Kto tu komu šéfuje?

2.0.18

Od vedenia k podvádzaniu, od vládnutia k nevládnosti

"Demokracia vám má dať pocit možností, napríklad liek proti bolesti X a liek proti bolesti Y. Ale oba sú to len acylpyríny."

Zložité projekty, ktoré sa ľudské spoločenstvo rozhodne uskutočniť a pri ktorých je nutná úzka špecializácia, potrebujú samozrejme nejakým spôsobom rôznorodé činnosti koordinovať. Tak ako v prípade firiem sú to manažéri, alebo vlastníci - v prípade národa je to neoosobný štát, ktorého chod usmerňuje vláda. Spôsob, akým táto vznikne - je tak pestrý a historicky kľukatý, ako rôzne spôsoby ekonomického usporiadania. Spoločenstvo, kde každý venuje podstatnú časť svojho času konkrétnej činnosti (povolaniu), nestíha organizovať seba sama - preto vzniká skupina zástupcov. Tá má poverenie uskutočniť kroky, ktoré umožnia hladké spolunažívanie v rámci štátneho útvaru. Väčšina súčasných štátov sa vnútorne organizuje zložitým právnym systémom, ktorý nevychádza z prirodzených obmedzení (nerobím (druhým) to, čo nechcem aby robili (mne) druhí) a minimalizmu (osobné je to, čo dosahuje len na mňa, spoločné to, čo ovplyvňuje všetkých) spoločenskej dohody - ale ľuďmi vytvorených historických noriem.

Vláda je vo svojom zmysle prostá kordinačná činnosť, "práca ako každá iná" - kým jeden kope, druhý čistí, tretí taví/varí, vláda-manažment má za úlohu zaistiť, aby sa ich vstupy a výstupy stretli, zároveň i dohliadnúť (ako objednávka všetkých zložiek procesu), aby si každý plnil povinnosti, nezneužíval druhých, neprekračoval ich slobodu. Je vecou absurdného vývoja, že táto koordinačná činnosť, druh špecializácie, iná činnosť - sa začala chápať ako nadradená ostatným - tak v podniku (manažér), ako aj v spoločenstve (aristokrat, feudál). Vznikajú tu rôzne fenomény, ktoré prirodzene vystupujú v póloch, sú následkami "jadrového" štiepenia prirodzenej rovnováhy - na extrémy. Je úplne prirodzené, že človek má slobodu robiť čo chce a samozrejme si nesie následky toho, čo urobí. Nielen osamelé indivíduum, ktoré má k dispozícii celú planétu, ale aj človek umiestnený v spoločenstve. Pojmy sloboda a zodpovednosť neexistujú jeden bez druhého, navzájom sa definujú. Ten, kto odovzdá zodpovednosť za nejaký aspekt svojho života druhému (či už ho nechá čosi vyrábať, alebo mu dá právo rozhodnúť), stráca v tejto oblasti slobodu (čo a ako sa vyrobí, ako sa rozhodne). Otrok nemá slobodu, lebo každý jeho úkon je výsledkom rozhodnutia pána - a takto nenesie ani zodpovednosť za svoje konanie. Ten kto sa rozhoduje sám, bez donútenia, sa zasa od zodpovednosti (či je to už priamy, alebo zákonný následok) nemôže odlúčiť.

Odovzdanie (posunutie) svojej zodpovednosti niekomu inému zvykneme opisovať ako zverenie moci. Už pred stáročiami nám moc prerástla cez hlavu, vytvoril sa akýsi absurdný koncept - neoddeliteľný od svojho náprotivku bezmoci. Moc už nie je len "poverenie koordinačnou činnosťou". Mnohí ju chápu ako keby mala svoju chuť, akoby prinášala uspokojenie, potešenie, akoby bola žiaducim tovarom, surovinou o ktorú sa treba biť. Spája sa s aktom násilia - keď jeden človek (skupina) vztiahol nástroj na druhého, donútil ho nedobrovoľne vykonávať nejakú činnosť - vo svoj prospech, pre svoje potešenie. Nástroj sa stal zbraňou - nech už je to sekera, nôž, puška, bomba, alebo nutnosť a s ňou spojené vydieranie. Tento akt umožnil jednému dosiahnúť bohatstvo, vyšší životný štandard, na úkor druhého. Samozrejme treba na to dvoch - toho ktorý si podmaňuje a toho ktorý sa podvolí. To, že jeden napadne (zo závisti, zo žiarlivosti, alebo z pocitu že môže) druhého jednoducho nejde vyriešiť. Je to následok (samo)výchovy - keď človek dospel k presvedčeniu (z nevedomosti), že moc, ovládanie druhého, bohatstvo (hoci na úkor) sú pôžitkami. Nie sú, ale naša kultúra, vzdelávací systém, spoločenské povedomie nás o tom dennodenne presviedčajú. Je dobre byť prvý, je pôžitkom byť najlepší, je príjemné vyhrať a poraziť ostatných. Pritom prvú a druhú polovicu každej tejto vety spája slovko je, ktoré je tam umiestnené z púhej zvôle, bez hocakého skutočného, hmatateľného odôvodnena. Učia nás, "čo" "je" "príjemné" a potom "to je príjemné" bez toho, aby sme sa ďalej zamýšľali, či naozaj...

Každá činnosť, ktorú človek robí je v podstate práca so silou - či ju chápeme prakticky racionálne a vedecky (fyzikálna sila, manuálna činnosť), ako duševnú činnosť, alebo magický (metaforický, náboženský) proces premeny (práca so Silou, s Univerzom, Jednotou). Násilie nie je nič iné, len štiepny produkt neschopnosti pracovať so silou. Keď sa nám niečo nedarí zmontovať, zúrime a hádžeme to o zem. Podobne, ak sa nám nedarí uspieť vo vzťahu, alebo v spoločnosti - utiekame sa k bitke, zastrašeniu, ohrozeniu, útoku, použitiu zbrane - teda k násiliu. Pôvodcom toho "prvotného násilia", keď si jeden nárokuje a vytvára moc nad druhým, vďaka nejakej prevahe (zbraň na jednej strane a nevedomosť na druhej - sú pre to výbornou kombináciou), môžeme vystopovať k pocitu bezmoci dosiahnuť uspokojenie, naplnenie, dať správny smer svojmu životu. Ten kto sa cíti prázdny, si môže nahovoriť, že bohatstvo majetku toto vnútorné prázdno zaplní - a tak postupuje k vytvoreniu vzťahu moci a ovládaniu druhých, na ktorých činnosti sa priživuje a bohatstvo tvorí. Moc a bezmoc - sila a násilie - vláda a nevládnosť. K nim sa pridáva nevedomosť a vedomosť, hlúposť a prefíkanosť, bezcieľnosť a vedenie, strach a drzosť, zbraň a bezbrannosť. Vzniká tak nám dobre známa hierarchická spoločnosť, pričom pozície veda hodnotí hneď z niekoľkých pohľadov:

• Postavenie (Status) : Osobná prestíž, uctievanie a popularita človeka v spoločnosti. Weber vníma napríklad politickú moc ako súvzťah triedy a postavenia. Štiepia sa tu fakty a ilúzia, spôsob akým sa človek na povrchu prezentuje, ako vystupuje a ako sú ho ľudia ochotní vnímať.
• Moc (Power): Schopnosť človeka dosiahnuť svoje napriek odporu druhých. Byrokrat môže oplývať veľkou mocou napriek tomu, že nie je bohatý, ani nemá zvláštne meno v spoločenstve.
• Trieda (Class): Ekonomická pozícia človeka v spoločnosti. Niektorí ju vidia ako hlavný dôvod rozvrstvenia spoločnosti (Marx), iní len ako spolufaktor (Weber). Majetok je nepochybne veľmi prenikavý vplyv - dokáže pôsobiť tak na totalitnú, ako aj demokratickú moc - vo svoj prospech. Zároveň s pomocou peňazí môže človek vyrábať ilúzie (napr. mediálne) a tvoriť tak svoj status.

Uvedené kategórie, ale najmä duality a štiepne procesy vystihujú (a utvárajú) realitu vlády. Napĺňajú obsah pojmu. To všetko sa však často prekrýva inými procesmi a ilúziami - veci sa pomenúvajú inak - čo je príznakom toho, že sa posúvame od koordinácie k ovládaniu a zneužívaniu. Niekedy sú to polovice duality vytrhnuté z kontextu (sloboda, moc), inokedy formy procesov (demokracia, voľby), alebo fiktívne funkcie (prezident, parlament, vláda, súd, velenie). Spôsob, ako rozohnať túto hmlu z dymostroja, je neustále si pripomínať protiklady pojmov, vnímať ich v pároch, umiestňovať ich do kontextov. Sloboda a zodpovednosť. Sloboda koho? Sloboda konať čo? Sloboda vyvažovaná akým obmedzením? Človek musí doslova ochutnávať pojmy, aby rozlíšil tie umelé (demokracia, totalita, parlament, kráľ) od hodnôt ktoré naozaj pociťuje - šťastie, uspokojenie, pocit naplnenia a zmyslu. Neraz sa stáva, že demokracie sú k človeku úplne bezcitné, nemá v nich moc nad vlastným životom - a rovnako tak môže v "totalitnom" (hierarchickom a nemennom usporiadaní kde každý plní svoju úlohu) nájsť prirodzené funkčné usporiadanie, šťastie a dokonca priestor na komunikáciu medzi "koordinátorom" a "remeselníkom". Podstatný je aj tak minimalistický obsah spoločenskej dohody - priznanie slobody konať až potiaľ, pokiaľ nie je prekračovaná sloboda druhého. Osobné je všetko, čo sa spoločenstva netýka (sexualita, vkus, city, pocity) - spoločné je to, čo má dopad na ostatných (ekologické a ekonomické konanie).

História

Úplne čistý príklad slobody-zodpovednosti predstavuje fiktívne obdobie kdesi v minulosti, keď človek žil sám za seba a pre seba. Čo si ulovil, to jedol - a ak si neulovil nič, bol hladný. Aký príbytok si postavil, v takom žil. Keď si zničil životný priestor, niesol si plný následok tejto neprezieravosti.

Ľudské spoločenstvo umožnilo človeku špecializovať sa, sústrediť sa na svoje osobité zručnosti, tvoriť tak veci kvalitnejšie a vo väčšom množstve. To na jednej strane spôsobilo zvýšenie životnej úrovne - na druhej priviedlo na svet epidémie, vojny o bohatstvo ako aj nadbytočné obmedzenia nedokonalých ľudských právnych (náboženských) systémov. Životná úroveň sa však nepozdvihovala rovnomerne - k rozdielom prispela nerovnaká usilovnosť, ale aj ľudská vynaliezavosť. Niektorí jednotlivci sa naučili zhodnotiť svoj talent (za ktorý nikto nemôže), ďalší nafukovať už nadobudnutý majetok, zarábať pasívne (vlastnením, nie činnosťou), žiť na úkor, poberať úroky, nechať si platiť za fiktívne služby, vydierať. Nástroje, ktorými si človek uľahčoval prácu, použil ako zbraň na okrádanie, zabíjanie, alebo ovládanie druhých. Vytvorilo sa tak hierarchické usporiadanie - bohatí, ich ozbrojená ochrana a prostriedok kontroly, spriaznená (alebo naoko konkurujúca) náboženská moc a nakoniec poddaní, alebo otroci.

Otrokárstvo je špecifické usporiadanie - pre niekoho vo svojej podstate zvrátené, absurdné a nepochopiteľné (ako sa niekto môže považovať za pána iného), pre ďalšieho úctyhodné z pohľadu projektov, ktoré umožnilo vytvoriť (ríše, armády, pyramídy a iné divy sveta), pre časť populácie zasa fantáziou štekliacou ich prirodzené dominantno-submisívne tiahnutie. Otrokárstvo ani dnes nie je mŕtvym systémom či mŕtvou témou. Ospravedlnenie nachádza v podobe monumentov a romantického vnímania. Neboli to však "Egypťania", ktorí postavili pyramídy pre svoje potešenie, pre vyjadrenie svojho dobrovoľne vzniknuvšieho náboženského presvedčenia, ako obsah a zároveň poctu vlastnej kultúre. Boli to zástupy otrokov, ktorí pracovali pod bičmi elitných zložiek hirarchického usporiadania, na čele s nezvoleným faraónom. Ako sa otroci asi stavali ku kultúrnemu monumentu, ktorý stavali? Tí, ktorí si kultúru svojej doby nechali vštepiť to nepochybne pokladali za "normálne", správne z pohľadu toho, že to tak jednoducho je (prijatie údelu), nediskutuje sa o tom (donucovacie prostriedky) a nikde to nie je inak (nevedomosť). Dnešní intelektuáli by to nazvali "kultúrnou odlišnosťou".

Totalita môže byť usporiadaním, kde jednotlivec nachádza spokojnosť, ale takisto nemusí. Kdesi v relativite, tam kde sa nutnosť (zotročenie násilím) mení v ľudskej hlave na okolnosti a človek hľadá šťastie v nastolenom stave ("mám rád to čo je", "žiť tak dobre ako sa v rámci možností dá"), alebo v niečom inom (zasýtenie, bezpečnosť, pohodlie nezodpovednosti) nakoniec môžeme otrokárstvo poňať ako jeden z možných systémov. Ak sa neopierame o barličky náboženstva a nemáme cit pre prirodzené právo (usporiadanie), je ťažko zdôvodniť, prečo je dobré, ak je človek slobodný a zlé ak je otrokom. Či sa nám to páči alebo nie - to je zlovestná neutrálnosť reality. Spoločenstvo môže byť usporiadané tak aj onak. Varovaním pre dnešok je fakt, že v časoch otrokov, veľké civilizácie boli zorganizované aj vo forme absolutistických kráľovstiev, aj vo forme republík, či dokonca demokracií. Senát či voľby boli zábavky pre majetných, aristokratov, slobodných. Chod spoločnosti zaručovali otroci, ktorých páni považovali za typ domácich zvierat, s ktorými sa dalo obchodovať, porážať ich bez priznania ľudského rozmeru (človek so svojim príbehom, spomienkami, vnútorným svetom, citmi, pocitmi, potrebami, vôľou žiť). Kto bol nadčlovekom a kto zvieraťom bol pritom výsledok absudného faktu pôvodu, mena, príslušnosti k rodine. Presne takého, ktoré dnes povyšuje človeka nad príslušnosť k inému zvieraciemu druhu - a teda jeho logika nám stále nie je cudzia.

