Chlieb náš každodenný

2.0.05

Pracujeme aby sme žili - alebo žijeme aby sme pracovali?

-"Kedy začneš pracovať?"
-"V máji!"

Trpezlivo odpovedám zvedavým kamarátom v máji, v júni, v júli... Pracovať sa musí, kto nepracuje je voľajaký divný. Chorý, neužitočný spoločnosti, a vôbec - čo by človek robil, keby nepracoval? Dopustil som sa najväčšieho moderného hriechu našej výkonnej, efektívnej, racionálnej, trhovej, súťaživej spoločnosti. Dal som zo dňa na deň výpoveď, pretože som nebol spokojný s chorými pracovnými podmienkami vo svojej firme (rovnakými ako v drvivej väčšine súčasných spoločností) a ako terapiu proti chorobám, ktoré som v tempe pracovného procesu nachytal som si naordinoval niekoľkomesačné voľno - prázdniny na dobu neurčitú.

Tomu sa to hovorí, synátorovi nejakého zazobanca, ten si to môže dovoliť! Ale čo my, ktorí musíme živiť rodiny...? Omyl. Pochádzam z pomerov, ktoré patria k jedným z najchudobnejších v rámci môjho mesta.

V prvom rade, pred tribunálom čitateľov čestne prehlasujem, že som nikdy nebol členom komunistickej strany, nevyjadroval som im podporu, tak ako ani iným extrémistickým ideológiám - ako fašizmus, kapitalizmus, imperializmus, ... a mnohým ďalším. Je smutné, že musím svoj článok započať touto vetou, ktorý pripomína tak procesy v Amerike za panovania McCarthyho vyšetrovacích komisií (áno, čohosi podobného, ako fungovalo za druhej strane železnej opony v tesne po povojnových komunistických pučoch). Ale dnes je človek zaradený tak rýchlo do niektorej zo škatuliek, že sa ani nestačí uvedomiť - buď si jedno, alebo druhé. Čierny, alebo biely, modrý, alebo červený.

Ja sa naopak dlhodobo snažím hľadať strednú cestu. Nie cestu kompromisov, ale cestu vyberania si toho lepšieho na jednej aj druhej strane. Možno by ma mohli zaškatuľkovať za pragmatika - ale to si neprajem - a určite by to bol len ďalší pekný omyl. To platí aj pre moju pracovnú filozofiu, náboženský pohľad na život, politické uvažovanie. Zachovať si súdnosť, nadhľad a pohybovať sa medzi protikladmi. To nie je konformizus, ale stred medzi "prispôsobiť sa" a "prispôsobiť si", "nechať veci tak" a "meniť veci na svoj obraz", "konať" a "premýšľať". V prípade dotazníkových možností "a"-"b"-"c" si obvykle hľadám svoje "d". Akokoľvek znie prvá veta smiešne a hlúpo (samovyvolávajúca problém), bohužiaľ je to smutná realita dneška - a akt nevyhnutný k nasledujúcej diskusii. Mimochodom - nebol som ani členom odborového hnutia.

(pseudo)filozofické debaty

Podľa porekadla "dvakrát meraj a raz rež", poďme najprv porozjímať na tému "čo je to práca?" a potom sa pustime do kúsania tuhej skutočnosti. Z fyzikálneho pohľadu je práca "vydávanie energie", presúvanie bremena s váhou po istej dráhe - prekonávanie silového odporu s tým spojeného. To sa v prípade tlačenia banského vozíka, kladenia tehál, alebo manuálneho orania poľa priamo premieta do reality človeka. No predsa, veľká časť západnej populácie dnes už len ťuká do klávesnice, tvorivo sa pozerá von oknom, vymýšľa, inovuje, číta a počíta... je to ešte stále práca? Samozrejme, pri definícii "vydávať energiu" nemôžeme opomenúť fakt, že energia z pohľadu ľudských očí je nielen fyzikálna veličina, ale aj energia psychická, duševná - v prípade zapojenia alternatívnych smerov a náboženstva sa tento pojem rozširuje ďaleko viac. Prácu možno rozdeliť na manuálnu aj duševnú činnosť, na tvorivé procesy i monotónne opakovanie, z ekonomického pohľadu na vytváranie produktov, alebo na poskytovanie služieb. Všetky jej podoby ju zároveň definujú - a v najčastejších prípadoch sa vzájomne miešajú, aby vytvorili tú-ktorú profesiu, ktorou si každý deň vypĺňame čas.

Omnoho zaujímavejšiu definíciu ponúka odveký rozpor, spomenul som ho už v podtitule: Žijeme aby sme pracovali, alebo pracujeme preto, aby sme žili? Pohľad ľudí na tento problém nie je iba protikladný, ale predstavuje široké spektrum medzi hraničnými postojmi. Na jednej strane práca ako nutné zlo, niečo "kam každý deň odchádzame drieť", niečo čo nás má uživiť, poskytnúť potraviny, prípadne prostriedky na ich kúpu - a takisto rôznych služieb, ktoré si ponúkame v rámci spoločenstva. Na druhej strane, vieme si predstaviť, čo by sme robili, keby sme nič nerobili? Práve paradox vyplývajúci z toho že význam slova pracovať sa zužuje do púheho robiť (hocako tautologicky to znie) je zaujímavý.

Nerobiť potom znamená čo? Zabávať sa? Ale k zábave obvykle treba takisto vykonávať činnosť. Zaháľať? Nuž oddychovať treba, ale oddychuje sa po ťažkej práci a preto, aby sme na ďalšiu ťažkú prácu nabrali sily. Nudiť sa? Nepochybne, mnoho súčasných workoholikov šteká (i na mňa): "Čo by si robil doma, keby si nepracoval? Nudil sa?" No potrebujeme rozlíšiť hlbokú životnú pravdu a osobnostnú deformáciu týchto ľudí, ktorí majú tak prázdny duševný a duchovný svet, že okrem práce pre nich na svete nič neexistuje. Bez nej sú naozaj stratení ako ľudské bytosti - bez zmyslu a bez účelu. Podobne fungujú aj náboženstvá - záplata na veľké nič, ktoré sa rozhostí v našom vnútri, keď zanevrieme na instatné šťastie podľa návodu: "čo je to šťastie a čo máme preto urobiť aby sme ho (tento typ šťastia) dostali". Keď zlyhá jeden diktát nastúpi druhý. Veľa z nás sa však neodváži odporovať čo i len jednému.

Tá hlboká životná pravda (alebo skúsenosť, pre tých čo nemajú radi pravdy) je, že všetko dobré sa môže prejesť - teda aj ničnerobenie, oddych a zábava - podobne ako sladkosti. Omnoho užitočnejšie než pozerať sa v tomto duševnom zmätku na to "ako to robia ostatní ľudia" je nazrieť medzi takzvané "nižšie tvory". Najprv krátky kuk na stádo oviec a hneď nato na ktorýkoľvek obľúbený druh. Životnou náplňou zvierat je zabezpečiť si potravu a vychovať mláďatá - a samozrejme sa snažiť prežiť. Prežiť ako jednotlivec, hoci aj bez vedomia vyššieho zmyslu (zachovanie druhu ako takého). To je pudová a inštinktívna podstata živočíchov. Krava sa celý deň pasie, sliepky zobú, šelmy lovia, had trávi... počkať, ale je to vlastne práca alebo veľká žranica? Bolo by úbohé napasovávať na zvierací svet ľudské slovíčka. Čo je dôležité si všimnúť - ostatné druhy nezožerú viac než spotrebujú, neskladujú viac potravy, nespášu viac trávy, nelovia viac koristi - len "pre radosť z činnosti".

Tak sa vraciam k otázke - ako je to teda so životom a prácou v prípade človeka? Myslím si, že táto dilema vzniká umelo. Práve mylné chápanie jedného aj druhého extrému je dôvod, prečo extrémy vôbec existujú. Aj extrémisti - bojujúci za svoju pomýlenú víziu. Tie dva postoje "žiť pre prácu" a "pracovať pre život" treba znova uchopiť vo svojom skutočnom zmysle a jednoducho ich zliať dohromady. Pracovať pre život je pracovať zmysluplne, pre vlastné prežitie, zdravie, spokojnosť, šťastie, ale zároveň nepracovať zbytočne, nadbytočne, pre čísla, umelé koeficienty, pre blaho jednotlivcov urhnutých z reťaze, nepracovať na niečí úkor. Život je prvoradá hodnota v živote človeka - je to jasné až tak, že to asi nevidíme - všetky ideológie, heslá a vízie nasledujú až po ňom. Život je práca, rodina, vzťahy, láska, radosť, smútok, nechuť, inšpirácia, tvorenie - všetko čo svet pozná. A nič z toho nestojí pred iným. Keď zakotvíme v sebe toto uvedomenie, ľahko si odvodíme, že činnosť (práca) je človeku vlastná, že nie sme statické bytosti, že potrebujeme čosi vykonávať - aby sme prežili, ale aj aby sme si urobili radosť. Nepoznám nikoho, ktorý dokáže len sedieť celý deň a pozerať sa do prázdna. O ničom nepremýšľať, nič nevnímať, nerobiť. Toto je "žiť preto, aby sme pracovali".

Avšak predsa, v tejto definícii je činnosť niečo čo nás teší a napĺňa samo o sebe - je človeku dané cítiť radosť z uspokojenia svojich potrieb. Potrieb fyziologických, ale aj duševných a citových. Na to práve workoholici zabúdajú. Táto radosť stojí úplne mimo "vykonávania pracovných procedúr" - ktoré sú úplne "vytrhnuté z kontextu" - človek pri nich necíti uspokojovanie svojich potrieb. Toto štiepenie - ukryté v hĺbke pod povrchnými nikamnevedúcimi debatami - je príznačné pre západný typ profesií. Nielen radovať sa z toho že robíme, ale aj robiť to, čo nám spôsobuje radosť. A to čo nám robí radosť my zasa robíme z radosťou. Musí to byť uzavretý kruh, definícia platná z oboch strán. Práve to že tieto dva pojmy sú v súčasnom svete oddelené, vytvára ich zdanlivý rozpor. Namiesto "pracujem na tom čo ma teší a preto ma práca teší" sa nám vnucujú manažérske ideológie zneužívajúce filozofiu aj novodobú spiritualitu pre svoje: "Musíte sa radovať z toho že máte prácu a že pracujete - bez ohľadu na to, čo to je." A sme doma...

História práce

Forma, akou sa realizuje pojem "práca" sa za dlhé dejiny odlíšila nielen od zvierat, ale i od mnohých generácií predkov. Nežijeme zo dňa na deň, ani z roka na rok. Začali sme si vážiť seba, svojich blízkych i celú svoju populáciu natoľko, že štatistická smrť v rámci darwinovho princípu - slabší neprežijú, silnejší zostanú - nie je (aspoň teoreticky) prijateľná. Vymysleli sme si zásoby, a teda i hromadenie majetku. Vymysleli sme si špecializáciu - pretože jeden vie lepšie pestovať zemiaky, druhý ukuť lepšie motyky, tretí strážiť komunitu pred divou zverou a zlodejmi, štvrtý nás vie najlepšie zabaviť a piaty dávať pozor, či nikto z nás nepodvádza, alebo či sa nechceme navzájom vyvraždiť. Niekde medzi tým sa vyvinula idea, že niektorí z nás sa rodia, aby druhým vládli, alebo ich používali ako otrokov. Najmä hromadie majetku, výmenný obchod, vytvorenie peňazí a pôžičok - a z toho vznikajúca nerovnováha prostriedkov (silových i finančných) - vytvorili svet taký, ako ho poznáme.

Na ceste k tomuto stavu sme vytvorili ľudí, ktorí sú výlučne viazaní na poddanskú alebo zamestananeckú prácu a ľudí, ktorí "vykonávajú" riadenie, dozor, alebo púhe vlastnenie. Nekonajú žiadnu činnosť, zdedili pravidelný príjem hodnôt. Či sú to potomkovia aristokratov, alebo majitelia veľkých korporácií - situácia je rovnaká: Nulová práca a nenulový zisk. Popri tom sme sa rozdelili na skupinky tých, ktorí vykonávajú manuálnu prácu, psychickú prácu, ich rôzne kombinácie, alebo úplne alternatívy. V pohľade človeka ako na komplexnú bytosť bije do očí fakt, že špecializovaná práca (ktorá zaberá podstatnú väčšinu dňa) môže sýtiť dnes iba malý aspekt našej bytosti. Pre tie "ostatné" vyhradzujeme paradoxne malú časť dňa nazývanú "voľný čas" - v podstate ostávajú nezasýtené a podvýživené. V tom je rozdiel oproti sedliakovi, ktorý síce pracoval od svitania do zotmenia, ale jeho činnosti boli rozmanité, navzájom prepletené, zároveň i symbolické - a celé to bol jeho život. Ale kto by sa dnes chcel vrátiť na pole? Kým nebudeme musieť...

Priemyselná revolúcia je označovaná za najpodstanejšiu zmenu ľudského sveta na prelome tisícročí. Nenápadne sme sa prešmykli z doby, keď sa majetok "nespravodlivo dával mocným" do doby, keď je "spravodlivo zarobený v rámci obchodného a právneho systému". Hodnoty a možnosti (šance) sa však naďalej dedia. Načo priemysel vôbec vznikol? Zamestnáva ľudí, pre ktorých pole nie je ideálna vízia života, drú sa teda vo fabrikách a za odmenu si môžu kúpiť produkty, ktoré sami vyrobili, prípadne produkty iných odvetví. Hračky, pohodlie a luxus za "trochu driny". Podmienky v továrňach boli na samom začiatku fungovania v intervale mizerné-obludné. Neskôr začali vznikať všetky vymoženosti "slobodného sveta" ktoré dnes (na západe) poznáme: "právo na štrajk", "odbory", "limitovaná pracovná doba a smeny", "víkend", "sociálne benefity",... Ale pozrime sa na ne skutočne: Právo na štrajk je právo (použijem obraz amerického modelu) pochodovať bez mzdy dookola s transparentíkmi "chceme lepšie podmienky" - dokedy to nás, alebo vedenie podniku neprestane baviť. Odbory predstavujú permanentnú vojnu so zmestnávateľom. Ako to poznáme, buď je viac pracovných miest, alebo viac kandidátov - buď zamestnávateľ vydiera zamestnanca "na Tvoje miesto čaká sto ďalších", alebo zamestnanec zamestnávateľa "môžem odísť do desiatich iných firiem". Dnešná doba akoby nepoznala vyvážený vzťah - možno práve kvoli pomýleným hodnotám. Boj o prežitie, zisk na úkor druhého (ak neoberiem jeho, oberie on mňa), potešenie z moci - kvoli tomuto sme si vytvorili spoločnosť? Veď sme to mohli mať aj bez nej, v džungli.

