Vláda médií a mediokracia

2.0.06

Kto nám to dnes skutočne vládne?
Politici, prezidenti, ministri, tí čo majú v rukách zbrane, alebo tí čo na nás mieria kamerou?

"Mediokracia je spoločenská situácia, v ktorej prevážia priemerní ľudia. Spoločnosť je podriadená akejsi pseudo-rovnostárskej ideológii v ktorej sa významy slov a myšlienok prekrúcajú tak, aby vyhovovali priemerným ľuďom. Popri tom možno pozorovať hlúpnutie, infláciu fráz, detinskosť, prázdnotu, falošnú demokraciu a autoritárstvo."

Návod na použitie: Tento článok opisuje, spytuje a spochybňuje súčasný fenomén, nie je však kritický samoúčelne. Nemám záujem postaviť sa na mušku kritike kritiky ("niektorí ľudia nevedia urobiť nič svoje, len kritizovať druhých"). Snažím sa upozorniť, kde sú ohraničenia a slabé miesta moderného a tak trochu cudzieho zázraku menom médium, kedy je viac nebezpečný než osožný, akým spôsobom sa môže zvrhnúť v neprospech jeho používateľov - divákov. Nesnažím sa médiá jednoducho odsúdiť a odstrániť, ale predstaviť široké množstvo sporných situácií - tak, aby sme v konečnom dôsledku vedeli tento nástroj (zábavy, informácií, obchodu) používať s náležitou rezervou. Hoci nie každý bude súhlasiť, že "takto to naozaj je", nemožno poprieť že "takto to môže byť" - nevieme to dokázať, ale ani vyvrátiť. Túto veľmi pravdepodobnú možnosť musíme mať každým dňom na pamäti.

Žijeme vo svete, v ktorom sa médiá stali ďalšou zložkou moci, takže sa neraz zdá, že nám jednoducho vládu. Určujú vkus, uzurpujú si pravdu, prehlasujú nestrannosť a vyváženosť, definujú autority, neinformujú o tom čo má upadnuť do zabudnutia a naopak vyzdvihujú to, čo sami považujú za dôležité, stávajú sa príslovečným cukrom zábavy. Zatiaľ čo neférovosť pracovného sveta, totalitné správanie zamestnávateľov, či ilúzia politickej moci občana - je bičom. Médium, so svojou nesmiernou mocou formovať (aj voličské) názory, však samo nie je demokratickou organizáciou. Je klasickou hierarchickou súkromnou spoločnosťou, ktorej činnosť aj program podlieha záujmom i názorom súkromného vlastníka. Vládu médií by sme pohotovou ľudovou "latinou" nazvali medio-kracia - no v skutočnosti tento pojem znamená niečo iné - tak ako to popisuje definícia z úvodnej citácie. Jej obsah však nie je pre dnešok o nič menej výstižný... Mediokracia sa tak stáva prinajmenšom dvojnásobne platným výrazom - dvojzmyslom.

*

Kde bolo tam bolo, v bývalej "zakliatej krajine", po tom čo sa celé kráľovsto prebudilo zo štyridsaťročného sna (pre niektorých nočnej mory), pretože trinásta sudička už bola dávno po smrti, zavítali doň po dlhej dobe komedianti. A prostý ľud sa potešil - veď dosť bolo politiky, ktorá je beztak pre kráľov - chceme sa baviť! Komedianti vyšli na javisko a ta riekli: "Sme tu - my vás budeme baviť tak, ako sa vy chcete baviť." A ľud odvetil: "Áno, nás baví to, čím nás zabávate vy!" Komedianti však zvesili hlavy - nie v sklamaní, ale v úprimnej hanbe: "A pomedzi to vám ukážeme zopár úžasných výrobkov, ktoré si môžete, ale nemusíte kúpiť - aby sme mali z čoho žiť." Obecenstvo zašomralo, niektorí sa zamračili, ba podaktorí zaraz odišli. Po chvíli sa však zdvihla vlna všeobecného súhlasu: "Keď to musí byť... hlavne nás dobre bavte. A my budeme nakoniec radi, ak nám dáte vedieť, čo všetko si môžeme kúpiť." Čakali na ďalšie číslo, k údivu a potešeniu všetkých, komedianti prehlásili: "My vás budeme informovať o všetkom dôležitom, my budeme strážiť vašich panovníkov, my tu budeme hovoriť Pravdu." A dav jednohlasne zvolal: "Áno, vy hovoríte pravdu!"

Médiá - pojem moderný, neznámy a široký ako naša vlastná predstavivosť zaujal miesto, kde sa donedávna podávali ústnou slovensoťou rozprávky. A tie, ako sme zažili na vlastnej koži, pomáhajú formovať náš duševný svet, naše názory, náš hodnotový systém. Do tohto priestoru vstúpili audiovizuálnym náporom, ktorý má silu vytvárať nielen fantazijný svet, ale tvárne ohýbať aj ten skutočný. Mediálne rozprávky sa prelínajú s realitou, až niekedy nevedno, či vôbec ešte nejaká skutočná skutočnosť naozaj existuje. Záplavy mediálnych príbehov nás úplne obkolesili, akoby sme v nich nehrali už ani skutoční my. Ale to predbiehame. V tisíc a jednej televíznej noci je rámcovým príbehom ten o príchode média všemocného, ktorý nenápadne vypĺňa a prepája tisíce nesúrodých rozprávaní.

Mladícke ideály

Na Slovensku nám médiá zahrali herecky a konceptom celkom obstojnú drámu. Po nesmelých až rozpačitých začiatkoch (DCTV, VTV, lokálne stanice) zažiarila nad susedným nebom Supernova, ktorá stanovila štandard televízneho jasu prinajmenšom na našom Západe a v hlavnej dedine. Konečne sme vedeli ukázať - toto je zábava, toto sú správy, toto je publicistika, toto film a toto talk-show. Nové dynamické spravodajstvo, kde moderátorske hviezdy, odvážni žurnalisti aj informácie z celého sveta splynuli vo virtualite pútavej chimérnej grafiky - sa stalo našou realitou, našimi správami, poblémy, hoci české, našimi problémami. Českú politickú scénu sme poznali lepšie, než tú našu. Prinajmenšom bola zaujímavejšie podaná - či už v súbojoch, kotloch, alebo gumáckej irónii. Na vlastné oči sme videli tie najkurióznejšie situácie, poodhalili sme väčšinu spoločenských tabu, nechali sme sa štekliť pierkami... a samozrejme, volali sme riaditeľovi, ktorý nás učil čo je to televízia, čo je reklama, načo slúži a prečo ju máme radi, riešili sme s ním všetko, od televíznych zvučiek, cez úlohu verejnoprávnych médií, až po politické konflikty, ktoré sme "taktne obchádzali" spôsobom, že nebolo pochýb kde je Pravda. Konečne nás niekto viedol za ručičku do nového krajšieho modernejšieho sveta. A nezabudol pri tom dodať, že nás v novom poriadku nikto za ručičku vodiť nebude.

Zostávalo obrodiť zvyšok zadubeného Slovenska, ktoré ešte stále žilo v spomalenom televíznom stredoveku štátnej televízie. My poučenejší sme prijali komediantskú Baronessu vlažne - spôsoby vyššej mediálnej spoločnosti sme už predsa poznali - no jej chvíľa ešte len nadchádzala. Zlí mafiánski autokrati ovládli verejnoprávnu aj prvú súkromnú televíziu - a barónka z cudziny sa hneď s prekvapivým krikom chopila slova. O čo viac kričala zlosťou, o to viac sa okolo nej ľud zomkol. Ohrozená bola sloboda i demokracia - zoskupili sa všetky opozičné politické strany - a ta ho zachraňovať ohrozenú barónku (veď predsa kričala o pomoc). Revolúcia na dvore našej šľachtičnej bola, desať rokov po Zamatovej, znova veľkolepým predstavením, ktorému sme vo svojom čase (radi) verili. Čo sa udialo nevieme doteraz. Stala sa legendou, podobne ako príbeh božského J.K. Naozaj sa zlovoľná autokratická strana spikla proti slobode? Alebo sa neprajná zahraničná ekonomická šľachta spikla proti otcovi-zakladateľovi? Dnes sa už nikto nepýta, nikto nechce vedieť, nikto si už nechce pamätať. Jedni až do smrti ukrivdení, druhí s pravdou tak ako ju uvaril hrdinný odboj, tretí nezaujatí.

Revolúcia našej markízy je však pre Slovensko, tunajší spôsob vládnutia aj mocenskú realitu rovnako významná, ako jej slávnejšia predchodkyňa. Nielen v prvom pláne - "tak ako to všetko bolo" (tak ako to bolo prednenesené a teda tak ako si to pamätáme: boj za demokraciu) - ani v druhom - dejinná udalosť, ktorú nám predstavili vtedajšie opozičné strany (1918, 1938, 1948, 1968, 1988, 1998) - ale v tom nevypovedanom, hoci tušenom skrytom význame. Nastala kľúčová situácia (či už bola skutočná, alebo umelo vymyslená), statočná šľachtičná - hoci bola mediálnou feudálkou (so zdedenými peniazmi, súkromná a zodpovedná sebe) - si získala dôveru pospolitého ľudu. Kým v totalite sme boli zvyknutí na moc priamej sily zbraní, tajnej služby a strachu - opojení sladkými revolučnými heslami o vláde ľudu sme si neuvedmili, že moc v novom spoločenskom systéme plynie z peňazí. Kým v socializme politická moc prevažovala nad ekonomikou (nástrojom), kapitalistická ekonomika je dnes dôležitejšou premennou, než demokratické zriadenie. Moc plynie z peňazí. Súkromná televízia je firma, súkromná firma, súkromná firma so zámerom zisku, súkromná firma s obrovksými ziskami, súkromná firma ktorá má spoločný zámer s inými firmami a jednotlivcami, ktorí majú a strážia veľké zisky. A tu ktosi moc peňazí prekryl nadčasovou mocou - tou, ktorá plynie z všeobecnej dôvery.

Vypätá spoločenská situácia akosi očistila - alebo zjednodušila - vnímanie jednotlivých strán. Až príliš sa "vyjasnilo" kto je dobrý a kto zlý. Stanovil sa štandard mestských intelektuálov - ktorí statočne bránia to, čo sa im kladie pod nohy ako ublížené, ktorí odvážne kritizujú to, čo sa im podsúva na kritiku (to čo intelektuál kritizovať). Niekde uprostred tejto situácie uviedli médiá obraz hrdinných novinárov, ktorí neustále šliapu na päty politikom, vyčítajú nedostatok politickej kultúry (ktorú teda médiá definujú) a stávajú sa obrancami demokracie, slobody a čohokoľvek dobrého. Jednoznačne nám dali najavo, že tak ako je nedotknuteľný súkromný majetok, tak nedotknuteľné je aj celé súkromné médium - a na "akademickú pôdu" komerčnej televízie už nikdy žiadna vláda prst nevztiahne - či už so zlovoľnými úsmyslami, alebo pobúrená lžami, ktoré médium produkuje.

Dnešný program

Nie dlho po revolúcii z 1989. roku, sme boli nadšení, keď sme si konečene slobodne mohli naladiť prvé západné stanice. O pár rokov neskôr sídliská zaplavili nelietajúce taniere a v bojových zákopoch boli pokladené káble. Prišli prvé súkromné kanály v slovenčine - ktoré sme spočiatku sledovali už len pre radosť z tretieho, štvrtého a ďalšieho programu. Ďalšie logo do zbierky. Dnes je v zrozumiteľných verziách dostupných niekoľko desiatok staníc. Túto početnosť sme sa naučili nazývať výberom, možnosťami a pestrosťou. Málokto sa odváži položiť si rýpavú otázku - "výber z čoho?" Niekedy človek prepína a prepína, no nenachádza odlišnosť, skôr veľakrát kopírované "to isté". Kvantita je však takmer modlou - a počet programov sa stal symbolom demokracie - snáď ešte dôležitejším než ponuka politických strán. Veľa televíznych staníc (rozhlasových a tlač nevynímajúc) ponúka veľa informácií - sme vo veku informačnej revolúcie, znalostnej spoločnosti, čím viac informácií, tým lepšie. Je nakoniec jedno, či bezobsažných, hlavne že je nimi zahltený éter aj zmysly.

Médiá sa stali strážcom slobody, zrkadlom reality - niekedy dokonca realitou reálnejšou (silnejšie prežívanou), než skutočný svet mimo obrazovku. Jedna konkrétna mačka bojuje o život - celý národ sa zomkne v očakávaní. Nájdu sa telá mŕtvych dvojičiek - "celá krajina prežíva nočnú moru". Prostredníctvom takýchto nenápadných podtextov sa vytvára ilúzia, že tento konkrétny príbeh spája celú krajinu: médium je štát je národ sme my. Určuje sa pritom akú emóciu máme prežívať - a v tomto jednotnom prežitku sa nám ponúka pocit spojenia (ktorý dnes ľuďom obzvlášť chýba). Médium nielen informuje, médium spája, médium vypĺňa nudu, médium tvorí témy nášho života, médium je život. Kto nepozerá, nepočúva a nečíta - je mimo obraz, nevie čo sa deje, nežije. História je mozaika príbehov, tak ako nám ich vyberá, mieša, pečie a servíruje v neúprosnej kadencii televízia.

Billy Joel spieva We didn't start the fire, popri posolstve ktoré táto zaujímavá pieseň nesie, keď sa zapozeráme na klip - ktorý zobrazuje prierez dekádami dvadsiateho storočia, zmenami zariadenia bytov, účesov dám, alebo sprostredkovaných show programov - poodhalí sa nám i pachuť predošlých riadkov. Náš televízny život. Nevidieť sa v odraze obrazovky, sotva by sme si uvedomili, že sme. Do našej znudenej reality, ktorá je vyprázdnená presne tak ako naše mestá počas talentovej show, chvalabohu zaznievajú televízne emócie. A tie dokonca dokážu vyvolať vo svojom masovom nápore pocit nostalgie (prežitých príbehov (plynúceho života)).

Médium je náš život, správy sú naše príbehy, talkshow sú naše názory, filmy naše pocity. Médium vyvoláva, riadi, uvoľňuje, spútava a vôbec diktuje to čo prežívame - smiech, slzy, zdesenie, eufóriu, zimomriavky - všetko čo sa v "bežnom živote" nepatrí. V práci a na ulici sa od nás očakávajú kamenné tváre - vyhráva ten, ktorý nedá najavo slabosť a bolesť - tam sa to čo prejavujeme obmedzuje len na zlosť, alebo poslušnosť. Ani si neuvedomujeme, že mnohé z tele-drám sú fiktívne problémy, mnohé z informácií sú absolútne bezvýznamné, alebo relatívne zanedbateľné v porovnaní s inými (možno ťažko prežuteľnými) situáciami, ktoré ale médium zamlčiava. Otázku teda môžeme položiť rôzne - podľa miery (ne)dôvery v našej náture - "je toto naozaj zrkadlo našej reality?" alebo "zobrazuje celú našu realitu?". O slovo sa hlási celý ďalší rad prirovnaní, možno "anekdotických", ale výstižných: či je to zrkadlo krivé, všetko zväčšujúce, alebo prevracajúce, alebo rozbité, prípadne špinavé, alebo jednu fabru zvýrazňujúce. Nie je to len zrkadlový labyrint, ktorého zmyslom je, aby v ňom človek blúdil čo najdlhšie?

Mravoučných hesiel na tému televízie sme si v našej mediálnej histórii užili do sýta. "Televízia kazí morálku, televízia škodí, televízia vyvoláva závislosť, ..." Stala sa sympatickým diablom. Nemá cenu a nie je ani mojim záujmom hlásať "nepozerajte televíziu, lebo je zlá, nebezpečná a zlomyseľná." Médium je médium, teda sprostredkovadlo, prostriedok - a potenciál konať. Ako, to je už na nás. Zaujímavejšie je zamyslieť sa, ako pracujeme s tým (prijímame to), čo spostredkúva. Moje odporúčanie je - sledujme, ako na nás vplýva, keď s ním narábame. Aké mimovoľné veci sa dejú, aké presahy to znamená, čo sa nám podsúva popri tom, ako nás sucho informuje. Buďme divákmi televízie, ale zároveň divákmi, ktorí z balkóna sledujú nielen hru na scéne, ale aj obecentstvo - ako s ilúziou spolupracuje, ako na seba necháva pôsobiť, ako sa dáva dobrovoľne citovo manipulovať. Pozorujme sa pritom, ako pozeráme. Divadlo sa neodohráva len za obrazovkou (na scéne), ale aj pred ňou.

