Ekonomika

2.0.14

Výroba, výmena tovarov, definícia hodnôt, prístupy k (ne)riadeniu

"Nechajme to radšej na ponuku a dopyt."

Autor tohto článku sa nepovažuje ani za ľavičiara, ani za pravičiara - tento rozpor 20. storočia považujem za nezmyselný v kontexte rovnováhy (polarity, tao) - napriek tomu, niektoré pasáže nasledujúcich úvah môžu byť kritickejšie voči pravicovým dogmám, než tým z opačnej strany barikád. Tento posun je len zrkadlom nevyváženia, ktoré panuje vo svete po revolúcich začiatkom 90. rokoch, kde až na výnimky prevládla výlučne ekonomika voľného trhu, so svojimi hodnotami a poučkami. Táto a ďalšie ekonomické state majú byť pokusom o protiváhu voči prevládajúcej jedinej pravde, o ktorej sa málo pochybuje.

I. Prirodzené ekonomiky

Jedinečná schopnosť abstraktného myslenia u človeka dala popud tvorivým silám. Kým ostatné živočíšne druhy sa vyznačujú jedným zaužívaným spôsobom výchovy, zháňania obživy, dvorenia sa partnerovi, stavania jednoduchého obydlia, vyznačovania teritória - človek špekuluje, vymýšľa a zdokonaľuje - všetko zmienené v stovkách variácií - vyrába si nástroje, stavia mestá, zdomácňuje zvieratá. Život v spoločenstve väčšom než svorka alebo stádo mu umožnil vytvoriť monumentálne diela. Jednou zo špecifických čŕt tohto života je špecializácia - poznanie a sústredenie sa na vlastné lepšie rozvinuté schopnosti. Zaoberanie sa jednou činnosťou, v ktorej človek vyniká, je podmienené fungujúcou výmenou produktov v rámci spoločenstva. Kováč vymieňa s farmárom, s obuvníkom, krajčírom, mlynárom a podobne. Výmena tovaru, obchod, súhrnne ekonomika.

Spôsob uskutočnenia tejto výmeny prešiel takisto vývojom. V starších a značne jednoduchších spoločnostiach ešte nejestvovali peniaze. Tovar sa vymieňal za tovar, alebo sa nevymieňal vôbec, podarúval sa - tieto ekonomiky boli súhrnne nazvané prírodné, alebo prirodzené.

Barter

Toto cudzie slovo opisuje jednu z najstarších foriem výmeny výrobkov - tovar priamo za tovar, alebo službu. Vrece pšenice za štyry nové podkovy pre koňa. Nové okno za ostrihanie celej rodiny. Môže byť samozrejme dvojstranný, alebo mnostranný. Žiadne spoločenstvo však nefungovalo iba na princípe bartrovej výmeny, táto väčšinou dopĺňala darčekovú ekonomiku. Kým tá sa uskutočňovala v blízkych vzťahoch, bartner sa uplatnil najmä vo výmene medzi cudzincami a nepriateľmi.

Komunity sa k nemu vracajú i včase znehodnotenia a nestability zaužívanej peňažnej meny. No i vo vnútri "fungujúcich ekonomík" zažívame jeho renesanciu, najmä v rámci alternatívnych prúdov. Má tiež svoj ekologický punc, nakoľko predstavuje akúsi protiváhu dominantnej ekonomike, ktorá ešte stále nevie prísť na meno racyklácii a produkuje stále viac a viac odpadu, ktorý je zahrabávaný pod zem. V rámci barteru sa nielen zbavíme nepotrebných vecí, ale ich zároveň vymeníme za veci, ktoré momentálne potrebujeme. Predávame to, čo je pre nás "odpadom" za užitočné veci, ktoré sú "odpadom" pre druhého. V tomto zmysle barter nachádza uplatnenie na chvoste súčasnej ekonomiky, ako vklinený stupeň medzi jednorázovou spotrebou a odpadkovým košom.

Problémy bartrového obchodu sú veľmi zjavné. Musí jestvovať "obojstranná zhoda zámeru" v rámci výmeny. Musia sa nájsť dve strany, ktoré chcú presne to, čo má tá druhá, musia to chcieť vymeniť a vymeniť jedno za ruhé. Niekedy to jednoducho nejde - vymeniť jarné jahody za jesenné jablká jednoducho nemožno. Stanovenie pomeru výmeny medzi dovma tovarmi a jeho dodržanie v iných výmenách (aby nedošlo k sporom typu "ale s ním si to vymenil za ...") je sotva uskutočniteľné. Niektoré tovary sa nedajú rozdeliť (televízor) a iné sa zasa pre osobnú spotrebu nenakupujú v takej kvantite (soľ), aby sa za ne mohli kúpiť drahé nedeliteľné veci. Takisto čas spôsobuje problém uskladniť hodnoty (napríklad ovocie) dlhodobo, prípadne ich reklamovať a vrátiť. Hoci v tomto poslednom bode je nutné dodať, že na druhej strane sa dnes kazia, vďaka inflácii, aj peniaze, kolísajú aj ceny nehnuteľností, drahých kovov - takže uskladniť hodnotu do budúcna prakticky nie je možné.


Bartrová výmena predstavuje veľký problém:
Ako vzájomne porovnať kvalitu a kvantitu
neporovnateľných tovarov a služieb?

Darčeková ekonómia

Najstaršia forma výmeny tovarov vlastne nie je výmenou. Napriek tomu, že dnes už máme sofistikované peňažné výmeny, ešte stále paralelene koexistuje vo väčšine spoločenstiev - na úrovni rodinných, susedských, alebo kmeňových vzťahov. Vo svojej čistej forme - podarúvame darček bez toho, aby sme zaň chceli protihodnotu. Samozrejme, v historickej i súčasnej každodennej praxi ľudstva - dávame dary priateľom, aby sme utužili priateľstvo (ktoré je taktiež istou protihodnotou) a veľká časť ľudí sa popri tom zamýšľa, ak nám priateľ, ktorý na to má, nikdy nič nepodaruje (hoci to nenazývame "na oplátku"). V ktorej rodine nájdeme člena, ktorý síce vianočné darčeky od druhých dostane, ale nikomu nič nedá? I králi dávali tak panstvu, ako aj poddaným štedré dary - ale očakávali za ne loajalitu, oddanosť a lásku. Bez nich našla štedrosť veľmi rýchlo svoje dno.

Len málo nás dáva bez toho, aby sme čakali čokoľvek obratom, len pre radosť z dávania. Aj keď práve toto by bol skutočný dar. Tento drobný rozdiel v postoji predstavuje priepasť medzi "ekonomickým" myslením a všetkými ostatnými, ktoré pomenúvame rôznymi peknými a vznešenými slovami, no v dnešnom svete je ich výskyt viacmenej kuriozitou. Tento rozpor medzi ekonomickým a ... je koreňom mnohých nielen ekonomických, politických a osobných konfliktov v ľudskom spoločenstve.

Naproti ideálu sa môže ekonomická prax (niečo za niečo) javiť v istých situáciách žiaduca. Voľne intrepretujúc sociológa Maussa, dary človeka zaväzujú. Dar sa uskutočňuje v rámci vzťahu - priateľského, rodinného, poddanského, loajálneho a podobne. Ale nie vždy sa chcú ľudia zaväzovať. Chcú si kúpiť chlieb, noviny, auto - bez toho, aby museli poznať predavača, alebo výrobcu, jeho život, problémy, nedajbože sa s ním priateliť. Chcú si jednoducho kúpiť noviny. Chcú?

Narazili sme na ďalší rozpor civilizácie - naozaj nás nezaujíma odkiaľ k nám prichádzajú výrobky? Tovar dnes vymieňame za peniaze a peniaze zasa za tovar, prostredník nás zbavil nutnosti starať sa o pôvod produktov. Kým darčeková výmena viaže človeka do v rôznej miere osobných vzťahov k darcovi, peňažná výmena nás uväzňuje do anonymity. Tento spor je takmer archetypálny a dá sa prirovnať k rozdielu medzi absolútnym socializmom (kde sa stráca poňatie o ja) a absolútnym individualizom (kde sa stráca poňatie o my). Akiste, žiaden extrém nie je dobrý. Udržiavať spleť vzťahov pri každej potrebnej a žiaducej výmene by bolo nevydržateľné, no absolútny nezáujem o pôvod výrobku je rovnako chorobný. Vyrobil ho človek dobrovoľne? Vyrobil ho v krajine s vládou zákona? Vyrobil ho za primeranú odmenu? Nezištný záujem o druhého človeka, starosť, súcit - sú odveké definície ľudskosti. Bez nich (vo vízii absolutne anonymnej, peňažnej výmeny bez záujmu o pôvod čohokoľvek - či to vyrábajú usmievavé deti, alebo otroci v pivniciach) sa rozprávame o inom živočíšnom druhu. Tento článok je ale venovaný ľuďom.

Podobne výrazným prvkom západného typu spoločnosti je zakladanie si na nezávislosti. Je to len jedna z radu umelých hodnôt, no pre túto debatu výstižná. Mladý muž v istom období s hrdosťou odmieta peniaze rodičov a stáva sa samostatným. Na tom nie je nič zlé, je to prirodzený jav - no chorobný je spôsob, akým túto udalosť západná kultúra fetišizuje: "Prijímanie daru človeka ponižuje, znevažuje, pokrivuje." Odporúčanie ako naložiť s touto vetou je jednoduché - rozdeliť ju na dve časti a nechať ich tak. Uvedomiť si, že "prijatie daru" a "zneváženie" sa ocitli v spojení z púhej svojvôle. Že ich súvislosť je absolútne vymyslená. Naopak, neschopnosť prijať dar je chorobou, ktorá by mala človeka vyzvať na sebazamyslenie. "Vedieť prijať dar" je to, na čom priateľské, ale aj ekonomické darovanie stojí.

Mnohí zástancovia anarchistických spoločností a ekonomík vidia jednu z ciest pre ľudstvo v zavedení darčekovej ekonomiky, ktorá by nahradila peňažnú. Tvrdia, že táto zmena by mohla vyriešiť bludný kruh chudoby. Peter Kropotkin pozoroval takéto ekonomické usporiadania v kmeňových spoločenstvách, v ktorých jednotlivci nestáli vo vzťahu konkurencie, ale fungovala medzi nimi vzájomna pomoc. Môžeme ju chápať ako pomoc za pomoc - ja závisím na tebe a ty na mne - ale aj ako vec výchovy, postoja, človečenstva - pomáham, lebo to tak má byť, lebo to tak je, lebo toto definujem ako dobro, ako zmysel bytia, toto mi prináša uspokojenie. Na just všetkým postomoderným filozofom a neoliberálnym ekonómom.