Mnohí by sa dnes radi vrátili do darwinovského systému - propagáciou voľné neregulovaného trhu, liberálnej ekonomiky. Silnejší vyhráva, slabší neprežijú. Ale to môžeme rovno zrušiť spoločnosť - ak darwinizmus v ekonomike, tak všade - kúpim si filntu, vyberiem sa do vilovej štvrte, postrieľam zopár bohatých rodín, nechám si ich majetok. Silnejší vyhráva.

Agresívny prístup sa rozmohol na oboch stranách. Odborníci z odborov (ktoré sú viacmenej hnutia permanentného odporu) protestujú besne voči čomukoľvek, často spôsobmi, ktoré formálne i obsahovo odpudzujú. Majitelia firiem, držitelia ich väčšinových podielov sa netaja svojou osvietenou životnou filozofiou: "Načo máme toľko sviatkov, ekonomika stojí. Načo byť doma, môžem predsa viac pracovať, zamestnanci môžu viac pracovať a zarábať mi peniaze." Právo na štrajk máme, ale "nie je pekné" ho využívať (lebo akokoľvek ho využijeme, vždy sa označí za "zneužitie" - zamestnávateľ i média pohrozia prstom), ak áno, tak vo svojej americkej maškarádnej vykastrovanej nikamnevedúcej podobe. A takí policajti, silové zložky, doktori a iní kľúčoví pracovníci nemôžu štrajkovať zmysluplne vôbec - obmedzuje ich vlastná zodpovednosť. Buď sú vydieraní ako zamestnanci "nesmiete ohroziť bezpečnosť a zdravie obyvateľov" - alebo sa deje práve to, oni ako zamestnanci vydierajú štát nás svojimi požiadavkami na "primeranú mzdu" (rozumej primeranú ich nárokom), inak bude zle. Ktorýmkoľvek smerom, dynamika je skazená. Vymysleli sme si "open office" - miesto kde produkujeme mlieko, alebo vajcia ako maštaľný dobytok. Pod zámienkou opísanou elegantným výrazivom: "šetrenie nákladov".

Vymysleli sme si outsorcing - malé firmy, ktoré požičiavajú zamestnancov iným veľkým firmám. Zamestnanec pracuje celý čas vo veľkej firme a pre veľkú firmu, ale ak má voči pracovným podmienkam námietky, veľká firma zdvihne ruky "nám sa nesťažuj, ty nie si náš zamestnanec". Malá firma, podľa tvorivosti vedenia vraví "my nemôžeme nič urobiť, veľká firma diktuje podmienky, my ju musíme poslúchať, inak si nájde iného dodávateľa zamestnancov" alebo "ale veď vôbec nesedíš u nás vo firme - tak aké pracovné podmienky po nás chceš?"

Novodobým živočíšnym druhom, s ktorým sa musíme dennodenne stretávať je generácia "yuppies" - young urban professional. Zahrnúť ich do škatuľky "workoholici" a zasunúť takto pod pracovný stôl - nás ochudobní o čarovný pohľad do ich uvažovania. Sú neoblomnými zástancami voľného trhu, liberalizmus a darwinizmu - všetci nech drú, nie osem hodín denne, päť dní v týždni - ale dvanásť, šestnásť hodín a aj cez víkendy. Keď môžem ja, môžu aj ostatní. Mám ich medzi svojimi známymi a priateľmi. Pracovať len preto, aby sa pracovalo, pretože a) pracovať sa má b) pracovať je dobré c) čo by si robil, keby si nepracoval? A tu sme pri koreni veci.

Táto kasta nepozná zábavu, má úplne zanedbanú dušu (bránim sa povedať priamo: "nemá dušu"), nemá záľuby, nemá osobnú kultúru a ani nedokážu vnímať kultúru vonkajšiu. Všetko sa musí zmestiť do malých téglikov, škatuliek a fráz. Záľuby, potešenia a odmeny sú pre nich prepínať televízne kanály (to je akože "kultúra"), pozerať záspas (to je akože "šport"), kúpiť si luxusný výrobok (to je akože "aktivita"), zaliať kaktusy (to je akože "príroda" - nealergická samozrejme), ísť rozhadzovať ručičkami na diskotéku (to je akože "vypustiť paru"), ísť do luxusného hotela a ležať na sterilnej pláži (to je akože "relaxovať"), ísť pedálovať do fitka, do solárka, do sauny (to je akože "zdravie"), popíjať trendy drinky a rozprávať o práci (to je akože "party"), listovať si v časopise o bývaní (to je akože "byť doma"). Ich svet je stvorený z týchto "akože", ktoré prirovnávajú slovo a činnosť - často len jedným možným spôsobom.

Vo filme American psycho ich (s trochou umeleckého preháňania, ale možno o to výstižnejšie) tvorcovia vykreslili ako dokonalých moderných kancelárskych mužov: Drahé obleky, kabáty, ponožky, spodné prádlo, vyleštené tváre, úhľadne nagelované vlasy, žiarivo vybielené zuby, sterilne chladné ligotavé byty, muži nevykazujúci žiadne emócie, nemajúci žiadne vône, porovnávajúci si svoje vizitky - ktorá je elegantnejšia - skrz-naskrz prázdni a márniví. Nuž a toto nie je distópia, toto je spoločenský vzor číslo jedna, v našej nefilmovej skutočnosti. Baví ich pracovať, pretože ich nič iné nebaví, pretože vôbec nepoznajú zmysel slova "baviť". Podobne ako iným výrazom, i tomuto priradili nejakú frázu: "to je akože musieť chcieť niečo robiť s radosťou". Keď človeka nebaví v živote nič iné, okrem svojej práce (s vedomím, ako úzko je špecializovaná a monotónna) - nazývam to chudoba ducha.

"Čo by si robil doma, keby si nepracoval, nudil by si sa?" Nuž, aj keby som nepracoval celý rok, kľudne by som prijal aj trikrát viac času, pretože sa nenudím - ba naopak - nestíham. Nestíham venovať sa všetkým svojim záujmom, osobnému (duchovnému i telesnému) rozvoju, kultúre, vlastnej tvorbe, komunikácii, domácim povinnostiam. Je pre mňa úplne nepochopiteľné, ako toto človek môže nemať, prípadne to pokladať za treťoradé - po práci a pracovaní - teda fiktívnej modle. Náš trhovo-darwinistický sytém vôbec nevytvára práce, ktoré by človeka mohli baviť. Možno je ich malé promile - no tieto existujú umelo, na úkor všetkých tých, ktoré ľudí baviť nemôžu. Namiesto konštrukcie auta sa zamestnanec venuje celý deň skrutkovaniu rovnakej skrutky na rovnaké miesto. Namiesto logistických problémov prepisuje podľa pracovnej procedúry jednu tabuľku do druhej. Namiesto architektúry systému alebo domu sa venuje maličkej súčiastke, či prepisovaniu malej časti výkresov. To je kameň úrazu špecializácie. Ubíja človeka. Oberá ho o všetky možné tvorivé činnosti - pretvára ich na nezáživnú rutinu.

Osobná história

Sú koncepty, ktoré sme počuli od druhých, i také ktoré sme si zažili na vlastnej koži. Pre každú generáciu je v spoločnosti vytvorená istá práca. Predpokladá sa, že do šiestich rokov sa bude vykrmovať a učiť základným návykom, do dospelosti sa bude učiť podľa predpísanej osnovy v škole, do šesťdesiatich rokov prinajmenšom pracovať pre systém a potom nech sa udržuje nažive ako vie. Pritom, obdobie produkcie je pre ekonomický stroj jediné podstatné, všetky ostatné sa sústreďujú naň - vzdelanie je investícia do kariéry (snáď ju teda treba i speňažiť), dôchodok je úmerný odpracovanej hodnote. To je úplne umelý konštrukt vytvorený mimo ľudského sveta. V tom by sme mali človeka rešpektovať ako zložitý celok - podporovať jeho mnohostrannosť, osobný rast (vzdelávanie pre potešenie zo vzdelávania, nie pre potreby firmy) po celý život, neustále majúc nedotknuteľné právo byť sám sebou - v práci, v škole, doma, v spoločnosti, na kultúre - tak ako na naplnenie svojich fyzických a duševných potrieb, právo žiť svoju fyzickú prirodzenosť, mať svoje názory, pocity, city. To, čo dnes musíme vyzliekať na prahu každej inštitúcie a tváriť sa, že to nemáme.

Prvé skúsenosti s prácou pre človeka je zbytočné skloňovať. Na začiatku je to chôdza, alebo reč samotná. Neskôr drobné domáce práce. Je zvláštne porovnávať seba, ako generáciu, ktorá musela vysávať, umývať riad, vynášať smetí - a generáciu, ktorá je akosi presvedčená, že tieto úkony musí niekto za ňu urobiť ("niekto je za to platený", "je to niekoho povinnosť"). Nehovorím už o chudobe, keď je človek zbavený symbolických presahov týchto činností a ich terapeutických možností. Vykonávanie očisty, upratovania, služby - vo fyzickom priestore - je sprevádzané paralelnou činnosťou v duši. Schopnosť služby musí byť hlboko zakorenená (zažitá, nie naučená) v duši, inak nemožno ani pomyslieť na tvorbu spoločnosti postavenej na produktoch a službách. Čistiace práce, skrášľovanie prostredia, pestovateľské a technické práce, ktoré dnes vo vzdelávaní neexistujú - by práve v rannom veku veľmi napomohli budovaniu akého-takého charakteru človeka.

Samozrejme, dnes máme všeobecný odpor k budovaniu ako takému. Dnes sa len stavia - tu a tam - bez estetiky, radosti z vytvárania, mimo okolitý kontext. Tak vyzerajú naše mestá, i naše duše. Čistenie mesta radšej vidíme robiť moderných otrokov ("tí ktorí to majú na starosti"), než seba sama, alebo svojich zhýčkaných potomkov. Takto sa náš svet rozpadá na "tých ktorí majú právo špiniť" a "tých ktorí sú platení za upratovanie". I mne je jasné, že pri rúbaní lesa lietajú triesky a pri živote vzniká odpad, prach a špina. Pre čistenie "prirodzeného odpadu" je možné vytvoriť profesiu, no choré je vytváranie neporiadku nadbytočného a neúnosného. "Však to négdo uprace, né?"

Druhá skúsenosť pre mňa bola vojna "matka vs otec". Bez ohľadu za kým som vtedy stál, dnes môžem "viniť" i "zastávať" oboch. Na jednej strane muž, ktorý je v dnešnej dobe v roli hospodárskeho zvieraťa - živiteľa rodiny. Má povinnosť zabezpečiť prežitie, ale aj luxus pre svoje deti. Ak vzdoruje, je to "zlý otec", musí ísť preč, musí byť nahradený (iným chlapom, štátom). Práca - väčšina života človeka - je v podstate jeho väzením. Matka v rámci rovnoprávnosti smie (nemusí) prispievať do rodiny. Nerešpektujú sa však ani jej potreby, ani potreby muža - ktoré sa nachádzajú kdesi na opačnom konci, ako stojí vízia robotníka, či kancelárskej krysy. Katastrofa sa udeje, keď otec prehlási, že nebude otrokom svojej manželky a svojich detí. Je označený za zradcu, nezodpovedného rodiča, vyhnaný na okraj spoločenstva. Najprv deti ovalíme "si s ním, alebo proti mne", neskôr "taký je (pracovný) svet, musíš držať hubu a krok" a nakoniec ich zabijeme "ja som Ti obetovala všetko v detstve a teraz v starobe sa ty postaraj o mňa". Vydieranie za vydieraním - i toto je pracovný svet - s touto skúsnosťou ("ako veci riešiť") doň vstupujeme. Nesmieš byť looser, musíš byť úspešný. Nesmieš sa búriť, musíš sa podvoliť. Absolútne sa vo vzťahu obetuj (bez zachovania kúska seba) a maj absolútne požiadavky na druhého.

Ďalšia výchovná facka sa volá "rodinná farma". Pre niekoho otročina na životnej vízii rodičov - či sú to tri zemiakové polia, alebo stavba domu. Pre niekoho užitočná skúsenosť s prácou - na jednej strane nie je pekné, keď rodičia doprajú dieťaťu všetko zadarmo (dedenie majetku ako "určujúca bočná črta" kapitalizmu), na druhej strane často sa deje opačný extrém - rodičia nedoprajú deťom detstvo, každú radosť si musia zaslúžiť a zarobiť. Pre ďalšieho ponaučenie do života, že nemá cenu drieť na niečo, čo si nemáme čas vychutnať ani spotrebovať. Pre mňa naviac ostrašujúci príklad, aké je to byť pripútaný len k manuálnej drine (k opačnému extrému, než je svet "tých s diplomom") - bez "kultúrnych" presahov - rozumovej, duševnej, tvorivej činnosti.

Škola nás naučila ospevovať prácu ešte skôr, ako sme nejakú naozajstnú zažili. Mňa asi najviac vydesil profesor telekomunikácií, ktorý väčšiu časť hodín venoval pracovnému manažmentu a sebazefektívňovacím technikám. S fetišistickou radosťou v očiach nám zvestoval digitálnu éru, ktorá nadchádza a my sa jej musíme prispôsobiť - doba digitálna - musíme zvládnuť prepínať medzi maximálnym výkonom a maximálnym oddychom (akoby oddych bol pracovný výkon sám o sebe) v nulovom čase. Jedna nula jedna nula... Človek sám je jedna nula. Stav zápasu systém-stroj verzus človek-súčiastka: 1:0. Len toľko mi nešlo do hlavy, odkedy sa človek musí prispôsobovať dobe - prečo človek nevytvára dobu?

Prvá skutočná osobná vojna prišla neskôr na strednej a vysokej škole - volala sa brigády. Dlhú dobu som musel zápasiť s názormi typu "musíš sa naučiť pracovať". Naučiť sa pracovať? Práca je predsa prirodzená ľudská činnosť, má mnoho podôb, nedá sa "nepracovať", tak čo to vlastne po mne chcú. Čo sa na tom (z filozofického pohľadu) treba učiť? Najmä ak sa predpokladá, že znalosti nevyhnutné pre prácu musím už mať. Vtedy som objavil, čo je to generačná závisť a generačná pomsta. Dospelí nechápu, že osem- desať- dvanásťhodinový školský deň (plus domáce úlohy) nie je pasívne sedenie v lavici, ale náročná mentálna činnosť. Dnes poznajúc i pracovné podmienky v iných firmách, duševná námaha, ktorú vykonáva študent ktorejkoľvek školy, je neporovnateľne náročnejšia a stravujúcejšia, než pre zamestnanca hociktorej modernej renomovanej firmy. Náš absurdný školský systém preťažuje mladých vstrebávaním zbytočností nielen v škole - ale predpokladá domáce študentské povinnosti ba dokonca aj "záujem o školu navyše" vo voľnom čase. Neostáva takmer žiaden čas na rozvíjanie ostatných stránok duše, ducha a tela - fyzickej, spoločenskej, tvorivej, názorovej, pocitovej, citovej... A my po ňom chceme ešte aj prácu vo voľnom čase?

