Chcem a preto musím

2.0.09

Nikdy v dejinách sa toľko ľudí nepovažovalo za slobodných.
Nikdy ich toľko netvrdilo, že sú nezávislí.
A nikdy nebolo toľko závislých.

"... ani mne nikto v živote nepomohol, všetko čo som dosiahol som si tvrdo odpracoval sám."

Aj ja chcem svoj cukrík

"Som slobodný a nezávislý."
"Spolieham sa len na svoje sily."
"Všetko čo som dosiahol bolo vlastnou snahou a šikovnosťou."
"Každý sa musí postarať sám o seba."
"Nikto ťa nebude vodiť za ručičku."
"Každý si za svoje problémy môže sám."
"Čo ma je po druhých?!"
"To nie je moja vec."
"Poraď si sám, snaž sa."
"Nikomu nič nedám - ani mne nikto nič nedal."
"Načo spoločnosť, preč so socializmom."
"Mám živiť darmožráčov?"
"Všetci máme rovnaké šance - pracovití sa majú lepšie a lenivci len závidia."
"Ja sa nestarám do teba a ty sa nestaraj do mňa."
"Mne nikto nebude diktovať čo mám robiť a čo mám chcieť."
"Som osobnosť a individualita."
"Ja nikoho iného nepotrebujem."

Stačilo by dať týchto niekoľko viet do veršov a môžeme to nazvať "Ódou na nezávislého človeka". Pre niekoho to je portrét extrémne pravicového voliča. Pre niekoho opis rozumnosti a odznak intelektuálstva. Bez pochýb - je to jazyk dnešných časov, hymna modernej doby. S niektorými z týchto fráz by sme mohli ľahko súhlasiť. Prinajmenšom v niektorých situáciách a kontextoch. Niektoré z týchto viet sami používame, občas ako frázu, ktorú sme veľakrát počuli a v konkrétnej chvíli nám príde vhod - hoci sme sa nikdy poriadne nezamysleli nad jej obsahom a presahom. Spôsoby výkladu a uskutočnenia sú rôzne, príťažlivé aj odpudivé.

Ako na just tejto sebaistej dobe, charakterizuje ju aj zdanlivo vzdialený neduh rôznych závislostí. Drogy - tvrdé, stredné a mäkké - vstúpili do nášho izolovaného sveta spolu s demokraciou a individualistickou trhovou ekonomikou. Vliali sa do nášho zatuchnutého rybníka podobne ako techno, leginy, disneyovky, lutra, barbie perly, kola a nemecké satelitné stanice. Všehochuť všetkého cudzieho, nového a západného. Vyskúšať drogu sa stalo nielen prejavom modernosti, ale aj vrcholným vyjadrením vzdoru voči spoločnosti (spoločnosť, societa, sociálna politika a socializmus - sa u nás suverénne zamieňajú a pojí sa k nim teda spoločný historický hysterický odpor), je to odpor v ktorom sa snažíme potvrdiť výlučné právo na svoje vlastné telo. Ja nepatrím nikomu, môžem si so sebou robiť čo chcem. Ba čo viac, je to odpor, ktorý navonok nenásilnou cestou vzdoruje zákonnému systému, ktorý na nás dolieha akosi zhora, podkopávame tak legálnu ekonomiku a absolútnym spôsobom napĺňame slobodu výberu tovaru, ktorý chceme spotrebovávať. Stratené existencie, zničené životy, rozpadnuté rodiny - nejeden zo "skutočne nezávislých" si na to všetko rád ukáže prstom. No v ponúknutom náhľade sa skrýva nejedno medziprepojenie - a tieto dva typy človeka si zasa nie sú tak vzdialené, ako by si radi spokojne mysleli.

Príliš dramatické prirovnania? Veď nejedena narkomanská kariéra sa začne z prostej ľudskej zvedavosti, môžeme namietať. Čo však zvedavosti napomáha viac, než všadeprítomná nuda? Bezprízornosť je na jednej strane vypestovaná osobná črta - no istý spôsob nenaplnenia, ktorý nás vedie skúšať stále extrémnejšie spôsoby "pocitu že žijeme", tvorí aj usporiadanie a chod spoločnosti, ekonomika. Či je v tom prítomný zlomyseľný zámer, alebo je to len vecou začarovaného kruhu - je na inú diskusiu - či ho už niekto vytvára, alebo si ho tvoríme sami, v každom prípade nebývalé prázdno v nás naozaj je.

Ekonomický prístup je prekrývať skutočné potreby fiktívnymi, ktorých napĺňanie nás zdanlivo približuje spokojnosti, no nikdy ho nedosiahneme. Umožňuje donekonečna nakupovať tovary a služby zasycujúce fiktívnu potrebu v duchu najčistšieho fetišizmu a pumpovať tak grafy rastu HDP a iných "životne dôležitých indexov". Výživné prostredie pre opiát - ľudskú púšť - už máme. Teraz si potrebujeme nájsť vhodný zázrak. Niekto za tvrdé drogy minulosti považuje náboženstvá - dnešný človek je podstatne viac posadnutý "vedeckou chémiou" - či už na parkete medicíny, alebo na studenej dlažbe niektorej pivnice v paneláku. Popostrčiť nás môže hocaké priateľské gesto v nepriateľsky súťaživom a chladne vypočítavom svete. Svoje spraví i tlak v rámci partie, alebo neodbytné ponúkanie "najlepšieho kamaráta" okorenené výrazmi, na ktoré sme naučení citlivo reagovať "nebuď baba", "nebuď suchar", "nebuď chudák". Solídne základy výchovy k odvahe, hrdinstvu, víťazeniu a coolovsti nám nechýbajú.

