Kríž s križiakmi

2.0.01

Kresťania, ich politici, trenice medzi vierou a svetonázorom, kultúrne základy Európy, Cyril a Metod

"Cesta do Pekla je dláždená dobrými úmyslami."

Keďže je tento článok podrobný a rozsiahly - pre skrátenie čítania ponúkam aj zjednodušenú verziu - s púhymi argumentami a stručnými odpoveďami na ne - pre prípad, že máš záujem pokračovať v postupnom čítaní ďalších tém a pritom stručne poňať tu naznačené myšlienky, alebo ak potrebuješ vo vlastnej diskusii nájsť rýchlo argumenty.

Kresťanstvu, náboženstvám, viere, cirkvi a duchovnému životu som sa venoval už vo všeobecnosti v súbore "Prvouka II" - tu nájdeš článok o viere ako takej a tiež o histórii kresťanstva. Nasledujúce odstavce sú venované kresťanom, ateistom aj všetkým hľadajúcim duchovné rozmery na Slovensku.

Kresťanstvo uprostred náboženstiev

Každý človek sa dostane vo svojom živote do konfrontácie so základnými (a podľa všeobecnej skúsenosti nezodpovedateľnými) otázkami v škále od "Prečo sme tu?" po "Kam ideme?". Odpovede na ne si hľadajú slobodne - v závilosti na tom, čo im vládnuca elita dovolí. Niekedy má človek šancu preraziť so svojim vlastným pohľadom na veci presahujúce ľudí a Zem, inokedy sa pod hrozbou smrti musí podvoliť predpísanej doktríne.

V roku nula sa už stihli rozvinúť nespočty náboženstiev a ich siekt - východné učenia (taoizmus, šintoizmus, konfucionalizmus), buddhizmus, hinduizmus, grécky a rímsky polytheizmus - a samozrejme pôvodné viery kmeňov Európy. Veľké ríše polyteistického sveta vedeli, že ak si chcú ekonomicky podmaniť ostatné národy, musia im dopriať zachovanie istej identity, ktorá bola často pálčivejšou otázkou ako to, komu budú platiť tribút. Náboženskú toleranciu zaviedla achaimenovská Perzia, neskôr ju v menšej miere prevzali Rimania. "Plať dane a ver si v koho chceš." V tejto dobe zaznamenávame dve zaujímavé anomálie. Prvé veľké monoteistické náboženstvo - zoroastriánstvo - vzniká v Perzskej ríši, štátnou dogmou sa stane o tri storočia neskôr. Výrazne však ovplyvnilo tri ďalšie významné monoteistické systémy jestvujúce dodnes - islam čerpajúci z kresťanstva, a to zasa postavené zčasti na judaizme. Zaviedlo do nich totiž dovtedy nepoznaný koncept boja dobra a zla, ktorý sa dnes hlboko zakorenil v našom uvažovaní. V teologickom chaose vtedajšej doby sa však svojsky vyníma aj náboženstvo Abraháma.

Povedzme si to v skratke. Judaizmus nebol ničím viac než len kmeňovým náboženstvom malého národa. Historici môžu súdiť, nakoľko vynikalo medzi svojimi súčasníkmi - malo svojho jediného Boha, ktorý nevedel prežuť jestvovanie ostatných náboženstiev, bol neobvykle žiarlivý, bol to panovačný patriarcha (dnešnými slovami macho), dožadoval sa krvavých zvieracích a ľudských obetí, trápil ľudí rôznymi krutými skúškami a napokon spravil z jedného národa "vyvolený" medzi ostatnými a určil mu nespočet pravidiel správania sa. Ťažko ich dnes lúskať, nakoľko sa často stali podvedomým základom nášho vlastného morálneho rebríčka. Na rodiel od iných náboženstiev však judaizmus priniesol neobvyklý odpor k telesnosti, sexuálnym orgánom a sexualite vôbec - ktorý straší v našich hlavách dodnes a prehýba gauče u nespočtu odborníkov. Stačí len hodiť očkom na New York - jeho židovskú komunitu, jej sexuálne traumy a s tým súvisiace terapeutické šialenstvo.

Práve v roku nula prichádza židovský reformátor, jeden z mnohých, ktorí sa vyhlásili za mesiáša - postavu, ktorú toto náboženstvo celé veky (ne)trpezlivo očakávalo - Ježiš Kristus. Židia, ktorí ho ako mesiáša neprijali zostali židmi, tí ostaní sa pomenovali ako kresťania. V skutočnosti, ako nás nabáda zdravý rozum - prvým a posledným kresťanom na Zemi bol JK osobne. Všetko ostané sú už len interpretácie jeho slov a učenia, nech bolo akokoľvek vznešené. Ježiš dal svetu symbol, obraz, metaforu - cirkev si ukradla právo ho vykladať jediným spôsobom. Tak sa zdá, že hodnoverný zdroj, ktorý nám tu z tejto doby zostal je výlučne Biblia. Málokto ju dnes s chladnou hlavou dokáže považovať za to, čo naozaj je:

1. Kniha.
2. Kniha napísaná, prepisovaná a prekladaná ľuďmi.
3. Kniha, ktorej autori tvrdia, že ich inšpiroval Boh (božský človek) - tak ako tisícky autorov tisícok iných kníh.

V čom je teda medzi ostatnými "svätými knihami" výnimočná? V ničom. Slovami súčasníka - v reklame, akú jej ľudia spravili. Dnes sa reklama robí v médiách, rôznymi sloganmi, farbami, lákadlami, vybudzovačmi prvej signálnej sústavy. Kedysi sa robila mečom a ohňom. Budeš veriť tomuto! To bolo pred dvetisíc rokmi. Dnes sú stopy po násilí zahladené - zostáva celá armáda duchovných autorít, ktoré autoritami vždy boli - sú - a budú.

Keď si vezmeme Bibliu do rúk, v najjednoduchšom poňatí vidíme dve knihy. Starý zákon - bizarnú, krvavú históriu a mytológiu jedného malého národíka. Ako v prípade iných kmeňov, aj tento Boh podporoval vo vedení vojen, zabíjaní - ktoré neskôr vo svojom desatore a ešte prísnejšie v podaní jeho "syna-nesyna" vyvrátil. Tu sa mu zapáčia obety, tu ich zasa zavrhuje, tu sa pasívne prizerá na dianie medzi ľuďmi, tu doň zasa zasiahne (potopa, Sodoma a Gomora). V každom prípade, nazerať naň môžeme aj z opačnej strany. Tvrdenie - "Boh potrestá hriešne mesto za jeho skazenosť" - je nutné triezvo prekladať: prírodný živel zničil mesto, prírodný živel bol nazvaný Boh a preto muselo byť mesto skazené (ako keby ostatné neboli).

Druhá polovica, Nový zákon, je reformou, často vyvrátením a poprením ducha prvej knihy. I túto časť napísali ľudia - čo vraj Ježiš povedal, čo sa im zjavilo, a ako si to i ono vysvetľujú. Keby to bola kniha napísaná Prorokom samým, dalo by sa už len pochybovať o jeho práve nazývať sa mesiášom - ona to však je zbierka listov učeníkov - to čo počuli, ako to počuli, ako si to vyložili. Je to kniha názorov na vypočuté. Z týchto listov sa časť zozbierala, časť zasa nie - bola prekladaná aj prepisovaná toľkými ľuďmi, ktorí neváhali pridať svoje a poupraviť videnie vecí druhých tak, ako im to prišlo správne. Zapájala sa vládna moc, ako i košatá a bohatnúca cirkev sama.

Túto chybu už neurobil Mohammed. Celý Korán mu nadiktoval Allah - a on ho predniesol svetu. Svetu kde písať vedel málokto - a preto sa musel spoliehať na pamäť tých, ktorí celý Qurán počúvali, memorovali a odovzdávali ďalej. "Bez jediného omylu." Teológia sa dnes zaoberá prevažne štúdiom detailov jednej svätej knihy, len okrajovo vníma ostatné náboženstva a učenia z doby jej vzniku. Veď to by bolo nebezpečné - objavili by sme, koľkými cudzími zdrojmi sa jej autori nechali inšpirovať, čo ich v ich mienke a spôsobe výkladu slov Proroka ovplyvnilo. Ak sa nimi zaoberá, vždy je to s biasom - dokázať že Písmo je pravdivé, dokázať, že Kniha má božský pôvod, dokázať, aká univerzálna pravda je v nej obsiahnutá. Skutočná veda by vzala knihu a preskúmala ju - bez stanoveného výsledku. V prípade štúdia svätej knihy ide o púhu frašku - výsledok je dopredu známy, zostáva nakopiť potvrdzujúce dôkazy a odstrániť (opomenúť) tie odporujúce.

S príchodom kresťanstva nastáva naozaj nová doba. Spiritualisti ju pomenovali Vekom rýb. Judaizmus, kresťanstvo, Islam - sú jeho hlavnými hráčmi, nepodstatné pohanské a cudzorodé učenia sa strácajú pod kopytami križiakov a arabov, ktorí si navzájom vybavujú svoje účty. Je to vek neomylných monoteizmov, patentov na pravdu - vek nikdy nedospelých detí. Dnes ho vnímame v romantickom výjave: "Pohania horia na hraniciach a dogma sa mierovou cestou rozšíri medzi ľudí, ktorí ju nadšene prijímajú." Je mi záhadou, ako sa v súčasnej, vraj relatívne súdnej dobe - môže táto vízia stále držať v hlavách más.