Na kmeňovej úrovni darčeková ekonomika fungovala a stále funguje. Otázkou je, či by bolo možné zaviesť darčekovú ekonomiku vo veľkých spoločenstvách. Jedným z podstatných problémov je "problém čiernych pasažierov", tých, ktorí by požívali produkty a výhody života pospolu, ale nijako by neprispievali. Rovnako, v rámci kritiky nemožno vynechať to, čo ekonómovia voľného trhu (napr. neoklasický ekonóm Milton Friedman) nazývajú "nedostatok motivácie pracovať". V tomto ponímaní sa ťažko predstavuje fungovanie súčasnej technologickej mašinérie, na ktorej sme začali byť pomerne závislí. Až do príchodu najbližšej kataklyzmickej udalosti...

V ďalších článkoch používam obyčajný štandardný text pre výroky a úvahy, ktoré súhlasia s podtitulom state ("na podporu teórie" alebo "ako kritiku teórie"), kurzívou označujem pasáže, ktoré predstavujú protipohľad či kritiku - oproti názoru v podtitule.

II. Peňažné a kreditné ekonomiky

Peňažná výmena umožnila vymieňať rôznorodé druhy tovarov a služieb ako aj uskladňovať hodnotu (prinajmenšom v časoch do zrušenia zlatého štandardu). Uľahčenie rôznorodej výmeny predstavuje zelenú pre ekonomiku obrích rozmerov, nielen na úrovni kmeňa, dediny, hradu a priľahlých obcí - ale v rámci rozsiahlých území celých krajín a kontinentov. V tomto kolose akosi paralelne fungujú veľké obchodné transakcie a operácie s dosahom na celé regióny - makroekonomika - ako aj malé každodenné starosti a obchodíky na úrovni jednotlivcov, domácností, firiem a obcí - mikroekonomika. Spôsob ich organizácie dal vzniknúť dvom základným prístupom:

Trhová ekonomika

Trhový systém stojí na takej deľbe práce, kde ceny za tovary a služby sa tvoria voľne na základe vyvažovania sa ponuky a dopytu. Kto je čo za koľko ochotný predať a kto je čo za koľko ochotný kúpiť. Výsledná cena by mala predsatvovať rovnováhu, dohovor medzi oboma stranami. Obchod sa uskutoční v prípade zhody medzi ponukou a dopytom, kupujúcim a predávajúcim. Prakticky je to predstaviteľné vo forme trhoviska, kde veľa predajcov ponúka rôzne výrobky a pokúša sa zaujať peňaženku kupujúceho tým, že ten jeho výrobok je práve potrebný a uspokojí jeho (nie veľmi jasné) potreby - a zároveň veľa predajcov ponúka rovnaké výrobky, ale konkurujú si kvalitou (výrobku samého i jeho prezentácie) aj cenou.

Na podporu T.E. hovorí:

Obľúbeným meradlom trhu, ktoré zaručene ukazuje priaznivé hodnoty, je efektivita. Schopnosť rozumne využívať zdroje, neplytvať. Trh (v bájnom metaforickom podaní "neviditeľnej ruky") najlepšie určí cenu tovaru a zároveň najlepšie uspokojí potreby konzumentov ako aj predajcov. V rámci svojej jednoduchej logiky (s trochou irónie) - zabráni nadbytku tovaru tým, že klesne cena toho, čoho je veľa - neoplatí sa to vyrábať - a predíde nedostatku tým, že cena toho, čoho je málo, stúpne, čím sa to stane príťažlivým pre výrobcov a začnu to s chuťou húfne vyrábať (a vďaka tejto hromadnosti znova cena poklesne na svoju prirodzenú úroveň).

Ak je tovar potrebný, jeho cena je vysoká, čo by bolo príťažlivé pre podnikateľa-výrobcu, lenže kúpiť si ho za tú cenu môže len veľmi málo ľudí. Naozaj bude niekto motivovaný začať ho vyrábať? A začne sa tento menšinový tovar vyrábať hromadne?
Čo s menšinovým tovarom, ktorý je potrebný, ale v rámci reklamných kampaní je prehlušený ponukou rôznych zástupnych, menej kvalitných, alebo nezdravých produktov?
Čo s plytvaním, ktoré je v rámci trhového mechanizmu ekonomické? (Obaly, znečistenie vzduchu, priemyselná nadspotreba vody, ...)
Ceny za nevyhnutne potrebné výrobky neurčuje trh, ale výrobca, ktorý cenu jednoducho stanoví svojvoľne a kupujúci si ju nemôže dovoliť neprijať ani vyjednávať.
V rámci svojho ekonomického zámeru môže predávajúci stanoviť cenu, získať isté množstvo zákazníkov ktoré naplní jeho zámer - a tí ktorí nemôžu jeho cenu prijať ho nemusia zaujímať. Čo v prípade, ak v súkromnom sektore nie je nikto s finaciami, schopnosťami a ochotou vyhovieť potrebe týchto "nepotrebných zákazníkov"? Čo ak je zmieneným tovarom či službou čosi životne dôležité - potrava, zdravie, bezpečnosť?

Či neoklasický ekonóm Milton Friedman, alebo liberálny Friedriech von Hayek - zástancovia voľného trhu sa zhodujú, že ekonomická sloboda je nutnosťou pre dosiahnutie občianských práv a slobôd. Jendoducho, bez kapitalizmu nie je demokracie. Nielen zárukou, ale aj neodmysliteľnou črtou slobody je slobodný trh, nediktovaná tvorba cien, voľný obchod, zaručenie súkromného vlastníctva. Umožniť ľuďom obchodovať voľne, bez donútenia a regulácie, je prejavom a zároveň zárokou tej istej slobody. Naopak, zásahy do ekonomiky zvonku (od štátu a regulátorov) predstavujú istú formu donucovania a teda odporujú duchu slobodnej spoločnosti.

A čo ak veľmi viditeľná ruka štátu dá "po paprči" neviditeľnej ruke trhu, ktorá same chce použiť násilie? V prípade nevyhnutných výrobkov a služieb, bez ktorých zákazník nemôže byť (voda, elektrina, plyn, zdravotníctvo, polícia, ...) a nemôže povedať nie, sa aj na voľnom trhu ľahko udeje donútenie.

Áno, moc korumpuje a umožňuje používať násilie voči človeku. Úplne všeobecne. Zástancovia voľného trhu majú pravdu v tom, že ak dáme priveľkú moc štátu, môže byť ľahko zneužitá. No neuvedomujú si, že v trhovom mechanizme predstavujú aj peniaze moc, ktorá keď sa nakopí, umožňuje rovnaké zneužitie. Nie je to už štát, ale súkromná osoba, alebo firma - v ktorej rukách sa moc sústredí a zneužiteľnosť prejaví. Kvalita násilia, donútenia, zneužitia - je v oboch prípadoch rovnaká.

A takisto je tu teória Trotskyistov. Hoci označenie znie strašidelne, možno ju nazvať "iným pohľadom na vec" - a ten je nutné prinajmenšom vysloviť a vziať do úvahy ako jednu z možností. Väčšina historicky známych trhových ekonomík sa opierala a opiera o vojnovú mašinériu. Dôvodom je fakt, že napriek krásnym teóriam o rovnováhe ponuky a dopytu, tvorbe peňazí z ničoho, či presadzovaní sa úspešnejších - trhová ekonomika je možno výkonný a efektívny motor, no má svoj prívod paliva a takisto výfuk. Nefunguje vo vzduchoprázdne, potrebuje odčerpávať zdroje, priživovať sa a fungovať na úkor. V rámci krajín Západu sa môže javiť ako perpeetum mobile, no funguje na infúzii z tretieho sveta, kde sa veci vyrábajú lacno a za podhodnotené mzdy, aby sa na opačnej strane sveta mohli predávať draho s prešvihnutými maržami a so všetkým parazitným kolosom zbytočných služieb. Na to potrebujú neustálu vojenskú prítomnosť v treťom svete, politický a ekonomický chaos v surovinových krajinách. A samozrejme, s vojenskom mašinériou je tak či tak neodmysliteľne spojené centrálne plánovanie a velenie - ktorému sa tak trh "visiaci vo vzduchoprázdne" nevyhne - slovom hlbinnej psychológie: "neutečieš svojmu tieňu, svojmu protikladu - ak ho vyhodíš dverami, vojde oknom".

Dravé trhové prostredie a boj o prežitie zaručujú motiváciu pracovať, nedovoľujú priživovať sa na systéme rôznym parazitom a lenivcom.

Akiste, motivácia je dobrá vec, no môže sa zvrhnúť na donucovavací prostriedok - nie je to už centrálny plánovač, nie je to štát, nedá sa naň ukázať prstom - je to abstraktný trh, dobové pomery, "tak to chodí" - čím sa popiera tvrdenie, že trh zaručuje slobodu.
Slovo motivácia je len jeden zo spôsobov ako opísať istý jav - v tomto prípade pozitívne. Ten istý jav možno popísať ako "stresovať človeka k drine" - pričom v rámci nej nedokáže rozlíšiť, či koná nevyhnutnú prácu k prežitiu (ekvivalent toho, keby žil sám, mimo veľkej spoločnosti), alebo nadbytočnú prácu.

Investori môžu vyžmýkať zisk patentovaním nových technológií - čo motivuje inovovať, prinášať nové výrobky a technológie, zabezpečuje to pokrok.

Zpeňaženie patentov a ich používania (len za poplatok vlastníkovi patentu) obmedzuje ich využívanie len na veľké korporácie. Tým sa zahadzuje tvorivý potenciál malých firiem a súkromných osôb - ktorí by voľne dostupný vynález mohli rôznorodo realizovať a zlepšovať.
Na dôvažok - je pokrok hodnota? Je (technologický) pokrok vždy prínosom, za každú cenu? Pri meraní pokroku sa často zabúda spočítať, čo všetko bolo zničené, stratené, spotrebované a nevyplatené pri jeho dosiahnutí. Takzvané externality sa vždy zvažujú len okrajovo.

Konkurencia v trhovom prostredí motivuje výrobcov zlepšovať svoje výrobky kvalitatívne, prinášať nové funkcie.