Nepochybne, študent zvláštnej školy so zvlášť riedkym študijným programom si môže chcieť spestriť nudu (ak naozaj nemá vlastné záľuby), prípadne sa môže cíti nevyťažený v pomere ku svojim schopnostiam a energii (detský karierizmus?). No väčšina študentov gymnázií, priemyselných a iných štandardných škôl je vyťažených dostatočne. Základné potreby (jedlo, pitie, strecha, bezpečie, citové zázemie, kultúra, prostriedky na tvorivé činnosti) by mal mať študent zabezpečené paušálne. Škola je jeho zamestnaním, kam dennodenne dochádza. Na to sa predsa hráme nie? Samozrejme, ak chce študent i trochu luxusu naviac, na ten by si mal zarobiť sám. Tým vytvoríme zdravé spoločenské povedomie - a snáď i relatívne zdravý systém - kde na ľudské potreby človek zarába ako človek - a na luxus sa môže posnažiť naviac. Nikoho nemožno postaviť pred možnosti: "ži draho" alebo "máš padáka". A práve povedomie čo je to základná potreba a čo je to luxus - je nutné začať skúmať a vytvárať od základov - a nanajvýš zodpovedne. Aby luxus nebol pre niekoho základnou potrebou a pre iného dosiahnutie základných potrieb luxusom.

Jednému ma brigády naučili. Ten čas, ktorý som venoval popri škole (nepracujúc) vlastnej tvorbe, prípadne športu si pamätám. Je súčasťou môjho životného príbehu, tvorí jeho hutné cesto. Ale topánky, košieľky, nohavice, ktoré som si za nadrobené peniaze kúpil a ktoré dnes už ani nemám - si nepamätám. Nenechávajú mi žiadnu pachuť na jazyku, žiadne spomienky, ostalo po nich prázdno. Neskôr som už vedel svojim kamarátom vzdorovať: Voľný čas má pre mňa väčšiu cenu, než peniaze naviac, ktoré v ňom môžem zarobiť. Načo sú mi peniaze, ktoré zarobím na úkor svojho voľného času, ktoré nebudem mať kedy minúť? Môžem si za ne kúpiť veci, ktoré sa nijako nedotýkajú času, preto sa ťažko votkajú do látky životného príbehu.

Tento rozpor bohužiaľ charakterizuje našu spoločnosť - voľný čas, alebo peniaze. Nenaučili sme sa balansovať medzi týmito dvoma hodnotami. Mne táto schopnosť (pre mnohých "syndróm") zostala doteraz - načo sú mi peniaze, ktoré neviem ako a ani kedy minúť? Dospelí mladým pravdepodobne silne závidia voľný čas. Ale aj oni majú svoj - a ak ho nemajú sami, si ho nedoprajú - vedome, alebo nevedome. Pre mnohých to znamená: "ale ja toľko musím drieť, inak sa nedá, lebo inak... [doplň katastrofický scenár]".Mladí by si mali vychutnať svoj voľný čas, prísť mu vôbec na chuť, poznať jeho zmysel, hodnotu, aby ho aj v reálnom pracovnom prostredí vedeli vyhľadávať. Svet na monotónnej špecializácii nemôýže fungovať, žiadna ľudská bytosť to nevydrží. Toto sa treba učiť - a nie "ako pracovať". To predsa každý dobre vie, treba si vedieť plnohodnotne odžiť a vychutnať každé špecifické obdobie života. Nie sa pripravovať na porážku.

Schopnosť zaradiť sa poslušne do masy je príznačná pre propagandu istého typu ekonómov a ľudí na vrchole rebríčka úspešnosti a platu. Oni nevyzývajú sami seba, ale druhých, aby dreli - môžme sa prieť o to, či "na nich" alebo "spolu s nimi" - v každom prípade chcú aby s nimi zdieľali ich (bez)hodnotový svet. Byť zdeptaný, prispôsobený, zaradený čím skôr. V pevne daných koľajách vedúcich priamo do hrobu. Také náboženstvo, to mi ponúka aspoň víziu raja. Aj keď svojskú. Preto mnohí zo "skazeného sveta" utekajú k takým či onakým pomýleným "osvedčeným vykúpeniam". Mládež, živá, skúmajúca svet a ľudskú spoločnosť, spytujúca hodnoty, dogmy a predpísané ciele - je pre systém nebezpečenstvom. Mnohí poznanie tohto faktu zneužili a mnohí sa potenciál nezaradených, neunavených, hypotékou-nespútaných mladých pokúšajú spacifikovať.

Zaujímavým poznaním brigádnickeho sveta je nízky plat - na úrovni zneužívania. Obetovať mesiac driny na to, aby som si mohol dovoliť tri kusy oblečenia je neporovonateľné s mesiacom tvorivo a živo naplneného voľna. Mzdy brigáídnikov (vezmúc do úvahy aj ich neodbornosť) sú smiešne a nemotivujúce. To čo sa od nich očakáva, je zúfalo únavná monotónna činnosť, alebo tvrdá drina. Drvivá väčšina ponúk posiela mladých za pás pokladní obchodných domov. Ak chcú vycestovať, môžu sa stať "pracovníkmi pre balenie jarnej cibuľky vo Veľkej Británii." Zvyšok sú administratívne práce, alebo manuálne drina - od kopania zákopov, cez prenášanie ťažkých predmetov pri stavbách a prestavbách, po tlačenie vozíkov s kamením. To všetko som si zažil na vlastnej koži - nulové práva (jedlo?, toaleta?), neľudské arogantné zaobchádzanie, fyzicky náročné úlohy, práca bez ochranných pomôcok, svojvoľné znižovanie mzdy bez informovania zamestnanca - to je to čo mladého čaká v ktorejkoľvek študentskej pracovnej agentúre.

Ak teda neostane prekvapený ďalším zaujímavým faktom: Brigády často vôbec neexistujú. Existuje len virtuálna záplava agentúr a ich stránok, ktoré informujú: "momentálne nemáme žiadne voľné ponuky". Ak teda nechceš ísť do hypermarketu... Pre mňa to bol dokonalý úvod do skutočného pracovného prostredia. Množstvo príležitostí - fiktívne simulované nespočtom sprostredkovateľských agentúr - ktoré momentálne nemajú nič voľné. O pracovných podmienkach a práci bez práv naproti koncovému zamestnávateľovi (čo silno pripomína outsorcing) ani nehovorím. Tlačenie vozíkov s kamením mi pripomenulo koncetračný tábor, pripravený pre tých, ktorí musia a nemajú inú možnosť. Brigáda v tatkovej firme (pre potomkov zbohatlíkov) a u kamrátov je úplne iná kapitola. Kapitola o náhode a šťastí, nie o pracovných príležitostiach.

Takto vychovaný, pristúpil som s neistými očakávaniami po skončení vysokej školy ku hľadaniu práce - samozrejme, ako je to v modernej dobe, medzi "tými s diplomom" zvykom - na internete. Ten kúzelný zážitok pozná a zdieľa už veľmi veľa ľudí. Moderná renomovaná medzinárodná firma hľadá výnimočných, ambicióznych, talentovaných ľudí pre prestížne posty. Požaduje sa znalosť takmer všetkého a ponúka sa na oplátku:

-zaujímavé finančné ohodnotenie
-možnosť kariérneho rastu
-prácu v mladom dynamickom kolektíve
-profesionálny rozvoj
-prácu v cudzom jazyku v medzinárodnom tíme
-kreatívnu prácu
-možnosť cestovať
-sociálne benefity

Tak poďme po poriadku - preložme si obľúbené frázy, ktoré veľkolepé firmy investujúce miliardy čohokoľvek do marketingu a reklamy kopírujú ponížene jedna od druhej (asi preto tak zúfalo potrebujú tvorivých ľudí). Nikto za desaťročia nevymyslel ešte nič lepšie? Nezdá sa to nikomu zvláštne - vo svete, ktorý stvoril tak rafinované metódy lovu na zákazníka? Zaujímavé finančné ohodnotenie znamená štandarný nástupný plat na úrovni vysokoškolského študenta. Smiešne navýšenie v závislosti na vernosti firme. Ak budeš drieť aj dvanástky a po nociach, počas víkendov a nebudeš sa sťažovať, môžeš si privyrobiť - presne toľko, koľko určuje štát ako minimum pre nadčasy. Každé ďalšie zaujímavé prémie sú tvrdo (niekoľkonásobne) odpracované - nič nedostane človek zadarmo len preto, že si vybral "našu firmu".

Pre koho je určená "možnosť kariérneho rastu"? Pre zopár duševne poškodených kariéristov? Mať radosť z toho, že sa deriem umelo vytvoreným firemným rebríčkom, zrážam hlavy svojich spolupracovníkov? Znova darwinizmus. Ľudské bytosti z toho nemôžu mať radosť - nie je im to prirodzené. Je to presne to, čo sme neznášali na našich profesoroch "Ja už nie som docent, ja mám už PhD". Umelé radosti z umelo vymyslených konceptov.

Čo to je mladý dynamický kolektív mi dosiaľ nikto na svete nevedel vysvetliť. A kde sa podeli všetci starí ľudia a ľudia stredného veku? Pod slovom dynamický sa asi rozumie to, že mnohí znechutene odchádzajú, alebo mnohých nespĺňajúcich číselné kvocienty manažmentu jednoducho vyhadzujú.

Mnohe ponúkané výhody ukrývajú vlastne požiadavky. Výhoda pre zamestnanca je v skutočnosti zamaskovaná výhoda pre zamestnávateľa. Ponúkajú nám to, čo vlastne ponúkame mi im. Práca v cudzom jazyku znamená, že my musíme vedieť cudzí jazyk, že musíme pracovať v sťažených podmienkach, s množstvom idiotov, ktorí "akože absolvovali firemné kurzy", no nevedia cudzím slovom ani nadávať, nieto ešte komunikovať. Profesionálny rozvoj: Kto vo voľnom čase obľubuje čítať "dostupné študijné materiály, pracovné procedúry a manuály"? Väčšina zamestnancov sa chce nechať zaškoliť v zmysle náplne svojej práce (ale často im to nikto neponúkne, takže aj tak musia čítať manuály len preto, aby si dokázali udržať svoj post): Voľný čas chcú venovať rodine, svojim záľubam, duchovnému a duševnému rozvoju - všetkým ostatným častiam človeka, na ktoré sa v práci nedostane. Takže profesionálny rast je skôr štúdiom z vynútenia, nie benefitom. Znova čosi, čo musíme my vykonať pre firmu. Mnohí manažéri určite namietajú, že tento "lenivý prístup zamestnancov" je práve kameňom úrazu. Panebože - ale v čom majú tí ľudia rásť? Uvedomujú si, že drvivá väčšina špecializovaných a monotónnych činností na pracoviskách živých ľudí nemôže z princípu baviť? Čítať tisícstranové manuály o softvéri a hardvéri?

Kreatívnou prácou sa rozumie môcť si svojvoľne zmeniť farbu pozadia? Alebo byť pripravený mať na každý prst desať "úžasných inovatívnych nápadov", ktorými sa pochváli vedúci pracovník, alebo celá firma (v prípade ozaj zaujímavého nápadu si vedenie usporiada samo pre seba veľký banket)? Možnosť cestovať znemená, že práca bude znepohodlnená pre-zamestnanca-nevýhodnými služobnými cestami do najväčších dier sveta, kde mu pôjde o život, alebo aspoň o zdravie. A sociálne benefity? Gastrolístky, jedáleň, alebo spoločný piknik s kolegami, ktorých často neznášame.

Dobre, takže mzdu mi dá konieckoncov každá firma, kto ponúka čosi naviac? Alebo sa mám jednoducho zaradiť do nejakej firmy? V každom prípade, internetová záplava ponúk je rovnako fiktívna, ako v prípade brigád. Internet je plný agentúr, často sprostredkúvajúcich kontakty na agentúry, ktoré nám môžu pomôcť nájsť vhodnú agentúru... až sa nakoniec dostaneme ku svojmu zamestnávateľovi. Ktorý sa zaoberá požičiavanim odborných zamestnancov inej firme. Než si toto mladý človek uvedomí, má na krku hypotéku a desaťročia otroctva.

O pracovných podmienkách v továrniach sa nejdem rozširovať tu. Moja osobná skúsenosť sa viaže na veľké medzinárodné firmy - moderné renomované spoločnosti. Stačilo niekoľko rokov, aby sa mi pri vyslovení týchto titulov obracal žalúdok. Prvé sa mi vybavia ohavné business-centrá klonujúce sa po celkom meste a ich lacná firemná "výzdoba" - väčšinou sivé kocky so sivým interérom, sivými kobercami, sivými skriňami, sivou technikou. Všetko je samorejme trendy, minimalistické a drahé. V nich intrigy, korporátny prístup k človeku ako k "pracovnej jednotke", monotónne činnosti, absurdné požiadavky nadriadených, stupidita vedenia, ktorej konkuruje len ich samá zhýralosť, prípadne surreálne nápady niekoľkých ambicióznych manažérov a karieristov. Neustále sa zvyšujúce tempo práce, požiadavky na výkony, nad hlavou visí damoklov meč hrozby prepustenia a pritom sa nenápadne znižuje reálna mzda.

Osobne som si zažil prácu vo "veľmi exotických" krajinách, kam sa väčšina ľudí nechce pozrieť ani v dokumente, vonku štyridsať stupňov v tieni a ja sedím vo vnútri v zimnej vetrovke - pretože servery sú dôležitejšie než ľudia - v neznesiteľnom hluku v ktorom sa dá ledva sústrediť a samozrejme v prachu. A ako verný zamestnanec robím všetko preto, aby sa firme darilo. Odpovedám na maily desiatim manažérom (pripadajúcim v primere na jedného zamestnanca) "kedy to bude hotové a prečo to ešte nie je hotové?", pozorujem hádať sa niekoľko oddelení mojej firmy a trpezlivo vysvetľujem zákazníkovi že jeho úlohou je zaplatiť, nie niečo po nás chcieť a ešte sa pýtať aj hlúpe otázky. Bohužiaľ toto poznám veľmi dobre aj z opačnej strany. Úroveň služieb malých aj veľkých firiem je rovnaká - úplne nezodpovedajúca požadovenej cene. Za vlastný znižujúci sa plat jedného radového zamestnanca vykonávam prácu svoju, svojej technickej podpory, svojho manažéra, styčného dôstojníka so zákazníkom a ešte aj nosiča, manuálneho technika a upratovačky.