Hviezdičky na Máriinej korunke

V týchto zvláštnych časoch radi ukazujeme prstom na krajiny ako Irán, Pakistan, Afghanistan, Irak, ktoré si do názvu pridali slovo "islámska", ktoré majú meno Allaha, či iné náboženské symboly v štátnych symboloch. To je pre nás posledný dotyk stredoveku. U nás už nikto nedáva do povedomia, že kríž zo škandinávskych vlajok (či tej anglickej) je kresťanský, nakoľko tieto krajiny kresťanskú dobu rázne ukončili. Žiaden štát (ba ani Vatikán) nemá vo svojom názve "kresťanský". A predsa sa to podarilo. Vlajka Európskej únie obsahuje symbol dokonalosti - dvanásť hviezd v kruhu - ktorého autor sa netají tým, že sa nechal inšpirovať ozdobou Panny Márie. Prečo nie? - vravia konformisti. "Kresťanstvo je predsa kultúrnym základom Európy", na ňom je postavená všetka naša filozofia, tolerancia. "Len v kresťanskom svete vznikli moderné demokracie, ctiace si ľudské práva, slobodu myslenia a konania - ktorá neraz prekročí svoje kresťanské hranice."

Táto diskusia o kultúrnych základoch Európy ma nesmierne fascinuje a zároveň trochu vytáča. Rok 0 sa zdá byť naozaj Rokom nula - v hlavách mnohých mladých duší. Akoby pred Ježišom nebolo nič - s výnimkou Izraela a "okolitých národov". Dinosaury a mamuty sa do Biblie akosi nepomestili - podobne ako pravekí ľudoopi - donútilo to však cirkev popustiť vo svojej dogme. Sedem dní božieho stvorenia nemuselo byť sedem pozemských dní, tak ako ich vnímajú ľudia, ale mohli trvať i milióny rokov. Nevýznamná vykrútka pre jedného, no veľmi dôležitá pre mňa. Cirkev uznala, že niektoré pasáže Biblie treba chápať symbolicky! Ale ktoré áno a ktoré nie? Na doslovnosť a metaforu si stále uzurpuje právo jediného interpreta. My ostatní, menej bystrí, máme len pokorne počúvať.

Ak si odmyslíme dejiny Ázie, Tichomoria, Ameriky, ktoré celé tisícročia mohli odignorovať judaisticko-kresťanské vízie stvorenia a celú dogmatiku - v Európe žili Kelti, Slovania, Góti, Germáni, Avari, Húni, stovky prisťahovaleckých i pôvodných národov - ktoré takisto riešili transcendentné otázky, vysvetľovali si prírodné úkazy, verili v neviditeľné sily, božské bytosti, posmrtný život. Často boli ich učenia bližšie úplnosti človeka, prírody, ich jednote, často oplývali väčším duchovným i materiálnym poznaním, než živelné, laické, ukričané kresťanstvo. Aj keď ich napokon krvavo vymietlo, ich odkaz tu stále je. Sviatok a rituál sú nesmierne silnou potrebou ľudskej bytosti - tie kresťanstvo nedokázalo vykoreniť, muselo ich vstrebať. Saturnálie, či zimný slnovrat sa stali Vianocami, jarná rovnodennosť Veľkou nocou, letný slnovrat zasvätili svätému Jánovi, jesenná rovnodennosť je dnes známa ako Všech svätých. Kresťanstvo prijalo stovky svätých - ktorí nahradili božstvá pôvodných náboženstiev. Tie nebolo možné z ľudskej duše vyoperovať. Iní sa zasa museli stať diablom a démonmi (dobro a zlo) - najmä božstvá charakteristické svojou erotickosťou, sexuálnosťou, nespútanosťou, prírodnou živelnoťou - tie ktoré reprezentovali veľmi mocné sily - a v rukách človeka by mohli dogmu kresťanstva vyvrátiť.

A ako sa naše pyšné demokracie vysporiadajú s antickou minulosťou? Vyznávame politické zriadenie, ktoré má pôvod v predkresťanskom Grécku - síce bol postavený na otroctve, vďaka ktorému si malá slobodná elita mohla dovoliť zabávať sa volením si svojich vládcov - ale predsa, ideálu "vlády ľudu" sa snaží priblížiť aspoň naoko každé zriadenie moderného sveta. Rímske právo či rímska armáda je zasa predlohou pre súdnu a silovú časť moci dnešnej doby. I formálnou organizáciou, dekoráciou (obľuba antického slohu na súdnych dvoroch v USA nech slúži ako príklad), ako i obsahovou náplňou. Ako môže byť kresťanstvo základom Európy, máme azda demokraciu, právo a ďalšie významné inštitúcie ignorovať? Nuž možno áno... Kresťanstvo ako také, vo svojej najhlbšej podstate, je totalitný bezprávny hierarchický systém. Z jednoduchého dôvodu: "Ja mám pravdu a všetci ostatní sa mýlia. Mier na Zemi nenastane dovtedy, kým zo všetkých ľudí neostanú len dobrí kresťania." Forma, ako sa táto vízia má uskutočniť sa rôznila a rôzni.

Niektorí náboženskí vodcovia si zvolili cestu násilia, iní presvedčovania. "Cesta do Pekla je dláždená dobrými úmyslami." Príkladom pre tieto (vôbec nie odvážne) tvrdenia je celý stredovek - doba kresťanstva. Totalitná moc pápeža nad vládcami kresťanských štátov, podrývačný vplyv kňazov kážucich ľudu vzoprieť sa progresívnym, kresťanstvo nevyznávajúcim Pánom, križiacke výpravy, upaľovanie bosoriek a priekopníkov vedy. Ideológia, ktorá v sebe poníma "bohom danú neomylnú Pravdu" či božské nariadenia nemôže byť ani demokratická (neuznáva ostatné názory), ani právna (vedomie omylnosti je svedomím práva). Hierarchická organizácia (prinajmenšom katolíckej) cirkvi ju priamo usvedčuje z opantania mocou. Hierarchia je systém moci jedného nad druhým. Systém kde sú podriadení a nadriadení nemá nič spoločné so slobodou a zodpovednosťou.

Mnoho z toho, čo dnes považujeme za "dobré", to čo je priamo včlenené do systému našej spoločnosti nepochádza z kresťanstva, dokonca sa mu prieči. Podobne, môžme rad radom dokazovať koľko neduhov nášho sveta je vytvorených spôsobom uvažovania, ktoré má korene v kresťanstve. V mojom osobnom pátraní som dospel až k základom polarity, nevyhnutnosti jestvovania v protikladoch - čo sa bije s prostou kresťanskou myšlienkou dobra a zla - "zlo treba ničiť a dobro podporovať". Tým, ako kresťanstvo rozdelilo celý svet na dobrú a zlú časť - pričom na stranu temna dalo toľko užitočných, nevyhnutných a nevinných vecí - od tmy samotnej až po sexualitu, deštrukciu, pochybnosti, materiálno a mnohé ďalšie. Človek sa tak nevyhnutne rozpadá na "dobrú" a "zlú" časť - namiesto toho, aby protiklady prirodzene do seba poňal. Tento jeho vnútorný boj sa neraz vyleje navonok - a ubližuje ostatným. Spôsob, akým sa snaží vysporiadať s kresťansko-zoroastriánskym nezmyslom je často živelný, vzdorovitý a násilný.

Nemenej zaujímavým javom je - v úzkom spojení s predošlými myšlienkami - fakt, že kresťanstvo napriek vlastnej dogmatickosti prejavuje známky udivujucej flexibility. (Presne v duchu polarity.) Je to samozrejme nevyhnutnosť - nemenné sa dopĺňa s premenlivým, ustrnuté s progresívnym, konzervatívne s liberálnym. Polarite neunikne ani "dokonalé a úplné" učenie Krista či Mohameda. Ešte nedávno bolo sedem dní stvorenia doslovných sedem dní - dnes sú z nich milióny. Ešte nedávno bola Zem doska a celá obloha sa krútila okolo nej - niekoho kvoli tomu i upálili (!) - dnes je guľatá, obieha okolo slnka - a dogme, ktorá si nárokuje patent na všetko poznanie, to neodporuje.

Kdesi som spomenul, že istá skupina ľudí tvrdí, že celý slobodný svet sa zrodil práve na kresťanskej pôde. Toto tvrdenie je otázka definície. Demokracia funguje rovnako dobre i na pôde hinduizmu, spokojnosť kvitne i v krajinách buddhizmu, šintoizmu, taoizmu - a naopak, kresťanské krajiny si zachovali rôzne formy monarchií a nevoleného absolutizmu - ktorý považujú z časti za dobrý. Demokracia má svoje prednosti i nevýhody - oproti "vydarenej totalite". Sloboda myslenia a tvorby sa rada vzťahuje ku zhora danej totalite - konieckoncov, aj islamský svet mal svoje zlaté obdobie, keď predčil v rozvoji vied a umení celé temne stredoveké kresťanské panstvo. Humanizmus, renesancia, osvietenstvo boli len púhymi ekvivalentami baghdadského obdobia kalifátu.