05:00 1. program Začiatok vysielania Siréna Dnes už nekikiríkajú kohúty, ale skoro ráno sa ozývajú skromne pompézne zvučky staníc, ktoré nás luxusnou grafikou pripravujú na sled dôveryhodných a dôležitých informácií a s fanfárou ohlasujú príchod autority... V podobnom prvoplánovom duchu, ako dôverujeme človeku v saku a kravate, uniforme, alebo starcovi. "Začiatok vysielania" sa však postupne stáva prežitkom, televízia je v éteri stále, dvadsaťštyri hodín denne k našim službám. Podľa najnovšej módy sa nám televízie medzi každým programom predstavujú ako "z ľudu" - požmurkávajú na nás hviezdy na dotyk vo "veselých pózach", správnu náladu s účinnosťou heroínu navodzujú usmiate tváre, jemné zvuky vyvolávajú pocit kľudu, nevtieravosti a nehy.
05:05 1. program Raňajky Chlieb s úsmevom a šálkou brutality Len čo vytiahneme nohy spod periny a vo varnej konvici začína bublať voda, potrebujeme ticho svojho života vyplniť hlukom. Zaplniť priestor bytu postavami, banalitu ranných rozhovorov prekryť zaujímavejším koktejlom správ, počasia, videoklipov, súťaží, hostí, tipov a rád na spestrenie nudného života strednej triedy. Stále rozospatí, ani si neuvedomujeme umelosť a strojenosť, ktorá sa na nás z obrazovky rinie. Ráno potrebujme úsmev - uhladení moderátori ho na nás ceria celé hodiny. Ráno potrebujeme byť informovaní, komu zasa kde utrhlo hlavu - a dostaneme čo sa nám žiada. Ráno potrebujeme byť v obraze, stotožniť sa s virtuálnym svetom a riešiť ním predostreté situácie. Práve tu však najviac vynikne naša neschopnosť byť sami so sebou, nedocenenie ticha ako kvality (niečoho čo sa nemusí za každú cenu vyplniť zvukmi), neschopnosť najesť sa a sústrediť sa pritom na to čo jeme.
08:00 1. program Interaktívne hry Vedomosti sú peniaze Ešte nie si v práci? Blicuješ? Si chorý? "Čas nikoho" treba nejako vyplniť - napríklad nalákať divákov na možnosť privyrobiť si. Popri blahosklonnom rozdávaní peňazí, upevňuje sa imidž televízie ako úprimného dobrodinca, v ďalších plánoch ilúzia, že "každý môže vyhrať", že "život je lotéria", "peniaze sú radosť"... a niekde na chvoste sa učíme triediť informácie: odpovede na kvízové otázky (kto bol ten a ten - kedy sa udialo to alebo ono - koľko meria to a to) naberajú na dôležitosti. Bezvýznamné encyklopedické fakty sa stávajú základom nášho poznania a vedenia - namiesto schopnosti premýšľať, pochybovať, hľadať súvislosti, kombinovať, odvádzať, ...
10:00 1. program História a Príroda Ako to naozaj bolo Budovanie znalostnej spoločnosti naberá obrátky. Časy, keď sa dokumenty snažili opísať dejinné udalosti z rôznych pohľadov a s aspoň minimálnym pozadím súvislostí sú už takisto predmetom histórie. V dobe vyspelej techniky a výkonnej ekonomiky nemáme čas hľadať zdroje, vyťahovať z nich to podstatné a skladať si z nich mozaiku reality - doba je rýchla a tak potrebujeme hotové polotovary, osnovy a výťahy. Kto to začal, čo urobil, čo ho k tomu viedlo, ako bol potrestaný, happyend. História v číslach a skratkách. História víťazov a úspešných. Samozrejme so samozrejme podsunutými komentármi o tom, kto bol dobrý, kto zlý, čo sa dalo a čo sa nedalo, čo bolo múdre, čo hlúpe, čo nikam neviedlo. Samotné udalosti prestávajú byť dôležité - každá sa dá predsa napasovať do čiernobielej šablóny zlovoľného zločinca a hrdinných disidentov, autokratického luhára a nevinný prostý ľud, bitku - víťazov - porazených. História je dnes fetišistickou zbierkou artefaktov - Hitler vo farbe, zbrane svetových vojen, spôsoby mučenia v lágroch, analýza účinkov bojového plynu, odborný rozbor konkrétnej bitky, technické parametre bombardéra, rodinný život generálov, emocionálny svet dinosaurov. Sústredíme sa na bezvýznamné "fakty" - čísla, pomenovania a mená, nadchýňame sa dômyselnosťou technokratických hračiek, ich hrôzyplné použitie (samozrejme v duchu "vedeckého prístupu" odťažitosti a nestrannosti) prestáva byť dôležité, pitveme sa v telách bez toho, aby sme si všimli, že to bol kedysi človek s menom a osobným príbehom - alebo naopak, vytvárame určujúci obraz o tom "ako to bolo" (ako vyzeral dinosaurus, ako sa pohyboval, čo jedol na desiatu, s kým sa kamarátil) oberajúc fantáziu o slovo a nepriznávajúc, že tieto fakty sú len umeleckou ilustráciou. V prírodopisných dokumentoch premietame na celú prírodu výmysly ľudskej spoločnosti, svoje vlastné chápanie vecí - rodinné hodnoty, vernosť, loajalitu, hrdinstvo, hierarchie, boj o dominanciu, o teritóriá. Celá množina poznania je bulvárne divadlo, nie hľadanie súvislostí a odpovedí, nebodaj možnosť prirovnania a poučenia pre súčasnosť. Ak prebehneme očami po programe "dokumentárnych" kanálov, je to samá bombastickosť, dravosť, nafúkanosť - megastavby, najsilnejšie autá, úchvatné demolácie, príbehy dobyvateľov, strategické víťazstvá, najnebezpečnejšie zvieratá, prírodné rekordy...
11:55 1. program Politický duel Hovorme celú hodinu a nepovedzme nič V duchu božského povolania strážiť demokraciu, kontrolovať politikov pre občanov - pozývajú si ich televízie "na koberček", aby im prísni moderátori kládli tie "najdôležitejšie otázky" a donútili ich stručne a jasne (najlepšie "áno-nie") na ne odpovedať. To, že výber dôležitých tém je plne v ruke televízie (alebo strany), o nič menej spôsob predostretia problémov, alebo fakt - kto bude pozvaný a zúčastní sa debaty - si nikto ani nevšimne. Politici a médium sú prinajmenšom dve cudzie skupiny, o ktorých úmysloch nemáme ani poňatia, netušíme v akom vzťahu sú navzájom. "Politika" sa stáva duelom vytvorených osobností, súťaž a súboj o víťazstvo - nie je dôležité, kde je pravda, alebo aké sú jej tváre - ale o to, kto je šikovnejší, rečnícky zručnejší, kto je schopnejší v štrikovaní ilúzie - teda kto vyhrá. A víťazstvo je v prípade závažných tém (ak by boli na programe) úplne absurdný koncept. Schopnosť riešiť správne situáciu plynie zo šírky, v akej ju uchopíme, z koľkých rôznych pohľadov sa na ňu vieme pozrieť. Niekedy nie je na mieste odpovedať stručne a dopustiť sa zjednodušení. Nie je namieste znásilňovať komplexnú odpoveď na áno-nie. Moderátor má dokonca moc ukončiť diskusiu (odpoveď), tam kde sa mu zapáči - možno bez postranných úmyslov, nútený vpratať tému do povoleného času. Aký je výsledok? Nedopovedané vety, "pravda" vytvorená z neúplnych informácií, právo na strane toho, komu je udelené posledné slovo. Načo začínať diskusiu, ktorú nenecháme zaznieť v úplnosti? Čo z nej máme? Aké asi môžu byť úmysly politika, ktorý vypĺňa čas mlátením prázdnej slamy? Politická debata sa stala bojom o to, kto zaberie viac času, kto vyplní priestor "väčším množstvom svojej aury". Nechávame ľudí hlasovať, koho argumenty ich viac presvedčil? Výsledky týchto bezvýznamných plebiscitov hovoria len o tom, koľko prívržencov tej ktorej strany bolo ochotných pozerať sa a poslať smsku, len aby to nedarovali tomu druhému. Nejde o argumenty - len o púhe preťahovanie lanom. Politické duely sú program ako každý iný, rečnícky športový zápas, pýtajú si sledovanosť - preto sa prezentujú čo najkonfliktnejšie témy (hoci nie sú dôležité), cieľom je vyplniť hodinu čo najšťavnatejším súbojom, úspechom sú čo najpikantnejšie urážky (ktoré možno citovať aj vo večerných správach) - podobne ako sú na hokeji príťažlivejšie boxerské vložky, než samotný zápas (nedajbože jeho zmysel). Mnohí z politikov-showmanov, ktorí nevedia robiť nič len estrády, tu a tam sa zaskvieť vulgárnym vtipom, tupou urážkou, alebo excesom v súkromnom živote - a skutočným problémom len škodia - už dávno nemuseli byť na scéne. Médiá majú moc politikov odstaviť (mlčaním o nich), alebo ich dostať do vrcholových úloh (púhym ukazovaním, či už v neutrálnom, pozitívnom, alebo negatívnom duchu). Mnohé postavičky mohli byť dávno na smetisku politiky, nebyť pre médium najvďačnejšie. Koho zaujímajú argumenty - najlepšie sa sleduje politik, ktorý sa pobil, vyčúral na verejnosti, alebo vyzurážal susedov. Médiá predávajú show, nie selanku. Potrebujú ostro vyhranené osobnosti, ktoré sa podvolia tomu, kam ich chce moderátor zaradiť. Politik nemôže byť pragmatik, človek stredu, ľudská bytosť - musí byť ľavičiar (presne podľa ľavicovej šablóny), pravičiar, konzervatívec, alebo liberál. Aby ich novinár mohol donekonečna "kritizovať", prečo taký a onaký krok nesúhlasí s ich zaradením. Strážna úloha nad politikou sa napĺňa v sledovaní, či si politik vybral a či zapadá do predpísanej škatuľky. Je to múdrosť a odbornosť pavedy, tak ako kritika filmov, ktorá si nevšíma obsah, celkové vyznenie a originalitu spracovania - ale to, či napĺňa akademické teórie a či je "žánrovo čistý". Televízna politika, tak ako nemá záujem témy ozrejmiť, ale predovšetkým odvysielať súboj, nemá nakoniec v zámere dopomôcť vyriešiť problémy. V problémoch sa treba nimrať tak, aby stále pretrvali - a bolo čo vysielať. Preto sa prednesú zaužívané frázy, vyslovia sa bežné ľudové predsudky, použijú sa absurdné konštrukcie - s nádychom hystérie, bombastickosti, pikantnosti. Vidieť to krásne v prípade menšinových práv - lepšie je o nich stále diskutovať (dogmatický konzervativizmus verzus liberálna zhovievavosť), nechať o nej diskutovať ľudí, ktorých sa vôbec netýka (nechať povedať hlúpeho Jana urážku, kresťana pokrižovať sa a napokon ľavičiara podotknúť, že máme dôležitejšie problémy), lepšie je používať predpotopné výrazivo a citovať zpráchnivelé výroky (propaganda homosexuality, ostenatívne prejavy, tradičná morálka, rodinné hodnoty), udržať téme punc dekadentnosti a otvorenosti (červenať sa pri nej celé desaťročia), než konečne sa s vecou s chladnou hlavou vysporiadať, urobiť ju "normálnou" a uzavrieť tému. V uhorkovej sezóne ju tak možno stále znova vytiahnúť zo zaváracieho pohára.
13:00 1. program Pre ženy Bohaté nákupy a verní muži Čo je to "byť ženou" - v slobodnej demokratickej spoločnosti, bez tradičných rodových stereotypov? Zdalo by sa... Televízia pomáha budovať nový stereotyp, ktorý tomu pôvodnému nie je až tak vzdialený. Žena je to krajšie a nežnejšie pohlavie. Už nestojí celý deň pri peci a nestará sa o kŕdeľ siedmich detí - dnes nakupuje. Už nepletie, nešije a nevyšíva - ale listuje si v módnych časopisoch. Nakupuje, nakupuje a nakupuje - nové sedačky, pracie prášky ktoré bielu vybielia a farby zvýraznia, chodí pravidelne ku kaderníkovi, chudne tak zanietene a zaťato, ako ekonomika nepretržite rastie. V širokom priestore slobody vzniká uniformná karikatúra ženy - ktorej svet je všemožné sebaskrášovanie a nakupovanie - v čom jej má pomáhať silný, finančne zabezpečený, odvážny, dominantný a zároveň ponížene úslužný, oddaný a poslušný muž, ktorý má prinajmenšom tri zamestnania, zbožňuje iba ju a vo svojej svalnatosti sa permanentne norí z vody, aby po ňom zmyselne stekali kvapky, ktoré zdôrazňujú jeho krá- ehm, silu.
13:00 2. program Pre mužov Silné autá a krásne ženy A čo zatiaľ robí tento civilizovaný, depilovaný, navoňaný, rodinne orientovaný ťažný kôň? Pestuje si svoju neohrabanú pravekú náturu bojovníka. Nechodí loviť mamutov ani bojovať v civilizačných vojnách - ale statočne znáša úlohu v sadomasochistických hierarchiách firiem, morí sa s haldami papierov v šedých bizniscentrách, "drží hubu a krok", pretože potrebuje splácať hypotéku, zabezpečiť dovolenky, grilovačky a ponúkať manželke bezodnú peňaženku. Na druhej strane - dopraje si "typicky mužské radosti" - najesť sa ako prasa, navštevovať fitko, dopovať svaly steroidmi - rásť ako ekonomika, zväčšovať sa a zaberať priestor - poteší svojde detské ja kúpou novej hračky - či je to nepotrebnými funkciami nabitý telefón, alebo megaauto s bezodnou spotrebou. Prebytok testosterónu ventiluje pri životne dôležitých sportových zápasoch. Všetko, aby svojím nadupaným machizmom ohúril umelé kostnaté nie-zbytočne-inteleigentné vagíny na dvoch dlhých nohách, ktoré krútia bokmi, špúlia perami a zmyselne zazerajú.
14:00 1. program Športový zápas Sendviče namiesto zbraní Šport je v televíznej spoločnosti stále nedotknuteľná inštitúcia, možno i viac než manželstvo, vernosť a rodinné hodnoty. Síce už dávno neplatí "športom pre zdravie" - pri športe sa dá celkom pekne pribrať - dnes hovoríme o "pasívnom športe", diváctve a sledovanosti. "Zaujímať sa o šport" znamená sedieť v hľadisku, alebo pred obrazovkou s pivom a ako zmyslov zbavený vrieskať, keď sa do akejsi hranatej bránky dostane akási guľatá lopta. Šport je základom pre mužskú emocionalitu - agresívne povzbudovanie tých, ktorí sa bijú "za mňa", pocit osobného víťazstva z víťazstva druhých vo fiktívnom zápase, bezbrehá radosť, alebo nekonečné zdeptanie, žiaľ a poníženie. Šport je vojna v pohodlí obývačky. Destiluje sa ním potrebná pohonná hmota pre ekonomiku - agresívna súťaživosť - vytvára sa ilúzia, že je človeku prirodzená, že šport jej dovoľuje uvoľniť sa (bez násilia) a ekonomika ju využíva k všeobecnému prospechu. Tieto umelé vojny doslova vytvárajú národ, dokážu zomknúť v panelových klietkach roztrúsené indivíduá a vytvoriť pocit súdržnosti, spoločnej eufórie, ktorá si zaslúži celonárodnú oslavu, uctievanie "vojnových hrdinov" a snáď aj ohňostroje. Simuluje sa podobná radosť, ako na konci Druhej svetovej vojny. Cez šport ľudia nasávajú pocit identity, hrdosti, sebadôvery - ktorú nevedia dosiahnúť prirodzenou cestou. Športové štatistiky sa stali "správami", vypĺňajú celé noviny a štedrý vysielací čas, zápasy sa komentujú až s technickou odbornosťou, ktorá hraničí s paródiou, mená športovcov, zostavy tímov, ich osobný život - prekonávajú popularitou skutočných odborníkov, vynálezcov, alebo humanistických osobností. Športový prenos, vo svojej monotónnej prostote a predvídateľnosti konkuruje filmu, divadlu, alebo hocakému inému umeniu s obsahom a odkazom.