Feudalizmus čiastočne odlíšil od otrokárstva príchod veľkých monoteistických náboženstiev - zoroastriánstva, kresťanstva, islamu. Zaviedli síce pojmy dobra (božskej požiadavky) a zla (slobodomyseľného hriechu) - no tie sa zatiaľ nevzťahovali na hierarchické usporiadanie. Už tu neboli otroci, plebs, patriciovia a cisár, kňazi a armáda - ale poddaní, šľachta, kráľovská rodina, kňazi a armáda. V podstate môžeme hovoriť o premenovaní funkcií, výmene kostýmov, zmene doktrín náboženstva - a snáď aj miernom navýšení práv "spodného typu" človeka - už nebol považovaný za majetok. Poddaní si smeli vybrať manželku, ich rodiny sa nerozbíjali, platili za prenájom pôody, na ktorej pracovali "svojim tempom" (hoci na pevne stanovenú daň). Ak teda nebolo v záujme feudála inak... inak bol stále pánom nad životom smrti a neraz i stelesnením národa či Boha na zemi. Nutnosť pracovať na malú elitnú vrstvu už nebola povinnosťou, ale "obojstranným záväzkom", občas sa vysvetľovala nutnosťou usporiadania pre blaho všetkých, zabezpečenie správy potrebných vecí a chodu štátu vôbec. Dokonca, náboženstvo nerovnosťou naoko pohŕdalo, hoci pomáhalo upevňovať jestvujúcu moc. "Modli sa a pracuj" - nebúr sa a čakaj na lepší život po smrti.

"Návrat" k odkazu demokracií antického sveta predstavuje prinajmenšom obrátenie pomeru - väčšina má teraz deklarované právo rozhodovať o osude celého spoločenstva. Menšiny sa samozrejme poslušne podriaďujú. Idealisti demokracie veria, že jej víziou je vláda v rukách ľudí - tí ovládajú vlastný život. Prvé demokratické usporiadania vytvárajú malé komunity už na konci stredoveku a počiatku novoveku, aj keď stále v hrubom rámci feudalizmu. Spoločenstvá malých lokalít spravujú vlastné záležitosti, hoci začlenené do väčšieho útvaru, voči ktorému majú povinnosti. Ani americká demokracia sa nezačína všeľudovou "slobodou", rovnosťou, alebo hlasovaním. Znova tu máme demokraciu jednej vrstvy (bieli páni), pričom chod štátu zabezpečujú aj ťažné zvieratá - otroci - bez práv. Chvíľu ešte potrvá, do 20. storočia, než prinajmenšom v kolonizovanej Amerike a západnej Európe vzniknú parlamentné demokracie dnešného typu. Majú svoje jemné odtiene, ktorými sa upínajú ku (konštitučnej) monarchii, ku kolonizačnej minulosti (ignorovanie práv pôvodných Američanov), alebo k stredovekým hodnotám (kresťanské demokracie, často s počiatočnou nevôľou priznať plné práva ženám, sexuálnym menšinám a nevmiešavať sa do sexuálneho, morálneho a náboženského života občanov vôbec).

Demokratický svet, presvedčený o vývojovom kroku vpred, zavádza po dobrom i po zlom demokracie do celého sveta - niekde s väčším, inde s menším úspechom. Demokracia sa stala značkou, ktorú prevzali aj relatívne totalitné a byrokratické zriadenia bývalého východného bloku. Dnes s výnimkou Saudskej Arábie, Vatikánu, Bruneja, (teokratické monarchie), Myanmarska (s vojenskou juntou), ostrovných štátov Fidži a Tonga - niet na svete štátu, ktorý sa nehlási k demokracii, hoci svojského typu. Kresťanské demokracie, islamské demokracie, ľudové demokracie - v podstate demokracie ohraničené ďalším hodnotovým systémom, kde si ľudia môžu voliť, ale z oklieštenej (autoritami schválenej) ponuky. Pre časť odbornej obce to nie sú vôbec demokracie, najmä aj voľba a výber nie je úplne slobodná, v rukách ľudí, bez zásahu (morálnych) autorít. No tie obvykle argumentujú tým, že ohraničenia "demokracií s prívlastkom" si ľudia tej-ktorej krajiny sami dobrovoľne zvolili. To môže platiť pre jednu generáciu a jednu historickú situáciu, ďalšie však vstupujú do už nastoleného režimu, bez možnosti ovplyvniť nastavené limity.

Totality, diktatúry, autokracie - a ich rôzne odnože - sú výdobytkom moderných dejín, uzreli svetlo sveta spolu s demokraciami, s ktorými kontrastujú a dopĺňajú sa. Vznikajú v spoločnej dualite, prostredníctvom nich sa napĺňajú hĺbkové potreby duše, aj keď možno v chorobnej podobe, kde navzájom opačné tiahnutia sa privádzajú do extrému. Autokracia nie je ani tak sokom demokracie, ako jej druhou tvárou. Ľudia potrebujú zároveň pocit, že svoj život majú vo vlastných rukách - a takisto vedenie, tam kde si nevedia rady, kde nemajú dostatok schopností a vedomostí. Ak sa spoločenstvo príliš spolieha len na jedno (na vodcu, alebo na vrtochy a chcenie ľudu), spôsobuje to problémy. Ľudský duch potrebuje slobodne premýšľať, vyjadrovať sa, komunikovať, experimentovať, môcť si vyberať z nekonečna možností (tiahnutie k demokracii) - no duša má rada aj pevné poriadky a pevnú ruku, prastaré viery a ich rituály (tiahnutie k teokracii, alebo autokracii).

V bizarných rituáloch - či už vlajkových pochodov, športových zápasov, ale aj skutočných vojen - sa uskutočňuje potešenie z pocitu sily, ktorý (občas prázdnym spôsobom) vyvažuje osobnú bezmoc - ale tiež potreba prináležať, ktorá vyvažuje potrebu vynikať. Totality a uniformné spoločenstvá nedoprajú človeku právo na prejavenie osobitosti a výnimočnosti - na druhej strane systémy s demokraciou a obzvlášť kapitalizmom sú skúpe na pocit jednoty, súnaležitosti, pospolitosti. Práve tieto prirodzené potreby potom pokrývajú režimy, ako ten nacistický, alebo "komunistický" totalitný - samozrejme zváteným spôsobom. Deje sa tu presne to, čo vo fetišizme, alebo kapitalizme. Skutočná potreba sa neprizná (zamlčí, zatají), prekryje sa inou potrebou, ktorú systém zdanlivo napĺňa, no na skutočné volanie duše sa takto nikdy neodpovie. Človek sa chytí na priznanie "že mu čosi chýba", vytvorí si závislosť na systéme, ktorý mu stále čosi dáva, aj keď je to úplne mimo ozajstnej potreby.

Tu sa už prelína spoločenské (štátne) zriadenie s ekonomickým systémom. Prvoplánové chápanie tieto dva až nemiestnym spôsobom mieša: kapitalizmus = demokracia, socializmus = totalita. Potrebujem najprv rozlíšiť ekonomiku a režim - z čoho sa vo veľmi zjednodušenom pohľade kombinujú štyri možnosti, vrátane kapitalistickej totality a socialistickej demokracie. Až potom môžeme prejsť k úvahám, či ekonomický systém predurčuje spoločnosť na istý typ zriadenia. Podľa mainstreamových intelektuálov, bez kapitalizmu niet demokracie. Ako to videl už F. A. Hayek, ekonomická sloboboda (právo rozhodnúť sa čo, od koho a za koľko kúpim (predám)) je druhom osobnej slobody, ktorú má demokracia uchovávať. Historická skúsenosť s totalitami, ktoré sa nazývali "komunistické", alebo "socialistické", vytvorila akýsi predsudok, že tieto formy organizácie spoločnosti nikdy nepovedú k slobode jednotlivcov. Kolektivizmus, centrálne plánovaná ekonomika, predstavuje prílišné sústredenie moci v rukách úzkej skupiny ľudí (strana, byrokrati), čo konieckoncov vedie na jej zneužitie.

No z kritického pohľadu, slávne nevychádza ani kapitalizmus. Moc tu nepredstavuje tajná polícia, ale peniaze, ktoré ak sa sústreďujú v rukách malej skupinky osôb, táto získava neoklieštiteľný vplyv na politiku - teda moc. Kým moc byrokratov (štátnych úradníkov) je aspoň teoreticky zverená ľuďmi a viazaná akousi spoločenskou objednávkou, zodpovednosťou tým, ktorí vytvárajú štát - v prípade súkromnej firmy je to nijak neusmernená moc samostatných osôb, súkromníkov. Naviac, ako naznačuje Max Weber v teórii železnej klietky, skutočným nebezpečím je racionalizácia spoločenského života, ktorá je špecifická obzvlášť pre západný kapitalizmus. Jednotlivci sú polapení v systéme založenom na efektivite, racionálnej kalkulácii (vypočítavosti, vyčísliteľnosti čohokoľvek) a kontrole. Klinec do rakvy zatĺka všetko prerastajúca byrokracia.

Ak porovnáme obľúbené konštrukcie spoločnosti - komunistickú totalitu a kapitalistickú demokraciu - v konečnom dôsledku vychádzajú pre jednotlivca v mnohých aspektoch narovnako - stráca sa v nich. Kým v prvom nikto nerozpráva, pretože sa každý bojí (alebo je rozprávať zakázané), v tom druhom rozprávajú všetci - a tak nie je nikoho počuť. Podobá sa to na situáciu, keď v prípade uctievanie jednej hodnoty (pólu), sa tá druhá vracia ako tieň. Žiaduci stav je pritom celkom dobre popísateľný - rozprávať s mierou, postupne a k veci, o tom o čom človek niečo vie, čo sa ho dotýka a samozrejme počúvať, keď rozpráva ten druhý. Kým v represívnej autokracii (systéme) človek nemôže vystúpiť s kritikou diktátora, pretože mu hrozí právny postih, v kapitalizme (ekonomike) sa človek bojí ozvať pred svojim zamestnávateľom. To má rovnakú umlčovaciu silu, pretože tu jeho prežitie závisí práve na zamestnaní a príjme. Je to rovnaké ohrozenie, aké predstavuje v prípade totality mučenie, alebo možnosť popravy. Režim používa ako prostriedok ovládania zbrane, v ekonomike, obzvlášť kapitalistickej, sú to peniaze. Človek má jazyk tak či tak zviazaný.

Jeden pohľad sa vymyká kategóriám ekonomického a politického systému. Akýkoľvek režim a akákoľvek ekonomika by mohla byť pre ľudí dobrá (či už zhovievavá totalita, alebo monarchia - príklad: Bhután), švajčiarská demokracia, alebo zodpovedne poňatý socializmus, kapitalizmus, či zmiešaný systém (Škandinávia). Problém nie je v systéme, ale v tom, že človek je nedokonalý. Nerozumie systému. Nespráva sa slobodne a zodpovedne, nevyvažuje sebectvo ohľaduplnosťou, nie je len do seba zahľadenou individualitou, ani nahraditeľný "jeden z mnohých". Podvádza. Kradne. Klame. Zneužíva systém pre seba. Ak by sa správala časť populácie slušne, mohol by fungovať tak Marxov komunizmus, Hayekova liberálna ekonomika, aj Proudhonova anarchia. Nie je to systém ktorý produkuje zlovestných tajných policajtov, ale sú ľudia, ktorí nadobudnutú silu či zverenú moc zneužívajú ako členovia silových zložiek, rozviedky, ale aj ako rodičia, mafiáni, alebo podnikatelia. Sú ľudia, ktorí nachádzajú potešenie v ubližovaní, radosť v hromadení, prirodzenosť v arogancii, zákernosti, alebo zlomyseľnosti, ľahostajnosť v živote na úkor.

Samozrejme, tieto prirovnania sú nezmyselné - týranie, hromadenie ani zlovoľnosť nespôsobujú radosť. Kde sa toto presvedčenie v človeku berie? Tu vyvstáva spor - je to ľudská prirodzenosť, alebo vec výchovy? Človek predstavuje potenciál konať, tak aj onak. Prečo tento smeruje k ubližovaniu, obmedzovaniu, zneužívaniu druhých - prečo potenciál využíva takýmto spôsobom - môže byť nepriamym dôsledkom hodnôt, aké nám spoločnosť vštepuje a čo v nás pestuje.

Demokracia

Ľudové chápanie tohto pojmu, najmä v spoločnostiach, do ktorých bol cudzo zavedený, zďaleka obchádza prostú slovníkovú definíciu. Jedna časť verejnosti ju vidí ako uskutočnenie všeobecnej rovnosti, synonymum slobody (jej stelesnenie), ak nie samého dobra. Iní zasa uhýbajú k púhej mechanike, ktorú reprezentuje volenie zástupcov, alebo parlament. Demokracia je pritom pojem, ktorý nadobúda význam v oboch rovinách - púhého nástroja (ktorý nemusí byť jediný, ani vždy vhodný, k osohu) aj vízie ideálu (čo chceme nástrojom dosiahnúť).

