Cítim vibrácie

2.0.02

Sýtenie duše v konzumnej spoločnosti, bezduché duchovno a trh so spiritualitou

"Je tu taká zvláštna energia..."

Na počiatku bol človek

Zemetrasenie modernej spirituality spôsobuje mnohým materiálne, racionálne a vedecky založeným ľuďom morskú chorobu. Pre ovečky veľkých tradičných náboženstiev je tento babylon predzvesťou, ak nie začiatkom konca sveta. Citlivejšie duše sa už nevedia dočkať "lepšieho druhého sveta", nebies v blankytne modrej farbe ozdobenej obláčikmi, nihilistom by postačila apokalypsa, nebytie s nádychom fialkových korienkov. Tak pestrý výber rôznych spôsobov utrpenia, hlúposti a zmaru - zdá sa že žijeme v zlatých časoch...

Dvadsiate storočie bolo prekvapujúce v rýchlosti, akou sa zosypali stáročné náboženské hierarchie a dogmy. Dve tíscročia Jedinej Pravdy kresťanstva v Európe, podkopané schizmou medzi pravoslavím, katolíkmi a protestantami, renesanciou i osvietenstvom, sa počas, medzi a po vojnách, ktoré v našej krátkozrakej sebestrednosti nazývame "svetové", pre veľkú časť populácie skončili. Kresťanstvo síce prežíva, ale pozmenené do podoby po vzore doby. Demokratické štáty sa aspoň formálne opierajú o pluralitu názorov, pravda už nie je len jedna. Ľudia strácajú v náboženstve oporný bod - či už v krvavých a nezmyselných vojnách (pozeral by sa na to všemocný a dobrotivý Boh, ak by tam niekde bol?), kdesi medzi besom kapitalizmu a komunizmu (namiesto Boha bohatnúť), pri súmraku koloniálnych systémov (vývoz Jedinej Pravdy tam, kde už iná Jediná Pravda bola), alebo pri medializovaných hriechoch cirvi minulosti (inkvizícia) a súčasných škandáloch (pedofília). Svetlo sveta, spolu s racionálnou vedou, uzrie medzi masami relatívne nový svetonázor - ateizmus. Boh pre mnohých už viac neexistuje. Tak ako náboženstvo nie je to isté v obraze života dvoch ľudí, aj ateizmus preberá rôzne tváre - od vedeckej, cez kapitalistickú a socialistickú, materialistickú, militaristickú, machistickú, až po hippies, voľnú lásku a sexuálnu revolúciu.

Každý náboženský smer má svoj pohľad na históriu, vrátane jej počiatočného bodu. Zameriam sa teraz na príbeh monoteizmu - a nakoľko je v rozprávaní rôznych smerov (judaizmus, zoroastriánstvo, kresťanstvo, islam, bahá'izmus) veľmi podobný, opíšem ho z pohľadu Európanov. Dejiny poznajú vždy svoju verziu aj anti-verziu - podľa priaznivcov a vydedencov svojej doby. Začnime najprv s temnými dejinami. Pre kresťanov pred rokom 0 nebolo nič - len pohanské kmene, ktoré sa navzájom zabíjali v nekonečných vojnách, dobýjali a rabovali, páchali krvavé ľudské obety, zvrátené orgie, cisári vyčíňali, ľud žil život bez morálky, zmyslu a možnosti spasenia. Príchodom kresťanstva sa končia časy náboženskej slobody a pestrosti, prichádza jediná Pravda, Dogma, ktorú na Zem nezoslal Jediný Boh, ale napísali ju ľudia, ktorí sa vraj stretli s človekom, ktorý bol vraj prorokom a jeho učenie vraj inšpiroval božský Otec.

Tieto dejiny nepoznáme, ale veríme im - na základe stáročného násilného vštepovania a potláčania nesúhlasu. Rovnako si môžeme predstaviť, ako sa na príchod nového náboženstva museli pozerať antickí učenci - naproti komplexnému a inteligentnému systému filozofie (lásky k múdrosti), vzdelanosti a hlboko metaforickému, stáročiami prepracovanému polyteizmu - prišlo náboženstvo mladé (mladícky drzé, mladícky arogantné, mladícky sebaisté, mladícky presvedčené o svojej neomylnej pravde, mladícky pochabé, mladícky idealistické), náboženstvo más, náboženstvo krásnych posmrtných (nedokázateľných) sľubov, náboženstvo laikov, náboženstvo prostučké.

Hoci jeho "zakladateľ" mohol mať dobrý úmysel, jeho učenie nemuselo byť plne a správne pochopené učeníkmi, nemuselo byť pochopené ich ovečkami. Cirkev však z konkrétnej interpretácie urobila jedinú správnu. Súbor evanjelií bol schválený v 4. storočí na Nicejskom koncile, pod pevnou rukou cisára Konštantína, ktorý sám seba pokladal za bohom ustanoveného biskupa. Tak sa ustanovilo, ktoré texty budú zaradené do Svätého písma a ktoré nie, kto má nárok byť svätým a kto nemá, škrtalo sa a prepisovalo, stanovili sa "správne" výklady a preklady Biblie. Kresťanská doktrína (od svätej trojice, cez apoštolov až po konkrétne príkazy a zákazy) mohla mať mnoho úplne iných podôb - pohotová nábožná "logika" spravila z tej pravdy, ktorá vyhrala (neraz aj vo fyzickom boji), Pravdu božiu - "vyhrala tá, ktorú chcel Boh aby vyhrala".

Nasleduje násilné pokresťančovanie národov (kto chcel získať v Európe miesto, kresťanská sebaglobalizácia a odobrenie pápeža boli výbornou cestou), krížové výpravy, konkvista, koloniálne šírenie pravdy medzi pohanov, ničenie kultúr a ich zlievanie do kresťansky-západnej, inkvizícia, upaľovanie čarodejníc, epidémie spôsobené odporom k telu, moralizmus, boj proti ľudskej sexualite, prevýchovné inštitúty Márie Magdalény pre "padlé ženy", surové katolícke školy, klerofašizmus, ale aj protestantský kapitalizmus ako ho opisuje Max Weber. Farári požehnávajú vojskám, cirkvi sa dožadujú majetkov a štátnych peňazí, ľudia umierajú na ďalšiu epidémiu pre absurdný odpor cirkvi ku antikoncepcii. Za 2000 rokov sa vytvorila celkom slušné zbierka skvostov ľudských dejín.

Zatiaľ čo sa Európa topila v asketickej hystérii - vo svete v rôznych etapách prekvitala kultúra, vzdelanosť a civilizácia. Až spor s luteránmi, osvietenectvo a prevratné udalosti 20. storočia naštrbia železnú masku neomylnosti. Do sveta, v ktorom sa začali ujímať viktoriánske (a im podobné) móresy, sa teraz pokúšame vyvážať materialistický ateizmus, slobodný spiritualizmus a "hľadanie vlastnej identity". Na chvoste tisícročia, materializmus utvára nového človeka bez ducha, bez morálky, bez hodnôt, bez cieľa a bez zmyslu. Prežraného vecami a zároveň znudeného. Ten sa ako topiaci chytá stebiel rôznych východných a zmiešaných učení, v ktorých relativizme nachádza ospravedlnenie pre neľudskosť, alebo ostáva úplne zmätený. Druhým záchytným bodom sú práchnivé korene (základy - fundamenty) veľkých náboženstiev, ktorých sa úmerne modernej prázdnote chytá s doslovnosťou a horlivosťou absurdných rozmerov - v podobe fundamentalizmu a fanatizmu.

Vyššie popísané dejiny viacmenej všetci poznáme (aj keď niekedy cielene zatvárame oči). O niečo sa predsa musíme oprieť, nechávame to teda na bohapustý svojvoľný výber, ktorý maskujeme (o to zanietenejšou) vierou. Vynímanie jednej epochy dejín, jednostrannosť, nevedie k ničomu inému než k táborom, sporom a bezvýsledným konfliktom. História je príbehom fanatizmu, pýchy, hlúposti, obmedzenosti a nenávisti. Dejiny však môžeme poňať aj opačným spôsobom - ako proces učenia sa človeka. Príbeh ľudského druhu, ktorý preklenul životy generácii jednotlivcov. Pred jeho vyrozprávaním, nech ho budeme kresliť akokoľvek pozitívne, nikdy nezabúdajme na utrpenie jednotlivcov, na hodnotu ich jedinečných životov - so svojimi príbehmi, snami a láskami.