16:00 1. program Bulvár Kto s kým, kedy, kde a za koľko Absurdnosťou môže športu konkurovať už len bulvárny magazín, ktorý s ním ale zdieľa celý hviezdny cirkus slávy. Osobnosti známe, aj keď vytvorené z ničoho, médiami, samoúčelne - spájajú svojimi verejne osobnými osudmi celý národ. Sú predmetom susedskej klebety, ktorá sa ale neobmedzuje na dedinu, alebo ulicu - ale baviť sa ňou môže celá krajina, ak nie svet. Sú to naši spoloční známi, ktorí síce nemusia byť ani zvlášť šikovní, ani múdri, ani vnútorne bohatí - ale poznať ich mená, príbehy a kombinácie sa pokladá za "vedomosť", bytie v obraze dnešnej doby. Hokejista sa stáva politickou autoritou, manželka milionára vzťahovou poradkyňou, herečka odborníčkou na dobrý vkus. Od spoločnosti tradičných autorít sme nevykročili k spoločnosti odborníkov - ale opačným smerom - k spoločnosti samozvaných celebrít. Tvrdý bulvár útočí svojou imperatívnosťou (stačí si prečítať zopár šokujúcich titulkov, každý samozrejme s výkričníkom: "Ako si dovolila!" "Že sa nehanbí!" "S kým si bol!" "Je to vrah!" "Zlyhal!"), no nevšímame si, ako popri tom vytvára hodnoty a zároveň pocit práva nad osobným životom druhých (vedieť, starať sa do, určovať). Nežný bulvár sa zasa ponúka ako nevinná kratochvíľa: "veď ľudia to chcú sledovať". Majú ale ľudia dostať všetko čo chcú? Možnosť kradnúť, zabíjať, klamať, zožrať celú planétu, alebo ovládať druhých? Zahlcovať ľudí balastom, prikladať význam bezvýznamnému, učiť ich zjednodušovať komplexné problémy, nechať ich baviť sa a prepadať do nevedomosti a nezáujmu o reálny svet - môže byť v konečných dôsledkoch nebezpečné pre spoločenstvo, aj osudy jednotlivcov. Nedať ľuďom všetko čo chcú - pre ich vlastné bezpečie - je predmetom zákonodárstva ako takého. Obmedziť výber konania tak, abynikto nikomu neublížil a aby nikto nikomu neodňal jeho práva. Neponúknuť zbytočné informácie a nežne ich tak donútiť prijať tie dôležité. Ľudia vnímajú vysielací čas ako priestor na zaplnenie, k televízii lipnú rôznymi závislosťami (na zábave, spoločnosti, informáciách) a neraz prijímajú čokoľvek, čo sa z média rinie. Ľudia sledujú to čo sa im ponúka, pokladajú za dôležité to, čo sa tak predstavuje - nie naopak. Argumentovať spotvoreným ideálom slobody - "Ale ľudia to chcú, my im to len dávame - nemôžeme ich nútiť do toho čo nechcú." - je len ďalším nemiestnym zjednodušením problému, ktorý má svoje presahy. Na pozadí odporu k vnucovaniu stojí strach z "komunizmu", ktorý je dnes viac strašidelným slovom, než vyváženou ideou s obsahom. Kým v socializme bol na pultoch (aj s informáciami) nedostatok tovaru a slabý výber, dnes sa prehýbajú množstvom toho istého v pestrých obaloch. Nájdu sa novinári, ktorí úprimne veria, že hlúpy bulvár pomáha v jednom médiu predať ľuďom aj užitočné a seriózne informácie. No nepoznajúc čítanosť-sledovanosť tej ktorej informácie (článku, spotu), ale len celého kusu novín, alebo vysielacieho bloku - vec môžeme zobrať aj naopak: prímes serióznosti predáva svoju auru záplave zbytočností. Ďalšie ohradenie sa predstavuje znova extrémisticky poňatý "morálny relativizmus" dneška. Tradičné dogmy sme zahodili, pravdy je trošku vo všetkom, nie je žadne absolútno. Čo je pravda? Čo je dôležité? Čo je informácia? Čo je balast? Čo je umenie? Čo je gýč? ... možno sa pýtať donekonečna. Vzťažný bod rôznych noriem sme nahradili ekonomickou dogmou "dobré je to, čo ľudia chcú" - pravda je, to čo si ľudia myslia, užitočné to, čo chcú ľudia počuť a kupovať, krásne je to, čo sa im páči. Ponuka len odpovedá na dopyt... zabúda sa, že pýtať si možno len to, čo je na palete ponuky a nastolením výberu, ako aj cien možno ovplyvňovať to, čo ľudia chcú a konzumujú. Možno ich naučiť na zbytočné, na lacné, na nekvalitné - stačí to predať za vhodnú cenu a s vytvorenou aurou módnosti. Nepretržitým opakovaním a zahlcovaním možno vytvoriť normy krásy a vedomosti. No ani v dnešných relatívnych časoch bez božského dobra a diabolského zla, bez svätých návodov na použitie života a prikázaní správneho správania, nie sme bez axióm. Zostala nám definícia ľudskosti, rovnováha a prostý charakter vecí, základné definície slov. Umenie je svojské uchopenie pojmov, s cieľom vyjadriť k nim svoj postoj, hľadať súvislosti, odovzdať vedomosť, skúsenosť alebo zážitok, vyvolať pocit. Vypĺňa prázdno nevedomosti, spochybňuje zaužívané postoje, sprostredkúva iné pohľady, umožňuje zažiť nové. Umenie sa môže kombinovať a prelínať s komerciou, no produkt je vždy úzko obmedzený na zámer predať v kvantite a zarobiť čo najviac. Ešte jednoduchšie je definovať balast. Informácia vo svojej technickej definícii predstavuje zníženie nevedomosti. Balast je niečo čo pohlcuje pozornosť a svojou kvantitou zamedzuje prísunu ozajstných informácii, ktorá pomôžu vyhnúť sa nebezpečiu, odhaliť príčiny problémov, vyriešiť ich, alebo posunúť človeka na vyššiu kvalitatívnu úroveň života. Bulvár je naproti tomu náplasťou na únavný, alebo znudený život, odpoveďou na "ja si chcem po práci len oddýchnuť a vypnúť, baviť sa". To je samozrejme povrchné pseudoriešenie - namiesto toho, aby sme sa pýtali, prečo sú veci tak ako sú, prečo sa moríme, či nás niekto nezneužíva a či niekto nechce aby sme zotrvávali v začarovanom kruhu drina-spotrebná zábava (bič a cukor). Na konci úmorného dňa nechceme už nič iné len cukrík, aby sme zvládli ďalší úmorný deň. V spotrebe neodhaľujeme samoúčelnosť a možnú zneužiteľnosť.
17:00 1. program Telenovela José, nechoď! Neopúšťaj televízor!! Nekonečné pomalé seriály - ktoré neprodukuje už len latinská amerika - v podstate nie su ničím iným než dramatickou formou bulváru. Situácie, príbehy, motivácie sú úplne bezpredmetné - vo vnímaní diváka a v následnej diskusii je dôležité už len kto s kým. Práve tu je podstatne viac ľudí ochotných priznať, že existuje nejaká hmlistá hranica gýča, ba čo viac - že niektoré programy môžu byť nebezpečné v tom, ako ohlupujú diváka. Kým v zlopovestnom totalitnom režime bola pomerne široká časť populácie neustále v strehu, pripravená vnímať podtexty, čítať medzi riadkami, hľadať skryté významy - v telenovele sa najvýraznejšie spodobuje pokles diváckeho vkusu. Žiaden obsah, brutálne neumelecké stvárnenie, takmer nulová uveriteľnosť konania i pocitov, nezmyselná motivácia, samoúčelné kombinácie. Telenovela je produkt, ktorý istý počet divákov konkrétnej vekovej kategorie uržuje v zvolený čas pred obrazovkou. Ak sa vrátime k prirovnaniu s totalitou - čo iné by mala robiť nepracujúca vrstva dôchodcov v šťastnej dobe? Čo by mali vo svojich bytíkoch robiť, s toľkým voľným časom? Vlastné životné príbehy sa nedejú, preto potrebujú zastúpenie, niečo, čo sa dá riešiť, o čom sa baviť s priateľmi, niečo, čo vytvára emócie v bezcitnom vákuu. Niečo na úrovni staromilského vkusu, pomalého tempa vnímania, s archaicky pevnými hodnotami.
18:00 1. program Talkshow Zadaj tému a ja ti k nej niečo poviem Pre koho je bulvár a telenovela "pod úroveň", ponúka sa moderný formát - diskusia na hocakú dôležitú tému. Tých je v informačnej spoločnosti prebytok, ako aj rôznych "názorov" na ne. A práve tu tkvie kameň úrazu ľudových plebiscitov - názor sa podsúva ako niečo, čo môže mať ktokoľvek na hocakú tému, aj takú ktorá sa ho netýka, nič o nej nevie a nerozumie jej. "Ja mám názor, že jedálny lístok v Burundi je perverzný." Talkshows, hoci ich zámer môže byť nevinne užitočný, poodhaľujú tú najodpornejšiu stránku demokracie. Lúzovládu. "Čo na to ľudia?" Suma postojov, davová psychóza, prevaha väčšiny - ktorá sa stavia nad odlišnú menšinovú osobnú skúsenosť. Ak sa talkshow zvrne v hystériu na americký spôsob, tak ako ju krásne zobrazuje film Brüno, vzniká nový komerčný produkt morbídnej show, prirovnateľnej ku gladiátorským zápasom v aréne. Namiesto "Chceme vidieť krv." - "Chceme vidieť slzy." V "dobročinných" reláciach kde nám donášajú až na prah (domu i únosnosti) nevyžiadanú poštu, či znášajú modré z neba - kde si ľudia plnia sny, alebo nachádzajú jeden druhého - sa parazitne toto všetko, vrátane emócii (modernej explicitnej náhrady pre kedysi vnútorné city a pocity) predáva divákovi bažiacom po troche citu vo svojom vyprahnutom živote, v realite neosobných vzťahov. Popri tomto zvrátenom obchode (my ti splníme sen - ty nám dáš slzy, vyleješ dušu a predvedieš show), deje sa omnoho nebezpečnejšia vec - pseudoemócie sa vydávajú za skutočné. Prostí ľudia neobratne deklamujú čítankové frázy - namiesto živého jazyka a skutočnej výpovede. Pomocou týchto fráz sa učíme prejavovať city a pocity - a spätným efektom sa emócie zmršťujú do prázdnych úsloví. Nadšené publikum, potlesk, vlezlá hudba, lesk a "citlivosť" moderátora pomáhajú tvoriť konečnú ilúziu veľkolepej skutočnosti. A práve tu mizne človek, ľudskosť, skutočnosť, živosť a úprimnosť.
19:00 Všetky programy Správy Všetko čo ste nevedeli, že chcete vedieť Televízne noviny sú vlajkovou loďou každého vysielania. Popri všetkých ilúziách, tu sa má odrážať tá najskutočnejšia skutočnosť, tu sa hovorí smrteľne vážne. Tu sa prejavuje hrdinná úloha novinára - ako strážneho psa politiky, majáku demokracie, hlavného vysielača nestrannej objektívnej pravdy, stelesnenie slobody slova. Toto je zmes toho najdôležitejšieho čo sa dnes doma a vo svete udialo... a preto si zaslúži svoju vlastnú časť. Uvádzam ju hneď za týmto programom.
20:00 1. program Večer osobností Automatické autority Práve teraz sa k obrazovke usádzame takmer všetci. Ďalší pracovný deň, vrátane domácich povinností a večere za nami - prišiel čas na odmenu. Do obývačky si pozývame obľúbené osobnosti (obľúbené tým, že sme sa na ne nejaký čas pozerali a zvykli si), ktoré v pohodovej atmosfére spovedajú iné osobnosti, poľudšťujú politikov aj nedotknuteľné hviezdy. Tým, že hviezdy máme a že sa môžeme priblížiť k nim (naživo) alebo nahliadnúť do ich súkromného "priestoru" (ďalšia televízna ilúzia - a pritom hocaké nakuknutie do súkromia je taktne a takticky vypočítané, ako prejav tlačového zástupcu kohokoľvek) - vnášame do svojho života kus neobyčajna - a tým že sa odhaľujú ako "obyčajní skromní ľudia", dostávame sa sami na úroveň našich hviezd. Nie odlišným spôsobom než bulvár, i tu sa osobnosti čohokoľvek (umenia, športu, politiky) stávajú odborníkmi na všetko. V nenápadných osobných výpovediach vytvárajú štandard názorov. Ešte okatejšie je to v prípade humoristických komentárov politiky. Je základom a istým spôsobom aj vykonávaním demokracie, že si svojich vládcov môžeme doberať. Napĺňa sa tak čiastočne užitočný účel. Neuvedomujeme si však, že šašo, ktorý si smie doberať kráľa - sa sám stáva kráľom. Šašo sa môže smiať, vysmievať aj zosmiešňovať. Humor je ako farebná paleta - môže byť láskavý, nežný, ale aj ostro ironický, cynický, sarkastický, alebo útočný. Spôsob, ako ním humorista svojvoľne maľuje - a vykresľuje toho-ktorého politika, je vlastne prejavovaním sympatií, hlásením sa k politickej strane. Vďaka tomu, že nenápadne, ale cez silnú emóciu smiechu vplýva na divákov - je humor aj tvorením politiky. Netreba sa ďalej okúňať povedať, že naši humoristi majú svoj pevne vyhranený názor, vcelku nápadnú orientáciu a neštítia sa bezočivo sledovať vlastné ciele. Kým parlamentných zástupcov si volíme, ich samozvaných kritiov už nie - a sú to práve oni, ktorí formujú náš "slobodný" výber medzi politikmi. Vládnu nám nevolení komentátori - stačí že ich ktosi priviedol do televízneho programu ako "humoristov". Tí majú monopol na to, čo je vtipné (vulgárny vtip humoristu je v poriadku, no politik nesmie). Smejeme sa... ale prečo? Je to vtipné, pretože to povedal humorista a on je vtipný - veď je to humorista. Ak by sa nám predsa na tomto začarovanom kruhu čosi nepozdávalo, na pozadí hlášok, tak ako v sitkome, pustia nám z réžie nahraný smiech - aby sme vedeli, čo je vtipné a čomu sa smiať.
20:00 2. program Estráda, alebo veľká zábavná show 15 minút slávy Už je nás 7 miliárd bezvýznamných človiečikov, ktorí pociťujeme čoraz väčšiu zanedbateľnosť. Každodenné neslávne životy bez príbehov, naplnené kompromismi, prispôsobením, sebaponižovaním, autocenzúrou. Tvrdý individualizmus, pocit odcudzenia. Príznaky neznámej civilizačnej choroby. Na pozadí je rovnováha zdanlivo protichodných duševných potrieb - chceme splývať s davom, ale zároveň vyniknúť. Chceme niekam prináležať, cítiť spolupatričnosť, silu spoločenstva, rovnakosť (oslavy po športových zápasoch, zdieľané koncerty, hromadné vítanie nového roka) - ale chceme sa aj odlišovať, vyniknúť, ukázať čo je v nás, ukázať všetkým, vyhraniť sa voči priemernosti. Mnohí tieto potreby nikdy nespoznáme - a keby aj áno - v ich polárnom rozpore sa ťažko vyznať. Ako ich naplniť obe súčasne? Túto nerozlúsknuteľnú dilemu mediálny svet prekrýva modernými, umelo vymyslenými pojmami - ako je sláva - a zvláštnymi (a samozrejme predajnými) aktivitami, ako športové diváctvo, alebo príslušnosť k rôznym kmeňom (skinhead, goth, punk, metal, pop), a v extrémnom prípade k polovojenským pospolitostiam. Túžba po naplnení rovnováhy prináležať-vynikať, prekrytá "túžbou po sláve" sa krásne speňaží vo forme opulentných show. Celý národ sa snaží dostať do výberu vyvolených, ktorí potom spievajú, tancujú, alebo "žijú" v uzavretom dome. Práve tu sa sústreďujú všetky audiovizuálne metódy zo všetkých ostatných programov - dosiahnuteľnosť na sny, krása, lesk, veľkoleposť, hudba, emócie, potlesk, hviezdnosť, popularita, komentáre "vážnych" tém, autority ktoré nás poúčajú, čo je to "správny spev", "pekný tanec", čo si treba všímať, ako to robiť, čo vnímať ako pekné, ... V ešte absurdnejšej podobe, ak neživíme americký sen - každý sa môže stať hviezdou (aj keď hviezda bude len jedna a ostatní ju budú oslavovať) - divadlo súťaže predvádzajú známe celebrity, profesionálne pekní a úžasní ľudia. Ohúrení pestrým trblietaním, nevnímame, že práve tu sa uskutočňuje výchova i vláda. To je naša ekonómia. To je kapitalizmus. Lesk bohatstva a ilúzia dosiahnuteľnosti.
20:00 3. program Film Povedz mi niečo pekné Hudobné a tanečné show sa radi pýšia zásluhami - veď sprostredkúvajú ľuďom umenie, dokonca ich kultivujú a vzdelávajú. Presne tak ako filmy, hoci nad ladom a skladom show má médium podstatne väčšiu kontrolu. Ak sa však vrátime k načrtnutým obrysom umenia, filmy ktoré chcú niečo povedať, ktoré zobrazujú ozajstného človeka, jeho trpkosladký príbeh popisujú zaujímavým spôsobom, predostierajú osobitý pohľad - nie sú žiaduce. "Ľudia chcú vidieť" rozprávky pre dospelých. Chcú vidieť bezproblémovosť, prosté konflikty, bežné problémiky, nenáročné témy, luxus a ilúzie - ktoré opakujú zaužívané schémy, no nikdy nepoodhalia skutočné príčiny a možné riešenia. "Chceme sa baviť! Chceme počuť že máme pravdu! Chceme vidieť problémy tam, kde ich vidíme my a tak ako ich vidíme my!"
22:00 3. program Násilný film ... bez sexu Po opadnutí tuhého spoločenského moralizmu po polovici dvadsiateho storočia, vytratila sa aj väčšina cenzúry. Zachovala sa síce akási morálka, ale len v podobe pokryteckej ústnej tradície a samocenzúry. Kým priekopnícki umelci prostredníctvom šokujúcich dávok zobrazenia násilia vyjadrovali postoje k témam, komercia tieto posunuté hranice vďačne sleduje a zalieva nás potokmi krvi - ktoré majú už len jediný efekt - otupujú našu citlivosť, znemožňujú zobraziť násilie ako kritiku násilia, ako umelecký prostriedok, varovanie. Nestaviam sa na stranu moralizátorov, ktorí naprázdno zalamujú rukami nad "násilím v televízii" - zobrazenie jestvuje prinajmenšom dvojaké - dôrazne by som odlíšil násilie samoúčelné a násilie umiestnené v kontexte. To prvé je nielen zbytočné, ale aj nebezpečné - najmä ak potom v skutočnom živote pozorujem mladých chlapcov fascinovaných krvou, metódami ubližovania a zabíjania, fetišizujúcich zbrane v podobe ich číslenej účinnosti a katalógových parametrov, machisticky sa rozpínajúcich "kto koľkých odbachol", "kto komu šéfuje", "kto komu ukáže", neraz to dospelácky bezcitne zaobaľujúc do neživých fráz ako "poriešiť niekoho", "poučiť", alebo "zbaviť sa". Tu sa neprejavuje, ale tvorí sa to, čo falošne nazývame "prirodzená agresivita". Naproti tomu panuje zvláštna dvojtvárnosť, ktorá má svoje korene v rozpoltenej Amerike - useknuté ruky, vypľuté črevá, prestrelené mozgy: áno - ale nahé prsia herečky, nedajbože penis herca: za žiadnych okolností. Násilné, ubližujúce, bolestné je prijateľnejšie, než príjemná, nežná, ľudská sexualita. V horšom prípade odsudzuje morálka oboje, akoby bolo jednej podstaty: sexanásilie.
00:00 3. program Erotický film ... bez násilia a bez sexu Ak sa erotika predsa len dostane na pretras, musí ju vidieť čo najmenej ľudí a musí byť čo najneerotickejšia, ako sa len dá. Vysoká štylizácia sa nám podsúva ako Eros, ale v skutočnosti nevytvára, skôr odstraňuje akúkoľvek erotiku z atmosféry. Erotiku nahrádza mechanika, ktorú potom napodobňujeme v ozajstnom živote. Umelí ľudia, umelé pozície, umelé vzdychy, bezkrvná "zmyselnosť" - všetko čo človek potrebuje, aby si nikdy sex neužil a získal zopár komplexov. Moderná buržoázna erotika akoby bola oklieštená citoslovcami: "no no no", "chi chi chi", a "fuj fuj fuj - kdesi medzi prasačinkami, koženými škaboškami a zženštilými tangáčmi so sloníkom. Erotika "to je:" biele prestieranie, saténové oblečenie, depilované telá, sprchové výpary a zmyselné "ach".
02:00 Posledný program Teleshopping Ak nemôžeš spať, tak nakupuj! Ak si si v našom programe aj tak nič nevybral, alebo ak sa ti stále máli - ešte stále tvoj hlad po čomsi neznámom (samozrejme po produktoch) môže zasýtiť ponúka úžasných užitočných vecí. Posilňovače brucha, zoštíhľujúce nápoje, ergonomické vankúše, sada fantastických nožov, alebo kuchynský robot? Priehršť spotrebných snov pre bezsenné noci. Tu sa stiera z obrazovky všetka ilúzia, rafinované hry na to, čo všetko divák dostáva - zostávala surový a holý produkt. Nákup a predaj - reklama za zábavu.