Ó - splnil sa mi sen o mnohostrannej práci! Keby tak bola aj zaplatená! A keby tak mala úžitok! Ten ťažko vidí ktorýkoľvek zamestnanec špecializovaný na svoju malú úlohu medzi tisíckami kolegov - no o nič lepšie na tom nie je ani ten, kto dokáže vidieť firmu ako celok - s výstupným výrobkom či službou. Keď má človek pocit vykonávania zbytočných činností na zbytočnom produkte úplne zbytočnej firmy - ťažko pracuje pre radosť z práce samotnej. Nemusím si ani domýšľať ekologické dosahy môjho odvetvia, morálne sa vysporiadavať so zneužívaním tretieho sveta firmou, sotva sa budem zaoberať neskutočným plytvaním (keď nie som ten, kto platí). Stačí mi vyrovnať sa s požiadavkami na každodenné lži, zo strany zamestnávateľa. Napríklad zákaz naznačiť klientovi, že niečo neviem - aj keď som nedostal zo strany firmy žiadne školenie - a teda naozaj neraz neviem. To ozaj vyžaduje kreativitu. Lžami je tento svet prestúpený - stojí na nich - podvod je firemná politika nazývaná inými menami.

Lži v jednoduchých vetách

Na začiatok postačí uveriť i tvrdeniu, že každý má v našom svätom trhovom prostredí rovnakú šancu a rovnakú príležitosť. Že záleží na schopnostiach a usilovnosti jednotlivca, kam to dotiahne. Individualizmus, chuť zbohatnúť sám pre seba - rozhýba ekonomiku a tým údajne prospieva všetkým... Nanešťastie pre nás, ktorí by sme chceli mať pekný svet hneď (stačí ho vraj taký vidieť), tieto tvrdenia nemožno podložiť dôkazom, ktorý by pochádzal z nám známej reality. Systém je vybudovaný inak, za iným účelom aj s inou mechanikou. Ale o tom inokedy. Pre vhľad do tvrdenia, stačí sa len porovnať s niektorými svojimi spolužiakmi. Bohatstvo sa nezískava schopnosťami, bohatstvo sa dedí. Iné šance má žiak menej zámožných rodičov, ktorý musí absolvovať štátnu školu s minimálnou finančnou podporou. Možno bude musieť oželieť nejaký ten počítač za odmenu za vysvedčenie, alebo sa vzdať školského výletu. Jeho detstvo bude možno chudobnejšie na výnimočné zážitky. I táto skúsenosť sa dá využiť, ale o čosi ťažšie.

Dieťa zbohatlíkov sa zasa dostane na prestížnu elitnú súkromnú školu - naštartuje teda s inou kvalitou vzdelania a takisto, motivovaný nespočtom radostí "bokom" od svojich rodičov. S touto školou má ďalej väčšie šance dostať sa na elitné vysoké školy (ak nie sú u nás, tak v zahraničí), z nich väčšie šance dostať sa do elitných kruhov, priamo na šťavnato platené pozície v nadnárodných korporáciách. Študent bežnej rodiny musí po skončení okamžite nastúpiť do zamestnania, aby pomohol rodine a začal čím skôr žiť samostatne, jeho priority sa budú prevažne sústrediť okolo udržania si miesta. Kým mladík finančne zabezpečený zo strany rodiny môže čakať, rozhodovať, vyberať si - a keď sa mu znepáči, dať si napríklad ročnú dovolenku na kokosovom ostrove, napísať knihu o úžasnom živote a systéme ponúkajúcom mnoho príležitostí a potešení, prípadne vyštudovať ešte jednu školu a zvýšiť tak svoje šance na trhu práce. Kde je teda rovnosť šancí? Najkrajšie je, keď takáto rýchlovarná osobnosť poúča svojich kolegov, podriadených, alebo občanov v televízii, že "mne nikto nepomohol, ja som si všetko musel tvrdo odpracovať sám, aj vy sa snažte!"

Jeho menej šťastný kamarát (tým myslím šťastie typu lotéria, nie osobný pocit), pokiaľ si založí podľa tradície rodinu krátko po škole, veľmi skoro padne do pasce hypotéky. Kúpiš si dom a zaviažeš sa, že celý život budeš pracovať, aby si ho splatil. Možno si budeš musieť zobrať ďalší úver, aby si dokázal splácať úroky. V každom prípade, mladý človek je na desaťročia paralyzovaný, nemôže zmeniť dom, zmeniť miesto kde žije, opustiť rodinu, ak to v nej nefunguje. Stáva sa v podstate ekonomickým väzňom a otrokom svojej rodiny. Každý si to môže ospravedlniť ako chce - snáď tým, že to vlastne "pomáha udržať rodinu pokope", síce násilne, ale predsa - no v každom prípade, toto je neraz neznesiteľný stav pre dušu človeka. Business centrá sú preplnené podobnými príbehmi, nespočtom frustrovaných ľudí, pre ktorých je jedinou útechou to, že "takto sa to má, inak sa to nedá a veď všetci to tak robia".

Chyba je možno v mentálnom nastavení spoločnosti - ktorá vytvorila z bytu niečo, čo sa nedá kúpiť relatívne hneď, ako auto, alebo televízor - ale uväzní človeka na celé jeho produktívne obdobie. Každý predmet má svoju hodnotu - jeho cena je samozrejme takmer nesúvisiace číslo. Za tričko vyrobené v Bangladéši, alebo v Číne a odkúpené za desať korún môžeme dať sto korún, alebo aj 5000 korún (so značkou), hoci je to to isté tričko, bez smiešneho polemizovania o "kvalite zhotovenia značkového výrobku". Cena sa dá umelo zvýšiť aj umelo znížiť. V prípade hypotekárneho konštruktu je to vec nastavenia cien bytov a samozrejme nastavenia platov. Tie druhé stagnujú, tie prvé trh sám múdro upravuje na cenu, ktorá (podľa poučky z knižky ekonomiky) maximálne uspokojí predajcu a zároveň je krajne únosná pre kupujúceho. (Koncept okrajovej užitočnosti môžeme ľahko nahradiť okrajovou znesiteľnosťou.)

Všetko to však jedine s pomocnou barličkou, ktorou je obludný hypotekárny systém. Ak by ľudia odmietli brať si nezmyselne nastavené úvery, byty by nikto nekupoval, ceny by sa zosypali - podobne ako v Amerike v roku 2008. Samozrejme, niekto má z toho radosť, zdanlivo je to ekonomika - akurát tá nie je živá osoba, takže ju môžme personifikovať nananjvýš poeticky. Ekonomika prosperuje, pretože mnoho otrokov rodín a väzňov hypoték je nútených pracovať, nešomrať, starať sa o svoje miesto a nie o pracovné podmienky. Musia dosahovať maximálne výkony s minimálnymi požiadavkami. Možno sa mi dostala akási špeciálna výchova, ale toto nepovažujem za dobré, zdravé, vyvážené, zmysluplné, ľudské - nech si vezmem akýkoľvek náboženský, alebo svetsky-humanistický hodnotový systém. Udržovať ľudí v otroctve (bez preháňania: otroctvo je vzťah podmienený nejakou formou neslobody jednotlivca v konaní, uvažovaní, alebo rozhodovaní) len pre krásne ekonomické ukazovatele?

A sme pri ďalšom podvode. Rinie sa na nás každý deň z optimistických, alebo naopak ponurých ekonomických správ. Rast HDP, pokles HDP, makroekonomické ukazovatele. Pripomína mi to film Michaela Moora (nech ho kto-chce pokladá za paranoika), kde vláda manipuluje občanmi tým, ako vyhlasuje rôzne stupňne ohrozenia - zelená, oranžová, červená, oranžová, oranžová, červená. Ohrozenie klesá a stúpa a s tým aj tlak vydesených občanov. Boja sa a preto poslúchajú - čokoľvek im nadiktujú, aby údajne "znížili ohrozenie". Pochopím bezprostredný strach, keď pozorujeme stúpať, alebo klesať ortuť teplomera do extrémnych hodnôt - no nechať sa vyviesť z miery ekonomickými koeficientami? V každom prípade, sú to umelé čísla, kde ktosi svojvoľne spočíta nejaké hodnoty z reality a dôjde k výsledku. Desať jabĺk, jedna skriňa, zelená lúka a frustrovaná opica = veľmi-záhadne-a-múdro-nazvaný-koeficient.

Každý sme si zažili časy, keď makroekonomické ukazovatele udivovali kdekoho, no bežný život obyvateľstva bol mizerný. Ja si naviac spomínam, ako nás na základoch ekonómie učili: HDP síce popisuje rast ekonomiky, ale pre blahobyt obyvateľstva existuje iný koeficient, ktorý závisí od mnohých iných faktorov, ktoré nie sú kvantifikovateľné a preto ho nevieme spočítať. Tu snáď nie je ani čo dodávať. Z HDP sa nenajeme, z HDP nebudeme mať kultúrny zážitok, za HDP nemôžeme cestovať a poznávať svet, HDP nie je nič, len fiktívne číslo, ktoré sa niekto jedného krásneho dňa rozhodol sledovať. Prečo? Načo? Ekonomika-ako-ju-poznáme (nedovolím si ju nazvať čisto trhovou, alebo plánovanou, alebo mafiánskou) je vymyslený umelý systém ktorý možno funguje, ale ľudia v ňom nie sú šťastní, ľudia sú v ňom dokonca väznení. Načo vôbec udržovať taký systém? Ako to, že sme ho ešte nenahradili?

Ako som už povedal - ekonomika nie je živý tvor. Ten kto má skutočne radosť je malá skupina ľudí, ktorí majú niekoľko bytov, lietajú súkromnými lietadlami sem a tam, žijú z tantiémov, podielov, alebo z nadhodnotených platov vedúcich pracovníkov. Oni potrebujú ekonomiku postavenú presne tak, ako je. Oni potrebujú otrokov hypoték, ktorí nemôžu ujsť, ale musia splácať byt, živiť rodinu a teda pracovať a roztáčať ekonomiku. Mlynár potrebuje hybnú silu pre svoje koleso. Keď je to voda, je dobre, keď sú to osly je to smutné. Ak ma niekto práve obvinil zo závisti - ponúkam zopár ekonomických faktov:

Systém založený na tom, či sa narodím do chudobnej rodiny, alebo do bohatej (kde dostávam peniaze paušálne, bez práce) je chorý vo svojej podstate. Môže to byť rodina, ale aj krajina. To, že vedúci pracovník sám sebe schváli vysoko nadhodnotenú mzdu len preto, že sa sám domnieva, že jeho prínos pre zisk firmy je väčší, prípadne riziko spojené s jeho rozhodnutiami vyššie - lebo sa mu to tak zdá - je úbohý prejav zdôvodňovania chamtivosti. Že chamtivosť je hybná sila spoločnosti, ktorá pomáha roztáčať ekonomiku a tak prospieva všetkým - je fráza toľkokrát opakovaná, až sa stáva pravdou. Pravdu už dnes netreba dokazovať, stačí ju niekoľkokrát citovať. Nikdy som nevidel sprevádzať toto tvrdenie odôvodnením, alebo dôkazom, tobôž nie matematickým. Ale ako to vieme už zo školy, matematika nebola nikdy silná stránka ekonómov. A nakoniec - vezmi do úvahy fakt, že aj keď poznáme medzi ľuďmi rôzne nadanie, schopnosti, zručnosti - všetky sa pohybujú v intervale ľudských možností.

V pohľade času, ľudia dokážu vykonať takmer rovnaké množstvo práce, vydať rovnakú energiu - s veľmi malým rozptylom. Nemožno odmeňovať vrodené schopnosti, prípadne pokutovať ich nedostatok. Práca je vždy práca, činnosť je vždy činnosť, snaha je vždy snaha. Keď sa pri nej vyčerpáme (mentálne alebo fyzicky), zaberie osem hodín - je to vždy tá istá práca - či ju urobil sedliak na poli, alebo maklér na burze. Bohužiaľ, meradlom hodnoty práce je vzťah k ekonomike (firmy, štátu), príspevok do umelého systému - nie osobný komplexne-energetický výdavok jednotlivca v závislosti na svojich schopnostiach. Nanešťastie - to pre mnohých smrdí úplne iným systémom, kde by možno neboli mobily, luxusné hotely v Karibiku, dizajnérsky nábytok, desiatky komerčných televízií na pozeranie, všetky hračky na ktoré sme si tak zvykli... Hračky sú to, čo tento systém udržuje v chode, tak ako osla ktorého poháňa mrkva, ktorú sme mu uviazali pred nos.

Samozrejme, aby táto absurdita fungovala, potrebujeme účinnú osvetu... Televízia (a rôzne iné ešte stále fungujúce médiá) je multiúčelová zbraň. V prvom rade je to hračka sama o sebe. Zvykli sme si na svoje seriály, na ktoré sa každodenne tešíme po tvrdej drine, niektoré dokážu vyvolať i dramtické rozbroje v rodine (ak chce mama pozerať telenovelu a tato futbal). Sme na nich závislí, dokážeme sa za ne pohádať a pobiť, pre mnohých je to: "to jediné, na čo sa ešte v tomto mizernom živote teším". Predstavme si, čo by sa stalo, keby zodpovedné médiá "strážcovia demokracie a slobody" jedného dňa povedali: "Končíme, už žiadne zábavné programy, robte niečo so svojim životom a s týmto svetom." No keďže sa to nedeje, asi sa niekomu páči, že sme ochotní poslušne otročiť s podmienkou, že na konci dňa dostaneme za odmenu cukrík.

A "zadarmo" - inak by už dávno bola televízia platená. Ona však funguje aj ako lákadlo na nespočty iných cukríkov, mrkvičiek a hračiek - ktoré na nás farebne, sladko a zvodne blikajú z každej reklamy. Tak strašne sa snažíme pomôcť narkomanom, ale nedokážeme sa pozrieť sami na seba - že každý deň znášame "odporný svet" len preto, že si večer smieme pichnúť svoju drogu - sladkosti, televíznu zábavu, kino, obľúbený časopis, zaujímavý šport. Pasívne sledovať televíziu a nebúriť sa - vychováva nás k tomu televízia sama - nenápadne (pomocou obľúbených relácií), aj priamo - v objektívnom nezávislom a vyváženom spravodajstve. Strašia nás, alebo tešia ekonomickými ukazovateľmi. Učia nás, ako tvrdšie pracovať a zodpovednejšie a uvedomelejšie pristupovať k systému, ktorý je sám príčinou svojich vlastných problémov.

Videl niekto niekedy v správach príspevok o neľudských podmienach v automobilových továrniach, o mátohách v sivých kanceláriách business-centier, o bezduchom dave v shopping-parkoch, o ohavnej architektúre rôznych plaza, center, park, tower, alebo rezidencií? Ja stále počujem len o tom, komu sa podarilo, alebo nepodarilo prilákať nejakého zahraničného investora, kde zasa vybudovali krabicu so stovkami "pracovných príležitostí", aký úžasný mrakodrap nám zasa pribudol, akí sme svetoví, moderní, demokratickí. Ale prečo by nás vôbec informovali? Média potrebujú dav unavených robotníkov s nízkym vkusom, ktorí túžia po jedinom - po svojich obľúbených programoch. Do nich sa tu a tam vsunie nejaká tá reklama. To z čoho (údajne) médiá žijú.

