O lentilkách a šumienkách, bugoch a antivíroch

2.0.08

Ide pacientom o zdravie? A ide o zdravie lekárom?

"Keď si chorý, ideš k doktorovi, lebo aj ten musí z niečoho žiť.
Ten ťa pošle za lekárnikom, lebo aj ten musí z niečoho žiť.
A keď prídeš domov, hodíš lieky do koša, lebo aj ty chceš žiť."

Slovenské porekadlo akoby opisovalo nočnú moru každého lekára - nedôverčivého a nespolupracujúceho pacienta. Takého, ktorý si nechce priznať chorobu, tobôž nie prijať "jedinú správnu liečbu". Pravdu povediac, neviem z ktorého obdobia toto porekadlo pochádza, no dnešná doba si priam pýtala jeho znovuoživenie. Porekadlo v súčasnej žurnalistike obstojí asi tak ako pranostika - máme preň pripravenú škatuľku: "anekdotický argument". A čo je ten oproti faktom, štýlovým spôsobom poskladaným a zarámovaným podľa umeleckej tvorivosti novinára!

Prazákladným ľudským pudom je vôľa prežiť - kvoli nej jeme, pijeme, bránime sa ohrozeniu a vyhýbame sa nebezpečiu. Bolesť je signálom, že čosi v našom tele, alebo v kontakte s prostredím nie je v poriadku. Núti nás konať - uniknúť, útočiť, alebo sa liečiť. Nastoliť stav zdravia, ktorý predstavuje bytie bez bolesti, v pokoji, v akej-takej krehkej rovnováhe - vnútornej i vonkajšej. Nechceme umrieť, aj keď je smrť tým, čo robí život životom - vzácnym. Je to ohraničenie konečnosti, v ktorom život získava svoj tvar - je to protiklad, ktorý dáva pojmu život zmysel. No určite nechceme umrieť predčasne (pokiaľ nám nesľúbia prinajmenšom život večný na nebesiach) a nechceme prežiť pozemský život v nepohodlí choroby. Práve preto vznikla medicína - šamanstvo a liečiteľstvo boli jednými z prvých špecializovaných povolaní v kmeni. Od praktických riešení situácií - zastavenie krvácania, alebo napravenie vykĺbenia - sme sa cez poznanie účinkov látok v rôznych bylinách dostali až k súčasnému technologizovanému pilulkárstvu a chirurgii.

Predstavu moderného človeka môžeme vyobraziť na príklade: Zanietený svojou činnosťou človek náhle pocíti bolesť. Keď táto naberie na intenzite, ktorá mu ďalej znemožňuje sústrediť sa na prácu, uteká za svojim lekárom: "Pomóc, moje telo sa pokazilo. Opravte ma!" Záleží na zranení alebo chorobe, ale aj na mieste kde sa situácia udiala - a lekár vykoná zákrok, alebo pošle pacienta k špecialistovi. Závisí na ekonomickom systéme, či pacient zaplatí priamo, alebo preukáže príspevok do spoločného zdravotného poistenia. V každom prípade, od lekára sa priamo očakáva, aby rezal, mačkal, pichal, alebo aspoň predpísal tú správnu pilulku, ktorá pacienta bolesti zbaví. Hotovo, problém je vyriešený, lekár je hrdinom dňa, človek opúšťa nevďačnú úlohu pacienta a znova sa obsádza do roly, v ktorej je "vo svojej koži" - stáva sa výkonným a efektívnym zamestnancom v pracovnom procese. Šťastný koniec. Nič viac a nič menej, problém nie odlišný od situácie, keď sa nám pokazí auto, do bytu nasťahujú šváby, alebo nám na záhradnú fontánku spadne susedov strom. Problém sa vyrieši, pokazené sa opraví...

Na tomto prístupe a postupe sa v prvom pohľade nezdá byť nič zvláštne. Zdá sa byť priam archetypálny a večný. Na pozadí tejto mechaniky však ľudstvo prešlo veľkou premenou spôsobu, akým je uzdravenie dosiahnuté. Kedysi sa za príčiny väčšiny problémov považovali duchovné a duševné zmeny - či už vnútorná nepohoda, urieknutia zvonku, zásahy duchovných bytostí, duchov, božstiev. Len relatívne nedávno sme objavili drobné organizmy, ktoré skúmavá šošovka mikroskopu našla všade tam, kde vyčíňala choroba. Ich kynoženie sa stalo metódou, ako sa s chorobou vysporiadať.

Niekdajší liečitelia sa sústredili na znovunastolenie duševnej rovnováhy, rovnováhy človeka so svetom - ktoré inými slovami (a obrazmi) vyjadrené - predstavovalo odohnanie škodiacich duchov, či uzmierenie božstiev. Tento spôsob uzdravovania sprevádzalo použitie doplnkových predmetov a látok, ktoré svojim charakterom mali umocniť liečivý proces - či to boli priamo živly, drahé kamene, alebo byliny.

Technika umožnila medikom preskúmať v detailoch nielen pôvodcov choroby, ale aj liečivých rastlín - a objaviť v nich látky, ktoré sa priamo podieľajú na nivočení mikróbov. Chvalabohu! - povie si moderný človek. Dosť bolo povier, tmárstva, či drzého alibizmu ("možno ti pomôže, možno nie", "ak budeš silný, uzdravíš sa - ak umrieš, bol si slabý", "je to v božích rukách")... Konečne sa sústredíme na jadro veci, na príčiny problémov. Čo bolí telo, má svoje hmotné príčiny, čo trápi dušu, vyrieši psychológ (a aj ten obvykle predpisuje tabletky). Konečne má každá choroba svoje písmeno a číslo, každý bacil svoje meno. Nebudeme sa nalievať litrami čajov a ležať týždne v posteli - lieky v sebe ponímajú už len koncentrovanú účinnú látku - a my sa takmer okamžite môžeme venovať svojim činnostiam.

Čo sa za tie storočia zmenilo - je možno i prístup k pacientovi, ktorý akoby symbolizoval prechod v slovníku: od liečiteľa k tandemu lekárov a lekárnikov. Nové mechanické údržbárstvo-opravárstvo tiel pripomína technologické postupy nielen v konkrétnych úkonoch (použitie nástrojov a opravných kódov), ale aj vo forme organizácie - je akési automatizované. Pakety ľudského nešťastia putujú zdravotníckou sieťou a hľadajú si adresáta, ktorý by ich prijal. Túto obraznosť podfarbila opačným smerom aj teória výpočtovej techniky, ktorá pre svoje chyby prevzala pomenovania z medicíny. Dokonca i spôsob škodenia kopíruje prírodné víry, ktorých kód narúša ten pôvodný a smeruje k likvidácii ogranizmu bunka po bunke. Súčasné upnuté sústredenie sa na techniku nám takmer znemožňuje iné videnie situácie - než v systéme blokov, procesov, signálov, chýb a administrácie. V jednej aj druhej oblasti - MD aj IT - naviac nájdeme hlúčik nadšencov, ktorých teší vŕtať sa vo svojich strojoch, otvárať ich, vymieňať súčiastky, doťahovať skutiky, alebo skúmať kódy, likvidovať bugy a testovať nové antivíry. Pre niekoho obraz okuliarnatých šprtov a posadnutých vedcov - pre iného úctyhodní profíci, vďaka ktorým odbor postupuje stále vpred - do svetlej budúcnosti.

Je pravda, že medicína je experimentálna veda - bez pokusných králikov (štvor i dvojnohých) by sme množstvo nových postupov a preparátov nemohli vyskúšať. Aj nový program treba vyskúšať na mašine - u ľudí však narážame na dvojstranný problém. V prípade živých organizmov s menom (alebo pocitmi a očami, ktorými na nás zúfalo gúlia) nemôžeme len tak riskovať "pokazenie". A snaha vyvíjať nové organizmy, kópie tých "skutočných" (ktoré tiež budú cítiť bolesť), teda klony - takisto nemá veľkú morálnu podporu. Zostávajú teda dobrovoľníci, pritlačení k stene takmer bezvýchodiskovou chorobou, alebo finančnou situáciou. A na druhej strane? Odborníci v bielom, s tvárami skrytými za maskou, v ktorých očiach nevidno veľa "túžby pomôcť", skôr akúsi zmes ustrašenej zodpovednosti (právnej stíhateľnosti) a fascinácie otváraním orgánov, alebo mikróbami, alebo atómami - ktorá je mnohokrát silnejšia, než zaujatie ich majiteľom.