Stalo sa...

Realita spravodajstva je asi tou najväčšou televíznou ilúziou, akú nám obrazovka môže ponúknuť. Kde sa vzal, tu sa vzal, prišiel jeden súkromný podnikateľ a za peniaze (z reklamy) od iných súkromných podnikateľov, dal sa strážiť politikov, demokraciu, slobodu, občianskú spoločnosť aj iných podnikateľov. Ak veľkoryso prehliadneme tento základný fakt, pozrime sa, čo sa nám každý deň ponúka v podobe koláže správ. Každý boží deň autonehoda. Každý deň vojna - desiatky mŕtvych, alebo zemetrasenie, požiar, povodeň či iná katastrofa. Každý deň politický škandál. Každý deň lúpež, alebo podovod. Každý deň čosi šokujúce. Každý deň ľudské nešťastie. Každý deň vynaliezavá zlomyseľnosť. Každý deň tri šteniatka, mačiatka, krokodíliky, malé korytnačky, zastrelený rys, alebo útočiace včely. Či človek pozerá jeden, alebo všetky spravodajské bloky, či ich pozerá každý deň, alebo náhodou raz za mesiac - nájde to isté - presnejšie tú istú zostavu, tú istú šablónu, aj keď s odlišnou plnkou. Výsledná všehochuť sa však nemení - je to zmes údesu, úžasu a úchvatnej krásy - niekoľko plátkov hrôzy, rozhorčenia a bezmoci ozdobených psychologicky (alebo psychopaticky) trochou detinskej nevinnosti.

Každý deň sa udeje nejaká autonehoda. Štatistiky sú kruto neosobné - a nikoho naviac nezaujímajú - slzy, krik a krv (samozrejme v náznakoch) sa predávajú lepšie. Každý deň sa udeje niekoľko nehôd. Do správ vyberáme jednu, akoby bola jediná. Každý deň niekde na svete zabijú vo vojne, alebo vo vyčíňaní gangstrov a mafiánov desiatky ľudí. Pre televíziu stačí jedna (čo najkurióznejšia a najšťavnatejšia - čo najviac obetí, alebo najkrutejšie prevedenie). Každý deň sa udejú väčšie aj menšie prírodné katastrofy. Uvidíme vždy len jednu. V niektoré dni sa ich udeje viac, v iné žiadna - no obsah správ zostáva monotónne rovnaký. Absurdný nie je ich obsah, ale spôsob výberu a dávkovania. Sledovať správy je ako pozerať svoj obľúbený seriál na ruby - rôzne postavy, ale ten istý (priznajme si obľúbený) dej. Síce hrôzyplný, ale fascinujúci - ako dobrý horor.

Máme jedinú istotu - každý deň sa po svete udejú tucty dôležitejších a významnejších vecí - než tie, ktoré uvidíme v našich správach. "Celý národ je vo vytŕžení" (tak ako to novinári zaobalia ešte skôr, než národ vo vytŕžení naozaj je), keď dvanásť ľudí umrie naraz pri železničnom nešťastí, zapaľujú sa sviečky a politici sa zahaľujú do čierneho, vyjadruje sa všeobecná sústrasť a vyhlasuje národný smútok - ale nikto neuroní slzu, keď každý deň umrie v krajine tucet ľudí pri izolovaných nehodách a vraždách - ba čo viac, stovky ľudí odídu zo sveta neprirodzenou smrťou. Jedna televízna smrť má váhu stoviek skutočných. Masová tragédia prevyšuje masu jednotlivých. Zdá sa, že národom sme preto, že medzi 19. a 20. hodinou spoločne sledujeme čiernu kroniku.

Hoci sa novinári preťahujú o to, kto je nezávislejší, nestrannejší a objektívnejší - každý z nich závisí na svojej výplatnej páske. Nech si namýšľajú čokoľvek, sú len ľudia s obmedzeným rozhľadom, to čo vytvárajú a posúvajú ďalej je - či chú či nechú - stále len komentár. Komentár bez komentára. Komentár spôsobom, ako sú fakty povyberané, usporiadané a poskladané.

Niekedy nás vychovávajú k normalite - čo je správne a čo nie, čo sa smie a čo nie. Podsúvaním toho, čo je "všeobecne známe", píšu dejiny. Vtedy bolo zle a dnes je už tá síce nie dokonalá, ale určite správna, pravdivá a v hrubých obrysoch normálna doba. Podnikatelia vysypujú smeti do potoka - hrozia im vysoké pokuty. (To že tieto pokuty nemajú žiaduci účinok sa už nedopovie.) Nezodpovední chodci prebiehajú cez nebezpečnú cestu! (To, že nejestvuje chodník, lebo je samozrejmé, že každý už dnes má auto, to že všade sa stavajú v prvom rade cesty a chodec je skôr kuriozitou - sa zamlčí.) V parčíku vyrastie megastavba a ľudia sa búria. No nie sú v práve, lebo oznam visel už dlho na úradnej výveske (kdesi na úplne inom sídlisku) - dnes už ľudí nevodíme za ručičky, musia sa o informácie zaujímať a hľadať si ich.

Čo je legálne je možné, aj keď sa nám to nepáči. Čo je súkromné, je nedotknuteľné, aj keď je to v neprospech takmer celej miestnej komunity. Kradne sa. (Z chudoby? Ale kde! Preto, že v televízii vytvárame ilúzie príťažlivosti bohatstva? Nebuďte smiešni!) Vraždí sa? Ľudia sú už takí! Politici klamú a hrabú majetky? Čo už s nimi! Svadba celebrity zatienila omnoho vážnejšiu a dôležitejšiu udalosť? Inak to asi nebude... Prostredníctvom týchto (ne)komentárov, média nás otupujú voči bezpráviu, vytvárajú dojem jeho nutnej každodennosti, pocit bezmoci, zmaru, skepsy - ktorému sa dá vzdorovať už len komicky (ako s paličkou hromžiaci dedko, alebo zatrpknutý intelektuál) a ktorý prekryje už len lesklá zábava, každodenné individuálne snaženie v práci a nákupy vecí. Michael Moore rozvíja túto myšlienku ešte ďalej - v amerických médiách vidí nepretržité budovanie strachu (z lupičov, prírodnej katastrofy, nepredvídateľných udalostí) - ktoré vzápätí strieda široká ponuka všetkého možného, čím tento strach možno potlačiť - nákup zámkov, zbraní, bezpečnostných služieb, zásob pre prípad núdze, poistiek, politických programov. Ekonomika sa poháňa permanentným nákupom pre prípad nešťastia, ktorých televízie ponúkajú dosýta.

Doba informácii je akýmsi spotvoreným uskutočnením vlastného ideálu. Namiesto kvality informácii sa pozeráme na kvantitu. Sme ními zahltení a presýtení. Je jedno čoho sa týkajú, ako sú pre nás užitočné, ako dôležité môžu byť. Hurá - čím viac, tým lepšie. Kiežby to slúžilo svojmu účelu - možnosti porovnať a vytvoriť si celkový obraz pravdy. Je ich toľko, že nie je v našich silách ich všetky prijať, nieto ešte spracovať - a tak si ich nechávame vyberať a predžuť. Neprijímame tak informácie o realite, ale virtuálnu realitu, ktorú zostavil niekto iný. Aj keby bolo naše baženie po informáciách úprimné a dobré mienené - všetkého veľa škodí. Netvoríme informačnú spoločnosť - skôr trpíme informačnou rakovinou. Nedôležité informácie (encyklopedické fakty, zbytočné čísla, sprievodné javy) boli povýšené na úroveň podstatných, príznaky na úroveň príčin, kombinácie na úroveň súvislostí. Prirovnanie k rakovine pokladajú "seriozni novinári" za anekdotický argument. Vzbudzuje emócie, môže byť nepríjemne osobný, nepáči sa im. Uznávajú len suché fakty, nemajú schopnosť metaforického vnímania sveta. Realita faktov je však tiež len umel(eck)á konštrukcia.

Intelektuálny potenciál (o médiu nevinnejšie)

Paradoxom dnešnej doby je, že všeobecne oslavovanú slobodu nie sme schopní využiť. Práve jej používanie je pre jej nastolenie a uchovanie omnoho účinnejšie, než kŕčovité stráženie. Hoci dnes sa nám otvára priestor pre kritiku, aká v totalitnom štátne nebola možná - šomranie na dnešné zlaté časy, hoci dovolené, nie je žiaduce, nepatrí sa. Akékoľvek narážky na spiknutie elít, mocenské ambície médií, alebo zvrátenú povahu ekonomiky dostávajú bežného človeka do pomykova. Obvyklou naučenou reakciou je smiech a naučená fráza o "paranoidných konšpiračných teóriach". Svet nie je taký zlý ... lebo sa nechceme zapodievať predstavou, čo by bolo, keby takým bol. Všetky naše krásne teórie, poučky - by sa postavili na hlavu; celý pojmový slovník, zoznam mien ktoré poznáme - by sa stali bezvýznamnými.

Ak sa v tomto duchu zamyslíme nad médiami, televíziou, správami - nechce sa nám veľmi na tenký ľad - priznať si veľkolepú ilúziu. A veď nie je pravda, že na svete sa kradne, vraždí, podvádza, že politici sú skazení, že vodiči jazdia ako zmyslov zbavení a spôsobujú nehody, že je tu stále veľa násilia, vojen, bezprávia? Netreba o tom ľudí upovedomiť? Nie je ku prospechu ich varovať? Nie je treba šíriť osvetu, hoci brutálnu úmerne našej otupelosti? A nie je treba ukázať, že na svete sú stále pekné veci? Potiaľ nemožno inak než súhlasiť. No súhlas sa pri všeobecnej kategórii - "aj toto sa deje" - končí. Výber, dávkovanie a radenie správ je iná káva. A spôsob, akým tieto už spracované správy ďalej spracúvame - ich zmysel relativizuje.

Na správy čierne ako noc sa pozeráme pre úžas z hrôzy. Je to pre nás zábavná show, aj keď si to nepriznáme a tvárime sa, že prežívame ľudské zhrozenie a rozhorčenie. Pozeráme sa na horor pre potešenie zo strachu, so zimomriavkami sledujeme vyčíňanie živlov, s pietnou dychtivosťou počítame mŕtvych. Voči násiliu i smrti sme otupeli. Pokladáme ho za bežné a každodenné. Je to dobré? Žije sa nám tak v krvavom svete ľahšie? Alebo sme schopní ľahšie prijať ohavné výčiny niektorých spomedzi nás? Čo sa s nami deje, keď fascinovane ohŕňame nos nad skutočnými popravami, alebo keď píšeme neadekvátnou skratkou o "1.5 mil." obetiach genocídy?

Dávame ľuďom "len to čo chcú" - alebo oni berú len to, čo im dávame? Nemáme radi zlé správy, tobôž nie kritiku. Ľudia si neradi kúpia noviny, kde píšu, že sa na nás rúti asteroid. Radšej si kúpia noviny, kde sa dozvedia, že sa premiér Botswany a Ugandy stretli a diskutovali o možnostiach riešenia ekonomickej situácie v regióne. Ľudia neradi počúvajú, že príčina niektorých každodenných problémov je v ich správaní, je vždy lepšie, ak je vinník niekto druhý. "Ja som slobodný a ten druhý nech je zodpovedný." Ale možno v uvedenom príklde hovoriť o správach ako o informácii? Nie je to len vyžiadaný produkt? Popri práve na informáciu sa začína skloňovať moderný slovný vynález - právo nevedieť nepotrebné. S týmto čiastočne zmysluplným, no zvláštne poňatým právom sme sa vysporiadali rýchlo a po svojom - označili sme nepríjemné za nepotrebné a vyradili ho z toku informácií. Nepočúvame o vlastných chybách, stačí nám úžas nad nešťastím, alebo zločinmi druhých.

Propagandu sme premenovali na osvetu a reklamu, dnes už sa médiu len tak neprepečie vysvetľovanie "ako sa veci majú". Dnes samozrejmosti podsúvame nebadane na pozadí, popri tom, ako naoko vecne informujeme, alebo diskutujeme - hoci o úplne fiktívnom probléme. Učia nás, "ako to robia úspešní", že sú takí úspešní. Nikto sa neodváži spýtať "a chceme byť úspešní ako oni"? Čo nám to dá a čo nám to vezme? Za akú cenu, na úkor čoho a koho? Osobnosti nám dávajú "desať rád ako..." zvíťaziť, schudnúť, byť večne mladá, udržať si partnera naveky, dostať ho do postele, konečne sa vydať, zbohatnúť. Ale chceme zvíťaziť? Je to vôbec hodnota? Dosiahneme potešenie tým, že porazíme ostatných? Chceme byť večne mladí? Musíme byť s jedným človekom navždy? Je cieľom života vydať sa? Je úspech dostať konkrétneho človeka do postele, alebo príjemné milovanie s niekym kompatibilným? Budeme šťastní, keď zbohatneme? Zaisto ... veď televízia žije z reklamy, ktorá nás ma viesť k nakupovaniu.

Konštrukty vernosti, manželstva, rodinných hodnôt, povinnej radosti a lásky vo sviatky, či loajality firme - sa na nás rinú s neochvejnou samozrejmosťou zo všadiaľ - od reklamy, cez filmy, až po televízne show. Schopnosť odhaliť túto falošnú suverénnosť je základom mediálneho vzdelania, ktoré by sme ako diváci mali mať od prvého kontaktu s akýmkoľvek mediálnym produktom.

Všimnime si, ako sa okúňajú politici, umelci a komentátori v uhladených oficiálnych programoch - "nie je tá debata až príliš protikresťanská" "ja som kresťan, ale" "ja som tiež kresťan, no..." "ja som kresťan, avšak". Bojíme sa byť nekresťanskí? Máme strach z dnes už bezobsažnej nálepky? Nedajbože si niekto dovolí spochybniť, že Európa stojí (len) na kresťanských základoch! A ak rozprávame o témach "z druhej strany", napríklad o sexuálnych menšinách - ešte stále v akejsi moralistickej, aj keď zhovievavej póze. Smieš byť homosexuál (asi hovoriť si takým slovom), ale keď sa dvaja chlapi, alebo dve ženy pobozkajú na ulici, už je to fuj, nepatrí sa to, mali by si to nechať na doma. Sexuálna identita je jedna z posledných amorálností sveta, ktorý prijal všetko možné od zázrakov po násilie - a nech sa o nej hocaký režim a strana zmieni (kapitalizmus, socializmus, spoločenský konzervativizmus aj ekonomický liberalizmus sa navzájom obviňujú z dekandencie, úpadku mravov), zamrazí ma.

Pojmový slovník novej generácie začína byť nepekne mediálny a neprirodzený. Či už v podstatných menách - sex, párty, net, gamer, mobil - prídavných - cool, nadupaný, namakaný - aj v slovesách - pichať, mať krízu, poriešiť, poučiť niekoho. Nejde tu ani tak o použitie cudzieho výraziva (ktoré nás odtrháva od obsahu a významu), alebo slangu (potreba odlíšiť sa), či vulgarizmov - ale o posadnutosť kvantitou sprevádzanú zúžením rozsahu vnútorného sveta človeka.

Dosahujeme neobvyklý rozmer hlúposti tým, ako sa zjednodušuje náš vnútorný svet, ale aj vnímanie toho vonkajšieho. Doba je rýchla, nikto na nič nemá čas, články musia byť stručné, heslovité. Nemôžeme skúmať komplexnú osobnosť človeka - podstatná je príslušnosť, jedna dominantná črta, zaradenie "aký je". Účel vecí nahradil potrebu vnímať ich v príbehu motivácie, vytvorenia, použitia. Ako sa to volá. Na čo to je. A oboje - ľudia aj veci - sú buď dobré, alebo zlé. Kdeže rovnováha, živosť, situácia alebo okolnosti! Načo je nám odohrávanie metaforických príbehov, keď po ruke je taký komplex, alebo onaká psychóza?

Rozdelili sme svet do prevažne jednoslovných a jednoduchých pojmov - úplne sme popreli prirodzenú zložitosť, farebnosť a súvislosti. Všetko zapadá do nejakých škatuliek - ktoré sú aj jednoduchí novinári, moderátori a umelci schopní pochopiť. Už netreba veci poodhaliť, preskúmať, nedajbože pochopiť. Stačí ich pomenovať (zaradiť) - čím sú "poriešené". Ja som "robotník", ty si "umelec" a on "rebel". Kdekoľvek človek príde, už na neho čakajú s pripraveným zoznamom slov. Vrhajú sa na neho s úmyslom popísať ho, označiť, zaradiť - pretože to, čo je zaradené, toho sa už netreba báť. Áno to je ten - "jeden z tých". Pri zatriedení sa celá ľudská činnosť končí. Sme spoločnosť triedičov.

Intelektuál už nie je človek ktorý zvažuje, porovnáva, analyzuje, hľadá, prie sa sám so sebou - ale ktorý nosí okuliare a dlhý golier, prečítal predpísaných autorov, "je múdry", "rád rozmýšľa", "všetko stále rozoberá namiesto toho, aby konal". Spiritualita je "to s energiou, dobrými vibráciami a jogou". Poézia to sú tie divné riadky, ktorým normálny človek nerozumie. S dneškom sa uspokojujeme ako s dobou informácií - nepýtame sa akých, akej hodnoty, s akým využitím.

