Zakliata krajina zakliatých slov

2.0.20

Demagógovia, populisti a tí druhí

"Když zvítězila jediná pravda, omezila se tvořivost a sloboda"

A už zasa izmy. Nepochybne, mnohým sa nebude chcieť zahryznúť do tohto článku, pretože rôzne izmy sa na nich valia celý život a majú ich plné zuby. Ba čo viac - pomenúvať izmy ako izmy a všetky ich zatracovať sa stalo veľmi moderné. Byť apolitický, starať sa o svoj život, zarábať a prežívať... to je dnes trendy. A čo tak zamyslieť sa, či niekto nechce, aby sme sa starali o prežitie, hasili následky jedného požiaru v našom živote za druhým - a nevšímali si ich príčinu? Zákaz uvažovania je ako ostnatý drát - vždy sa ním dá nájsť priechod a dokonca láka k tomu, aby sa prekračoval. No omnoho rafinovanejšie je docieliť, aby ľudia nechceli uvažovať. Aby nechceli veci riešiť. Aby sa nebúrili. Sami zo svojej vlastnej vôle. Stačí sa pričiniť o znechutenie. Ach - a narážame na ďalší neobľúbený pojem dneška - konšpiračné bludy. Aby sme sa im vyhli, na začiatok sa nebavme o tom, či to tak naozaj je, alebo nie je. Ale, nie je to aspoň možné?

Trauma z osmičiek

Nehíkam nad kapitalizmom, ani nad demokraciou. Teda - nezhltol som ich aj s navijákom. Vždy sa akosi našiel dôvod pre malú kritiku. Ale čo je na tom zlé, môže existovať konanie bez svedomia, teória bez kritiky? Môže jestvovať dobrý systém postavený len na ováciách a jednohlasnom pritakávaní? Také tu už predsa bolo, nie? Samozrejme, nazvali ma komunistom. Keď nie som modrý, tak som červený. Buď si jedno, alebo druhé. Primitívne uvažovanie, ktoré siaha snáď až do našich kresťanských základov. A tak som počúval: "Nepáči sa ti? Chceš zasa komunizmus?" "Ty si vtedy nežil! Nevieš aké to bolo..." "Nemáš úctu ku všetkým tým obetiam?" Nuž to je tak, vo svete kde jestvujú len dve možnosti, v prípade že zlyhá jedna, je zakázané pochybovať o druhej. Ale vráťme sa do reality. Do tej ozajstnej, kde je možností vždy nekonečne veľa.

Nie je to len komunizmus, ktorý sa poznamenal na našej histórii. S obľubou sa vraví, že osmička je "šťastné" číslo našich končín a že sa s ním spájajú všetky významné udalosti, ktoré sa u nás zomleli - prinajmenšom v dvadsiatom storočí.

Kým v roku 1908 vrcholila na Slovensku maďarizácia, už o dekádu neskôr, v roku 1918 sa skončil tak feudalizmus, jestvovanie Rakúsko-Uhorska, ako i maďarská dominancia - vznikol demokratický kapitalistický štát - Československo. Vôbec prvý národne blízky útvar pre Slovákov za posledných 1000 rokov - podľa najzjednodušenejšej teórie. Približne o desať rokov neskôr vznikli národné parlamenty v rámci ČSR. A v roku 1938 sa tento sen začína rozplývať s rastúcim tlakom nacizmu, ktorý povedie až k rozbitiu prvého štátu a druhej svetovej vojne. Kapitalizmus i pokrivenú samostatnosť (v područí väčšieho národa) sme si už vyskúšali, v roku 1948 sa februárovým pučom začína jestvovanie ľudovodemokratického zriadenia. Kým v roku 1956 je v ZSSR odhalený kult stalinizmu, u nás sa v roku 1958 stále potvrdzuje stalinské smerovanie, ktoré ale pod vnútronárodným tlakom ustupuje demokratizačným snahám a vrcholí v roku 1968, takzvanou Pražskou jarou. Chceli sme socializmus s ľudskou tvárou, sociálnu-demokraciu s fungujúcim trhovým prostredím - snáď očakávaný hybrid medzi vyskúšanými ekonomickými pólmi západného sveta. Ten však so zemou zrovnali tanky Varšavského paktu, na ďalšiu dekádu sme sa ocitli v období normalizácie, ale i ekonomického blahobytu, konzumu zbaveného morálnych hodnôt. Klobásky ale mnohým ústa nezapchali a tak spisujú chartu 77 a už okolo roku 1978 obyvatelia cítia pozvoľný rozklad, príliš dlhú smrť systému, ktorá sa povlečie ešte dve posledné päťročnice. V roku 1988 nešťastne sfúknutá sviečková demonštrácia, rok na to zhasíname v palácoch komunizmu, nastáva rozpad socialistického bloku, totality i plánovaného hospodárstva. No ani zďaleka apokalypsa - už desať rokov na to, vo voľbách roku 1998 "porážame" autoritatívny mečiarizmus a uvádzame na scénu demokratickú suitu strán - pravoľavú koalíciu, neskôr už len pravú a zasa ľavú a zasa pravú... Prešiel rok 2008 a čo také významné sa udialo? Žeby sme si v novom storočí museli hľadať iné číslo? Mimochodom, v USA vtedy začala praskať jedna bublina...

Každá dekáda priniesla svoj prielom - pre niektorých vítaný, pre iných smutný. V každom prípade - pre národ, ako sumu obyvateľov súhlasiacich i nesúhlasiacich, je každý z týchto osmičkových rokov traumou - teda zážitkom silnejším, než človek a spoločenstvo dokáže stráviť.

Ako to funguje v medicíne... Keď človek zažije traumu, v priebehu procesu uzdravovania a vyrovnávania sa s ňou, prechádza rôznymi fázami. Hnev, pomstychtivosť, sebaľútosť a... odmietanie. Odmietanie prichádza väčšinou ako prvé i posledné. Na začiatok je ľudská duša v otrase, nedokáže si ani uvedomiť, že sa jej tá udalosť naozaj prihodila. Spolu so sebaľútosťou "ja úbohý, stále sa mi čosi stane, mám takú smolu" a zlosťou orientovanou na druhých "to oni za to môžu" však prichádza aj iné odmietanie - všetkého čo s tragickou udalosťou súviselo. Paušálne všetkého.

Po rozvode s nenávideným partnerom to môžu byť jeho veci, dom v ktorom s nami žil, jeho obľúbené farby, jedlo, značky, zvyky, frázy... Všetko čo robil ten druhý je zlé. V tejto fáze absolútneho antagonizmu zo zásady ešte nehovoríme o úplnom uzdravení. Nenávisť nie je predsa cieľový stav a život v zapieraní časti sveta nie je vyrovnaný život. Ten príde až vtedy, keď tú "temnú stranu" konečne začneme vidieť ako človeka, s jeho chybami a zločinmi, ako i s prednosťami a niečim pozitívnym, čo mi môže dať. Kým neuchopíme tragickú udalosť ako súčasť nášho života - ktorá tam je či chceme alebo nie - a ktorá tam patrí - ktorá nám v tej chvíli ublížila, ale i čosi do života dala, niečo nás naučila - nemôžme hovoriť o uzavretej situácii. Uzavrie sa paradoxne tým, že pochopíme, že sa nikdy neuzavrie. Bude s nami, tak ako celý náš život. Do tohto stavu sa po komunizme naša spoločnosť ešte stále nedostala.


Vraciame sa k artfektom doby, na ktorú "by sme radšej zabudli",
čo za prapodivný retro-fetiš nás to chytil. Alebo bolo všetko inak?

To čo bolo zaujímavé na povrchu (teórie, pozlátko), vyzeralo
vnútri často inak ... reálnejšie. Presne ako na západe, či tu a teraz.

Toto je moja minulosť

V prvom rade to, do čoho nás naši propagátori krásneho dneška nútia, je zabudnúť na minulosť. Bez ohľadu na takú alebo onakú ideológiu, viac či menej výkonný ekonomický systém - tu žili ľuďia. Žili, zažívali, mali svoje problémy ktoré ich formovali, prekonávali možno náročnejšie prekážky - z ktorých sa ale logicky museli vyvinúť komplexnejšie schopnosti, než akými oplývajú spohodlnelí ľudkovia zo západu. Preč s tým - do koša! Ba čo viac, ľudia, ktorí neušli skryť sa za oponu, ale hrali komunistické divadlo priamo na scéne, tu strávili peknú časť života. Niektorí celých 40 červených rokov. To nebolo len 40 rokov skandovania, vláčenia transparentov, pochodovania - ľudia sa tu rodili, prežívali detstvo, vyrastali, milovali sa, ženili a vydávali sa, zažívali úspechy i neúspechy v práci, chodili na výlety, dovolenky, kultúru. Bez ironických poznámok - je jasné, že možnosti cestovať boli oproti Západu obmedzené politicky (dnes sú zasa obmedzené ekonomicky), že ponuka výrobkov nezahrňovala západné produkty a tak ďalej a tak ďalej... Ale ľudia tu zažívali udalosti, prežívali situácie - na mnohé im zostali aj pekné spomienky. Bolo by nesmierne arogantné a kruté požadovať po nich zahodiť celú svoju minulosť. História človeka - to čo zažil a to čo si pamätá - je základnou súčasťou ktorá tvorí ľudskú bytosť. Bez nej človek nemôže žiť. Nedá sa to. Sme umiestnení v priestore i čase. Je to naša história, je to naša mladosť. Nikto nám nemá právo zobrať kus života a zahodiť ho so slovami: "nepodarený".

Povedať - toto bolo zlé, to už nechceme zažiť, sme síce zvládli. Ale "naučiť sa čosi" zatiaľ znamená len pre zopár vychytralcov to, že "naučili sme sa, že toto bolo zlé a toto už nechceme". To je však len obyčajné vykrúcanie sa. Ešte stále celonárodne trpíme syndrómom "východ je zlý, na východ nie". Už žiadne panslovanské spojenia, žiadne Rusko, žiaden socializmus. Dokonca odmietame všetky detaily, ktoré v socializme jestvovali, i tie ktoré s nim súviseli okrajovo, alebo vôbec nie. Odmietame priznať si, že niečo v socializme fungovalo, bolo to fajn a teraz to nemáme. Svoju nostalgiu za starými zlatými časmi si nechávame pre svoje intímne chvíľky, bezpečne zamknutí pred "rozumnou väšinou". A tu je jedna zrada skrytá - to že tieto malé radosti ktoré si odvtedy pamätáme zaokrúhlime pod jediné slovíčko "socializmus", vytvoríme namiesto nostalgie za drobnosťami nostalgiu za celým systémom. Ten patrí do minulosti. S dôrazom na minulosť, ale aj na slovo patrí. Opačným extrémom je totiž snaha vytrhnúť socializmus z našej histórie, zabudnúť, to bolo dávno - už sa nás to netýka. Tá dobrá časť socializmu totiž neprestane existovať a nie je to tak dávno, aby nedokázala prebublať na povrch. Otázka je, či vo forme pochabej nostalgie za "starými zlatými časmi", alebo v rozumnom pochopení "a toto sme zasa robili lepšie". Žerieme (doslova) západné výrobky, západný spôsob života, západné myslenie, názory, systém, hodnoty - bezo zmyslu pre mieru. Všetko čo bolo vtedy tu doma bolo zlé. K uzdraveniu máme pred sebou ešte dlhú cestu. No nemáme veľa času, nakoľko čoskoro vymiznú generácie, ktoré si naozaj na vlastnej koži zažili, aké to bolo vtedy - nielen z rozprávania propagátorov.