Spor

Mnohí z nás sme už fascinovane presedeli aspoň jeden večer pri sledovaní niektorého zo seriálov o ordináciách, pohotovostiach, alebo nemocniciach. V dramatickom podaní sú ich príbehy podobne napínavé, ako situácie požiarnické, policajné, alebo vojenské. Ich hrdinstvo môžeme obdivovať, ich takmer status polobohov uctievať. A hoci sú bohmi nad životom druhého, ktorý sa im zveruje do rúk, zostávajú ľuďmi vo svojich banálnych osobných príbehoch. Podobne ako v antických legendách - mocní bohovia a zároveň ľudsky malicherní a nedokonalí. Byť lekárom sa považuje za poslanie, prináležať k bielej elite za výsadu, ktorej získanie podmieňuje náročný tréning, počas ktorého mnoho obetujú. Začína sa to kdesi pri odriekaní bežného života počas štúdia, zaťatom lámaní termínov, závislosti na káve a zďaleka nekončí pri občasnom zahodení medziľudského "bontonu" slušnosti. Ako správni mocní čarodejníci a polobohovia, vynímajú sa spomedzi nás nadpriemerne vyvinutou aroganciou, nevšímavosťou a odmeranosťou. Časť formuje ich kažodenná prax (nedostatok času venovať sa zvláštnym spôsobom každému, bránenie sa upírstvu zo strany pacientov), časť pochytili pri zaúčaní sa (mnoho mechanických úkonov majú na starosti servisní pracovníci - sestry a asistenti - doktor je hviezda, ktorá prichádza excelovať).

Asi je to nevyhnutnou súčasťou hry na špecializáciu, aj vedľajším efektom masového automatizovaného mechanického opravovania pokazených tiel. Inak by sa to nedalo zvládnuť. Cieľom je odstrániť bolesť, pozabíjať bacily, vyrezať nádor, zošiť ranu - a čím skôr vrátiť pacienta do pracovného procesu. Nie je tu čas, priestor, ani energia na vypočutie. Lekári všeobecní a odborní si pacienta posúvajú ako na výrobnej linke. A ten blúdi surreálnymi chodbmi akoby sa ocitol v nejakom science-fiction filme. Od lekára prúdi iba jednosmerný tok informácií - v podobe liekov a rád, pacienta počúva len na pol ucha a snaží sa nemilosrdne usmerniť jeho reč na krátky (!) zoznam stručných (!!) a presne normovaných (!!!) príznakov. Nemá čas, nechce alebo nevie vnímať chorobu ako epizódny príbeh človeka, ktorý je treba nejako prerozprávať, vyložiť, pochopiť a poňať. Moderný lekár nechce prijať chorobu svojho pacienta, nechce s ňou ani manipulovať či uchopiť ju inak než v sterilných latexových rukaviciach. Tak ako to povieme doslovne, tak to môžme preniesť aj do obraznej roviny.

V tomto priamom kontakte s pacientom, ktorý kontrastuje s neosobnosťou modernej západnej medicíny, ostro kontrastuje šamanské liečiteľstvo. I to malo svoje prísne pravidlá a hranice - liečiteľ bol sprievodca pacienta chorobou, jeho pomocníkom, nie však hrdinom, ktorý zoťal drakovi (chorobe) hlavy. Pomohol pacientovi uzdraviť sa. No i tak mu bol bližšie, venoval mu svoj čas, energiu aj svoje nadanie, stretával sa s ním ako človek s človekom. A možno i preto staré spôsoby liečenia znova získavajú príťažlivosť - tak intenzívne a rýchlo, ako technologicky napreduje sterilná medicína. Kým tá sa topí v kvantite (v ktorej štatisticky hľadá rutinnú prax aj inovácie), liečitelia nahradzujú úlohu kde medicína zlyhala - v ľudskom kontakte s človekom a jeho príbehom.

Rôznych alternatív k systému štandardnej medicíny sa ponúka asi toľko, do koľkých odborov sa sama rozštiepila - interna, neurochirurgia, gastroenterológia, virológia, dermatovenerológia a tak ďalej. Ich opozícia sa tak prejavuje na niekoľkých úrovniach. Kým klasická medicína sa označuje za alopatiu (liečenie rôznym) - na jed sa podáva protijed, proti víru pôsobí antivírus, horúčka sa chladí, bolesť sa prekrýva rozjarením - homeopatia ponúka nový prístup liečenia rovnakým. Extrémne malé dávky "látky", ktorá má rovnaký a nie opačný charakter ako choroba, majú naštartovať organizmus k samoliečbe, podobne ako pri očkovaní. Prírodná medicína sa zasa snaží obísť nepriaznivé účinky chemických liekov. Pre zástancov farmácie je rastlina sústavou chemických látok, podobných ako liek, ten však obsahuje už len "potrebné" z nich.

Ak sa nepustíme na nepreskúmanú pôdu energií a duší, v rastline, ako v prírodnom ogranizme, sú však látky viazané iným spôsobom - čo je možnosť - a so živým organizmom zlúčiteľným spôsobom (inak by rastlina nežila) - čo je fakt. Vo výrobe bielej tabletky sú rovnakým dielom zapojené tak chladne vypočítavá strojová logika - ktorá nemá vhľad do nesmiernej zložitosti bunky, nieto ešte celého orgánu alebo organizmu (so svojim inteligentným dizajnom - či už daným státisícročiami evolúcie, alebo vyššou bytosťou) - ako aj ziskuchtivý chamtivý bezohľadný podnikavý človek.

Medicína pôsobí veľmi nemotorne v spôsobe akým sa sama rozdelila do lekárnických priehradok - na rôzne odbory, ktoré liečia konkrétne orgány a konkrétne ochorenia. Neraz má problém chápať človeka ako celistvý organizmus kde jednotlivé časti spolu rôznymi spôsobmi súvisejú (a ak áno, tak len vo vágnych tušeniach) - doslova aj obrazne tak človeka rozkladá. I prazákladné rozdelenie na fyziológiu (telo - korpus - mŕtvolu) a psychológiu - ktoré sa veľmi neradi miešajú - doslova chirurgicky oddeľuje telo človeka od mysle. Alternatíva ponúka holistiku - teda celostnú medicínu - zameranú na človeka ako celok. Mnohé fyzické choroby sú len príznakom duševného nesúladu a nepohodlia - medicínska psychosomatika ani zďaleka nepriznáva plnú šírku tohto prepojenia a neraz k nemu pristupuje svojským spôsobom.

Naproti opravovaniu zjavného, schematickej logike a hrdinskej mechanike - bacil-zničiť - blok-odstrániť - depresia-potlačiť - sa otvára úplne nový priestor archetypálnych mytologických príbehov. Ich rozdiel je ako medzi autoservisom a "zvyškom sveta", medzi hladinou a objemom hlbiny. Duševný príbeh, ktorý sa snaží choroba prerozprávať - je treba vypočuť (nie umlčať), prirovnať, poňať (nielen rozumom pochopiť) cez metafory. Choroba je stav utvárania duše, proces poznávania a učenia sa, čas na vypnutie a oddych, priestor pre sebareflexiu, premietanie a dávanie do súvislosti, vnímanie života v širšom náhľade, zmenu priorít a ohodnotenia - nielen súboj tela so zlovoľnými bacilmi, ktorý treba čím skôr víťazne zavŕšiť a ponáhľať sa späť ponáhľať sa.

Vo svete metafor majú príbehy a obrazy omnoho väčšiu váhu, než suché štatistické fakty. Aby sme nechodili pre moderného človeka nepríjemne ďaleko, zaujímavý pohľad na vec ponúka napríklad film Vojna svetov (War of the Worlds), kde sa pre ľudstvo takmer beznádejná okupácia mimozemšťanmi končí prekvapujúco - tým, že cudzinci umierajú na naše bežné choroby - vďaka mikroorganizmom, s ktorými sme sa my naučili žiť. Súčasným jazykom "sme na ne imúnni", alebo nám spôsobujú len malé problémy, ako napríklad obyčajnú chrípku. A práve tu je jedno z "tajmostiev" života, ktoré stále nevieme pochopiť. Áno, za mnohými chorobmi sú premnožené bacily a víry. Lenže tie isté bacily a víry sú v našom tele prítomné stále, aj keď sme zdraví ako ryby, miliardy sú ich na našej pokožke a hrôzyplné množstvá všade naokolo v čistom vzduchu. Vzduch aj voda aj zem sú pod drobnohľadom mikroskopu ako živá záhradka. Keď sa premnožia, liek môže byť spôsobom, ako ich náhly "kultúrny rozvoj" zastaviť. Ale prečo sa občas premnožia? Prečo začnú škodiť, ak s nimi dokážeme väčšinu času normálne žiť? Prečo občas naša imunita zlyháva? To sú skutočné otázky, ktorým sa medicína oblúkom vyhýba. Ona rieši už len konečné katastrofy, nie základné príčiny. Snaží sa vyhrať vo vojne s mikróbmi, nepýta sa, prečo vznikol konflikt. Tak ako horúčka je len príznakom infekcie, ktorého potláčanie nevedie k vyliečeniu, tak ani infekcia mikroorganizmami nie je na konci reťaze príčinnosti, ale možno ísť stále ďalej a ďalej.

