.

Nový koncpet sa zrodil s teóriou neustáleho rastu. Aby mohla rásť ekonomika, musí rásť objem výroby a obchodu vôbec. Aby bolo možné započať nový obchod, musí existovať možnosť pôžičky. Aby bolo možné požičať na nové podnikanie (ktoré rozšíri ekonomiku), je nutné zväčšiť objem peňazí v obehu. Tento proces sa nazýva inflácia. Nové peniaze je treba tlačiť bez ohľadu na množstvo zlata, alebo čohokoľvek, čo by ich krylo. Čím viac peňazí sa tlačí, tým menšiu hodnotu má každá ich jednotka (číslo na bankovke sa síce nemení, ale je za ňu možné kúpiť menej tovaru - ceny rastú). Peniaze tak nemožno uložiť, pretože každým dňom strácajú na hodnote. Okrem cien rastú aj mzdy, ale obvykle pomalšie. Ak sa dostane do obehu výrazne viac peňazí, než skutočne vzrastie hospodárstvo, nastáva problém, ktorý sa viac komentuje, než špeciálne pomenúva - inflácia.

S témou inflácie súvisí bezprostredne nariadenie, koľko z rezerv (vkladov veriteľov) si banka musí ponechávať "v trezore". Ak sú to všetky vklady (ktoré by si veritelia mohli kedykoľvek vyzdvihnúť), hovoríme o Plne-Rezervnom Bankovníctve (PRB). Ak banka môže požičiavať a investovať viac - aj objemy peňazí, ktoré teoreticky potrebuje na vrátenie vkladov - hovoríme o frakčnom rezervnom bankovníctve (FRB). Oba prístupy predstavujú výhody aj nevýhody. Pri PRB banky nemôžu požičiavať, pri FRB sa zavádza do ekonomiky inflácia. Inšitúciou poverenou ovplyvňovaním množstva peňazí v obehu je centrálna banka (národná banka, v USA je to FED).

Odôvodnenie jestvovania FRB spočíva v možnosti štátu korigovať ekonomiku. Ak je dopyt po výrobkoch menší, než je ponuka schopná dodať, určite tu bude nevyužitý kapitál, pôda a nezamestnaní. Centrálna banka môže zvýšiť množstvo peňazí v obehu (tlačením, poskytnutím ďalším bankám, ktoré môžu poskytnúť pôžičky), čím sa vytvoria nové pracovné miesta a nezamestnanosť sa vráti na svoju "prirodzenú úroveň". Ak je v obehu naopak priveľa peňazí, dopyt prevyšuje ponuk, ľudia chcú nakupovať viac, než im výrobcovia ponúkajú, zamestnanosť bude plná a o posledné voľné pracovné sily sa bude súťažiť - stúpnu mzdy, nastane inflácia - znehodnotenie peňazí. Centrálna banka stiahne časť peňazí z obehu, aby skrotila dopyt - a môže dôjsť k recesii. FRB teda spolutvorí cyklické javy v ekonomike - rast a krízy.

Kľúčovým pojmom frakčne-rezervného bankového systému je pôžička (a neskôr i úrok). Centrálna banka vkladá do súkromnej banky depozit. Je to základ jej imania. (100 $) Ak si to predstavíme v podobe vkladov bežných ľudí, v systéme FRB komerčná banka nemusí udržiavať plné rezervy - smie požičivať aj to čo raz musí teorticky vrátiť - a dokonca viac, než do nej ľudia a firmy naozaj vložili. V prípade vkladu centrálnej banky, banka si ponechá len čiastočnú rezervu a ostané peniaze požičiava, samozrejme s úročením. Ak je rezerva 20%, banka môže požičať 80% svojich rezerv. Tých 80$ môže ostať v tejto banke (banka ich síce "požičia", ale v podstate ich prevedie len na jednotlivé účty), alebo sa presunúť do iných bánk. Trik spočíva v tom, že v obehu je nakoniec 180$: 80$ ktoré banka požičala a teda jej dlžníci splatia (z budúcich ziskov z podnikania, ktoré vďaka pôžičke rozbiehajú) a centrálna banka má takisto pohľadávku voči komerčnej banke: "dlží mi 100$", s ktorou môže obchodovať, akoby to boli peniaze, akoby už boli vrátené. Ak sa požičané peniaze (80$) dostanú na účty súkromnej banky B (tu nastáva prípad, keď nepožičiava centrálna banka, ale drobní vkladatelia), tá znova môže tieto peniaze požičať, s tým že si nechá 20% rezerv (16$) a požičia zvyšných 80% (64$). V obehu je teda o 64$ viac - ďalší prísľub v budúcnosti vrátených peňazí. Ak sa tieto dostanú do tretej banky ako vklady, tá z nich znova môže požičať 80% (51.2$). Množstvo peňazí v obehu rastie, pri povinnosti 20% rezerv sa z pôvodných 100$ môže vyrobiť až 500$, teda 400$ nových dlžôb zvaných "peniaze".

Sedliacka logika tu nepustí, najmä ak si pod peniazmi predstavujeme konkrétnu hodnotu. Bankovka je výmenný lístok, čosi ako dlžoba. Ak niekomu dáme nejaký predmet, dostaneme lístok o tom, že nám niekto dlhuje - peniaz. Ten môžeme posúnúť ďalej tretej osobe, ktorá nám zaň poskytne iný predmet. Teraz má peniaz tretia osoba, teda prvá už dlhuje jej. Mať v peňaženke peniaze znamená byť vymáhačom dlžôb od iných ľudí. Nákupom len posúvame tieto dlžoby ďalej. Skutočne sa splácajú prácou - resp. po vykonaní práce vytvárajú produkty, ktoré podnik vydáva zákazníkom a zbiera od nich peniaze, sťahuje z obehu "svoje" podlžnosti. Tie zasa ponúka zamestnancom za vykonanú prácu. Peniaze možno vymeniť za tovar, prácu, reality, pôdu a ďalšie hodnoty - teda reprezentujú čosi hmotné, alebo nejakú službu. Tým, že sa v bankách vyvoria pôžičkami nové peniaze, vytvoria sa vlastne prísľuby neskôr vykonanej práce a vyrobených hodnôt - tovarov a služieb. V systéme FRB si tak požičiavame z budúcnosti - "nové peniaze" reprezentujú hodnoty, ktoré ešte len bude nutné vytvoriť.


Banka požičiava peniaze na podnikanie

Banka si pýta úrok a teda
viac peňazí, než v ekonomike naozaj je

Kritiky frakčne-rezervného bankovníctva

Pred najdôležitejšou otázkou, ktorá zároveň predstavuje aj kritiku tohto systému, vynára sa aj pochybnosť voči stabilite. Ak do komerčných bánk ľudia vkladajú svoje peniaze a tie až 80% z nich môžu popožičiavať, čo by sa stalo keby ľudia chceli všetky svoje peniaze vybrať v hotovosti? V angličtine sa tomu vraví "run on bank". V tom prípade banka krachuje a môže sa stať, že pôvodní vkladatelia svoje peniaze už neuvidia. V ekonomike s FRB sa jednoducho všetci spoliehame, že sa to neudeje a teda že všetci si svoje peniaze ponechajú v bankách, že ich "momentálne nepotrebujú". Stávame sa tak väzňami bankového systému. Banky sa môžu zaručovať, podľa toho ako to prikazuje zákon, vrátiť časť vkladov (do nejakej výšky, aby tak boli chránení drobní vkladatelia, domácnosti), alebo sa dodatočne zaručí štát, že ručí za celú výšku vkladov. Samozrejme, ak to má zaplatiť štát, zaplatia to znova obyvatelia - dlh banky veriteľom sa rozdelí na celú populáciu. V rámci nej si vlastne ľudia, ktorí do banky vložili peniaze, tieto peniaze sami vrátia z budúcich peňazí, ktoré zarobia... aj s pomocou výplat susedov.

Do úvah sa tu vkladá aj úročenie - ak niekomu požičiame 10$ a pýtame si naspäť 11, teda stanovíme 10% úrok, odkiaľ sa ten 1 nadbytočný dolár zoberie? Dlžník ho bude musieť vyrobiť, alebo oň obrať niekoho iného. Deje sa tu posúvanie dlhu - prvému (korý požičal 10) dlží druhý (11) a ten sa spolieha že mu dlží tretí (12) a tak ďalej... no na konci tejto reťaze niekto stojí. Najjednoduchšia cesta pre posledného je zachovať sa "systémovým" spôsobom, vezme si na splatenie úrokov ďalšiu pôžičku a vytvorí tak ďalšie nové peniaze. V každom prípade nadbytočnú hodnotu (v reťazi nazbierané úroky) musí niekto vyrobiť.

Ten kto si požičiava, musí zaplatiť aj úrok. Lenže všetky peniaze sú požičané z centrálne banky. Keď ich komerčné banky požičiavajú ďalej, pýtajú si úroky, lenže v obehu je len množstvo peňazí, ktoré poskytla komerčná banka. Úroky sú fiktívne peniaze, ktoré v ekonomike neexistujú. Kto ich zaplatí? Aby bolo možné splácať úroky, je nutné vyrábať stále nové peniaze (požičiavať si, prisľubovať budúcu prácu). Pôžičky (s úrokmi) jedných sa splácajú pôžičkami (s úrokmi) ďalších ľudí. Vytvára sa stále nový dlh (ďalšie a ďalšie úroky) a preto sa musia vytvárať nové peniaze, aby ich bolo čím splácať. Tento proces je nezastaviteľný a exponenciálny. Sme väzňami ekonomiky, ktorá stále musí rásť, nemá inú možnosť, práve kvoli počiatočnému výmyslu úroku - požičať 10 a pýtať si 11. Pre niekoho je to záruka pokroku, pre iných zvrátený systém.

Neustálym rastom ekonomiky a zväčšovaním peňazí (nové úroky, nové dlžoby) v obehu, strácajú peňažné jednotky na hodnote - deje sa inflácia. Dolár napríklad v priebehu storočného náhľadu stratil 95% svojej pôvodnej hodnoty. Človek už nemôže peniaze sporiť tak, že ich zašije do periny. Musí ich uskladňovať v banke (zamestnávatelia neponúkajú možnosť výplaty v hotovosti), kde tieto takisto strácajú na hodnote - nielen infláciou (čakaním), ale aj poplatkami za vedenie účtu, kariet a podobne. To človeka núti peniaze rýchlo minúť (konzumovať), alebo ich sporiť na termínovaných vkladoch, kde očakáva úroky, ktoré pokryjú prinajmenšom znehodnocovanie peňazí s infláciou. Tieto úroky (nové peniaze) ale banka odniekiaľ bude musieť vziať - tým že popožičiava iným subjektom takisto s úrokmi.

Bez systému FRB by (aspoň v kapitalizme) nebolo možné požičiavanie - a teda vybudovanie nových podnikov, priemyslu a projektov na zelenej lúke. Inflácia je dlh za túto možnosť, ako aj fakt, že možnosť sa stáva povinnosťou. Vďaka tomuto systému musí hospodárstvo rásť. S rastom sa spája aj pokles a kríza, dokonca aj liberálny ekonóm ako Hayek bol ochotný prijať túto daň za možnosť napredovať rýchlejšie, než by sa dalo v systéme bez FRB. Obhájcovia tohto systému jednoducho vravia, že nadbytočného úroku sa netreba báť, pretože sa vráti formou pôžičiek naspäť do obehu a ak ekonomika (HDP) rastie, všetko je v poriadku. Kritici toto vyrábanie peňazí z ničoho - rozhodnutie bánk "a bude rast" - považujú sa trúfalosť. Niektorí ekonómovia, ktorí nesúhlasia so štátnymi deformačnými vplyvmi na ekonomiku, považujú infláciu za formu dane, ktorú všetci platíme štátu, ktorý nafukuje a znehodnocuje peniaze. Odmietajú jú, tak ako hocaké iné dane, ako krádež.

Tento systém je prinajmenšom podivný. Karty sú vyložené na stole - poznáme jeho prínos aj klam. Ekonomika rastie a zároveň rastie aj inflácia. Dôraz na nutnosť rastu predstavuje záťaž na človeka, prácu, konzum aj na zdroje a životné prostredie - s potenciálom ohrozenia. Dlžníci sú nútení presvedčiť zákazníkov, aby od nich kupovali až po zadĺženie - aby mohli byť pôžičky splatené novými peniazmi postavenými rovnako na dlhu. To je priamo definícia pyramídovej schémy. Starším pomenovaním úžera. Tú, podobne ako poberanie úroku, zakazovalo napríklad kresťanstvo aj islam. Adaptáciou na modernú dobu bolo nájdenie spôsobu, ako tieto javy veľké náboženstvá odobrili. V mediálnom svete sa pojmy "úžera", "vykorisťovanie", alebo "dlh" nepoužívajú, sú to takpovediac "škaredé slová", na ktorých vyslovenie sa odpovedá smiechom, ťukaním na čelo, alebo nálepkou iného škaredého slova "komunista", "šarlatán", "paranoik", "konšpiračné teórie". Namiesto niech sa používajú zástupné výrazy - z dlhu sa stáva kredit, z inflačného exponenciálneho rastu pokrok, finančné deriváty, ktoré pretvárajú jeden dlh na nový dlh zasa inováciou.

To ako ľahko bublina rastu môže spľasnúť - predstavuje príklad farmára. Ten si požičia na dlh peniaze, ktorými vlastne prisľúbi, že v budúcnosti vyrobí nejaký objem tovaru - napríklad 100 ton pšenice. Ak však prídu zlé roky (neovplyvniteľný jav), nebude môcť splácať svoj dlh. Z -100 ton sa po roku a 10% úročení stane jeho vlastníctvom -110 ton. V absurdnosti, o 40 rokov to môže byť pri nezmenenom úročení -4526 ton pšenice. Keď si banka vypýta splatenie dlhu so všetkými úrokmi, jednoducho dôjde k poznatku, že táto hodnota je nesplatiteľná, farmár skončí vo väzení a z virtuálnych peňazí, ktoré banka medzitým ďalej popožičiavala, bude niečia strata.

"Konšpiračné teórie" predstavujú podozrenia u časti populácie, že nutnosť pokračovania, obhajovania a propagácie tejto pyramídovej hry je v záujme malej, ostražitej a tajnostkárskej skupiny - elity. Bankový systém totiž neprežije sám za seba. Ak by boli všetci bankármi či finančníkmi a vymáhali od druhých úroky, odkiaľ by sa tieto vzali? Neprodukovali by sa výrobky, ale len dlh, inflácia a ďalšie deriváty. Jediné sebestačné hospodárstvo je poľnohospodárstvo - náročné na prácu. Nakoniec, v nepriamo vynútenej práci spočíva splatenie dlhov s úrokmi.

Spôsob riešenia kríz, teda štátna záchrana bánk a vyvlastňovanie nesplatiteľných realít nižším vrstvám, ktoré nie sú schopné splácať pôžičky - bol nazvaný kapitalizmom pre chudobných a socializmom pre bohatých. To, že banky z dlhov vykúpi štát znamená presne to, čo "výroba nových peňazí", jednoducho že budúca populácia bude musieť tieto peniaze vyrobiť a odviesť formou daní. Odporuje to samoočistnému princípu kapitalizmu - že rizikové a nesprávne podnikanie (bánk) má byť potrestané krachom a zodpovednosťou jej manažmentu. Protiargumentom je odôvodnenie, že záchranou bánk sa zamedzí zdrvujúcej kríze a strate pracovných miest. Štát a vláda však môžu pristúpiť aj k drastickejším a neľudskejším formám vyťaženia chýbajúcich peňazí - vojnami, kolonizáciou, väčšími daňami,...

Plne rezervné bankovníctvo:


Banka vstupuje na trh so základným imaním

Do banky vkladajú svoje úspory (výplaty) veritelia

PRB - Banka môže požičiavať len to, čo sama vlastní
Je povinná uchovávať 100% plnú rezervu vkladov

Opätovné požičiavanie - tvorba elektrnických peňazí:


Banka požičala peniaze len elektronicky
"Fyzicky" jej imanie stále zostalo
To čo sa raz vráti - je budúci majetok

Banka tak môže znova požičať to čo vlastní
ale aj budúci zisk

A táto pôžička predstavuje ďalší budúci zisk...

A možnosť ďalšej pôžičky...

Logika úroku:


Ak banka požičiava s úrokom...

...získava viac než požičala

A s každou pôžičkou...

...sa zisk naviac zvyšuje.

Dvojaký meter:


Za požičanie peňazí banke
by mali veritelia dostávať pravidelný úrok
(tak ako ho dostáva banka ak sama požičiava)

Bežne však banky vyplácajú len malý úrok
no sama si strháva podstatne vyššie
"poplatky za vedenie účtu, výber z účtu, ..."

Frakčne-rezervné bankovníctvo:


FRB - Banka nemusí uchovávať celú rezervu vkladov

Dokonca môže začať činnosť bez vlastného imania
Požičia si od veriteľov či centrálnej banky
A sama požičiava len so zlomkovou rezervou

e) Stav ekonomiky a kúpna sila

Rast, ktorý sa stal nielen sprievodným javom, ale filozofiou a nevyhnutnosťou kapitalizmu s FRB, je nutné vyživovať aj v mysliach obyvateľstva. Preto médiá neustále sledujú vhodné indexy, prezentujú ich obyvateľstvu, pošťuchávajú nás nad nimi jasať, prípadne vyvolávajú hrôzu z ich poklesu a hľadajú vinníkov na všetkých stranách. Toto divadlo kĺže po povrchu problematiky, zaoberá sa dôsledkami a ich bezprostrednými príčinami, nie samotnou štruktúrou systému.

Najneodbytnejším inexom je nepochybne HDP, hrubý domáci produkt, teda súhrný objem obchodov, ktorý v tej-ktorej národnej ekonomike prebehol. HDP sa v rôznych pomeroch porovnáva s infláciou, úrokovými mierami, rastom miezd - predstavuje limit "reality" pre väčšinu finančného čarovania. HDP musí rásť a čím viac rastie, tým lepšie. Netreba sa však nechať pomýliť, HDP nezrkadlí bohatstvo krajiny (dokonca aj úplne zaostalé krajiny s malým počtom obyvateľov, ktoré započnú s obchodovaním môžu vykazovať vysoké HDP). Tobôž nehovorí nič o rozdelení bohatstva v krajine (aj krajiny s obrovskou priepasťou - slumami a naopak nedobytnými vilami miliardárov) môže vykazovať vysoké HDP aj priaznivé hodnoty rastu. Aj keby krajina stavala pyramídu, z ktorej nemá nikto praktický osoh, vďaka "činnosti" bude ukazovateľ HDP veľmi vysoký. Zvyšujú ho aj katastrofické udalosti - epidémie (farmaceutický priemysel) či vojny (zbrojársky priemysel) a následné odvetvia podieľajúce sa na náprave škôd. Pripomína to scénu z filmu 5. element, keď rozbitý pohár zrazu dáva množstvu malých robotíkov prácu a zmysel existencie.

Ak sa ekonómovia snažia vyjadriť mieru chudoby, musia okrem HDP na obyvateľa uvažovať aj nad mierou rozdelenia príjmov (Gini koeficient). Z pohľadu štatistiky, krajiny so sociálnou demokraciou - vzdialené ideálom laissez-faire - vykazujú práve najnižšie hodnoty Gini. Tieto hodnoty nie sú príťažlivé (zmysluplné) pre ekonómov voľného trhu. Konzervatívne, na obchod a priemysel orientované nadácie a think-tanky merajú ekonomiky svojimi vlastnými ukazovateľmi - napríklad "Indície Ekonomickej Slobody" - ktoré posudzujú nakoľko štát (ne)zasahuje do ekonomiky. Aký má z toho kto prospech, pocit, ako sa to dá uchopiť, "zjesť", alebo využiť - už neriešia.

V súvislosti s HDP sa v alternatívnych prúdoch začína hovoriť o udržateľnosti rastu - trvalo udržateľnom rozvoji - ktorý do úvah započítava nutnosť zachovať si životné prostredie a obmedzenia, ktoré nám ono kladie, spolu s vyčerpateľnosťou zdrojov. Je potrebné uvažovať o raste nielen z pohľadu kvantity, ale aj kvality, medzi nákladmi (vrátane extrenalít) a ich návratnosťou, medzi dlhodobým rastom a krátkodobými úspechmi. Takisto je nutné presne vyjadriť to, čo by malo rásť - a prečo.

Úplne iným ukazovateľom, ktorý v súčanosti naberá na vážnosti, je CPI (Consumer Price Index) - teda ukazovateľ spotrebiteľských cien. Pre jeho určenie sa zostavujú košíčky najčastejšie nakupovaných vecí v konkrétnom regióne, v rámci ktorých sa porovnávajú zmeny cien v čase. Košíček predstavuje akýsi štandard spotreby mestského obyvateľa, ktorý vylučuje vidiecke obyvateľstvo, chudobných, bohatých, výdavky v cudzine, investície a úspory. Tento štandard samozrejme niekto vymýšľa na základe svojho úsudku, preto je CPI zatiaľ len veľmi obmedzeným ukazovateľom.

Ďalším pokusom o alternatívne vyjadrenie stavu ekonomiky je PPP (Purchasing Power Parity) - parita kúpnej sily. Vyjadruje množstvo peňazí v mene uvažovaného štátu, za ktoré je možné kúpiť v tomto štáte výrobok, taký istý, ako v inej krajine v jej mene pri prepočítaní cez skutočný výmenný kurz (RER - Real Exchange rate). Zohľadňuje sa tu nielen HDP, ale aj miera inflácie a reálna domáca mzda. Takisto sa však vyberá tovar zo štandardných košíkov, ktorých stanovenie je predmetom sporov. Nezapočítavajú sa vládne výdavky (napríklad na verejné školstvo a zdravotníctvo, ktoré zvyšujú úroveň života a teda "bohatstva" krajiny), ani kvalita života, znečistenie, nerovnosť rozdelenia bohatstva, ani osobné preferencie v tej-ktorej krajine k istým špecifickým typom produktov. Naviac sa predpokladá dokonalý trh - žiadne dane, nulové náklady na prepravu, voľný obchod, rovnaké košíky s rovnakým a rovnako kvalitným tovarom.

Inými ukazovateľmi, ktoré berú viac ohľadu na človeka, jeho spokojnosť v ekonomike, eventuálne šťastie, duchovný rozvoj - no menej sa opierajú o stav hospodárstva sú napríklad: HDI (Human Developement Index) - ukazovateľ ľudského rozvoja, GPI (Genuine Progress Indicator) - ukazovateľ skutočného pokroku, ISEW (Index of Sustainable Economic Welfare) - ukazovateľ udržateľného ekonomického blahobytu, EQLS (European Quality of Life Survey) - európsky prieskum kvality života, GNH (Gross National Happiness) - hrubé národné šťastie (používa sa v autarkistickom Bhutáne namiesto HDP), alebo HPI (Happy Planet Index) - ukazovateľ šťastnej planéty (ktorý okrem šťastia a zdravia obyvateľov zahŕňa aj dopad ekonomiky na životné prostredie).

2. Spochybnenie podmienok, výhod a hodnôt trhovej ekonomiky:

Edward O. Wilson, hovoriac o mravcoch, vytkol Marxovi, že jeho teória je správna, len opisuje iný živočíšny druh - nie ľudí. Tí nepotrebujú kráľovnú, ale najlepšie napĺňajú svoj zmysel v slobodnom konaní vo svoj vlastný prospech. Podobná kritika sa však nevyhne ani ideálom liberálnych ekonómov voľného trhu - ich homo economicus, teda človek správajúci sa v súlade s požiadavkami trhovej ekonomiky - živá kalkulačka - je vízia tomu skutočnému človeku rovnako vzdialená. Dnešná zmiešaná ekonomika nie je ideálom ani pre jednu z týchto strán - predstavuje kapitalizmus okresaný rôznymi korekčnými reguláciami, daňami a vplyvmi, ktoré by mali tvoriť sociálny štát, rovnomernejšie tlmiť prílišné rozdiely v tokoch bohatstva, nastoľovať sociálny zmier. Pre niektorých ekonómov a filozofov je to krotenie jeho prirodzene neľudských čŕt, pre iných je táto iniciatíva dôvodom, prečo ako kapitalizmus zlyháva. V každom prípade, fungujúci kapitalizmus vyžaduje splnenie niekoľkých podmienok - a zároveň by mal vykazovať istý prínos, výhody, prospech pre spoločnosť, alebo jednotlivcov. Poďme sa na tieto podmienky a predpoklady podrobne pozrieť:

a) Dokonalé trhové (súťaživé) prostredie:

Trh je miestom, kde sa stretávajú predávajúci a kupujúci s cieľom vymieňať tovary, služby, informácie a ďalšie hodnoty. Slobodný trh predstavuje priestor, kde sa toto deje bez zásahov, nariadení a vplyvu štátu či vlády - daňami, dotáciami, minimálnymi mzdami, cenovými ohraničeniami, či inými reguláciami. Len na takomto trhu vznikajú skutočné ceny. Tie môže deformovať aj monopol (jediný dodávateľ), alebo monopson (jediný kupujúci) - ktorý však podľa liberálnych ekonómov vzniká práve vďaka štátnym zásahom. Podľa socialistických zasa vyvstáva na trhu prirodzene - ako výsledok súťaže - a štát by ho mal rozbiť, alebo prevziať. V každom prípade, nereálne ceny - aké monopol nastavuje - predstavujú zlyhanie trhu.

Pre ekonómov voľného trhu je predmet ich záujmu akýmsi prirodzeným systémom, bez ideológie a dogiem - prapôvodným - ktorý dejiny rôznych ekonomických experimentov zatiaľ len všemožne deformovali. Pre ich oponentov je to vynález, ktorý nefunguje spôsobom, akým by sme si priali. Dokonalý trh v ekonomických úvahach vyžaduje:

Ak tieto podmienky neplatia, nedokonalé a nekompletné trhy sa dostávajú do ekvilibria, ktoré nie je efektívne, alebo optimálne, prípadne je jednostranne nevýhodné. Bohužiaľ ekonómovia - najmä tí, ktorí by radi videli perfektný trh (aby ich poučky platili) - nesplnenie podmienok spravidla prehliadajú. Nedokonalosti predstavujú pre časť populácie dôvod na odstránenie trhového mechanizmu, pre vládu a štát zasa nutnosť regulovať. To samozrejme, ako to popisujú ekonomickí liberáli, plodí korupciu, lobby, štátom živené korporácie, tendrové škandály.

V prípade niektorých druhov odvetví by bola trhová alokácia zdrojov priam katastrofou - zdravotníctvo, nezamestnanosť, nerovnosť bohatstva, vzdelávanie. Za zlyhanie sa považuje aj nerovnomerná distribúcia tovarov - podľa miery zisku a nie podľa potreby týchto tovarov. V odvetviach ako armáda, polícia, súdnictvo, zákonodárstvo - napriek tvrdeniam anarchistov - by konkurencia (a trh vôbec) mohli predstavovať vyslovené nebezpečenstvo pre obyvateľstvo.

b) Neviditeľná ruka trhu

Podľa Adama Smitha, klasického ekonóma, jednotlivci ktorí sledujú vlastné záujmy, dosahujú aj dobro celej komunity. Keď nakupujeme chlieb, alebo noviny, neobraciame sa na "dobrodinstvo" či "ľudskosť" pekára či novinára, ale na ich vlastné sebecké záujmy - nevravíme im ako je ich produkt pre nás dôležitý, ale aké výhody z jeho predaja budú mať. Bishop Butler dokonca dodal, že civilizovaný človek zbytočne démonizoval osobné chúťky - ktoré sú vlastne základom pre spoločenské dobro. Sledovať spoločné dobro je sledovať vlastné racionálne-sebecké záujmy ... a naopak. Práve preto, že sú hnaní sebeckým záujmom, ľudia obvykle vyrábajú to, čo potrebujú ich susedia. Sledovaním čo najväčšieho zisku pre jednotlivca sa dosahuje zároveň maximálny zisk celej spoločnoti, ktorá predstavuje sumu ziskov jednotlivcov. Naopak, v prípade priamej snahy jednotlivcov konať spoločenské dobro sa obvykle tomuto cieľu len vzdialia. Aj keď pôvodne Butler toto tvrdenie vztiahol na zahraničný obchod, on i mnohí ďalší ho neváhali zovšeobecniť. Milton Friedman v tomto sebeckom konaní vidí možnosť spolupráce bez donútenia. Neviditeľná ruka sa tu chápe ako prirozený jav, nie sociálny mechanizmus.

V prípade ponuky a dopytu, ak si každý smie slobodne zvoliť čo kúpiť, čo predať a ako to vyrobiť, trh sa ustáli na rozdelení výrobkov a cenách, ktoré budú v prospech všetkých jednotlivcov spoločnosti. "Ich pažravosť ich dovedie k prospešnému konaniu." Vytvoria sa efektívne metódy výroby, ceny klesnú vďaka snahe podkopať konkurenciu, bude sa investovať do najvýnosnejšieho priemyslu, kapitál sa stiahne zo stratových odvetví, študenti sa budú vzdelávať pre najpotrebnejšie (teda najvýnosnejšie) povolania - a všetko sa to udeje samo. Pracovná sila v chudobných krajinách bude ochotná pracovať lacno, čo pritiahne investorov s fabrikami, zvýšením dopytu však vzrastie cena práce. Keďže investori budú zároveň konzumentmi, lokálne služby budú zabezpečovať ich potreby. Neskôr ceny (platy) stúpnu natoľko, že už nebude pre investora výhodné pôsobiť v tejto krajine - odíde - a vytvorený priemysel bude schopný fungovať sám za seba.

Adam Smith svoje myšlienky rozvinul aj na vzťah medzi bohatými a chudobnými:

"Bohatí ... konzumujú len o málo viac než chudobní, a napriek ich prirodzenému sebectvu ... neviditeľná ruka ich vedie k takmer rovnakému rozdeleniu potrebných vecí, aké by sa dosiahlo, keby sme Zem rozdelili na rovnaké časti pre všetkých jej obyvateľov ... a napomáhajú záujmu spoločnosti, sprístupňujú prostriedky na rozmnožovanie druhu."

Leo Walras zostavil ekvilibrium pomocou štyroch rovníc, na základe ktorých vyvodil, že sledovanie osobných záujmov v rámci súťaživého trhu vedie k maximalizácii celkovej užitočnosti. Podobný stav optimalizácie naznačil aj Vilfredo Pareto. Trhová súťaž a z nej plynúce rozdelenie - sťaby kopírovalo aj Darwinovu teóriu prirodzeného výberu v prírode. A nemožno opomenúť aj podobnosť s náboženstvom - neviditeľná ruka trhu sa veľmi podobá na všemocnú ruku božiu. Snáď i preto veľa liberálnych ekonómov zastáva konzervatívne - tradičné náboženské spoločenské normy.

Kritické pohľady na neviditeľnú ruku trhu

Áno, veriť v ruku trhu je veľmi podobné ako veriť vo všemocného Boha, ktorý ovláda (na základe vlastne úvahy či svojvôle) dianie na Zemi, nech sú zámery človeka akékoľvek. Teória ponuky a dopytu, ekvilibria a neviditeľnej ruky na trhu zdieľa s náboženstvom aj svoju domnelú neomylnosť - často je podsúvaná ako Jediná Pravda.

Ďalší z ideálov, ktorý si kladú liberálni ekonómovia - súkromné vlastníctvo a jeho odôvodnenie teóriou "tragédie spoločného" - v podstate predostiera príklad, keď sledovanie osobných sebeckých cieľov spôsobuje vyčerapanie spoločne zdieľaného zdroja a škodu celému spločenstvu.

Na voľnom trhu sa naskýta i množstvo príležitostí pre sledovanie osobného zisku z podnikania na úkor druhých. Príkladom za všetky môže byť tabakový priemysel. Nepochybne sa tu nedeje spoločné dobro. To, že "ľudia chcú fajčiť" je jedna strana problému, to že prostredníctvom reklamnej kampane ("drsný chlap s cigaretou" / "zvodná kráska s cigaretou") je vytvorený kultúrny obraz a vzniká závislosť - a fakt, že fajčiari znepríjemňujú (a ohrozujú) život ostatných - krásny obraz trhu narušuje.

Priaznivé efekty "neviditeľnej ruky" sa aj v rámci Smithových teórií dostávajú do protirečenia s kritikou "neproduktívnej práce". Tá predstavuje produkciu luxusu a brzdu ekonomického vývoja - nakoľko výstupy výroby nevstupujú naspäť do obehu ekonomiky. Avšak je to práve právo bohatých na luxus, ktoré inde Smith obhajuje, nakoľko z neho majú podľa neho osoh aj chudobní. Adam Smith si bol sám vedomý obmedzení voľných trhov a faktu, že občas nevedú k najlepším riešeniam.

Trhy nefungujú správne v prípade externalít (ktoré v ekonomike prevažujú), produkujú priveľa enviromentálneho znečistenia, naopak nepodieľajú sa na výskume. Vo väčšine zásadných objavov boli tieto iniciované vládou. Tá musí zabezpečovať aj ochranu, obranu, plnenie zmlúv, reguláciu a obmedzenia bankového sektora. Sám Smith píše: "Neviditeľná ruka trhu zničí možnosť slušnej ľudskej existencie, ak vláda neprevezme na seba nepríjemnú úlohu zabrániť im." To je nutné zabezpečiť v každej vyspelej spoločnosti. "Neviditeľná ruka trhu zničí komunitu, životné prostredie a ľudské hodnoty všeobecne - ako aj pánov samých, preto vrstva biznismenov často volá štát, aby ich ochránil pred trhovými silami."

Aj každodenná prax vyvracia niektoré rozprávky o fungovaní trhov. Po príchode zahraničných investorov mzdy rapídne nerastú - a po ich odchode za ešte lacnejšou pracovnou silou neostáva žiaden kapitál (ktorý si odnášajú ako svoj súkromný majetok so sebou) ani samostatne schopný priemysel a sektor služieb, ktorý by mohol udržiavať krajinu v chode aj bez investora.

[Keynes:] "Kapitalizmus je zarážajúca viera v to, že najskazenejší z ľudí urobia tie najskazenejšie veci pre najlepšie dobro všetkých."
[Soros:] "Účastníci trhu sú nútení nechať sa viesť čiastočne vlastným úsudkom. Črtou tohto posunu je, že nie je úplne pasívny - vplýva na chod udalostí, ktoré by mal reprezentovať. Tento aktívny prvok v teórii ekvilibria chýba."
[Stiglitz:] "Dôvodom prečo je neviditeľná ruka často neviditeľná je fakt, že jednoducho vôbec nie je prítomná."

