V dolinách...

2.0.03

O čítankovom vlastenectve, ako nás ho učia na škole a o pocite prináležania k svojmu regiónu a komunite.

"... majú tam srdcia čisté a vľúdne, ako prúdy riek."

Témam vlastenectva, domova, hraníc, prináležania a vynímania sa, vzájomnej dôvery a nedôvery, či spolupatričnosti sa venujem aj v článku o globalizácii a v liste mestu o východniaroch na západe.

Buď vlastenec

Základná škola. Dieťa v pazúroch inštitúcie. Prvé učebnice. Ešte som poriadne nevedel čo som a kto som - nevedel som čítať, písať ani počítať - a už sa ma horliví učitelia snažili zaštepiť láskou k národu, nabádali ma ako mám byť hrdý na svoju krajinu, snažili sa vo mne prebudiť vlastenectvo - aj keď som veľmi nemal poňatia o čo presne ide. Bolo tu jednoducho čosi, čo som mal očividne cítiť, aj keď k tomu pocitu nie a nie sa dopracovať. Pre dieťa to bola látka ako každá iná. Očakávalo sa, že si napíšem úlohu, zreprodukujem naučené "vedomosti" pred tabuľou a budem milovať svoju vlasť. Ešte som netušil, že táto úloha je ťažko splniteľná.

V neskoršom veku som si už dokázal uvedomiť zmätenie pojmov. Láska je predsa cit. City aj pocity sú spontánne stavy duše človeka, nemožno ich umelo navodiť, dokonca sa ani o ne snažiť. Našťastie, literatúra pomohla poodhaliť tento rozpor - veď koľko klasických diel opisuje človeka v situácii, keď sa od neho čaká, že si vezme niekoho, koho nemá rád. A pokúša sa prebudiť v sebe lásku k tomu, koho má ľúbiť, ale so železnou istotou neuspieva. Ak sa nemožno naučiť ľúbiť žiaduceho človeka, nemožno sa naučiť mať rád ani tak abstraktný pojem, ako je národ. Ale čo by bol svet bez lásky? Nuž, musíme sa spoľahnúť, tak ako v prípade tej medziľudskej, že jednoducho bude vznikať, znova a znova účinkovať vo svojich príbehoch - bez toho aby sme zbytočne uponáhľane určili, kto-koho.

Medzi ľuďmi je to jednoduché a spontánne. Zamilujeme sa. Človek však prejavuje viac i menej zdravú náklonnosť k rôznym veciam - hmotnej, alebo abstraktnej povahy. Niektoré uprednostňuje, ďalšie má rád, miluje, zbožňuje a na niektorých úplne citovo závisí. Prvé čo sa ponúka sú diela jeho činnosti. Namaľuje obraz, zostrojí (ná)stroj, obrába zem, čosi vypestuje, alebo ničo vymyslí. Vpečatí tomu svoju tvorivsť, venuje čas, energiu - niet divu, že pociťuje k tej veci vzťah. Odovzdal jej časť seba - alebo inými slovami - rozšíril pojem seba aj na tú vec. Podobnú zviazanosť získava so všetkým, na čom sa spolupodieľa, kde zanechvaá časť seba - a kde ju môže neskôr znova nájsť. Vzťahuje sa k ľuďom, k miestam, časom - v ktorých, na ktorých a s ktorými čosi zažil - príbeh, ktorý sa stal súčasťou jeho spomienok. To, kým som bol - je ďalšia "externá" časť mňa-človeka. Či už je predmetom vlastenectva láska, alebo hrdosť - hrdí môžeme byť len na to, s čím sme nejako osobne zviazaní. To čo sme vytvorili, alebo to, čo sme schopní vytvoriť (to čo vieme, vlastníctvo vedomosti, zručnosti, talentu), to s čím sme strávili čas, to čo nás ovplyvnilo, to s čím cítime spriaznenie.

Vyjavené dieťa, ktoré rodičia odovzdali cudzím učiteľom a ktoré si sotva uvedomilo svet a veci okolo seba - ešte nemá za sebou potrebné zážitky a činnosti, aby si k veciam dokázalo vytvoriť vzťah. Tu sa nie je kam ponáhľať, tu je možno len čakať. Učiť mladého človeka na príkladoch, čo sú to zdravé vzťahy - aby si ich raz k niečomu (možno k národu, ale hlavne k ľuďom) mohol vypestovať. Ak naň budeme tlačiť, aby miloval pojem vlasti, ktorý preň nemá zatiaľ žiaden obsah, vznikne prázdna láska. Popri tom hrozí, že takýto typ lásky bude "vytvárať" aj vo vzťahoch k ľuďom a ďalším veciam.

Vlastenectvo bolo v tej dobe pre mňa strašidelným pojmom, ktorý som vnímal viac cez pachute, než konkrétne situácie. Povinnosť prejsť vzdelávacím inštitúciami, uspievať na skúškach, neskôr nutnosť čosi vedieť, vstúpiť do sveta práce (ktorý bol pre mňa skôr svetom továrne (firmy) a svojskej estetiky - než prácou na tom, čo ma zaujíma), povinnosť vstúpiť do armády - nepochopiteľný nárok, ktorý vzťahovala spoločnosť na slobodného jednotlivca. Najmä v tom poslednom sa stelesnil môj odpor - človek ešte len prišiel na svet a už je majetkom niekoho, alebo niečoho, nejakého útvaru ku ktorému necíti zatiaľ žiaden vzťah. Nevedel som pochopiť, prečo by som mal mať rád práve Slovensko, kde som sa zhodou okolností narodil - rovnaký úkaz náhody ako v prípade rodiny, ktorú si človek nevyberá - máme predsa radi ľudí, ktorých si pre ich vlastnosti, po tom čo ich spoznáme, začneme ceniť - nie tých, s ktorými nás spojí náhoda. Prečo by som nemohol milovať Ameriku, Švédsko, alebo Burkinu-Faso - ak sú mi niečím sympatickejšie?

Hoci si Slovensko medzitým prešlo cestu od silného spoločenstva, kde má každý predpísané svoje pevné miesto, do tuhého individualizmu - vynucovania lásky sme sa ešte úplne nezbavili. Spýtajme sa teda - "lásky k čomu"? Národ je predstavovaný ako súbor oficiálnych dejín, ktoré zostavila malá elita jeho tvorcov. Šikovne sa vydáva za "celý národ", vďaka tomu, že veľká časť populácie sa nechá ľahko vystrašiť vztýčeným prstom, prísnou dikciou reči a dá sa dotlačiť k požadovanému pocitu. "Toto budeš mať rád, toto ťa urobí šťastným, toto budeš robiť." Autori rozprávky o národe nám stále hrozia trestom za to, ak budeme spochybňovať, z jednej alebo druhej strany, spísané normy o tom, "ako to bolo". Nazývajú to raz "spochybňovanie štátnosti", inokedy "hanobenie národa", alebo znevažovanie "štátnych symbolov".

Štátnosť je pritom relatívne mladý útvar, výsledok dohôd mocností, historických náhod a samozrejme aj trochy drzosti a nátlaku. Hanobenie národa je priamo v rozpore s potrebou vidieť seba, svoju skupinu a zároveň druhých so zdravou mierou kritickosti. A štátne symboly? Nevymysleli sme ich, boli nám odovzdané, ak nie vnútené. Či je to znak, alebo preambula ústavy - o kresťanskom charaktere ktorých nikto nediskutoval. Symbolizujú nie veľmi slávne dejiny tohto kultu, ktorý pre mňa nemusí znamenať nič pekné, dobré a ľudské. Či je to vlajka, ktorej farby (a ich symbolika) sa mi nemusia páčiť. Prezident, ktorý je volený ako reprezentant štátu (pracovná funkcia) a nie ako modla - je to človek z mäsa a krvi, ľudsky omylný, je symbolom väčšiny (nie celej) populácie, ba omnoho viac symbolom politického kompromisu (menšie zlo).