Na počiatku boli teda mnohobožstvá rôznych kmeňov a národov - v ktorých si ľudia uzmierovali, na svoju stranu nakláňali a ctili ducha miest, vecí, živlov a tušených bytostí. Vyššou mocou si vysvetľovali všetky fenomény, ktoré v tom čase presahovali ich poznanie a chápanie. (Niet divu, že náboženstvo je metodikou transcendencie - presahovania.) Udrel hrom - bol to boží zásah, narodil so dieťa - bol to boží dar, živel zmietol mesto - ako boží trest. Istým spôsobom, boli to však náboženstvá spojené s prírodou, kde každý živel a živá bytosť mala (predstavovala) svoje božstvo, kde obrady mali svoje konkrétne významy - praktické, ale aj pre hĺbkové potreby duše. Náboženský kalendár sledoval cyklické premeny v prírode, pripomínal zlomové okamihy, umiestňoval človeka do širšej súvislosti. Kresťanstvo, možno proti svoje vôli, sa muselo týmto miestnym spôsobom zbožnosti prispôsobiť. Niektoré zničilo, iné prevzalo, premenovalo, včlenilo do seba. Či sa nám to páči, alebo nie, dnes už len v ňom, aj keď pod menami cudzích svätých a sviatkov, prežíva prastará tradícia.

Monoteizmus do mnohobožského sveta priniesol víziu jediného Boha. To môže byť detinsky panovačná, nabubrelá a samoľúba idea vo svojej doslovnej podobe, no v prenesenom význame, mnoho bytostí a božstiev vytvára spolu jednotu - so širším zámerom. V tom niektorí ľudia dokázali nájsť zmysel života - ak sa ti nedarí, nie je to hra bohov s kockami, ale skúška, formovanie charakteru, alebo tŕnistá cesta do raja. Vykúpenie, spasenie, posmrtný život - nie sú originálne prísľuby - no láska k všetkému, nenásilie, súcit - to sú hodnoty, ktoré boli pre niektoré pohanské komunity nové.

Napriek vnútornému zjednoteniu, na svete pretrváva niekoľko náboženstiev - čo je stále dobré, pripomína nám to relatívnosť Jediných Právd. Ekumenizmus sa snaží hľadať to čo majú spoločné, akúsi ľudskú prahodnotu. Materializmus nás vyslobodzuje spod nadvlády skorumpovaných kňazov aj laickej poverčivosti. A spiritualizmus vracia do našeho prázdneho života dušu. Nakoniec aj teokratické a fundamentalistické výstrelky nám pripomínajú, že sú tu prítomné nevypočuté potreby, že s našou materialistickou alternatívou nie je čosi v poriadku.

Náboženstvo za €2.50

Ateistický, vedecký, racionálny materializmus vnikol ako útočisko pre rozum - pred náboženskými poverami a absurdným vzdorom voči hmatateľnej a merateľnej realite. Aj dnes je pre mnohých jedinou alternatívou - k čomu prispieva nemalou mierou až zbožné zjednodušovanie. Čierni alebo bieli. Dobrí a zlí. Veriaci alebo ateisti. Rozum alebo povery. Veda, alebo kult. V tomto duchu sa materializmus stáva novým náboženstvom. Zaťatosť, podráždenosť a slovník s akým mnohí vedci obhajujú svoje teórie od veľkého tresku až po evolúciu sa neraz vyrovná horlivosti tých najfanatickejších kňazov. Ateizmus je vierou moderného človeka, s prvkami obmedzenosti, neznášanlivosti a dogmatizmu.

Prvý krokom von je priznať si, že materiálna spotreba, nakupovanie vecí, blahobyt a luxus - človeka neuspokojujú. K tomu potrebuje zdá sa zanikajúcu schopnosť rozlíšiť to čo ho uspokojuje a to čo ho naučili, že ho uspokojuje. Nesledovať zaužívané postupy ako byť šťastný, ale pýtať sa vlastnej duše. Nečítať si definíciu šťastia v slovníku, trendy magazíne, alebo vševediacej učebnici, ale hľadať ho v sebe. Veľké náboženstvá využili príležitosť a svoje zkostnatelé náuky so všetkými ornamentami nám ponúkajú ako jedinú alternatívu k bohapustej bezcieľnosti, znudenému materializmu, modernej prázdnote. Nejeden človek bez nádeje sa na túto prefíkanú udičku "Veku rýb" chytí. Tieto dve "jediné alternatívy" si navzájom hrajú do karát, vyživujú sa a zaháňajú do krajností. A predsa majú čosi spoločné...

Ak má duchovný život inšpirovať ľudského ducha a zároveň sýtiť jeho dušu - moderné, monoteistické, ustálené náboženstvá pôsobia ako jeho pravý opak. Možno je to zlou výchovou súčasného sveta, no náboženstiev sa chytáme výsostne bezduchým spôsobom. Premieňame ich na spotrebný produkt. Má tvoja duša smäd? Teraz je tu v akcii náboženstvo renomovanej značky. Kdeže rok 1890, ako na fľaši piva - cirekv s tradíciou už od roku 0! Vyznávanie nemenných dogiem, recepty ako žiť, ukričanosť, napenenosť - predstavujú čistý materalizmus, vlastnícke poňatie viery, ktoré je v podstate jej pravým opakom. Namiesto toho, aby sme svet skúmali - ustrnieme pri nemennej a neomylnej pravde. Namiesto toho, aby sme sa učili a rozvíjali - prevezmeme hotový návod na použitie života od niekoho iného. Náboženstvo je polotovar.

Je to len modlárstvo, spôsob ako sám seba pretrieť na bielo, spoločenský oblek. Je to ďalšia mediálna ilúzia - politický prísľub do ďalšieho života - podvod v duchu hesla "modli sa a pracuj, nevzdoruj, prijmi svoj údel". Je to show, kratochvíľa, kult alternatívnych celebrít (žijúcich, alebo už na pravde božej - svätých), obchod so snami, aj mocenská inštitúcia. Zapojila sa do hierarchických štruktúr politiky, zapustila korene do materialistickej podstaty ekonomiky. V konečnom dôsledku kopíruje (prijala alebo odovzdala?) hlavné črty trhovej ekonomiky. Súťaž a boj o víťazstvo Jedinej Pravdy a na druhej strane súkromné vlastníctvo viery, "trademark" cirkvi. Ten kto naozaj verí, nepotrebuje krikom očierňovať ostatných, ani vieru vnucovať druhým, aby sa o jej "pravidovsti" utvrdil v početnosti masy prívržencov.

Materialistické duchovno sa vyznačuje špecifickými rysmi. Pre porovnanie uvediem zaujímavý komentár Milana Tůmu v článku Mayská proroctví:

"Krvavé rituály s vyřezáváním živých srdcí bylo tragickým nepochopením mystické nauky, vzaté doslova a tedy znakem upadající kultury."

Obsahovo presne to, aj keď nie v tejto konkrétnej forme, je kameňom úrazu dnešných náboženstiev, resp. jeho veriacich. Neschopnosť pracovať s mystikou, mýtmi, metaforami - náležitým spôsobom. Doslovnosť, v ktorej čítame sväté písmo ako historické fakty a konkrétne nariadenia - nevidiac myšlienku za nimi. Ruka v ruke s doslovnosťou kráča neomylnosť - jeden z rysov machizmu, ktorý dnes dosahuje neobvyklý rozvoj. "Nesmieš sa pýtať, musíš zaháňať pochybnosti, musíš nám veriť." Je to starodávny, primitívny a nesmierne okatý spôsob, ako si nad niekym dôverčivým udržiavať moc. Priam sa nechce veriť, že je to vôbec ešte možné. Z pochybnosti, ktorá je darom z nebies, pretože nám umožňuje buď vyjsť z omylu, alebo sa o čosi viac utvrdiť v doterajšom názore - sa stal diabol, ktorého treba odohnať. Ani s pochybnosťou nepracujeme patričným spôsobom, nepoužívame ju tak, ako si to žiada, na to, na čo je určená - ale úplne ju znehodnocujeme. Pre tradičných kňazov je pochybnosť hriechom, pre tých "modernejších" je to skúška, v ktorej treba vytrvať, vieru stoj čo stoj uchovať (aj keby to bol nezmysel), nájsť v svojom srdci lásku Ježišovu a prekonať temnotu - alebo akúkoľvek kvetnatú frázu, v ktorej ss stráca význam, zmysel, rozum, súdnosť aj sama odpoveď na otázku.

Hocaký filozof s titulmi pred i za menom, ktorý narazí na prvý "morálny relativizmus", s ktorým si nevie poradiť sa zľakne - a hor sa na najbližšiu možnú konštantu - tradičnú náboženskú morálku. V Písme sú pravidlá pevne dané - ó koľká krása v jednoduchosti, aké bezpečie a istota! - hor sa chŕliť oheň a síru na blúdiacich bez cieľa, na amorálnosť doby i sodomitov. Takéto instantné náboženstvo je vzorkou kryštalického machizmu - zaťatosť, panovačnosť, nafúkanosť, sila v svorke (my a oni, väčšina a vnútorní nepriatelia, pravoverní a pohania), aj kult alfa-samca - náboženských vodcov a košatých hierarchií. Jedným dychom dokážu kritizovať socializmus (komunizmus) ako "vypustenú beštiu, demoralizáciu spoločnosti" - a popri tom zavádzať kresťanskú totalitu. Tú síce predávajú ako demokraciu, možnosť voľby - ale v pevne daných kresťanských medziach.