Demokracia je politické zriadenie štátu, forma sebaorganizácie spoločnosti, v ktorej vládu vykonávajú priamo ľudia, alebo ich volení zástupcovia.

Cudzie slovo napomáha mystifikácii pojmu. Stáva sa nálepkou, akousi záhadnou substanciou - ktorej možno prisúdiť hocaké želané vlastnosti. Jeho pôvod sa odvádza od gréckych koreňov "démos" (ľudia) a "krátos" (moc), hoci preklad "ľudovláda" má skôr kritický nádych. Demokracia, popri forme realizácie predstavuje snahu o zlúčenie dvoch princípov - rovnosť a sloboda - ktoré sa napĺňajú v rovnosti pred zákonom a v rovnakom prístupe k moci. Práva a slobody občanov chráni ústava, ako základ zákonodárstva.

Definície sa v čase samozrejme menia - od dôb otrokárov, až po dvadsiate storočie. V zjednotení súčasných názorov vystupujú pravidelné tajné voľby, s účasťou tak vládnych ako i opozičných strán, s volebným právom v rozpätí od 10 do 100% populácie (niekedy len dospelej mužskej, inokedy širšej), s parlamentom, ktorý si delí právomoc s výkonnou mocou vlády. Niekedy sa demokracia nahrádza širším pojmom "liberálny režim", v ktorom funguje trhová ekonomika založená na súkromnom vlastníctve, môže vykonávať navonok nezávislé politické úkony, občania majú právnu moc. Niektorí odborníci si popri hlasovacom práve všímajú aj akési "overenie praxou" - či už aspoň raz došlo v štáte k mierovej výmene výkonnej moci medzi politickými stranami. Prísnejšie nastavené pravidlá ponímajú rôzne druhy slobôd (práv) - sloboda prejavu, sloboda vierovyznania, sloboda združovať sa a organizovať sa, ústava ktorá zaručuje rovnaké práva a predstavuje záväzné obmedzenia i pre vládu.

Parlamentná demokracia je dnes najčastejším typom demokratického štátneho zriadenia. Ľudia sa nepodieľajú na vláde priamo, ale volia si zástupcov. V ideálnom prípade sa ním môže stať ktokoľvek a každý zástupca má voči voličovi zodpovednosť. Skutočnosť tohto typu zriadenia je omnoho komplikovanejšia - prinajmenšom sa v ňom istým spôsobom napĺňa zároveň potreba slobody (vyberám si politiku v súlade so svojimi individuálnymi záujmami) a zároveň potreba expertného vedenia (o tom, čomu nerozumiem, nechám rozhodnúť tých, ktorí tomu rozumejú viac). Odborné vedenie sa stretáva často s kritikou, pretože samozrejme časti (a niekedy väčšine) občanov sa prieči, pretože jeho riešenia môžu byť prosto nepopulárne, nepríjemné (hoci, aspoň v dlhodobom pohľade potrebné). Agenda uťahovania opaskov (reforiem, ozdravovania, a pod.) - najmä v pravej časti spektra - sa však často zneužíva, jej výsledkom nie je ani krátkodobý, ani dlhodobý prospech širokej populácie, ale záujmových skupín. Na druhej strane, ani ideál absolútneho rešpektu k (z)vôli občanov nie je príjemnou víziou - pre masu sa hocikedy môže stať žiaducou vojna, utláčanie menšiny, zničenie spoločného statku, krátkodobé ciele, alebo skrátka horšie riešenia.

Dostávame sa naspäť k filozofickému problému z oblasti ekonomiky. Existuje nejaké spoločné dobro, alebo je dobré len to, čo chcú jednotlivci? Má byť človek iba racionálne sebecký, alebo má túto vlastnosť vyvažovať s "iracionálnym ohľadom na druhých"? Existuje "lepšie riešenie", alebo je dobré len to, čo práve chce človek? Človek je samozrejme omylný a nikdy nemá dokonalý vhľad do situácie. Ak sa vrátime k parlamentnej demokracii, politici kľučkujú medzi všeobecným prísľubmi volebných programov, konkrétnymi situáciami (ktoré si môžu žiadať pragmatické riešenia v rozpore s deklarovaným smerom) - osobným vhľadom do situácie, svedomím, charakterom, požiadavkami voliča, stranníckou príslušnosťou a nátlakom lobby - medzi krátkodobou popularitou a dlhotrvajúcim prínosom. Prikloniť sa k jedinej z možností je najľahšie riešenie a paradoxne aj veľmi oslavované - naopak politici so zmyslom pre triezvosť, súdnosť a pragmatizmus sú označovaní za "prezliekačov kabátov", "dvojtvárnych pokrytcov", "prospechárov", "populistov" a iných netvorov. V konečnom hodnotení, volený zástupca môže, ale vôbec nemusí konať v súlade s aktuálnou vôľou občana, ani s pred-voľbami-vyhláseným programom. Voľby konajúce sa raz za niekoľko rokov sú asi najjednoduchšie uskutočniteľnou formou demokracie, no hlasovanie sa dá vždy veľmi ľahko zfalšovať, volebná kampaň zmanipulovať a verejná mienka umelo vytvoriť. Proti tlaku peňazí je nakoniec parlamentná demokracia takmer bezbranná. Vo väčšine známych P.D. sa predpokladá, že voľby sú len divadlom, skutočnú moc majú v rukách finančné skupiny, korporácie, lobby, boháči a elity. Tieto v konaní obmedzuje len nutnosť zachovať ilúziu slobody, kľud spoločnosti, pocit normality.

Priama demokracia je systémom, ktorý zatiaľ vyskúšalo len veľmi málo krajín a spoločenstiev. Občania si nevolia (len) zástupcov, ale rozhodujú priamo o konkrétnych otázkach v častých referendách. Takto je svojim spôsobom ťažkopádna a omnoho jednoduchšie sa realizuje v malých komunitách. Jej uskutočniteľnosti napomohol rozvoj technológii, ktoré dnes umožňujú hlasovať z pohodlia domu, čím vzniká pojem e-demokracie (internetovej demokracie). Jej veľkou výhodou je, že občania sú čiastočne ušetrení obludnej mašinérie politiky osobností a tvárí, kde volení zástupcovia podliehajú všetkým zmieneným tlakom a ponúkajú veľmi kompromisné riešenia. Priama demokracia naopak hrozí druhým extrémom - ak sa naplňuje nevhodným spôsobom, ľud (masa) rozhoduje o odborných otázkach, prípadne tam, kde nemá dostatočný vhľad, alebo ho ovládajú predsudky. Ľudovláda sa môže ľahko zvrhnúť na lúzovládu. Priama demokracia kladie na človeka veľké nároky - jednak v podobe záujmu a účasti na hlasovaní v referendách - ako aj v potrebe rozhľadu a vhľadu do rôznych náročnejších problematík. Hoci je človek ušetrený absurdne všeobecných volebných programov, musí sa naopak vysporiadať s úskaliami framingu, teda spôsobu, ako je mu ten-ktorý problém predostretý. Iný spôsob podania, vytvorený kontext, alebo špecificky zvolené načasovanie - často vedie k úplne inej reakcii.

Ekonomická demokracia je rozšírenie pojmu demokracie na "nepatrnú" oblasť spoločenského života - na celé hospodárstvo. Peniaze predstavujú nielen alternatívu konkurujúcu volenej moci, ale priamo jej popretie, peniaze sú nástrojom a niekedy i definíciou moci v každom spoločenstve, ktoré umožňuje bohatstvo hromadiť. Tak ako smiešne pôsobí možnosť voliť si zástupcov, ktorí nakoniec i tak slúžia záujmom úplatkárov, podnikateľskej lobby a elít - aj možnosť voliť si toho, kto bude rozhodovať o "dekoratívnych" spoločenských témach pôsobí hlúpo pri neslobode v totalitách firiem. Tam neplatí rovnosť, ani sloboda slova, ani spravodlivosť ohodnotenia príspevku k spoločnému dielu. Diktatúru tu stelesňuje súkromná firma s jedným majiteľom (ktorý poberá zisk z práce všetkých) a zamestnancami, ktorí mlčia, nebúria sa, "sú radi že majú prácu", nerozhodujú o pracovných podmienkách, tobôž nie o podukte, alebo ziskoch - dostávajú len mzdu, tak ako ich "príspevok k užitočnosti" ohodnotil sám majiteľ. Naopak, demokraciu predstavuje spoluvlastnený kooperatív - družstvo - jav zatiaľ veľmi zriedkavý. Ekonomické rozhodnutia sa tu môžu uskutočňovať rovnako priamo, alebo prostredníctvom reprezentantov. Ekvivalentom vlastníctva práv tu je vlastnenie výrobných prostriedkov. Nadstavbou E.D., o ktorú sa usilujú niektorí aktivisti, je inkluzívna (včleňujúca) demokracia, ktorá ekonomické spolurozhodovanie zapúšťa do prostredia bez štátu, bez trhov a bez peňazí.

Západné demokracie postúpili na ďalší vývojový stupienok takzvaných liberálnych demokracií. Liberalizmus sa chápe niekoľkým spôsobmi - jednak v duchu ekonomického, ale o čosi presnejšie aj spoločenského liberalizmu, ak nie libertariánstva. Spoločnosť sa jednotlivcovi nevmiešava do súkromia tam, kde koná bez dopadu na ostatných. To sa spodobuje v slobode náboženskej, ideovej, sexuálnej, tvorivej, v práve vybrať si vyhovujúci životný štýl, v práve zostať v anonymite, ale aj v práve vyniknúť. Teória demokratického mieru, tiež známa ako Rummelov zákon, naznačuje že:

"Liberálne demokracie takmer nikdy nevedú jedna proti druhej vojny."

Ak si vyberieme dva rovnaké štáty - oba s autokraciou - pravdepodobnosť vojny je o 35% nižšia, než v prípade rôznych zriadení. V prípade dvoch demokratických štátov je šanca ozbrojeného konfliktu o 55% nižšia. Tento rozdiel vynikne ešte viac v prípade vážnych konfliktov. Jednoducho, mier medzi totalitnými režimami navzájom je možný (o čo viac sú si podobné), ale medzi demokraciami je vraj pravedpodobnejší. Za dôvod sa považuje rozvinutá viera v ľudské práva u občanov demokracií - najmä voči obyvateľom podobného zriadenia.

Ďalšie Rummelove tvrdenie sa sústreďuje na vnútorný chod demokracií - podľa neho sa účastnia podstatne menej na democíde - teda vraždení (alebo nepriamom zabíjaní) vlastného obyvateľstva. Harff toto pravidlo rozširuje aj na mieru politicky motivovaných vrážd, odstraňovania opozičných hnutí. Demokratickí politici sú vôbec zvyknutejší na vyjednávanie a kompromisy. Demokracia sa ďalej spája so stavom hospodárstva - v prípade zaostalej krajiny ľudia závisia na spoločenských sieťach a podstatne viac na nich tlačia normy a viery daného spoločenstva, sú oddanejší vodcom. Naopak, v prípade dostatku zamestnaní sa ľudia viac spoliehajú na sekulárny štát a jeho právny poriadok a takisto sú tolerantnejší k inakosti. Francis Fukuyama vo svojej prvej knihe opisuje takzvaný koniec dejín keď vo svete prevládnu demokratické režimy s kapitalistickým hospodárstvom, po ktorých už nepríde nič, pretože sú to posledné, najlepšie možné systémy. Tento svoj pohľad neskôr poupravil, prinajmenšom v prípade kapitalizmu, no kniha doteraz zostáva najznámejšou a stále sa cituje. Vedecká obec dnes teóriu demokratického mieru prijíma i zamieta - spektrum názorov môžeme dobre porovnať na argumente podobnosti:

• Mier nezávisí na type systému, ale na miere podobnosti, ktorá s ďalšími premennými vysvetľuje všetko. Demokratický mier je štatistický výmysel.
• Politická podobnosť režimov má mierotvorný efekt, ale demokracia ho umocňuje.
• Mier nezávisí na politickej podobnosti, nanajvýš tak v extrémoch - v prípade absolútnej autokracie, alebo dokonalej demokracie. Autokratický mier a demokratický mier existujú nezávislo jeden od druhého, aj keď demokratický sa považuje za pevnejší.
• Politická podobnosť nemá nijaký efekt, naviac nič ako autokratický mier neexistuje.

Načrtnutý vzťah medzi demokraciou a zhovievavosťou čelí popri širokej podpore aj rovnako silnej kritike. Pojem demokracie sa počas dejín vyvíja, je to živý koncept, hoci mnohí výskumníci používajú na celú dĺžku histórie tie isté kritériá. Z nedávnych udalostí možno ponúknuť príklad Nemecka, ktoré bolo demokraciou a predsa sa dostalo k vláde nacistov, resp. bolo onálepkované ako autokracia kvoli zhoršeným vzťahom s inými demokraticky sa definujúcimi krajinami. Aj dnes často vidíme, že slovo nedemokratický sa použiva v podstate ako očierňujúca nálepka na to, čo niekto nemá rád. Ak sa sústredíme na politiku "veľkej demokracie" USA, v prípade rôznych krajín ako Čile, Guatemala, Latinská Amerika, Irak, Irán - viac než hlásaný "demokratický mier" vidíme mier imperiálny. USA sa snažili rozšíriť demokraciu do celého sveta - a práve s týmto údajným úmyslom sa podieľali na množstve vojen - od druhej svetovej, cez Kóreu, Vietnam, Perzský záliv, Afghanistan, Srbsko, až po "nie tak okaté" zásahy do vnútornej politiky väčšiny svetových regiónov. Ak by bolo záujmom nastoliť svetovú demokraciu, USA by mali postupovať od štátov, ktoré susedia prinajmenšom s dvoma stabilne demokratickými krajinami. Teória demokratického mieru tak pôsobí len ako zámienka na rozpútanie inak motivovanej (napr. surovinovej) vojny. Naopak, v jednom pohľade vychádzajú autokratické režimy lepšie - ich vodcovia boli historicky častejšie potrestaní za nákladné vojny, než "lídri" demokracií. Všimnime si pritom aj to, ako demokracia rada používa cudzie termíny a často len iným slovom opisuje rovnaké kvality, aké sa vyskytujú u totalít.