Noah Chomsky síce uznáva inteligenciu niektorých tvrdení Adama Smitha, no jeho kritika sa zameriava na časté zneužívanie tejto teórie.

c) Racionalita účastníkov trhu

Racionalita, hoci je obsiahnutá v podmienkách dokonalého trhu, zaslúži si svoju vlatnú kapitolu. Vedci "racionalitu", resp. "racionálnu voľbu" popisujú z pohľadu metodologického individualizmu - v stave kde všeky spoločenské situácie, alebo kolektívne správanie, vyplývajú z konania jednotlivcov, ktorí sa snažia maximalizovať prospech a minimalizovať jeho cenu. Jednoducho pred každým konaním porovnávajú "čo dám a čo za to dostanem". Predpokladá sa pri tom - úplnosť (možnosť zoradiť konanie podľa preferencií), tranzitivita (ak uprednostňuje prvú možnosť pred druhou a druhú pred treťou, platí že uprenostňuje aj prvú pred treťou), človek má úplnú informáciu o dôsledkoch svojich konaní (resp. v moderných prístupoch pozná pravdepodobnosti výsledkov), jednotlivec vie a má čas posúdiť a zvážiť jednotlivé možnosti medzi sebou.

Ekonómovia neoklasického prístupu, v snahe vytvoriť úplne novú "prírodnú vedu", zanevreli na psychológiu. Vytvorili fundamentálne racionálneho človeka - druh "homo economicus". I moderná psychológia sa snaží nachádzať akýsi systém v ľudskom myslení, ktorý je potom možné zaviesť do ekonomických teórií a výpočtov. Behaviorálne modely nahrázajú kognitívne, rozvíja sa teória posudozvania a rozhodovania s neistotou. Do teórie burzy vstúpila "svätá trojica": nenásytnosť, strach a stádové správanie - ktoré vysvetľujú tak premenlivé nálady na trhu, ako aj cyklické procesy (rast, kríza).

Problém pre "prirodzenú" ekonomiku predstavuje človek, ktorý vo svojej prirodzenosti nie je taký, aký by "mal byť". Človek iracionálny, duchovný, morálny, ľudský (súcitný, empatický), citový, so skrytými požiadavkami duše, ktorá komunikuje formou metafor, prirovnaní, symboliky. Človek, ktorého život sa neobmedzuje len na užitočnosť, optimalizáciu, štatistiku - človek, ktorý nie je merateľný. Technokratická psychológia je stále príliš racionálna na to, aby ho dokázala popísať - považuje človeka za stroj, ktorý má vstupy, dáva výstupy, občas sa kazí a možno ho opraviť.

d) Nekonečný rast ekonomiky (a fyzika)

Schizofrénii (alebo vyvažovaniu extrémov) sa nevyhne ani ekonómia sama. Popri viere v racionalitu jednotlivcov sa opiera aj o úplne iracionálnu vieru v možnosť nekonečného rastu ekonomiky. V uzavretom systéme Zeme sa táto dostáva do sporu s fyzikou a jej termodynamickými zákonmi zachovania energie. Niet divu, že v reklamných kampaniach sa objavujú produkty bankovníctva, ktoré tieto inštitúcie neváhajú označiť za perpeetum mobile. Ekonomický rast sa opiera o víziu nevyčerpateľných zdrojov, bezodných odpadových rúr, bez efektov spätných väzieb, ktoré by nám mohli vracať nepriaznivé vplyvy. V takomto fiktívnom svete je rast možný a žiaduci.

Fyzika definuje zákon zachovania energie - celkové množstvo energie v izolovanom systéme zostáva konštantné, nemožno ho vyrobiť ani zničiť, môže len meniť svoju formu, alebo sa presúvať medzi hmotami. Cestou tejto logiky sa uberajú aj úvahy nad rozdelením peňazí, alebo zdrojov v rámci ekonomiky. Hodnoty nemožno vyrábať z ničoho, možno ich viacmenej len premieňať a presúvať medzi jednotlivcami.

Väčšina ekonomických teórií - a systémov ktoré ich uskutočňovali - sa chválila neustálym rastom. Sovietsky zväz aj komunistické štáty fetišisticky vyčísľovali nárast produkcie, fabrík, konzumných tovarov na trhu. Dnes sa rastom výroby chváli kapitalisticko-komunistická Čína, napäto ho sledujú a do výšok bičujú kapitalistické ekonomiky Západu. Je to nepochybne ideológia podfarbená machizmom, testosterónom a chvastúňstvom. Svoju úlohu tu hrá stádový efekt aj náboženská výchova, ktorá pretvára človeka tak, aby bol schopný bez pochybovania lipnúť na niekym danej "neomylnej" dogme. V konečnom dôsledku sa človek stáva otrokom stroja (vymyslenej ekonomickej mašinérie, ktorá "musí stále rásť"), ktorý mal pôvodne slúžiť jemu.

Absurdná je idea neustáleho a nekonečného rastu nielen z pohľadu fyziky, ale aj filozofie. Rast nie je pozitívna hodnota, je to len jeden z pólov dvojice rast-pokles, z ktorých ani jedna nemá charakter "dobrý-zlý". Ten možno posúdiť nanajvýš z pohľadu situácie a toho, koho sa dotýka. No často je ideálnym stavom, ba čo viac, úplne prirozeným - ak sa rast vyvažuje, prípadne strieda s poklesom. Pre spirituálne zameraných jednotlivcov rast môže symbolizovať aj negatívne javy - rast cien, znečistenia, rast rýchlosti (stresu), rast nádorov - resp. je prirodzene vyvažovaný poklesom - kvality vecí a života, úbytkom ľudskosti.

Fráza, ktorá sa objavila v novinovom článku, krásne vystihuje rastový fetišizmus: "prínosom techniky je vedeckotechnický rozvoj" - Vysvetľuje seba sebou samou, je to zacyklená a teda nijaká argumentácia. Rozvoj pre rozvoj, pokrok pre pokrok, rast pre rast. Ekonomický rast nám napríklad sprístupňuje nové lieky, ktoré využívame na liečenie civilizačných chorôb, zapríčinených honbou za ekonomickým rastom (dôsledky znečistenia, stresu, technizovaných vojen). Technický pokrok sa automaticky považuje za dobro, nekladieme si otázku "máme prostriedky vplývať - ale na koho, čím a s akými dôsledkami?" Človek sa ženie za akousi dokonalosťou - ktorú už ale dávno má, aj so svojimi chybami.

Pre obhajcov rastu tento síce predstavuje zničenie zdrojov, ale len na lokálnej úrovni. Rast, vedeckotechnický pokrok, pre nich znamená vieru, že kedykoľvek dôjde k vyčerepaniu niektorého zdroja, ľudstvo medzitým nájde spôsob, ako čerpať iné zdroje. Je ako robot, ktorý vylepuje samého seba a keď mu dôjde infúzie, dokáže si sám nájsť novú. Podstatné je, že aj keď sa niektoré časti sveta nenávratne stratia, medián bohatstva na Zemi rastie.

Do konfliktu sa tu samozrejme dostávajú definície. Medián bohatstva vychádza z už stanoveného pohľadu na to, čo to bohatstvo je. To sa istej skupine ľudí môže priečiť. Kým jedni si vedia predstaviť úplne zničenú biosféru, futuristický svet, ktorý síce pôsobí šedo a pusto, no technický pokrok umožňuje človeku prežívať v umelých supermestách - pre druhých je to vízia katastrofy, neprijateľná hororová verzia budúcnostďaleji. Pre prvých je lipnutie na súčasnej (minulej) podobe Zeme podobné lipnutiu na konzervatívnych hodnotách - pre druhých sa dotýka definície človeka (nie ako pána sveta, ale ako súčasti ekosystému).

Sprievodnými javmi rastu hospodárskeho je aj rast preľudnenosti v niektorých regiónoch, rast kriminality na miestach, kde sa populácia sústreďuje, nadprodukciu (popri vyčerpávaní zdrojov), vytváranie stále väčšieho množstva umelých potrieb, nárast priepasti medzi chudobnými a bohatými, ale aj zhoršovanie nálad v spoločnosti - nárast arogancie, drzosti, neľudskosti, necitlivosti, stresu, neschopnosti užívať si život, nárast hlúposti, mentálnej obmedzenosti, nenásytnosti - tie kazia dojem z výsledného "pokroku", ktorý sa svojhlavo meria množstvom dostupných technických hračiek.

Clive Hamilton zhrnul rastový fetišizmus do pohľadu, že ľudstvo napriek nárastu osobného bohatstva (vlastníctva) nie je o nič šťastnejšie, než napríklad pred 50 rokmi, skôr naopak. Negatívne efekty - v životnom prostredí, demokracii aj hodnotách - prevažujú. Rast sa považuje za akýsi liek na všetky neduhy. "Ľudia nakupujú to, čo nepotrebujú - aby ohúrili ľudí, ktorých nemajú radi." Hamilton na jednej strane považuje rast pre spoločenstvá, ktoré dosiahli stav relatívne komfortného života, za bezdôvodný a doporučuje im, aby z nadbytkov budovali infraštruktúru a podporovali tých, ktorí ešte túto úroveň pohodlia nedosiahli. Navrhuje ekonomicko-politický model - eudemonizmus - ktorý nezávisí na neustálom raste, ale opiera sa o plný rozvoj ľudského potenciálu cez preskúmanie zdrojov potešenia a spokojnosti - kam zaraďuje sociálne vzťahy, napĺňajúce povolania, pre niekoho vieru a nadovšetko pocit zmysluplnosti konania. Warwick Fox ďalej rozvinul "seba-presahujúcu ekológiu" - v duchu ktorej len veľmi sebecký a obmezený jedinec si predstavuje seba absolútne odlíšeného a nezávislého na prírode. Uvažujúci a cítiaci človek by sa mal vnímať v rámci svojho prostredia a vnímať svoj presah (transcendenciu) doň.


Nekonečný rast ekonomiky úrokov tlačí na
vyššie výkony ľudí, vynucuje pohyb, rýchlosť
expanduje do prírody a cudzích krajín (kto z koho).

Požadovanie úrokov znamená vymáhanie peňažnej hodnoty, ktorá v ekonomike neexistuje. Tú je možné - ak si nechceme posúvať čierneho Petra - získať len vynúteným rastom. Rastom kam, na úkor koho, proti úbytku čoho? Ľudia musia pracovať viac, za menší reálny plat (lacná pracovná sila), treba vyťažiť čo najviac prírodných zdrojov, podniky musia expandovať na nové trhy, musí byť viac tovarov, väčší predaj a teda aj spotreba, či už potravín, úžitkových predmetov, služieb, zábavy, cestovania, pohybu. Hýbeme sa aby sme sa hýbali. Tovary sa nevyrábajú blízko miesta spotreby, ale polotovary zbytočne putujú dookola planéty.

e) Kríza

Akousi odpoveďou neviditeľnej sily - nech je to už ruka trhu, božia, alebo prírodných zákonov - je kríza. Stav, kedy ekonomika prestáva rásť a začína - k mediálne rozdúchavanému zdeseniu všetkých - klesať. Pre marxa a socialistických ekonómov je kríza prirodzeným cyklický javom v trhovej ekonomike - nutným zlom. Liberálni ekonómovia jej pôvod pripisujú občas socialistickým prvkom (štátnym zásahom) v ekonomike, inkedy ju jednoducho vítajú - ako očistný proces, ktorý z ekonomiky vyradí zastaralé, nepotrebné, nadbytočné podniky - v duchu darwinizmu, prežitia silnejších a zdatnejších. Kríza je odpoveďou na rôzne ekonomické bubliny.

Idea očistných procesov je príťažlivá a niekedy ich (škodoradostne, alebo úprimne) privítajú aj kritici kapitalizmu - nafukovanie cien (napríklad realít), alebo zbytočný priemysel, finančné deriváty - to všetko robí život často neznesiteľným. Problémom je však fakt, že krízy obvykle sprevádza nielen abstraktné "zrušenie podnikov", ale aj hromadná nezamestnanosť, ohrozenie ľudí s nižšími príjmami, prípadne pristor pre extrémistické sily v spoločnosti. Práve z tohto dôvodu zasahuje štát, čím vlastne zabráni uskutočneniu jedného z pozitívnych efektov trhu. Tu sa začína morálna otázka - či má zmysel zachraňovať obyvateľstvo, ktoré nemá štipku súdnosti, v akom priemysle sa zamestnáva - na ktorú je možné odpovedať: človek z nutnosti prežiť a uživiť rodinu bude pracovať kdekoľvek (aj v zbrojárskom, tabakovom, alebo silne neekologickom priemysle). Nezamestnanosť ospravedlňuje nezodpovedné správanie. Bohužiaľ, príčiny kríz, umelé zavázdanie nemorálneho priemyslu - sa diskutujú len málo - veľa ľudí si jednoducho myslí, že kríza prichádza odkiaľsi z Ameriky a tu v strednej Európe za ňu vlastne vôbec nemôžeme. Na chode svetovej (globalizovanej) ekonomiky sa však podieľame všetci.

Každému by malo byť jasné, že nekonečný rast je nezmyslom. Malo by to patriť k základnému vzdelaniu. Ekonómovia by nemali zvaľovať vinu na filozofov, intelektuálov a duchovných vodcov, ktorí ich "nevarovali". Spiritualisti a alternatívne zmýšľajúci ľudia zasa stroho komentujú, že každý kopec má svoj vrchol - raz človek príde do bodu, keď nie je ďalej kam stúpať, ale je nutné najprv zostúpiť nižšie.

f) Kvantita a kvalita

Výkonnosť a úspechy kapitalizmu, trhovej ekonomiky, sa často merajú výlučne kvantitatívnymi ukazovateľmi. Viac, väčšie, silnejšie, rýchlejšie, výkonnejšie, efektívnejšie, bohatšie, neporaziteľnejšie, dravejšie, modernejšie, "nadupanejšie", sofistikovanejšie - celá paleta machistických pojmov. Ich (taoistickým) párom sú ukazovatele kvality, ktoré nemusia mať vôbec číselný charakter:

Ekológia

Kapitalizmus stojí na snahe maximalizovať zisk, teda predať čo najviac produktov. Dopyt, ktorý "nestíha chcieť" takú veľkú kvantitu je nutné stimulovať reklamnými kampaňami. Nadprodukcia sa spája s nadmerným vyťažovaním zdrojov - po tom čo sú vyprázdnené doma, je nutné expandovať a drancovať zdroje iných krajín. Ničí sa tak životné prostredie, k čomu prispieva aj znečistenie. Žiadne iné spoločenstvo nepoznalo toľko odpadu, ako kapitalistický svet. Nesúvisí to len s množstvom výroby, ale aj s chápaním "čo je odpad". Kým dnes je recyklácia moderným pojmom, snahou čiastočne korigovať tento vedľajší účinok kapitalizmu, kedysi bola prirodzeným javom. Mnohé veci neboli za odpad považované a znova sa (takmer donekonečna) používali - opravovali - nevyhadzovali, nezahrabávali sa na kdesi pod zem. Dnes ak je vec opoužívaná: "Zahoď ju a kúp si novú a vylepšenú!" Globálny obchod popiera regionálne zvláštnosti a špecifické potreby - všetci na Zemi chcú mať to isté, resp. to, čo majú druhí - medzi kontinentami sa prevážajú napríklad autá, čo je v istom pohľade strašným plytvaním zdrojmi. I bežný človek sa dostáva do absurdných situácií, keď je na jednej strane podporovaný - aby konzumoval a tak podporoval ekonomiku ("nakupujem a bojujem proti kríze") - a na druhej šetril a tak podporoval ekonomiku (zatepľovanie, recyklovanie, nízkoenergetické spotrebiče).

Zástancovia kapitalizmu, na obranu, ukazujú prstom na bývalé komunistické štáty, v súvislosti s ktorými sa rovnako hovorí o ekologickej katastrofe (rast v nich bol rovnako dominantnou ideológiou) - a teda nevidia súvis enviromentálnych otázok s typom systému. Uveďme teda veci na pravú mieru - príčinou ekologickej katastrofy je rast (tak ako ho dnes chápeme) - nech vzchádza z kapitalistických alebo socialistických poučiek. Kritizujú sa aj koncepty ako "ekologická stopa", ktoré merajú množstvo zabratej zeme - ktoré ekonómovia expanzie považujú za smiešne, pretože nevidia nič zlé na využití väčšej plochy pôdy na zvýšenie životných štandardov.

Keby však každý chcel mať svoj vlastný pozemok, s rozľahlým rodinným domom, farmou, poľom, prípadne golfovým ihriskom - a samozrejme ohradený ako súkromný majetok - napriek argumentu o "vyššom životnom štandarde" by sa využiteľná časť Zeme veľmi rýchlo naplnila.

Trhy sa vyznačujú svojou príslovečnou pomalosťou a pramalou ochotou zaoberať sa ekológiou, alebo zavádzať (nákladnejšie) technológie v súlade s trvalo udržateľným rozvojom - nedajbože, ako je dnes na mieste hovoriť: s trvalo udržateľným ústupom! Čaká nás uskromňovanie sa, nie "udržateľné" zvyšovanie životnej úrovne. Problémom je akiste i to, že do ekonomických kalkulácií sa následky na životnom prostredí nezapočítavajú. Externality sú špinavým tajomstvom kapitalizmu, ktoré však plynú z jeho podstaty (rast, náklady spojené s presunom do miest a mestským spôsobom života) a bez jeho odstránenia ich nemožno vyriešiť. Ak je prevažujúcou ideológiou "rast alebo smrť" - podniky musia expandovať - je ťažké si predstaviť (seba)obmedzenie nebezpečnej spotreby.

Plánované zastarávanie

Takzvané plánované zastarávanie, hoci sa podieľa aj na plytvaní a znečistení životného prostredia, je javom i so širším dosahom. Kým v logike socialistických ekonomík výrobky mali vydržať čo najdlhšie (hoci morálne boli pomerne rýchlo zastarané), v kapitalizme sa úmyselne tvoria s nízkou životnosťou. To časť obyvateľstva (najmä v transformovaných ekonomikách) vníma ako pokles kvality, ktorý kapitalizmus priniesol. Podľa niektorých tu hrá úlohu úmysel čo najskôr donútiť zákazníka kúpiť si nový produkt a zasa zaplatiť (sledovanie zisku), podľa druhých je dôvodom práve morálne zastarávanie. Nemá zmysel vyrobiť televízor so životnosťou tridsať rokov, keď aj tak o dva roky prídu nové technológie a zákazník aj tak bude chcieť modernejší produkt. Fráza "aj tak bude chcieť" ignoruje tých, ktorých preferencia je viac k životnosti (chcem televízor, ktorý hrá) a nie k technológii, alebo pre neho nepatrným vylepšeniam obrazu, alebo k množstvu funkcií. Obhájcovia kapitalizmu argumentujú i tak, že na zbytočne kvalitnom (dlhovekom) produkte zákazník preplatí, najmä ak si v krátkom čase kúpi nový. Spoliehajú sa na neustály pokrok technológií, aj dopyt po nich. V zákazníkovi je treba neustále vytvárať umelú potrebu čohosi o trošku novšieho, lepšieho a o trošku skôr než je nutné. To poháňa ekonomiku neustáleho rastu. Podľa Vanca Packarda je to zámer veľkého biznisu, aby si z nás vychoval plytvajúcich, zadĺžených a večne nespokojných tvorov.

Okrem formovania potrieb prostredníctvom módnych vĺn, plánované zastarávanie sa dá dosiahnúť aj inými spôsobmi: Stanovením cien za servis a opravy na porovnateľnú úroveň, ako je cena za nový kus produktu. Tvorbou novej série produktov, ktoré sú nekompatibilné s predošlými (nemožnosť kúpiť náhradné diely do áut, spotrebičov a podobne). Rozvoj softvérových technológii umožnil docieliť zastaranie novými spôsobmi: napríklad zmenou systému, na ktorom produkt funguje (namiesto doc formátu je tu docx) - obmedzením vývoja záplat na tú-ktorú verziu - alebo tvorbou lincencovaného softvéru, ktorý má obmedzený servis len na špecifické firmy. Podobne, výrobky môžu úmyselne znižovať životnosť podporných zariadení (nzpríklad batérií), alebo vyžadovať úplne nové (inovovaný operačný systém nepobeží na slabšom hardvéri).

Plánované zastarávanie sa na jednej strane ospravedlňuje technickým pokrokom, inováciami, zvýšenou bezpečnosťou (zákazníkovi sa teda predávajú ako pridaná hodnota), ale aj ako spôsob, ktorý môže pomôcť vyhrabať ekonómiu z krízy (nakupujme, podporujme priemysel a zamestnanosť). Na druhej strane, spôsobuje nežiadúce javy ako informačná asymetria (výrobca vie, zákazník nie, koľko produkt asi vydrží) - ktoré deformujú trhové prostredie (ktoré vyžaduje perfektnú informovanosť).

Kým Vance Packard tvrdí, že sústredenie sa na krátkodobé ziskové ciele môže inžinierom poškodiť reputáciu - obhájcovia trhových mechanizmov jednoducho konštatujú, že zákazníci sa od výrobcov nekvalitných vecí odvrátia a začnú odberať od výrobcov trvácnejších produktov. Kvalitné produkty sú v ekonomike dostupné pre všetkých, ktorí sú ochotní si priplatiť. Problémom zostáva, aký rozsah kvality je reprezentovaný akým rozsahom cien - a prečo práve takým - kto ho určuje? Je to trhový mechanizmus, alebo svojvôľa výrobcov motivovaná istou mierou zisku. Zlo tu nepredstavuje zisk - ale jeho veľkosť - v otázke: prečo práve taký zisk?

Plánované zastarávanie, popri inovácii, podporuje aj tvrdenie, že čím viac ľudí istý produkt nakupuje, tým sa stáva dostupnejším a lacnejším. Tak boli zavedené do domácnosti počítače, DVD technológie, internet, mobilné telefóny a ďalšie. V skutočnosti sa však často stáva, že ak produkt zlacnie, prestane sa vyrábať, stiahne sa z trhu - a ponúka sa len novší, modernejší a rovnako drahý výrobok. S cenovým argumentom možno nesúhlasiť aj z pohľadu lacných socialistických (a trvácnych produktov) - ak neexistuje nutnosť sledovať maximálny zisk, je rovnaké produkty možné vyrábať a predávať aj lacnejšie od začiatku.

Niektoré produkty, ktoré sa zdajú byť vyrobené s istým "plánovaným zastaraním", údajne takými nie sú - sú jednoducho lacné a nekvalitné. Lenže čo iné je nízka kvalita, než forma plánovaného zastarávania?

Inovácie a reklama

To, čo sa obvykle podsúva ako svetlá stranka plánovaného zastarávania - inovácia - môže predstavovať aj nevýhodu. Najmä ak naberá podobu zanášania novými a novými funkciami - mobilné telefóny, diaľkové ovládania, domáce spotrebiče, ale aj softvér - sa stáva nesmierne neprehľadným a komplikovaným na používanie. ("Zaplať si toho, kto ti ho nainštaluje, alebo poskytne používateľské školenie!") Do kontrastu sa tu dostáva "základná funkcia" prístroja a ostatné doplnkové možnosti, bez ktorých produkt (lacnejšie) už často ani nemáme možnosť kúpiť. Zdá sa, že pre výrobcov je to jediná cesta, ako napredovať po dosiahnutí stavu, keď produkt už robí to čo má - spôsob ako zaujať na trhu a udržať sa na ňom.

Odvetvia ako informačné technológie alebo telekomunikácie sa zdajú byť úspešnými - no dá sa aj zamyslieť, či to nie je len vďaka neustálemu si vynucovaniu nejakého update a upgrade od zákazníkov. Človek modernej doby chce, potrebuje a nevie si predstaviť život bez vecí, ktoré sa javia neuveriteľné v porovnaní s časmi len o niekoľkých desaťročí späť. Spochybniť možno aj ich skutočný prínos - MP3 prehrávač v ušiach aj na prechádzke so psom, či internet na chate v horách sú skôr bizarné scény, než ozajstná potreba. Vďaka technike sa nám naskýtajú možnosti - otázka je, či sú naplnené. Darmo máme mobilné telefóny, vďaka ktorým sa spojíme s kýmkoľvek kedykoľvek kdekoľvek na svete - ak jediné, čo moderný človek dokáže odkázať na druhú stranu je "ahoj, ako?". Paradoxne, s rastúcimi prostriedkami sa strácajú dôvody, schopnosť, alebo obsah ich používania. Vidieť to možno ako dôsledok spôsobu práce, života a myslenia, ktoré na nás ako nárok kladie technický pokrok. Stávame sa náročnými zákazníkmi a expertnými používateľmi - hoci bez duše, bez príbehov a bez tém.

V každom prípade, žiada sa od nás kráčať s dobou, chcieť ("veď čo je na tom zlé, čo by ľudia robili, ak by niečo nechceli?"), orientovať sa v rôznych módnych značkách a hlavne vyrábať a nakupovať. Americké firmy investujú 1 bilión dolárov do marketingu - často sa stáva, že viac peňazí putuje na vytvorenie reputácie značky, než do samotného výrobku. A ľudia sa nestačia diviť, že im aj tá najodpornejšia chuť vody (samozrejme svetoznáma, luxusná a drahá) chutí viac, než voda obyčajná. Čaro, opar, pozlátko sa stalo synonymom fasádneho kapitalizmu (na rozdiel od skutočného bohatstva feudálnych palácov, alebo strohosti štátnych socialistických budov) - mnohí ho však vnímajú ako skutočný prepych. Pekne vymaľované priečelia domov, lesk skla, ocele a plastov - to všetko budí dojem, že žijeme v zlatých časoch.

To čím sa kapitalizmus pýši - že regály obchodov sa prehýbajú pod množstvom rôzneho tovaru - rôznych značiek, drobných rozdielov, zaujímavých chutí, alebo funkcií - a rôznych cien - sa môže veľmi rýchlo vyfarbiť ako ilúzia. V pestrých a rôznych obaloch sa môže skrývať ten istý výrobok, zákazníka pritiahne zvedavosť vyskúšať niečo nové. Po vytriezvení si môže uvedomiť, že zrazu má len dve možnosti lacný a nekvalitný tovar, ktorý neprospieva ani jeho zdraviu, ktorý by najradšej nekupoval vôbec - a "kvalitný" tovar, ktorý je ale často predražený nad akúkoľvek súdnu a zdravú mieru. Stráca sa stred - to čo reklamy opisujú ako "rozumná kvalita za rozumnú cenu". Stáva sa i to, že so závratnou cenovkou sa predáva ten istý (nekvalitný) tovar ako v lacných obchodoch, len je na ňom prilepená, prišitá, alebo otlačená značka, logo firmy s reputáciou. Človek tak stráca i možnosť výberu medzi lacným a drahým-ale-kvalitným-a-trvácnym.

Reklamácie - Lemon law

Po reklame často prichádzajú reklamácie. Na jednej strane má zákazníka chrániť pred nepodarkami zákon - ak človek taký kúpi, môže sa súdiť a v prípade výhry mu druhá strana musí zaplatiť poplatky za advokáta a celý proces. No výhra je neistá, väčšie šance má vyhrať bohatá spoločnosť, ktorá si môže dovoliť špičkových právnikov, než jednotlivec - ktorý sa často do takéhoto súdu (aj z finančných dôvodov) nepustí. Z druhej strany by v jeho prospech mal hrať fakt, že pre predajcu má väčšiu cenu reputácia, než to, aby sa zbavil nepodarku tak, že ho predá zákazníkovi. No sú aj situácie a tovary, pri ktorých sa zákazník nevracia - a nemá veľký dosah na to, aby predajcovi spôsobil ujmu na mene. Ak teda nepomôže ani to, nespokojný zákazník má vždy možnosť "založiť si vlastnú firmu a predávať lepší produkt". Nie každý však má možnosť, aby sám sebe (a aj ostatným na trhu) zabezpečoval kvalitnejšie potraviny, drogériu, odevy, obuv, autá, zábavu, ... súčasne, popri svojom jednom regulérnom zamestnaní.

Umelý nedostatok

Arogancia predajcov sa môže rozšíriť od kartelových dohôd "cenu neznížim, ak nechceš nechaj tak", cez podsúvanie nekvality až k vytváraniu nedostatku. Na trhu platí, že to, čoho je veľa, je lacné - a naopak nedostatkový (vzácny) tovar je najdrahší - preto, že ho všetci chcú, preto, že je ho drahé vyrobiť, preto, že je to menšinový tovar - dôvody zostávajú pre zákazníka zahmlené. Ak sa výrobcovi podarí umelo dosiahnuť nedostatok tovaru (ktorý je síce možné ľahko a lacno vyrobiť) vďaka podprodukcii, môže tak zvýšiť jeho cenu. Toto nie je výlučne problémom nenásytných podnikateľov, ale vyplýva aj z matematiky ponuky a dopytu: Ak nedostatok (vzácnosť produktu) klesne na nulu (produktu je presne toľko, aký je po ňom dopyt), ekonomický model prestáva byť relevantný. Nedostatok je treba vyrobiť, aby mohol fungovať cenový systém na základe ponuky a dopytu. Inými slovami, nedostatok vytvárame preto, aby platili ekonomické teórie.

Logiku umelého nedostatku ozrejmuje aj príklad farmaceutických spoločností. Nový liek je vždy drahý kvoli nutnosti investície do nesmierne nákladného výskumu (i vďaka prísnej regulácii). Tieto spoločnosti majú okrajový zisk nesmierne vysoký, no to zároveň priťahuje konkurenciu, ktorá takisto vyvíja nové lieky (prospech rýchleho vývoja). Po niekoľkých rokoch sa nový vynález pôvodnej spoločnosti zaplatí, patent sa opotrebuje a trh zaplavia lacné "generické" verzie lieku od iných spoločností, ktoré súťažia skôr v nízkej cene.

Kritický protipríklad opisuje situáciu, ak by sa umelý nedostatok nezavádzal. Spoločnosti aj jednotlivci by si vyvíjali nástroje (napríklad softvér) na mieru, podľa svojich konkrétnych potrieb. Nezarábali by na počiatočnom predražení nového nástroja, ale na tom, aký prospech prinesie ich podnikaniu (ušetrenie času, nákladov, uľahčenie práce, nové možnosti). Efekty ako zníženie nákladov sa rýchlo prejavia vo firme samotnej, aj v ostatných podnikoch - keďže vynález je lacný a rýchlo sa šíri. To sa prejaví v nízkych cenách, dostupnosti a spätne sa vráti aj pôvodnej firme v podobe nárastu ziskov. V tomto všeobecnom dostatku by firmy vyvíjali nástroj ďalej, aby čo najlepšie vyhovoval ich špecifickým potrebám. Podobne získava aj zákazník, ktorý dostáva produkt, ktorý maximálne vyhovuje jeho potrebám. V praxi to môže byť prípad open software (programy zadarmo).

g) Orientácia na cieľ (Goal-oriented thinking)

"Ty nevieš čo chceš." - znie obľúbená fráza, ktorú dennodenne vypúšťame z úst, ako instantnú kritiku. Vedieť, čo človek chce, sa stalo povinnosťou. Na zoznamovacích portáloch si všetci hľadajú partnerov, ktorí "vedia čo chcú" a tí ostatní sú považovaní za nedospelých, nedajbože zaostalých. Používanie fráz však často maskuje vlastnú obmedzenosť, nevedomosť, nemohúcnosť. Pohyb v začarovanom kruhu. Tí, ktorí vedia čo chcú, túžia často po jednej veci a bezo zmeny počas celého života. Sú to "drobné radosti", umelo stanovené ciele, ktoré je možné dosiahnúť - kariérny postup, nový dom, drahé auto, takého a takého partnera. Moderné umelé sny, prevzaté zo súdobej kultúry - často len prekrývajú nedostatok vlastných snov, odvahy tvorivo hľadať náročnejšie a živšie ciele. Na pozadí taja neschopnosť zmeniť svoj zámer - na ceste, s tým, ako sa človek vnútorne rozvíja - prípadne v rôznych rovinách osobnosti sledovať niekoľko rôznych zámerov. Homo economicus je "človek zjednodušený", obraný o všetku vrstevnatosť, komplexnosť osobnosti, premenlivosť. Nemať jeden cieľ, nemať stále ten istý cieľ, nemať vôbec cieľ (ale vnímať život ako prichádza, reagovať naň a poznávať ho) je na prelome tisícročí kacírstvom.

Ešte väčším rúhaním sa je nakoniec nechcieť. Nechcieť byť úspešný, nechieť vyhrať, nechcieť poraziť ostatných, nechcieť byť slávny, nechcieť dosiahnúť istú mieru bohatstva. "Ako to, že nechceš, musíš chcieť, všetci predsa chcú." Človek si nedovolí uvažovať, pretože ak by takto uvažoval, mohol by nebodaj na niečo prísť - napríklad že celý ekonomický stroj, neustály rast, naháňanie sa za niečim - je nezmyselný. Ako v prípade hedonistického paradoxu - naháňať šťastie spôsobuje jeho neustále utekanie, poľavenie v úsilí môže naopak šťastie (naplnenie, spokojnosť) pritiahnúť. Davové myslenie nedovoľuje spytovať sa, či horda náhodu nekráča k priepasti, alebo do slepej uličky. Davové myslenie nedovoľuje pochybovať, hľadať vlastné cesty, experimentovať - hoci tieto schopnosti sa považujú za prostriedok k inovácii.

h) Súkromný majetok a vlastníctvo

Médiá nám každý deň vštepujú múdro "štát je najhorší hospodár". Súkromná spoločnosť obhajuje súkromné vlastníctvo - málokoho napadne uvažovať o nej v kategórii zaujatosti. Ekonomickým dôvodom pre súkromné vlastníctvo je tazkvaná "tragédia spoločného" (tragedy of commons), teda príklad, keď spoločný majetok (napríklad les) je postupne vydrancovaný, pričom nikto sa nestará o jeho údržbu ani obnovu - veď patrí všetkým, teda nepatrí nikomu a nikto sa oň nestará. Súkromný vlastník sa správa zodpovedne - zatiaľčo spoločné vlastníctvo podľahne plytvaniu a nezodpovednosti.