Je nutné pochopiť, že všetky tieto vymenované slobodné smery vznikli navzdory kresťanstvu a nie vďaka nemu - aj keď uprostred kresťanského sveta. Slovo "uprostred" je ľahkým prostriedkom ako zamlžiť dejiny. I v období komunizmu jestvovalo umenie - ktoré sa práve vzťahovalo k všeobecnej neslobode, hľadalo si cesty ako sa voči nej vzoprieť, vyjadriť - a dosiahlo omnoho vyšších kvalít a schopností alegorickej reči než v dnešnej znudenej slobode. Zvráteným spôsobom práve nesloboda stimuluje ľudskú tvorivosť. V tomto duchu kresťanstvo poslúžilo - tak ako môže poslúžiť hocaká iná totalitná ideológia. Byť vzťažným bodom pre boj s dogmou, alebo obchádzanie dogmy - ktoré považujeme za formy umeleckého výrazu.

Takzvaný "kultúrny základ Európy" je aj štátna doktrína Svätej Rímskej Ríše, je to násilné pokresťančovanie, vyvražďovanie spupných pohanov, prenasledovanie kacírov, umlčovanie druhých názorov, je to konkvista a milióny mŕtvych pôvodných Američanov, je to inkvizícia, je to upaľovanie bosoriek (resp. nepohodlných cirkvi), sú to mocenské boje v rámci cirkvi, je to vyvlastňovanie majetkov ľudí v prospech cirkvi (ktoré sa jej dnes vracajú), je to jej odpor k telesnosti a s ním súvisiace epidémie, ktoré zachvátili Európu (porovnaj s kultúrou čistory moslimského sveta: rituály omývania, hammamy, ...), je to jej choré uchopenie sexuality a s ním súvisiace osudy miliónov ľudí, ktorí nemohli žiť svoju skutočnú sexualitu a tak prežívali v sebazaprení, jej nezmyselné chápanie cudnosti, puritánske excesy ktoré si vyžiadali smrť mnohých povinne zaodetých kmeňov. Z nedávnych dejín je to jej spolupráca s fašistickou mocou. To všetko sú kresťanské dejiny Európy. Potrebujeme vyzdvihnúť tento náš nepochybný základ oproti ostatným?

Kresťanstvo Slovanov a Slovákov

Ak by sme sa nechali zviesť rozprávkovou ideológiou cirkvi, žili by sme v jednoduchom svete. Solúnski bratia priniesli spásu slovanským národom - priniesli im písmo a hlavne kresťanskú vieru. Preto sú dnes svätí, preto ich vyznávame, preto sa o nich zmieňujeme v ústave. Koniec. Čo tak dávka trpkej histórie. Po tom čo sa slovanské kmene usídlili v Karpatoch a na Panonskej nížine, museli čeliť výbojom Frankov, ktorí si Slovanov chceli podmaniť. Jedným prostriedkom boli priame vojenské akcie, druhým kultúrna asimilácia. Pozvanie Cyrila a Metoda bola taktika, ako nájsť záchranu pod krídlami mocnej kresťanskej ríše a zabrániť vstrebaniu Frankami. Staroslovienský jazyk, ktorý sa stal oficiálne liturgickým, nebolo možné len tak ľahko odstrániť.

Naše pokresťančenie sa teda javí ako výsledok zdanlivo dočasnej vojnovej stratégie. Písmo je nepochybne prínosom pre národ, aj keď namiesto ľudovej slovesnosti, zaznamenania pôvodnej kultúry, zvyklostí, obradov a viery sa stalo prostriedkom na kompletnú myšlienkovú výmenu a vykorenenie celého etnika. Zbaviť sa zažitej duchovnosti, tradícií, zvykov - ktoré mali svoje prepojenia na človeka, jeho dušu, na prírodu, okolité javy, na históriu národa - a nahradiť ich kresťanským šalátom všetkým možných svetových učení. Ten, hoci v čiastkových príbehoch poníma cenné metafory - si však neustále vynucuje kult osobnosti Ježiša Krista, historku okolo jeho rodiny a samozrejme "nevyhnutnosť oficiálnej cirkvi". Možno ho nazvať koreňom kultúry? Javí sa skôr ako vykorenenie - z ktorého sa nevieme spamätať dodnes. Paradoxom je, že naše písomné zmienky sa začínajú práve príchodom kresťanstva - pre Slovanov je to Rok Nula - nakoľko nemáme odvahu dôverovať ústnej slovenosti a hľadať v nej to cenné, čo si zachováva presah až do dnešných čias. To, čo je univerzálne, to, o čo by malo ísť v každom náboženstve.

Napriek tomu, že sa z vynútenia štátnej moci, ktorá vykonštruovala túto republiku a jej ústavu hlásime k cyrilometodskej tradícii (tým sa neutiekam k Veľkému Uhorsku či 1. ČSR - len pre vyvrátenie možných dohadov v zmysle "ak nie si ryba, tak si rak")- postupne sa dvíha vlna hnutí, ktoré sa snažia hľadať našu identitu tam kde sa skutočne nachádza - pred "Slovanským rokom nula". Zamyslime sa - aký akt spasenia národa sa vôbec udial? Smeli sme si zachovať jazyk - možno samostatnosť formálnu (čo je prospech vtedajších veľkomoravských vládcov, nie ľudu) - za cenu prijatia cudzieho náboženstva, vzdania sa svojej starej tradície-viery, teda identity. Paradoxne. Zachovali sa slovanské jazyky, no nezachovala sa slovanská identita. Ostali Slovania a pritom Slovania (nie ako jazykové, ale etnicko-kultúrne pomenovanie) zanikli. Nevstrebali nás Frankovia, ale kresťania. Podobne ako v prípade krajín podmanených Arabmi, možno zostali ich lokálne pomenovania, no kultúra sa od základu zmenila. Viac dnes hovoríme o moslimskom svete - než o Araboch, Iráncoch a Indoch. Kultúra v područí monoteistickej dogmy sa stala viacmenej jednoliatou.

Vyše tisícročie premeny sa na nás podpísalo. I my, ktorí sa snažíme uniknúť obmedzeniam (i obmedzenosti - v druhotnom význame) kresťanského myslenia máme problém s tým, že jeho typ uvažovania nás hlboko poznamenal. Keď čítame staré pramene, v ktorých pátrame po zvykoch starých Slovanov - po ich božstvách, sviatkoch, rituáloch - robíme to ako kresťania, nie ako ľudia nepoznačení dogmou, ktorí sa snažia vrátiť tam, kde svoj vlastný vývoj prerušili. Boj dobra a zla, vytváranie strán "dobrých božstiev a zlách božstiev", ktorý je našej mytológii cudzí sa vkráda i tu. Chýbajúce medzery v histórii zapĺňame kresťanským balastom. Nedospievame tak ku čomusi pôvodnému, ale k novému hybridu. Kresťanstvo ním už samo o sebe je, dokonca i slovanské kresťanstvo ako také - ako som už naznačil - muselo vstrebať ľudové tradície, pohanské sviatky, bôžikov - aby sa vôbec uchytilo. Keď čítame o starom slovanskom bohovi Crnobogovi - kresťanskí novopohania ho hneď dajú na stranu zla a vymyslia mu fiktívny protiklad - "Beloboga". Pritom čierna farba nemá nič so zlom, je to obyčajná farba, tak ako všetky ktoré jestvujú. Ani tma a temno či noc nie sú "zlé časti dňa", ale právoplatná a prospešná súčasť prírodného cyklu. I na tomto príklade vidno, ako ťažko sa nám zbavuje naučených vzorcov myslenia.

Rozpor kresťanstva so slovanskou identitou badať v rôznych oblastiach. Na jednej strane stál živý postoj k sexualite - obnažovanie, ľúbostné zvyky, skupinové orgie mladých, rituály plodnosti - tá tvorila veľmi dôležitú časť celého duchovného sveta Slovanov. Slovanský svet bol sexuálny - na zlosť všetkým kresťanským puritánom veľmi otvorene (mnohé "šokujúce" zvyklosti nevymyzli ani do dvadsiateho storočia) - dokonca si vedel poradiť i s takými umelými fenoménmi dneška ako "nevera", "nemanželské deti", "neplodnosť partnera", "rozvod". To z čoho dnes robíme problém, aféru, traumu - sa bralo akosi prirodzene, tak ako to prinášal život. To je spoločný znak všetkých pôvodných "starých vier", ktoré vznikli pozorovaním súžitia človeka a prírody. Tento dramatický rozdiel ich akosi definuje - prírodné náboženstvá, ktoré vznikli z veľkého rešpektu voči pozorvaným javom a zákonitostiam - a umelé monoteistické dogmy, ktoré sa snažili meniť človeka i prírodu podľa toho, ako si niekto uzmyslel, že je to správne.

Napriek útoku kresťanstva, zostali Slovania nábožní, pobožní a zbožní. Práve túto kvalitu kresťanstvo zneužilo. Na jednej strane ma nesmierne zlostí, keď sa musím hádať so svojou starou mamou, alebo tetou o rôznych základných definíciách viery, o nutnosti modliť sa kresťanské otčenáše, chodiť do kresťanského kostola, počúvať kresťanských kňazov a cirkev vôbec. Ak však zodvihneme kresťanský závoj z týchto úkonov - to čo nám zostane je hlboká nábožnosť - je jedno, na čo sa upne. Toto je niečo, čo v slovanskom človeku ostalo silne zakorenené - vierou sme živí, potrebujeme sítiť dušu duchovnou potravou. V urputnosti s akou bránia laickí kresťania, ale i politici svoje náboženstvo - vidno ako sa bránime materializmu. Nechceme prísť o duchovno, pre ktoré však nepoznáme inú podobu než tú kresťanskú.