Pokrok a inovácie len z iného pohľadu. Prax a realita však zjavujú iný efekt hospodárskej súťaže. Snaha dosiahnúť zisk netlačí podnikateľov k vyššej kvalite, ale k nižším mzdám pre zamestnancov (za väčší objem práce), zvodnejšiemu a zavádzajúcejšiemu marketingu, či k technologicky slabším produktom. V rámci motivácie ziskom si podnikatelia aj firmy konkurujú nízkou cenou - za nízko kvalitné a málo trvácne výrobky. Túto kazovosť a kazivosť odôvodňujú rýchlym morálnym zastarávaním a inováciou - k prijatiu ktorej zákazníka jednoducho nútia. Vynucujú si tiež nákup "v balíkoch", vo veľkých množstvách (odpad bude strata zákazníka). I "drahšie a kvalitnejšie" luxusné výrobky pre bohatších zákazníkov sú neraz tie isté nekvalitné produkty, len predávané pod značkou, ktorá je tak fiktívna, ako ich vysoká cena.

Ako kritiku T.E. hovorí:

Už od Marxa existuje pojem triedneho rozdelenia - a eventuálne boja. Len nákres tried sa neustále mení. Keďže je "triedny boj" v dnešnej strednej Európe nie veľmi obľúbeným spojením, popíšem ho inak. Vznikli skupiny, vrstvy extrémne bohatých, extrémne chudobných, a stredná vrstva medzi nimi. Nemusia nevyhnutne korešpondovať s usilovnosťou a schopnosťami. Moderné triedenie rozlišuje medzi manuálnymi robotníkmi a tými, ktorí vykonávajú tvorivé, konceptuálne práce - prípadne medzi tými ktorí vykonávajú vedúce, rozhodovacie funkcie a tými kto len plnia zadané úlohy. Tu už vôbec nemožno hovoriť o rozdelení podľa talentu a schopností a pracovitosti. Tvorivých a rozhodovacích povolaní je málo, podstatne menej než ľudí, ktorí by ich mohli robiť. Tí, ktorí ich vykonávajú takisto nie sú vyberaní ako najlepší v rámci nejakého súťažného projektu, ale v sieti známosti a rodinných vzťahov, či dedenia.

Kým rozdelenie na základe príjmu a bohatstva je určujúce vo vzťahu k štartovacím podmienkam mladých ľudí a prístupu k moci, rozdelenie na tvorivé a vykonávacie funkcie v prípade druhej skupiny mentálne degeneruje človeka, tak ako to popísal sám otec trhovej ekonomiky (a "majiteľ neviditeľnej ruky trhu") Adam Smith. To čo človeku chýba v oboch prípadoch popisujeme spojením "vyvážený komplex úloh" - trocha manuálnej a trocha psychickej činnosti, trocha tvorivej a trocha rutinnej práce.

Protiargument je prostý - mimo súčasnej zložitej, pokrokovej technickej spoločnosti by neexistovalo ani to málo tvorivých funkcií, ktoré existuje dnes (a všetci by ich chceli vykonávať). Takisto by nebolo bohatstva, ktoré dnes možno závidieť. Jednoducho, dnes sa má pár ľudí veľmi dobre, omnoho lepšie než zvyšok populácie, ale nikto sa nemá horšie než keby sme túto trhovú technizovanú ekonomiku nemali.

Avšak, má sa pásový robotník v automobilke, ktorý osem hodín denne zavrtáva tú istú skrutku, lepšie než keby mal svoj vlastný dom, farmu a drinu na poli? Materiálne možno áno - žije v meste, môže zájsť do kina, či zašportovať si - ale psychicky, oproti mnohorakým činnostia na farme, z neho jeho monotónna práca spraví raz-dva psychickú trosku, zeleninu, ktorá vo voľnom čase len pasívne prijíma živiny, konzumnú zábavu a instantný relax.

Súťaživé prostredie má jednu veľkú nevýhodu. Súťaž eventuálne niekto vyhrá. Aj keď by sme mali na začiatku veľmi veľa malých firiem, ktoré sa snažia konkurovať si kvalitou a šírkou ponúkaných služieb, nakoniec sa môže stať, že zostane len jeden víťazný monopol, ktorý nepekne nabobtná. A veľké monopoly, korporácie, sú v podstate ako totalitné mikroštáty (moci to "mikro" často prerastie cez hlavu aj skutočnému štátu). Hoci ich zostane nakoniec viac - dva, alebo tri veľké podniky pôsobia v rámci trhu stále ako jeden monopol (stačí malá kartelová dohoda a súťaž naoko o to, kto si uloví viac zákazníkov na melodicky-farebnú reklamnú kampaň) ponúkajúc identické služby.

Kto by ale súťažil, keby sa nedalo vyhrať, že áno? Pre radosť zo súťaže? Tak jednoducho nie sme vychovávaní...
Jestvuje i argument, že monopoly vznikajú nie na zdravom trhu, ale vďaka regulácii a štátnym zásahom.

No ako som popísal vyššie, veľký kolos, monopol, je len prirodzeným vyústením hospodárskej súťaže. A štátny zásah naopak môže byť zameraný na rozbitie priveľkých firiem a monopolov - no vtedy sa obrancovia trhových princípov paradoxne stavajú na obranu monopolu pod značkou nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva. Stále platí, že hoci súťaž motivuje k výkonu, súťaž napokon niekto vyhrá a skončí sa. Obdobie "po" už trhový systém nijako nerieši - a viacmenej tak zanikajú jeho výhody.

Deformácie v rámci trhového prostredia, ktoré vzchádzajú z trhových princípov samotných, popierajú ďalšie trhové princípy. Ekvilibrium ponuky a dopytu nemusí vzniknúť prirodzeným trhovým mechanizmom, ale môže byť vynútené nezamestnanosťou. (Kto nutne potrebuje prácu a peniaze, nevyjednáva o podmienkách a mzde, nekupuje kvalitné produkty, ale lacné, za každú cenu.) Banky stanovujú nízke úroky, aby umelo zvýšili dopyt a v rámci tejto ilúzie si mohli legálne vyberať klientov. Monopoly môžu vytvárať umelý nedostatok a zvyšovať tak ceny.

Plánovaná ekonomika, centrálne plánovaná ekonomika, príkazová a riadená ekonomika

Plánovania sa v tomto systéme ujímajú vládne, alebo zamestnanecké, odborové či robotnícke rady - soviety. Z toho pochádzajú názvy ako "Sovietsky zväz" či "republika rád". Tieto komisie rozhodujú kto koľko akého produktu vyrobí, akej služby poskytne a za akú cenu bude dostupná zákazníkom. Vytvárajú priemyselné odvetvia rovnako ako diktujú spotrebu a spotrebiteľské návyky.

Na podporu P.E. hovorí:

Plánovaná ekonomika je ekonomikou dizajnu. Nespolieha sa na to, že sa veci usporiadajú, vyvážia a optimalizujú samé, ale ekonómovia sa snažia rozpoznať potreby v spoločnosti a naplniť ich. Tam kde trh nie je schopný poskytnúť isté tovary včas a v istom množstve - príkaz môže byť omnoho pohotovejší. Týmto spôsobom je možné korigovať nevhodný typ spotreby (nezdravé, nekvalitné, luxusné produkty) a dotlačiť ho k nákupu vhodnejších tovarov a služieb - tým že iné nebudú dostupné, prípadne diktovaním priaznivej ceny, akú by trh nemohol (nemusel chcieť) ponúknuť.

Oponenti tvrdia, že jedine mechanizmus voľnej tvorby cien vyvažovaním ponuky a dopytu je spoľahlivým komunikačným prostriedkom na informovanie výrobcov čoho je kde koľko potreba. Len tak nevzniknú prebytky a nedostatky.

No to, že plánovanie a štátna regulácia doteraz nie sú pochované znamená, že trh stále vykazuje nedokonalosti - neschopnosť naplniť potreby. Naopak, nedostatok sa umelo vytvára a zneužíva k tvorbe nadhodnotených cien, za účelom zisku sa predávajú nekvalitné výrobky.

Plánovaná ekonomika sa sústredí na kvalitné, dlhodobo trvácne výrobky. Súkromný podnik v trhovom prostredí vyrába rýchlo sa kaziace výrobky - funkčné sotva počas záručnej lehoty - znižuje tak náklady na výrobu a materiály a zároveň zisk tým, že zákazník čoskoro bude musieť kúpiť nový produkt toho istého typu.

Trh chápe výhody a nevýhody naopak. Kvalitné a trvácne výrobky zastarajú morálne, prežijú samé seba, čoskoro budú na trhu nové, modernejšie, s novými funkciami. Je zbytočné aby výrobky vydržali príliš dlho. Krátkodobá životnosť kráča ruku v ruke s rýchlou inováciou.

Ako protiargument možno vyzvať na zamyslenie, či "inovácia" - tak ako ju prejavuje trhové prostredie - je naozajstná, alebo len fiktívna. Telefón je stále telefón, televízor televízor - mnohí ľudia nevyužívajú komplexné funkcie, ktoré ovládanie zbytočne zneprehľadňujú. Software sa zbytočne komplikuje, vynucuje sa tak nákup nového hardware. Pre mnohých je však počítač stále len písací stroj... Takéto zámerné zastarávanie (či morálne, alebo fyzické) si vynucuje neustály nákup nových výrobkov a vyhadzovanie starých - teda produkciu odpadu a nadmerné vyťažovanie zdrojov - oboje sa dnes deje v neúnosnej miere.

V zmysle ekonomického ekvilibria, kým trh dosahuje rôzne lokálne optimá a nie je schopný dosiahnúť globálne optimum, plánovaná ekonomika je schopnejšia v dosiahnutí globálneho maxima efektivity. Plánovaná ekonomika je schopná zaručiť nepretržité plné využívanie zdrojov. V prípade nadspotreby je schopná púhym príkazom zastaviť čerpanie zdroja. Rovnako je teoreticky schopná príkazom limitovať ničenie prostredia.

To čo je globálne prospešné, to čo je spoločenským dobrom - sa ťažko definuje. Dobro väčšiny môže znásilňovať potreby jednotlivcov, neraz dobro v ponímaní malej skupiny môže byť neprijateľné pre väčšinu spoločnosti. Môže sa však stať, že väčšina nevie posúdiť priame a dlhodobé následky, tak ako experti v oblasti, ktorých môže štát poveriť zodpovednosťou. Väčšina si môže slobodne zvoliť neefektívne, krátkodobé, úplne hlúpe, menšinu znásilňujúce, do seba zahľadené postupy. Trh je šikovnejší v rozpoznávaní neefektiity, plytvania, ekologickej katastrofy. V slobodnom prostredí prúdia informácie rýchlejšie.