Udialo sa to napríklad v Británii 16. storočia, keď sa na lúkach nadmerne páslo a tie boli čoskoro úplne vyčerpané. Tento vratký príklad na druhej strane ignoruje fakt, že "spoloční majitelia" sa správajú ako súkromníci - robia si so "svojim lesom" čo chcú. Presne tak by sa mohol správať aj jeden majiteľ - v prípade celej obce má napriek drancovaniu zo spoločného statku prospech viac ľudí. Argument, že súkromník by s lesom rozumne hospodáril, aby z neho mal dlhodobý prospech, možno vztiahnúť aj na celú obec. Tá môže vytvoriť družstvo, poveriť správcu majetku a vytvoriť mechanizmus, ktorým by limitoval seba sama v čerpaní zo zdroja - z rovnakého dôvodu, zachovať ho. Vrátiac sa k príkladu zo 16. storočia - vlastníctvo bolo definované na základe rôznych tradičných noriem (feudalizmus), nebolo teda spoločné a vonkoncom nie rovnoprávne. Aristokracia stanovila, že chce mať taký a taký počet dobytka a produktov z neho, nebrali sa na zreteľ ekonomické argumenty.

Branko Horvath konštatuje, že je celkom dobre známe, že kapitalistický vývoj vedie k sústredeniu kapitálu, zamestnaní a moci. Dodáva však, že málo sa rozpráva o tom, ako ten istý systém vedie k potlačeniu ekonomických slobôd. Jedným z príkladov je vznik korporácií. Tie vystupujú ako právnické osoby, napriek tomu, že nie sú ľudské a nemôžu umrieť - teda môžu byť vlastníkmi veľkého sústredeného majetku neobmedzene dlho.

Súkromné vlastníctvo sa prejavuje v niekoľkých podobách. Súkromné vlastníctvo diela, súkromné vlastníctvo podniku, vlastníctvo konkrétnej hmotnej veci, vlastníctvo zdrojov, pôdy, vody, vzduchu. V prípade podniku nájdeme hneď niekoľko príkladov, keď priaznivé efekty privatizácie sú prinajmenšom sporné:

Dopravný podnik môže rozdeliť mesto na niekoľko pásiem, tie vzdialené výraznejšie spoplatniť a obmedziť v nich dopravu. V duchu podnikania - tam kde je dopyt po službe menší, tam sa investovať neoplatí. Aj keď na "konečnú zastávku" cestuje len málo pasažierov - je to verejná služba. Súkromnú firmu nie je možné donútiť pridať ďalšiu autobusovú linku - najmä ak nie je zisková. V prípade verejného záujmu je možné dotovať nevýhodné linky z tých vyťažených - vďaka širšiemu zámeru "spoločenského blaha". Voči tomuto pojmu však trhoví ekonómovia namietnú: nič také neexistuje. Do kontrastu tu môže byť postavená súkromná linka nákupného paláca. V duchu omrvinkovej teórie, zo súkromného záujmu (doviezť zákazníkov do vzdialeného shopping centra)má prospech širšia komunita - veď na trase linky sa môžu voziť všetci zadarmo. Samozrejme, nebyť ceduliek s nápisom "linka slúži len pre zákazníkov nákupného centra".

S anarchistickou víziou súkromnej polície máme skúsenosť aspoň vo virtuálnom svete. Súkromné spoločnosti ponúkajú antivírové programy, ktoré si veľké spoločnosti samozrejme musia zaplatiť, domácnosti majú poplatky nižšie, ale predsa často neúnosné. Majú možnosť zadovážiť si pirátsku kópiu, alebo ostať napospas webovej kriminalite. Domáce pirátstvo sa zatiaľ ako tak toleruje - teda domácnosti sa vezú s firmami. Avšak, veľmi dobre vieme definovať, čo je to "spoločné blaho".

Omnoho jasnejším príkladom je zdravotníctvo a zdravotná poisťovňa. I tu sa všetci zbierame, no osoh majú len momentálne chorí. Zdravý človek v podstate neplatí za službu, len za riziko, za možnosť "čo by bolo keby". Kým štátna zdravotná poisťovňa predstavuje mechanizmus, ako nájsť prostriedky na nákladnú verejnú službu, súkromná spoločnosť sleduje svoj zisk, nie zdravie, alebo potreby pacientov. "Spoločenské blaho" je tu jasne dané - zdravie - súkromný záujem tu pôsobí kontraproduktívne. Ešte viac to vyniká na strane farmaceutického priemyslu. Ten nepotrebuje zdravú populáciu, ale naopak choroby, aby vykazoval odbyt a zisk. Princíp podnikania je v priamom rozpore so zámerom podnikania.

Zvláštna je i činnosť bánk. Z dôvodu pokroku už takmer nikto nedostáva výplatu v hotovosti, ale sme nútení otvárať si a nechať si viesť bankové účty. Za ne však platíme banke poplatky. Za to, že jej "dobrovoľne" zverujeme svoje peniaze, aby ich mohla požičiavať ďalej a zarábať. Požičať svoj súkromný majetok a musieť za to ešte zaplatiť - je akosi proti logike systému.

Štát je spoločenstvo, organizácia vecí spoločných a musí si vedieť definovať, prečo vlastne existuje. Spolupráca, rozšírenie možností a blahobytu - sú obvyklou odpoveďou. Uvedené príklady potvrdzujú, že spoločenstvo (napríklad formou štátu) musí niektoré služby spravovať spoločne, aby vôbec spĺňali svoj účel. Účel môže nahradiť ako zástupný pojem spornú definíciu "spoločného blaha".

John Locke definoval súkromné vlastníctvo ako prirodzené právo človeka. Obľúbená fráza ekonomických liberálov znie "daň je legalizovaná krádež". Vychádza sa tu z predpokladu, že peniaze, ktoré prácou človek zarobí, sú jeho - prečo by mal teda časť z nich "darovať" štátu, spoločenstvu, druhým ľuďom, ktorí sa na práci nepodieľali? Daň popiera právo na súkromný majetok. Je ťažké vysvetliť im, že na peniaze, ktoré považujú za "svoje", sa dá pozerať aj inak. Zarobili ich nie sami, ale vďaka spolupráci s ostatnými ľuďmi. Vďaka infraštruktúre - cestám, verejnej doprave, energetickému priemyslu, zdravotníctvu - všetkému na čom sa spoločnosť podieľa a čo všetci spoločne používame. Keďže časť týchto služieb musí byť spoločná (štátna), musí k nim prispievať aj on. Hoci predáva elektroniku - bez potravín, elektriny, vody, dopravy, informácií - všetkému čo mu pomáha prežiť a orientovať sa - by nemohol svoju prácu vykonávať. Vrátiac sa k Lockemu a ľudovému porekadlu - áno, človek má prirodzené právo vlastniť produkt svojej práce - výlučne svojej vlastnej práce. Čo sa týka samotnej dane, Lafferova krivka (najprv stúpajúca a od istého bodu klesajúca) sa používa na vysvetlenie zákonitosti, keď príliš veľká ako aj príliš malá daň sú na škodu ekonomike.

V prípade prevládajúceho súkromného vlastníctva, v obchode sa zvažuje spravidla len záujem predávajúceho a kupujúceho - neberie sa ohľad na ostatných, ktorých sa obchod týka. Podobne, súkromný vlastník si smie so svojim majetkom robiť čo sa mu páči - bez ohľadu na neželané dôsledky pre iných ľudí, prípadne celé spoločenstvo.

Takýmto dôsledkom môže byť ekologické znečistenie - a jeho opak, zdravé životné prostredie, možno nazvať "spoločným blahom", aj "spoločným majetkom". Životné prostredie sa v ekonomike považuje za externalitu, bohužiaľ často za výnimku, aj keď je to skôr pravidlo. Trh sa v jeho prípade správa ako "neviditeľná noha". Tá po ňom nevšímavo šliape a nás nakopáva, aby sme vyrábali stále viac a viac istých produktov, odpadov a vyťažovali viac zdrojov na povrchu, pod povrchom, či v mori. Znečistenie predstavuje v nezaujatom ekonomickom pohľade "zlyhanie trhu", nakoľko jeho účastníci neplatia plnú cenu za svoje činy (poplatok za znečistenie).

Niektoré zdroje - voda, vzduch, biosféra - sú podľa socialistov nevyhnutne spoločné a socializmus ich dokáže lepšie spravovať. Enviromentalisti sú často stúpencami štátnych regulácií. Zástancovia trhu súhlasia s prvým pozorovaním - no dodávajú, že práve preto dochádza k znečisteniu, resp. vyčerpaniu týchto zdieľaných zdrojov - nikto ich nevlastní a nikto sa o ne nestará. Preto navrhujú sprivatizovať aj tie. To však nezabráni súkromnému zneužívaniu a plytvaniu týmito zdrojmi, ktoré je reálnym pozorovaným javom. Jedným z pokusov bolo zavedenie Pigovianskej dane - no je ťažké stanoviť jej veľkosť pre rôznych znečisťovateľov, tak aby dosiahla žiadaný efekt. Rovnako sa je ťažko brániť (organizovať sa), ak dopady na jednotlivcov sú malé, ale nerovnako veľké.

Pre mnohých je súkromné vlastníctvo vody (oceánov), vzduchu (atmosféry), pôdy (pozemkov), surovín, alebo aj exhalátov - filozofický problém. Vychádzajú pritom z úplných základov životnej filozofie, náboženstva, morálky, alebo osobného pohľadu na súvzťažnosti na Zemi. Tieto statky nám boli dané všetkým k využívaniu podľa potreby. Napriek možnému prínosu v obmedzení drancovania, negatívne dôsledky (potenciál) súkromného vlastníctva sú príliš drastické a absurdné - preto je ľudské spoločenstvo nútené hľadať iné cesty ich správy a ochrany. Človek nemôže platiť poplatok za to, že dýcha, alebo pije... akým spôsobom by bolo vynútené dodržiavanie takéhoto nariadenia a akým postihované?

V pohľade anarchistov ako Proudhon, pôda-pozemok môže byť "vlastnená" len obývaním, hospodárením, využívaním. Ak si človek nájde kus Zeme, začne na ňom pestovať - kým sú výsledky jeho práce (orba, siatie, hnojenie, plevanie) neoddeliteľne spojené s pôdou, je táto jeho "vlastníctvom". Akonáhle na nej prestane hospodáriť, znova sa stáva územím nikoho. Klasické "súkromné vlastníctvo" a spoločnosť (život pospolu) považuje ako nezlúčiteľné koncepty. Privlastniť si natrvalo kus Zeme, vrátane práva užívať a zneužívať ho podľa svojvôle, považuje za prostú krádež. Človek sa už nemôže poprechádza po Zemi, pretože celé územia sú rozkúskované, oplotené a označkované: "Nevstupovať!" "Súkromný pozemok." Prečo sa stáva vlastníkom jeden a nie druhý a ako sa postavia k tomu nové generácie ľudí, ktorí zdedia, alebo nezdedia časť územia - je pretrvávajúci problém.

Tak v prípade pôdy, ako aj podniku - sporným bodom sa stáva privatizácia, ako bizarný proces zosúkromnenia (privlastnenia si niečoho, čo predtým jednotlivcovi nepatrilo). Zástancovia súkromného vlastníctva trhu tvrdia, že súkromný podnik je efektívnejší, než štátny. Problém je, že kým vnútorný chod verejného podniku (vrátane účinnosti a plytvania) môžeme celkom dobre posúdiť - v prípade súkromného podniku, ktorý je uzavretým systémom, nevieme (nemáme zákonné právo) efektivitu posudzovať. Posudzuje sa sám, z púheho pohľadu profitu, nákladov, trhových tlakov. Ilúzia spočíva vo viere, že trhová efektivita = skutočná, komplexná efektivita (vrátane externalít). Konkrétna argumentácia sa opiera o tieto body:

V tomto zozname používam obyčajný štandardný text pre výroky a úvahy, ktoré súhlasia so súkromným vlastníctvom a hovoria na jeho podporu, kurzívou označujem pasáže, ktoré predstavujú protipohľad - odôvodnenie pre spoločné vlastníctvo, alebo kritiku súkromného.

i) Súťaž, súťaživosť a iniciatíva

Podľa ekonomickej poučky, v dokonalej súťaživej ekonomike, ekvilibrium predstavuje ideálne, najefektívnejšie zamestnanie výrobných prostriedkov s maximálnym výstupom. Súťaž, jej prínos a dôležitosť sa zväčša vysvetľuje tým, ako poháňa (núti) podniky a ľudí k rastu a vývoju nových technológií, k prinášaniu nových nápadov a produktov, zabezpečuje konkurenciu v ich kvalite a zároveň tlačí ich cenu smerom nadol. Pre niektorých teoretikov je súťaživosť naviac prirodzenou ľudskou vlastnosťou, podobne ako u zvierat, v zmysle darwinistického zápasu o prežitie silnejšieho. Pre niektorých spiritualistov je súťaž vyjadrením archetypálnych zápasov, v mytológii a zároveň v prenesenom zmysle v duši človeka.

Konkurencia naberá v prax niekoľko podôb. Deštruktívna konkurencia je princíp fungovania, keď sa jednotlivec, resp. podnik snaží zničiť súpera, v ekonomike prebrať jeho zákazníkov a podiel na trhu. V zmysle princípov trhovej ekonomiky je toto správanie nežiaduce, pretože smeruje k monopolu a teda narúša samo trhové prostredie. Namiesto neho sa žiada súťaživá spolupráca, keď prostredie s konkurentmi zostáva zachované, tí sa snažia zaujať zákazníka priaznivou kvalitou a cenou výrobkov. Súťaž - sú-ťaž - spolu tiahnutie. V Angličtine, "competition" stojí na latinských základoch - spolu a snažiť sa (pričom to druhé neskôr nabralo podobu bojovať). "Bojovať spolu", teda proti sebe - alebo "spolubojovať", bok po boku? Bohužiaľ, prvý prípad sa v ekonomike deje pomerne často, nakoľko súťaživá nálada je nadmieru vybičovaná a často sa dáva do súvisu s prežitím podnikateľa (darwinizmus). Mierumilovná priateľská súťaž je stav, ponímajúci vnútorný rozpor (polarita), pre ktorý sa nedarí nastoliť správnu náladu a výchovu.

Zdanlivý spoločenský prínos súťaže nie je vždy zaručený, ako to naznačuje Hotellingov zákon: "Rôzni výrobcovia tiahnu k ponuke takmer identických produktov." V príklade dlhej pláže môže byť pre zákazníka osožnejšie, ak na každom jej úseku nájde bufet s občerstvením (podelenie trhu). No praktické súťaživé ekonomické správanie predstavuje prvý bufet uprostred pláže (logika) a druhý hneď vedľa neho (rovnaký prístup na trh a k zákazníkom). Prinajmenšom by si takéto dva bufety mohli cenovo a kvalitatívne konkurovať. Často sa však deje, že ceny i kvalita sú porovnateľné a nijak zvlášť priaznivé - ak sa podnikatelia dohodnú (kartel), nemusia zvlášť investovať (alebo dôkladnejšie pracovať) do kvality - a ceny nechajú nadhodnotené (niekde predsa zákazníci kupovať musia a nemajú na výber kde inde, oba bufety sú v strede pláže) - výsledný zisk sa delí medzi dvoch podnikateľov. Zákazníci si medzi bufetmi väčšinou volia "postaviť sa do kratšieho radu".

Podobne deformovaný príklad nájdeme aj v preplnených regáloch obchodov trhovej ekonomiky. Výrobcovia nebudú zbytočne zvyšovať svoje náklady výrazným zlepšením kvality samotného produktu - sústredia sa skôr na reklamnú kampaň a pestrosť obalov, pod ktorými sa často skrýva tá istá chuť, ten istý produkt. Dopyt, zákazník, nemá možnosť tlačiť na zníženie ceny a zvýšenie kvality - často je postavený pred voľbu "ber, alebo nechaj tak". Ak konkrétny produkt veľmi chce, alebo potrebuje, kúpi si ho. V sieti distribútorov (predajcov) výrobkov ani nemá priamy kontakt na výrobcov, ktorí často nemajú oddelenia, internetové stránky, alebo nejakú možnosť, kde by zákazník mohol vyjadriť svoj názor. Musí sa často uspokojiť s uhladenou vetou "je nám ľúto, ale my také nevyrábame".

Krása kapitalizmu by mala spočívať v tom, že ak je zákazník nespokojný, smie si sám založiť firmu, kde bude vyrábať produkt podľa svojich predstáv. To, že niečo potrebujeme, neznamená, že si to chceme vyrábať sami. Často ani nemôžeme naraz stavať dom, vyrábať nábytok, pestovať a vyrábať poľnohospodárske produkty, vyrábať rôznu elektroniku, autá, poskytovať si transportné služby, zdravotnú starostlivosť, právne poradenstvo. Človek nemá sto rúk, toľko času a naviac často ani prostriedky, znalosti a výrobné prostriedky, aby to mohol zrealizovať. Tobôž nie je možné vo všetkých týchto sférach naraz podnikať. Ani v jednom prípade to povestné "smie" (ekonomická sloboda), neznamená "môže" (čas, prostriedky).

Jednu z ilúzií kapitalizmu predstavuje kasínový systém. Ten reprezentuje fráza "všetci môžu vyhrať" - čo je definícia ekonomickej slobody, rovnosti príležitostí a šancí. Zamlčuje sa však druhá polovica vety "všetci môžu vyhrať, ale vyhrať môže iba jeden". Jeden nemusí byť doslova jeden, ale aj malá skupinka v porovnaní so zvyškom spoločenstva. Tento klam predstavuje poháňací motor kapitalizmu - americký sen o človeku, ktorý sa z nuly vypracuje na "niekoho", dosiahne úspech, bohatstvo, slávu. Zabúda sa dodať, že systém (prinajmenšom vo fyzikálnom poňatí) je ako bank v rulete - každý doň prispeje a jeden výherca (určený náhodou) ho zhrabne celý. Nemôžu vyhrať všetci. Až filozofický problém sa tu vytvára okolo pojmu spravodlivosť. Je spravodlivé, ak víťaza určí náhoda? Je férové, ak jeden získa príspevok všetkých ostatných? Pre niekoho to je realizácia "prirodzených" zákonov džungle - silnejší vyhráva. Pre niekoho je táto logika skrz-naskrz chorá, nespravodlivá a absurdná. Je to život na úkor. Nielen úspech na základe vlastného úsilia (snaživosti), ale úspech na úkor ostatných (o niečo sú obraní, ukrátení), ktorý sa prekladá pekne znejúcim výrazom "šikovnosť".

Ak sa znova vrátime k metafore kasína, väčšina triezvo uvažujúcich ľudí vie, že v ňom nikto nevyhráva veľké sumy, vždy je to len kasíno samo. V prípade malej výhry je súťažiaci vždy presvedčený, aby znova zariskoval. Podobne črty má niekedy aj bankový systém, alebo investičný a burzový systém - do riskovania v ktorom sú ľudia neraz nedobrovoľne nahnaní. (Dnes sa zťažka dá bankový systém ignorovať.) Podobné črty možno hľadať aj v podniku, kde rozdelenie zisku medzi majiteľa (akcionárov) a pracovníkov (ktorí ho dosiahli prácou) je nejako stanovené - často spôsobom, keď jeden žije na úkor ostatných.

Odpoveďou na tieto argumenty je často ďalšia fráza: "to je sprostá závisť". Ktokoľvek sa pozastaví nad zvláštnou logikou fráz "všetci môžu vyhrať, ale vyhrať môže len jeden", alebo života na úkor, života z práce druhých - je obvinený z tohto "nízkeho charakterového rysu". Tfuj, závidí! Kapitalizmus má však k závisti dvojtvárny vzťah - na druhej strane je to práve závisť (chcem mať to čo druhý), ktorý by mal človeka poháňať k činorodosti (aby si na rovnakú vec zarobil, aby dosiahol rovnakú úroveň). Porovnávanie sa s druhými je akási skrytá verzia súťaživosti - v ktorej človek pokorne skloní hlavu a odpovedá snaživosťou. I v ekonomickej teórii sa často argumentuje, že nerovnosť je prospešná, pretože vďaka tomu, že chudobní závidia bohatým, chcú dosiahnúť ich úroveň a "mať veci ktoré majú oni", poháňa sa súkolie ekonomiky, napreduje sa, inovuje sa, rastie sa. Pre časť ľudí je však tento jav pripodobiteľný k škrečkovi v koliesku, ktorý sa ženie za kúskom jedla, na ktoré nikdy nedosiahne, ale sám roztáča napríklad dynamo. Alebo k oslovi, ktorý má ku chrbtu upevnenú palicu a na nej pred nosom (dostatočne ďaleko aby do nej nezahryzol) uviazanú mrkvu. Neuvedomuje si však, že kráča za niečim, čo sa hýbe s ním a vždy bude o kúsok napred. A zatiaľ vezie náklad...

Máme teda dve záviste? Nastalo tu akési zmätenie pojmov. V jednom prípade (zlá závisť) by mala byť vlastnosťou, keď niekomu nedoprajeme výsledky jeho väčšej snaživosťi, šikovnosti, inteligencie. "Prečo by nemal dostať viac ako priemerný lenivec?" V druhom prípade je závisť komplexom reakcií - porovnávanie a chcenie vyrovnať sa. Iným vyjadrením túžby mať to čo druhí. Tá vystupuje ako základ v oboch prípadoch. Kým v prvom je reakcia na ňu "zlá" (nedoprianie, pokus obrať druhého o časť jeho zisku), v druhom "dobrá" (snažiť sa viac, aby sme dosiahli to čo druhí). Že úspech nie je vždy len výsledkom osobnej snaživosti, ale aj konania na úkor a neférovo nastavených vzťahov v rámci (spolu)práce je už ďalšou témou. Aj keby to tak nebolo - aj prirodzene nadanejší ľudia by si mali uvedomiť, že (aspoň v duchu "komparatívnej výhody") spoluprácou a obchodom s druhými získavajú. Naviac, porovnávanie sa s druhými plodí prinajmenšom záujem, zvedavosť, podozrenia - či druhý získal viac právom. Na toto má každý človek oprávnený nárok. Nadanejší môžu odpovedať zdieľaním časti úspechu s druhými, aby zmiernili možné závistlivé reakcie zo strany menej talentovaných.

Súťaživý systém, ktorý musí udržovať v chode aj prislúchajúca výchova a stimulácia človeka, nesie so sebou aj ďalšie charakterové zmeny. Súťaživosť sa pojí ruka v ruke s princípom súkromného vlastníctva, sebectva a chamtivosti. Stačilo, aby niektorý z liberálnych ekonómov vhodil do arény tvrdenie, že zo sebectva jednotlivcov profituje celé spoločenstvo - pohodlní ľudia ho vzali za svoje a začali sa ním riadiť akoby to bol fakt. Individualizmus, ktorý z neho vychádza sa pohybuje v širokom rozmedzí - od potreby uspokojiť vlastné osobitné potreby (naproti vnucovaniu "jedného spôsobu života"), až po absolútny nezáujem o druhých ľudí a dôsledky vlastného konania, ktoré sa druhých dotýkajú.

Margaret Thatcher patrila v rámci britského mnohovrstevného systému (pôvod, príslušnosť, bohatstvo) k takzvanej skupine "dries", pojem prevzatý zo školských čias, keď sa študenti delili na dve skupiny - prvú ku ktorej patrila aj železná lady, a druhú "wets", teda tí, korí prejavovali sympatie a záujem o druhé ľudské bytosti. V liberálnej ekonomike sa altruzimus, empatia, ľudskosť - stali nežiaducimi hodnotami, ktoré sú v rozpore so "správnym" ekonomickým uvažovaním, ba čo viac, sú to "falošné hodnoty". Podobne sa definovali aj objektivisti (Ayn Randová) - nevideli zmysel v konaní dobra druhým, ani to nepovažovali za dobro. Toto možno spochybniť aj z pohľadu spirituálnych smerov (verzus násilné náboženstvá) - konať druhým svoje dobro, často môže byť pre tých, ktorých sa dotýka, zlom. Pokiaľ sa však sústredíme na potreby duše - druhých ľudí, ich spokojnosť, harmonické (nesúťaživé) vzťahy - potrebujeme k životu. Blaho druhých môže byť podmienkou vlastnej spokojnosti. Je to jav iracionálny, ale skutočný.

V rámci súťaže (boja o prežitie), účastníci trhu sú nútení používať tak nebezpečné zbrane, ako aj ich konkurencia. Jeden nôž v ekonomike spôsobí všeobecné ozbrojenie z dôvodu bezpečnosti aj zabezpečenia schopnosti ustáť v súboji s ostatnými. Ak si podnikanie niekto vysvetlí ako rabovanie, nutnosť vytriasť z druhých toľko peňazí, koľko sa len dá - zamlčovaním informácií, marketingom, ktorý presviedča zákazníkov kúpiť si všetko možné čo nepotrebujeme, alebo aj nátlakom a vydieraním (ak si nekúpiš, budeš ohrozený tým a tým) - strháva to ostatných podnikateľov. Keď by sami za seba k tomuto typu súťaženia nepristúpili, boli by agresívnym správaním súpera z trhu vytlačení. Výsledná nálada v spoločnosti sa dá vyjadriť: "zožer, inak budeš zožraný", "čo ma po druhých", "všetci to robia, budem sprostý, ak to nebude robiť aj ja", "kto nekradne, okráda svoju rodinu" a podobne.

Od "nežného boja", v rámci zákonom definovaných možností - sa dostávame k občasným "úletom" a prekračovaniu pravidiel. Čo človeka vedie od "nemá sa to" k "chcem to urobiť", alebo "musím to urobiť" je námet na nekonečnú filozofickú úvahu. Podstatné je, že súťaživosť, s jej zacyklenou logikou súťaže pre súťaž, nezmyselnými konceptami víťazov a porazných, nutnosťou vyhrať, alebo prehrať, individualizmom, aroganciou, právom silnejšieho, chamtivosťou a inštitucionalizovaným sebectvom - je rovnakou súťaživosťou, ktorá stojí za machizmom, bojom o ženy, vojnami a všemožným "drobným násilím". V krádeži je častým spúšťačom pocit, že musím mať to, čo ma druhý. Pocit práva prisvojiť si ho - či už z pozície sily, drzosti, alebo nejakého iného oprávnenia. Chudoba je sama o sebe dôsledkom nastolených súťaživých vzťahov. Vražda je odstraňovanie nepohodlného súpera. Vojna je súťaž dvoch národov o zdroje, otrokov (pracovníkov), pravdu, alebo prostý dobyt pre zbrojársky priemysel.

Keď druh bije svoju družku (zo žiarlivosti), rovnako je tu na pozadí súťaž a pocit, že druhá osoba je súkromným majetkom prvej, teda že musí plne zodpovedať jej potrebám. Keď chalan z(a)bije druhého, aby získal jeho priateľku (odveký príbeh), nie je to nič iné ako súťaž, právo silnejšieho a sebecký pocit, že musím mať niečo, čo má zatiaľ ten druhý. Keď sa mlátia hokejisti, alebo futbaloví fanúšikovia - je to rovnako súťaž. Keď na ulici niekoho zmláti skupina výrastkov, je to rovnako dôsledok súťaživosťou formovaných charakterov. V ekonomickej atmosfére "boja o prežitie" v ktorom "víťaz berie všetko", chaktery mnohých ľudí ťažko nachádzajú opačný prístup v ďalších situáciách. Vojna je súťaž - a súťaž v ekonomike je permanentná vojna - so svojim štylizovaným poriadkom, ktorý jej navodzuje zdanie akejsi nevinnej vznešenosti, ako v prípade gentlemanského súboja, alebo niektorých "ozdobných vojen" v novoveku.

Veľmi dôležitá otázka znie, či je súťaživosť naozaj prirodzenou ľudskou vlastnosťou, ktorú ekonomické prostredie len kopíruje? No problém sa dá predostrieť aj naopak. Súťaživosť nie je človeku vlastná, no nutnosť žiť - každodenne prežívať v rámci súťaživej ekonomiky - človeka dotlačí osvojiť si jej vlastnosti. Okrem samozvanej hodnoty pokroku (inovácia, o čosi vyššia kvalita) však súťaživosť, ako bolo vymenované vyššie, stojí za celým radom nepekných až obludných javov. Už keď sa narodíme, vstupujeme do súťaživého prostredia. Vychovávajú nás byť lepší ako spolužiaci, mať lepšie známky, poraziť druhé družstvo na zápase. Súťažíme o priazeň rodičov, o kamarátov, neskôr o partnerov. Súťažíme v krúžkoch, neskôr v práci.

Väčšina činností je predostretá človeku v podobe súťaže. A na konci stojí nevyhnutné určenie víťazov a porazných. V tomto prostredí je nakoniec ťažké rozoznať, čo je v človeku prirodzené (nature) a k čomu bol systematicky vychovávaný (nurture). Antropologická debata "nature versus nurture" trvala celé dvadsiate storočie a nevyústila k jasnému výsledku - skôr ku kompromisu, že oba koncepty vplývajú na výsledok, aj na seba, rekurzívne.

Šport je príznačným prostredím pre pojem súťaže - na jednej strane voľnočasová činnosť, ktorá má prinášať človeku radosť a silnejšie zdravie - na druhej strane smrteľne vážny boj, pri ktorom s hŕstkou hráčov vyhrávajú a jasajú, alebo prehrávajú a plačú - celé národy. Víťazstvo ako vymyslená hodnota, ktorá núti hráčov k neférovosti, útokom mimo pravidiel, kvôli ktorej sa bijú celé hľadiská. Šport sa predstavuje ako niečo, čo umožňuje vybiť sa "prirodzenej ľudskej agresivite". Prirodzenej? Alebo ju sám vytvára? Pripravuje človeka na boj v ekonomike a boj sú súpermi v osobných vzťahoch, prípadne i vojnách? Alebo ich súťaživosť sama navodzuje?

Filozofovia aj ekonómovia zazlievajú socialistickej ekonomike nedostatok motívácie aj úbohú kvalitu - práve kvôli neprítomnosti súťaže. Niektorí dokonca tvrdia, že socializmus chcel vychovať nového človeka. Nebojovného, podriadeného, priemerného. Šiel proti ľudskej prirodzenosti. Síce by bolo pekné, keby sa všetci mali radi a spolupracovali - no nie je možné ich nútiť k niečomu, čo nechcú. Avšak vzato z druhej strany, nie je to práve kapitalizmus, ktorý vychováva "nového človeka"? Voči prevýchove majú na oboch názorových stranách ľudia odpor. V tomto prípade je kľúčovým pojmom skôr odvýchova. Nie vytváranie človeka iného než je, ale hľadanie toho, akým skutočne je, bez nánosu výchovných systémov. Na druhej strane, ak človek aj má potenciál konať tak dobre ako aj zle - je snáď zvrátená snaha podporovať v ňom to lepšie a brániť tomu nebezpečnému? Ak by si človek (bez vnútorných aj vonkajších zábran) naozaj robil čo chce, v duchu racionálneho sebectva, neodstránil by všetkých, ktorí by mu stáli v ceste? Nie je zákon spoločenstva sám o sebe niečim, čo núti človeka nerobiť to, čo by možno chcel, alebo robiť aj to, čo nechce? V duchu "slobody" - nezrušíme raz zákony?

Absurdné rysy naberá súťaživosť v situáciách, keď aj systémy, ktoré vznikli ako opozícia ku vzťahom v trhovej ekonomike, si začnú konkurovať. Socializmus (postavený na spolupráci) súťaží s kapitalizmom (postaveným na sebeckom súťažení) o množstvo produkcie. Súťaživé a nesúťaživé koncepty medzi sebou súťažia o Pravdu, zástancov a prajúce praktické príklady.

Najzaujímavejšie na koncepte súťaže, výhry a prehry je jej štylizovaná umelosť. Z nestranného pohľadu, je jedno či vyhrá Mišo, alebo Fero. Sú to dvaja cudzí ľudia. Víťaz dostane cenu, medailu, slávu - a "musí sa cítiť dobre" - lebo je víťaz. "Musíš chcieť vyhrať, lebo každý chce vyhrať." "Raduj sa z výhry, lebo výhra je radosť." Ten pojem nestojí na ničom, je samoúčelný. Tešíme sa z víťazstva, lebo sme naučení, že sa z neho máme tešiť. Predstavme si situáciu, keď si na prechádzke vykračujeme po ceste, pozeráme sa okolo seba, vnímame krásu, vône, atmosféru - a zrazu ku nám pribehne niekto, kto nás začne dráždiť "aha, ja som rýchlejší ako ty, ja tam a tam budem skôr ako ty". No a čo? Ja predsa nikam nebežím. Mne je jedno, že tam prídeš skôr. Mne je jedno, že ma predbiehaš. Priznať si to je dnes pre človeka ťažké. Už len ak si spomenie na situáciu z detstva, keď s ním naoko rodičia súťažili, kto dobehne niekam prvý. Človek však musí mať právo nesúťažiť. Žiť pokľudne, dôstojne, pre iné nekvantitatívne hodnoty - než len byť väčší, rýchlejší, bohatší, modernejší, alebo úspešnejší.

j) Nerovnosť a rovnosť, chudoba a bohatstvo

Jedným z často skloňovaných javov v kapitalizme je spôsob prerozdeľovania hodnôt. Niekedy je problémom len podelenie zisku (súkromné vlastníctvo verzus spoločné dielo) - niekedy sa strany hádajú o výške právoplatnej protihodnoty za vykonanú prácu (vykorisťovanie) - často sa však spor rozšíri na všeobecný dôsledok trhového mechanizmu, to že niekomu nakoniec zostáva viac a niekomu menej. Hádka sa odohráva v rovine "či za to môže kapitalizmus, alebo nie" ale aj "či je nerovnosť dobrá, alebo nie".

Obhajoby nerovnosti

Prvou z reakcií býva popretie samotného javu. Realita síce ukazuje, že sú krajiny, v ktorých sú mzdy za rovnakú prácu nižšie a inde vyššie - no Pennov a Balassa-Samuelsonov efekt popisujú zároveň rozdiely v úrovni cien. V krátkosti - krajiny s vyššími mzdami majú aj ceny tovarov vyššie a krajiny kde majú zamestnanci nižšie mzdy, môžu títo nakupovať lacnejšie výrobky. Samotná úroveň cien zodpovedá výkonnosti ekonomiky. Takže hoci predavač v bufete v západnej Európe vykoná rovnakú prácu (rozsahom aj kvalitou) ako jeho kolega na východe, svoju mzdu (zárobok) by mali vzťahovať k pomerom krajiny. Kúpna sila (reálne mzdy) by mala byť v rámci rovnakých profesií a vo vzťahu k medzinárodne obchodovateľným tovarom porovnateľná. Bohužiaľ, realita túto peknú teóriu vyvracia. Mnohí obyvatelia postotalitných krajín sa dožili cien rovnako vysokých ako na Západe, ale ich platy sú (aj v rámci rovnakých pozícií v rámci nadnárodných korporácií) niekoľkonásobne nižšie.