Ak by sme zmietli kresťanstvo zo stola - čo iné im (kresťanom) a sebe ponúkneme? Zvyšky pohanstva? Cudzie viery? Nové, umelo vytvorené rituály? Alebo zostaneme len nejakým kresťanským satelitom...? Babičky trmácajúce sa z posledných síl do kostola, nekonečný šelest ruženca pred spaním, sväté obrázky na stenách, zbožšťovanie prvého slovanského pápeža (a zvyk, ktorý sa premietol aj na toho nasledujúceho) - to nie je len paródia, komédia, zaostalosť - bez nánosu kresťanstva sú to zvyšky našej duchovnej nátury. Naviac, jedna vec je čo rozprávajú farári, druhá to, čo robia ľudia. Najmä na "tradičnej" slovenskej dedine je v týchto otázkach veľký rozpor. Ak sa duchovný otec prieči čomusi hlboko zaužívanému, tomu čo obec (komunita) pokladá za správne - ľudia nemajú problém to ignorovať, skritizovať, zavrhnúť.

Na jednej strane je to príklad pokrytectva, na druhej zasa odraz potreby byť ukotvený v duchovnom, ale i materiálnom svete. To, že medzi nimi vzniká rozpor nie je ani tak chyba človeka a ľudí, ako dôkaz, že je to kresťanstvo, ktoré tento rozpor, túto schizmu (duchovno=dobré, materiálno=zlé) vytvorilo. Že s kresťanstvom čosi nie je v poriadku. Že ľudia voči nemu nemajú takú dôveru, aby jeho dogma zvíťazila nad paradoxnými potrebami života. To že sa chodíme modliť a spovedať - a doma hrešíme, bijeme deti, súložime za dedinou, pijeme v krčme, ohovárame na ulici, kradneme v práci (kresťanstvo predsa odobrilo, že jedni môžu byť bohatí na úkor druhých, ktorí si zasa "berú naspäť čo je ich", alebo "vyrovnávajú sociálnu nespravodlivosť") - je vizitka kresťanstva. Ono nedokáže človeka uchvátiť s plnou dôverou a uspokojiť všetky stránky jeho duše. Kresťanstvo je život proti životu, oslava života mimo života - výsledný stav to len potvrdzuje.

Jednoznačná príchylnosť (alebo úchylnosť) kresťanstva k jednej strane vystupuje v mnohých prirodzených polaritách. Telo a duša, sexuálne a duchovné, alebo viera a dôkazy, dôverčivosť a pochybnosť. Náboženstvo - či skôr klub - nedospelých panovačných chlapcov - je príslovečne neomylné. Zaznáva mechanizmus súdnosti - otázky "môžem sa mýliť?" "majú druhí pravdu?" "je to celé dokonalé?" - spolu s miliónmi ich odvodenín, ktoré možno namieriť kamkoľvek do života. Veriť niečomu, bez dôkazov j proti dôkazom, vyberať si z reality to čo sa nám hodí (potvrdzuje našu pravdu) a prehliadať či ničiť všetko čo nás usvedčuje zo svojvôle i nezmyslu. Táto vypestovaná slepota sa napokon prejavuje všade navôkol - nikto už radšej ničomu nerozumie - "nechajme to na odborníkov", "to je príliš zložitý a odborný problém", "tomu ja nerozumiem". Vo všetkom, od ekonomiky a politiky, až po duchovno a umenie - nás musia viesť autority a experti. Kňazský stav nevynímajúc.

Napokon, tento postoj prenikol aj do našej poslednej inštancie - do vedy. Tá sa stáva elitným združením zasvätených, ktorí dodržujú predpísané rituálne postupy, vyznávajú hierarchiu vlastných titulov a obdivujú autority spomedzi seba, o ktorých nemožno pochybovať. Hranica medzi vedou (vedením) a vierou (dôverou) sa akosi rozpila.

Kresťanská demokracia

Keď už sme pri zločine - a čo národný hrdina, Juraj Jánošík - ktorého ospevuje kultúra, no zatracuje moderná svetská demokraticko-trhovo-právna doktrína? V ľudovej tradícii žijú pojmy Jánošík-zbojník a kresťanstvo-kostol-biblia-kňaz ruka v ruke na strane dobra. Ako je to možné? Nemusíme to chápať ako paradox národa a už vôbec nie "uvádzať to na správnu mieru". (Veľa stredopravých denníkov si v poslednej dobe vzalo na mušku túto historicko-mytologickú postavu, začalo ju očierňovať ako prachsprostého zlodeja uprostred právneho systému (ehm, feudalizmu) a vracať nás späť medzi vyspelé civilizované západné krajiny.)

V skutočnosti je to paradox kresťanstva. Ježiš Kristus prišiel do chrámu a vyháňal odtiaľ farizejov - vtedajších kňazov, oficiálnych zástupcov cirkvi - takisto ako tých, ktorí na pôde chrámov podnikali. Ježiš Kristus hlásal rovnosť ľudí pred Bohom, ospevoval chudobu, respektíve zatracoval bohatnutie na úkor druhých. Popieral zároveň zvrchovanosť svetskej-štátnej moci nad človekom, jediným pánom človeka je sám Boh. Či chceme, či nie, JK hlásal čosi, čo môžeme smelo nazvať ako predvoj socializmu - sociálnu politiku.

Ako sa podarilo cirkvi spraviť z kresťanstva smer antisociálny? Hlásať Ježišovo učenie so svojim "ale"? Zároveň uznali svetskú moc, zvrchovanosť kráľa nad poddaným, to že niektorí ľudia sa rodia aby vládli (a toto právo sa dedí v rodine) a iní ľudia sa rodia aby boli im podriadení. Uznali právo mocných nad majetkom druhých (kráľ vlastní všetkú pôdu krajiny, obyvatelia nič) a dokonca aj nad jej ľuďmi - druhých utešovali v ich vynútenej chudobe - a pritom mali tú drzosť citovať a prekrúcať Ježišove slová.

To bol feudalizmus - a čo dnešná doba? Nejdem radšej špekulovať nad tým, či myšlienky socializmu-komunizmu vznikli práve v kresťanskom svete (Nemecko), alebo sa najmocnejšie uchytili práve v slovanských krajinách. Možných príčin by sa dalo pomenovať nespočet. Od historickej náhody, cez reakciu na tuhé opraty cirkvi v kresťanskom svete, reakciu na silnú duchovnosť v podobe silného materializmus, či prirodzený zmysel pre spravodlivosť a rovnosť v slovanskom po(d)vedomí.

Čo je v demokratickom prostredí veľmi zaujímavé je fakt, že takmer všetky kresťanské strany sa umiestňujú na pravú stranu spektra. Teda medzi strany nerovnostárske, kapitalistické, podporujúce voľný trh, bohatnutie jednotlivcov na úkor ostatných. Stavajú sa na tú stranu, kde ide omnoho viac o peniaze a majetky jednotlivcov, o individualizmus v ekonomickom poňatí. Kresťanstvo je predsa filozofia nanajvýš sociálna, predčí snáď aj marxizmus-leninizmus - ako to, že sa moderní "kresťania" definujú v opozícii voči stranám socialistickým?

Možno je to tým, že dnešná politika je už raz taká. Zneužívajú sa slovíčka - všetky tie, ktoré sú označené ako "dobré" si strany prisvoja, aj keď samé nerozumejú, čo to-ktoré slovo znamená. Kresťanstvo je dobré, nazveme sa kresťanmi, aj keď s myšlienkou kresťanstva, solidarity, sociálnosti nemáme nič spoločné. Filozofickou úvahou v duchu ekumenizmu by sme snáď mohli prísť k akejsi jednotiacej myšlienke - "je jedno v akého Boha veríš a ako ho vyznávaš, podstatné je, že veríš" - avšak dikcia svätej cirkvi katolíckej a takisto jej pridružených strán túto myšlienku jednoznačne vylučuje. Jediným dobrom pre náš svet je kresťanské poňatie Boha.

Zaujímavým javom na Slovensku, ale nielen tu, je existencia kresťansko-demokratických strán. Moderná politika je schopná zvariť aj dva protichodné pojmy. Nie však myšlienkou rešpektu voči dvom pólom (nevyhnutnosti akceptácie oboch strán) - ale tým, že sa nás snažia obalamutiť ilúziou, že tieto dva pojmy sú jedno. Ešte raz teda - kresťanstvo je totalitne-autoritársky systém. Je to dogma nárokujúca si vlastníctvo jedinej Pravdy. Je to smer, ktorý tvrdí, že je jedinou cestou ako dosiahnúť spravodlivé, ľudské a dobré usporiadanie spoločnosti. Ako taký (vláda dogmy) je pravým opakom demokracie (vlády ľudu) - či plurality názorov. Kresťanstvo a demokracia sú takmer opakom - kresťanskodemokratická strana je teda politický nezmysel.