K úplnému odkrytiu materializmu pod povrchom dochádza v situáciách, keď sa cirkev dožaduje prinavrátenia feudálnych majetkov, ktoré jej ktosi vzal - hoci ich v minulosti podvodmi, intrigami, násilím a miešaním sa so svetskou mocou sama vyvlastňovala ľuďom. Samozrejme že sa snaží ufinancovať, ako každá iná firma. Zubami-nechtami sa kňazi bránia odluky cirkvi od štátu, ktorý by tak získal konečne naozaj sekulárny charakter. Nestačí jej početné stádo ovečiek, z prostopaše chce, aby podľa jej nariadení žili všetci. Ako z celkom iného sveta (naproti duchovnému) pôsobia nadôvažok televízni kňazi - hlásajúci všemožnú nenávisť, pohromy a apokalypsu - na americkom mediálnom trhu. Trend evanjelizačnej jeeeeeeesus show sa postupne šíri do sveta - je toto podoba náboženstva budúcnosti? Má to ešte niečo spoločné s vierou? V tom tkvie duchovný život? Kde zostal človek, ľudskosť, jeho duša?

Alternatívou k dvom jediným alternatívam sú spirituálne smery, ktoré sa ujali po Kvetinovej a Sexuálnej revolúci medzi "deťmi lásky". Osobné hľadanie svojej životnej cesty, vzťahu s božským, sebapresahovania - nabralo všetky možné smery. Mnohé z nich nakoniec pôsobia dojmom takého istého materializmu, ako konzervatívne náboženstvá. Spiritualizmus sa zlial do ďalšieho stredného prúdu - ktorý je síce alternatívou k tomu pôvodnému, ale stále je to stredný prúd. Špecifický vzhľad (indické oblečenie, plátené kapsičky, dlhé vlasy, dredy, ručne vyrobené gorálky), svoje artefakty (sviečky, vonné tyčinky, aromatické oleje, bubny, soľné lampy), svoje symboly (kvetinky a srdiečka, peace, buddha, Óm), aj svoje kadidlo (marihuana).

Znova je to súpis vecí, ktoré sa spájajú s pevne danými (prevzatými) rituálmi, mantrami a neraz bezobsažnosťou slov. Spievame Hare hare, cítime pozitívne vibrácie, čerpáme energiu - ale vôbec týmto pojmom nerozumieme. (Ne)útočíme na druhých s tvárami permanentne napnutými v úsmeve, ktorý nevyjadruje skutočnú emóciu za mimickými svalmi, šikanujeme ich svojimi osobnými pravidielkami a požiadavkami a svojrázom, ktorý sme povýšili na božské, milujeme nepriestreľnou a jedovatou láskou, ktorá konkuruje tej, aká sa zjavuje na perách pobláznených kresťanov, ktorí nám veľkodušne odpúšťajú všetky hriechy, o ktorých sme ani nevedeli.

Ani tu nemusíme podozrievať zlý úmysel - jednoducho moderný človek, ktorý zabudol ako duchovne žiť, človek ktorý sa odráža zo vzdoru voči teizmu, človek ktorý prichádza z materialistickej kultúry s jej výchovnými inštitúciami, naučený zjednodušovať, naučený na heslá a poučky - nie je veľmi zrelý uchopiť cudziu spiritualitu a zapodievať sa ňou. Duchovno sa pre mnohých stalo kratochvíľou, ďalšou konzverzačnou témou, spôsobom ako sa spraviť zaujímavým a zaujať na trhu zoznamiek, alebo skratkou ku kvalitnejšiemu a plnohodnotnejšiemu životu. Podozrenie ma chytá vo chvíli, keď počúvam o rôznych zrýchlených metódach veštieb, preskakovaní kapitol, alebo bodových zhrnutiach spirituálnych poznaní. Duchovný život je predsa cesta, ktorá nachádza kvalitu vo svojej dĺžke, kľukatosti, nepodohodlí - nie je to beh do cieľa. Nie je to kurz nejakej techniky, ale spôsob ako žiť a naplniť živoť, je to test osobnosti, hraníc človeka, toho čo je schopný zniesť. Je to tá ťažšia cesta, ktorú by však po tom, čo ju prejde, za nič nevymenil. Nie je to zábava, ani radosť v prvoplánovom význame - je to svojské potešenie v trpkosladkom žití.

Čo nakoniec zvíťazí? Materializmus? Tradičné náboženstvá? Alebo spirituálne smery? Takto položené otázky ostávajú uzavreté v dvojrozmernom priestore, ktorý sa práve duchovný život (spiritualita) snaží preklenúť, dať mu hĺbku a ďalšie rozmery. Koncept súťaže je materialistický a machistický - tak ako popísané konzumné verzie duchovna. Ono stojí úplne mimo neho, duchovno je niečo, čo "funguje v úplne inej logike, matematike, účtovníctve".

Produkty ktoré sa predávajú, v poňatí kapitalizmu, sú kvalitné - žiadané - najlepšie. Zabúda sa pritom dodať, že ak by spotrebiteľ mal na výber z iných, poznal ich a vedel oceniť ich kvalitu - možno by si zvolil inak. Zostávame na úsečke nevedomosť - popularita. Sú ľudia, ktorým návody na použitie života vyhovujú. Mnoho odstavcov textu by zabralo skúmať, či je to zadubenosťou, neznalosťou, výchovou... Niekto nemá rád bolesť - hoci je to užitočný varovný signál, spôsob sebaformovania - a snaží sa jej stoj čo stoj vyhnúť. Chce pohodlie (medzi komfortom materiálneho života a doplnkovou službou náboženského operátora), chce vykúpenie, spasenie, život po smrti.

Chce ísť do neba, hoci na otázku "čo tam na oblaku bude robiť?" (nedajbože, "či vydrží celú večnosť spievať na slávu Boha-patriarchu?") len zvraští obočie a vrhne epochálny pohľad. Niekto jednoducho neznesie ateistickú konečnosť života (po smrti už žiadne Ja) - je to svojská podoba egoizmu alebo pudu sebazáchovy? - nedokáže žiť s nevedomosťou "čo bude potom" - potrebuje nádej na život po smrti, prísľub lepšieho života. Dokáže obetovať súčasný život niečomu, o čo nemá istotu ani dôkaz, že sa naozaj stane. Sú ľudia, ktorí nechcú premýšľať (sú leniví, boja sa, hanbia sa) a chcú hotové navarené pravidlá i sny. Je to zvláštne, ale dobrú chuť. Nemali by však odsudzovať apetít a kaziť chuť do jedla tým, ktorí chcú hľadať, premýšľať, pýtať sa, pochybovať, rozprávať sa s vlastnou dušou.

Pomnožné účtovníctvo a konečné zúčtovanie

Dostatočne veľa krát sa snáď nedá zopakovať základná náboženská Pravda, ktorú smrteľníci na Zemi majú: Na svete je veľa "právd". To je jediná Pravda ktorú máme. Nemožno ju prisúdiť jednostranne žiadnemu z náboženstiev, náuk, alebo pohľadov. Pýtať sa kto má pravdu, alebo ktorá pravda zvíťazí je rovnako absurdné, ako pýtať sa, ktorá z končatín tela je tá správna. Odpoveď na túto otázku neexistuje, telo má zmysel ako celok a potrebuje všetky končatiny. V mnohosti náboženstiev sa podobne ako v mozaike, alebo vrstvách náterov skladá celistvejší (aj keď nie úplný) obraz duchovného pohľadu na svet, nábožnosti človeka. V ich rôznosti sa zároveň zjavuje ich vzájomná rozporuplnosť, možnosť odlišných pohľadov na konkrétne veci a situácie, paroduje sa nemenná a "jediná" dogma, navzájom sa zrkadlí ich obmedzenosť (ja mám pravdu a oni sa mýlia) - v doslovnom význame (každé náboženstvo osvetľuje len určitý roh priestoru poznania) aj v prenesenom zmysle (ľudská namyslená a zaťatá obmedzenosť). Tento fakt sa často podsúva vo vykrúcavo všeobecnej fráze "všetci majú pravdu", alebo "každý má svoju pravdu". V konkrétnych svetonázoroch a filozofiách a ideológiách nikdy nie je Pravda, často to môže byť omyl, klam, alebo priamo zavádzanie. Žiť celý život len jedným náboženstvom, alebo ho v úzkom zámere skúmať, nevedie k poznaniu Pravdy, ale len k expertnej znalosti jej drobného aspektu.