Zahraniční investori je akási mantra prinjmenšom posledného desaťročia. Politici, ekonómovia novinári sa navzájom osočujú a vychvaľujú - pritiahol investorov, nepritiahol investorov, vyhovel im, alebo nevyhovel, pripravil im podmienky, alebo nepripravil. Je to koncept vytrhnutý z kontextu - akoby šlo len o to, či prídu. Na Slovensku je zvlášť zvykom, že investorom splníme to čo im vidíme na očiach, ba i to, čo po nás nechcú - len preto, aby určite prišli. Ak by si niekto dovolil namietať, hneď je obvinený z toho, že "nedokázal pripraviť podmienky pre príchod zahraničného investora". Za chybu sa kajá a pyká. V susedných krajinách, ak si investor diktuje podmienky, ktoré sú z ľudského, ekonomického, či ekologického hľadiska nevýhodné, alebo neúnosné - nechajú ho tak. Samozrejme, s veľkým nadšením ho ulovíme my. Chválime sa, aká sme automobilová veľmoc, čo keby sme sa nazvali skôr "ubytovňa pre otrokov automobiliek"?

Neľudské podmienky, monotónna práca na linke, organizácia na spôsob vojenského tábora, nulová estetika pracovného prostredia, tlak na výkony, tlak zo strany "tých ktorí čakajú na tvoje miesto" - a smiešna mzda umožňujúca prežiť, ani o chlp vyššia. To je základný problém s investormi. Oni prišli preto, že sme lacní - ak nebudeme lacní odídu inde. Je to jasné vydieranie, na tom je postavený tento obdivovaný obchodný vzťah. Lacnota znamená nič nepožadovať, prispôsobiť sa otrasným podmienkam, mlčať a byť spokojný. Vďaka hypotékam vznikol absurdný životný stav "tešiť sa z toho, že mám miesto". Dokonca, toto všetko nás učia pokladať za normálne "tak to je, inak to už nebude, všade to takto funguje". No v minulosti bolo takéto vydieranie dôvodom na vojnu, alebo na občianskú vzburu, prevrat - a dnes?

Ako vravia médiá: "Drobné chybičky krásy budeme riešiť neskôr, teraz musíme postaviť ekonomiku na nohy." Samozrejme, náš umelý systém je dôležitejší, než podmienky, v akých vzniká a v akých musíme všetci žiť - len preto, aby ekonomické koeficienty vykazovali správne hodnoty. Domáci, ale aj svetový trh, tak ako je dnes vybudovaný - znamená žiť na úkor. Žiť dobre, pretože druhý žije zle, prosperovať z toho, že druhému sa nedarí, môcť plytvať a žiť luxusne, pretože druhý sa musí uskromniť. Všetko na Zemi je podriadené zákonom zachovania hmoty, energie aj hodnoty. Energia nevzniká, nezaniká, len sa premieňa do iných foriem, alebo sa presúva. Podobne je to aj s hodnotami a teda i peniazmi, ktoré ich reprezentujú. To, že ekonómovia "vyrábajú peniaze" je len pokútna fikcia. Oni nevyrábajú bohatstvo z ničoho. Nie je to možné inak, tak ako nie je možné vyrobiť hocijakú hodnotu z ničoho. Ak na jednej strane vyrobia hodnotu (zdanlivo z ničoho), na druhej strane musí vzniknúť dlh, ktorý niekto musí zaplatiť, alebo odpracovať.

Tým, že splácame úroky (v hocakom obchodom vzťahu), vlastne robíme na hodnotu, ktorá v ekonomike neexistuje, bola umelo vymyslená. Je to fikcia - v náboženstvách sa nazýva lichva (a je zakázaná) - pýtať od niekoho úrok. Ja ti požičiam kilo pšenice a ty mi vrátiš kilo a päť deko naviac. Je jasné, že táto požiadavka nie je fyzikálne, fyzicky ani logicky opodstatnená. Je taká len preto, že sa niekto rozhodol. V priateľskej výmene je to neprijateľné, je azda obchod nepriateľský? Inflácia je len umelý výmysel - to že hodnota vecí s časom klesá. Z kila pšenice sa dá najesť tak jeden rok, ako aj druhý. Z kila železa sa dá vyrobiť toľko výrobkov ako aj pred desiatimi rokmi.

Žiť na úkor - sa však deje aj na trochu vyšších úrovniach uvažovania. Liberálny ekonóm ignorantsky tvrdí: "Každý má rovnakú šancu sa vypracovať." (aj keď neexistujú rovnaké štartovacie podmienky) "Každý si môže nájsť takú prácu, aká ho baví." Tento človek pokladá lotériu za spravodlivý systém. Všetci majú rovnakú šancu vyhrať... ale vyhrať môže len jeden. Ani sa nedá spočítať, ako často sa zabúda dopovedať druhá polovica tejto vety. Všetci majú šancu postúpiť v práci (čiastočne podľa svojej snahy, ale je tu aj mnoho "bočných" - významnejších faktorov), ale nakoniec postúpi len jeden a tí ostatní nepostúpia. Všetci majú šancu objaviť zaujímavé miesto, prácu ktorá ich bude napĺňať a baviť - ale týchto miest existuje len obmedzený počet.

Boli však vytvorené v rámci tohto systému, to znamená, na úkor toho, že musia existovať tisíce nezaujímavých miest. Vytvára sa zopár príťažlivých pozícií za cenu toho, že masa ľudí bude ochotná robiť tie fádne. Vedúci pracovník môže byť len tam, kde má koho viesť - teda potrebuje ochotných podriadených. V hypotekárnom svete je táto ochota vynútená. Možno si umelec, vedec, alebo manažér - ktorý robí rád to čo robí - ale pozri sa okolo seba - potrebuješ nešťastných divákov, ktorí sú ochotní prísť a pritakať tvojmu umeniu - rozprávajúcemu o tom "že ľudia sú nešťastní a systém je zlý". Aj ako výskumník, alebo manažér potrebuješ upratovačky, predavačky, nižší odborný personál v bankách, vodičov autobusov... V špecializovanom svete žiješ nevyhnutne na úkor.

V posledných odstavcoch som spomenul niekoľko bludov, o ktorých pravdivosti sme neustále prevedčovaní. Prvým z nich je samotný fakt, že takto postavený systém je "normálny", tak to má byť. Pre tých menej dôverčivých - ktorí už majú vybudované svoje morálne hodnoty - "nie je to síce dobré, ale inak to už nebude". Keď sa necheš radovať, tak sa aspoň vzdaj. Ale toto sme už raz zažili, nie? V tom druhom "zlom" systéme. Oslavujeme tak špecializáciu - aké je to nevyhnutné, aké je to dobré. V polárnom svete však každý pojem jestvuje len so svojim protikladom. Pre skutočný život musíme prijať skutočnosť - fakt že polarita jestvuje a teda poňať do svojho systému jej oba konce. Špecializáciu aj všestrannosť. Vo svete posadnutom len prvým pojmom sa ten druhý hlási o slovo, tak ako duša v tele prostredníctvom choroby. Tieňom. Tupé jedným smerom hľadiace indivíduá, ktoré takmer nie sú schopné žiť v spoločnosti, pracovať so svoj emocionálnym svetom, duchovnom, nie sú schopné sa o seba postarať. Stačí si vybaviť obraz nejakého posadnutého arogantného blzánivého vedca. Nie je schopný si navariť, pochopiť kultúru, zoznamovať sa, cestovať dopravou. Celý jeho život je len jeho úzka téma výskumu.

Náš trh je postavený tiež na akomsi predpoklade, že človek je od prírody súťaživý. Týmto tvrdením nám vymývajú mozog všade - v škole, v práci, v športe - prinajmenšom to má platiť pre mužské pohlavie. Na súťaživosti stojí konkurenčné prostredie, ale aj arogancia, podrážanie nôh, šplhanie sa po rebríčku postov, po hlavách kolegov... Čo čert nechcel, existujú na svete kultúry, ktoré žijú spokojne aj bez súťaženia. Kde keď sa usporiadajú preteky, všetci dobehnú do cieľa naraz. Ak niekto spadne, ďalší mu pomôžu postaviť sa, aby mohol ďalej utekať s nimi. Súťaž je demonštrácia ľudskej energie, zvyšovanie zdatnosti, oslava vitality, radosť zo života - nie niečo, čo má rozdeliť komunitu na pyšných víťazov a smutných (závidiacich, neprajúcich, ...) porazených.

Ja si sám celkom dobre viem predstaviť v každej situácii riešenie, kde nemusí jeden vyhrať na úkor toho, aby druhý prehal. Môžu (a nazoaj som presvedčený - nie len z trucu, ale na základe skúseností) vyhrať všetci. Alebo nevyhrá nikto, lebo nepôjde o víťazstvo. Môžeme sa postaviť úplne mimo tento rozpad extrémov, anihilovať ho, uvažovať v úplne inom koncepte. Ako si to bez súťaženia predstavujem? Nuž, ak sa dvaja práve nebijú - tak spolupracujú. Súboj (iná forma súťaže) je prejav deštruktívnych síl - jeho výsledok: víťaz a porazený - je presne to, čo tento koncept dokáže "dať", kam deštrukcia vedie (nie že by bola sama o sebe neužitočná - starý dom treba zbúrať, ak chceme postaviť nový). Ale deštrukciu treba vyvážiť s konštrukciou. Tam funguje dynamika zvaná spolupráca - kooperácia - družba.

Ekonomiku je možné chápať ako súťaž konkurujúcich firiem, ktoré sa budú akosi snažiť zaujať zákazníka a preto budú skvalitňovať svoje produkty a služby. Niekto si vymyslel toto tvrdenie, nedokázal ho a ostatní ho opakujú ako axiómu. Prax dokazuje, že konkurujúce firmy sa snažia jedna druhú zničiť (nie udržať si konkurenta ako vzťažný bod, ktorý napomáha sebazlepšovaniu), vytvoriť si monopol - a že bojujú o zákazníka lacnotou, ktorú mu predávajú ako niečo "čo chce". Dom je možné postaviť tak, že stavbári sa budú navzájom pretekať. Ale je nutné, že niekto bude koordinovať celé toto súťaženie, aby si navzájom neničili už urobenú robotu, aby sa ich činnosti nekrížili a nepôsobili poti sebe. Aby sme dospeli k cieľu - postavenie domu. Kto koordinuje ekonomiku a s akým cieľom? Vidíme navzájom sa bijúce strany - snažiace sa získať celý bank na úkor ostatných.

Dom je však možné postaviť aj v rámci spolupráce, kde má každý pridelený svoju úlohu, to čo vie robiť najlepšie. Aj takto je možné pristupovať k stavbe - a väčšinou sa to takto robí a funguje to dobre. Naopak, súťaživý spôsob väčšinou vedie k chaosu a podrážaniu nôh. Súťaž sa stáva dôležitejšou, než samotná budova. V prípade spolupráce takisto vznikne dom, hoci nie v najrýchješom čase - ale kto povedal, že rýchlejšie=lepšie? Nadôvažok, v prípade spolupráce, v priateľskej atmosfére - si stavbári užívajú ešte aj svoju prácu, užívajú si život, práca je jeho pozitívnou súčasťou, majú z nej celkovo radosť. V rámci spolupráce sa takisto tvoria dobré a inovatívne nápady - nikto ich neskrýva pred konkurenciou - v rámci zdieľania ich môžu všetci využiť a zároveň si ich navzájom vylepšovať. Cieľom systému spolupráce je žiť život, zahrnúť doň pozitívne potrebné činnosti - nie vytvoriť víťazov a porazených. Každý si to už zažil a bohužiaľ na tento jav nás "dospelí" neupozorňujú v škole, ani pri športe a súťaživo postavených hrách. Tam je výhra trpká, súťaž prináša nepriateľstvo, víťazstvo medzi nepriateľmi prináša osamelosť, nafúkanosť a samozrejme pád. Víťazstvo je nutné obhajovať donekonečna - a keď ho raz neobhájime, príde prehra. A prehra je smutná, pretože sme sa naučili, že je smutná.

Podobný je osud systému založeného na očakávaniach, ktoré si vynucujú aby sme im vyhoveli - inak niekoho sklameme. Systému založeného na zlyhaní a úspechu. Ak by sme žili v produktovo-orientovanom svete, našim cieľom by bola kvalitná služba alebo výrobok. Stanovíme si cieľ a cieľ dosiahneme. Pohybujeme sa v kontexte dosiahli-nedosiahli. Na intervale medzi "dnes sa nám to podarilo" a "dnes sa nám to ešte nepodarilo". Nič viac a nič menej. Úspech je príjemný - ako radosť z dokončenej práce (ktorú zažil každý, ten kto chcel poumývať horu riadu, prerýľovať celú záhradu, poskladať funkčnú stoličku) - táto radosť je každému človeku vlastná. Neúspech nie je nič dramatickejšie než nedokončený zámer (ktorý je stále možné dokončiť), niečo čo sa tentoraz nepodarilo (možno pre nedostatok skúseností), ale nabudúce to môžeme skúsiť znova. Nič viac, nejde pri tom o miesto (či inú záležitosť "života a smrti") - učenie sa na chybách a zdare je totiž život sám.

Mŕtvy jazyk

V tejto chvíli sa mi len pripomenul francúzsky film La Question Humaine v ktorej hlavná postava, korporátny psychológ - ktorý sa dennodenne zaoberá analýzou potenciálu kandidátov hlásiacich sa o miesto, či preraďovaním zamestnancov z pozície na pozíciu za účelom zefektívnenia chodu firmy - nás sprevádza týmto systémom bez sympatií a zámeru (čo špecifikuje systém sám). Jeho pátranie po tom, či zamestnanec XY je spôsobilý pre svoju funkciu nás nezavedie k odpovedi, ale k úplne prekvapivej pointe. Postava, ktorá síce vo filme nevystupovala, ale ku ktorej zdanlivý zámer diváka i hrdinu doviedol, rozpráva (tlmočím voľnými slovami) svoju skúsenosť. Vyrastal v období nacizmu a v istom období života prišiel do styku so správami Gestapa o "akejsi technickej činnosti". Počúvame o tajných nočných prevozoch v dodávkach, o správaní sa materiálu počas cesty... a dlhú dobu máme pocit, že sa rozpráva o akýchsi debnách. Až neskôr nám dôjde, že tento materiál sú ľudské bytosti, ktoré sú počas prevozov splynované. Pritom sa nezaujato rozpráva o technickom vybavení kamiónov, o potrebe osvetlenia nákladového priestoru, aby sa "materiál" v panike nehýbal, nehrnul k dverám a neprevážil vozidlo... Aby ľudia umierali pokojne, pasívne, akoby neboli ľudia, ale papiere určené na skartovanie. Ľudia, ktorí nie sú ochotní pochopiť, že nie sú ľudia, ale len veci. Nepohodlné, nepotrebné veci. Tieto citácie technickej správy z likvidačných transportov sú úmyselne prerývané správami o reštrukturalizácii podniku. A ani si to neuvedomujeme, zdá sa, akoby sme čítali tú istú správu...