Samoúčelné hodnoty si vymysleli médiá aj samé pre seba - ako napríklad rýchlosť. Noviny musia vyjsť presne na čas, televízne noviny sa vysielajú presne o 19:00, dovtedy musia byť všetky správy pripravené. Samozrejme, že za tým nie je nič viac, než "technológia výroby" a "ekonomika", ďalšie všeobsažne prázdne pojmy. Preto treba správy natáčať rýchlo, informácie spracovávať rýchlo - najlepšie podľa zaužívaných šablón. Kvoli rýchlemu spracovaniu zdrojov nemá novinár inú možnosť, len prečítať sa nimi metódou skim-reading, teda "zčítať smotanu", prejsť rýchlo a povrchne textom. Aby sa informácia vpratala do udeleného času, alebo priestoru, musí byť stručná a čo najviac zjednodušené. v oboch prípadoch, dohľadávanie sa "podstaty" obsahu vedie k deformácii informácií.

Je vedomosťou na úrovni prvouky, že polovica vety môže mať úplne iný (aj opačný) význam než celá. Mnohé informácie sú významovo viazané na formu podania (framing) a niektorých obsah nemožno odlúčiť od rozsahu. Povrchným a zjdnodušeným spracovaním sa k nám teda nedostáva jadro, ale niečo úplne iné. Nie je to informácia úplná, pravdivá, ba ani využiteľná. Zjednodušené derivácie sú len pa-informácie, dobré pre nikoho a užitočné k ničomu. Neodrážajú realitu, ale vytvárajú novú, ktorá spätne formuje ľudí a ich konanie a zplošťuje náš svet. Rýchlosť napokon, podobne ako veľkosť, akákoľvek kvantita - je archaicky mužská hodnota, ktorá sama o sebe neobstojí. Ako sa vraví "je vycucaná z prsta". Byť lepší (= byť rýchlejší, mať viac čitateľov), vyhrať v súťaží, ovládnuť väčší kus trhu. Tradičné choroby súkromnej firmy v kapitalizme, ktorý by informačné médium malo úprimne zobrazovať a snáď aj kritizovať.

Ak hovoríme o zploštení, dotýkame sa otázky dimenzionality. Plochosť je problém, ktorý sa pradoxne objavuje dnes, keď filmári objavujú tretí rozmer a fyzici počítajú v ich ľubovoľnom počte. Plochosť sa prejavuje už len v samom ideále racionality a faktickosti. Štatistika je optický klam, podobne ako fakt len náhodný výber z reality - ktoré opisujú skutočnosť tak obmedzene, že strácajú na význame, ak sa teda nestávajú priamo nepravdou. "Fakty", najmä tie stručné a povrchné, sú vytrhnuté z kontextu skutočnosti - ako ju teda môžu popisovať? V snahe byť takmer vedeckými pozorovateľmi sveta, boja sa novinári metafor, poetických prirovnaní, archetypálnych príbehov, vtipov a nástrojov umenia - ako čert kríža - no zo svojich "holých faktov" skladajú fantazmagóriu. Umelci, so svojim osobným pohľadom a osobitým výrazom sa na ploche hodiny neraz približujú k pravde viac, než celý jeden ročník (televíznych) novín.

Zakázanú oblasť nazvali médiá "anekdotickým argumentom" - stačí vec, ktorá hrozí zmenením zaužívaného videnia, pomenovať - a je vyriešená. Podobne, ako kresťania, každého kto nesúlasil, alebo ponúkol "iný pohľad", označili za kacíra. Je jedno čo hovorí, už vieme kto to je! Podľa definície, "anekdotický argument je nevedecký, pretože nemôže byť preskúmaný vedeckými metódami". A presne tu sa možno spýtať: Je toto hodnota? Je toto dobré? Má to tak byť? Musí to tak byť?

Umenie, duchovno, či vtip - sú štvrtým rozmerom reality, cez ktorý môžeme uniknúť zo slepých uličiek trojrozmerného priestoru hmotných vecí. To, čo je v "reálnom svete" neriešiteľné, môžeme vyriešiť prechodom cez "zakázané cesty" ďalšieho rozmeru. Ten však ťažko trojrozmerne vidiacim ľuďom vysvetliť, kým ho nezažijú - tak ako je ťažké vysvetliť plochému človeku tretí rozmer - hĺbku (vo fyzikálnom aj prenesenom význame). Novinársky svet je uzavretý sám do seba. Je to uzavretá matematika, ktorej prvky, operácie aj výsledky vedú len samé do seba. Tam kde novinári len sucho komentujú (a diváci v príjemnej hrôze zalamujú rukami), umenie môže nájsť cestu von. Ako vec prijať, zmieriť sa s ňou, alebo zmeniť, nájsť riešenie cez vhľad, viacero perspektív, vnímanie na viacerých úrovniach. Umenie nepotrebuje fakty, aby dokázalo odraziť skutočnosť. Faktografia nás nevaruje pred možnými následkami.

Televízor je takým malým akváriom - z ktorého reality jeho obyvatelia nikdy nevychádzajú. Povrchné, rýchlené a zjednodušené správy nenachádzajú príčiny problémov. Ak sa niečim takým vôbec zaoberajú, dokážu sa dostať možno do prvého suterénu, nie k základom stavby situácie. Cieľom novín je však v prvom rade ohurovať, vyvolávať zimomrievky, úžas zdesenie a parlýzu - nie problémy riešiť. Keby nebolo problémov - čo by sme vysielali, z čoho by sme žili? Tak ako diváci, aj novinári cítia nadšenie pre svoje témy. Baví ich poznať mená politikov, odborníkov, organizácií, hierarchiu a štruktúru spoločnosti, baví ich priraďovať osobnosti k citáciam, zaraďovať do pojmov, tešia sa zo svojej práce - bez ohľadu na to, aké tragédie vlastne zobrazujú. Tešia sa z toho čo poznajú, ako malí "vedci", nevidiac, že celá táto konštrukcia je ilúzia, ba že môže byť aj príčinou stavu vecí. Sú to nadšenci, ktorí sa tešia, že prenikli do sveta starých novinárskych bardov a ich tajného jazyka - v ponížene užitočnom novinárskom poslaní cítia vlastnú pýchu.

Píšu pre radosť z písania, sú novinármi z radosti pre novinárčinu - čo je krásne z pohľadu vzťahu k práci - ale zároveň desivé k obsahu. Žerú tento svet, tešia sa z neho a možno ho nevedome aj potrebujú taký aký je - prehnitý, nebezpečný a plný nešťastia. Kým sa oni pýtajú, kto s kým čo má (podobne ako bulvár, len na vážnu tému) v polosvete ich zájmu - človek môže zapochybovať, či to "kto s kým" je vôbec dôležité, alebo čo má ich polosvet spoločné so svetom skutočným. Krv, nešťastie a násilie sú tak desivo zaujímavé - kto by sa zaoberal príčinami kdesi v súťaživosti, majetníctve a spôsobe, akým nás vychová systém, z ktorého médiá žijú a ktorý upevňujú? Príčinu hľadajú v neurčite medzi frázami "násilie v televízii" (ktoré hneď odborník, alebo až 1 osobnosť spochybňuje), zlou výchovou a chudobou, nedajbože fundamentalizmom - ktoré samé o sebe samozrejme nemajú príčinu. "Sú to prírodné fenomény."

Fundamentalizmus nie je len problémom obmedzeným na hlúčiky tisícky kilometrov vzdialených mužíkov v turbanoch, ktorí k nám občas zaletia na lietajúcom koberci. Fundamentalizmus je každá situácia, keď sa význam slova zamieňa iným. A to sa deje pri každom nepatričnom zjednodušení, pri rozdeľovaní pojmov na čierne a biele, hodnôt na dobré a zlé. Fanatická doslovnosť je len jednou z podôb fundamentalizmu. Predveďme si to na príklade:

Loajalita je dobrá. Loajalita je vernosť. Vernosť ako v láske, vernosť je dobrá, všetci to hovoria. Vernosť jednej myšlienke. Vernosť jednej pravde. Vernosť jednej svorke. Vernosť svojej firme - nech už robí čokoľvek a postupuje hocakým spôsobom. Ničiť konkurenciu, klamať zákazníka, obchádzať zákony - všetko v duchu loajality. Vernosť bez ohľadu na svedomie, na odkolnosti, na osobný vývoj, na rozširovanie poznania, na možnosť zmeny pohľadu a postoja. Všetky filmy, talkshow, časopisy spievajú o vernosti, porušení vernosti, zrade dôvery, odpustení nevery a opätovnej vernosti až do smrti - vernosť sa oslavuje na všetky spôsoby - a predstavujú sa všemožné spôsoby, ako potrestať (napraviť) neverníka. Vernosť ideológii vernosti - až za hrob.

Tichý fundamentalizmus nečíha len v rozdelení sveta na dobré a zlé, ale aj v nenápadných posunoch významov. Film, ktorý zobrazuje fašizmus sa stáva fašistickým. Televízia, ktorá informuje o nákupe nacistickej videokazety propaguje nacizmus. Pravicové analytické inštitúty sa stávajú nezávislými. Cirkev sa stáva symbolom pravdy a náboženstvo zdrojom hodnôt. Uháňať s plnou nádržou benzínu slobodou. Zlatá kreditka je šťastím. Vydieranie "ak ma ľúbiš tak mi kúpiš" sa stáva láskou. Mužík v turbane havaroval.

Ešte vďačnejšie pre mediálnu komunikáciu sú cudzie slová, ktorých úžasný, alebo hrôzyplný význam si dopĺňa fantázia, na základe akéhosi kolektívneho tušenia. Len málokto pozná prostú slovníkovú definíciu, alebo praktickú šírku pojmov ako demokracia, kresťanstvo, populizmus, demagógia, kapitalizmus, imperializmus, komunizmus. Sú slová priam božské, slová ktoré sa nepatrí používať a samozrejme i slová zatratenia. Podobne ako v prípade iných nálepiek, stačí ich na niečo alebo na niekoho nalepiť - a hneď je z neho anjel, alebo diabol. Politické diskusie sa často zvrhnú na prestrelku používateľov slovníka, osobnosti (ťažko povedať že odborníci) sa navzájom obviňujú z populizmu, demagógie, nedemokratickosti, nekresťanskosti... a divák sa nedozvedá nič. Vyhrá snáď len ten, ktorý zahromží viac, alebo pred zapískaním moderátora posledný. V pozitívnej mágii Marion Weinstein nedoporučuje, aby sme používali slová, vety a kúzla, ktorým plne nerozumieme, radí nám vyhýbať sa zaklínadlám v neznámych "starodávnych jazykoch". Mediálna reč je svojim spôsobom zaklínaním - strácame sa v záplave cudzích slov, ktorým by sme mali rozumieť a tvárime sa že aj naozaj rozumieme. A tak sa novinári trasú pred plagiátorstvom a občania pred reformami - ktoré "neveštia nikdy nič dobré". Hoci nesmierne odborné, mediálne debaty sú len prázdnym tláchaním - kde každý nakoniec odsudzuje násilie a usiluje sa o svetový mier.

Mod(e)r(n)í mestskí intelektuáli sú akýmsi produktom televíznej virtuálnej reality. Hoci si radi doberajú indivíduá s nápadne intelektuálnym zovňajškom, sami sú karikatúrami s pohužvanými zlovestnými neprívetivými tvárami, v ktorých sa zrkadlí asketické strojové pracantstvo a neochvejná viera v dnešný nedokonale dokonalý systém. Sú jeho profesionálnymi ne-hlásačmi, ne-demagógmi, ne-populistami, ne-stranníkmi, ... Bez neho by neboli nikým, snáď len obyčajnými, mierne asociálnymi ľuďmi. Pozývajú si na pohovku a pod lampu tie správne minulosťou nepoškvrnené osobnosti, hrdinov disentu - aby s nimi neúnavne kopali do politických mŕtvol a neútene oslavovali normalitu dneška. "S komunisty se nemluví" hovorí jeden, a celá krajina sa bojí čo i len dotknúť niečoho červeného. Nie preto, že by vedeli, čo to znamená - ale preto, že osobnosť pohrozila "no-no-no". Druhý sa zastrája, že žijeme v demokracii (inými slovami v totalite normálnej väčšiny), nie v kráľovstve intelektuálov (fuj) a komunistov (fuj fuj). Fóbie naberajú rôzne podoby - niekto nevystojí Maďarov, niekto zazerá na Rómov, ďalší by vykynožil homosexuálov a niektorí nemôžu spávať, kým po zadnom dvore behajú zlovestní komunisti.

Ľavicová fóbia, ako mediálny produkt, obzvlášť zachvátila národ zbohatlíkov - najmä jeho vyšší priemer. Byť antikomunistom, robiť si žarty zo všetkého ľavicového, nedať si siahať na "svoj majetok" - sa stalo povinným koloritom mestského intelektuálstva, "zdravého rozumu", niečim, za čo nás rovnako postihnutí priatelia na čele s trpkými a prísnymi autoritami z obrazovky pohladkajú. "Jane Fondová a Sharon Stoneová sú pomätené, radikálne a (tfuj) ľavicové." "A ľavičiari, tí mi predsa chcú zobrať môj mobil, moje auto, celý môj majetok a ešte ma donútia povedať, že sa mi to páči." Nežijeme o nič menej v rozprávke, než v zaznávanej minulosti. Naopak, neziskové organizácie, pozakladané pravicovými stranami, bezostyšne s titulkom nezávislosti komentujú ekonomické kroky politikov a firiem, radia nám čo je správne a čo je potrebné. Pravicové sa stalo nenápadným štandardom myslenia, pretože doň vstúpilo ako nestranný pohľad odborníkov. A tak ako sa tvária nezávislé mediálne autority, tak sa tvárime aj my. Zhovievavo sa pousmievame názorom iných, ktorých si hneď zaraďujeme - to je dôchodca, to je ľavičiar, to je buzerant, to je príživník, to je anarchista, ... Vytvára sa akási virtuálna komunita, "my, čo máme rozum" - a aby sme k nim patrili, musíme sa svorne smiať tomu istému.

Konšpiračné teórie (o médiu prísnejšie)

Vrcholom intelektuálstva v mediálnej spoločnosti je nakoniec zaťatý odpor k pochybnostiam o správnosti dnešnej cesty. Akoby sa v ňom sústredila všetká energia, ktorá nenachádza realizáciu v náboženskom fanatizme - nad archaickú ideológiu sme už vyzreli. Elity, tajné služby, spiknutia médií - to sú všetko rozprávky marihuanou nasiaknutých hláv anarchistov. Strážime si náš jediný oporný bod - vieru že všetko je naozaj také, ako sa nám predostiera: sú demokraticki zvolení politici, nezávislé inštitúcie, súkromný majetok, neviditeľná ruka trhu, ponuka a dopyt - a na druhej strane je možný len chaos, alebo červená toalita. Označovať kritiku dneška za konšpiračné teórie je len ďalšou z intelektuálnych prípoviedok, za ktoré si človek vyslúži pochvalu - "aký si ty rozumný".

Nepatrí sa už ani poznamenať, že naši umelci, zaslúžilí bojovníci za slobodu, takisto potrebujú peniaze na chleba. Hovoria čo si myslia, to čo chce médium počuť, alebo to, čo radi počúvajú ľudia? Najľahšie to majú nepochybne tí, ktorí si myslia zhodou okolností to, čo chcú počuť ľudia, aj médiá. Tí pri všetkej nevinnosti môžu hlásať svoju Pravdu. Ak hocktorý zamestnanec pomlčí nad nespravodlivosťou šéfa, alebo nekalou politikou firmy, pretože sa bojí o miesto - žeby boli naše hrdinné mediálne hviezdy menej ohybného charakteru - pokiaľ sa bavíme o ich práci? Nebudú si chrániť svoje miesto, svoje médium, aj svet, ktorý ho pomáha vytvárať?

Médium vytvára umelé problémy (napríklad nemenovaný premiér, ktorý stelesňuje všetko zlé, čo ešte modrí intelektuáli nestihli sami vykonať), ktorých "riešenie" (siahodlhé urážanie) potom celé roky zamestnáva bloggerov, obyvateľov facebooku a všetkých pseudointelektuálov. Ako malé deti sa hrajú v domčeku malého umelého sveta, ktorý je izolovanou enklávou a z ktorého nikdy nevyjdú do sveta ozajstného, širokého a nekonečne komplexného. Tak ako sa ich prostejší súputníci zaoberajú súkromím celebrít, oni majú svoju intelektuálnu zábavku - politiku nenávisti konkrétnych osobností.

Autorov konšpiračných teorií nálepkujeme a zatrieďujeme ako paranoikov. Paranoia, chorobná podozrievavosť, je však len náprotivkom chorobnej dôverčivosti. Niet divu, že pre stranu, ktorá urputne so všetkým "všeobecne známym" súhlasí - sa akákoľvek pochybnosť javí ako paranoidná. Ak sa vydáme cestou zdravej rovnováhy - človek potrebuje dôverovať, nájsť tých, na ktorých sa môže spoľahnúť. No slepá viera, tak ako v kresťanskom stredoveku, ani dnes nevedie k ničomu dobrému - a preto je na mieste aj zdravá dávka nedôvery, podozrenia a skepsy. Nemá zmysel ani jeden z postojov zaháňať kamsi do absolútna. Ani jeden z nich nie je od koreňa zlý.