Ešte jeden zaujímavý pohľad ponúka dej Vojny svetov - a to je náhľad na systém ako celok. Cudzí organizmus sa snažil kolonizovať Zem a hrubým spôsobom zaútočí na tunajšie formy života, staží sa ich vyhubiť a nahradiť svojimi. Hoci je to zaujímavé prirovnanie ku kultúrnej genocíde, akej sa dopustil Západ počas kolonizácie alebo fašizmu (likvidácia domácej rasy, kultúry, alebo náboženstva) - jeho konečný dôsledok ešte stále nepoznáme - nevieme kam sa nakoniec zvrhne takmer zavŕšená unifikácia kultúry. Len v náznakoch sme zatiaľ zažili, ako uniformita (od obliekania, cez spôsob života až po myslenie) vedie k militarizmu, totálnej vojne a kolapsu. Príroda, Zem, Ekosystém - v teórii Gaie - tvoria celok. Podobne ako v prípade hľadanie príčiny ochorenia, aj v rámci samotnej skladby môžeme kráčať na ďalšiu a ďalšiu úroveň. Od atómov k bunkám, od buniek k orgánom, od orgánov k telu... a tam sa väčšina myslenia končí. No aj Prírodu možno vnímať ako živý organizmus, ktorého sú vegetácia, živočíchy a neživá hmota orgánmi, jednotlivé rastliny a zvieratá zasa bunkami.

Tento ekosystém je v akejsi vzájomnej rovnováhe (vzájomné požieranie ako regulácia množstva - premnoženie jedného spôsobuje premnoženie druhého). Môžeme teda hovoriť aj o zdraví tohto veľkého SuperOrganizmu planéty. Zvláštne ironická situácia nastáva, keď sa cudzí prvok - v prípade filmu mimozemšťania - votrie do tohto organizmu a chce narušiť jeho rovnováhu. Mikroogranizmy, proti ktorým nás imunitný systém tela chráni, v prípade Ekosystému fungujú sami ako imunitný systém. Ďalej je to na našej osobnej vôli k obraznosti - rozviesť tento príklad na realitu. Spôsob akým človek pristupuje k Prírode, ako vystupuje v jej krehkej rovnováhe, by sme mohli nazvať chorobný, rakovinový. Ľudstvo je utrhnuté z reťaze. Vníma sa ako panstvo prírody - nedokážeme pochopiť, že sme len jej orgánom, ktorý nemôže žiť osve bez ostatných. Rôzne vírové a bakteriálne epidémie môžeme chápať ako imunitné reakcie organizmu na naše premnoženie - či už ako vlastnej súčasti, alebo ako mikróbu, s ktorým celé telo prírody dosiaľ žilo v tolerancii.

Rozdiel medzi alternatívou a stredným prúdom v zdravotníctve vystihuje aj vlastný jazyk. Je to spor medzi liečbou a medicínou. Niečim, čo sa snaží byť blízke človeku, jeho osobnej reči, jeho príbehom - a čímsi, čo sa vyžíva vo vlastnej bombastickosti, v elitnej súnaležitosti s prestížnym (zahraničným) klubom, jeho symbolmi, pomenovaniami a osobnosťami. Podobne ako "psychika", ktorá ako čosi odťažito cudzie, strojené a umelé nahradila dušu v reči magazínov pre modernú ženu a muža. "Ide nám to na psychiku" - akýsi proces v rámci softwareu stroja sa vymyká požadovanej funkcii. Vlastnými slovami, ktoré dennodenne čítam v diskusiách a počúvam na ulici - chceli by sme, aby nám telo slúžilo, aby nás poslúchalo, aby fungovalo ako má, aby podávalo výkony, aby vyhrávalo - namiesto toho, aby sme žili s ním a v ňom. Sme naozaj len telo s psychikou? Sme len toľko, koľko západná medicína zatiaľ stihla objaviť?

Pre ňu jestvujú len tkanivá a bakteriálne kultúry. Alternatívnu medicínu považuje len za svojskú subkultúru (ak nie priamo nákazu), so svojimi artefaktami: čajíky, akupunktúra, bankovanie, masáže, reiki, shiatsu, tai-či, šamani, čarodejníci, letkvary z kotlov, exorcizmus, spevy a tance... Do istej miery je to všetko bizarne milé, až kým sa to západnej medicíne nezačne kafrať do remesla. Tu nastupuje neprirodzený, ale silný pud z prostredia, v ktorom západná medicína vyrástla - súťaživosť. Alternatívna medicína predstavuje konkurenciu finančnú, aj čo sa týka prestíže. Priznanie si, že možno nemá (úplnú) pravdu. A to sa tu, v kultúre víťazstva, nenosí. Podobne, ako západná ekonomická a náboženská vierouka (v horlivosti a dogmatickosti veľmi podobné) vtrhla do kolonizovaného sveta a povýšenecky nazerala na všetko iné - tak aj západná medicína neraz hľadí na starobylú čínsku, alebo pôvodnú americkú - okom konkvistadora - ako na orientálne barbarstvo, voči nej menejcenné. V zhovievavo zmierlivom postoji sa oháňa skepsou - alternatívne postupy môžu byť síce účinné, ale nie sú dokázané, inými slovami - nie sú popísané latinskými pojmami medicíny a vysvetlené cez chemicko-fyzikálne reakcie. V tom horšom prípade nastupuje veľmi agresívny jazyk, keď sa opečiatkovaný MUDr vyhráža alternatívnemu terapeutovi: "Ako si ty (niktoš) dovoľuješ liečiť ľudí?!" Ak nie si doktor, mlč!

Západná medicína si prisvojuje monopol na liečenie. Úmerne tomu sa aj správa - ako elitné vedenie nadnárodnej korporácie - Zdravie a.s., samozrejme s licencovanou značkou. Prečo sa však človek musí obmedzovať len na to, čo táto spoločnosť pozná? Prečo nemôže používať metódy, ktoré fungujú, aj keď nevieme ako? Hoci by mali len placebo efekt - ale účinkujú. Veď konieckoncov, podstata placeba je viera, alebo dôvera - niečo, čo sa zo vzťahu lekár-pacient v západnom type medicíny dávno vytratilo (aj kvoli nastoleným finančným vzťahom, o ktorých bude reč). Hoci ako "placebo" (čo je len ďalší nadupane odoborný termín, škatuľka pre niečo, čoho účinkom nerozumieme), ak má svoj fyzický účinok prostredníctvom viery človeka, napĺňa to obsah holistickej medicíny, psychosomatického prístupu, liečby tela spolu s dušou, ako súčinného celku. V mechanizme modernej spoločnosti a štátu sú mnohí ľudia väzňami zdravotníctva. Firmám sa nepochybne páči, ak preskriptor (nie lekár-liečiteľ, ale lekár-predpisovač) predpíše chorému silný liek (aj keď s nežiadúcimi účinkami) a rýchlo ho pošle naspäť do práce. Dva týždne v posteli by boli pre podnik strašná finančná strata, aj keď príčinou choroby môže byť práve tempo a spôsob práce a života s ním súvisejúceho. "Péenku" dostaneme len od lekára, ktorý je súčasťou tejto mašinérie, ktorý prináleži k oficiálnemu zdravotníctvu-opravárenstvu. Ak chceme aké-také ústupky od zamestnávateľa, sme povinní dať sa liečiť predpísaným spôsobom, ktorý firemnej logike vyhovuje.

Z po(d)hľadu laických médií, naučili sme sa po nich opakovať vetu "to je príliš zložité, nechajme to na odborníkov" - takmer vo všetkých profesiách. Spoločnosť špecializácie poskytuje expertné znalosti ľudí, ktorí sa celý život zdokonaľujú len v jednom smere. To je výhoda a zároveň aj nevýhoda - stávajú sa plochými jednorozmernými bytosťami bez schopnosti metaforického videnia, prelínania odborov a oborov, stávajú sa menej-než-ľuďmi, strojmi.