Ďalší ekonómovia priznávajú, že nerovnosť je v kapitalizme bežným javom, no nepovažujú ju za problém. V nerovnosti príjmov, respektíve bohatstva - vidia priamy súvis s vrodenou inteligenciou, silou, schopnosťami, zručnosťami, charizmou. Skrátka, klasická liberálne-ekonomická teória: šikovnejší a snaživejší sa majú lepšie a menej talentovaní a lenivci sa majú horšie.

Prvé protiotázky, ktoré sa vynárajú, smerujú k samotnej definícii pojmov ako "šikovnosť". V praxi často vidno, že bohatší sú jednoducho drzejší a dravejší, menej ohľaduplní, či ľudskí. Či sú to hodnoty, ktoré majú byť odmeňované a velebené, je otázka pre filozofickú debatu o hodnotovom systéme. V každom prípade, často sú to beštie - jednotlivci a spoločnosti, ktoré neváhajú použiť rôzne mafiánske praktiky (v rámci zákona i za jeho hranicou) - ktorí sa môžu pýšiť luxusom. Pýtať sa môžme i to, či vrodená vlastnosť (talent) - to za čo človek nemôže - ho oprávňuje, aby v spoločenstve získaval väčšie bohatstvo. Keby to bola len usilovnosť (snaha), mohol by ju človek slobodne ovplyvniť, no s inteligenciou je to ťažké. Ak je vlastnenie bohatstva sociálnou výhodou, možno sa zamyslieť, či by táto nemala plynúť len zo sociálnych vlastností, zo sociálnej inteligencie (SQ), kam patrí napríklad rozvinutá schopnosť empatie, zváženia i prijatia iných názorov, spolupráce, ohľaduplnosti, súcitu. Na sociálnej inteligencii sa dá pracovať. No aj v prípade praktických príkladov, dá sa azda povedať, že chudobnejší Afričania sú menej inteligentní, než bohatí Európania alebo Američania? Talenty sa rodia v každej spoločnosti, no nie v každej sa môžu realizovať. Za historické dedičstvo (kolonializmus, korporácie, vojny) jednotlivci predsa nemôžu. Milton Friedman nastolil problematiku úplne inak. Pre neho:

"Spoločnosť, ktorá uprednostňuje rovnosť pred slobodou, nedostane ani jedno. Spoločnosť, ktorá kladie slobodu pred rovnosť dostane veľa obojeho."

Toto tvrdenie sa stalo nesmierne populárne, v moderných textoch vystupuje takmer ako poučka. No stále je to len tvrdenie, dôkazu ktorého sa ťažko dohľadať. Friedman jendoducho verí, že rovnosť nemožno nastoliť (to plodí len nespravodlivosť), ale je treba veci nechať fungovať samospádom - a ona sa k (ekonomickej) slobode pridruží. Pracoval s ekonomickým ideálom, kde osobný zisk je výlučne dôsledkom talentu a snahy. I v prípade tohto systému - meritokracie - ignoruje sa časový problém, pretože úspešní z jednej generácie sa stávajú "zapustenou triedou" v ďalšom "kole trhovej hry" a znásobujú svoj majetok ďalej. Oni - a vďaka procesu dedenia aj ich potomkovia - vstupujú na trh ako nerovnocenní partneri k ďalším účastníkom "boja". Tento príklad je však sám o sebe fikciou, lebo číra meritokracia nefunguje, netreba zabudnúť na nastolené ekonomické vzťahy, spôsob akým sa počíta, komu koľko zisku prináleží. Vzťahy medzi akcionármi, majiteľmi a námezdnými robotníkmi sú absolútne absurdné - opierajú sa o trhovú hodnotu vkladu a nie o prácu, alebo príspevok k výslednému dielu.

Argumentácia obhajujúca nerovnosť sa opiera i o víziu pareto optima. Na nerovnosti nie je nič zlé, ak sa práve vďaka nej (alebo systému s nerovnosťou ako vedľajším efektom) majú všetci lepšie, resp. sa eliminuje chudoba. Ak niekto zbohatne bez toho, aby iný schudobnel, je tento posun v poriadku. John Rawls to sformuloval v "druhom princípe spravodlivosti", kde nerovnosť možno ospravedlniť len vtedy, ak z nej majú prospech najznevýhodnenejší. Iné označenia pre tento jav sú "teória omrviniek" (ak bohatí jedia, padajú omrvinky a z nich majú osoh ďalší - prípadne: ak nakŕmite koňa, natrúsi sa na cestu, z čoho sa najedia aj vrabce), alebo porekadlo, že "dvíhajúca sa vlna zdvíha všetky člny". Inými slovami, aj keď ekonomická súťaž často naberá podobu úslovia "víťaz berie všetko", superhviezdy ekonomiky sú cennejšie, než priemer a preto je dobre ich odmeniť, najmä preto, že potiahnu celú ekonomiku a prospejú tak všetkým, hoci v krátkodobom pohľade to ublíži "druhým najlepším".

Akosi automaticky sa predpokladá, že trhová (zmiešaná) ekonomika dosahuje pareto optimum. Na druhej strane, ignoruje sa, že mnohokrát reálne ekonomické situácie predstavujú bohatnutie jedných na úkor druhých. Mnohí zbohatnú tak, že si prisvoja produkt práce iných, aj keď títo samozrejme neschudobnejú (prosto prežijú) - ako v prípade vlastníkov kapitálu a zamestnancov. Bohatnúť sa dá aj púhym ponechaním peňazí v banke (nepracujúc ani nekonzumujúc), v systéme úročenia. Proti teórii omrviniek a dvíhajúcej sa vlny svedčia príklady, keď aj počas hospodárskeho rastu niektoré firmy vypadávajú z biznisu (kreatívna deštrukcia), alebo keď sa pri rastúcom HDP nezlepšuje príjem mnohých jednotlivcov. Dokonca jestvujú i pohľady, že k teórii omrviniek sa vlastne nikto nikdy svojim menom radšej neprihlásil. Naopak, vznikla aj prevrátená teória: "ak prospievajú tí dole, nech sa majú dobre aj tí hore".

Ten istý argument, len s iným odtieňom vraví, že na nerovnosti nie je nič zlé, ak v systéme ktorý ju vytvára, získavajú tí najmenej znevýhodnení. Napríklad, platy lekárov sú síce (údajne) vysoké - omnoho vyššie, než napríklad smetiarov, ale vďaka tomu je medicína trhovo atraktívna veda, ktorá priťahuje študentov a tým sa zabezpečuje, že bude dostatok lekárov, z ktorých majú osoh všetci. Prax znova ukazuje, že najpotrebnejšie zamestnania (tie z ktorých majú osoh ekonomicky najslabší) sú často biedne ohodnotené, v porovnaní s "nesmierne užitočnými" manažérmi, alebo podnikateľmi v oblasti zábavy, oddychu, doplnkových služieb a luxusu.

Podobne zvláštne je aj vysvetlenie, že v kapitalizme sú všetky obchodné transkakcie dobrovoľné, účastníci trhu naň vstupujú bez donútenia a teda prinajmenšom veria, že nimi niečo získajú. Keby to tak nebolo, pravdepodobne by sa do obchodov nepúšťali. O dobrovoľnosti by mohli masy ľudí rozprávať svoje - v prípade nevyhnutnosti, prežitia, rodinnej zodpovednosti - dobrovoľnosť sa stáva nenáležitým označením.

Ďalšie argumenty v prospech nerovnosti kopírujú obhajobu trhovej ekonomiky a kapitalizmu. Nerovnosť plodí závisť (aj tu "lepšiu"), ktorá ženie ľudí snahou vyrovnať sa susedom a teda usilovne pracovať. Nerovnosť núti ľudí k efektívnejšiemu a ekonomickejšiemu správaniu. Nerovnosť je zdrojom iniciatívy - ako protiklad kolektivistických spoločenstiev, kde všetci paušálne dostávajú a teda strácajú motiváciu snažiť sa a nedajbože vymýšaľ nové veci, teda žijú na spoločenskej infúzii. Sociálny štát plodí, ak nie lenivých, prinajmenšom závislých ľudí, ktorí sa namiesto na svoju prácu, spoliehajú na sociálne dávky. Tento pohľad však vyvracajú aj niektoré historické protipríklady, kde motivácia pracovať aj produktivita práce bola vysoká (španielske libertariánske kolektívy).

Od porovnávania nerovnosti nás odvádza iný pohľad, ktorý nám zároveň odporúča sústrediť sa na spotrebu. Tá je v praxi medzi populáciou údajne omnoho vyrovnanejšia, než sa zdá v prípade príjmu. Bohatí nekonzumujú všetok svoj majetok (časť investujú, čo predstavuje celospoločenský prospech). Naviac, spotreba (napríklad zamestnanie služobníctva) predstavuje vlastne odtekanie bohatstva od bohatého k druhým ľuďom. Vo fiktívnom príklade, keby jeden človek vlastnil všetko, bol by nútený zamestnať a platiť strážcov majetku, platil by za rôzne služby - a tým pádom by zasa bohastvo putovalo smerom od neho. Podobne, pre boháča má dolár menšiu marginálnu utilitu, než pre chudobného. Kto ich počíta na tisíce, netrápi ho dať "jeden sem a jeden tam" - na zbytočný produkt, charitu, sprepitné. Vďaka tejto ľahkovážnosti a v duchu omrvinkovej teórie sa tieto drobné kotúľajú od bohatých smerom k ostatnej populácii. Nakoľko je ale tento jav závažný a v akej miere sa podieľa na korekcii ekonomiky?

Ak si neposvietime len na boháčov, ale aj chudobných - ľavicové aj pravicové teórie sa oháňajú už takmer mýtickym pojmom chudoby. Pre niekoho je chudoba nemať na základné prostriedky prežitia (strechu, pitnú vodu, jedlo, zdravotnú službu). Pre niekoho je chudoba porovnaním s "potrebami súčanosti". Nemať auto, moderný typ televízora, alebo na dovolenku pri mori. Chudoba sa často popisuje ako porovnávací jav - za chudobných sa považujú napríklad stredoeurópania, ktorí sa porovnávajú so západnými susedmi a nie s takmer zvyškom sveta, ktorý žije v omnoho biednejších podmienkach. Tento pohľad je často pravdivý, no rovnako často sa zneužíva, aby sa ospravedlnila nerovnosť, alebo číra nespravodlivosť ekonomických vzťahov v kapitalizme.

Na dôvažok treba zvážiť historický a spirituálny pohľad. Napriek zlovestnosti kapitalizmu, udáva sa, že priemerný Američan má dnes sedemnásobne väčšiu kúpnu silu, než v roku 1900. Tibetský mních, obyvateľ africkej chatrčky v savane, alebo mongol vo svojej jurte sa vôbec nemusia cítiť chudobní, tak ako ich druhovia v modernom svete, hoci tí sú obklopení technickými hračkami (ale samozrejme nemajú všetky). Socialistické definície chudoby akoby sa opierali o pohľad, že chudobní sú obyvatelia miest, ktorí boli vytrhnutí zo samostačného, pokľudného a s prírodou spätého hospodárenia na svojej farme - a stali sa závislými na priemysle, majiteľoch kapitálu - na svojich zamestnávateľoch. Mestský spôsob života úplne predefinoval životný priestor človeka - zrazu je to len pracovisko, kde pod dohľadom vykonáva jednotvárnu činnosť, hromadná nocľaháreň v podobe obytných blokov, organizované spôsoby relaxu a zábavy - a medzi nimi čas strávený zdĺhavým presúvaním. Život vo vysokom tempe, neprirodzenom prostredí a v pochybne ustanovených vzťahoch.

Aj keby sme priznali rovnosti štatút (pozitívnej) hodnoty, spôsob jej dosiahnutia je problematický. Obvykle sa v spoločnosti musí dosahovať vyvlastňovaním, prerozdeľovaním, zdaňovaním - ktoré sú v zmysle súkromného vlastníctva a slobody považované za formy krádeže, budia nevôľu. Inak povedané, práca na daň je v podstate nútenou prácou v prospech druhých. To však nie je jav neznámy ani kapitalizmu - zamestnanci podnikov pracujú na svojich manažérov, majiteľov, akcionárov (ktorí často nič užitočné, v prospech spoločného podniku, nerobia).

Pojem rovnosti sa často predostiera, akoby priamo zahrňoval zároveň i "spravodlivosť". Pritom je to len jeden zo spôsobov rozdelenia bohatstva v rámci spoločnosti. Pravica verí tiež na sociálnu spravodlivosť, ale spravodlivú spoločnosť vysvetľuje slobodným trhom. Ten nielen že dáva rovnosť príležitostí, ale podporuje ľudomilstvo a charitu (!). Morálni relativisti popierajú, že existuje nejaký objektiívny štandard, ktorý by sa dal nazvať spravodlivosťou. Túto možnosť popierajú non-kognitivisti, morálni skeptici, nihilisti, logickí pozitivisti aj analytickí filozofi. Cynici zasa zkonštatujú, že "sociálna spravodlivosť" je len ospravedlnenie pre zachovanie súčasného stavu vecí. Libertariáni veria, že snaha o "sociálnu spravodlivosť" predstavuje porušenie princípu nenásilia. Sociálni darwinisti v nej vidia spôsob, ako sa menej zdatným jedincom umožňuje rozmnožovať (prežiť), čo je geneticky zvrátené. Pre niektorých je tento pojem úplne nezmyselný, protirečivý, alebo len náboženským prežitkom. Tak to opísal aj Friedrich von Hayek - je to semantický podvod podobný "ľudovej demokracii".

Kritiky nerovnosti

Zmierlivejší kritici uznávajú, že nerovnosť je potrebná (odmeniť usilovnejších (prípadne nadanejších)), len dodávajú, že rozdelenie bohatstva v kapitalizme prekračuje túto definíciu, je príliš neférové, nefunkčné a nemorálne. Ak sa pozrieme na spoločnosť cez štatistické normálne rozdelenie, je len veľmi málo výrazne podpriemerných a nadpriemerných ľudí - väčšina sa pohybuje okolo priemeru. To by ale znamenalo len veľmi málo bohatých a veľmi málo chudobných - väčšina sveta by žila v priemernom bohatstve. Oponenti tohto názoru zasa spochybňujú, odkiaľ sa vzal názor, že vlohy v rámci spoločnosti kopírujú normálne rozdelenie.

V prospech rovnosti (alebo minimálnej nerovnosti) hovorí naopak pojem "spoločenskej súdržnosti". Nerovnosť spôsobuje závisť, podozrievavosť, zlobu, zúfalosť - ktorých dôsledkami sú súťaž o spoločenský status, ale aj konflikty, krádeže a vraždy. Nerovnosť znižuje úžitok jednotlivca, kvôli klesajúcej okrajovej užitočnosti bohatstva. Bohatí majú obvykle viac možností žiť zdravo a byť zdraví. Bohatí môže pôsobiť korupčnými vplyvmi na politikov aby upravovali zákony v ich prospech. Bohatí nemusia použiť bohatstvo produktívnym spôsobom (nakúpia ozdoby, alebo pôdu a znemožnia na ňu prístup druhým). Bohatí si môžu kupovať priateľov (aspoň v duchu obdivu a prospechárstva). Bohatí môžu posielať svoje deti do elitných škôl, čo je nespravodlivé z pohľadu novej generácie a zosmiešňuje "rovnaké štartovacie podmienky". Dôraz na finančné bohatstvo v kapitalizme popiera existenciu iných definícii bohatstva (duchovný rozvoj) - a čo je horšie - spôsob života v kapitalizme často znemožňuje sústrediť sa na ne. V spoločnostiach, kde je nerovnosť menšia, jednotlivci častejšie popisujú spokojnosť a pocit šťastia v živote.

V rámci sociológie sa popisuje aj jav "odporu k nerovnosti" (inequity aversion). Tá sa prejavuje snahou jednotlivca obetovať možný zisk, ak to zabráni druhej osobe získať väčšiu odmenu. Popri tomto zlomyseľnom príklade, odpor k nerovnosti sa prejavuje aj v úvahach, ktoré prísne sledujú "čiernych pasažierov" ekonomiky a umožňujú tak praktickú spoluprácu medzi ľuďmi. Jednotlivci, ktorí sa vezú na čierno, teda priživujú na snahe a práci druhých, zarábajú viac a tak sa stávajú častejšie terčom trestu. Dokazujú to praktické testy s hrou na diktátora. V prvom pokuse má diktátor rozdeliť nejakú čiastku medzi seba a niekoho druhého. Najčastejší jav je, že si všetko ponechá pre seba, druhý najčastejší rozdelenie 50 na 50. V druhom teste znova rozhoduje diktátor, ale druhá osoba môže vetovať jeho rozhodnutie tak, že nikto nedostane nič. Obvykle sa udeje to, že ak diktátor nadelí druhej strane (výrazne) menej, tá si radšej zvolí nič (čím potrestá aj chamtivého diktátora). V treťom teste druhá strana na začiatku čosi nadeľuje diktátorovi, od ktorého očakáva protislužbu. V tomto prípade sa najčastejšie dosahuje výsledok 50 na 50.

Odpor k nerovnosti je teroretický jav, ktorý je samozrejme predmetom sporu a existujú rôzne iné teórie zo sveta ľudí aj iných zvierat, ktoré ponúkajú alternatívny pohľad. Odpor k nerovnosti je však niečo iné, ako dôsledky nerovnosti. Tu akási teória stredu priznáva, že priveľká rovnosť (menej než 0.25 koeficientu GINI) spôsobuje problémy ako čierni pasažieri, ulievanie sa, nedostatok motivácie, veľké náklady na dozor - no priveľká nerovnosť (viac než 0.4 GINI) spôsobuje sociálnu nesúdržnosť, konflikty, pochybné majetkové práva, ale takisto aj problémy motivácie. Za ideálny stav sa považuje hodnota koeficientu v dolnom limite tohto rozsahu (0.25,0.4).

Aj na sociálny darwinizmus, takzvanú "prírodnú vedu" sa dá nazerať cez rôznu optiku. Majú prežiť tí silnejší, drzejší, dravejší? Ale porovnanie môžeme nájsť aj na iných hodnotových stupniciach: Aj tvorivejší, citlivejší, zmierlivejší - môžu predstavovať cenné prvky v ekonomike - nielen sami pre seba v zmysle nejakých vymyslených morálnych hodnôt - ale aj v prospech spoločnosti - pretože ju robia súdržnejšou, príjemnejšou na život, optimistickejšou, neustále ju inovujú a sú jej svedomím. Kvantitatívne hodnoty často nemôžeme umiestniť pred kvalitatívne - nakoľko pre tie druhé neexistuje slovo "pred". Možno im nenáleží ani porovnávací stupeň. Paradoxom reality - alebo potvrdením protikladného charakteru sveta - je fakt, že spoločnosti s najvyššou mierou ekonomického liberalizmus (napríklad USA) sú zároveň morálne (nábožensky) veľmi konzervatívne. Prudký individualizmus, voľné trhové pomery - vyvažujú "Bohom dané hodnoty" - rodina, spoločnosť, súcit, láska, skromnosť.

k) Práca, pracovné podmienky, vykorisťovanie, princípy firmy, (ne)zamestnanosť:

Už od čias Marxa je čiernym bodom, do ktorého sa najčastejšie striafajú kritiky kapitalizmu - práca, pracovné pomery, spôsob jej vykonávania aj odmeňovania. Dnes už síce poznáme osemhodinový pracovný čas, dva víkendové dni, práceneschopnosť aj sociálnu podporu v nezamestnanosti - no tieto vymoženosti vzišli z regulačných zásahov štátu, nie z vyjednávania účastníkov trhu, stoja dokonca proti ideálu kapitalizmu. Dnes už v západnom svete nepoznáme detskú prácu, také neľudské podmienky v továrniach ako v rannom kapitalizme a do očí tak nebijú ani chudobné robotnícke štvrte. Dnešný a tunajší kapitalizmus sa zdá byť uhladený a sterilný.

Pojem "vykorisťovania" je dnes spoločenským tabu. Marx dokonca hovoril o "normalite vykorisťovania", teda o akomsi inštitúciami vytvorenom rámci, kde malá skupina ľudí sústreďuje výrobné prostriedky (kapitál) vo svojich rukách, ako nedotknuteľný súkromný majetok. Zamestnanci, aby prežili, sú nútení pracovať pre kapitalistov, pričom tento vzťah naviac upevňuje i právny poriadok štátu. Nútenie sa neuskutočňuje silou - "nikto nemusí" - ale vďaka neustálej zálohe nezamestnaných robotníkov je možno zamestnancov vydierať prepustením - a teda ich nútiť pracovať tvrdšie a viac. "Na tvoje miesto čaká kopa ďalších, takže si nebudeš diktovať podmienky." Nakoľko je alebo nie je tento pohľad zastaraný, kedy sa stáva vykorisťovanie prázdnou frázou a koľko má styčných bodov so súčasnou realitou - je na triezvom uvážení jednotlivcov - mediálny systém "slobodných informácií" to zatiaľ nebol schopný uskutočniť.

V kapitalistickom podniku, zamestnanci vytvárajú počas pracovného dňa (vďaka know-how, technike a spolupráci) väčšiu hodnotu, než by stačila na ich prežitie (jedlo, prístrešie, oblečenie). Kapitalista však vypláca len túto nevyhnutnú hodnotu (aby jeho zamestnanci prežili a malo zmysel pre nich pracovať) a zvyšok si ponecháva pre seba (zisk). Keďže kapitalista vlastní výrobné prostriedky a zamestnanec len svoju prácu - zamestnanec musí ponúknuť svoju prácu vykorisťovaniu, alebo čeliť ohrozeniu prežitia (svojho, rodiny). V prípade že zamestnanec požaduje zvýšenie mzdy, zamestnávateľ si môže ľahko nájsť náhradu.

Čo sa na Marxovom príklade nezmenilo je vzťah zamestnávateľa a zamestnancov. Hoci sa na výslednom diele (výrobkoch, službách) podieľa veľká skupina ľudí, podnik, budovy, jeho kapitál, zariadenie, aj samotný produkt - sú vlastníctvom majiteľa - zamestnanci majú nárok na mzdu za odpracovaný čas alebo množstvo práce. Táto logika je tak vžitá a bežná, až sa zdá byť "normálna" a "prirodzená". Ak si však predstavíme príklad kdesi na zelenej lúke, alebo v lese, kde skupinka ľudí (neuvažujúc teraz v kontexte peňažnej ekonomiky) spoločnou manuálnou prácou postaví dom, nepochybne a právoplatne si budú všetci nárokovať podiel na vlastníctve hotového domu, právo v ňom bývať, pozývať doň ľudí, prenajímať ho. Tento nárok môže byť úplne rovný, alebo mierne nevyrovnaný, zodpovedajúci náročnosti a množstvu vykonananej práce, ktorou sa na jeho stavbe podieľali. Tieto rozdiely samozrejme musia akceptovať všetci členovia skupiny. Ak sa na rozdelení vlastníctva budú dohadovať pred začatím stavby, majú rovnaké hlasovacie právo. Ak by sa väčšina ulakomila na podiel jedného (slabšieho) z členov, mohla by ho drvivou väčšinou prehlasovať a prisúdiť mu výrazne menší podiel na diele, než bol jeho podiel práce. Ten by sa samozrejme mohol rozhodnúť vôbec sa nepodieľať na práci a odísť. Ak by však zvážil, že sám si dom postaviť nemôže, musel by sa eventuálne podriadiť. Tento príklad sa síce javí ako problém demokracie, totality väčšiny a menšinovej politiky - zobrazuje však definíciu vlastníctva v čistej forme - a naviac i rôzne tlaky, ktoré na človeka v súvislosti s prácou vznikajú.

Ak súčasnú "normalitu" postavíme na hlavu, je úplne absurdné (a neprijateľné), aby dielo, na ktorom sa podieľajú viacerí pracovníci, bolo vlastníctvom jedného človeka natrvalo, pričom ostatní sú odmenení len malou jednorázovou mzdou. Je to proti súdnej logike diela a práce. Nakoľko zákony nedefinujú firmu ako spoločné dielo, ale súkromný majetok, spravodlivosť sa sústreďuje len na delenie zisku. To by v normálnej situácii (dobrovoľná spoločná práca) malo byť zodpovedajúce podielom na jeho dosiahnutí. V akejsi zvrátenej logike však zisk putuje len k jednému človeku, aj keď sa na jeho dosiahnutí nemusel podieľať manuálnou právou, niekedy ani "koordinačnou", ale len prostým "vlastníctvom" na papieri, ktoré tu záhadne vystupuje ako aktívna činnosť. Práca za mzdu je v podstate anomáliou.

Iná situácia by samozrejme nastala, ak by majiteľ diela chcel niekam odísť a zbaviť sa svojho podielu. Je ľahšie stanoviť dnešnú hodnotu podielu, než budúcu. Starnutie a opotrebovanie diela je jeden faktor, no dôležitejší je nárast ceny v budúcnosti. Na tom sa už nikto z pôvodných tvorcov nepodieľa, deje sa "samo" v zmysle vymyslených ekonomických zákonitostí, no vyplatený podieľnik je oň ukrátený. Čo je podstatné, neriešime tu, či Marxova "pracovná teória hodnoty" je zmysluplná (alebo či je to jediná zložka celkovej hodnoty produktov) oproti subjektívnej, výmennej, alebo marginálnej užitočnosti - tu sa snažíme popísať definíciu súkromného vlastníctva v zmysle podielu na diele. Nejde tu o kľúč, podľa akého by sa mala stanovať mzda (podľa vykonanej práce, alebo podľa nárastu zisku po prijatí ďalšieho kusu zamestnanca), ale o samotný princíp vyplácania mzdy, verzus právo na spoluvlastníctvo vytvoreného diela. Samozrejme, naše pracovné zmluvy "umožňujú dobrovoľne vzdať sa tohto práva", za odmenu možnosti vôbec sa podieľať na vytvorení diela ... inými slovami: "mať prácu a prežiť".

Kapitalizmus ponúka vysvetlenie, prečo je práca za mzdu a (ne)delenie zisku, ako ho poznáme - možné. V teórii Eugena von Böhm-Bawerka, zamestnávateľ si ponecháva zisk za to, že prevzal na seba riziko podnikania, ktoré zamestnanec (údajne) nenesie. Hoci, ak firma zkrachuje, o prácu a zárobok príde nielen zamestnávateľ, ale aj zamestnanec, zamestnávateľ sám nesie zodpovednosť za dlhy. Inými slovami, zamestnávateľ mal tiež možnosť nepodnikať, ale stať sa zamestnancom, čo je pohodlnejšia práca (nenesie zodpovednosť). To je cena stratenej príležitosti. Rozloženie rizika podnikania je tu samozrejme sporné. Koľko krát sa v praxi deje, že zamestnávateľ nielen že v pracovných zmluvách vytvára čiastkovú zodpovednosť zamestnancov (vyrieš to sám a ak sa niečo stane, vina bude na teba), ale po krachu podniku radšej nevyplatí mzdy zamestnancom, než sebe. Hoci právne to nie je v poriadku, vymožiteľnosť nezaplatenej mzdy je v prípade zadĺženého a skrachovaného podniku malá (potrebné peniaze tak či tak neexistujú). Argument, že zamestnávateľ má možnosť stať sa zamestnancom je cyklický, nemôžu byť všetci zamestnancami (kto by ich zamestnával). Niektorí ekonómovia dodávajú, že Böhm-Bawerkovú tézu nie je možné vzťahovať na súčasný zložitý - kontinuálny simultánný moderný - proces výroby.

Je prinajmenšom zvláštne, ak zamestnávatelia vyrukujú pri spomenutí delenia zisku s frázami ako "siahajú nám na náš súkromný majetok - siahajú nám na ľudské práva." Podobne sa argumentuje aj v prípade odvádzania daní, ktoré sa falošne pomenúva ako krádež. Je však rovnako zvláštne, ak človek počas 8 hodín práce zarobí len na svoje prežitie a iný človek dosiahne neporovnateľne väčší luxus. Azda zlyháva teória komparatívnej výhody? Alebo je špecializácia, tak ako je v rámci firmy a aj ekonomiky nastolená, neefektívna? Problémom je samozrejme zhodnotenie svojho podielu na vytvorenom diele. Napriek krásnym poučkám o vyjednávaní na trhu, je to zamestnávateľ, ktorý oceňuje svoj, ale aj príspevok ostatných zamestnancov. Nemusíme sa kacírsky opýtať, prečo si zamestnávateľ či majiteľ podniku prideľuje väčšiu výplatu (ako odmenu za "väčší jednotkový prínos k chodu podniku"), alebo ponecháva zisk firmy (ako kompenzáciu za riziko) - ale - prečo toľkonásobne väčšiu mzdu a prečo taký veľký podiel na zisku (nedajbože celý)? Z čoho ho spočítal?

Možnosti vhľadu bráni už len karneval zamestnancov a zamestnávateľov - teda hierarchických pozícií. Zamestnanec je v podstate zamestnávateľov spolupracovník, ktorý mu pomáha vytvoriť výrobok a získať zaň zisk. Hierarchia funguje aj vnútri firiem, kde z nepochopiteľných dôvodov, koordinátori (tí ktorí majú na zodpovednosť zosúladenie chodu jednotlivých zložiek podniku) a dozorcovia - dnešným slovom manažment - dostávajú výrazne až niekoľkonásobne väčšie mzdy. Je ich práca náročnejšia? Ak sa jedná len o psychickú a komunikačnú činnosť - za rovnaký čas je človek schopný vyvinúť približne rovnaké mentálne úsilie. V rámci firmy je samozrejme rozmanité, slúži svojmu oddeleniu, svojej úlohe, ale objemovo je rovnaké. Takisto je zvláštne porovnanie psychickej a fyzickej činnosti. Čas, ktorý sa vykonávajú je rovnaký - zamestnanec príde o časť svojho osobného času, venuje časť života - kde sa berie ale konkrétne rôzne ohodnotenie?

Koordinátor, personalista, ekonóm, technik aj upratovačka si robia svoju inú prácu. Ak nezostaneme pri mzde, ktorá sa vysvetľuje marginálnym príspevkom zamestnanca k zisku firmy, odkiaľ sa berie porovnanie, že jeden prispieva k zisku toľko a druhý toľko? Hierarchické chápanie týchto rôznych pozícii je umelo vymyslené a nemá žiaden zmysluplný základ. Nejde tu však len o to, "kto má právo na koho kričať". Ak nebude pracovať koordinátor, ohrozí to firmu a samozrejme i všetkých pracujúcich v podniku. Ak nebude pracovať technik, takisto sa spoločné dielo neuskutoční. Nevzniklo by ani bez ekonómov, technikov, alebo manuálnych robotníkov. Nech sa to mysleniu lepšie zarábajúcich prieči akokoľvek, každý je nepostrádateľný. Ak niekto nevymyslí zbrane, mamut sa neuloví a jesť sa nebude. Ak niekto nezostrojí zbrane, jesť sa nebude. Ak nimi nikto mamuta fyzicky neuloví, jesť sa takisto nebude. Ak ho niekto nenavarí, takisto sa jesť nebude. Kto prispel viac? Táto otázka je kľúčová a stojí na nej celý problém nerovnosti a sporov v spoločnosti. Tí ktorí zarábajú viac sa síce bránia tomu, aby sa siahlo na "ich peniaze" - ale problém tkvie v tom, čo chápu ako svoje peniaze. Určite je lepšie nedať im podiel, ktorý im neprináleží, než im ho dodatočne vziať. Na vyššiu mzdu si však jednoducho zvykli - a tento zvyk budí pocit, že im patrí.

To, že prevádzkovať podnik sa dá aj inak dokazuje úspešné fungovanie kooperatívov (družstiev) v západných krajinách. Niekde vznikli prirodzene, ako komunitný projekt - inde (Argentína) boli podniky "prevzaté" zamestnancami po krachu a odchode majiteľov (zahraničných investorov) z krajiny. Ako napovedá slovenský preklad názvu (známy skôr zo socializmu a preto nepopulárny), ide o podnik vo svojej skutočnej definícii - spoločné (družné) podnikanie niečoho - výroby a obchodu. Zamestnanci si kupujú podiel vo firme, stávajú sa jej spolumajiteľmi, delia si zisk približne podľa príspevku a samozrejme, rozhodujú demokraticky o činnosti a plánoch podniku. Tak ako v občianskej politike - buď priamo, alebo v prípade veľkých závodov prostredníctvom volených zástupcov. Nielen, že sa nastolí stabilnejší, spravodlivejší vzťah medzi zamestnancami, dosahuje sa aj zvýšená motivácia pracovať, pretože každý sa činí "na svojom". Tým je dosiahnutý podobný prínos, ako u podnikateľov, ktorí neraz pracujú tvrdšie a dlhšie, lebo sami poberajú zisk, na rozdiel od púhych námezdných zamestnancov cudzej firmy. Tieto družstvá vykazujú neraz lepšie výsledky, než za predchádzajúceho súkromného vlastníctva.

Samozrejme, svoju úlohu tu hrá aj úspešnosť koordinátorov (manažmentu) firiem. Tí sú rovnako spolumajiteľmi podniku. Delenie zisku nie je úplne rovnaké, definuje sa podľa množstva vykonanej práce, ale deformuje ho aj spoločensky zaužívaná hierarchia pozícií a ich ocenenie v rámci klasických súkromných podnikov. Nejako je treba manažérov odlákať od korporácií, kde majú závratné príjmy, ak im nestačí "morálna uvedomelosť" - problémom je, že zatiaľ majú na výber medzi dvoma spôsobmi uvažovania. V postoji "Nebudem hlúpy pracovať za menej, ak mi inde dajú niekoľkonásobne viac" vystihuje prípad, keď ekonomická racionalita preberá tvár arogancie, drzosti, chamtivosti a neférovosti. Rozdiel medzi ohodnotením pozícií však nie je v rámci koperatívu až taký drastický. (Manažment nemá 10-násobné platy, ale možno len 2-krát také ako robotníci.) Spoluvlastníctvo a právo na rozhodovanie o podniku zaváži - a jeho sprievodným javom je aj zvýšená miera zodpovednosti. Podobne ako v prípade motivácie, človek tu pracuje na svojom.