No súkromné spoločnosti môžu odmietnúť riešiť tieto problémy, zatiaľ čo centrálne riadený štát na ne však dokáže rýchlejšie odpovedať - ak chce.

Plánovaná ekonomika netrpí cyklami hospodárskeho rastu a kríz. Všetky nedokonalosti trhu a hospodárskej súťaže, prehnaná dravosť, arogancia, lacnota, ekonomika značiek - sú jej cudzie. Neexistuje tu motivácia ziskom a z nej vyplývajúca snaha orabovať zákazníkov.

Pre zástancov voľného trhu sú hospodárske krízy maličká daň za blahobyt, ktorý v čase rastu poskytuje. Dokonca sú prospešným očistným procesom, ktorý zbaví hospodárstvo neefektívnych či zastaralých odvetví a firiem.

Bohužiaľ, zástancovia voľného trhu sú zpravidla v bohatších (a nadanejších) vrstvách spoločnosti, kde kríza nespôsobuje stratu životných istôt (stratiť jeden milión z desiatich, prípadne prísť o zmestnanie a byť stále žiadaným expertom) a nedokážu pochopiť a vcítiť sa do situácie chudobných (stratiť tísic z desiatich, prísť o zmestnanie, o byt a neschopnosť rýchlo sa rekvalifikovať, znovu sa zamestnať a živiť rodinu).

Štát môže vyhradiť zdroje, pôdu, pracovnú silu, kapitál na vykonávanie akútne potrebných činností v prospech spoločenstva. Nie sú roztratené v nepotrebných (ale výnosných) odvetviach, nezadržiavajú ich súkromníci pre svoje osobné potreby (alebo na umelé nadhodnocovanie cien) na úkor ostatných.

V logike voľného trhu však štátom zadané úlohy a spôsob ich prevedenia nie sú optimálne. Súkromné záujmy = efektivita. "Spoločenské dobro" je pre ekonomických liberálov fiktívny nezmyselný termín.

Štát dokáže zadaním vytvoriť napríklad ťažký priemysel na zelenej lúke v zaostalej ekonomike - bez mnohoročného vytvárania potrebného kapitálu, prechodu cez ľahký priemysel, bez financovania zvonku, bez zahraničných investorov prichádzajúcich za lacnou pracovnou silou a tiež bez odtoku neskorších ziskov - ktoré takto môže použiť pre nové projekty, alebo zlepšenie sociálnych služieb.

Skokovou zmenou však preskočí potrebný vývoj, vytvorenie infraštruktúry a stabilného prostredia. Umelo vytvorený podnik môže zanechať rovnako obrovskú dieru, ak stratí odbyt. Jeho fungovanie je spravidla neefektívne, pretože tu nepôsobia sily konkurencie, náklady ani ceny nie sú prirodzene trhové. Funkčná a stabilná ekonomika je v ideále trhu spodobnená veľkým množstvom malých podnikov, ktoré si konkurujú a v prípade výpadku jedného sú schopné zastúpiť ho ďalšie. Nie je však nemožné, aby štát zadal vytvorenie niekoľkých "priateľsky súťažiacich podnikov".

Plánovaná ekonomika je určená spoločným potrebám, nie individuálnym - preto centrálny plánovač v mene štátu rozdeľuje odmeny, platy, benefity podľa toho, akú hodnotu pripisuje vykonanej službe. Štátny podnik nemusí zneužívať lacnú pracovnú silu, môže určiť platy tak, aby mali zamestnanci rozumnú ekonomickú silu, možnosť sporiť, oddychovať, nakupovať tovary a služby pre potešenie, dôstojne vychovať potomstvo. Ak zmysel podniku definuje štát a nie zisk, spôsob cenovej a marketingovej politiky ako i kvalita výrobkov môžu byť nastavené v prospech zákazníka a nie podnikateľa.

Cenová a platová politika štátu a štátneho podniku sa môže zaliečať zákazníkom, občanom, no zostane vnútorne neefektívna a trhovým, konkuretným prostredím nekontrolovaná. Bez konkurencie jestvuje len jeden výrobok a nie je ho možné vo svojej kategórii s ničím porovnávať. Takisto platy a ceny môžu byť utrhnuté z reality toho, na čo štát má. Sociálny blahobyt môže byť úplne nereálny - na úkor budúcich generácií, ktoré ho odpracujú a zaplatia.

Ako kritiku P.E. hovorí:

Centrálne plánovanie nie je bez signálov trhových cien schopné efektívne využívať a rozdeľovať zdroje. Takisto nie je v rámci veľkej a komplikovanej ekonomiky schopné posúdiť kde je čoho prebytok a nedostatok. Hoci sa plánovaná ekonomika odvoláva na "spoločenský prospech a dobro", bez ponukou a dopytom voľne tvorených cien ho nikdy nie je schopná posúdiť. Peniaze mohli byť použité "lepšie", ak by ich jednotlivci minuli na to, čo sami chcú.

Kým niekým definované "spoločné dobro" môže byť úplne mimo, v hrubých obrysoch a v zjavných prípadoch je ho možné ľahko popísať. Riešenie akiste vyhovie veľkej časti populácie, no istá menšina môže byť nespokojná. (Diktatúra, teror, alebo nadvláda väčšiny je však odvekým problémom aj samej demokracie.) Súkromný podnik však vždy sleduje svoj prospech. Na trhu nie sú uspokojené záujmy jednotlivcov, ale jedného jednotlivca - majiteľa podniku. Ostatní jednotlivci často popri jeho osobnom prospechu vyjdu skrátka - horšie než v rámci spoločného zámeru a podniku. O slobodnom trhu možno hovoriť len v rovine ideálu - veľa malých podnikov, rovnako silné subjekty s rovnocennou vyjednávacou pozíciou, zamestnateľnosť všetkých, kto chú pracovať. Slobodná tvorba cien vyvážením ponuky a dopytu je možná, len ak ponuka a dopyt predstavujú rovnocenné ekonomické vyjednávacie sily. Ak si niekto nemôže vyberať, lebo musí prežiť, jesť a niečo robiť - koná z nutnosti a slobodnom vyjednávaní o kvalite produktov, ich cene, podmienkách práce a mzde nemôže byť reč.

Jediný spôsob ako definovať "spoločenské dobro" je nechať súťažiť súkromné podniky o uspokojenie potrieb zákazníkov.

Avšak súťažiť sa dá aj v lacnote (ruka v ruke s nízkou kvalitou), nízkych nákladoch (predávanie nekvalitných vecí pod značkou za vysokú cenu), vynucovaním si nákupu v absurdných množstvách, vytváraním potrieb prostredníctvom reklamy, módnych trendov a "spoločenských programov" v pridružených médiách, skrývaním podmienok drobným písmom pod čiarou a podobne. Podniky často nechápu svoj zmysel pôsobenia na trhu ako súťaž o uspokojenie zákazníka - ale ako súťaž o zisk. Trhové prostredie však vychovávať nedokáže.

Plánované ekonomiky môžu fungovať len ako diktatúry, oligarchie - prípadne sa na ne vo svojej povahe zvrhnú.

I reálnu trhovú ekonomiku možno chápať ako diktatúru - moc tu nemá síce štátna byrokracia, ale je tam, kde sú peniaze - diktatúra väčšinového vkusu, alebo diktatúra záujmov monopolov a korporácii, diktatúra zamestnávateľov. Slobodná môže byť len ideálna trhová ekonomika s množstvom malých firiem. Na druhej strane, rady (soviety) ktoré vykonávajú centrálne plánovanie môžu byť volené demokraticky - príkladom nech sú kooperatívy (podniky vo vlastníctve zamestnancov), kde všetci akcionári=zamestnanci hlasujú o najdôležitejších hrubých obrysoch stratégie podniku, prípadne si v hlasovaní volia svojich zástupcov, ktorí budú poverení plánovaním, riadením a koordinovaním v podniku.

Plánované ekonomiky vedú ku korupcii, manipulovaniu infomáciami, zneužívaniu moci a tyranii. Nevhodne zadané plány a nedostatočné informácie nútia byrokratov obchádzať a podrývať oficiálny rozhodovací proces.

Áno, moc kurmpuje, ale nepokúšajú sa korporácie lobovať u politikov, podplácať sudcov, alebo si aspoň platiť schopnejších právnikov - ak sa kvoli "drobným priestupkom" dostanú na súd? Ich možnosť podplácať je väčšia, než sila voličov vplývať na zákony. Volíme si politikov, nie politiku. Vyberáme si z možností, nie možnosti samotné. Súkromné médiá sú nákladné podniky pridružené k veľkým korporáciám a informujú a vytvárajú "spoločenské dianie a témy" vo svoj prospech. Práca v nutnosti prežiť, s podmienkami diktovanými jednou stranou (podnikom, korporáciou, súkromníkom) sa nijako nelíši od nútených prác v rámci tyranie.

Plánované ekonomiky nie sú vnútorne poháňané k inovácii.

Je inovácia dobrom? Je to podobne fiktívne stanovené "dobro", ako "spoločný prospech" - pre ktorý v prípade naliehavej potreby dokáže štát pohotovejšie sústrediť prostriedky, inými slovami "všeobecné dobro" - ktoré zasa radi spochybňujú liberálni ekonómovia trhu.

Štátne plánovanie môže obmedzovať človeka vo výbere povolania len na podniky a profesie, ktoré vytvoril - a jeho existenciu len na miesta a mestá, kde ich vytvoril.

Centrálne plánovanie sa snaží (a v doteraz zažitej praxi sa snažilo) vytvárať pracovné príležitosti v rámci regiónov a okresov. Aj keď na druhej strane, často boli proti srsti kultúrnej povahe, histórii a prírodnému fondu regiónu. V realite veľkých podnikov a trhu práce je človek často paradoxne viac stresovaný do "flexibility a mobility". Trh takisto vytvára veľké množstvo monotónnych a primitívnych povolaní, zatiaľ čo štát sa môže snažiť o ľudskejšiu kultúru práce. Súkromné firmy sú často lenivé vytvárať prevádzky v zaostalých regiónoch a sústreďuju sa tam, kde je už infraštruktúra (štátom) vytvorená, alebo jeden vedľa druhého, aby znížili náklady na dopravu.

Alexandrovským problémom je fakt, že centrálni plánovači často riešia akútne problémy regulačnými nariadeniami, rýchlovarne. Po pominutí problému ich však "zabúdajú" stiahnúť - výnimočné opatrenie pretrvá ako zvyk, ktorý je už ďalej len na škodu - a tak sa právny systém, ale aj ekonómia zbytočne zanáša.