Áno, v moderných renomovaných spoločnostiach sa dennodenne narába s niečim, čo film nazval slovami postavy "mŕtvy jazyk". Jazyk rovnaký, aký používali nacisti pri likvidácii ľudí. Jazyk technický. Plný termínov a čísiel, ktoré zakrývajú skutočný charakter toho s čím narábajú. Prestavme si každý jeden z nás, aké by to bolo, keby sa nám niekto snažil vysvetliť, že sme iba veci - určené na použitie, alebo likvidáciu. Že nemáme život, príbeh, minulosť, pocity a city? Že nie sme ani zvieratá. Ale materiál. Ale veď toto je presne súčasný korporátny jazyk. Jazyk podnikového manažmentu. Ľudský materiál, pracovné jednotky, výkonnosť, efektivita, reštrukturalizácia, redukcia stavov, vypustenie tisíc pracovných jednotiek, nespôsobilosť, chybovosť, produktivita... používame tieto slovíčka dennodenne. Uvedomujeme si vôbec, že to nie sú slová použiteľné v ľudskom svete? Že sú výhradne určené pre veci?

Hneď prvý, do očí bijúci poznatok je fakt, že sme vymenili svoj vlastný jazyk - ktorého významom, častiam z ktorých sú slová tvorené, koreňom slov síce rozumieme - za jazyk cudzí, ktorého slová nie sú prepojené s minulosťou, kultúrou, významami, ale sú stroho dnešné. Namiesto práce, povolania (povolať - slovo s mystickým, náboženským nádychom), či opusu - si hľadáme "job", "profesiu", "post", "funkciu". Často sa stáva, že hoci si preložíme ich význam a etymológiu v tom-ktorom jazyku, i tak sú to slová bez vzťahu k pojmu, aký pôvodne vystihovali. Aké slová používajú podniky na to, aby nás hodnotili, aby s nami manipulovali - ako s vecami? Produktivita - produktívna je linka strojov - produktívni majú byť aj ľudia. Čím viac - akoby kvantita bola hodnotou. Efektivita - bezchybnosť, za čo najmenší čas, čo najviac a s čo najlepšími výsledkami. Akoby sa človek mal priblížiť robotovi.

A pritom ľudská bytosť je definovaná svojou omylnosťou, tým že nielen produkuje, ale aj vníma, zažíva, cíti, učí sa, naberá skúsenosti. Osem hodín strávených v práci nemôže byť osem hodín počas ktorých sme vytrhnutí z nášho života, zo seba sama, keď sme len neomylné, produktívne, efektívne stroje, ktoré si ktosi dovolí merať číslami. Možno by sme ako liečbu - pretože tento stav je vážnou chorobou - mali dočasne skúsiť pedantne nemerať človeka číslami. Naučiť sa pristupovať k ľuďom ľudsky. Súčasný moderný systém je veľmi podobný tomu, ako feudáli narábali s poddanými - 1000 vojakov, 10000 vojakov - 2000 padlo, 4000 bolo zranených - zaokrúhľuje sa, počítajú sa štatistiky. Na základe toho sa určuje norma a to čo je nenormálne. Ani jeden človek nie je zaokrúhliteľný. Pretože zaokrúhľovanie a ľudia, to nejde dohromady. To je ako počítať z človeka druhú mocninu. Absolútny nezmysel.

Firmy po nás požadujú adaptabilitu. Nevinne a cudzo znejúce slovo, ktoré po nás vyžaduje podvoliť sa, za každých podmienok sa prispôsobiť, bez rozmýšľania, súhlasiť so všetkým čo si na nás vymyslia. Bez uváženia a vyváženia - bez rovnováhy medzi prispôsobiť sa a prispôsobiť si. Adaptabilita je vyhlasovaná za absolútnu hodnotu - dobro. Podobný výraz je flexibilita. Človek má byť tvarovateľný, ohybný, ako materiál - bez svojej vlastnej nepoddajnosti a pevnosti. Akoby po nás žiadali vzdať sa všetkých názorov, zásad, seba sama. Mobilita - si po nás žiada byť ochotní kedykoľvek sa presnunúť kamkoľvek - pre potreby firmy. Doslova ako tovar. Loajalita - za ďalším slovom, ktoré nám je donekonečna pripomínané a vychvaľované - sa skrýva jediné. Byť ochotný klamať pre firmu. Klamať zákazníka, klamať dodávateľov, klamať vlastných zamestnancov. A odkedy je klamstvo hodnotou?

Tak ako technický pokrok, s prudkým rozvojom vedy sa zmenil i prístup medicíny k človeku. Ten súčasný nesmierne vyhovuje politke firiem. Človek je stroj, súbor orgánov, ktorý keď sa pokazí, je ho možné opraviť. V prípade neopraviteľnosti sa ho musí firma zbaviť, pretože predstavuje v jej súkolí poruchovú súčiastku. Ohrozuje jej plynulý, efektívny chod. Vo firmách sa údesne často stretávam s ľuďmi (nielen manažérmi, ale i zamestnancami), ktorí seba ako stroj naozaj chápu. Prichádzajú do nemocníc a polikliník s požiadavkou "nefungujem dobre (bolí ma hrdlo, žalúdok, hlava), opravte ma". A predpokladajú, že doktor vševedúci vyrieši problém tabletkami, alebo chirurgickým zákrokom. Pritom vôbec nechápu chorobu ako komunikáciu duše s telom. Takým jednoduchým príkladom je zápal hrdla. Bacily sú prítomné v tele neustále. To čo sa mení je imunita tela. Pre mnohých je imunita akýmsi príliš zjednodušeným pojmom, ktorý zahŕňa "biele krvinky, vitamíny, minerály". Ale prečo imunita z ničoho nič poklesne? Môže to byť prejav nepočúvanej duše "spomaľ, dochádza Ti dych".

Namiesto toho, aby si človek vybral týždeň-dva voľna a počas neho oddychoval (nie hyperaktívne, ale naozaj liečivo) - žiada o pilulky, ktoré majú pozabíjať "zlé bacily" - ktoré sú v tele prítomné tak či onak. Je to podobné, ako opravovať pokazený televízor kopancami. Naviac účinnosť liekov je v priereze populácie len niekoľko percent. Samozrejme, farmaceutické spoločnosti sú takisto korporácie, majú svoju lobby a uplácajú doktorov rôznymi darčekami (a zájazdami) len preto, aby predpisovali ich liek. Na podobnom princípe je postavená moderná psychiatria amerického typu. Pokazila sa mi hlava, analyzujte ma, hypnotizujte ma, opravte ma. Namiesto toho, aby sme sa pozreli na systém, ktorý produkuje jedného duševne chorého človak za druhým, mnohí sa radšej zaoberajú tým, ako opraviť poprehadzované údaje v hlave. Myslia si, že ich hlava funguje ako počítač, v ovládaní ktorého softvéru sú machri.

Ešte nezodpovednejšie než doktori fyziologických a psychologických porúch - k človeku pristupujú manažéri, so svojimi kurzmi, ako zefektívniť prácu človeka, zvýšiť jeho produktivitu, vyvolať dojem, že toto celé ho robí šťastným. Odpozerajú rôzne javy z prírody, alebo ešte častejšie z techniky a hlava-nehlava ich s povestnou drzosťou aplikujú na človeka. "Veď je to to isté." Duševní inžinieri, ktorí sú schopní svojou ľudotechnickou pavedou konkurovať aj medicíne ako takej. "Teš sa z toho čo robíš a budeš šťastný." "Zapadni do systému, uvedom si že si jeho súčiastkou, a budeš v systéme šťastný." To nie je Matrix, THX 1138, alebo 1984 - to je každodenná realita veľkej časti populácie.

Ak sa nám to predsa nepáči, ak si dovolíme s takto skonštruovaným systémom nesúhlasiť - "vždy môžeme odísť" - žijeme predsa v slobodnej spoločnosti. Ale odísť kam? Toto primitívne uvažovanie, kde sa zbavujeme zodpovednosti za svoje jednanie s druhými ľuďmi, má jednoduchú dynamiku. Nechcem Ti pomôcť a preto si vymyslím rafinovanú výhovorku: "Mal by si sa naučiť pomôcť si sám. Nemôžeš sa stále spoliehať na druhých ľudí." Predstavme si situáciu. Zastavím okoloidúceho, ktorý ma očividne hodinky na rukách, ja momentálne žiadne pri sebe nemám, a spýtam sa: "Koľko je hodín?" A on mi odpovie: "Mladý muž, mali by ste sa naučiť zistiť si to sám. Mali by ste si kúpiť svoje hodinky. A ak ich máte, nikdy si ich nezabúdať." ... a odíde, ja stále netuším, koľká bije.

Ešte pred pár rokmi by bol tento prístup označený za hyenizmus. Dnes, keď sa namiesto spolupráce oslavuje konkurencia, je to už "normálne" a pre mnohých "správne". Takýto prístup má len zopár osobných odôvodnení: Prvý - nechce sa mi pomôcť, lebo som lenivý. Druhý - nechcem pomôcť, lebo som škodoradostne zákerný. Tretí - nechcem pomôcť, lebo žijeme vo svete tvrdej konkurencie, komukoľvek pomôžem, ublížim tým sebe a ohrozím svoje šance. Toto je podstata trhovo-konkurenčného prostredia. Strach, nutnosť, paranoja - vychádzajúca z konceptu "víťazi a porazení". Nemožno žiadať všetkých aby si kúpili hodinky. Niektorí na to objektívne nemajú, lebo tak je systém postavený, aby na to niektorí nemali (ale stále sa márne snažili to dosiahnúť). Niektorí to 364 dní v roku naozaj nepotrebujú - a v tom jednom vzácnom prípade niekoho poprosia. A všetci ľudia sú omylní - a zábudliví.

Pritom tu nejde len o náš fiktívny príklad s hodinkami. Nepáči sa Ti Tvoje miesto? Môžeš odísť "inam". Nepáči sa Ti systém? Sprav si "iný". Ale aký iný? Kde si ho mám spraviť? Kam inam mám odísť? S kým to mám všetko zrealizovať? Odpovede na tieto otázky v tomto systéme často neexistujú. Väčšina miest v moderných renomovaných firmách sú rovnaké, pracovné podmienky i personálna situácia rovnako neľudská. Iné - odlišné - miesta neexistujú, alebo je ich zúfalo málo. "Nemáš? Kúp si svoje. Kde? To ma nezaujíma. Za čo? To je Tvoj problém." Toto je uvažovanie začiatku nového storočia. Absolútny nezáujem koeexistovať s druhými v ľudskom spolupracujúcom spoločenstve. "Čo ma po druhých" opakujeme každodenne, už si to ani pomaly neuvedomujeme. Spýtam sa kohokoľvek na čokoľvek (o čom som presvedčený, že to vie) a odpovie mi: "Všetko je na webe. Kto hľadá ten nájde." Ale načo potom majú ľudia ústa a uši? Načo sa vôbec stretávajú? Načo žijú spolu? Keby aspoň tá vec s webom platila... Lenže na webe nie je nič. Zlomok promile užitočných informácií v náleve pornografického, reklamného a utáraného balastu. Poväčšinou je každá stránka len reklamou na to, čo by mohla poskytovať.

Zázračné slovko

V iných článkoch som popisoval fakt, že mágia a kúzla - to nie je "abraka-dabra-hokus-pokus", tak nás o tom presviedča kresťanstvo ruka v ruke s "exaktnou vedou". Každé vyslovené slovo, precítené prianie, utvorená myšlienka - je kúzlom - ktoré má svoj odraz (adekvátny následok) v tom, čo nazývame "skutočný svet". To ako žijeme, formuje náš slovník (slovník sedliaka, "petržalského sedláka", ekonóma, technika, vedca, spisovateľa). Naše slová zasa spätne vplývajú na náš život. To či upršaný deň pomenujeme ako "smutný", alebo "poetický", alebo "krásny" - je to, aký ten deň budeme mať. Často sa mi zdá, že i pracovný svet potrebuje zúfalo skutočné živé slovíčka, ktoré nebudú klamať obalom (používaným pre pekné veci) a pri tom by boli zneužívané na obludné ciele - niečo čo by nahradilo zdedený mŕtvy jazyk. Akým spôsobom propísať náš pracovný deň, pomôcky, ľudí okolo seba - i celkový zmysel toho čo robíme - tak aby práca bola naozaj integrálnou súčasťou života?

A predsa - popri trendy výrazive ako "job", "profesia", existujú i slová nášmu jazyku pôvodné, možno už zdanlivo archaické - ale nesúce samy o sebe vnútorný význam. Slová takmer mytologického pôvodu. Povolanie Povolanie od slova volať. Niečo na nás zavolá a my hlas radi uposlúchneme (pretože je vábny) a nasledujeme ho. Tí šťastní, ktorí robia to čo ich v živote teší a napĺňa vravia, že oni si prácu nehľadali - ale našla si ich. Keď sa prvý krát stretli s tým, čomu teraz venujú svoj život, majú krásny pocit naprieč dušou i telom - hlas vraví "áno toto je to, toto je čomu sa chcem v živote venovať, toto som ja". Toto je povolanie. Podobne, ako v náboženstve, keď si človeka povolá Boh, alebo vyššia sila, aby splnil istú úlohu - životné poslanie. Len konajúc činnosť, ktorá nás prirodzene teší sa táto môže stať súčasťou života, len tak ju môžeme vykonávať kvalitne - pretože sa do nej s chuťou ponoríme. Len tak sa môžme cítiť ako povolaní (spôsobilí) vo svojej oblasti.

Opus Keď robíme to čo nás napĺňa, venujeme sa tomu celou svojou bytosťou - hovoríme, že sme "pohltení svojou činnosťou", "ponárame sa do nej", "žijeme svojím povolaním". Vtedy nemusíme rozlišovať "znechucujúcu prácu" a "osobný život" - a míňať veľa energie na to, aby sa nám nemiešali. Aby trpkosť pracovného sveta nezamorila náš osobný život. Keď je práca napĺňajúca, baví nás jej priebeh, zaujíma jej výsledok - je súčasťou nášho života a nehyzdí ho - môžeme dokonca uvažovať o tom, že pracujeme na svojom životnom diele. Môže ich byť viac. Sto namaľovaných obrazov, alebo sto dokončených projektov. Pracovať na životnom diele, tom čo po nás ostane (každý má v sebe túto túžbu, dopĺňajúcou a miešajúcu sa s pominuteľnosťou), pracovať na svojom opuse. Tým sa stáva práca a jej dielo.