Nahrnuli sa sem tucty našich bratov emigrantov, ktorí jednou rukou hladkajú svojich chudobnejších, nešťastnejších súrodencov, ktorí si to tu všetko museli odtrpieť. Ich vízia ako sa tu žilo je často deformovanejšia, než naše povedomie o tom, čo to majú na tom skazenom západe. Druhou rukou nám začali robiť nonono - už ste sa hrali na socializmus dosť, teraz musíte začať pracovať, transformovať, reformovať, zefektívňovať, demokratizovať... Tak sme sa tých cudzích slovíčok naľakali - prirodzená reakcia každého božieho hoviadka - že sme sa ani nestihli spýtať, čo tie slovka znamenajú. A zľakli sme sa - azda sme naozaj neposlúchali a teraz nás prísny súrodenec vezme do parády! Milióny obyvateľov východného bloku sa zasa vyhrnuli za hranice, aby sa nabažili ligotavého pozlátka fasádneho kapitalizmu - a priniesli domov tisíc a jedno zlepšenie. Tieto pitoreskné postavičky z hľadiska dnešnej základnej inteligencie patria skôr do filmu, než do reality. Problémom asi bude to, že intelekt nie je rovnomerne nadelený naprieč populáciou. Stále sem dovážame rozumy na fúriku spoza západnej hranice.

Ako sme sa poučili na svojej minulosti? Vtedy sme prevzali celý model zo Sovietského Zväzu. Všetko sovietské bolo dobré. A dnes - robíme znova tú istú chybu. Otvorili pred nami veľmi hypermarket nápadov, ale ešte nás nenaučili zodpovedne nakupovať. Vyberať si. Aj z ideológií a postupov.

Teraz, keď všetci vravíme: "Všetko bolo zlé a nič už nebudeme robiť tak ako predtým.", prevzali sme zo západu čo sa dalo - výhody, kvality i chyby - ako v obchodnej politke - "musíš si kúpiť celý balík, nielen to čo potrebuješ". Zdravý postup na jednej strane neznamená vrátiť sa späť ku socializmu. Aj týchto dvadsať rokov novokapitalistickej histórie nám už patrí. Tak ako všetka ostatná minulosť. Paradoxne, tým že robíme socializmus vzťažným bodom pre všetko naše konanie - "presne naopak než za socíku" - udržujeme ho pri živote. Snažiť sa vytvárať absolútny negatív toho čo bolo je nanajvýš hlúpe. Aj keby sme sa priblížili úrovni všetkých ostatných okolo nás, úrovni západných krajín podľa ich vlastných mier "čo je to úroveň" - stále sme zahodili jednu unikátnu príležitosť. Zažili sme "čosi iné". To čosi iné bolo obrovské priestorovo, časovo, počtom ľudí ktoré sa ho zúčastnili i udalostí ktoré sa v ňom udiali. Nepochybne teda poňalo mnoho zlého i mnoho dobrého. Dokonca i na to zlé a dobré sa dá pozerať rôznou optikou. Ak uvažujeme o sebe ako o upípnutom národíku, písali sme diktát, diktovaný veľkým sovietskym bratom. Ak uvažujeme o sebe vo väčšom merítku - ako o obyvateľoch východnej európy, o slovanoch - pokúsili sme sa ísť inou, ešte nevyskúšanou cestou. Konečne sme si raz niečo nedali nadiktovať zo západu, ale skúsili si to po svojom. So všetkými chybami i zopár úspechmi - to všetko je teraz zlato - aj omyly, aj úspechy. To zlato možno leží na hnoji, ktorý veľmi dobre poznáme - a preto sa nám ho nechce vidieť.

To čo sme si po socializme nedopriali bola chvíľka na zamyslenie. Podobnú, akú si oproti nám dopriala Čína. (Aj keď je otázne, čo sa naučila, priepastné rozdiely medzi chudobnými a bohatými sú aj tam, ekologická katastrofa obrovská.) Vraj na ňu nebol čas - hnali nás k rýchlej transformácii, k tvrdej práci, ako robotníka ktorý zaspal na traktore. Keď sa konečne otvorili hranice, nemali sme vôbec čas, aby sme pozorovali, ako to na západe funguje. Aká je cena ich blahobytu, aká kultúra práce, aká hodnota človeka v ekonomickom súkolí, aká je pracovná filozofia. Dokážeme menovať aspoň zopár vecí, ktoré na západe neboli až tak dobré ako u nás? Vnímame vôbec nejaké negatíva, ktoré boli pre západný trhovo-demokratický svet príznačné? Je to vôbec možné, aby tam bolo všetko najlepšie a tu všetko hore-nohami?

Namiesto toho, aby sme náš systém upravili s rozumom - čo bolo dobré nechať a to zlé skončiť a priviezť lepšie vzory - sme nad všetkým mávli rukou a doslova nasali západ - so všetkým, i s prachom. Tento rýchly proces je príznačný pre východný blok dokonca dodnes. Nielen vo veľkej politike - stačí pozorovať, ako strašne sa snažíme byť moderní, mať čo najkrajšie domy, čo najnovšie hračky - všetko čo na nás letí z hollywoodsky zapadajúceho slnka. Porovnávame cenovku iba s obsahom vlastnej peňaženky - nedokážeme si uvedomiť, koľko "neviditeľnej" driny naviac nás to stojí.

Ako vôbec porovnať tieto dva systémy, tieto dva bloky? Ríša zla a... ríša dobra (?) - to nestačí. Nazvať "ríšou zla" obrovské územia, kde žili ľudia - so všetkým čo som vymenoval - čo sme zažili my na jednej strane opony - a v mnohom ľudskom, čo zažívali i na opačnej strane - je naozaj primitívne. Zahrnúť našich rodičov, starých rodičov, prarodičov - do dvoch slov "ríša zla" je pekne obmedzené. Ústami ekonómov - socialistické systémy so svojim plánovaným hospodárstvom skolabovali, vyčerpali sa. Lenže, ako sa dá merať plánované hospodárstvo, ktorého idey sú socialistické (prospech komunity) - parametrami, mierami, číslami, ktoré používame pre trh? Ten sa predsa riadi úplne iným kapitalistickým hodnotovým systémom - prospech jednotlivca, individualizmus, darwinizmus. Je to ako merať hĺbku vody teplomerom. Je to to isté, ako keď spoza druhej strany ostatného drátu zaznievalo, aké sú kapitalistické systémy slabé - v sociálnom pohľade, v socialistickej optike. To je ako kričať si navzájom cez plot - "tvoja zelenina vôbec nemučí" a "tvoje kravy vôbec nie sú zelené". Je to i súboj medzi kvantitou a kvalitou. Niekto mal pestrejšiu ponuku a niekto trvácnejšie výrobky.

Prestaneme sa raz hanbiť povedať "som z bývalého socialistického bloku"? Som. Je to podobné, ako zdráhať sa priznať farbu "som z dediny". No a čo. Nie je lepšie byť z mesta - je to len iná skúsenosť. Svoje zážitky a unikátne schopnosti, ale i obmedzenia si prinesie každý jeden, ba i ten, ktorý zažil obe (tomu zasa chýba pocit, že niekam naozaj patrí).

Práve v tom povestnom roku 1989 sme sa ocitli v takom strede, ktorý by nám aj Ríša stredu (Čína) závidela. Naučili sme sa žiť, pracovať, myslieť, chápať sa, existovať inak - správať sa k sebe inak... prečo to teraz všetko odvrhujeme ako zlé a učíme sa to nanovo od západu? Žeby náš odveký sedliacky komplex? "Všetci sú múdrejší ako my" - lebo majú krajšie oblečenie, krajšie domy a vôbec - "vyzerajú tak múdro"? V istých spirituálnych kruhoch koluje taká prípoviedka - v Česku a na Slovensku sa rodia najstaršie duše sveta. Je jedno ako absurdne to komu zneje - dokážeme sa zamyslieť aj nad takou možnosťou? Získali sme iné morálne hodnoty. Vravia nám že skazené. Ale veď to vravíme aj my - o všetkých ostatných morálnych hodnotách - moslimov, aziatov, afrických kmeňov. Tie cudzie morálne hodnoty sú vždy zlé - niet divu, že cudzinci tak nazývajú naše. Tak kde ich teraz hľadať? Možno mimo všetkých ideológií - tie skutočné morálne základy - nech pochádzajú z hocktorého náboženstva, alebo filozofie - sa niekde zbiehajú.

V každom prípade, my sme sa za socializmu čosi naučili, čosi čo sa oni na západe nemohli. My sme mali kapitalizmus i komunizmus, oni len jedno. S tým počítajme a to zhodnoťme. Je len na nás, či svoju minulosť budeme brať ako znevýhodnenie voči ostatným, alebo ako výhodu. Tak sa zo zlého stane dobré, z handicapu náskok - to je skutočná transformácia. Na začiatok môžeme začať aspoň s humorom.

Ešte jeden dôležitý rok

Spýtam sa: Aký je význam slova slovo pre nás Slovákov? Aké podobné slová sú slovu blízke? Slovo, Sláva, Slovák, Slovan - aj keď je odvodzovanie tohto pôvodú slovanstva etymologicky nesprávne a vedie na mylné závery - v dnešnom jazyku to máme k zmieneným výrazom najbližšie. Nejde tak o historické fakty, ale o mýtus - ten je pre národ a spoločenstvo rovnako dôležitý ako dokázaná realita. Spolupodieľa sa na jeho identite. Či je to pre podivuhodnú blízkosť nášho národného sebaoznačenia a slova pre základný kameň jazyka (porovnaj: Nemci - ľudia ktorým sa nedalo rozumieť, "boli ako nemí"), alebo tiež slova pre vzletnú hodnotu ako je sláva - máme slovíčka radi. Pre pôvodných slovanov to neboli len podivné zhluky hlások, ktorými sa označujú veci a ktoré sa treba naučiť naspamäť - jedno bolo odvodené od druhého tak tesne, ako si to dnes už sotva dokážeme predstaviť. Ba čo viac - proti nášmu mytologickému pôvodu týchto troch významných slov stojí rovnako neskutočná teória: V západných jazykoch má Slovan najbližšie k slovu "slave" (údajne z arabského saqaliba=otrok).