Tento problém je čisto teoretický, je na schopnosti centrálneho riadenia, či si na zvyškové opatrenia dá pozor, alebo nie. Argument je v štýle "všeličo sa môže prihodiť" - to isté však platí i pre trh.

Doteraz známe aplikácie plánovanej ekonomiky sa opierali o Marxovu teóriu, že hodnota čohokoľvek závisí od množstva práce ktorá bola vynaložená na vykonanie tejto služby či vytvorenie tejto veci. Avšak veci majú aj svoju úžitkovú hodnotu (vytvoriť čosi strašne zložité, náročné na zdroje, čas, aj mzdu pre kvalifikovanú pracovnú silu - ale úplne zbytočné a bez estetickej hodnoty - by relativizovalo hodnotu veci v zmysle práce), a výmennú hodnotu (hoci má krištáľový luster po babke pre nás nesmiernu hodnotu, cudzí človek by zaň vo výmene dal možno iba lacné pero) - teda teória subjektívnej hodnoty vecí - a takisto sa hlási o slovo aj súčasná teória o klesajúcej okrajovej užitočnosti veci (rozdiel v hodnote 0 a 1 pohára vody je iný, než 10 a 11 pohárov).

Hoci každá z týchto teórií má svoju čiastkovú pravdu, moderná "jediná správna teória" zneuznáva Marxovu hodnotu práce úplne. Slovom, dostáva sa do druhého extrému. A to je škoda, pretože Marxova teória je prinajmenšom doplnením, ak nie svedomím ostatných. Áno, zametanie ulice sa môže javiť zbytočné (dekoratívne) a preto nízko ohodnotiteľné - ale stále je tu človek, ktorý celý deň behá (aj v mraze), snaží sa a vykonáva manuálnu prácu. Míňa svoj čas, svoj voľný čas ktorý by mohol využiť inak, ohrozuje svoje zdravie. Avšak na nevyváženom trhu (s nezamestnanosťou) nemá šancu vyjednať férové podmienky tejto práce. Áno, jedenásty vody môže mať u nás malú hodnotu, ale niekto ho musí vydolovať zo zeme a dopraviť - prácou.

Transformačné procesy

Ľudstvo si v relatívne krátkom čase vyskúšalo oba typy ekonomík, no ani s jedným nebolo jednohlasne spokojné. Tí s trhovou ekonomikou si chceli vyskúšať plánovanú, tí nespokojní s nevýhodami plánovanej ekonomiky a spoločnosti chceli trochu slobodného trhu. Ba čo viac, to chcenie nie je vždy chcenie, ale prinajmenšom pre istú skupinu ľudí vždy donútenie. Väčšina (menšina) preváži, zvyšok sa musí prispôsobiť. Nadôvažok, pretože čistý typ takej alebo onakej ekonomiky by sotva dlhodobo vydržal kdekoľvek na svete, v skutočnosti realizujeme rôzne odtiene zmiešaných ekonomík, v ktorých vznikajú odvetvia aj črty riadenia tak trhové ako aj plánované. Zo všetkých týchto dôvodov zaznamenávame veľké, ale aj neustále malé transformačné procesy, prechody z jedného typu (riadenia) ekonomiky na druhý. Tie časť obyvateľstva oslavuje a druhá ich zatracuje.

Pre vyváženosť pohľadu, predstavme si oba transformačné procesy v skutočných historických situáciách:

Znárodnenie:

Po období feudalizmu, keď malá skupinka ľudí vlastnila takpovediac všetko v rámci krajiny (vrátane ostatných ľudí), bez dôvodu, oprávnenia, či opodstatnenia v úsilí, snahe, či talente - musela sa prerozdeliť časť týchto vecí do rúk zvyšku populácie, aby sa nastolil aspoň relatívne spravodlivý stav vecí. Domy či pôda pripadli roľníkom, výrobné prostriedky remeselníkom, podniky podnikateľom, deväť z desiatich hradov, či národná pokladnica - zasa štátu - ktorý nie je abstraktným pojmom, ani personifikáciou v podobe byrokrata - je to spoločný majetok. Áno, ak hrady stavali poddaní (alebo ich predkovia) je úplne prirodzené, že sa stanú spoločným vlastníctvom ich potomstva (a nie tých, ktorí na ich stavbu neprispeli ničím, teda aristokratov). Dotýka sa to základnych koreňov pojmu spravodlivosť.

Je logické, ak dvaja ľudia vytvoria spoločné dielo (namaľujú obraz spoločnými silami - banník a kováč, drevorubač a rezbár vytvoria motyku), je toto dielo prirodzene ich spoločným majetkom. Toto by mal byť prirodzený základ i pre trhovú ekonomiku a súkromné vlastníctvo. Nemôže si ho privlastniť len jeden z autorov, tvorcov - a ostatných vyplatiť neadekvátne k zisku z produktu, alebo si prisvojiť reputáciu za dielo. V prípade trvalej hodnoty nie je fér ostatných vyplatiť jednorázovou malou mzdou a sám si užívať - napríklad prístrešie, komfort a bezpečie hradu.

Podobne sa možno zamyslieť i na prelome kapitalizmu a komunizmu - nie je azda fér, že zamestnanci spoločne vlastnia podnik, ktorí vytvorili, alebo prinajmenšom zisk za produkty, ktoré vyrábajú? Áno, pred nastolením komunizmu tu boli podniky, ktoré robotníci vytvorili (za smiešnu mzdu), tvrdo v nich pracovali (podobne), no meno, profit a výrobné prostriedky vlastnila jedna osoba, ktorá sa na ich vytvorení a fungovaní podieľala len málo - možno vloženými peniazmi, ktoré ale na začiatku získala dedením (z feudalizmu), alebo nespravodlivým prerozdeľovaním zisku.

Kapitalizmus vidí súkromníka, ktorí vloží svoje peniaze, aby vytvoril (veľmi nevhodná, hoci používaná 1. osoba jednotného čísla) podnik. Každý robotník-staviteľ a robotník-vykonávateľ dostal predsa mzdu. Ako majiteľ, tvorca, má nárok na väčšiu časť zo zisku. Lenže majiteľom veľkého podniku sa stal len vďaka spolupráci s inými ľuďmi (hoci v zamestnaneckom a mzdovom vzťahu). Z rodinného podniku sa stal veľký podnik len vďaka spolupráci s ďalšími ľuďmi. To že sa peniaze nakopili v jeho rukách (a on sám ako osoba mohol investovať do nového kapitálu a rozšírenia podniku) je dôsledkom toho, že podiel spolupracovníkov ohodnotil menej než svoj vlastný. Inak by sa zisk postupne rastúcej firmy rozdeľoval relatívne rovnomerne medzi počet jej zamestnancov a tí by čas zisku mohli spoločne investovať do zveľadenia podniku.

Veľa zástancov (liberálnej podoby) kapitalizmu sa zvykne v situáciách, keď niekto siaha na ich súkromný majetok, ohradzovať výrokmi ako: "Ja som si to vybudoval svojim vlastnými rukami." "Ja som sa na tom nadrel." "Ja som vložil peniaze, nápad a riskoval." "Daň je krádež z môjho majetku." Áno, je dobré porozumieť ich pohľadu. Vnímajú seba ako tvorivý, iniciatívny element ktorý nesie riziko, prináša prácu a peniaze (ekvivalent iných výmenných hodnôt a najmä predošlej práce (čo znova nahráva do karát Marxovej teórie hodnoty práce)). Externé prostredie, susedov, cudzincov, štát vidia ako tých, ktorí sa snažia prisvojiť si časť zisku z ich práce, napríklad vo forme daní, nedajbože znárodnenia, alebo rozbitia podniku na menšie. No všadeprítomné slovo ich je slepou škvrnou ich videnia vecí. Aby si čokoľvek vybudovali sami, v pravom zmysle slova "sami", museli by žiť mimo spoločenstva, v jaskyni. Sami ráno doma vstať (v dome postavenom vlastnými silami, bez energií ktoré sa ťažia spoločne), sami si nanosiť vodu, sami si uloviť potravu, pripraviť ju a popri tom si vytvoriť predmet ich vlastníctva.

Dlho by neprežili. Prinajmenšom by potrebovali manželku, aspoň na upratanie jaskyne, navarenie jedla, utkanie látok a ušitie oblečenia... I v rodine hovoríme o spoločnej domácnosti a nie "mojom domove, ktorý som si sám vybudoval". Každý robí inú činnosť, ale výsledný komfort je spoločným dielom. A tak, i pán podnikateľ funguje v prostredí, kde energie, jedlo, prístrešie, šatstvo, umenie, upratovanie - dodávajú iní ľudia. Ťažia zo spoločnosti, spolupráce jednotlivcov v spoločný prospech - prečo sa teda tvária ako individuality, prichádzajúce z vesmíru a fungujúce sami o sebe? Bez spolupráce by komfort dnešnej technizovanej doby nebol možný. Bez toho, aby Slovák v automobilke vytvoril auto, indický školák neušil gate, ruský ťažiar vyťažil plyn, ukrajinská upratovačka upratala jeho pracovný stôl - by on nemohol vytvárať "svojimi silami" vlastné dielo, podnik, majetok.

Áno, ohradí sa, ale všetci ostatní sú za to platení, nerobia to zadarmo. Presne tak, ale plat je len prirodzeným porovnaním a ohodnotením práce, spôsob ako si posúvať obežnú výmennú hodnotu - nič nemení na fakte, že tak či onak spolupracujeme. Dokonca aj súťažiť môžeme len pospolu. Niekto nazýva spoluprácu len rafinovanou usmievavou formou súťaže, ja preto súťaž pomenujem ako odnož spolupráce. Naviac, možnosti vyjednávania mzdy nie sú férové, vlastníctvo spoločne vytvorených diel nie je spravodlivo rozdelené, a tak "individualita" svoje úžasné dielo môže vytvoriť len preto, že jej zamestnanci sú ochotní pracovať za mzdu, za ktorú pracujú. Dane sú istým ekvivalentom znárodnenia - čiastočného. Lenže pán podnikateľ podniká vďaka štátom vybudovaným cestám, po ktorých môže rozvážať svoje produkty, vďaka bezpečiu ktoré vytvára štátna armáda, vďaka svojmu zdraviu, ale aj zdravému prostrediu, ktoré štát vytvára všeobecne dostupným zdravotníctvom a ekologickými nariadeniami. Každý si musí uvedomiť, že slová moje a vlastné sa vzťahujú na jaskynného človeka - a že všetko čo je okolo nás dnes je výsledkom dobrovoľnej i nedobrovoľnej, súťaživej i nesúťaživej spolupráce ľudí.