Myšlienka hanobenia symbolu je naozaj zvráteným výmyslom, ktorý by na úrovni, na akej sa vníma dnešné "demokratické" a slobodymilovné ľudstvo, nemal mať miesto. Symbol je mŕtva vec. Nemožno nikoho nútiť uctievať vec. Vyžadovať rešpekt (zakazovať neúctu) k veci je uctievanie. V náboženskom jazyku - modlárstvo. Symboly štátu, ak ich chápeme ako symboly, sú pritom krásnym komunikačným prostriedkom. Jednotlivci nimi môžu vyjadriť svoj nesúhlas s čímkoľvek, čo symbolizujú - štátne zriadenie, umelá myšlienka jednoliateho národa, domáca a zahraničná politika krajiny.

V súvislosti s hanobením symbolov možno spytovať aj zmysluplnosť zákazu hanobenia náboženstva, rasy, alebo pohlavia (sexuality). Ani nie tak samotného zákazu, ale relevantnosti spojení s hanobením. Náboženstvo, rasa, pohlavie, sexualita, etnická príslušnosť - sú prosté fakty, ony sú. Hanobiť niečo čo je je absurdné. Hanobiť skalu, kvetinu, alebo Golfský prúd? Ak v niečo veríme (v prípade náboženstva), to že druhí tomu neveria, alebo sa tomu vysmievajú, by nás nemalo rozhádzať. Skutočná viera, alebo vedomie si niečoho, predstavujú kľudný stav mysle. Len ten, kto neverí naozaj, v hĺbke, si potrebuje dokazovať svoju vieru jej vnucovaním druhým, prípadne násilnými reakciami na kritiku a výsmech. Čo sa teda slovom hanobiť vlastne rozumie? Nezakrýva toto slovo skutočnú neprípustnosť - napadnúť niekoho za to, že k niečomu prináleží, hlási sa, alebo niečím je? Rozširovanie lži o národe, etniku, či rase, nabádanie na neúctu k nim, rovnako ako vnucovanie povinnej nedotknuteľnosti. Rozdiel sa skrýva v jemných odtieňoch slov úcta a uctievanie. Neúcta je rovnako nebezpečná, ako vnucovanie uctievania. Násilné utláčanie skupiny je nepríspustné tak ako násilné uprednostňovanie.

Dnešné časy zatiaľ nevyžadovali, aby bol pojem vlastenectva skloňovaný v celom svojom rozsahu. Ako by to vyzeralo so "slovenským národom", keby nedajbože prišlo k situácii vojny? Bojovali by sme za vlasť? Čo je to tá vlasť? Susedia z našej ulice, ľudia hovoriaci rovnakým jazykom, tancujúci rovnaké ľudové tance? Ľudia milí a príjemní, ale aj ľudia arogantní, zákerní a zlomyseľní. Ľudia, ktorým neprajeme nič zlé, ale aj ľudia, za ktorých by sme nezodvihli prst? Nie je trochu obludné bojovať za národ, za takéto abstraktné zoskupenie a nie za myšlienku? Čo ak by bol národ agresorom, čo ak by sa podieľal na neprávostiach, ktoré by vyvolali vojnu (napríklad naša surovinová politika sa stavia na stranu kolonizátorov)? Národ, alebo jeho vedenie, sa mohli podieľať na krádežiach, lžiach, násilí, vydieraní, ekonomickom znevýhodňovaní, vyčerpávaní, aj tichom "legálnom" rabovaní. Ak by nás napadla armáda za to, že sme sa dopustili niečoho "nie úplne kóšer", bojovali by sme za národ, alebo by sme hľadali spravodlivosť?

V časoch vojny však neplatia zákony rozumu, človek nemá čas ani povolenie posúdiť kto sa čoho dopustil, kde je pravda, kde krivda, kde spravodlivosť - vtedy sa hlásia o slovo úplne ohavné pojmy ako "vlastizrada" (a tu ohavnosťou myslím samotný koncept, slovo, nie akt ktorý ho nplňuje), ktoré sú posudzované a trestané poľnými zákonmi. Kto má v chaose bitiek čas rozmýšľať, kto vytvorí priestor, aby sa zvážilo kto a za čo vlastne má bojovať? Kto posúdi zodpovednosť a vinu strán v konflikte? Vojnová spoločnosť má úplne iný charakter, v armáde platia prísne hierarchie, o pravde sa nediskutuje. O slovo sa hlási sila, svaly, testosterón, samci, machisti - ktorí chcú bojovať, nebojujú za niečo. Príležitosť dostávajú tie najhnusnejšie črty ľudského charakteru, je to čas, keď sa človek omnoho ľahšie mstí (za minulé "neprávosti"), odstraňuje nepohodlných, koristnícky uchvacuje to, čo v "normálnom stave" nemohol, zneužíva moc zbraní, znásilňuje, vnucuje, vydiera v nedostatku. Ak je tento stav podaný ako "vojna za národ", stráca sa v ňom rozum, duša, charakter, zmysel pre spravodlivosť, jednotlivec, celá ľudskosť človeka. Sme zvery, ktoré vo svojej svorke bojujú proti druhej.

Kresťanské národy majú tendenciu s časom vnímať každú historickú vojnu ako boj dobra a zla. Na to sa ľudia nechajú ľahko presvedčiť. Niekto niečo spácha, druhý ho trestá. Jeden svojvoľne útočí a druhý sa len bráni. Jeden má Pravdu a prináša ju tým, ktorí žijú v nevedomosti. Tie "dobré" pojmy samozrejme prináležia víťazovi, tak ako to opisuje porekadlo o pisateľoch histórie. Vezmime si príklad nacistického Nemecka. "Národ" bol zbožšťovanou hodnotou. Národ ukrivdený, národ ekonomicky zdevastovaný, národ ktorý ohrozovali a napadli susedia. Ak sa človek raz cíti členom spoločenstva, národa, na ohrozenie a útok prirodzene reaguje.

Čo zmohli filozofi, inteligencia, tí ktorí vnímali skutočnosť v komplexnom obraze? Museli utiecť, alebo boli násilne vtiahnutí do mašinérie bojujúceho národa pod hrozbou vlastizrady a popravy. Nikto nesmel povedať "ja si myslím, že Nemecko nemá pravdu a právo útočiť", tobôž nie "Nemecký národ nie je téma, je to abstraktný konštrukt, podstatná je spravodlivosť". Bojovalo sa za národ a za myšlienku. V čom sa teda líši príslušnosť k britskému koloniálnemu impériu, nacistickému nemeckému národu, socialistickej vlasti, alebo modernému pseudonárodnému štátnemu útvaru v strede Európy? Máme snáď pocit, že dnes sa konečne snažíme a vieme veci vnímať v ich mnohokrakej zložitosti? Že sa nám dostávajú informácie o tom, či náš "národ" niekde nepácha neprávosti? Celé dejiny sú predsa príbehom "nevinných mierumilovných národov".

Domovina

Súčasťou celkovej Pravdy sú tisíce osobných právd - životných skúseností. Ja sám som do času, než som prvý krát opustil Slovensko, žiadnu spätosť s domovom necítil. Vlastenectvo, národná hrdosť, domovina - to všetko boli pre mňa cudzie, umelé pojmy, ktoré sa mi tu a tam niekto snažil vnucovať. Cítil som sa v prvom rade človekom - ktorý hľadá dobré a obdivuje pekné - posudzoval som okolitý svet na základe vlastností (príjemné, chutné, láskavé, milé, priateľské), nie na základe pôvodu. Moja osobná kultúra bola kozmopolitná. Až v cudzom prostredí, na vlastnom zážitku, som si začal uvedomovať zmysel spojenia "odlišná kultúra". Až po mesiacoch, keď sa vytúžená exotika stala všednodennou realitou, som začal cítiť potrebu čohosi spriazneného, kultúrneho ukotvenia, pocitu prináležania k abstraktnému konceptu. Začal som vyhľadávať slovenskú hudbu, vracať sa k slovenským jedlám, zaujímať sa o svoje korene, históriu a kultúru národa. Práve kultúrny stret, precítenie a zažitie rozdielov vytvorili dualitu domáce-cudzie.