Ústne tradované náboženstvá boli spôsobom, ako odovzdávať medzi generáciami praktickú vedomosť o dobrej organizácii spoločnosti, zdravom živote a zručnostiach - v časoch, keď nebolo tematických kníh (ktoré boli vzácnosťou), masmédií, alebo takej banky vedomosti akou je dnes internet. Moderný človek je dokonca prekvapený, koľko "novoobjavených" vedomostí je zaznamenaných v starodávnych knihách - hoci inou sémantikou. Naviac, práve v technickom jazyku a v priestorovo uzatvorenej logike nie je možné popísať vedomosti, s ktorými dnes vôbec nepracujeme. Sú to obory ktoré nemajú svoje vedy. Naopak, túto znalosť môžeme nájsť vo Védach, Aveste, Tóre, Biblii, Koráne, antickej i modernej filozofii a ďalších svätých aj svetských knihách.

Zmažme ktorékoľvek z vymenovaných náboženstiev - a poznanie človeka, vedomosť o svete hmoty aj ducha ostane ochudobnená. Akoby sme stratili jeden zmyslový orgán. Väčšou škodou je už len spoliehať sa na jediný. A zoznam sa tu stále nekončí. Nemôžeme zabudnúť na polyteizmus, mnohobožstvo, ktoré naše pohľady na duchovný svet formovalo od dávnoveku. Boli to naše prvé kmeňové náboženstva, ktoré dnes prežívajú v podobe šintoizmu, animizmu, alebo šamanizmu na odľahlých kútoch sveta - ktoré nás spájali s prírodou, učili nás vidieť božskú prítomnosť v rôznych veciach a javoch, ktoré spolu vytvárajú symbiózu živého celku. Tu neboli náboženstvá abstraktnými programami pre ľudských vykonávateľov, ale spájali ho so svetom ako s živým organizmom.

Hoci sa dnes Amerika javí ako kresťanský monolit (jemne okorenený exotickým dovozom prisťahovalcov), jedna z Jediných Právd tu takmer zničila ďalšie obrovské ľudské bohatstvo. Kmeňové náboženstvá pôvodných Američanov (ak si odmyslíme skazené systémy veľkých ríš) môžu byť pre nás výdatnou inšpiráciou. Tam kde sa veľkonáboženstvá vyčerpali v možnostiach, odpovediach a otvorenosti, kozmológie neznámych kmeňov otvárajú ďalší priestor. Pre niekoho sú sympatickí Diné (Navajo), pretože ako jedni zmála postrehli existenciu ďalších pohlaví (sexualít) a priznali im svoje miesto v spoločnosti (a nie nevýznamné). Medziľahlé bytosti dvoch duchov dokázali žiť v hmotnom svete a zároveň komunikovať s tým duchovným.

Iných zaujme videnie indiánov Hopi, ktorí chápu, že Zem je živá bytosť, rovnako ako oni, ich Matka. Nie je im cudzia myšlienka počiatočného zvuku (ako to opisujú Védy, alebo abrahmické náboženstvo: "na počiatku bolo Slovo"), vibrácií (fyzikálne polia), energetických centier (čakry, čchi), alebo Jednoty celého stvorenia. Podobné pohľady zdieľali mnohé z kmeňov - stačí pripomenúť juhoamerický koncept Pachamamy (Matky Zeme). Tieto viery sú podobné tým našim a zároveň iné, osviežujúce, doplňujúce. Pre domácich nie sú len dovezenou pravdou, ale "živým zdrojom viery, silnejším než slovo, pretože vychádzajú z vlastnej skúenosti". A práve koncept "živej viery", náboženstva utváraného na základe vlastnej skúsenosti a zážitku, je ďalším šperkom v pokladnici náboženstiev.

Cudzie náuky západnému človeku odkojenému na kresťanstve nevoňajú najmä preto, že neponímajú koncept dobra a zla, prípadne záruku happyendu kde dobro nad zlom zvíťazí. Tento nezmieriteľný súboj a jeho kategórie sa pokúša vtesnať tam, kde nikdy nechýbali, kde sú nadbytočné. Všetko cudzie prekladáme a rozmieňame na dobro a zlo, čím ho vlastne deformujeme a nikdy nepochopíme. Ostáva nám už len odsudzujúca fráza "morálneho relativizmu". Nevieme si predstaviť svet bez dobra... a "dobrá je láska, súcit, radosť, šťastie, humanizmus". Je to niečo, čo nazývame morálny hodnotový systém - ktorý v inej štruktúre, ako je tá nejakým spôsobom vyrastajúca z kresťanského podhubia, nevieme nájsť.

Ba čo viac, potrebujeme prísneho patriarchu s jeho druhou, prívetivo otcovskou tvárou, ktorý nás má rád, ktorý na nás dozerá, ktorý má moc všetko zlé napraviť, potrestať vinníkov a odmeniť nezaslúžene trpiacich. Zvykli sme si na fantáziu o pozemskom raji, alebo kráľovstve nebeskom. Bojíme sa umrieť do nebytia, chceme pokračovať, hoci život získava svoj význam práve vo svojej konečnosti. Smrť odlišuje pojem života, núti nás prežiť ho naplno. V temnejšej podobe, prinajmenšom nás láka vízia konca tohto skrz-naskrz prehnitého sveta. Ako by sme vôbec dokázali žiť bez prikázaní vyrytých do kameňa a bez spasiteľa?

Bezbožníci, rúhači a iní zvrhlíci

Nedokonalosť každého konkrétneho náboženstva poodhaľuje živá osobná skúsenosť tých, ktorí sa stávajú jeho vydedencami. Pre prostého človeka, ktorého skúsenosť spadá do rámca náuky a jeho bytostné ja neprekračuje nastavené obmedzenia (ktoré boli vytvorené pre neho - ľuďmi jemu podobnými), sa nemusia nikdy odhaliť. Ľudia, ak im chýba dostatočne zmysluplná sebadefinícia, sa uchyľujú k vymedzeniu voči druhým - "my nie sme ako oni". Je ľahšie ukázať prstom na hriešnikov, než zamyslieť sa, či niečo s definíciou hriechu a tým-ktorým náboženstvom nie je v poriadku.

Kresťanstvo sa oblieklo do bieleho plášťa čistoty, nevinnosti, nepoškvrnenosti. Je to len kostým, ktorý len dekoruje (a zahaľuje) holé telo viery - to že musí byť zahalené a práve do takéhoto kostýmu je svojhlavá voľba. Sú to "hodnoty" absurdné, ba čo viac, majú svoje relevantné protiklady, ktoré nemožno odmietnúť. Biele plátno je možné pomaľovať, to čo sa vystavuje na obdiv ako "nedotknuté" provokuje a pýta si, aby sa ho človek dotkol, nepoškvrnenosť si koleduje o poškvrnenie. Je to archetypálna hra rovnováhy, ktorú laicky doslovné kresťanstvo nepochopilo, naopak - rozvinulo ju do kolosálneho odporu k telu, hmotnému svetu a tiež k sexualite. Ktovie, čí osobný príbeh sa na tom podieľal kdesi pri začiatkoch kresťanstva - možno to bola zlá skúenosť niektorej ženy (či muža) s agresívnym, násilným sexom. Ten kresťanstvo pripustilo len ako nutné zlo určené k rozmnožovaniu. V priebehu dejín sa tento postoj samozrejme menil - od hysterického odporu až k prijatiu "áno, je to príjemný a bohumilý akt ... plodenia detí".

Kresťanstvo akoby bolo napísané na telo špecifickým hercom - heterosexuálnym manželom. Tí nikdy neprekročia jeho hranice a preto sa doň celkom ľahko vmestia. Je ako dom, ktorý kupujú a svojimi dispozíciami, počtom izieb a zariadením im plne vyhovuje. No sú tu ľudia, ktorí sa v ňom nebudúc cítiť pohodlne, nedokážu v ňom žiť sami-seba, tak ako boli stvorení, naplno. Sú to sexuálne menšiny, ktoré do krásne napísanej konštrukcie kresťanského sveta nespadajú. Je to výnimka, na ktorú akosi kresťanstvo "zabudlo". Zmieňuje sa o nej, no v zjednodušene pokrivenom pohľade, ktorý sám seba usvedčuje z nepochopenia i nezáujmu pochopiť. Je to výnimka, ktorá - ak náboženstvo uchopíme ako celistvú dogmu - potvrdzuje omyl celej náuky. Prinajmenšom nezmyselnosť náboženstva ako Jedinej Pravdy. Táto anomália "normálneho" sveta medzi riadkami odhaľuje autora svätého písma - bol to muž, hetrosexuálny muž, homofóbny macho, tak trochu dieťa - pyšné vo svojej neomylnej pravde. Nakoniec - tým autorom nebol Kristus, ktorý pristupoval tak k chorým, cudzincom alebo prostitútkam (všetko ľudia, s ktorými vtedajší pravoverní nesmeli mať kontakt). Stačí tento príklad pochopiť vo všeobecnosti - Kristus prijímal vydedencov - nie v konkrétnostiach, v ktorých sa pravdepodobne stratili apoštoli, alebo neskorší rímski kompilátori kresťanského náboženstva.