Dôvera je ako voda pre život, nedôvera zasa pevnou nohou pod nohami, zdrojom súdnosti a spôsobom, ako sa vyhnúť kolosálnemu oklamaniu. Vďaka nedôvere a pochybnostiam nezaspíme na omamnom makovom poli mediálnych ilúzií. Predvídať možnosť nešťastia je spôsobom, ako mu predchádzať, alebo byť naň prinajmenšom pripravený. Len ak sa budeme pýtať - "Akú máme možnosť kontroly politikov?" - budeme mať ozajstnú možnosť kontroly. Ak budeme automaticky predpokladať a spoliehať sa na čosi z neznáma samo prichádzajúce - veľmi ľahko sa nám veci vymknú z rúk. Len ak sa budeme pýtať "odkiaľ prišli médiá?", "čo za podniky sú médiá?", "ako si môžeme byť istí, že nám vravia pravdu?" - môžeme si k nim pestovať zdravú dôveru. Len ak si budeme vedomí aj toho najhoršieho možného (no nebudeme ho automaticky predpokladať), môžeme s kľudom spávať.

"Konšpiračné teórie" sú len upozonením, že nemáme spoľahlivú kontrolu nad tým, čo nám kto dáva do jedla, do vody, do éteru. Volíme si politikov z ponuky, ktorú sami zostavujú a ktorú triedia nevolené médiá. Kontrolné orgány ustanovujú politici, alebo sa za ne vyhlasujú súkromné inštitúcie - s neznámymi úmyslami - sami. Zvyšok sú už len jednotlivci a súkromné firmy. Vo veľkej spoločnosti nemáme spoľahlivé prostriedky kontroly. Nevieme, podľa akých príznakov by sme rozpoznali, že niečo nie je v poriadku. Netušíme, ani čo by nás prebudilo zo sna - ak by sme ho snívali. Čo - okrem sily nášho chcenia - nás uisťuje, že nežijeme v ilúziách cielene vytvorených druhými? Zmyslom tejto otázky nie je odpovedať, či to tak je, alebo nie je, ale či to tak môže byť a či sme to vôbec schopní posúdiť. Ak sa ohlási, že niekde vidno dym, vyrazí požiarnické auto. Aj keď nakoniec žiaden oheň nehorí, istota je istota. Každý zázrak techniky - vrátane médií - je zneužiteľný. Dnes už kritikov nezatvárme do väzenia, ani do polstrovaných ciel - ale čo je "nevhodné" je autoritami zosmiešnené. Vysmejeme každého, kto upozorní, že tu jestvuje nebezpečný priestor pre lož a ilúzie.

Veď nakoniec, za všetkým nemusia stáť len mafiánske elity. Mnoho nevinných ľudí, radových zamestnancov a úprimnych celebrít - skladajúc svoje zhodné jednostranné pravdy môže vytvoriť veľkú lož. Možno nás nikto neklame - len nikto nič podstatné nevie. Problémom nemusí byť prvotne zlý zámer, len sebaistá namyslenosť, že to čo vieme je všetko, to čo robíme je správne, to čo si myslíme je pravda.

Reality show

Orwell v románe 1984 opisuje svet budúcnosti, kde každý jednotlivec, pod drobnohľadom všadeprítomných obrazoviek, neunikne totálnej kontrole Veľkého Brata - fiktívnej postavy byrokratickej strany. V tejto distópii spoločnosť vyznáva tri heslá "sloboda je otroctvo", "vojna je mier", "nevedomosť je sila" - Orwell v nej celkom výstižne načrtáva dnešné zmätenie, posúvanie a premenovávanie pojmov. Portrét, ktorý vo svojom diele maľuje, neraz nepekne pripomína fotografiu zo súčasnosti. Tá našla svojský spôsob, ako sa vyrovnať s nedopatrením nadčasovej pichľavej kritiky. Zobrala prvok tohto skrz-naskrz bezútešného príbehu - a premenila ho na produkt. Vznikol Big Brother - a za ním sa zosypala lavína nespočtu ďalších reality-show. Celý národ sleduje absolútne bezvýznamných jednotlivcov pri úplne obyčajných činnostiach - a tieto banality sa stávajú predmetom živej spoločenskej diskusie, ktorá zatieňuje čokoľvek podstatné - politické zmeny, ekonomické zvlčenie, vážné udalosti kdekoľvek na svete. Čo viac, než nezáujem o skutočnosť by si mohol politik s postrannými úmyslami, peniazmi posadnutý zbohatlík, alebo surovej moci nenásytný mafián priať? Samozrejme, ak by taký existoval... A ako lepšie by si mohol získať dôveru, než "morálnym odsúdením" takýchto "nebezpečných programov"?

Stalo sa to súčasťou mediálnej taktiky - popri tom, ako "sprostredkovatelia" vytvárajú sériu pochybných programov, (de)formujú skutočnosť, ovplyvňujú politiku, ekonomiku aj kolektívne povedomie, produkujú ilúzie a klamy - samé sa chytajú kritiky "médií". Navzájom (a občas aj všeobecne) sa obviňujú zo zvádzania, zavádzania, podvádzania - prekrucovania reality, stranníctva, amorálnosti, posadnutosti módou... Tvoria ďalšiu ilúziu, že tu je niekto, kto stráži i najvyššie informačné médium - a to ono samo. Tým uspokoja o trochu viac mysliacu - slabo nadpriemernú časť populácie.

Tak ako v publicistickom programe, aj tvorcovia reklamy rýchlo pochopili možnosti predať popol, ktorý sa sype na hlavu: "Naše produkty už vôbec nie sú cool, nezaručia vám slávu, ani kŕdeľ nohatých slečien, nesľubujeme vám rozprávky - len produkt sám." Služby a virtuálne hodnoty sa sympaticky ponúkajú s "možno" - ktoré je však len na milimeter vypilovanou strategickou návnadou pre cieľového spotrebiteľa, ktorý na toto slovo počúva. Reklama je lov na ľudí - je to božský nektár, ktorý sa predáva občas ako voda z vodovodu, ale určite to nie je pohár čistej vody - sucho informatívna prehliadka toho, čo sa na trhu ponúka za akú cenu a ako sa to líši od produktov konkurencie. Naopak, vytvárajú sa umelé potreby, sny a chcenia. Za maskou sebakritiky sa však skrýva surový fakt - médium - strážca politikov, demokracie, slobody slova, pravdy a novinárskej etiky - "nikdy neklame". Počuli sme niekedy z reproduktora, alebo videli na stránke novín také priznanie? Nanajvýš tak povinnú citáciu "porušili sme zákon číslo ... zo zbierky", odťažito nevinnú formuláciu, ktorá sa dôvery diváka a čitateľa sotva dotkne. Nikdy však neklameme.

Skôr než sa dohľadávať odpovede na otázku, či sa za fenoménom reality-show Big Brother ukrýva niečí zlovoľný úmysel, alebo je to nevinný výstrelok dobovej módy - všímajme si, nakoľko sa 1984 podobá na dnešok. Práve tak nám Orwell môže byť užitočný. Román 1984 je široko uchopiteľný, ponúka niekoľko interpretácií, v každom prípade je však varovaním, ktoré možno porovnať s hociktorou dobou, ľubovoľnými "zlatými časmi". Ľahký nadpriemer našiel jeden zo spôsobov výkladu - paralelu s komunistickou totalitou - a ten určil za konečný (jediný správny). Akoby Orwell napísal rébus, ktorý je treba vyriešiť - čo sa aj stalo: "tajomstvo je odhalené" - a tým jeho význam hasne. Toto pomenovanie, zaradenie, nálepka: "1984 je antikomunistický román" bolo ďalšou formou jeho kastrácie (popri využití Veľkého Brata v populárnej show) - odkedy to vyhlásili, nie je už ničím viac, len vztýčeným prstom, ktorý hrozí kamsi do minulosti. Komunizmus skončil a tak zazvonil zvonec a smutnej rozprávky je koniec, zabudnime.

Socialista Orwell mal však dostatok inšpirácie v koloniálnych službách Jej Veličenstva a s byrokratickým aparátom na domácej pôde. Kým voči pominuvšej totalite je prvoplánovo popisný, najšťavnatejšie interpretácie v ňom môžeme nájsť práve pre "slobodný dnešok". Sledovanie životov druhých sa stáva show, reklama prekonáva najprefíkanejšie techniky propagandy, nekonečne slobodní ľudia sú otrokmi hypoték a totalitných hierarchií súkromných firiem, demokracia sa šíri zbraňami do (na suroviny bohatého) sveta, svet sa zoskupuje do veľkých blokov Eurázií, Eastázií a Oceánií, ktoré sa neustále hašteria, ale zároveň zčista-jasna spolupracujú (komunistická Čína je veriteľom kapitalistických USA), absurdita byrokracie prekonáva možnosti ľudskej predstavivosti.

Reality show je tou najväčšou ilúziou, lebo s využitím bežnej mediálnej metodiky, posúva významy slov: fiktívny uzavretý svet rôznych víl nazýva "realitou". Magické obrazovky dnes doslova držia ľudí prilepených v kresle, dávkujú ich drogou trblietavých (pseudo)emócií, ktoré nahradzujú neprítomnosť ozajstných. Samozrejme so všetkými príznakmi závislosti. Kto nezažil pocit, keď sa mu z kresla nechce vstať, len pasívne sa necháva hladkať farebným a hudobným čímkoľvek - klipmi, správami, reklamou, filmami, show - nechce sa mu pohnúť do každodennej všednosti. A kto si to prizná? Kto sa dobrovoľne prehlási za narkomana? Veď ja som slušný človek - narkomani, to sú tí špinaví asociáli, stratené existencie, tí druhí - preboha nie ja! Kto sa potom zamyslí, že médium "ktoré len baví a informuje", potrebuje každodennú sivú a nevľúdnu realitu - lebo z nej čerpá vďačných divákov. My vidíme možnosť úniku z horkosti života "do rozprávok" - avšak tieto rozprávky žijú z reklamy, tá zo spotreby a tá z výkonnej a rastúcej ekonomiky - a tá z monotónnej, úmornej a v podstate zbytočnej práce.

Povedz mi kde stojíš a ja Ti poviem kam padneš

20. storočie bolo vekom prevratných spoločenských zmien - rozsypal sa feudalizmus, tradičné náboženské dogmy, viktoriánsky moralizmus, kapitalizmus si našiel silného súpera a na záver sa pridali ekologické, spirituálne, alter-globalistické hnutia - čo sprevádzali nepokoje, krvavé konflikty a revolučné prevraty. Červená farba rôznych revolúcií sa stala skôr symbolom preliatej krvi - a skokové zmeny vo vývoji ľudskej spoločnosti nám pomerne výrazne znechutila. Z opačného pohľadu, predošlé storočie bolo sympatické pravidelnými vzburami mladej generácie voči strnulým pravidlám "dospelákov a dôchodcov" - s každou ďalšou dekádou padli nezmyselné autoritatívne zákazy. To vyvrcholilo kdesi v 70. rokoch Kvetinovou revolúciou a jej neskoršou mediálnou obdobodu Sexuálnej revolúcie. Revolúcia sa stáva produktom - revolučné popevky, uniformy, vlajočky a heslá sa stávajú výrazom (štýlom) reklamy.

Dnes, po generácii X, Y a Z, prišla nová vrstva detí, ktoré sa stravujú vo fast-foodoch, trávia dni v shopping-centrách, večery v multiplexoch, alebo pri superstar - čo by nemuselo byť a priori zlé, ak by to úplne nenahradilo to, čo sme predtým volali skutočný život. Tým naozaj smutným faktom je, že vstúpila do sveta a hneď sa chytila na udicu spotreby, vošla do začarovaného kruhu: reklama-móda-nákup-"šťastie"-prázdno=nenaplnená (s)potreba-reklama. Nechala sa od detstva kolísať komerčným svetom - je to "generácia, ktorá sa nikdy nevzbúrila". Po všetkých predošlých, ktoré sa vyhraňovali voši normám, autoritám a totalite (v zmysle zásahov spoločnosti do osobného života jednotlivca), táto je mrazivo "šťastná". A ak si aj priznáva nenaplnenosť a nudu, nenachádza prostriedok na odpoveď - protest, revolúcia, happening, workshop, brain-storm - sú všetko komerčné produkty, "hra", póza. Dnes majú spoločenstvá aj celá spoločnosť jedinú víziu - televíziu.

Sami sa nazývame ľuďmi modernými, intelektuáli pre množinu súčasného myslenia používajú výraz post-moderna a veľmi radi ako svoj ideál popisujeme vytvorenie "vedomostnej spoločnosti". Jej paradoxom je fakt úplnej spokojnosti s nevedomosťou. Deje sa tu znova nenápadný posun významov - čo nazývame vedomosťou. Namiesto schopnosti hľadať spoľahlivé zdroje, zoskupovať rôzne pohľady, porovnávať, analyzovať a syntetizovať - slovenským výrazom "pitvať a skladať si výsledný obraz" - vedomosť sa stala riadkom v encyklopédii. Poznať roky narodenia osobností, absurdné číselné údaje (najdlhší most, najvyšší vrch, počet obyvateľov) - pričom dôraz sa nekladie na obsah a tušenie približného rozsahu (kedy približne sa čo stalo, ako to pôsobilo v kontexte, čo bolo príčinou, aké to malo následky, aké je poučenie pre súčasnosť), ale na schopnosť popísať presné číslo. Vedomosť je odpoveďou na otázku v Milionárovi, Riskuj, alebo populudňajšej interaktívnej hre. Vedomosť je študent, ktorý si zapamätá sto desatiných miest Ludolfovho čísla.

O čosi pokročilejším štádiom je vedomosť externalizovaná. My už nemusíme vedieť, všetko je predsa na webe. Potrebuješ niečo vedieť? Nepýtaj sa ma, nájdi si to na internete! V tomto treťom orwellovskom hesle ("nevedomosť je sila") sa odráža aj naša pohodlnosť, lenivosť pomôcť, aj strach z vedenia. Všetko je na webe, ako dobre - chvala bohu - len nech to tam pekne ostane, nehýbe sa... a nech sa to ku mne nepribližuje! Keby sa zosypali všetky informačné servery, ostaneme stádom bečiacich oviec. Knihy možno spáliť, stroje závisia na elektrine - avšak to čo má človek v sebe, nestratí. Nie je zmysluplné memorovať konkrétne údaje, stačí si zachovať triezvu predstavu, s ktorou možno pracovať - schopnosť spracovávať je to, čo by človek mal v sebe strážiť - vedieť myslieť, pochybovať, skúmať - číselné hodnoty možno kedykoľvek namerať. Ak si to urobí sám, bude mať aspoň istotu, že ho nik neklame. Nadôvažok, to "čo je na webe" je často suť balastných neinformácií, reklamy a dekorácií. Ak človek skúša hľadať akékoľvek heslo, nájde niekoľko pornografických stránok, spústu "inteligentnej" reklamy, alebo absurdných kombinácií kľúčových slov.

Vedmosťou sa dnes rozumie schopnosť veci, situácie a pojmy bleskurychle zaradiť. Onálepkovať ich slovom. Samotný výraz "láska k vedomostiam" je nabubrelou frázou, ktorá vyjadruje všetko, čo vedomosť neznamená. Bázlivý obdiv a prázdne prehlásenia - vhodné pre politické prejavy - ktorými si ale obsah týchto slov držíme čo najďalej od tela. Veľmi výstižným spôsobom to opisuje profesor vo filme The History Boys: "Nechcem aby raz o mne rozprávali 'Miloval literatúru' takým tým pietnym spôsobom." Literatúra sa číta, vníma, dáva do súvislosti s osobným príbehom. Nemiluje sa a neuctieva. To platí aj pre umenie, históriu, alebo vedomosť. Naproti tomu - zaradiť niečo do škatuľky nám umožňuje vec krásne odložiť, nedotýkať sa jej, spraviť z čohosi užitočného okrasu. Namiesto použitia pohára, zatvárame ho za sklo do vitríny.

Spotrebný život v modernej spoločnosti vôbec nekladie nároky na zbytočné vedmosti. Načo je nám taká vačica opossum? Kedysi sme mali príliš poučné prírodopisné seriály. Dnes už nepotrebujeme toľko zvierat. Pardon... poznať. Stačí nám kura. Dáva vajcia. Dá sa zjesť. Krava dáva mlieko. Dá sa zjesť. Ak si hinduista, nemôžeš ju zjesť. Prasa je špinavé. Ale dá sa zjesť. Ak si moslim, nemôžeš ho zjesť. Žiadne súvislosti, žiadne vedľajšie účinky, žiadne pochybnosti. V čase, keď konečne smieme slobodne myslieť a rozprávať - prestali sme chcieť. Dobrovoľne sa účastníme pohodlného súhlasu. Žijeme život tak, ako nám ho predstavuje reklama, seriály (ktoré stále ticho vychovávajú - pijeme to, čo pijú naše obľúbené postavy, opakujeme to, čo si myslia hviezdičky). Nakupujeme handry v drahých obchodoch, pozeráme dívidí, chatujeme - a ak sa nám z toľkých možností urobí zle, kúpime si vhodnú tabletku a behom desiatich minúť sme schopní ísť na párty, alebo do práce - vyliečení. Ehm, opravení.

Neukojiteľná stredná vrstva používa všetko čo sa použiť dá - spôsobom úmerným rozsahu svojich "vedomostí". Vieme čo sa dá zjesť, čo je trendy jesť, jeme toho čo najviac... aj keď bez štipky citu pre obrad, nedajbože kultúrny kontext. "Čína" je fastfood, kde pomiešame kura so zeleninou, hodíme ho do papierového kartónu a vydlabeme vydličkou. Spotrebné barbarstvo v kontraste k "aristokratickej umelosti". Neadekvátnosť pripomína opice, ktoré dostali diaľkový ovládač. Skúsia si ho dať do úst - a keďže sa nedá zjesť, tak ho otrieskajú o zem. Víno z plastového kelímku. Do sauny v plavkách. Športové povzbudozvanie na opere. Pre niekoho komédia, pre iného Gomora. Pre niekoho spotrebnosť na úkor rituálu (vychutnania) a konzumovania s mierou, pre niekoho zbytočný dôraz na umelý bontón.

