Láska ide cez žalúdok a vzťah v ňom zdá sa leží

2.0.11

Nakuknutie do kuchyne moderných vzťahov

"Dnes sme nahradili lásku obchodom so vzťahmi. Vzťah je keď sú dvaja dlho spolu a čakajú na niečo lepšie."


Hľadáme prístup k sebe aj vlastný priestor - stretneme sa niekedy?
(Credits): Wikipedia - Flickr - Angie Garrett

Úvodná voľná citácia patrí poprednému slovensko-českému fotografovi - Robovi Vanovi. "Máš vzťah?" - pýtajú sa ma obvykle starí známi po tom, čo sme sa niekoľko rokov nevideli. "Si na sex, alebo na vzťah?" - vyzvedá potenciálny nápadník. Kamaráta neviem vytiahnúť von, tobôž nie na diskotéku, alebo inú "nebezpečnú" akciu: "nemôžem, mám vzťah". Ďalší kamaráti intenzívne "riešia svoj vzťah" a ja znudený otvorím moderný magazín všehochuť a čítam si desať rád, ako upevniť váš vzťah. Robia si zo mňa všetci dobrý deň, alebo som tak trochu vzťahovačný? Ovačné procesy a procesie na vzťahy také alebo onaké vyživujú informačný priestor všade naokolo ... len, čo to ten vzťah vlastne je? Zdalo by sa samoúčelné a zbytočné rozoberať tak samozrejmý pojem - až na to, že banálne, samozrejmé a všeobecne velebené pojmy bývajú obvykle tak prázdne ako široké.

Metódou "slona v tme" dokážem z každodenných fráz a všeobecného povedomia (musí sa, nesmie sa, je treba, je zbytočné, má sa, nemá sa, je dobré, je zlé) opísať jeho chabé obrysy: Je to niečo nanajvýš žiaduce - "všetci to chcú" (a teda mal by som aj ja) - je to niečo s čím sa dá chváliť a morálne blysnúť (naproti sexuálnej povrchnosti). Na druhej strane "to" človeka izoluje od zvyšku/predošlého života a kladie naň povinnosti, zaberá to všetok voľný čas, treba ho riešiť, budovať, upevňovať a možno aj projektovať, keď sme už pri tých stavebných metaforách. Obrazom vzťahu je dom - s úhľadným plôtikom, dláždeným chodníkom, muškátmi, psom a hojdačkou - dokonalá fasáda šťastného života. Do neživých priestorov si - asi tak ako všetci - často predstavujem krásne príbehy, ktoré sa tam odohrávajú, alebo môžu odohrať. Obchod s fantáziami je základom každého spotrebného priemyslu - od jogurtov po alkohol a od turistiky po vzťahové poradenstvo. Vzťah je v jednom pohľade holý produkt, nesmierne žiadaný. Je to preto, že ho ľudia majú prirodzene radi (vydupal si ho dopyt) alebo jeho potrebu vyvolala masívna reklamná kampaň (vymyslela si ho ponuka)? Kto je vôbec dopytom a kto ponukou? Čo sa nám za slovom "vzťah" ponúka a po čom sa vlastne v hĺbke duše pýtame?

Ak sa na záhadný pojem vzťahu pozrieme čisto prakticky - u väčšiny živočíšnych druhov partneri zotrvávajú istý čas po párení spolu, aby spoločne vychovali mladé. Niektoré účelovo, na sezónu, zopár druhov celoživotne. Snáď len modlivky a niektoré ženy po spárení zožerú svojho partnera zaživa. Počas pestrých dejín ľudstva sa rodina (a celoživotné partnerstvo) stali akousi ľudskou sviatosťou. Po tom, čo sa ich ujali veľké náboženstvá, zanechali dnešku "tradičné rodinné hodnoty", alebo v trochu vulgárnejšej podobe - rozdelenie úloh medzi muža-"lovca" a ženu-"živý domáci spotrebič". Za fasádou účelnosti (každý prispeje svojim dielom k chodu domácnosti) a funkčnosti (každý robí to, čo vie lepšie) sa skrýva nepochopenie rôznosti ľudských bytostí - nie každá žena je predurčená pre "úlohy ženského rodu" a nie každý chlap pre mužný lov a boj. Akiste, mnohým to vyhovuje, preto tento model tak dlho pretrval, no jeho dramatický rozpad v poslednom storočí tiež potvrdzuje, že nie je určený pre každého.

Šťastie v ružovom domčeku za betónovým múrom s pokoseným prostým trávnikom a vôňou grilu môže pre niekoho znamenať väzenie, sterilitu a jedovatý puch zhorených snov. Práve o tom sa pokúšajú rozprávať odvážnejšie filmy posledných rokov - Hodiny (matka nešťastná v úlohe "ženy v domácnosti" opúšťa svoje dieťa aj muža), Americká krása (muž odmieta byť ťažným koňom pre zabezpečenie povinného životného štandardu ambicióznej manželky), Núdzový východ (sny o plnení si snov v konflikte s pohodlím "normálneho života" - od budovania kariéry po párty s priateľmi). Sú to ako hlasy zo záhrobia, z podpalubia, z hĺbky, ktoré narúšajú krásny obraz svätej rodiny. Čosi nie je v poriadku, naznačuje umenie, umenie je však odhaliť čo.

A žili šťastne až kým nepomreli...

"Čo ďalej?" pýtajú sa mnohí mladí ľudia po tom čo im spoločnosť potvrdí dospelosť a ako-tak sa osamostatnia od rodičov. Niektorí nemajú veľmi na výber - vcucne ich vyživovací stroj zamestnaní, hypoték a bežných radostí - pretože sa potrebujú finančne zabezpečiť. Neraz majú plné zuby svojej starej rodiny, chcú ísť niekam preč. Túto túžbu potom po vzore mnohých svojich predchodcov aj rovesníkov premietnu na budúceho partnera. Niektorí majú (po)volania o čosi ambicióznejšie, ale okolnosti im "zatiaľ" nedovolia ich nasledovať, preto musia svoje sny "zreálniť". Iným - a nie je ich málo - sny akútne chýbajú, čo je príznakom veľkej epidémie súčasnosti. Vo všetkých vymenovaných prípadoch končíme pri jednom východisku - prevzať zaužívané modely spôsobu života. To čo robili rodičia, to čo robia priatelia. Zamestnajú sa, oženia sa, splodia deti - a vedú "normálny" život. Nikdy ich nenapadne pýtať sa, či nemôže byť niečo iné, ani či nechcú niečo iné. Pre podaktorých je to strach z odpovede, pre iných strach z toho "nebyť normálny" (veď všetky výchovné inštitúcie - rodiny, školy, médiá - nás vedú takmer k závislosti na normálnosti), ale tiež pohodlnosť a pre ďalších úprimná spokojnosť s rodinným životom.