Táto spoločnosť zároveň rozdeľuje zodpovednosť - a to je jeden z dôvodov, prečo sa štátom osvedčení lekári cítia povýšení. Lekár nesie zodpovednosť, nemôže si dovoliť šarlatánstvo (trikrát zatancovať dookola pacienta a čakať, či ho duchovia uzdravia), dokonca môže byť právne postihnutý. Liečiteľ sľubuje, ale za nič neručí. Nielen za nevyliečenie, ale dokonca ani za poškodenie človeku. Možno však v prípade zdravia vôbec za niečo ručiť? Nie je ručenie len forma ilúzie? Hra na to, že veci rozumieme, aj keď sme si len vytvorili svoj pohľad na vec, ktorý môže byť tak neúplný, ako úplne mimo? Nedôvera k tančekom liečiteľa a k nožu chirurga, alebo pilulke lekárnika je veľmi podobná. Právna zodpovednosť v medicíne sa kríži s touto archetypálnou podozrievavosťou pacientov (neurobil všetko čo mohol) - a naberá obludné rozmery v podobe súdnych procesov. To čo má pacientov chrániť pred nezodpovednosťou, neraz podráža nohy lekárom, ktorí čelia prehnaným fantáziam ľudí o medicíne, ktorá je stále len experimentálnou vedou s ohraničeným (obmedzeným) pohľadom na vec. Je to odvrátená tvár špecializácie - zvaľovanie zodpovednosti na druhého. "Ja o tom neviem nič a ty o tom vieš viac - ty si teda zodpovedný."

Aby sme medicíne len nekrivdili... Áno, lieky sú stále len látky, ktoré nejakým spôsobom pôsobia, podobne ako látky obsiahnuté v bylinách. Spolu s chirurgiou a psychoterapiou predstavujú tri spôsoby, ako liečiť pacienta. Nie sú to jediné tri spôsoby, ale patria do celého radu možností. Majú svoje nežiadúce účinky, ale popri nich aj tie žiadúce - a relatívne silné, ktoré je často potreba - v stavoch, v akých sa ocitá moderný nevedomý človek vo svojom technizovanom priemyselnom znečistenom prostredí a žijúci svojim uponáhľaným a hi-tech spôsobom života. Západnej medicíne sa podarilo prakticky vyhubiť, alebo aspoň uľahčiť priebeh mnohých chorôb, ktoré mali na svedomí milióny životov. Mor, tuberkulóza, žltačka, obrna, kiahne, rôzne exotické choroby. Či už vďaka liekom, ktoré sa vyvinuli zo starobylých ľudových liečív, alebo vyrobeným vďaka technológiam.

Veľakrát sa opakuje prípad, keď alternatívne bytosti, obvykle čajíčkujúce a testujúce všakovaké nové prírodné preparáty utekajú s ťažkou angínou k lekárovi po antibiotikum. V tých vierolomnejších prípadoch s ľahšou horúčkou alebo prvou bolesťou utekajú do lekárne. Nie je to však potupa - skôr sa znova prejavuje základný pud sebazáchovy. Napriek vzdoru voči zabehanému systému, človek si musí uchovať súdnosť a schopnosť triezvo zvážiť, či zvláda situáciu sám, alebo potrebuje pomoc. Ak nezaberá jedno liečivo možno treba skúsiť druhé - hoci to znamená prechod od alternatívy k farmaceutikám, ale aj späť. Potrebujeme robiť veci s rozvahou - jedným zo spôsobov môže byť zotrvanie na pomedzí vedomostí, ktoré nadobudla západná medicína a na druhej strane poznania alternatívnych prístupov. Aj jedni aj druhí dosiahli isté výsledky a získali si svoje publikum, svoj podiel dôvery.

Ekonómia zdravia

Pozná to väčšina z nás: Prídeme k doktorovi s ultratragickým problémom, vytrhnutí zo svojej nesmierne dôležitej činnosti, ale ukrátení o drahý voľný čas - a čakáme rýchlu pomoc. Namiesto toho strávime polovicu dňa v čakárni, ak sa vôbec dostaneme na rad, doktor nás prijme sotva predošlý pacient vyšiel z dverí, počúva nás na pol ucha, čosi vyťukáva, telefonuje s rodinou a popri tom nám vypisuje doporučenie ku komusi ďalšiemu, alebo nejaký liek, s ktorým nakoniec nie sme vôbec spokojní. A my chceme pomoc hneď, chceme mať pocit, že dostávame služby, že sa nám niekto venuje, počúva, prinajmenšom nám čosi pekné nasľubuje a pozdvihne náladu - veď si za to konieckoncov platíme. A tuhľa riešenie: Pravica prirodzene "sucho konštatuje", že to všetko je dôsledok štátneho zdravotníctva, ktorému určené peniaze putujú kade-tade na administratívu, lekárov s paušálnym štátnym platom nič netlačí snažiť sa, podávať výkon a vážiť si pacienta-zákazníka, nízke mzdy ich dokonca demoralizujú (v porovnaní so zvojimi kolegami na západe), chudobní zákazníci netlačia vývoj medicíny napred dopytom po hi-tech zákrokoch a nových liekov. Nakoniec - nefunguje tu konkurencia, trhové prostredie - ktoré nevytvára zbytočné náklady, funguje efektívne, ceny tlačí dole a vedie poskytovateľov predbiehať sa o zákazníka kvalitou služieb...

Kto by si neprial nový liek na svoju dlhotrvajúcu chorobu? Kto by nechcel účinnejšie preparáty proti bežným útrapam - ako je bolesť, alebo horúčka? Kapitalizmus sa ponúka ako mechanizmus účinný a vo svojich princípoch prostý. Nanešťastie alebo našťastie - trhový mechanizmus nefunguje tak ako to od neho očakávame - v tak háklivom prostredí ako je zdravotníctvo omnoho viac vyniknú jeho nežiadúce vedľajšie účinky. Nezabúdajme na jednu základnú podmienku úspešného fungovania voľného trhu - a to je práve voľnosť sama. Nielen neprítomnosť svojhlavých zásahov štátu a jeho byrokratov, ale aj sloboda a dobrovoľnosť všetkých jeho účastníkov - na strane ponuky aj dopytu. Táto nutná podmienka zostáva nenaplnená všade tam, kde dochádza k prachsprostému vydieraniu, keď jedna zo strán nemá inú možnosť. Presne tak, ako v prípade prežitia a zdravia. Presne tak ako v prípade monopolu - ktorým nemusí byť len jedna veľká korporácia, ale nespočet malých poskytovateľov združených v záujmovej skupine - či je to zakázaný kartel, tolerovaná lobby, legálna komora, alebo tichá dohoda. "Zaplať, koľko si pýtame, alebo si pomôž sám." je zaujímavé, že všetci si pýtajú rovnako - a bez zmyslu pre komplexnú hodnotu toho čo ponúkajú - tak veľa ako môžu, koľko sú ľudia bojujúci o zdravie ochotní dať. Prosto - trh.

Citlivé odvetvia ako obrana (armáda), ochrana (polícia), spravodlivosť (súd), zdravotníctvo, prípadne školstvo - si obvykle nedovolia liberalizovať ani tí najliberálnejší z pravicových ekonómov - práve preto, že tu nenakupujeme žiadnu nadbytočnú službu (ktorú síce nepotrebujeme, ale radi by sme ju mali) - nakupujeme vlastné zdravie, život, šance na prežitie, informácie. Ohrozený človek je znevýhodnený a automaticky s kýmkoľvek kto mu môže pomôcť (vyzdravieť, brániť sa) prechádza do stavu vydierania. Ten kto lieči si môže zapýtať čokoľvek, pretože v stave choroby sme bezprostredne ohrození na živote - a mnohé podružné rozhodnutia odchádzajú stranou. Stačí že máme zvýšenú teplotu a je nám úprimne jedno, či chceme jahodový, alebo ananásový džús, akú uhlopriečku televízora, alebo či pôjdeme na dovolenku do Grécka, alebo do Španielska.

Vydierateľnosť je však len nepatrným problémom oproti ekonomickej logike, do ktorej zamotáva lekárov a lekárnikov liberalizované zdravotníctvo. Koncept marginálnej utility (aj keď sám nie dokonalý a nie konečný) je laikom, ale aj mnohým akcionárom firiem pomerne cudzí Ešte stále prevláda presvedčenie, že cieľom podniku a podnikania je dosahovať zisk. Maximálny výnos s minimálnymi nákladmi (na materiály, energie, čas výroby a mzdy zamestnancov). Ak chce podnik dosahovať a zvyšovať zisky, popri znižovaní nákladov musí prirodzene tlačiť ceny produktov nahor a popri tom sa ich snažiť predať čo najviac. Presvedčiť zákazníkov martketingom (reklamnou kampaňou), že tento výrobok potrebuje (vydieraním nejakým nebezpečenstvom "ak si nekúpiš tak sa ti môže to a to stať", alebo vytváraním módnej vlny "kto to nemá, je out").