Preto sa národnostné menšiny, ktorých členovia od detstva vyrastajú v akejsi "cudzine", omnoho silnejšie identifikujú so svojou národnosťou, odlíšenou kultúrou a občas aj zvráteným nacionalizmom. Ak chce štát vychovať národne cítiacich občanov, mal by ich namiesto vštepovania umelého vlastenectva od detstva, v príhodnom veku poslať na dlhší čas do cudziny, aby poňali zážitkom na vlastnej koži prináležitosť s priestorom z ktorého pochádzajú. Možno to bude spätosť s rodnou dedinou, možno krajom, možno štátnym útvarom, alebo regiónom, prípadne kontinentom. Nemožno čakať viac, než túto spätosť, jedinú zdravú podobu "národného uvedomenia", neslobodno požadovať, aby bol človek pripravený bojovať za národ. Národ je kultúrny koncept, vec náhody narodenia, nie synonymum pravdy v hocakej situácii.

Pojem národa poníma všetkých obyvateľov zahrnutých do jedného útvaru, so všetkými ich skvelými aj opovrhnutiahodnými vlastnosťami. Ak chceme byť dôslední, "skúsenosť národa" poníma všetky historické udalosti, situácie a spôsoby zachovania sa - či sa nám páčia, alebo nepáčia. Nehovoríme tu o tom, aby ďalšia generácia cítila vinu za konanie predošlých, pretože zaň nemôžeme, boli to druhí, viac či menej slobodní a zodpovední ľudia. Prihlásiť sa môžeme k príbehu národa a zobrať si z neho pozitívne poučenie. Ak by sme chceli vystihnúť Slovensko, napadnú nás historické mýty (pracovitosť, pohostinnosť, mierumilovnosť, bezprostrednosť), oficiálne dejiny (veľká Morava, Cyril a Metod, uhorské utláčanie, národné obrodenie), opomínané fakty (miešanie genofonfu, jazyka, kultúrne vplyvy nájazdníkov, prišelcov a susedov), ale aj nepríjemné zrkadlo - zadubenosť, strnulosť, poverčivosť, prostota, stádovitosť, ustráchanosť, sebamúdrosť. Medzi moderné slovenské charakteristiky (Nových Slovákov, ak ich prirovnáme k Novým Rusom) patrí neobvykle rozvinutá arogancia, chamtivosť, drzosť, zákernosť, tupá obmedzenosť, netolerancia a moralizmus - v miernejšej forme mestské sedláctvo (právo silnejšieho auta, štíhlejšej a blonďatejšej čaje a svalnatejšej ozruty), v extréme sklon k balkánskemu mafiánstvu. Slováci zatiaľ nedokážu vytvárať komunitu (spoločenstvo), zdieľať, spravovať a chrániť spoločné statky, poskytovať služby pohostinstva, zarábať si prácou (všetci by chceli v čomsi vyhrať, poraziť ostatných, zhrabnúť celý bank). Chcú nahromadiť veľký majetok čo najrýchlejšie a uzavrieť sa do svojej prepichovej vily - vďaka čomu nefungujú cenovo dostupné a vôbec adekvátne služby.

Kým jeden sa prihlási ku kresťanským koreňom, pre ďalšieho je to len príbeh potlačenia osobitej národnej identity - teda zánik s prírodou spätého polyteizmu, sexuality, kultúry vôbec. Sme Slováci vďaka jednotlivcom, ktorí odtiaľto zhodou okolností pochádzali? Warholovi či Baničovi? Nachádzame slovenskosť v tom, že hoci bez talentu, spájame sami seba s Dobšinským, Brunovským, alebo Jakubiskom - podobne ako sa ľudia chvália, že sa poznajú s tou, alebo tamtou mediálnou osobnosťou? Sme národom oviec, žinčice a fujary? Stačí to? Konieckoncov - valašská kultúra k nám prišla relatívne nedávno z priestoru dnešného Rumunska, zemiaky priviezli pred päťsto rokmi z Ameriky, remeselný slovník máme zasa od Germánov.

Ako to už v dejinách býva, prišelci vyháňajú domácich, ktorí sú neskôr do novej kultúry asimilovaní. Boli tu Kelti, neskôr Rimania, Gepidi, Húni, Avari, po nich prišli Slovania, Frankovia, Maďari, Pečenehovia, Kumáni, Tatári, Turci - genofond a jazyk sa tak premiešal, že pokladať sa dnes za akéhosi "Slovana", alebo "Maďara" pôsobí nanajvýš milo absurdne. Ak dnes niektorí Maďari smútia za dŕžavami Uhorska, alebo Slováci za územiami Veľkej Moravy, nevedia sa odlúčiť od "zeme, ktorú im nasilu zobrali", pravdepodobne majú psychický problém - spájajú sami seba s kusom neživého priestoru. Definujú sami seba na základe veci, čo je čistým príkladom neschopnosti definovať sa - "kríza identity" - ako sa tomu moderne hovorí. Ja nie som kus pôdy. A nežijem z kvantity - z veľkosti štátneho celku, ku ktorému sa hlásim. Ak by sme si dnes nárokovali územia, ktoré niekomu niekto "vyfúkol" pred sto rokmi, môže sa prihlásiť ten, koho vyhnali pred dvesto, alebo asimilovali pred tisíc rokmi. Keby sme chceli byť absurdne "spravodliví", museli by sme celú Európu vrátiť Keltom - a teda snáď Welshanom, alebo Írom.

Začnime ale od začiatku, od práva na sebaurčenie. Kto v dnešnom svete je národom? Kto má právo vyhlásiť sa za národ? V Uhorsku "neboli" žiadne národnostné menšiny, boli len Uhri. Myšlienka samostatných Slovákov pôsobila smiešne - absurdne - kacírsky. V Československu neboli takisto dva národy, ale jednoliati čechoslováci. A na Slovensku dnes máme samých Slovákov, alebo ako sa diplomaticky vraví "občanov Slovenskej Republiky". Myšlienka, že by Maďari, Východniari, alebo Rusíni vyhlásili nezávislosť vyvoláva emócie od zlosti ku smiechu.

Kto má teda naozaj právo na sebaurčenie? Kosovo od Srbska áno, ale Abchádzsko, Adžarsko a Osetsko od Gruzínka nie? A Čečensko, Mordvinsko, alebo Burjatsko od Ruska? Alebo hocaký iný štátik v rámci federácii, zväzov a štátotvorných národov? Nie je absurdné, že tak malý národ ako Slováci, majú právo na sebaurčenie, ale inde po svete neuznávajú (v rámci politických konvencií) právo omnoho početnejších skupín (Tibet) osamostatniť sa v správe svojho spoločenstva? Uznávame mikroštátiky ako Vatikán, Lichtenštansko, alebo Monako, ale popri tom je v Európe toľko národností, so svojim jazykom a kultúrou, ktorým právo na vytvorenie národneho štátu nepriznávame - zoberme si len Rusínov na vlastnom zadnom dvore. Ak porovnáme Andorru, Slovensko a Čínu - nevyznie náš pojem národa trochu... absurdne? Kam z tejto národnostnej dvojtvárnosti, politického pokrytectva? Svet sa riadi porekadlom: "Právo na sebaurčenie majú len samostané národy."

Politika je dnes silno založená na boji o suroviny. Sme vo veku (zatiaľ oficiálne nevyhlásenej) vojny o zdroje. Veľké mocnosti nedovolia osamostatniť sa územiam, ktoré predstavujú zásobáreň ropy, nerastov, vody, úrodnej pôdy, alebo jednoducho strategickú polohu. V zmysle ekonomickom, aj malé národy pochopili, že je smiešne, aby spolu rokovali Spojené Štáty (ekonomicky relatívne sebestačný útvar) so Slovenskom. Alebo ropou presiaknutý štátik Katar - napríklad s rozľahlým, ale relatívne prázdnym Mali. Malé národy sa spájajú do väčších celkov, ktoré majú porovnateľnú vyjadenávaciu pozíciu. No ešte stále možno oddeliť kultúrnu identitu vnútri veľkých ekonomických kolosov od masovej pop-kultúry. Hoci je to jedna ekonomická jednotka, Slovensko nachádza odlišnú kultúrnu zvláštnosť v Európe, Dinétah v USA, môže ju nájsť Čečensko v Rusku, mohol by ju nájsť Tibet v Číne a podobne.