Slovíčkami začínam práve preto, že tak dnes, ako hocikedy v minulosti - podľa nich môžme získať nadhľad nad vlastnou dobou. To ako sa menia, upravujú, nahradzujú cudzími - ako postupne strácame ich pôvodný význam i slová samotné. Dnešné časy sú význačné aj tým, že mnohé slová sa zahmľujú, znamenajú niečo iné než by mali znamenať, používajú sa na niečo úplne iné, než by sa mali používať. Lebo emócie, pomocou ktorých sme slová rozdelili na "dobré a zlé" na nich zostávajú o čosi dlhšie, než význam, ktorý im dennodenne prisudzujeme. Slovami minulej éry boli komunizmus, socializmus, kapitalizmus, imperializmus, triedny boj, vykorisťovanie, odbory, robotníci - a hoci dnes stále čosi znamenajú, majú reálne významy - dostali sa na čiernu listinu: "toto radšej nepoužívať, to patrí do minulosti". Sú tu tak škaredé slovíčka, ako aj slovíčka, pod ktorými si už nikto nepredstavuje nič. Volám ich "slová, ku ktorým sa cituje istá fráza". Žiaden obraz, ako keď sa povie slovo "kvet" (a predstavíme si nejaký kvet) - ale reagujeme na ne ako roboty. Zaznejú a my ani nevieme prečo - odcitujeme tú frázu. A slovo pred nami ušlo, nijako sa nás nedotklo. To nie je prípad len zopár zaznávaných výrazov, mnohé slová sa získavajú príliš konkrétne zafarbenie a neumožňujú ďalšie významy. Podobne, ako by sme si pod slovom "kvet" predstavili výlučne červený kvet a žiaden iný. "Kvet to je červená ruža." Žiadne iné kvety neexistujú...

Svoj podiel na týchto pokriveniach malo - ako neustále pripomínam - kresťanstvo. Rozdelenie slov na dobré a zlé. Tma, noc, čierne, smutné, slzy, krik, hnev, smrť - zlé. A naopak. Vo svete protikladov má však každý jeden pól miesto - a nemôžu existovať len biele-veselé-živé veci. To je nad slnko jasnejšie. Všetky pojmy predstavujú potenciál - ten môžeme využiť dobre i zle. Zlá je často nerovnováha, ktorej sa v honbe za svetlým dopúšťame.

Jedna veľmi dôležitá polarita je čiernobiely-farebný. Tak ako film a televízia už nezaznamenávajú svet len čiernobielo - so všetkými farbami sa ho zas a znova učíme reflektovať aj my sami. Mnohým to ešte stále nejde. Buď si jedno, alebo druhé. Ak nie si kapitalista, si určite komunista. Nie si demokrat, tak si autokrat. Vnucujú ľuďom len dve možné polohy - byť taký, alebo onaký. Ale tých polôh a postojov je vždy nekonečne veľa. Nikto nevyznáva žiadnu ideu v absolútnom poňatí, každý si z nej vyberie to čo pokladá za dobré a ostatné nechá tak. Nikto nie je len komunista, alebo len kapitalista.

Podobný osud stihol slovíčko "intelektuál". Najmä tí menej inteligentní intelektuáli - ale i prostohlavý dav - rozdelili ľudí na sedliakov a inteligenciu. To znamená, dve škatuľky - byť intelektuálom je byť zaškatuľkovaný. Väčšinou i tým, ako má intelektuál uvažovať (a ako uvažuje sedliak a teda ako sa od neho odlišuje), ako sa má obliekať, do akých podnikov chodiť a s akými ľuďmi sa stýkať. Intelektuál je zrazu štýl - a nie fakt. Naozaj len tupci si dovolia z intelektuálov urobiť škatuľku - ako tých ktorí nepremýšľajú, ale zo zásady majú "ten druhý názor" - ten ktorý nie je teraz v móde. Za socializmu to bol ten protikomunistický, za kapitalizmu ten o sociálnom cítení, antiamerický, proislámsky. Je to ale stále iba svetríkovo-kávičkové pseudo.

V našich intelektuálne-novinárskych kruhoch (každý denník, ktorý nie je priamo bulvár) je dnes dobrým zvykom, priam intelektuálnou slušnosťou, bontónom dobrej spoločnosti povedať vtip o Ficovi. Lebo on je populista a demagóg. Odsudzovať socialistov, komunistov. To je intelektuálna debata - pritakávať si, akí sme dnes správni, akí sme boli kedysi hrdinovia. Bez ohľadu na to, čo si o týchto ideológiách myslím a že neobdivujem tieto urážané osobnosti - je mi to smiešne (a za nich trápne) počúvať, ako sa neustále monotematicky opakujú. Byť inteligentný pre mňa znamená schopnosť slobodne uvažovať - súhlasiť aj nesúhlasiť, podporovať aj odporovať, hľadať si vlastnú cestu - a nie len iný prúd než je ten mainstreamový - hoci rovnako dogmaticky obmedzený.

Slovo je jedna vec. Ideu ktorá za ním stojí, ak je dobre vysvetlená, síce môžeme chápať podobne - no realizácia býva zväčša od skutočného významu pekne vzdialená. Dokonca sa pokúsim preraziť i s jednou veľmi "kontroverznou" teóriou. (Aha, veď dnes už stačí vec sám-od-seba nazvať kontroverziou, alebo párkrát sa nechať takto počuť - a už je naozaj kontroverzná!) Žiadna ideológia na Zemi ešte nebola uskutočnená tak, ako ju ktosi (s dobrým úmylom) vymyslel. Všetky zlyhávajú na ľudskej nedokonalosti. Vezmime si také zlé slovíčko "komunizmus". Zopár iniciatívnych blbcov sa ho snaží postaviť na roveň fašizmu (pritom sú to úplne iné zmýšľania, idey, hodnoty) - len preto, že pokus o ich uskutočnenie bol rovnako tragický. Fašizmus dopadol zle, komunizmus dopadol zle - teda v ich logike je to to isté. Keď zle dopadne nedeľný obed, tiež je to fašizmus? Tu zostáva spýtať sa: Aké sú idey komunizmu? A čo sme to tu vybudovali? Bol tu vôbec niekedy socializmus, bol tu naozaj komunizmus? Alebo len niekto zneužil slovo, nazval systém komunistickým a pritom to bola iba obyčajná nepodarená totalita?

A čo tak zakázať slovo "demokracia"? Veď zlá totalitná Nemecká demokratická republika - sama seba tiež nazývala demokratickou. Obludná Kórejská ľudovodemokratická republika na tom nie je o nič lepšie. To, že sme sami seba nazývali ľudovodemokratickým zriadením - a vraždili sme politicky zle orientovaných spoluobčanov - je dôvod zakázať demokraciu a nebodaj i ľud? Ako slovíčko, ako hodnotu, ako ideu? Spoločnosť, ktorá prenasleduje slovíčka a nie javy je na najlepšej ceste k problémom. Prstom by trebalo ukázať na zatváranie, mučenie, vraždenie, strach a zbabelosť, posadnutosť, zlomyselnosť, chamtivosť a machizmus - a nie na komunizmus, za ktorého sa diali. Ak ten zavrieme do basy, myslíme si, že sa zbavíme všetkých týchto javov - z ktorých sú dnes mnohé ešte akútnejšie?

Jeden rok sme si pri vyratúvaní našich osmičiek ani nevšimli. Rok 1984 - alebo titul povestného románu Georga Orwella. Spýtam sa tých, ktorí knižku čítali - "o čom bola"? Mnohí sú dnes pripravení pohotovo odpovedať: "o komunizme". Tak, knižka bola o komunizme, ktorý ujo Orwell odpozoroval zo Sovietskeho zväzu - a tým to hasne. Viac nám nemá čo povedať. Komunizmus je zlý, už sme ho zrušili viac nás to nezaujíma. Tak sa zo slovíčka - namiesto významu a obrazu - stane fráza.

Faktom je, že Orwell sa mohol nechať inšpirovať službou v koloniálnom britskom impériu. Tá knižka je o totalitnej spoločnosti - ktorú vytvoril ako extrapoláciu toho, čo mohol zažiť aj doma a nielen v nejakom cudzom Sovietskom zväze. Kým tam vládol komunizmus, po svete stále jestvovali kolónie - podrobené krajiny. Ešte v 60. a 70. rokoch okupovali mnohé západné štáty cudzie územia a exportovali z nich suroviny, bohatstvo na ktorom vznikli a stoja dodnes ich ekonomiky - a chcú aby sme im verili, že za svoj blahobyt vďačia iba trhovému prostrediu. Trochu súdnosti - tu nejde o to, že u nás sa čas zastavil na 40 rokov - a na západe zatiaľ kvitla demokracia a trhové hospodárstvo. Ešte v polovici nášho zaostalého socializmu rabovali vyspelé demokratické spoločnosti cudzie zeme.

Ale späť ku knižke. Totalitná spoločnosť, ktorú Orwell popísal, je postavená na Veľkom bratovi (vodcovi, autorite), ktorý reprezentoval stranu - a zotročenej mase robotníkov bez vlastnej vôle. Ľudia sú neustále na každom kroku sledovaní pomocu technológií - a ak prejavia známky myslenia, sú mučení, vypočúvaní a nakoniec zlikvidovaní (Ministerstvom lásky). Požaduje sa po nich, aby pochopili a uchopili logicky nezmyselné teórie. Do popredia vystupujú najmä tri heslá doublethinku (dvojitého myslenia): Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Ignorancia je sila. K tomu všetkému samozrejme jestvovali odôvodnenia - "pre blaho všetkých to tak musí byť". Také isté aké máme i dnes - polícia nás sleduje a odpočúva pre našu bezpečnosť, tiahneme za svojimi autoritami, snažíme sa poňať svoje nezmyselné teórie - i keď nám realita dokazuje pravý opak. Tri veľké krajiny futuristického sveta spolu neustále bojujú, vytvárajú aliancie a potom sa zasa preskupujú - pretože permanentná vojna (vedená Ministerstvom mieru) udržuje ľudí v strachu a poddajnosti režimu "ktorý ich chráni". Nepochybne, režim na všetkých troch stranách je rovnaký - len sa inak nazýva, má iného vodcu a iné dekorácie. Aké súčasné...

A rok 1984 v našom skutočnom svete uplynul. Nič zvláštne sa nestalo. Na západe demokracia, žiadne totalitné režimy, žiadna neslobodná zmagorená spoločnosť. Mimochodom, keby bola, ako by sme to zistili? Ja však napriek tomu vnímam "syndróm 1984". Kdesi vtedy sa začal východný blok zvnútra rozpadať. Už ho nikto nebral vážne, ani strana sama. Pominul sa a ostal už len veľký demokratický svet, alebo aspoň krajiny k trhodemokracii smerujúce (až na zopár izolovaných výnimiek).

A teda ešte raz. Rok 1984 uplynul. Distópia sa nenaplnila. Hladina vody bezpierimen. Odber plynu podľa základného odberového stupňa číslo 3. Čo to vlastne máme dnes?

Slovník cudzích slov

Poďme teda rad za radom, slovíčko za slovíčkom. Dnes, keď sa mnohé tieto výrazy spomínajú dennodenne, je potreba ich jasného chápania omnoho akútnejšia. Jednak, že sa opotrebúvajú - častým používaním vo svojvoľných kontextoch naberajú úplne nové, prapodivné významy. Naviac, vo svete, kde je všetko na webe (alebo v slovníku) to tam na webe pohodlne nechávame byť. Nikto sa už nezaoberá hľadaním významov a informácií - stačí mať istotu, že informácie a významy niekde sú.