Klasická súkromná firma, korporácia, predstavuje v pohľade na jej vnútornú organizáciu netrh v rámci trhového prostredia. Hierarchickú (feudálnu) totalitu v rámci demokratického štátneho zriadenia. Pozície sú pevne dané, nediskutuje sa o nich. Poddaní pracujú na svoje prežitie, nadbytočné produkty (zisk) poberá feudál - majiteľ. Podľa ekonomických teórií - firma by mala nesmierne vysoké transakčné náklady, ak by usporiadanie v nej bolo aspoň v hrubých rysoch demokratické a trhové. Popri kaste majiteľov, ktorí naháňajú a strážia "svoj" zisk a cítia sa ako dobrodinci, že umožňujú iným prežiť, tu máme manažérov - často nafúkané panovačné a dravé dvadsaťročné deti, ktoré nemajú vysokú sociálnu, ani emocionálnu inteligenciu - sú len prchkí, púšťajú sa do ľahkovážnych a rizikových obchodov, ktorými ohrozujú ostaných, ženie ich testosterón, machizmus, fetišizmus rýchlosti, veľkosti, lesku a bohatstva, púha detinská vystatovačnosť. Či už starší, alebo mladší - ich komplexný osobný rozvoj, citlivosť, súcit je tak zakrnelý, ako špecializácia úzka a špičková (vyvažovanie). Skôr než zmysel v trvalo udržateľnom rozvoji, spoločenskom prospechu, alebo príjemnom pohodlí, nachádzajú potešenie v riziku, samoúčelnom vlastnom víťazstve a porazení súpera, v číslach, "coolovosti", extrémoch a adrenalíne. Podniky ako spoločné diela a životné zabezpečenie pre množstvo zamestnancov - sú im ukradnuté - či už sú ich manažérmi, alebo dravými finančníkmi na burze. Ak spravia chybu, rozplačú sa, páchajú samovraždu (neschopní niesť zodpovednosť), alebo si ju vôbec nepriznajú - tak ako slabošskí malí chlapci. Bohužiaľ, tieto deti majú vo svojich rukách priveľa.

Všeobecný rámec Marxovej teórie "máš slobodu voľby, ale musíš chcieť pracovať viac a tvrdšie než naozaj (slobodne) chceš, inak ťa prepustím a ľahko si nájdem za teba náhradu" platí stále. Naopak - podľa teórie trhu, pokiaľ dostatok zamestnávateľov súťaží o zamestnancov, nebudú títo zarábať umelo nízke mzdy. S rastom produktivity práce a HDP, súťaž dotlačí zamestnávateľov mzdy zvyšovať. Nanešťastie, v prípade "trhu práce" nemožno hovoriť ani o dokonalom trhu, ani o trhu ako takom. Pri stálej nezmestnanosti, sú to zamestnanci, ktorí súťažia o miesto, zamestnávatelia majú v niektorých regiónoch dokonca na výber z desiatok uchádzačov o jedno miesto - a teda vyjednávacia sila nie je rovnaká. Zamestnanci sa musia uspokojiť s nižšími mzdami, horšími pracovnými podmienkami aj podriadenejším postavením voči zamestnávateľovi. Hovoriť nemožno ani o možnosti voliť si medzi rôznymi odvetviami (medzi ekologickým priemyslom a znečisťovateľmi), zavrhnúť morálne diskutabilné zamestnanie v tabakovom, automobilovom, ropnom či zbrojárskom priemysle. Pracuje sa kde sa dá. O slobodnom trhovom vyjednávaní a rozhodovaní nemožno hovoriť, ak sa kombinuje nezamestnanosť s nutnosťou prežiť. Vyjednávanie by nastalo jedine v prípade, ak by nemohli zamestnávatelia vydierať zamestnancov ani zamestnanci zamestnávateľov. Vtedy by sa ustanovili "normálne" podmienky a "normálne" trhové mzdy.

Na nezamestnanosť existuje niekoľko pohľadov. Nezamestnanosť nepochybne súvisí so zvláštnym usporiadaním moderného hospodárstva. Ľudia už nefarmárčia sami pre seba, ale vykonávajú špecializované činnosti. Niekedy jednoducho nezpadnú do štruktúry vytvorených pracovných miest. Nezamestnanosť vzniká, ak sa firma presunie v zlých rokoch do zahraničia (off-shore) za lacnejšou pracovnou silou. Keď sa ekonomická situácia zlepší, zaniknuté miesta sa obvykle nevrátia späť. Časť ekonómov nezamestnanosť pripisuje dočasným krízam (cyklická nezamestnanosť), čakaniu na lepšiu pracovnú ponuku (dobrovoľná nezamestnanosť), požiadavkami na prácu podľa svojich predstáv (všetci chcú byť slávni speváci), minimálnej mzde (štátna regulácia spôsobuje, že zamestnávatelia odmietajú prijať zamestnancov, ktorým musia zaplatiť viac, než je pre nich hodnota ich práce), nedostatku vedomostí a schopností na konkrétnom mieste v danom čase (regionálna nezamestnanosť). Z pohľadu ekonomických liberálov, pracovná sila obvykle nie je nikdy dostatočne flexibilná a mobilná - teda sa nepresúva tak ako kapitál promptne z jedného mesta do druhého, podľa výnosnosti odvetví a pohybu investorov. Časť ekonómov dokonca tvrdí, že čiastočná nezamestnanosť je dobrá, nazývajú ju NAIRU (Non-Accelerating Inflation Rate of Unemployment), čo v teórii znamená, že ak by nezamestnanosť bola príliš nízka, inflácia by sa stále zväčšovala, za neprítomnosti štátnej regulácie cien a miezd.

Kritickým jazykom - prirodzená nezamestnanosť vlastne dokazuje neefektivitu kapitalizmu, pretože nie všetky jeho výrobné prostriedky sú vhodne rozmiestnené. Argument proti minimálnej mzde hovorí len v prospech čiastočných pracovných úväzkov (pracovať kratšie a vykonávať činnosti menej náročné na zručnosť), neobstojí v prípade bežných pracovných zmluv. Ak človek pracuje väčšinu svojho týždenného času, nemôže byť predsa ohodnotený menšou mzdou, než stačí na jeho prežitie - najmä ak by si ho dokázal v prípade farmy sebestačne zaistiť. V tom prípade v ekonomike niečo nefunguje - obvykle je to pri vysokej špecializácii, keď sa stanovenie hodnoty rôznych prác odtŕha od reality, je úplne svojvoľné a absurdné. Tvrdenie, že vyplácanie (väčšej než) minimálnej mzdy zamestnancovi nezodpovedá prínosu tohto človeka pre firmu - zastiera skutočný problém - ničím nepodložený výpočet a podhodnotenie príspevku zamestnanca k chodu/produkcii/zisku firmy.

Popri sporoch o ohodnotenie práce sa často zabúda na to, že človek v nej trávi významnú časť svojho života - počas dospelosti, v čase plných síl je to 40 zo 112 hodín ktoré týdenne prebdie, ak započítame čas na cestu do práce môže to byť aj rovná polovica, ak započítame nutné nákupy a domáce práce, voľného času zostáva pomerne málo. Preto by mala mať práca sama ľudský, príjemný a napĺňajúci charakter - čo sa často zaobalí úhľadnou frázou "pracovné podmienky". Tú už stačí len spomenúť vo vhodných textoch vo svojej dvojslovnej podobe, nie je nutné (a často ani žiaduce) si za ňou predstavovať nejaký obsah. Koľko ľudí v modernej priemyselnej ekonomike môže povedať, že ich práca je:

V lepšom prípade by mohol obetovať niektorú z požiadaviek v prospech iných silných bodov, pre veľkú časť populácie je však toto všetko len sen, utópia a vtip. Pracujú aj na dielach, s ktorými nesúhlasia, pretože musia prežiť. Pracujú v sivých, chladne nasvietených, mrazivo klimatizovaných, stroho zariadených, hromadných kanceláriách. Ich náplň práce je často monotónna, nudná, ubíjajúca. Stres sa fetišizuje, alebo predostiera ako niečo čo je prirodzené, musíme to kvoli pokroku strpieť a treba sa naučiť ho zvládať rôznymi pomôckami - a pritom, je našou biologickou danosťou, že sa ako všetky organizmy snažíme minimalizovať stres a nie žiť v ňom, alebo preň. Nemožno hovoriť o vyváženom súbore prác (balanced job complex) - teda zmes úkonov manuálnych a mentálnych, rutinných a tvorivých, eventuálne pohodlných a dobrodružných.

Firmy často nerešpektujú voľný čas človeka (nútia ho dobrovoľne zostávať v práci dlhšie, byť na telefóne 24 hodín denne), potrebu mnohostranného rozvoja (špičkový technik by bol radšej dobrý technik, ale mal aj možnosť učiť sa variť, rozvíjať svoje fyzické schopnosti, čítať, tvoriť) - automaticky sa neraz predpokladá, že človek bude pracovať a vzdelávať sa doma, počas neplateného času. Dobu, ktorú strávi v práci si väčšina zamestnancov nemôže určovať. Oddych (po novom relax) sa stal tiež len nástrojom na regeneráciu, odbúranie stresu a úspešné znovuzaradenie pracovníka do procesu výroby, kde má podávať vyššie výkony. Nerešpektuje sa človek ako taký - s celou šírkou jeho života. Nepracujeme aby sme (pre)žili, ale žijeme, aby sme pracovali.

Práca sa môže stať povolaním a poslaním, ktorému venuje celého seba a všetok svoj čas, len pre zopár vyvolených - ostatní sa vďaka špecializácii musia venovať svojim pracovným úloham s odporom. Človek je od raného veku "zapriahnutý", vzdeláva sa aby mohol pracovať, musí obetovať svoj voľný čas na základnej škole, aby sa dostal na strednú, tam aby sa dostal na vysokú, tam aby získal pracovné miesto, v práci sa musí snažiť aby postúpil, aby si udržal miesto, aby sa zabezpečil na dôchodok, na ktorý samozrejme musí odísť čo najneskôr. Akoby človek žil len pre zopár rokov staroby, ktoré si ani poriadne nedokáže užiť - bude chorý a zničený. Kedy má čas užívať si život? Kedy má čas robiť to, čo ho baví, rozvíjať sa v tom, v čom sa chce rozvíjať, učiť sa to, čo sa chce učiť, nadväzovať vzťahy a dávať im obsah, svojmu životu príbeh?

Moderným vynálezom podobným rôznym bublinotvorným derivátom na finančnom trhu je tzv. outsorcing. Hoci je vyjednávacia sila zamestnancov v prostredí s nezamestnanosťou malá, až nulová, firmy našli spôsob, ako ich zbaviť aj iných zákonných práv. Človek sa zamestná u malej firmy, ktorá nevykonáva žiadnu činnosť, len požičiava ľudskú pracovnú silu väčším firmám na konkrétne projekty. Ak zamestnanec nesúhlasí s pracovnými podmienkami, výškou mzdy, alebo personálnou politikou veľkej firmy - dostane odpoveď, že nie je jej zamestnancom a nech si tieto problémy rieši so svojou malou firmou. Ak sa obráti na ňu, dozvie sa, že malá firma nediktuje podmienky vo vzťahu k veľkej, je v podstate len "požičovňou", ktorá môže byť rada, ak veľká firma "spolupracuje" práve s ňou. Tak vzniká situácia podobná vyjednávaniu na nedokonalom trhu, keď je prebytok nezamestnaných, ktorí nemajú vyjednávacie možnosti - avšak aj v situácii, keď sa nezamestnanosť výrazne zníži a človek by si teoreticky mohol medzi firmami voliť. Tieto malé firmy často vznikajú na objednávku veľkých, ktoré sa tak zbavujú vlastných zamestnancov (alebo nutnosti ich prijímať) a teda aj povinností zabezpečovať ich sociálne, tak ako to prikazuje štát zákonom. Zamestnanec malej firmy nie je platený v čase, ak sa nepodieľa na projekte pre veľkú firmu. Nie je teda stálym zamestnancom, ktorý chodí na osem hodín do práce bez ohľadu na to, či má práve veľa úloh, málo, alebo žiadne - je len občasným "brigádnikom". Malá firma si naviac čosi z peňazí veľkej firmy ponecháva, čím oberá zamestnanca o časť výplaty - v podstate za žiadnu protislužbu. Je ako "SBSkár", ktorý sa postaví pred bránu veľkej firmy a od každého zamestnanca, ktorý chce ráno nastúpiť do práce, vyberá poplatok za vpustenie.

Zvláštne sa správa podnik aj na trhu. Hoci by mal, podľa ekonomických poučiek, investovať väčšinu peňazí do svojho rozvoja, tie putujú do kapies majiteľov a na ich luxusnú spotrebu. Podnik prežíva - a ak je náhodou z trhu vytlačený, podnikateľ určite mať škodu nebude. Je bizarné, že napríklad "paradox vody a diamantov" vzniká práve vďaka tomu, že niektorí ľudia jednoducho disponujú prostriedkami, aby diamantom urobili takú veľkú cenu. Ak by nemali šancu zarobiť také nezmyselne závratné sumy, luxusné tovary by neexistovali. Vďaka nemožnosti nakúpiť ich, nevedeli by čo s peniazmi a bežnými produktami - museli by hľadať možnosť zábavy v investovaní.

Iná situácia, ktorú priniesla prax, sa udiala v zaostalých regiónoch s vysokou nezamestnanosťou. Hŕstka podnikateľov, ktorí pokrývali nevyhnutné služby na chod regiónu (obchodíky) vyplácala dlhú dobu zamestnancom minimálnu mzdu, aj keď ceny v regióne neboli o veľa nižšie, než v iných častiach štátu s priemyslom a vyššími mzdami. Keď na trh vstúpil nový podnikateľ, ktorý vytvoril ďalšie pracovné miesta a bolo v jeho dobrej vôli, aby ponúkol aj zaujímavé odmeny - ostatní podnikatelia naň začali vytvárať nátlak a donútili ho vyplácať rovnako len minimálnu mzdu. Správajú sa ako mafia a vydieranie uskutočňujú cestami, s ktorými zákon ani štát nemajú ako naložiť. Podnikatelia si jednoducho nenechali ujsť "primeraný zisk". To čo definujú ako primerané je samozrejme ich vlastná definícia.

Kľúčovou otázkou, ktorá sa predostiera je otázka zmyslu podniku. Prečo vôbec firma existuje? Načo v spoločnosti vzniká? Hľadanie odpovede na ňu môže úplne predefinovať chod podnikov a vzťahov v nich. Je firma stroj na tvorbu zisku pre zopár úspešnejších? Je zmyslom podniku vytvárať pracovné miesta a zabezpečovať ľuďom možnosť obživy produktívnym a v ekonomike užitočným konaním? Je zmyslom podniku vytvárať potrebné a kvalitné výrobky? Na ťažkostiach s touto definíciou vzniká veľká časť problémov ekonomiky. Nie ako veci preskupiť a prerozdeliť, ale ako ich chápať.

V dnešnej pokrokovej dobe, keď ľudia spoločnými silami vytvorili toľko strojov a technických vynálezov, keď sa práca výrazne zjednodušila, je úplne absurdné, že sme si za božstvo stanovili samoúčelný pokrok. Načo vyrábať viac, výkonnejších, sofistikovanejších strojov - ak tento pokrok nie je pre nás žiadnym prínosom, ak si ho nedokážeme užiť. Riešime nezamestnanosť spôsobenú automatizáciou mnohých výrob (aj keď je táto teória sporná), namiesto toho, aby sme si dopriali viac voľného času, vyššie platy. Samozrejme, ak by stroje pracovali v prospech spoločenstva a neboli len vlastníctvom niekoho. Ten skrytý pokrok, v alternatívnych dejinách ktoré nevidíme, nás stále približuje k dobe, keď človek nebude mať čo užitočné robiť, bude vytvárať hodnoty s minimom vlastnej práce - vzniká tak tlak nastoliť nejakú formu "ekonomiky dostatku" (post-scarcity economics) - keď to, čo je nutné človek dostane a môže robiť, to čo chce a čo ho zaujíma, čo pokladá za dôležité.

Samozrejme, ak by z ekonomických vzťahov zmizla nutnosť prežiť, stratila by sa dravosť, "zápas", honba za ziskom. A to by vraj bola katastrofa. Je stále silnejšou črtou ekonomiky, že časť populácie si musí hľadať zamestnanie v doplnkových službách a umelo vymyslených finančných odvetviach. Už nie je nutné aby všetci pracovali len na jedlo a nástroje. Tak prečo ho mnohí nemajú? Pre mnohých je síce nepredstaviteľné, čo by človek robil s ešte väčším voľnom, no zdravý človek si činnosť nájde. Mohol by tvoriť - otvorene - nie ako platení umelci, ktorí musia rozprávať to, čo sa komerčne predá, aby sami prežili. Človek, ktorý má príjem z iného, môže tvorivo opisovať svoj život a svet v ktorom žije bez obmedzení a pravdivo.

l) Korporácie, Monopoly, Kartely

Zvláštnou formou podniku sú v podnadpise zmienené útvary, ktoré - ako sa väčšina ekonómov zhodne - spravodlivým alebo zdravým vzťahom nenapomáhajú. Deformujú trhové prostredia a vylučujú niektoré výhody, ktorými sa zvykne kapitalizmus pýšiť. Zástancovia voľného trhu za ich vznikom vidia štát, reguláciu a dotácie - kritici kapitalizmu ich pokladajú za prirodzený výsledok, ktorý trh ponúka (súťaž niekto vyhral). V každom prípade, tieto silné ekonomické útvary disponujú veľkým objemom financií (to čo sa v ekonomike pokladaná za hodnoty), veľkou silou, ktorá konkuruje demokratickým silám v spoločnosti. Veľké podniky majú možnosť lobovať u politikov za úpravu zákonov vo vlastný prospech, odstraňovať konkurenciu a tým vlastne trhové prostredie z ktorého vznikli. Zákazníci, ktorí majú problém s kvalitou či cenou ich výrobkov a služieb nemajú veľkú možnosť vyjednávať a ovplyvniť ich obchodnú politiku. Korporácie sú podobné veľkým štátnym podnikom, no na rozdiel od nich predstavujú čisto súkromný záujem - čo je pri rovnako veľkej sile a vplyve podstatne nebezpečnejšie. Korporácie majú tendenciu prekračovať zákon, vôľu a blaho spoločenstva - či je to dopad výroby na životné prostredie, mediálne kampane, súkromné silové zložky - korporácia si môže dovoliť v tichosti zaplatiť čokoľvek - či už zosmiešenie, spoločenskú, politickú, ekonomickú, alebo aj fyzickú likvidáciu kritikov a nepohodlných osôb.

V rámci globalizovanej ekonomiky sa firmy stali čímsi, čo konkuruje a neraz stavia do úzadia národné štáty. Stávajú sa suverénnymi hospodárskymi celkami - v ktorých vnútornom usporiadaní panuje dedičný feudalizmus s prísnou hierarchiou a nespravodlivým delením spoločne vyrobených hodnôt - a agresívna politka smerom navonok, ktorá sleduje likvidáciu druhých firiem s cieľom zostať monopolom na "trhu". Hoci pekné ekonomické poučky tvrdia, že aj veľkú firmu je možné podlomiť vstupom na slobodný trh - s novým nápadom, konkurenčnými cenami, väčšou flexibilitou - no korporácia má prostriedky skupovať patenty, realizovať ich len v nutnosti, prípadne rýchlo začať vyrábať svoju verziu nového produktu a konkurenta odstaviť, alebo ho prizvať do svojho kartelu, čím zostane umelo navýšená cena poduktov nemenná. V histórii sa zriedka udialo, keď nové malé firmy dokázali ekonomicky položiť staré giganty. Ak aj nová firma preberá miesto starej, trhové konkurenčne-súťaživé prostredie stále nie je nastolené.

m) Globalizácia ... voľný pohyb a obchod - Demokracia ... šírenie dobra

Zmenšovanie planéty na prelome tisícročí sa vníma rozporuplne vo všetkých rovinách, kde sa odohráva. Vzdialenosti sa zmenšujú, behom dňa sa človek môže ocitnúť na druhej strane zemegule, behom zlomku sekundy sa spojiť s ktorýmkoľvek miestom pripojeným k celosvetovej sieti. Na druhej strane, mnohí ľudia pociťujú zmenšovanie priestoru a miznutie kvalít "vzdialenosti", "nedostupnosti" a "pomalosti" ako ochudobnenie súčasného sveta. Tak ako závratne narastajú možnosti komunikácie, stráca sa jej obsah, dôvod pre ňu - čo kritici vysvetľujú, že všetok svoj čas venujeme rozvoju technológii a tak nám nezostáva ten potrebný na rozvoj duše, ktorý by dal technológiám úžitok.

S rozsiahlym prelínaním kultúr, ktoré sa začalo už dávno, no dnes akoby smerovalo do konečného štádia zliatia, sa strácajú rôzne dogmatické obmedzenia, pevné korzety tradícií, no na druhej strane aj identity, pocit výnimočnosti aj prináležania. Cestovanie stráca zmysel, smerujeme k univerzálnej kultúre. A možno aj k univerzálnemu systému - ako to kedysi popísal Francis Fukuyama v Konci dejín - demokracia a kapitalizmus budú konečnými systémami, ktoré keď zavládnu na celom svete, ten sa už prestane meniť a nastanú "zlaté časy". Samozrejme, hoci svoje teórie neskôr zmenil a stal sa kritikom súčasného systému, celé zástupy pseudointelektuálov ho dodnes citujú a ospravedlňujú hoci aj násilné šírenie tejto "Pravdy" do celého sveta.

Vďaka globalizácii a zvyšovaniu bohatstva a moci nadnárodných korporácií, štáty strácajú suverenitu. V niektorých prípadoch sa to pokladá za negatívny jav, inokedy ako prínos. Štáty umiestnené v globalizovanej ekonomike nemajú veľa možností experimentovať s centrálnym plánovaním a alternatívnym nekapitalistickým typom hospodárstva. Kapitalizmus sa stáva akýmsi svetovým ekonomickým systémom. Aj keď rôzni ekonómovia poukazujú, že miera globalizácie nie je rozsahom väčšia než v minulosti, mení sa len jej forma.

Globalizácia má aj iný ekonomický rozmer - kapitalistu ženie neustála nutnosť expandovať (a prežiť), jeho trhy sa musia rozrastať. Aby to bolo fyzikálne a matematicky možné, potrebujú lacný prístup k surovinám a čiastočne neslobodnej pracovnej sile tretieho sveta. To popisuje teória závislosti, teda vzťahy medzi bohatými krajinami, ktoré vojensky (zásahy) a politicky (sankcie) vplývajú na pomery v satelitných krajinách, aby tam nastolili režimy podriadené a naklonené svojim záujmom, respektívne požiadavkám veľkých korporácií. Nastoliť "trh", vpustiť naň zahraničných investorov, vyťažiť pracovnú silu aj zdroje - a výsledný zisk previesť do veľkej krajiny, alebo do súkromných vrecák jednotlivcov a nad- alebo presnejšie mimo-národných firiem.

Ak zlyhajú rôzne obmedzenia medzinárodnej politiky, mocnosti siahajú po vojenských riešeniach. Tie pred verejnosťou ospravedlnia šírením "dobra" (krížové výpravy), keď je nutné znovunastoliť slobodu, demokraciu (a voľný trh). Výsledok je pre veľmoc priaznivý hneď v niekoľkých rovinách. Pri samotnom zásahu nájde odbyt vplyvný zbrojársky a priemyselný komplex. Zbrane predsa treba niekde vyskúšať a samozrejme aj použiť. Tak ako farmaceutický priemysel by stratil v prípade zdravej populácie zmysel, tak aj vojenský by nevedel fungovať (a expandovať) v mieri. Dobytá krajina samozrejme predstavuje korisť v podobe zdrojov - surovín aj pracovnej sily - či už počas dočasnej správy, alebo v demokracii typu: "vyber si z týchto možností". A dobitá krajina, uvrhnutá do chaosu a čiastočného bezvládia, prípadne do samosprávy gangov - je nesmierne krehká, zraniteľná a ľahko vyťažiteľná. Ak sa nepodarí vytvoriť jednotnú vládu, je to takisto ku prospechu. Tento pohľad nie je len zrkadlením súčasných situácií, ale aj ranní socialisti (Lenin) ho pokladali za nevyhnutný sprievodný jav kapitalizmu - ak chce expandovať, musí expandovať niekam.

Napriek krásnym rečiam o demokracii - ekonomika a politika sa zvláštnym spôsobom prelínajú, keď sú kapitalistické štáty ochotné tolerovať neľudské náboženské a totalitné režimy, pokiaľ ich odstránenie neprináša zisk, pokiaľ zisk naopak vyplýva z ich udržania. Ak šejk dodáva ropu, alebo poskytuje luxusné paláce biznismenom - je jedno, aký je stav práv občanov, žien, sexuálnych, náboženských, či rasových menšín v jeho krajine. Je veľmi zvláštné, že mnohé príklady úspešných kapitalistických ekonomík a demokratických zriadení ignorujú dobové pomery - či sa rast, blahobyt a pokrok nepriživovali na infúzii z tretiho sveta, neprofitovali na vojnách, konfliktoch, alebo katastrofách. Tie sú vždy vďačným prostredím na rast HDP. Ignorujú sa tak, ako rôzne objavy, ktoré takisto nevzchádzajú z kapitalizmu, no môžu znamenať prelom v ekonomike aj pokroku. Určujúci faktor prestáva byť podstatný, ekonómovia si všímajú len to, že "zhodou okolností" tá a tá bohatá krajina bola v tom čase kapitalistická - a to vydávajú za kľúčový prvok blahobytu. Externality - či už vstupujúce, alebo vystupujúce zo systému - sú však stále rozhodujúcim prvkom ekonomiky. Otázkou zostáva, ako sa využijú (zneužijú) a akým spôsobom sa rozdelí vytvorené bohatstvo - rovnako, podľa zásluh, alebo na základe fiktívnych pravidiel majetkových vzťahov.

Globalizácia nepozná hranice - či už si to predstavíme v drsnejšom vojenskom prevedení, alebo v mierovom pôsobení neviditeľnej ruky. Nikto nie je do ničoho nútený, len skrátka nemá inú možnosť. Na globalizovanom trhu prestávajú platiť niektoré podmienky jeho fungovania. Komparatívne výhody strácajú svoj zmysel, ak je kapitál (výrobné prostriedky) mobilný, teda sa môže presúvať z krajiny do krajiny. Príklady ich realizácie uvedené vyššie strácajú logiku, ak nevyrábajú krajiny samé (s ich kapitálom, surovinami, pracovnou silou a najmä podnikmi), ale jedna krajina sa stáva majiteľom tovární (právoplatným vlastníkom výroby a poberateľom zisku) v druhej. Zahraniční investori prinesú kapitál, ale len kvôli lacnej pracovnej sile, ak si tá zažiada o vyššie odmeny, zahraničný investor ochádza ďalej. Pravicoví ekonómovia napriek tomu tento pochybný vzťah predávajú ako spasiteľský, priateľský a prospešný. Ekonomická vízia - o cudzích podnikoch, ktoré pomôžu vybudovať sieť menších miestnych dodávateľov a služieb, ktoré budú schopné fungovať aj sami za seba po odchode investora - sa zatiaľ neuskutočnila.

V rámci krajín by naviac malo platiť pravidlo o nulovej cene prenosu informácií a kapitálu. Kým informácie (aj keď rôznymi stranami deformované a zahmlievané) sa teoreticky môžu vďaka internetu šíriť voľne, presun kapitálu stojí peniaze. Stroje z fabrík sa behom chvíľky neocitnú na inom mieste a takisto pracovná sila nebude (samozrejme z ľudských iracionálnych dôvodov) putovať kam trh káže. Viažeme sa emocionálne i sentimentálne na domov, čokoľvek si za ním predstavíme. Ekonomika sa o tézu absolútnej informovanosti a mobility opiera, spolieha sa že prosto prirodzene platí - a keď zisťuje, že to tak nie je, vynucuje si jej uskutočnenie - žiada po ľuďoch, aby sa odľudštili, svojimi slovami: "zmenili" tak, aby vyhovovali ekonomickým vzorcom "buď mobilný, flexibilný, dravý, súťaživý, neber ohľady ... nikto nie je tvojim priateľom, každý je tvoja konkurencia".

Hoci sa v demokracii za zdroj moci pokladá hlas občana, skutočným nástrojom moci, ktorý ovláda spoločnosť, sa v rámci kapitalistickej ekonomiky stávajú peniaze. Vďaka ním je možné sústreďovať bohatstvo, ovládať ľudí (zamestnávateľovi si nikto nedovoľuje odporovať), vplývať na politikov - či už v podobe podplácania, alebo legálnej lobby - a teda aj na podobu zákonov, sponzorovať volebné kampane, ktoré ovplyvňujú hlasovanie voličov, prípadne si organizovať súkromné silové zložky (mafia, výpalníctvo). Tomu všetkému prospieva i atmosféra súťaže, boja o korisť, o prežitie, o blaho svojej rodiny, machizmus. Podobne, v širšom pohľade, je veľmi zvláštne hovoriť o "politickej suverenite" štátikov. Ekonómia, peniaze, zotreli hranice. Nad mapami "samostatných" území podľa svojej vlastnej logiky kreslia sféry svojho vplyvu nadnárodné spoločnosti. Územia politických štátov majú absurdne rôznu veľkosť. Je zvláštne, ak sa kolosy ako Rusko, Čína, Kanada, USA, India, Brazília - považujú za rovnaké zvrchované útvary, ako mikroštátiky v Európe, Afrike, Ázii, alebo na rôznych ostrovoch. Ako môžu medzi sebou vyjednávať ako rovný s rovným? Malí sa musia spájať, alebo primkýnať k veľkým - stávajú sa satelitmi, politicky závislými.

Demokracia a najmä voľný trh sa dnes vydávajú za synonymá slobody. Sloboda je pojem, ktorý je využívaný a zneužívaný politicky aj komerčne natoľko, že málokto sa zamýšľa nad jeho zmyslom, alebo nebodaj kontextom. Sloboda koho, sloboda konať za akých podmienok - a čo? Smieme si vyberať, ale z čoho? Podobne ak v prípade vety "všetci môžu vyhrať (ale vyhrá len jeden)", aj tu kapitalista nedopovedá. Sloboda je slogan, značka, marketingový pútač, niečo intuitívne dobré, čo sa predáva a pomáha predávať iné veci. V prípade demokracie, smieme si vybrať politikov, ale z ponuky, ktorú ovplyvniť nemôžeme - tá je daná a vďaka sile médií uzavretá. Nie je problém, aby veľká strana prostredníctvom sponzora (média) si objednala očierňujúcu, alebo zosmiešňujúcu kampaň proti druhej (novej, malej) strane. Ba čo viac, médiá samé, ako veľké firmy, neraz členovia korporácií, majú záujem o isté ekonomikcé a politické prostredie - a teda aj z vlastnej vôle je im bližší voľný trh, pravicové strany, bezobsažná politika osobností.

Smieme si vybrať z ponuky výrobkov, ale znova, ponuku ako takú si vyberať nemôžeme. Často sa stáva, že výrobky istého typu sú takmer rovnaké, majú len iný obal. Sú kvalitatívne podobné - a hoci by mohli byť chutnejšie, spoľahlivejšie, alebo iným spôsobom pre zákazníka lepšie vyrobené - výrobca uvažuje "prečo by som sa mal snažiť viac než musím?". Ak sa aj ponúkajú kvalitatívne rozdiely v ponuke výrobkov (lacnejší jednorazový a drahší trvácnejší), cenový rozdiel je umelo priepastný. A tak sa dostávame k tomu najkrikľavejšiemu príkladu "slobody". Po zmene režimu z totality (ktorá tiež bola v podstate podobná demokracii z pevne daného výberu, demokracii v rámci ohraničení) na systém volených reprezentantov - získali sme právo nakupovať a cestovať. Lenže zároveň sme stratili kúpnu silu. Smieme cestovať, ale nemôžeme, lebo nemáme peniaze. Smieme si vybrať a kúpiť čo sa nám páči, ale nemôžeme si to dovoliť. Liberálni ekonómovia samozrejme tieto dovetky zosmiešňujú. Vystihujú však povahu mnohých marketingových lákadiel - s hviezdičkou a poznámkou pod čiarou. Preto sa je znova treba spýtať: Kto má právo a slobodu na trhu? Sú to ozajstní ľudia z mäsa a krvi, alebo malé skupinky bohatých elít, prípadne abstraktné konštrukcie ako korporácie, štáty, alebo kapitál a peniaze?

Kapitalizmus sa pýši, že je jediným prostredím, ktoré dokáže hosťovať demokratické zriadenie. Voľba reprezentantov sa zasa automaticky pokladá za jedinú praktickú realizáciu slobody jednotlivca uprostred spoločnosti. Sloboda myslieť po svojom, vyjadrovať svoje názory, konať ako človek uzná za vhodné. No stačí jednoduché zamyslenie sa - a človek ľahko príde na to, že prejav, podávanie informácií, ale aj vyjadrovanie názorv sú na všadeprítomnom trhu rovnako tovarom. Dôležitú informáciu možno predať, nevhodne zvolené slová zasa môžu odpudiť zákazníka. Je iné, ak človeka do mlčania núti totalitný cenzor a iné, ak cenzúruje sám seba, pretože by mohol ohroziť svoju pozíciu na trhu a prípadne aj prežitie. Niet efektívnejšej cenzúry než je tá vlastná. Ak človek povie, čo si myslí o pomeroch v práci, o podmienkách a vzťahoch na pracovisku svojmu zamestnávateľovi, riskuje svoje vlastné miesto.

V tomto nie je rozdiel medzi totalitou a kapitalizmom. Kým v prvom prípade mal čo do činenia s abstraktným štátom, jednou ideológiou, ktorá bola obvykle široká - tvarovateľná a interpertovateľná (socializmus) - a opierala sa aspoň teoreticky o hodnoty (sociálna spravodlivosť, mier, rozvoj, pokrok), v prípade súkromného vlastníctva a firmy je nutné vyhovieť osobnej ideológii toho-ktorého zamestnávateľa, ktorý je motivovaný "racionálnym sebectvom", teda ničím, čo by pripomínalo hodnotu. Hoci je kapitalizmus v hrubom rámci demokratický a trhový, každá jeho základná jednotka - súkromný podnik - je z pohľadu vnútornej organizácie malou prísne hierarchickou totalitou. Represívnu zložku štátu vystriedal strach o prežitie. Cenzúru autocenzúra. Tak aj umelci, novinári, kritici a všetci, ktorí sa podávaním informácií, vyjadrovaním svojho názoru či pohľadu na vec živia, sú v kapitalizme tlačení k tomu, aby rozprávali to a tak, aby sa produkt ich práce predával. Neformujú tak publikum, nechávajú sa publikom (trhom) formovať. Obecenstvo tak mentálne stagnuje, vychováva seba sama na základe chcenia a pažravosti, vracia sa k pudovému, individualistickému, spotrebnému, súťaživému, arogantne sebeckému "ja".