Kam sa kresťanstvo nepochybne stavia bez štipky schizofrénie je pole konzervatívneho myslenia a politických zoskupení. Tento smer nie je veľmi obľúbený medzi mladými ktorejkoľvek doby, on je však veľmi potrebný - ak vystupuje v páre svojej polarity - s liberalizmom. Ideálne by bolo, aby každý človek mal v sebe aj konzervatívnu aj liberálnu polovicu - teda aby bol schopný uvažovať v oboch polohách a dospieť k zmysluplnému postupu. Pre mňa je to vedomosť na úrovni základných hygienických návykov. Predchádzajúca vo význame tomu, aby sme zvládli matematiku, fyziku, chémiu a rôzne technické smery. Ide predsa o to, zachovávať to dobré zo starého a zaužívaného a takisto pripustiť nové myšlienky, ktoré môžu prežívajúce zlo nahradiť.

Ak bude kresťanstvo naďalej fungovať ako konzervatívne náboženstvo - bude mu vždy nevyhnutným spoločníkom ateistická materialistická bezcitná veda. Naviac tak bude bude musieť čeliť trapasom - tak ako muselo uznať, že Zem je guľatá, že inkvizícia bol nešťastný omyl a homosexualita nemôže byť sama o sebe hriechom, nakoľko si ju človek nevolí - bude musieť čeliť mnohým ďalším nezvratným dôkazom, že jeho uzmyslené pravidlá sú historickým obrazom úrovne myslenia starých spoločností - a nie univerzálnou pravdou. Jeho tvrdenia nie sú od Boha, ale z hlavy omylného človeka, so všetkou jeho namyslenosťou, hlúposťou a obmedzenosťou.

Cirkev a štát

Aj keď sa domnievam, že kresťanstvo nie je zmysluplným vyjadrením duchovnej stránky človeka, nevie naplniť jeho potrebu viery a sebapresiahnutia - predsa len, prostým ľuďom nemajúcim potrebnú duchovnú inteligenciu vzoprieť sa a hľadať stopy božského na vlastnú päsť, ho doprajem. Staré pohanstvo je rozvrátené a asimilované, nový mesiáš sa v technokratickej dobe nečrtá, ľudia potrebujú veriť. Dnes obzvlášť. Kladiem však dôraz na slovo viera. Viera znamená očakávanie čohosi nedokázateľného, na jednej strane je to úprimné prianie, na druhej akási iracionálna istota, že toto prianie sa naplní. Viera je zároveň dôvera (slová spolu súvisejú), avšak na rozdiel od "presvedčenia" a "istoty" si zachováva istú rezervu, vedomie svojej možnej omylnosti. Veriť je niečo iné ako byť konfrontovaný s dôkazom a vedieť. Viera má svoje medze - preto sa nemôže vnucovať (už vôbec nie násilím) druhým.

Ja osobne si myslím, že viera by mala z oficiálneho, legislatívno-politicko-súdneho života zmiznúť. Je to vec nanajvýš intímna, intímna ešte viac než sexualita - pretože sa dotýka vnútorných, duchovných a duševných záležitostí človeka. Jej objavenie, poňatie, prežívanie, premeny, práca s ňou - je súkromnou vecou človeka - nemá sa čo vnucovať ako štátna dogma. Každý máme rozdielnu inteligenciu. Niektorí musíme v istých oblastiach nasledovať nadanejších, niektorí sme zasa tak talentovaní, že nie je mysliteľné, aby sme sa prispôsobovali priemeru, nieto podpriemeru. To isté platí aj pre náboženstvo. Nemôžeme sa my, ktorí máme tú schopnosť napredovať v duchovnej oblasti samostatne, slobodne a zodpovedne, prispôsobiť tým, ktorí potrebujú vieru a formy jej vyjadrenia nadiktovať. Veriaci, ale i samotná cirkev so svojim duchovenstvom - tí ktorí neboli schopní postúpiť ďalej od oficiálnej, najdostupnejšej dogmy - sú v tomto pohľade púhym primerom. Či sa im to páči, alebo nie. Pýcha nie je na mojej strane, ale na ich.

Viera ako osobná záležitosť človeka nemôže byť štátnym náboženstvom, nemôže v najmenšom ovplyvňovať právny štát. Toto rozumieme pod "oddelením crikvi od štátu". Náboženstvo formátu kresťanstva, akokoľvek je veľké a akokoľvek dlho je tu s nami (niektorí stále dáme na púhu kvantitu), je vykonštruovaný systém, ktorý má príliš tragickú históriu na to, aby sme ho pomenovali jednoznačne "dobrý". Nemá najmenšie právo byť štátnou doktrínou. Oddelenie sa musí uskutočniť vo viacerých rovinách - filozofickej, právnej, ale i finančnej. Je základným ľudským právom hľadať si svoju vieru, zvoliť náboženské sebavyjadrenie - nie je mysliteľné, aby mu istá forma (napríklad kresťanská) bola vnucovaná. Dosť na tom, že toto násilie uskutočňujú rodičia, obec, komunita, škola... Prinajmenšom z poslednej inštitúcie by malo zmiznúť nadobro - namiesto toho by mal byť formujúcemu sa mladému človeku poskytnutý náhľad na situáciu svetových náboženstiev, ich porovnanie (všetky tvrdia že majú pravdu a ostatné sa mýlia).

Základom konfliktov dejín bolo presvedčenie istých skupín, že pravda je na ich strane a že sú neomylní. Lebo sú kresťania, lebo sú muži, lebo sú aristokrati, lebo sú mocní... Nie je možné, aby sme všetci, bez ohľadu na našu vieru - prispievali daňami na fungovanie inštitúcie, ktorá nepatrí do systému právneho štátu (zákonodárstvo, súdnictvo, silové zložky), s ktorej činnosťou nesúhlasime, ba naopak, prajeme si jej zaniknutie. Nech každý prejaví svoju vieru tým, že prispeje dobrovoľne tej cirkvi, na ktorej mu záleží. Nemôžu predsa buddhisti, moslimovia a ateisti prispievať na košaté hospodárenie, parádu, chrámy, platy kňazov a bočné aktivity katolíckych a evanjelických kresťanov. Napriek tomu, že nás naši vodcovia nazývajú "konzervatívnym národom", i v tých najkonzervatívnejších radoch videckeho obyvateľstva znie jednoznačná vôľa odčleniť cirkev od štátu - a zaviesť podporu na dobrovoľnom základe. Bez toho nemôžeme hovoriť o demokracii, bez toho sme ešte stále ponorení v bahne absolutistického feudalizmu. V dobe, keď sa hráme na právo a slobodu je niečo také neuveriteľné.

Nanešťastie cirkev a náboženské štruktúry nie sú v zákonne volenom aparáte štátu neviditeľné. Už len prítomnosť kresťansko-demokratických strán je dráždivá. Ich politika - popri tvrdo pravicovej línii bohatnutia jednotlivcov na úkor ostatných, premeny spoločenstva na uniformné roboty - v podstate neexistuje - mimo zopár "pikantných" tém, ktoré neustále otvárajú a tým sa zviditeľňujú a zaručujú svoju existneciu. Nebyť homosexuálov a potratov, vlastne nemajú ako zdôvodniť svoje jestvovanie (mimo osobné záujmy vodcov strany).

Kresťanská politika - to sú úbohé deti v Afrike, ktorým pomáhame len za podmienky, že budú chodiť do kostola, kresťanská politika to je nákup ropy od štátov potláčajúcich ľudské práva, kresťanská politika to je tvrdý a dravý kapitalizmus - úplne na hlavu postavené učenie Krista. Jednoznačne zapierajú "propagáciu a podporu homosexuality". Homosexualita však na Zemi jednoducho je, vo svojej miere - nedá sa propagovať, nedá sa naučiť - jediné čo sa dá a čo môžeme urobiť je poskytnúť takto orientovaným jednotlivcom potrebné informácie, aby mohli jednoduchšie prijať svoju jedinečnosť. Takisto potrebujeme vzdelávať spoločnosť tak, aby dokázala prijať ich takí akí sú. Nehovoríme ani o finančnom či zákonnom podporovaní homosexuality - podporujeme nie ideu, ale ľudí - možno len prispieť tým, ktorí si na láske (áno, to homosexualita je) založia spoločný život v páre (právo dediť, právo na informácie o partnerovom zdravotnom stave) - tak ako v prípade heterosexuálnych manželov. Dve milujúce sa bytosti na to jednoducho majú prirodzené právo.

Cirkev však radšej podporuje choré myšlienky celibátu - niečo, čo žiadne iné náboženstvo, ani iné odnože kresťanstva - nevyznávajú. Pedofilné škandály u nás zatiaľ neprepukli, nakoľko strach z duchovného, bázeň ovečiek, hanba - sú stále silnejšie než pojem slobody jednotlivca (aj keď je to dieťa). Druhým sťažňom križiackej lode je boj proti potratom. Cirkev si uzmyslela, že bunka, alebo sto buniek, je útvar na úrovni človeka - a teda prerušenie tehotenstva je vraždou. Čo je dôležitejšie, túto dilemu, ktorú nemá spoločnosť ešte vyriešenú (a ani tak skoro mať nebude, ak vôbec), chce riešiť sama za každého jedného slobodného a zodpovedného človeka - nariadením. Znova sa chce vrátiť k stavu, keď žena bola pridruženým majetkom muža, on mal právo rozhodovať o osude jej tela i života. Nečudo, keď kňazská časť cirkvi je výlučne mužská. Je to púhy spolok strádajúcich nadržaných šovinistických machov.