Svoj dôvod okúsiť zakázanú (p)otravu si nájde každá spoločenská vrstva a každá profesia. Deti bez budúcnosti na distopickom sídlisku kdesi v treťom štvrtom a piatom svete čuchajú lepidlo, ich zámožnejší vrstovníci zo strednej triedy húlia, šňupajú a pichajú svoje vlastné okrášľovadlá utópie šťastného života. Tých skutočne šťastnejších neskôr zhltne pracovný proces. Pridajú sa tak svojim spôsobom k mase, ktorá prinajmenšom cez víkendy na diskotékach, v baroch a krčmách zapíja týždenný stres a sľuby o kreatívnej a napĺňajúcej práci. Drogy sú spôsobom ako zabudnúť. Zabúdanie je svojim spôsobom obchádzanie problémov, ktorým ako jednotlivci v tomto nesmierne krásnom systéme, ktorý umožňuje presadiť sa a rozvíjať svoj talent, nevieme sami čeliť.

Chceme jesť, chceme bývať a chceme svoj týždňový pohárik - musíme preto makať pre tú či onú korporáciu, v pracovných podmienkách a hierarchických vzťahoch takých aké sú. Prečo také sú a ako sa proti tomu postaviť, či zmeniť to - nikoho ani nenapadne, najpohodlnejšie je čakať na ďalší víkend, na ďalší záťah do shopping centra, amusement parku, alebo baru. Tam na nás čakajú rekreačné drogy - céčka, éčka, péčka, háčka, celá abeceda - aby sme sa vôbec zabavili. Táto magická formulka sa zažila viac, než nutnosť umyť si ruky pred jedlom, alebo presvedčenie že pápež=dobro.

Prvé miesto kam pochodujeme na diskotéke (alebo ešte pre ňou) je barový pult, musíme si predsa vypiť, aby sme sa uvoľnili - "Musím si rýchlo niečo dať, aby som sa začal(a) baviť." - alebo len zapili akúsi teatrálnu hystériu. V skutočnosti však žiadna zábava s "aby" neexistuje. Nedá sa dať si niečo "aby sme sa bavili". Keď sa nevieš baviť bez pomocných barličiek, nevieš sa baviť vôbec. To čo nazveš zábavou potom, nie je vôbec zábava, ale len akýsi umelý konštrukt - ústa nasilu natiahnuté do úsmevu a patetický smiech zašlej divy - hoci si navrávaš "už som si niečo dal, už sa bavím". Či je to autosugescia, alebo chemicky vyvolané reakcie v tele - oboma smermi sa prirodzenej zábave vzďaľuješ. Pozerať sa na podgurážených, alebo prifetovaných zajacov nie je pre triezveho človeka vôbec zábavné - a baviť sa medzi nimi, alebo s nimi - je nemožné.

O čosi noblesnejšie pôsobia tvrdenia umelcov, ktorým stimulanty pomohli vo vlastnej tvorbe. "Drogy podporujú kreativitu." Nejeden v hašišovom opare, v inej realite LSD, alebo vďaka spásonosnému jointu vytvoril tie najlepšie diela svojej hviezdnej dráhy. Ťažko sa s drogou rozlúčiť, najmä ak má človek úmysel svoju kariéru rozvíjať, byť profesionálnym umelcom za každú cenu - aj keď vlastne bez drôg nemá čo povedať. Inšpirácia v droge nie je inšpirácia - je to priznanie neschopnosti nájsť inšpiráciu v skutočnom živote. A ak sa niekomu zdá, že drogy sú tiež súčasťou života - ako "závažná spoločenská téma" so svojou artistne temnou a príťažlivou atmosférou (narkomani, závislosť, díleri, špina, podchody - koho dnes zaujímajú kvetinky, malebné domčeky a romantické krajinky) - a preto ich treba brať - ani si neuvedomuje, do akého logického bludného kruhu sa dostal. Človek má prirodzenú tvorivosť, určite pri troche snahy nájde spôsob (umelecký druh), ako prinajmenšom reflektovať vlastný prežitý príbeh, zažitú skúsenosť, fantázie a sny. Pokúšať sa pootvoriť bránu tvorivosti s pomôckou (drogou) - bránu síce pootvorí, ale nie k tvorivosti. Je to jej absurdné nepochopenie, alebo hrubá neschopnosť s ňou pracovať. Tvorivosť vychádza ako čistý prúd z duše, je to jej hlas, jej jazyk, jej priama reč - a to, čo odtiaľ vyvolajú alebo skombinujú náhodné halucinácie je presne tak tvorivo zmysluplné, ako bľabot opilca tackajúceho sa ulicami nad ránom.

Najvznešenejší dôvod pre chemickú dopomoc sa týka tej najčistšej a "najvyššej" vrstvy postmodernej spoločnosti - spiritualistov. Deti s kvetmi vo vlasoch, deti s dredami, deti s vrkočmi, čírami, alebo ofinami - obliekajú si spiritualitu presne tak, ako indické košele, plátené vyšívané kapsičky, alebo pripravujú divotvorné účesy. Spiritualita, ktorá je povrchnou pózou - sa snaží hľadať hĺbku s pomocou byliniek, hubiek a iných "prírodných medicín". Duchovné smery sú pestré, neraz každá osoba predstavuje svoje vlastné náboženstvo (ak nie viac) - ak má však väčšina týchto indivíduí niečo spoločné, tak je to "kvetináč s konope". Česť výnimkám - ale v ich prípade už nehovorím o pseudospiritualizme, ale skutočnom duchovnom živote. Znova možno len zopakovať to, čo v prípade zábavy, alebo tvorivosti - kto nevie dosiahnúť duševnú hĺbku, alebo duchovné výšiny prirodzeným spôsobom, nevie to vôbec.