Obhajcovia kapitalizmu síce namietajú, že človek nespokojný so šéfom či produktom si vždy môže založiť vlastný podnik. Ten však bude podliehať znova zákonom trhu (a džungle). Vytvoriť zmysluplný, užitočný, poctivý podnik - a vytvoriť na trhu úspešný podnik - sú často dva protichodné zámery. Hoci kapitalistická logika vraví: ak má človek zaujímavú myšlienku, určite pre ňu existuje trh - je to logika zvrátená. Dôsledkom sa vysvetľuje príčina, prostriedky sa ospravedlňujú účelom. To čo uspeje na trhu je automaticky považované za "zaujímavú myšlienku" "hodnotnú informáciu". Preto sa zdá, že takáto "myšlienka" a "informácia" na trhu naozaj uspeje. V skutočnosti je to jednoduchý začarovaný kruh. A ako napovedajú tisícky príkladov, existujú prinajmenšom dva hodnotové systémy - trhový a "ten druhý". Kategória "umenie" sa nachádza mimo čísel predajnosti. Preto sa skvele predáva brak a umenie sa musí tvoriť popri zamestnaní.

Vďaka médiam, ktoré nestoja mimo, alebo nad systémom - ako sa radi tvária - ale sú jeho súčasťou, so svojimi ekonomickými záujmami, sa vytvára nová vízia slobody, slobody - mediálneo produktu. Sloboda, ktorá sa predáva, sloboda ktorá predáva, sloboda ktorú možno predať ... a samozrejme nakúpiť. Sloboda, "to je uháňať na silnej motorke po diaľnici", čo vyzerá v americkom filme cool, no nikto si neuvedomuje, že tú motorku treba vyrobiť - v podniku s neférovými zamestnanecko-zamestnávateľskými vzťahmi - treba ju kúpiť, buď za peniaze bohatých rodičov, alebo si na ňu zarobiť sám, v nespravodlivom zamestnaneckom pomere - benzín do motorky stojí peniaze, naviac pochádza z krajín, ktoré majú zriadené spriatelené totality, ľudia v nich nie sú v mnohých osobných črtách života slobodní, alebo v nich vládne vojnový chaos - diaľnice takisto niekto musel postaviť (a zaplatiť) naprieč krajinou, ktorú ukradli prisťahovalci pôvodnému obyvateľstvu - a nakoniec aj ten hluk a splodiny z výfuku si v podobe zdravotných následkov musia odniesť všetci - naviac, individuálna preprava je neefektívna, zbytočne sa pri nej plytvá energiami.

Ako vidno, prepojení na okolitý svet je tu veľmi veľa, no napriek tomu, sa osamelý jazdec na motorke cíti tak "nezávislo". A to sme ešte nespomenuli, že niečo tento slobodný človek musí jesť. Akiste si zostrojí luk a šípy a cestou si uloví bažanta, alebo gazelu, ktorá prebehne okolo. Táto ilúzia sa na nás rinie neustále z reklamy - sloboda je uháňať v aute, sloboda je zapáliť si cigarety, sloboda je nová hypotéka, sloboda je internet, sloboda je nový program mobilného operátora... Niet divu, že pre niekoho je vrcholnou slobodou možnosť brať drogy. Sloboda byť absolútne závislý. Práve rôzne druhy závislostí - či už na chemikáliách, alkohole, fajčení, jedle, alebo televízii - sú symptomatické príznaky doby, ktorá je posadnutá "nezávislosťou".

Od pojmu slobody nie je ďaleko k pojmu rôznosti. Právo (a potreba) líšiť sa, byť jedinečný - je dvojčaťom potreby prináležať k skupine (komunite, obci, národnosti, kultúre), podobať sa. Mediálna diverzita je samozrejme často len paleta umelých, jedovatých a hlavne - normovaných odtieňov korporátnych farieb. Výber medzi nimi pripomína voľbu, do ktorej sociálnej skupiny sa človek chce zaradiť - yuppie, skejter, rapper, EMO, goth, punk, skinhead, intelektuál alebo hippie - každá skupina má predpísanú módu, spôsob správania, reči - a predstavuje špecifickú spotrebu - oblečenia, potravín, médií. Smieš si vybrať z ponuky, ale nie ponuku. Diverzita (rôznosť) sa stala podobne ako sloboda tovarom, ktorý sa predáva. Diverzita, to sú usmievaví domorodci, ryžové políčka a vlajúce texílie - v monumentálnych reklamách na ZNN. Podobne, hoci nespadajú prvoplánovo do machistického súťaživého modelu ekonomiky - aj rodové a sexuálne menšiny sa postupne stávajú obchodnou sférou, ktorá požaduje svoj vlastný produkt, trh a predstavuje možnosť zisku. Samozrejme, ak sa vprace do škatuľky "aký máš byť, ak si..." a chápe svoju inakosť v spotrebnom duchu.

Globalizovaná ekonomika priniesla možnosť dať si na raňajky tuniské mandarinky, ísť do práce v čínskom oblečení a vrátiť sa z nej v americkom aute. To vyžaduje obrovský pohyb tovarov dookola sveta. Niekedy je cena prepravy absolútne nedôležitá, tovary sú tak lacné, že očividne skrátka prichádza pracovník, ktorý ich "kdesi" vyrobil. Inokedy zasa doprava, ktorá je zahrnutá v cene, vyšviháva cenu tovaru neuveriteľne vysoko, aj keď by ho bolo možné vyrobiť doma. Síce sa tu môže ozvať teória "komparatívnych výhod", ale tá akosi nezapočítava náklady na prepravu. Nech je to už akokoľvek ekonomicky únosné, problémom zostáva dopad súčasného objemu prepravy na životné prostredie a aj na človeka ako súčasť biosféry. Preprava vyžaduje enormné množstvo energie, to zasa prudko rastúce čerpanie zdrojov (naviac podporované nutnosťou rastu). Energetické zdroje sa eventuálne minú, čo spôsobí veľké problémy najmä tej časti populácie, ktorá nenazhromaždila veľký majetok do zásoby. V období ich míňania môžeme očakávať konflikty, ktoré nepochybne prospejú tak zbrojárskmu priemyslu, farmácii, aj priemyslu "obnovy" (ak ho vôbec bude potreba), no pre ľudí to bude katastrofická "externalita". Získavanie energie a spaľovanie fosílnych palív v dopravných prostriedkoch na nás vplýva aj zdravotne - či už je to diskutabilné globálne otepľovanie (ak by aj niektoré krajiny zalialo, bohatí vždy môžu súkromným lietadlom odletieť tam, kde je sucho), alebo veľmi praktický smog a jedovaté prvky v ovzduší, vode a pôde.

Vizionári nás varujú pred zhubnou povahou totalitných režimov a s nimi aj socialistických ekonomík. Orwellovské vízie sveta budúcnosti, aj praktické príklady z nedávnych dejín visia neustále nad nami. Kapitalizmus sám však spôobuje sústredenie výrobných prostriedkov, výmenných hodnôt a moci - a nakoniec oberá človeka o slobodu zmysluplnej a uchopiteľnej možnosti rozhodovať o výrobných zdrojoch. Orwellov román 1984, prípadne hocaká distopická vízia budúcnosti (Handmaid's tale, Matrix, Brave New World) sa zo všetkých známych totalít podobá najviac na "slobodný" dnešok "konca dejín". Všadeprítomná umelosť jedla, výzoru, pohybov, akákoľvek hodnota (city, vzťahy, sex) premenená na spotrebný tovar, celá paleta závislostí vrátane tej na zamestnávateľovi, sterilné prostredie, korporátna kultúra, usporiadanie spoločnosti do vrstiev, vedecká a technokratická odľudštenosť. Reklama prekonáva akúkoľvek propagandu ("Chceš!" "Musíš to mať!" "Kto to nemá - nie je in!"), fyzikálne zákony (investičné programy ako perpeetum mobile) a podobne aj v serióznej ekonomike: heslá "slobodná ruka trhu", "ponuka a dopyt", "potrebujeme zahraničných investorov" znejú dennodenne a zovšadiaľ ako v Orwellovom románe.

n) Morálka ekonomiky

Kategória morálky akiste nie je dnes veľmi populárna. Slovo samo sa zneužívalo počas dlhých období vlády cirkví, náboženskej dogamtiky a autoritatívne patriarchálnych režimov. Morálka splýva s predsudkami, obmedzenosťou a planým moralizovaním. Morálka však predstavuje aj hodnotový systém, ktorý sa nemusí opierať len o náboženské predpisy, ale o univerzálne vízie ľudskosti, spravodlivosti, férovosti. Pri troche snahy - odôvodnenie pre tieto hodnoty nájdeme vo svojej biologickej podstate. Lož, škodoradosť, krádež (či už predmetu, času, prirodzených práv, alebo života) - sú zasa činy, ktoré odsudzujú všetky náboženstvá, aj nenáboženské hodnotové systémy.

V globalizovanej ekonomike sa to robí veľmi ťažko a v praktickom živote veľmi zdĺhavo - no človek sa vždy môže spýtať: Odkiaľ je tento tovar? Vyrobil ho človek za náležitú odmenu? Vyrobil ho dobrovoľne? Odtiaľ sa môže dopracovať aj k širším otázkam - či nebohatneme na úkor niekoho iného, či náš ekonomický blahobyt nevznikol vďaka zabíjaniu a utrpeniu inde vo svete, či to, čo sami vyrábame nie je používané výlučne na ubližovanie. Spotrebiteľská zodpovednosť (teoreticky si smieme vyberať čo kúpime) je určite jednoduchšia ako zamestnanecká (musíme prežiť a teda niekde pracovať). V oboch prípadoch však platí, že bez zodpovednosti niet ani slobody. To, že v prípade pracovných pomerov nie je možnosť zaoberať sa zodpovednosťou na spolutvorenom diele dokazuje, že tieto vzťahy nie sú slobodné. Omnoho zarážajúcejšia je úplná ľahostajnosť v prípade nákupu produktov.

Ak je na trhu len jeden, o slobode výberu nemôže byť reč, v prípade viacerých rozhoduje buď cena (minúť čo najmenej), alebo obal. V tom poslednom prípade je nezodpovednosť zarážajúca. No je to nepochybne ekonomickou výchovou, že človek sa snaží získať čo najviac tovarov za čo najmenšiu cenu. Je to pochopiteľné z pohľadu prežitia (uživenia rodiny), no kde je hranica medzi nutnosťou a luxusom? Prečo sa prejesť k tučnote, ak by človek kľudne mohol jesť menej a kupovať o čosi drahšie, ale "férové" produkty? No kupovať menej je v príkrom rozpore s ideami rastu, kvantity a hybnými silami kapitalistického mechanizmu. Vychovávať spotrebiteľa v opačnom duchu by bolo "výchovou proti ekonomike". V prípadoch spotreby aj zamestnania však zaváži aj ďalší prvok - prístupnosť informácii. Odkiaľ sa kúpený produkt berie, na čo sa vyrobený prodkut používa. Niekedy človek radšej nechce vedieť, niekedy je mu to úprimne jedno a niekedy sa to nemá možno dozvedieť. Medzi verejnosťou nie je požiadavka na nutnosť poskytovania týchto informácii. A kde nie je dopyt...

Zodpovednosť za svoju prácu, najmä vo veľkých, previazaných spoločenstvách - sa zdá byť naskrz premlčanou témou. Zaužívaná fráza znie: "Ja sa nestarám, ja si len robím svoju prácu". Tento prístup, hoci zľudovel a stal sa fetišom, sám o sebe akýmsi pa-ospravedlnením, je možné predstaviť v každej dobe, zriadení a situácii - vo všetkých absurdných dôsledkoch. Akýmsi asketickým potešením nielen kapitalizmu je oslavovať prostého pracujúceho človiečika, ktorý síce nerozumie súvislostiam, ale poctivo a usilovne pracuje od rána do večera, celý život. Tento človek si robil svoju prácu či už ako radový vojak v koloniálnej veľmoci, v chemickej, tabakovej, alebo zbrojárskej továrni. Robil si svoju prácu či v USA, ZSSR, KĽDR, ČSSR, ČLR, vo fašistickom Nemecku, vo feudálnom Rakúsko-Uhorsku - a bolo mu jedno, alebo vôbec netušil a nezaujímal sa, k čomu akým spôsobom prispieva. Robil si len svoju prácu. Za pultom obchodu, za pásom v továrni, v radoch armády, v koncentračnom lágri či v byrokratickej administratíve tajnej služby. Všetko sa dá ospravedlniť prácou. A ak nie tou, tak vznešeným cieľom - mierom, prosperitou, pokrokom.

Kolektívna vina je zaznávaný pojem - no ako popri ňom obstojí iná forma: spoluzodpovednosť? Ako poľahčujúca okolnosť istotne zaváži strach. V prísnych režimoch sú to obavy z prenasledovania, postihov, väzenia, mučenia a zabitia - v kapitalizme zasa strach o prácu a každodenné prežitie. Ide o život, alebo o život. No ak by všetko konanie jednotlivcov ospravedlňoval len strach - kam by sa ľudstvo kedy dostalo? Nevyviazlo by zo žiadnej totality, z feudalizmu, ani otrokárstva, alebo teokratickej minulosti. Ospravedlňuje strach mlčanie? Ospravedlňuje nutnosť pracovať spoluzodpovednosť na zlom diele? To sú kľúčové morálne otázky, v triezvom zmysle slova "morálka". Po strachu je podružným dôvodom nevedomosť. Ľudia jednoducho nevedia čo sa deje, na čom pracujú, čo kupujú. Nevedia lebo nemajú informácie. Nemajú informácie, lebo si ich nežiadajú. Ak ich žiadajú len jednotlivci, jednoducho neuspejú. Všetko preváži politický argument "neexistuje spoločenská požiadavka". Ale nepatrí to k ľudskej (spolu)zodpovednosti, že sa informácii dožaduje. Ak zdroj pravdivých, neskreslených informácií neexistuje, nie je na človeku, aby si ho prinajmenšom žiadal? Nám dnes stačí, že prišli akési ľudomilské súkromné spoločnosti a prehlásili "my budeme vaše médiá - nestranné, objektívne, pravdivé - my budeme strážiť demokraciu a spravodlivosť". A my sme sa prosto rozhodli, že to bude tak... tvárime sa, že to tak je.

Modernou podobou (ne)zodpovednosti je fakt, že sme v jestvujúcich povolaniach tak špecializovaní, že sa zdanlivo nepodieľame na ničom konkrétnom. Ekonóm je ekonóm, nezaujíma ho akej firmy - či je to zbrojársky, tabakový, alebo potravinársky podnik. Dopravca je dopravca, nezaujíma ho čo, kam pre koho dopravuje. Zodpovednosť nemá nikto. Naviac, nešpecializujú sa len zamestnanci, ale aj celé podniky. Vznikajú tak odvetvia, z ktorých väčšinu jednoznačne nemožno odsúdiť - napríklad firmy, ktoré produkujú len programy - a nikto sa v nich nestará, že ich produkt odoberajú tabakové, automobilové, zbrojárske, aj ekologické firmy. Tu vzniká už tretí pojem, veľmi futuristický - zodpovednosť predajcu, komu predáva produkt. Akiste je to nebezpečné - veď takto by predajca mohol odmietnúť predávať čiernym, ženám, teplým, cudzincom, postihnutým, tým, ktorých pokladá za skazených, alebo sa mu jednoducho nepáčia.

Je to aj čaro ekonómie, spoločnosti, špecializácie, že nás núti spolupracovať, aj keď sa nám to nepáči. Ak nemáme radi Číňanov, židov, Afričanov, homosexuálov, alebo moslimov - sme nútení s nimi spolupracovať a obchodovať s nimi. Doktori musia vykonávať potraty bez ohľadu na náboženskú vieru. Kapitalizmus bez zodpovednosti predajcu takto funguje ako stmeľujúci prvok. Vďaka zákonom o výhrade v svedomí, súkromný podnikateľ (doktor, obchodník) sa teoreticky môže rozhodnúť sám za seba. Trhové poučky naznačujú, že ak by všetci doktori odmietali potraty, vznikol by veľký dopyt po tých, ktorí by ich vykonávali a tým pádom by sa (možno) našlo niekoľko takých, ktorí by potraty boli ochotní urobiť. A ak nie... nuž, buď to bude naozaj neprekročiteľná hodnota, alebo neprekonateľný predsudok. Takto sa odhaľuje ďalšia morálna dilema: Morálka môže odmietnúť všetko, kapitalizmus dokáže zasa predať všetko. Keďže existuje dopyt po vraždách, našli sa skupiny na čiernom trhu, ktoré toto (hoci nelegálne) "remeslo" vykonávajú.

Príkladom reakcie na veľkú morálnu dilemu je ekonomické kríza z roku 2008 a následný hospodársky prepad. Veľké finančné spoločnosti hlúpo riskovali cudzie peniaze (aj ekonomiku ako takú), pre detinskú "radosť z hry" nafúkaných obchodníkov, špekulanti stvorili realitnú bublinu, banky umožnili jednotlivcom aj spoločnostiam neúnsone zadĺžiť sa a požičivať si na splácanie pôžičky na pôžičku, svetlo sveta uzreli absurdné finančné deriváty. Korporácie nabobtnali do obrích rozmerov, čo sa prejavilo obrovskými platmi manažmentu, surreálne luxusným životným štýlom, plytvaním (letecké cesty na rokovania po celej Zemi, firemné bankety, zamestnanecká nezodpovednosť). Keď sa celé toto divadlo zrútilo, mnohé banky a veľké továrne sa ocitli v ohrození. V duchu voľnej ruky trhu je kríza očistou systému od neefektívnych odvetví. Neúspešné podniky so zlým vedením, nekvalitným a drahým produktom by mali v rámci súťaže vypadnúť z hry.

No "vypadnúť z hry" znamená zároveň prepustiť strašne množstvo zamestnancov, ktorí zasa nebudú môcť nakupovať, ani splácať pôžičky - a ohrozí to celý chod systému. Prepustení sa nemôžu jednoducho (a bez nákladov) presťahovať inde, mimo svojich sociálnych väzieb (školy, zájmové činnosti, "domov", priatelia, rodiny), tam kde sa otvárajú nové efektívnejšie odvetvia. Ekonomika nepracuje tak rýchlo, no človek potrebuje jesť a bývať každý deň. Odpoveď na tento stav sa nazýva aj "privatizácia zisku, socializácia straty" - štát zo spoločných peňazí súčasníkov, ale aj z práce budúcich generácii (!) vyplatil dlhy, následky riskovania, nevhodnú politiku súkromných spoločností, ktoré počas svojho fungovania do spoločného fondu veľmi ochotne neprispievali (nanajvýš daňami a poskytovaním pracovných miest). Z darovaných peňazí tieto spoločnosti prispeli na osobné odmeny vrcholového manažmentu, ktorý ich vďaka svojej pochabosti priviedol ku krachu! Poskytnutie vody 2.5 miliardám ľudí, ktorí jej majú akútny nedostatok by stálo 37.5 miliárd libier (podľa WaterAid). 30 miliárd libier by poskytlo 862 miliónom hladujúcich ľudí potravu (podľa FAO). Toľko napríklad venovala britská vláda súkromným bankám.

Tento krok sa samozrejme ospravedlňuje ako prevencia zrútenia sa finančného systému, požičiavania, investovania, podnikania a výroby. Mal zabrániť prepúšťaniu, tak, že sme zo spoločnej kasy zachraňovali príliš veľkých súkromných gigantov. No kde je tu zodpovednosť jednotlivcov? Stratiť miesto je akiste strašné a ohrozuje to život človeka a o to viac rodiny. No ako inak ľudí vychovať k zodpovednému správaniu? Nielen chodiť do práce, ale zamýšľať sa aj do akej práce. Ak všetci pracujú v zbytočných službách, košatej administratíve korporácií, spoločnostiach ktoré parazitujú v nekonečnej reťazi medzistupňov medzi vyrobením produktu a zákazníkom (reklama, logo, byrokracia, bizarné ekonomické oddelenia, distribútori) - ak z továrne produkt prechádza najprv sériou firiem, ktoré ho takmer bezo zmeny posielajú ďalej (len mu zvyšujú cenu započítajúc náklady na vlastný chod a zisk) - nezaslúžia si niesť následky, ak celá táto bublina zbytočnej práce praskne? Vykúpenie súkromných spoločností je v tomto pohľade absurdné, drzé, amorálne, zbabelé, ľudské, pochopiteľné, úbohé, racionálne, hlúpe - všetko zároveň. Ľudský slovník pre túto situáciu nemá ani slovo, ktoré by ju vystihlo.

Z pohľadu efektivity - koľko ľudí by neváhalo zastreliť suseda kvoli "jeho majetku" - či je to dom, jeho zariadenie, peniaze, žena - pretože sa im vidí, že ich nevyužíva dostatočne efektívne - ak by to bolo legálne? Koľko ľudí by vedelo označiť iných ľudí za bezcenných, alebo aspoň podružných, bezvýznamných, nahraditeľných, zbytočne spotrebúvajúcich jedlo a vodu? Hoci je to otázka nanajvýš absurdná a vymyslená, jej obsah sa napĺňa kdesi v priestore kam nedovidíme. Pýta sa niekto, či kvôli peniazom, ktoré získavame, produktom, ktoré nakupujeme, za cenu úspechu našej ekonomiky - netrpia, alebo sa nezabíjú niekde inde vo svete ľudia? V tomto prípade je neviditeľná ruka trhu neviditeľná v tom najhoršom zmysle slova - ako zlodej, ktorého si nikto nevšimne. Zaujíma vôbec niekoho, či v prípade že uspievame, neuspievame na úkor niekoho iného? Je to úspech výlučne našej práce a nikoho naším ziskom nepoškodíme? Stačí sa prejsť po ulici a zmyslieť sa, odkiaľ sa berie bohatstvo prepychových víl, ak na mnohých miestach krajiny aj sveta ľudia žijú stále v provizórnych prístreškoch? Sú všetci ostatní menej schopní, nadaní, usilovní - ako my? Ak aj sú, vzniká prostredie, ktoré im nedovoľuje uplatniť sa - samo od seba? Ich vinou?

Vraví sa, že ľudia odpustia človeku všetko - len nie úspech. Pri koreni tejto závisti leží vlastná neschopnosť - neprítomnosť talentu, nápadu, lenivosť, nevzdelanosť, slabosť, neschopnosť presadiť sa. Na druhej strane, aj pojem "úspechu" možno spochybniť. Možno je to veľmi zlý koncept. Problémom nemusí byť to, že ho závidíme, ale to, že ho používame spôsobom, akým ho používame. Uspieť je vyhrať a teda poraziť, odstrániť, položiť na kolená ostatných. Zobrať im možnosť tiež niečo získať. Samozrejme, jestvujú aj iné defincíie úspechu a zdaru, napríklad starobylý I-ťing definuje úspech ako priaznivé zavŕšenie podniku, diela, zámeru. Nie na úkor. Nie v neprospech. Nie na zlosť niekoho. Nie poraziť a zničiť ostatných - naopak, najväčším úspechom je, ak človek prospeje nielen sebe, ale zároveň aj ostatným.

Morálnou otázkou zostáva aj princíp práce za mzdu. Je spravodlivé, logické, ospravedlniteľné - podieľať sa na nejakom diele a pritom dostávať len odmenu za minutý čas (úsilie) a nebyť spoluvlastníkom diela, prípadne dosiahnutého zisku? Je naozaj vecou typu logiky, akú človek používa, ak sa mu tento prístup zdá v poriadku ("ak sú ľudia ochotní dobrovoľne sa zamestnať za mzdu, je to ich vec, aj keď to nie je pekné"), niekto ho považuje za absurdný. Podobne aj zmysel pojmu súkromný majetok - čo sa týka produktov spoločnej práce - je prinajmenšom zvláštny. Úplne surreálne potom pôsobí situácia, ak sa stane niekto majiteľom pôdy - kusu Zeme, plochy - niečoho, čo nevyrobil, čo by teoreticky mohlo patriť hocikomu, na čom ani nič nepestuje, ani nestavia ani nevyrába. Len z púhej absurdnej pozície vlastníctva ju prenajíma iným a poberá za to peniaze. Nulovou činnosťou. Definícia "činnosti" v kapitalizme je mimo svoje pôvodné chápanie - a tu je kameň úrazu väčšiny ekonomických sporov. Môže niekto len tak - z titulu pôvodu, mena, dedičstva, výhry v súťaži - všetko fiktívne kategórie, vec hry, ktorú sme sa rozhodli prijať - vlastniť pôdu, vodu, prírodné zdroje, vzduch, alebo splodiny?

Ak sa aj bežný človek odmieta zaoberať veľkými celospoločenskými témami, ktoré sa mu zdajú odtrhnuté od jeho reality, každodenný život a miestna politika nám otázok, ktoré spytujú náš hodnotový systém (morálku), poskytuje dostatok. Ten, kto nikdy nevycestoval, netuší čo všetko znamená nepríjemne omíňajúci lístok s nápisom "Made in ..." na vnútornej strane oblečenia. V akých podmienkách a za akú mzdu boli tieto spotrebné predmety vyrobené. Že sumy, ktoré platíme za tovary vyrobené v zahraničí sú často niekoľkonásobne premrštené - než je cena ich výroby a dopravy. Hoci tričko možno v krajine pôvodu (aj s prišitou značkou) kúpiť za euro, u nás sa predáva aj za desať, aj za dvadsať, aj za päťdesiat. Platíme za značku, za pocit, že produkt vymyslel slávny návrhár (so svojou prepychovou vilou), za ilúziu kvality - hoci produkt vymysleli a vyrobili v Číne, Indii, alebo Turecku - a majiteľ značky ho "odkúpil pre seba". Za čo vlastne teda platíme? Za akú pridanú hodnotu? Ilúziu významu, ktorý vec získava len v rámci hry, kde všetci zo svojvôle sme ochotní prijať fakt, že "má zvláštny význam".

Smutné na tom je, že platíme nejakému fiktívnemu módnemu domu, zopár vlastníkom alebo akcionárom podniku, ktorý s výrobou (a často ani návrhom) veci nemajú nič spoločné - len sa ako parazity votrú do reťaze medzi výrobcom a spotrebiteľom. Platíme na ich administratívu, rôzne marketingové a iné oddelenie - áno, množstvu ľudí dávame prácu - ale prácu zbytočnú, samoúčelnú. Je škoda, že tí, ktorých by obrovská obchodnícka marža na výrobok potešila najviac, z nej nedostanú nič - a často o nej ani netušia. Je iné priplatiť niekomu na vilu a luxusnú dovolenku - a priplatiť si, aby sme pomohli nejakému neznámemu radovému robotníkovi. V ekonomike nič nevidno, ani milióny rúk, ktoré naozaj niečo vyrábajú, ani ruky, ktoré v skutočnosti nič nerobia, len chodia do zamestnania a "robia si svoju prácu".

Veľmi praktickým problémom je súčasná slovenská "kultúra podnájomov". Vďaka nutnosti prežiť aj udržiavanému nedostatku bytov a domov, vyšvihli predajcovia cenu do absurdnej výšky, ktorá človeka núti upísať sa na celý život do stabilného zamestnania, pripútať sa k jednému miestu a desiatky rokov splácať hypotéku. To, že v tejto pozícii nemôže slobodne vyjednávať so svojim zamestnávateľom o podmienkách práce je jasné a predstavuje to kapitolu samo o sebe. Jedným zo spôsobov vysporiadania sa s týmto problémom je prenajať nezaplatený byt - bývať sám zatiaľ v podnájme (alebo tí šťastnejší u rodičov) a nechať svojich podnájomníkov platiť za vlastný byť. Tým pádom, človek platí podnájmom na hypotéku druhého, kým jemu samému niekto iný platí na hypotéku. Nikto pritom neplatí na svoje. Druhý platí mne, tretí druhému, štvrtý tretiemu, ... je to nekonečná reťaz, kde posúvame nutnosť platiť na druhého. Je to samozrejme uvažovanie začarovaného kruhu - niekto na konci reťaze príde jednoducho skrátka, lebo mu nebude mať kto platiť na jeho budúci byt. Všetci si nemôžu dať platiť na svoje niekým iným. Všetci nemôžu mať podnájomníkov, niekto podnájomníkom musí aj byť. Lepšie povedané - všetci nemôžu byť prenajímatelia. Tí, ktorí uviazli uprostred reťaze, by samozrejme boli radi, ak by sami platili malé nájomné, ale im podnájomníci platili čo najvyššie. Čo samozrejme nie je možné. Hoci je to situácia matematicky a logicky absurdná, smutné je, že ľudia sa ňou ani nechcú zaoberať - jednoducho prehodia tikajúcu bombu ďalšiemu.

Toto veľké ignoranstvo je "pochopiteľné", ak jeho pôvod stopujeme v úplne nenápadných situáciách, keď sa nie sme schopní zastať druhých, pokiaľ sa im krivdí. Kto by sa zastal kolegu v práci, ak mu krivdí šéf, ak je neprávom obvinený z krádeže, neschopnosti, alebo lenivosti, alebo ak si z neho kolegovia uťahujú prekračujúc všetky hranice? Šéfovi sa nikto nevzoprie kvôli záujmu niekoho iného (racionálne sebectvo), aj keď sa deje zjavná nespravodlivosť - bojíme sa o vlastné miesto. Nikto nechce naštrbiť vlastné vzťahy s ostatnými kolegami, kvoli niekomu ďalšiemu. Staráme sa o svoje prežitie, o svoje zamestnanie, o svoj imidž. Nevychovávajú nás tak ani v škole - tam nás učia súťažiť a vyhrávať - ako víťazi sa máme cítiť skvele, máme sa nechať obdivovať - no rozhodne nie obzerať sa na porazených. V škole sa učíme bezvýhradne sa podriadiť učiteľov, čo je v istých situáciách nevyhnutné, ale zároveň sa tak pripravujeme na pokornú zamestnaneckú poslušnosť.

Kapitalizmus je krásny systém, ktorý stmeľuje, ale zároveň "zabetonúva". Sme nútení spolupracovať (a obchodovať) aj s ľuďmi, ktorých nemáme radi. To je prospešné, pretože to pomáha upevňovať mier a praktický ekonomický život - a neprospieva prudkým násilným zmenám. "Keby sa každý" riadil tým, čo má a nemá rád, čo a kto sa mu páči a nepáči - veľké podnikanie a projekty, aké dosiahlo ľudstvo v posledných desaťročiach by asi neboli možné. S veľa ľuďmi by sme sa pohádali a spolupracovať odmietli. Spolupráca, ako ju poznáme teraz, je však vynútená - nie je úprimná. Umožňuje prežívať silnejším a arogantnejším. Tí si svoju drzosť môžu pestovať, nikto sa jej nevzoprie, nikto ju za nich nepokarhá, nikto ju nepotrestá, nikto ich nevychováva - pretože spolupráca (v praktickom dôsledku: udržanie miesta) je prednejšia. Napriek kráse nutnosti spolupráce, nutnosť znamená nedobrovoľnosť (neslobodu) a takisto neúprimnosť (neskutočnosť).

Kapitalizmus je zároveň permanentná vojna. Súťaž je len boj (zápas o prežitie, turnaj o víťazstvo (a porážku)), ktorý sa uskutočňuje nie s použitím zbraní, ale ekonomických nástrojov. Obhajcovia nepochybne vyzdvihnú fakt, že "kapitalizmus úspešne zmiernil konflikty, zviazal ľudí do nutnosti spolupráce, zabraňuje skutočným vojnám". Podobne ako šport, je to náhrada, v ktorej sa môže vybiť nadbytočný testosterón a "prirodzená bojovnosť a súťaživosť ľudí". Je to vojna v rukavičkách, pri ktorej netečie krv, no jej podstata, charakter a neraz i dôsledky sú rovnaké. Je to stále boj o život. Je to stále boj, pri ktorom mocní využívajú bežný ľudí ako nahraditeľné nástroje, pešiakov. Je možné sa zamyslieť, tak ako v prípade športu, či je súťaživosť a bojovnosť prirodzená, alebo ju práve športom a kapitalizmom v ľuďoch pestujeme. Pretože sú nevyhnutné, aby človek v tomto ekonomickom zázraku prežil. Sme súťaživí a tak máme práve takúto ekonomiku, alebo máme takúto ekonomiku a preto musíme byť súťaživí? K argumentu "mierotvorného systému" možno už len ako dovetok dodať príklady vojen o zdroje, vojen o správnu ideológiu a vojen o odbyt pre zbrojársky priemysel - ktorých sa kapitalistické aj socialistické krajiny zúčastňujú.

Kapitalizmus si so sebou morálku vlečie ako tieň. Je sám systémom bez jasne definovaných hodnôt (všetko závisí od situácie, človeka, množstva, času a miesta - v duchu marginálnej utility), preto potrebuje spútať nejakým zhora daným hodnotovým systémom. Preto nie je na druhý pohľad zvláštne spojenie pravicových strán s konzervatívnymi náboženskými dogmami. Horšie je to v prípade našich podnikateľov, pre ktorých je viera, chodenie do kostola, len akási značka, ktorá prispieva k ich dobrej reputácii. Náboženstvo pre nich nemá skutočný obsah. Nenechajú sa obmedzovať skromnosťou, súcitom, alebo štedrosťou - jednoducho si berú a berú a berú... Zostáva len racionálne sebectvo. I tu by ho mal prinajmenšom ohraničovať rozum, rozumnosť, racionalita. Zvláštne potom vyznie výsledok prieskumu v najliberálnejej ekonomike sveta - v USA - kde ako sa ukázalo, IQ a jeho dedenie neprispieva veľmi významne k ekonomickej pozícii človeka - omnoho dôležitejšie sú školy, rasa a počiatočné bohatstvo.

o) Cirkev

Vzťah kapitalizmu k organizovaným náboženstvám je dvojznačný. V jednom pohľade sú prirodzenými odporcami, v druhom zasa obvyklými spojencami. Kresťanstvo a kapitalizmus napríklad predstavujú často dva navzájom opačné prístupy k riešeniu situácií. Altruizmus a sebectvo. A predsa, máme tu kresťanské pravicové strany. Je pre nich náboženstvo len nálepkou, ako "pekne zabaliť" svoje skazené správanie, alebo je to výsledok nutnosti ohraničiť absolútne individualistické sebectvo? Kapitalizmus, hoci pôvodne luteránska idea práce ako služby Bohu, aj so svojimi siamským dvojčaťom - socializmom - prispel k likvidácii moci cirkví, ukončil tmárske obdobie dejín, najmä v mestských oblastiach vytvoril celú agnostickú i ateistickú vrstvu.