Čo je to demokracia?
Demokracia je systém, kde spoločné záležitosti spravujú ľudia, zachovávajúc si politickú suverenitu. Slovo pochádza z gréckych démos (ľud) a kratos (pravidlo, sila). De facto vláda ľudu. Hopla, ale ako si päť miliónov ľudí dokáže samo vládnuť, bez toho, aby sa nepohádali na prvej veci a prípadne sa nepozabíjali? Je vôbec "vláda ľudu" uskutočniteľná? Je dobré aby si ľud vládol? Najmä poslednú otázku si dnes málokto položí - nepatrí sa to. Demokracia je zároveň jedno z tých slov, ku ktorým sa cituje fráza. Najobľúbenejšia je azda tá Churchilova: "Demokracia je ten najhorší systém, s výnimkou všetkých tých, ktoré zatiaľ ľudstvo vyskúšalo." Fráza je odcitovaná, viac sa tým nemusíme zaoberať. Múdrejší ľudia to vymysleli, nám to stačí už len papagájovať. Bohužiaľ, školskému vzdelávaniu - napríklad na občianskej náuke - veľmi chýba interaktívna hra, kde by si deti na vlastnej koži vyskúšali rôzne systémy v rôznych úlohách. Nie, my ich radšej naučíme to, čo je dobré. A hotovo.

Demokracia je v každom prípade označená za dobré slovo. Dokonca aj tvrdo totalitné režimy (Severná Kórea, bývalé ľudovodemokratické režimy východnej Európy, niektoré islamské republiky) sa radi nálepkujú týmto výrazom. Zostáva definovať si, čo je to ľud a čo je to vláda. O čosi neskôr... Na svete sa demokracia uskutočňuje nespočtom spôsobov.

Jedno zo základných rozdelení chápe demokraciu ako priamu a druhé ako reprezentatívnu (parlamentnú). V prvom prípade ľudia nevolia svojich zástupcov, ale hlasujú (dnes napríklad prostredníctvom internetu) o jednotlivých zákonoch. To je pekné, ale často málo efektívne - schváliť takto každý zákon si pýta veľa času i záujmu ľudí. V každom prípade, vždy je v hre niekto, kto podľa svojvôle rozhoduje o tom, aký zákon musí ísť do verejného hlasovania a ktorý je zasa "nedôležitý". Veľkým problémom zostáva skutočnosť, že ľudia nevedia správne rozhodnúť o vysoko odborných otázkach. Nerozumejú medicíne, právu, informatike - aby dokázali sami schvaľovať zákony v týchto oblastiach. Pri reprezentatívnej demokracii si volíme zasa svojich zástupcov, ktorým potom dávame voľnú ruku schvaľovať zákony podľa toho, ako sami uznajú za najlepšie. Je to akiste metóda rýchlejia, ale reálne takisto nefunguje.

Znova - dokážu si ľudia správne vybrať zpomedzi politikov? Väšinou si zvolia toho, kto má krajšiu kampaň, kto sa na nich krajšie usmeje, kto im najviac nasľubuje - kto ich najnenápadnejšie podvedie. Naviac, smieme si vyberať spomedzi strán, osobností - ktorých paletu nemáme ako určovať. Určujú ju sami - prostredníctvom médií. Ľahko sa teda stane, že si volíme medzi dohodnutými kamarátmi, ktorí sa len naoko tvária ako súperi. Naviac, po tom čo sú zvolení si aj tak robia čo len chcú - nedržia sa svojich programov, tobôž nie verejného záujmu. Vláda a ľudia sa navzájom ignorujú - hoci si smieme vybrať s kým sa budeme ignorovať. V podstate si volíme menšie zlo, neraz ani to. Aj keby toto všetko fungovalo, stále tu pôsobí paralyzujúci efekt - nutná väčšina. Na jednej strane, potrebný zákon nikto neschváli, ak nedostane podporu nadpolovičnej väčšiny hlasov. Často len preto, lebo strany navzájom trucujú, alebo sa nedohodnú na dekoračných detailoch. Na druhej strane, demokracia býva nazývaná aj "totalitou väčšiny". Je to obdoba totality menšiny, len menej okatá. Väčšina sa samozrejme neraz mýli - a zadupe tak dobrý návrh pod čiernu zem. Zoberme si práva menšín - sexuálnych (informovanie o zdravotnom stave partnera, dedenie, zväzky), národnostných (kultúrna autonómia), zdravotne postihnutých - väčšina im ich nepriznáva. Z opačného pohľadu - priznali by sme práva islamskej menšine - napríklad narábať s manželkami ako s majetkom, uplatňovať kruté tresty šarí'e? V tomto bezvýchodiskovom náhľade sa ukazuje nechať vládu na ľuďoch ako vrcholne pochabé. Musí byť niekto, kto rozhodne čo je najlepšie. Niekto kto zabráni excesom menšín, ale zároveň nedovolí väčšine utláčať ich. Nadradený vyšší zákon... a dostávame sa k neblaho preslávenej teokracii. Vláda vyššieho zákona. Alebo k svetskej totalite.

Na dôvažok, demokracia má celkom zaujímavú prax - tu a tam sa objavovala počas celých dejín. Aj keď je nám aténska demokracia často dávaná za príklad - v skutočnosti to bola dekorácia štátu pre privilegovanú väčšinu. Bieli slobodní muži. Aby tí mohli voliť, aby sa mohli donekonečna radiť a hádať na snemoch, aby si štát mohol ekonomicky dovoliť tento luxus - potrebovali mnohonásobne prevyšujúcu skupinu otrokov a manželiek - neslobodných občanov bez práva hrať sa na voličov, ktorých úlohou bolo zabezpečovať jedlo, pomôcky, služby... Ak namietame, že dnes sme to dokázali zrealizovať aj bez týchto obmedzení - pozrime sa vďaka čomu žijeme, obliekame sa, bývame, bavíme sa - nespočty výrobkov z neslobodných krajín (Čínou počnúc, Saudkou Arábiou nekončiac), nespočty ľudí, ktorí už nemajú čas a chuť na politiku - sú nútení starať sa o prežitie. Moderná forma "slobodných otrokov".

V prospech demokracie hovorí naopak fakt, že štatisticky má menšie tendencie likvidovať svojich vlastných nepohodlných občanov, demokratické štáty nevedú spolu vojny, je menšia pravdepodobnosť hladomoru. Táto štatistika zlyháva na tom, že jednak skutočná demokracia nikde na svete neexistuje (nazvime toto u nás: totalita s volebným cirkusom naviac), a tiež nepriehľadnosť týchto štatistík. Kdejaká organizácia s neznámym pozadím môže vybrať hocakú vzorku občanov, urobiť výskum - a odignorovať pritom podstatné vplyvy.

Čo je to totalita?
Totalita je sytém, kde vládne len jeden človek, alebo úska skupina ľudí, ktorých si celá spoločnosť nemôže vyberať. Za komunizmu to bola jedna jediná zvoliteľné strana. Dnes je to možno jedna strana ktorá sa tvári ako viacero strán - dokonca na ľavej a pravej strane spektra. Hádky pred kamerou a zákulisná spolupráca. Sami sebe schvaľujeme platy, odmeny, provízie. I to je v podstate podoba totality.

Otázkou zostáva, kto je tým diktátorom na čele. Stalin, Hitler, Ivan Hrozný - alebo niekto osvietený? V podstate, dikatúra zlyháva na tom istom, na čom zlyháva aj demokracia. Ak sa vládca nepodarí, ak je chamtivý - je to na figu. Dokonca, zlý diktátor je horší ako zlá demokratická vláda - lebo môže byť zlovoľný. Na druhej strane, dobrý diktátor je lepší než dobrá demokratická vláda - viď i súčasné kráľovstvá blahobytu. Nielen ropné, ale i tie ázijské. Diktátor sa nemusí hádať s opozičnými stranami, podľa svojho uváženia môže rozhodnúť v prospech väčšiny (hoci menšine sa nebude páčiť - pre ňu bude stále zlým diktátorom), ale i v prospech menšiny (a tým pádom bude neobľúbený u väčšiny). Z dôvodu večných problémov s obľúbenosťou neprichádza do úvahy pravidelne si diktátora voliť. Ale, prečo by sme sa mali obmedzovať konceptom obľúbenosti? Vládca sa stále môže snažiť svoje kroky vysvetliť - tak aby dosiahol pochopenie na oboch stranách.

Zanechajme teóriu, ktorá ako obyčajne zlyháva na nedokonalosti ľudí. Porovnajme úroveň kultúry, blahobytu a spokojnosti v totalitných a demokratických spoločnostiach. Totalita má jednu podivuhodnú vlastnosť - stimuluje v ľuďoch rebelanstvo. Prinajmenšom umelci sa búria, protestujú, záškodníčia - a sú predovšetkým nesmierne tvorivo vydráždení. Ako sa vraví - "šťastný človek je nešťastný umelec" - nič ho nepáli, nemá o čom písať. Koľko textov sa dalo a muselo čítať medzi riadkami za komunizmu, koľko podrývačných piesní a filmov na hrane prijateľnosti vzniklo za cenzúry - a koľko ich vzniká dnes? Dnes akoby nás nič nenútilo ku kritike, vynaliezavosti, nič nevyzýva naše divácke IQ. Všetko potrebujeme mať povedané polopate, nie sme schopní čítať medzi riadkami. Ľudské schopnosti zostávajú nevyužité. Stalo sa z nás roztečené želé. Koluje taký vtip - hoci stredoveké Taliansko bolo plné úkladov, mučenia, bolo absolutistické - vznikli tu diela Leonarda, Michelangela, Donatella. A čo dalo svetu skrz-naskrz demokratické Švajčiarsko? Kukučkové hodiny. Aké poznáme švajčiarské diela, hoci i filmy? Akoby slobodný svet, demokracia, trh - neboli schopné vytvoriť nič pekné.

Čo je to ľud a vláda?
Pre chopnosť jestvovať v akejkoľvek forme vlády, nevyhnutným sa zdá byť isté základné politké vzdelanie u všetkých účastníkov systému organizácie. Je vôbec toto možné? Podarí sa niekomu u oboch strán - u občana i vlády - vynútiť si zodpovedný prístup?

Slovo ľud bohužiaľ mnohé vlády chápu nesprávne. Pre komunistov bol ľud skupinka súhlasiacich občanov (väčšia alebo menšia - závisí od konkrétneho obdobia), pre dnešné demokratické vlády je to nadpolovičná väčšina. Tí ostatní akoby ľudom a ľuďmi ani neboli - sú to neprajníci, sabotéri, diverzanti, nepriatelia ľudu - v dnešnom svete a jazyku ignorovaná menšina tých "ktorí sa nechcú podieľať na spoločnom blahobyte" - tak ako ho vidí väčšina. Bez ohľadu na formu vlády, ľud však vždy bude celé obyvateľstvo štátu, do posledného človeka. Vláda ľudu znamená vládu väčšiny aj menšiny dohromady. Urobiť rozhodnutie v prospech ľudu znamená vyhovieť všetkým naraz. Podľa mnohých teórií sa to samozrejme nedá. Zjavuje sa spor medzi kompromismi a konsenzom. Avšak, na iných miestach som spomenul, že riešení každej situácie je nekonečne veľa - a medzi nimi vždy také, ktoré bude pre blaho všetkých. Treba ho len chcieť hľadať, treba ho vedieť nájsť - to je umenie - a vládca by mal teda byť umelcom.

