Ukáž mi čo vieš...

2.0.10

Umenie, um a umelosť

"Rozumný človek nestrávi svoj život opakovaním názorov druhých."

Otázku "čo je umenie" sparodoval pravdepodobne každý druhý film - umelecký alebo komerčný. Stalo sa spoločneským tabu pokúšať sa umenie nejakým spôsobom definovať. Chvalabohu, tento pojem poznajú v každom jazyku a tak nám stačí prekladať ho, nemusíme ho zatiaľ pre nikoho vysvetľovať. V okamihu keď vstúpime do "veľkého sveta", ponúkajú sa nám všakovaké diela aj ich kritiky. S ich množstvom sa postupne formuje obraz hmly, v ktorej sa skrýva tajomstvo umeleckého tvaru. A ak nás predsa len v slabú chvíľku život vyprovokuje k zakázanej otázke, so zamračeným obočím nad dotknutým nedotknuteľným posvätným predmetom predcedíme "ccccst".

Prečo to uctievanie, prečo tá netýkavosť? Vo svete, ktorý sa konečne vyslobodil zo zajatia temných náboženských kultov (a slobodu si lačno užíva), predstavuje umenie akúsi náhradu. Chodíme do chrámov - divadiel a kín - aby sme načúvali príbehom (a ich ponaučeniam), zdieľali zážitok a precítili v tom spojenie s druhými ľuďmi (bratstvo). Do návštevy stánkov kultúry sa preliala zároveň aj stará zbožnosť, kult svätých (hviezdy), zmysel pre ochranu posvätného a hysterická podráždenosť. Súčasne, tak ako náboženstvo zneužili ústa a ruky mnohých mocichtivých panovačných kňazov, vládcov, inkvizítorov, križiakov a evanjelistov, aj umenie v područí moci sa zvrhlo na propagandu obsahovo pochybnú a formálne tupú. Umenie slúžiace revolučnému boju, umenie pre aristokraciu alebo pre robotnícku triedu, umenie pokrokové a nie buržoázne či dekadentné, ... Umenie také či onaké. Kým nad náboženstvom sme už viac-menej spravili krížik, umenie zostáva poslednou "nedotknutou" inštitúciou, posledným vysielačom slobody názoru a prejavuju, priestorom pre hľadanie v spoločnosti ktorá len spotrebúva. Preto toľká nevôľa definovať ho. Umenie definujeme ako to, "čo radšej nechceme definovať". To je prvý hraničný stĺpik.

Druhý predstavuje neustály boj medzi zdanlivým protikladom - komerciou. Umenie s veľkým U, umenie od slova umeleckosť - príslušné k istej vymedzenej skupine znalých, zasvätených, "my, ktorí vieme". Pre druhú stranu tak pôsobí elitátsky a vyvoláva podozrenia, či to všetko nie je len podfuk, prázdna umelá bublina "artistnosti", ktorú zneužívame podľa zvôle tak, aby sme toho oslávili a tamtého zasa vylúčili. Aby sme sa cítili členmi akéhosi klubu, pričom si môžeme nenápadným gestami a poznámkami doberať "barbarov". Z opačnej strany, barbarský prístup naozaj existuje, ak sa nejaký predmet používa spôsobom, ktorý je v rozpore s jeho zmyslom. Ako vovaliť sa do sauny - miesta očisty - v plavkách, s hlukom a nalievať sa v nej alkoholom. Alebo si do zlatého tepaného kalichu nalievať kolu. Znova tu vyniká prirovnanie s náboženstvom - znesvätenie - predmet prestávame používať v rámci rituálu. To sa na jednej strane javí ako prístup praktický a úžitkový (šetrí čas) - nevyumelkovaný - na druhej strane ochudobňuje dušu, ktorá rituálmi žije. Komercia je duševná potrava, ktorá je vytvorená a ponúkaná ako spotrebný, úžitkový produkt. Zjedz a obal vyhoď. Nič viac. Žiadne ďalšie významy, žiadne "ponaučenia", rafinované chute, hra s formou. Prostý posúch, ktorý je presne tým, za čo sa vydáva. Týmito neostrými obrysmi komercie sa aj umenie svojim spôsobom vymedzuje. Samozrejme, rado tieto hranice prekračuje, aby "na druhej strane" spravilo prievan.

Ďalšie rozhranie môžeme nájsť pri koreňoch vlastného jazyka. Slovo umenie možno odvodiť od slova um, ktoré odkazuje k rozumu (ktorý je len jednou podobou umu), schopnosti, vedomosti, zručnosti (porovnaj v češtine "umět"). Naznačuje dokonca istú výnimočnosť v prevedení veci. Pôvodný význam slova umenie bol podstatne širší, než dnešná "elitárska" definícia. Zahŕňala majstrovstvo v hocakej remeselnej činnosti - či to bolo stolárstvo, drotárstvo, sklárstvo, pisateľstvo alebo vláda. Dodnes - viac už metaforou - hovoríme o umení komunikovať, umení zaujať, umení vyjadriť, umení variť, alebo umení žiť. Vykonávať hocakú činnosť kvalitne. V inom jazykovom pohľade umenie, umeleckosť, má vždy nápadne blízko k umelosti (aj v západných jazykoch: art - artificial). Kedy je skutočné a úprimné a kedy sa stáva pózou, kópiou formy bez obsahu? Niekto vyjadrí svoju príslušnosť k svetu umenia istým typom oblečenia, návštevou vybraných podnikov, stretávaním sa so správnymi ľuďmi a používaním osobitého výraziva. Nemusí však nič vytvárať, alebo tvorí bez toho, aby mal talent, aby do svojich "diel" vnášal nejakú pridanú hodnotu. Talent a pridaná hodnota, ďalšie dve náladové svetielka (skôr než popisné, všetko-odhaľujúce osvetlenie), ktoré pomáhajú navodiť atmosféru (ilúziu?) umenia.

Zmysluplnosť (naplnenosť zmyslom) je najzaujímavejšou kategóriou pre popísanie umenia (ktoré samo pracuje viac než len so schematickými popismi). Jedným zo spôsobov ako obísť mínu pokusu o definíciu umenia, je nerozprávať o tom, čo umenie je nedajbože aké by malo byť, ale skúsiť sa vrátiť k tým prchavým okamihom, keď sme cítili a nadšene tlieskali "to je umenie!". Môžeme opísať na príkladoch priestor kde a čím všetkým umenie môže byť. Tou najcestovitejšou podobou je umenie, ktoré chce niečo povedať. Vyjadriť názor, spochybniť ten zaužívaný, zmeniť spoločenskú mienku ohľadom nejakého predsudku, zmeniť správanie ľudí. Je to prastará rozprávka s ponaučením. Odovzdávanie vedomosti formou nie suchou, ale spôsobom ktorý zaujme, osloví a dostane sa pod kožu.

Umenie je hľadaním spôsobov, ako niečo povedať inak, dosiaľ nepoznaným prístupom. Je to zaťaté domáhanie sa originality - či už v obsahu, alebo ("aspoň") vo forme. Nové umenie sa však nemusí snažiť človeka k čomusi viesť - môže situáciu, ktorú chce vypichnúť zobraziť 1:1, bez komentára, podhodiť surový, nenatrávený materiál. V každom prípade, výber vzorky, témy, toho čo chce zobraziť "1:1" stále svedčí o prítomnosti zámeru. Nakoniec, je tu aj postmoderné umenie, ktoré nechce nič povedať, touto ne-definíciou vzdoruje a rebeluje proti zaužívaným umeleckým postupom, zkostnatelej obci akademikov. Prevrat je zámerom rovnako, ako v prípade umenia, ktoré chce šokovať a pobúriť - napríklad vzdorom voči "všeobecne známim" definíciam krásy - využitím ohavnosti, chaosu, alebo monotónnej pravidelnosti. Aj úplne abstraktné umenie, či chce či nie, sa snaží vyvolávať nálady, oživiť alebo podčiarknúť priestor v ktorom je umiestnené. Či pracuje s predmetom, priestorom, časom, alebo situáciou, či sa odráža od niečoho navýsosť banálneho a fádneho, naivného, dadaistického, alebo úžitkového - umelec prinajmenšom mení kontext.

Umenie môže byť zároveň komerčné - je príťažlivé pre "laika", hoci v ňom necíti to, čo dokáže odhaliť človek na umenie citlivý. Vzácne sa dejú prípady, keď aj človek neznalý v príťažlivej forme pojme hodnotný obsah, alebo dôverne známy obsah dokáže poňať cez novátorskú formu. Zmena kontextu (umiestnenia) predmetu núti človeka zamyslieť sa - hoci nie výhradne rozumovo (mysľou) - umenie spochybňuje, provokuje, dráždi. Nové postupy nakoniec prachobyčajná komercia vyťaží a premení na produkty, no tento proces je stále postrehnuteľný, zostáva totiž holá snaha predať čo najväčšiu kvantitu a získať za ňu čo najviac peňazí. Túto snahu má nakoniec aj umelec-remeselník, vyrezávajúci napríklad drevené lyžičky. No drobný ornament, práca naviac ktorá presahuje funkčnosť (jesť sa dá lyžičkou aj bez zdobenia) mení úžitkový predmet na artefakt. V umení je stále zmysel a úmysel naviac. Dnes naopak zámer dať predmetu (úkonu) istú estetickú formu často premenúvavame na dizajn. Tu sa kdesi "výraz", "osobitosť", "forma" stávajú znova len obchodnými pojmami, estetika je ďalší produkt, predávaný spolu s úžitkovou funkciou. A umenie znova preteká medzi prstami.

Ohýbanie reality

Nech ho nazveme "kapitalistický", "buržoázny", alebo jednoducho spotrebný - moderný svet rád veci triedi do škatuliek a označuje nálepkami. To čo sa vyníma strohej slovníkovej definícii dráždi a ohrozuje. A umenie rado ohrozuje - nevedomosť vedomosťou, prázdno obsahom, banálnosť zložitosťou, nimravosť jednoduchosťou, pasivitu tvorivosťou. Naproti tomu človek spotrebný si myslí, že umenie znamená znalosť istých mien (umelcov a obrazov), prípadne fráz, ktorými sa k nim duchaplne vyjadriť. Umenie je téma spoločenskej konverzácie na bankete smotánky - a ako také úloha, skúška, ktorú treba zvládnuť. V umení si možno "doplniť medzery" a "lepšie ho chápať". A ak predsa umelec vzdorovito tvrdí, že umenie nie je čosi, čo možno chápať - "uchopiť rozumom" - ale že oslovuje, sýti a vyživuje dušu, že ho treba vnímať (širšie), byť naň citlivý a preň otvorený (nie mu rozumieť) - odpovedá ďalšou frázou: "to je na inú debatu", "to je téma pre odborníkov", alebo sa vraciame k vyhýbavej fráze "A čo je umenie?". Tentoraz však nespochybňuje, neprovokuje, neotvára priestor - ale naopak uzatvára človeka pred jeho šírkou, pred obsahom, pred sebavyjadrením vlastného duševného sveta.

Nejeden umelec nakoniec skončí s epitafom na náhrobnom kameni, alebo pietnou pohrebnou rečou - pripomínajúcimi aký bol zanietený spisovateľ, ako miloval literatúru, ako obohatil umenie. Milovať literatúru, milovať film, milovať umenie. Veľkolepé a skrz-naskr prázne výrazy. Vykrádajú svoj vlastný obsah. Už nie je dôležité to-ktoré dielo - ako nás oslovilo, čo nám chcelo povedať, alebo ako vyvolalo pocit nepohodlia a dráždivé myšlienky, prípadne príjemné pocity. Všetky splynú do kaše všehochuti, do veľkého a vágneho pojmu umenia. Avšak život nie je "---život---", ale každá jedná situácia a príbeh ktor sa v ňom udeje. Je životnou iróniou, ak umelec - ktorý neúnavne celý život pichal do spoločenskej ztuchliny rôznymi novými myšlienkami - odišiel a napokon obišiel ako jej "vážený člen", "národný umelec" - veľkolepo onálepkovaný, zaradený a zneškodnený - bez pozostatkov pamäti a odkazu. A ďalšie generácie si budú sypať popol na hlavu, ako "málo dnes čítame". Akoby šlo o počet riadkov, ktoré preletíme očami, údaj ktorý môžeme zaznačiť do príslušnej kolónky. Akoby nebolo jedno, akou cestou sme oslovení (kniha, film, hudba, obraz, tanec), hlavne aby na nás niekto prehováral a my sme boli pripravení počúvať - obsah.

Horšie už nastane snáď len vtedy, ak sa diel, umelcov a umenie ako takého ujme sám režim. Jeden mu prisúdi funkciu priam božskú - a znetvorí do podoby propagandy - druhý ho odstaví na vedľajšiu koľaj ako zábavku pre voľný čas. Lož a pravda sú v podaní umenia omnoho širšími pojmami. Na strane "zlého režimu", umenie si väčšinou privatizuje úzky okruh disidentov, ktorí jeho chytráckymi metódami inotaje, irónie a satiry napádajú systém. Čo čert nechcel, sami tak umeniu prisudzujú (takmer výlučnú) funkciu. Čím dosahujú nakoniec presne to isté, čo štát, ktorý umeniu udeľuje úlohu (budovateľskú, výchovnú, revolučnú). Snaha o revolúciu - prevrat - je na oboch stranách.

V prípade štátu a jeho umenia zomiešneného v propagandu, toto škaredé slovo ako pojem nemá ďaleko od osvety. V podstate sa jedná o jeden a ten istý proces, len ten kto používa prvé označenie ho z nejakých dôvodov nemá rád a druhým označením ho naopak chválime. Cieľom osvety-propagandy je vychovávať, pozmeniť zaužívané názory (predsudky), napraviť správanie plodiace zlé dôsledky. Či je to alkoholizmus, krádeže, lenivosť, sebeckosť, drzosť - úloha je to pozitívna. Opak nastáva len v situáciách, keď propaganda vedie človeka v duchu prevráteného príslovia - nenávidieť hriešnika a nie hriech. Nakoniec si však s umením môže podať ruky, jej úloha je s tou osvetovou v mnohých prípadoch (s výnimkou umenia abstraktného) zhodná. Umenie tiež spochybňuje zavedené, kritizuje predsudky, hľadá nové cesty, vychováva a učí.

Podružným paradoxom je fakt, že totalita blahodárne vplýva na obsažnosť umenia aj inteligenciu diváka. Vnáša do tvorby prvok tvorivého obmedzenia. V bezhraničnosti sa tvoriť nedá - stanovujeme si umelecké druhy, žánre, formy - a do nich sa snažíme vytesať svoj obsah. Je to ako rozdiel medzi vernou kópiou lode a loďkou vo fľaši. Domček zo zápaliek, pocit vo veršoch, obraz v puentelistických bodkách. Zenová záhrada, kde čiary obtekajú kameň. Nepohodlné zrnko piesku, ktorý mušľa obalí perlou. Hranice (a kľudne si ich môže zadávať režim) sú niečo, čo umelec môže obchádzať, preskakovať, podliezať, zdobiť, dotvárať, narúšať, parodovať. Naopak, slobodný svet dneška dokáže stvoriť už len samé funkčné produkty, remeselne perfektne usústružené prázno. Akoby nebolo o čom hovoriť, už len oslavovať súčasné zlaté časy. Nadvláda ideológie naproti tomu núti umelcov pracovať s dvojznačnosťou, alegóriami, písať medzi riadky - a diváka zasa čítať medzi nimi a takisto umenie vyhľadávať. Prečo? Nuž, umenie má schopnosť povedať viac pravdy, než suché štátne štatistiky.

A tu sa dostávame k jeho diverzantskej funkcii v netotalitnom režime. "Normálna" spoločnosť si na suché fakty, číselné údaje, správy prosté akýchkoľvek komentárov potrpí - a domnieva sa, že tak narába so skutočnosťou, pravdou - bez deformatívnych efektov režimu a jeho ideológie. Lenže v spôsobe výberu správ a prezentácie údajov (dnes tomu vravia "framing") je znova prítomný zámer, posun aj ľudská "tvorivosť" - s uvodzovkami aj bez nich. Výber faktov - od počtu obetí vojen a autonehôd, namiešaných s imaginárnymi spormi miestnej politiky, počasím a spokojným životom strednej triedy - sú lož presne tak, ako "selankovitá" žurnalistika a politika starého režimu. Reklama - ktorú pomaly začíname považovať za umelecký žáner - svojou taktikou, zatajenými skutočnosťami a úmyslami, ale aj zvodnosťou, miešaním príjemných dojmov i predajných tovarov a hlavne tvrdo primitívneho huránato jazyka - ďaleko presahuje akúkoľvek dosiaľ známu propagandu. Vedie nás nachádzať šťastie (radosť, pôžitok, lásku, bezpečie, život) v spotrebe.

Umelecké spracovanie sa netvári objektívne ako publicistika, je subjektívne až to bolí, no hocako upravené, osobné, nesúce si so sebou perspektívu - môže byť pre život omnoho užitočnejšie, než celé vydanie novín alebo televíznych správ. Konfrontuje názor diváka s iným (netradičným, dosiaľ nepocíteným) zážitkom umelca. Svoj pohľad máme, umenie nám umožňuje pozrieť sa na vec z inej strany, tak ako sme ju dosiaľ nevideli. A to najdôležitejšie - umenie nás neinformuje, ale aspoň čiastočne nám umožňuje situáciu (ktorá vedie k inému pohľadu) prežiť. Informáciu možno prijať, alebo odmietnuť, dodatočne zahodiť, alebo si vysvetliť po svojom. Umenie, hoci predžuté (konieckoncov tak ako informácia) je sprostredkovaním zážitku, vyvoláva pocit - práve ten, ktorému sa po prevzatí informácie snažíme silou-mocou vyhnúť. Každé umelecké dielo citovo manipuluje diváka (dokonca aj vtedy, ak ho okato nemanipuluje), každé je zaznávaným "anekdotickým argumentom", neprípustným komentárom reality. Svojim spôsobom je však pravdivejšie než fakty.

Sloboda slova za mrežami tvorivých obmedzení

Demokracia narúša samú seba v možnostiach a neprítomnosti (tvorivých) obmedzení. Na jednej strane ponúka dokumenty dohľadávajúce sa pravdy, na druhej rozptyľujúcu komerčnú zábavu. Bez výčitky voči pútavej forme, skvelým hereckým výkonom a profesionálnej práci všetkých v titulkoch - je ťažké stráviť túto dokonalú prázdnu zábavu spolu s obsahom, ktorý sa zúfalo dovoláva pozornosti. Môžeme rozprávať čo chceme, ale kto počúva? Nemusíme počúvať, nemusíme vedieť, nemusíme sa zaoberať - môžeme sa len baviť. Vravieť si, že "máme dosť svojich problémov" (aj keď tie môžu byť dôsledkom širších a závažnejších nerovnováh vo svete), ignorujeme cudzie tragédie pre vlastné nepríjemnosti. Je krádež každej voľnej chvíľky na zábavu v smutnej realite pochopiteľná - alebo neospravedlniteľná?

O čo smutnejšie je, ak zábava, ktorá dáva človeku vydýchnuť, zároveň v ňom pestuje a upevňuje staré predsudky, kultúrne stereotypy, nevkus a chuť na ešte lacnejšie produkty. Tieto opisy dokazujú, že priestor na čosi viac než zábavu tu stále je, že aj popri bavení sa dá vzdelávať, vychovávať a formovať - celé toto pole však prerastá burina. Nech pochádza z Číny, alebo Mexika, nová komercia (aj strednoprúde, akademicky uznané umenie) zapadá do šablóny anglosaskej estetiky. Formou, typom príbehov, mravnými ponaučeniami, hodnotami, málorozmernosťou z ktorej nevychádza. Hrdinstvo, obeta, víťazstvo - pre dav. Bezcitná racionalita, vypočítavosť, záľuba v latinských výrazoch - pre intelektuálov. Je jedno či hovoríme o historickom epose, fantasy, sci-fi, alebo poetickej romanci - napĺňajú ich trofeje, prstene, poklady, zlato, meče, kone, pivo, herečky v prenádherných kostýmoch, silácki muži, deti utekajúce za vozmi, predvádzajú sa pózy, vznešené gestá, opulentné budovy, happyend - všetko to krásne ale skrz-naskrz prázdne. Západná umelecká obec sa pokladá za svetovú a zároveň je uzavretá sama do seba - veď väčšinu top 100 filmov (alebo čohokoľvek) všetkých čias z drvivej väčšiny zapĺňajú diela americké a anglické. Akoby "zvyšok sveta" ani neexistoval.

Nové umenie, subžáner komercie, pritakáva ideológii faktov a iných autorít ("this is ZNN"), našlo svoj kapitalistický realizmus - dokuart. Je spotrebným produktom pre svoju vrstvu divákov - vymedzuje sa voči sprostej (ľúbivo peknej) komercii - no má rovnako vlastné zaužívané postupy (dokumentárny štýl, vynútená škaredosť, vyžívanie sa v krutosti a ohavnosti), svoje uctievané idoly (od Altmana po Zefirelliho), svoj formálny zjav, subkultúru, komunitu. Na druhej strane, armáda horlivých umelčíkov nás zásobuje svojimi "originálnymi" podaniami a "naliehavými" témami natoľko, že strácame citlivosť pre to, čo zobrazuje (bez komentára ale aby to riešilo). Toľko krvi, násilia a krutosti - až jednoducho privykneme dobe a každej ďalšej udalosti prikyvujeme. Nové umenie je oslavou dneška, ktorej predsedajú autoritatívne umelecké kruhy so zásluhami (z predošlých "temných čias"). Ako prvé umenie (s ironickým podtextom pre obe slová) nevedie človeka k vzbure proti zaužívanému, k spochybňovaniu systému samotného, vyzývaniu autorít. Je to umenie poddajnosti, umenie spokojnej generácie, ktorá sa proti ničomu nebúri.

Po veky vekov sa odohrával príbeh protestu mladých voči normám a spôsobom svojich rodičov - masa blízkej budúcnosti je s týmto svetom bez výhrad spokojná, dokonca ju nezaujíma jeho strojovňa, jeho pivnica, zákulisie, oni konzumujú celú ilúziu ústrednej obytnej miestnosti - a dokonca sa tešia z toho, akí sú "free", že ju majú až v štyroch rôznych farbách - oranžovej, hráškovo zelenej, fialovej a bledo modrej. V niečom bude tento systém výnimčoný - no dá sa však pochybovať že vo svojej dokonalosti, s ktorou nik nemôže byť inak než pohodlne spokojný. Je to čistá vychytralosť, budenie dojmu slobody a pestrosti niekoľkými štandardizovanými odtieňmi. Politici predávajú nutnosť šetriť, tvrdo makať a uťahovať si opasky, komercia sa zasa ponúka vo variante estrádne-ľudovej, veľkej show pe strednú triedu, aj intelektuálnych talkshow a "vysokého umenia". V skutočnosti však to, čo tvorí, sú len lacné zábavné zákusky (predávané draho s renomovanou značkou - firmy, režiséra, humoristu), ktoré bavia a dá a pri nich zároveň zývať aj žehliť. Kto z neúprosných novinárov by si dovolil povedať, že nevedia hrať, písať, alebo že sú nevtipní a vydávajú svoje politické názory vyššieho priemeru za univerzálnu lásku k slobode? Veď novnári potrebujú nejakú umeleckú obec, mená, životopisy, aférky - aby bolo o kom popisovať celé strany odborných rozborov.

Dnes sa spoločnosť vo väčšine tém rozdeľuje na profesionálov a laikov. Na hviezdy a ich obdivovateľov. Filmové (alebo výtvarné, hudobné) vzdelanie sa stalo obsahom zvláštnych škôl, ktoré produkujú expertov znalých a schopných postrehnúť nuansy, bežnému smrteľníkovi naveky utajené. Tvoria svoj elitný klub, uzavretý sám do seba, ktorý neraz stráca kontakt s realitou a tvorí o sebe a pre seba. Filmy o filme a umenie o tvorcoch, ktorí sa považujú za umelcov, ale nevedia nič vytvoriť (vravia tomu umelecká kríza, nie kríza sebadefinície) - sa stali žánrom samým o sebe. V každom prípade, sústredia sa na techniku ako tvoriť, nie na samotný obsah - čo povedať. Máme mnoho profesionálov, zručných remeselníkov - ktorí ale nemajú žiadne životné témy. "Poďme niečo vytvoriť. Mohlo by to byť také a onaké, s tým a tamtým..." Chýba im osobný, neodbytný príbeh, námet, téma, čosi čo sa dožaduje vypovedania. A ich artoví diváci? Cigaretkovo-kávičkoví intelektuáli, ktorí videli - Godarda, Truffauta, Felliniho, Passoliniho, Almodóvara. Laické obecenstvo je vedené k obdivu a znalosti autorských práv - kto to povedal, kto to napísal, kto to vymyslel. Ktorý umelec vymyslel aký štýl a započal akú vlnu. Koľko mal sestier a s kým chodil medzi 22. a 23. rokom života. Slovami súčasníka: "Životopisné fakty formujú rukopis - tak ako určujú kým sme."

Vo vzdelávacom procese - hoci je to rovnako hriešna téma, ako "čo je umenie", či "umenie a ideológia" - potrebujeme mladých vystavovať umeniu, poznávať jeho jazyk, možnosti výpovede na jednej a poňatia na druhej strany, postrehnúť ideológiu, pracovať s ňou otvorene aj kriticky zároveň, naučiť sa umenie vnímať. Nemenej dôležité však je vystavovať ho jeho témam. Kým sa deti v škole učia romantické rodinné hodnoty sťaby z medzivojnového obdobia - dnes sme už v období "po Americkej kráse a Núdzovom východe" - a to je len jeden príklad z mnohých. Medzitým prešlo celé storočie tém, pohľadov, obsahu. Naše umelecky-kolektívne povedomie - to o čom sa rozpráva, to s čím sa pracuje - je podstatne ďalej. Vraciame sa späť, alebo sme utrpeli kolektícny výpadok pamäti? Len v oblasti filmu sme prešli zlatými časmi hollywoodu, strednotriedým moralizmom, filmom noir, nasilu usmiatými päťdesiatými rokmi, novými vlnami 60. rokov, hippies, sexuálnou revolúciou, šedivým thatcherizmom alebo normalizáciou, hurásvetáctvom 90. rokov, drogovým bahnom, ... No umelci akoby sa znovu pokúšali zakotviť kdesi v prvorepublikovom sne, či zopakovať si americké 50. roky na predmestí v domčeku s bielym plotom.

15 minút slávy

Namiesto toho, aby sme každý cítili spolupatričnosť a zároveň výnimočnosť, delíme sa v profesiách na hviezdy a dav. Všetci snívame o sláve a zopár šťastlivcom sa tento sen aj splní, čo len utvrdí zvyšok masy: "snívajte ďalej" - aj keď všetci nemajú šancu si ho splniť. Nielen nedopovedané súvetie "všetci majú šancu vyhrať ... ale vyhrať môže len jeden", ale aj predmet samotného sna - sláva, popularita, hviezdny život - nás ešte pevnejšie usádza do súkolesia ekonomického stroja na hviezdy a odvádza od skutočnej potreby: Tvoriť. Zaznamenávať svoj život v akomsi dramatickom oblúku času, v širšom a vyšom pohľade. Vidieť ho nie v kažodenných starostiach (kamienkoch), ale v celku jeho príbehu (obraze mozajky). Skúšať ho prifarbovať, prefarbovať, hľadať v ňom hlbšie zámery, vidieť v ňom cestu učenia sa a duševného rozvoja.

Byť celebritou je povrchnou potrebou, ktorá zastiera skutočnú hĺbku - chceme mať zmysel, význam, rozpovedať o sebe, vyjadriť sa, prejaviť vlastný svojráz, svoju jedinečnosť. Jednotlivcov je treba viesť k poznaniu množstva spôsobov - nájsť si v nich ten, ktorý im osobne sedí k sebavyjadreniu - a tvoriť. Píš, maľuj, hraj, tancuj, natáčaj - zaznamenávaj, prestrihávaj, skúmaj svoj život. Nesústreď sa len ako to robili iní a a ako sa volá tá alebo tá druhá metóda, nehľadaj pravidlá ako sa to má a môže. Tvor nielen aby si sa zabavil, ale vytváraj aby si zanechal niečo pekné - teda niečo so svojskou estetikou - aby si zanechal stopu svojho života. Tvor aby si vypovedal niečo o sebe, tvor aby si zrkadlil svet svojimi očami. Potešíš tým svoju dušu, preklenieš čas (od dlhšieho úseku svojho života, až po zvečnenie), možno prospeješ ostatným. Tvor a neobdivuj len druhých, ako tvoria.

Piráti z Karibiku a slušní obchodníci

Umeleckí profesionáli všetkých generácií zdieľajú túžbu uživiť sa umením. V nej zároveň aj rozpor - ak chcú povedať to čo chcú povedať, nepríjemnú pravdu (istý pohľad na predmet úvahy), dráždiť, uvádzať do nepohodlia, vyzývať - nevedia pritiahnúť divákov, ktorí predsa len uprenostňujú pekné a príjemné veci. Aby získali matérium, ktoré im umožní prežiť (ochranu kráľa, peniaze mecenášov), musia sa prikloniť k osobe, skupine, alebo ideológii, odkiaľ manna padá. Vravieť to čo ľudia chcú počuť, alebo kričať do hlučného davu. Komercia alebo umenie, vo výnimočných prípadoch sa spojka mení na "a". Tá je ako Margita vo Váhu - po ktorom by sa radi umelci plavili: Môcť sa živiť umením. Besnú predstavuje izolácia človeka do umeleckého sveta. Od rána do večera sa zaoberá spôsobmi ako tvoriť - a nežije tak život, ktorý by skýtal témy pre obsah tvorby. Šťavnaté témy má najmä "plebs", ktorý by mal o čom, ale nevie ako. Ľud je vedený, aby pasívne sledoval a obdivoval tvorbu pánov Umelcov.

Do tejto situácie sa nám pomohla dostať aj vysoko profesionalizovaná ekonomika. Tá zároveň hrozí neúprosnosťou v podmienkách, aké kladie na nutnosť prežiť. Ak má byť umenie majákom nad jej vírivými vodami - byť schopné ich skúmavo (a kriticky) presvecovať - nemôže plávať priamo v nej, hoci sa k nej musí vzťahovať, akoby z nej vyrastal. Jedným spôsobom ako docieliť tento rozporný stav bytia je živiť sa niečim iným a umenie robiť vo svojom voľnom čase. Tak človek získa prostriedky aby prežil a zároveň témy pre tvorbu. Vo svojom osobnom čase si nakoniec môže otvoriť ústa naplno - nielen aby do nich strkal konzum, ale aby nimi vychádzala aj originálna, osobná, necenzúrovaná a nekompromisná výpoveď. Prostriedky na to technický vek má, chýba už len ľudský software. Umelci, ktorí tento spôsob existencie skúsia a diváci, ktorí budú citlivo rozlišovať, či dielo prichádza od "profesionálneho umelca" (v ironickom duchu ako "profesionálny pritakávač"), alebo od človeka "ako oni". Umelci môžu buď čakať v prázdnych kinách, kto si ich názor príde vypočuť, alebo vstúpiť do štátnej televízie a snažiť sa vplývať na ľudí tam kde práve sú. Niekedy to znamená aj náročný zápas medzi nevinnou príťažlivosťou a formujúcim obsahom.

Touto cestou nás doba nechtiac vedie aj sama. Technika umožnila umeniu šíriť sa vskutku slobodne, dokonca až tak, že to podkopáva možnosť umlecov živiť sa. Ekonomické myslenie je prenikavé - kto by platil za lístok do kina, ak sa dá film stiahnúť? Kto by platil za knihu, ak si môže jej text nájsť na webe a prípadne aj vytlačiť - len za cenu papiera, atramentu a elektriny? "Pirátstvo zabíja umenie", kričia podvýživení umelci. "Umenie je neúnosne drahé", kričia diváci, vedomí si toho, že umelec dostane zlomok toho, čo štúdio a kino. Cena umenia nezahŕňa len náklady na výrobu - od energií po platy štábu - ale aj nadhodnotu, ktorá sa nevracia do oblasti, ale vyživuje bohatnutie majiteľov firiem, niečí osobný luxus. Nie všetci sme jednorozmerné bytosti, ktoré dokážu milovať jeden album celý život. Máme niekoľko tuctov obľúbených - ku ktorým sa vraciame podľa nálady okamihu. Sotva by sme ich mohli mať k dispozícii, ak za jeden disk od nás pýta konečný distribútor desať-dvadsať eur. "Keby sa dal stiahnuť za tri." - povzdychne si nejeden poslucháč či divák so svedomím. A kiežby aspoň 2 putovali priamo umelcovi...

Prinajmenšom čo sa týka filmového umenia, na Slovensku zaznamenávame unikátny jav - postupne zanikla väčšina artových a klubových kín - nehovoriac už o historických priestoroch s pamäťou a atmosférou. Štafetu prevzala v konečnom dôsledku jediná sieť multiplexov - monopol. Tá nielen nastavuje neúmernú cenu - ktorá odradzuje ľudí od návštevy kinosál (a teda prijatia čo najviac umeleckých výpovedí divákmi) - ale svojim programom zostaveným z priemerných a podpriemerných diel sa dopúšťa cenzúry výberu. Ba i filmové festivaly s náročnejšími ambíciami sa musia vtesnať do týchto sál. Ich nálada je tak akosi stiesnená, ironizovaná nespočtom nevkusných prvkov (od "cool" interiéru, cez všadeprítomné nabádanie k spotrebe, až po pukance na Kim Ki Dukovi), divák je štvaný z jednej krabice do druhej. Mne osobne chýbajú miesta na posedenie a zamyslenie po filme - v tichu - bez blikotu a hurhaja z okolitého shopping centra, vlezlých vianočných popevkov, cigaretového dymu, alebo povinnosti kúpiť si niečo v miestnom bare.

Na jednej strane predstavuje internet kanál, ktorý podkopáva väčšinový trh aj cenzúru. Dostávajú sa ku nám diela a s nimi aj pohľady, ku ktorým by sme sa inak nedostali. Kníhkupectvá, videotéky aj kiná nakupujú len to, čo sa najviac predáva - a na nevhodné názory stále niekde striehne nejaká prísna a samozvaná autorita. Piráti-zločinci si razia tunel aj popod trezor autorských práv, ale aj poza chrbát ideologickej, alebo komerčnej cenzúry. Nejeden divák si jednoducho stiahne dielo, ku ktorému by sa nijako inak nemohol dopracovať (také, ktoré sa v jeho krajine, alebo vôbec na internete, nepredáva). Ak sa mu zapáči, pokúsi sa prispieť - priamo umelcovi - bez vyživovania nepriehľadnej siete výhradných distribútorov. Konieckoncov - prečo platiť za mačku vo vreci - prečo si kúpiť DVD s filmom, o ktorom ešte nevieme, či nás osloví, či sa podaril, či má hodnotu.

Je predmetom prirodzeného vlastníctva, že človek chce zásluhy za prácu, pridanú hodnotu, ktorú sám vykonal a vytvoril. Či už je to odmena v podobe portihodnoty, alebo spoločenská prestíž. "To som spravil ja." "To som vymyslel ja." Odkiaľsi sa v nás berie strach z nedocenenia nášho talentu a snahy. Vytvorenie vynálezu predstavuje hodiny (roky) sústredenia a driny, ktoré nechceme, aby vyšli navnivoč. Znova sme postavení pred otázku - tvoríme preto, aby sme sa tým živili, alebo preto, že svetu chceme vynálezom prospieť? Chceme predávať nejaký na mieru ušitý produkt, alebo osloviť svojou výpoveďou čo najviac ľudí? Kto niekedy chcel niečo dôležité povedať - cítil ten pretlak v duši - veľmi ľahko porozumie.

Chceme stvoriť ďalší patent, alebo dar pre ľudstvo? Jeden prístup predstavuje farmaceutickú spoločnosť, ktorá investuje a chce návratnosť a zisk - na druhej doktor, ktorý daruje liek, ktorý zachráni milióny životov. Patent umožňuje autorovi aj istú kontrolu nad tým, ako sa bude vynález (dielo) využívať - až do chvíle, než ho predá. Vzápätí podľahne pravidlám obchodu, maximálnej ponuky a honby za ziskom - bez akýchkoľvek ľudských zábran, v neživom ekonomickom stroji. Ideu patentov zaháňame až do absrudných extrémov, keď si ľudia prisvojujú myšlienky. Každú jednu musí človek náležito citovať (zdroje, alebo pôvodcov), akoby nemohol prísť na to isté, čo aj druhý človek, sám - dokonca bez vedomia, že ten druhý vôbec existoval. Na správne citovanie (vlastnícke práva predmetu) sa sústredíme viac, než na obsah samotných myšlienok, nový presah, alebo kontext v ktorom sú použité (komu by predmet mohol byť nesmierne prospešný, alebo kto ho ako používa (pomoc alebo škodenie)). Zvrátenosť (pri)vlastnenia produktov myslenia (ktoré už nikto iný vymyslieť nesmie), ktorú ochraňuje dokonca zákon, môže podkopať znova už len (niekedy s povzdychom) internetové pirátstvo.

Umenie takto vystupuje priam ako svojprávna živá bytosť, s vlastným cieľom. Témy akoby viseli vo vzduchu, existovali samé o sebe - len si hľadajú tvorcu, ktorý ich stvárni. A potom sa nevďačne rozletia po svete, s túžbou dosiahnúť čo najväčšie publikum. Ak umenie považujme za niečo hodnotné, obsahom naplnené, čo človeka pomáha formovať k lepšiemu - je to len dobré. Čím viac ľudí dobrá myšlienka dostihne, tým je jej zámer naplnenejší. Zmyslom niektorých pirátskych Jánošíkov nie je obchádzať ekonomiku na pozadí tvorby, zbavovať umelcov ich odmeny - ale ponúknuť informácie (obsah umenia), ktoré považujú za hodnotné, čo najviac ľuďom. Podeliť sa o vedomosť. Tento opis situácie nie je smerová tabuľa "ako by to malo byť". Opisujem ju, tak ako sa z rôzych pohľadov javí, naznačujem jej kontúry (hranice) a možnosti kam sa uberať. Neraz sme postavení aj pred voľbu, či za to, čo je dostupné (dodatočne) zaplatíme, alebo si ho stiahneme zadarmo. Tu už hovoríme o zodpovednosti - ako v prípade ekológie - spoluutvárame si vlastný svet. Prežije v ňom len reklama (aj keď zabalená do dvojhodinových akčných blockbusterov), alebo aj umenie a umelci?