Homosexualita je výnimkou v pravidle bez výnimky. Tu sa kresťanská doktrína dostáva do slepej uličky. Ten, kto tu má uchovne "navrch" je práve teplý, ktorého bohom daná podstata stojí zoči-voči domnienke cirkvi, že je to len vec jeho rozhodnutia - "konať hriech". Pritom, s partnerom rovnakého pohlavia nachádza lásku, nehu, radosť zo života, jeho zdieľanie, oporu - univerzálne, sexualitu-presahujúce hodnoty. Cirkev sa však nevie preniesť pred vlastný samecký odpor k predstave homosexuálneho aktu - hoci si to nikdy nepriznajú, aj kňazi majú sexuálnu orientáciu - ktorý nie je ničim odlišný od obyčajného priemerného grázla, ktorý kdesi na kohoi vykrikuje "buzerant". "Mne sa to nepáči a preto je to zlé, mali by to zakázať, nemá sa to páčiť nikomu inému."

Teplý človek však môže vo svojej sexualite nájsť poslanie, ktoré mu dal Boh. Dokonca vidieť paralelu s príbehom Krista, ktorý tiež stál proti takmer celému vtedajšiemu svetu. Je to stále príbeh vydedenca, nekonformného postoja, odvahy žiť v súlade so sebou, svojim svedomím a prirodzenosťou. Každý jeden teplý - len púhym faktom svojho bytia - je živým dôkazom neúplnosti, nedokonalosti, alebo priamo omylnosti svätého písma, náboženstva a obzvlášť cirkvi, ľudskej inštitúcie trpiacej všetkými neduhmi človeka - od pýchy až po prahnutie po moci. Nebyť sexuálnych vyvrheľov - čo by dokazovalo omylnosť kresťanstva, islamu, alebo iných asketických presvedčení? Teplí, anomálie, sú (alebo môžu byť) poistkami súdnosti ľudstva. Rôznosť nás chráni pred uniformitou myslenia, pred tým, že ľudstvo celé veky bude nasledovať nejakú bláznivú ideu. Kým bežní pohodlní kresťania majú iba vieru, sebapresvedčenie, niečo čo prevzali a rozhodli sa tomu veriť - teplý má svoju zažitú bytostnú skúsenosť. Ak budeme trochu nežnejší a nepoužijeme slovo "rozhodnutie" - heterosexuál môže veriť a byť presvedčený, lebo zázračná náuka sa neprieči ničomu, čo kedy zažil na vlastnej koži, nič ju nevyvrátilo.

Kresťanstvo, popri všetkom čo nám dalo, doslova ukradlo človeku sexualitu, fyzické potešenie, pôžitok. Zavrhlo ho, potlačilo, naučilo nás hanbiť sa zaň. Od studu za polúcie, cez spájanie masturbácie so všetkými známymi pliagami, po antikoncepciu, homosexualitu, nedajbože netradičné sexuálne zážitky. Je zvláštne, že ľudia, ktorí napríklad sexuálne experimentujú v oblasti dominancie a submisivity, bolesti a spútavania - neraz žijú bohatším duchovným životom, prepájajú sexualitu s dušou, skúmajú ju a rozoberajú, zažívajú intenzívnejšie a učia sa svedomitejšie - než priemerný pokrytecký nedeľný návštevník kostola, alebo raper so zlatým krucifixom na prsiach. Nakoniec, podivné formy sexuality, kde sa mieša vina a trest, sexualita prenesená na veci a fetiše, prázdny sex bez radosti a uspokojenia, ktorý si pýta opakovať ho v čo najväčšej kvantite - je z veľkej časti dôsledkom kresťanskej hystérie. Dnes môžu kňazi moralizovať, ako je svet presiaknutý sexom - od reklamy po umenie, od študentských lavíc po seniorov. Príčinu tejto explózie sexuality môžeme hľadať v príklade tlakového hrnca. To čo bolo celé veky potláčané sa s čoraz väčšou silou derie na povrch.

Ak sa vrátime na pôdu demokratickej kapitalistickej a technokratickej súčasnosti - to čo duša mnohých ľudí pociťuje, opisujeme slovami "prázdno", "vyprahnutie", "vykorenenie". Korene, základy, hodnoty - ktoré by nám pomáhali orientovať sa a niekam kráčať sa preto snažíme hľadať v tradícii a náboženstve. Ak chvíľku zostanem pri tejto metafore - použijúc obraz Jamesa Hillmana, kým duch ľudstva túži po veľkoleposti a čistote, duša potrebuje vrastať (zakoreňovať) do hliny a špiny sveta, túži po každodennosti. Animus a anima, duch a duša, "mužský" a "ženský" princíp - sú protichodné tiahnutia obsiahnuté v každom človeku. Sú to nielen prostí ľudia, ale neraz aj študovaní filozofi, ktorí sa oháňajú kresťanskými základmi Európy (akoby nemala svoje pohanské a antické korene), moralizujú a odsudzujú sodomitov, ktorí si "nechávajú otvoriť riť". Možno nás postupom času nebudú nazývať buzerantami, ale gaymi, no podstatné je, či tu bude stále prítomné to "mužné" zhnusenie.

Filozofia môže byť len nosičom, cez ktorý sa prenášajú prachobyčajné predsudky. A homofóbia je pritom len iná - moderná - forma rasizmu. "Do tých si ešte môžeme otrieť topánku." Hovoria o "dekriminalizácii homosexuality", akoby bolo možné hovoriť o dekriminalizácii rasy, farby očí, ľavákov, alebo umelecky nadaných ľudí. Títo "filozofi", aj páni katolíci, aj všetci veriaci sveta by si mali uvedomiť, že tá istá sloboda, ktorá im umožňuje vyznávať a praktizovať náboženstvo, obmedzovať sa rôznymi prikázaniami - je tá istá sloboda, ktorá inému človeku umožňuje neveriť, neobmedzovať sa, byť samým sebou, žiť vlastnú sexualitu. Nie sú dve slobody - napríklad kresťanská a homosexuálna - sloboda je, alebo nie je. Nekradneme a nezabíjame, lebo nechceme byť okradnutí a zabití. Neobmedzujeme druhých v tom, čo sa nás nedotýka, ak sami nechceme byť obmedzovaní. Tieto univerzlne pravidlá prirodzeného práva sú obsiahnuté aj v kresťanskom systéme.

Kresťanstvo si zvykneme idealizovať cez niekoľko mediálnych skratiek - charita, mníšky nezištne pomáhajúce chudobným a chorým, mládežnícke programy. "Cirkev = dobro." Sú to len zaužívané škatuľky, ktoré keby sme podrobne preskúmali, objavili by sme v nich sebectvo, sebalásku, pýchu, ako i púhu vypočítavosť (služby výmenou za indoktrináciu a príslušnosť k spolku). Najľudskejšiu tvár kresťanstvo získava u tých, ktorí dokážu postaviť ľudskosť nad dogmu. Sú to usmievaví staručkí dedinskí farárkovia, ktorí zoči-voči čomusi, čo by pre dogmatika mohlo byť veľkou dilemou alebo dokonca hriechom, sledujú cestu porozumenia, zmierenia, lásky. Aj úplne zakázané témy sa môžu stať prijateľné - ak sú pochopené cez pohľad "majú sa radi, neubližujú nikomu, chcú byť šťastní". Práve tu sa môže prejaviť sila kresťanstva prekonávajúca iné náuky - ak neodpovedá opovrhnutím (trestom), ani chladným konštatovaním o zlej karme, ale odpúšťa, prejavuje milosrdnosť, alebo láskavé porozumenie. Tu sa stáva náboženstvo nadčasovým, kňaz prestáva byť "kresťanským kňzom", ale stáva sa kňazom Kňazom, ktorý prináša človeku univerzálne, dejiny presahujúce poznanie, ľudskú skúsenosť. Kňaz, ktorý sa hlási k tradícii nielen posledných dvoch tisícročí, ale spája sa s reťazou kňazskej služby pohanov a iných vier, so širším a všeobecnejším poslaním. Sýtiť a uzdravovať dušu človeka, umiestňovať ho do večnosti, odpovedať na jeho najzvláštnejšie otázky.

Duch v duchovnom živote

Napriek tomu, bolo by chybou na náboženstvo úplne zanevrieť. Nie je to len súbor konkrétych pravidiel - čo robiť a čo nerobiť - jeho skutočná sila je v obsiahnutých prazákladných vedomostiach duše. V nich nachádzali cestu všetci mysliaci, cítiaci a zložití ľudia, ktorých Vek náboženstva uväznil v klietke tej-ktorej konštrukcie.

Majme však na pamäti, že nič z toho nie je v súkromnom vlastníctve kresťanstva, alebo hocakého jediného náboženstva. Duša, mytológia, obrad, presah, hodnoty - tu boli v nejakej podobe vždy. Vôľa žiť, žiť dobre, žiť slobodne - je človeku univerzálna. Vždy sa snažil vytvoriť nejakú komunitu so svojim poriadkom tak, aby žil kvalitnejšie - otázkou je len miera, koľko kvality získa z podriadenia sa celku a koľko vlastnej individuality si potrebuje zachovať. A hoci je náboženstvo ľudské, ľudskosť presahuje náboženstvo - je to prostý súcit s ďalším človekom. Sme konáre stromu, a nech hocaký z nich privedie poryv osudu k utrpeniu, tie ďalšie nezostanú bez pohnutia. Cítia jeho bolesť, trpia s ním, snažia sa mu pomôcť. A preto sa môžeme nazývať ľuďmi.