Na to, aby sme teóriu demokratického mieru mohli posúdiť a potvrdiť, potrebovali by sme podstatne viac času, než len turbulentné dvadsiate storočie. Silným argumentom je tu práve vplyv podobnosti. Demokracie spolu nebojujú preto, že sú si podobné - čo rovnako platí aj pre kapitalizmus. Stačí však výrazná nerovnosť v hospodárskej rozvinutosti v spojení s nízkou gramotnosťou (ktorej kapitalizmus so súkromným plateným školstvom zameraným na prípravu polotovarov-zamestnancov veľmi nepomáha), demokracia vojne nezabráni, ekonómia sa stáva určujúcim spúšťacím mechanizmom vojny. V demokraciách niektorí pozorovatelia vidia rovnaké nadšenie obyvateľstva pre vojnu, ako v prípade totalít. To čo bojom môže skutočne zabrániť, je vyhodnotenie konfliktu ako nevýhodného. Napríklad ako v prípade hrozby vzájomného zničenia jadrovými zbraňami.

Globalizovaná ekonomika dnešných čias je už takmer absolútne nadnárodná a nezávislá na zriadení, politike, alebo vôli občianskej spoločnosti - svet je poprepájaný rôznymi investíciami, podielmi a obchodnými prepojeniami - pre veľké firmy môže byť neprínosné a nevýhodné, aby dve krajiny, v ktorých majú rozbehnutý úspešný obchod, upadli do chaosu vojny. Časy vojen geografických impérií sa skončili, nadnárodné korporácie geopolitické vojny nepotebujú, bojujú skôr na poli obchodu a financií (ovládnutie trhov). Konflikty sú už len malé, alebo koloniálneho charakteru (záujem o suroviny, o preniknutie na trh), prípadne odbytové vojny (predaj zbraní a neskôr možnosť obnovy zničenej krajiny). Vnútorný mechanizmus systému (aj ekonomického), napríklad v prípade súťaživého kapitalizmu, môžeme vnímať ako permanentnú tichú vojnu, hoci sa tak nenazýva. Demokracie možno nezabíjajú ľudí priamo, ale v charaktere globálneho obchodu sa spoliehajú na dovoz surovín zo štátov s priaznivo naklonenými totalitnými režimami. Či je to v prípade USA a pôvodných Američanov, alebo množstva drobných neviditeľných konfliktov, demokracie sa podieľajú na utláčaní i vyhladzovaní domorodého obyvateľstva, prípadne menšín, ktoré su práve v nemilosti rozhodujúcej väčšiny.

Už Immanuel Kant oponoval nastoleniu priamej demokracie, pretože nevyhnutne uvádza despotizmus výkonnej moci, ktorá vzdoruje všeobecnej vôli. Všetci (väčšina) sa môžu rozhodnúť v rozpore s vôľou jedného, čím "vôľa všetkých" prestáva byť všetkých. Kant preferoval konštitučnú republiku, kde ústava chráni jednotlivca pred väčšinou. Tento problém dnes moderne nazývame "diktatúrou väčšiny". Výsledný hlas demokratického rozhodovania nie je všeobecným konsezom, ale názorom najpočetenejšej skupiny. A neexistuje pritom pravidlo, že väčšina sa nemýli. Dobré nie je to, čo chce väčšina. (Podobne ako v prípade trhovej ekonomiky, kde sa liberáli snažia definovať spoločenské dobro ako to, po čom je najväčší dopyt.) Väčšinové dobro je rovnako absurdné, ako náboženské a ideologické definície toho, čo je správne. Hoci sa nájdenie konsenzu považuje sa ťažkopádne, ak nie neuskutočniteľné, stav keď väčšina utláča menšinu nie je o nič menej tragický, než keď menšina obmedzuje a znásilňuje väčšinu.

Väčšina parlamentov a demokratických inšitúcií je postavená na takzvanom väčšinovom modeli, ktorý kontrastuje s pomerovým. Najmenšie názory zanikajú, neraz sú úplne vyradené z politického spektra. Zvyknú sa považovať za extrémy - ale nebezpečne vychýlené názory môžu ovládať samozrejme rovnako dobre aj väčšinu. Suchá štatistika predpokladá, že demokratické vlády, ak vôbec na niekoho myslia, rozhodujú v prospech akéhosi priemerného voliča. V prospech pravidiel väčšiny naopak hovoria objavy teoretikov hlasovania. Akémukoľvek vzdialeniu sa väčšinovej vôli chýba buď neutralita, anonymita, alebo monotónnosť. V prípade superväčšiny, alebo konsenzu, napríklad nemožno hovoriť o neutralite vo vzťahu k alternatívam. Pravidlo väčšiny maximalizuje pravdepodobnosť, že spôsob, akým človek pre niečo hlasuje, bude úspešný. Maximalizuje sa aj možnosť pre menšinu uzatvoriť koalíciu, aby sa vyhla neželanému výsledku. Jednou z možností ako obísť nebezpečie tyranie väčšiny je ústava, ktorá zavádza zákony nadradené "zvôli väčšiny". Zaručujú sa práva, ktoré ochraňujú všetkých, vrátane menšín, pred nebezpečnými kalkuláciami. Inak by bolo jednoduché, aby sa vytvorila väčšina, ktorá by si zotročila nejakým spôsobom definovanú menšinu. Odporcovia vidia v ústave len výsledok predchádzajúceho hlasovania (o jej znení), znova len vôľu (super)väčšiny. Papierový zákon ešte stále nezabezpečuje reálnu fyzickú ochranu a nakoniec, žiadne právo nemôže byť zaručené bez nejakého obmedzenia druhého. "Šírenie práv" môže nakoniec spôsobiť ujmu každému, navodiť o čosi horší stav, než bez presadzovania práve tohto ideálu.

Ak kapitalizmus v myslení darwinistov predstavuje paralelu s prírodnými zákonmi džungle, "prežitia silnejších", demokracia (aspoň vo svojich ideálnych formách) z pohľadu prirodzenosti vystihuje potrebu diverzity, podporu rôznosti názorov - vďaka čomu sa uchováva bohatší kôš myšlienok, z ktorých možno vyberať tie najprínosnejšie (najlepšie, najzaujímavejšie, ... podľa rôznych hodnotových kritérií). V pestrosti názorov je dokonca možné (ale nie samozrejmé) vystihnúť protipohľady, medzi ktorými možno nachádzať zdravý stred. Kapitalizmus a demokracia v tomto pohľade stoja proti sebe. Ak nie je demokracia (hlasovanie, zástupcovia) schopná oklieštiť kapitalizmus, ten intenzívne pracuje na jej paralýze.

Na prelome 20. a 21. storočia mnohí vnímajú demokraciu ako prázdnu nálepku, mŕtvy pojem, ktorý bol vyradený z funkčnosti rôznymi elitami, ktoré vznikli práve vďaka kombinácií reálnej ekonomiky, reálnej demokracie a existujúcich hierarchií, ktoré do týchto systémov vstúpili. Politici podliehajú lobby, alebo vlastným rodinným zájmom a široko ignorujú svoje politické programy, ako aj hlasy voličov. Ich konanie neobmedzuje strach z nezvolenia v ďalšom období - nakoľko sa dokážu bohato zabezpečiť už počas prvého. Naviac im pomáha rozsiahla mediálna kampaň a dôverčivosť obyvateľstva, ktorá prerástla až do nábožne zaťatého odporu ku "konšpiračným teóriám" - charakterizovateľného postojom "tak to určite nie je, prečo by niekto robil niečo zlé?". Ľudia sa viac než zmierili s potrebou rozhodovania a riadenia expertami, tam kde veciam nerozumejú ("to musia vyriešiť odborníci"), alebo naopak vyznávajú absolútno "vôle ľudu", nech to znamená aj obmedzovanie menšín, život na úkor, alebo do tretice, absolútne znechutení politikou, ako ju (pravdepodobne cielene) zobrazujú médiá, na ňu zanevreli a ignorujú ju mysliac si, že ich sa netýka, že môžu žiť nezávisle na nej. Dospeli sme k úplnému paradoxu - tyrania väčšiny skombinovaná s vládou menšinovej elity (nie etnickej alebo sexuálnej - ale nenásytnej finančnej elity) - alebo inými slovami: k extrémnej polarite, k rozpadu.

Demokracia sa stala nádejou na pozemský raj, stala sa nebezpečnou modlou, stala sa stelesnením zla, stala sa obetným baránkom, jej význam sa rozšíril mimo obsah svojho slova. Demokraciu ako takú vystihuju tak jej pochvaly, ako aj neústupná kritika a irónia. To všetko sú jej tváre, jej plný obsah, jej celá podoba:

*** Civilizácie v úpadku možno zpravidla charakterizovať tendenciou k normovaniu a uniformite. - [Arnold Toynbee, britský historik]
*** Demokracia je najhorší typ vlády s výnimkou všetkých tých, ktoré sme vyskúšali počas dejín. - [Winston Churchill, reč v parlamente, 11 November 1947]
*** Ak sme urobili všetky odvodenia, demokracia uškodila menej a pomohla viac, než hocaká iná forma vlády. Dala ľudskému životu zápal a bratstvo, ktoré vyvážili potknutia a chyby. Dala mysleniu, vede a podnikaniu slobodu potrebnú na ich chod a rast. Zborila múry privilégií a tried a v každej generácii pozdvihla schopnosť z každej hodnosti a miesta. - [Will Durant, historik v knihe Lekcie z Histórie (The Lessons of History)]
*** Ak majú veriaci pocit, že ich viera sa zjednodušuje a ich bytostná podstata podlieha kompromisu so spoločnosťou, ktorá nekladie na náboženské nariadenia zvláštny dôraz - ich problémom nie je to, že sekularisti sú nedemokratickí, ale že demokracia je neabsolutistická. - [Ellen Willis, Sloboda od Náboženstva (Freedom from Religion)]
*** V Taliansku, počas 30 rokov vlády Borgiovcov, mali zbrojenie, teror, vraždy, krviprelievanie, ale stvorili aj Michelangela, Leonarda da Vinci a renesanciu. Vo Švajčiarsku mali bratskú lásku, 500 rokov demokracie a mieru - a čo stvorili? Kukučkové hodiny. - [Orson Welles ako Harry Lime vo filme Tretí muž (The Third Man, 1949).]
*** V prípade slova ako Demokracia, nielen že nejestvuje žiadna dohodnutá definícia, ale pokus nastoliť nejakú sa stretáva so vzdorom zo všetkých strán. Všeobecne sa chápe, že ak nazveme nejakú krajinu demokraciou, chválime ju: následne, každý obhajca nejakého režimu tvrdí, že je to demokracia a bojí sa prestať používať toto slovo ak by bolo zviazané s hocakým významom. Slová tohto typu sa používajú často vedome neúprimným spôsobom. Teda osoba, ktorá ho používa má svoju vlastnú súkromnú definíciu, ale dovoľuje používateľovi myslieť si, že znamená čosi úplne iné. - [George Orwell, esej Politika a Anglický jazyk (Politics and the English Language: An Essay, 1947)]
*** Očividne, demokracia je miesto, kde sa konajú početné voľby za veľké sumy, ale bez problémov a so zameniteľnými kandidátmi. - [Gore Vidal, americký spisovateľ, spoločenský kritik, enfant terrible elít]
*** Keď ľudia vložia svoje hlasovacie lístky do urny, sú týmto činom zaočkovaní proti pocitu, že vláda nie je ich. Do istej miery potom prijmú, že jej chyby sú ich chyby, jej excesy sú ich excesy, že každá vzbura bude vlastne proti nim. Je to neobvykle skazené a veľmi konzervatívne usporiadanie. - [John Kenneth Galbraith, Vek Neistoty (The Age of Uncertainty, 1977)]
*** Čistá demokracia neponúka žiaden liek na stranníctvo. Väčšina cíti vášnivý spoločný záujem a nie je nič čo by umožnilo skontrolovať úmysel obetovať slabšiu stranu. A preto, demokracid boli vždy nekompatibilné s osobnou bezpečnosťou a majetkovými právami a vo všeobecnosti boli tak krátkodobo životné, ako násilné vo svojich koncoch. - [James Madison, Federalist Paper č. 10]
*** Na verejnosti (tak ako pojmu rozumieme) teoreticky toľko ľudí koľko vyjadruje mienku, toľko ju aj prijíma - a verejné komunikácie sú vytvorené tak, aby bolo možné ihneď a účinne odpovedať naspäť na hocaký verejne vyslovený názor. Názor vytvorený takouto diskusiou okamžite nájde uplatnenie v účinnom čine, ak je nutné - aj proti prevládajúcej autorite. Autoritatívne inšitúcie neprenikajú do verejného priestoru, ktorý je viacmenej samostatný. V mase omnoho menej ľudí vyjadruje názor než ich názory prijíma, verejné spoločenstvo sa stáva abstraktným zoskupením jednotlivcov, ktorí prijímajú dojmy z masových médií. Komunikácie, ktoré prevažujú - sú organizované tak, že je ťažké, ak nie nemožné, aby jednotlivec mohol okamžite odpovedať, prípadne aby jeho odpoveď mala účinok. Naplnenie názoru v praktickom konaní ovplyvňujú autority, ktoré ovládajú cesty tejto realizácie. Masa nemá žiadnu samostatnosť od inštitúcií, naopak, členovia týchto autorizovaných inštitúcií do masy prenikajú a zmenšujú samostatnosť pri vytváraní názoru v diskusii. - [C. Wright Mills, v diele Demokracia mocenských elít (Democracy in The Power Elite, 1956)]
*** Pamätajte, demokracia nikdy netrvá dlho. Čoskoro sa stane odpadom, vyčerpá sa a zabije sama seba. Zatiaľ ešte nebolo demokracie, ktorá by nespáchala samovraždu. - [John Adams, list Johnovi Taylorovi (1814)]
*** Teraz tvoríme republikánsku vládu. Skutočná sloboda sa neskrýva ani v despotizme, ani v extrémoch demokracie, ale v miernych vládach. - [Alexander Hamilton (1787)]
*** V skutočnosti, civilizácia sa stáva viac a viac rozcitlivenou a hysterickou, obzvlášť pod demokraciou má tendencie zvrhnúť sa na púhy súboj bláznivostí, celým cieľom politiky je udržať obyvateľstvo v pozore (a teda krikľavo vedené do bezpečia) nekonečným radom bubákov - väčšina z nich úplne vymyslených. - [H.L. Mencken, Na obranu žien (In Defense of Women, 1918)]
*** Pretrvávajúcim zlom demokracie je tyrania väčšiny, alebo skôr tej strany, nie vždy väčšiny, ktorá uspeje, silou alebo podvodom, pri uskutočnení volieb. - [Lord Acton, História slobody v staroveku (The History of Freedom in Antiquity, 1877)]
*** Demokratické rozhodovanie je spôsob, ako nájsť a uplatniť vôľu väčšiny, nemá žiadnu inú funkciu. Neslúži podpore rôznosti, ale jej potieraniu. - [David Friedman, Mašinéria slobody (The Machinery of Freedom)]
*** Demokracie sú často vedené etnickými skupinami pripravenými dopustiť sa hrozných činov na iných etnických skupinách... alebo môžu byť veľmi skorumpované, pod nadvládou elít... Kapitalistické demokratické štáty kladú dôraz na súkromný sektor, ktorý neprináša vždy spoločenské dobro. Slobodná tlač je dobrá na veľké pohromy, ako klasický hladomor, ale toleruje chronický hlad tak ako hocikto iný. - [Frances Stewart, citovaný Michaelom Massingom v diele Odvracia demokracia hladomor? (Does Democracy Avert Famine?, New York Times, 2003)]
*** Predstavme si, keby bolo všetko podriadené vôli väčšiny. Každé jedlo by bola pizza. Každý pár nohavíc ... by boli rifle. Diéty a cvičenia celebrít by boli jediné knihy na policiach v knižniciach. A - keďže ženy sú väčšinou v spoločnosti, každý by sme boli zosobášení s Melom Gibsonom. - [P.J. O'Rourke, Parlament šľapiek (A Parliament of Whores)]
*** Môžeme mať demokraciu, alebo bohatstvo sústredené v rukách niekoľkých, no nemôžeme mať oboje. - [Louis Brandeis, sudca Najvyššieho súdu USA citovaný Raymondom Lonerganom]
*** Demokracie nemajú čo vytvárať tajné väzenia. To robia ich odporcovia. ... Ako Američania veríme, že náš systém ponúka lepšiu cestu. Ale jediný spôsob ako o tom presvedčiť druhých je žiť podľa vlastných hodnôt. Skutočná bezpečnosť začína pri vedomí kto naozaj sme. Nič nezískame prevzatím metód nepriateľov. - [Bob Schieffer, v správach CBS Evening News (2006)]
*** Demokracia sa nevyváža v obrnených vozidlách. - [Jacques Chirac ]

