Športom k trvalému zdraviu a tisíckam zranených

2.0.12

V zdravom tele zdravý duch, preto cvičme v rytme - celé Slovenskóóó

"Ako to, že nechceš byť prvý?! - Veď všetci chcú byť prví!"

Keby sa ufónom podarilo pristáť na zelenom trávniku niektorého štadióna (príhodne rovný a dostatočne nasvietený s veľkým terminálom a početným uvítacim zborom), pravdepodobne by z pozemského spôsobu života zostali paf. Iné tunajšie formy života pravdepodobne tiež nevychádzajú z údivu - beháme, skáčeme, pláveme, hádžeme a nadrapujeme sa - hoci to neprináša žiaden efekt. Zviera beží, keď je hladné (alebo sa stretne s iný hladným pohľadom na vec) - a hneď ako úspešne využije svoju techniku, maximálne prispôsobenú svojim danostiam a prostrediu kde žije - konzumuje a vzápätí oddychuje, šetrí energiu a regeneruje sa.

Ľudské pohyby sa z tejto prostej definície účelovej činnosti vymykajú. No o nič menej zábavné by nebolo pristátie na koncerte, v drive-in kine, alebo mestskom parku. Prvý krát sme sa vzdialili strohej zvieracej účelnosti, keď sme zistili, že naše skvelé nástroje sa dajú použiť nielen na lov a pestovanie potravy, ale i na vzájomné riedenie a triedenie (na kasty). Ľudskí rodičia už neučia deti len prežiť, ale i hýbať sa, súťažiť, zápasiť pre radosť a pripravovať sa tak na vedenie vojny. V dlhej histórii sa vyskytli len dve výnimky.

Prvá sa udiala v antickom Grécku, kde sa široké masy zabávali programom zvaným olympijské hry. Nešlo tu len o divadlo (aké poznal Rím, aj celé dejiny takmer bez prestania), ale o rozvíjanie a predvádzanie fyzickej sily a schopností naprieč celou mužskou populáciou. To bola aktivita pre časy mieru, ktorá mala za cieľ nenechať bojovníkov nepripravených pre príležitostné bitky a vojny s inými štátikmi. Ani v tom by nebol rozdiel oproti akémukoľvek výcviku - tiež známemu počas celých dejín. Avšak rafinovaní Gréci nechávali (určite nielen z klimatických dôvodov) športovať mladíkov nahých a zápasiť naolejovaných - rozvinuli kult zdravého a silného tela, mužnej krásy, vyváženosti proporcií - ktorý prenikol i do ďalších vtedajších umení. Filozofia kalokagatie (krása a dobro, krása a odvaha, krása a statočnosť) prenikla do rímskeho porekadla "v zdravom tele zdravý duch". Vo fyzickej zdatnosti a cvičení ktoré k nej vedie - človek nachádza duševné zdravie, cibrenie žiaducich vlastností, vrátane odvahy.

Až o dvetisíc zbožných rokov neskôr sa ľudia vrátili k záujmu o telo. Kresťanský stredovek (a obzvlášť jeho viktoriánsky záver) zaťato odmietal sexualitu, telesnosť a hmotný svet. Prinajmenšom v ideológii. Nadôvažok, nepatrilo k dobrým mravom, aby sa panstvo zbytočne namáhalo - ideálom boli bledé a korpulentné telá. Bojovníci sa trénovali v boji a poddaní namáhali telá dosť i pri poľnej, alebo remeselnej práci. Až po zrušení poddanstva a priemyselnej revolúcii objavuje človek dosiaľ nepoznanú slobodu a voľný čas - pre ktorý archaické francúzske slovo desport dalo vzniknúť modernému výrazu šport. Stroje za mnohých vykonávajú tie najnáročnejšie činnosti a zpohodlnelí ľudia sa tvarom pomaly začínajú podobať na vlastnú planétu. Alebo si hľadajú spôsob, ako pracovať telom inak - pre radosť z pohybu.

Dospelí sa vracajú k detským naháňačkam - ako jedna z prvých moderných hier sa v 19. storočí popularizuje futbal. Na jeho samom konci, Pierre Coubertin pre svet znovuobjavuje olympijské hry - šport, pohyb pre radosť, pestovanie fyzickej zdatnosti. Šport získava svoje ustálené formy, rituály, ceremoniály, pátos, vážnosť aj fanatizmus. Muži v ňom nachádzajú priestor pre využitie svojich dispozícii, fyzickej podstaty a ohnivej energie. Ženy sa k nim pridávajú neskôr, aj to najmä k aktivitám, ktoré im pomáhajú priblížiť sa dobovému ideálu krásy. Štáty svojich športovcov ideovo aj finančne podporujú - veď pomáhajú budovať v nových (umelo vytvorených) národoch svojskú hrdosť (identitu) a nikdy nie je na škodu mať v zálohe fyzicky zdatných bojovníkov pre príhodnú svetovú vojnu. Šport je prostriedkom k vedeniu skutočných bitiek, aj ideologických zápasov, stáva sa vďačným jazykom propagandy.

V dnešných časoch "mieru" a "nezávislých médií", šport zostal pre väčšinu populácie homo office spôsobom ako vypustiť paru a udržať sa v zdraví popri sedavej mentálnej práci. Čím virtuálnejší sa náš život stáva - deti už nelozia po stromoch, ale bojujú v počítačových svetoch, dospelí nelovia, ale nakupujú, neprotestujú, ale žijú seriály, neputujú, ale brázdia internet - o to väčšiu záľubu nachádzame v čoraz extrémnejších aktivitách. Náš postmoderný svet je posadnutý bezpečnosťou, sterilitou, ilúziou a chimérovitými zábavkami a "činnosťami", s nikým sa nemusíme fyzicky kontaktovať, každý je za prepážkou, alebo za avatarom na druhom konci kábla, nudíme sa a neraz si prídeme ako kastrované verzie seba sama - preto sa potrebujeme utvrdiť že žijeme. Skáčeme z padáka, na bunjee lane, alebo na U rampe, štveráme sa po skalách, lyžujeme po vode, pretekáme na autíčkach ... všetko pre trochu adrenalínu a endorfínov.

Šport obkľúčili politici, manažéri, kňazi, novinári aj celebrity. To, čo malo dopĺňať náš ochudobnený život - sa stalo jadrom, ktoré ostatný život sám dopĺňa.

Lekári tela nám šport odporúčajú ako prevenciu proti všemožným chorobám, lekári duše proti nude, bezprízornosti, sebapodceňovaniu. Ba čo viac, šport nie je len náhradným sladidlom namiesto manuálnej práce, ale i spôsob, ako zamestnať "zlú polovicu človeka". Z prostriedku, ako vychovávať odvážnych a zdatných bojovníkov pre vojny sa zázrakom stal spôsob, ako si človek vybíja "prirodzenú agresivitu". Namiesto toho, aby sa chlapci s prebytkom testosterónu pozabíjali, alebo ohrozovali druhých - šport im umožňuje vybúriť a vyzúriť sa a s poslušne sklonenou hlavou sa vrátiť do spoločnosti a do zamestnania.

Ideológie "prirodzenej agresivity" sa ujala aj ekonómia a dala sa ju výdatne prihnojovať. Sama sa vraj zformovala podľa vzoru ľudskej (bojovnej) súťaživosti a (sebeckej) majetníckosti - ktoré využíva vo svoj prospech, v jeho prospech, v prospech všetkých. Jedni vyhrávajú a druhí prehrávajú - a trhová ekonomika aj tomu najposlednejšiemu zaručí, že sa nebude mať horšie, než bez nej. A ekonomika prosperuje a rastie tým viac, o čo sú jej účastníci súťaživejší, dravejší a drzejší. Preto tieto vlastnosti treba v človeku ticho pestovať - a niet na to lepšieho poľnohospodárskeho družstva, než je televýchovné. Súťaživé športy prekvitajú, stávajú sa každodennou témou a národným kultom. Ani sme nepostrehli, ako sme sa ocitli v začarovanom kruhu. Ekonómia využíva sebeckosť a konfliktnosť pre dobro ľudstva - avšak aby fungovala, musí ju v ľuďoch pestovať v podobe súťaživosti. Šport dáva vybiť sa agresivite - no orientácia na víťazstvo, vrcholovosť a prekonávanie rekordov - a agresivitu čoraz viac stupňuje. V tejto chvíli a na tomto mieste prišiel čas spýtať sa: Naozaj sú agresivita, násilnosť, sebeckosť, majetníckosť a súťaživosť - človeku prirodzené neduhy?

Rodičia sa pretekajú so svojimi deťmi - kto bude prvý... ako keby na tom záležalo. Súrodenci súťažia o priazeň rodičov. Spolužiaci o známky. Učíme ich v športe vyhrávať, porážať ostatných, byť prvými - a tiež radovať sa z toho a cítiť sa šťastnými. To všetko, aby sme ich pripravili na ekonomiku, ktorá na týchto pohnútkach stojí. Na modrom transparente, sebaisté heslo: "Konkurencia zaručuje vysokú kvalitu." Nemožno sa prieť, že do istej miery je toto tvrdenie zmysluplné. Problémom dneška je nevšímavosť voči spätnej väzbe - súťaživosť je dvojsečná zbraň. Musíme v jej duchu vychovávať ďalšie generácie - pretože "život je boj", "svet agresívny, becitný a násilný", "ekonomika taká nemilosrdná" - alebo je taký život, svet a ekonomika preto, že sme presne týmto spôsobom vychovávaní? Šport sa tak nemusí javiť ako spasiteľ testosterónu, ventil machizmu - ale je jeho aktívnym tvorcom. Kiež by boli jeho dôsledkom len ramenatí namyselní chlapci, ktorí popiskujú na dievky, zo žartu do seba podpichujú a klbčia sa.

Machizmus je bezmedzná drzosť, preventívne nepriateľstvo voči každému (každý je sok v láske alebo súper v práci). V jeho duchi vzniká "priateľstvo" ktorému chýba akákoľvek hĺbka (zato má jasný účel - v svorke sa cítime silnejší, nenapadnú nás a my môžeme napádať iných). Machizmus je i prázdna demonštrácia sily na slabých a bezbranných ("Načo mám svaly, načo viem kickbox, načo mám zbraň? - Poďme niekoho zmlátiť!"), gangsterská kultúra a mafiánstvo (je cool mať najnovšie fáro, na ňom vlniace sa samice, na rukách striebro a na krku zlato). Z machizmu vzniká rasizmus a homofóbia (my a tí druhí). A samozrejme vojny. Príčinu každého vojnového konfliktu môžeme vystopovať v machizme jednej, alebo oboch zúčastnených strán - či v sexuálnom násilí ("Ja som chlap, ty si moja, musíš ma poslúchať!"), náboženskom ("Ja mám pravdu! Vy všetci ste zblúdili! Musíte sa vydať mojou cestou spásy!"), v pohraničných konfliktoch ("Toto je moje teritórium!"), etnických genocídach ("Toto je moja svorka! Tých druhých vytlačíme zo Zeme!"), alebo vo vojne o zdroje ("Toto je moje bohatstvo - ostatní nech mi zaň platia."). Prejavuje sa i v "bežnom zločine" a každodenných pojmoch - chamtivosť-podvod, závisť-krádež, vystavovanie-poníženie, nevera-žiarlivosť, moc-šikan.

Časť odborníkov nakoniec pokrúti hlavou a nazve toto všetko smutným, ale prirodzene ľudským. Aj ľudia sú len zvieratá a muži sú stále samci. Bojujú o korisť, o samice, o teritórium, o vedenie svorky. Alfa-samec, pretože je najdrzejší a najsilnejší, rozšíri svoj vynikajúci genofond a zaručí prežitie druhu v nehostinných podmienkach. Táto donekonečna omieľaná "poučka" je poučná najmä v tom, ako krásne zobrazuje ľudský talent vysvetľovať prírodu v pojmoch vlastného sveta. Kráľ zvierat, slobodné vtáky, hrdinské tučniaky. A náchylnosť vidieť len tie fakty, ktoré potvrzujú dopredu vytvorený názor. V prírode máme totiž dosť príkladov nesúťaživosti, symbiózy medzi druhmi a spolupráce v rámci skupiny - u druhov, ktoré takisto prežili.

Prežitie druhu je len samoúčelná hodnota - možno povedať, že je dobré ak prežije druh, ktorý je skrz-naskrz agresívny a krutý? Tkvie v kvantite sily a priebojnosti kvalita (genofondu)? Zachovanie (seba) je rovnako dôležité, ako zachovanie rôznosti a zachovanie rovnováhy. Prežitie a rozmnoženie rodičov v neľútostnom boji privedie potomstvo do sveta neľútostných bojov. Ľuďom sa navyše podarilo stratiť poňatie medzi nevyhnutným pre prežitie a nadbytočným pre pohodlie. Jednému stačí vybojovať si jedlo a nocľah, ďalšiemu stačí trojizbový byt s chladničkou, práčkou, mikrovlnkou, hriankovačom a odšťavňovačom, inému "stačia" dve-tri exotické dovolenky.

Ak nakoniec predsa len násilie ako také odsúdime (aspoň ako škaredé slovo), myslíme si, že jeho virtualizácia - v podobe počítoačových hier a športu - ho skutočne potláčajú, alebo vybíjajú? A ak nebudeme hovoriť ani priamo o násilí, ale len o nejakej vágnej bezcieľnosti - pastieri mládeže (kňazi a vedúci klubov), ktorí ťahajú decká z ulice radi vravia: "Šport dáva ich životu zmysel, takže sa neponevierajú kde-tade." Vytrhnúť mladého zo spárov gangu (a mentality či logiky ktorú pestuje), feťáckej partie, alebo znudeného posedávania v betónových kulisách - je záslužná činnosť. Ale predsa, nie je to trochu absurdné, že človek nachádza zmysel až v absurdnej umelej činnosti športu? Môžme riešiť problémy, ale zaujíma nás vôbec ich príčina? Kam sa vôbec podel zmysel z našich životov?

Historická kľučka (príbeh športu)

Antický ideál krásy a sily, krásy a zdravia, krásy a dobra - sa Coubertinovym pokračovateľom obnoviť nepodarilo. Pravdepodobne je stratený v dejinách tak ako vek polytheizmu, mytológie a pederastie. Nič čo sme zo staroveku obnovili, nemá svoj pôvodný kontext a teda ani podobu - či hovoríme o demokracii, alebo filozofii. Zabudli sme, že Zeus uniesol Ganymeda, Achilles miloval Partokla, svojho milenca mal i Platón - ústa sa nám krivia nahor pri predstave, že chlpatí grécki zápasníci sa klbčili nahí, so svojimi naolejovanými telami, pre estetické potešenie divákov. Aký kontrast s dnešnými po zuby ozbrojenými americkými futbalistami, alebo v technických mundúroch zahalenými plavcami. Súčasníci a naši predchodcovia - navzájom by sme sa prekvapili hodnotením i hodnotami - v podobných aktivitách (ktoré dnes nazývame šport).

V samotných začiatkoch novodobého športu, súťažilo a zápasilo sa v duchu veľkolepých ideálov. Tak ako preniká medzi širokú masu, nachádza rôzne vyjadrenia a akúsi priemernú, ľudovú, spotrebnú podobu. Dnes nás prekvapí i to, že na začiatku dvadsiateho storočia, v šporotvých zariadeniach YMCA (Young Men Christian Organization, kresťanské združenie mladých ľudí) a na hodinách telocviku sa plávalo "na Adama". Plavky vtedy neboli, plávať v nemotornom spodnom prádle sa považovalo za nepríjemné a nezdravé, napokon pohlavia športovali navzájom oddelene. Na starých fotografiách sa máčajú tucty spokojne vyzrajúcich naháčov bez toho, aby čo i len tušili, že o pár desiatok rokov sa takáto aktivita bude nazývať nudizmom.

Podobne sureálne pôsobia nespočty fotografií vojakov, ktorí sa počas dvoch svetových vojen kúpu holí v mori, na jazerách, potokoch, alebo v horúcich prameňoch. V tej dobe to bolo prirodzené, bežné a nebol dôvod pre kúsok hanby. To naznačuje do akého predsudku voči nahote sme "pokročili" dnes, akú hystériu sme rozpútali v šatniach, prezliekárniach, sprchách, v kŕčovitom zahaľovaní sa do uterákov, plaviek a šortiek - vymysleli sme si normu a zároveň povinnosť cítiť hanbu. Ale stranou od témy naturizmu, tento stav vyobrazuje, do akého vzťahu sme sa dostali voči ľudskému telu - to je niekedy smiešne, inokedy predmetom studu, najčastejšie však strojom na výkon a víťazstvo. Účel a technika nahradili krásu formy a estetiku pohybu.

Prvé kulturistické magazíny "Physique" sa predávali ako korešpondenčná subkultúra, kde mladí muži z celej krajiny, neskôr i sveta, predvádzali, aké pokroky a úspechy v pestovaní tela sa im podarilo dosiahnúť a zdieľali medzi sebou techniky "ako na to". Fotografie pestovaných modelov sprevádzali texty, ktoré samé svojim spôsobom pestovali ideu amerického sna. "Chlapec z farmy v Oklahome, ktorý má rád autá a cvičenie." Cieľom týchto periodík bolo inšpirovať - k športu, zdravému životu, k dosiahnutiu svojich snov. Nič na tom nemenil fakt, že fotografie vrátane príslušných fantázií zväčša vznikali v štúdiu. Skutočný chlapec z farmy v Oklahome sníval, že raz stretne svojich idolov, stane sa sám modelom, alebo sa dostane na slávne kulturistické pláže v Kalifornii.

Pri všetkej nevinnosti mnohých modelov a čitateľov, športové časopisy sa stali prvou dostupnou erotikou svojho druhu (orientovanou na mužskú krásu), v prvej polovici storočia - keď skutočné pornografické materiály boli ďaleko za hranicou nielen morálky, ale aj zákona. Vojaci mali "pin-up girls", teplí zasa Physique Pictorial. Mladí muži, ktorí túžili po mužskom tele, si ich kupovali tak ako nič netušiaci heterosexuálni športovci. Tých zaujímala iba krása mužského tela, ideál ktorému sa chceli priblížiť - a nevedeli o tom, že tvorcovia týchto časopisov (ako Bob Mizer) boli homosexuálmi (v časoch, keď toto označenie nebolo ešte ani urážkou, ale skôr tajuplnou hrôzou). Homosexuálmi, ktorých zaujímala tiež iba krása mužského tela. A hoci motivácia patrónov bola viac než len športová, mnohí z modelov na ich farme boli "obyčajní chlapi". V tej dobe, hoci nezákonná homosexualita sotva existovala v povedomí verejnosti, mužnosť sa nedefinovala tak popisne hysterickým odporom k rovnakému pohlaviu - muž sa na muža mohol pozrieť, obdivovať, aj dotknúť. Dva úlne iné svety, dva sny - sa tak pretli - jedni chceli byť silní (a krásni) a druhí, ktorí sa radi pozerali na krásu, im to umožnili.

Hoci sa dnes športový, heterosexuálny a gay svet výrazne preskupili, prinajmenšom ten posledný je stále schopný vnímať nenápadné a nepriznané prepojenia. Heterosexuál, dnes bežne definovaný cez homofóbiu - prejavuje mužnosť voči iným chlapom poznámkami ako "nedotýkaj sa ma, buzerant" a "fuj, nechcem sa na teba pozerať, škaredý chlap!" - teda odporom k telu toho istého pohlavia. Na druhej strane, prinajmenšom pre teplého pozorovateľa, je vcelku komické sledovať kulturistov (a športovcov vôbec) obdivovať sa so zaľúbením celé minúty pred zrkadlom v posilňovni. Áno, je jasné že tam vidia krásu a chcú byť pekní podľa aktuálnej definície mužnej krásy, chcú sa páčiť sami sebe - a zároveň je pre nich "krása mužského tela" cudzí pojem, dokonca na ňu v iných situáciách reagujú naučeným povinným odporom.

Šport videný teplými očami je výrazne odlišná realita. Kým "heterák" športuje s pohľadom upretým na stopky, teplé oči väčšinou blúdia po celej telocvični. Hoci pre heterosexuála je zápasenie agresívny šport, nemilosrdný boj o prevahu a dominanciu - homosexuál v ňom stále vidí utajené (potlačené, nepriznané, symbolické) milovanie, medzimužský fyzický kontakt - čím ironicky komentuje absurditu boja, aj nevedomú naivnosť heteráka. Zároveň, bez hľadania skrytých významov, vidí v ňom číro estetickú situáciu - nahé, alebo v obtiahnutom oblečení kontúrované, mužné telá. Rovnakej obľube sa u neho teší plávanie, skoky do vody, cyklistika, alebo aj krasokorčuľovanie, ktoré má v sebe zvýraznený prvok krásy, ladnosti, ornamentality, spojenia s hudbou a tiež kostýmnej show, značne ovplyvnenej priamym vkladom gay-estetiky. Teplí si osvojili športové oblečenie ako fetiš a kroj - a svoj vkus a vlastné videnie naspäť do športu vracajú. Mnohé rituály a formy, ktoré sa ujali v športovom polosvete pochádzajú od teplých, ktorých tento svet láka tak, ako je im často neprístupný. Výsledným paradoxom môže byť hetero športovec - s odfarbenými strapatými vlasmi, "diamantom" v uchu a od hlavy po päty oblečený do toho, čo nosili pred pár rokmi iba najvytočenejší z vytočených - a ktorého (v ostrom kontraste) prezrádzajú len široká macho chôdza, agresívne pohyby a vulgárne-homofóbny slovník.

Šport, "sporting culture", v časoch keď bol ešte menšinovým hobby, bol takmer pridružený k teplému polosvetu - prinajmenšom s ním koeexistoval v pomerne priateľskom vzťahu. Postupom času sa však osamostanil a ako mladá bytosť, vzoprel sa svojmu spolutvorcovi, postavil do ostrej opozície. Šport, ktorý namiesto ideálov zdravia, krásy, ušľachtilého charakteru, priateľstva a mieru - začal pestovať bezcitnú súťaživosť, vyznávať víťazstvo za každú cenu - sa stal baštou machizmu a homofóbie. Obraz prostého ľudového športu - naproti tomu sexuálne podfarbenému a nevyhranenému, paradoxne, je ďalším portrétom ktorý sa snaží väčšinová spoločnosť nevidieť. Tentoraz z opačných dôvodov. Telesná výchova (P.E.) sa stala archetypálnym postrachom každého školopovinného intelektuála, umelca a iné citlivé duše. V súčasnej kultúre sa stala modelovou situáciou, ktorá je zdrojom nespočtu na jednej strane strašidelných a na druhej "zábavných" historiek. "Jocks" - atléti - sú väčšinou predmetom mokrých snov a v realite nočnou morou pre mladých teplých.

V tuctových príbehoch z amerického gymnázia nikdy nechýbajú hviezdy miestného športového tímu, ktoré si vždy nájdu nejakú buznu, bifľoša, alebo úbožiaka, ktorému spestria nudné školské roky pravidelnou nakladačkou. V tradičnom tao-rozpade - silácki zbabelci dokazujú svoju alfa-dominanciu tým, komu to ide najľahšie - najslabším, najneduživejším. Šport sa stal synonymom šikanu (na škole aj v mestskej štvrti), ponižovania zo strany učiteľov zameraných na neintelektuálne predmety, ale aj sklamania rodičov (otcov), ktorí na svoje deti premietajú svoje sny o víťaziacich bojovníkoch. A športovci sú neraz živými karikatúrami šľachovitých, ale rozumovo podpriemerných, duševne zanedbaných samcov, ktorí žijú najbežnejšími z prízemných predsudkov. Sú to svaly spoločnosti, ktoré neovláda žiaden rozum - naopak, neraz sa proti nemu postavia, spútajú ho a stlčú. Vedené vlastnou prostou logikou, sú samé pre seba, pre vlastné primitívne potešenie, ktorých jediným zmyslom je dávať na obdiv svoju silu všade kde môžu.

Kľučka do šatne (obnažený šport(ovec))

Odlúpnime trochu laku z nevinnosti nášho sveta - šport už dávno nie je len bohumilým pobytom v prírode, spojením príjemného s užitočným, kondičným behom pre zdravie. Šport prerástol do ideovo mnohoznačného pojmu - neraz obsahu prostého - a fyzicky do polosveta so všetkým čo do toho patrí. V totalitných spoločnostiach boli šporotvé kluby akýmsi predvojom, prípravkou, liahňou na budúcich hrdinov armády. Sila, duševné procesy obmedzené na sebaprekonania, rozvíjanie a používanie sily, tímový duch, poslušnosť voči autorite, motivácia víťaziť - všetko témy ktoré budúci vojak akoby našiel.

Šport v ilúzii slobodnej spoločnosti, ktorú dnes žijeme - sa rozpadol vo dvoje. Na jednej strane zostala jeho amatérska podoba - zameraná na osobné zdravie, fyzickú aktivitu kompenzujúcu nedostatok pohybu, hru pre voľný čas - a na druhej šport profesionálny. Táto nová podoba je sama rozštiepená - na masu nehybných divákov a hŕstku skutočne športujúcich hráčov-hercov. Vracia sa tu iná antická podoba "športu", rímske gladiátorské arény, ktoré sa ani športoviskami nenazývali - bolo to krvavé divadlo, v širšom pláne "chlieb a hry", ktoré pomáhalo impériu formovať nebúriacich sa a loajálnych občanov. Zároveň sa svojim spôsobom napĺňa koncept rozpadu. Ak sa vzoprieme proti prirodzenej rovnováhe a pestujeme v sebe len jednu vlastnosť, zaznávaný z protikladov sa vráti v podobe tieňa, ktorý - na rozdiel od zdravej funkcie v rovnováhe - pôsobí deštruktívnym spôsobom. Prejaví sa ako choroba, alebo ďalším rozpadom. Jedni športujú "na život a na smrť" a druhí nekonajú vôbec - iba sa prizerajú a priberajú.

Rozdiel medzi arénou a javiskom tu však predsa je - a veľmi výrazný. Divák - spoluúčastník - sa v divadle stretáva s hodnotami. V prípade klasiky starodávnymi - preverenými alebo prevarenými - v prípade premiéry s úplne novými. Spoluúčastní sa deja - intelektuálne - je konfrontovaný s neobvyklými situáciami, s inými pohľadmi, názormi, myšlienkami - zažíva, učí sa, vnútorne sa rozvíja. Pri sledovaní zápasu v aréne však jeho myseľ (jej kvalitné časti - rozum, duša) spí tak ako telo. Pred jeho zmyslami sa odohráva stále ten istý dej - nezmyselný boj, víťazstvo a prehra, nemilosrdnosť a zľutovanie. V prípade športu dokonca tá istá forma, rituály, rovnica - len s inými premennými a prvkom náhody. Šport je v porovnaní s divadelnou hrou to, čo scrabbles, monopoly, alebo pexeso naproti "Človeče nehnevaj sa!".

Behom storočia sa význam slova šport premenil (aspoň vo väčšinovom chápaní) z aktivity s osobným zámerom - na vykrikovanie na štadiónoch, chľastanie piva pred televíznou obrazovkou, bujaré oslavy na uliciach, rovnako sprevádzané pitkami. Ak sa dnes niektorá vláda hrdí "príspevkom na šport" - väčšinou je to výstavba nejakého štadiónu, kde budú trénovať len tí bohatší (ak vôbec) a hrať len tí najlepší z najlepších. "Investícia do športu" je výstavba obrovských hľadísk, kde väčšina národa bude len sedieť, prežívať cudzie drámy a prisvojovať si cudzie víťazstvá, do toho predvádať salvy mužnej agresivity, pospevovať tie najprimitívnejšie "riekanky" a samozrejme prispeje na živobytie svojim hviezdam, aj celému (show)biznisu okolo nich.

Niet divu, že ekonomika - ktorá sa vytvorila okolo profesionálnych klubov, nákupu hráčov, trenérov a luxusného servisu pre nich (maséri, terapeuti, najmodernejšie fitness centrá, sauny) - má charakter s tými najhoršími črtami ľudskej povahy, ktoré profesionálny šport pestuje. Veľké peniaze, hviezdne maniere, korupčné škandály. Profesionálne ligy sa stali zároveň kasínom, kde mnoho ľudí vkladá peniaze a stávkuje na výsledky budúcich zápasov - čo nemá nič spoločné s pohybom (nanajvýš tak peňazí), športovým duchom, ani produktívnou činnosťou. Je to nadstavba ekonomiky, ktorá ako parazit vysáva z ľudí peniaze na niečo, čo nemožno nazvať ani prácou, ani zábavou. Samozrejme, účasť je dobrovoľná - všetci niečim prispejú a niektorí zhrabnú výhru. Je to vzájomná výmena peňazí, podfarbená snami o lepšom živote, ale aj realitou - ten kto vyhráva je vždy kasíno.

Šport ako pozeranie na šport, šport ako stávkovanie na šport, šport ako uctievanie celebrít. Profesionálny šport si vytvoril svoj vlastný Hollywood plný hviezd, ktoré mladých inšpirujú - aby sa stali rovnakými hviezdami, ktoré budú všetci oslavovať a ktoré budú vystavovať svoj majetok a luxusný životný štýl na obdiv - ktoré sa vyslovujú k všemožným témam - od vkusu, cez morálku až po politiku - akoby tieto extrémne jednostranné bytosti, výkonné stroje na úspech, mali čo k čomukoľvek povedať. Celý život trénujú telo (a formujú ducha) s cieľom víťaziť vo vymyslenej hre - nezaujímajú sa ani o matematiku, či techniku, ani o históriu, filozofiu, náboženstvo, alebo umenie. Človek vynikajúci v jedinej oblasti - na úkor všetkých ostatných, v ktorých zakrnel - je väčšinou poľutovaniahodnou existenciou. Prečo sa športovci - ktorí sú dobrí väčšinou len v boji vo vymyslenej hre, vynikajú v nijak užitočnej činnosti (a to som do úžitku zahrnul širokú paletu od fyzickej práce, cez tvorivosť, až po k-zamysleniu-provokujúce umenie) - stávajú vzormi?

Inštitúcie podobné kasínam majú vždy najbližšie k mafiánstvu a tomu najbezočivejšiemu znetvorenému kapitalizmu. Politika športových klubov neraz necháva tú skutočnú "veľkú politiku" v hanbe. No o nič menej nevinní nie sú ani športoví diváci. Práve okolo štadiónov a ich malých umelých vojen sa sústreďujú nacionalistickí a xenofóbni extrémisti, chuligáni a rasisti spomedzi skinheadov. Niekedy im stačí dobre si zakričať a zamávať vlajočkami i šálikmi (a tiež na druhú stranu znepriateleným bratom-v-intelekte), inokedy potrebujú i čosi zapáliť a zdemolovať. Nanešťastie je to väčšinou štátom zaplatené vybavie štadióna - a krotiť ich musia z daní sponzorované štátne zásahové jednotky.

Znova si môžeme položiť starú otázku. Sú tieto spolky a indivíduá prirodzene a neliečiteľne časťou spoločnosti? Dáva im aréna možnosť naplniť falošným spôsobom tie najhoršie potreby (kult hrdinov a vodcov, vlajkofetišizmus), vyzúriť sa relatívne neškodným spôsobom? Alebo ich učí za tieto vlastnosti nehanbiť sa, považovať ich za "normálne", pestuje v nich nezmyselnú zlosť, hlúpe rozdeľovanie na "my a oni", zmysel pre nepriateľstvo a nenávisť? Ak by tu aj jestvoval úprimný zámer vytvoriť im priestor, kde sa môžu navzájom ztĺcť a vykynožiť - prečo ich nechávame pasívne povzbudzovať - a nechať sa za seba biť na trávniku či na ľade iných?

Vyniká tak ďalšia excelentná vlastnosť tohto moderného kmeňa - zbabelosť, "odvaha" ktorá sa prejavuje len v povzbudzovaní, provokovaní a v početnej svorke. Keď nakoniec títo pomaľovaní, holohlaví, rozdivočení samci pochodujú tmavými ulicami a hľadajú si nejakého hmotného nepriateľa, na ktorom si vybiť celoživotnú frustráciu, alebo hnev za poslednú prehru svojho tímu, či predviesť nadobudnutú silu po vyhratom zápase - a stlčú nejakého okoloidúceho (dôvod sa vždy nájde - dlhé vlasy, neobvyklé oblečenie, zženštilé pohyby, strach v očiach) - môžeme donekonečna viniť "násilie" a "extrémizmus", ktoré sa berú samé od seba v človeku ... Nebude to však logika a duch športu - nie toho antického a coubertinovského, ale profesionálneho vrcholového športu - ktorá horľavo horlivé povahy zapaľuje?

Aj keď si navrávame, ako šport šľachtí nielen telo, ale aj ducha - duchovno zostáva kdesi v rovine odvahy, sebazaprenia, koncentrácie, podania výkonu a dodržiavania vymyslených pravidiel - športovci sú prevažne ľuďmi svalov, nie tvorivo-kritického intelektu. Tí "telesnejší" sú vo svojej jednoduchosti šťastní - nemajú oko na to, aby vnímali smutné sprievodné javy športového cirkusu. Netrápi ich ani politický, ani divácky aspekt veci. Tí obdarení premýšľavosťou zasa múdro takéto "neproduktívne" úvahy rýchlo zavrhnú - zbytočne by ich to zaťažovalo, rozptyľovalo a ktovie na čo by prišli. Tak ako inžinier v jadrovej elektrárni, ekonóm v tabakovej firme, softwérista pažravej korporácie, vojaci v mlžne zdôvodnenej vojne - aj profesionálni športovci si len "robia svoju prácu", zabávajú publikum, predvádzajú "dobrý hokej", alebo jednoducho chcú len podať solídny výkon. Samoúčelný, nezmyselný, ale poctivý výkon. Výkon zdôvodnený vôľou vyhrať - vyhrať pre výhru - pretože od malička nás učia, že vyhrať je dobré a máme to chieť.

Profesionálny šport, namiesto ľudí ktorí sa snažia rozvinúť sa do viacerých rozmerov a zlepšiť sa v rámci vlastných možností, tvorí na jednej strane lenivé publikum a na druhej hviezdy - s patentom na správne pohyby, gestá aj filozofiu. Profesionálni športovci sú tlačení k vrcholovým výkonom, k prekonávaniu rekordov a seba sama o to viac - o čo viac obecenstvo zaháľa. Nemožno zamlčať ani tlak majiteľov klubov, kapitálu ktorý do športu vstúpil, showbiznisu - ktorý je nad všetky ostatné neúprosný. V medicíne ide o život, lenže v zápasoch najvyššej ligy sa hrá o divákov - a o peniaze z lístkov, televíznych prenosov, sprievodného merchandise (od kartičiek s podpismi, cez dresy až po profi výstroj). Športovci sú tlačení ku svojim hranicam a za ne - k ešte väčším výkonom, k ešte intenzívnejšiemu vypätiu síl, k ešte väčšej profesionalizácii a sústredeniu sa na svoj jediný šport, na zápas, na víťazstvo. Šport sa dnes svojim absolutizmom podobá na stredoveké náboženstvo, športovci na mníchov, ktorých život je nekompromisne sústredený na vieru - pre lásku k svojmu bohu (športu) - s víziou raja slávy a luxusu.

Tam kde do života športovca vstúpili cudzie peniaze, prestáva byť svojim vlastným pánom, stáva sa výrobným nástrojom, tovarom na kúpu a predaj. Stres z povinnosti a zodpovednosti, ktorý neľudsky "veľké peniaze" do športu vnášajú, ďaleko presahuje ducha "športu pre posilnenie vlastného zdravia" - ten sa mení na "vyhrať aj za cenu zdravia". Čo tam malé zranenia, čo tam zlomeniny, vnútorné zranenia, nivočenie tela, nadvyvinuté svalstvo na úkor ostatného - profesionálny športovec sa vníma ako stroj, jeho srdce je len pumpa, pretláčajúca krv nadopovanú iontami, kreatínom, proteínmi a inými stimulantami do svalov. Zaprieť sa, potláčať bolesť (signály o tom, že čosi nie je v poriadku), silnieť. Túto deformáciu ma na svedomí ekonomika, ktorej je vlastné neustále rásť - proti rovnováhe, zdraviu i fyzike. Telo športovca je šablónou nerovnováhy. Ňou inšpirovaní, deformujú svoje telá aj masy amatérov.

Tí ktorí nezvládajú nápory moderného spôsobu života, nárokov doby a dravého trhu - končia väčšinou v náručí podporných prostriedkov. Od multivitamínov, cez kofeín, nikotín a alkohol, analgetiká a nakoniec tvrdšie drogy. Rýchla úľava od stresu, instantné zabudnutie, spúšťadlo zábavy, alternatívna realita. Presne v tomto duchu stvoril vrcholvý šport steroidy. Nech sú za tým cudzie peniaze, osobné ambície, potreba slávy, alebo hľadanie zmyslu života - športovec chce vyhrať za každú cenu. Byť ešte o kúsok svalnatejší. Telo, duša, osobnosť prestávať byť dôležité. Človek je už len nástrojom okamihu vrcholného výkonu. Ľudská škvrna na fotografii. Bez zmyslu pre mieru. Bez zmyslu pre rovnováhu. Bez pôvodného zámeru.

Tá lopta na krku (psychológia športu)

Nemožno sa diviť, súčasný svet je tak prostý akéhokoľvek zmyslu, ako ľudský život hodnoty. Nie je to len súd nad dneškom, celá väčšinová civilizácia - tá v ktorej sa uchytil moderný šport - má so zmyslom a hodnotou života dlhodobý problém. Až na zopár šťastných kmeňov a kráľovstiev, človek nevidí dôvod pre niktorú z vysoko profesionálnych a prísne normovaných (rituálnych) činností, ktoré sa mu ponúkajú. Vymýšľa si ich vo vlastnej fantázii - náboženstvo, umenie, bohatstvo, sláva. Športový výkon, prekonanie rekordu, alebo víťazstvo - sú ilúziami prečo vôbec rozpohybovať telo a zkoncentrovať myseľ. "Daj mi zmysel života a ja urobím čokoľvek." Neunikáme tak vôbec z definície športu ako zástupnej činnosti, ktorá nahrádza čosi skutočné. Nie je to len umelý pohyb za manuálnu prácu, ale aj konanie, motivácia, zámer - ktoré nahrádza ich neprítomnosť v bežnom žití. Nevplývame na svet, nesnažíme sa ho zlepšiť - len ho konzumujeme a bavíme sa v ňom.

Športové hviezdy možno prirovnať s trochou obraznosti k antickým hrdinom. Zdieľajú spolu jedno slovo - hrdinstvo - hoci jeho význam sa v oblúku vekov zmenil. Staroveký hrdina bol postavou svojho príbehu - spolu s prekážkami (príšerami, božstvami, udalosťami), ktoré prekonával a stával sa tak vzorom odvahy, húževnatosti, cieľavedomého konania, ambícii aj drzosti. So všetkými kladnými aj zápornými črtami. Bohovia ho trestali a odmeňovali. Jeho príbeh je mytologický, metaforický (nedoslovný) a nesie ponaučenia, dušou využiteľný obsah, vzor - či už nasledovaniahodný, alebo varovný. Čo je však nesmierne dôležité zdôrazniť, je hrdinom svojho príbehu, je hrdinom v jeho kontexte. Môžeme sa ním inšpirovať, obrazne spýtať sa ho, ako tú-ktorú situáciu zvládol, ako sa s ňou vysporiadal, ako ju riešil. Môže nám dať rady, ako sa zachovať, alebo návod, ako prekonať seba sama - v podobnej situácii.

Nie je to však hrdina univerzálny, ani niekto, kto by mal byť oslavovaný celé veky pre seba sama. Dokázal v jednom konkrétnom okamihu, na jednom mieste, v jednej situácii niečo, to niečo by nás malo inšpirovať - nie kult osobnosti. Tento pojem nie je vlastný len vzdialeným totalitným režimom, je to chlebík každodenný mediálnej spoločnosti. Osobnosti politické, herecké aj športové sa nechávajú obdivovať a počuť takmer nepretržite. Bez hrdinov sa nám svet zdá šedivý, nenachádzame inšpiráciu ani motiváciu. Hrdinovia však nie sú nikdy bohmi. Tento podstatný rozdiel je tak jasný na olympe, ako by mal byť aj pre nás. Moderné hviezdy - i športové - sú často osobnosťami okamihu, nehovoriac už o umelosti činnosti, v ktorej sa zaskvejú. Kult si nezaslúži ich meno, ich súkromie, ich rodina, ich názory a tobôž nie ich predsudky.

Ústredným pojmom moderného športu sú koncepty výhry a prehry. Sebazdokonalenie, nájdenie zástupnej činnosti, hra, príprava na situácie skutočného života - to všetko zostáva v pozadí, prípadne je do neho zatlačené. Túto uctievanú podvojnú podstatu zdieľa šport s ekonomikou, s množstvom profesií a činností bežného života, aj s machizmom. Bez víťazstva si šport ani nevieme predstaviť - nebyť ho, prečo by sme sa naháňali za loptou na zelenom trávniku, prečo by sme plávali na stotiny sekundy, načo by sme zatínali zuby, lámali si telá, ničili si zdravie? Kľúčom k ozdraveniu športu ako takého je však práve vytrhnutie víťazstva z jeho stredu. Dokázať jeho nezmyselnosť - ako konceptu - umožní napraviť deformáciu športu a možno i ďalších oblastí, s ktorými ho prahnutie po víťazstve pojí.

Zapozerajme sa teda na stupienok víťazov a pozorujme chvíľu rozžiarené tváre. "Vyskočil som 2.45 metra do výšky." "Pribehol som do cieľa prvý." "Náš tím porazil všetky ostatné." ... "Som šťastný. Som šťastný? Musím byť šťastný, robil som to predsa, aby som bol šťastný. Povedali mi, že ak vyhrám budem šťastný. Chcem vyhrať? Všetci chcú predsa vyhrať." A to čo chcú všetci - chceš automaticky aj ty, aj keď po tom naozaj netúžiš? "Všetci mi tlieskajú, všetci ma obdivujú, niektorí mi dokonca závidia - určite som získal niečo cenné." Ale nenaučili ťa ceniť si to ľudia zvonku? Od malička ti vraveli, že vyhrať je dobré. Chceš vyhrať, musíš vyhrať, všetci chcú vyhrať. Si šťastný, lebo ťa naučili, že šťastie je toto. Ale bol si niekedy naozaj šťastný? Šťastný len tak sám od seba, kvoli niečomu - bez toho, aby ťa niekto naučil, že by si to mal chcieť? Tak čo je to to tvoje víťazstvo? Chutí nejako? Dá sa chytiť? Možno ho použiť? Zasycuje ťa nejako vnútri? Cítiš vôbec niečo - niečo skutočné?

Fotoaparáty blikajú, ľudia tlieskajú, medaila sa skvie na hrudi. "Keď som tomu venoval toľko času, toľko energie, toľko sebazaprenia... Potlačil som ostatné svoje ja, iné časti osobnosti, nechal stranou koníčky, rodinu, sexualitu... Kvoli niečomu to predsa muselo byť! Ani náhodou nechcem počuť, že by to bolo len tak, vyhodené do vzduchu pre nejakú ilúziu!" Nuž, tak čo s tým tvojim víťazstvom? Si lepší než všetci ostatní. A čo? Ako to prospieva im a ako tebe? Čo to mení na tvojom živote? Tvoji súperi sú teraz "porazení, používame slovo "prehrali" - tak sko sa ty cítiš šťastný oni si zúfajú - pretože sú naučení, že sa majú cítiť pod psa ak prehrajú. Svet tvojho športu sa rozdelil vo dvoje - na víťazov a porazených. Tí druhí závidia, niektorí nesúhlasia s hodnotením, ďalší ťa budú ohovárať, iní ti budú podrážať nohy, zopár bláznov sa ti pomstí v osobnom živote. Čo iné ti prinesie víťazstvo? Peniaze? Za akú prácu? Vrh oštepom... Volejbal... Saltá pri skoku do vody... Bravó!

Víťazstvo, ktoré sa zvýrazňuje naproti porážke, prehre a hanbe - je tá najprimitívnejšia podoba seba sama. Bez zmyslu a pachuti. Tvorí hviezdy a závisť. Prvou pochopiteľnou motiváciou, ktorá sa skrýva za ním, je úspech. Každý sa snažíme o niečo, niektorí to vnímame dokonca ako boje proti druhým. Niekedy uspievame a často vôbec nie, zostávame frustrovaní a bez nádeje. Prisvojiť si úspech - víťazstvo - druhých je spôsob, ako do temna vlastného "zbabraného" života vniesť trochu svetla. Život je naplnený nudou, všednými starosťami, nekončiacim sa bludným kruhom problémov, kompromisom s hlúpejšími, prehĺtaním horkosti a hnevu v práci. Profesionálny šport je ako chladivý obklad na tento nechcený život - na druhej strane - a to už vidieť nechceme - ho sám vytvára. Nikdy by nebolo porazených, ak by sa neobjavili a nevyčlenili víťazi.

Svet hviezd potrebuje svoje publikum - tých, ktorí sa hviezdami nikdy nestanú. To však publiku nijako nebráni prisvojiť si víťazstvo malej skupinky skutočných hráčov. Pre pozorovateľa stranou je to jeden z najbizarnejších úkazov modernej doby - tucet snaživcov dá viac gólov do bránky súpera a vzápätí jasajú tisícky hláv v hľadisku - "vyhrali sme" - desaťtisíce rúk sa zatínajú v päsť - "sme najlepší" - a celý národ prepadáva eufórií - "slovenskóóó" - akoby celá lenivá krajina bojovala tam na tom malom trávniku, klzisku, alebo parkete. Rozpútajú sa spontánne oslavy s miliónmi ľudí, ktorí sa tešia zo "svojho" víťazstva, o ktoré sa nijako nezaslúžili - zdieľajú ho len cez spoločnú reč, príslušnosť k umelým hraniciam, trikolóre a vnúteným symbolom. Oslavy, ktoré intenzitou pokoria aj záver svetovej vojny. Nadíde ďalší deň a znova sa pôjdu navzájom zožrať v ľútom boji reálneho kapitalizmu.

V prípade športu hovoríme nielen o víťazstve v umelej hre, ale aj o víťazstve cudzom. Tak ako je pre zbabelca typické predvádzať silu v prítomnosti svojej svorky, tak sa aj lenivec rád popýši nevlastným úspechom. Je to prastarý príbeh - na jednej strane čierna ovca rodiny, alebo dediny, ktorú ostatní ponižujú, vysmievajú, trápia - no akonáhle predvedie svoje (pre ostatných dosiaľ neznáme) schopnosti a získa nebodaj peniaze, slávu a moc - hlásia sa ku nej vzápätí všetci. Celá komunita je ochotná zabudnúť na chyby - svoje vlastné. Ona - hviezda - je jedna z nás. Akoby sa v nej spájalo to najlepšie z nás všetkých (ktoré v nás nikdy nebolo). V absurdnej súťaži však národ dokáže prežívať opakovane i vlastnú porážku, prepadať poníženej hanbe, slzám a hnevu (na "najlepších spomedzi seba" - ktorí už záhadne nie su "z nás", ale sú to oni, jednoznačne oddelení a vyčlenení, tí vinníci). Akoby sme nemali dosť skutočných dôvodov na hanbu a hrdosť - naša "pohostinnosť", "tolerantnosť", "tvorivosť", naše "vynálezy a objavy", "prínos svetovej kultúre a ľudskosti". Všetky tieto pojmy si zaslúžia svoje uvodzovky. Ak naozaj platia, nevšímame si ich, omnoho menej sa nimi chválime, než úspechom nejakých športovcov. No omnoho častejšie vôbec neplatia. Hlavne že lopty, puky a päste stále lietajú.

Chválenie sa cudzím perím, tobôž ak je z polyméru, je nepekná vlastnosť. Národu však nemožno zazlievať potrebu oslavovať. Najmä ak všedná realita nezavdáva veľa dôvodov pre radosť. Neustály boj o prežitie, o miesto na trhu, o zákazníkov, o pracovnú pozíciu, ponižovanie sa pred manažérmi, pritakávanie šéfom. V malých totalitných štátikoch súkromných firiem žijeme omnoho viac, než v pohodlí politickej "slobody" vo voľnom čase. Buď na nás dolieha hierarchia, alebo zodpovednosť majiteľa. Na trhu, zformovanom a deformovanom tak ako funguje dnes, sa zamestnajú, vyniknú a pestujú tie najsmutnejšie ľudské vlastnosť - od hľadania ciest ako niečo a niekoho obísť cez ohováranie a podrážanie nôh, po bezcitnú drzosť a sebeckosť. Tým sa napĺňa naša potreba vynikať a vyčleňovať sa, byť slobodnou a odlíšenou individualitou.

No duša zodpovedá polytheizmu a dualitám sveta - a nezaprie druhú potrebu - chce aj prináležať, splývať, cítiť spojenie s komunitou a spoločenstvom. Byť súčasťou kultúry, mať priateľské vzťahy so svetom, cítiť sa súčasťou väčšej či menšej rodiny. Primknúť sa k niekomu a môcť sa zároveň odlíšiť pred svetom - ja som jedným z nich - potreba prináležať a odlišovať sa tu navzájom kombinuje. Spoločné akcie - koncerty, filmové a divadelné predstavenia, politické mítingy, happeningy - sú vďačným priestorom pre pocítenie spojenia s ostatnými. Umožňujú zdieľať zážitok - no sú vždy podmienené vkusom a príslušnosťou. Oslava športového víťazstva - bez rituálov a pravidiel - umožňuje pripojiť sa širokej mase. V krátkom okamihu sa môže cítiť národom, rodinou, priateľmi.

Sláviť pre samotnú potrebu oslavy, ceremoniálu, obradu - ktorá sa prejavuje od veky vekov - na dedinských fiestach a zábavách, v hromadnom náboženstve aj na kultúrnych podujatiach. Stará čínska organizácia spoločnosti sa opierala o túto myšlienku usporiadania národa ako umeleckého diela, ako obsahu s monumentálnym a uchvacujúcim tvarom, spojenie prestupujúcej krásy a zimomriavok. Byť nielen národom, ale kultúrou. Ak si túto potrebu uvedomíme, môžeme ju skutočne naplniť, nielen formálne ťapkať po jej povrchu, nevedome hľadať niečo, čo netušíme že ani je - spôsobom hlúpym a nebezpečným. Príbuznosť medzi oslavou víťazstva v športovom zápase a vo vojne (bez ohľadu na to, čo nás k nej viedlo a čo sme v nej stratili, od cudzích životov po vlastnú ľudskosť) je stále platná.

Od transcendentného sa oblúkom vraciame k úplne osobnému. Športovec v sebe, vo vlastnej duševnej mytológii, znovuobjavuje pravekého lovca, starovekého bojovníka, stredovekého rytiera alebo cestovateľa. Oblieka si znova brnenie a zbroj - len z iných materiálov, hi-tech. Nepomaľuje si celé telo bojovými farbami - stačí tvár - dnes sa oblieka do dresu. Šport je veľká fantázia, dalo by sa povedať erotická, ale tento aspekt si športovci málokedy priznávajú. Hoci je prítomný, nazývajú ho inými menami. "Mužnosť a svaly" miesto krásy, "drsnosť a sila" namiesto ladnosti, "zápas" namiesto telesného spojenia, "pravidlá hry" namiesto rituálu. Najmä v očiach teplých, ktorých machistický športový svet často vylučuje, je súboj neraz veľmi rituálnou formou sexuálneho kontaktu medzi rovnakým pohlavím. Presne stanovenými pohybmi sa tu muži smú dotýkať, v rituálnych gestách preukazujú blízkosť a priateľstvo. Zápas je prípustná forma sexu.

No i pomimo tohto ostrého prirovnania, športová výstroj, oblečenie, dresy, bojové farby, pomôcky - to všetko sa stáva predmetom fetišu. Možnosť vstúpiť do šatne a do spŕch, kde sú muži spolu obnažení (aj z drsných masiek), istým spôsobom bezbranní a ešte viac sexi - je intenzívnou voyeurskou fantáziou. Príťažlivosť muža v športovom kostýme svojim spôsobom mätie - fetiš je nepochopením, že to, čo chlapa robí sexi je istá prirodzenosť, nespútanosť a spojenie so situáciou. Kostým je dekorácia, šatňa je kulisa - v sne, ktorý pomáha toto "bytie v kontexte oživiť" - aj keď ho v podstate z neho vytrháva. Oblečenie (nasiaknuté osobnou vôňou) umožňuje priblížiť sa k nedotknuteľnému ústrednému bodu sna - chlapovi - tak ako sa len dá. Príťažlivá je z veľkej miery práve drsnosť, divorastúca chlapskosť, nedosiahnuteľnosť - a siahnutím, dotykom sa rozplýva ako odraz vo vode. Tento fetišizmus však nie je vymedzený len v priestore teplých fantázií. Pôsobí rovnako v duši vzťahovaného muža - on sám si oblieka kostým mužnosti, aby ju v sebe (presnejšie na povrchu seba) našiel, vytvoril, potvrdil. A možno cíti aj čosi, čo by iný nazval erotickým nábojom, aj keď pre neho, v jeho slovníku, je to len "záľuba v športe".

Pre niekoho šport znamená kričať na televíznu obrazovku. Kričať, pretože priatelia s rovnakým farebným kódom, s ktorými sme sa sústredili - tiež kričia. A čím viac nás robí tie agresívne pohyby a čím viac nás prejavuje nezmyselné emócie - tým oprávnenejšie a normálnejšie sa zdajú byť. Deje sa tu zdieľanie pocitov, neraz emocionálna katarzia, tvorí sa akési mužné priateľstvo. To v kánone machizmu nemožno prejaviť inak a už vôbec nie prirodzene, musí preto prebrať prísne rituálne podoby. A nie je to len priateľstvo, ale celý mužský emocionálny svet, "muži neprejavujú svoje city a pocity" - tak nás vychováva "odveká" naučená póza. Sk niekde smú uvoľniť pretlak - je to umelá situácia športu - a uvoľňujú pritom naučené neskutočné emócie. Šport je bezodnou studňou pseudomužnosti - chlapmi vymyslených chlapských pohybov, gest, výrazov, pa-pocitov a tvrdých póz, chlapáctva a siláctva, machizmu, homofóbie a nezmyselného zmyslu bytia. Súťažiť, víťaziť a byť oslavovaný.

Pre niekoho je šport znalosť tvárí, mien a katalógových údajov k jednotlivým celebritám - pamätať si výsledky rôznych zápasov, celé desaťročia najvýznamnejších gólov, prestupy hráčov, zloženia tímov, ich názvy, farby, logá. Táto znalosť zapadá do vzorkovníka toho, čo sa dnes nazýva znalosťami - útržky faktov, encyklopedické heslá, číselné údaje. "Vedomosti", ktoré vytrhnuté z kontextov a v šaláte s ostatnými podobnými a nesúvisejúcimi údajmi - nie sú nijak prakticky využiteľné, len že sa príležitostne prevetrajú a vystavia na obdiv - pričom by mohli byť bezpečne uložené v nejakej knihe, alebo na web stránke. Prezentáciu týchto "znalostí" sprevádza v médiách normatívny obdiv, ktorý presahuje ich význam, to že sú len kuriozitou. Niekto vie naspamäť výsledky všetkých zápasov na MS, niekto si pamätá číslo Pí na stovky desatinných miest, niekto vie vymenovať podľa abecedy všetky hlavné mestá sveta, ... Podobný kult pamätných údajov má väčšina subkultúr, nielen šport.

Kým však v umení možno nájsť podstatné okamihy, tak ako v histórii vidieť súvislosti, kontext bitiek, ich dôsledky a ponaučenia - športové minivojny (a ich výsledky) nemajú zhola žiaden význam pre dejiny alebo človeka. 1:1, 3:0, 5:2, červení proti modrým, zelení proti žlto-bielym, čierni proti hnedým. Tieto výsledky sú ďalším umelým nástrojom, ako sa môžu muži mužne porozprávať na mužnú (a smrteľne dôležitú tému) - pretože iné témy (city, umenie, varenie) sú jednoducho nevhodné. Táto norma "ako byť chlapom" je síce umelá, ale všetci sa jej kŕčovito držia, inak by sa mohlo stať, že ich nebudú druhí považovať za chlapov. Nedajbože ich onálepkujú slovom ako "baba" či "buzerant" - a to je koniec sveta, dôvod na samovraždu.

Tam kde sa potenciál športu môže začínať - tvorba muža a mužnosti - tam sa dnes končí na slepej koľaji machizmu. Táto inštitúcia vychováva pomýlené existencie k úplne absurdným hodnotám. Od súťaživosti k drzosti, od cieľavedomosti k nemilosrdnosti, od samopašnosti ku krutosti, od víťazstva k namyslenosti, od sebadôvery k právu silnejšieho, od sebaistoty k neomylnosti, od železnej vôle k zaťatosti, od húževnatosti k jednorozmernosti, od tímového ducha k zbabelej sile v svorke, od oslavy k totalite väčšiny. Kdesi tu sa mieša "mi silní", "my zdraví", "my životaschopní", "my praví", "my správni" - chlapi. Športová kultúra sa vydala cestou homofóbie. Z nepriznaného strachu z čohosi cudzieho, čohosi čo v ich mužnom zápase vidí hru (dokonca s erotickým nádychom), čosi, čo ich macho ilúziu rozháňa ako hmlu, spochybňuje a ironizuje, predstavuje ako kostýmne divadlo, čosi čo sa nebojí zakričať: "Kráľ je nahý!" - "Macho je póza!" - "Šport je vymyslená umelá hra!". Všetko ostatné podporujú pestované samoľúbe mužné vlastnosti. Väčšina športových tímov teplých medzi seba nedokáže prijať - asi "najzávažnejším" dôvodom je situácia v šatni a sprche - "Čo ak by sa nám pozeral na zadok?!" - ktorý nasleduje nedôvera v neochvejnú vôľu teplých samoúčelne vyhrať pre víťazstvo samo. Tu zdieľa šport charakter s inou podobne "mužskou" inštitúciou - armádou.

Pohnúť dušou a ponoriť sa do tela

Šport rozvíja v človeku množstvo schopnsotí, niektoré z nich (najmä v oblasti rozvoja osobnosti) priamo nežiaduce (s nežiaducimi účinkami), iné pre dnešný svet nie veľmi užitočné. Vyskočiť čo najvyššie, hodiť čo najďalej, zabehnúť čo najrýchlejšie. Trénujeme sa pre život v zelenej džungli? Tá betónová a kancelárska na nás kladie úplne iné nároky. Pripavujeme sa na koniec sveta? Trénujeme si bojovníkov pre budúce vojny? Šport je stále len detská hra, aj keď si to neradi priznávame. Prisudzujeme mu vážnosť neraz väčšiu, než skutočnému životu, ktorý je tak bezducho sterilný. Má nespočet svojich problémov, ktoré klasickou silovou, súťažnou a víťazskou logikou športu nemožno vyriešiť.

Možno je na čase vymyslieť úplne inú sústavu hier. Takých, ktoré nebudú musieť byť motivované víťazstvom. Ale to je zatiaľ hudba budúcnosti - dnes sa môžeme sústrediť na to, čo šport kompenzuje. Nedostatok pohybu - hoci úloh pre manuálnu činnosť ponúka sužovaný svet stále dosť. Nahradzuje nám zmysel života - ale kde sa ten stráca? Chýba nám sebavedomie - musíme si ho dokazovať zdatnosťou vo fiktívnych disciplínach - ale kde sú korene ľudského poníženia, prečo nám zdravé sebavedomie chýba, v akých vzťahoch (partnerských, priateľských, školských, pracovných a obchodných) to potom žijeme? Túžime po tom - líznuť si trochu zo slávy - ale čo je za jej umelým konštruktom, čo nám skutočne chýba? Ako vyniknúť inak, než tým, že sa staneme hviezdou prízemnej masy. Ako žiť spolu a nie rozdelení na víťazov a porazených, na obdivovateľov a obdivovaných, na profesionálov a divákov, na bojovníkov a robotníkov?

Odpoveď sa priamo ponúka - zvrátiť proces rozpadu na tieto pojmy. Prestaňme hrať roly jedných alebo druhých, znovunájdime rovnováhu v sebe. Nebuďme víťazmi a nebudeme ani porazenými, nenechajme sa obdivovať a neobdivujme iných. Zadávajme si zámery, snažme sa ich docieliť, prekonávajme sami seba - no nie za každú cenu, poznajme aj svoje obmedzenia, buďme pripravení zámer zmeniť, alebo od neho upustiť. Buďme vnímaví voči tomu, aké dôsledky má naše konanie na druhých, či neprekračujeme ich slobodu a ich dobro. Inšpirujme sa druhými v konkrétnych činoch, neuctievajme však mená a buďme vyrovnane kritickí. Robme veci kvalitne, ale nestaňme sa činnosťou samou. Rozvíjajme sa mnohostranne, zachovajme si ľudskosť. Pracujme v pokoji na svojich záležitostiach, buďme pripravení brániť sa, ale nezneužívajme svoju silu na prázdnu sebaprezentáciu či ovládanie druhých.

Zabudnime na koncept víťazstva, ktorý plodí len rozdelenie, prázdnu slávu a závisť. Nemusíme vnímať život ako boj, život je cesta zažívania, zbieranie skúsenosti, osobného rozvoja, poznávania a učenia sa. Kladie pred nás prekážky, ktoré si nevyžadujú preskok alebo podlez, ale skôr odstránenie (aj pre blaho druhých) a riešenie. Dokonca aj bez sileného riešenia - v každej náročnej situácii sa môžu šľachtiť naše vlastnosti. Klaďme si zámery a snažme sa v nich uspieť. Je to úplne iný typ úspechu než víťazstvo - nevystavuje sa na obdiv, nepotrebuje druhých ako porazených alebo obdivovateľov, je navýsosť osobný. Takisto pestuje v človeku húževnatosť, ale vyváženú ľudskosťou, majúcu súdnosť, a poznajúcu svoje obmedzenia.

Vzdať sa súťaživých športov, respektívne samoúčelnej súťaživosti v súbojoch, nemusí byť dobrou správou pre ekonomiku. Ale ekonomika je nakoniec nástrojom, ona je tu pre nás nie my pre ňu. To čo prospieva kvalite nie je súťaž ako taká (poraziť a odstrániť konkurenciu - čo súťaž v kvalite nakoniec aj znemožňuje), ale vôľa ponúknuť niečo kvalitnejšie, alebo v nejakej črte iné. Pre simuláciu pohybu sa nám ponúka množstvo iných činností. Manuálnej práce je na svete stále dosť (keby sa zdvihlo toľko nákladu, ako činiek, menej strojov = menej surovín = menej splodín) - ale ak predsa len chceme venovať svoj voľný čas činnosti bez účelu a zodpovednosti, sú tu individuálne a nesúťažné športy (horolezectvo), tímové zamerané na spoluprácu (splavovanie), alebo nesúťažné podoby čohokoľvek známeho - od plávania, cez beh až po kulturistiku.

Pre radosť. Pre zdravie. Pre cvičenie húževnatosti, odolnosti, sily, techniky aj pestovanie istej estetiky. Najdôležitejšiu zmenu predstavuje celý objem výchovy - od rodiny, cez školu až po ekonomoiku - ktorý dokáže v človeku súčasne udržiavať zmysel pre rovnováhu - pre vlastnú bezpečnosť, zdravý rozvoj. Učiť človeka prispôsobovať si svet, ale zároveň sa mu prispôsobovať. Meniť ho na svoj obraz, ale zroveň nevybočovať z rovnováhy ekosystému. Prekonávať sa ale nepresahovať ľudskosť. A nakoniec, vedieť pomôcť aj "súperovi" (čo je stále len rola, hra), tešiť sa z jeho osobného úspechu. Tak sa môžeme vrátiť k toľko ospevovanému a prázdne deklarovanému pojmu "fair-play", ktorý nadobudne obsah len vtedy, ak ho nebude neustále predbiehať samoúčelné víťazstvo za každú cenu.

"Šport západného typu" predstavuje pohyb tela odtrhnutý od rozumu aj duše. Či sú to pôvodné hry, alebo exotický dovoz - telo sa rozvíja pre telo, sila pre silu, víťazí sa pre víťazstvo. Najvýraznejšie sa to prejavuje v prípade bojových umení. Lákajú mladých mužov všade na svete - väčšinou však s túžbou "byť najsilnejší na svete", "vedieť sa biť", "ukázať ostatným". Učia sa tĺcť a ovládať. Je to špecifický talent západu preberať cudzie vynálezy, vynímať z nich účelné jadro a to využiť, alebo zneužiť. Pôvodná štruktúra bojových umení je možno z 5% fyzickým bojom, silou, zručnosťou, odolnosťou - zvyšných 95% tkvie v zložitom systéme výchovy osobnosti. Ten vedie človeka skôr k tomu nepoužívať hrubú silu, vyhýbať sa priamemu boju. Používať zručnosť techniku a silu len v najnevyhnutnejších prípadoch, snažiť sa riešiť konfliktné situácie pokiaľ možno inak. Dohodou, trikom, morálnou prevahou, ... Ak už k použitiu sily dochádza, nech je podmienené zmysluplným cieľom - vlastná ochrana, potieranie nespravodlivosti, bránenie zneužívaniu prevahy. Skutočný výcvik v duchu východu neprodukuje živý stroj na víťazstvo, ale pomáha tvoriť úplnú ľudskú bytosť s vynikajúcimi charakterovými črtami. S úctou voči cudzincovi, voči človeku, voči ľudskosti.

Z tejto svetovej strany prichádzajú aj úplne iné typy "športu", tentoraz už len v uvodzovkách. Takisto ich charakterizuje pohyb, ich zmyslom je udržiavanie kondície a upevňovanie zdravia. Stoja však mimo súťaže a jednostrannosti. Jóga alebo taj-či - na rozdiel od kulturistického bobtnania svalov - nielenže upevňuje silu, ale nenivočí telo (vnútornými zraneniami, prepínaním, jednostrannou výživou), netvorí zbytočnú váhu (svalnatosť je len iná forma obezity - tuky nahradia proteíny), nespotrebuváva zbytočne veľa jedla a zdrojov (energeticky nenáročný a voči okoliu citlivý človek), pestuje rovnako tak ohybnosť (niečo, o čom sa kulturistovi ani nesníva), prehlbuje dýchanie, vedomie tela, povedomie o stave jeho častí, ponára človeka do duše. Človek v jóge ostáva človekom, nielen hydraulickým mechanizmom. Nespolieha sa na to, že ho nejaký terapeut alebo chirurg opraví - snaží sa vyhnúť zraneniam. Robiť veci zachovávajúc si rovnováhu. Robiť veci s ľahkosťou. Podobne, ako ďalší príklad - súčasný tanec. Nezameriava sa na krúživé pohyby, ani nestojí na prvotnej akrobacii. Neaplauduje sa pri ňom fyzickým výkonom v prvoplánovom poňatí. Je to umenie vo vedomí si najnenápadnejších pohybov, v nekonaní zbytočných úkonov, v efektívnom používaní tela, v hľadaní cesty najmenšieho odporu, ľahkosti v pohybe. Naviac, prepája aktivitu a estetikou, čosi, o čom sa dnešným športovcom ani nesníva.