Pohľad "východných náuk", tisícročia pestovaný svetonázor Ázie, je vnímať strom ako celok. Konár sem, konár tam - dôležité je, aby strom prežil a prosperoval. Jednotlivé listy žijú, ak žije strom - a každej vetvičke sa darí, ak sa darí samotnému stromu. každý vyrastá z kmeňa a ten z koreňov. To je čaro a zároveň obludnosť "morálneho relativizmu". Západná kultúra rozpoznáva jednotlivca, kresťanstvo nás učí súcitiť s ním, priznávame mu jeho príbeh, vôľu aby bol tento príbeh zaujímavý, túžbu aby pokračoval. V čistej, alebo krajnej podobe - aký má zmysel prosperujúce spoločentvo, ak prosperita vznikla z utrpenia (alebo odstránenia) jednotlivcov? Ak kdesi na ceste za blahom ľudstva okrešeme ľudskosť, čie blaho to vlastne bude, ak už ľudia nie sú ľuďmi?

Tu je rozdiel i medzi liberálnym kapitalizmom ("spoločné dobro" je suma spokojnosti jednotlivcov, celok prosperuje, ak prosperujú jednotlivé vetvy a bunky) a "kapitalizmom s čínskymi rysmi" (jednotlivec prosperuje, len ak prosperuje celok, len na zdravom kmeni môžu rásť zdravé vetvy). Rôzne pohľady na ten istý organizmus. Spiritualita východného typu skrýva nebezpečný potenciál v tomto špecificko ryse - vníma ľudí ako bunky, ktoré v záujme prežitia celku možno nahradiť, "ošúpať", "vyrezať". Aj teória Gaie, nech je akokoľvek pekná, môže sa zvrhnúť na to, že jednotlivý človek sa stane úplne bezvýznamným. Áno, človek neprežije ak sa vymkne spod kontroly a naruší súlad celku ekosystému - ale to neznamená, že každý jeden človek nie je v celku potrebný. Srdce nebude žiť a nebude mať ani zmysel bez ostatných orgánov - ale takisto telo nemôže žiť, ak niektorý orgán prosto vylúčime.

Moderný spiritualizmus uberajúci sa materialistickým smerom, môže slúžiť pravému opaku kultivácie človeka. Popri materiálnom vlastníctve "duchovna", spoločenskej masky a kratochvíle, môže sa stať nástrojom, ako ospravedlniť svoje neľudské návyky, ktoré prevzal v odľudštenom svete. Mnohí "karmisti" zo seba pohodlne vypracú všetok "kresťanský nános" súcitu: "Darí sa Ti zle? - Môžeš si za to sám!" Pritom tento postoj vyznieva ako spirituálna verzia kapitalizmu - lenivci sú chudobní, snaživí bohatnú. Tisíc a jeden spirituálny dôvod, prečo človeku nepomôcť. Mnohí intelektuáli sa podobným spôsobom obliekajú do bezcitného multi-kulti panciera. Utláčajú v Číne menšiny? "Ich vec." Zabíjajú moslimovia odpadlíkov? "Je to odlišná kultúra." Vešajú v Iráne teplých? "To snáď patrí k pestrosti sveta."

Odkedy sa náboženstvá začali miešať v spirituálnom guláši zajedaným Einsteinom, všetko začalo byť relatívne, vrátane hodnoty človeka. Niekde je dôležitejší jednotlivec, inde spoločenstvo. Poplietli sme si kultúru (folklór, kuchyňu a umenie) s rôznymi prístupmi k ľudskému životu. Nech sú u Saudov ženy považované za ťavy, nech si Uzbeci varia disidentov, nech v Sudáne mrzačia ženy obriezkou - všetko sú to kultúrne rozdiely, ktorým my - zjemnelé deti kresťanov - nemôžeme rozumieť. Nakoniec, aj aztécke ľudské obete (zotročených kmeňov) sú pravdepodobne len vyjadrením svojráznej kultúry...

Vzťah medzi guru a jeho žiakmi nie je veľmi vzdialený tomu, aký panuje medzi kňazmi a ovečkami. Stále sa v nich odohráva archetypálny príbeh učiteľa a žiaka, proroka a učeníkov. Človek si v ňom potrebuje nájsť mieru - vyváženie medzi prijímaním poznania a jeho dokazovaním, spochybňovaním, či porovnávaním s vlastnou skúsenosťou. Napriek dominantne-submisívnej a sadisticko-masochistickej povahe tohto vzťahu, o rovnováhu síl sa musia snažiť obe strany. Ako som mal na vlastné oči možnosť vidieť, vo svete nečíhajú len zlomyseľní vodcovia, ale aj príliš prostí a obmedzení nasledovníci. Guru dáva všeobecné rady, alebo otázky - "Prospieva vám to?", "Dáva vám to zmysel?" - oni sa neustále vracajú ku konkrétnym príkladom: "A smiem vidieť toto?" "A môžem si myslieť tamto?" "A môžem urobiť ono?" Niekto dokáže konkrétny príklad zovšeobecniť a všeobecné pravidlo rozviesť - chronickí zapisovači si pamätajú všetko "od slova do slova", hoci v slovách nevidia myšlienku. Radšej napíšu tisícstranovú knihu, než by pochopili jej odkaz. Upínajú sa na svojho Majstra ako upíri, na formy v nemohúcnosti vidieť obsah.

Spirituálna obec je dnes pomerne široká a začína sa ponášať na svojich predchodcov, voči ktorým sa tak rada vyhraňuje. Mnohé spirituálne bytosti nevedia fungovať samostatne, bez nejakého prozreteľného guru, čím sa vlastne vraciame k rovnakému duchovnému materializmu a ovečkárstvu, ako stará viera - ktorá stáročiami teroru aspoň ako-tak zošedivela, snáď i zmúrdrela a stala sa zložitou a vo svojej zložitosti aj bohatou na zmysluplný obsah. Naopak, mnohí šarlatáni vystúpili zo stredného prúdu, zbavili sa obmedzení, ktoré im nedali dýchať, no zvyšok svojej univerzálnej náuky zaniesli predsudkami prevzatými od sveta. Pre mnohých sa stal spiritualizmus spôsobom ponižovania - akoby to bola istá gramatika, ktorá nám umožňuje uťahovať si z tých, ktorí ju neovládajú, pretože ju nepotrebujú, alebo nemajú hlavu na slová. Nový Vek vodnára sa ľahko môže stať nadvládou bezcitného spiritualizmu, materialistických podôb starých vier aj bohapustého uctievanie "televíznych kňazov" - celebrít, moderátorov a redaktorov. So zbožnou úctou sa budeme usádzať pred domáce LCD 3D HD svätyne a načúvať Slovu, Pravde a Vševedomosti.

Koniec veku tmárstva a nadvlády duchovného sveta nad materiálnym môže mať podobu tak krásnu, akú si predstavujú kvetinkové deti, aj extrémnu a neľudskú, len s opačným znamienkom. Bez nádeje na lepší svet, ktorý len strieda rôzne formy hlúposti a bláznivosti a každý dobrý nápad, každá krásna idea je pretvorená, zpotvorená a znetvorená ambicióznymi grázlami, jedinou nádejou zostáva koniec sveta. Fenomén 2012 živí práve všestranná nedôvera voči starým autoritám, spirituálnej povrchnosti i "naplneniu" v spotrebe. Svet je dnes smutný, bezútešný, nebaví nás žiť, nebaví nás umierať, nebavia nás pôžitky po ktorých sme niekedy prahli. Sme znudení, otupelí, alebo dokonale skamenelí po neustálom prispôsobovaní sa charakteru ľudí okolo nás. Koniec tohto sveta, kde každý vynález využijeme v prospech i na zabíjanie ľudí, zostáva jedinou "svetlou" nádejou pre mnohých. Upíname sa na predpovede, ktorými nás rôzne vedmy a veštice (Sibyla), jasnovidci a futurológovia (Nostradamus), alebo novoobjavené staré kultúry (Hopi) zásobujú. Na ozajstnej spirituálnej ceste je veštba (psychologickou) technikou, v ktorej človek otvára vlastné podvedomie a snaží sa objaviť nové pohľady na situáciu, riešenia a východiská. Astrológovia nám dávajú predpoklady (na čo máš talent) a pravdepodobnosti (kam dospeješ, ak budeš takto pokračovať ďalej), no vždy s priznaním slobodnej vôle a možnosťou ovplyvniť chod udalostí. Predurčený Osud. Moderný človek naučený na zjednodušenia a rýchle recepty sotva dokáže rozlíšiť pseudospiritualitu a ozajstnú oduševnelosť. A ten dramatický koniec sveta nás fascinuje ako katastrofické filmy.