V ekonomickej sebestačnosti môžeme nájsť potrebný mier, vyhnúť sa drancujúcim vojnám, súbojom ríš o ovládnutie sveta a zároveň predchádzať ekologickým katastrofám. Vyhneme sa vydieraniu chudobných štátov štátikmi so surovinami. O čosi lepšie sa tak uplatňuje právo človeka na zdroje kdekoľvek na Zemi - či to je železná ruda (ťažba), vzduch (kvalita), alebo dažďový prales (zachovanie). Zostáva len posúdiť, koľko kultúrnej samostatnosti dostanú malé národné spoločenstvá uprostred veľkých ekonomických blokov. Spolupôsobí tu strach z toho, či neredukujme národnú kultúru len na folklór... ale čo keby aj áno? Čo viac môže byť národná kultúra? Časť umelcov, ktorí nechcú osloviť širšie svetové publikum univerzálnymi témami, ale uspokojiť domáce obecenstvo miestnym jazykom, koloritom, zvykmi, alebo kuchyňou?

Uprostred kolosov podliehame pop-kultúre, komercii a multi-kulti trendom. V prostredí celosvetovej komunikácie sa globalizácia stáva vyslobodením z rigidných pravidiel komunít (národíkov), ale zároveň nástrojom straty identity, vykorenenia, duševného prázdna. To sa pokúša mnoho ľudí obnoviť prostredníctvom nacionalizmu, ukričaného vlastenectva, vytváraním združení pravoverných, nosením uniforiem a konfliktnosťou s odlišnými - čo sú všetko rovnako prázdne formy, ktoré nikdy neuspokoja.

Prvú veľkú globalizáciu sme si zažili práve pri pokresťančení, keď sme prišli o pôvodnú vieru, zvyklosti, identitu - stali sme sa členmi svetovej kresťanskej obce. Národ pretrval už len v jazyku (neskôr preberajúcom množstvo cudzích výrazov) a v niektorých svojských črtách, ktoré dokázal pretlačiť do kresťanskej šablóny. Namiesto sexuálnej uvoľnenosti, otvorenosti a duchovného spojenia so Zemou, prírodou, jej javmi - sme prevzali dobro a zlo, odťažitú, chladnú, občas neľudskú kultúru Západu. Dnes podobné vyvlastenie identity prežívame v byrokratickej eurokultúre, amerikanizovanej komercii (pričom Amerika (USA) je v podstate tiež len zmesou prišelcov) a vôbec v globalizovanom internetovom spôsobe života. Po celej Zemi nosíme rovnaké oblečenie, počúvame rovnakú hudbu, jeme rovnaké jedlo. Akoby sme nevedeli dostáť tomu, o čom sme sa snažili presvedčiť iných. Z návštevy Pakistanu sa mi vybavuje v podobe hesla: "unity in diversity" - jednota v rôznosti.

Národná identita nadobúda kontúry marketingovej značky. Či sa pozrieme na "reklamy na krajiny" zo ZNN - vlajúce textílie, zelené kopce, tyrkisové vody, šťavnaté ovocie, usmievaví domorodci, veľkolepé mrakodrapy - a je jedno či je to Rumunsko, Ekvádor, alebo Malajzia. Na súťaži Eurovízie mi utkvel v pamäti text rumunskej pesničky "balkan girls like to party like nobody" (balkánske dievčatá majú radi párty tak ako nikto) - tak ako v reklamách na čokoľvek - "sex" (kostnaté skoronahé devy pripomínajúce vešiaky na handry), "luxus" a "fun" pomáha predávať autá, noviny, poistky, alebo jahodový jogurt - tak aj národy sa predávajú (už nemožno povedať predstavujú) ako marketingový produkt, sny o čomkoľvek, čo spotrebiteľ chce... a čo v tej-ktorej krajine určite (ne)nájde. Príbehy života, priateľské vzťahy, zábava, pôžitky, radosť - to sú podstatne zložitejšie pojmy, než len letenka a "zabookovaný" hotel v nejakom štáte.

Multikulturalizmus je síce liekom na pochabé národné vojny, ktorých si svet užil viac než dosť, no zároveň je pre svoju prázdnotu vo vysokých dávkach nebezpečný. Moderná generácia, ktorá žije s mobilom na uchu, súloží cez internet, chodí do fitka, do multiplexov na blockbustery a do shopping parkov, je pizzu a pije kolu - môže dospieť tak k univerzálnemu svetu, kde nebude konfliktov, aj k svetu kde je každý nahraditeľný, alebo do strašných nacionalistických vojen, keď sa neznáma (a možno už zabudnutá) potreba identity prihlási o slovo. Vlastenectvo "inteligentnejšej" popkultúry je rovnako povrchné, ako nacionalizmus rôznych pospolitostí a gárd.

Národné vlajky vyťahujeme a ich farbami sa maľujeme len po vyhratých športových zápasoch. Symbolizujú azda malú nenásilnú vojnu? Prečo milióny ľudí prežívajú s eufóriou, alebo v slzách snaženie sa tuctu športovcov, ktorí predvádzajú umelé pohyby v umelej hre? Rozdiel medzi športom, ktorý človek praktizuje sám, pre radosť z pohybu, pre svoje zdravie - a športovým fandením - je v definícii veľmi jasný - no z nepochopiteľných dôvodv je jačanie publika nad snažením sa druhých považované tiež za "šport". Ak niekoľko cudzích ľudí (hoci poznáme ich mená a vďaka bulváru možno aj rodinné pomery) vyhrá vo vymyslenom nezmyselnom zápase, prečo sa kvoli tomu radovať, prečo vôbec niečo cítiť? Nie je absurdné plakať pre prehratý futbalový zápas (!), ak sa nás nedotkne, že vo vojne, na ktorej sa podieľame aj my, zomrú tísice ľudí? Športové vlastenectvo je krikľavým príznakom absolútneho nedostatku identity, nenaplnenia základnej potreby. Naopak, svedčí o jej absurdnom nepochopení.

Hokejové vlastenectvo je jednou z podôb tendencie budovania identity na základe (úspechu) druhých. Je síce pekné nechať sa inšpirovať ľuďmi, ktorí niečo výnimočné (a prospešné) dokážu - ale inšpirovať znamená snažiť sa dosiahnúť podobné ciele. Nie byť spokojní s tým, že niekto, kto zhodou okolností hovorí tým istým jazykom niečo veľké dokázal. Nielen miesto narodenia, ale aj talent a šťastie predstavujú náhody - ktoré ešte jednotlivcovi nedávajú punc úspechu - najmä ak je cudzí. Je takisto ku prospechu pocítiť zdravé sebavedomie (aj ja chlapec z dediny, z tohto kraja, z toho etnika niečo môžem dokázať) - nie však akúsi automatickú hrdosť: "on Slovák bol slávny umelec, my sme teda všetci národom tohto umelca".

Národy neraz svojich výnimočne schopných členov posielajú kade-ľahšie (hoci aj na druhý svet), lebo práve oni obvykle nespadajú do dobovej predstavy správneho priemerného občana. Pripomínajme si teda, ak ľudia dokázali pomôcť a prospieť ľuďom, ale nestavajme svoju identitu na čítanke mien. Nemali sme s nimi spoločné o veľa viac než len jazyk a trochu genetického fondu, oni nemali zasa spoločné nič s nami. Oni by sa možno za nás hanbili - a pre nás, tiež to boli len živí ľudia - omylní a v niektorých charakterových rysoch nijak obdivuhodní.