Ak sa pozrieme na to, ako tradičná studnica morálky - cirkev (aspoň sama o sebe to vždy tvrdila) nazerá na kapitalistické vzťahy, musíme sa opýtať - a v ktorom čase? Pôvodné formy Abrahámovho judaizmu, Kristovho učenia či Mohammedovho islamu zakazujú požičiavanie s úrokom. Inými slovami - koľko požičiaš, toľko ti vrátia. Tým sa rešpektujú prirodzené zákony fyziky. Z pohľadu ateistickej filzofie - áno požičať s úrokom aj bez neho je možné, je to len iná forma pôžičky. Ak nepoužijeme konkrétny zákon náboženskej morálky, môžeme vyhodnotiť len čo tieto rôzne spôsoby požičiavania predstavujú. Prípad s úrokom núti dlžníka vyrobiť o trochu viac a tú nadbytočnú hodnotu odovzdať veriteľovi. Veriteľ, pred uskutočnením pôžičky, túto nadbytočnú hodnotu môže, ale nemusí žiadať. Či je to pekné, alebo nie je, je druhá vec. Horší prípad nastáva, ak v rámci zložitého previazaného systému hodnoty na splatenie úroku neexistujú - nutnosť splatiť ho sa len posúva ako čierny peter.

Katolické kresťanstvo rovnako zakazovalo úžeru, no reformácia v rámci vzbury proti pápežskému diktátu časom našla ospravedlnenie pre požičiavanie s úrokom. Dnešné kresťanstvo ho ticho toleruje, aj keď v rámci vágnych prehlásení vyzýva na solidaritu, súcit a charitu.

Islam, vďaka prísnemu spôsobu držania sa písma, dodnes teoreticky nedovoľuje požičiavať peniaze za úrok. Napriek tomu vzniklo islamské bankovníctvo, ktoré zdanlivo obchádza problém. V zakázanom pojme "riba" sa vychádza z definícii, že je to "nadbytočná hodnota bez protiváhy". Preto treba zaistiť "rovnosť v skutočnej hodnote". Takisto platí, že "číselná hodnota je nehmotná". Vychádza sa tu pritom z hmotných váh tovarov a cenných kovov. Za istú hmotnosť zlata je možné pýtať len rovnakú hmotnosť. Kým v prípade zlata je vec viacmenej jasná - jeho hodnota sa podľa vtedajšej logiky v čase nemení, možno len pridávať a uberať jeho množstvo - papierové a naviac inflačné peniaze, ktoré nepredstavujú v čase nemennú výmennú hodnotu, nepodliehajú zákazu rabatu (práve zo slova riba), pretože podstatná je skutočná hodnota peňazí. Ak si niekto požičia 1000 dinárov, ktoré reprezentujú jednu kravu, je možné vrátiť 1100, ak v budúcom čase reprezentujú rovnaký hmotný statok. Úrok teda môže zodpovedať inflácii, tak aby veriteľ neprišiel skrátka. Trik spočíva v tom, že zisk nemôže byť zjavný, musí sa rôznymi spôsobmi maskovať. Ďalšie islamské zákazy sa vzťahujú na hazard, riskovanie vlastného zdravia alebo majetku, pričom riskom sa rozumie "nadmierna neurčitosť". S ideou islamského bankovníctva sa v poslednej dobe začína stotožňovať aj Vatikán - vidí v ňom možné riešenie ekonomických problémov.

No nie sú to len praktické nástroje - veľké dogmatické náboženstvá človeka vyzývajú k životu v prostote a chudobe, k nesebectvu a štedrosti (Kristove príklady, islamský pilier zakát (odvádzanie charity)), k nesúťaživosti ("poslední budú prví, prví budú poslední"), spolupráci, láske k blížnemu, v prijímaní Božej vôle, v podriadení a odovzdaní sa (definícia slova Islam).

V zmysle polarity, protikladov, dogmatické náboženstvo sa vyvažuje s bezbrehým kapitalizmom. Namiesto hľadania zmierlivého stredu sa tu stretávajú postoje zahnané do krajností. Extrémne duchovno a extrémny materializmus. Zdalo by sa, že je to na prvý pohľad v poriadku - rovnováha je tak či tak nastolená. No v skutočnosti je to ako s gumičkou - buď je uvoľnená a hoci sú si konce vzdialené, sú najbližšie k stredu, ako to materiál dovolí. Ak natiahneme oba konce - takisto je tu akási rovnováha (treba ťahať za jeden aj za druhý), no zároveň aj vnútorné napätie. V metaforickom poňatí, to je problémom náboženského kapitalizmu. Zvláštne miesenie týchto protikladov nastáva v tom, že viera (duchovný pól) sa stáva vrcholne materialistickou.

Dogmatizmus a fanatizmus nie sú skutočnou vierou, ktorá by sýtila dušu. Je to nepochopenie viery. Pridŕžanie sa náboženských príkazov a zákazov, neschopnosť vidieť ich v symbolickom význame, je vo svojom vnútri prázdne, je to život podľa návodu na použitie, je to iná forma materializmu (lipnutie na... dogme) - a to je pravý opak duchovna. Zbierka kníh, súbor úkonov (recitácia nabifľovaných modlitieb, pravidelné nedeľné návštevy kostola, nákup náboženských predmetov), zoznam mien, osobností, opulentná travesty show, veľké divadlo. Je to náboženstvo-produkt. Náboženstvo-vec. Náboženstvo-značka. Niečo čo slúži, ako som uviedol v prípade morálky, ako maska absolútne zvráteného správania. Je to pretvárka. No aj keby nebolo zneužívané so zlomyseľnýnm zámerom, aj keby "život podľa návodu" bol úprimný - nie je to viera, nie je to duchovno, nie je to život. V opačnom pohľade, tak ako sa duchovno stáva materialistickým, aj život hmotnej ekonomiky sa odtŕha od reality. Materializmus sa stáva duchovným, tekutým, chimérou. Finančná ekonomika, rôzne deriváty, bubliny, nadbytočné podniky v reťazci, zbytočná a fiktívna práca, poberanie renty, tantiémov - nemajú žiaden fyzikálny základ.

Zaujímavé je aj porovnanie ekonomiky a náboženstva v pohľade viery. Viery v niečo. Človek, ktorý sa hlási k náboženstvu obvykle nemá problém s vierou, že deje (aj rozprávkové) opísané v svätej knihe sa skutočne stali - hoci nebol ich pozorovateľom. Verí v existenciu Boha na nebesiach - aj keď ho nikdy nevidel. Verí v to, že svätá kniha bola inšpirovaná Bohom - aj keď ju napísal človek, ktorý to len tvrdí. Verí v anjelov, svätých, súdny deň, raj, božské poverenie cirkvi. Kto iný je lepšie pripravený veriť v neviditeľnú ruku trhu, ktorá všetko riadi k dokonalosti? Aj keď ju nemožno priamo pozorovať a dokázať, že je to ona, kto za všetkým stojí. Podriadiť sa trhu, jeho poučkám, jeho doktríne - je ako podriadiť sa Bohu, jeho náboženstvu, jeho príkazom a zákazom. Spoliehať sa bez dôkazu, že to tak je - len vďaka indíciám, že by to mohlo byť aj takto.

V prevrátenom pohľade - aký systém by bol lepšou živnou pôdou pre náboženstvá, než kapitalizmus? Súťaživosť, vojny, hlad, chudoba, sociálne rozdiely, závisť, arogancia, individualizmus, odľudšťenosť, pýcha - to sú všetko javy, ktoré kapitalizmus dennodenne produkuje - a takto naháňa divoké ovečky do košiarov pastierov. Ľudia radi počúvajú o rovnosti, spravodlivosti, krásnej budúcnosti, o všemocnom spasiteľovi a sudcovi. Ľudia vykazujú istú nevďačnosť - a náboženstvá sú im bližšie v období biedy, než v blahobyte. Keby sa nastolili spravodlivé ekonomické vzťahy, možnosť všestranne sa realizovať, všeobecný dostatok, nebodaj i prebytok - kto by potreboval veľké dogmatické náboženstvá v takej podobe, ako sú dnes? Nebol by dôvod k závislým vzťahom na kňazoch a cirkvi, ktorí sľubujú lepší život na onom svete. Hoci spôsob, akým sa táto dynamika deje je dvojznačný - môžu to byť cirkvi, ktoré sa priživujú na problémoch kapitalizmu, podobne ako sekty, ktoré ťažia z pocitu vykorenenia a túžby patriť niekam, túžby po komunite. Alebo je súčasná sila cirkví len prirodzeným dôsledkom vzťahov v ekonomike. Keby nedajbože náboženstvá dosiahli svoj zámer a spoločnosť by sa priblížila k ich ideálu, možno by samé stratili zmysel.

Náboženstvo predstavuje potenciál, ktorý možno využiť mierovo aj vojnovo - tak ako napríklad jadrovú energiu. Pozitívny ideál sa tu stretáva so smutnou realitou. Katolícka cirkev prehlasuje, že "ľudský život je nutné ceniť si nado všetky hmotné vlastníctvo". Pápež Lev XIII zasa tvrdil, že spoločnosť je nutné postaviť na spolupráci a nie na triednom konflikte a súťaži. Hayek, liberálny ekonomický idealista, sa vyjadril:

"Verím, že všetci máme povinnosť hľadať pravdu. No súčasne si potrebujeme priznať, že nikto z nás nevlastní celú pravdu. "Všetku" pravdu. Ak chcete, aby som Boha definoval ako Pravdu, potom použijem slovo Boh. A zájdem ďalej. Za predpokladu, že si nenárokujete vlastníctvo celej Pravdy, som pripravený s vami pracovať na hľadaní Boha cez pravdu. Je to fascinujúca výzva."

Na druhej strane, v realite, sa "buržoázne" náboženstvo stalo opakom svojho ideálu. Materialistickým návodom na použitie, značkou na očistenie svojho mena, kratochvíľou pre voľný čas, východiskom z nudy, spoločenskou udalosťou využívanou na prezentáciu svojej osoby a statusu, ale aj - v duchu hesla "neviem čo od dobroty" - novým športom pre strednú vrstvu, ktorá nachádza zábavku v súdení a odsudzovaní "amorálnych", "hriešnych" a "perverzných" ľudí. Historické pramene dokazujú, že ani aristokracia ani chudoba ani klérus - z otrokárstva či feudalizmu - sa nevyznačovali takým moralizmom a predsudkami, ako práve novovzniknutá stredná vrstva v kapitalizme. Tá nemá ani sofistikovanosť inteligencie, ktorá vo viere vidí potravu pre dušu, metaforickú obraznosť, archetypálne príbehy - ani prirodzenosť prostých ľudí, životaschopnosť spracovať to čo prichádza, pochopiť, tolerovať a nechať žiť, ktorá vychádza zo spriahnutosti s prírodou, prostredím, komunitou. Buržoázia vytvorila doslovné náboženstvo, malomeštiacku morálku, zmes vedy a povier. Príkladom je pojem sexanásilie (Gore Vidal), v ktorom sa mieša prirodzené (dobré) s umelým, škodlivým a neľudským (zlým).

p) Ekonomika a sexualita:

Jedným z prvých ekonómov, ktorý prirovnal niektoré ekonomické javy k sexualite bol Karl Marx. Jeho pojem "tovarový fetišizmus" (commodity fetishism) je menej známy, než napríklad "vykorisťovanie" - a takisto značne nedocenený.

Dôležité je na úvod vysvetliť mechaniku erotického fetišizmu, hoci sa na prvý pohľad môže zdať bežnému človeku vzdialená. Či sú to uniformy, doktorské biele plášte a nástroje, koža, latex, alebo jednoducho spodné prádlo či tričká obľúbenej značky - za všetkým stojí sexuálna fantázia. V tej vystupuje človek spolu s predmetom fetišu a deje sa v nej nejaký dej. Človek zažíva intenzívny pocit, opantáva ho svojská atmosféra, dostáva sa mu čosi, čo v bežnej realite nezažíva. Fetišizmus potom predstavuje zámenu deja (atmosféry, pocitu) po ktorých duša piští - s predmetmi, priestormi, alebo výzorom, ktorý dej sprevádza. Pocit sily, zručnosti, dobrodružstva, priateľstva, zmyslu, cieľavedomého konania - sa tak ľahko môžu premietnúť na vojenskú uniformu. No hoci si človek obuje kanady a oblečie maskáče, nenájde skutočné naplnenie potreby. Naopak, zapodieva sa fetišom viac a viac, nakupuje ďalšie a ďalšie predmety, zdá sa mu, že sa k svojmu snu približuje, no v skutočnosti sa len kĺže po jeho povrchu. Obsah sna mu zostáva skrytý.

A tu sme sa razom ocitli v ekonómii. Nemusia nás ani vzrušovať podivné sexuálne pomôcky, ani nemusíme vypaľovať každý týždeň kuchyňu, aby nás obletovali výjazdové jednotky statných hasičov. Celý trh je dnes postavený na tomto fetišizme. Človeku čosi neprestajne chýba, sám netuší čo - a je tu vždy dosť podnikavcov, ktorí zavetrili príležitosť. Väčšina z nás sa v modernom technokratickom svete cíti osamelo, veľa svojho času venujeme hľadaniu milencov, partnerov, priateľov, spriaznených duší, alebo rodinnného zázemia, pocitu domova. Ak si kúpiš nové rifle, budeš sa viac páčiť - budeš mať väčšiu šancu si niekoho nájsť. Ak si kúpiš nový telefón, paušálny program, alebo internet - budeš mať viac možností komunikovať s ľuďmi. Z reklamných šotov a pútačov na nás ceria zuby šťastné rodiny. Z exotických dovoleniek zapácha možnosť zakúsiť podpalmovú romantiku. Po najnovších modeloch áut sa zvíjajú nahé telá topmodeliek. To, že nahé slečny alebo hocaké iné sexuálne narážky dnes už predávajú všetko, vrátane mlynčekov na mäso je jedna vec. To prečo to na zákazníka vplýva je zaujímavou témou na zamyslenie.

Niekedy sa zdá, že technizovaný život, prípadne technizovaná práca a honba za technickým pokrokom nás vyčerpávajú, splošťujú, menia spôsob nášho myslenia (na technický, matematický, strojový), oberajú nás o fantáziu - a tým nás paradoxne vzďaľujú tomu, čomu nás má technický pokrok priviesť bližšie - možnostiam - v sexe, láske, vzťahoch. Druhá vec je, keď vyprahnutého, znudeného osamelého človeka nákup novej veci, ktorý mu má spestriť všednú realitu, v skutočnosti nezasýti. Vzápätí si kúpi ešte ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu. A aby mohol nakupovať, musí tvrdo a bez rečí pracovať. Prospieva tak určite ekonomike, no svoj vlastný cieľ nedosahuje, ani ho nepozná. Kráča ako osol za mrkvou, ktorú má priprevnenú na chrbte. Prvý krok je uvedomiť si, že za povrchným chcením môže byť aj obsah.

Pri nákupe každého ďalšieho predmetu sa cítime bližšie k uspokojeniu čohosi - no v skutočnosti prinajlepšom stojíme na mieste. Na hĺbkové naplnenie podstaty túžby, ktorá vystupuje ako chcenie konkrétnej veci, pritom nikdy nedosiahneme. Ľudská nenaplnenosť, osamelosť, alebo nuda je veľmi tekutá - a veľmi rýchlo premietne svoj charakter na akýkoľvek tovar. Nové tričko, chladničku, alebo dom. Pritom chcenie veci, chcenie byť trendy, "radosť z nakupovania" sa samé javia ako zmysluplné, pravdivé potreby a pocity (často sa tak aj opisujú) - no sú to len umelé potreby, ktoré prekrývajú a zatieňujú výhľad na skutočné potreby za nimi.

Marxov komoditný fetišizmus je ilúzia, v ktorej sa medziľudské vzťahy nahrádzajú vzťahmi ľudí k veciam. Napríklad vzťah výrobcov a zákazníkov je zahalený tajomstvom. Výrobcovia nevedia, kto kupuje ich výrobky. Zákazníci nevedia kto vyrába predmety, ktorý nakupujú. Všetci vidia len tovary a služby, no ich politická a spoločenská úloha (postavenie) im zostávajú skryté. Pojem "komoditného fetišizmu" rôzni novodobí ekonómovia interpretujú po svojom. Podľa niektorých sa predmety - fetiše - stávajú pomôckami na vytváranie vlastnej identity. "Kto som?" - vzniká na základe nakupovaných vecí. Predmety sa stávajú predmetom prestíže - "čo mám" - a určujú tak postavenie človeka, pocit prináležania, jeho vzťahy. Tovary sa nakupujú často už len preto, aby ich bolo možné ukazovať - či je to bytové zariadenie, fotky z dovolenky, alebo autá. Často je dôvodom pre nákup niečoho len vysoká cena sama, a nie pocit akútnej potreby tej konkrétnej veci. Toto zastrešili kritici kapitalizmu pojmom "nápadná spotreba". Jej vybrúsením vzniká "nenávistá spotreba" - nákup tovarov a služieb s jediným účelom - vzbudiť závisť, alebo zlosť (v rámci kruhu (ne)priateľov, komunity, obce). Predmety sa neraz stávajú dôležitejšie než ľudia - viac než tí, ktorí ich vyrábajú, ale aj viac než tí, ktorí ich vlastnia.

Paul Nystrom z Columbia University popísal "filozofiu márnosti", ako príznak monotónnosti dnešnej industriálnej doby. Nakupujeme módne produkty v začarovanom kruhu neuspokojenia a potreby ďalších tovarov. Tento dej svojim spôsobom nahrádza uctievanie z náboženstiev, ktoré sme v súčasnosti húfne opustili - bez toho, aby sme si našli náhradu rovnocennú v obsahu. Pohľad na život je dnes najlepšie vystihnuteľný nedostatkom pohľadu na život. Zmysel života sa s obľubou spytuje prázdnymi otázkami, na ktoré neexistuje odpoveď - čo človeka umiestňuje "kamsi do vesmíru, kde sa vznáša v stave beztiaže" - môže robiť čokoľvek, nič nemusí a v podstate ani nevie, čo by mal robiť. Tak sa radšej sústreďuje na každodenný život, "drobné radosti", nákup toho, čo sa momentálne kupuje, čo sa objavuje v reklame, čo je možné si kúpiť.

Kým rôzne formy "komoditného fetišizmu" si je možné ľahko overiť v praxi a aj na vlastnej koži, o trochu závažnejšia sa vidí v tomto jave možná prítomnosť zámeru. Nielen že sa tovary a ich nákup stávajú našou závislosťou (čomu je ľahšie uveriť), ale túto závislosť mnohí zneužívajú (pretože na nej zarábajú). S dávkou podozrievavosti sa dá povedať, že ju aj umelo vytvárajú. Uvádzajú taký spoločenský život, mediálny virtuálny svet, takú náladu, potreby, spôsob činností - aby sa ľudia cítili frustrovaní a nakupovali. Otázka tkvie v tom, či sú ľudia osamelí a preto sa zamotávajú do tovarového fetišizmu, alebo niekto robí všetko preto, aby boli ľudia frustrovaní, nešťastní a osamelí - a hýbali tak ekonomikou a napĺňali kasy niekoho?

Akútne potreby - také, ktoré prežívame veľmi intenzívne - možno celkom dobre zamieňať. Človeka oklame ich sila - kvantita - a prehliadne, že ich obsah, pôvod, povaha - kvalita - je iná. Namiesto ľudí, fyzického milovania a lásky tak "potrebujeme prácu", "potrebujeme pokrok", "potrebujeme produkty", "potrebujeme sex", "potrebujeme vzťahy". Obrovská sila sexuality je spútaná, deformovaná, natlakovaná - vďaka tradíciám, normám, spôsobom vzťahov, prístupu človeka k človeku (súťaživosť, dravosť, nevšímavosť), machizmu - a využíva sa na iné účely. Podobné bolo aj videnie Freuda, ktorý tvrdil, že civilizácia spútava inštinkty človeka - erosa - jeho sexuálnu energiu presmerúva do pokroku. Pokrok je však len racionálne ospravedlnenie - svojim spôsobom tiež fikcia - pre udržanie kapitalizmu pri živote (Marcus). Nezmieriteľný konflikt nenastáva medzi prácou (bez oddychu) a erosom (pôžitkom) - ale medzi odcudzenou prácou a erosom.

Inými slovami, žijeme v sexonómii. Tá ľuďom nedáva sex, lásku, alebo akýkoľvek obsah za týmito veľkými a rôzne vysvetľovanými pojmami - a namiesto toho z nich robí baterky pre stroj ekonomiky. Čosi im zúfalo chýba - a oni sú kvoli tomu ochotní drieť a nakupovať rôzne tovary. Hoci sa tento pohľad môže zdať paranoidný a je ľahko ho označiť za "konšpiračnú teóriu" - netreba prelínať paranoiu s opatrnosťou. Podozrievavosť je prirodzená ľudská vlastnosť, ktorá má svoje opodstatnenie. Ak sa berie s primeranou vážnosťou aj odstupom môže človeka varovať pred zneužitím druhými. Pohodlnosť dôverčivosti je akiste príjemná - ale rovnako i zradná.

Ak sa na problematiku pozrieme aj z opačnej strany - nielen nakoľko ekonomika pripomína sexuálne deje, ale aj ako vyzerá sex v kapitalizme - môžeme byť rovnako prekvapení. V pojme "komoditný fetišizmus" sa jazyk sexuality využíva na opísanie ekonomických vzťahov. Nastolená ekonomika však ovplyvňuje aj podobu reálnej ľudskej sexuality. Na jednej strane je to prirodzené vyvažovanie individualizmu a materializmu prísnymi náboženskými normami - ktoré sex buď odsudzujú ako špinavý, alebo ho obmedzujú len na ohraničený súbor aktivít (heterosexuálny, monogamný, vaginálny) s úzko definovaným cieľom (rozmnožovanie) - a tým nepriamo (možno nechtiac) prispievajú k rozšíreniu sexuálnej frustrácie a snahe ukojiť ju prácou a nákupmi predmetov.

Na druhej strane zasa sex, ktorý bol spútaný do rôznych pojmov, slov, úkonov - teda zakliatý do foriem - prestáva byť ohromujúcou nespútanou silou, ktorá vnáša trochu "živelnej prírody" do racionálneho života. Celý súbor výrazov, ktoré nás napadnú v súvilosti so sexom - čokoľvek od moralizmu, cez terapiu po fetišizmus - je svetom, ktorý je umelo tesný. Vznikol akýsi buržoázny sex, ktorý je prázdny, netvorivý, človeka nepretvárajúci. Je to tiež len kolekcia predmetov, zierka úkonov a polôh - a predovšetkým - tovar. Sex predáva a sex sa dobre predáva. Či už nakupujeme dildá, alebo bežné oblečenie, ktoré si vezmeme večer na diskotéku, aby sme niekoho zbalili a "mali s ním sex" - znova prispievame niekomu na výplatu. Kritici nepochybne dodajú, že tento pohľad je prevrátený - nejde o to, že by niekto zneužíval sexualitu, alebo iné ľudské potreby a ťažil na nich zisk - ale naopak - ekonomikou sa stáva všetko, čo ľudia sami potrebujú a chcú. A znova sa nám tak vracajú dôverčivosť a podozrievavosť - z ktorých obe sú potenciálne nebezpečné.

Fetišizmus je spôsob, ako prekonať osamelosť a zabaviť sa v období "bez partnera". Fetišizmus je spôsob, ako urobiť prázdny mechanický neživý sex "zaujímavejším", "šťavnatejším" - slovom spotreby: "viac kinky". Fetišizmus vnáša do nudného života pocit deja. Fetišizmus je spôsob, ako si nájsť podobných, priateľov a partnerov - dá sa prirovnať k hocakému inému koníčku alebo krúžku. Fetiš je téma na rozhovor, zámienka ku komunikácii.

Po nástupe kapitalizmu do verejných diskusií prenikli aj pojmy ako zvrátenosť (perverznosť), úchylnosť, (ne)normálnosť. V pozitívnom duchu, kapitalizmus (aj vďaka individualizmu - nestaraj sa do mňa, ani ja sa nestarám do teba) otvoril cestu širšiemu prijatiu svojej vlastnej sexuality. Na druhej strane, zbohatnuvšia stredná trieda sa obrnila morálkou ešte prísnejšou, než aristokratické vrstvy, nemajetní a otroci - presnejšie moralizmom. Veľa prirodzených javov a pocitov moralisti odsúdili. Popisovanie takých a onakých ľudí ako perverzných je samo o sebe perverzita. Moralizmus zastiera perverznosti úplne iného typu: Kapitalizmus núti človeka robiť to, čo sa mu prieči, je proti jeho presvedčeniu, proti ľudskosti, proti tomu, čo nazýva charakterom - pretože buď "nemá na výber", alebo "musí prežiť", alebo "uživiť rodinu" - čo je všetko jeden a ten istý dôvod a dnes sa používa na ospravedlnenie čohokoľvek, vrátane podvodu, klamstva, sebectva, arogancie, alebo vzdialených vojen o zdroje. Kapitalizmus je zvrátený aj tým, že sa sám predstavuje ako normálny, prirodzený, prírodný systém.

Ak sa na perverzitu systému pozrieme očami perverzných - teplí ako obvykle v prvom pláne nezapadajú do žiadnej schémy systémov. Boli na okraji spoločnosti v hocakom izme. V kapitalizme sú buď "príliš malou okrajovou skupinou", takže o nich výrobcovia a ponuka služieb nejavia záujem, alebo nesú nepriame dôsledky machizmu, ktorý sa v spoločnosti pestuje (pretože - dravosť, drzosť a ľahostajnosť "koho udupeme" - tvoria hybnú silu tohto systému). Pestuje sa v podobe stereotypného konštruktu heterosexuálneho mužstva - silný (násilný), priebojný (výbušný), sebavedomý (arogantný), tvrdý vrcholový turnajový šport, absurdná podoba mužského ženstva, autá, žrádlo, a sem tam malá zlomyseľnosť (ktorá sa tiež vníma ako pozitívna mužská črta).

Teplí majú vďaka svojej okrajovosti a jedinečnosti potenciál vidieť za systém, nazerať naň z nadhľadu, spytovať ho, prevracať a pretvárať. Napríklad aj vtedy, keď ich nutnosť stavia do zvrátených situácií, keď musia pracovať sami proti sebe. Teplí mediálni poradcovia, novinári, úradníci, poskytovatelia služieb, ale možno aj kňazi pracujú pre Vatikán - ktorý ich prirodzenú bytostnú sexualitu nazýva "chorobou", "aktom hriechu", prípadne "zlým rozhodnutím" a "skazeným životným štýlom". Teplí pracujú na psychiatrických oddeleniach, kde niektorí ich kolegovia liečia homosexualitu. Teplí pracujú v korporáciách, ktoré tvoria, alebo si kupujú pre svoje produkty reklamy, ktoré podporujú sexuálne stereotypy. Samozrejme, v pozícii konania proti sebe stojíme všetci, aj keď niektorí majú menej príležitostí túto absurditu vidieť.

Dnes sa zdá, že sme si predsa len našli (alebo vytvorili) svoj vlastný trh. Vznikli pojmy ako ružová libra, teplá kinematografia, teplá móda, teplé bývanie, teplá turistika - a podnikatelia v týchto odvetviach poskytujú služby akoby šité na mieru homosexuálnym zákazníkom. Na druhej strane, rovnako tak badať, že móda formuje teplých do akejsi jednoliatej cieľovej skupiny, obmedzuje široký pojem sexuality (a všetkého čo môže ovplyvniť a na čo môže poskytnúť inú perspektívu) na súbor vonkajších charakteristík - byť bohatí, krásni a užívať si. Teplí sú uväznení na diskotékach, v baroch, kluboch, fitness a wellness centrách, uzavretí v bytoch, domoch a vzťahoch imitujúcich heterosexuálne rodiny, virtualizovaní na internetových zoznamkách a predovšetkým - stratení v nákupných centrách.

Títo Noví teplí už nevolia ľavicové strany, ktoré sa pôvodne strali o znevýhodnených, vylúčených, nemajetných a bezmocných. Teplí akoby si povedali, že ak ich väčšinová spoločnosť nechce stále prijať, vykašlú sa na ňu a budú žiť sami pre seba. Nie je v ich záujme deliť sa so spoločnosťou, ktorá obmedzuje ich osobný život. Prečo byť solidárny s chudobnými, ak sú títo obvykle homofóbni? Teplí sú predsa tvorivejší a životaschopnejší (aj vďaka diskriminácii), preto sa ľahko presadia, zhromaždia bohatstvo (nemusia živiť rodiny, môžu si zo zárobku uštriť), ktoré potom strážia - a tak sa stávajú prirodzene voličmi pravice. Aj keď je tá, znova zvrátene, obvykle filozoficky konzervatívna a upnutá na dogmatické náboženstvo.

q) Reklama

Človek túžil cestovať do exotických krajín odkedy bol napísaný (alebo prerozprávaný) prvý cestopis. Drobné úžitkové aj okrasné predmety takisto nakupoval odnepamäti. No tak rozsiahla spotreba všetkého možného za hranicami potrieb a niekedy aj únosnosti - sa umožnila na prelome tisícročí len vďaka rozšíreniu sa mnohorakých médií, obzvlášť audiovizuálnych - a obchodného "umeleckého žánru": reklamy.

Sila reklamy sa zdá byť nesmierna a jej tvorivosť bezodná. Vytváranie umelých potrieb funguje na základe asociácií príjemných vecí - úsmevy, sex, nahé telá, zmyselné pery, kvetinky, krásne interiéry aj exteriéry, šťastní baviaci sa ľudia - do ktorých možno umiestniť čokoľvek: pomaranče, nápoj, keksík, auto, hypotéku, alebo iný finančný produkt. Že pomaranč chutí stále ako pomaranč - a keď nám práve nesadne, môže nám byť z neho zle - to už reklama nerieši. A pritom dobrá nálada, pocit krásneho života, alebo naopak mizéria, depresia a každodenné problémy - sa dejú nezávisle na produkte, či je v ponuke, alebo u nás doma. Reklama nie je dnes informácia o dostupných produktoch, je to lož spájajúca nesúvisejúce veci. Samozrejme, nepríjemné pocity, vedľajšie účinky produktu, nie tak lákavé podmienky služby - sú zamlčané, alebo zobrazené len na krátky okamih, spísané drobným písmom kdesi pod čiarou, s dnes už neodmysliteľnou hviezdičkou.

Ďalším pridruženým nástrojom reklamy je móda. Dnes človek nemôže žiť len tak, ako je nevyhnutné - obliekať sa tak, aby mu nebolo zima (teplo), jesť to, čo potrebuje, bývať aby mal strechu nad hlavou - musí sa obliekať tak, aby nevyzeral hlúpo a mimo svojej doby, musí sa cítiť hladný, ak si nemôže dovoliť zvodné exotické potraviny, musí mať štandard bytového vybavenia, za ktorý sa nebude hanbiť pred susedmi. Pritom sú to všetko umelé konštrukty - a naviac "byť mimo" sa dnes už nevzťahuje na svoje storočie, alebo aspoň na dekádu - ale je to záležitosť roka a niekedy aj mesiaca. Móda je zárukou akejsi povrchnej formy inovácie, samozrejme neutíchajúcej spotreby a tým pádom prospieva ekonomike. Na druhej strane je to vymyslená hra, ktorej pravidlá sme sa rozhodli hromadne prijať. Vkus už nie je osobná záležitosť, vyjadrenie osobnosti jednotlivca, ale sa umelo vytvára tým, že sa produkt zobrazí v reklame s komentárom, že ho niekto iný chce. Chceme to, čo chcú ostatní. Týmto spôsobom je možné predať čokoľvek. Napríklad aj najlacnejšie čínske čierno-biele tenisky, ktoré sme ešte pred desiatimi rokmi nosili všetci - je teraz možné kúpiť v značkových obchodoch za neuveriteľné ceny... a vidieť v nich pochodovať húfy trendy mladých ľudí po ulici.

Schopnosť človeka vidieť za reklamu a nenechať sa okúzliť ilúziou - stále zaostáva za vynaliezavosťou jej tvorcov. Hoci sa časom vytvorila akási nedôvera k reklamám (alebo praktický odpor - prerušujú predsa naše obľúbené programy), začali pôsobiť zákernými cestami. Tvária sa, že poznajú a súhlasia s našou nedôverou k sľubovaniu, preháňaniu a reklame ako takej, tvária sa prakticky, racionálne, triezvo - a tým vzbudzujú naše sympatie. Využívajú sebairóniu, parodujú ilúziu ktorú vytvárajú, odvažujú sa použiť výrazy ako "možno". No na pozadí sa stále uskutočňuje starý dobrý trik - čosi sympatické, milé, alebo lákavé sa spája s úplne nesúvisejúcim produktom. A ten produkt "musíme mať", inak "nebudeme in", budeme "ochudobnení", alebo "ohrození". Najmä posledný spôsob vydierania je nebezpečný - a pekne ho opisuje Michael Moore vo svojom filme Bowling for Columbine. V správach sa na nás rinú všetky hrôzy sveta - nehody, krádeže, vraždy, katastrofy, hlad, choroby, bezdomovectvo - a tie sú vystriedané reklamami, ktoré apelujú na náš strach - musíš si kúpiť také zabezpečenie domu, bezpečnejšie auto, zdravšie potraviny, zásobiť sa čo najviac pre prípad apokalypsy, kúpiť si zbrane aby si nebol prekvapený keď ťa niekto napadne, zadovážiť si lieky a vakcíny, aby ťa neskolily zákerné víry. Veď človek ktorý sa nebojí a je spokojný a šťastný, nemá veľkú motiváciu nakupovať. Strach, nespokojnosť, znudenosť, osamelosť a pocit vyšinutej doby treba svedomito budovať.

Naproti tomu stojí ideál reklamy v podobe inzerátu. Stroho informatívny - ja ponúkam to a to, v tomto regióne, v tomto meste, za takú a takú cenu - a môj produkt sa odlišuje od ostatných tým a tým. Ak sa neodlišuje, nastáva problém, nutnosť vytvárania ilúzií. Máme dve koly, len s jemne odlišnou chuťou. Všetci vieme že sú, pretože každá druhá električka, každý slnečník, alebo reštauračná chladnička je ich logami oblepená. Občas si nimi spestríme pitný režim, no pôvodne sú to liečivá, s obsahom kofeínu a množstvom cukru (alebo umeleého sladidla) - určite je zdravšie piť vodu. A teraz si predstavme tú obrovskú nadspotrebu týchto produktov, celé svety, ktoré tieto dva produkty vytvorili vo svojich reklamných fatamorgánach. Si mladý, si cool, chceš byť in, alebo naopak si individualita, chceš sa vyjadriť, chceš žiť naplno - pi kolu! A mladí pijú - kolu ako vodu.