Tento pocit bezvýchodiskovosti zdieľame s mnohými generáciami pred nami - idea apokalypsy je tak stará, ako prvé monoteistické náboženstvá. Nahliadnime pod jej tvrdú škrupinku - a môžeme objaviť veľmi mäkké jadro - väčšinou citlivé duše, ktoré v tomto darwinistickom boji o prežitie a machistickom besnení nevidia zmysel a nechcú sa ho účastniť. Koniec sveta je náboženská idea, ktorú podobne ako iné "udalosti" v mytológii, môžeme chápať ako metaforu. Koniec sveta je túžba po zmene, prechod z jedného spôsobu života k inému, snáď lepšiemu. Tento prevrat môže byť apokalyptický, revolučný, alebo úplne nenápadný. Môže mať podobu dlhého, bolestivého a postupného učenia sa zážitkom. Čo nemusí byť na škodu. Drastické konce sveta sú takpovediac odrazom našej túžby po všeobecnej pomste, seba nevynímajúc. Koncom sveta však strácajú zmysel nielen starosti, ale aj všetky ľudské sny, túžby, snaženia, činnosti a príbehy. A tých by bola škoda.

Ak sme vyúčtovali "dal" a "vzal" kresťanstvu, zostáva nám pripomenúť si, koľko využiteľného bohatstva sme získali popri všetkých vypálených čajových sviečkach z new age spiritualizmu. Vďaka otvorenému záujmu k iným náboženstvám sa k nám konečne vrátila myšlienka rovnováhy, ktorá vyvážila jednostranné videnie kresťanstva. Znova sme priznali miesto a začali s oživovaním sexuality, dali sme sa experimentovať s alternatívnymi spôsobmi pôžitku, spolužitia a lásky. Monogamná dvojčlenná hetrosexuálna rodina možno pretrvá, ale iné skúsenosti ju môžu obohatiť a oživiť tak, aby sa jej členovia necítili neznesiteľne frustrovaní a bez východiska. Stále tu bude nádej, že sa to dá aj inak. Klasické a nové budú v rovnovážnom tvorivom napätí.

Rovnako potrebnú pozitívnu konkurenciu získala západná chirurgicko-tabletková medicína - od návratu k tradičným prírodným receptom, cez homeopatiu, psychosomatiku, reflexológiu, reiki, shiatsu, čakry, qi, tai-či po akupunktúru. Obnovujeme rovnováhu v sebe samom, ktorá sa prejavuje duševným aj telesným zdravím. Yoga a podobné nenásilné cvičenia prenikajú už takmer do škôl. V obnove starých predkresťanských tradícií sa učíme znovu pracovať s veštbou, komunikovať s nevedomím vďaka pomocnému predmetu, na ktorý ho premietame. Iní sa ponárajú do seba prostredníctvom meditácie. Novošamanské skupiny komunikujú s inými bytosťami - dostávajú sa na iné roviny vnímania seba a sveta. Nachádzame iné kontexty, medziprepojenia, zmysly života. Ba nemusíme kráčať ani za konkétnym cieľom (úspech, posmrtný život, raj) - cesta, príbehy, zážitky a poznanie získané v priebehu života sa samé stávajú zmyslom.

Credo aut cogito

"Verím teda som" nemálo ľuďom stačí. Dajte mi pravidlá, zmysel života, možno aj odmenu - a pôjdem až na kraj ži.., ehm, sveta. Osvietené časy vedy ponúkli silnú alternatívu v podobe myslenia, ktoré neochvejne vzdoruje tmárstvu. I tak śe da i tak śe da. Ako sa rozhodnúť? Pre človeka, ktorý pozostáva z tela, rozumu, ega, ducha i duše - a ani jednu z týchto častí nepovažuje za zbytočnú, je táto otázka hlavolam. Ten možno vyriešiť tak, že ho nebude vôbec riešiť. Možno sa spýtať aj inak: "čo ma uspokojuje?" Nie, nechcem sa vzdať myslenia a súdnosti - ale život vo svete faktov a dôkazov sa mi zdá predsa len prázdny. Prečo nemať to všetko súčasne? Kým racionálne a nedôverčivé ja funguje podľa svojej pevnej strojovej logiky, výber čomu veriť sa zdá byť naozaj ošemetnou úlohou.

Nadviazať na zabudnutú starú vieru pohanov? Opraviť to zpackané posledné veľké náboženstvo? Vytvoriť si úplne nové - so svojimi božstvami, sviatkami a obradmi? Ten posledný prístup, hocako sympatický, má jednu veľkú chybu. V náboženstve duša hľadá korene, preklenutie vekov, príbehy preverené stáročiami - a nič nové jej to nedokáže poskytnúť. Rituál, ktorý nie je zapustený hlboko do duše, aj zvykom a pamäťou, môže byť prázdnym rituálom, ktorý vykonávame umelo a nesýtime nim dušu. Ak sa rozhodneme, že na prvý zimný deň vyvesíme do okna sviečku, môže to byť len obyčajný úkon, ktorý nemá tú istú hodnotu, ako vianočná večera, predveľkonočný pôst, alebo motlitby, ktoré sme si zapamätali z detstva - hocako s ich obsahom nesúhlasime.

V kresťanstve mnohí zostať nemôžeme a nechceme - ale kto si dnes pamätá, ako žili, uctievali a slávili naši pohanskí predkovia? Niektoré ich tradície, aj keď prekrútené, zbavené obsahu, alebo vytrhnuté z kontextu, prežívajú v kresťanstve. Ich úcta k prírode sa premenila na zbožnosť babičiek, ich božstvá na nespočet svätých, ich obrady prenikli do kresťanských. Bohovia prežívajú vďaka tomu, že kráčajú s človekom - premieňajú sa, prezliekajú sa, menia mená. Ostáva božské jadro. Stratu pôvodnej viery, ktorá nebola len prekladom z latinčiny, gréčtiny, aramejčiny a hebrejčiny, ktorá dávala zmysel, hoci ju môžeme vnímať ako tragédiu, nemusíme len oplakávať. Práve vďaka vedomiu prechodu od pohanstva ku kresťanstvu, dejinných zvratov, násilia a prispôosbenia - vieme vyvážiť vieru s nedôverou - a máme chuť poznávať iné viery, zjednocovať ich, vidieť ich podobnosti aj rozpory. Vďaka tomu si zachovávame súdnosť, opúšťame dogmy a hľadáme...

Hľadanie je naozajstným kľúčom do duše. Žiť život, zažívať, tráviť, skúmať, rozoberať, skladať, porovnávať, vyvracať, pochybovať, prevracať, vyostrovať, zahmlievať, zužovať, alebo rozširovať - to je skutočný duchovný život. Nie je to vlastníctvo konkrétnej viery (novej, starej, alebo ešte staršej), nie je to súťaž o to, kto má pravdu. Hľadanie božského má medzi ľuďmi a v dejinách svoj bohatý príbeh - a príbeh to je spôsob duchovného života. Odlíšme konečne cirkev (omylnú ľudskú svetskú inštitúciu), náboženstvo (súbor dogiem a rituálov), vieru (dôverčivé nasledovanie niečoho, o čom nemáme dôkazy) a skutočný duchovný život - ktorý je výsostne osobný - je to bohatstvo človeka, pre dušu človeka.

Hoci je forma spoločná, zdieľaná a prebraná - obsah musí byť vždy rýdzo vlastný. Človek môže chodiť s ľuďmi do chrámu, stretávať sa s kňazom, ale nemusí žiť žiaden vnútorný duchovný život, so všetkými dejmi a kvalitami ktoré obnáša. Niekto sa pýta - "veríš v Boha?" - iný "v čo veríš?" - a ďalší "veríš v niečo?". A človek sa cíti povinný mať pripravenú nejakú duchaplnú "odpoveď": "Som katolík." "Som moslim." "Som novopohan." "Som wiccan." "Som šamanista." "Verím že niečo vyššie je, aj keď si nemyslím, že je to nejaký zlostný patriarcha." Príslušnosť k niektorej z týchto škatuliek sa zdá byť tak dôležitá. A pritom - myslieť, veriť a duchovne žiť sú tri rôzne vecí. Pýtajú sa nás "čo si myslíš?", "v čo veríš?" a "čo hľadáš?" - ale nikoho nezaujíma to podstatné: "staráš sa o svoju dušu? Žiješ aj duchovne nielen telesne? Aký je tvoj príbeh? Čo si zažil? Ako ťa to zmenilo?" Nie sú to otázky obvyklé ani jednoduché.