Pre mnohých je to rozprávka. Stoja za bariérou skepsy. "Všade je to tak. Nič sa s tým nedá robiť. Musíš sa prispôsobiť. Všetci zlyhali, ani tebe sa to nepodarí." Z mágie poznám jav, keď sami seba presvedčíme o tom, že niečo sa nedá. Potom to nikdy neskúsime a naozaj sa to (pre nás) nedá. Alebo sa presvedčíme, že máme obmedzené množstvo formálnych možností. Riešenie na začiatok je jednoduché. Nemusíme kričať ako Annette Bening v Americkej kráse "Ja nie som obeť!". Namiesto "nedá sa" stačí začať s "poďme to urobiť inak." Pre mňa je povolanie-opus základná podmienka, prečo vôbec vytvárať spoločenstvo, prečo vytvárať kultúru, prečo mať rád ľudí, svoj život, prečo vôbec žiť ako človek, prečo sa snažiť. Mnohí sa z toho pokúšajú vyrobiť vynútený "zefektívňujúci faktor". "Musíš mať rád svoju prácu." "Ber svoju prácu ako svoje dielo." Ale to nejde z jednej strany. To musí byť obojstranne platý súvzťah. Musíme nájsť prácu, ktorá nás baví a potom nás práca bude baviť. Nie robiť "čokoľvek" a prinútiť sa k tomu, aby nás to tešilo.

Jedného pekného dňa

Jedného pekného dňa sa človek zobudí a zistí, že už nemôže vstať. Akoby pred ním cez noc postavili múr. To už nie je lenivosť, že sa mu nechce vstať a ísť zasa do tej otravnej roboty. Nejde to. Vzbúri sa mu žalúdok, pri pomyslení na doterajšiu činnosť je mu zle. Vzbúri sa mu dýchanie- dostane zápal pľúc. Horúčky, hnačky, zlomeniny, paralýza. Duša sa prostredníctvom tela postaví proti egu, proti všetkým racionálnym vysvetleniam. Takto to ďalej nepôjde. Prečo sa každé ráno nebudím s radosťou, s chuťou sa neteším na pokračovanie vo svojej práci? Veď to je základ potrebný k životu ako jedlo, alebo voda, alebo vzduch! Bez jedla, vody a vzduchu telo takisto fungovať nebude.

Mám na to ako človek právo. Mám právo robiť to čo ma napĺňa, mám právo oddychovať, mám právo sa liečiť toľko, koľko potrebujem... Toto sa nedeje iba mne. Deje sa to ľuďom rôznych pohlaví a rôzneho veku, v rôznych životných situáciách. Štyridsiatnici, ktorým práve odrástli deti a ktorí dosplácali hypotéku a rôzne pôžičky na nábytok a dovolenky jedného krásneho rána povedia dosť. Dajú výpoveď, pohádajú sa s manželkou, požiadajú, alebo nechajú požiadať partnera o rozvod... a majú na to plné právo. A je to smutné, napínavé a tragické - ale je to zároveň správne a krásne. Nielen Americká krása - ale aj európska a slovenská.

A tak človek začína hľadať. Ak sa ešte nedokázal rozlúčiť s pútavou samospasiteľskou frázou "všetko je na webe", chvíľku sa ešte pohrá s internetovým bludom. Bohužiaľ, toto nás v škole neučia - ako hľadať "napĺňajúcu prácu". Skúste zadať "prácu so srdcom" - nájdete len zopár premúdrelých medicínskych článkov o "práci srdečného svalu". Všetko sa priemeruje, aproximuje a hádže automaticky do najbližšej známej škatuľky. Internet, to je len logika strojov, nemajú a ani tak skoro nebudú mať komplexnosť, zdanlivú náhodnosť, iracionálnosť duševného sveta človeka. Skúste hľadať "prácu ktorá ma dušu" - dostanete sa na psychiatrické stránky s ponukami na opravu vašej hlavy. Hľadajte "prácu ako opus" - nájdete opusy slávnych skladateľov vážnej hudby.

Internet je hlúpy a čo sa týka podstatných informácií - prázdny. Ba i toto je len moja personifikácia - on ani nerozumie pojmom "hlúpy", "prázdny", on nerozumie vôbec ničomu, nemá schopnosť rozumieť. Je to kartotéka známych fráz. Viem si predstaviť úplne iné kľúčové slová, ale tieto zatiaľ nikto nenakódoval, lebo nikto sa nezaoberá ich vytvorením, nieto ešte používaním. Čo takto heart-working, namiesto hard-working? Znova "working of the heart muscle" (práca srdečného svalu). Výsledok je zatiaľ neuspokojujúci. Namiesto povolania snov - nočná mora na chirurgii. Umelý svet z ktorého sa nedá újsť - filmové Dark city.

Keď sa Ti nepáči, vymysli si lepšie

Každý má v sebe talent, tvorivú silu, niečo čo mu napovedá, ktoru cestou sa má v živote uberať, na čo ho Boh alebo Príroda, alebo Univerzum na Zem povolali. V prípade skeptických vedcov a vypočítavých ekonómov - to na čo sa človek najviac hodí a v čom má najväčšiu šancu uspieť a v realizácii čoho byť spokojný. Než to v sebe objaví a než nájde spôsob, ako to využiť v tomto svete, v ktorom žijeme (nie v žiadnom budúcom, alebo posmrtnom), musí čakať, rásť, vzdelávať sa, získavať potrebné zručnosti... a zachovať si trpezlivosť. Žiaden stres v podobe takzvaných životných múdrostí: "pracovať sa musí, začať treba čím-skôr, pokračovať non-stop a skončiť čo najneskôr, pokiaľ možno až v rakve". Hrob je nakoniec jediné miesto, kam sa v živote možno ponáhľať. Takže, hľadám...

V prvom rade je to prostredie, ktoré nebude vybudované na jednostrannej súťaživosti, na do extrému zahnanom princípe súperenia, očierňovaní a snahe o likvidáciu konkurencie či o podvedenie zákazníka. Z rovnakých dôvodov nebudem nútený v rámci loajality klamať - komukoľvek - ani podvádzať (štát, druhých ľudí). Prostredie kde sa nebude dať vyhrať a teda ani prehrať. Úspech nebude chápaný tak úzko, že jeho opakom ktorý bude v každom konaní hroziť - by sa mal stať absolútny neúspech, zdrvujúca prehra, sklamanie, poníženie a vyradenie z hry. Namiesto prostredia trhu využívajúceho najhoršie ľudské vlastnosti pod nepravdivým heslom "na prospech všetkým", bude postavený na spolupráci, vzájomnej podpore, pomoci, dopĺňaní sa, pozitívnej stimulácii sa s kolegami i ostatnými firmami podnikajúcimi v rovnakej oblasti.

Vytvorenie tohto systému nevyžaduje len reformu toho jestvujúceho. V mnohom je totiž jeho absolútnym opakom. Nemožno docieliť ľudsky vydržateľný, tobôž nie priaznivý stav pomocou "drobných kozmetických úprav" odložených na neskôr. Darwinistická ekonomika sa nedá prikrášliť na spôsob potemkinovskej dediny. Darmo ozdobíme chlieb kadejakými semienkami, alebo farebnou cukrovou polevou - pokiaľ sa sám o sebe nedá jesť. Zachovalý dom možno zrekonštruovať drobnými opravami a výmenou fasády, no na pozliepanom plechovom-plastovom-sklenenom slume ťažko môže vyrásť pevná stavba. Musí sa od základov zbúrať a začať stavať nanovo. Samozrejeme, to možno vyžaduje obdobie, keď jednoducho nebude nič...

Firma v ktorej by som chcel pracovať bude jestvovať pre zamestnacov, nie pre zisk, svojho šéfa, alebo nejaký virtuálny číselný parameter. Systém ktorý si vynucuje výrobu zisku funguje jednoznačne na úkor - surovín aj ľudí. V bežne známej podobe je to na úkor zamestnancov (kvalita prostredia), zákazníkov (lacný, málo kvalitný výrobok), aj všetkých na ktorých má rôzne nepriame dopady (napríklad ekologické). Nie je však dobré uprednostniť ani jednostranne - produkt a zákazníka, alebo iba zamestnancov. Podnik vyžaduje nové chápanie. Je to organizácia, ktorá umožní prežiť a zároveň kvalitne žiť svojim zamestnancom vďaka tomu, že poskytujú zákazníkom zaujímavý, kvalitný produkt. Jedno ruka v ruke s druhým - nie jedno na úkor druhého.

Cestou k tejto zmene je iné uchopenie pojmu zákazník, ale aj zamestnanec. Zákazník nie je dojná krava, z ktorej potrebujeme vytriasť čo najviac peňazí. On je niekto, kto istý čas bude používať náš výrobok, bude sa môcť na nás sťažovať, bude nám robiť meno a prípadne sa k nám aj vráti. Niečo, čo znie možno ako samozrejmosť. Náš trhový kolos ani nevykazuje snahu riešiť (všetko to vraj funkuje akosi samo-odseba), nemá účinné mechanizmy, nedeje sa to. Možno tomu ani žiaden mechanizmus nepomôže - zvládnuť to musí každý sám vo svojom nastavení. Zamestnanec je rovnako považovaný firmami za toho, kto "môže byť rád, že mu poskytujeme prácu", je to otrok, kapitál, know-how, nováčik, podriadený. Rôzne nálepky a funkcie.

No zamestnanec je v prvom rade človek, osobnosť, ktorá vytvára prostredie nášho života, tak ako my vytvárame prostredie jeho života. Nie je to nováčik, nie je to podriadený, nie je už vonkoncom materiál - je to osobnosť, človek s príbehom, nám rovnocenný. Mnohé firmy majú problém pochopiť, že pracovné funkcie (technik, upratovačka, manažér, vedúci) nie sú viac než len názvy pridelených úloh. Nemalo by sa to diať ani len hrou, nieto ešte brať vážne, že niekto je niekomu nadriadený, alebo podriadený. Už len význam týchto slov je sám o sebe neľudský a odporný. Technik má svoje úlohy, ktoré vie robiť, ktoré má urobiť - a vedúci pracovník má tiež svoje úlohy, ktoré je naučený robiť a má robiť. Predstavme si telo - žiaden orgán nie je nadradený druhému - ani jedna bez druhej nemôže byť. Je mozog nadriadený žalúdku? Prežije mozog bez žalúdku? Prežije žalúdok bez mozgu?

I firmu by sme mali chápať ako telo - ako budovu s N kanceláriami, kde v každej sedí rovnocenný pracovník - len každý sa zaoberá inou činnosťou. Niekto letuje, niekto testuje, niekto koordinuje všetkých. Koordinovať, to je význam slov "riadiť", "kontrolovať", "viesť" - nie panovať. Žiadni vedúci pracovníci by nemali mať nadriadené postavenie, špeciálnu úctu, alebo výhodnejšie podmienky - sú to len pracovníci so svojou úlohou. Pretože skúsený starší technický pracovník môže byť skúsenejší a cennejší, než mladý manažér, ktorý práve opustil školu a jeho titul mu práve stúpa do hlavy. Ale ani naopak to neplatí - starší by sa nemali povyšovať nad mladších - skôr im nenápadne ponúkať (nie vnucovať) rady. Múdrosť nejde s vekom, ale so skúsenosťami, alebo s talentom.

V úplne konečnom dôsledku - je treba úplne prehodnotiť pojem zamestnanca ako takého. Keď pozveme niekoho, aby nám pomohol v kuchyni, povieme pred všetkými "toto je môj koláč"? Nie. Je to náš koláč. Nemožno vyzdvihnúť prínos môjho receptu nad jeho manuálnu výpomoc. Ešte jednoduchšie to možno vystihnúť čistým detským pohľadom. Ak postavíme na pieskovisku hrad dvaja - je to "náš hrad", nie "môj hrad, s ktorým mi on pomohol". Neviem kde sa vzalo v ľudskom svete toto uvažovanie - pozvať niekoho spolupodieľať sa na nejakej práci (za malú odmenu) a potom dielo prehlásiť za svoje - aj keď sme to začali chápať za niečo prirodzené a normálne. V nezaujatom pohľade, to čo vytvoria dvaja je dielom a majetkom oboch. Ani v manželstve to nefunguje tak, že všetko je manželkine a manžel len vypomáha za trochu pravidelného sexu. V prípade rozchodu stratí všetko. Je to nezmysel z pohľadu najprostšej logiky! V tomto videní sa potom každý zamestnanec, ktorý prispel k stavbe firmy stáva spolumajiteľom firmy - s právom rozhodnúť, ako bude prerozdelený jej zisk, kam bude preinvsestovaný. Len tak možno úprimne naplniť ideu opusu. Aké to je pracovať celý život na diele, ktoré nie je na konci ani z časti moje dielo - ale úplne cudzia firma? Je to ako namaľovať obraz, ktorý si potom niekto iný odnesie a predá pod svojim autorstvom. Ak chceš, aby bolo niečo iba iba Tvoje, urob si to úplne úplne sám.

Nie je mysliteľné aby v akejkoľvek ľudskej činnosti fungovalo čosi ako "neprimerané ohodnotenie". Kto rozhoduje o tom, že zamestnávateľ má právo na taký obrovský plat a zamestnanec na smiešny "prídel"? Čo je to primerané a čo smiešne? Ako definovať tieto pojmy? Primerane ohodnotená práca je harmonické vyváženie investovanej energie a času - ktoré umožní človeku jestvovať bez straty, mimo materiálneho nedostatku a s ním súvisejúcich limitov nemateriálneho života. Vyváženie v podobe odmeny. Zároveň je investovanej energie a času toľko, aby platilo i tvrdenie, že práca je integrálnou súčasťou všestrannného a mnohorozmerného života. Ohodnotenie práce by vždy, v akejkoľvek profesii, malo umožňovať kvalitný život.

Na luxus si môže človek privyrobiť sám - človek by sa mal sám rozhodnúť, ako pokľudný, alebo náročný život chce viesť. V súčasnosti však namáhavá práca neumožňuje ani ten jednoduchý. Je treba mať na pamäti, že neexistujú podradné pozície, ani ich opak. To my sme si vynútili svet so špecifikáciou - aby jedni mohli robiť to čo ich baví, druhí musia robiť menej zaujímavé práce. Ak by to tak nebolo, každý by si musel robiť vodára, elektrikára, smetiara, ekonóma, poľnohospodára, kuchára... Keďže sa nám to všetko robiť nechce, zvaľujeme nami neobľúbené služby na druhých. Musíme ich potom ohodnotiť tak, aby to zodpovedalo tomuto vynútenému systému deľby práce. Nemožno sa hrať, že moja práca je dôležitejšia, pokiaľ mám zábrany robiť jeho prácu. Ja vykonávam to čo je nepredstaviteľné pre neho a on vykonáva to nepredstaviteľné pre mňa. Z pohľadu náročnosti - z protipohľadu - sú povolania rovnocenné, rovnako hodnotné.