Smiešne pôsobí aj boj cirkvi s antikoncepciou - v dobe, keď sa ľudia po dlhých vekoch znova snažia uchopiť svoju sexualitu taká aká je. V dobe, keď nie je možné ekonomicky uživiť tucet detí. V dobe mnohých známych pohlavných chorôb. Odpoveď cirkvi - sex len za účelom plodenia - a inak sexuálne strádanie - je nemiestnym žartom. Sexualita je tak mocná sila, že ju človeku nemožno uprieť - podobne ako vodu či vzduch. Nikdy v dejinách sa to nepodarilo. Tento primitívny experiment na ľuďoch už dávno zlyhal - netvárme sa, že ešte prebieha. Ba čo viac, dovolím si tvrdiť, že cirkev tuší, aká silná je sexualita - ale milióny frustrovaných (nadržaných) ovečiek by je prišli vhod - svoju frustráciu si budú chodiť ventilovať modlitbami, spevom, jasaním a vytŕžením do kostolov. Premieňať potlačenú sexuálnu silu na zbožnosť a asketické sebatrýznenie.

Zarážajúcou udalosťou po prevrate v roku 1989 boli cirkevné reštitúcie. Cirkvi sa začal vracať majetok, ktorý im "zlí komunisti" zobrali. V podstate ale nejde o nič iné, než o krik okradnutého zlodeja. I malé decko, ktoré trochu dáva pozor na dejepise sa dovtípi, že cirkev v stredoveku pobrala majetky obyčajným ľuďom - či už priamo, svojim vlastným neférovým podnikaním, prípadne ich získala od feudála, ktorý vlastnil všetko - pôdu i ľudí. Dnes by chcela túto ukradnutú zem znova pre seba. I prostí veriaci sa oprávnene pýtajú: Načo je cirkvi, ktorá zarába i na daniach i zo zvončeka, toľko majetku? Prečo by ona, historicky skorumpovaná inštitúcia, vôbec mala mať právo vlastniť nejaký majetok? Duchovní pastieri obyvateľstva a ich svetské majetky akosi nejdú dohromady. Už vonkoncom nie preto, že "ich majetky" vôbec nie sú ich. Je to len feudálny lup.

Okrem záhadného stavu pretrvávania živenia cirkvi štátom pozorujem na Slovensku ďalší smutný jav. Cirkev sa zdá byť autoritou nadradenou demokratikému zriadeniu a usporiadaniu moci. Napriek tomu, že si smieme voliť politikov - títo nemôžu robiť slobodné rozhodnutia - pokiaľ im Konfederácia Biskupov Slovenska pohrozí prstom. Politici - ľaví či praví - nepochybne však zvolení - sa skláňajú pred názorom KBS, akoby táto bola inštitúciou jestvujúcou z vôle ľudí. I médiá fungujú v tomto prazvláštnom nastavení. Prvoplánovo sa snažia byť kresťanské (stačí si pozrieť špeciálne vysielanie a náhlu zbožnosť v obdobiach sviatkov), v politických diskusiách, ako i v komentároch ku správam šermujú slovíčkami - "toto je kresťanské", "toto je nekresťanské", "tento politik je kresťanský", "tento je protikresťanský" - akoby kresťanstvo bolo definíciou dobra. A nakoniec zaznievajú surreálne heslá ako: "Zlá výchova mladého človeka môže doviesť k pochybnostiam." To, že pochybnosť je základom súdnosti - naproti slepej viere čomukoľvek - už nikoho nenapadne.

V podstate len pokračujeme v totalite spred revolúcie - len jedna ideológia (skupina pojmov) bola nahradená druhou. Niet divu - počas žitia v totalite sme sa nenaučili fungovať v demokratickej spoločnosti (na rodiel od páru sloboda-zodpovednosť je sloboda pre mnohých "môžem si robiť čo chcem") - ako by sme to mali zvládnuť zo dňa na deň? Naučili sme sa totalitu žiť i tvoriť - znova ju teda tvoríme. Už nie je komunistická, ale kresťanská. Vymenili sme slovíčka, no systém fungovania zostal taký istý. Okolo ideológie kráčame po špičkách - "to je citlivá téma", do toho sa nesmie rýpať, náboženstvo nemožno hanobiť a znevažovať. Nepochybne, ak si na ňom ľudia postavia základy svojho hodnotového aj právneho systému - pri troche vibrácií by sa ľahko mohli rozsypať. Ako Babylonská veža.

Utópia a distópia

Časť populácie určite nesúhlasí s takýmto silným tvrdením, pre niekoho "preháňaním". Je to len ďalší paradox - na jednej strane vyznávajú právo na slobodný názor - na druhej strane každý "nezapadajúci" názor odsúdia ako "nevhodný". Tá časť občanov, ktorej kresťanstvo primotané do klbka štátnych inštitúcii prekáža, volí cestu ignorancie. Neuvedomujeme si, že ignorancia je najjednoduchšia cesta k dobovým výstrelkom. Mám na mysli ukradnuté revolúcie - keď veľká časť ľudí nesúhlasí s doterajším systémom, zvrhne ho a iná malá skupina si tento prevrat "privlastní" a nastolí svoju vlastnu víziu usporiadania spoločnosti. Príkladom nech je Irán, zvrhnutie šáha a ukradnutie ľavicovo-liberálnej revolúcie náboženskými fanatikmi. Vláda mullahov diktuje politický i osobný život celej krajine už tridsať rokov. Irán nie je len problémom Blízkeho východu, čosi čo je ďaleko, nie je to len "chyba v islame". Irán je zdvihnutý prst pre pyšný západný svet, ktorý si myslí, že vďaka technickým hračkám bude mať naveky i slobodu. Trhová ekonomika doviedla spoločnosť do neuveriteľného napätia - ak to exploduje - môže sa stať, že nový poriadok nám nastolí nejaký domáci horlivý "mulla".

Túto kapitolu by som mohol nazvať aj "minulosť, prítomnosť a budúcnosť". Minulosť vo forme kresťanskej totality je nám vzdialená - tak ako celý temný stredovek. Už to tu bolo, máme o tom správy, vieme si vytvoriť obraz - a predsa sa tvárime akoby nič. Cudzie totality radšej nazývame cudzie - namiesto toho, že by sme žasli v hrôze, že pochádzajú z dnešnej doby. Že sú súčasníkmi našeho "slobodného sveta".

Nedávna minulosť kresťanstva je aj tichá vzájomná tolerancia s fašizmom. Kresťania - na rozdiel od židov, rómov, homosexuálov, slovanov, degenerovaných, retardovaných - celkom pohodlne prežili nacistické vyčíňanie vo svete. Na svetovej scéne sa o tom mlčí - u nás na Slovensku máme jeden neopomenuteľný príklad. Prezidentom štátu, ktorý bol fašistický, v područí Veľkonemeckej ríše - ale javil sa ako samostatný, kresťanský a ekonomicky prosperujúci - bol kňaz. Výkony hospodárstva, nacionalizmus a kresťanský charakter (=dobro) boli vždy dôležitejšie než ľudské práva. Mnohí z tých, ktorí klerofašistické Slovensko (aj keď tento pojem sa po páde socializmu nenosí) radi spomínajú na blahobyt vojnových rokov - aj keď bol vykúpený toľkým utrpením. Druhých.

A tu jedna básnicka otázka. Či sa pozrieme na nedávnu koexistenciu kresťanstva a fašizmu - alebo hlbšie do minulosti - porovnanie týchto dvoch systémov je na mieste. Fašizmus zneužil dobovú situáciu (hospodárska kríza, všeobecný nedostatok, veľké majetky v rukách podnikavého židovského obyvateľstva), jeho idey boli vo vzťahu k vtedajšej situácii spoločensky prijateľné, mal isté ideály (telesná zdatnosť, rodina, usporiadanosť, uniformita, podmanenie Zeme), jeho ideológiu si kdekto vyložil po svojom - a výsledkom je obrovská historická tragédia. Dalo by sa prieť, že jeho idey zlyhali na nedokonalosti násilných, chamtivých, panovačných ľudí. A teraz kresťanstvo - má svoje ideály, od ktorých už v samotných ideáloch upustilo - odobrilo jestvovanie feudálov a poddanstva, dalo svetu inkvizíiu, upaľovanioe, votrelo sa medzi národy násilím - počet jeho obetí ďaleko predčí nacistické desaťročie, ktoré sa zdá byť len chvíľkovou záležitosťou.

Kresťanstvo sa za svoje "omyly" ospravedlnilo. Nie hneď, ale len nedávno. Čo to je za inštitúciu, ktorej trvá stáročia, aby sa ospravedlnila za popravu niekoho, kto tvrdil že Zem je guľatá - aj keď to bolo dávno dokázané? Smrť Giordana Bruna je desivo skutočná, ale aj symbolická. V skutočnosti horeli na hraniciach tisíce ľudí - krutou smrťou umierali kacíri, pohania, údajní bosoráci. I na toto stačí ospravedlnenie? Možno som tisíce obetí zhrnul do troch slov - a tým sa ich zdá byť menej. Ako sa možno ospravedlniť čo i len jednému z nich?