Pre ďalšie zaujímavé pohľady odporúčam navštíviť napríklad tento zdroj citátov o demokracii.

Satirický pohľad na systém volieb, manipulácie voličmi, politické zákulisie - jednoducho show demokracie - ponúka aj nadčasový film The Best Man (Najlepší), podľa scenára Gora Vidala, ktorý sa zmieneného cirkusu sám zúčastnil, ako kandidát Demokratov. Dve hodiny s inteligentným príbehom človeku dajú viac, než tony kníh o demokracii, záplavy štatistík, politologických rozborov a päťročnica diskusií "O päť minút dvanásť". Mimochodom, ako jeden z mnohých - Vidal som svojim vhľadom do vysokej politiky Amerického impéria (ako ho sám nazval) a jeho takpovediac aristokratických dynastií - odporúča tvz. "grassroot democracy", teda demokraciu pri koreňoch. Ak je voľba kongresu, senátu či prezidenta viacmenej divadlom a občan nemá na ich konanie a rozhodovanie praktický vplyv - dokonca miešať sa medzi elity môže byť nebezpečné - zmysluplnejšou cestou sa javí uchopenie moci na úrovni miestnej samosprávy. O tú sa vysoká politika tak veľmi nezaujíma - a ak je silno decentralizovaná, má na občana podstatne väčší priamy dosah. Obec, mesto, polícia, vedenie miestnych organizácií a vlastníctvo lokálnych firiem. Nie je to priama demokracia, ani reprezentatívna, ale komunitná.

Potreba rozšírenia demokracie

Tyrania väčšiny, samostatnosť reprezentantov, ovplyvniteľnosť lobbyistami, impotentnosť politiky, bezmoc voličov, bezprízorná priemernosť... jednou z odpovedí na tieto problémy je potreba rozšíriť demokraciu tak, aby jej mechanizmy obmedzili všetky deformujúce vplyvy. Zavedenie demokracie na pracovisku, kooperatívneho spoluvlastníctva, ekonomickej demokracie v celej šírke - sa pokladá za nutnosť. Bez nich ekonomika plodí elity s nezaslúžene nahromadeným bohatstvom a tým pádom korumpujúcou mocou. Cieľom ekonomickej demokracie je uspokojiť rôzne potreby obyvateľstva (kvalitné produkty, široká ponuka, inovácie, trvácnosť, dostupnosť), nie umelo vytvárať nové potreby a nepretržite rásť (expandovať), ako si to žiada trhová ekonomika. Na to je nutné prekonať postoj, že príroda je len nástrojom k dosahovaniu rastu (zdroje surovín). Posun je možný napríklad smerom k poňatiu človeka ako súčasti ekosystému. To bez širokej výchovy týmto smerom nepôjde - či v škole, rodine, alebo na pracovisku. Všade tam by sa človek mal stretnúť s demokratickým rozhodovaním, aby poznal jeho prospech, ale aj obmedzenia a možné nežiadúce výstupy. Na neduhy reprezentatívnej demokracie sa doporučuje zavedenie priamej - a samozrejme naopak. Nič však nenahradí osobný záujem podieľať sa na organizácii spoločnosti, aspoň do tej miery, ako je jej jednotlivec schopný rozumieť. Práve toto rozšírenie demokracie, na pozadí zdravej rovnováhy dôvera-opatrnosť, je kľúčové.

Anarchia namiesto vlády

Demokracia, hoci v protiklade k totalite, je forma vlády. Anarchistická časť obyvateľstva nesúhlasí s týmto usporiadaním ako takým. Hans-Hermann Hoppe v knihe Demokracia: Boh ktorý zlyhal (Democracy: The God That Failed) prirovnáva tento systém k "verejne vlastnenej vláde", v kontraste s monarchiou, ktorá je "súkromne vlastnenou vládou". Myšlienku ďalej rozvíja až k záveru, že demokracia je príčinou odľudšťovania, od prvej svetovej vojny až po dnešok, a preto ju treba odstrániť. Namiesto nej navrhuje akýsi prirodzené usporiadanie - systém bez daní, monopolov a s voľne súťažiacimi právnymi poriadkami - ktoré možno nazvať "usporiadanou anarchiou", "anarchiou súkromného vlastníctva", "samovládou", "spoločnosťou súkromného práva", alebo "čistým kapitalizmom".

Potreba zužovania demokracie

Demokracia je náchylná, ak nie priamo postavená na kompromisoch - musí sa utiekať k riešeniam, ktoré nikoho neuspokoja plne. Niekedy sa zvrhnú na kapitalistický obchod s požiadavkami - "je zahlasujem ak ty zahlasuješ" - prostý akejkoľvek zásadovosti. Ozajstný problém nastáva v šalamúnskych situáciách, kde nie je možné každú stranu uspokojiť aspoň z časti. Deti (a mnohé iné hodnoty) sa nedajú rozdeliť. Šalamún však bol kráľ a hrozba absurdného kompromisu bol trik, ktorý mu odhalil možnosť, ako vyriešiť situáciu nekompromisne spravodlivým spôsobom. Každý dostane to, čo mu patrí a nedostane to, čo nie je jeho (aj keď to znamená, že nedostane nič). Ak toto pravidlo rozšírime, akýsi ideálny konsenzus (podľa niektorých náuk vždy možný) predstavuje uspokojenie všetkých naraz, bez toho, aby sme ich donútili mať rovnaké potreby. Každému podľa potrieb môže znamenať, že dve strany nedostanú polovicu, ale jedna menej a druhá viac, ak to zodpovedá skutočným potrebám. Dostať rovnako ako druhí - čisto z princípu - aj keď to nepotrebujeme, je možno vnímať aj ako zvláštny civilizačný zlozvyk. Možnosť týchto riešení stále ľudí ťahá k totalitám a monarchiám. Dokonca aj vyspelé západné demokracie si dodnes uchovali inštitút voleného prezidenta, ale aj dedičného panovníka, ktorý zákony (ne)podpisuje, absolutistickým spôsobom - podľa svojho uváženia, podľa hodnotového systému, alebo podľa zodpovednosti voličom. Demokracia sa tak kríži s totalitou.

Morálny hodnotový systém je niečo, čo obmedzuje slobodné demokratické rozhodovanie, nastavuje limity spoločenstva. V istom pohľade je umelým sladidlom namiesto skutočného cukru zodpovednosti v prirodzenej rovnováhe so slobodou. Jeho nežiaduce účinky predstavuje pôvod týchto noriem (ľudský výmysel) a teda ich nedôveryhodnosť, ako aj absurdnosti a zastaralosť, ktoré presahujú spoločnosť a zasahujú i do záležitostí, ktoré sa naozaj týkajú jednotlivca a komunita by ich nemala popierať a potierať. Keďže nedokážeme pochopiť, že nevraždíme preto, lebo nechceme byť zavraždení (keby sme niekoho zabili, automaticky priznávame toto právo všetkým) a neprikazujeme druhým s kým nesmú spať, lebo nechceme aby nám to zakazovali oni - musíme mať stovky príkladov príkazov a zákazov zo "svätej knihy": nezabiješ, nepokradneš, nezosmilníš, nescudzoložíš, neľahneš s mužom tak ako so ženou, neutkáš šaty z dvoch druhov vlákien, nezaseješ na pole dvojaké semeno... Doslova úkazom je realizácia v podobe "buržoáznej demokracie" predsudkov, bontonu a nezmyslených noriem, budovanie obludných kultov - čistoty, vernosti, nevinnosti, mladosti, detí, vlastenectva. "Spoločnosť", čo je len premenovanie konformného, ale zato pyšného priemeru, sa stáva diktátorom. Zdanlivo mimo politiku, riadi ju náboženský klérus - ktorý nepochybne verí, že je strážcom civilizovanosti ľudstva.

Historická udalosť krátkodobého mazdakizmu v stredovekom Iráne krásne vystihuje pôsobenie tejto sily. Mazdak vo svojej dobe nabádal, aby sa oklieštil význam náboženských formalít (obradov, ceremoniálov, postupov a pravidiel), pretože skutočná zbožnosť je v porozumení a vzťahu k princípom Univerza. Mazdak vyzýval ľudí žiť skromne, nejesť mäso, nezabíjať, byť milý, priateľský a žiť v mieri s ostatnými ľuďmi. Naviac plánoval zrušiť súkromné vlastníctvo a smerovať spoločnosť k voľnej láske. Predostrel víziu pacifizmu, anti-klerikalizmu a pomoci chudobným - nechal otvoriť kráľovské sklady. Kráľ Kavád I. musel na mazdakizmus konvertovať, lebo mu reálne hrozilo povstanie. Dokonca ponúkol Mazdakovi kráľovnú, ktorú však ten odmietol na nátlak princa. Koniec tohto sociálne-slobodomyšlienkárskeho dobrodružstva, ako aj Mazdakov, privodil kto iný ako nespokojné náboženské elity, dočasne vyradené z hry.

Podobné udalosti zaznamenali dejiny niekoľkokrát - v tej istej krajine napríklad počas šáhovej Bielej revolúcie (modernizácia krajiny, rovnoprávnosť žien, odstránenie prísnych náboženských noriem), čím si poštval náboženských konzervatívcov. Tí počas všeobecnej vzbury - proti krutovláde šáhovej tajnej polície a proti kupčeniu (pre domácu krajinu nevýhodnému) s mocnosťami - ktorá sa nazýva aj ľavicovo-liberálnou revolúciou - využili príležitosť, "ukradli masy" a výsledok je dobre známy v podobe islamskej-demokracie. Porovnateľne, ak nie viac krutej ako šáhov režim. Ľudia volia, ale len morálne prípustných kandidátov, ktorých vyberajú duchovní. Všetko je však ako má byť. Konformná a konzervatívna väčšina je spokojná, na úkor menšiny.