Teória hodnôt zatiaľ nedospela k uspokojujúcemu riešeniu. Marx prišiel s teóriou, kde cena produktu vzchádza z množstva práce, ktorú treba na jeho uzhotovenie. Ktosi mu oponoval subjektívnou hodnotou - to čo ten produkt znamená pre mňa, nemusí pre druhého. Pohár vody má inú hodnotu pre človeka z európskeho mesta a inú pre beduína na púšti. Vec tak vnímame na konkrétnom mieste, v čase, v situácii. Niekto sa zasa oprel o vzácnosť - diamantov je na svete málo a preto musia mať omnoho väčšiu hodnotu, než napríklad voda. Iný teoretik poznamená, že veci majú samé o sebe svoju danú (intrinzickú) hodnotu. Súčasná ekonomika stredného prúdu momentálne stojí na okrajovej užitočnosti (marginálnej utilite), teda rozdiel hodnoty jedného kusu výrobku pri ich danom počte - a pri počte vyššom o jeden kus. To môže byť vec, služba, alebo hodnota zamestnanca či jeho práce.

Omylom ekonómov je, že majú pocit, že jedna teória vždy vyvráti druhú - v absolútnom poňatí. Niekto niečo tvrdí - následne niekto tvrdí niečo iné - to neznamená, že to prvé tvrdenie vyvrátil! Len mu oponoval, doplnil ho, rozširil ho, zbavil ho absolútnosti. V skutočnosti, všetky doposiaľ (vy)nájdené teórie hodnoty platia. Každá vec má intrinzickú, pracovnú, subjektívnu aj úžitkovú hodnotu. Každá má okamžitú aj prírastkovú (derivačnú) hodnotu. Ak vynecháme jednu znich, vedome si zakrývame oči prd jednou črtou skutočnosti. Len preto, aby sme mali život ľahší? Aby sme napasovali realitu do krásnej teórie? Spory a konflikty ľudského sveta vznikajú práve z ignorancie pohľadu druhého. Pre mňa má vec subjektívnu hodnotu 1 euro, pre toho kto ju zhotovil má vykonaná práca hodnotu 10. Ako sa dohodneme? Koho poňatie hodnoty vynecháme? A hlavne prečo? Ktoré je správnejšie?

Je na čase prinajmenšom hľadať odpovede na tieto otázky - nie ich ignorovať a tak sa tváriť, že neexistujú. Ak hodnoty nevieme zladiť, ani sčitať, skúsme hodnotiť produkty a služby na základe toho, že rôzne hodnotové systémy sú neporovnateľné. Dokonca, ľahko nájdeme hodnotenia - napríklad koľko voľného času a pôžitkov sme prácou nemohli využiť a užiť - ktoré ťažko vyjadriť číselne ako cenu príležitosti. To, že ju nezmeriame neznamená, že nie je.

Omnoho zaujímavejšie by bolo, keby sme vytvorili prostredie, v ktorom bude tlak na špecializáciu čo najmenší, prípadne (inak vzato) čo najširšia diverzita činnosti v rámci jedného povolania, pre jedného človeka. Vyvážiť manuálnu i psychickú činnosť, monotónnu a tvorivú - aby sme ani jedným smerom človeka neznásilňovali, neubíjali. Zároveň budeme záujmovú všetrannosť v ľuďoch podporovať od útleho detstva. Pre svet práce potom budeme musieť vymyslieť nové slovo - pomocou ktorého by sa dala mnohostrannosť cielene vyhľadávať - napríklad "cross-specialization"? Medziľahlá špecializácia. Práca medzi špecializáciami. Mnohoodborová práca? Cez-odborová práca?

Prácu nie je možné vykonávať bez ďalších nevyhnutných pocitov. To, že práca nie je zbytočná, by mala byť samozrejmosť. Ako brigádnikovi, ale aj zamestnancovi sa mi stalo, že boli vyčlenené určité prostriedky, ktoré mali byť (z daňových dôvodov, alebo z púhej neschopnosti vedenia) preinvestované - takže mi zadali úlohu "keď pôjde niekto okolo, tvár sa že niečo robíš". To nie je absurdita, alebo výnimka - to je veľmi bežná situácia. Pripomína to Popolušku, preberajúcu sadze a strukoviny. Načo? Dokonca i úmyselné zdržovanie práce má podobný charakter - ak človek musí brzdiť svoju energiu, je to podobne vyčerpávajúce, akoby ju míňal neuvážene, v príliš náročnej práci. Cíti sa nevyužitý, dokonca sa hanbí prijať plácu, aj keď je mnohonásobne poddimenzovaná v rámci firmy.

Rovnako tak potrebujeme vedieť, že práca prináša druhým úžitok. Že to nie je len parazitovanie na voľajakom spoločenskom prebytku. Je predsa rozdiel v tom, ako sa stavia k svojmu dielu na maximum vyčerpaný doktor po náročnom dni - a pracovník telekomunikácií, ktorý znudene dozerá na systém "pesničiek namiesto zvonenia" (ale má niekoľkonásobne vyšší plat). Aj keď má technik náročné dni a pokladá svoju mzdu za zaslúženú úmerne k drine - dielo na ktorom sa spolupodieľa samotné nemá žiadnu spoločesnskú hodnotu - je to len činnosť pre činnosť. Jeho práca nemôže mať charakter opusu a prinášať uspokojenie.

O nič menej dôležité je byť si vedomý faktu, že moja práca nie je nejakou skytou formou podvodu, že nepôsobí svetu, alebo ľuďom zlo. Nemusíme hovoriť ani o "práci" drogového dílera, alebo pašeráka zbraní - ale každého zamestnaného v zbrojárskom priemysle, dopravných prostriedkov fungujúcich na fosílne palivá, v chemičke, alebo elektrárni znečisťujúcej odpadmi prírodu, čo i len štvorcový meter Zeme. Ani jeden kúsok planéty totiž nie je ničí majetok.

Každý zamestnanec, aj "nevinný" ekonóm, softvérista, alebo upratovačka - sú spolumajiteľmi firmy a jej diela. Aj keď to formálne, alebo legálne neplatí - platí to morálne, platí to fyzikálne, platí do duchovne, platí to všeobecne - časom a energiou ktorú sme tomu-ktorému dielu venovali. Práca nesmie prinášať zlo - aj keď sa zdá, že to tento systém temer neumožňuje. Nielen priame zlo znečistenia, zabíjania, ale i zlo sprostredkované - teda rôzne formy plytvania, zdierania, páchania krivy. Nedá sa zvaliť to na vedenie, alebo na anonymnú firmu. Je to chyba, ak by sme spolupáchateľov nesúdili spolu s páchateľmi. Veliteľ gestapa aj údržbár v koncentračnom tábore boli zamestnanci nacizmu. Ako po tom chceme niesť zodpovednosť za svoj život?

To čo hľadám samozrejme je v rámci opusu možnosť pracovať na svojom diele za splnenia všetkých týchto podmienok, nie ich kompromisnej časti. Pol ovce nie je polovica hodnoty živej ovce. Je to len kus mŕtveho mäsa. Práca ktorá nie je zlom, nie je zbytočná (častý kompromis "uvedomelejšieho človeka"), práca ktorá ma baví. Práca ktorú robím rád a teda ju robím s radosťou. Práca ktorá nerozdeľuje môj život, môj deň na tú hnusnú časť a tú kompenzačnú časť. V technickom pohľade to môžeme "kvantifikovať" takto: Práca je spolovice "vyrábanie výrobku, poskytovanie služby, alebo spolutvorba prospechu firme" a z druhej polovice "život toho, ktorý pracuje". Ako tento komplexný tvar ju musíme stále chápať, tvoriť i hodnotiť.

Každým dňom potrebujem cítiť, že v rámci komunity spolupracujúcej na diele mám svoju hodnotu, som potrebný a nenahraditeľný. Nahraditeľnosť nie je slovo, ktoré možno brať do úst v súvislosti s človekom. Ťažko sa pracuje, ale vonkoncom nemožno hovoriť o žití v prostredí, ktoré sa ku mne správa spôsobom "my ťa nepotrebujeme". Prípadne používa synonymické frázy: "ďakuj nám, že máš prácu", "na tvoje miesto čaká desať ďalších". Pracovný vzťah nemôže byť založený jna vydieraní - ani zo strany zamestnávateľa, ani zamestnanca. Zamestnávateľ nie je nadriadený a už vôbec nie nadradený zamestnanca - je jeho spolupracovníkom. Jeden druhému "nekafrú" do súboru jeho pracovných úloh, ale ani sa navzájom nad seba nepovysšujú. Neschopnosť realizovať túto základnú ľudskú dohodu sa odráža v celej štruktúre súčasných firiem - od chamtivého, hlúpeho a márnivého vedenia po odbory.

Keďže je čas strávený v práci súčasťou životného príbehu človeka, musí sa odohrávať v dôstojnom prostredí. A len prostredie príjemné a bezpečné je dôstojné ľudskej bytosti. Nie je možné pracovať v ohavných krabiciach, ktoré má ktosi drzosť nazývať "budovy". Pracovisko je jedno z ihrísk života a nie králikáreň. To isté platí i pre estetiku interiéru. Šeď, chladné žiarivky, premrznutý klimatizovaný vzduch plný prachu - to je priam definícia kancelárskeho pekla. V tomto prostredí človek existovať nemôže - iba ak za cenu zdravia a znetvorenia. ktoré si - čo je práve príčina smutnej reality - ani neuvedomuje. Stále si myslí, že je to on, no s každým "dá sa to vydržať", "dá sa to zniesť", "to neriešim", s každým odstráneným ľudským (sebe-vlastným) limitom stráca človek sám seba. Lebo hranice sú niečo, čo človeka definuje ako takého, prinajmenšom spoludefinuje. Časť z nich (strachy) treba prekonávať, časť si treba zachovať. Lebo ani tak abstraktné pojmy ako priestor a čas nejestvujú bez hraníc.

Namiesto lacnoty, šetrenia a uniformity - by sa mal človek vo svojom prostredí cítiť cenený - a samozrejme - cítiť sa ako vo svojom živote, nie mimo neho. Pretože i v práci plynie jeho čas. Estetika, kultúra, priateľské prostredie, stopy vlastnej individuality, nevyhnutné súkromie (ako i Thomas Moore podotýka v Knihe o duši: väčšina firiem má spoločenskú miestnosť, zhromaždisko - prinajmenšom jedáleň - no len výnimočne je v nich "nespoločenská miestnosť" - priestor pre ticho, uvoľnenie napätia, mysle, meditáciu, ozdravenie sa, prežívanie svojich emócií. Zdá sa, že všetky emócie sú vystavené na obdiv celému open-office.). Je to všetko - od tvaru priestoru, zvolených farieb - nie mdlých, sivých, alebo príliš krikľavých, ale príjemných, zdravého, praktického ale i pekného nábytku, cez možnosti jedenia, pitia, socializovania sa, drobného športovania, tvorenia a kultúru - všetko čo človek potrebuje počas celého dňa - po vrúcne ľudské vzťahy.

To nie je len fráza "príjemný pracovný kolektív". Sú to ľudia, s ktorými nie je proti srsti človeku stráviť významnú časť života. Ľudia, ktorí budú priateľmi, nebudú sa správať ako konkurencia, nebudú neochotní, obťažovať nás svojimi predsudkami, tuposťou a zlobou, nebudú zakomplexovaní. Aj keď i toto je akýmsi nedosiahnuteľným snom pre mnohých zamestnancov systému, ktorý nemá úctu k životu človeka, k jeho životnému príbehu - a teda tvorbu harmonického prostredia vôbec nerieši. A pritom by stačilo nenápadnými pákami predísť mnohým situáciám krivdenia, podvodov, rozporov. V prostredí kde sa zamestnanec bojí o miesto, alebo zamestnávateľ o pracovníka - to nie je možné. V systéme postavenom na pojme spolupráce, kde sa zamestnanec berie ako spolupracovník a spolumajiteľ diela - áno. Namiesto pracovného poriadku snažiaceho sa spraviť zo zamestnancov firemné roboty je nutné navrhnúť minimum, ktoré by definovalo právo na to nebyť obťažovaný hlukom, chladom, teplom, smradmi, hudbou podľa cudzieho vkusu. Vytvoriť tvorivé prostredie. Čo sú to za pravidlá, ktoré na jednej strane zakazujú človeku potiť sa (lebo nejaký primitív, ktorý nepochopil ani základoškolskú anatómiu si uzmyslel, že mať škvrnu na košeli "je smiešne"), nútia ho v rámci etikety kydať na seba rôznu chémiu - ale na druhej strane ho ovalia klimatizačným chladom, prachom a namiesto slnečného dňa ho nútia sedieť celý deň pod chladnou (ekonomickou) žiarivkou a bez prestávky zazerať do monitora.

I keď sa stane práca súčasťou života, nikdy nepokryje všetky rozmery potrieb človeka. Stále je nutné zachovať rešpekt voči ďalším osobným záujmom, voľnému času, pracovnej dobe, víkendom a dovolenkám. Práca by nemala zasahovať do súkromia človeka viac, než to sám, dobrovoľne, podľa pocitov a potrieb pripustí, oberať ho o vlastný čas, nemala by sa ani snažiť ho rafinovane transformovať do pracovných obedov, víkendov a rôznych "stretnutí" po pracovnej dobe. Intímne súkromie človeka je posvätné. Človek nie je majetkom firmy.

Nejeden "realista" hneď po zopár vetách nazve tieto základné podmienky čímsi neuskutočniteľným. Nechce sa im to uskutočňovať. Ďalší sa tomu môžu vysmiať, znevážiť, či nazvať to "nenormálnym". Veľká väčšina bude istotne súhlasiť... asi ako s pekným snom. Vraj je to definícia ideálnej práce. Všetko je v nastavení človeka a v tom, kedy sa stále cíti byť ľudským. Pre mňa to však nie je definícia ideálnej práce, ale jedinej možnej. Bez toho nemá zmysel nič začínať. "Ako inak?" Inak sa to predsa nedá. Nemôžem osem hodín denne nebyť človekom, nemať svoje základné potreby, hranice a práva, tak ako si to zopár pomýlených ľudí-strojov žiada.

Pre tých, ktorí dajú na tituly, ponúkam veľmi zaujímavú a do slovenčiny preloženú úvahu, ktorej autorom je Dr. Nadja Rosmann.