Pocit nežitia života, umierania zaživa, je však často prvotným opisom nespokojnosti, ktorú vo vzťahu mnohí zažívame. To, čo by malo živoť pozdvihnúť, obohatiť, "oživiť" - sa stáva jeho dlhodobým prerušením. Ale o akom rozvíjaní života vôbec možno hovoriť, ak si spočítame všetky rôzne dôvody, prečo sa doň púšťame: Nuda, nevedomosť čo so sebou, lebo to robia všetci, lebo sa to tak má, lebo sa nás všetky babičky a tetky pýtajú "kedy sa už oženíš"... K nim sa pridáva účelovosť - partner je niekto, kto mi pomôže pretĺkať sa životom, bude ma brániť a ochraňovať, v manželstve získame prídavky a rôzne iné výhody. A nakoniec prastará príčina všetkých nevyvážených vzťahov - osamelosť.

Moderný slovník veľmi rád v rýchlo-písaných textoch zamieňa pojmy samoty a osamelosti, hoci sú tak rozdielne. Osamelosť je duševný stav, keď cítime, že nám nikto nerozumie, že s nami nezdieľa náš spôsob zažívania vecí, že nám nikto nepomáha... Samota je stav, keď v našej fyzickej blízkosti nie sú prítomní iní ľudia. Veľmi nepochopeným paradoxom je, že osamelo sa môžeme cítiť aj medzi ľuďmi, hoci sami sa nemusíme vždy cítiť osamelo. Samota môže byť príjemná a blahodárna (ukľudňujúca, umožňujúca vrátiť sa zo spoločenského života nachvíľu k sebe). Osamelosť, ako duševný stav, hoci nie je príjemná (podobne ako depresia a smútok), môže pôsobiť liečivo, podieľať sa na vnútornej premene, na sebautváraní. Jej kvalita môže vychádzať aj z vleklého trvania. Ba čo viac, môže sa neskôr uplatniť vo vzťahu - pozitívnym aj negatívnym spôsobom. Môže mu dodať zvláštnu silu (znásobenie radosti po dlhom období strádania), ale aj vniesť doň strach (k návratu do samoty a osamelosti), prípadne sa prejaviť ako osamelosť vo vzťahu napriek tomu, že nie sme sami. Schopnosť vyrozumieť sa z jemných rozdielov medzi pojmami pri skloňovaní samoty a osamelosti je kľúčová. No beztak sa mnohí, v snahe prehlušiť osamelosť, obklopujeme ľuďmi. Spoločenský život (párty, vzťah) je však len liekom proti príznaku, nie riešením príčiny problému.

Je zvláštne, že moderný človek nie je schopný rozlíšiť tak podstatný rozdiel, hoci je priam posadnutý triedením a usporadúvaním do škatuliek. Dva typy ľudí "na sex" a "na vzťah", medzi ktorými nie je žiadna sivá zóna, sú toho žiarivým príkladom. Rádioaktívne žiarivým. Akoby človek, ktorý "rád spoznáva nových ľudí" aj fyzicky, nemohol pocítiť lásku, alebo potrebu byť s niekym dlhšie. Akoby človek, ktorý je vo vzťahu, nesmel zatúžiž po iných telách a iných dušiach. Vzťah je akási papierová inštitúcia - "byť vo vzťahu" znamená čosi prirovnateľné k zamestnaneckej, alebo obchodnej zmluve. Je to veľmi náročný stav, ktorý si vyžaduje spĺňanie istých pravidiel. Ak sme vo vzťahu - "musíš ..." a ak sme vo vzťahu - "nesmieš ...". Množstvo obetovania, povinných úkonov a priestoru pre nenápadné vydieranie. Vstúpiac do vzťahu, akoby bol živý jedinečný človek vytrhnutý zo svojej prirodzenosti a nútený stať sa akýmsi univerzálnym činidlom.

Vo vzťahu "musíme robiť všetko spolu" - teda rozhodovať aj o tom, čo sa druhého netýka, chodiť spolu večer do kina, tráviť každý víkend, chodiť spolu na dovolenky. Na tom konieckoncov nemusí byť nič zlé - veď ak sa dvaja majú radi, prirodzene chcú robiť veľa vecí spoločne. Koľkokrát si, kým sme sami, povieme - kiežby som to mohol zdieľať, kiež by som to mohol zažívať s niekym. Sami chodíme do kina, sami na výlet, sami zažívame nejakú výnimočnú udalosť. Vo vzťahu sa nám tento sen konečne plní. Je však takisto rozdiel medzi slovami veľa a všetky veci. Rozdiel medzi chcem a musím. Práve v prechode medzi nimi sa mení šťastná rodinná idyla na dusiaci otravný vzťah. Je to rozdiel medzi "dnes ideme so svojou láskou na večeru" a "dnes večer musím ísť vyvenčiť manželku" (ak tú druhú frázu nerozumieme len ako "umelecký" zvrat).

Vo vzťahu zažívajú dve jedinečné bytosti zvláštnu premenu, keď v (znova niektorých) situáciách prestávajú hovoriť ja a začínajú používať slovo my. Je to zaujímavá zmena, ale zároveň veľmi nebezpečná - na začiatku môže "my" predstavovať prirodzenú zhodu vôlí (názorov), ale veľmi ľahko sa stane, že sa ja chcem začne zo zvyku prepisovať na my chceme zo strany jedného, druhého, alebo oboch partnerov. V nie nereálnom absurdne sa môže stať, že "my" popiera prianie každého z partnerov, dolieha na nich ako únavná povinnosť.

"Ja na rozprávky neverím"

Ešte donedávna bol predmetom veľkého archetypálneho boja rozpor medzi láskou a rodinnými povinnosťami. Niekde rodičia podľa tradície dohodli svojim deťom manželov krátko po narodení, inde a inokedy bola príčinou politika. Mladí sa zaľúbili, ale rodiny tomuto vzťahu nepriali. Presne tak, ako v klasickom Rómeovi a Júlii. Potešiť seba alebo rodinu? Obetovať sa, alebo ísť si za šťastím? Láska alebo povinnosť? Láska alebo manželstvo z rozumu? Láska alebo vzťah? V poslednej otázke sa už dotýkame dneška. Moderný človek sa rád pýši okatou racionalitou a realizmom ("down to earth" - čo by som rád preložil netradične - ako prízemnosť ). Láska je pre neho takmer staromódny literárny výraz. Láska je prinajlepšom kdesi na počiatku vzťahu, je to ilúzia, pobláznenie hormónov. Postupom času však prídu každodenné problémy, financie, dosiaľ nepriznané rozdiely medzi partnermi - a je po láske.