Vládnuť naproti tomu neznamená panovať svojim otrokom, ktorých zmyslom života je "byť otrokmi". Ani keby si to sami slobodne mohli zvoliť - kto im bude vládnuť. Vláda je služba ľudu. Služba je to dôležité slovo, ktoré by si mali opakovať všetci, ktorým je zverená akákoľvek moc. Vládca nie je nadradená funkcia, ktorá umiestňuje človeka (z vôle Boha, ľudu, seba) na vrchol hierarchie. Stojí na rovnakej úrovni, ako ktorýkoľvek občan. Či sú to prepychoví králi, alebo dnešné osobnosti - voziace sa za čiernymi sklami, blahosklonne kyvkajúce na ľudí z okna, vysiace na stene každej triedy - autorita je veľmi nebezpečná vec - pretože robí človeka vždy o čosi dôležitejším než ostatní. Vládca je spolupracovník ostatných spoluobčanov - má len svoju špecifickú úlohu - riadenie štátu, vecí spoločných.

K vládnutiu, ľudu a súčasnej demokracii ešte jedne dôležitý príklad. Pacient s istými zdravotnými problémami prichádza na operáciu. Tam, na mieste kde sa má operácia uskutočniť - zoradíme doktora, kominára, učiteľku z materskej školy, tetu družstevníčku, suseda z krčmy, ekonóma aj blázna (ktorý už ale má 18 rokov a teda je oficiálne dospelý) - a necháme ich demokraticky hlasovať, aké zákroky doktor urobí. Ekonóm čo najlacnejšie, sused ma nemá rád - ten by mi i poškodil, teta len také, ktoré ma nebudú bolieť, učiteľka bude trvať na slovenskom doktorovi, kominár by mi spravil klistír, alebo prešupal komín... a doktor - ten by (dúfajme) urobil to, čo je potrebné. Absurdná situácia? No ako veľmi podobná tomu čo uskutočňujeme nie v medicíne, ale vo vládnutí!

Na skutočnú operačnú sálu majú prístup len doktori - odborníci v oblasti, o ktorú sa jedná. Nie je azda vládnutie rovnako odborná činnosť? Nevyžaduje si špecifické schopnosti, vzdelanie? Pozrime sa, kto všetko vstúpil do vlády - murári, učitelia, lekári, umelci - nepochybne majú čo povedať k svojej oblasti - ale čo tie ostatné? Nepochybne, každý minister by mal mať po ruke expertov práve z oblasti, kde pôsobí - ale jemu samému by nemalo chýbať predovšetkým politické odborné vzdelanie. Ak má vládnuť ľud, musí mať toto vzdelanie rovnako - aby si bol schopný vládcov vyberať. Väčšinou však dedinský podnikateľ skončí ako starosta, dostane sa do strany, ak je dlho poslušný i na kandidátku - a strana ho začne ukazovať v médiách. Občan je i tak navyknutý voliť si stranu a nie človeka. Tak zisťujeme, že nemôžeme žiť v demokracii - ale vo viac či menej ovláda(teľ)nej diktatúre - kde si smieme vybrať osobu z radu "školených v obore". Tak medicíny, ako i vlády.

Čo je to majetok, vlastníctvo?
Ako vôbec prišiel pojem vlastníctva na zem? Jaskynný muž si zhotovil budzogáň. Jeho kamarát si žiaden neurobil - tak mu ten jeho jednoducho vzal. A prvý mu na to vraví: "Nemáš na to právo, je to moje." Táto historka vyznieva smiešne snáď preto, že je úplne prazákladná. Samozrejme, že to, čo vytvoríme vlastnými rukami, vlastným myslením, vlastným úsilím - je istým spôsobom naše. Od tohto práva sa odvíja rovnako i autorstvo - každé dielo, ktoré som vytvoril - istým spôsobom prináleží mne. Ja rozhodujem o tom, kde ho umiestním, kedy a kto ho bude používať. Dokonca, môžem toto dielo niekomu darovať, ale smiem (hoci nemusím) za to požadovať na oplátku iné dielo. To je prazákladný obchod.

Veľmi podivné je, čo všetko však ľudia v priebehu histórie dokázali vyvlastniť. Vlastniť veci, ku ktorým nijako neprispeli, ktoré tu už jednoducho boli. Môžeme sa zamýšľať, že či rieka, baňa, ropné nálezisko, les, alebo zviera - ktoré raz niekde je - bez pričinenia človeka - prináleží tomu ktorému národu. Presnejšie krajine. Je to predsa zhoda dejinných okolností, že isté spoločenstvo sa niekde usadilo, pomocou armády si udržalo hranice svojeho územia - a že práve tam sa nachádzajú zdroje. Naviac, dnes sa jednoducho nemôžeme usadiť niekde inde - kde je zdrojov viac. Ak by bola na Zemi jediná studňa s vodou - na území nejakého štátu - má právo tento štát požadovať platbu za túto vodu, ktorú všetci k životu potrebujeme - a ktorá je teda určená všetkým obyvateľom Zeme? Je to logický nezmysel. Každá vec na Zemi, ktorú nevytvoril človek, prináleží všetkým. Nie je mysliteľné, aby silnejšie komunity okupovali tieto prírodné zdroje a vymeňali ich za produkty ľudského úsilia menej šťastných národov. Musíme striktne odlíšiť vlastníctvo ľudských diel a nevytvorené skutočnosti, ktoré sú de facto nevlastnené.

Ďalšie pokrivenie nastalo, keď ľudia začali vlastniť diela, na ktorých sa nepodieľali sami. Keď dvaja autori namaľujú obraz - komu patrí? Obom predsa. Ak dvaja zhotovia nejaké náradie, kto má právo ho vlastniť a používať? Obaja. Nie je možné, aby si ho jeden prisvojil - z pozície sily, alebo za malú (neprimeranú) protihodnotu. Ale presne toto sa dnes deje. Každý zamestnanec podniku totiž prispieva spoločne k dielu - produktu, alebo službe, ktorú podnik poskytuje. Ako je možné, že zamestnanci sú braní ako cudzinci - niekto, kto za malý plat spolutvorí dielo - ale nie je jeho spoluvlastníkom? Ak chcem, aby výrobok bol môj, musím si ho urobiť sám. Ak si prizvem pomocníka - už bude výrobok náš. Celý systém postavený na vlastníkoch podnikov, ktorí nerobia nič len vlastnia a berú príjem - a zamestnancoch, ktorí ten príjem vytvárajú skutočnou prácou, ale nič nevlastnia - je z pohľadu prostej logiky hlúposť. Keď raz za socializmu vznikol podnik, ktorí vytvorilo mnoho zamestnancov - je to podnik tých zamestnancov - nie štátu. Štát, ani žiadna tretia osoba, nemá právo predať ho ďalšej - jedinej - osobe.

Čo je to chudoba a bohatstvo?
Práve kvôli podobným pokriveniam hovoríme o tom, že na svete vznikajú chudobní a bohatí. Žijeme na guľatej planéte - v uzavretom systéme. Podobne ako platí zákon zachovania energie, alebo hmoty - tak to platí i pre hodnoty (peniaze). Hodnoty nevznikajú ani nezanikajú. Premieňajú sa na iné hodnoty, alebo sa presúvajú od jedného k druhému. Prostá fyzika. Hodnota práce sa mení na hodnotu diela a to sa zhodnocuje výmenným prostriedkom - peniazmi. Za tie si nakupujeme iné služby či veci so svojou hodnotou. To je premena. Všimnime si, že každá vec a služba pozostáva z materiálového základu - teda veci ktoré nie sú vlastnené - a z ľudskej práce, ktorá materiál pretvorila - tu stojí právo autorstva. Je možné, aby mali materiály, ktoré nikomu nepatria - nenulovú hodnotu? Áno, sú vyčerpateľné, musíme obmedziť ich spotrebu - ale môžeme túto hodnotu miešať s hodnotou práce? Ako porovnáme kilogram uhlia a hodinu práce? Jedno skrátka v prírode je (bez našej námahy), ale druhé treba vykonať. Druhá možnosť pre hodnoty je ich presúvanie - výmena. Ak je každý schopný vykonať približne podobné úsilie za jednotku času - ako to, že jedno úsilie je tak nadhodnotené a druhé podhodnotené? Ako to, že vznikajú priepastné rozdiely medzi držiteľmi hodnôt? Očividne niečo v systéme (alebo v chápaní vecí) nefunguje. Je nemysliteľné, že by niekto za hodinu poctivej práce vytvoril tisícnásobne väčšiu hodnotu, než niekto iný, rovnako usilovne pracujúci. Áno, v úsilí (lenivosti) ľudí sú rozdiely. Ale nie priamo vo vynaloženej námahe, ktorá jediná by mala predstavovať porovnávaciu hodnotu. Nemzyslom je už len fakt, že v spoločnosť dokázala číselne porovnať námahu fyzickú a psychickú. Každá je námahou, ale ani jedna nie je hodnotejšia, sú to skrátka úplne iné typy hodnôt. V tomto svetle, pre skutočne neabsurdný systém, potrebovali by sme prinajmenšom tri typy mien/platidiel. Pre nevlastnené zdroje, pre manuálnu prácu a pre prácu mozgu. Tie sme dnes obišli "okrajovou užitočnosťou" - akú bude mať pre spotrebiteľa hodnotu každý ďalší kus toho konkrétneho výrobku.

Samozrejme, definícia chudoby a bohatstva je rovnako vratká disciplína. Už len z dôvodu, že i sem vstupuje zvláštny paradox - chudoba majetku, bohatstvo ducha a naopak. Ak sa obmedzíme len na jednu skupinu bohatstva - materiálneho - ktoré je i tak vytvorené nespravodlivým zmiešaním nevlastniteľných hodnôt, fyzického a psychického úsilia: Podľa bežného chápania je bohatší vlastník auta, luxusného domu, najmodernejšieho počítača, televízora a všemožnej techniky - než babka na dedine, s malým domom a takmer žiadnym technologickým vybavením. Pre mnohých ľudí to je presne tak. Ale bez ohľadu na vzťažný bod - cíti sa boháč naozaj bohatý? A cíti sa babka, bez toho aby nevedela o boháčovi - chudobne? Samozrejme, nežijeme v izolácii a o svojich spoluobyvateľoch vieme. A chudobní sa cítime dovtedy, kým je na Zemi niekto, kto má stále čosi, čo my nie. Je zvláštne, že chudobný Slovák sa cíti ukrátený v porovnaní s bohatým Slovákom - ale nikdy sa neporovnáva s nejakým obyvateľom hlinenej chatrče v Afrike (nemá vodu, elektrinu, vzdelanie, zdravotnícky systém,...). Pre toho by bol totiž i najchudobnejší Slovák nenažratým boháčom.