Aj zdražený produkt možno ponúknuť v bombastickej novej akcii "len za 99.90". Predstavme si, že by sme zakázali v reklame slová ako "iba", "len", prípadne aj rôzne komparatívy (menšie, viac, lepšie, výkonnejšie, úspešnejšie, výnosnejšie)... A predajcovia by sa museli uspokojiť so strohou informáciou o číselných parametroch toho, čo ponúkajú. A zlenivelý zákazník by si sám musel spočítať a rozhodnúť sa, čo si nakoniec vyberie a kúpi...

Reklama vytvára umelé sny, ktoré by sme inak nikdy nesnívali. Spútavá našu vlastnú schopnosť snívať - dnes musíš mať také sny, aby si si ich vedel v rámci podmienok a možností systému splniť. Sny obmedzené na nákup toho, alebo onoho. Neduchovnú spotrebnú kultúru vyvažuje duchovný extrémizmus - ktorý je ale vo svojej podstate rovnako prázdny a povrchný. Prechod od od socializmu ku kapitalizmu nepredstavuje oslobodenie médií a informácií - naopak - propagandu vystriedali reklamy. Tie svojim jazykom nijako nezaostávajú za svojou predchodkyňou - mnohokrát ju výrazne prekonávajú. Dnes už nie je jediný zdroj informácií, nie je ich nedostatok - naopak - človek je nimi zahltený, prestáva sa v nich orientovať, nedokáže z nich vstrebať to podstatné, nie je to ani v jeho silách. Už nie je zakázané hovoriť, hovoria všetci a naraz a bez skutočnej informačnej hodnoty. Svet je zahltený informačným balastom. Nepodstatné udalosti a ukazovatele sa vydávajú za "informácie". Stačí si pozrieť správy, alebo nakuknúť do hocktorej trafiky - koľko v nej nájdeme časopisov o tom, aký má byť správny muž (aké autá, zbrane, udice má mať), alebo ako má vyzerať, myslieť, viesť vzťahy správna kozmopolitná mestská moderná sebavedomá nezávislá žena (čo uvariť na Vianoce, ako boli oblečené na bankete slávne osobnosti, čo sa nám stane podľa "vychýrenej" jasnovidky), alebo zmes ufónov, pokémonov a robotických monštier, ktoré vzdelávajú a rozvíjajú schopnosti detí. A našli by sme aspoň jednu útlu informačnú brožúru o tom, ako funguje, ako sa meria, aký charakter má dnešný ekonomický systém? Aspoň jeden časopis o tom, ako byť ľudský, empatický, citlivo reagovať na odlišnosti druhých, ako žiť svoj vlastný život, hľadať vlastné hodnoty a vkus?

r) Médiá, informácie, pravda

Jednou z podmienok dokonalého trhu je "dokonalá informovanosť všetkých jeho účastníkov". Musia teda vznikať, slobodne a bez nákladov sa prenášať a ku všetkým sa dostávať informácie o rôznych produktoch na trhu, ich kvalite a cenách - a samozrejme musia tu byť ľudia, ktorí ich chcú prijať a majú ich schopnosť spracovať.

Ako sa dostali médiá medzi nás? Táto otázka môže znieť absurdne a nezmyselne v Západnom svete. V našich transformovaných ekonomikách si ešte môžeme pamätať... Jedného dňa sa objavili na policiach stánkov, alebo začali vysielať v éteri - a tvrdia: "my sme vaše slobodné a nezávislé médiá, budeme vám hovoriť (na rozdiel od tých ostatných) pravdu, budeme strážiť demokraciu". Ako dobre... pravda sa ponúkla sama, aj strážna služba. Aspoň my už systém strážiť nemusíme. Veď to urobia za nás - oni - sú predsa nezávislí, lebo ... lebo ... lebo to sami o sebe tvrdia. A keď si dovolíme SBS-ku demokracie odmietnúť? Aj to sme si skúsili - revolúciu na dvore televízie sme zažili tiež: "Ak nebudeme my, nebude ani demokracia." V tomto prípade nikoho nenapadne slovo výpalné.

Nalejme si ale čistej vody. Médiá sú súkromné inštitúcie. Ich fungovanie motivuje zisk. Aj keď v nich pracujú ľudia, ktorí cítia akési poslanie, zodpovedajú sa svojmu zamestnávateľovi - a ten nechce tratiť. Súkromné médium vysiela to čo sa predáva, bez ohľadu na to, či sú to informácie hodnotné, alebo nepodstatné, zábava užitočná, alebo škodlivá. Médium žije z reklamy, preto nemôže kritizovať produkty, podnikovú kultúru, zamestnanecko-zamestnávateľské vzťahy tých, ktorí sú jej zadávateľmi. Médium je vysoko ziskový súkromný podnik s obrovským obratom, preto je naklonený voľnému trhu a pravicovej ideológii - a nemôže byť teda objektívne. Je závislé na peniazoch, akcionároch a trhu - preto ho nemožno považovať za nezávislé ani slobodné. Buď verejnú mienku nemení a podlieha chutiam zákazníka, alebo ju mení vo svoj prospech. Nebude si predsa píliť konár pod zadkom.


Médiá a politické strany napojené na korporácie,
- či už výrobné, alebo finančné - nespĺňajú viac
svoje poslania kontrolovať a informovať.

Tak ako totalita narába s propagandou, tak kapitalizmus využíva reklamu - a oba tieto spôsoby pracujú s ilúziou. Tá je pre udržanie kapitalizmu podstatná - asi najlepšie ju vystihuje americký sen, o chudobnom človeku s dobrým nápadom, podnikavým duchom a usilovnosťou, ktorý sa z nuly vypracoval na boháča, majiteľa veľkej firmy. Toto je samozrejme fikcia, ktorú uvidíme viackrát vo filme, než v reálnom živote. Všetci môžu vyhrať, vyhráva len jeden, často na úkor ostatných. Víťaz sa stáva monopolistom, alebo korporáciou - a prestáva pôsobiť na trhu dobrotu. Úspech jedného má motiovať ostatných pracovať pre a na druhých. Kapitalizmus obchoduje s prísľubom, s púhou možnosťou, že sa niečo krásne občas niekomu prihodí. Kapitalistické prostredie často zbrzdí štart talentovaných, inteligentných a pracovitých. Prví nemajú rovnaké podmienky ako ich rovesníci (chýba napríklad na školné, alebo prístup k elitným vzelávacím inšitúciam), druhí môžu doplatiť na vlastnú ľudskosť a neagresivitu, na tretích sa môže ľahko podnikavec priživiť. Dedenie úspešného podniku po rodičoch je ranou pod pás všetkým. Bol to naopak socializmus, ktorý nám vďaka prístupnému vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti ukázal, že aj na dedinách a v chudobných pomeroch môžu dozrieť talentovaní a schopní jednotlivci. Ich nadanie sa rozvinulo vďaka pomoci spoločenstva a preto je aj väčšia šanca, že aj s výsledkami svojej práce budú štedrejší. Samozrejme, socialimus (anti)kádroval zasa z iných svojich dôvodov... Pomôžeme si?

Kým totalitnú propagandu vystriedala reklama, ideologické heslá z transparentov v sprievodoch a na domoch vystriedali neúnavne opakované pravdy: "Závisť nie je dobrá." "Chci to, čo majú druhí." "Nakupuj a podporíš ekonomiku." "Šetri a prospeješ hospodárstvu." "Neviditeľná ruka trhu vyrieši všetko." "Nechajme to na ponuku a dopyt." "Daň je legalizovaná krádež." "Štát je najhorší hospodár." "Prínosom techniky je vedeckotechnický rozvoj." "S komunistami sa nerozpráva." Kým komunizmus bol naplnený heslami ako "jednota" "vlasť" "strana" "spoločné" "mier" "vykorisťovanie" "imperializmus" "úderník" "päťročnica", aj dnes sme indoktrinovaný rázovitým slovníkom: "zvíťaziť" "poraziť" "prehrať" "ovládnuť" "prekonať" "uspieť" "neuspieť" "zlyhať" "sklamať" ... ktoré človeku vštepujú neprirodzené a neľudské hodnoty. Kým v komunizme nesmel rozprávať nikto, v kapitalizme rozprávajú všetci a nikoho nie je počuť. Vtedy sa vravelo "Čuš! Ešte ťa niekto započuje a udá ťa, potom ťa zavrú." Dnes radšej nikto nič nehovorí, aby ho nevyhodili z práce, aby sa nezosmiešnil, alebo sa oháňame frázami: "To je príliš komplikované", "To je priveľa filozofovania", "To je veľmi diskutabilné", "To je veľmi neštandardný názor", "To je vec, ktorou by sa mali zaoberať odborníci." (Ako kontrastne pôsobí Marxov citát: "To čomu nerozumieš ešte nie je blud".) Výsledkom je slobodná autocenzúra.

To čo je pravicové sa stalo "nezávislým" - ako rôzne nadácie, monitorovacie a poradné inštitúcie, think-tanky, ktoré zakladajú členovia pravicových strán, biznismeni, podnikatelia - monitorujú a dávajú nám všetkým univerzálne a nijak neposunuté rady, ako prospieť spoločnosti, bohatému aj chudobnému človeku. (Napríklad: Indices of Economic Freedom, ktorého členmi sú konzervatívni podnikatelia.) Práve táto zástupnosť, keď sa jedno slovíčko prekrýva a zamieňa s úplne iným, lepšie znejúcim, je základom akéhokoľvek fundamentalizmu.

Kapitalizmus žije z polovičných, nedopovedaných viet - presne ako tá, že "všetci môžu vyhrať". Treba sa vždy pýtať ďalej. Môžu vyhrať všetci? Je možno vyhrať bez toho, aby boli ostatní porazení? Môžeme si vybrať - ale z čoho? Máme slobodu - ale koho k čomu? Aby sme nedopadli ako tí, ktorí síce smú cestovať, ale nemajú na to. Môžeme povedať čo chceme - ale počúva a počuje nás niekto? A máme možnosť niekoho naozaj osloviť a ovplyvniť?

s) Umenie, autorstvo, patent

Podobne ako médiá neplnia svoju informačné poslanie, práve kvoli tomu ako vznikli a čím v ekonomike sú - ani umenie neplní svoju funkciu. Tu hneď možno namietnúť... funkciu? umenia? Čo je umenie? Aké je jeho poslanie? Ako ho definujeme? ... Umenie samozrejme nemá jediný význam a jediné vysvetlenie, ani jedinú motiváciu. Je to široká paleta počinov s rôznymi zámermi - pobaviť, zaplniť čas, informovať, vzdelať, vychovávať, kultivovať, hľadať, skúmať, vyjadriť seba, vyjadriť svoj názor, vytvoriť neobvyklé spojenia a kontexty, spytovať, pochybovať, zachytiť krásu, zvečniť okamih, navodiť pocit, zdieľať ... To, čo robí kapitalizmus je, že túto paletu ochudobňuje. Pod zámienkou toho, čo je žiaduce a čo je zasa nepredajné - umenie sa scvrkáva na zábavu, spotrebný produkt, citáciu povrchných mravných poučiek.

Komercia sa často ospravedlňuje žiadanosťou. Finančný zisk sa vysvetľuje tým, že autor presne vystihol potrebu ľudí, to čo chcú vidieť, počuť, zažiť. To čo ľudia chcú spotrebovať sa považuje za jedinú hodnotu, výraz ich slobodnej vôle, akési vulgárne uchopenie demokracie - väčšinový vkus. Z pohľadu autora, komercia zasiahne najväčší počet ľudí - a to je pre každého tvorcu cieľom, nie? V skutočnosti, tu je práve obrátená (zvrátená) logika: Namiesto túžby osloviť obsahom čo najviac ľudí, je prvoradá kvantita - a obsah sa jej už prispôsobuje.

Kapitalizmus sám je neschopný uživiť umenie. Umenie v celej svojej šírke možností. Umenie s pridanou hodnotou pomimo konzumnej zábavy. Z povahy obchodu a nutnosti prežiť na trhu nie je možné rozprávať čosi, čo v prvom pláne nebaví, neláka, čo nie je príjemné na počutie. Vzdelanie, ktoré nie je "praktickým kurzom pre podnikateľa", alebo príručkou k používaniu programovacieho jazyka (ktorého význam si človek vie spočítať a preto si ho kupuje). Je to niečo, čoho hodnotu nepozná skôr, ako to neprijme a nespracuje. Kúpiť si knihu, ktorej význam pochopí až po jej prečítaní. To je proti logike nákupu. Podobne ako kritika systému, trhu, súťaživosti, heroizmu, lacnoty, módy - kapitalizmus nemôže predávať niečo, čo osočuje jeho základy. Všetci chcú z niečoho žiť, nikto si nedovolí kritizovať úroveň herectva na miestnej scéne - toľko ľudí ňou predsa žije - herci, pomocné profesie, kritici, smotánka, médiá.

Bijú sa tu pritom dve vôle: Ak človek vynaloží nejaké úsilie pre druhého, prirodzene si zaň chce nechať zaplatiť. Na druhej strane, ak chce čosi dôležité povedať, chce osloviť čo najširšie obecenstvo. Ak sa chce umením živiť, musí ho predávať a tým sa vlastne ochudobňuje o publikum. Na druhej strane, z pohľadu umenia ako prostriedku na zachytenie života a vzťahov - človek, ktorý pracuje tak, že iba tvorí, často nenachádza inšpiráciu v skutočnom živote ľudí, pohybuje sa mimo neho. Naproti tomu, umenie popri práci, popri živote - je jednak skutočným-životom-inšpirované a zároveň na ňom človek nezávisí ako na zdroji obživy. Môže povedať to, čo chce - aj keď je to nepredajné - môže to ponúknuť zadarmo. Problémom je už len čas. Kapitalizmus bohužiaľ vytvára zamestnania, ktoré sú časovo pohlcujúce, jednotvárne, človek sa špecializuje, zužuje sa jeho rozhľad, stáva sa jednorozmerným odborníkom, vyžadjuje sa od neho, aby celý svoj čas a celého seba obetoval povolaniu.

Príznakom tohto rozporu je internetové pirátstvo. Knihy sa dajú stiahnuť a vytlačiť, podobne ako filmy a hudba napáliť. Kto by za ne platil, ak je možné zohnať ich zadarmo? Napriek kriku umelcov o neférovosti, kradnutí a zabíjaní umenia - deje sa to všetko podľa neúprosnej logiky kapitalizmu: v tomto prípade nižšia (nulová) cena berie. Ľudia nepochopili, že umelci nedostanú výplatu, neuživia sa a musia prestať tvoriť. Nechcú hrať podľa pravidiel kapitalizmu, aj keď ich k tomu vedú možnosti vytvorené kapitalizmom a takisto jeho logika. Alebo zlyhal mechanizmus tvorby ceny? Mnohé filmy nie je možné kúpiť, prípadne sa predávajú veľmi draho - naviac sa človek bojí, že raz sa stratia úplne a preto ich "zálohuje". Je to azda koniec umenia? Alebo začiatok umenia zadarmo? Umenia, ktoré sa môže šíriť? Skutočného umenia, ktoré tvoria ľudia žijúci skutočný život?

Komerčné produkty kapitalizmu sa zatiaľ vyznačujú svojskou estetikou. Tá - hoci sa stále rozumie ako "demokracia" - je viacmenej funkčná, úžitková (čo je svojim spôsobom vnútorný rozpor), lacná a minimalistická. Ak vôbec je. To vidíme na architektúre nákupných centier. Sivá plechová búda so zopár žiarivo farebnými plochami, hranaté logá, gýč. Efektnosť, žiarivosť, dynamickosť - ktoré prvoplánovo útočia na zmysly, ohurujú, vytvárajú povrchné pocity. Všetko orientované na spotrebu v kvantite - žiaden obsah, nič, čo by malo trvalú historickú, architektonickú, alebo umeleckú hodnotu.

t) Záhaľčivá trieda - nový človek

Nielen človek pretvára kapitalizmom svet, kapitalizmus pretvára a prispôsobuje si jeho. Človek musí byť racionálny, neraz sa z neho stáva živá kalkulačka, aby na trhu prežil musí byť dravý, súťaživý, drzý, priebojný aj bojovný, nesmie brať ohľady, nemal by prejavovať ľudskú mäkkosť. Empatia mu slúži len ako nástroj, ako zachytiť potreby zákazníka, prípadne ho čo najviac ovplyvniť. Menia sa jeho sny, potreby - formuje ich reklama, možnosti a ohraničenia systému. Či je takýto človek šťastnejší? Ťažko povedať. To, čo kapitalizmus vytvoril, je niekedy ťažké vôbec nazvať človekom. A šťastie - to sa stalo tiež len frázou, produktom, obmedzene definované rôznymi reklamami "šťastie je keď...". Kým zabezpečený človek spí kľudne, lebo vie, že zajtra bude pravdepodobne taký istý deň - chudobný človek v kapitalizme buď nespí, pretože je hladný, alebo nevie čo bude zajtra. Ak sníva - tak o tom, že by bol slávny, bohatý a krásny. A bohatý zasa nespí, lebo sa bojí, že o peniaze ktoré zarobil príde. Rozmýšľa, ako by ich zabezpečil, uzamkol, alebo správne investoval. Ktorá z troch vrstiev - spodná, stredná, alebo bohatá sa má lepšie?

Stvorenie silnej strednej vrstvy v kapitalizme - buržoázie - prinieslo vládu znudených, priemerných, šedých človiečikov. Dalo nový rozmer morálke, presnejšie moralizmu, začalo sa hovoriť o normalite a zlovestne ukazovať prstom, liečiť a odstraňovať všetko, čo z nej vybočuje. Odliv hodnôt a poprenie ľudskosti človeka vyvážilo povrchné, dogmatické, heslovité uchopenie náboženstva, vlastenectva, alebo hocakých dostupných ideológií. Život sa stáva sterilným (sexualita), plným zástupných neužitočných činností (šport ako náhrada manuálnej práce, nakupovanie pre nakupovanie). Pozornosť sa sústreďuje na nepodstatné informácie mimo širší kontext, absurdné encyklopedické vedomosti, život vyšších vrstiev, bonton, etiketu, spôsoby a maniere. Bohatstvo strednej triedy niektorí filozofi považujú za nezaslúžené. Ich životnému štýlu, chutiam a názorom chýba tak sofistikovanosť bohatých, ako aj autentickosť inteligencie a chudoby. Buržoáziu charakterizuje obmedzenosť, materializmus, pokrytectvo a nekultivovanosť.

"Záhaľčivá trieda" je pojem, ktorý nastolol Thorstein Veblen vo svojej teórii. Snaží sa nazrieť až k samotným počiatkom rozdelenia ľudstva na rôzne triedy a vrstvy, k životu na úkor. V primitívnych kmeňoch prišlo v istom časovom okamihu k deľbe práce. Skupina s "vyšším postavením" pre seba vyhradila lov a boj - farmárčenie a varenie sa začalo "považovať" za podradné. Bojovníci kmeňa dobýjali iné kmene, pričom podriadeným ľuďom neskôr pripadli úlohy a práce náročnejšie, alebo monotónnejšie - a sami si ponechali násilné povolania. To, že bežná práca naozaj udržiavala komunitu pri živote - a boj s inými kmeňmi bol zbytočný a neužitočný - nezavážilo. Farmárčenie je spoľahlivejšie, výnosnejšie, ale aj náročnejšie - než pohodlný lov, z ktorého je prínos pre kmeň pomerne malý. Vyššia vrstva sa priživovala na nižšej, ktorú ovládala svojimi zbraňami a bojovým umením - vznikla tak záhaľčivá trieda. Nižším vrstvám nedovoľovala vlastniť zbrane a učiť sa bojovať.

Kým neoklasická ekonomika chápe človeka ako racionálnu utilitariánsku bytosť hľadajúcu maximálny pôžitok a úžitok - Veblen ho videl ako iracionálneho tvora, ktorý sa naháňa za sociálnym postavením bez ohľadu na vlastné šťastie. Kým Marx uznával, že kapitalizmus bol prinajmenšom lepší ako jeho predchodcovia (napr. feudalizmus), pretože dokázal stvoriť veľa nových vecí - Veblen to poprel - kapitalizmus je preň primitívne barbarstvo, jeho produkty považuje za bezcenné. Stopy tejto primitívnosti sú v kapitalizme dodnes - napríklad vo vulgárnej podobe sociálneho darwinizmu a v oslavovaní zákonov džungle. Spotreba podľa Veblena je len okázalosťou, ako zapôsobiť na ostatných, vyvolať v nich závisť, zlosť, povýšiť sa.

Inštitúcie, ktoré majú potenciál rozvíjať človeka slúžia prostému "spotrebnému" účelu kapitalizmu. Médiá a "umenie" sú určené prevažne dospelému človeku, v rannom období vývoja je to rodina a škola. Rodina často nie je prítomná (rodičia zarábajú), alebo sa sústreďuje na spotrebu (jedla, zariadenia, dovoleniek, televíznych programov). Škola v prvom pláne učí mladého človeka z nižších vrstiev k úcte a oddanosti režimu, z potomkov bohatých vychováva "kultivovaných" vládcov zvyšku populácie. Dôraz na vedecko-technické predmety pripravuje človeka pre priemysel. V človeku sa buduje nadšenie pre hodnoty kapitalizmu - uctievanie bohatstva, mena, titulu a hodnosti, túžba po úspechu, sláve a takisto po pohodlí.

Z priemerných ľudí sa stávajú autority, ktoré na nás hľadia z plagátov, obrazov a z médií. Ich múdrosť je stvorená mediálnou povesťou, ich vážnosť je vyjadrená prísnou dikciou reči. Chabý záber, úbohý rozhľad, nedostatočné hľadanie pravdy (ktorá je viacmenej instantnou poučkou, citovanou od inej autority) - maskuje krik, zlosť, besné odsudzovanie, zosmiešňovanie alebo vyobcovanie iného, vydávanie svojho priemerného vzdelania za všeobecné. Pseudointelektuál číta tak, aby našiel citácie potvrdzujúce jeho pravdu, poprípade vymení starý názor za nový - nové ho neobohacuje, nerozširuje jeho obzor, nepomáha tvoriť jeho stred. Verí len v rôzne hotové pravdy, ktoré sa medzi sebou striedajú a za ne sa agresívne bije. Je to znova machizmus najhrubšieho zrna - je jedno v čo verím, hlavne to treba čo najhlasnejšie kričať a prípadne sa za to pobiť.

Stredná trieda pripomína kobylky - množiť sa a zožrať - kopulácia a populácia. Kapitalizmus ich v tomto správaní podporuje - právo na neobmedzenú spotrebu vydáva za ľudské právo. Činnosti ako separácia a recyklácia, ekologické cítenie - sú väčšine bežných ľudí cudzie - a neexistuje nič, čo by ich k takémuto správaniu viedlo. Neviditeľná ruka trhu to určite nebude.

3. Podpora kapitalizmu, voľného trhu, súťaže a súkromného vlastníctva

V tomto zozname používam obyčajný štandardný text pre výroky a úvahy, ktoré súhlasia s podtitulom a hovoria na jeho podporu, kurzívou označujem pasáže, ktoré predstavujú protipohľad a kritiku.

4. Čo môže človek nemať rád na súčasnom systéme?

Globálny trh:

Lokálny trh:

Firma:

Človek:

5. Doladenie kapitalizmu?

Otázka na záver znie. Pri vedomí tohto všetkého - je možné ešte súčasný systém poopraviť? Teoretici tvrdia, že ak trh nie je dokonalý a absolútne slobodný - a takisto, ak socializmus nie je svetovým systémom - ani jedno nebude fungovať. Zmiešaný systém kombinuje nielen výhody, ale skôr nevýhody oboch. A vo všetkých prípadoch je príčinou človek - ktorý nevie byť taký, "aký by mal byť". Racionálny, dokonale sebecký, zpodpovedný, alebo spoločenský, altruistický a ľudský.

Je iné rozumieť ekonomike a niečo iné myslieť ekonomicky. V druhom prípade je človek síce expertom na konkrétne ekonomické nástroje, rozumie tomu-ktorému konkrétnemu ukazovateľu, dokáže v danom prostredí prežiť a uspieť - no nezaujíma ho, aké sú širšie vzťahy v ňom, ako toto ekonomické prostredie (a požiadavky ktoré kladie) formuje človeka - ani či konanie ktoré z toho vyplýva je podľa nejakého hodnotového systému správne. Ľudské. Myslieť ekonomicky znamená vedieť sa pohybovať ako pyraňa v rieke, nespája sa však so schopnosťou vidieť svoje konanie a ekonomické javy v širšom kontexte. Vnímať sústavu medziprepojení, vzťahov - aj hodnotenie ich spravodlivosti a zmyslupnosti.

Predpokladom riešenia je porozumenie druhej strane. Vhľad do jej minulosti, pochopenie argumentácie, uvedomenie si svojských potrieb, odlišnosti, práva na svoj názor. Prečo sa človek vôbec stáva obhájcom kapitalizmu? Prečo volí pravicové strany? Pre niekoho to je zlá skúsenosť so systémom, ktorý sa nazýval socialistický, komunistický, alebo iným ktorý vyznával nejakú nekapitalistickú ideológiu. Osobné pocítenie straty znárodnením, prenasledovanie tajnou políciou, krivda. Hayek, Friedman a významní liberálni ekonómovia úprimne verili v nebezpečenstvo kolektivizácie. V to, že centrálne plánovaný socializmus sa vždy zvrhne na totalitu. Takisto chápali majetkové práva ako podmnožinu ľudských práv. Ekonomická sloboda, sloboda trhu a podnikania je len jedna z tvárí stavu, ktorý možno nazvať Slobodou. V teórii ideálneho kapitalizmu sa nájdu cesty, ktoré pôsobia zvodne pre anarchistov, filozofických liberálov, aj tých, ktorí si ctia práva jednotlivca. Spoločenské dobro je naozaj sporným pomenovaním, ťažko ho definovať a ešte ťažšie uskutočniť - bez toho, aby sa siahlo na individuálne práva.

Podobne sa správajú aj príslušníci (sexuálnych) menšín vo vyspelejšíchch spoločnostiach, kde (najmä vďaka aktivite ľavicových hnutí) dosiahli istú úroveň priznania svojich práv. Sme predsa nadanejší, tvorivejší, vidíme svet inak - než bežný heterosexuálny muž, alebo heterosexuálna žena - máme schopnosť spojiť tieto dva svety, máme za sebou náročnejšiu cestu sebaprijatia, nekonformnosti, boja za prijatie - čo je všetko devíza v kapitalizme speňažiteľná. Teplí bez rodín ušetria podstatne viac peňazí, a tak rýchlo bohatnú - majú väčšie možnosti míňať a stávajú sa silnými spotrebiteľmi (aj) luxusných tovarov. Prirodzene teda tiahnú k pravici, ktorá tradične ochraňuje súkromný majetok (akokoľve získaný a veľký) jednotlivcov. A takisto je tu cítiť pachuť vzbury - ak je väčšina stále čiastočne netolerantná - čo má človeka motivovať k spoločenskému mysleniu, altruizmu, deleniu sa o "svoje" bohatstvo s druhými, ktorí jedným dychom popierajú naše práva?

Nedeje sa to však len teplým. Hocktorému človeku niekto v živote ublíži a stáva sa, že následne "zanevrie na ľudstvo". "Ľudia sú zlí, budem aj ja!" "Život je boj." "Kto nekradne, okráda rodinu." "Keď to neuchmatneš ty, uchmatne to niekto iný." "Ľudia sú netolerantní, zákerní, arogantní - prečo by som sa s nimi o niečo delil?"

A je tu aj skupina pseudointelektuálov - priemerne vzdelaných, ale o to ukričanejších - ktorí sú nadaní najmä v schopnosti nájsť si nejakú stručnú poučku, recept na život a na všetko - a tú neúnavne hlásajú do sveta. Bez širšieho kontextu, schopnosti vhľadu do protirečení, bez citu pre rovnováhu - stačí že nejaký renomovaný autor niečo niekde niekedy napísal. Kariéra sa dá postaviť aj na jednej spásu-prinášajúcej knihe.

Kapitalizmus pôsobí príťažlivo, najmä ak hrá na prvoplánovú racionalitu. Ilúzia triezvosti a praktickosti - okaté priznanie "nedokonalosti ľudskej povahy", s ktorou kapitalizmus pracuje - mu odovzdáva auru "reálnosti".

Poslednou skupinou zostáva "zvyšok obyvateľstva". Prax dokazuje, že aj ten možno vychovať. Stačí "sľub nesľubovania", pohrozenie "doteraz ste si užívali a plytvali, prišiel čas na reálnu ekonomiku", alebo zdanlivo férové priznanie "bude nám chvíľu ťažšie, ale je to nutné pre ozdravenie hospodárstva" ... a nejeden človek s averziou na reklamu, politiku a marketing sa chytí. Podnikatelia, ale aj pospolitý ľud ohúrený životom smotánky a ilúziou luxusu na dosah ruky - všetci si opakujú mantru "musíme si škrtiť opasky". A škrtia si ich dovtedy, kým (politicky) nezmodrajú.

Odpor ku každodennej šedi reálnej ekonomiky, ktorú ešte stále nazývame kapitalizmom, vyvoláva v mnohých náklonnosť k alternatívam. Socializmus je tradičným dvojčaťom, tieňom kapitalizmu - ideálom všetkého, čo v kapitalizme nie je možné. Mnohí sa vracajú k bezpečnej a pohodlnej všednosti tzv. socialistickej minulosti, ktorej boli mnohé absurdity dneška cudzie. Zamýšľame sa, aké by to bolo, keby sme v 1968, alebo v 1989 dosiahli socializmus s ľudskou tvárou. Ale rovnako dobre sa možno zamýšľať aj nad kapitalizmom s ľudskou tvárou. Trhovú ekonomiku so silnými sociálnymi prvkami. Otázka je, či tomu nebránia premisy systému.

Nakoniec, dejiny možno ukážu, že spor medzi kapitalizmom a socializmom (alebo egoizmom a altruizmom vo filozofickej rovine) nie je konečným problémom, ktorým sa ľudia budú zaoberať. Možno časom, keď nájdu prakticky žiteľný stred - pochopia čo je individuálne (do čoho nemá nik právo zasahovať) a čo spoločné (čoho následky nesie širšia komunita) - a pozornosť sa presunie inam. Iný zápas sa odohráva na ihrisku medzi machizmom a prirodzenosťou, ľudskosťou a technokraciou. Kapitalizmus a demokracia sa možno stanú len prechodnou cestou, ktorá nám umožnila zažiť novú skúsenosť, posunúť sa z obdobia tmárstva a feudalizmu ďalej.

Na záver jeden trpký, ale možno liečivý poznatok z dejín. Ktosi vymyslel skvelú výrobu nástrojov, špecializáciu a obchod. A vzápätí sa objavili alfa-samci, ktorí sústredili nástroje a začali nimi ohrozovať, vydierať, alebo sa pomocou nich priživovať na ostatných. Vzniklo otroctvo a poddanstvo - páni, šľachta a králi. Ktosi o čosi neskôr prišiel s krásnou víziou náboženstva - a bratskej spoločnosti - nepodliehajúcej svetskej moci. Vzápätí sa objavili zasa starí známi alfa-samci (machisti) a uchmatli si (pretože sú prirodzené bojovní a nemajú také zábrany, ako ich "súperi") vedúce pozície v cirkvi. Je to ich "prirodzenosť" šplhať sa v nejakej hierarchii, zápasiť o nejaké pozície. Tak vniesli do náboženstva typicky mužsky-ješitnú neomylnosť a možnosť sa s niekym (iného názoru) krásne pobiť. Znova len príslušnosť k svorke: "Si s nami, alebo proti nám?!" Štruktúry náboženstva narušila až materiálna pracovitosť - vynaliezavosť - ktorá exponenciálne vyrástla do kapitalizmu. Ľudia tvoriví si dokázali vytvoriť lepší životný štandard, udivujúce diela techniky aj umenia. Vzápätí znova dokvitli nespokojní samci - ktorí síce nemajú žiaden talent a tvorivosť - ale majú svaly. Vedia si diela uchmatnúť (ako mafia), prisvojiť (výhru v športovom zápase, aj národného umelca - v rámci "vlastenectva"), alebo jednoducho sa svojou dravosťou vyšplhať na vedúce pozície firiem. Tie už nevlastnia len pre radosť z práce a vytvárania - ale pre pýchu a obdiv k svojmu vlastníctvu - a kvôli možnostiam luxusnej spotreby. Mať čo najviac, mať viac než druhí, mať všetko pre seba. Napokon ktosi prišiel s myšlienkou socializmu, vlastnenia podnikov zamestnancami, demokracie sovietov. Netrvalo viac než niekoľko rokov - a tajné služby nového systému, tiež silové zložky a nakoniec aj nomenklatúru naplnili znova súťaživí, sebaistí, pyšní samci, vlčia svorka, na čele so Stalinom, Brežnevom, Maom, Kim Ir Senom, Ceaucesom, Gottwaldom, Hoxhom, ... Mala svoju armádu - ktorá udržovala ľud v svornej práci - pre blaho tých hore. Ľudia ako Hayek mali z centralistickej totality hrôzu - asi preto podporovali ľudí ako Pinochet. Generál som svojou juntou bojovníkov, chlapov ktorí mučili a popravovali pre svoju svorku v sexi uniformách. My sme tí silnejší. A je to super pocit patriť k tým mocným, k víťazom, byť prvý.

Človek sa už bojí vymyslieť nové náboženstvo, alebo filozofiu, či izmus - aj tak sa napokon zvrhne na machizmus. V dobrom úmysle polepšiť sebe, alebo "všetkým ľuďom dobrej vôle" tak nakoniec pomôže len ďalšej generácii bezcharakterných nevychovaných alebo seba-vychovaných mentálne nedospelých mužov. Človeku bez ambícii moci a priživovania sa na druhých zostáva len jedno - možno rozpoznať - kedy sa citujú (prekrúcajú a zneužívajú) prázdne frázy a kedy sa žije obsah za krásnymi teóriami. Nech ich vymyslel Kristus, Smith, Marx, Hayek, alebo hociktorý obyčajný mysliaci človek.

*

Pojednanie o ekonomike a ekonómii pokračuje v nasledujúcom článku o východiskách zo súčasnej situácie a hľadaní novej ekonomiky.