Nielen veriaci, klerici a moralisti sa obávajú bezhodnotového systému. Masa, tu možno použiť aj ostrý výraz "lúza", si môže demokraticky zvoliť čokoľvek. Napríklad zožrať všetky zdroje hneď, zadĺžiť budúce generácie, odstrániť menšiny, povoliť krvavé hry, alebo bezuzdnosť darwinizmu "silnejší vyhráva, víťaz berie všetko". Kto určí odkiaľ-pokiaľ? Monoteisti sa radi vyhraňujú voči "východným náukam", ktoré nepoznajú koncept dobre-zlé. Namiesto toho "vágne" pojmy ako rovnováha, cesta, učenie, súcit, skromnosť, poznanie - niektoré bližšie, iné vzdialené abrahamickým prikázaniam. Všetko zlé je na niečo dobré. Čo je pre jedného a v jednej situácii dobré, môže byť pre druhého a v inej situácii zlé. Ako sa človek bude rozhodovať, ako bude v živote postupovať? Strach z tejto voľnosti, prípadne z použitia neznámych kompasov "rovnováhy" či "učenia sa", nazývajú morálnym relativizmom. Ich recept na to, aby si masa nemohla robiť čo chce, je nastolenie náboženstva, ktorým masa šikanuje názorové, hodnotové a bytostné menšiny. Pritom zdravé riešenie je v tomto prípade prosté na vysvetlenie, ilustrovateľné na horúcom súčasnom príklade moslimských žien v Európe: Ak sa cítiš morálne viazaná nosiť závoj podľa hidžábu, nos si ho, ale nenúť ho nosiť všetkých. A buď pripravená dať si ho dole pre prípad kontroly - v prospech bezpečnosti všetkých. Nos symboly svojej viery, ale nechaj druhých nosiť svoje, alebo nenosiť žiadne.

Do racionálnej demokracie prichádza náboženstvo ako iracionálne ohrozenie. Pritom je len spodobením hlbšej vnútornej potreby. Tá by demokracii nemala konkurovať, ale naplniť sa v osobitnom - osobnom priestore. Náboženstvo nemusí obmedzovať zriadenie, naopak, môže ho rozšíriť v postoji a správaní jednotlivca, ktorý tak koná dobrovoľne. Je to osobná nadstavba. Nemožno na jej základoch budovať štát. Už len realita mnohých náboženstiev napovedá, že Pravda (predmet hodnotového systému) je ako vtip o slonovi v tme - jeden sa chytí nohy a tvrdí že je to stĺp, druhý sa chytí chvosta a vraví že je to lano, ďalší sa chytí ucha a myslí si, že je to vejár. Ani jeden nevystihuje celú živú skutočnosť.

Racionálnym, prípadne aspoň svetským (a ľudskejším) oponentnom náboženstva je filozofia. Tá si prinajmenšom priznáva, že je dielom človeka a nie božským zjavením. Nie je je cudzí paradox. No predsa zostáva pevne ukotvená v racionalite, nepresahuje tam, kde prenecháva priestor umeniu. "To nie je naša parketa." Znova tak nevystihuje človeka v úplnosti - v ňom sa miesia potreby viery, rituálu, úcty - s potrebou slobodne myslieť a konať na základe rozumových úvah. Akousi vzdorovitou nefilozofiou napokon je "odpor", ktorého výsledkom je prežívanie v bezčasí zo dňa na deň - aj bez filozofie a náboženstva budú ľudia žiť. Otázkou zostáva ako žiť? Kvalita, harmónia, naplnenie. Ľudský život nakoniec i tak kľučkuje medzi všetkými ideológiami. Je to cesta poznávania, ktorú môže uľahčiť len neustále vyvažovanie, nastoľovanie rovnováhy. Ako nás nabádajú filozofi - prijať že istota nie je možná, hoci je dobré dostať sa k nej tak ako sa len dá, stále majúc na pamäti neistotu. Dokázaný omyl treba osláviť a nie vzdorovať mu, umlčiavať ho, prieť sa s ním len pre boj a absurné víťazstvo. To nás posúva smerom k vyššiemu poznaniu - čo je takisto zmyslený cieľ - ale rovnako prijateľný v "neznesiteľnej ľahkosti bytia" s nekonečnom možností.

Tvorba zla

Ironicky vzato, zlo na svet priviedli práve náboženstvá a morálka, ktoré mu dali aj koncept dobra. Prakticky, boli to náboženstvá, ktoré oba tieto protiklady rozvinuli vo výdatnej miere. Ak prisúdime slovu "morálny" pozitívny význam, než už si za týmto dobrom prestavíme čokoľvek, pri ohliadnutí sa do histórie, je ťažko náboženstvá považovať sa dobré, alebo za "základy morálky". Sú to systémy noriem, ideológie, ktoré nás štedro obohatili rôznymi príkladmi násilia, neľudskosti, absurdity, paranoje, korupcie, zvrhlosti a ohavnosti. Práve tieto konkrétne pojmy je potrebné vyňať z koša "zla" (a ich náprotivky z koša "dobra"), vnímať ich v kontexte a pýtať sa, čo k nim ľudí motivuje.

Postupujúc z opačnej strany, pýtajme sa, prečo sa spoločnosť už toľkokrát dopracovala k takej či onakej totalite. Jedna (čiastková) odpoveď sa nám už ponúkla - strach z lúzovlády, neodborného vedenia laikmi, hystérie davu. Až prahnúce prázdno si žiada vyplniť priestor, kde chýba motivácia niečo robiť. Rásť? Poznávať? Hromadiť? Poslúchať? Tvoriť? Hrať? Bojovať? Koľko národov, toľko príbehov a toľko odôvodnení života si už ľudstvo našlo. Všetky preberáme v akomsi duálnom napätí s tieňom bezvýznamnosti, nezmyselnosti, absurdna - to že sa s ním nevieme zdravo zmieriť môže byť pôvodcom našej horlivosti. Stanov si zmysel života, ale maj na pamäti, že si si ho stanovil. Veľké ideológie a najmä s veľkolepým divadlom prekrývajú jednak prázdno a zároveň prehlušujú pripomienku toho, že sme si ich prosto vymysleli a zvolili.

Človek, slobodne sa rozhodujúci tvor (hoci sa i rozhodne niečo, alebo niekoho poslúchať) - je ako sebaovládajúci nástroj - použiteľný ku konaniu dobrých (prospešných, príjemných, ...) vecí, ako aj tých, ktoré narúšajú život druhých. Jednoduchým jazykom sa vraví "človek je aj dobrý, aj zlý". Človek však nie je, on má potenciál konať tak aj onak - pričom je nutné priznať aj relativizmus - "v akej situácii", "z koho pohľadu". Niekedy sa snažíme urobiť dobre sebe a nevšímame si, že je to na úkor, že tým poškodíme druhého. Niekedy chceme konať druhým (svoje) dobre a niekedy si vyslúžime hnev, alebo priamo útok - pretože majú pocit, že sme im ublížili. A samozrejme do zložitosti situácie vstupuje aj staré známe porekadlo "cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami". Nie vždy, ale ani nie výnimočne. Predstavme si teda konkrétnu historickú situáciu. Obrazy zla: 1 - Vojna vo Vietname. Bombardovanie dedín, vyvražďovanie podozrivých - ustrašenými vojakmi ktorý boli násilne zavlečení do tejto krajiny a konfliktu svojou "demokratickou vládou". Vládcovia chceli aspoň naoko pomôcť neslobodnému obyvateľstvu komunistickej krajiny. Žiadne opravedlnenia, len popis situácie. 2 - Nacizmus. Koncentračné tábory. Zlosť za historickú krivdu - ktorá bola pretvorená na osobnú, resp. obyvateľstvo bolo vychované, aby národ vnímalo ako hodnotu, osobnú záležitosť a nie ako dobrovoľné zoskupenie. Hnev kvôli kríze, ktorej príčiny boli zvalené na "zákernú" židovskú, rómsku a homosexuálnu menšinu. Nepochopiteľnosť - nielen zločinov, ale samotnej popularity režimu. Obyvatelia sa k fašizmu dopracovali sami, demokraticky. Ovplyvnení krásnymi sľubmi, aj zastrašovaním - mechanizmom volieb priviedli na svet diktátora. Je tento problém neriešiteľný?

Ďalší obraz - obrovská vojenská prehliadka, dav hystericky máva a snaží sa dotknúť vodcu, ten pochoduje ulicou medzi obrovskými šíkmi s vlajkami, vykonáva obrad a vzdáva úctu mŕtvym. Čo sa v tejto situácii deje? Určite to nie je prachom zapadnutá minulosť, dodnes mátajú demokracie prízraky neonacistov, pospolitostí, gárd. Kde sa vôbec v tomto šťastnom svete a blahosklonnom systéme berú? Pozrime sa na štadióny, kam fašisti, chuligánia a násilníci radi chodia, na surreálne skandovanie, primitívne popevky, na vytŕženie, nahromadenú zlosť a bojovnosť. Toto je zadný dvor demokracie, aspoň v jej súčasnej podobe, v kombinácii s kapitalizmom. A pritom, aspoň na Slovensku je symptóm až tak popisný, že priamo hovorí menom problému. Pospolitosť. V potrebách človeka sa nevyhneme rovnováhe. Kým dnešná doba kladie strašidelný dôraz na individualitu, výnimočnosť, talent, sebectvo a bezohľadnosť - druhá strana v nás prahne po ich protikladoch, ktoré ak si človek nedopraje, vracajú sa k nemu vo zvrátených podobch. Človek potrebuje vynikať (ukázať kto je, ukázať všetkým čo dokáže, čo vie) - čo ilustrujú všetky vedomostné a talentové súťaže. Tie bohužiaľ naplňujú túto potrebu len zopár jednotlivcom, ktorí sa ukážu "naj" v súťaži - a ostatných nechávajú snívať - alebo poslúžia ako objekt zábavy.

Namiesto toho, aby každý vynikol vo svojom kruhu - a ak to vezmeme z druhej strany váh - aby každý našiel spoločnosť, do ktorej zapadne a bude vedieť čím je jej prospešný, čím vyniká a čo jej dáva - vyniká len zopár jednotlivcov - no pred celým národom (svetom) - a ostatní zostávajú neviditeľnou servisnou vrstvou k stroju veľkej zábavy (ekonomiky). Tento model naznačuje zároveň zdravšie naplnenie potrieb prináležať-vynikať: Niečo viem, chcem sa tým pochváliť a zároveň to ponúknem komunite vo všeobecný prospech. To je základ myšlienky spoločnosti - špecializácie - každý niečo vie, každý je v niečom výnimočný, každý niečim prispieva. Vynímať sa a zároveň jedným dychom zapadať. Individualizmu máme dnes viac než dosýta. Naopak, pocitu súnaležitosti, spolupatričnosti, pospolitosti - sa nám zúfalo nedostáva. A ak niekto to, čo nám chýba pomenuje, aj keď tým prekryje zvrátený úmysel, určite sa nájde početná skupina tých, ktorí sa nechajú chytiť.

Vlastenectvo nie je skandovanie a bitka (za hocaký tím), nie je to náhoda miesta narodenia. Skutočné spriaznenie s krajinou človek spoznáva, až keď vycestuje a na vlastnej koži zakúsi, čo je to iná kultúra. Presne tak ako mnohí stratení teenageri snívajú na dedine o svete, ktorý bude otvorenejší a menej zadubený a pravidlám podriadený - tak vo svete začínajú mať ľudia radi domov, pociťujú potrebu povedať "som zo Slovenska". V Európe sme Slováci, na Slovensku Európania. V Bratislave sme východniari, na východe Bratislavčania. A samozrejme aj naopak. Oboma smermi sa realizujú potreby niekam patriť a zároveň sa odlišovať. Obliekame sa podľa vlastného vkusu, nápadne - ale zároveň podliehame móde, chcem vyzerať ako ľudia zo svojho prostredia. Namiesto vyváženého uskutočnenia však mnohí prepadáme extrémizmu jedným, alebo druhým smerom.

A nakoniec - veľkolepý obrad, vlajočky, hymny, konfetti, sláva - či je to nacistický vlajkofetišistický pochod, náboženská procesia, alebo slávnostný obrad, štátny sviatok, športový sviatok, kultúrne predstavenie. Práve tu človek pociťuje kontext, zdieľanie zážitku - potreba podobná tej prináležať. Som tu a teraz - s vami - a zažívam niečo výnimočné. Som na svete, tomto svete, dnešnom svete, v tejto chvíli. V účasti už cítime budúcu pýchu "bol som vtedy tam". Uniformy, ktoré sa postupne pretvorili do sexuálneho fetišu, sú len kulisou deja (príbehu), ktorý si za nimi predstavujeme. Môže to byť bratstvo, vzájomná pomoc (fungujúce spoločenstvo), u niekoho sexuálne presahy (spoločenstvo rovnakého pohlavia), alebo závany dobrodružstva, bytia užitočným, konania veľkých a záslužných vecí. Máme radi anonymitu (v situáciách), ale takmer nikto sa nechce úplne stratiť v dave. Vojenská prehliadka, alebo vyhratý zápas - tak účastníci, vladár aj obecenstvo pociťujú zimomriavky, silu, moc - čosi čo tak krásne kontrastuje s pocitmi bezmoci, s násilím, zanedbateľnosťou, bezvýznamnosťou, nahraditeľnosťou v každodennom živote. Sila-násilie, moc-bezmoc, hrdosť-pokora, pýcha-poníženie, sláva-anonymita, úspech-bezvýznamnoť. Pravé i falošné, zdravé i nezdravé kombinácie.