Ako teda definovať bohatstvo a chudobu navzájom porovnateľným spôsobom? Ako rozdeliť vlastníctvo na základné - a luxusné? Je to určite veľmi ťažké - každý má iné nároky (už len teplá voda z vodovodu je pre niekoho nevyhnutnosť, pre iného nemusí byť). Ale i tak - vždy jestvujú veci, bez ktorých neprežijeme - veci ktoré prispievajú k našemu zdraviu - a veci ktoré mať nemusíme, ale tešíme sa keď sú. Tie väčšinou robia život pohodlnejším, ligotavejším - ale ich nevlastnenie nemožno považovať za chudobu. Mať práčku je z pohľadu Afričana luxus - na druhej styrane, z nášho pohľadu - nemáme čas ani priestor, kde by sme mohli prať alternatívnym spôsobom. Usporiadanie našej spoločnosti si vynucuje vlastníctvo istých vecí. Je to ale naozaj pokrok a prilepšenie?

Takto by sa dalo intelektuálne onanovať donekonečna. Ale predstavme si vládcu, ktorý sa jedneho dňa rozhodne skoncovať s ropnou krízou nasledovne. Právo mať vlastné auto nie je ľuské právo. Tým je naopak právo nezadusiť sa. Používajte hromadnú dopravu, auto je zbytočný luxus. Nebudeme silou-mocou znižovať cenu ropy len za cenu ústupkov vydieračským krajinám, ktoré si ju prisvojili. Je mať čistejší vzduch a nemať auto chudobou? Niekto bude namietať - pri organizácii našej spoločnosti je už auto nevyhnutnosťou. Ale prečo sme si ju tak zorganizovali? Spoločnosť nie je niečo zvonku čo nás utláča, tú tvoríme sami. Ak v nej niečo nefunguje, prestavajme ju. A tak sa možno budeme môcť vrátiť i k príkladu s práčkou.

Na záver ďalší obstojný argument: je drobný dedinský poľnohospodár chudobnejší než mestský workoholik, ktorý ale nemá čas užívať si hodnoty na ktoré si zarobil? je to bohatstvo - mať zdravotnú starostlivosť a lieky, ktoré si môžeme dovoliť len vďaka systému, ktorý nám všetky tie choroby spôsobuje?

Čo je to sloboda, zodpovednosť?
Ešte jednu deformáciu v súvislosti s vytvorením pojmu majetok som nespomenul. V istom okamihu - pomerne skoro - prišli ľudia na to, že za majetok môžu prehlásiť aj druhé bytosti. Či je to otorok, manželka, alebo zviera. Neexistuje logika, podľa ktorej by sme takéto usporiadanie mohli odôvodniť. Jedine ak sa jeden dobrovoľne vzdá svojich ľudských práv a stane sa jeho majetkom. Samozrejme, kým je človek živý, svoje práva má - toto môže existovať len ako hra, predstieranie v rámci D/S vzťahu. Práve tu však môžeme vypozorovať jedno zaujímavé štiepenie. Mnohí účastníci D/S vzťahu to popisujú takto: Otrok sa vzdáva slobody, ale zároveň tým skladá zo seba i bremä zodpovednosti. Zodpovednosť je strašne náročná veličina, mnohí si s ňou neviem rady, mnohí by sme sa jej radi zbvili. Ak nebudeme mať možnosť voliť si svoje činy, ak ku každému budeme donútení z vôle pána, tak nebudeme za ne ani zodpovední. Toto sa presne deje i v hlavách náboženských fanatikov. Oni sa nezodpovedajú za svoje hrozné činy nikomu - tie im "prikázal" Boh, tomu sú svojou vôľou absolútne podriadení - ten má ich slobodu, ten nesie aj zodpovednosť. Oni len plnia rozkazy. Erotický vzťah ortroka a pána je to isté, ako vzťah fanatika Boha, alebo vojaka a generála. Dáme slobodu, zbavujeme sa zodpovednosti.

Práve v tomto zvláštnom prípade je orwellovské heslo "sloboda je otroctvo" pravdivé. Nie je to doublethink, ale prostý odpozorovaný fakt života. Ak sme slobodní, nesieme si za svoje činy zodpovednosť - ak urobíme niečo, čo sa sprieči vôli druhého (vo svete bez zákonov), alebo jestvujúcemu zákonu - vyvoláme reakciu - trest. Bez zodpovednosti za svoje činy sa nedá byť slobodný. Nie z pohľadu, že slobodní sme paušálne a "mali by sme sa snažiť správať zodpovedne". Jedno bez druhého neexistuje - ako tma bez svetla - sú to protipóly. Kto sa zbaví zodpovednosti, zbavil sa i slobody. Kto je slobodný, je istým spôsobom otrokom svojej zodpovednosti - musí si ju niesť ako nevyhnutnú daň. Zodpovednosť znamená znášať dôsledky. Na jednej strane sa nám javí, že vyhodiť plastovú fľašu z okna auta - ako to mnohí mladí robia, pretože "je sloboda, môžem si robiť čo chcem" - je niečo čo zostane bez následkov. V každom prípade, mladý muž bude žiť v špinavom prostredí, so spoluobčanmi podráždenými špinavým prostredím, zaplatí v podobe daní za upratovačov, ktorých si mesto najme ("niekto to predsa uprace"), možno ho chytia policajti a pokutujú - a ak je maloletý, potrestajú jeho rodičov, ktorí potrestajú jeho. Vplyvom sa ujsť nedá. Toto pochopenie je nevyhnutné k tomu, a by sme mohli žiť v slobodnom systéme.

Veľmi zaujímavú ideu poskytuje Heinleinov román Hviezdna pechota. Vo futuristickej spoločnosti sú ľudia rozdelení na občanov a civilistov. Každý civilista sa môže stať občanom, ak si odslúži dva roky v armáde - alebo vykoná adekvátnu službu spoločnosti. Až potom má právo voliť a poberať nadštandarné výhody života v spoločnosti. Mnohým to akiste pripomenie základnú vojenskú službu - dodnes sa pýtajú, prečo dva roky šikanovania absolvovali. To je znova otázka uskutočnenia - čo sa človek počas tohto obdobia služby spoločnosti naučí. Ak sú tieto roky naplnené gumovaním hlavy, pochodovaním a šikanovaním - nepochybne sú stratené. Ak by to boli čo i len dva týždne, počas ktorých by bol človek oboznámený s pravidlami života v spoločnosti - od "nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe" - po vzťah slobody a zodpovednosti - občianskej spoločnosti by to nesmierne prospelo. Nie, náš vzdelávací systém - etika, náboženstvo ani občianská náuka - so svojim primitívnym skúšaním a známkovaním, založený na bifľovaní a nie zažití pojmov - to zatiaľ nezastúpi.

Čo je to informácia, propaganda a osveta?
Na základnej škole nás učili takú malú slohovú teóriu. Oznámenie je informácia o tom, čo sa bude diať, správa o tom, čo a už stalo. Informáciou sme samozrejme rozumeli stručný faktografický text. Náš mediálny svet však slovo informácia poriadne rozriedil. Na jednej strane mienkotvorné médiá - kým ešte dominovali - rozostrili hranice medzi komentármi, poznámkami a strohými faktami. K udalosti vždy nejakým slovkom, vetou, alebo aspoň formou pripojili i svoje hodnotenie. Stalo sa to a to - a to je dobré, alebo zlé. Nadôvažok, internet skrížil slovo informácie s tonami nehmotného balastu - a výsledný hybrid rovnako nazval informáciou. Je to akoby sme krížením orchidey a pýru dostali zasa len nový druh orchidey?

Niečo iné je naša posadnutosť informáciami a potešenie, že ich je všade taká kvantita (o kvalite už nikto nerozpráva)- a niečo iné dôvod, prečo sme si ich na počiatku tak cenili. Právo na informácie akosi patrí ku slobode prejavu - obe sú dôležitými súčiniteľmi slobodného sveta. Počuť pravdu a byť vypočutý. V každom prípade, pravdy sú zradné, každý má tendenciu vidieť tú svoju - a tak sa z púheho informovania stáva propaganda. Slovo propaganda má veľmi negatívny nádych, spájame ho s cenzúrou a komunizmom - oboje je predsa zlé... Na druhej strane "informovať tendenčne, v prospech niečoho a neprospech iného" je definícia nielen propagandy, ale i osvety. V jej prípade takisto informujeme a komentujeme - vytvárame názor. Bojujeme proti fajčeniu, podporujeme demokraciu - alebo čokoľvek iné. Rozdiel je len v tom, že osveta si nárokuje mať vznešený a dobrý cieľ. Otázka je ale, čo je všeobecne "dobré"?

Spomínam tieto veci len preto, aby sme si nenahovárali, že náš slobodný svet je propagandy prostý. Médiá sú obchodné spoločnosti, ktoré tak ako ostatné fungujú s cieľom zisku - preto budu podporovať také prostredie, politiku, ekonomiku, spôsob života a názory - ktoré im umožní zarábať. Čo najviac. Nevhodné (čítaj: hlúpe, smiešne, nedemokratické, populistické, demagogické) názory budú neustále ignorovať, alebo zobrazovať v zlom svetle. Tak to už raz je. Nepomôže ani verejnoprávna televízia, ktorej vedenie volí vláda. Sloboda prejavu nemôže existovať vo svete kde na ňu dosahuje moc - či už zverená, finančná, alebo akákoľvek iná.

Čo je to otrokárstvo, feudalizmus, komunizmus, socializmus, kapitalizmus, imperializmus? A dostávame sa k najpálčivejšiemu problému. O otrokárstve a feudalizme sme si už čosi povedali. Niekto sa svojvoľne vyhlásil za vlastníka istej skupiny ľudí, pána nad ich životmi i smrťou. Ľudia naň museli pracovať a odvádzať mu časť plodov svojej práce - on pritom nič nerobil, iba ich vlastnil. Snáď nikto nepochybuje, že tento princíp je od základov skazený.

Hneď na sklonku feudálneho systému k nám bol importovaný ten kapitalistický. Múdra definícia hovorí, že kapitalizmus je ekonomický systém, kde sú prostriedky výroby v súkromnom vlastníctve, cieľom výroby je zisk a kde všetky súvisiace činnosti vrátane tvorby cien prebiehajú na poli voľného trhu. Keď rozložíme definíciu kúsok po kúsku - súkromné vlastníctvo sme už analyzovali. Diela vlastnej práce sú súkromným vlastníctvo tvorcu (tvorcov) - bohužiaľ kapitalizmus do nich zahrnul aj nikým nevlastnené zdroje a aj podiely vytvorené spolupracovníkmi. To, že spolutvorca produktu nie je spoluvlastník, ale dostáva len malú odmenu v podobe mzdy je zvláštny nezmysel. Podľa skutočného práva, ak sa na tvorbe spolupodieľal polovičným úsilím je vlastníkom polovice hodnoty diela. V uzavretom systéme ako je Zem, ak vytvárame na jednej strane zisk, na strane druhej neodmysliteľne tvoríme stratu. Zákon zachovania energie i hmoty nepustí. Cieľom práce je poskytnúť službu a výrobok - za ktorý si budeme môcť kúpiť rovnako cennú protihodnotu. Vytvárame spoločenstvo, aby sme mali väčšiu šancu prežiť a žiť kvalitnejšie. Nič viac a nič menej. Vytvárať nadbytočný zisk, ktorý vysajeme zo spoločenstva a potom použijeme pre svoj vlastný luxus je idea zvrátená. Áno, definícia vraví, že prospech jednotlivca prispieva ku prospechu celej spoločnosti. Ale ako? Znova sa kapitalizmus stáva frázou, ku ktorej citujeme frázu.