A teraz sľúbená básnická otázka. Ak by sa dnes nacisti ospravedlnili za vyvraždenie miliónov ľudí z rôznych nepohodlných skupín ("ospravedlňujeme sa židom, ospravedlňujeme sa homosexuálom, ospravedlňujeme sa Slovanom"), rehabilitovali by sme nacizmus ako taký? Nechali by sme ich legálne existovať, politicky pokračovať? Je pokorne sa kajajúci, ľutujúci a ospravedlňujúci sa nacista - dobrý nacista? Prijateľný nacista? Je kresťan "ľutujúci" krutovládu svojich predchodcov prijateľný kresťan? Nie je hlásiť sa ku ospravedlňujúcemu sa kresťanstvu (ktoré či chceme či nie - je tu dodnes práve preto, že toľko ľudí pozabíjalo a prinútilo veriť svojej dogme) ako hlásiť sa ku ospravedlňujúcemu sa nacizmu? Históriu píšu víťazi... nacisti boli rozprášení - a kresťania sú stále tu. Kacírstvo!

To, čoho sa bojím (a bojíme) do budúcnosti je akási nová forma kresťanskej totality - so svojou kresťanskou cenzúrou, legislatívou, tajnou službou. Nič čo by nebolo nemožné - v mene dobra národa sa už popáchalo toľko zla na jednotlivcoch. Akoby to mohlo vyzerať už o niekoľko rokov neskôr nám predstavuje útla zbierka diel z neveľmi populárneho žánru - distópie. Sledovať katastrofický film, spektakulárne ničenie miest a krajín je nepochybne pútavé - pozerať sa na totalitnú kresťanskú spoločnosť, kde sa všetko zdá byť krásne, navoňané a "normálne", ale kde stovky nepohodlných občanov putujú do väzenia a na fyzickú likvidáciu - sa nám nechce. Azda je to málo spektakulárne? Tieto varovné vízie sme si dovolili v deväťdesiatych rokoch - Príbeh služobnice (Handmaid's tale), Brieždenie (Daybreak), V ako Vendetta (V for Vendetta) - dnes sa už zasa nenosia. Spájať kresťanstvo s totalitami sa nepatrí. Totalita=komunizmus, kresťanstvo=dobro.

Súčasné východoeurópske krajiny, ktoré sa ešte nespamätali z jednej totality sa neprekotili do blaženej demokracie - zostali balansovať kdesi na pomedzí. Iba sa vymenila štátna doktrína, slovíčko - stratili sme jednu modlu, sápame sa zúfalo a bezmocne po druhej. Bez nej nevieme žiť. Či je to Slovensko poznačené dedičstvom kresťanských strán, príliš vplyvnej KBS, štátom podporovanej cirkvi, cyrilometodských tradícií v ústave, ultrakatolícke Poľsko, Litva a Lotyšsko, nacionalisticky-ortodoxná Ukrajina či Rusko - tieto zeme majú momentálne veľký problém v podobe fašizoidných tendencií v mene viery. Znova obľúbené témy - homosexuáli, potraty, antikoncepcia, neobvyklé formy rodiny, nahota - dennodenne prichádzajú správy z jednej i druhej strany únijnej hranice - ako by niekto rád zakazoval, prikazoval a obmedzoval.

Neexistuje žiadna záruka, že raz sa nezobudíme do rána, keď v každej triede bude visieť portrét pápeža, deti budú započínať školský deň otčenášom alebo zdravasom, náboženstvo bude povinným predmetom - a bude všade - v prírodopise, v sexuológii, vo filozofii, keď pozdĺž ulíc budú viať vatikánske vlajočky, kríže zamrežujú náš výhľad, keď mnoho ľudí poputuje do väzenia, na prevýchovu, alebo na nezmyselné pseudomedicínske experimenty, keď budeme musieť pochodovať v cirkevných sprievodoch a na transparentoch budeme čítať: "s Vatikánom na večné veky a nikdy inak". Zmluvu s ním predsa už vláda schválila - bez toho aby sa spýtala svojich občanov.

Ak aj ako jednotlivec dokážem odpustiť minulosť a povzniesť sa nad strach z budúcnosti - nemôžem žiť slepý voči tomu, v čom má prsty cirkev dnes. Ak sa hlásim k náboženstvu a cirkvi, možno môžem odignorovať jej násilnú a fašistickú minulosť - dnes predsa tvoria cirkev iní ľudia, ktorí nenesú zodpovednosť za činy svojich predchodcov - nemôžem sa však vykrútiť zo spoluzodpovednosti za jej každodenné zločiny. Aj keď nie sú také nápadné.

Politika odporu voči potratom, boj proti antikoncepcii v stave preľudnenia Zeme - sú možno predmetom diskusie. Ale čo šírenie nákazy HIV v rozvojových krajinách? Prezervatív tam doslova zachraňuje život - my zo svojich daní a členských prípevkov platíme misionárov, ktorí nabádajú ľudí nepoužívať pri sexe ochranu - namiesto toho im odporúčajú sexuálnu striedmosť a modliť sa. Namiesto osvety a prevencie - tmárstvo. Sexuálna striedmosť - potlačiť jednu z najdôležitejších hybných síl života?! Kiež by to bol len trápny nemysel obludných rozmerov. Sexualite nejde vzdorovať - nikto nebude abstinovať - v skutočnosti sa tak cirkev dennodenne priamo podieľa na šírení smrteľnej nákazy a stáva sa tak masovým vrahom.

Ak sa nám problémy Afriky zdajú predsa len vzdialené - čosi z bezprostrednje blízkosti. Ešte to je len zopár rokov, čo môj známy zahynul i s rodičmi pri autonehode. Celý život bojoval so skostnatelou cirkvou, bol gay a zároveň i ateista, minulých i prítomných zločinov cirkvi si bol veľmi vedomý. Už bez jeho súhlasu samozrejme, usporiadala mu jeho rodina cirkevný pohreb. Hoci bol mladý a veľa toho odžiť nestihol, tento cirkevný obrad, keď sa mu kňazi tejto zločinnej inštitúcie pozerali zhora na rakvu, prenášali svoje falošné motlitby a zbierali prípevky na chod cirkvi do zvončeka - bol nepochybne výsmech jeho osobe. Zo strany rodiny, cirkvi i zbožných hoviadok obce.

Do tretice príklad z nedávnych dní. V mojej dedine, tak ako hocikde na slovenskom vidieku, vládne nepísaný machistický zákon. Chlapci chodia naširoko ako kovboji na koni, potácajú sa ako pravítka, vydávajú rôzne mužské pazvuky, veľa pijú, správajú sa k sebe hrubo a tvrdo, každú chvíľu sú pripravení sa jeden s druhým pobiť - všetko preto, aby dokázali svoju mužnosť, ktorú očividne nemajú od prírody - keď ju treba tak všemožne každodenne dokazovať. Dievčatá sú zasa naučené predošlými generáciami, že tieto povrchné prejavy, to je "mužnosť" a že toto im má imponovať. Ako to vôbec môže fungovať? V kresťanskej spoločnosti jednoducho - od malička sú ľudia vedení k tomu, že všetko čo je dobré i zlé, čo sa im má páčiť i nepáčiť - im niekto nadiktuje. Rodičia, kňazi, obec. V tomto prostredí je život jednoduchý, vyrásť, vychodiť školu, oženiť sa, splodiť deti, postaviť dom, nakupovať pre ne i pre manželku bytové zariadenie, handry, hračky, autá, dovolenky, otročiť na rodinu až do dôchodku a smrti. Skrátka stredná trieda. Muž je tu na to, aby sa postaral. Za odmenu je pánom domu - porúča celej rodine. Čo vidíme? Kresťanský ideál - kde muž je hlavou rodiny a deti i žena počúvajú v zbožnej bázni.

V tejto spoločnosti sa nenosí byť výnimočný, byť odlišný, chcieť niečo čo človek nemá nadiktované, niečo, čo nikto iný doteraz nechcel, niečo, čo sa nedá porovnať s ostatnými v komunite. Akým spôsobom by v takejto spoločnosti prežil niekto, ktorý by sa dostal do konfrontácie so svojou "impotenciou v styku s druhým pohlavím"? Akým spôsobom by sa mohol čo i len vysporiadať s možnosťami svojej situácie?

Príbeh je úplne prostý - chlapec skočil pod vlak - to je jedna z možností ako opustiť dedinu. Druhá je nasadnúť na vlak a ísť kamsi do neznáma - bez istoty do najbližších dní, tobôž nie rokov - bez istoty sebou samým. Aj takí sú. Ale to chce gule - alebo inými slovami chlapa - taký sa medzi dedinskými kohútmi ťažko hľadá. Formálna natvrdlosť, chlapskosť pre oko, široké ramená sú len pozlátkom - na veľkom nič, ktoré väčšinu mužského pokolenia vidieka vyplňuje. Biť sa, opiť sa, zabiť sa. Vlak v symbolickom poňatí je cesta von - každého vyvedie, cestujúceho tak "ako sa to má" a niekoho v čelnej zrážke. Nie ako symbol, ale ako krutá realita je tento príbeh tragický. Ďalšia príležitosť pre opájanie sa hrôzou, tak ako to s potešením robí celá obec každý večer - pri čiernej kronike televíznych správ. Prečo, prečo, prečo? Mal všetko - rodinu, dom, zamestnanie, perspektívu do budúcnosti, ani škaredý nebol. A predsa, čosi mu chýbalo...