To, kam nazrie v chemicky zmenenom stave vedomia, nech si nemýli s duchovnom. Je to možno iná dimenzia, ale nie tá, kam sa chcel dostať. A nie nutne si z nej musí priviesť niečo dobré. (Ako obraz ma napadá film Event Horizon - tam sa tiež ľudia vybrali s pomocou technického nástroja do inej dimenzie, prišiel však odtiaľ len chaos a zlo.) Propagátori duchovného využitia marihuany (ktoré v iných kontextoch podporujem (liečba, textil, technológia, kuchyňa) alebo aspoň s poľutovaním tolerujem tak ako alkohol (spoločenská zábavka)) napríklad spomínajú:

"Zvýšenú duchovnú úroveň, postupnú ignoráciu materiálnych hodnôt, lepšiu schopnosť sústrediť sa na daný problém, zvýšené estetické vnímanie, zmenenú orientáciu v čase a priestore, lepší prehľad".

Nech sľubujú aj priblíženie sa božskej jednote - nemôžem dôverovať "duchovnému" poznaniu alebo stavu, ktorý vyvolala látka a nie ho dosiahla duša sama. Indickí alebo indiánski šamani mohli používať čarovné byliny a hubky pre komunikáciu s duchovnými bytosťami a božským - ale ich použitie prináleží do kontextu ich kultúry, kozmológie, teológie, mytológie, pojmov, jazyka, tradícii a ich rituálov. Vyňať ich odtiaľ a presadiť k nám nemusí byť len eklektickým aktom vyberania a spájania dobrého z rôznych tanierov. Môže to byť proces zradný podobne, ako keď buddhizmus, alebo taoizmus vsádzame do hlbokých judeo-kresťanských základov, ktoré majú aj mnohí spiritualisti, hoci si to neuvedomujú. Nehodnotím tieto základy za samozrejme dobré a vôbec nenabádam nikoho k tomu, aby práve tieto rozvíjal. Len vystríham pred anirybaanirak novotvarmi ako "rovnováha (tao) dobra a zla". Presne tak môžu pôsobiť šamanské huby v hlave zvedavého Európana.

Lentilka zelená, lentilka modrá

Tvrdé drogy - heroín, kokaín, pervitín, crack - akoby stále patrili kamsi do neznámeho (takmer filmového) sveta pod povrchom nablýskanej reality. Do temna noci sa skrývajú aj rekreačné drogy, ba i marihuanový opar akoby sa vznášal len "na druhom brehu". Tam sú slabosi a tu - my, slušní a normálni ľudia. Jedni nápor tvrdého boja a nároky súťaživého systému neustoja - unikajú - a druhí "na to majú". Pravdepodobne zo škatuľkovacej povahy vzišiel tento stav, keď sme časť drôg ospravedlnili a druhú zatratili. Sú drogy - v súvislosti s ktorými skloňujeme závislosť - a nedrogy - tu už hovoríme skôr o zlozvyku, neduhu a miere užívania. Ak sa však pozrieme na vec z druhej strany - nie od triedenia, ale od kvality samotnej závislosti - pravdepodobne s drobnými výnimkami neobídeme väčšinu populácie. A skutočným problémom, témou na rozbor - nie je droga, ale práve závislosť. Dokonca sa ponúka skôsiť ju vnímať v obrátenej príčinnosti - nie drôg, ktoré vyvolávajú závislosť, ale závislosť, ktorá dovedie človeka k droge.

Medzi bežnou populáciou, v oblasti legálnych tolerovaných mäkkých drôg-nedrôg, môžeme nájsť veľa procesov zhodných s narkomanskou praxou. Každodenné malé situácie nám môžu ľudsky priblížiť človeka, ktorý úplne prepadol drogám, pretože naznačujú dynamiku závislosti (ako sa spúšťa, ako sa stupňuje, ako človeka sťahuje), jej logiku, jazyk, odôvodnenia. Spoločenstvo (štát) sa obvykle sústreďuje len na liečbu tých najdramatickejších prípadov "závislosti na droge" (vážnosť sme určili podľa typu užívania a látky), aj to často metodikou nahradzovania ľahšími drogami, zvládaním abstinenčných príznakov a rozhovormi kdesi na povrchu problému. Terapiu však potrebuje celé spoločenstvo, pretože z problému závislosti ako takej sa vyníma málokto. Jej príčiny, metaforické obrazy, paralely, spôsob ako do tohto vzťahu vstúpi obyčajný človek - je omnoho podstatnejší, než liečenie katastrofy. To je drogová prevencia, nie celebrity deklamujúce "drogy sú zlé", "neber drogy", "vyhýbaj sa drogám".

K fajčiarom dnes na Slovensku stále patrí niečo medzi polovicou a tretinou populácie. Fajčenie je bez pochýb závislosťou, ktorého negatívne účinky na zdraví dnes nepozná už len ten, kto naozaj nechce. Tak prečo napriek tomu tak veľká popularita? "Na niečo predsa musíme umrieť." - vravia celé zástupy fajčiarov - veď konieckoncov toľko škodlivých vecí je všade okolo nás, od alkoholu, cez nebezpečné športy, až po znečistené ovzdušie. Načo si predlžovať starobu "o ďalší deň" s boľavými kĺbami, artrózou, sklerózou, zákalom, alebo inou pliagou na prahu telesného rozkladu? Fajčenie je kultúra (podobne ako pitie vína), je to osobná dekokrácia (ako piercing), je to postoj a sebavyjadrenie (podobne ako štýl obliekania). Len "trochu nezdravý" a len pre "odvážnych".

Hoci málokto si už pamätá, ako sa k prvej cigarete dostal, určite tam bola partia, alebo kamaráti, dopyt (zvedavosť, nuda) sa stretol s ponukou a chcením byť cool. Veď čo iné si mladí prajú viac? Fajčenie je zároveň agresívnym prejavom slobody - mladí fajčia za školou a na záchodoch, vynímajú sa tak a vzdorujú systému, tešia sa z toho, že robia čosi zakázané, o čom nikto nevie - a cítia sa hrdinsky. Svoju chvíľku pre seba si podobne kradnú aj fajčiari v zhone domácností, alebo pracovných povinností. Boj za to smieť si zapáliť je priam svätou vojnou za slobodu. Je to zas a znova vyjadrenie práva robiť si so sebou čo chcem. Fajčenie je však veľmi agresívnym prejavom (pseudo)slobody, ktorý popiera jej definíciu.