Čo to znamená v prípade zdravotníkov? Potrebujú čo najviac pacientov a výkonov - preto sa čas venovaný pacientovi skracuje a čakárne plnia. Farmaceutická firma potrebuje predať čo najviac svojich liekov - a preto potrebuje čo najviac chorých. Záleží na šírke našej fantázie a hĺbke podozrievavosti, či obviníme firmy, že kdesi v tajných laboratóriách vyvíjajú nové choroby (alebo ich mutácie) súčasne s liekmi (o niektorých víroch začínajú odborníci tvrdiť, že nemohli vzniknúť prirodzene), alebo úmyselne tvoria lieky, ktoré liečia jednu chorobu a spôsobujú inú (napríklad antibiotiká pomáhajú v hrdle, ale škodia v črevách), prípadne lieky, ktoré potláčajú príznaky, ale chorobné procesy nechávajú driemať v tele, aby sa znova prejavili a vyžiadalai si ďalší nákup potlačovačov príznakov (analgetiká utlmujú bolesť, aj keď neliečia jej príčiny). Ťažko to dokázať, dokonca to môžeme pomenovať "konšpiračnou teóriou" - no musíme žiť v triezvom vedomí, že je to jedna z možností, pretože práve týmto smerom lekárne a lekárov trh tlačí.

Čo je istejšie - a každý, kto nechodí s páskou na očiach, do dôkazov skôr či neskôr vrazí - je, že sa nás marketing neustále snaží vystrašiť, čo všetko nám hrozí (stačí si pripomenúť pravidelné chrípkové epidémie, ktoré šíria najmä reklamy a o čosi viac "objektívne spravodajstvo"), čo všetko potrebujeme (umelé multivitamíny a enzýmy, na ktoré keď sa naučíme, telo môže zlenivieť a prestane ich štiepiť z prirodzenej stravy). Opisom všeobecných príznakov nás zasa rôzni časopisoví a televízni lekári raz-dva presvedčia, že sme chorí, aj keď sme o tom nevedeli. Nové diagnózy vznikajú ako huby po daždi. Podobne i nové lieky - o ich účinnosti a vedľajších účinkoch pacienti veľa nevedia - nechávajú to na odbroníkoch - a tých farmaceutické spoločnosti dennodenne obdarúvavajú pozornosťami, darčekmi a pozvaniami na zaujímavé zahraničné kongresy. Len aby predávali ten ich liek. Akú máme v tomto systéme vzťahov záruku, že sa k nám dostáva liek, ktorý je na náš problém najúčinnejší a bude mať zo všetkých na trhu najmenej nežiadúcich účinkov? Pacienti nie sú zákazníci v pravom slova zmysle - síce platia, ale výber za nich robí niekto iný. A v bezúhonnosť prostú postranných úmyslov - u predpisovačov - môžeme veriť asi tak, ako v príchod istého JK a spásu ľudstva.

V tomto kontexte veľmi neprekvapuje neľudské správanie sa farmaceutických firiem v konkrétnych situáciách, ktoré sme nazvali "aféry" - snáď aby sme ich čím skôr mohli odsunúť bokom - "tak to v živote chodí". Znova si neodpoustím aspoň jeden teplý pohľad, ktorý dokresľuje krásnu trhovú realitu - po prepuknutí epidémie AIDS, po tom čo sa rozšírila aká-taká osveta a heterosexuáli sa prestali chorých štítiť a tí inteligentnejší aj považovať túto epidémiu za "boží trest za homosexualitu", museli si postihnutí vybojovať ďalšiu bitku s firmami, ktoré sa rozhodli na tejto chorobe ryžovať. Liečivá, ktoré zmierňovali priebeh rôznych štádií choroby a neskôr umožňovali pacientom žiť takmer bežný život v pomerne dlho rozsahu, predávali za nesmierne vysoké ceny. Od nakazených vírusom HIV sa môžeme presunúť kamkoľvek do tretieho sveta, ktorý sa stal pre mnohé spoločnosti výskumným laboratóriom, kde testujú aj spôsobmi, ktoré by sa v prísne stráženom "civilizovanom svete" stali okamžite predmetom súdnych sporov a tvrdých postihov. Znova sa tu prejavuje postoj vydierania - "Chceš aspoň akú takú šancu prežiť? Rob čo ti povieme!"

Stalo sa predmetom akejsi večernej kultúry, že sa s teatrálnou hrôzou pozeráme na tisícky umierajúcich v Afrike, Ázii, alebo Latinskej Amerike na takú alebo onakú pliagu - na maláriu, AIDS, ale aj na úplne bežné a pre nás smiešne choroby. Už dávno by mohli byť vyliečené, keby sme postupovali iným spôsobom - naozaj voľného šírenia informácii (aj zloženie lieku a spôsob ako vyrobiť účinnú látku je informáciou). Súkromné firmy si počkajú, až sa im vrátia náklady na vývoj a dosiahnutú primeraný zisk, prípadne ho vyťažia z iného zdroja. Príkladom z druhej strany je napríklad doktor Jonas Salk, ktorý v 50. rokoch vynašiel vakcínu na dovtedy nesmierne problematickú detskú obrnu. Vakcínu si nepatentoval, ale doslova ju ponúkol zadarmo ľudstvu - so slovami: "Nie je žiaden patent. Mohli by ste si patentovať slnko?" Aký obrovský rozdiel oproti biznisu napríklad okolo rakoviny, alebo antivirotík, ktoré si mnohé chudobné krajiny nemôžu dovoliť.

Farmaceutika predstavuje najviditeľnejšiu pascu trhového zdravotníctva - s ľudovou nálepkou nenásytných súkromných firiem. Pre tých, ktorí neradi počúvajú "konšpiračné teórie" a stoj čo stoj chcú veriť, že tento systém je dokonalý a úprimný, pripomeniem slová zástupcu jednej z gigantických spoločností: "My nie sme v biznise na záchranu životov, ale na zarábanie peňazí. Zachraňovať životy nie je naša starosť (biznis)." Ale nie, určite len žartoval... V prípade lekárov akoby sme boli medzi dvoma mlynskými kameňmi. Tí štátom platení môžu byť (aj keď nie všetci sú) príliš leniví, kávičkujú, ulievajú sa a poberajú plat aj keď je neadekvátny ich snahe. Súkromní lekári zasa potrebujú pacientov - a čím je ich menej, tým sú poplatky za jednotlivé úkony vyššie. Potrebujú pacientov, chorých - odkiaľ môžeme mať istotu, že ich budú liečiť? V biznise platí - ak uspokojíš jeho potrebu úplne, prídeš o zákazníka - najlepšie je čiastočne uspokojiť, ale stále nechať otvorené vrátka pre ďalší a ďalší nákup tovaru, alebo služby.

Nie inak je to v prípade podružných organizácii, ako je zdravotná poisťovaňa - štátny moloch má spuchnutú papierovú administratívu a poskytuje zaručené, aj keďd len priemerné služby. Súkromné poisťovne sľubujú nadštandard, ale ako je známe z praxe napríklad v USA, majú celé oddelenia, ktorých primárnou úlohou je zamietanie žiadostí o preplatenie liekov a úkonov. (Ako to naznačuje film Michael Moora Sicko.) Je to ako spoločná kasa, kam všetci prispievajú, ale ak jeden príležitostne potrebuje za príspevok službu, túto jednoducho nedostane - ktorá súkromná firma by si radšej nenechala peniaze pre seba? Zdá sa, že potrebujeme akýmsi spôsobom skĺbiť výhody a potlačiť nevýhody oboch týchto systémov. Hoci sa ich zástancovia dušujú, že žiadna koexistencia nie je možná - buď sa uberieme čisto štátnym spôsobom (solidarita bohatých s chudobnými), alebo úplne súkromným (nebudeme platiť za choroby a nezdravý životný štýl druhých) - inak vytvoríme len neúspešné deformácie.

Ekonomická stránka veci, obchodovanie s liekmi a zdravím, ktoré sa stáva nepriamo komoditou na trhu, sa obvykle dáva do súvislosti len so západnou medicínou a farmaceutickým priemyslom. Charakter kapitalizmu, trhu a obchodu vôbec však presahuje konkrétny prípad spôsobu "ako liečiť". Ako huby po daždi vyrástli nielen lekárne, ale aj rôzne obchodíky so zdravou výživou, čajíkmi, homeopatikami a alternatívnou medicínou vôbec. Ich fungovanie v trhovej ekonomike znová obmedzujú - aj pri najlepšej vôli majiteľa pomáhať - pravidlá trhu. Potrebujú si zarobiť, aby prežili. Od toho sa odvíja tak cena ich preparátov (ktoré si neraz môže človek o trošku menej lenivý natrhať sám), mystifikácia (presne to isté, čo v predošlej zátvorke - len netušíme, čo je obsahom zázračného lieku v nepriehľadnej krabičke), aj to, ako nás "nenásilne" pobádajú užívať ich čo najviac.