A nakoniec, každému by bolo ku prospechu, aby si aspoň v hlave skúsil usporiadať vlastný štát. Od základu, ale v reálnej situácií. Uskutočniť svoj skvelý nápad - s lenivými, zlomyseľnými, chamtivými ľuďmi, obkolesený národmi s úplne inými ieológiami. Aj ten najúprimnejší demokrat raz dôjde k tajnej službe, ak nie k svojej verzii gulagu, koncentračného tábora, alebo prevýchovného zariadenia.

Ľudstvo - v bezmoci nájsť zdravý stred - prebieha medzi loajalitou demokracii a vernosťou totalite. V oboch nachádza nespokojnosť a k svojmu rozčarovaniu aj nepochopiteľne podobné situácie. Kým v totalite nikto nepočúva, v demokracii nie je nikoho počuť. Byrokrati zakazujú slobodu slova zákonom (človek môže skončiť za mrežami, alebo ho režim popraví), v kapitalizme (ktorý je tak horlivo spájaný s demokraciou) zasa nesmie preriecť slovo kritiky voči svojmu zamestnávateľovi - čo znova ohrozuje jeho prežitie. Za totality sa zvyklo písať medzi riadkami, lebo byrokrati mohli ľahko autora odpísať - dnes sa takisto nemôže napísať to, čo má človek na srdci a na jazyku, ale to čo prijme to trh, to čo sa dobre predáva, komercia, to čo chcú počuť všetci. Za totality - keď sa kládol dôraz na spoločnosť a spoločné - sa vravelo: "Čo povedia ľudia?" a "Daj si pozor čo vravíš, nevieš kto ťa počúva. Ešte ťa zavrú!" Dnes všetko odsunieme so slovami: "To je príliš komplikované." "To je príliš filozofické." "To je diskutabilné." Zaradili sme a nemusíme viac riešiť. Príbeh autocenzúry pokračuje, len s inou motiváciou. Predtým nekvalitu produkovali nemotivovaní ľudia, ktorí sa viezli v sociálnom vlaku, dnes zasa firmy, ktoré sa snažia zarobiť čo najviac. Peniaze a moc už nedržia v rukách byrokrati a diktátori, ale bohaté a vplyvné rodiny.

Oba režimy sa bránia zubami nechtami aby prežili, oba majú svoje tajné služby, oba vedú vojny o priestor, zdroje a vplyv. Oba čosi sľubujú, čímsi tešia oči a niečím zapchávajú ústa. Pod krídlami jedného človek nesmie vycestovať - a uprostred "slobody" druhého nemôže, pretože na to nemá prostriedky. Javí sa a stále viac ľudí z rôznych strán politického spektra to aj otvorene prehlasuje, že ani tak nezáleží na ideológii - pán Marx aj pan Hayek to mysleli akiste veľmi dobre, problém je, že ich ideólogie nepasovali každému, nevystihovali nedokonalú ľudskú podstatu, pestovali v človeku vlastnosti, ktoré sa obrátili proti zmyslu systému. Nakoniec, zdá sa, že v každej dobe príde skupina, ktorá dobrý nápad skomolí, pokriví a zneužije k svojim zvráteným a sebeckým cieľom. Vždy sa nájdu tí, ktorí sa usilujú o moc pre moc, bojujú pre boj, myslia si, že sa nabažia víťazstva (je jedno v čom a nad kým), zhromažďujú bohatsvo, alebo vnucujú hodnoty. Práve tieto krokodílie povahy (alfa-samci, machovia, "praví chlapi") nakoniec končia v uzavretých vyšších kruhoch, na čele organizácií, alebo si tvoria vlastné mafie.

Ako inak

Najväčším problémom, ktorým demokracia trpí je dnes jej obsahová prázdnosť. Vďaka výchove, médiám, oslavám, bojom s totalitami a osobným príbehom (ktoré podobne ako rozprávky pomáhajú tvoriť hodnotové základy) - sa stala doslova modlou - no zároveň málokto plne rozumie (a chce rozumieť) jej obsahu. Demokracia je typom politickej zbrane (podobne ako demagógia, alebo populizmus), guľou z pokrčeného papiera, ktorú po sebe politici len tak z tradície hádžu. Demokracia, ak sa zameriame na vnútorné usporiadanie spoločnosti, vrátane spôsobu vlády (koordinácia jej zložiek), teda (spolu)rozhodovanie ľudí o tom ako tvoriť spoločnosť, s akým zámerom, akými prostriedkami, s akými ohraničeniami - v hocakom budúcom systéme pretrvá. Možno bude ohraničená, alebo naopak rozšírená, obohatená niečím iným, alebo zasadená do väčšieho konceptu - ale právo človeka nad sebou samým zostane zachované - dokonca aj v prípade, že sa zasa vydáme na avantúru s nejakou formou absolutizmu. Napríklad z nedbanlivosti, lenivosti, alebo hlúposti, či už vštepenej, alebo samovypestovanej. Demokracia je nástroj, akým potrebu kontroly vlády alebo moci uskutočniť. Ak sa sústredíme na zámer a nie na nástroj, možno raz "demokraciu" (nálepku, slovo, spôsob) s kľudom opustíme.

Nech sa ten výsledok stále volá demokracia a nech sú jej formami stále parlament, reprezentanti a voľby - podstatné je, akým obsahom naplníme každodennú realitu s ňou. Demokracia môže byť rovnako dobre priestorom, kde umožníme zaznieť rôznym, aj menšinovým názorom, pokúsime sa popísať čo najlepšie celý problém a v jeho úplnosti ho budeme riešiť - alebo to bude miesto, kde väčšina znásilňuje menšiny, vnucuje im nezmyselné normy, odbavuje si na nich svoje komplexy. Či to nazveme demokraciou, zachovaním rozmanitosti, či rešpektovaním podstaty prírody - snažíme sa o to isté. Mnohosť pohľadov, zážitkov, nápadov je spoločnosti stále ku prospechu - nech to nazveme dobrým, správny, užitočným, krásnym, alebo zmysluplným.

Celú zatiaľ dosiahnutú Vedomosť ľudstva predstavuje suma myšlienok, ideológií a filozofií. Celú náboženskú Pravdu predstavuje úplná množina náboženstiev a ich malých právd, nie jedno z nich (to víťazné). V rôznosti sa navzájom dopĺňajú, ale vyvracajú si navzájom aj svoje nezmysly, poukazujú na nedokonalosti, alebo ľudské predsudky. Ak sa pokúsime o akýsi prienik, zostane nám prosté pravidlo nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe. Toto pravidlo poníma slobodu konať a zároveň ohraničenia, imperatív, zodpovednosť - lebo čo urobíš ty druhým, smú aj oni urobiť tebe. Toto prosté pravidlo ochraňuje spoločenstvo (tvoja sloboda sa končí tam, kde by si narušil slobodu druhých), ale aj osobný pristor jednotlivca (nehovor druhým do toho, čo sa týka len ich samých, lebo presne tak nechceš, aby ti vnucovali svoj spôsob života). Toto správanie (otrasúc zo seba dobové zvyklosti) nájdeme tak v učení Krista, ako aj v starodávno-novodobom čarodejníckom rede (konaj ako chceš, pokiaľ tým neubližuješ druhým) a určite nebude problém nájsť preň oporu v ktoromkoľvek náboženstve.

Tento minimalistický spôsob usporiadania spoločnosti možno ďalej rozvíjať, odvodiť od neho takmer každé ďalšie pravidlo, ktoré dnes bežne poznáme - no zároveň nám môže napomôcť odhaliť falošné normy, nezmyselné obmedzenia, ktoré jedna skupina ľudí uvaľuje na druhú. Nazvime ho spoločenská dohoda, alebo zmluva. Predstavme si mýtický pradávny svet jednotlivcov, ktorí žili samostatne, sebestačne, skutočne nezávislo na druhých. A predstavme si, že by sa v jeden deň stretli a vytvorili spoločenstvo, v ktorom by sa každý špecializoval na nejakú činnosť, v ktorej vyniká - a výsledky týchto činností (nadbytky) by navzájom vymieňali. Tvorili by nástroje, stroje, domobranu, liečiteľstvo, kultúru. Museli by si stanoviť obmedzenia, ako spolu žiť bez toho, aby medzi nimi vznikali konflikty. Nikto by nechcel, aby mu niekto zobral výsledok vlastnej práce, preto sám nikomu nebral výsledok jeho práce. Tento čin nazval krádežou, zločinom. A či už hovoríme o krádeži majetku, času, vedomosti (klamstvo), mena (ohováranie), dôvery (zavádzanie), tela (znásilnenie), alebo života (vražda) - je to stále krádež, čosi čo nechce ani jedna strana, aby bolo vykonané voči nej.

Spoločenská zmluva sa dotýka spoločného života, spoločných záležitostí, spolupráce, spoluvlastníctva. Čo je osobné, súkromné, dotýkajúce sa jednotlivca - zostáva v jeho rukách. Myšlienku spoločenskej zmluvy už pred storočiami predostrel Jean-Jacques Rousseau - a vyvrátil tak poveru, že kráľ je Bohom poverený vládnuť - len ľudia, v podobe zástupcu (panovnkía), majú toto všemocné právo. Panovník podlieha zákonom, koná len v súlade so zákonom a tak, aby sa uplatnil zákon - ktorý je odrazom všeobecnej vôle ľudí. Panovník koná len vtedy, ak sú ľudia zhromaždení, zjednotení a prajú si. Každý zákon, ktorý nie je v súlade s vôľou ľudí je neplatný. A to je v podstate definícia dnešnej (sekulárnej, západnej) demokracie.

Naznačený spôsob zjednotenia a prieniku rôznych názorov a vôlí je veľmi odlišný od spôsobu akým sa demokracia uskutočňuje dnes. Nepochybne svoj podiel má na tom súťaživý duch, ktorý nám od malička vštepujú z nutnosti prežiť v kapitalizme. Namiesto vytvárania konsenzu (môj pohľad a tvoj pohľad a jeho pohľad), akejsi mozaiky vnímania, hráme sa na to, ktorý názor vyhrá. Je celkom nedôležité, či je to správny názor, predsudok, hlúposť, alebo obludnosť, menšinový postoj vnútený väčšine, alebo väčšinový na úkor menšiny - podstatné je kto vyhrá, kto je silnejší, ukričanejší a drzejší. Hoci sa to zdá náročné (no nie sú také aj súčasné zákonodárne procesy?), dobré usporiadanie spoločnosti si vyžaduje naplniť relevantné potreby všetkých strán. Doma sa v nej musí cítiť kresťan, pohan, ateista, filozof, alebo človek úplne bez duchovného ukotvenia. Chce to zvláštnu citlivosť dokázať zlúčiť učenie tao, Buddhu, Krista, Marxa, Hayeka, Rousseaua, Junga a mnohých ďalších, ktorí k bohatsvu ľudského myslenia prispeli. A chce to zvláštny talent nezvrhnúť ich učenia na ďalšiu "jedinú správnu normu", ale pridať ju k celkovému živému obrazu, ktorý sa neustále mení.

V pohľade na prepojenie zriadenia a ekonomiky, je nutné dať voľnosť človeku, ktorý chce tvoriť nové veci a podnikať, bezpečie človeku ktorý chce pracovať v súdržnom spoločenstve, a tiež slobodu anarchistovi, ktorý nechce, aby ho spoločnosť (vláda) znásilňovali. Hranicami človeka sú druhí ľudia. Od kompromisu sa potrebujeme dostať k čo najširšiemu konsenzu. Ten nemožno prekrútiť na akúsi konformitu (podriaď sa tomu, čo chce väčšina), práve naopak, potrebujeme s dychtivosťou vyváženou opatrnosťou načúvať všetkým novým, odlišným a rebelujúcim názorom. Úpravu zaužívanej schémy súťaže-víťazstva-nadvlády-využitia-nahraditeľnosti, hoci sa ospravedlňuje akýmisi "od prírody odpozorovanými zákonmi džungle", môžeme, tak ako ekonomiku, posunúť aj v politickej organizácii k prírode a prirodzenosti. Ťažko organizovať ekonomickú spoluprácu, ak v politike prevláda súťaživosť, boj o víťazstvo a moc - samozrejme i naopak. Presne tak ako možno hospodárstvo vymodelovať podľa vzoru ekosystému, ktorý prežíva práve vďaka svojej rozmanitosti - môžeme aj politiku sústrediť okolo udržovania pestrosti názorov, postojov a spôsobov života.

Presun od súťaživosti smerom k spolupráci sa môže javiť ako jednosmerný krok do druhého extrému. Čiastočne je tomu na príčine súčasné zbožšťovanie súťaže, ktoré si priam koleduje o silnú protiváhu. Súťaž môže mať pozitívny vplyv na ľudí, môže napomôcť nájsť zástupnú motiváciu tam, kde chýba prirozená, môže pozdvihnúť kvalitu práce a jej výstupov, môže byť predmetom detskej hry. Ale nie je to podstata života, je to stále iba nástroj, potenciál pomáhať aj škodiť, ktorý sa môže kedykoľvek zvrátiť a zvrhnúť. Súťaž je dej, kde účastníci dobrovoľne prijmú vymyslené (a či sa nám to páči, alebo nie - absurdné) pravidlá hry. Rovnako vymyslený je aj koncept víťazstva, alebo prehry. Či hovoríme o kopaní vymyslenej "lopty" do vymyslenej "bránky" vymysleným "spôsobom" a surreálne počítanie "bodov" - alebo o súťaži názorov. Mnohosť pohľadov na jeden problém nie je ani chyba, ani katastrofa, ani problém ktorý treba vyriešiť tým, že jeden (predostretý zručnejším rečníkom) vyhrá a umlčí (prehluší) ostatné. Rôznosť postojov je fakt, niečo čo nemožno nič iné ako prijať a pracovať s ním v celej šírke. Nesúťažime predsa, či "sú správne tulipány, alebo narcisy" a neriešime, ktoré z nich vyhrajú a nahradia tie ostatné. Jednoducho sú oboje a my sa musíme naučiť žiť vo svete s oboma. V prípade názorov s nimi musíme nielen počítať, ale aj pracovať.