Znárodnenie spoločne vytvoreného diela či podniku má svoje logické pozadie - ak národ či štát vnímame ako "spoločné vlastníctvo" a nie ako tretí subjekt. Štát však (a o tom možno polemizovať) tieto spoločné podniky vsypal do jedného vreca - takže nielen že Pražania vlastnili svoje pražské podniky a Bratislavčania svoje bratislavské - ale všetci vlastnili všetko. Smutným vyústením je, že istá skupina (nomenklatúra, politbyro) sa začala považovať za akéhosi tieňového súkromného vlastníka toho všetkého.

Jasnejšie negatívnou podobou znárodnenia v individuálnych príbehoch je vyvlastnenie malých rodinných podnikov. Ak si niekto vytvoril obchodík a zveľaďoval ho - a zrazu mu ho štát - ostatní - odňali, vyštvali ho z neho - a namiesto neho v ňom (hoci len ako zamestnanec národného podniku) začal pracovať "lenivý udavačský sused" - krivda sa stala a prirodzene vznikol hnev. Znárodnenie môže mať teda svoj rozmer spravodlivosti aj rozmer krivdy. Avšak aspoň čiastočne sa tieto prípady dajú rozlíšiť. V niektorých (a v dlhšom časovom rozmere vo väčšine) socialistických štátov fungovali paralelne veľké štátne podniky aj malé súkromné obchodíky.

Nacionalizácia sa však nevyhla ani Západnému svetu, ktorý sa nepretržite hlásil ku kapitalizmu. Na konci feudalizmu bolo nutné znárodniť majetok šľachty. Do štátneho vlastníctva putovali surovinové zdroje a s takisto štát zadával a vytváral veľké projekty strategických energetických podnikov a rozvodov. Niečo, na čom fungovanie celého spoločenstva závisí (obrana, zdravotníctvo, školstvo) a niečo, čo je životne dôležité pre jednotlivcov a preto sa môže ľahko stať predmetom vydierania špekulantských podnikateľov (elektrina, plyn, voda) - bolo bezpečnejšie v štátnych rukách (hoci možno menej efektívne spravované).

Tu sa vynára ešte jedna podoba tohto "zakázaného slova" - nacionalizácia v treťom svete. Je azda spravodlivé, ak cudzí štát vojensky prinúti inú krajinu k pre ňu nevýhodnej koncesii na suroviny. Nie je pochopiteľné, že sa Irán pokúsi o znárodnenie Anglo-Iránskej Ropnej Spoločnosti, aby zisk z lokálnych zdrojov putoval do lokálnej pokladnice a mal z neho prospech Irán samotný? A nie je donebavolajúce, ak "demokratický" a kapitalistický štátny útvar ako USA zasiahne a zinscenuje vojenský prevrat aby tomu zabránil?

Privatizácia (a reštitúcia):

Náprotivný proces máme často tendenciu vnímať ako akési zadosťučinenie, odstránenie krívd znárodňovania. Lenže tento pojem sa správne nazýva reštitúcia. Súkromný majetok ukradnutý štátom sa vracia k právoplatným majiteľom, alebo ich potomkom. Kým majiteľstvo možno spochybniť v systéme nekonečne spletitej spolupráce v rámci spoločnosti, kde nič nemožno vytvoriť len sám za seba - tak pochybná je aj zmysluplnosť dedičstva v rámci biologického vzťahu. Byť potomkom je z pohľadu ekonomiky (práce, spolupráce, výmeny) štatistický údaj v občianskom preukaze, nie dôvod, aby niekto (kto sa o jeho vytvorenie nezaslúžil) získal majetok niekoho iného (kto ho naozaj vytvoril). Toto popiera podmienku "rovnakých štartovacích podmienok" v trhove ekonomike - a vytvára elity, poberateľov renty a tantiémov, hoci nevykonávajú žiadnu činnosť v prospech spoločenstva. No napriek tomu, v akomsi teoretickom prípade, kde by zisk bol rozdeľovaný spravodlivo, áno, to čo nazývame súkromný majetok sa vracia k svojmu pôvodnému majiteľovi. "Komunisti mu zobrali rodinný obchodík, ktorý sám vytvoril, teraz sa mu vracia naspäť." Ale čo v prípade reštitúcií podnikov (a majetkov) ktoré pôvodný "majiteľ" nezískal spravodlivo, férovou hrou. Napríklad cirkevný majetok, ktorý bol v prvom pláne nahonobený násilnou cestou?

Skutočná privatizácia je procesom nespravodlivým. Za socializmu sa vytvorilo veľa nových podnikov - štátnych - to znamená spoločným kapitálom, spoločnými silami. Naozaj sa dialo to, že ľudia na zelenej lúky vybudovali spoločne nejakú viac či menej fungujúcu firmu (o tých má zmysel baviť sa v procese privatizácie). A teraz sa toto spoločné dielo má stať majetkom len jedného človeka - púhym rozhodnutím, papierom, hrou v štýle kasína, náhodou. Hoci v prospech privatizácie hovorí argument, že len v súkromných rukách môže podnik fungovať efektívne, vytvárať kvalitné produkty a stanoviť správne trhové ceny - samotný proces privatizácie (vyvlastnenia majetku zo spoločných rúk a darovania ho jednej a často úplne cudzej osobe) je ako definícia nespravodlivosti sama. Férové (aj keď náročnejšie) by bolo vytvoriť nové súkromné podniky na zelenej lúke popri "dožívajúcich" štátnych. Tie by sa postupne snažili odlákať aj zamestnancov zo štátneho do súkromného sektora - lepšími podmienkami, či mzdami. Ich vzájomná (aj keď možno len dočasná) koexistencia by mohla dokonca priniesť to, čo v dnešnom kapitalizme ostáva len prísľubom - pozitívne prínosy konkurenčného boja. Bez pocitu novej krivdy (zosúkromnenia), ktorá sa len navŕšila na krivdy staré (znárodenie).

Je veľmi dôležité odlíšiť transformačný proces od ekonomiky samotnej. Znárodňovanie nie je plánovaná ekonomika ani socializmus, privatizácia nie je trhová ekonomika ani kapitalizmus. Znárodňovanie môže mať svoje logické odôvodnenia, aj negatívnu podobu - privatizácia pozitívny prínos aj keď nespravodlivú podstatu.

Hayek verzus Orwell - Stalin verzus Pinochet - Teoretici a praktici

Neukončený súboj trhovej a plánovanej ekonomiky, kapitalizmu a socializmu - si v teoretickej rovine dovolím personifikovať dvoma osobami. Teoretikom a idolom pravého kapitalizmu (veľa malých firiem, žiadne štátne zásahy a regulácia, demokracia, pevný zlatý štandard) je ekonomický liberál rakúskej školy Friedriech von Hayek. Vo svojom diele, The Road to Serfdom (Cesta k nevoľníctvu), popisuje, ako rôzne formy socializmu, komunizmu, spoločného vlastníctva vedú k sústredeniu moci, jej zneužitu a v konečnom dôsledku k totalite, strate hodnoty ľudského života.

"Princíp, že účel svätí prostriedky, je v individualistickej etike považovaný za popretie všetkých morálnych princípov. V kolektivistickej etike sa nevyhnutne stáva nadriadeným pravidlom."

V centrálne plánovanom ekonomickom systéme, rozdelenie a sústredenie zdrojov a tovarov by pripadlo malej skupine, ktorá by nebola schopná spracovať všetky informácie nevyhnutné k správnemu rozdeleniu zdrojov a tovarov, ktorými centrálny plánovač disponuje. Podvádzanie, falšovanie ekonometrických údajov, nastolenie byrokratickej totality je potom vrcholným konečným dôsledkom.

Avšak i Hayek predvídal zneužitie liberálnej ekonomickej teórie k "oprávnenej" bezcharakternosti:

"... nič asi neuškodilo liberálnej veci tak, ako kŕčovitá nástojivosť niektorých liberálov v istých "pravidlách palca" [ako sa to obvykle robí, použitie zdravého rozumu], nad princípom laissez-faire [neregulovaného] kapitalizmu."

Hayek v uvedenej knihe popisuje, že vláda má v ekonomike úlohu monetárnu, tiež nastolenia reguláciu pracovného času, sociálneho blahobytu a inštitúcií na zabezpečenie toku správnych informácií.

John Maynard Keynes, teoretik zmiešaného, regulovaného kapitalizmu (nabádal k štátnym investíciam do veľkých stavebných projektov v čase krízy) mu oponoval takto:

"Morálne a filozoficky súhlasím virtuálne so všetkým..." "... Čo preto potrebujeme, podľa môjho názoru, nie je zmena našich ekonomických programov - čo by v praxi viedlo len k rozčarovaniu nad výsledkami ich zavedenia - ale možno naopak, menovite, ich rozšírenie. Vašim [pán Hayek] najväčším nebezpečenstvom je pravdepodobné praktické zlyhanie aplikácie vašej filozofie v USA."

George Orwell, autor románu 1984 (napísanom v r. 1948), kde popisuje svetovú totalitnú spoločnosť budúcnosti, je často "buržoáznymi" (pseudo)intelektuálmi kapitalizmu považovaný za jednoznačnú a výhradnú kritiku socializmu a komunizmu. Avšak Orwell často čerpal svoju inšpiráciu v skúsenostiach z koloniálnych služieb v Britskom Impériu i z ranného britského kapitalizmu, či domácej byrokracie. Orwell varoval pred totalitou ako takou - štátny kapitalizmu Sovietského bloku nepovažoval za socializmus -veď on sám bol britským demokratickým socialistom.

Jeho odpoveďou Hayekovi bolo:

[Orwell:] "Návrat k "voľnej" súťaži ... znamená pre veľkú masu ľudí tyraniu pravdepodobne ešte horšiu, pretože bude ešte nezodpovednejšia, než tá štátna."

Sústredenie moci v štátnych rukách (ktoré majú aspoň teoreticky slúžiť spoločnému dobru) - nahrádza sústredenie moci v súkromných rukách (ktoré ani teoreticky neslúžia všeobecnému blahu). Hoci toto nie je prípadom krásnej Hayekovej teórie s veľkým počtom malých súkromných podnikov a dokonalým tovarovým i pracovným trhom, bez monopolov, korupcie a jednostranného vydierania vo výmenných procesoch:

[Orwell:] "Problém so súťažami je, že ich niekto vyhrá. Profesor Hayek popiera, že voľný kapitalizmus nevyhnutie vedie k monopolom." Pre Orwella "Kapitalizmus vedie k radom na podporu v nezamestnanosti, ťahanici o trhy a vojne."