Spory ohľadom kapitalizmu sú v podstate bitkou o účelovú funkciu života. Šťastie človeka? Kvalitnejší život? Alebo virtuálny parameter ako HDP - rast ekonomiky? Žijeme pre umelý systém, alebo sme si tento systém vytvorili, aby sme zlepšili svoj život? Ak budeme nasledovať kvalitu, šťastie, spokojnosť, naplnený a pestrý život, duchovný rast - nevyhnutne sa skôr či neskôr rozídeme s ukazovateľmi trhovej ekonomiky. Rast nie je totiž hodnota - rast je rast. Rastie aj rakovina - stále viac a viac, až celý organizmus rozloží. Tak ako je v tele dôležité zdravie, pohoda a dosahovanie rôznych príjemných stavov - tak by mal človek hľadať zmysel pre seba i svoje spoločenstvo. Nie vo fikcii akejsi ekonomiky postavenej na súťaži, víťazstve a porážke.

Popularizátori kapitalizmu a voľného trhu nám to podávajú jednoducho: Na začiatku majú všetci rovnaké šance a podľa svojich schopností a snahy sa každý niekam vypracuje. Ale tak ako v lotérii, aj tu nám zabúdajú dopovedať - každý má rovnakú šancu, ale vyhrať môže len jeden. To nie je spravodlivosť, ale hazardná hra, do ktorej sme nasilu vťahovaní. Na západe sa kapitalizmus rozvinul ešte paralelne s feudálnym systémom. Aby sme nezostali v omyle - žiadne rovnaké štartovacie podmienky. Feudáli, ktorí zarobili prácou poddaných, mali najviac prostriedkov vytvoriť alebo skúpiť rôzne podniky, ktoré odvtedy boli právoplatne ich. A chudobe tvrdili: Už nie ste poddaní, keď ste šikovní a budete poctivo pracovať, takisto si môžete založiť svoj podnik a zbohatnúť ako ja. V každom prípade, oni sa nestali majiteľmi a boháčmi prácou - od nuly. A tu je kameň úrazu - kapitalizmus tak na západe, ako ani u nás nezačal akousi privatizáciou feudálneho majetku, ktorý by bol spravodlivo rozdelený medzi tých, ktorí ho naozaj vytvorili. Z feudálov sa stali súkromní vlastníci. V podstate je ten reálny kapitalizmus iba pokračovaním feudalizmu - v ekonomickom pohľade. Nepochybne, je správne, ak je človek odmenený za svoju snahu a úsilie - ale je správne, aby bol trestaný za to, že sa narodil s nižším IQ, či slabšími schopnosťami?

Druhá populárna poučka hovorí - síce sa majetok prelieva na jednu stranu - chudobným ubúda a bohatým pribúda - ale medzi bohatými zasa musí fungovať ľudská solidarita. Chudobným vo svojom okolí priamo, prípadne formou rôznych nadácií - prispievajú - a nerovnováhu tak čiastočne kompenzujú. Chybou je, že táto poučka v praxi zostáva len poučkou. Solidarita takmer neexistuje. Keby sme zlikvidovali brzdiaci sociálny systém - štát, dane a verejné služby (zdravotníctvo, školstvo, kontrola kvality potravín, výrobkov a životného prostredia), bohatým by to nijako neprekážalo, že časť populácie by vymierala, alebo žila nezdravo. Neregulovaný kapitalizmus by zlyhal na ľudskej nedokonalosti.

Za náprotivok kapitalizmu je často označovaný socializmus i komunizmus, hoci prvý zmienený systém je inými považovaný len za akýsi vývojový medzistupeň. Analyzujme ich teda jednoducho - po slove. Socializmus má svoj koreň socio odvodený od ľudského spoločenstva. Podľa definície, výrobné prostriedky sú vlastnené celou spoločnosťou - štátom. Systém stojí na spoločnom vlastníctve a často je spájaný s plánovaným hospodárstvom - dopredu sa stanoví množstvo potrebného produktu a služieb, ktoré sa majú vytvoriť. To samozrejme vytvára hneď niekoľko problémov - v praxi dokázaných. Pomalšia reakcia na potreby ľudí - najmä ak sa plán výroby stanovoval v päťročniciach. Kým na trhu sa môže vyrobiť nový žiadaný produkt i behom dní - v plánovanom hospodárstve to trvalo roky. Pozitívnym javom zasa je, že kým trh úmyselne vyrába nekvalitné výrobky a vynucuje si skorú kúpu nových, štátny plán môže určiť výrobu dlhotrvanlivých produktov. Na druhej strane, rýchla obmena v trhovom prostredí, aj keď z donútenia - prináša možnosť rýchlej inovácie. Hovoríme, že výrobok často zastará skôr morálne, než fyzicky. Produkt určený na to, aby vydržal dlho - logicky počas dlhého obdobia odignoruje všetky možné zlepšenia, ktoré je trh schopný ponúknuť. Socialistické televízory slúžia dodnes - aj keď nemajú množstvo moderných funkcií. Tie kapitalistické vydržia často sotva počas polovice záručnej lehoty, no v dobe keď sa pokazia je na trhu dávno "modernejší" tovar. Otázka je, čo je dôležitejšie? Otázka dokonca stojí - prečo sa pýtame čo je dôležitejšie, keď obe kvality - trvácnosť i inovácia majú svoju hodnotu? Koľko ľudí toľko chutí. Prečo namiesto smerovania k liberálnemu trhu netvoríme paralelný systém, ktorý by bol schopný poskytnúť výrobky podľa jednej i druhej hodnoty?

Spoločné vlastníctvo je takisto široko interpretovateľné. Môže sa stať, že i produkt vlastného úsilia - súkromné predmety - budú chápané ako spoločný majetok celej spoločnosti, ktorý byť zabavený. To je samozrejme dezinterpretácia. Podobne ako v prípade, ak sto pracovníkov vytvorí podnik, ktorý potom nebude pokladaný za ich vlastníctvo, ale za vlastníctvo celého štátu - teda miliónov ľudí, ktorí sa na vybudovaní podniku nepodieľali. Posledným mylným výkladom, na ktorom skolaboval i domáci pokus o stvorenie socialistickej spoločnosti bol fakt, že ľudia "spoločné" chápali viacmenej ako "aj moje" - a teda si spoločné privlastňovali - dajme tomu do "súkromnej opatery". Socializmus zlyháva - podobne ako v prípade kapitalizmu - na ľudskej nedokonalosti a chamtivosti. Dnes sa deje samozrejme to isté - len zosúkromnenie spoločne vybudovaného štátneho podniku, zdrojov, alebo i kolektívne vytváraných firiem - je legálne zo zákona. Slovko legalita je zrazu ako čarovný prútik. Čoho sa dotkne, to odobrí. Ak legalizujeme krádež, bude legálna. Ak legalizujeme vraždu, bude legálna. Konieckoncov, demokratická vláda - legálne zvolená - si môže schváliť akýkoľvek zákon (aj ústavný), ktorý sa jej páči. A bude to legálne.

Komunizmus súvisí so slovom komunita. Pre niekoho je akýmsi ideologicky vyšším stupňom socializmu, keď je všetko spoločné, ľudia stratili individualitu a nemajú osobné záujmy - každému ide o blaho národa, ktoré nadraďuje svojmu blahu - aj keď sám je súčasťou národa. Pracujeme pre budúce genrácie, ktoré budú pracovať pre budúce generácie... a nikto si vlastne plody práce neužije. To je takisto deformovaná vízia. Ak sa odrazíme od slova komunita - žijeme pospolu, pretože sa nám tak žije ľahšie. To stojí naproti pojmu individualizmus - keď sa každý stará o seba, bez ohľadu na celok. Predstavme si, že by bunky ľudského tela začali žiť individualistickým životom... telo by sa behom chvíle rozpadlo. Paradoxom je, že kým komunizmus má jednoznačne problém s individualitou človeka - v miere presahujúcej i našu komunistickú skúsenosť smerujeme k uniformite i dnes. Uniformná masa pracovníkov business centier, rovnaké potraviny, podobne škatuľkovité sivé budovy, jedna politická strana ako druhá, euronormované detské ihriská - kam sa pozrieme, na jednej strane tvrdý individualizmus a na druhej strata osobnosti, jedinečnosti, pestrosti.

Jeden pojem, voči ktorému sa komunizmus vždy vzťahoval bol imperializmus. Dnes je to už natoľko sprofanované a "smiešne" slovo, že sme zabudli i na to, že jeho význam zostal a tento jav nijako nevymizol. Budovanie veľkých korporácií, kartelov, rôznorodých mnohonárodných únií s cieľom väčšej ekonomickej sily - a tvorba monopolov, voči ktorým smiešny protimonopolný úrad pôsobí už len ako dokumentačné centrum.

Históriu píšu víťazi a tak dnes ochotnícky papagájujeme: Socializmus sa ekonomicky vyčerpal. Plánovaná ekonomika sa zrútila. Možno nie z princípu, ale kvoli nadmerným výdavkom pre silové zložky a zbytočným vojnám - ako bol napríklad Afghanistan v prípade Sovietského zväzu. Socializmus sa stal ekologickou i morálnou katastrofou pre Zem. Na jednej strane znečistenie podnikmi, pre ktoré bola kvantita prioritou (ale to rovnako platí i pre dnešné kapitalistické), na druhej absolútne konzumné hodnoty v socialistickom bloku (sťaby to nebol problém aj osvietene trhového dneška). Príkladom toho, že pokračovať i sociálnou cestou by sa dalo - nech je nám na jednej strane reformovaná Čína - síce stále totalitná, ale neuveriteľne trhová. Strana vzdala ideológiu, ale prečo by mali zbohatnúť druhí? Čína sa nerozpadla, jej vnútorná ekologická devastácia je unikátna, výrobky i pracovná sila lacná, ľudské práva slabučké - pre liberálnych ekonómov hotový raj, pre ostatných pohroma. Opačným príkladom je Svédsko. Štyridsaťpercentné dane ježia všetky chlpy na koži ekonómov - no služby, ktoré v rámci daní všetci poberajú, sú priam rozprávkové. Všetko záleží na spoločenskej dohode - koľko zo zisku je spoločnosť ochotná zdieľať a koľko sa stane predmetom arogantnej súťaže.

Čo je to revolúcia, triedny boj a buržoázia?
Tieto slová skončili na socialistickom smetisku presne tak ako imperializmus. A preda, vo svojej dobe museli mať svoj význam, inak by na nich nebolo možné postaviť celý systém. Málokomu sa nimi chce zaoberať - pretože ich má jednoducho dosť. Možno bola chyba systému práve v tom, že slová nevysvetľoval - iba nútil občanov nabifľovať a skloňovať ich. Tak poďme dohnať to, čo sa dnes zdá už stratené.