Koncept moci, o ktorú sa samci bijú, snažia sa jeden nad druhým vyhrať a ovládnuť ostatných - je podobne nezmyselná hra. Nie je treba nad ňou plakať, ani sa jej báť, treba ju vysmiať. Je hlúpa, detinská a víťazovi neprináša žiadne potešenie - pokiaľ nepresvedčí sám seba, že to víťzstvo bez chuti mu chutí. Čo moc niekoho nad niekým človeku dáva? Možnosť priživovať sa na jeho práci, žiť luxusne, ponižovať? A to prináša aké uspokojenie? A čo ho vyvažuje? Podozrievavý strach, nemožnosť priateľstva a zdieľania zážitkov, bezodné prázdno ktoré si žiada stále viac a viac. Hromadením moci sa stáva človek paradoxne stále spútanejší, musí sa mať na pozore, ďalej ju sústreďovať a strážiť. Nielen otroci sú uväznení v putách, ale reťaz nepustí ani toho, kto ju musí stále držať. Akú skutočnú potrebu prelud moci prekrýva? Čo naozaj chceme, ak použijeme nemotorné a naučené spojenie "mať moc"?

Tieto koncepty, zakázané prepojenia medzi bezmocou a mocou, neslobodou a nezodpovednosťou, bolesťou a rozkošou - sa odkrývajú tam, kde sa väčšina ani nechce pozerať - v sadomasochistických vzťahoch. Tí, ktorí sa identifikujú ako členovia BDSM komunity tento koncept žijú neraz až nadoraz, poznávajú ho, odhaľujú, niekedy ironizujú a dosahujú v ňom duchovné poznanie, ktoré by mohli závidieť mnohí príslušníci tradičného kňazstva. O dôvod viac vypočuť názory mimo stredný prúd. Stred, ktorý odkazuje k pojmom rovnováha a tao, nie je ignorovanie zážitkov z hraníc a spoza nich, nie je to šedý priemer, ale ťažko vypracovaný postoj vykresaný zo širokého prijatia rôznych, aj menšinových, pohľadov. Týmto spôsobom potrebuje fungovať ekonomika, filozofia (veda, vedenie), vláda, aj média. Zoskupovať čo najviac názorov, skúmať odkiaľ sa berú, snažiť sa uspokojovať všetkých tak, že budeme hľadať skryté potreby za povrchom rôznych foriem.

Ak máme úprimný záujem nastoliť demokraciu, teda rešpektovať slobodu slova a s potešení prijímať nové myšlienky, nemožno ignorovať ekonomický pohľad. Spoločnosť nemôže dovoliť neodôvodnené bohatnutie ničnerobením (vlastnením), a už vôbec nie nadmerné zhromaždenie majetku - ktoré vedie k vytváraniu mocných elít s deformujúcim vplyvom na politiku volených zástupcov. Štátu nemôžu konkurovať korporácie a takisto, vo svojej vnútornej organizácii nemôžu firmy fungovať spôsobom totalitného štátu. Obnovenie spoluvlastníctva spoločného diela (ekonomická demokracia, kooperatívy) je pokračovaním cesty, ktorá vracia ľudstvo z absurdity otrokárstva a feudalizmu do prirodzeného ("normálneho") stavu dobrovoľnej spoločenskej dohody. Jej zmysel musí poňať každá prichádzajúca generácia a naprieč všetkými ročníkmi ju treba pravidelne obnovovať, nie prázdnym, ale obsahom naplneným rituálom. Každý človek musí mať pocit, že do spoločnosti vstupuje nenásilne a každé spoločenstvo vedieť, na akých základoch sa vytvára, prečo sa zoskupuje, aké sú jeho motivácie a obmedzenia. Len tak môže vzniknúť prirodzený rešpekt k zákonu, nie čosi, čo doľahne na človeka zhora.

Zabudnúť nemožno na celý rad protikladov, ktoré sa pri tvorbe spoločenstva musia zdravo spodobniť. Niektoré som už celkom podrobne rozobral vyššie, ďalšie sa k ním pridávajú.

• Spoločné a osobné priestory, hoci sa prelínajú, musia byť aj svojim spôsobom oddelené - spoločnosť nesmie normovať osobný život (pokiaľ sa jej netýka) a osobné záujmy zasa nemôžu narušovať spolužitie. V tejto dualite sa napĺňa aj idea spoločenskej zmluvy a dobrovoľného vstupu do spoločenstva s cieľom vyššieho životného štandardu.
• Sloboda a zodpovednosť nie sú samostatné pojmy, ale navzájom sa definujú. Človek má možnosti voľby, ale aj obmedzenia, ktoré mu kladú prirodzene rovnaké práva a prijatie následkov rozhodnutí. Teória kvality života sa zameriava v posudzovaní zodpovednosti nielen na ľudí okolo nás, ale aj na budúce generácie. Nie je prípustné, aby tá terajšia bola absolútne slobodná a tie po nás museli niesť za nás zodpovenosť v podobe následkov. Ekonomia presahuje do ekológie.
• Demokracia a totalita sú ako dve strany jednej mince. Ťažko ich oddeliť, obe sú náchylné prevrhnúť sa násilným spôsobom jedna do druhej. Aby sme zažívali "stabilné časy", mierumilovné spoužitie, potrebujeme naplniť tak potrebu správy svojich vlastných vecí ľuďmi (ako opak autokracie), ako aj odborného a charizmatického, ľudského vedenia (ako opak lúzovlády). Kladieme sami sebe otázku - koľko zodpovednosti (a slobody) si chceme ponechať a koľko moci chceme zveriť.
• Expertnosť a všeobecnosť alebo inými slovami vyváženie profesionality, detailného vhľadu do nejakej témy - všeobecným rozhľadom, schopnosťou vnímať aspoň hrubé obrysy ostatných súčastí života. Nielen "robiť si svoju prácu", ale vnímať aj jej presahy, úžitok či negatívne dopady. Rozhodovať o tom čomu rozumieme, ale zároveň neupadnúť do závislého vzťahu na odborníkoch, ktorých potom nemáme ako kontrolovať.
• Racionálne a iracionálne časti duše človeka nemôžu nad sebou nezdravo prevažovať. Človek sa spolieha na úsudok rozumu, no má rovnako potrebu žiť duchovne, citovo, pocitovo, tvoriť a prijímať umenie druhých.
• Konzervatívne a liberálne, tradičné a novátorské nastoľujú súlad medzi genráciami, ale aj mezi typmi pováh. Ak sa držíme prísnych starodávnych noriem, vyslúžime si vzburu mladých a všetkých, ktorí do nich nespadajú - ak zasa uvoľníme nekonečno možností, vytrhneme vlastné korene, pobúrime voči sebe skupinu, ktorá potrebuje ukotvenie a samozrejme i pocit, že má tiež svoj hlas a je vypočutá. Potrebujeme vytvoriť most medzi minulosťou (odkiaľ sme prišli, identita) a budúcnosťou (kam sa môžeme uberať, čo nové môžeme skúsiť). Stanoviť si vzťažný bod, ale vytvoriť aj priestor pre pokrok, objavovanie nového, jeho overovanie a možno aj posúvanie vzťažného bodu samého.
• Súťaž a spolupráca pomôžu inovovať a zvyšovať kvalitu toho, čo plodí naša práca, ale zároveň utlmia prehnaný zápal tam, kde by mohol začať škodiť celkovému dojmu ľudskosti.
• Výnimočnosť a prináležanie možno súčasne uskutočniť tak, že to, čím človek vyniká ponúka naspäť spoločenstvu. Prejaví tak svoje špecifické schopnosti, ktoré prinajmenšom v jeho malej komunite vyniknú a zároveň ostane v nej (nie v sláve nad ňou) a bude si môcť vychutnávať spolupatričnosť, zdieľané zážitky a pocit "bytia medzi svojimi". Mať možno cestovať a mať domov. Byť človekom, svetobočanom, občanom štátu, príslušníkom etnika, patriotom svojej obce. Byť hrdý a zároveň skromný.

Umenie vládnuť

Zostáva zakomponovať umenie - veď sebavyjadrenie, zdieľanie veľkolepého zážitku, divadlo - boli vždy rituálmi, ktoré mali pozitívnu moc tvoriť a zjednocovať národy. Nielen v dielach propagandy, vlasteneckej osvety, turistickej reklamy, alebo pri ornamentálnych výmenach stráží pred palácmi, ale aj na koncertoch, v situáciách keď celý štadión stojí pri hymne v pozore, na otváracích a záverečných ceremoniáloch olympiád, komunitných slávnostiach a pochodoch. Ľudskú dušu teší a sýti veľkoleposť, pocit preklenutia a presahu - nad svoje individuálne ja (komunita, spoločenstvo, národ), ale aj naprieč časom (naša minulosť, nadviazanie na prácu predošlých generácií, pokračovanie našich rodičov). Vedno s Thomasom Moore-om môžem potvrdiť, že kdesi pri koreni tejto potreby nájdeme aj hľadanie večnosti. Samozrejme, smrť a konečnosť sú prirodzené a nevyhnutné fakty, bez ktorých by ani pojem života nebolo možné definovať - ale potrebujeme pocítiť večnosť aspoň v podobe (vlastného) odkazu, umenia, (spoločného) diela - podanie ruky s ľuďmi už nežijúcimi a ešte nenarodenými. Pocit že prináležíme k ľudskému druhu, s jeho príbehom. Tento presahuje osobný príbeh človeka - možno ho číta Boh - ale určite aj my sami, aspoň potiaľ, pokiaľ bol napísaný. Je príjemné sa obzrieť späť, nachvíľu vystúpiť z okamihu (a jeho problémov) a vidieť svoj život, život komunity a život seba v komunite - v celku.

Otázka je, kde sa tieto potreby naplnia, ako sa o nich dozvieme, ako čisto a úprimne ich uchopíme. Môžu sa naplniť na vojenskej prehliadke, či pochode do boja (so svojimi druhmi v zbrani). Môžu sa naplniť v pouličnej bitke (s bratmi v gangu). Ľudia ho hľadali v nočných pochodoch s fakľami, ako v nacistickom Nemecku. Po tom istom sa nevedome či podvedome dohľadávajú uniformovaní skinheadi. Svojim spôsobom sa podarilo stvoriť spoločnosť ako umenie aj v teokraciách - ako je Irán - kde sa spútaná a zapovedaná sexualita, jej sila, preniesla do zbožnosti a horlivosti. Zakázaná erotika vykukuje z militarizmu, vnútený asketizmus nachádza uplatnenie v povolených rituáloch. To isté však spája aj našich kresťanov - obrady náboženstvá, omše, slávnosti - s kostýmami, kulisami, hudbou, svetlami. Občania sekulárneho založenia sa zasa vyžívajú na už zmienených zápasoch, majstrovstvách a olympiádach, ktorých rituály a ceremoniály sú (umelecky) štylizované. Svojim spôsobom ich využili či zneužili spartakiády a (nielen severo-)kórejské arirangy. Môže ich podchytiť veľká talentová show, pri ktorej "celý národ usadá k obrazovkám a s napätím sleduje...". Zažívame to na hromadných oslavách Silvestra, víťazstva vo vojne, alebo príležitostných koncertných turné. (Odporúčam celý film Sigur Rós: Heima) Pocítiť spoločnosť, pocítiť komunitu, zažiť spojenie a jednotu, potvrdiť výnimočnosť okamihu, tým, že k nemu niečo pridáme, spojiť sa navzájom umením. Vždy nakoniec záleží na tom - čo oslavujeme a s kým, čím sa spájame - a kto oslavovať nemôže, koho vylučujeme, voči komu sa oddeľujeme.

Takisto musíme nájsť miesto pre absurditu, paradox, iracionálny svet človeka, poéziu, metafory, hĺbkovú psychológiu obrazov, prirovnania, mytológie, dejiny, reflexie (premietania) - a zapojiť ich do celkovej štruktúry spoločenstva - aby sa nám nevracali v podobe deštruktívneho tieňa. Tak ako človek nebude žiť na suchu racionálnych faktov, ani spoločenstvo nevyžije z právnych noriem. Ani forma bez obsahu, ani obsah bez formy - náležité formy musia sprevádzať obsah - tak je to jednoducho ľudské. Namiesto napasovania už vymysleného ideálneho systému, ktorý nie a nie sadnúť do živého prostredia skutočného sveta, prírody a ľudí z mäsa a krvi (s materiálnymi aj duchovnými potrebami, schopných pomáhať, ale aj ubližovať, nadchnuteľných, aj lenivých a vzdorovitých, svedomitých ale občas aj chybujúcich). Konečne vytvorme systém v skutočnom prostredí, ktorý človeka ochráni pred jeho vlastným ničivým potenciálom a umožní mu prejaviť slobodnú tvorivosť ku prospechu a k potešeniu. Inak nám ostávajú vízie konca sveta a začiatku nového poriadku (lásky, mieru, slušnosti a ľudskosti vôbec) na ktorý svojim spôsobom čakajú kresťania, moslimovia, americkí Indiáni, spiritualisti aj ateisti. Kým budeme čakať na Nebo, peklo na Zemi bude stále horúcejšie.