A tak, popri závislých na chemických liekoch, vytvára sa druhá skupina - závislých (najmä mentálne) na nákupe rôznych alternatívnych elixírov. Aj oni majú svoju skrinku plnú sirupčekov, výťažkov, zmesí, čajíkov, solí a drahých kameňov - bez ktorých si svoje zdravie nevedia predstaviť. Je to veľmi tvrdá otázka pre každého predajcu liečiv aj každého liečiteľa (akokoľvek alternatívneho) - či má záujem svojich pacientov vyliečiť, alebo len liečiť. Kúsok po kúsku, čo najdlhšie, možno nikdy s konečným efektom uzdravenia. Ich zákazníci, zverujúci dôveru, takisto takmer veriaci, sa stávajú ich večnými pacientami. A rovnako je to aj otázka pre druhú stranu: Vieme si vôbec predstaviť byť zdraví - prirodzene zdraví - bez pomôcok? Len tak, v normálnom stave bytia?

Meditácia nad zdravím

Ešte jeden pohľad a ďalší ekonomický aspekt, ktorý by nám pri hľadaní zdravia nemal uniknúť. S priemyselnou revolúciou a nástupom kapitalizmu sa roztočil obrovský ekonomický stroj. Samozrejme, na počiatku mal slúžiť ľudstvu - priniesť vyšší životný štandard, nové možnosti, zaujímavé technické hračky - a tých je naozaj v našich bytoch neúrekom, ich prínos nepopierateľný. Táto cesta neustáleho hospodárskeho rastu a technického pokroku sa veľmi rýchlo stala samozrejmosťou, o ktorej sa nediskutuje naľavo ani napravo. Veď keď nič iné, vďaka technológiam sme vyvinuli množstvo liekov a prístrojov, ktoré nás vytiahli z bahna rôznych donedávna neliečiteľných a smrteľných chorôb. Kdesi na polceste človek akosi stratil nad týmto strojom kontrolu (možno práve vtedy, keď si povedal, že bez neho nevie žiť). Od narodenia si ho posúvajú inštitúcie ako na bežiacom páse, aby neskôr kamsi do tohto stroja zapadol. Stroj už nepracuje pre neho, ale on pre stroj - a nie je to len otázka vnímania. Jednoducho nemá možnosti, musí sa prispôsobiť chodu stroja - čo prakticky znamená napríklad tempo doby a korporátna kultúra.

Znečistené životné prostredie, vzduch plný prachu, neľudsky monotónne open-offices, klimatizácie, umelé osvetlenie, nemožnosť tvorivo sa prejaviť, podriadenie vo firemnej hierarchii, doma strerilne účelové vzťahy. Nedostatok času na oddych, instantná zábava, okovy hypotéky, nemožnosť regenerovať sa prirodzene (zober si lieky a vráť sa do práce), nutnosť podávať stále vyššie výkony, ponáhľať sa - myslieť, pracovať, oddychovať, baviť sa, zažívať rýchlejšie, nakupovať a vôbec žiť pre kvantitu. Výsledný obraz je úplne jednoduchý začarovaný kruh - aj keď mnohí robíme všetko preto, aby sme ho nevideli - a neustále vzdorujeme otázkami konkrétnych situácií a kažodenných problémov. V nasledujúcom výroku použijem slovo liek, ale v tomto prípade zaň môžeme dosadiť čokoľvek, čo nás robí zdravšími, mladšími, krajšími, spokojnejšími, šťastnejšími a predlžuje či spestruje nám život. Roztáčame ekonomický stroj, aby sme získali potrebné lieky. Tie lieky potrebujeme na choroby, ktoré si spôsobujeme našim životným štýlom, tempom, stresom, znečistením - ktoré je nutné na roztočenie ekonomického stroja.


Vďaka hospodárskemu rastu, spracovaniu surovín a pokročilým technológiám vyrábame lieky, ktorými liečime choroby, ktorých príčinou je neraz sám hospodársky rast, priemysel, znečistenie a spôsob práce.

Meditácia je technika, ktorou moderný človek vychovávaný pre uctievanie rýchlosti (od áut, cez športové výkony až k ekonomických indexom) väčšinou opovrhuje. Preň je to len stratený čas, ktorý mohol využiť produktívnejšie a efektívnejšie nejakou činnosťou. Byť dynamický a aktívny sa jednoducho nosí. Nevieme ne-konať, nič nerobiť - to sa v modernom jazyku rovná lenivosti - pasivita je strašná urážka tak v sexuálnom, ako i pracovnom a osobnom živote. Meditácia je len "zíranie do prázdna". Nečudo - mnohí moderní ľudia majú tam, kam sa cez meditáciu pozerá, naozaj prázdno. Meditácia je pritom zastavenie, ktoré ostro kontrastuje s konaním (a ohraničuje ho), dáva mu svojim spôsobom zmysel, človeku ponúka možnosť vystúpiť a znova do konania vstúpiť - je to forma praktizovania slobody. Meditácia môže (hoci nemusí) byť zastavením pre oddych, pre premýšľanie (o ďalšom konaní), pre vytvorenie akéhosi celkového obrazu. V praktickom príklade - nevidieť len prítomné a nadchádzajúce situácie (problémy a potešenia), ale vidieť svoj život v perspektíve, ako kus, ako príbeh, ako obraz. Žijeme ako tlačiarne, umiestňujeme len malé bodky atramentu jednu za druhou, mechanicky, no nie sme schopní vidieť obrázok, ktorý vytvárajú, nieto ešte jeho estetickú a informačnú hodnotu.

Svojský, nie nutne správny, ale prinajmenšom zaujímavý pohľad prináša teória duševných príčin chorôb. Komu sa zdá príliš... spirituálna, tmárska, alebo nevedecká - nazvime ju rozšírená psychosomatika. Alebo hlbinná psychológia. Niektoré duchovné smery vnímajú svet foriem (hmotnú realitu, veci okolo nás) len ako spodobenie (zobrazenie, príznak) ideí, myšlienok, stavov - ktoré jestvujú v celom objeme duchovného sveta (naprieč dušami ľudí a rôznych iných bytostí). Moderní lekári priznávajú, že psychika má veľký vplyv na telo človeka - od potenia, cez žalúdočnú nevoľnosť, až po náchylnosť na infekcie. Depresívny človek skôr ochorie na chrípku, stresovaný človek si neraz koleduje o žalúdočné vredy, cholerik pozýva infrakt. V podstate je to dopovedanie myšlienky, ktorú sme zatiaľ len načali. Horúčku spôsobuje infekcia, infekciu zlyhanie imunity. Prečo imunita niekedy prestane človeka brániť - fyzicky vysvetliť nevieme. No sú stavy, keď sa cítime bezbranne, zraniteľne, vystavení vonkajším vplyvom iných ľudí a prostredia - ako keby "bez imunity" - a to je napríklad stav stresu alebo smútku.

Mojim cieľom bolo ukázať, že tu je cesta pre vzájomné pochopenie medzi alternatívnymi ľuďmi zo spirituálnej divočiny a bežnými civilizovanými vedcami. Rozdiel je skôr v jazyku, než v podstate, ktorá je prekvapujúco spoločná. Jedni sa pohybujú na povrchu, druhí v hĺbke - hoci tej istej veci. Úplne banálny prípad vplyvu "psychiky" (myslenia, ducha, duše) na telo je postoj zaumienenosti - chceme pokorok, chceme rýchlosť, chceme veľa mať a stihnúť. Táto forma nenásytnosti si vynucuje rozpínavý priemysel, dopravu, vytváranie mestských komunít. A tieto (presne v duchu začarovaného kruhu) produkujú znečistenie, ktoré má všemožné účinky - od dráždivo-alergických až po zhubne-karcinogénne. Je to väčšia okľuka, než u človeka, ktorý si z nejakého dôvodu zaumieni vyliezť na skalu a spadne a dochráme sa - a súvislosť medzi nerozvážnou aroganciou a "trestom" je priamy. Osobný postoj, čosi zo spirituálneho nehmotného sveta, v konečnom dôsledku vplýva na hmotu a telo.