Kde teda dnes hľadať identitu a snáď aj pocit spoločenstva, spriaznenia, národa? Európa je kontinent, ktorý vystriedal mnoho zriadení a zanechal nás v značnom skepticizme. Nemožno povedať, že by sme sa dostali k ideálnemu systému, skrátka žijeme len v nejakom súčasnom. Ťažko sa oprieť o jeden a pol tisícročia kresťanskej totality, so všetkými svätými vojnami, krížovými výpravami, vraždením, vyvlastňovaním, upaľovaním, epidémiami a katastrofami spôsobenými kresťanským odporom k telesnosti a vedomosti. Európa je tak premiešaným genofodom a jazykom, že modrooký blond Španiel sa ťažko bude biť za svoj Iberský pôvod s chlpatým čiernovlasým hnedookým Poliakom, ktorý sa hlási k starým Slovanom.

Slováci nemali príležitosť postaviť veľké monumenty vlastnej kultúry. Ale pravdu povediac - väčšina veľkolepých viedenských či budapeštianských palácov tiež vznikla sotva pred dvoma storočiami, len budia dojem starobylosti kultúry. Každý národ vznikol a "dotvoril svoj štýl" na kolene v nejakej dobe. My môžeme začať dnes. Možno aj dnešné umenie, so svojimi prvkami a dogmami, bude raz vnímané ako historické. Jedinečné bude, ak doň otlačíme svoju vlastnú identitu - ak ju nevieme nájsť, môžeme si ju vytvoriť. Veď aj stará perzská ríša bola len eklektickou kultúrou súdobej všehochuti, ktorú však dokázala namiešať svojským spôsobom. Polenom pod nohami zostáva naša ekonomika, ktorá tvorí už len kvantity účelných vecí, za najkratší možný čas, za najmenej peňazí. Kapitalizmus nevie stvoriť pekné veci, je to proti jeho povahe. Krásu tvoril remeselník, keď na svojom diele (hoci to bol nástroj) pracoval o čosi viac, dal mu špecifický tvar, pridal ozdobu navyše, urobil ho jedinečným kusom.

Kresťanská obec sa snaží ukotviť Európu aj Slovensko vo svojom náboženstve. Nemožno povedať, že by toto bolo pre ne kultúrnym požehnaním - či už z pohľadu dejinných krutostí, alebo v tušení pôvodnej kultúry, tak ako ju predstavuje novopohanstvo. Vďaka kresťanstvu sme neboli asimilovaní do Franskej ríše, prežil slovenský jazyk, ale zároveň stratil svoj zmysel, pretože už nevyjadroval nijakú svojskú kultúru. Mnohé rituály boli včlenené do kresťanských obradov, božstvá sa stali svätými. Tak jednak prežili, ale stratili svoje meno svoje ukotvenie vo svete naokolo, svoju dvojakú podstatu (ako potenciál, ktorý sa môže realizovať prospešne aj ničivo). Náboženstvo prestalo byť prírodné, prestalo spodobovať vnútorné deje naokolo a v človeku. Stalo sa súborom zákazov a príkazov. Nanajvýš zvláštne pôsobí zakonzervovanie slovenskej identity práve v deviatom storočí. Prečo nie neskôr, prečo nie skôr? Prečo sme si stanovili nulu, počiatok, práve tu? Európa sama nemá (len) kresťanské základy, ale aj antické grécke, rímske, pohanské a barbarské. Vylúčiť všetko ostatné čo ju utváralo znamená pochovať ju. Kultúrne bohastvo by nemalo byť exkluzívne, ukričané a vnútené - ale široké a tiché. Mali by sme mu načúvať, všetkej radosti aj plaču, ktoré tento priestor zažil.

Namiesto ovečiek a halušiek, môžeme sa definovať práve na základe zvláštnosti tohto priestoru. Nie sme starobylý čistokrvný národ. Sme zmesou genofondu, jazykov a kultúr. Sme v strede Európy - nielen geografickom, ale aj kultúrnom. Vystriedalo sa tu veľa vládcov, prišlo sem veľa etník, pôsobilo tu množstvo vplyvov. Sme etnicky, nábožensky a kultúrne pestrí. Z tejto rôznosti prišelcov vzišli aj moderné štátne útvary ako USA, alebo Kanada. Stred môžeme rozvíjať spirituálne, filozoficky, aj čo sa týka postoja. Otvorenosť vonkajšiemu, ktoré prijímame a svojským spôsobom ho zlučujeme. Podľa niektorých spiritualistov, v strednej Európe sa rodia najstaršie duše na svete. Ak toto tvrdenie nepojmeme doslova, ale symbolicky, naozaj sme mali prinajmenšom príležitosť dospieť. Tu sme si zažili najviac vojen, najrôznejšie náboženstvá, formy vlády. Zažili sme si všetko od otrokárstva, feudalizmu, cez komunizmus a kapitalizmus.

Najmä v prípade komunizmu to často vnímame ako zaostalosť, neúspech, handicap. Nemusela to byť príjemná epocha, ale ktorá krajina sa môže pochváliť, že túto skúšku podstúpila? Udialo sa zlé, ale zároveň táto skúsenosť pomohla poodhaliť ďalšie rysy ľudskej povahy, ďalšie možné cesty aj slepé uličky. Schopnosť národa sa odráža v schopnosti priznávať sa k dejinám a spracovávať ich pozitívnym spôsobom pre súčasnosť. Ťažko možno hovoriť o Slovensku (automobilovej veľmoci - hoci fabriky tu postavili samí cudzinci), ak všetku vedomosť dovážame. Cudzinci nás pomaly učia, to čo sme vedeli dávno, ale práve preto, že sme ich pokorne počúvali tak vtedy ako teraz, už sme na to zabudli. Slovensko je dnes bohužiaľ špecifické tým, že si necháme dovážať aj náš "vlastný" vzduch.

Ak je niečo špecifickým rysom (prinajmenšom západných) Slovanov, tak je to vnímanie seba cez pohľady druhých. Anglo-saská kultúra sa rada vníma v akomsi priestore "civilizovaného sveta" - Germáni, Angličania (Amerika, Kanada, Austrália), Románi (Taliansko, Francúzsko, Španielsko). Ostatné je Afrika (žirafy, opice a slony), orient (čaj, ryža a šikmé oči) a barbari na východe. Nasiaknutí anglickou literatúrou a filmami, začíname sa pokladať za tých "barbarov na východe", ktorí musia čo najskôr postúpiť vyššie na úroveň kultivovaného sveta. Nie je nič zlé na zdravej sebakritike, schopnosti vnímať svoje neľudské črty - ale nie je nič zlé ani na zdravom sebavedomí.

Germánska kultúra, tak ako Nemci, Škandinávci, Angličania - je v ľudovom slovanskom vnímaní chladná, racionálna, vypočítavá, strojová, analytická. Časť z toho je povesť, historický predsudok, no čiastočne je tento postoj zapustený v realite. Sme emocionálnejší, otvorenejší, možno menej prísni v morálke práce. To nemusíme vnímať ako absolútne vlastnosti, ale ani ako neduhy. Tieto vlastnosti sa môžu napĺňať pozitívnym spôsobom. Nemusíme byť pedantmi, ako naši susedia, nemusíme sa živiť číslami, dokonca sa pri premietaní histórie nemusíme štylizovať do úlohy vikingských bojovníkov. Rytieri v brnení a s mečmi, stredoveký typ príbehov a estetiky, hodnoty (hrdinstvo, odvaha, boj, víťazstvo, obete) prenechajme západnému historizmu.