Otázka pre nový vek (ak chceme, nazvime ho Vek vodnára) nie je "ktoré z náboženstiev?" ani "aké nové náboženstvo?" - možno to vôbec nebude náboženstvo. Nemusíme určiť tú správnu náuku, môžeme všetky doterajšie pokusy ľudstva spoluvlastniť ako bohatstvo pamäte a skúsenosti. Skutočné bohatstvo však nachádza svoj zmysel nie vo vlastníctve ("Aha čo mám na polici!") - ale v používaní. Nový vek sa nemusí stať ani vekom viery, ani vekom vedenia - ale vekom príbehov. Zažiť a zdieľať zážitok, skúsiť a odovzdať skúsenosť. Pre niekoho tento príbeh bude príbehom viery, pre iného možno príbehom ochutnávania, spotreby a zdanlivo úplne materialistického života.

Proces učenia znamená, že zo všetkých náboženstiev, spôsobov života, si môžeme zobrať niečo dobré. Zachováme si kontakt s dušou a jej krajinou, budeme pokračovať v obradoch a rituáloch, budeme potrebovať kňazov, ktorí človeku pomôžu v chvíli bezradnosti. Nebudú to len kňazi pre heterosexuálnych kresťanov, ale kňazi vedomosti - pre hocikoho. Namiesto lacných psychologických poučiek ponúknu komukoľvek - starcovi, žene, teplému, dospievajúcemu, alebo uponáhľanému manažérovi - kvalitnú odpoveď úplne iného charakteru. Príbeh, obraz, otázku. Výzvu žiť ďalej, pokračovať, hľadať. Kým k takémuto kňazskému stavu dospejeme, možno pretečie veľa vody Dunajom, možno až absolútna strata záujmu ľudí, úplné hodnotové zkostnatenie, alebo prehnitie cirkvi prinúti túto k odloženiu sebaistej pýchy a k nevyhnutnej premene.

Nový typ duchovna bude schopný prieniku i zjednotenia - medzi Bohom, Prírodou, Náhodou, Univerzom, Silou - alebo hocakým iným pohľadom na svet, človeka a neviditeľné medziprepojenia. Nebude sa opierať o dogmy a nebude v rozpore s prirodzenosťou, danosťou a pestrosťou sveta. Nebude potrebovať sväté písmo, pretože všetko čo nám Boh chcel povedať, nám povedal prostredníctvom stvorenia - stačí sa pozrieť okolo seba a uvidíme množstvo duchovných právd, od rovnováhy, cez rozmanitosť, až po výnimky. Stačí sa sústrediť na podstatu, na obsah a nie na formy, na konkrétnosti náuk. V kresťanstve, buddhizme, taoizme, teórii veľkého tresku - všade uvidíme spoločné jadro. Na počiatku bolo slovo, hudba, bol prazákladný protiklad Ničoho a Niečoho, ktorý sa s veľkým treskom začal rozvíjať do nespočtu protikladov. Je to príbeh, ktorý stojí medzi fyzickou realitou a mytologickým obrazom. Medzi chápaním rozumu a poňatím duše.

Deti nemôžeme ďalej vzdelávať v umelých hodnotách aktuálnej etiky, ani deformovať morálkou tuzemského monoteistického náboženstva. Náboženskú a etickú výchovu potrebujeme nahradiť (paradoxne) duchovným vzdelávaním. Oboznámiť ich s množstvom filozofických a náboženských smerov, aké ľudstvo poznalo, čo dobré pre človeka priniesli a čo neľudské v ich mene bolo spôsobené. Motivujme ich hľadať a tak ich môžeme vypustiť do života. Stačí im vedieť, že slobodu vždy vyvažuje zodpovednosť, že sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhých - a preto nerobíme nič, čo nechceme aby robili nám. Kto kradne, zavdáva možnosť druhým kradnúť, kto upiera slobodu, dáva právo druhým odňať mu slobodu, kto vnucuje svoje pravidlá, dáva právo iným, aby mu vnútili tie svoje. Viac im dať nemôžeme, zvyšok je ich vlastný príbeh.

Môžeme ich pripraviť na život v ekosystéme (ktorý môžeme nazývať Gaia, Matka Zem, alebo Príroda), z ktorého rovnováhy sa nemôžu vymknúť, ale pre ktorý je každý z nich cenný. Naučiť ich vnímať vo všetkom život (duchov), vôľu žiť, pocity a príbeh. (pohanstvo, empatia, súcit, neubližovanie) Môžeme im ukázať dobré veci, aj spôsob, akým sa môžu stať zlom. Ak sa už deje niečo, čo vnímame ako zlé, cibrí sa tým naše poňatie o dobre - to sa vyhraňuje, formuje a spoznáva samo seba. (kresťanstvo, relativizmus) Je na nás, ukázať im príklady, že dobré je to, čo nepoškodí nikoho a takisto, že dobro nemožno konať proti niečej slobodnej vôli. (wicca, pozitívna mágia) Celý svet je stvorený z rovnováhy protikladov a každý pokus človeka prikloniť sa na stranu jedného ústí do temného návratu svojho náprotivku. (Tao, medicína) Príroda nie sú latinské pomenovania druhov, ale rozmanitosť, rôznosť aj výnimky z pravidiel, ktoré udržujú svet zdravý a optimálny. (genetika, optimalizácia, uniformita, homosexualita) Svet je pestrý a zároveň tvorí živú jednotu. Život a smrť je pohyb a kľud, tvorenie a ničenie, vznikanie a zanikanie, odovzdávanie a prijímanie. Je veľa spôsobov ako život prežiť, zachovať by sme pritom mali rovnováhu osobných ambícií a súcitu s druhými. Naše telo potrebuje jesť, piť a pohybovať a dotýkať sa - a duša zasa počúvať a zažívať príbehy, vnímať a tvoriť. Žijeme tak v materiálnom, ako aj v duchovnom svete. Sme v nekonečne a stanovujeme si hranice. Môžeme byť otvorení novému, ale takisto sa potrebujeme vedieť uzavrieť. Uvítať cudzie, ale zachovať si svoju jedinečnosť. Učiť sa od druhých, ale pritom žiť vlastný príbeh, hľadať vlastné poznanie, zažívať vlastnú skúsenosť. A tú odovzdávať nejakou formou ďalej.

Duchovný život, to je vlastná osobná živá viera. "Náuka" ktorú si človek stvoril sám, je užitočná, zrozumiteľná a vôbec dobrá pre neho samého a dokáže ju (hoci aj od základov) zmeniť. Prijíma nové zážitky, porovnáva so staršou skúsenosťou, neustále tvorí a pretvára vnútorný obraz poznaného sveta. Duchovný život má slúžiť človeku, forma sa tomu len prispôsobí. A človek, to je telo, rozum, ego, duch i duša - spolu. V tejto iracionálnej rovnici, kde časti síce pomenúvame samostatne, ale sú nepretržite a nedeliteľne spojené. Každá sa hlási o slovo, každá má potreby, každá je božstvom, ktoré si treba uctiť. Stále platí odveké pravidlo: Bohov si netreba pohnevať. Kto uráža rozum, toho dostihnú racionálne vzťahy hmotnej reality. V tom lepšom prípade mu padne na hlavu nejaké... jablko. Kto odmieta načúvať svojej duši, necháva ju kričať v obsesiách, mániach a chorobách.

Duchovný život nie je uzavretá kapitola, no záverom je dobré pripomenúť, že nech je naše hľadanie akokoľvek intenzívne, nemôžeme zabúdať (tobôž nie opovrhovať) na telo a fyzický svet. Veď všetky zážitky, ktoré duša spracuváva sa v prvom pláne uskutočňujú vo svete foriem. Tu sa vnútorný svet zhmotňuje - alebo iným jazykom - tu sa na vonkajšie veci premieta. Materiálny, hmotný, fyzický svet je javiskom, kde sa príbehy a mytológia duše odohráva. Má svoj zmysel, význam, účel - preto v ňom "jednou nohou" musíme zostať. Asketizmus, zavrhnutie hmotného, úplne zduchovnenie je zobrazené v starej antickej legende o Ikarovi. Duch chce kamsi k výšinám, zostrojí si krídla z peria zlepeného voskom. Lenže realita - slnko - ich roztopí. Klesá naspäť do hlbín - tam kde sídli duša. A duša potrebuje tak duchovný svet, ako aj ten fyzický. Tam nachádza súdnosť (proti náboženskému fanatizmu), inšpiráciu, príbehy. Na svojej duchovnej ceste stále potrebujeme vedieť, čo okolitý svet robí, čo si myslí, ako nás ovplyvňuje (ani najzbožnejší pustovník nežije vo vákuu - dýcha spoločný vzduch). Súc v hmotnom svete, môžeme naň vplývať, odovzdávať mu svoju skúsenosť, deliť sa s ním o zážitky a tak ho nenásilne premieňať. A raz možno nebude až takým strašným miestom pre život.


Rovnováha medzi telom a duchom
Spojenie s bohmi, ale aj s vlastnou dušou
Niekto cíti svoju malosť, iný veľkosť vecí okolo seba
(Credits): Wikipedia - Dedda71