Nefajčiari musia znášať zápach dymu na zastávkach (počas lejaku i slnečného dňa), v kaviarniach a na diskotékach - a neraz sa táto tichá väčšina dostáva do izolácie, "domáceho väzenia", pretože nemajú kam ísť, kde by zostali ich pľúca aj oblečenie ušetrené. Fajčiar veľmi nerozumie, že dym, ktorý dennodenne nasáva môže byť pre niekoho vrcholne nepríjemný. Asertivita sa dnes nenosí. Fajčenie druhým ubližuje a prekračuje ich slobodnú vôľu - prekračuje definíciu slobody. Sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhých. Sloboda nezamená robiť si čo chcem aj na úkor (bez ohľadu na) druhých. Vrhli sme sa na ňu skôr, než sme jej základné ABC pochopili a prijali za svoje. Tak ako fajčením, prejavuje sa to aj rozhadzovaním odpadu, zamorením prostredia exhalátmi z áut, priemyslu, či freónmi. "Moja individualita a moje pohodlie stojí pred každým a nad všetkým." Fajčenie je len jeden zo spolu-javov, ktoré charakterizujú dobu.

Pre mňa osobne sa takto stáva aj výstražnou ceduľkou - fajčenie je celkom šťavnatý opis charakteru človeka - ktorému sa rád vyhnem. To, že medzi mojimi priateľmi boli výlučne nefajčiari, nepovažujem za náhodu - hoci som nikdy vedome nepracoval a nevyberal si ľudí podľa toho, či si zapália, alebo nie. Jednoducho, medzi osobnými rysmi a povahami ma zaujímali také, medzi ktorými sa fajčiari "zhodou okolností" nikdy neocitli. Fajčenie charakterizuje nezvládnuté závislosti, ktoré sa nemusia obmedzovať len na vzťah medzi neurónmi a nikotínom. Táto vzorka sa zvykne prejavovať na viacerých úrovniach osobnosti a života. Fajčiari sú pre mňa skupina ľudí nevšímavo agresívnych, nervne nespokojných, hystericky nezávislých, tvoriacich závislé vzťahy s druhými ľuďmi, dožadujú sa absolútnej pozornosti, neznesú vedľa seba partnera ako svojskú a slobodnú bytosť s vlastným priestorom, právom na vlastný čas a aktivity "s niekym druhým". Presne to, čo opisujem v ďalšom článku o chakatere moderných vzťahov. Fajčiari sú tie "najlepšie kamarátky" (rod používam len na ilustráciu obrazu), ktoré chcú byť každý večer s nami, robiť všetko s nami, zverovať si všetko, všetko bez výnimky - byť našimi najlepšími priateľmi, ktoré majú výsadné práva medzi ostatnými.

Fajčiari sú hýbateľmi celkom slušnej ekonomiky výroby a predaja cigariet, "podporujú zamestnanosť", tabakový priemysel vnáša ďalší spotrebný tovar na trh a odvádza slušné dane do bezodnej štátnej pokladnice. Prečo nie? Než sa vrátim k tejto otázke, predstavme si niekoľko modelových situácii. Stojíš sám na zastávke. Oproti tebe celý hlúčik ľudí. Niektorí blúdia očami, niektorí sa na teba pozerajú priamo. Začínaš byť nervózny. Dať si ruky v bok sa nepatrí - založiť si ich na prsiach nebude vyzerať dobre - zatínaš päste. Potrebuješ niečo do rúk, niečo robiť, zaujať nejaký postoj. ...

Hoci táto nervozita je príznačná skôr pre mladých, práve tu sa môžeme veľmi ľahko prepracovať ku hmlistej tabakovej clone. Nervnosť a nemohúcnosť "čo s rukami" som zažil veľa krát - a veľakrát ma napadlo, že čosi ako cigareta by fantasticky prišlo vhod. Nástroje fajčenia zaplnia ruky, samotné fajčenie je napokon činnosť, ktorou môžeme vyplniť prázdnu chvíľku. Zaujatí činnosťou sa pred obecenstvom vždy cítime lepšie, než v strhnulom stoji. Krabička cigariet a zapaľovač sú nakoniec spratnejšie, než kniha, ktorú by sme museli stále vláčiť so sebou - pre prípad, že by sme sa chceli skryť medzi riadkami. Fajčenie nekladie žiadne intelektuálne nároky, ani si nevyžaduje záujem - naopak, človek pri ňom môže úplne vypnúť, nebyť v prítomnosti, nebyť prítomný, nebyť. Presne taká situácia nastáva, keď osamelo čakáme na svoju spoločnosť v kaviarni (preto kávička a cigarety), alebo vysedávame uprostred nudnej diskusie. Je len otázkou času, kedy sa tieto malé dôvodíky vytratia a nastúpi zvyk a automatizmus, nenápadne maskovaná závislosť.

Cigareta je nedoceniteľná dekorácia okamihu. Pretože ho nevieme ozdobiť inak. Sám som sa ocitol v situáciách, keď som zažil niečo fantastické (skvelý film, príjemné stretnutie, krásny slnečný deň, úžasná atmosféra, alebo len chvíľkový záchvat spokojnosti so životom), mal som potrebu čosi urobiť, nejakým spôsobom to rozviť, umocniť, čosi na to vystavať. Po rozhovore s kamarátom sme to nazvali "potvrdiť krásu okamihu". Pridať ku kráse chvíle niečo svoje. Veď preto konieckoncov ľudia maľujú (alebo natáčajú) atmosferické obrazy krajiniek a výjavov, preto oslavujú výnimočné udalosti zložitými obradmi. Je to duševná potreba - len bežný osamelý človek nevie o nej nič, neuvedomuje si ju, tobôž nepozná spôsob, ako s ňou naložiť.