Znova sme tu preleteli ponad dramatickú zámenu pojmov - láska a zamilovanosť. Zamilovanosť je zaiste pozmeneným stavom vedomia, no láska nemusí byť jej tragickým koncom. Môže byť kvalitatívne bohatšou, hlbšie zapustenou a pevnejšou podobou - podobou samozrejme s obsahom. Moderné vzťahy sa vedú s mottom "láska je o kompromisoch". Áno, partneri majú prirodzene rôzne záujmy, povahy, jeden na druhom časom začnú vidieť "chyby" - a to všetko sa musia naučiť rešpektovať (prehĺtať). Táto konštrukcia sa však stala mantrou, ktorá nepozná vlastných hraníc. Dva pojmy sa znova zliali do jedného. Kompromis však nie je jediným módom operandi (spôsobom obsluhy) mierového spolužitia. Uvedomme si to, čo na samom počiatku spúšťa zamilovanosť a lásku. Rozdiely medzi partnermi sú pre oboje tak podstatné, ako zhoda a podobnosť v niektorých konkrétnych pohľadoch a záujmoch. S úplnou vlastnou kópiou by sme sa začali veľmi skoro nudiť (ak nie nenávidieť) - práve rozdielnosť nás k sebe priťahuje ako dva póly magnetov. Vravíme tomu: "navzájom sa dopĺňať". Ale tiež: "milovať chyby toho druhého". "Chyby" - sú neraz len osobným nepochopením odlišnosti toho druhého - ktorá siaha, áno, až tak ďaleko.

Do druhého človeka sa zamilujeme ako do celistvej, jedinečnej, svojskej bytosti. To čo nás na ňom priťahuje sú jeho zvláštne vlastnosti. V akejsi mechanickej tvorbe vzťahu a umelého opakovania "my" sa tieto dve rozdielne individuality postupne strácajú. Práve toto smutné nepochopenie vedie potom k nepekným koncom. Nie, vzťahy ani lásky nemusia byť večné, no je dosť hlúpe ak sa končia tým, že si podkopú vlastné základy. A tými sú tvorivé napätie, pozitívny konflikt odlišnosti, dve rozdielne osobnosti, Osobnosti, ktoré navzájom očarujú a fascinujú jedna druhú. Áno, chce to trochu úsilia, aby vytvorili spoločný priestor. No v my sa nikdy nesmie stratiť ja a ty, inak veľmi skoro nebude ani žiadne "my". Príkladov ako dosiahnúť skorý koniec sa ponúka dosť: "Ak ma ľúbiš tak to pre mňa urobíš." Voláme si každých päť minút. Zabudneme na väčšinu, ak nie na všetkých svojich priateľov - všade chodíme už len spolu. A nechodíme tam, kde ten druhý nechce ísť. Obliekame si to čo chce ten druhý, jeme to čo chce, rozprávame tak ako chce. Už to viac nie sme my, ale socha, ktorú si ten druhý z nás vytesal - na svoj obraz. Partner akého chce mať. A o sochu pravdepodobne veľmi skoro stratí záujem - jediné čo s ňou dokáže je vlastniť a strážiť ju.

Tak sa dostávame k čomusi, čo by som nazval nevábne "kapitalizmus vzťahu". Dnes už nechodíme "spolu až na kraj sveta", ale na dovolenku k moru. To je ten "kraj nášho sveta". Blúznivý romantizmus vystriedal až príliš materialistický realizmus trhu. Neveríme na lásku, máme vzťahy. Ako som už naznačil, vzťah je v niektorých kontextoch obchodným produktom. Čosi čo sme naučení chcieť vďaka reklamnej kampani, ktorá nám neustále pripomína, že "to chcú všetci" a v radách "ako to dosiahnúť" nám nenápadne podsúva fakt, že to vôbec dosiahnúť chceme. Vďaka tomu sa predáva nespočet časopisov a ponúka sa množstvo vzťahových poradcov - čo je malá ekonomika sama o sebe. Všetko na to, aby sme mohli zniesť túto umelú vec. A nakoniec, pretože stále pravdepodobne nebudeme v hĺbke duše spokojní (hoci si to radšej nepriznáme), budeme nakupovať rôzne veci (dom, auto, televízor, sedačku, zariaďovať kuchyňu, kúpeľňu, hosťovskú izbu, zháňať sexuálne pomôcky, dovolenky), čím malú ekonomiku rozvinieme takmer na celú oblasť spotreby.

Riešime fiktívne konflikty, alebo konflikty medzi skutočným ja a prevzatým snom, míňame na to energiu aj peniaze, živíme parazitný priemysel. A hoci tento pohľad na ekonomiku vzťahov radi označíme v duchu starého dobrého škatuľkovania za ďalšiu "konšpiračnú teóriu" (čo má svoje označenie, už nie je problém a nemusíme sa tým zaoberať), stále je tu veľa obchodníckych metafor aj vo vnútri vzťahového cirkusu, bez priznania nekalého úmyslu zvonku. Partnerov si vyberáme na webových zoznamkách, pretože je to tak ľahké, pohodlné a prehľadné - podobne ako tovar v hypermarkete. Aké má zloženie, kvalitu, cenu. Zisk - uľahčenie hľadania - však skrýva stratu na pozadí. Nestretávame človeka v kontexte života. Prichádzame o množstvo situácií, dojmov, impulzov, ktoré môžu nastať len ak na neho narazíme niekde v živote, vidíme ako sa prirodzene správa, môžeme zažiť nejaký príbeh zoznamovania.

Stretneme ho na ulici, alebo niekde ine v kontexte života, pohľad na neho nás vytrhne zo zaujatia svojou činnosťou, sme prekvapení - našli sme ho just vtedy, keď sme práve (snažne až zúfalo) nehľadali. Pokúšame sa ho osloviť, máme trému, bojíme sa, snažíme sa k nemu priblížiť, cítime napätie, búcha nám srdce, motýliky sa začnu rojiť v bruchu. Vtedy si málo uvedomujeme, že spoznávame človeka akoby v jeho vlastnom prostredí - počas deja nášho, jeho a okolitého života - vnímame jeho fyzické vyžarovanie, pozorujeme jeho konanie, vnímame jeho osobnosť. Možno sa dokonca o čosi pokúsime - uchádzame sa, bojujeme, konáme tvorivo - a spestríme tak celý príbeh zoznámenia. A len z príbehu zoznámenia môže vzísť príbeh lásky, alebo príbeh milovania (sexu). Lásky, ktorá sa deje. Nie lásky/sexu ktorú/ktorý "máme".

Len v živom zoznámení môže nastať to zaujatie odlišnosťou, stret dvoch jedinečných, kompletne svojských osobností, ktoré započína zamilovanie a možno neskôr lásku. Parametre, ktoré vypĺňame v profiloch - miery, farba očí, záľuby, obľúbené jedlo alebo film - sa síce tvária dôležito, ale sú úplne nepodstatné a len zakrývajú skutočné vlastnosti, ktoré môžu vytvoriť zaujatie tým druhým. Dve rovnaké bytosti, nedajbože amalgám "my" v ktorom nemožno dve bytosti vôbec rozlíšiť - ťažko definovať vnútornou príťažlivosťou. Čo priťahuje čo, kto priťahuje koho - ak jedno a druhé splýva? Podobne ako na trhu, neskôr vymieňame jedného partnera za druhého (ktorý má viac žiaducich funkcií), jeden vzťah predávame za druhý - "kvalitnejší".

"A mám ťa!"

Čo už s partnerom, keď ho raz získame, čo so vzťahom, keď ho konečne máme? Budeme ho mať. Nie je tu rozdiel medzi hocakým iným nákupom produktu. Služba splní svoj účel a skončí sa, tovar sa stane našim vlastníctvom. Presne tak sme naučení myslieť a konať v každodennom živote, mnohokrát už si nevieme ani predstaviť nič iné. Kúpime a máme. Máme ako aktívne sloveso, činný rod. Akoby sme na otázku "Čo robíš?" odpovedali "Mám vzťah." Gramatická zvláštnosť nie je náhoda. Svojich partnerov vlastníme ako trofej získanú v turnaji s nemilosrdnou konkurenciou. Niet divu, že sa popri tom prejavuje všetká chorobná majetníckosť - neduh kapitalizmu. Svoje polovičky si strážime, zavierame doma, sme nekľudní ak sa slobodne pohybujú a konajú, nedajbože obzerajú, podozrievaví a priamo žiarliví. A médiá a ich osobnosti nás nadôvažok presviedčajú, že žiarlivosť je sympatická, že je to "prejav lásky".

Obchodného typu lásky, zaiste. Čo si si raz kúpil, je až do smrti tvoj súkromný majetok a nikto Ti to nesmie vziať. Kupujeme za cenu energie, času a peňazí spotrebovaných pri dvorení, upísaním sa do otroctva práce na hypotéku, kompromismi so všemožnými osobnými záujmami a presvedčeniami, ktoré miznú v posvätnom "my". Výsledný vlastnícky prístup k partnerom, obvlášť ženám, je známy už oddávna, stal sa (spolu)definíciou machizmu. Ešte viac tento problém vynikne v rozdelení úloh medzi mužom a ženou - na silné a krásne pohlavie. Žena ja ozdoba, bohyňa, ktorú treba pravidelne oslavovať drahými darčekmi (samozrejme z vlastnej vôle), muž je bojovník a hrdina, ktorý má zohnať na tieto darčeky peniaze. Nemusia to byť len brilianty a šaty, ale aj bytové zariadenie, luxusné dovolenky - všetko čo sa jej zažiadalo, čo ona považuje za "normálne" vo vzťahu muža k žene. A ak odmietne podporovať túto nerovnováhu, je z neho odporný mužský primitív, "ženobijec".

Nielenže sa tým, že sa žena stáva "krásnym" a "nežným" pohlavím, odníma mužovi jeho krása a právo na citlivosť - stáva sa gorilou (bez narážky na živočíšny druh) - ale tým, že sa žena stáva slabším stvorením, fyzickú prevahu nad ňou získava silnejší muž, čo sa neraz smutne prejaví v domácich konfliktoch. To čo sa javí ako uhladený bonton šarmu a galantnosti sa často končí tragicky. Vraždy zo žiarlivosti sme si zvykli uzatvárať ako "strašné tragédie", nepochopiteľnú hrôzu - ale čím iným sú, než len vyústením nerovnovážneho vzťahu. Žena je pre muža investícia, správa sa k nej teda ako k majetku. Nie je to ospravedlnenie - iba prosté vyvodenie. Niekto mu siaha na jeho majetok - prečo sa ale uchyľuje k odňatiu života? Nuž, žijeme vlastnením, majetok sa stal životnou záležitosťou a hodnotou číslo jedna, súťaž a vlastníctvo sú alfou a omegou ekonomiky ktorá presiakla do všetkých oblastí života. Za spotrebou a vlastnením sa končí realita, fantázia, vesmír mnohých ľudí - nevedia si predstaviť život bez nich, nič za tým, je to ako život po živote - preto to berú vážne na život a na smrť.

Tragédiou sú však aj milióny ľudských životov prežitých podľa neľudskej šablóny. Hoci ženy dnes smú sledovať vlastné kariéry, muž je stále považovaný za prvotného živiteľa rodiny, očakáva sa to od neho, je bojovníkom, na ktorého sa kladú nároky zabezpečiť rodinu - jej prežitie aj sny o tom, čo chceme (=potrebujeme) mať. Je stanovený istý životný štandard pre strednú triedu a tomu je nutné vyhovieť. A skús nesúhlasiť! Koľkokrát musí zaťať zuby, prehltnúť hnev, alebo si nechať svoj názor pre seba - v totalitnej hierarchii firmy musí sledovať jediný cieľ: udržať si miesto, budovať kariéru, šplhať sa nahor, nosiť peniaze.

Krivdili by sme, ak by sme to dnes považovali za výlučne jednosmerný problém. Máme pracujúce ženy a mužov v domácnosti a tiež oboch pracujúcich partnerov - vzájomne sa tak zväzujú do otroctva vlastného štandardu. Závisíme na ňom - o to agresívnejšie sa správame, ak máme pocit jeho ohrozenia - ktorým môže byť aj nevera. Výhra partnera (alebo dobytie jeho srdca), vlastnenie, investícia do vzťahu, vernosť, žiarlivosť, zrada, nevera - to sú najčastejšie pojmy, ktoré v súvislosti so vzťahmi skloňujeme. Nevera je umelý knštrukt a zároveň je reálna. Skutočná je situácia ktorá sa udeje, fikcia je spôsob ako ju prežívame - že nás partner "podviedol" a "zradil". Podviedol čo? Obchodnú partnerskú zmluvu? Umelo nastolené výhradné práva? Musíš ľúbiť len mňa, nikoho iného, celý život!

Stanovenie týchto pravidiel vlastne popiera v-duchu-"Rómea a Júlie"-nezákonnú, iracionálnu lásku s charakterom živlu. Takto sa dá zabaliť, predať a uskladniť. Vzťah je tovar, ktorý spotrebúvame vo veľkom - a klasický či liberálny ekonóm by hneď podotkol, že preto, lebo je kvalitný v pomere k cene, najlepší medzi konkurenciou, lebo ho slobodní účastníci trhu jednoducho sami chcú a nikto im ho nevnucuje. Poznáme však v prípade množstva výrobkov, cien a situácií, že neraz rozhoduje lacnota (to čo si môžem dovoliť), luxusnosť (je to drahé, musí to byť dobré) a niekedy jednoducho to, že trh ponúka to čo ponúka a nie to čo by sme chceli - preto si beriem to čo je. Aké alternatívy k modernému vzťahu vôbec poznáme?

"Znie to dobre, ale..."

"Ono je to pekné, taká komúna, nevlastnícka spoločnosť, ale je to nereálne." - zaznieva z televízie v jej najalternatívnejšom programe. To je presne ten realistický fetišizmus, o akom už bola reč. Kedysi na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia sa svetom preliala vlna hippie kultúry, ktorá vyústila v kvetinovej revolúcii lásky. V dnešnom strednoprúdom chápaní tento "ambiciózny projekt" zlyhal. Kedykoľvek niekto spomenie voľnú lásku, polyamoriu, absurditu nevery a nebezpečie vlastníctva vo vzťahu - ukáže sa prstom tam do minulosti - aha, veď to vtedy celé "krachlo" (znova obchodný termín). Je však ťažké zmeniť svet, ak sa nezmení človek sám. Prevziať krásnu ideu s tým, že si zachováme všetky luxusné výhody starého myslenia nejde. Autá, benzín, médiá, elektrina, koncerty, technika vôbec, pohodlie kancelárskej práce,... - všetky služby kapitalizmu s ktorými sa deti kvetov nechceli rozlúčiť - a s nimi nevyhnutne spojená súťaživosť a majetníctvo - nešli dohromady s konceptom komúny, spolupráce, zdieľania (vecí i partnerov), voľnej lásky a slobodného prírodného života. Zopár hippies zostalo - zvyšok populácie sa nechal čoskoro uchvátiť komerčne omnoho vďačnejšou sexuálnou revolúciou. O komúnach, ktoré pretrvali niet v populárnej kultúre takmer ani zmienky. Zaisto z nich mnoho ľudí odišlo a mnohokrát narazili na kameň - ale sú to priekopníci, ktorí sa pokúšajú nájsť úplne neznámy priestor.

Revolučné vlny sa vzdúvajú a vsiakajú. Zdá sa, že nakoniec pretrvajú len pevné plavidlá s hierarchickou štruktúrou a hodnotami - nakoniec sa aj tak vraciame k tradičnému vzťahu 1+1, k rodine a vernosti. Až sa narodia deti, niekto sa musí o ne postarať, vychovať ich, poslať do školy, živiť a obliekať ich - až sa osamostatnia. A hoci sú hippie ideály nevlastníckej lásky hip, nakoniec sa končia pri tom istom - "nevera a žiarlivosť sú večné". Tam sa mnohokrát alternatívne uvažovanie končí. Dva systémy, jeden zvíťazil a druhý zlyhal. Práve tu sa však diskusia ešte len začína, otvára sa priestor pre hľadanie stredu. Je treba si priznať, že po nadobudnutí spoločného majetku a po mnohých kompromisoch sa rozchádza ťažie. Ak zo vzťahu vzišli deti, prichádza na rad druhá časť pojmu slobody (ktorú voľná láska tiež evokuje) - a to je zodpovednosť. O deti sa treba postarať, vychovať ich, dať im čo potrebujú, aby mohli rozviť svoj potenciál. Dokonca je akýmsi pravidlom generačnej vzbury, že deti "normálnych rodičov" tiahnu von zo strednej triedy a stredného prúdu - a naopak deti príliš alternatívnych rodičov túžia po luxuse "obyčajného života" vnútri väčšinovej spoločnosti. Deti nie sú (a nemajú povinnosť byť) ani kópiami ani plniteľmi snov svojich rodičov. Rodina je "pevnou pôdou pod nohami" pre všetkých svojich členov - ale nemôže byť zdravou rodinou, ak je postavená na základe vzťahu s chorými východiskami.

Zdravá a chorá, normálna a nenormálna (alternatívna), tradičná a netradičná - to sú pojmy, ktoré sa z dôvodu nevedomosti, tak aj sebeckých záujmov, neustále zamieňajú. Dnešný bežný človek je stále ochotný prijať skôr rodinu on + ona, aj keď vznikla z nudy, neprítomnosti zámeru a nedostatku fantázie, z prispôsobivosti priemeru, stojí na vernosti a žiarlivosti, na majetníckosti a drobnom vydieraní, aj keď sú v nej niektorí členovia týraní, alebo táto rodina vychováva arogantné indivíduá - než iné rodiny, hoci harmonické, postavené na pevnejšom základe a omnoho viac podporujúce vývoj zdravých ľudských bytostí. Paradox doby, planý moralizmus alebo pokrytectvo? Alternatívne rodiny v každom prípade existujú, aj keď nie sú veľmi na očiach. Na jednej strane polyamorické komúny, kde sa partneri striedajú a deti vychovávajú spoločne - na druhej bezbrehý sexuálny život bez potreby uviazať sa do manželstva, partnerstva, alebo vzťahu.

To všetko ponúklo človeku možnosti naproti tradičnej linajke "vyštuduj, ožeň sa, sploď deti, modli sa, pracuj a umri". Sú tu rodiny s jediným rodičom (slobodné matky a otcovia), rodiny s náhradnými a adoptívnymi rodičmi, aj rodiny s rodičmi rovnakého pohlavia. Bolo by nezmyselné hľadať tú "správnu formu". Pestrosť je obohacujúca - ak k tomu obohateniu môže dôjsť. Vo vzťahu vzájomnej nevraživosti - napríklad heterosexuáli neuznávajúci homosexuálov ako rodičov, tiež homosexáli, ktorí do bodky kopírujú zaužívané postupy, rituály aj chyby heterosexuálnych vzťahov (vrátane žiarlivosti a "len my dvaja, verne navždy spolu"), alebo komúny vysmievajúce sa klasickým šablónovitým párom - však k pozitívnemu ovplyvňovaniu, vzájomnému učeniu sa a obohacovaniu nemôže prísť. Problémom je práve izolácia, ktoré škodí obom stranám. Jedni sú príliš strnulí, druhí zasa odtrhnutí od reality. Oba modely takto stroskotávajú.

Priebeh zmeny pritom nemusí byť dramatický. Tradičné rodiny si môžu brať príklad zo skúseností alternatívnych v drobných konkrétnych situáciách a problémoch. Postupne meniť vlastný model malými krokmi, vďaka pokusom, ktoré za ne vyskúšali iní. A alternatívne rodiny zasa mať v tej tradičnej akýsi vzťažný bod. Vzťažný neznamená ústredný - nie je to záležitosť normality a odchýliek - vzťažný bod visí kdesi náhodne umiesnený v priestore, nedefinuje jeho stred. Tak ako Zem nie je stredom vesmíru, raz možno bude život možný aj inde, ale pri skúmaní nových možností vždy predstavuje miesto, kam sa človek stále môže vrátiť.

Po toľkých rokoch by už bolo načase presmerovať svoje myslenie od toho "aký typ rodiny" a upriamiť sa na to "aká kvalita rodiny". Znova zopakujem - zdravá rodina nemôže vydržať na základoch nezdravého vzťahu. Niekedy sa zrúti po tom, čo sa deti osamostatnia, inokedy skôr. Zdravý vzťah nemožno vôbec postaviť na majetníckosti. Prítomnosť žiarlivého vlastníctva dokonca naznačuje neúprimnosť lásky. Tá úprimná stojí na zaujatí jedinečnosťou partnera, jej predpokladom je samostatná a svojská bytosť na jednej aj druhej strane. Láska pomáha túto jedinečnosť chrániť a vytvára priestor na jej rozvíjanie. Láska dáva dýchať, láska neväzní, ale necháva pohybovať sa (a prípadne aj odísť). Lásku zaujíma, ako sa cíti ten druhý, nie úťtovníctvo - čo mám a čo strácam ja.

Druhou tvárou žiarlivosti je i pocit neistoty. Ostane partner so mnou, zachová sa náš vzťah? Bude mať ľúbiť aj zajtra, budeme spolu aj naďalej? Túžba po istote je však absurdná, ide proti životu. Aby bola láska živá, musí mať kvalitu živosti - a tou je premenlivosť a tekavosť. Moderný človek si vyberá partnera na trhu (webe), "kupuje ho" a odvtedy ho . "Je môj." Vzťah je (podobne ako manželstvo) zmena stavu, potom sa odlišuje od predtým. Doteraz sme boli slobodní a od tejto chvíle sme vo vzťahu. Práve prechod do tohto stavu pôsobí na mnohých "chronických záletníkov" strašidelne, no po pravde, aj pre cítiaceho človeka je neľudský.

Čo znamená partnera nevlastniť? Ako ho mať bez toho, aby sme ho mali? Najjednoduchším spôsobom - postupovať v malých krôčikoch von zo zaužívaných spôsobov - po počiatočnej eufórii zamilovanosti a jej vyčerpaní, nechať parnera znova dýchať. Nechať ho byť samým sebou, jedinečnou, živou bytosťou - ktorá nás môže stále zaujať, inšpirovať a fascinovať. Nechať mu jeho osobný čas, nechať ho robiť svoje vlastné aktivity, ktoré ja nemusím (nie všetko "my" a "spolu"), ísť von so svojimi priateľmi, udržiavať živé vzťahy s inými ľuďmi oboch pohlaví. Dať mu jeho súkromie, priznať mu právo na samotu a dni, keď nechce byť so mnou alebo podieľať sa na zaužívaných rituáloch a činnostiach. V Obraze domu, okrem účelových priestorov a služieb (kuchyňa, špajz, bar, kúpeľňa a toaleta), mal by mať detskú izbú, izbu muža a izbu ženy (alebo jedného a druhého partnera). Vlastné priestory, ktoré sú síce dráždivo neznáme a tajomné, ale obaja z nich vystupujú a stretávajú sa - zachovávajúc si svoju príťažlivú zvláštnosť. Popri "my" stále žije "ja" a "ty".

V akej šírke umožníme vznik tohto priestoru je na našej vlastnej odvahe, ale aj neriaditeľnom šťastí. Niekedy môže byť väčší priestor ku prospechu, inokedy nie. Pre jeden pár je to nechať toho druhého dve minúty osamote, pre druhý ísť každý na vlastnú dovolenku (sám alebo so svojimi priateľmi) a oddýchnuť si od seba. Pre jeden je to dôverovať tomu druhému, ak si sám večer vyrazí von, pre ďalší nechať ho mať priateľov toho pohlavia, ktoré predstavuje potenciálnu konkurenciu, pre iný tolerovať aj sexuálne skúsenosti mimo vzťahu. Dnes na to používame frázu "tolerovať neveru". V zdravom poňatí tu však nejde o tolerovanie čohosi nežiaduceho, ale o prijatie čohosi prirodzeného a nie nevyhnutne zlého. Nevera je opakom vernosti. Ak zmeníme pojem vernosti, nevera stratí zmysel. Povinnosť mať rád len jedného človeka a žiť sexuálne len s ním je umelá. Dokonca sa rozpadáva do schizofrénie období, keď striedame partnerov - a období, keď sme prísne verní len jednému.

Život - naživo

Jednou z moderných alternatív je stav, keď dvaja ľudia sú spolu vo vzťahu (alebo "voľnom vzťahu" ako sa dnes hovorí), ale nechávajú toho druhého príležitostne si "zasexovať" aj mimo domácej postele. V tom najprimitívnejšom ľudovom chápaní: lebo vzťah (láska) je jedno a "sprostý sex" druhé. Vo vzťahu sme preto, že s človekom dlho žijeme, poznáme ho, v jeho poznaní cítime isté zázemie, dôveru, bezpečie - a sex sú zasa prirodzené pudové potreby. Je zbytočné uväzniť sa do manželskej vernosti - tá ako sebanásilie môže spôsobiť práve opačný efekt, než ten žiaduci - privodiť skorý koniec vzťahu. Niekedy nás nový príťažlivý človek uchváti a neustále ho máme v hlave. Iné možnosti - ktoré vo vernom vzťahu nesmieme ochutnať - nás mátajú toľko, až naše odhodlanie byť verní poľaví (alebo pretrvá ze cenu deformujúceho sebaničenia). Vyskúšať toho druhého v posteli môže naopak prospieť poľaveniu hormónov, zasýteniu prvoplánovej túžby, rozplynutiu fantázií a ilúzií. Po zálete, ktorý nás znova necháva na ulici, sa radi vrátime "domov".

Konieckoncov, príležitostný sex býva chladnejší, strojenejší a orientovaný na predvedenie výkonu - iný, než s partnerom, ktorého poznáme, dôverujeme mu, nemusíme nič zavŕšiť ani dosiahnúť, môžeme sa s ním len hrať, túliť k nemu, byť s ním. S partnerom dôverne známym sú v bezpečí aj naše komplexy a ľudskosť (neúspechy, omyly, únava). Mnohí sa po eskapáde mimo domu - s pocitmi viny (za ktoré si len kupujú šťavnaté odpustenie a endorfínmi nabité zmierenie) - vracajú domov a horlivo bojujú za neochvejnú manželskú vernosť (nielen vo vlastnom dome). Nielen že sú slepí k vlastnému "hriechu", ale nerozumejú ani tomu, čo sa na pozadí vlastného zážitku odohralo. Je to kvalitatívny rozdiel medzi dôverou a nedôverou, chladom a hrejivosťou, láskou s duševnou hĺbkou a sexom odtrhnutým od citov - a nezáleží na tom, či sa odohráva "doma", alebo s "vonku", s manželom, alebo milencom.

Paradoxne, neraz sa deje aj opak klasickej nevery: Doma povinný sex - a s milencom romantická láska, druhá mladosť, znovunájdená chuť žiť,... Kým v manželstve a dlhotorvajúcom partnerstve cítime akési povinnosti, vrátane tých intímnych - príležitostný sex s cudzincom môže byť uvoľnenejší, hravejší, dovolíme si viac experimentovať. Kým doma sa obmedzíme na slušnú misionársku polohu - možno potrebujeme vypočuť aj svoje perverznejšie potreby - za ktoré sa pred stálym partnerom hanbíme. Alebo si jednoducho "prasačinami" nechceme zašpiniť dobiela vypraté domáce posteľné prádlo. Rodina je predsa čosi vznešené a čisté. A deti sú stále nablízku. Napokon úplne prirodzene, sex mimo domu - možno aj s trochou zatajovania a napätia z možnosti odhalenia - zaváňa dobrodružstvom, príbehmi, jednoducho vzrušením - tým čo je k sexu alebo milovaniu nevyhnutné.

Nevera nemusí byť vždy len na škodu veci. Niekedy manželia a manželky vďačne privítajú nové sexuálne skúsenosti, ktoré si partner prinesie zvonku. Znova však hovoríme v kontexte akýchsi rituálnych obmedzení. Sex nie je paušálne "iba sprostý sex", ba dokonca nemusíme oddeľovať sex (fyzické milovanie) a lásku (duševné milovanie). Je to pôda omnoho neistejšia a nebezpečnejšia, ale o to skutočnejšia a úprimnejšia. V akomsi konečnom a všeobecnom prípade, sme schopní milovať súčasne viacerých ľudí presne tak, ako nás to neraz ťahá milovať sa s nimi. Nevera nemusí predstavovať len jednorazový sexuálny zálet, môže sa opakovať (doma je pohoda rodinného vzťahu, vonku zasa lepší sex), ani výhradne "sexuálny" (doma zažívame lásku duševnú a prejavujeme ju aj fyzicky - a presne tak aj s milencom nadväzujeme vzťah na viacerých úrovniach).

Rozdiel medzi "doma" a "vonku", medzi "manželom" a "milencom" potom určuje skôr spoločný majetok a deti. Vzťah doma a vzťah(y) vonku môžu byť jednoducho iné. Jedného a druhého (a ďalších) máme radi pre rôzne prednosti a vlastnosti ktoré nás priťahujú. Proti tomu sa samozrejme búri naše "svedomie" vypestované nespočtom romantických filmov a seriálov, hysterických talkshow a časopisových príbehov - je čosi až démonické na tom vziať si od života viac. Ale opísaný model je presne kópiou komúny voľnej lásky. Ži naplno, spoznávaj ľudí duševne aj fyzicky, ber si od každého čo tebe osobne môže dať - a rozdávaj to ďalším. Prekonať niekoľkotisícročný zvyk je asi najťažšie. Je v nás hlboko zakorenený - väčšina z nás sa veľmi rada urazí, ak je dotknutá neverou z druhej strany - ale je to hlboko zakorenená burina, bez ktorej sa nám môže omnoho ľahšie dýchať.

Stretli sa dvaja slobodní ľudia

Zavŕšiť tieto krásne teórie by sa po vzore doby patrilo nejakým realistickým uzemnením krásnej teórie. Nakoniec aj tak každý skončíme pri starej dobrej žiarlivosti. Stačí že sa objaví prvý pocit neistoty - partner sa niekam obzrie, partnerka bola celú noc kdesi von - a rozkrúti sa celý kolotoč tichého podozrievania a jedovatého obviňovania. Ľudia si nerad priznávajú, že tak ako sme všetci pripravení neveru bez mihnutia oka odsúdiť a cítiť sa ukrivdene, tak sme všetci pripravení (prinajmenšom náchylní) ju páchať. Na pozadí dovolávania sa vernosti pracuje túžba po istote. Byť si istý, že sme ešte stále v tom "inom stave": Je stále môj - sme stále vo vzťahu. Skúšať a preverovať toho druhého v tom, či k nám stále prináleží, je malá forma teroru, ktorá namiesto upevňovania vzťah stále nahlodáva.

Možným riešením problému je zmena postoja pri základoch: Partner nie je nikdy môj. Je to slobodný človek, ktorý ma fascinuje a priťahuje, ale nikdy mi nebude patriť. Mám len to šťastie, že zatiaľ ho (ju) zaujímam tak ako on(a) mňa - a preto sme zatiaľ spolu. Ako som už povedal, vzájomné zaujatie tou druhou jedinečnou bytosťou, ktorá je taká aká je (aká ku mne prišla zo života) - je spúšťačom zmilovanosti, potenciálom pre lásku a spoločný vzťah. Stratou slobody, a prerábkou partnera (ku ktorej nie je odtiaľ ďaleko), sa stráca aj náboj, ktorý príťažlivosť vytváral. Druhí nás očarujú ako impozantné, impresívne slobodné bytosti. Vytvoriť s nimi vzťah je prizvať ich do svojej blízkosti, preľnuť časť svojich životov (niektoré sféry a na istý čas), zdieľať zážitok a skúsenosť, zahrnúť sa láskou a nežnosťami (alebo na čo má kto chuť). Sú to však stále slobodní ľudia - môžeme sa len tešiť, že sú stále s nami - hoci netušíme, či to tak bude aj zajtra. Zmysel byť spolu má len ak sa stále obohacujeme, ak cítime lásku a dôvody byť spolu.

Ak tieto pominú - tak prosto a jednoducho už nie sú dôvody byť spolu. Utkvelá predstava, že vzťahy majú byť večné, je romantický výmysel, ktorý ich často sám ničí. Vzťahy majú trvať dovtedy, kým napĺňajú, sýtia, majú zmysel, ich účastníci pre ne cítia vnútorný dôvod. S niekým sme rok, s niekým dvadsať rokov, s niekým deň a s niekým týždeň. Ľudia sú rôzni, vzťahy sú rôzne. S niekým si môžeme počas krátkej noci dať toľko, čo s iným ani za desať rokov. Niekto nás obohatí jedným spôsobom, niekto iný zasa svojim. Je veľmi pochabé chcieť natesnať vlastný život do jedného romantického príbehu so začiatkom a koncom (a žili spolu šťastne až kým nepomreli). Príbehov sa za život deje mnoho, niektoré sa prelínajú, iné začínajú tam, kde predošlé končia. V každom prípade, istotu partnerom nemôžeme mať nikdy. Chcieť mať istotu je tá skutočná ilúzia a kameň úrazu. Koncept istoty v dočasne spoločnom putovaní dvoch slobodných ľudí je nezmyslom.

Zmenou je i samotný spôsob vstúpenia do vzťahu. Nevstupujeme doň. Nie je to okamih "odteraz", "a už sme spolu", od ktorého máš také a také povinnosti a už nemáš povolené to, to a to. Je to ilúzia, ktorá po zavedení do praxe vzťah ničí. Stretneme sa a od chvíle stretnutia, až do samotného konca vzťahu sa neustále spoznávame, navzájom objavujeme, čiastočne ovplyvňujeme a meníme. Každý deň vzťahu je ako prvý deň, každý deň sa musíme o partnera usilovať, "dobýjať ho", získavať si ho, prejavovať mu lásku a záujem, oslovovať ho ako slobodného cudzinca, ponúkať mu možnosť zostať s nami. Je to náročnejšia cesta a únavnejšia, ale obávam sa, že skratky tu nie sú a nefungujú. Práve postoj, že tieto "tančeky" sú len cenou za kúpu partnera - a po nej je už "náš" - táto falošná istota je začiatkom konca.

Vzťah sa nezačína, každý deň sa musí "oživovať" (vyživovať) - a on rastie, alebo sa svojím spôsobom formuje. Jeden týždeň sa rozprávame, ďalší mesiac držíme za ruky, ďalší rok sexujeme - to je základná schéma. Dĺžka trvania aj poradie sa môže meniť. Hocikedy sa tento postup môže pretrhnúť, alebo ubrať originálnym smerom. Najprv sa spolu vyspíme, potom spolu dva roky chodíme, potom sa rozídeme, chodíme s niekým iným, vrátime sa k sebe a zistíme, že si rozumieme a platonicky sa kamarátime, potom sa znova do seba zamilujeme, ale nemáme sex, potom si každý nájdeme iného, občas sa k sebe vrátime a znova sa vyspíme. Životný príbeh je kľukatejší, než hocaká telenovela, nemá happyend, ani žiadne "end", okrem toho najposlednejšieho konca.

Každé ráno keď sa zobudíme - a nájdeme ho/ju vedľa seba - veľmi prísne sa pozrime do svojho vnútra - stále ma uchvacuje? Chcem byť s ním? Čo ma na ňom priťahuje? A keď sa prebudí a pobozká nás, môžeme sa tešiť, že takisto on(a) nás má rovnako rád/rada. Každý ďalší deň sa prebúdzame do neistoty - ale to je podstata života - naučiť sa s neistotou žiť. Presne tak ako nevieme, kedy sa náš život skončí. Ten/tá vedľa nás je slobodný človek, ktorý je s nami dobrovoľne - preto, akí práve teraz sme. Môžeme sa z toho tešiť, môžeme byť pyšní na to kto kráča vedľa nás, ale nemôžeme si to vynútiť, žiadať, ani domáhať sa istoty. Len ak zvládneme túto rutinu, môžeme žiť zdravý "vzťah" (žiť spolu) a odhodlať sa priviesť na svet ďalší život.

A predsa bolí!

Na rad prichádza ďalší realizmus. "Mám ho rád a nemám vôbec potrebu byť s niekým iným." - vraví mi kamarát o svojom novom vzťahu. Je len s ním a uskutočňujú tak podstatu toho, čo by iný nazval "vernosť". Je to však úplne iný typ vernosti, taký, ktorý vychádza zvnútra človeka. Nie je to vernosť, ktorá sa musí, ktorá na nás dolieha zvonku, ktorá sa od nás očakáva - partnerom, či morálnym obecenstvom. Dokonca to nie je vernosť predsavzatia "ja chcem byť verný" - v tom vernosť stále vystupuje ako cudzia, prevzatá hodnota, ktorou sa snažíme urobiť dobrými sami pred sebou. Prirodzená vernosť je jednoducho fakt, ktorý cítime - (zatiaľ) nechceme byť s nikým iným. Kto vie, čo život ďalej prinesie, možno sa všetko zmení, možno doň vstúpi ďalší človek, ďalší ľudia, s ktorými budeme paralelne viesť rôzne vzťahy, rôznej hĺbky, na rôznych úrovniach. Vernosť je fakt, ktorý platí pre dnešok, pretože sme partnerom úplne pohltení.

Niekto by ma mohol nazvať aj "od reality odtrhnutým teoretikom". Idea voľnej lásky, alebo aspoň voľnosti v láske - je pekná, ale "skrz-naskrz nereálna". Jeho postoj by sa dal zhrnúť aj do vety: "Ty si si to ešte nezažil, počkaj až sa zamiluješ!" Tak ako on spochybní môj pohľad na vec, aj ja môžem donekonečna spochybňovať jeho "lásku" - teda či to, čo niekedy nazýval láskou, nebola len svojská podoba obchodu, vydierania, alebo jednoducho hrania podľa scenára. Čo určite nepopieram je, že rozchod s partnerom, alebo dopočutie sa o jeho zálete, hoci sme s ním počítali a dopredu si istú mieru voľnosti dohodli - jednoducho zabolí. Zamrzí, alebo zamrazí. Vtedy sa cítime o trošku viac osamelí, oddelení, nikam a nikomu nepatriaci. K tomu môžem dodať len toľko - cítime sa o trochu viac živí. Sloboda bolí. Život bolí. Nielen, ale aj. Máme pocit, že by sa nám to v pekne vypečenom vzťahu, podľa tradičného stáročného receptu, nemohlo stať?

Poňať rozdiel medzi samotou a osamelosťou, zamilovanosťou a láskou, ale aj "vysomáriť sa" z umelých rozdielov medzi láskou, vzťahom, sexom a milovaním - je predpokladom zrelosti pre nadviazanie vzťahu s druhým človekom. Keď niekoho konečne začneme spoznávať, kráčať chvíľu spolu, zdieľať zážitky a prelínať svoje životy - o slovo sa hlási stará dobrá rovnováha. Vedieť byť spolu je rovnako umením, ako dopriať si samotu, súkromie, svoj vlastný priestor. Vytvoriť my, ktoré obohacuje každého z nás (aj keď sa niekedy zdá, že vyčerpáva a vláči po zemi - no "prinajmenšom" sýti dušu), ale zachovať si individuálne, svojské a slobodné ja a ty - ktoré vytvára iskru pre trvajúce zaujatie jedného druhým.

Hoci je to "môj partner", je to stále slobodná bytosť, ktorá môže chcieť - nemá povinnosť - byť ďalej so mnou. A kým sme spolu, určite sa navzájom meníme (tak ako nás mení každá životná skúsenosť), no nemôžeme partnera prerábať na svoj obraz tak, až stratí svoju výnimočnosť, ktorá nás na ňom uchvacovala. Vytvoriť "kompromisy" pre spolužitie treba vyvážiť zachovaním samého seba. Prispôsobiť sa a prispôsobiť si. Nakoniec - hoci to jeden z mojich bývalých partnerov kriticky nazval "pokrytectvom" - byť vo vzťahu a zároveň nebyť vo vzťahu. Znie to ako nezmyselná konštrukcia, no obsahom za ňou je celý predošlý text. Nie je to pokrytectvo, je to rovnováha, prirodzenosť života - ktorú ak narušíme extrémizmom a prevzatými umelosťami, neprinesie to nič dobré. Vzťah nie je väzenie, ale spoločná cesta dvoch slobodných ľudí. Je to vytvorenie spoločného priestoru pre vzájomné dobro - obohatenie - pričom sa stále zachovajú osobné priestory dvoch (či viacerých) ľudí.