Pre nás "ľudí z mesta" je to znova téma pre fantáziu. Nikto nevedel prečo, zdanlivo nebol dôvod pre ukončenie mladého života. Z pohľadu zvonku, sám príslušník menšiny, ktorá sotva prežíva v anonymite veľkomesta - mi indície "bezdôvodnosti" čosi napovedajú. Vyrastať tam, nikdy be som sa ani nedozvedel, že homosexualita existuje. Poznal by som ju možno len ako hriech sodomie z kostola, alebo ako najvulgárnejšiu nadávku medzi chlapcami. Nevedel by som, že je to niečo legálne, niečo čo kdesi celkom dobre funguje, niečo, k čomu sa hlásia milióny ľudí, niečo čo je človeku dané, niečo čo mu nemusí nevyhnutne zničiť život, niečo s čím sa dá žiť, dokonca byť šťastný a s čím môže byť človek prospešný svetu. Odkiaľ by som sa to dozvedel?

Jediným spojením obce so svetom je kostol a komerčná strednotriedová televízia. To druhé je viacmenej "cudzina", to prvé je predsa len čosi domáce, ba dokonca dôveryhodné - všetci, aj tí najväčší grázli majú rešpekt pred kňazom. Podobných príbehov počúvam veľa. Chlapec príde na to, že sa mu nepáčia dievčatá. Hoci druhá polovica vety existuje, je nesmierne jednoduchá (pre mestského, kozmopolitného človeka), človek z dediny ju nikdy nedopovie. "Páčia sa mi teda chalani." Prosté, nevinné, bezvýznamné. Takáto možnosť v jeho svete neexistuje. Páchajú smaovraždy, alebo sa stávajú farármi a v podobnom duchu "neexistencie druhej polovice vety" vychovávajú ďalších kňazov a vedú i svoje ovečky.

Byť teplý je v dedinskej spoločnosti horšie než vraždiť, alebo kradnúť. Hoci sa to zdá absurdné - druhé dva pojmy odkazujú na jednoznačné zločiny, kým v sexuálnej orientácii ide o lásku a pôžitok. Cirkev tomuto obrazu nijako nepomáha. Dnes už síce smieme byť homosexuálni, ale stále by sme sa mali chápať ako chorí, či postihnutí - svoju sexualitu zapierať - a teda vlastne nebyť homo-sexuálni. S týmto bizraným riešením si neporadia ani intelektuáli, nieto ešte prostá dedinská makovica.

V mytológii sa často rozprávajú príbehy, na konci ktorých je smrť. Ľudia sa ich desia, pretože smrť chápu doslovne. Smrť postavy v archetypálnom príbehu však znamená len koniec existencie v jednej forme a začiatok nového života. Smrť je vlastne ekvivalentom životného obdobia. Mytologické postavy reprezentujú istú vlastnosť. S nimi táto umiera - celý svet ďalších postáv reprezentujúcich iné vlastnosti však trvá naďalej. Každý človek je celý takýto svet. Smrť Narcissa je koniec existencie v nenaplnenej túžbe. Umiera a premieňa sa na kvet - túžba sa pretavila do krásy a umenia. Tak transformujú svoje neuskutočnené túžby i umelci. Toto je tajomstvo smrti a konca v posvätných príbehoch - ak ich dokážeme chápať symbolicky. To, že človek umiera doslova je dôsledkom hrubého nepochopenia. Ak nedokážeme žiť ďalej vo svojom heterosexuálnom sne, musí nevyhnutne nastať koniec. Koniec tejto formy života. Mytologická, avšak nie skutočná smrť. Po nej však môže prísť nová forma - kde prijmeme svoj jedinečný dar a žijeme s ním. Človeka nemožno stotožniť s jednou vlastnosťou, alebo s hocakou črtou (napríklad sexuálnou orientáciou). Človek je omnoho viac.

Kde sa v ľuďoch berie toľká doslovnosť? Prečo nechápu mytológiu, niečo čo pred dvetisíc rokmi zvládali? Prečo nedokážu pochopiť význam smrti, konca - metaforickej postavy? Nerozumejú čo je to symbol. Kam nemôže čert - tam pošle kňaza. Doslovné výklady Biblie (koľko "nie-nie-nie" som si vypočul z úst kňazov ohľadom potreby chápať Písmo ako knihu symbolických pripodobení, a nie ako doslovný právnicky text) sú doktrínou našej kresťanskej cirkvi - ktorá by sa o nás mala starať a pomáhať nám v žití - vo všetkej jeho zložitosti. Na účet svoje zaťatosti si môžu pripísať ďalšiu ulovenú dušu. Presnejšie, ďalší krížik.

Aby sme si vedeli zodpovedať "čo je to kresťanstvo", nemôžeme prižmúriť jedno oko a vidieť len ten pekný ideál - čím by chcelo byť. Musíme vidieť aj to, kým naozaj bolo, čím sa stalo v rukách ľudí. Čím sa dennodenne stáva. Napriek úsiliu chápať náboženstvo ako nemenný, teda mŕtvy zákon, ono žije v podobe životov svojich veriacich. Nie je lepšie, než dokážu byť oni sami. Je to veľmi zvláštne nastavenie, ak ľuďom nepomáha dosiahnúť vyššiu kvalitu života než priemernú - ale necháva ich tápať pod svojim nezmyselne vysoko nastaveným ideálom. Než im dať do života "pridanú hodnotu" božského, necháva ich žiť v hriechu.

Návod na prežitie

Náboženstvo sa stalo návodom na použitie života, ktorý ho osádza do pravidiel čo sa má a čo nemá, no zároveň mu dáva v priestore nekonečna možností ilúziu zmyslu. Jeho rituály a obrady sú úkony vynímajúce sa neraz logike rozumu, no predsa dôležité pre dušu. Ak sa nestanú prázdnymi formami, ktoré ukrývajú iba plytkosť a prázdno. V západnom svete sme dospeli k akémusi rozporu - smelo ho pomenujme rozpadom - náboženskej dôverčivosti a vedeckého materializmu. Dva nezmieriteľné extrémy, ktoré naberajú na obludnosti a ničivej sile o to via, o čo sa od seba vzaľujú. Vyváženie princípov rozumu a príbehov duše je pritom absolútna nevyhnutnosť, pre prežitie človeka ako bytosti - ak sa nechce nechať roztrhať. Tento fakt nám napovedajú skôr náuky z východu - napríklad tao - než kresťanstvo strašiace pred "nebezpečenstvom morálneho relativizmu". S trochou odvahy môžeme hovoriť o panáboženstvách príkazov a zákazov (judaizmus, kresťanstvo, islam) a skutočných náboženstvách - ktoré práve kvoli tomu kontrastu radšej nazývame duchovnými smermi, alebo spôsobmi duchovného života.

Áno, človek má dušu. Tá duša by nebola, ak by ju nehostilo telo. Duša cez telo zažíva, cíti, vníma, komunikuje, raduje sa aj trpí. Cez telo sa prejavuje jej charakter, prostredníctvom schránky poznáva svet okolo seba. Môžeme ju takto umiestniť do hocakej teológie, či inej vedy - no vždy nakoniec musíme uznať, že k naplnenému životu, k životu v celistvosti, potrebujeme tak materiálny aj duchovný svet. Ich vzájomný súboj, vojna ktorej výsledkom má byť víťazstvo jedného a prehra druhého, je nezmyslom - ktorý tvoria hlavy posadnuté športom, konkurenciou a rozprávkami o "víťazstve dobra nad zlom". Svet vnímania a svet foriem spolu nezápasia - koexistujú - tvorivo a zmysluplne sa dopĺňajú. Zaznávaním jedného nedocielime prevahu druhého. Ak jedna strana prerastie nad mieru - tá druhá sa ozýva rozvnako extrémnou silou, ale v tienistej a deštruktívnej podobe. Prehnaný vedecký ateizmus vykazuje črty nepochybujúcej (a navonok neznášanlivej) viery, naopak nábožné preháňanie prejavuje charakter materializmus - vlastníctva viery, ktorá sa premieňa na návodom na použitie a prestáva byť oduševnelá.

Vierou sa ľudstvo snaží obchádzať vlastnú konečnosť. Snahou o večnosť popierame život, ktorý definujeme len v kontraste so smrťou. Inak by ako význam, pojem, slovo - nemal zmysel. Snaha o pokračovanie svojho vedomia, "ja", svojho životného príbehu - snáď vychádza z pudu sebazáchovy. Preto veríme v Raj, Nebesá, Peklo, Očistec, Súd, Odplatu a Odmenu. Chceme jednoducho prežiť a dožiť sa aj lepšieho sveta. Paradoxne, práve v tejto snahe - pretože ju každý uskutočňuje po svojom a trochu inak - vytvárame neraz peklo na zemi pre svojich blížnych. Snažíme sa uniknúť z utrpenia pozemského života, ktoré vzniká neraz z toho, ako sa snažíme uniknúť z utrpenia pozemského života. Kto prelomí začarovaný kruh? Ak škrečka prestane baviť behanie v koliesku - vždy má možnosť jednoducho z neho vyjsť.

Kresťanstvo nie je dobro. Kresťanstvo je potenciál.

Podobne ako atómová energia. Možno ju použiť na mierové účely - na výrobu elektriny pre kvalitnejší život - ale takisto na vojnové ciele - ako v smutne známej atómovej bombe. I kresťanstvo možno použiť na konanie dobra, alebo na ospravedlnenie i priame páchanie zla. Dejiny to potvrdzujú.