Nejedenkrát som zažil, že sa prílišné zachádzanie do roviny metafor nestretáva s pochopením. V prípade tých druhých by sme ešte boli ochotní prijať, že "si za to môžu", ale... Prečo ja? Prečo môj otec? Prečo moja rodina? Prečo môj kamarát? Veď ja nie som taký, ani onaký, "nie som zlý", nie som nenažraný, nepreháňam to s prácou, nie som extrémista! Prečo teda "Boh trestá aj mňa"? Niektoré choroby akoby nezodpovedali životnému štýlu jednotlivcov - zdajú sa byť zdedené. Tak ako získavame isté návyky výchovou od svojich rodičov, tak sa nám dostávajú aj zdravotné predispozície. Možno je to pre ďalšiu generáciu nespravodlivé, ale stále sme deťmi svojich rodičov a ak oni konali spôsobom pre ekosystém nebezpečným, choroba ktorá doľahne na nás - ich potomkov - nám pripomína, že v stopách svojich pôvodcov nemôžeme pokračovať. Ak uznáme prítomnosť akejsi imunitnej funkcie ekocelku - nadorganizmu, Prírody - musí mať nejaký spôsob, ako nás zbrzdiť v nebezpečnom správaní, ako nám dať najavo že takto sa ďalej pokračovať nedá. Medzigenračná závislosť je jednou z možností.

Ešte silnejšie súvisí naše zdravie s našimi súčasníkmi. Tak ako som to opísal v prípade epidémií, jednoducho zdieľame životné prostredie. Je síce pekné, že sa utiahneme na vidiek, začneme používať ekologickú drogériu, alebo chodiť mestskou dopravou - ale zvyšok populácie nás bude považovať za idiotov. Prečo sme to potom práve my, na koho doľahnú civlizačné choroby? Nuž, hoci na samote v lese, stále obývame tú istú planétu. Zdieľame vzduch, vodu, pôdu, zdroje, rozmanitosť biosféry vôbec. Kým my šetríme, druhí míňajú, kým my chránime, druhí veselo ničia. S heslom "nestaraj sa do mňa, ja sa nestarám do teba" tu ďaleko nedôjdeme. Aj keď sa do nás nestarajú, konanie druhých má na nás cez zdieľané prostredie dôsledky - a preto musíme s nimi nájsť reč a spôsob, ako obmedziť konanie všetkých tak, aby nemalo na druhých negatívny vplyv. "Sloboda jednotlivca sa končí tam, kde sa začína sloboda druhých."

Pri otázke "Prečo ja?" ešte chvíľku zostaneme. A vrátim sa späť k farmaceutickým spoločnostiam a lekárom, ktorí nás neraz presvedčia o tom, že sme chorí (na nejakú novopomenovanú chorobu) aj keď by nás to ani vo sne nenapadlo. Odpoveďou na položenú otázku môže byť potom znova len otázka: "Prečo si myslím, že ja som chorý?" Ešte vo viktoriánskych časoch bola prehnaná vôľa po živote, chuť hýbať sa, alebo vôbec vzrušenie zo zážitku považovaná za chorobu - "rozrušenie" - ktoré trebalo utlmiť. Chorobou bola prílišná chuť na sex. Choroby mala spôsobovať mastrubácia - od slepoty po tuberkulózu. Donedávna sa považovala (a mnohí ju stále považujú) za chorobu aj homosexualita - hoci ide o prirodzenú vec, prítomnú vo všetkých kultúrach, vo všetkých dobách, aj u iných živočíšnych druhov. Neškodí, má len svojské dôsledky na jednotlivca, ktorého sa týka - od nemožnosti mať vlastné dieťa až po možnosti v oblasti spirituálneho života. Je to prirodzený prejav rozmanitosti prírody.

Dnes za choroby považujeme malé prsia, vrásky, pehy, krivý nos - a doslova chirurgicky ich liečime. Akosi sa nevieme zmieriť s tým, čo je jasné už len pri pohľade z okna. Každá rastlina toho istého druhu je iná - tvarom, silou, počtom kvetom, farbami. Rozmanitosť, drobné zmeny kódu, testovanie rôznych možností - je podstata života. Mnohé z toho čo nazývame "chorobami" sú jednoducho variácie. Prostredie na nás vplýva a cez mutácie sa mu snažíme prispôsobiť. Zmeny prostredia chemicky vplývajú na genofond. Výsledok je pokus - buď sa novému prostrediu dokážeme prispôsobiť, alebo nám škodí - a tak nás varuje pred nežiadúcimi vplyvmi ktoré naň máme.

Rôzne formy tela sú len variácie, ktoré vytvárajú pestrosť, podobne ako na lúke. Rozmanité prejavy tela, vrátanie grgania, prdenia, potenia a pachu - sú mu prirodzené. Môžu sa počas života, aj po náhlej udalosti, výrazne zmeniť - nie vždy však túto zmenu musíme nazvať "chorobou". Zvláštny, aj keď extrémny prípad, som objavil v bežných spotrebných magazínoch "o živote" - dočítal som sa o novej metóde odstránenia potenia - botulotoxínom. Trochu drasická metóda, ale podobne ako tie zmierlivejšie vychádza z presvedčenia, že potenie je čosi zlé, nesprávne, choré, čo treba eliminovať.

"Nie vždy za to môže obuv. Veľkú úlohu zohráva aj psychika. Ak patríte medzi ľudí, ktorým sa potia dlane v stresových situáciách či pri rozrušení, možno podobne trpia aj vaše nohy. Tu je vhodné obrátiť sa na lekára, ktorý môže predpísať lieky, ktoré dokážu znížiť vaše psychické napätie."

A už zasa tá "psychika". Bezduchá honba moderných ľudí bez duše za dokonalými umelými telami bez jazvičiek, bodiek, vrások, tuku, potu a zápachu. Pritom potenie je prirodzená vec, ktorá slúži na ochladzovanie tela, v saune môže byť spôsobom sko vylúčiť toxíny a samotný zápach - feromóny - sú prírodný spôsob, ako si nájsť vhodného partnera. Ako živočíchy sa orientujeme podľa pachov - a sám to poznám, že ak mi niekto "nevonia" fyzicky, platí to aj obrazne. Niektoré kultúry považovali pach za znak sexuálnej dospelosti. My sme si uzmysleli, že človek voňať nemá a ak áno, tak len umelým "voňavým" parfémom. Telá, ktoré sa tak ocitajú pred našimi nosmi sú ako mŕtvoly naložené vo formaldehyde, zmyslovo nás mätú. Alebo len varujú pred vnútornou umelosťou. V každom prípade, pripravujeme sa tak o podstatnú časť zážitku z kontaktu s druhým človekom. Prekrútili sme to čo "vonia" a to, čo "smrdí".

Depresia nie je dnešnému človeku cudzí jav, najmä odkedy dostala meno a číslo - dovtedy sme si vystačili s mrzutosťou a smútkom. Popísanie javu (alebo jeho umelé vytvorenie) nie je však taký problém, ako jeho samotná liečba. Koľkí ľudia dnes užívajú lieky "na depresiu" a "proti depresii"? Depresia (podtlak) je pritom len dočasným vyhnanstvom duše zo života, z chuti na aktivitu. Zrazu nemáme záujem, zmyslové vnemy sú utlmené, nič nás nebaví, nemáme chuť na ľudí, nechce sa nám žiť. Sme vylúčení z deja. Ešte stále sme neopísali nič zlé, žiaden problém - tak kde sa vlastne berie?

Thomas Moore vo svojich knihách hlbinnej psychológie opisuje "dary depresie" - nepovažuje ju v prvom rade za chorobu, chorobu v tom zmysle, že musí byť vyliečená - je to zmenený mód reči duše, ktorá si žiada vypočuť. Stav depresie je časom venovaným božstvu, na ktoré obvykle zabúdame - Saturnovi. Slovo "obvykle" stelesňuje našu posadnutosť aktivitou - konaním, pohybom, vytváraním. V depresii strácame zmysel života, veci čo pre nás doteraz niečo znamenali, už nič neznamenajú, to čo sme nasledovali sa nám zrazu zdá hlúpe, to čo sme mali radi nám nechutí a nebaví nás. Depresia je nielen čas, keď opustíme hmýrenie života, ponoríme sa do seba (veľmi hrubo a zjednodušene: "popremýšľame"), ale zároveň priestor pre utváranie duše. V depresii sa meníme, menia sa naše priority, záujmy, hodnoty. Pripomína nám to prinajmenšom to, že nie sú univerzálne a nemenné - a práve len toľko energie a húževnatosti by sme im mali venovať.

Depresiu netreba vyliečiť ani čím skôr zahnať - ona si pýta svoj čas, kratší alebo dlhší - a sama sa pominie, až naplní svoj zmysel. Depresiu treba prežiť, treba si ňou prejsť. To neznamená užívať si ju a radovať sa z nej - veď to je konieckoncov v rozpore s jej náladou - dopustili by sme sa rovnakého sebaznásilňovania, ako v prípade použitia anti-depresív. Depresia má svoje spôsoby - je to jednoducho čas, keď sme smutní a prázdni - tak chvíľu podbudnime smutní a prázdni. Zo smútku sa nemožno radovať, dá sa jednoducho byť (intenzívne) smutný. Depresia je obvykle čas, keď sa nám pýta mdlé jedlo, smutný film, alebo ticho. Tak si to doprajme. Precíťme ju.