Hoci súhlasil s negatívnymi dôsledkami kolektivizmu, dodáva:

[Orwell:] "...v negatívnej časti tézy prof. Hayeka je veľa pravdy. Nemôže sa často povedať - v hocakom pomere sa takmer dostatočne často nepovie - že kolektivizmus nie je dedične deomkratický, ale, naopak, dáva tyranskej menšine takú moc, o akej mohla španielská inkvizícia len snívať."

Hayekovu knihu nazval "výstižnou obranou neregulovaného kapitalizmu" a ocenil Hayekovu kritiku súdobého ľavicového a konzervatívneho myslenia.

Paul Sweezy si uťahoval z prílišne absolútneho poňatia Hayekovej teórie:

"... skutočne si myslíte, že v prípade nadprodukcie kočíkov by centrálny plánovač radšej nariadil populácii viac množiť sa, než uskladniť dočasne kočíky a znížiť ich produkciu na ďalší rok?"

Hoci sa Hayek stavia do úlohy obrancu demokracie (s mečom voľného trhu), prinajmenšom v jednom prípade poprel sám seba. Keď v Čile krvavým vojenským pučom nahradila demokraticky zvoleného - hoci socialistického - Salvadora Alliendeho vojenská junta s generálom Augustom Pinochetom, podporovaná USA, Hayek s Pinochetom (ktorý v Čile zaviedol neregulovaný, z pohľadu vlastných ekonomických ukazovateľov úspešný kapitalizmus) sympatizoval:

[Hayek:] "Nuž, povedal by som, že som úplne proti diktatúram ako dlhodobým inštitúciam. Ale diktatúra môže byť nevyhnutným systémom v prechodnom období. V istej chvíli môže byť pre krajinu nevyhnutná, dočasu, taká alebo onaká forma totalitnej moci. Ako pochopíte, je možné aby diktátor vládol liberálnym spôsobom. A je možné, aby demokracia vládla bez štipky liberalizmu. Osobne dávam prednosť liberálnemu diktátorovi pred demokratickou vládou bez liberalizmu. Môj osobný dojem - a to platí pre Južnú Ameriku - je, že napríklad v Čile budeme svedkami prechodu od diktatúry k liberálnej vláde. A počas tohto prechodu môže byť nutné udržať isté totalitné právomoci, nie ako čosi permanentné, ale ako dočasné usporiadanie.

[Hayek:] "Keď je vláda v situácii rozkolu a nie sú žiadne všeobecne uznávané pravidlá, pravidlá sa musia nastoliť, aby bolo možné povedať čo sa smie a čo nie. V takých prípadoch je prakticky nevyhnutné, aby mal niekto absolútnu moc. Absolútna moc, ktorá musí byť použitá presne tak, aby sme sa v budúcnosti vyhli a zabránili akejkoľvek absolútnej moci. Môže sa to zdať ako protirečenie, že zo všetkých ľudí to vyslovujem ja, ktorý žiadam obmedzenie moci vlády nad životmi ľudí a ktorý trvám na tom, že mnohé z našich problémov sú presne kvôli prílišnemu vládnutiu. Akokoľvek, keď odkazujem k tejto totalitnej moci, hovorím výhradne o prechodnom období. Ako prostriedok nastolenia demokracie a slobody, bez nečistôt. Toto je jediný spôsob, akým ju môžem odôvodniť - a doporučiť."

Zrušiť demokraciu totalitou, ktorá slúži jedinému účelu - nastoliť demokraciu. Bolo vecou Hayekovho videnia, že veril, že len ekonomický liberalizmus je spojený s politickým liberalizmom a demokraciou. Škoda, že sa von Hayek nevyjadril aj o krvavom prevrate, tisíckach zmiznutých a popravených ľudí ... čo boli pravdepodobne "nevyhnutné výrobné straty" pri produkcii čistej liberálnej spoločnosti. To isté však možno potom aplikovať na nevyhnutnosť diktatúry proleteriátu - v prechodnom období - ako pomocný prostriedok k nastoleniu demokratického socializmu. Tak ako to navrhoval Marx a tak ako sa to prakticky uskutočnilo v novovznikajúcom Sovietskom zväze.

Popri súboji teoretikov, ktorí to všetci myslia dobre a každý má svoju časť pravdy (prinajmenšom svoje videnie jedného z jej aspektov) však pozorujeme praktické realizácie. Tie si často spájame so systémom samým. To, čo samo seba nazvalo socializmom bolo totalitné a zlyhalo, "preto je socializmus nefunkčná teória". To čo samo seba nazýva liberálnym kapitalizmom je pre mnohých nežiteľná realita a preto odsudzujeme Hayekove laissez-faire teórie i kritiky totalitných tendencií centrálneho plánovania. Lenže stalinizmus je stalinizmus. Stalin bol možno paranoikom, ktorý zlikvidoval milióny potenciálnych odporcov. A možno bol železným mužom, ktorý síce na začiatku koketoval so susedským spolužitím s fašizmom (podobne ako izolacionisti v USA), ale nakoniec pred ním vďaka svoje tvrdosti Európu zachránil. A Pinochet mohol síce umožniť ekonomický zázrak Čile (aspoň pre istú vrstvu obyvateľstva), no s krvavými rukami a vďaka totalite.

Pinochetova vojenská diktatúra, po poprave demokraticky zvoleného prezidenta Salvadora Allendeho, internovala 5000 disidentov vskutku "talibanským" spôsobom - na štadióne. Počas jej vlády (1973-1990) bolo popravených podľa najnižších odhadov 3000 ľudí, asi 30000 ich bolo zadržaných, väznených v koncentračných táboroch a samozrejme ich v nich mučili. Rovnaké množstvo ľudí junta vyhnala, alebo museli ujsť do zahraničného exilu. Napriek machistickej brutalite, Pinochetov režim zaviedol liberálne trhové reformy, čím si vyslúžil podporu západných mocností, zvlášť USA a Veľkej Británie (Margaret Thatcher bola obdivovateľkou Pinocheta). Dodnes sa krajina - aspoň jej médiá a vyššie spoločenské vrstvy - k odkazu Pinocheta hlásia a spolu s armádou znemožňujú riadne vyšetrenie a potrestanie všetkých zločinov. Sám generál Augusto Pinochet zomiera nepotrestaný, v roku 2006.

Jazykové nedorozumenia

Človek nepochybne unavený každodenným skloňovaním izmov sa môže v argumentácii teoretikov ľahko stratiť. Obzvlášť v dnešnom internetovom veku, keď sme zvyknutí komunikovať prinajmenšom dvoma jazykmi - a rovnaké slová v nich používané majú dva rôzne zmysly. Liberalizmus v mnohých európskych jazykoch prvotne odkazuje na filozofický smer, ktorý vyznáva slobodné jednanie, rozhodovanie a často i morálne hodnotenie vecí človekom. Mám právo veriť čomu chcem, mám právo byť oblečený v tom čo chcem, mám právo vyjadrovať sa a verejne vystupovať ako chcem... Sem spadá právo bozkávať sa na ulici, držať sa za ruky, žiť svoju skutočnú sexualitu, ale aj naturistické kúpanie, či používanie vulgarizmov - ešte pred pár desiatkami rokov sa o tieto práva bojovalo a v mnohých krajinách sveta nie sú ani dnes uznávané.

Mnohí skôr či neskôr narazíme na (neraz moralizujúci) vzdor ukazujúci prstom na individualizmus. Ten - inými slovami aj sebectvo, arogancia, nevšímavosť, ľahostajnosť - sa však od liberalizmu veľmi jasne odlišuje. Vraví sa: "Sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhých." Kým negatívny arogantný individualizmus možno zhrnúť vetou: "Môžem si robiť čo chcem, čo ma je po druhých." Liberalizmus je jasne ohraničený: "Môžem si robiť čo chcem, pokiaľ tým neubližujem druhým." Nikto nemá právo nariaďovať mi, čo sa mi ma páči, čo mám robiť, ako mám rozprávať, ako sa správať, ako sa obliekať, koho mať rád a s kým spať - pokiaľ sa to dotýka mňa a nikomu ďalšiemu to neublíži." Naproti filozofickému liberalizmu stojí konzervativizmus - robiť veci tal ako sa robili doteraz, zachovávať (konzervovať) tradíciu, tak "ako to robí väčšina", "ako si to žiada Boh" či vodca. Nevôľa k zmene, skúšaniu nového, vystúpiť z vymyslených rigidných pravidiel.

Úplne inou šálkou kávy je ekonomický liberalizmus - neraz v anglofónnych textoch zamieňaný s pojmom libertariánstvo - ktorého heslá sú laissez-faire, voľný trh, súťaž, konkurencia, ponuka a dopyt, súkromné vlastníctvo a podobne - ktorý hlása nutnosť odstrániť vo väčšej či menšej miere štát a nechať veci v súkromnom vlastníctve "diať sa samé". Naproti súkromným majiteľom stojí štát - či už ako centrálny plánovač, regulačný orgán, alebo spoločný vlastník strategických podnikov - a ekonomika sociálna, alebo vyslovene socialistická. Hayek - a rad liberálnych ekonómov za ním - videli liberálne hodnoty prepojené. Ekonomická sloboda, kde-čo-koľko-ako-pre koho sa bude vyrábať, kto má kde-koľko-čoho kúpiť, nech je v rukách jednotlivcov, a nech cenu určuje neviditeľná ruka trhu - bola pre nich len ďalšou z foriem všeobecného liberalizmu. Právo kúpiť si to čo chcem stojí kdesi na poličke vedľa práva veriť v to čo chcem, alebo behať po svete holý. Dokonca, nedostatok ekonomického liberalizmu môže (ba musí, v ich pohľade na vec) viesť k systému, ktorý si nebude ctiť ani iné formy osobných slobôd.

Paradoxom však je, že kým v ekonomickom duchu liberáli, tí istí ľudia sú vo vzťahu k ďalším osobným právam - výzor, sexualita, viera - často tvrdí konzervatívci. Tento bizarný jav, zdanlivo "rozpor", krásne znázorňuje politická scéna: V USA Demokratická strana reprezentuje liberálne filozofické hodnoty, no ekonomiku sa snažia tvoriť sociálnejšiu - Republikánska strana zasa vyznáva ekonomiku navýsosť trhovú, voľnú, dravú - no hodnotovo sú zväčša konzervatívcami a neraz i bigotnými moralistami, či fašizujúcimi imperialistami. I na euroscéne, ekonomická pravica často tiahne ku konzervativizmu a ekonomická ľavica mala v dobrom zvyku presadzovať práva menšín a vytvárať slobodné spoločneské ovzdušie.