Aj v komunikácii - so slovami, heslami a symbolmi - narábame úplne nenáležitým spôsobom. Swastika sa stala symbolom nacizmu, úplne nám dúpnejú vlasy, keď ju nájdeme namaľovanú na indických artefaktoch, ako symbol šťastia. Nevinný hippiesák sa tak môže stať nebezpečným neofašistom - len preto, že sa sústredíme na formy, povrch, sme zmätení komunikačnými skratkami. Na druhej strane, narábame so symbolmi, ako sa nám zapáči. Na plagáty sa dostávajú obrátené pentagramy, na reťaziach mafiánov visia veľké zlaté kríže, značkové oblečenie je potlačené symbolmi smrti.

Citlivosť človeka neustále vybudeného všehochuťou blikajúcich obrazov postupne otupela. Spôsob servírovania tohto šalátu života v plastovom kelímku fast-foodu nás zmieril s faktom, že "inak to už nebude". Politici sú prefíkaní klamári, ktorí aj tak len kradnú pre seba, zamestnávajú rodiny a obyčajnému človeku len hádžu polená pod nohy. Načo sa nimi vôbec zaoberať. Ak sa do polosveta umelých politických debát odmietneme nechať vtiahnúť, odkazujeme mu svoj trpký nezáujem. Vychovávame si tak oddelenú spoločnosť - ľudia sa nestarajú o politikov a tí sa zasa nestarajú o ľudí. Existujú ako dve oddelené spoločenstvá - ktorých životy sa pretnú len počas volieb. Z demokracie sa stala ignorantská totalita, politikov si z daní platíme ako nutné zlo, konieckoncov, sú schopní vyžiť celkom dobre aj z "vedľajších" príjmov z vlastných firiem a príspevkov lobby. Dokonca už ignorujeme aj voľby, ktoré aj tak nič nezmenia - "ku korytu sa dostane len iné prasa". Máme predsa dôležitejšie starosti. Chceme ísť do fitka, na výlet, na nákupy, musíme ostať robiť vo firme, uháňať zákazníkov...

Skutočným vládcom sa stalo médium - samozvaná armáda novinárov, ktorí strážia volených politikov. Médium vyberá politické osobnosti, vytvára to, "o kom sa hovorí", médium môže naopak zosmiešniť, alebo odstaviť do permanentného nezáujmu. Svetonázor tých, ktorých ešte zaujíma veľká zábavná politická show, vychovávajú samozvaní komentátori bez tváre. Najväčší slovenský web, na ktorom denne "žije" milión mladých aj starých, má za komentátora tupého obmedzeného homofóbneho náboženskeho dogmatika, ktorý uctieva "všeobecne známe autority", ktorý vzbudzuje sympatie a pocit triezvosti svojimi neoliberálnymi téoriami, ktoré sa ale vo svojej podstate zaliečajú ľudskej nenásytnosti: "Súťažte, porážajte konkurenciu, choďte poslušne do práce (nebuďte ako tí leniví komunistickí príživníci), jedzte a spotrebujte koľko chcete, nech žije voľný obchod!" Podobne ako iní kyslí intelektuáli, infikuje myslenie ľudí akousi asketickou pracovitosťou ("ja som ten, kto maká a neulieva sa", "nemôžeš sa mať dobre, ak nebudeš robiť vo dne v noci", "to je tvoj šéf/zákazník, ten má vždy pravdu", "taká je doba, silnejší prežijú", "prečo by mi štát mal brať moje peniaze?!"), fetišisticky sa vyžívajú v šedi, zvrátených vzťahoch a strojovosti každodennej reality, nazývajú to "normálnym".

Komentovanie toho čo nepoznáme, čo sme na vlastnej koži nezažili, citovanie otrepaných fráz a poučiek, typicky "mužské" rozdeľovanie sveta na dobré a zlé, užitočné a zbytočné, zakázané a prikázané, diktovanie do citového a sexuálneho života jednotlivcov na pozadí tvrdého ekonomického individualizmu. Riešenia týchto Krivošíkov a Rozhorčíkov sú až tak zlé, že sú v podstate hodné nasledovania - konať pravý opak by mohlo ľudstvo priviesť do o trochu lepšieho sveta. Tu vystupuje vyrážka na tvári demokracie - vláda priemernej lúzy. Ľudové hlasovanie a vôľa väčšiny ako nástroj totality nad menšinami. Kým v totalite nerozprával nikto, hoci by mnohí chceli - v kontexte slobody slova zrazu rozprávajú všetci, o čomkoľvek - a nikoho nie je počuť. Nanajvýš tak tých najukričanejších a najextrémnejších. Ako správni samci, bijú za prvú teóriu, ktorú si prečítali a v nejakom ohľade sa im zaliečala (byť bohatý, nemusieť sa deliť "o svoje" peniaze, šikovnejší vyhráva), bez toho, aby posúdili iné pohľady a názory. Nie biť sa za niečo - to "niečo" možno ľubovoľne dosadiť - ale fascinuje ich biť sa.

Slobodný trh sa stal mantrou intelektuálov (intelektuálnym doplnkom, podobne ako okuliare, predpísaná knižnica, alebo vyznávané idoly). Ale stačí sa ich spýtať na podstatu týchto ekonomických teórii - ako im rozumejú - a odcitujú frázu, alebo odpovedajú "neviem" a odkazujú sa na odborníkov, "ktorí sú tu na to, aby vedeli". Lenže, kde sú odborníci? Všade sú len naši spolužiaci zo školy - pamätáme si ich - tí ktorí odpisovali, ukrývali ťaháky v kalkulačkách, bifľovali sa namiesto toho aby pochopili, klamali profesorov sebaistým vystupovaním, predstierali záujem, hoci ich škola nezaujímala, pozmeňovali cudzie referáty a programy, ... Nebola ich väčšina? Každý z týchto "odborníkov" bol raz študentom. Kedy, v tesnej štrbine medzi školou a prácou, sa z nich stali čestné autority a znalí experti?

Nakoniec zostáva už len trocha praktickej skepsy. Každá idea, ktorou sa ľudstvo nechalo zaujať, vznikla z potreby posúnúť sa do lepšieho stavu, do lepšej spoločnosti, na vyššiu úroveň. Idol božského panovníka, zástupcu nebies, hierarchia vznešených, oddaných a poddaných - v metaforickom poňatí vyjadruje potrebu súladu, organizácie, to, aby každý dal spoločenstvu to, v čom vyniká - čím prospievajú všetci navzájom. Zvrhnutie do doslovnosti poznáme v podobe otrokárstva a feudalizmu. Kristove učenie o láske k blížnemu i nepriateľovi, odpúšťaní, súcite a skromnosti - namyslení patriarchovia premenili na totalitu dogmy a zahnali ju až do extrémov inkvizície. Kapitalizmus (a meritokracia - teda uplatnenie talentovaných) umožnili vystúpiť z tmárskeho cirkevného modelu, dať slovo vede, vytvoriť úžasné technické vymoženosti. Noví mocní - zbohatlíci - však nijako nevynikali charakterom. Nadobudnutý majetok sa exponenciálne znásobuje, majetok vyrába majetok, bohatne sa nečinným vlastnením.

Socializmus a komunizmus mal priniesť väčšiu spravodlivosť. Keď sa však vedenia v Strane ujali machistickí samci, sústreďovali moc pre moc, povýšili svoj názor na Pravdu, pod heslom "spravodlivosti" zo seba vytvorili novú aristokratickú vrstvu - a celá sociálna idea sa zosypala. Nech ľudstvo dostane do rúk hocaký dobrý nápad, obvykle nájde spôsob, ako ho zneužiť. Fyzici odhalili jadrovú energiu - a okrem elektrární vznikla bomba, ktorá zatienila prospech z technologického pokroku. Ak hovoríme o filozofických inováciach - padajú obvykle na neschopnosti ľudí vidieť ich obsah - komplikované heslá sa buď memorujú bez pochopenia, využívajú dogmaticky, alebo ako príliš zjednodušené široké a zároveň bezobsažné heslá. Bez ohľadu na konkrétnu myšlienku, v období nedostatku sa ľudia viac sústredia na kritické myslenie, tvorivosť a "záškodníctvo" - v období bohatstva zasa inteligencia klesá, myslenie pohodlnie a ľudský duch zakrnieva.

Tak ako v prípade náboženstva a vedy - aj v prípade médií je nadovšetko platný obraz o energii. Tá predstavuje potenciál konať - v zjednodušenom pohľade: "dobro i zlo" - v zložitejšom snáď: konať v prospech niekoho a v neprospech iného. Je to potenciál užívať, používať, využívať aj zneužívať. Médium je nástroj, ktorý môžeme použiť konštruktívne aj deštruktívne - bez prvoplánového hodnotenia týchto procesov. Tvoriť príjemnú skutočnosť aj veľkolepé preludy. Ničiť hodnoty, ale aj búrať staré prežitky. Nástroj ako hocaký iný. Nožom možno krájať aj zabiť. Čo, koho, v akej situácii, za akých okolností a v akom rozpoložení - sú nemenej dôležité otázky. Aj "informačný vek" sám o sebe predstavuje potenciál - v neutrálnom poňatí: vplývať na ľudí. Ako, akým smerom, s akým zámerom, s akými výsledkami, na radosť koho a smútok koho iného?

Cesta zo začarovaného kruhu.

"Nekupujte Pravdu." - kričalo sa na námestiach počas Nežnej revolúcie. Ako dieťa am to filozoficky zarážalo. Nerozumel som zatiaľ rozdielom doslovných a prenesených významov. Hlavný hlásič (dez)informácií a prorežimnej formácie obyvateľstva sa nazýval Pravda (ako orwellovské ministerstvá - pravdy, mieru, lásky a bohatstva). Iróniou dejín je - že revolučné heslo však omnoho výraznejšie odkazovalo k dobe ktorá mala prísť, nie k tej, ktorá sa práve končila. Denník Pravda prestal písať v prospech (starej) ideológie a stal sa štandardným súkromným médiom medzi tuctom ďalších - s o nič menej vznešenými názvami.

Nové noviny a neskôr televízie prišli s hrdinským hudobným podmazom kovbojky, aby nás naučili čo je to sloboda (slova) a pomohli nám ju strážiť - spolu s demokraciou, lapajskými politikmi a huncútskymi firmami ranného kapitalizmu. Ako každá súkromná firma však museli žiť zo zisku - človek za ne musí platiť. Kým v prípade novín čiastočne i nepopulárnym spôsobom - priamo - televízie nás bavia "zadarmo" (žijú len z peňazí z reklamy, ktorej cena je zahrnutá v cene výrobkov a služieb ktoré neskôr kupujeme). Na rozdiel od verejnoprávneho vysielania, ktoré si každá vláda pretvorí na svoj vlastný obraz, súkromné televízie vysielajú samozrejme nezávislú (rozumej súkromnú) pravdu. Túto pravdu, či už ju platíme daňami, v cene, alebo v reklame, si platíme. A "platená pravda" je mnohosečnou zbraňou.

To, čo sa ponúka ako komerčný produkt, sleduje v prvom rade zisk. Výrobok musí byť taký, aby sa zaliečal zákazníkovi. Pravda musí byť taká, aby bola populárna, dobre sa sledovala a vysielala. To čo chcú ľudia počuť (chválu seba sama, alebo fascinujúce nešťastia druhých) sa predáva veľmi dobre. Pravda sa naviac nemôže dostať do sporu s reklamou, za peniaze z ktorej sa vysiela. Kritika zamestnaneckej politiky firiem, ekologického ohrozenia, zbytočnosti produktov, vymyslenej spotreby, alebo trhovej ekonomiky - je v trhovej ekonomike nežiaduca a samozrejme nepredajná. V druhom prípade, zákazníkové potreby musia byť usmernené, prekryté, alebo vytvorené tak, aby sa dopytoval právej po tej pravde, ktorú zhodou náhod ponúka médium. Vkus, čo sa týka pravdy, požadovaného výberu informácií, musí byť ovplyvnený tak, aby sa výsledný produkt lacno vyrábal a so šťavnatým ziskom predával.

Politika nás už poriadne sklamala, dopyt po spasiteľovi - niekom prezieravom, múdrom a ľuďom oddanom, kto mocných dokáže a bude strážiť - je obrovský. Bez viery v pravdivosť tejto rozprávky by sme si museli priznať, že sme vo vzťahu ku konaniu vlády, tak ako funguje dnes, bezmocní, nevedomí a oddelení - do uchopenia čoho sa nám veľmi nechce. Médium však nie je žiadna inštitúcia vo vzduchoprázdne, ktorá by bola schopná morálne súdiť svet. Nezabúdajme a majme neustále na pamäti, že médium je len súkromný podnik. Nič viac a nič menej - so všetkým, čo k tomu patrí. Podnik, ktorý sa správa k zamestnancom tak ako iné súkromné podniky, súkromná firma, ktorá láka a šáli svojich zákazníkov tak - ako iné súkromné firmy. Má svojich majiteľov a akcionárov, ktorí majú vo firme posledné slovo. Etikou, ktorá je nadradená novinárskej, je nedotknuteľné právo súkromného majetku. A to, čo stojí nad novinárskou cťou, je nutnosť živiť rodinu, splácať hypotéku, chrániť si pozíciu, neprísť o prácu. Tak ako v hocakej inej firme, aj tu sa pri všetkej dobrej vôli osobná morálka bije s pudom zebazáchovy. Nerobme si teda nijaké ilúzie. Tam kde sú peniaze, nemožno hovoriť o pravde, len o názore majiteľa. Pravda sa jednoducho nedá predávať ani kupovať.

V prípade nežnej kritiky, môžeme si len povzdychnúť, že komerčná televízia nebude vysielať vzdelávacie programy, menšinovú osvetu, triezve názory bez potenciálu show - do ktorých sa divákovi nebude chcieť, pretože sa zle predávajú. Bulvár sa predáva lepšie ako vážne správy (ak nie sú zahalené do oparu katastrofického breaking news), alebo strohé informácie. Divák chce lesklejšie a jednoduchšie - televízia mu dá ligotové a banálne. Divák ešte o čosi zhlúpne a spohodlnie - a tak si navzájom v zhubnej špirále pomáhajú do záhuby inteligencie a vkusu.

Tvrdšia kritika poznamená, že televízia nemôže informovať o negatívnych dopadoch televízie, klamoch televíznej ilúzie, či o nadmernej závislosti na televízii - pretože by išla proti vlastnému záujmu. Televízia dokonca predstavuje veľmi úspešný podnik s jedným z najväčších peňažných obratov, je to vrcholový biznis, jeho majitelia sú finančná elita. Majú teda bližšie k pravici, ekonomickému liberalizmu, voľnému trhu - a tieto myšlienky aj neúnavne, viac či menej nenápadne propagujú. Nabádajú k povrchnému životu v spotrebe, konformnej pohodlnosti, nenarúšaniu systému takého aký je, zapodievaniu sa hviezdami, svetom smotánky a rozborom show. Choď do práce, potom na nákup a nakoniec si zapni svoj obľúbený program.

Všetky tri úkony sú pre prežitie a prekvitanie televízie dôležité: Výkonná ekonomika (schopná zaplatiť množstvo reklamy), nenásytná spotreba (aby reklama mala svoj zmysel) a závislosť na krásnom svete za obrazovkou, ktorý je kompenzáciou za nepríjemne neľudskú realitu pracovných vzťahov. Médiá sú dnes dokonca majetkom nadnárodných korporácií so širokým záberom podnikania - od šoubiznisu, cez priemyselnú výrobu, až po bankovníctvo. Firma, ktorá je súčasťou takéhoto kolosu, či už to povieme ako obvinenie, alebo neutrálny suchý fakt, bude tento kolos nepochybne podporovať a vyživovať. Nebude ho kritizovať (ekologicky, zamestnanecky ani z pohľadu hospodárenia, podvodov a lobby), ani nijak inak narúšať. Správy sa takticky vyhnú sebakritike, zamerajú sa nanajvýš na osočovanie konkurencie, alebo úplne neutrálnym témam.

Médiá, pri troche dobrej vôle - alebo, bez zbytočného pátosu: z vlastného pudu sebazáchovy - nás budú v tejto neutešenej realite utešovať, hladkať a baviť, budú nám "empaticky načúvať" a nechajú nás "vyrozprávať svoje trápenia". Popri tom si zarobia na chlebík a tu a tam nejaký plesík v opere s plesnivým syrom. Budú systém zdobiť, poľudšťovať, riešiť jeho drobné chybičky krásy - bez toho, aby sa púšťali na tenký ľad hľadania príčin problémov, medzi ktorými by mohli nájsť seba sama.

Prestriedanie totality a demokracie musíme vnímať v páre ekonomického a politického systému. Účelný ekonomický systém vedený pevnou rukou vystriedala demokracia, no s ekonomikou kapitalistickou, kde kľúčovým prvkom sú peniaze. Ten predstavuje skutočný nástroj moci, na rozdiel od donucovacích prostriedkov v totalitnom komunizme. Médium, ako bohatý podnik s veľkým obratom, sústreďuje veľký podiel moci - ktorý sa kombinuje s možnosťou formovať a deformovať mienku širokých vrstiev. Táto dvojnásobná moc ho uskutočňuje skutočným pánom dnešnej reality. Ak sa predsa odmietame rozlúčiť s ilúziou demokratickej politiky, umiestnime ju do súvzťahu s ostatnými nástrojmi moci a posúďme jej manévrovacie možnosti:


Médium ako zdroj i nástroj moci

Trojuholník moci jednoducho zobrazuje to, čo nazývam v titulku článku medio-kraciou. "Vláda médií" je samozrejme len ironickým označením vplyvu, aký má mediálna fantázia na hlavy bežných divákov - ako formuje náš vkus aj názory, vedie nás k spotrebe, robí nás závislými na virtuálnej realite, kŕmi nás bezduchou zábavou a bezvýznamnými banalitami, ktoré vydáva za dôležité, vyberá zmes správ a informácii podľa vlastnej zvôle. Tú spolutvorí vkus diváka, potreba zisku, aj vlastné postranné záujmy. Je to prienik toho "čo chceš vidieť" a "čo chcem aby si videl". Médium ako súkromná firma žije z peňazí z reklamy. Tie prichádzajú od veľkých firiem, z ich vlastných ziskov. Médium teda nevyhnutne podporuje spotrebu čohokoľvek, čo sa ponúka v reklame, ale i v "podružných" zábavných, spoločenských, informačných a výchovných programoch. Všade tam vedie človeka k spotrebnému životu. Médium v investigatívnych programoch nekritizuje svojich chlebodárcov, ani v ostatných nenarúša prostredie, ktoré zadávateľom reklamy umožňuje prosperovať.