Naša emocionalita je menej deklamačná, menej suchá, menej strojená - môžeme to nazvať bezprostrednosťou. Jemné odlišnosti sú v spôsobe humoru, ktorý je možno vulgárnejší (znova v prevzatej západnej optike), v smiechu, ktorý je menej rituálnou naučenou reakciou a viac spontánny a skutočný (našou optikou). V konečnom dôsledku, nemusíme sa vnímať ako odtrhnutá provincia Ruska, ktoré anglosaská kultúra vníma ako divnú zaostalú krajinu diktátorov, poddajných blond děvušiek a pijakov vodky. Práve komerčný, heslovitý, skratkovitý spôsob vnímania (seba a druhých) je tu nepôvodný. V odlišnosti však nehľadajme nadradenosť, je to púha jedinečnosť, ktorou môžeme zasýtiť duševnú potrebu identity. Nie sme viac, iba vnášame do celého obrazu sveta, do jeho bohatstva, svoje vlastné dary. To čo mu nedávajú ani Germáni, ani Arabi, ani Aziati. Odovzdávame svoju zvláštnosť druhým - tak aby bol svet v rovnováhe.

Národ je možné vytvoriť ako väčšinovú (priemernú) kultúru obyvateľov územia. Ak má väčšina silu a aroganciu použiť donucovacie prostriedky, môžu ju vnútiť "neprispôsobivej" menšine. Je to možné a je to jeden zo spôsobov ako postupovať. Menšina trpí a väčšina je ochudobnená - prinajmenšom o kritický pohľad, o možnosť nechať sa ovplyvniť novým, dosahovať ďalšie poznanie. Slovensko môže byť krajinou jedákov halušiek, krajinou pravidelných návštevníkov kostolov (kde sa samozrejme pretvarujeme a predvádzame pred obcou, hoci doma sú nám kresťanské hodnoty cudzie ako tatárska muzika), krajinou úradníckej (technickej, bratislavskej) slovenčiny. Môže a nemusí.

A čo teplí, ktorí sa rodia z národa a sú v národe? Novopohania, ktorí nachádzajú spirituálnu hĺbku v samostatnom hľadaní a nie v pokornej poslušnosti a vernom napodobňovaní predpísaných rituálov kresťanstva? Práve tieto menšiny, stimulujúci prvok, omínajúce zrnko piesku v mušli, majú potenciál národ posúvať ďalej, snáď k lepšiemu, zároveň ho aj udržiavať v medziach ľudskosti. Oni národ obohacujú - prečo by sa mal tvoriť na základe akejsi cyrilometodskej tradície, ktorú nie sme schopní vnímať ani v historickom kontexte, nieto ešte vo vyváženom pohľade "čo nám dalo a čo nám vzalo". Môžeme byť aj krajinou so zahrňujúcou kultúrou, ktorá si uvedomuje nielen rozsah ale aj rozmanitosť svojho bohatstva. Kultúra nie je nič exkluzívne (vylučujúce). Identita nie je "ciki caki ciki cak" ani "Slovenskóóó, heja heja heja hou", ale pocit spriaznenia. A spriaznenie neznamená "cudzincov spolu zbijeme a potom sa sami pobijeme na dravom trhu".

Domov je pojem, ktorý úzko súvisí s vlastenectvom - hoci je omnoho osobnejší. Nie je to to, čo môžeme vystavovať na obdiv (chvastať sa ním). Tak ako angličtina rozlišuje dvojicu home-house, dom a domov sú dva veľmi rozdielne a často i paradoxné pojmy. Dom je vec, stavba, možno priestor, kde sme sa narodili, kam nás doviedli okolnosti. Domov je pocit súnaležitosti, bezpečia, opory, rodiny. Ten nemusíme nájsť ani v mieste narodenia, ani medzi svojimi pokrvnými príbuznými, ani medzi múrmi fyzického domu. Domov je pocit, je to vnútorný stav, je to priestor ktorý si označí (ohraničí) naša duša. Doma je tam, kde máme priateľov (nie známich), kde nás vypočujú (nie nechajú rozprávať), kde nám rozumejú (nie reči, ale obsahu slov), kde nájdeme podporu (nielen služby), kde cítime prináležitosť k miestu a jeho ľuďom.

Husia koža

Postupom času som sa vrátil k svojej detskej fóbii. Základná vojenská služba. Daň vlasti za poskytnuté bezpečie. Je prirodzené, že spoločenstvo, ktoré sa chce v mieri rozvíjať, musí si vytvoriť ochranný štít. V prostredí špecializácie vzniká spoločenská skupina, ktorá sa venuje výlučne obrane - armáda. V dnešnom ekonomicky previazanom svete už nehrozí tak bezprostredné nebezpečie konfliktov, najmä nie pre malé krajiny uprostred veľkých federálnych kolosov. Nie je potrebné udržiavať celú populáciu bojaschopnú. Je svojrázom kapitalizmu, že vzniká jednak platená nájomná armáda, ale aj spôsob verbovania jej členov - z chudobných nezamestnaných vrstiev. To je na jednej strane úľava pre všetkých, ktorí nechcú platiť daň spoločenstvu, ktoré takmer neexistuje a s ktorým necíti súnaležitosť (stačí sa prejsť po ulici a v niektoré dni by človek populáciu vďačne daroval do rúk okupantom). Mladý človek už nie je majetkom spoločnosti.

Na druhej strane, často sa necíti byť vôbec jej členom, pokladá sa za nezávisle indivíduum, ktoré všetko dosiahne vlastnými silami a nikomu nič nedlží. Čo by asi spravil, ak by nám došli chudobné nezamestnané vrstvy? Musel by dobrovoľne riskujúcej domobrane platiť viac a viac. Alebo sa spoľahnúť na vlastnú schopnosť obrániť sám seba. V postapokalytpickej budúcnosti totálneho darwinizmu. Heinleinová futuristická vízia v románe Hviezdna pechota naopak predstavuje svet, kde sa človek rodí slobodným, ale občianské práva (právo voliť si reprezentantov systému, poberať rôzne iné výhody, ktoré umožňuje súdržné spoločenstvo) získava až po vykonaní niekoľkoročnej služby spoločnosti. To môže byť tak "pobyt" v armáde, ako iná verejnoprospešná činnosť. Je to príležitosť, čas a priestor uvedomiť si, čo to spoločenstvo znamená, aká je cena pohodlného bezpečia, aký je ľudský život krátky a vzácny. Práve to dnešnej slobodnej generácii chýba - pocit zodpovednosti, vedomie previazanosti, vedomosť o cene služieb, skúsenosť s prácami, ktoré školené vrstvy zvyknú podceňovať.

Pre niekoho Heinleinov štát získava týmto spôsobom otrokov - no ak pre človeka nemá cenu podieľať sa na zriadení (občianskej spoločnosti), môže sa rozhodnúť zostať civilom. Spoločnosť tak v každom prípade nie je nútená spoliehať sa na žoldnierov (platených a teda úplatných), ani na ochotu nemajetných podujať sa na nebezpečnú profesiu. Ak opustíme Heinleinov model, verejná služba nemusí byť platidlom za získanie občianstva. Právo voliť majú všetci, ktorí vytvárajú spoločenstvo a účastnia sa spoločnej práce, na ktorých doliehajú rozhodnutia volenej vlády. (Vyňať možno snáď len tých, ktorí si pestujú a chovajú vlastné jedlo, vyrábajú vlastné nástroje a nijakým spôsobom neobchodujú s, alebo neparazitujú na, neživia sa odpadom zo spoločnosti.) Verejná služba môže byť výmenou za právo prijímať verejné služby. Služba v armáde za bezpečnosť. Pomoc chorým za pomoc v chorobe. Práca v dopravných službách za možnosť využívať dopravné služby a podobne. Ale to už opisujeme reálnu ekonomiku, kde sú nástrojom výmeny peniaze.

Zrušená "vojenská služba" mala ešte jeden populárny podtext. "Vojna robí z chlapca muža" - zvyklo sa vravieť. K nesmiernemu údivu feministických autorov, dievčatá v ženy jednoducho vyrastú, chlapec sa mužom musí stať. Čo bolo tou záhanou esenciou, ktorou naplnila ZVS mladých nedokončených mužov? Naučili sa šikanovať slabších, podliehať prísnej hierarchii, nepochybovať o autorite, pravde a rozhodnutiach alfa samcov, fajčiť a piť. Vznikal kryštalický mužský polosvet, bez kultivácie každodennou realitou, "zženštilým" umením, filozofiou a vedou. Pre tých citlivejších, empatickejších, tvorivejších - bola vojna peklom, no časť chlapcov sa v nej našla. Lacný pocit sily a moci - z púheho titulu hodnosti, hry kde všetci prijímajú rozdiely vo vymyslených hodnostiach. Športové výkony umožnili ovládať druhých - aj nešportovým spôsobom, ktorý prekračoval hranice osobného a ľudského. Šikanovanie, mazáctvo, gumovanie hláv - boli synonymami tejto "továrne na chlapov".