Azda ďalší príklad tao - vyvažovania sa protikladov? Voľnomyšlienkárov, homosexuálov, individualistov prejavu a zjavu viaže dovedna sociálne cítenie, súcit, starosť o druhého. Ekonomicky nespútaných individualistov, zaznávajúcich štátnu reguláciu, zväzujú "bohom dané" morálne nariadania. Tieň sa stále vracia. Alebo v jednom prípade možno hovoriť o skutočnom súlade slobody-a-zodpovednosti, vyváženosti prístupu "toto je moja vec, toto sa ťa netýka" a pochopení, že "musíme spolupracovať, starať sa o druhých, aby sme vytvorili pokľudnú, priateľskú náladu v spoločnosti, ktorá zaručí rešpektovanie toho, čo sa týka len mňa". A v druhom prípade hovoríme niekedy o úprimnom krotení, ale častejšie o falošnom prekrývaní sebectva "morálnymi hodnotami". Ktorý spôsob vyváženia je zdravší a vnútorne menej napnutý?

Zmiešaná ekonomika

Zmiešaná ekonomika poníma prvky viac než jedného ekonomického systému. Jestvujú v nej bok po boku súkromný priemyselný sektor i štátom-vlastnené podniky, trhové prostredie ovplyvnené reguláciou a centrálnym plánovaním (hrubé obrysy smerovania ekonomiky, zásahy v podobe enviromentálnych zákonov, sociálny systém), elementy kapitalizmu aj socializmu, prípadne i anarchizmu a iných systémov.

Za zmiešanú ekonomiku možno čiastočne považovať akýkoľvek doteraz realizovaný ekonomický systém - vytvorenie čisto takej, či onakej ekonomiky by v praxi nebolo možné, prinajmenšom nie s ľudským druhom.
Zmiešaná ekonomika sa môže vytvoriť ako modifikácia socialistického systému, do ktorého sa vovedú prvky trhu, prípadne modifikácia kapitalizmu, ktorý je ztlmený sociálnym systémom. Či už je to štátny kapitalizmus ZSSR, alebo teroretické systémy ako trhový socializmus. Na druhej strane - pracovníkmi riadená trhová ekonomika (nezávislí producenti, ale robotníkmi vlastnené a sústredené výrobné prostriedky; zisk rozdelený na základe inciatívy a odbornosti, nie dedičných vzťahov), plánovaná trhová ekonomika (štát využíva vplyv, dotácie, dane - ale nedonucuje), sociálny trhový systém (kombinuje plánovanú a trhovú ekonomiku, súkromné podniky a verejné služby) ktorý funguje vo väčšine západoeurópskych ekonomík. V podstate sa jedná o Keynesiánsky, alebo jemu príbuzný systém, kde síce funguje viacmenej neregulovaná trhová ekonomika, ale prostredníctvom daní je vybudovaný i silný systém štátneho zdravotníctva, vzdelávania, štát riadi aj strategické odvetvia ako výskum a vývoj. Systém má predstavovať rovnováhu medz ekonomickým rastom, nízkou infláciou, nízkou nezamestnanosťou, dobrými pracovnými podmienkami - so sociálnou záchrannou sieťou a verejnými službami.

Na podporu a ako kritiku Z.E. hovorí:

V podstate sa tu uskutočňuje výmena - časti ideálu voľného trhu sa spoločnosť (a jednotlivci) vzdávajú - aby dosiahli komfort náročných služieb, ktoré je možné vytvoriť len vďaka spolupráci, spoločnej platbe daní. Vychádza z pocitu súnaležitosti, záujmu o druhého, a zároveň tieto pocity utužuje. V abstraktnej rovine, uskutočňuje sa tu rovnováha medzi slobodou a zodpovednosťou, pretože jedno podmieňuje existenciu druhého. V trhovej ekonomike nie je možné vytvoriť isté verejné služby, ktoré sú prospešné, ale nevýnosné. Napríklad štátny výskum môže dospieť k vytvoreniu lieku, ktorý naozaj funguje (nielen v marketingovej kampani), má prijateľné množstvo nežiaducich účinkov (ktoré nadôvažok nie sú zatajené).

Oponentni tohto zásahu súhlasia, že prostredníctvom daní je možné vytvoriť prospešnú službu, ale upozorňujú, že bez cenových signálov trhu nie je možné posúdiť to čo je "prospešné", ba čo viac, či by súkromné osoby nemohli peniaze (inak vyvlastnené vo forme daní) použiť ešte lepšie.

Podporovatelia zmiešanej ekonomiky sami seba považujú za praktikov, ktorí síce uznávajú krásne ideály socializmu, aj funkčnosť teoretických dokonalých trhov - no vedia, že v realite omylných, sebeckých, neinformovaných, ignorantských i lenivých ľudí - nemožno uskutočniť ani jedno, ani druhé. Zmiešaná ekonomika má ukončiť vyčerpávajúcu hádku medzi kapitalizmom a socializmom, odstrániť nebezpečie vojny medzi blokmi s odlišným systémom. V teórii by sa mala vyhnúť nevýhodam oboch systémov a priniesť čo najviac výhod oboch. Efektivitu práce, pozitíva súťaže, kvalitu výrobkov, trhové ceny - a zároveň reguláciu strategických podnikov a zdrojov, zdieľanie spoločne dosiahnutého blahobytu, nadstavbové sociálne služby a súdržnosť v spoločnosti.

Najmä teoretici z oboch táborov polárnych ideológií (komunisti a laissez-faire kapitalisti) vytýkajú zmiešanému systému to, že viacmenej realizuje negatíva oboch systémov a ich výhody sa mu míňajú. Výhody komunizmu (a jeho nezneužívanie) možno dosiahnúť len v čistej komunistickej spoločnosti. A funkčnosť kapitalizmu (bez anomálí monopolov a vydierania) možno zaručiť len v neregulovanom laissez-faire systéme.

Tak ako zmiešaná ekonomika hľadá zlatú stradnú cestu medzi socializmom a kapitalizmom - podobnú rovnováhu možno hľadať i v uvedomení si výhod aj nevýhod tak peňažnej, ako aj darčekovej výmeny. Každá z nich v istých situáciach môže nájsť svoje uplatnenie. Peňažná výmena umožnila vymieňať rôznorodé druhy tovarov a služieb ako aj uskladňovať hodnotu (prinajmenšom v časoch do zrušenia zlatého štandardu). Od uskladnenia peňazí vo vankúši sme sa dostali cez absurdnú legalizáciu úroku, vytvorenie parazitného bankového systému a priemyselnú revolúciu ku kumulácii hodnôt. Práve rozpor medzi tými, ktorý majú toľko, že nevedia ako si nakopené bohatstvo užiť a tými, ktorí sotva prežívajú - vytvoril kolosálny moderný spor kapitalizmu a socializmu zahnaný až do podoby vojen medzi imperializmom a komunizmom.

III. Organika

Základy pre alternatívne uvažovanie už vo svetovej komunite sú. Mnohé z teórií, ktoré uvádzam v rámci súboru "Prvouka II" je možné použiť aj v rámci ekonomického hľadania.

Riešením sporu kapitalizmu a socializmu (trhu a riadenia) nemusí byť len kompromis, alebo únik do alternatívnej reality. Riešenie môže zahrnúť to lepšie zo systémov tým, že ich príklady vezmeme ako rôzne pohľady na vec, ktoré sa dopĺňajú. V prirovnaní k náboženstvám, jedna ekonomická pravda nevystihuje celú Pravdu, je len čiastkovým príspevkom, kúskom v mozaike. Vypočutím argumentácie a kritiky liberálnych ekonómov, socialistov, anachistov a ďalších - si môžeme syntézou poskladať celkový obraz dosiaľ známej ľudskej skúsenosti. Nemožno ignorovať to, čo zažili niektorí jednotlivci v rannom ani globálnom kapitalizme, takisto ani negatívne a pozitívne skúsenosti s takzvaným komunizmom. Cestou z neriešiteľného súboja systémov je vyjsť nad súboj, prestať bojovať, prestať hľadať víťaza a porazeného, dostať sa mimo týchto kategórií.

Ľudská história je už výdatne naplnená rôznymi príkladmi - spoločenského ducha, diktátu väčšiny, ale aj slobody a individualizmu. Medzi týmito mantinelmi sa priestor hľadá predsa len ľahšie, než pri kráčaní naslepo do budúcnosti, ktorá "sa na nás len tak zosype". Máme vedomosť o rôznych pokusoch ľudstva, tak ich nezahadzujme ako "nepodarené" - naopak, pýtajme sa prečo sa udiali a čo na nich dopadlo žiaduco a čo nie - hľadajme medzi nimi rovnováhu. Rovnováhu medzi individuálnym a kolektívnym, riadením a voľnosťou, prispôsobovaním sa a prispôsobovaním si, medzi racionalitou (užitočné, praktické) a iracionálnom (príjemné, krásne, pocitové, citové, vzájomné, ľudské), medzi prácou a zábavou, oddychom a aktivitou, medzi tvorením a rutinou, pokrokom a tradíciou, technikou a prírodou, bohatstvom a striedmosťou, slobodou a zodpovednosťou ... Tento smer nebude cudzí niktorej z predošlých ekonomických teórií, každá s ním nájde styčné body, každá môže prispieť svojim pohľadom. Môžeme ho pomenovať taoistickou ekonomikou, ekonomikou rovnováhy, ekvilibria, alebo praktickou, prirodzenou, organickou ekonomikou.

*

V úvodnej citácii som pripomenul hlasy niektorých súčasných politikov, ktorí sa po príchode krízy (ku ktorej nás priviedol neriadený, aj keď deformovaný trh) vyjadrili, aby sme prestali do ekonomiky konečne zasahovať a nechali ju organizovať a prečisťovať sa samú, "nechajme pôsobiť ponuku a dopyt", ktoré si nájdu svoju vlastnú cestu. Priam sa ponúka ironicky podotknúť: Necháme to na odborníkov? Ako si ekonomiku predstavujú rôzne smery, školy a ich popredné osobnosti predstavujem v nasledujúcom článku o sporoch tradičnej i modernej ekonómie.