Revolúcia znamená podstatnú premenu fungovania spoločnosti, ktorá sa udeje v relatívne krátkom čase. Niekedy je to ľudská netrpezlivosť (a myšlienky tak predbehnú schopnosť ľudí chápať ich) a inokedy zasa ľudia, ktorí sa dožadujú zmeny nevydržateľného stavu skôr, než je jasné ktorým smerom sa treba uberať. Tým som opísal polienka, na ktorých sa potkli mnohé revolúcie. O čosi bizarnejším javom bolo, že sa vodcovia mnohých krajín pokúšali udržať akúsi permanentnú revolúciu. Premena je prechod z jednej formy existencie do druhej - môže a nemusí byť nasledovaný ďalšími premenami. No udržovať proces prechodu nekonečne dlho nie je možné - iba ak by sa revolúcia úmyselne spomalila - čo je protichodný zámer. Paradoxne, krajiny s permanentnou revolúciou (viď Kuba, Írán) zaznamenávajú dlhodobú stagnáciu - celej spoločnosti, alebo aspoň v istom aspekte. Inak to ani nemôže byť. Premena je Jedna z tvárí života - vzdorovať jeje znamená zastaviť čas. V praktickom pohľade - prudká premena je často to, čo spoločnosti pomôže dostať sa z inak neriešiteľnej situácie. Predlžovanie nespravodlivých javov medzi ľuďmi vyvoláva zlosť - a tá je už len spolutvorcom toho, ako veľmi krvavou revolúciou spoločenstvo prejde. Niekedy jednoducho nemožno veci donekonečna reformovať. Tak ako nejde donekonečna plátať popraskanú dušu na bicykli. Z času na čas treba kúpiť novú. Veci starnú. Systémy sa unavujú. Establishment sa zvrhne do samoľúbosti. Revolúcia je prirovnateľná k povodni. Raz za niekoľko rokov potrebuje príroda upratať a zároveň výdatne zavlažiť. Je to prirodzený jav, ktorý je treba nechať prebehnúť. Zadržovať revolúciu je presne to isté, ako ju naťahovať - znamená to brániť životu a potrebným premenám.

Triedne rozdelenie sveta, voči ktorému oponujúc sa neskôr rozvinul komunizmus, nie je jeho vlastným výplodom. Začalo sa to otrokárstvom a feudalizmom - keď ľudia boli z púhej svojvôle, moci, sily - rozdelení na podriadených a neslobodných a naproti nim na slobodných pánov. Pričom toto rozdelenie nevzišlo ani tak zo schopností elity, ale stáročia sa dedilo. Tak ako je kapitalizmus pokračovateľom feudalizmu po priemyselnej revolúcii a zrušení dedičnej neslobody - tak pretrvala i segregácia obyvateľstva. Deti bohatých budú zasa len bohaté, deti žobrákov budú zasa len žobáci - napriek krásnej teórii o rovnakých šancách - dieťa bohatých zdedí majetok a fungujúce podniky svojich rodičov a dieťa chudobných nezdedí nič. Peniaze dnes znamenajú šance. Dieťa bohatých prejde úplne iným - elitným typom vzdelávania a bude pripravené využiť všetky kľučky, ktoré elita dosiaľ vyskúšala, aby sa medzi elitou udržalo. Dieťa spodiny dostane prinajlepšom štátne vzdelanie - ak si to rodina bude môcť dovoliť a nedonúti mladého študenta namiesto na vysokú školu nastúpiť do práce. Jeho šance budú dané priemernou úrovňou štátneho vzdelávania. Tento princíp nepatrí len do čias Olivera Twista - stále dominuje dnešnému svetu. Drobné prípady - keď boháči zostanú na dlažbe a keď sa chudák prederie hlava-nehlava až kamsi hore - sú len ojedinelé výnimky. Hocako zriedkavé, širokej mase sa predkladajú za vzor: "všetci môžete postúpiť!"

To, čo tento systém drží na nohách je stredná vrstva - stredne spokojná, stredne bohatá, stredne vzelaná, stredne inteligentná, so strednými požiadavkami a nárokmi. Staré porekadlo však vraví: "Nebezpeční nie sú múdri ani hlúpi - ale polomúdri a polohlúpi". Hanlivé označenie buržoázia sa dnes veľmi málo skloňuje (označenie "buržoázny nacionalista" bolo za komunizmu rovné obvineniu), no predsa by si zaslúžilo pozornosť. Je úplny fenomén, ako hlúpa, obmedzená a ľahko zasýtiteľná je novovzniknutá stredná vrstva. Dokonale na ňu pasuje pravdilo - dajte im chlieb a hry - a budú spokojní, nech sa deje čo sa deje. Nedovoľte im ani príliš zbohatnúť - bolo by hlúpe vziať sebe a dať im - ale zasa udržujte ich tesne pri živote, lebo hladomor historicky vytváral najväčši vzbbury - to je práve ten chlieb. A za odmenu - za drinu od svitu do mrku v továrniach - dostanú svoje hry - primitívnu televíznu zábavu zadarmo. Telenovely plné umelých problémov umelých ľudí riešené hystericky, estrády renomovaných umelcov, ktorí sú humorní len preto, že majú pod menom napísané humorista, talk-show naplnené prázdnym blábolením. Možnosť ísť do prírody a do múzea, do kina. Recept na strednú triedu je vyvážiť chudobu a spokojnosť. Nepohodlie a lenivosť. Ubíjanie a únavu. Nech pracujú veľa - toľko koľko vydržia, hlavne aby nemali silu zaoberať sa zložitými vecami, reálnou politikou, štrajkami. Stačí že sa dovlečú po práci k televízoru a budú sa chcieť iba baviť. Nič zložité, hlboké, intelektuálne - iba zábava. No ťažko buržoáziu poľutovať. Tak energicky sa vovalila do sveta, že si vytvorila vlastný systém. Kým aristokrati sa učili jesť s mierou a chudobní si ani inak nemohli dovoliť, buržoázia je konzumná ako kobylky. Kým aristokracia mala svoj benevolentný bonton a etiketu, chudoba brala veci tak ako prišli - buržoázia si navymýšľala svoje vlastné morálne pravidlá - nevídane hysterické. Kým aristokracia sa vyžívala v cibrenom jazyku, vysokom umení - chudoba zasa oceňovala veci jednoduché, ale zo života pravdivé. Buržoázia miluje brak. Vskutku neznesiteľná vrstva, ktorá sa rozsadla svojím tučným zadkom na svete, ako gýčovito nazdobená šľapka (slovo kurtizána je predsa len príliš aristokratické a slovo k***a asi príliš plebejské).

Čo sú to utópie, distópie a konšpirácie?
Utópia - nereálna vízia krajšieho sveta - je moderné slovo svojim spôsobom. Každý nápad ako reformovať trhovodemokratické spoločenstvo je onálepkovaný ako utopický. Utópiou je všetko akosi paušálne, bez toho aby sme sa zamysleli nad tým, či je možné veci robiť aj lepšie. Chceme vôbec veci lepšie? Alebo je paralyzujúca letargia ... pohodlnejšia? Nevyzývam tým nikoho vzdorovať súdnosti - tá je dôležitou súčasťou ľudského myslenia - ale bohužiaľ akosi zabúdame snívať. A to je smutné.

Samozrejeme, tak ako počas nocí - i každý "ixtý" sen možno bude nočnou morou - ale nesnívať kvôli tomu vôbec sa predsa nedá. To by človek nežil - nič nezažívať, nič si nepripomínať, nič nechcieť, ničoho sa nebáť. Nočnou morou utópii je distópia. Tie si akosi pamätáme viac - Orwellove 1984, Príbeh služobnice, Brieždenie (ako sa z kresťanskej vízie šťastného sveta stane fašizmus), THX 1138 (o sterilnom svete, kde sú emócie nežiadúce - človek má byť výkonnou pracovnou jednotkou).

Na to čím bol komunizmus sa asi nezhodneme. Pre jedných skončil ako distópia, pre iných to bola len utópia ktorá zlyhala na ľudskej nedokonalosti. Podobne však zlyháva kapitalizmus, demokracia, voľný trh, liberalizmus, ... Spoločnosť nebohatne tým, že jednotlivci sa naháňajú za ziskom a osobným prospechom. Neexistuje zodpovednosť voči prírode ani spoločenstvu. Nejestvuje solidarita. Ako to docieliť, ak si údajne vládne ľud sám? I od tohto ideálu sme ďaleko - ľud a politici si ešte nikdy neboli tak vzdialení. Volebný mandát je len zámienkou na obojstrannú ignoranciu. Pravdepodobne je nutné si každé dobro na ľuďoch vynucovať. Ale je to potom dobro - ak sa nedeje zo slobodnej vôle? Kam sme sa to vo svojom uvažovaní a spôsobe života posunuli? Vláda možno konečne bude musieť prísť odtiaľ, kde stále je - zvnútra. Nie zvonka od veľkých bratov, mesiášov, prorokov, ani zo strany. Musí vyjsť priamo z človeka - tam kde ju sám zaklial, zabudol - tam kde si nechal zviazť ruky - vo svojej hlave.

Pre kľudné svedomie tejto kapitoly stačí, že sa prestaneme báť rôznych slovíčok. Už žiadni pochybní svätí ako "liberalizácia trhu", "súkromny majetok", "demokracia", "kresťanstvo" - rozložme ich až na písmená ak treba. Slovo je počiatočným prostriedkom tvorenia, či v kozmológii tao, alebo v tj kresťanskej: "na počiatku bolo slovo" "povedz iba slovo a duša mi ozdravie". Tam treba začať, oslobodiac sa od nálepiek "dobrých" a "zlých" slov.

Na samý záver asi tá najsilnejšia káva. "Novinárska etiketa" dnešných mediálnych korporácii s obľubou používa termín "konšpiračné teórie". Spiknutie veľkých nadnárodných korporácií, monopolov a kartelov, spolu s ignorantskými politikmi a podplatenými médiami - zaraďuje na poličku k Aktom X a podobným "zábavným seriálom". Pre tých, ktorí nechcú uvažovať nad tým, či sú veci tak čierne, ako ich niektorí niekedy vidíme - alebo či je dnešný svet idylka so zopár chybičkami krásy, kde si všetci chcú navzájom dobre - mám len jednoduchý rad otázok: Je to, čo nazývate "teória spiknutia" možné? A ak to je možné, prečo si myslíme, že sa to nedeje? A ak sa to nedeje, prečo tomu všetky fakty reality nasvedčujú? Prečo sme do toho stavu, ktorý svojimi znakmi pripomína všetky distópie od 1984 po Titanic, dospeli? Samovoľne? A ak sme v tom stave samovoľne - bez pričinenia voľajakého spiknutia - naozaj to nikto nezneužije? Spoločnosť teraz pripomína peňaženku plnú eur pohodenú experimentálne na ceste - dokonale zraniteľná zo všetkých strán. A vraj ju nikto neukradne?