A predsa, pri impotencii humanitných vied na školách - školách, ktoré sú viac posadnuté matematikou, fyzikou a technikou - čas, keď je človek v područí inštitúcie ako armáda, by mohol byť využitý ku kultivácii mladého človeka. Znova tvorba muža - len tentoraz skutočného. Zažiť rozdiel v tom, čo možno dosiahnúť cesz priateľstvo a spoluprácu - naproti testosterónovému súpereniu. Vzdelávať sa humanitne a duchovne. Naučiť sa nesúhlasiť, naučiť sa vravieť prepáč, naučiť sa povedať "mýlil som sa". Rozlíšiť kvalitatívne pochabé chvastanie (tak charakteristické pre chlapcov) a odvahu zastať sa druhého, aj keď riskujem posmech a rôzne nálepky. Prostredie mimo domov nepochybne môže napomôcť rozvinúť samostatnosť (a preto by bola účasť na takomto programe prospešná aj dievčatám, ktoré už nevychovávame k poslušnému stráženiu a obhospodarovaniu domu), atmosféra poľného tábora zasa vyhovuje chlapčenskej dobrodružnej povahe. Práve tu sa začína odhaľovať mužstvo - potreba dobrodružstva, aktivity, získavania zručnosti (aké sa učili skauti a pionieri), objavovania, cestovania - silové a technické disciplíny, pri ktorých by bol vedený aj k pochopeniu vzťahov ekosystému (opak koristníctva). Chlapcov obvykle láka táborenie, trocha nepohodlia, konanie s nejakým cieľom.

Z pohľadu teplého človeka, ktorý je priťahovný mužnosťou, je tu prítomná silná dávka erotiky, naozaj mužskej esencie. Veľa teplých ju naprázdno hľadá vo fetišizme - v dekoráciách - uniformy, zbrane, maskovanie. Avšak vo svete machizmu, vzájomného odporu medzi mužmi, povinnej súťaživosti - je to práve prostredie, kde situácie tlačia chlapov k blízkosti, spolupráci a priateľstvu, ktoré pôsobí tak príťažlivo. Pre teplých otvorene, pre heterosexuálov zatiaľ skryte. Muži majú radi pocit sily - je len otázka vedenia, či sa s ňou naučia pracovať zdravo - naučia sa oceniť spoluprácu bez toho, aby zanikli individuality, získať zručnosti ktoré využijú vo všeobecný prospech - alebo sa potreba narábania so silou bude chorobne realizovať vo fetišizme zbraní a uniforiem, v štadiónovom výtržníctve, pouličnom a domácom násilí. Pointa nie sú hračky, kulisy a kostýmy, ktoré sa tak silno erotizujú - ale aktivita ktorá sa s nimi spája. Tá môže byť škodlivá, prázdna, alebo užitočná.

Tieto potreby samozrejme nemusí pocítiť každý a už vôbec nie v konkrétnom veku. U niekoho sa udejú v puberte, u iného prídu možno v strednom veku. Spoločenstvu by mohlo byť ku prospechu, keby mal tieto potreby možnosť naplniť - zdravým, bezpečným, užitočným spôsobom. Získať schopnosti, zdravú sebadôveru, možno aj pocit hrdosti. Bez toho, aby bol vydaný napospas primitívom, aby sa učil poslúchať bez pochybností, aby sa sám rozhodol, za čo bude bojovať (a nie na čo bude použitý).

Popularita vedomostných súťaží a talentových show svedčí o ďalšej črte ľudskej prirodzenosti. Veľká časť mladých ľudí, túži vystúpiť zo šedého priemeru zanedbateľnosti - podľa toho v akej rodine vyrástli, akú školu navštevujú, aké majú kamarátske vzťahy - snívajú o tom, ako raz "všetkým ukážu". Ukážu čo vedia, akí sú silní, čoho sú schopní. Pre niekoho táto tvorba vlastnej výnimočnosti znamená "vedieť karate", pre ďalšieho "hrať na saxofóne", iný by bol rád slávnym spevákom. Niekomu by ku šťastiu stačilo ukázať svojim nie-veľmi-chápajúcim "kamarátom", ktorých nemá veľmi rád - úplne nových priateľov, skutočných, s ktorými si rozumie, s ktorými žije a zažíva to čo chce. A pre niekoho je dosť už len môcť odísť, "emigrovať" a zanechať všetkých a všetko, čo ho neuspokojvalo. V hĺbke duše tu kričí túžba vyniknúť medzi niekým (pôvodné prostredie), prináležať k niekomu (noví priatelia) a ukázať silu (ani nie tak schopnosť násilia, ako silu priateľských väzieb), túžba vyjadriť kto som a byť pochopený. Odovzdať správu o svojej jedinečnosti.

Či sa pozrieme na dobový dokument z "Veľkonemeckej ríše", alebo na správy o ďalšom pochode neonacistov (alebo hocakých iných extrémistov), krútime hlavami s nepochopením - kde sa to v tých ľuďoch berie? Teplým okom vidíme fetiš, uniformy, ultradrsný mužský vzhľad - šťavnatú sexuálnu symboliku, ktorá paradoxne kričí práve z najhomofóbnejšieho možného prostredia. Okom sociológa, vidíme jednotku výnimočne slabých a zbabelých chlapcov, ktorí pociťujú silu len vďaka početnosti. Mentalita svorky. Hlbinný psychológ by poodhalil potrebu jednoty, súnaležitosti, súdržnosti - ktoré v dnešnom svete človek bohužiaľ nájde len v extrémistických skupinách.

Odpovedajú šikovne na pocit osamelosti v individualistickej trhovej spoločnosti - a zasadia ju do rámca obludných nenávistných ideológií. Hľadajú vinníkov dušeprázdnej reality v národnostných, rasových a sexuálnych menšinách. Vyčleňujú sa od subkultúr bifľošov, bohatých detí, atlétov, EMO, pankáčov (ktoré ho môžu zosmiešňovať, alebo priamo napádať) - a zároveň sa primkýnajú k svojej skupine. Tí, ktorí ma nechajú vyniknúť, tí ktorí ma prijímajú takého, aký som, tí s ktorými sa cítim bezpečne a silno. Členstvo v kmeni je (nielen moderným) fenoménom - až zaráža ako málo mladých ľudí sa odváži a vôbec chce prejaviť svoju výnimočnosť bez použitia mnohokrát okopírovanej predlohy. Mladých tiež láka možnosť byť v kontakte buď s odborníkmi, alebo staršími, od ktorých sa môžu učiť to, čo považujú inštinktívne za potrebné. Načrieť tak možno až do starovekého gréckeho vzdelávania - mladších mužov staršími - ktorého erotický podtext je dnes zaznávaný, hoci kvalitatívne ho duša potrebuje naplniť.

Nakoniec zostáva sama desuplná forma. Popri uniformách - záplava vlajok, symbolov, popevky a hymny. Nielen príslušnosť, ktorú vyjadruje odev, ale aj svojská forma estetiky, spoločná aktivita, spoločný spev. Zjednotenie v umení. Nie je to nič nové, ba dokonca ani obludné, vo svojej podstate. Už I-ťing predstavuje myšlienku národa v obraze spoločného spektakulárneho divadla - s výzdobou, hierachiou, obradmi. Prirovnáva ho k hudbe - veľkolepému súladu, ktorý je nielen funkčný, ale aj krásny na pohľad. Možnosť vidieť, ako spoločenstvo vytvára niečo veľké a nádherné - niečo čo vyvoláva "husiu kožu". Práve tento pocit človeka nesmierne ťahá - a nie je možné ho zahnať kamsi do zvrátených dejinných omylov, ako bol fašizmus, alebo stalinizmus. Potrebu dať Jednote, Národu, alebo Civilizácii formu nájdeme tak v starovekej Číne, Perzii, v spektakulárnom divadle katolíckej cirkvi, alebo kdekoľvek, kde sa spoločenstvo zhromaždí, aby zažilo zdieľaný zážitok.

Preto chodíme na koncerty, hoci môžeme počúvať hudbu z MP3 prehrávača, preto chodíme do kina a do divadla, hoci môžeme vidieť film doma v televízii - a preto sa účastníme aj prázdnych osláv na štadiónoch, alebo na námestiach po vyhratých zápasoch. Máme radi veľkoleposť, potrebujeme nejako hmatateľne zažiť súdržnosť, chceme prejsť hromadnou katarziou. Preto vlajkofetišizmus, preto hymny, preto slzy. Ekonomický a spoločenský individualizmu tieto potreby zvýrazňuje, extrémizus sa ich veľmi pohotovo chytá.

Národ je nielen vnútorný pocit, ale aj zážitok, je to show, je to umelecké dielo vyskladané z množstva malých dielikov - ľudí a dekorácií. Národ to je príbeh - hymna ho pomáha vytvárať, hľadá v ľuďoch to lepšie, evokuje v cudzine obrazy domova. Možno preto je povaha slovenkého národa taká aká je. Dodnes búrlivo stimulovaná nebezpečím "nad Tatrou sa blýska" a číhajúcimi nepriateľmi "veď sa oni stratia". Národnú identitu nachádzame len v súboji s inými, ktorí nám chcú uškodiť. Aká by to bola zmena, keby sme sa hľadali (a nachádzali) napríklad v pesničke ako "V dolinách", kde "kvitne kvet ktorý lásku nám dáva", "ľudia nemajú zamknuté brány", "majú tam srdcia čisté a vľúdne", "sladký med vonia viac ako tráva", ...? Možno rozprávka, ideál, ale podstatne krajšia vízia pre národ - než divo bijúce hromy.

Rovnováha

Vlastenectvo, pocit súnaležitosti s národom - sú pokročilé vlastnosti ktoré prináležia dospelým jedincom medzi nami. Je pekné byť Slovák - ale nie je to to isté, ako byť Američan, Mongol, alebo Rwanďan? Svojráz kultúry je naše spoločné a osobné bohatstvo - nie však dôvod chvastať sa, útočiť, alebo biť sa do pŕs. Ešte predtým, než sa ktokoľvek prihlási k tomu, že je Európan, Slovák, Zemplínčan, alebo Humenčan - je človek. Ľudská bytosť. To je tak náročná a vyzývajúca kategória, že pokročilé pocity môžeme kľudne odložiť na neskôr. Ľudskosť ešte stále definujeme na základe súcitu s druhými. Mať radosť ak sa radujú druhí, cítiť bolesť, ak ju prežívajú druhí - tak ako to opisuje vo svojej básni Sa'dí.

Pozrime sa na obľúbený postoj Európanov - ako africké pštrosy s hlavou v piesku - ak sa niekde niečo deje, niekto niekomu ubližuje, nepozeráme sa, "nestrkáme nos do toho, do čoho nás nič nie je", "nezasahujeme do cudzích záležitostí", "rešpektujeme kultúrne odlišnosti" ... akoby kultúrna odlišnosť bola právo ubližovať druhému človeku. Niet divu, že doma potom nemáme zábrany správať sa neúctivo a potláčať svojráz menšín. Dokonca neváhame s tými, ktorí týrajú, obchodovať - a ospravedlňujeme to sypaním si popola na hlavu - "nie sme predsa o nič lepší ako oni". Ak máme vlastenecký pocit, že sa nás svetové dianie netýka, je to presne tá istá vlastnosť, ktorú uplatňujeme doma na dedine. Hoci sused bije manželku a deti, udržujeme s ním priateľské vzťahy - veď čo ak si od neho budeme potrebovať požičať kosačku, vŕtačku, alebo trochu benzínu?

Pohybovať sa musíme kdesi uprostred, medzi ľudskosťou a osobnou identitou. Poznáme svoje hranice, sme jedineční, ale stále sa hlásime k ľudskému druhu. Ba čo viac - k tejto živej planéte. Rôznosť robí svet pestrým, obohacuje ho, je poistkou proti absurdným dogmám. Ak v národnej hrdosti, vo svojej špecifickej identite cítime odlišnosť k inému človeku, k inej kultúre - nezabúdajme, že to nie je hierarchická odlišnosť (kto je lepší, kto horší), ale odlišnosť v jednej rovine, na jednej úrovni. Ak je jeden národ presnejší a druhý benevoletnejší, ak je jeden pracovitejší a druhý si vie život vychutnávať - nehovoríme o lepších a horších národoch. Naopak, to že sa dajú veci robiť aj inak, že sa dá myslieť inak, že možno mať iné hodnoty - zdravým spôsobom vyzýva tie naše, relativizuje ich, spochybňuje ich a tak nás udržiava v stave súdnosti.

Národný svojráz je možno špecifický pre veľkú časť obyvateľstva, no nie je povinnosťou pre všetkých, ktorí sa ocitli v národnom štáte. Nie je možná národná ideológia, ani národné náboženstvo. Štát, správa vecí spoločných, by sa mala zaoberať tým, čím je - spoločnými vecami - a neprekračovať hranice osobného (zovňajšok, sexuálny život, rodinné usporiadanie, vkus).

V hĺbke duše sa v tejto téme napĺňajú dve základné potreby, vystupujúce v dualite: potreba prináležať a vyčleňovať sa, vynikať a splývať. Ako "chlapec z dediny" som sa zvykol svojim pôvodom chváliť v meste - symbolizoval svojské zručnosti, osobnú kultúru, jazyk, príbeh - na dedine som zasa vystupoval ako "chlapec z mesta" (oblečením, rozprávaním zážitkov, chválením sa). Popri tom ma tešilo, ak som v tom prostredí, kde som sa práve nachádzal, mal možnosť pocítiť spriaznenosť s ľuďmi, zažiť nejakú spájajúcu spoločenskú udalosť, alebo aspoň radosť z príjemnej chvíle, v ktorej som sa uvedomil. Tieto paradoxy postupom času pribúdali. Teplý medzi heterákmi, hetrák medzi teplými. Veriaci medzi ateistami, pochybovač medzi zbožnými. Humanista medzi technikmi, technik medzi humanistami. Trvalo nejaký čas než som si uvedomil, že to nie je osobné nešťastie, ale môžem to poňať ako osobnú výhodu. Ba čo viac, na pozadí len kričia prirodzené ľudské potreby.

Tak ako vo filme, a vlastne - vo všetkých rozprávkach - mladí ľudia z dedín túžia odísť kamsi do sveta, možno sa aj na chvíľu vrátiť a pozrieť sa s pocitom osobnej hrdosti na zhrdzavený svet, ktorý opustili. "Tu som mohol zohniť, ale ušiel som, teraz som úspený, mám svoju prácu, dom, rodinu." A keď sú tam vonku, vo vysnívanom svete, rozmýšľajú, aké to mohlo byť zostať doma, vo svete ktorí poznali, ktorému rozumeli, aj keď im bol tesný - mnoho vecí zrazu vidia romanticky a rozprávkovo. Všetci chceme svojim rodičom, súrodencom, priateľom, kolegom a spolužiakom ukázať - že sme viac, než len spoločenská úloha, ktorú pre nich hráme - a zároveň nám robí radosť, ak na koncerte, párty, alebo na rodinnom stretnutí - cítime že k niekomu patríme, že nie sme tam vonku v studenom svete. A tak "sme" raz zo svojej ulice, raz zo svojej dediny, inokedy zo svojho kraja, alebo krajiny - podľa toho, ktorú potrebu chceme práve uspokojiť.