Druhým vzťahom je vzájomný vplyv politikov a médií. Ak si odmyslíme priame zásahy politikov do verejného toku informácií (či už prostredníctvom umlčovania, nekomunikácie, alebo priameho vlastnenia, ako v prípade Berlusconiho siete), médium potrebuje politickú show, pretože sa dobre predáva "kritickej" vrstve, ktorá potrebuje mať pocit, že sa zaoberá čímsi viac, než len povrchnou zábavou pre zábavu. Médiá podporujú politikov, ktorí majú dostatočne prostú a extrémnu agendu, aby boli zdrojom napätých duelov, ale zároveň uprednostňujú tých, ktorí budú vytvárať priaznivé prostredie pre svoj hladký chod. Nie, nemyslím demokratov podporujúcich slobodu slova, ale pravicové strany podporujúce voľný trh - tak aby bola zaručená spotreba (a predaj reklamy), ale aby zároveň médium mohlo bohatnúť. Médium si vyberá politikov "o ktorých sa hovorí" - a tiež takých, ktorí zaniknú nepublikovaním - médium má moc sledovať, alebo prehliadať prospešné kroky i prešľapy politikov.

Posledným v trojuholníku je vzťah politikov a súkromných firiem. Politici sponzorujú kampane z peňazí súkromných darcov, ktorým zasa šijú zákonodárstvo na mieru. Nevinným spojením sa vraví: "vytvárajú priaznivé podnikateľské prostredie", "pozývajú zahraničných investorov", alebo zadávajú tendre s jasným víťazom. Lobby, teda objednávka zákonov zo strany firiem u politikov, samozrejme za nikdy nepriznané provízie, sa dnes považuje za takmer "normálny" jav, nutné zlo, ktoré sa z nevysvetliteľných príčin považuje za dobré. "Právnické osoby - firmy - sú osoby ako všetky ostatné - teda aj fyzické. Majú svoje potreby a na tie politici odpovedajú."

Tento trojuholník si možno zároveň predstaviť ako jednu jedinú firmu s troma oddeleniami - 1. majitelia, akcionári, predstavenstvo (súkromná firma), 2. marketing, propagácia, public relations (médium) a 3. právne oddelenie (politické strany). V prípade, že politik je vlastníkom korporácie, ktorej súčasťou je aj médium - tieto zložky sa zlievajú do jedného: Vláda, a.s.

Pre niekoho sú tieto "mocenské ambície" len ďalšou planou konšpiračnou teóriou. Sami novinári vedia, aká je motivácia ich konania a či niekedy mali úmysel a využili možnosť ovplyvňovať spoločnosť svojim postojom. To čo som opísal však nie je mocenská ambícia - ale je to púhe umiestnenie médií v štruktúre moci. Je to prostý popis a zároveň varovanie pred možným nebezpečenstvom. Mnohých novinárov môže myšlienka, že "píšu to, čo chce majiteľ médiá počuť", pobúriť. Toto obmedzenie však nemusí pocítiť novinár vôbec a predsa sa udeje - výberom jeho osoby za novinára. Majiteľ si môže vyberať redaktorov, ktorí "šírkou svojho pracovného záberu" nepresahujú do zakázaných oblastí. Inými slovami, svojou inteligenciou nepremýšľajú príliš, ich schopnosť kritiky nesiaha tak ďaleko - aby šliapli svojmu zamestnávateľovi na nohu. Ani vo sne ich nenapadne púšťať sa do spytovania systému.

Naopak, sú v systéme veľmi spokojní, ich práca sa im vidí zaujímavá, sú nadšení pre vec tak, ako je im vec predstavená. Uzavretí v logike a súbore pojmov plochého polosveta, v ktorom médium existuje, o ktorom novinári píšu a z ktorého nikdy nevystúpia. Zaoberajú sa inštitúciami, hlavami, funkciami, kontaktmi a pojmami - ktorých zostavu im zadali (alebo si ju sami vytvorili). Tešia sa z toho, že to všetko poznajú a môžu s tým všetkým prichádzať do kontaktu ("pri svojej práci stretávam samé známe tváre, je to úžasné stretávať toľko osobností"). Tak ako bulvárni novinári, aj tí "seriózni" dychtivo sledujú, čo sa kde šustlo v ktorom kuloári, chodbe, alebo partajnej budove. Možno nie k osobnostiam, ale k témam svojej práce si uchovávajú takmer nekritický obdiv - ako adolescenti k ich pop-svetu (či je to hokej, rock, alebo punk - hudba, artefakty, výrazy, gestá, roky narodenia idolov, história hnutia). V tomto prípade hovoríme o celej mediálnej pop-kultúre (vrátane politiky a iných serióznych tém), ktorá je sama o sebe zábavnou show. Časť novinárskej obce je zborom nadšencov, ktorí - pod vedením bardov (ktorých majú v zbožnej úcte) - si pri všetkej nevinnosti ani neuvedomujú, že ich nadšenie môže byť zneužívané, alebo zneužiteľné, alebo nechtiac škodiť.

Novinári - či sa už za hrdinov pasujú sami, alebo ich do tejto úlohy obsadzujú ľudia (ktorí po nej vo svete takom aký je veľmi túžia) - sú stále ľudia. Ľudia občas omylní, občas pyšní a občas sebeckí. Odhaľujú zjednodušené výklady problémov, bez toho aby sa dokázali pozrieť na skutočné príčiny - napríklad preto, že by mohli byť príliš osobné, nepríjemne sebakritické, alebo navonok nepopulárne. Neraz sa zaľaknú pred tým, k čomu by mohli kritickým myslením, porovnávaním a ponorením do hĺbky prísť, pretože by to mohlo zboriť celú krehkú konštrukciu svetíka, ktorý si tak pracne vytvorili. Radšej než hľadať čo najpresnejší opis, stanovia si nejaký pekný (vyhovujúci, vhodný) a ďalej už len hľadajú dôkazy, prečo to tak je (a vyraďujú z vlastnej pozornosti všetko, čo by svedčilo o opaku). Aj novinár-spasiteľ môže byť zaťatý, zadubený, hlúpy a obmedzený, arogantný a ľahostajný, nálepkujúci, citujúci autority a sledujúci zaužívané postupy. Tak ako ľudia v hociktorej inej profesii. Novinári nie sú bohovia, ani elita národa. Sú to naši bývalí spolužiaci, alebo ľudia presne ako oni - ktorí podvádzali, robili skúšky na 3-, prechádzali len tak-tak, ktorí sa uspokojili s konformným názorom, citovali celebrity svojho oboru, bez toho, aby ich slovám úplne rozumeli.

Na to, aby človek mohol narábať s nebezpečnými látkami alebo nástrojmi, potrebuje väčšinou odborné zaškolenie. Médium je takisto nebezpečným nátrojom, ľahko zneužiteľným. Všetci ktorí s ním narábajú by mali mať za sebou potrebné poučenie - niečo ako mediálnu výchovu - predmet, ktorý zatiaľ všetkým stupňom škôl chýba. Tú treba zapustiť do širšieho kontextu poznania sveta, jeho rovnováhy, pestrosti, mnohosti hodnotových systémov, zmesi prirozenosti a umelosti. Je na každom novinárovi, aby zvládol základy svojej profesie - spôsoby komunikácie, významy slov, slušnosť - tak aby nezarážal diváka svojou obmedzenosťou a nevzdelanosťou. Je na jeho svedomí, či všetko čo sa naučí využije úprimne, alebo s postrannými úmyslami.

Obzvlášť dôležitá je však mediálna výchova pre príjemcov informácii. Naučiť sa rozlišovať užitočné od zbytočného, významné od banálneho, ilúzie od skutočnosti - tak dobre ako sa to dá. Naučiť sa skutočné významy cudzích slov, ktoré sa na nás denne valia - aby sme ich neprijímali len s obdivnou hluchotou "ako múdro to znie". Musíme sa naučiť poznať zaužívanú mediálnu taktiku - posúvanie významov slov, zneužívanie cudzieho slovníka ktorého obsah presne nepoznáme, kladenie pozitívnych a negatívnych nálepiek, hranú sebakritiku, otázky v ktorých sú podsunuté akési "všeobecne známe fakty", autoritatívnosť monumentálneho obalu. Využívanie emócii k posunutiu mienky - či je to tvorba rozhorčenia, žmýkanie sĺz, alebo zosmiešnenie. (Človek vyjadruje názor - strih - niekto sa mu smeje - strih - desiati sa mu smejú (v mediálnej mierke: všetci sa mu smejú) ... nikto nechce byť na strane toho, komu sa smejú - mienka je tak jednoznačne vytvorená.) Radšej sa stotožníme s vysmievajúcim, než s vysmievaným.

Škola vychováva. Médium informuje. Nie je zas tak zložité pochopiť širšie súvislosti: Škola by mala vychovávať zodpovedných tvorcov, ale aj používateľov média. Médium samo o sebe vychováva a stáva sa školou. Budú nás inštitúcie učiť uctievať frázy, namiesto ctenia si obsahu myšlienok? Budú nás viesť nezmeniteľne ponurou realitou ("ľudstvo je už také, iné nebude, môžeme sa len poistiť, zabezpečiť a potešiť kúpou vhodných produktov"), zdobiac ju romantickými ideálmi (vernosť, vlastenectvo, viera, obeta, rodina), ktoré sú tak veľké, ako prázdne? Alebo sa odvážia spytovať, pochybovať a prevracať na ruby - aj to s čím v realite každodenne narábame: morálka, zločin, trest, sexualita, Boh, súťaž, vlastníctvo, úrok,...? Bude nás svojim prúdom reči zaklínať do nezmyselných pojmov - zlyhať, sklamať, prehrať, vyhrať, ovládnuť, poraziť, zabrať, vlastniť? Alebo nás naučia: Hovoriť nie. Povedať prepáč. Priznať, že sme sa mýlili. Používať ďakujem - a naozaj cítiť vďaku, pretože nič nemožno dosiahnúť bez druhých. Nielen súťažiť, ale i spolupracovať. Nielen vlastniť, ale aj zdieľať. Rozlišovať kvantitu a kvalitu. Hľadať stred. Rozprávať ľudsky. Nebyť len "pravý chlap", "macho", vyhovieť bontonu, normám a zaradeniam - ale vedieť byť bez hanby nežný, citlivý, poddajný, omylný, ...

Musíme vedieť čo je médium (súkromná firma s cieľom zisku, podporujúca spotrebu a liberálnu ekonomiku umožňujúcu bohatnúť), kto sú novinári (ľudia ako my), aké je umiestnenie média v štruktúre vládnutia. Médium nie je zdroj pravdy, ktorý k nám prišiel sám od seba. Ak sa chce človek niečo dozvedieť o svete, najlepšie je vypnúť televízor a pozrieť sa okolo seba. Pýtať sa, prečo sú veci také, aké sú. Kto je za ne zodpovedný? Kde sú informácie o príčinách a zodpovednosti? Naučme sa porovnávať osvetu, propagandu a reklamu. Všímať si kto rozpráva, aké je jeho zázemie, aké má záujmy. Byť imúnni voči podtitulkom, aké sa napríklad objavujú pod menami: "známy odborník", "nezávislý inštitút", "zabávač". Stačí že autorita (ktorá je autoritou, lebo ju za ňu médium označí) vyjadrí svoj názor, ten zopárkrát zopakujeme - a goebbelsovská "pravda" je na svete.

Spoľahlivý nepriateľ je lepší ako nespoľahlivý priateľ. Platí to aj v prípade média. Vyvážme svoju dôverčivosť opatrnosťou. Nebuďme na médiu závislí ako na jedinej záruke vo svete klamstiev. Zbierajme rôzne pohľady, oceňujme tie, ktoré sú v rozpore s našimi názormi. To sú informácie, nie všeobecný súhlas. Sami si určujme čo je dôležité. A hlavne pýtajme sa: Čo je médium? Kde sa vzalo? Čo je vláda? Ako bola vytvorená? Čo si môžem zvoliť? Z čoho si môžem vyberať? Môžem ju odstrániť? Vzdala by sa moci z vôle človeka? Je problém v konkrétnej situácii, alebo v systéme? Možno zmeniť samotný systém (organizácie, uvažovania)? Nenávidená totalita zvaná "komunistická" sa nakoniec nechala zvrhnúť. Je dnešný systém (demokracia reprezentantov - kapitalizmus - médiá) - hocako ho zhodnotíme - zvrhnuteľný, reformovateľný, transformovateľný? Plnia si jeho jednotlivé zložky (zástupcovia, podniky, médiá) vo svojej súčasnej podobe funkciu, ktorú od nich očakávame?

Po páde totality sa neúnavne opakovalo heslo potreby názorovej plurality - a tá sa vzťahovala aj k početnosti médií. Ale aká pluralita vznikla? Verejnoprávna televízia vlády a naproti tomu "pestrá ponuka" súkromných komerčných staníc (a záujmov). Pokrýva sa tým ale naša potreba po potrebných, pravdivých a zaujímavých informáciách? K dosiahnutiu skutočnej mnohosti potrebujeme definovať viacero typov médií:

Inou cestou, ktorou môžeme postúpiť smerom k pluralite (k tomu, čo za pluralitou vidíme) je jej paradoxné obmedzenie, tak aby sa zachoval jej zmysel a naplnil obsah. V demokracii rozprávajú všetci a nikoho nie je počuť. Dôležité a zbytočné, informácie a zábava sa navzájom miešajú a dostávajú na jednu úroveň. Menší počet staníc a kratšie vysielacie časy by nám mohli pomôcť sústrediť sa na podstatné - a nezahlcovať sa z nudy, ktorú pociťujeme práve preto, že sme stratili záujem o všetky ostatné činnosti reálneho sveta.

V komerčných televíziách, práve pre pozíciu ktorú zaberajú v štruktúre moci, by bolo na mieste zvážiť zákaz spravodajstva a politicko-ekonomických tém vôbec. Médiá tohto typu sú určené na zábavu a spotrebu, na zisk - taký ráz by si mali aj udržiavať. Čo nám potom zostane? Vládou ľahko ovplyvniteľné verejnoprávne médiá? Nezávislosť vo svete komerčných záujmov, pozadie nespokojného kriku - nemôžeme nikdy spoľahlivo odhaliť. V každom prípade, komerčný svet platený súkromnými záujmami nedokáže byť zmysluplnou alternatívou zneužiteľným verejnoprávnym médiám. To či existuje iné riešenie je už ďalšia otázka.

Ak má byť médium nástrojom pre živých ľudí, musí zodpovedať svetu živých vedomostí - jeho podstate v premenlivosti, neustálom prísune nových názorov, ktoré sa porovnávajú s dosiaľ nadobudnutými vedomosťami, vyvíjajú a občas aj od základov premieňajú. Vo svete živých vedomostí nemôže nikto nikoho šikanovať spôsobom "Ha! Ale včera si vravel toto a dnes už vravíš niečo iné." - dnes veľmi populárna forma novinárčiny - "nachytávanie". Učíme sa celý život, ľudia sa menia, naše vedomosti bohatnú. Lepšie je poučiť sa a priznať si omyl, než celý život zastávať jeden názor a biť sa za jednu pravdu.

Nie je málo ľudí, ktorí pracujú v médiách a ktorých sa obsah tohto článku môže dotknúť. Akiste nie je príjemné cítiť sa byť obvinený zo spolutvorby takmer totalitného systému. Sú to zástupy ekonómov, manažérov, technikov, osvetľovačov, zvukárov, kameramanov, režisérov, scenáristov, dramaturgov, hercov, maskérov aj upratovačov, ktorí chodia dennodenne do zamestnania a iba si "robia svoju prácu". Je to črta dnešného systému - robíme si svoju prácu, či pracujeme v tabakovej továrni, farmaceutickej firme, zbrojárskom priemysle, marketingu propagujúcom zbytočné, alebo škodlivé výrobky. Robíme si len svoju prácu, tak ako zamestanec koncentračného tábora, alebo vojak "iba plniaci rozkazy" - zodpovednosť prenechávame majiteľom - samozrejme tak ako slobodu. Zamestnanec má tak málo práv konať ako povinnosti niesť za konanie dôsledky. Hodnotia a platia nás za techniku prevedenia, nie za morálny vhľad a zámer. Začarovaný kruh plynúci z duality sloboda-zodpovednosť.

Médiá o sebe samých

Už som naznačil kŕčovitú snahu mnohých novinárov držať sa vedeckých (overiteľných) "faktov" - naproti fóbii z anekdotických argumentov. Fakty, tak ako sú povyberané (vydelené) z reality sú však dielami tvorby - a veda len jeden z mnohých relevantných popisov skutočnosti. Suchý komentár neraz pokriví jej obraz viac, než umelecká - priznane subjektívna - vízia, ktorá zachytí nielen parametre veci, ale aj rôzne pohľady na ňu, jej rôzne aspekty, možné kontexty umiestnenia a napokon aj pocity z nej. Skutočnosť v pocitoch nie je o nič menej zmysluplná - či významná alebo právoplatná - než skutočnosť vo faktoch a osnovách. Áno, potrebujeme zostať na zemi - a fakty vnímať, rozlišujúc tvrdenia, názory, dôkazy a vieru - ale rovnako životne dôležité sú aj ostatné uchopenia vecí a diania naookolo. Toto sú filmy, umelecké pohľady, ktoré reflektujú relatívne nedávny, no doslova omračujúci nástup mediálnej kultúry a moci: