Duch a nálada Slovenska

2.0.22

Prierez slovenskou spoločnosťou nultých rokov

Suchých štatistík opisujúcich stav spoločnosti v odtieňoch čiernej a ružovej sa ponúkajú celé police. Tie by mohli kľudne praskúť pod ťarchou pozitívnych výsledkov, no časť ľudí (alebo časť človeka) môže byť stále nespokojná. Nemusíme mať ani tú česť byť v spoločnosti chronických sťažnosťkárov. Dnešná nanajvýš vedecká realita rozdeľuje svet do disciplín, odborov a smerov. Je ekonomika, je politika, je medicína, je filozofia, je sociológia, je história. Do týchto kategórií nielen rozdelila, ale doslova vytesnila celý svet, celého človeka. Akoby nič viac, než tieto odborne popísané vedy, neeexistovalo. Akoby sme boli chodiace stroje s rôznymi senzormi, ktoré merajú hodnoty vonkajšieho prostredia a s programami, ktorých chod takisto možno vyhodnotiť zopár číslami. Človek má však aj dušu, pojem zaznávaný, pretože ho nepekne preslávili storočia vlády náboženstiev. Veda sa zdá byť jediným útočiskom a východiskom z tmárstva.

Dnes radšej hovoríme - s využitím ďalšieho múdro-znejúceho cudzieho slova - o psychike, ktorú podchytila ďalšia vedná disciplína - a ktorú možno merať, systematizovať a opravovať tak ako čokoľvek iné. Duša však nie je len to, čo ako perzský koberec letí po smrti do Neba, na koberček k Tvorcovi. Ani "mierne poruchový" software pudov a komplexov. Duša je akási nepriznaná "polovica" človeka - a uvodzovky sú tu o čosi viac než na mieste, pretože jej rozsah môže byť širší ako sa zdá. V každom prípade ona nepoužíva kvantitatívne miery väčší-menší. Duša je celý iracionálny svet - citov, pocitov, nálad, povahy, úmyslov - ktoré rozum sotva niekedy vysvetlí. Racionalizmus nás vohnal do začarovaného kruhu, v ktorom čokoľvek, čo nevieme racionálne popísať, zmerať, mechanicky "poriešiť" - vyťesňujeme zo záujmu, zosmiešňujeme, akoby to ani neexistovalo, prinajmenšom tomu neprikladáme podstatný význam. V takomto nastavení nie sme schopní ani vnímať (znova tu nie je na mieste použiť rozumové slovo "pochopiť"), ak iracionálny svet zaútočí späť a ohýba našu vypočítanú skutočnosť.

V stroho racionálnom svete, národ predstavuje zhodu náhod miesta narodenia, historicky daných hraníc, čisto praktický fakt spoločnej reči a trocha od rodičov prevzatého folklóru. Všetko naviac je len prostá fikcia - identifikovanie sa s minulosťou, s rôznymi osobami (z ktorých niektoré nazývame osobnosťami), absurdné vlastenectvo, nacionalizmus a bizarné správanie na štadiónoch. Práve zvláštny (v prejavoch násilný a voči duši prázdny) spôsob akým sa "to naviac" prejavuje navonok, je príznakom neschopnosti a nevedomosti narábania s iracionálnym svetom.

Duša národa je pojem, ktorý sa rozprestiera nad množstvom duší, ktoré "národ", nech si ho zatiaľ vysvetľujeme akokoľvek, poníma. Je to suma predstáv o svojom živote, o živote spoločenstva, o tom čo národ je a nie je, kto k nemu patrí a nepatrí, ako sa podobá a líši od iných. To čo má dušu, vykazuje potom známky života - napríklad tým, že citlivo vníma a dostáva sa do nálad. Tam kde je duša (anima), môžeme hovoriť aj o duchu (animus) - teda veľkolepých plánoch, víziách, vzletných ideáloch - v ich kráse, ale aj chlapčenskej nevšímavosti, neuzemnenosti, prehnanom hrdinstve. To, čo žije, zároveň prežíva svoj príbeh, má spomienky na minulosť aj sny do budúcnosti. Takisto môže rásť, rozvíjať sa, pohlcovať, alebo vytvárať priestor pre iné formy života. Takisto nimi môže byť pohltené - čo je osobná tragédia, no z pohľadu potravinového reťazca len púhy fakt.

Osoby a obsadenie

Príbeh krajiny pripomína seriál na pokračovanie, ktorého prvé postavy a situácie boli len epizódami v iných seriáloch. Neskôr vďaka snahe aj náhode získali vlastný priestor a vlastný názov. V tejto novej podobe sa vystriedalo niekoľko generácií, tá posledná by si priala možno svoj vlastný seriál a úplne iný vývoj deja. Súčasná séria sa podobá na telenovelu - miestami mexickú, inokedy na Beverly Hills - prešperkovanú product-placementom, reklamami a so slabo uveriteľnými hereckými výkonmi. Človek s nadhľadom má chvíľami pocit, že sleduje portrét amerického predmestia z 50. rokov, "šťastný a nevinný vek" po veľkej bitke, plný úhľadných domčekov, plných domácich spotrebičov, ktoré obsluhujú usmievave dokonalé manželky v gumových rukaviciach. Nový ekonomický a politický systém sa za posledných dvadsať rokov celkom uchytili, prijali sme ho, zvyli si naň, začali ho považovať za nevyhnutný, normálny a neraz i jediný možný a žiaduci. Program je len jeden, divákov-hercov nespočet a každý ho vníma po svojom. Tí môžu prijať dej tak, ako sa im podáva a predáva - ako dramatická idyla, s drobnými konfliktami, ktoré ale vytvárajú fascinujúci príbeh, v konečnom výsledku krásny, nablýskaný, pútavý - ako veľká show superhviezd, život smotánky, alebo pošta pre hocikoho.

Mediálne narážky sú v tomto prípade takmer dvojzmyselné - veď kto dnes odlíši, čo je skutočnosť - to čo žijeme - a čo ilúzia - to na čo sa pozeráme a čo čítame? Pozeráme sa skutočne na to čo žijeme? A nakoľko v živote napodobujeme to, na čo sa pozeráme? Ak by sme chceli veľmi presne opísať tento diel, je to situácia, keď sme nové systémy prijali presne tak, ako ich marketing zamýšľal. Niekto nám do ucha šušká, na čo sa práve pozeráme - a my tomu bez výhrad veríme. Bezdomovci a "cigáni", ktorí sú leniví pracovať, snaživí robotníci v automobilkách, úspešní biznismeni, kŕčovito sa zubiaca elita, demokratickí politici... Ale môžeme sa pozerať aj na príbeh v príbehu, seriál za seriálom - s úplne inými postavami a situáciami.

Ideálom staroveku bol predurčený hrdina, ktorý sa odvážne (dnešným jazykom nerozvážne) púšťa do boja s neporovnateľne silnejšími protivníkmi (bohmi a monštrami) - pre slávu, ľudstvo, alebo iné vznešené pojmy. Hrdinom dneška je "obyčajný človek", prostý, vedený okolnosťami, prejavujúci sa v náhodných situáciách, túžiaci žiť "jednoduchý ľudský život", bez svetaborných ambícií. K hrdinom sa síce stále vraciame, ale sú to postavy "z ľudu", človek ako každý iný, jeden z nás, ktorý sa zachovajú tak či onak vo výnimočných situáciách.

Kto je to ten dnešný bežný človek, ktorý nepíše dejiny, ale prežíva? Pracuje, stará sa o rodinu, mení len svoje bezprostredné okolie, nebúri sa, neprieči sa moci... Chodí každý deň do práce a prijíma vzťahy v nej, "také aké sú" - sú zamestnávatelia a zamestnanci - tí prví majú vždy pravdu, tí druhí poslúchajú. Neuvažuje, či predmet jeho práce je zmysluplný, či vo svojich dôsledkoch neškodí. V spoločnosti, kde zodpovednosť (a aj slobodu) majú len majitelia a výkonná moc (politici), je bežný človek šťastným otrokom, tak ako mnoho jeho súputníkov a predchodcov, ktorí len chodili do práce a robili si svoju robotu. V zbrojovke, automobilke, tabakovej továrni, bani, softwareovej, alebo farmaceutickej firme - je to "práca ako každá iná". Musí "prežiť a uživiť rodinu", platiť dane a splácať hypotéku, "má nárok" na dovolenku pri mori tak "ako každý iný". Jediné čo požaduje za tvrdú, úmornú prácu, s občasným preglgnutím hnevu - je večerný seriál, alebo zábavný program. Trocha sladkej ilúzie "chcem si len oddýchnuť a vypnúť pred ďalším pracovným dňom" (nerozmýšľa, že by mohli nejako takticky súvisieť). Potrebuje počuť z úst tých, ktorí boli (niekým) prehlásení za osobnosti, že takto je to normálne, dobré a správne.

Pracuje, aby si mohol dovoliť presne ten štandard života, aký žijú jeho susedia, jeho krajina, v jeho dobe. Chce nakupovať veci - pretože je to zábava a jediný spôsob naplnenia ktorý pozná (a dá sa ľahko uskutočniť). Zaklína sa tak do bludného kruhu "mať mať a mať" - nedokáže uvažovať v iných slovesách, nepozná ich. Udržiava priateľské vzťahy so susedom, o ktorom síce vie, že bije celú rodinu... ale čo ak si od neho bude potrebovať niečo požičať? Ani krajiny, ktoré nám dávajú suroviny sa nepatrí kritizovať, veď plyn, ropu aj lacný textil predsa potrebujeme. Prečo žiť úspornejšie a na nižšej úrovni, ak stačí len prižmúriť oči? Robí to čo robia všetci, správa sa tak, "ako sa má správať", snaží sa o to, "čo sa od neho očakáva".

Ako vidíme, jeho svet je poskladaný z rôznych fráz, ktoré utesňujú každú nebezpečnú dieru - neskúma pritom, či náhodou nie je v kajute potápajúcej sa lode. Kým netečie ku mne, všetko je v poriadku. Nemusia ho trápiť vzťahy vo svetovej ekonomike, zlé svedomie života na úkor - veď konieckoncov, on o ničom nerozhoduje. Je dobrovoľne nedobrovoľným účastníkom "kultúry podnájmov", kde jedni prenajímajú byty a druhí platia a sami prenajímajú ten svoj, aby im ho splácali druhí, ktorí musia tiež prenajímať ten svoj... v nekonečnej reťazi, kde prehráva ten, kto si vytiahne kratšiu zápalku. Bežný človek-z-davu prijme čokoľvek za normálne, nič ho nerozhádže, tiahne šťavnatými pastvinami so stádom, ktoré občas preriedi nejaký ten vlk. Hlavne že je čo jesť.

Náprotivkom "slušného človeka" je v moderných časoch vandal, chuligán a mafián. Kým v spoločnosti, kde peniaze nemali veľkú hodnotu (všetci ich mali približne rovnako a nebolo luxusných snov, ktoré by sa za ne dali kúpiť, moc bola naviac v rukách strany) a pod drobnohľadom silných silových zložiek nebol zločin (a trest) špás - po frontálnom útoku amerických filmov, sa nám nezalačnelo len ich cool hračiek a tovarov, ale aj ich príbehov a problémov. Chýbali nám tu také kriminálne esá. Zapáčila sa nám kultúra hip-hopu a rapu, ktorá vznikla v prostredí problémových štvrtí chudobných afroameričanov - len sme tu akosi nemali skutočných gangstas. Kým na západe si našli deti ulice svojský štýl pouličných umelcov, ktorí sa postupne pretlačili do mainstreamu - naši rýmujúci a rytmizujúci bardi sa museli dodatočne stať deťmi ulice. Absurdnú kadenciu reči, smiešne nafúknuté a prehrubnuté hlasy, plandavé handry, kríže za aké by sa ani kardináli nemuseli hanbiť, gestá aj hypermacho postoje - to všetko na seba obliekajú dodatočne.

Ani naši graffiťáci, ktorí podpisujú každý centimeter štvorcový čohokoľvek - pravdepodobne netušia, že graffiti bolo kedysi umením vzdoru, odporu proti šedivým múrom, svojským štýlom, ktorý mal ale svoju vlastnú estetiku. Ničia, pretože je to cool, je to vzrúšo (najmä ak ich nikto nechytí), je to sranda (lebo celá partia sa smeje). Frajerina je zvláštnou mužskou črtou. Kým niekedy ňou praví chlapi chceli niečo dokázať, v lepšom prípade vytvoriť - dnes je to skôr niečo zničiť a nedať sa chytiť. V sterilnom svete testosterón syčí ako z tlakového hrnca - ako inak sa pozerať na chlapa v panovačne-arogantnom amoku kopúceho do zastávky? A na s očami do zeme hľadiace - mlčiace - zdesené obecenstvo?

V pracovnom svete - v skutočne archetypálnej situácii boja o prežitie - sa veľa chlapstva neprejaví. Bezmoc dokonca vŕšime individualizmom - nevidíme, nepočujeme, nestaráme sa - akútne nám chýba pocit spolupatričnosti. Na tom sa vďačne priživujú "pospolitosti", ktoré zároveň odpovedajú na nevypovedané túžby duše po monumentálnej estetike, kontexte, zámere, mužnosti - a popri tom zamestnávajú aj testosterón. V "nežnejšej" verzii športoví fanúšici demolujú štadióny a navzájom sa mlátia - ako náhrada za nejestvujúcu vojnu? To čo sa predáva ako prirodzený neduh mužskej populácie - šport, orientácia na súťaž a víťazstvo nevyhnutná pre chod ekonomiky i postoj "život je boj" - len pomáhajú zasievať a pestovať. Zákony ekonomiky odvádzame od "prirodzených" zákonov džungle - muž sa snaží správať ako alfa samec, útočí na svet vo svorkách (odvaha len pohromade). Kto si uchmatne, ten má, jedni proti druhým - v logike svorky fungujú mafie. Je to len zveličený princíp, aký uplatňuje bežný človek, ktorý bojuje za svoju rodinu.

Nežnejšou verziou moderného mestského "gangsta" je sedlák - mešticka obdoba sedliaka - alebo slovníkom našich susedov, kde je všetko väčšie: Nový Slovák. Je to civilizovaný barbar, naproti holým lebkám aj sociálne "oholený", no určite nie bez ambícií ako obyčajný človek. Je to človek-produkt - výsledok výchovy súťaživej spoločnosti, kde sa uvažuje len v porovnaniach: väčšie, silnejšie, výkonnejšie, rýchlejšie, nadupanejšie funkciami, modernejšie, novšie. Takým spôsobom žije, trávi, "vychutnáva", takto pracuje, takto komunikuje s ľuďmi, takto šoféruje. Je to živý stroj, alebo strojový život - akýsi automatický mechanizmu, ktorý ak človek prijme za svoj, stane sa arogantným automatom... na autonehody. Reálne aj metaforické - vo vzťahoch, politike, ekonomike - kdekoľvek.

Tento človek nakoniec nebude potrebovať výchovné inštitúcie, ktoré prinajlepšom premení na svoj vlastný obraz. Staneme sa národom bez výchovy - s povolením k hlúposti. Jeho intelektuálny svet vystihuje veta "no ja si myslím, že to néni dobré byť príliš múdry, ako tí ... intelektuáli". k týmto zbytočným indivíduám "bez gulí" pristupuje len tak, aby ich nachytal na "neriešiteľných situáciach" - "Keď si taký múdry, tak povedz...". "Múdry" je pritom len ďalšia škatuľka, predstava iného automatu - na vedmosti a riešenia. Pre neho osobne je dôležitejšie byť priebojný, dravý, drzý. Postupne sme posunuli citlivosť na slová, ktoré boli v niekdajších spoločnostiach neprípustné. Slabší, pomalší, menej draví mu len zavadzajú v ambicóznom "sledovaní cieľa", na priamočiarej trajektórii do bodu B.

Práve táto voľná jazda na motorke, odpozeraná z čertviektorého amerického road movie, je pre neho "sloboda" - jeho vlastnými slovami: "môžem si robiť čo chcem". Sloboda bez páru zodpovednosti. Sloboda bez nutnosti platiť - cenu, dane, alebo niesť ekologické dôsledky. Sloboda žiť aj na úkor. Sloboda míňať toľko benzínu koľko chcem. Sloboda brať drogy. Sloboda prepínať medzi kanálmi televízie, vo svojom uniformne gýčovitom hrade na predmestí, obohnanom dvojmetrovým betónovým múrom, kde na pokosenom trávniku na party s kamošmi pečie bbq a chľastá pivo, odkiaľ sa presúva len v obrnenom džípe, z ktorého okna vyhadzuje všetky nepotrebné účtenky, fľaše a obaly od proteinových tyčiniek. Presúva sa kamsi do office, fitka, multiplexu, alebo shopping centra.

Sedlák je šablóna charakteru, spôsobu života aj fyzického zjavu. Oholená lebka, hrubá reťaz na krku, šortky, gumové šľapky, tupý výraz v tvári, diamant v uchu, chochol, alebo štylizovane strapaté vlasy. Netolerantný tupý macho, hoci po vzore najnovšej teplej módy (ktorú samozrejme uchopí svojim súťaživo-porovnávaco-megalomanským spôsobom) - depilovaný, obrezaný, v obtiahnutých trenkách, nepotiaci sa, lacným parfémom presprejovaný, v športovom oblečení z luxusného butiku.

Svoj vlastný svet predstavuje intelektuálny výber národa. Intelektom sa však dnes nerozumie schopnosť kritického myslenia, pochybovania, spytovania, hľadania, porovnávania,... ale pevne daný postoj a úzko vyhradený štýl myslenia. Štýl je veľmi výstižné označenie - intelektuálstvo je "spôsob obliekania", póza, prúd (tak ako hiphop, metal, emo) - je to rozumnosť v zmysle prostého sedliackeho rozumu, intelektuál je "z ľudu". Hlavnou (a niekedy jedinou) črtou tohto smeru je zarytý antikomunizmus. V prednej línii podmienený zlou osobnou skúsenosťou, v nespočítateľných ďalších kópiách odporom voči všetkému červenému, ľavicovému, sociálnemu, spoločnému, kolektívnemu - ako póza. Človeka za to pochvália a pohladkajú, naviac si myslí, že získava akési osvedčenie o členstve v inteligencii. Ľavica je len pre jednoduchých, chudobných a lenivých ľudí. V podstate tak intelektuáli iba zdieľajú črty svojich kolegov z predošlých kategorií.

Život je boj, za akúkoľvek myšlienku (ktorú si prečítam v prvom časopise), kde viac ide o testosterón a porážku druhej strany, než o nájdenie Pravdy. Život je súboj červených a modrých. Kto nie je kapitalista (v ich reči pracant, makač, spotrebiteľ "bez mena"), je komunista. A "s komunistami sa nerozpráva". Buď si za, alebo si proti. Nemôžeš byť v strede - to je pokrytectvo. Neznášajú (slovo) pokrytectvo. Neznášajú ľudí čo sa stále sťažujú. A beda - rozširuje sa nám bonzáctvo! Karhajú svoje deti, ak žalujú učiteľkám na svojich spolužiakov. Fuj, vy malí udavači! Ale ako inak má fungovať právny systém, ak sa priestupky a zločiny nebudú oznamovať? Právny systém je pravdepodobne dobrý len na ťahanice ohľadom poškodenia dobrého mena. V prípade priestupku máme sprisahanecky mlčať a prijať kolektívny trest. Aj keď všetko kolektívne neznášame.

Život sú frázy bez obsahu. Antikomunizmus je odpor k slovu, nie k autokracii (jednej ideológie), alebo autoritatívnosti (osobností). Trpkí modrí intelektuáli, na čele s troma K. a jedným H. sa vyžívajú v normalite dneška, v jeho fiermných hierarchiách, poslušnosti, podriadenosti, v mediálnom a pojmovom polosvete, osliom pracantstve, malosti individualistických zámerov, situácií a problémov. Vo všetkých nechutnostiach doby nachádzajú horké potešenie. "Tak to má byť." "Tak to chodí." "Takí su ľudia." Nevedia sa preniesť cez osobný príbeh, odlíšiť myšlienku, to kam smeruje, zámer - od praktickej realizácie - tak ako je to v prípade bývalého režimu. "Zlé nebolo správanie jednotlivcov, ale systém." Kupodivu, dnes nie je zlý systém, ale jednotlivci. Intelektuáli nenávidia komunistov tak, ako ostatné vrstvy nenávidia Maďarov, buzerantov, cigánov, židov, alebo bezdomovcov. Autority tohto neautoritatívneho sveta nachádzajú vo svojom antibytí kúsok pátosou "perzekuovanej rodiny".

Bohatých rodičov syn verí, že jeho luxusné bezproblémové detstvo, rodičovské kontakty a práca v rodinnej firme - sú len výsledkom jeho snaživosti - každý, kto nie je lenivý môže mať to isté. Zbohatlíci nie inak všetkých presviedčajú, že svoj majetok získali pocitvou prácou (a nie nezmysleným nadhodnotením svojej kancelárskej práce nad iné povolania) a nedovolia, aby im štát daňami siahal na "ich peniaze". A nakoniec zvyšok populácie? Pod heslom "uťahovania opaskov" sa škrtili toľko, až zmodrali tiež. Nová politická zvučka "my nie sme populisti, my vám nebudeme hovoriť to čo chcete počuť, musíte sa prestať flákať, začnite pracovať výkonnejšie, efektívnejšie a lacnejšie" sa zdala byť tak... úprimná. Premenili sme sa na národ fetišistov utrpenia, ktoré treba podstúpiť, aby sa čosi napravilo, vyrovnalo, normalizovalo. Komunizmus mohol o takej normalizácii, akú sme zažili za dve pravicové štvorročnice, len snívať. Do monotónneho rytmu nám hrajú prorežimní očierňovači, ktorí do nemoty kritizujú to čo bolo - impotentne mlčiaci a pasívne prijímajúci to čo je. A komu je málo, môže ísť na exotický poznávací zájazd do KĽDR, aby - slovami účastníka zájazdu - "zistili, ako sa u nás máme dobre". "Chvalabohu, že tu doma si môžeme za euro kúpiť zmrzlinu!"

Trpký modrý intelektuál je samozrejme na špici spoločnosti, ktorá nemá žiaden špic. Všetci sme z ľudu, dokonca aj demokraticky volená vláda. Sme spoločnosťou "obyčajných" a "normálnych". Žiadne elity neexistujú, nanajvýš tak v amerických seriáloch a v konšpiračných teóriách. Za odôvodnené obavy, že nemáme žiadne spoľahlivé nástroje kontroly moci, že za našim chrbtom si politici, lobby, korporácie, banky, bohatí môžu robiť čo chcú - sa človek musí hanbiť. Že popri všetkých možných kvantifikátoroch, nemáme žiadne ukazovatele, ktoré by nám napovedali, ak by nás ohlupovali médiá, trávili farmaceutické firmy a fast-food, okrádali obchodné reťazce. Nekonečný spor, či to tak naozaj je, alebo nie je, prekrýva skutočnú otázku - ako by sme zistili, keby to tak bolo. Každá kritika je dnes nazvaná paranojou. A za nepriestreľným berlínskym múrom škaredých slov si žije skutočná elita - bohatí - o ktorých úmysloch a vplyve "nevieme nič". Ani nemáme vedieť - nemá nás to ani zaujímať. Pôda súkromného pozemku, súkromný majetok a súkromný život - sú posvätné. Sústrediť sa máme len na divadlo celebrít, hercov, zabávačov, pozývaných osobností a politikov - slovami profesora Jana Kellera "pomocnej elity", ktorá dokonca budí dojem, že sa obmieňa a môžeme si ju voliť.

Všetky tieto postavičky nášho seriálu predstavujú archetypy - no ich vlastnosti, konanie a motivácie - sa často prelínajú krížom-krážom naprieč národom a miešajú v každom človeku. Každý je "len bežným človekom", z nutnosti "dravým sedlákom", z únavy svetom "pánom svojho nedobytného hradu na predmestí", niekedy sa správa ako "gangster", "mafián", alebo len kopíruje štýl, ktorý vôbec nepatrí do jeho prostredia. Keď sa jedná o "jeho peniaze", mudruje ako "pravicový intelektuál" a stráži si ich, tak ako svoj spôsob života, stará sa o seba a svoju rodinu - ako člen elity. Akoby tieto postavy boli len rôznymi polohami toho istého človeka, v rôznych situáciách - alebo z rôznych uhlov pohľadu? Navzájom sa dovysvetľujú - ich osobnosť má však jeden koreň, jednu podstatu, jednu filozofiu. Zdá sa, že náš kultúrne jedinečný národ je svorkou pravicových uniformných individualistických workoholických vprípadepotrebykresťanstvomsaoháňajúcich sedlákov. Chýba nám schopnosť pochybovať, odvaha kritizovať, zrelosť prijať odlišné. Jedinou alternatívou, ktorá sa nám ponúka už od 19. storočia je tieňový slovák - vysťahovalec. "Ak sa ti nepáči, choď niekde inde" a urob si lepšie...

Dej a peripetie

Koncept národa bez rozmerov duše je pomerne prázny pojem - ak je takýmto spôsobom aj "presadzovaný", nevyhneme sa absurdným následkom. Spoločenstvo definované na ploche fiktívnych hraníc - či už niekoľko sto tísícové, alebo niekoľko sto miliónové - pokladajúce sa za kultúrne identickú masu, ktorá ako svorka hrabe pre seba, svoje pohodlie a svoj "lepší život", bez ohľadu na ostatné národy a bez vhľadu do situácie, kde zdieľame jedno životné prostredie. Od človeka sa čaká, že v mene národa, s podružným pojmom vlastenectva, bude bojovať v akejsi svetovej macho súťaži. V prípade konfliktu, nemá chrániť hodnoty (spravodlivosť, ľudskosť, život, slobodu, kultúrnu identitu) - nech sú porušované hocktorou stranou - ale znova len bojovať za fiktívny koncept národa, bez ohľadu na to, čoho sa dopustil a či je v práve.

Aj od Slovákov sa čaká, že v športovom, ekonomickom a nedajbože aj vojenskom súboji budú bojovať za Slovensko - nie za konkrétne pozitívne ľudské zámery ktoré vyvstanú v konkrétnych situáciách. Človek (samo)vychovávaný, tak ako to robí naša trojjediná ekonomika-politika-kultúra, teda sebestredný všetkopožierajúci drzý sedlák, určite nebude o tomto princípe pochybovať. Brm-brm, hurá hurá, heja heja hou - testosterón! Pritom, naše dejiny, tak ako u väčšiny národov, sú jedinečné, ale nie výnimočné - naši predkovia narobili pekné aj hanebné veci. Boli to však ľudia zodpovední za seba, za ich činy nemôžeme, my sme iná generácia, ktorá síce môže, ale nemá dôvod hanbiť sa, alebo pýšiť sa za nich. Môžeme sa z nich poučiť.

Naša vlastná prítomnosť - za zadkom veľmocí, pozícia spolukonzumentov na strane víťazov vo vojne o suroviny, spotrebný spôsob života, obmedzenosť, kresťanský moralizmus, mediálno-politický cirkus - možno raz nebude hodnotená o nič pozitívnejšie, než slovenský vojnový štát. Som v prvom rade človek, príslušník ľudskej rodiny a člen ekosystému Zeme, potom krstné meno a priezvisko (rola, ktorú hrám v spoločnosti), potom Slovan, Slovák, Východniar, Zemplínčan, Soták, Rusnák, Európan a svetoobčan - to všetko súčasne, bez toho, aby som niektorú "príslušnosť" naradil nad inú - s výnimkou tej ľudskej. Vždy keď stojím nohami "na Slovensku", stojím na zemi a na Zemi. I tu možno hovoriť o zdravej rovnováhe (vyjadrenej najmä v priestore duše) a extrémoch (vyvážených chorobnými tieňmi) v podobe jednostranného vlastenectva (univerzálne hlúpom a nezmyselnom i skryto prázdnom) alebo kozmopolitnosti (skryto sebeckej a elitárskej).

"Národ" začína oslovovať dušu jednotlivca v okamihu, keď sa dotýka duality potrieb prináležať a vynímať sa. Splývame s davom Slovákov a odlišujeme sa od zvyšku sveta (prípadne naopak, to tiež do pojmu národa patrí) na pozadí mýtov, interpretácie dejín, zdieľania zážitkov, kultúrnych udalostí, v kontakte s odlišnými kultúrami. Len v tomto osobnom duševnom priestore je ospravedlniteľný - ak sa napĺňa dobrovoľne - nemôže sa vnucovať v podobe učebnicového vlastenectva, absurdnej súťaživosti, ani mediálnych konštruktov. Nárok na svojbytnosť v pestrosti národov sveta získava, len ak jedným dychom priznáva právo na rozmanitosť vo vlastnom tele.

Národný štát je fikcia, ktorá sa na Slovensku nedá uskutočniť, máme (vďaka Bohu) priveľa menšín, ktoré nechcú byť zahrnuté do akejsi univerzálnej slovenskej kultúry "jeden jazyk - jeden folklór". Je to náš špecifický príbeh, s ktorým sa zatiaľ nevieme dospelo zmieriť - sme zmesou etník a kultúr, ktoré sa tadiaľ prehnali. O slovanskú identitu sme z veľkej časti prišli pri prvej veľkej globalizácii - pokresťančením. Zanikli naše pôvodné božstvá späté s prírodou a spôsobom života - ktorým sme rozumeli - zmizli, alebo sa prevtelili do kresťanských svätých, ktorí už nepredstavujú tak bohatú látku pre dušu. Prišli sme o zmysluplné obrady s konkrétnym prepojením na svet, človeka, prírodu - nahradili ich cudzie ceremoniály ktorých pôvod a význam zabudli aj cudzinci, od ktorých sme ich prevzali. Získali sme síce písmo, ale písalo sa v ňom čosi kultúrne nové a cudzie.

Dnes, počas ďalšieho kultúrneho náletu, ponárame sa čoraz viac do "západnej" kultúry (aj to len jej ozveny z nedávnej minulosti!) - chladnej, emócie potláčajúcej, kalkulujúcej, puritánskej, materialistickej. Cudzie náboženstvo nás z nej ťažko vytiahne. Nemôžeme si vnútiť lásku k bielej-modrej-červenej (prečo práve tieto?), ku kresťanskému dvojkrížu (so všetkým temným čo symbolizuje), k agresívnej hymne - ktoré sme si my, súčasný živý národ, dnešná generácia, ani sami nezvolili. Koncepty vlasti a strany (v Ruštine sa krásne prelínajú) patria do upochodovanej a ubojovanej minulosti. To, kde duša pociťuje súnaležitosť, sa odohráva na pôde skutočnej kultúry.

Otrasme z našej kultúry halušky (zemiaky prišli z Ameriky pred zopár sto rokmi), valachov, ovce, bryndzu a žinčicu (z Rumunska), rozprávky (germánskeho pôvodu), stravu (maďarskú, českú a ruskú), rozožeňme Lúčnicu (čardáše a cigánskych muzikantov), vyzlečme si kroje a zatvorme ľudový spevník. Čo nám zostane? Každodenný život človeka - nie veľmi odlišný od toho, aký žijú naši susedia, alebo ktokoľvek na Zemi v rámci strednej vrstvy. Zostane nám jazyk a diela prerozprávané v ňom, väčšinou provinčného charakteru (opisujúce životné príbehy, jedinečné, ale ľudsky veľmi podobné hocakým iným). Zostane nám slovenský (svoj)ráz - nábožensky konzervatívna, patriarchálna a machistická póza. Zostane nám náš vlastný príbeh v podobe spomienok - spôsob oslavy sviatkov, podoba dediniek a miest, škola, hry ktoré sme sa hrali s priateľmi, zoznamovanie, chodenie (spolu), práca, výlety. Jedlo, hudba, filmy, seriály, veľké zábavné show pri ktorých sedí celá krajina.

Kultúra sa tvorí kdesi medzi z minulosti prevzatým folklórom, od cudzincov prevzatými a prispôsobenými zvykmi a podobnými osobným zážitkami. Nemusíme sa báť, väčšina národov okolo nás zdedila podobne namiešanú aj umelo vytváranú kultúru. Viedenské ani budapeštianské paláce nie sú také staré ani pôvodné, ako sa snažia pôsobiť. Väčšina národov si skôr či neskôr musela svoj osobitý "štýl" vymyslieť. To sa nám zatiaľ nedarí. Bohužiaľ, ťažko si udržiavať svojskú identitu - v ostrom napätí medzi príliš vzdialeným folklórom a príliš cudzou a všeobecnou globálnou kultúrou blockbusterov, shopping centier a svetových značiek. O čo viac nás zahlcuje sterilná uniformita svetového konzumu, o to viac kričí pseudovlastenecký folklorizmus, oba nás vzďaľujú od ľudského stredu, ktorý by mohol dušu uspokojiť v obojstrannej potrebe.

Sme univerzálni spotrebitelia rozprávajúci (stále menej) po slovensky. Uchádzame sa o členstvo v európskych a svetových spolkoch - preberáme teda ich organizáciu spoločnosti, ekonomiku, pojmy, vytvárame "zrozumiteľnú" (a predajnú) kultúru, ktorá nemá žiadnu osobitú príchuť. Rakúske štrúdle, talianska pizza (samozrejme pravá) a český krištáľ - ani trička a odznaky "I love Slovakia" - svojskú slovenskú náladu vytvárať nepomáhajú. "Nezhltnú" ju ani turisti, čoho sa potom máme chytiť my, domáci?

Do kroku nám hrá syntetická, sterilná a na počutie nepríjemná "hudba", zvuky a vzdychy, recitácie v neprirodzenej (modernej) dikcii, ktorá sa snaží napasovať slovenčinu na úplne cudziu rytmiku. Hudba ktorá je reklamou, klipy kde sa identicky vlnia povyzliekané umeliny ktoré "zmyselne" špúlia pery a zazerajú, umývajú nablýskané autá a trhajú telami v už n-tej generácii umelých (a trochu smiešnych) pohybov. Hudba ktorá nie je príjemná na posluch - je prázdna, chladná, tvrdá, občas vyslovene nepríjemná. Metal, rap, alebo hip-hop neumiestňuje človeka do okamihu, nedotvára náladu - priamo útočí na pudy a prvoplánové emócie (machistický rev, machistický testosterón, spotrebný sex).

Väčšina slovenského umenia len spadá do akéhosi rámca, kombinuje zaužívané postupy, lokálne prispôsobuje svetové trendy - no v žiadnom prípade nekritizuje, nespochybňuje, neumiestňuje veci do nových kontextov. Kultúra už nie je nástrojom revolty, je to komerčný produk, veľmi konformný, vedie človeka k prispôsobenému a prispôsobivému životu, ku konzumu servírovanej reality, nie k revolte. Klasika dohráva pre staršie generácie a alaternatíva - to je len akýsi druhý stredný prúd, so svojimi vlastnými intelektuálnymi pravidlami a normami. Umenie neodráža dobu, občas zobrazí povrchný zjav problémov, bez schopnosti ísť pod kožu a hľadať príčiny v hĺbke. Mudrlantsky komentuje a zalamuje ruky nad alkoholizmom, drogami, násilím - ale prehliada absurdnú posadnutosť rýchlosťou, veľkosťou, modernitou, nezávislosťou, povinnú poslušnosť voči zamestnávateľom, ktorá klíči kdesi v zbožnej úcte k súkromnému majetku.

Chladné umenie, hocako krvavo popisné, s nami nepohne. Pozrieme si film "o odcudzenosti moderného sveta", v zápätí zájdeme nakúpiť do značkového obchodu, zájdeme "popracovať do posilky", lebo pri našom pohodlnom jobe ktorý vynáša len sedíme, doma si zapneme nejakú ligotavú show, alebo "zresetujeme" hlavy fľašou. A ani nás nenapadne, že to, nad čím uznanlivo pokýveme, by sa nás mohlo týkať. Jazyk umenia je tak uhladený (a všeobecný), že jeho reč vnímame už len ako dekoračný šum civilizácie na pozadí. Nakoniec, kritika ekonomického systému a jeho bezduchých komerčných produktov sa predsa v ekonomike (ktorú má kritizovať) neuživí. Nie veľký pokrok od čias, keď bolo treba kritizovať politiku, no politika to nedovolila.

Je to stále svet plný nedotknuteľných inštitúcií - ktorý nedovoľuje reflektovať sám seba - to čo sa označuje "reflexiou" sú potom len afektované pózy a nekonečné rozprávanie vo frázach o tom istom. "Zobrazenie ničoho" - či je forma pekná (komerčná) alebo škaredá (umelecká) - je stále nič. Prázdny komercionalizmus na jednej strane ostrí nacionálne ostne na druhej. Rastúcu vnútornú nespokojnosť sa snažíme silou-mocou hrdinsky premôcť hejslováctvom - ktoré nemilosrdne kosí akúkoľvek vnútornú pestrosť. Znásilňujeme celý etnický fond Slovenska do valašskej kultúry.

Moralisti radi pririeknu dnešku slovo úpadok. Samozrejme, majú na mysli úpadok mravov - to že sa kultúra očisťuje od nánosov dogiem, tradičných noriem a neľudských obmedzení. Druhý tábor si z "dekadencie" urobil vlastnú komerčnú značku. Pod povrchom týchto neustále omieľaných (a zneužívaných) nálepiek sa však skrýva skutočný úpadok. Chrakteristický prázdnym, pózovitým, sebestredným, sebažerúcim, ničnevraviacim umením, ktoré plocho tvrdí, že je už unavené z myšlienok a už nechce nič konkrétne povedať. Úpadok je význačný prítomnosťou planých autorít, ktoré vytvorili média priamo z ničoho - len preto, aby nejaké spoločnosť televízie, no bez vízie, mala. Média tvoria skutočnosť, názory, hodnoty, emócie, sny, určujú spôsob komunikácie, podsúvajú vlastnú reč. Úpadok je príznačný i samým otrepaním slova "úpadok" - spôsobom, ako otrávene sa tvárime, keď ho z úst "protivne moralizujúcich" ľudí počujeme. Aké slovo máme teda použiť, na označenie súčasného nelichotivého stavu? Je to zvláštny úpadok, ktorého výrazom je neschopnosť skutočnej buričskej dekadencie. Pojmy sa v novom slovníku (newspeaku) posúvajú, zamieňajú, odcudzujú a vyprázdňujú. Ako prechádza mediálne-ekononomicko-politickou výrobnou linkou, neľudské sa stáva bežným, z toho ďalej normálnym, časom štandardným a nakoniec efektívnym a nebodaj i demokratickým.

Úpadku osamotene a neochvejne vzdoruje morálka. Morálka náboženská, meštiacka, bontón, etiketa a samozrejme právo. Náboženská viera, hoci ukričaná a prstom hroziaca, je však rovnako materialistická a obsahu vyprázdnená, ako spôsob život, ktorému sa snaží vzdorovať. Naproti nákupom a spotrebe (jedla, tovarov, služieb, emócií, lásky, sexu, vzťahov) ponúka znova len sadu predpísaných úkonov a nespochybniteľných pravidiel vyhovujúcich väčšine. Omša (obrad) je nedeľnou módnou prehliadkou najnovších handier, miestom kde sa dá poklebetiť, zaspievať, trochu snívať o lepšom svete a spoločne si povzdychnúť, aký je ten prítomný strašne zlý. Sväté trojice - otec syn a duch svätý - demokracia, voľný trh (sloboda) a pokrok (modernita) - vzdorovito stoja proti sebe, no obsahovo sú pre ľudí rovnako prázdne a v doslovnosti nebezpečné. Obe sú len frázami, poučkami, dogmami.

Bonton je len štýlom, ktorý nie je v rozpore s týmito posvätnými hodnotami. Je to módny doplnok, svojská fazóna správania, spoločenská hra. Bežná žena sa rada vzdáva rovnoprávnosti a slobôd (ale aj zodpovednosti), je slabším pohlavím (ktoré sa v podstate len krášli - pre muža - ale prečo nie) výmenou za drobné pozornosti od silnejšieho pohlavia - podržanie dverí, podaný kabát, taktické mlčanie, tolerovanie hystérie a výstredností, otváranie peňaženky a nakupovanie darčekov. Svetský človek sa môže oprieť len o právo, ktoré je ale nepreniknuteľne zložité, chýba mu ľudský chakater a často je výsledkom jeho mechanizmu akýsi umelý koncept legálnosti, ktorá stojí nad (alebo mimo) spravodlivosti a zmysluplnosti. Naša morálka je misa zvláštnych zbytočností - diktovanie do postelí druhých, odsudzovanie prirodzenej nahoty, potláčanie pachov, nemliaskanie, negrganie, neprdenie, vernosť (firme, vlasti, manželovi), "rodinné hodnoty", pod ktorými si predstavujeme hocičo a zároveň nič.

Právo je konieckoncov len dielom politického systému, ktorý veľmi výstižne odráža. Politika je divadlom, v ktorom sa bezvýsledne tlčú sily, ktoré majú byť v zdravej spoločnosti v rovnováhe - pravica a ľavica, sociálne a individuálne, konzervatívne a liberálne, náboženské a svetské, národné a svetové - každý by ich mal mať vyvážené vo svojej hlave. Planý boj jednostranne orientovaných politikov nikam nevedie, často naviac duálnym potrebám znemožňuje naplnenie. Mnohé z extrémnych a nepotrebných strán mohli byť už dávno mŕtve, keby ich lídri neposkytovali médiám show, ktorá sa dobre pozerá (a predáva), čo sa vysvetľuje "Veď ľudia si ich žiadajú, chcú sa na nich pozerať, volia si ich". V ďalšom pláne je celá krajina v područí väčšiny, ktorej vôľa je nadradená všetkému - či nás privedie do ekologickej katastrofy, vlasteneckej vojny, alebo do komerčného a pracovného odľudštenia. Veď keby niečo, na vine sú "zlí politici".

Demokracia sa zvrhla na systém kompromisu (obchodu medzi stranami), nie je hľadaním spôsobov, ktoré uspokoja čo najširšiu populáciu - väčšinu aj menšiny. V politickom dueli niekto nad niekým musí vyhrať, vláda znamená, že niekto niekoho musí ovládať. Človek, ktorý ešte ako tak tomuto cirkusu verí je postavený pred nutnosť vyberať si "menšie zlo". Spôsob, akým bude trpieť. Zvolený prezident (pre väčšinu tých, ktorí mu dali hlas - "menšie zlo"), namiesto zmierlivého prejavu o tom, ako sa bude snažiť byť reprezentantom celej krajiny, sa so svojim programom (sympatickým len veľmi malej skupine) nanúti všetkým: "Ja som odteraz váš prezident (z vôle ľudu) a môjmu zámeru sa musíte podriadiť." Bičom si krotí väčšinu (ktorá ho nechcela), aj menšiny - "neviem si predstaviť, ako bude dieťa dvom chlapom hovoriť mama".

Reprezentovať pravdepodobne neznamená "byť výkvetom národa", tým najlepším čo ponúka, ale "byť vzorokou národa", priemerom jeho obmedzenosti a tuposti. Mienku, tak ako sny a poňatie o svete tejto väčšiny nakoniec tvoria médiá, ktoré spolu s politikmi a elitami ekonomiky naozaj vládnu - prispôsobujú si svet vlastným potrebám. Ako soľ, ktorá je nad doláre, by sme potrebovali vymeniť celú politickú scénu - aj s jej tradíciami, kontaktmi, zaužívanými postupmi, spôsobom komunikácie, s jej "problémami". Demokracia by mala predstavovať možnosť zúčtovať s posledne vládnucou skupinou, v skutočnosti sa nám ponúkajú len tie isté osoby, ktoré sa rôzne preskupujú zo starých do nových strán. Skutočne nové strany sa medzi ne nedostanú, nanajvýš ak reprezentujú nejakú novú podnikateľskú (korporátnu) skupinu. Nové tváre veľmi rýchlo preberú spôsoby starej generácie.

Strany naoko hrajú vzájomnú nevraživosť, no ich skutočný charakter (vzťah a prístup k voličovi, vzťah a náklonnosť k obchodným záujmom, vzájomne vyživujúci vzťah s médiami) je veľmi podobný, konajú akoby boli jedna rodina. Práve možnosť vymeniť v nejakom časovom intervale (1-2 dekády) celú túto rodinu, prípadne zmeniť samotný systém (2-3 dekády) by mohlo pomôcť udržať našu "záhradku" pri živote a dokonca plodiacu ovocie. Politický systém, ktorý si ľudia predstavujú ako automatický stroj, ktorý netreba kontrolovať - je odsúdený na problémy. I tu je potrebná rovnováha - dôvery a nedôvery - voči politikom, aj celému politickému systému. Predvídavosť voči všetkému nebezpečnému, ktoré by sa mohlo udiať a nemuseli by sme to postrehnúť.

Samozrejme, všetko čo by sa vzoprelo demokracii ako takej (hoci práznej a nefunkčnej), je nazvané terorizmom. Nastolená bola revolučne, ale myslí si (tak ako každý režim), že ďalšia revolúcia už nie je možná, že je to konečná zastávka pre ľudstvo. Ak však nepustí človeka ďalej, môže sa stať, že sa vráti späť. Zo všeobecnej nespokojnosti nás môže doviesť k nejakej verzii fašizoidnej spoločnosti, kde sa vlády znova ujmu bandy ozbrojených samcov, ktorí zatiaľ ticho pestujú svoj hnev kdesi na okraji spoločnosti. Tam drieme testosterón, moc a bezmoc, svojhlavosť a poslušnosť, panovačnosť a podriadenosť - v tých najčistších podobách. Stačí, že si holé lebky získajú sympatie - napríklad priznaním potrieb pospolitosti, súnaležitosti, príslušnosti, identity a jednoty - a zahryznú sa do spoločnosti so svojou neodbytnou húževnatou prostotou, rozdelia svet na dobrých a zlých, pánov a otrokov.

Stále hľadáme korene politického aj civilného násilia kdesi v zložitých konceptoch - jeho vykonávateľmi sú však vždy prihlúpli samci, deti ulice, obecenstvo štadiónov, jednoduché mozgy uvažujúce vždy v kontexte boja - my a oni, víťzstvo a porážka, nafúkaní, panovační a sebeckí. V tomto napätí možno už len naprázdno spočítavať, ktorá skupina vyhlási výnimočný stav skôr - Pospolitosť, skinheadi, futbalové kluby, dav prostého nespokojného ale aj nevedomého ľudu, pravica (v záujme ochrany dmeokracie a slobodného trhu), národne orientovaná ľavica (v záujme ochrany štátu a spoločnosti), nestranná armáda bojových strojov, polícia nepekne neodlíšitešná od mafie? Ani jedna možnosť nie je príťažlivejšia.

Zmienený stav už v podstate existuje. V súťaživom duchu je celá spoločnosť v ekonomickej občianskej vojne - individualisticky bojujeme o prežitie seba a svojej rodiny. Tak ako vo vojne, deje sa aj znásilňovanie - menšiny ovládajú väčšinu a väčšina vnucuje svoje spôsoby menšinám. Tak ako to vo vojne býva, na pôde neustálej deštrukcie ľudskosti ekonomika prosperuje. Deje sa presne to, čo znamená slovo "násilie" - neschopnosť pracovať so silou. Veď koľko bezmoci zažívame každý deň v práci, v pozícii podriadených svojim zamestnávateľom, ktorí si vždy majú z čoho vyberať?

Tak vitajme na slobode, vo svojej vlastnej krajine! Je to "bordel", ale náš vlastný - mali by sme sa tešiť. Na slobode, ktorá je slepá voči tomu, či nežijeme na úkor iných. Na slobode, ktorá nepozná zodpovednosť - tú prenechávame tým, ktorí sú za to platení, alebo na to volení. Sloboda po slovensky znamená "môžeme si robiť, čo chceme". Na slobode, kde sú zamestnaci "dobrovoľnými" otrokmi svojich firiem. Na slobode, kde "nevhodné" názory nie je zo záhadných dôvodov počuť. (Zanikajú v spoločnej vrave a médiá si ich nevyberú do svojho portrétu sveta.) Niet divu, že táto sloboda sa javí ako nezvrhnuteľná. Meníme tváre, nie systém. Meníme premenné, nie rovnicu.

Sme tak strašne nezávislí, no zároveň narkomani návykových látok, alkoholu, cigariet, cukru, nákupov, práce, alebo televízie. Nezávislo sa rútime po diaľnici (ktorá sa vystavala sama) s plnou nádržou benzínu - netušiac, akých politických a vojenských aktivít sa účastní naša vláda, aby ho pre nás odkiaľsi zo sveta vypumpovala. Sme závislí na spotrebe, ktorá sa nám javí ako jediná možná zábava v postmodernom svete. Nechávame sa presvedčiť čo všetko potrebujeme. Vydierajú nás reklamy (ak si nekúpiš, budeš na smiech, ak si nekúpiš, môže sa ti stať...), vydierajú nás médiá (ak nás nebudete sledovať, nebudete v obraze, nebudete vedieť čo robia politici, nebudete poznať najnovšie trendy), vydierajú nás právnici, vydierajú na politici. A my to všetko radi nevidíme, pretože keby sme to videli, bolo by to strašné.

Medzi epochami

Nemecko dvadsať rokov po páde múru a spojení dvoch štátov stále nie je "jedným národom". Napriek prečerpaniu nesmierneho množtva zdrojov a priblížení životných úrovní, "východniari" (Ossies) stále nie sú pokojní. Očividne banány, drahé autíčka a stovka televíznych kanálov nie sú všetko, po čom ich duša piští. Novému režimu pomaly dochádza tvorivosť - ich nespokojnosť zostáva záhadou. Príbeh Slovenska nie je rozprávka o šťastnom spojení, ale naopak, o mierovom rozdelení. Obe krajiny sa s veľkým "hurá" pustili do prestavby systémov od základu. Všetko čo sme robili, robili sme zle, teraz prišiel čas naučiť sa všetko od začiatku, tak ako sa to robí na Západe. Dejiny v prelomových rokoch sme pochopili logikou víťazného systému - teda ako víťazstvo jedného a absolútne historické zlyhanie druhého. Pritom v tomto bode nula mal celý východný blok jedinečnú šancu nájsť si strednú cestu, využiť predošlú skúsenosť (to dobré aj to zlé) a spojiť ju s tým, čo nám ponúkol Západ. My me však celú minuloť pokrčili a zahodili do koša, v besnom amoku antikomunizmu.

Nielen mladí sa ulakomili na hračky zo západu, ale aj starým sa zažiadalo luxusnejších čias - zahodili sme teda celú historickú pamäť - čo bolo pred komunizmom, prečo prišiel, s akými ideálmi a prečo sa v praxi prevrátili na ruby. Namiesto toho sme sa nechali infikovať intelektuálnou módou zosmiešňovania čohokoľvek socialistického, vďaka ktorej sa dodnes hanbíme podujať sa na diela spoločné a myslieť sociálne. A práve tu možno tkvie ten rozdiel, ktorý trápi (nielen) moderné Nemecko a Slovensko. Alternatívna mentalita ktorá nestojí na súťaživosti, kde za prácu neďakujeme, kde pracujeme preto, aby sme žili, kde vyvažujeme čas práce s časom oddychu a užívania, kde nie sme vydaní napospas zvôli zamestnávateľov, kde spoločné dielo nie je majetkom jedného človeka, kde peniaze nemajú absolútnu moc, kde spoločenstvo dokáže vytvárať verejnoprospešné služby, kde zákony džungle tlmí štát a človek cíti čiastočné bezpečie a istotu. Sú to ozveny z druhej strany rovnováhy, ktorá - slovami dneška - konkuruje bezcitne dravému individualizmu voľného trhu.

Napriek slobode myslenia a vyjadrovania, mnohí sa na ňu nepodujmú - stále citujú autority, rozdeľuju svet na dobrých a zlých, na červených a modrých - bez priestoru medzi nimi, bez iných alternatív. Paradoxne, mnohé z neduhov socializmu-totality sa napĺňajú (možno v inej farbe) aj dnes. Môžeme si voliť z ponúknutého výberu hláv, no nevolíme si program, môžeme si vybrať medzi ľavicou a pravicou, ale nemôžeme si vybrať systém, môžeme si hovoriť čo chceme, ale nikoho nie je počuť, v zamestnaní sme znova v totalitnej realite, voči moci (ktorá sa od vodcov a strany presunula k peniazom) sme bezmocní, je nedotknuteľná v podobe súkromného majetku. A napokon, môžeme tvoriť - ale ak chceme prežiť, len to čo sa predáva - teda komerciu. To čo chce človek povedať nie je zakázané, ale nepredá sa - nebude sa šíriť - a bude teda umlčané. Ešte že nám stále zostáva irónia.

Propagandu indeologickú nahradila reklama - s ideológiou spotreby a vymýšľania potrieb. Médiá sú plné osláv ružového (bledomodrého) dneška. Vkus, do ktorého nám vtedy rozprávala strana - dnes diktuje rovnako neodbytná móda, ktorej možno vzdorovať, ale za cenu vylúčenia zo spoločenstva. Vtedy sme s nadšením prekračovali normy, dnes musíme chcieť byť úspešní. Nielen že sa to nosí, ale je to spôsob, ako prežiť. Jedni vyhrávajú a druhí prehrávajú. Tí prví žijú na úkor druhých. Tí druhí pracujú na prvých. Otázka je, kam sa dokážeš predrať.

Porovnaniu sa nevyhne ani transformácia. Pri znárodňovaní sa spoločné podniky konečne dostali spod rúk bohatých jednotlivcov, ale nanešťastie vyvlastnené boli aj malé súkromné firmy. Reštitúcia nielen že tieto rodinné poklady vrátila svojim majiteľom, ale v jej závese privatizácia venovala spoločne vytvorené podniky v celoštátnej lotérii súkromníkom - domácim aj zahraničným.

Nenávisť voči "tomu druhému režimu" je dnes porovnateľne kŕčovitá, heslovitá a bezobsažná. "Socializmu raz dôjdu peniaze druhých ľudí." "Socializmus to je štát, ktorý ma cez dane oberie o moje peniaze." Bez ochoty priznať si, že "naše peniaze" sme zarobili v spoločnosti prepojení a závislostí, vrátane výpomoci verejných služieb, na ktoré si prispievame spoločne. "V socializme sa musím podeliť o svoje peniaze s hlúpejšími a lenivými ľuďmi, ktorí sa len priživujú na tých, čo sa neflákajú a makajú." Bez jediného zmysluplného odôvodnenia, prečo odmeňovať (trestať) človeka za zdedené špecifické nadanie, za ktoré nemôže a ktoré by pravdepodobne mimo spoločenstva nič neznamenalo. Bez vhľadu do spôsobu, akým solidarita vytvára sociálny zmier a relatívne bezpečné a pokojné ovzdušie, ktoré umožňuje rozvíjať svoj talent a podnikať s ním.

Kapitalizmus takisto vyživuje a zpeňažuje strach - strach že mi vezmú moje peniaze (ktoré nie sú moje), strach že mi vezmú slobodu vyberať si (z tovarov, bez ohľadu na ich pôvod a odmenu tým, ktorí ich tvoria), strach že mi vezmú technologické hračky (za ktoré nemusím platiť externé následky na zdraví a ekosystéme), že mi vezmú moje krásne miesto v office (v parazitnom biznise, kde nerobíme žiadnu produktívnu činnosť, len sa vtesnávame medzi výrobu a spotrebu), vezmú mi nezávislé médiá (v rukách súkromných korporácií, podporujúce záujmy bohatých vlastníkov a hviezdičiek), pripravia ma o právo voliť (medzi politikmi, ktorí si aj tak robia čo chcú a sú navzájom kamaráti).

Pri Novembrových oslavách dvadsaťročnice kapitalizmu sme mali možnosť sledovať oficiálnu verziu histórie podľa komerčnej televízie. Ďalší účelový spotrebný produkt, ďalšia mediálna ilúzia, zostrojená pravda. Demonštrovala sa sila a normalita dneška. Posmešne, víťazsky aj prísne sa kopalo do minulosti. História bola poskladaná z "názorov" "osobností" na niečo, čoho definícia ani raz nezaznela. Komunizmus bol zlý a nefunkčný a nedal sa reformovať, to nemohlo nikdy fungovať, nemohla by v ňom existovať sloboda." Čo to je komunizmus, aký je jeho ideál a čo sa uskutočnilo naozaj - nezaznelo ani raz. A vonkoncom nebolo počuť hlas jedinej z tvári minulého režimu, jeho zastáncov, prípadne aspoň filzofa, ktorý by sa v porovnaní nad dvoma pármi systémov naoko zamyslel. Jasajúci dav prehlušil akékoľvek myšlienky. Buďme šťastní, lebo dnes je tá šťastná doba!

Napriek všetkým odsúdeniahodným chybám a omylom, socializmu sa podarilo vybudovať priemysel v relatívne zaostalých krajinách na zelenej lúke, pozdvihnúc životnú úroveň celého obyvateľstva plošne. Dokázal poskytnúť bývanie všetkým svojim občanom, hoci provizórneho a nie veľmi kvalitného charakteru. Radová zástavba a paneláky môžu byť hnusné (o nič viac než dnešná výstavba), ale je to lacné bývanie ponúknuté spoločnosťou pre ľudí - za protislužbu spoločnosti. Silná spoločenská orientácia - ako opak individualizmu - hoci donedávna panovala všade na svete (americké predmestie s morálkou strednej triedy, televízna a filmová cenzúra, prísahy vernosti), povinná vojenská služba a vnútená súdržnosť s vlasťou a stranou bola výmenou za spoločenské služby, ktoré človeku systém ponúkal.

Socializmus zásobil ľudí cenovo dostupnými (a v porovnaní s dneškom kvalitnými) potravinami - aj keď na úkor nedostatku exotického (pomaranče, banány) a luxusného tovaru (západná elektronika, čokolády z tuzexu). V nešťastnom plánovaní, ktoré v kombinácii s materializmom, konzumerizmom a neminuteľnými peniazmi spôsobilo nedostatky a prebytky, nájdeme historické poučenie. To nespočíva v obrate k absolútne neriadenému trhu, bez zámeru a bez širšieho plánu. Naviac, ani kapitalizmu sa nevyhli cyklické krízy, nezamestnanosť a nemožnosť zaplatiť potrebné tovary (iná forma nedostatku).

Socializmus ponúkol verejné zdravotníctvo a školstvo - dostupné všetkým, kto sa nebúria proti systému, ktorý im to poskytuje. Naučil nás, že aj medzi chudobnými a na dedinách sú talentovaní ľudia, ktorí môžu vyštudovať techniku, alebo medicínu, prípadne tvoriť umenie, ktoré dokáže spochybňovať zavedený režim. Je absurdné, že socializmus dokázal vychovať svojich kritikov a katov - zatiaľ čo kapitalizmu sa to nepodarilo. Nakoniec i v socializme sa žilo, chodilo do práce, jedlo, slávilo, chodilo na kultúru, na výlety, na návštevy. Dalo sa normálne žiť. Táto normalita je zároveň obhajobou, ak ju porovnáme s dneškom - aj kritikou, ak posudzujeme obudnosť dnešnej normality. Nevinní ľudia chodia do zamestnania a len si robia svoju prácu - bez zodpovenosti za to, na čom sa podieľajú. Ľudia prijmú systém, režim, jeho ľudské deformácie, to čo zhrnieme pod "dobové pomery" - výmenou za trochu pohodlia. Na tomto obchode sa nič nezmenilo.

Spoločné služby, hoci dostupné, sú svojim spôsobom priemerné, nedokonalé a prosté všetkých zlepšovákov, ktoré im dokáže dať individuálna snaživosť. (Nie že by korporátna a monopolná prítomnosť v tomto ohľade vynikala. Po socializme ktorý nebol socializmom sme sa dostali do kapitalizmu, ktorý nie je kapitalizmom, taký, aký má byť. Pustili sme sa húfne do podnikania. Nie však s novými nápadmi a kvalitnejšími službami - len sme si chceli urvať pre seba trochu bohatstva, ktoré sa znieslo odkiaľsi z neba (žeby oblačnosť zo severozápadu?). Médiá nás zásobili nespočtom príbehov amerického sna - ako sa chudák boháčom stal - vďaka svojej pracovitosti... a šťastnej náhode. A popri tom, že mnoho iných sa boháčmi nestane - lebo víťazmi nemôžu byť všetci. Tí ticho závidia - ako sa na Slovensku vraví: "všeličo sa dá odpustiť, ale nie úspech".

Nepochopenie tu plynie zo splynutia slov úspech a víťazstvo. Víťazstvo - na úkor prehry ostatných, víťazstvo vďaka náhode, víťazstvo ktoré plodí nezmyselne veľkú nerovnosť - budí závisť. Skutočný úspech - zavŕšenie začatého diela, uskutočnenie zámeru - vlastnou snahou - ktorý sa nevystavuje okato pre závisť druhých - závisť plodiť nemôže. Nanajvýš tak inšpiráciu. Slovenské podnikanie je však svojská forma rabovania - chudobných obrať a bohatým sa stať. Chcem zbohatnúť bez práce a pokiaľ možno za noc. Služby, ktoré dnes ponúkajú výhradne súkromné firmy - sú tomu "adekvátne". V reštauráciách nepríjemná obsluha (nepracujeme na svojom), aj na západné peňaženky vysoké ceny a úbohá kvalita jedla. Nech je to ďalej hoteliérstvo, zábava, prenájom bytov a obchodných priestorov, predaj tovarov, alebo služby - výsledný dojem je podobný - všetci by sme najradšej boli manažérmi, čosi si ťukali do PC v office - a zarábali pasívne. Za minimálnu prácu chceme maximálnu odmenu.

Naše ceny nezodpovedajú západnému zmyslu pre mieru (a tam už majú kapitalizmus pár generácií zažitý), tobôž nie domácim možnostiam. Domôcť sa v súkromných firmách kvality ISO 9001 spoľahlivosti (napríklad mobilu, laptopu), súboru základných funkcií (nie spôsobom "buď jedna, alebo druhá"), servisu, v kamennom obchode rady "odborného" predavača, alebo vyššej kvality u drahších tovarov (či už oblečenia, techniky, alebo bytového zariadenia) je takmer nemožné. A zamestnávatelia to v rovnakej logike samozrejme žiadajú naopak - od ľudí chcú maximum práce za minimálnu mzdu. Nedajbože niekto ponúkne ľuďom v malomeste reálne vyššie platy, domáci podnikatelia sa naň oboria, aby sa im neopovážil dať viac než minimálnu mzdu. Načo ich vykrmovať? Načo dať viac než treba? Podnikatelia by prišli navnivoč - nemohli by si dovoliť "základný životný štandard", aký síce nemá nikto naokolo, ale už si naň zvykli.

Podnikanie sa stalo legalizovaným kradnutím - najprv výroba zákazníkov prostredníctvom marketingu (musíš mať, inak nebudeš trendy, alebo sa ti môže prihodiť nešťastie a nebudeš pripravený, spájanie produktov so sexom a príjemnými pocitmi), reklamy (čo všetko si nevedel, že potrebuješ), potom vytĺcť čo najviac peňazí z čo najmenších nákladov. A morálne zdôvodnenia? "Život je boj, robia to všetci, bol by som sprostý, ak by som to nerobil aj ja. Keď to neurvem ja, urve to iný. Zožer, alebo budeš zožraný. Kto nekradne, okráda rodinu. Silnejší vyhráva. Víťaz berie všetko." Vzápätí nám zbohatlíci vysvetľujú, že všetko získali vďaka tvrdej práci a snaživosti, prebdeným nociam a pomoci všetkých svätých - samozrejme legálne. Na súkromný majetok sa nepatrí pýtať, je to neslušné.

Definíciu legality nikto nespytuje - ani to, odkiaľ sa berie. Vytvárajú ju politici, ako sumu návrhov podnikateľskej obce (iný výraz pre tlak lobby, sponzorov strán) samozrejme v prospech svojich voličov. Tí istí politici, ktorí si schvaľujú vlastný plat, alebo čachrujú s vlastnou imunitou. Legálne. Tak ako majitelia, predstavenstvá, akcionári, správne rady a manažéri firiem, ktorí posudzujú vlastný príspevok firme, mieru rizika, ktorú nesú - a sami sa za ne aj odmieňajú. Je ťažko si predstaviť, keby platy svojmu vedeniu schvaľovali zamestnanci - koľkonásobné rozdiely by dokázali zdôvodniť?

Politici nám do vyčerpania opakujú, ako potrebujeme zahraničných investorov (namiesto vlastných spoločných podnikov a drobných rodinných firiem - po ktorých sa dovolával jeden z otcov ekonomického liberalizmu F.A.Hayek). Predať vlastné zdroje do cudzích rúk. Nakupovať od cudzincov elektrinu, ktorú sami vyrábame - a nechať zisky tiecť do cudzích krajín. Zahraniční investori sú ďalší spasitelia, ďalšie dobro ktoré prichádza zvonku. Hovorí sa len o pracovných príležitostiach, zamestnanosti, zlepšení príjmov, rozbehnutí ekonomiky, príjmoch štátu z daní. Mlčí sa o nedôstojných pracovných podmienkach, lacnej pracovnej sile, odtekaní ziskov, nevyrovnávaní životnej úrovne, európskych cenách a lokálnych platoch. Potreba prerastá dôstojnost, tak ako dočasný prospech zatieňuje fakt, že tento stav v sebe neponíma silný vnútorný mechanizmus, ktorý by smeroval k sebanáprave, alebo aspon k sebazlepšeniu.

Predstava naštartovania ekonomiky postranných služieb po boku veľkovýrobných závodov - ktoré tak raz budú schopné fungovat samostatne, bez nich - prinajmenšom budú mať silu dopytom po pracovnej sile dotlačiť zahraničných investorov k zlepšeniu smutných pracovných podmienok (alebo skôr k odchodu do iného ekonomického eldoráda smerom viac na východ) - je v každom prípade rovnakou víziou, z akej sa smejú v prípade ideálu komunistickej rovnostárskej komunitne založenej spoločnosti. V duchu mýtov - Slovan a Slovák vlastné meno prirovnáva k sláve a slovu (sme ľudia slova, ktorí si navzájom rozumejú - na rozdiel od Nemcov, teda "nemých", hovoriacich nezrozumiteľnou rečou). Na západe zasa radi mýtizuju pôvod Slav-ov od slave, sclavus, saqqliba - teda otrokov. Ktorý mýtus budeme odohrávať?

Nový systém mení spôsob život a charakter človeka - aj v zlom. Spoločné je momentálne v nemilosti. Solidarita sa prejavuje zopár dní v roku, alebo v televíznych supershow, ktorých ľudomilské úmysly stále zatieňuje zisk. Nepomáhame si, necítime súcit, nestaráme sa o druhých - a myslíme si, že sa "nestaráme do nich". Cítime rezignáciu a máme zároveň pre seba aj rozhrešenie. "Každý má svoje problémy." "Svet je už raz taký." "Dnes už nikomu nemôžeš veriť." "Treba sa starať o seba." "Nehas, čo ťa nepáli." Systém špecializácie nás udržiava v slučke nemohúcnosti a závislostí - nevychováva samostatných a v núdzi sebestačných ľudí, ktorí do spoločenstva vstupujú dobrovoľne. Oberá nás o zábavu, radosti, pocity - a vo veľkom duševnom prázdne ako jediné možné zasýtenie (čohosi, čomu ani na meno nevieme prísť) ponúka spotrebu. Nákupy - a ak ťa neuspokoja, ďalšie nákupy. Nosenie a používanie nakúpených vecí. Vyhadzovanie, prestavba a nákup nových vecí. Dokedy sa dá tento kolotoč nafukovať a zrýchľovať?

Dojmy

Pre nového človeka stres už nie je varovným signálom, extrémnou stiuáciou s ktoru sa treba vysporiadať a nastoliť pohodu. Pokladáme ho za normálny, učíme sa s ním žiť, vravíme "stres náš každodenný". Z choroby sme spravili masochistický fetiš. Nemáme čas myslieť, spočítať si čo dávame a čo dostávame od systému. Sme radi, že sa môžeme po práci zvaliť na gauč, pozrieť si seriál, cez víkend zájsť na nákup, raz za rok sa pred all inclusive hotelom vyvaliť do piesku. Nedokážeme si užiť voľný čas. Zapíjame nudu, zapíjame problémy v práci, zapíjame depresiu, zapíjame radosť, zapíjame sviatky. Zapíjame a zabíjame... Pravdepodobne sme neschopní reagovať na rôzne situácie rôzne - potvrdiť krásu, zvečniť ju, nechať sa inšpirovať a tvoriť. Nevieme si vychutnávať, tak ako fast-food, všetky zážitky vnemy a pocity do seba iba hlceme. Sme stále hladní, aj keď nafúknutí. Tučnieme - materiálnym dostatkom aj strachom o to, čo bude najbližšie dni. Stávame sa krajinou alergikov - ľudí, ktorých neprimerane dráždi prostredie. Nielen prach, roztoče a priemyselné jedy - ale príroda sama. Tieň technokracie a vyznávania sterility a čistoty. Umierame na rakovinu - na nekontrolovaný rast - zabíjajú nás vlastné tkanivá, ktoré sa vzbúrili proti normálnej činnosti a proti svojmu telu. Na "konci dejín", v tom poslednom, najlepšom možnom systéme vecí, v "šťastných časoch" upadáme čoraz častejšie do depresie. Žeby sme neboli uspôsobení na šťastie? A začínajú sa rodiť podozrenia na umelé, v laboratóriách vyvinuté choroby - s účelom predať súčasne "objavené" lieky na ne.

Aj bežný "zdravý" Slovák je ako pojazdná lekáreň. Začína sa pri všemožných multivitamínoch, ktoré konzumujeme radšej než ich prirodzené zdroje a na ktoré si nebezpečne zvykáme, pokračuje rôznymi potlačovačmi migrény, bolestí, horúčiek a končí sa pri proteínoch, kreatínoch, steroidoch a u niektorých ľudí i tvrdších drogách. Pristupujeme k sebe ako strojom, ktoré fungujú a v prípade poruchy ich lekár-mechanik opraví. Chirurg rozkrája a pozošíva, šaman-praktik aj psychológ zasa nadopuje správnymi tabletkami. Problém - pilulka - riešenie. Víťazstvo nad zlými mikróbmi. Hodnotíme sa v duchu cieľavedomosti - vyhrávame, alebo zlyhávame. Z lekárov sa stali preskriptori, hýčkaní farmaceutickými firmami - ktoré chcú mať zisk a teda potrebujú čo najviac pacientov. Čo najviac ľudí chorých, s následnými vedľajšími príznakmi. Čo najviac ľudí presvedčených o tom, že sú chorí. A kto si už naozaj nič nájde, tak je prinajmenšom škaredý, nedokonalý - a pomôže mu plastická chirurgia.

Na úslovie "chlap zdravý ako repa" môžeme zabudnúť. "Chlap" dnes pripomína skôr pivný steak, alebo kuracie prsia na víne - a žena chýbajúce kosti. Ak sme si v niečom my Slováci zachovali svoj vlastný ráz, tak je to pijanstvo. Síce nedávne výskumy ukázali, že v rámci Európy zaostávame - už to, že nás tento fakt dráždi, vystihuje našu povahu. "Chlap je ten, kto viac vypije, kto viac vydrží." Mužnosť nachádzame v sebadeštrukcii. Pochabá detinskosť je v chlapcoch dlhodobo pestovaná - mužmi sa cítia byť vďaka drzosti, testosterónu, bitkám, cirkusovým kúskom, - chlap sa dá zhrnúť do frázy "aha čo dokážem!". Väčšina týchto kúskov sú nezmyslné "zručnosti" vymyslené z brucha - hlavne že sa dajú merať, počítať a porovnávať. Pitie je akási univerzálna konštanta. Popri tom sme si uchovali akúsi prostorekú priamočiarosť, chytľavú výbušnosť (neraz hľadajúc si niekoho, s kým sa môžeme pobiť), to, prečo nás "zjemnelé" civilizované národy považujú stále za polodivočinu.

Ktovie, či je to dané pôvodnou náturou, alebo situáciami moderného sveta, že náš spôsob myslenia sa ubral tak zvláštnou cestou. Z toho prvého sme podedili charakteristiku národa, ktorý vždy čosi musel. Niečo sa od niekoho naučiť, niečo podstúpiť, do niečoho sa nechať nahnať, niečoho sa účastniť. Stále nie a nie byť niekým, kto môže. Ak sa cudzinec spýta "kde je to Slovensko", stačí odpovedať: "Tam, kde ľudia na sebe nechajú vyskúšať čokoľek." A to čokoľvek prichádza z druhej strany s dobou. Nechali sme do seba zašťepiť mnoho nových pojmov - od kresťanstva, cez rôzne izmy, kracie, až po praktickú každodennú vernosť, loajalitu, poslušnosť, súťaživosť, majetníckosť, konzumenstvo, alebo hrdinský patriotizmus. Náš slovník ovládla športová zostava slovies: zvíťaziť, poraziť, ovládnuť, prehrať, zlyhať, sklamať, poriešiť, poučiť, vyhodiť, vykopnúť, skórovať, zneškodniť, odstrániť, zbaviť sa,... ako aj stále cudzie novotvary - reformovať, updateovať, upgradeovať, adaptovať, flexibilizovať, iniciovať,... Staviame sa stále na stranu silnejších, nedokážeme sami za seba prejaviť súciť, pochopenie, zdvihnúť prst nad neľudskosťou. Žijeme účelmi, ktoré svätia prostriedky. Nevytŕčame z davu, prispôsobujeme sa, kráčame za chrbtom niekoho.

Dnes akoby sme nevedeli uvažovať v komplexných pojmoch. Duality sú nad naše sily, nieto ešte situácie s množstvom rôznych príčin, dôsledkov, rovín, spôsobov nazerania. Naše heslo je: "to je príliš komplikované (diskutabilné, filozofické)" a v tomto duchu zjednodušujeme všetko na frázy, škatuľky a slová. Neskúmame, zaraďujeme. Premýšľať nechávame odborníkov. Rozdeľujem veci na dobré a zlé. Dva znepriatelené tábory. Buď si s nami, alebo proti nám. Buď si za, alebo proti. Komunista, alebo kapitalista. Nemožno stáť medzi, bokom, alebo byť nad vecou. Pri všetkej prostote, každý máme na všetko názor. Je jedno, že predmetu sporu nerozumieme, nevadí, že s vecou nemáme žiadnu osobnú skúsenosť - názor na ňu môžeme mať vždy. "Ja si myslím" si vymýšľame presne tak, ako si vyberáme koktejlové šaty. Nech je názor hocaký, zaťato ho obhajujeme - veď ide o bitku, o to kto vyhrá, nebyť porazený. To je jedno že nemáme pravdu, chybu si nikdy nepriznáme, hlavne nebyť na smiech. Aby sme neboli na smiech, nezastaneme sa ani tých, ktorým sa už vysmievajú.

Máme radi a nemáme radi spolu s davom. Tam sa končí naša tolerancia. A keďže nikto nie sme svätí, aby nebolo vidno naše vlastné chyby, moralisticky ukazujeme prstom na "väčších" perverzákov, úchylákov a všemožnú čvargu. Končí sa to až kdesi pri mierumilovnom zbožnom národe, vyznávajúcom "rodinné hodnoty". Síce nevieme, čo to presne znamená - možno tak biť sa za a hrabať pre svoju rodinu - ale kto sa k tomu hlási, určite bude vyzerať v spoločnosti dobre. Sme spoločnosťou dojmov, ktoré budíme na večierkoch: "Ako som včera vyzerala?" Spoločenstvom smotánky: "Koho sme videli, koho poznáme." A spoločenstvom permanentnej povečierkovej opice: "Ja si nič nepamätám." Opica ako teatrálna póza - dajte mi pokoj, nepribilžujte sa, (ne)ľutujte ma - aj výpadok historickej pamäti, ktorý sa prejavuje nekritickosťou k mýtom na jednej, alebo tuhým antipostojom na druhej strane.

Tu sme sa nenápadne prepracovali k skutočne iracionálnemu popisu osobitosti národnej povahy. Skica vytvorená zo zmyslových vnemov, dojmov a nálad. Pozerajúc sa očami, vidíme dnes vcelku zarážajúcu vlnu unifikácie. Väčšina dopravných prostriedkov v kombinácii bislej sivej a červenej - akási modifikovaná trikolóra (začalo sa to pri jednom hríbe - biela pre kresťanov, modrá pre pravičirov, červená pre ľavicu) - kde však pravica odhalila svoju pravú tvár: "modrá je dobrá" akurát tak na oblohe - ale to potom ľudí ťahá von a nechcú pracovať, tak radšej nech majú zatiahnuté žalúzie a celý deň pracujú pri chladnom umelom osvetlení. Najlepšie je nepočasie - bez slnka (príliš teplo), bez dažďa (premokne mi smoking, roztečie sa make-up), bez snehu (nikde sa nedá dostať autom) - ktoré udržiava ľudí v permanentnej sivej letargii. Dnešný Slovák sa schováva do umelých klimatizovaných priestorov bez počasia. Skutočným produktom modrých je každodenná šedá realita.

Iróniou osudu je, že touto farbou maľujú portrét socialistického realizmu. No kým biele paneláky sa po rekonštrukcii odeli do farieb a staré sídliská sa zelenajú vegetáciou v množstve parkov a trávnikov - nové biznis centrá sú uniformne šedé, tak ako aj väčšina nových obytných budov, alebo sivých plechových búd obchodných reťazcov. Akoby sa znova ohlasovala thatcherovská bezútešnosť, ktorá má z človeka vychovať "ďalšiu tehličku v stene" (another brick in the wall). Za obrovské peniaze vyvíjajú renomované firmy "sofistikované" štvorcové logá. Pohybujeme sa po sterilných, klimatizovaných, nevoňajúcich chodbách a priestoroch. Nevidíme denné svetlo, žijeme "nočný život", na pozadí ilúzie tisícok malých svetielok, iluminácií a neónových reklám. Sme podráždení, znudení, bez chuti, bez života, ani nás nenapadane niečo tvoriť.