Umenie je v dnešnej dobe "pre profesionálov" a ceremónie vyžadujú dav a veľa peňazí. Cigaretka sa stala priam paulovovským reflexom, tak ako slintáme pri pohľade na jedlo, tak siahame rukou po žlto-bielom zázraku v prípade, že nás niečo privedie do pomykova. Nech je to už vec pozitívna (krásny okamih, radosť, šťastie), alebo stres či osobná tragédia. Znova môžeme uzavrieť neschopnosť vysporiadať sa s týmito situáciami prirodzene a bez pomôcok. Človek má túto kapacitu (je spôsobilý ustáť omnoho náročnejšie situácie), len ju nepestuje, nevyužíva a často na ňu i zabúda.

Cigareta je istým spôsobom prejav lenivosti. Podobne v práci, fajčiar si každú hodinku zapáli, aby si prevetral hlavu. Nemožno zaprieť, že takéto mikrorelaxy, vypnutia a uvoľnenia sú počas duševnej či fyzickej námahy potrebné, no využívanie pomôcky je znova príznakom neschopnosti pracovať s nimi, uskutočniť ich sám za seba. Cigaretka je zámienka ísť si na chvíľku odpočinúť - ale načo zámienku, ak hovoríme o prirodzenej veci? Akoby závislosť - "som chorý, choďte okolo mňa po špičkách" - ospravedlňovala človeka z hodiny (vyučovacej - pracovnej). Ale presne tak môže vypnúť úplne bez ospravedlňovania, ísť si dať čaj, nadýchať sa vzduchu, zapozerať sa do prázdna, meditovať, alebo sa modliť, pozrieť sa na nejaké pekné obrazy (keď už sedí na sieti). Jediné čo musí zvládnuť je prekonať hanbu nad svojim spôsobom oddychu. A to by ako dospelý človek mal vedieť - znova - bez pomôcky ktorou obťažuje druhých.

V mnohých zamestnaniach sa vytvára zvláštna nerovnoprávnosť medzi fajčiarmi, ktorí vedia stráviť nemálokrát aj hodinu pracovného času v špeciálnej miestnosti, na chodbe, alebo na dvore. Svojim spôsobom sa tak dosahuje nepriaznivý vplyv na ekonomiku podniku (produktivitu práce), samozrejme nie tabakovej firmy. Naháňanie fajčiarských kolegov do práce, kto si to skúsil, môže byť úloha nevďačná a takmer sizyfovská. Ako námesačných ich to periodicky každých N minút ťahá von - udržať ich na pracovisku by si žiadalo prinajmenšom ďalšieho zamestnanca (a neviem či by to mal byť sbs-kár, alebo pracovník ústavu pre liečbu drogových závislostí). Paradoxne, ak sa podráždený nefajčiar rozhodne ukradnúť si tiež svoju hodinku pre seba - a prečo nie naraz, v jednom kuse - zo strany kolegov, ani nadriadených sa to nestretne s pochopením. Fajčiť sa stalo v pracovnom procese výsadným právom, no oddychovať a ponevierať sa iným spôsobom porušením pracovnej disciplíny. Tvorí sa tak nebezpečné napätie (konečne nejaký tvorivý prínos závislosti) medzi dvoma znepriatelenými tábormi.

Vedúci-fajčiar straní so svojim vlastným národom. Fajčenie vôbec vytvára veľmi nevídaným spôsobom spriaznenú skupinu. Ako som sa dozvedel už od spolužiaka na škole - študenti-nefajčiari si k sebe hľadali cestu aj niekoľko mesiacov, no "my fajčiari" sme sa pred bránami školy skamarátili hneď prvý týždeň. Zvláštny spôsob vyhnanstva z budovy vytvára komunitu presne tak, ako v prípade goth, emo, pankáčov, alebo hocakých iných inakých v spoločenstve, na sídlisku, alebo v štvrti. Zdieľajú nielen vypovedanie z oficiálneho priestoru, ale aj teatrálnu bezmoc v závislosti a akúsi umeleckú ilúziu, ktorú ich pózam artefakty obetovania tabaku poskytujú. Fajčenie je moderným kultom, ktorý akoby nahrádzal odvrhnuté zkostnatelé náboženské rituály. Vracia sa tieň ďalšieho aspektu modernej slobody - slobody neveriť ničomu?

Nechcem z tohto článku spraviť jednostranné poníženie a obžalobu fajčiarov - hoci ich agresívna sloboda neraz neprijateľným spôsobom prekračuje moje právo dýchať čistý vzduch - prinajmenšom rozumiem kultúrnemu aspektu ich obradu. Tak ako asi každý, kto pravidelne pije čaj, kávu, alebo liehoviny. Xantínový alkaloid a etylalkohol môžu viesť k závislosti a vo veľkých množstvách ohrozujú zdravie - podobne ako dvojica nikotín-decht. Podarilo sa ich síce oddeliť, ale to, čo stále nedáva nikotínovým náplastiam popularitu je práve "kultúra fajčenia". Všetky tie malé zdôvodnenia a okrášlenia, ktoré som vymenoval vyššie. Kofeín a etanol kvalitu závislosti a žiaduci efekt (povzbudenie, utlmenie, zábavu, zabudnutie) v sebe neoddeliteľne spájajú ako šampón 2 v 1. Na druhej strane, priznajme si, návykovosť aj zhubnosť ich účinkov nedosahujú suverénnosť fajčenia. Dajú sa kontrolovať a piť kultúrnym spôsobom.

Práve zmysel ich použitia je tu podstatnou odlišujúcou črtou. Sme someliérmi vína, vychutnávačmi kávy a praktikujeme aspoň ľudovú verziu čajového obradu (rozlišujeme chute), alebo pijeme "preto, aby"... Táto spojka akoby vyjadrovala vzťah závislý. Najmä káva sa stala podporným prostriedkom pre nadľudské výkony - v práci, v nočnom živote ktorý naťahuje trvanie bdelého stavu za všetky súdne hranice, pri šoférovaní. Možno to za nejaký čas nebude stará dobrá čierna, ale rôzne ružové zázraky - dávajúce nám krídla - ktorých naruživými spotrebiteľmi sme sa v poslednej dobe stali. "Musí sa to spraviť", "musíme vydržať", "musíme sa sústrediť" - to sú naše axiómy - je len nutné urobiť všetko preto, aby sme im dostáli. Už nie sme schopní ľudského členenia času na prácu a oddych, prirodzeného prijímania cyklov, svojich limitov, alebo toho, že "dnes sa neviem sústrediť", "teraz si potrebujem oddýchnuť".

Hypervýkon, pod tlakom neustáleho ohrozenia (pracovnej pozície, miesta, schopnosti splácať hypotéku, uživiť seba a rodinu) sa stal dogmou, ekonomický stroj sa stal božstvom. Začíname s tým už ako študenti, drvíme sa kvantá nepotrebného a zle zostaveného učiva - len aby sme prešli, len aby sme ukončili semester, dosiahli potrebný počet kreditov, dostali diplom, našli si dobré miesto - posúvame sa medzi cieľmi ako za fatamorgánou, ktorá nás ale nikdy nedovedie nikam. Poslúžime stroju, poslúžime iným. Návykové látky sa skvele dopĺňajú (povzbudzujúci kofeín cez deň a počas týždňa a uvoľňujúci alkohol po večeroch a cez víkendy) a umocňujú tak rozpad - rozpad rovnováhy, schizofréniu doby. Ako nám pripomínal profesor motivácie k výkonom - nadišla éra digitálna, budeme žiť na úrovni 0 a 1 - od absolútnych výkonov v zlomku sekundy k dokonalému relaxu.

Alkohol je droga, v ktorej sa výrazne prejavujú dva stupne závislosti - tá prvá, "ktorá ničí pečeň a rodiny", robí z ľudí vyvrheľov, kriminálnikov, násilníkov, bezdomovcov - a druhá - závislosť kultúrna. Je rovnako ťažké dostať alkohol pod kontrolu, keď sa z nej úplne vymkol - ako vzdať sa ho úplne, totálne a absolútne - ani štamperlík na silvestra, ani rumová torta na narodeninách, ani pohár vína k obedu, či polliter piva od smädu. Len málo ľudí sa vzdá vychutnávania alkoholu úplne, ako kultúrneho obradu - no rozpoznať hranicu medzi týmto spôsobom pitia a pitím pravidelným - nedajbože, ako ekonomika neustále rastúcim - je naozaj ťažké. Obzvlášť púhym sebapozorovaním.

Zasa sa zdá, akoby alkoholizmus bol problémom len zopár indivíduí, na oko poznateľných, na ktorých si môžeme ukázať prsom. Zvyšok populácie však nie sú samí someliéri. Pitie alkoholu je, v duchu chválenkárskeho detinského machizmu, stále národným športom, predmetom pýchy ak nie priamo definíciou národnej identity. Pijeme ako Slováci. Pijeme ako správni chlapi. V článku o machizme som opísal povrchnosť a infantilnosť mužnosti, ktorá sama seba rozpoznáva (v rámci mužskej partie) len na základe extrémnych kúskov, porovnávania v kvantite (kam doskočím, ako rýchlo dobehnem, koľko zvládnem) a prvenstva (zvláštny obraz vytvára film Šutka kniha rekordov, v ktorom každý člen obce je majstrom v niečom - presne v duchu balkánskeho hypermachizmu). Čím viac poldeci do seba kopneme, tým sme väčší chlapi a Slováci. Nie vedieť niečo, ale vypiť čo najviac je považovanou osobnou črtou - nie v oficiálnej, ale v ľudovej kultúre. Treba vôbec dodať, že ak máme len takúto identitu - nemáme vlastne žiadnu?

Ulice miest a dedín sú každý večer doslova zamorené agresívnymi mladíkmi, výdatne podguráženými, pripravenými sa s kýmkoľvek pobiť alebo niečo zdemolovať. Je to stále "prejav mužnosti" - lebo iný sme si nenašli - a "spôsob zábavy" - lebo sa vôbec nevieme baviť. Ďalší úkaz digitálnej doby - od absolútnej podriadenosti v práci, škole, alebo za bieleho dňa - k úplnemu zdivočeniu a strate zábran do poslednej. Práve tieto početné bandy korzujúce ulice sú skutočným rozsahom alkoholizmu, nielen zopár vzoriek na záchytkách a niekoľko permanentných obyvateľov liečební. Napadne niekoho vôbec pýtať sa, čo je to spoločnosť, kultúru, identitu, pracovné, rodinné a priateľské vzťahy, hierarchie a štruktúry, ktoré nás napínajú tak, že jediným spôsobom ako vypustiť paru je takto sa zrúbať. Čo je to za zriadenie, ktoré nám ako jediný lacný spôsob zábavy ponúkajú takto sa zriadiť?

Heroín, nikotín, koefín, alokohol, alebo THC - závislosť na nich má spoločné črty. Tou postavou v našej duši, ktorá s nimi nadviaže vzťah jednosmerne závislý, je naše znudené ja (chcem sa zabaviť), naše vyčerpané ja (chcem sa uvoľniť), naše ambiciózne ja (chcem pracovať ešte chvíľu), naše nenaplnené ja (chcem duchovné poznanie). Kultúrne predpoklady, ktorými nás modernita vyzbrojila tomu len pomáhajú - zamieňanie pojmov (chcem, potrebujem, musím), zdôvodňovanie v začarovaných kruhoch a v neprelomiteľných hierarchiach, neschopnosť dosiahnúť prirodzené stavy (výkon, sebaistota, zábava, uvoľnenie) a zvládnuť bežné životné prekážky (od hanby, cez depresiu, po sústredenie) bez pomôcok.

Závislosti si nevyberáme (alebo si nás nevyberajú) len podľa príslušnosti k finančnej úrovni, inteligenčne vrstve, alebo lokálnej komunite. Vŕšia sa jedna na druhú a prejavujú sa v nespočte "nevinných situácií". Duševný hlad, ktorý nevypočujeme ani mu nerozumieme ako pojmu - kompenzujeme obžerstvom, závislosťou na jedle. Vo svojej bezmocnej tučnote nakoniec žialime - a jeme ešte viac - chute sú naším "posledným potešením". Pre niekoho je to kryštalická závislosť na cukre - kryštáľovom, práškovom aj polymerizovanom - ktorým si dopĺňame pocit nedostatočnej sladkosti života. Moderné, priam vrúcne prijímané závislosti sú workoholizmus a shoppoholizmus. Nudíme sa a preto pracujeme (a neraz nutíme pracovať ostatných, lebo predpokladáme, že sa nudia rovnako ako my), cítime že náš život je prázdny a preto doň nakupujeme veci (hoci ako správny fetiš nenaplnia nič iné okrem peňaženiek obchodníkov).

Rastúca ekonomika priamo stojí na nevyhnutnom predpoklade nášho znudenia a nenaplnenia, ktoré umožňuje všemožnú spotrebu. Závislosť je len príznakom, nenaplnenia a nuda sú skutočné choroby, s ktorými by si mal každý vedieť poradiť ... keby neboli tak hýčkané a pestované. Vzdorovitejšie povahy nakoniec závisia na sexe, na zoznamovaní, iní na svojom náboženstve, alebo na showbiznise. Televízne programy v ktorých sa na rozdiel od nášho života niečo deje, zábavné show, ktoré sú omnoho farebnejšie a veľkolepejšie, než nudná kancelárska práca, seriálové príbehy omnoho pútavejšie než ten náš. Koľkým z nás už aspoň raz nevychladlo jedlo pri neúnavnom vyťukávaní do počítača, brúzdaní internetovým svetom, alebo pri hraní hier? Čo sa skrýva za hladom po informáciach? Čo strašné by sa stalo, keby sme nevideli večerné správy?

Vrcholným typom multimediálnej závislosti je prostá závislosť na hluku. Varíme - musí hrať rádio. Čítame - prečo si k tomu nepustiť aj hudbu? Kráčame po ulici, alebo cestujeme v električke? - Len so slúchadlami v ušiach. Tí čo si berú príklad od fajčiarov, svojim zvukovým dymom obťažujú ostatných - novou módou sa stalo prehrávanie (obvykle tých najpríšernejších) skladieb pre potešenie všetkých naokolo. Celé obecenstvo električky musí vedieť, aký máme cool vkus a čo teraz letí. Päťkilové magiče na pleciach statných kulturistov sú viacmenej karikatúrou 70. rokov, v dobe intimity slúchadiel sa k nim vraciame jedine z "retro" dôvodov, ktoré sú dnes "trendy". Len čo sa ráno prebudíme a postavíme vodu na kávu, zapneme rádio, televízor, počítač - aby nám k takej nudnej činnosti ako je preberanie sa a jedenie niečo robilo spoločnosť. Nevieme byť v tichu, nevieme si vychutnávať chvíľu, nevieme sa sústradiť na iné zmysly - napríklad chuť sendviča - nevieme meditovať a premýšľať. A čo je najvážnejšie - nevieme byť sami. Musíme byť v neustále spoločnosti - speváka, moderátora, televíznch postáv, správ a písmeniek. Stali sme sa obeťami vlastnej honby za kvantitou - rýchlosti (usporiť čo najviac času, robiť čo najviac činností naraz) a množstva (čím viac informácii tým lepšie).

Cukor bez cukru

Spoločenskou kratochvíľou sa nestali len drogy samé, ale aj rôzne spôsoby zbavovania sa závislosti. Kolega so slnečnými okuliarmi na nose sa zastrája, že už nikdy nevypije ani pohárik, chripiaca kolegyňa sa dušuje, že od nového roku prestáva fajčiť a doma manželka každý týždeň objavuje nejakú prevernú, stopercentne fungujúcu diétu. Ba aj aktívna a zdravo žijúca mládež prestáva piť obyčajnú kolu (fuj, toľko cukru) a presedláva na rôzne "zero" produkty, nadopované umelými sladidlami, o ktorých nežiaducich zdravotných účinkoch (mnohonásobne prekonávajúcich cukor) ani netušia. To, že kolu (pôvodne liečivý nápoj určený pre žalúdočné problémy) pijú ako vodu - namiesto vody - ich ani v najmenšom nezaráža. Pravidelný prísun cool chute a kofeínu ich udržiava "plných energie" a "v pohybe", pretože taký je súčasný mediálny obraz vitálnej mladosti. Sústredíme sa na svoje malé závislosti, s ktorými sa nám páči bojovať - pôsobíme pritom tak hrdinsky a odhodlane - nevidiac tie ostatné, "ktoré sa nás netýkajú". Izolácia jednotlivých závislostí je pritom tak zradná, ako oddelenie drôg od samotnej závislosti. Ak nezmeníme ten základný koncept - a predpoklady preň - ťažko zvíťazíme nad tou či onou drogou. Navzdory zaužívanej predstave, dokonca to nie je ani situácia víťazstva a prekonávania. Je to skôr pochopenie súvislostí, vhľad do vlastného vnútra, poňatie situácie v rôznych aspektoch - podobne ako v odstavcoch vyššie, ktoré opisujú živý pojem (dynamiku) závilosti.

Záväzkové odvykanie sa stalo pomaly komickou súčasťou ľudovej slovesnosti. Predvídame a predpovedáme, že sa skončí neúspechom. Veľkolepé teatrálne odhodlávanie sa "skončiť s tým", je veľmi ďaleko od samotného aktu, aj keď sa pozorovateľovi zvonku zdá byť banálne. Chyba nie je ani tak v málo pevnom odhodlaní, v nedostatku sebadisciplíny, ako v samotnom koncepte - napríklad "prestať fajčiť". Spôsob ako tento zámer uskutočniť je práve prestať "prestávať fajčiť". Nejde tu len o dokonavý a nedokonavý vid (niekto "prestáva" celý život - a ocitá sa v permenentnom prestoji), ale o čosi, čo celkom dobre možno opísať teóriou Alexandrovej techniky.

Tá sa nespolieha na záväzok odvykania, ale popiera i samotné odvykanie. Zlý zvyk nemožno nahradiť iným, "dobrým zvykom" - ktorý je naučený, prevzatý, do ktorého sa vedome posunieme a v ktorom sa musíme urputne siliť. Je to len ďalší zlý zvyk - a neraz sa od neho veľmi rýchlo zvezieme k tomu pôvodnému. Povel "stoj rovno" je slepá ulica, nový našponovaný postoj nie je "správny" ani "dobrý" - je to len iný zlý zvyk, odsúdený na skorý koniec, len čo naša pozornosť od vedomej akcie na chvíľu odbočí. Jednou z najťažších úloh alexandrovského lektora - vo fyzioterapii - je odnaučiť človeka učiť sa, zbaviť ho nutkania "čosi urobiť". Pochopenie dynamiky, ktorá nás vedie ku zlozvyku (či je to držanie tela, alebo fajčenie), odhalenie hĺbkovej príčiny je kľúčom k náprave - nie prestať niečo robiť. Okamih, keď sa chytáme svojej drogy, je tým rozhodujúcim momentom - tam sa začína lekcia. Čo pri tom cítime, aké stavy zažívame vedome, aké sú ich dôvody, čo sa deje pod tým a za tým?

Priam sa pýta, aby sme sa konečne naučili nenudiť, baviť sa, tvoriť, rozširovať svoje vnímanie, duchovne žiť, nájsť svoju identitu, podávať výkony aj oddychovať - sami za seba. Chemické pomôcky len symbolizujú, aký prevažujúci pohľad sami na seba máme. Sme len stroje, ktoré sa kazia a možno ich mechanicky opravovať, sme len kopa svalov, naše srdce je pumpa, sme zmesou elektrických impulzov a chemických reakcií. Ak si myslíme, že láska, šťastie, spokojnosť - sú len výstupy elektrochemických procesov, nemôžeme sa diviť, že nás to zvádza dosahovať ich rýchlenými metódami - prostredníctvom chemických látok a v niektorých prípadoch aj elektrických impulzov. Ak sa začneme považovať za systém zložitejší, než je naše súčasné poznanie, ak si priznáme hĺbku duše, možno prídeme na to, že nechceme do tohto krehkého a citlivého systému hrubou laickou silou zasahovať.

Skôr či neskôr sa od osobných dôvodov dopracujeme k širšiemu kontextu závislosti. Jeho obsah sa nachádza približne v obrysoch vety "závislosť v dobe posadnutou nezávislosťou". Chceme byť strašne slobodní, lebo sa to práve nosí. Chceme byť kŕčovito slobodní. A nevieme byť slobodní - nezvládame si uvedomiť ani hranice slobody, ktorá nemôže šliapať na prsty slobode druhých. Chvastáme sa tým, na čom všetkom sme nezávislí - hoci je to len ilúzia. žijeme v previazanom ekosystéme a takisto v previazanej spoločnosti, kde každý niečo robí a ponúka druhým. Mnoho energií, surovín, tovarov, služieb - sa k nám dostáva od druhých - v nejakom ekonomickom vzťahu, ktorý nie je tak dobrovoľný, ako to načrtávajú poučky voľného trhu.

Kto z nás nemusí v práci držať jazyk za zubami, kto rozčúlený neférovosťou môže zo dňa na deň odísť a nájsť si hneď iné zamestnanie, kto nie je nútený byť aspoň tak arogantný, ako "tí druhí", komu sa nezdá aspoň občas "pestrá ponuka" falošná (to isté v rôznych obaloch), koho nenahnevala nekvalita výrobkov - či lacných, alebo drahých? A stále sa utvrdzujeme v tom, že sme slobodní, nezávislí a môžeme si vyberať. Nie je chybou, že nezávislosť nedosahujeme, ale to, v akých podobách sa prejavuje. Chorobne - práve preto, že nevieme uznať zdravé závislosti.

Závislosť na prírode, na harmonickej spolupráci s druhými ľuďmi, na potrebe citových vzťahov, na potrebe vyváženého využitia svojho času. Zdá sa to byť paradox, ale cestou k nezávislosti, k odstráneniu nežiaducich závislostí, je priznať si, že nie sme absolútne nezávislí. Orwell opísal totalitnú spoločnosť heslami, medzi ktorými zaznelo aj "sloboda je otroctvo". V jeho prípade sa jednalo o zmätenie pojmov, v tom našom ide o metaforu. Sloboda a "otroctvo" (alebo inak: zodpovednosť, nesloboda) - sú dvoma aspektmi jednej veličiny. Sú stranami rovnováhy, ktorú neradno porušiť. Sú dvoma duševnými božstvami, z ktorých každé vyžaduje svoju obetu. Ak zaženieme slobodu do extrému, môžeme sa stať jej otrokmi - presne tak ako niektorí otroci stratou akejkoľvek zodpovednosti nachádzajú zvláštny pocit akejsi slobody. Medzi týmito extrémami však existuje stred. A tam je zdravie.