Ohlušení sme zo všetkých strán "nejakým zvukovým pozadím" - rádia nám nedajú rozmýšľať, lejú na nás neustále texty pesničiek, reklamy, správy, bľabot moderátorov. Nevieme byť sami... síce sme osamelí, ale prehlušujeme to neustálou prítomnosťou mediálnych postáv. Naše uši sú nepretržite plné. A naše ústa zasa vyplnili vulgarizmy. Nebránim sa ich používaniu ako (niekedy príliš štipľavému) koreniu reči. No dnes už nie sú len spôsobom, ako reagovať na extrémnu situáciu, dať najavo, že čosi presiahlo niekoho osobné hranice, nie je to len spôsob ventilovania hnevu. Vulgarizmy obohatili chudobnú skupinu tvaroslovia - častice - a stávajú sa tiež univerzálnymi zámenami, ktoré plátajú neschopnosť používať vlastnú reč. Slovenčina prežíva v znevažujúcich názvoch pohlavných orgánov a sexuálnych aktivít.

Keď už sme sa dopracovali do intímnych partií - všimneme si vôbec, že pre ne máme len príliš archaické, príliš cudzie a odborné, alebo vulgárne pomenovania? Nič, čo by vyjadrilo ich prirodzenosť, krásu a príjemné aktivity s nimi spojené. Vlastne, už i tieto aktivity sa stali umelými - nazývame ich "výkonmi", "číslami" a "športom". Športom nazývame aj pasívne diváctvo, povbudzovanie, zatiaľ čo zopár snaživcov sa tlčie na ľade a na trávniku v umelo vymyslenej hre - s nimi zažívame osobné aj národné víťazstvá a prehry. Sme v tom najhoršom možnom zmysle národom hokejistov a futbalistov. Investícia do športu je postaviť štadión s veľkým hľadiskom, aby sme mohli hosťovať prestížne vrcholové podujatia - nie sprístupniť aktivity bežným smrteľníkom. Nový systém zatiaľ nevytvoril veľa kultúrnych stánkov (kde by sme sa učili vnímať inak, premýšľať, pochybovať, kultivovali sa) - nakoniec, vždy sú na programe "dôležitejšie problémy".

Tam, kde naopak vyhlasujeme rozmanitosť a pestrosť - sa vlády ujali sady normovaných farieb. Tie na nás jedovato žiaria z fasád, tričiek, obalov, kvetináčov, pier, alebo nábytku. Mladí sa snažia odlíšiť (od starších) najnovším módnym oblečením (posledne sú to kárované "papučky", zvieratkované "pyžamká", bundičky a čiapočky - všetko čo ešte viac prehlbuje modlu mladosti do absurdnej infantility), ale keď vidia kráčať oproti niekoho v naozaj alternatívnom oblečení, alebo celkovo neobvyklého zjavu - odmenia ho výsmechom. V skutočnosti, hoci sú reklamy zaliečajúce sa mladým prešpikované výrazmi ako "štýl", "buď svoj", "buď iný" - až zúfalo nám chýba rešpekt k inakosti a svojskosti. Nielen v prípade povrchného zjavu, ale na mnohých úrovniach slobodné postkomunistické časy nakoniec dospievajú ku konečnej absurdite - všetci budeme rovnakí, nie preto že budeme muesieť, ale "sami budeme chcieť".

Kam povedie Slovensko nová generácia? Možno ešte hovoriť o Slovákoch? Budú vôbec potrebovať koncept slovenskej kultúry? Čo si uchovajú a zničia, to budú mať - je to ich svet, ktorý si uspôsobia sami. V každom prípade, prichádza generácia, ktorá vyrástla v jedinom systéme, v "jedinom správnom" a o minulosti majú úbohé poňatie: "bolo to zlé" - destilát z antikomunizmu televíznych osobností. Nevedia, že na pôde socializmu vznikli pojmy ako voľný čas, ľudské pracovné podmienky, alebo verejné služby. Bez skúseností s iným, bez možnosti porovnať dva rôzne prístupy, ako aj vlastnú pamäť s mediálnymi ilúziami. S tým sa stráca schopnosť kritiky a zdravej nedôvery. Tešia sa zo zlatých časov, v ktorých žijú, tešia sa že môžu nakupovať toľko úžasných vecí, cestovať, tešia sa na cool job... Generácia ktorá sa voči ničomu nevzbúrila - tak ako všetky predošlé, ktoré zápasili s establishmentom, v ktorom vyrástli.

Veď len trh im dokáže poskytnúť všetko pohodlie doby, ktoré si užívajú a bez ktorého si život ani nevedia predstaviť. Nikdy neliezli po stromoch, nehrali sa na schovku, nemuseli improvizovať v nedostatku. Možno tieto schopnosti ani nebudú potrebovať. Skonzumujú to čo je im podané až pod nos, tak ako je im to servírované. Je to generácia fast-food, fast-pace, think-tank, thanks-bye. Žijú vo virtuálnej realite, na Facebooku, na chatoch, na Skype. Chodia do multiplexov, shopping centier a na párty, spia s mobilom a snívajú o tom byť superstar. Zo západu preberajú pojmy bez párov - sloboda, nezávislosť, vernosť, rýchlosť, modernosť. Musíš "držať krok s dobou", musíš "byť v obraze". Sú používateľmi (alebo užívateľmi - ako v prípade drôg, na ktorých je človek závislý?) nespočtu nových hračiek, ktoré im umožujú okamžite komunikovať s kýmkoľvek na svete, pustiť si do nálady obľúbenú hudbu, pozrieť najnovší film...

Komunikovať môžu - ale čo? Prečo, s kým a akým spôsobom? Technika síce dovolila - ale kdesi cestou zakrnela ľudská duša - nevieme sa zmôcť na viac, než "Ahoj. Ako? Čo robiš?" Prekvapujúco, komunikácia mladých sa stala coolovo drzá, surová, machistická. Chýba im schopnosť komunikovať láskavo, so zdravou dôverou aj nedôverou, s nehou, neútočiť, nezraňovať bez nevyhnutnosti. To by sa dnes potrebovali naučiť prednostne - nie len zložitý matematický aparát a technické vedy, aby mohli vyvíjať ďalšie roboty. Sami sa nimi stávame, zachvíľu nebude človeka, ktorému by mohli slúžiť. V skutočnosti techniku viac máme (kupujeme, chválime sa s ňou), než používame. Máme prostriedok, ale chýba nám cieľ. Forma by bola, ale nie je obsah, náš život je prázdny. Ako soľ zasa potrebujeme city, prežívanie príbehov, učenie sa na vlastných zážitkoch, hmatateľnú skutočnosť, pocit že žijeme. Ten nám extrémne športy - vyvažujúce sterilne bezprízorný život - nedajú.

Doma

Nakoniec sa zdá, že človek stojí pred troma možnosťami. Zostať duševným emigrantom vo vlastnej krajine, zaradiť sa do davu, alebo do dlhoročnej tradície slovenských vysťahovalcov. Hľadať ľudskejší život v inej krajine, v pocitovo cudzej kultúre. No doma je predsa tam, kde sa človek cíti dobre, kde mu rozumejú, kde nacháda pochopenie, oporu, kruh priateľov. Tento spôsob uvažovania, aj jeho naplnenie sme si nejeden vyskúšali. Druhé kultúry môžu byť dospelejšie aj priateľskejšie, no cudzincovi v nich vždy chýba materinský slovník, v ktorom môže s ľahkosťou a presne vyjadriť aj zložitejšie pocity, vnemy a myšlienky. Chýba mu životný príbeh prežitý v tomto novom prostredí, s novými ľuďmi. Nekonečno maličkostí, ktorých sme sa dotkli, videli ich, nejako na ne reagovali. "Historka ku každému kameňu na ceste." Kus života, ktorý vo svojom objeme každodenných situácií a zážitkov, v plynúcom čase, sa stáva kvalitou sám o sebe. A každá krajina s ďalším emigrantom, ktorý je schopný rozprávať viac než len vo frázach, stráca niečo, čo ju robilo bohatou, čo mohlo tvoriť jej kultúru.

Slovensko zvláštnym spôsobom trpí prívlastkom vidieckej krajiny. Sme českou divočinou, maďarskými horami, naša hlavná dedina je viedenským predmestím. A just sa snažíme tejto "urážke" vzdorovať, ukázať všetkým akí sme svetoví, moderní, čo všetko máme, na čo máme. Ospalé mestečko na Dunaji sa snažíme prestavať na metropolu, z čarovných dediniek narobiť rakúske Dorfy. Slovo dedina nie je prvoplánovo urážlivé. Môžeme si pod ňou predstaviť zdravú (nemodifikovanú, nepreéčkovanú) stravu, čerstvý vzduch, nedotknutú prírodu aj spätosť života s ňou, či prirodzených a úprimných ľudí, ktorí vo svojej prostote prejavujú múdrosť, toleranciu a potvrdzujú rozmanitosť sveta. To je to čo turisti, kdekoľvek do sveta cestujú, chcú vidieť a zažiť. Čosi pôvodné, skutočné, iné. Nie len štandardné služby, univerzálne hotely, kolu, hamburger a komerciu ako všade inde. Ak sú okúzelní mágiou prostredia, oželejú aj čo to z moderného pohodlia.

A pre nás, ktorí tu budeme žiť: Nemusíme byť živý skanzen, stačí modernizovať s citom, vyvážiť staré a nové. Môžeme nadviazať na pozitívne črty vidieckeho človeka. Nazývame to zbožnosťou, ale je to schopnosť nielen prispôsobovať si svet, ale sám sa prispôsobiť prostrediu a byť v súlade s taktom jeho zmien. Svieti slnko? Super - budeme môcť pracovať vonku, môžeme ísť na výlet. Prší? Super - môžeme ostať doma, opravovať, venovať sa sebe, čítať si. Je múdry? Dobre, pôjde do školy. Je hlúpy? Dobre, bude pásť kravy. Chce byť farár? Výborne. Má rád chlapov? Nech sa páči. Tento charakter môžeme využiť v dobrom, dať mu súčasnú tvár (oprášiť ho od zatuchnutých tradícií), pričom si zachováme zdravé jadro. To čo je skutočnou hanbou, je byť zadubeným obmedzeným tvrdohlavým sedlákom, byť sebec, byť stoj čo stoj zaťatý, alebo nasilu hurámoderný. Ľudia na rôznych zabudnutých "koncoch sveta" žijú kupodivu celkom spokojne. Dokonca by drevené ploty, hrable a podvečernú vôňu dymu nevymenili za akýkoľvek luxus, ktorý ponúkajú mestá. A samozrejme, mestá sú útočiskom pre mnohých zložitých vydedencov vidieckej prostoty. Každému čo sa páči. Základ pre to máme. Dajme pozor, aby sme si ho pri radikálnej prestavbe nepoškodili.