Medicína a psychiatria je tu nemiestne hrdinská. Vziať si liek, potlačiť - to čo vyjadruje predpona "anti-". Anti-depresíva nás však nedostanú do stavu skutočnej radosti zo života, ale do chemickej eufórie - neskutočnej, nezodpovedajúcej nášmu vnútornému stavu. Omnoho častejšie jednoducho vyrovná naše nálady na rovnú čiaru - ani prílišná radosť, ani prílišný smútok. Sme ako živé mŕtvoly, nič necítiace, voči všetkému ľahostajné. Pre kancelárske roboty pravdepodobne dobré vlastnosti. To nie je žiadna konšpiračná teória, ani distopická fantázia - ale reálne účinky, ktoré hociktorý užívateľ týchto liekov môže potvrdiť - len sa o nich nehovorí. Nie je to zvláštna kultúra, v ktorej radšej opravíme pokazenú náladu človeka, než by sme sa zamysleli, prečo systém spôsobuje (hromadne) také strašné nálady? A nie je to zvláštna kultúra, ktorá na nás kladie imperatív "musíme sa radovať, musíme byť veselí, je dobré tešiť sa"? Prečo nevieme prijať smútok ako iný stav, ani dobrý ani zlý, rovnako však platný - pretože vychádza z duše. Ani pozostalým nevravíme "usmej sa", ale necháme ich vyplakať sa a byť smutný toľko, koľko potrebujú.

Od duševných chorôb, z ktorých by sme mnohé ďalšie mohli takto pospytovať, sa vráťme k fyzickým. Každú chorobu môžeme poňať ako komunikáciu duše s telom. Ego by chcelo - "teraz sa pôjdeme baviť", "teraz budeme cestovať", "teraz budeme pracovať" - ale duša má svoje dôvody a povie nie - "A teraz budeš ležať a rozjímať!" Tak ako lekári, aj my by sme mali zabudnúť na prehnané hrdinstvo: "Toto je moje telo a musí ma počúvať." Ja - telo-ego-rozum-duch-duša - je zložitá (komplexná) bytosť, ktorá funguje na úplne iných princípoch, než sme si uzmysleli a vytvorili v ekonomike a spoločnosti - nepodlieha vlastníctvu ani súťaživosti. Raz je to zlomenina - "takto ďalej nepôjdeš" - inokedy nádcha - "dajte mi všetci pokoj, mám hlavu ako melón a nos ako vodovod" - tieto stavy nie sú príjemné, ale môžeme ich využiť - návratom k sebe na okopanie zanedbanej záhradky. Ľahnúť si do postele, konečne premýšľať o tom na čo nebol čas, alebo naopak chvíľu nepremýšľať, meniť sa, hľadať nové postupy v živote, snívať, stanoviť si nové zámery, alebo sa odovzdať plynutiu života. Uvedomiť si, že nie sme stroje, ale živé a zraniteľné bytosti. Že nie sme len manažéri, technici a ekonómovia, asistenti a inšpektori, učitelia a študenti - ale ľudia. Choroba je, tak ako za starých dobrých školských čias, príležitosť uliať sa zo života.

Uzdravenie zdravotníctva

"Prelomové objavy z laboratórii posilnili názor, že šťastie je fyzicky založené a môže byť ovplyvnené vedeckými metódami. Napríklad: Nedávna štúdia zistila, že istý gén ovplyvňujúci úrovne serotonínu, ak je odstránený z mozgu myší, hlodavci cítia šťastie za hocakých okolností, aj keď by boli normálne v depresii."

Predošlý úryvok z vedeckého magazínu nepredkladám ako príklad, kam by sme sa mali ďalej ubrať. Je to len ironická poznámka k tomu, kam kráča "vedecky založená medicína". Ako praktickú radu naopak doporučujem, najbližšie keď nás opanuje depresia, zmocní sa nás chrípka, alebo nás nedajbože paralyzuje nejaká zlomenina - zastaviť sa a porozjímať. Položiť si napríklad otázky ohľadom zdravotníctva, ktoré sme sa doteraz pýtať neodvážili. Prečo zlyháva naša imunita? Prečo nefunguje telo ako má? Odkiaľ sa berie moje presvedčenie o tom, ako má telo fungovať? Som naozaj chorý, alebo som len v zmenenom stave, ktorý si vyžaduje dočasnú zmenu prístupu? O zmene prístupu by vedelo rozprávať veľa ľudí, ktorých ťažké postihnutie prinútilo od základov prestavať svoj život. Upútanie na vozík, náročná infekcia, popáleniny, nevyliečiteľná vírová nákaza, vzácna exotická choroba. Poďme rad za radom...

Zdravotníctvo potrebuje ozdravenie. Nielen to ekonomické - ako neustále pripomínajú politici zľava i z prava. Žiada sa predovšetkým ozdravenie filozofické - alebo kto nemá rád toto slovo - prehodnotenie zámerov a postupov liečenia a medicíny ako takej. Od čias, keď si pračlovek prvý krát porezal prst už uplynul nejaký ten rok, nazbierali sme rôzne poznanie - na rôznych stranách: stredný prúd i alternatíva, lekári i pacienti. Nie je na čase ho začať využívať?

Pamätajme si stále na potrebu rovnováhy v konaní - lebo aj zdravie je len iným popisom stavu rovnováhy. Telo a duša je pár - liečiť ho môžeme oboma spôsobmi. Prostredníctvom nájdenia príčiny v duši môžeme dosiahnúť zmiznutie fyzických príznakov - ale aj nasledovaním príznakov, cez liečbu tela, môžeme pomôcť duši - prinajmenšom znovu nájsť "chuť do života". Vťahujúce nešťastie z choroby nie je stavom, v ktorom sme veľmi schopní rozprávať sa s dušou, liečivo nám môže pomôcť fyzicky sa pozbierať, "otriasť zo seba smolu" - a získať silu pre ďalšiu liečbu. Dajme si však pozor na neustále mechanické opravovanie tela - môžeme ho unaviť, tak ako dušu - a pilulkové zázraky môžu jedného dňa prestať účinovať, ak si na ne nevypestujeme priamo averziu. Liečivom môže byť tak pilulka, ako čaj, liečbou alopatia ako homeopatia, liečiteľom chirurg, ale aj terapeut s alternatívnymi postupmi.

Nezanevierajme ani na jedno - každé má svoje poznatky, každé dosiahlo výsledky. Nepohŕdajme tým, čomu nerozumieme - ani na strane oficiálnych lekárov, ani na strane pyšných spiritualistov. Nie je nič odpudivejšie, než povýšenectvo, ktoré som zažil tak od renomovaných MUDr., ako aj od rôznych alternatívnych liečiteľov, ktorý sa do očí vysmievajú "nevedomým hlupákom", ktorí nevedia nájsť "správnu cestu". Vzájomné súboje nás môžu nanajvýš tak otravovať a vyčerpávať - potenciál sa skrýva v súlade a vzájomnom obohatení západného a východného, technokratického a duševného, oficiálneho a alternatívneho, komerčného prístupu a altruistického poslania. Nemusíme zavrieť brány nemocníc, ale pýtajme sa aspoň, prečo musia ich sterilne-depresívne priestory ľudí ťahať na druhý svet? Prečo nepremeniť biele škatule pripomínajúce márníce na miesto odpočinku, návratu k prírode, k sebe? Doplniť chemickú liečbu koloroterapiou, alebo nejakým iným alternatívnym postupom. Vytvoriť prostredie, kde sa naozaj dá vyzdravieť - príjemné, prírodné, umelecké - tak ako horské sanatóriá, wellnessy, alebo napríklad nemocnica od Gaudího.

Je zvláštne a možno i trochu idealisticky pochabé volať podobné výzvy do sveta, ktorý je tak posadnutý svojimi závislosťami na nezávislosti, výkone, efektivite, práci pre prácu, rast pre rast, expertnosť a extrémnosť. Kto sú naši hrdinovia? Športovci, ktorí podávajú nadľuské výkony, boria hranice. Pre vymyslenú a nezmyselnú hodnotu víťazstva alebo rekordu sa nechávajú drátovať, alebo napichať rôznymi steroidmi. Šport už nie je "zdravým životným štýlom", cestou k posilneniu kondície, ale rozpadol sa na vrcholový - sebaničenie - a divácky - prázdne povzbudzovanie a pýšenie sa úspechmi druhých vo fiktívnych bitkách.

Medicína sa stala ľudským autoservisom, často s prístupom veľkej firmy, ktorá nemá na jedného zákazníka čas. Máme horúčku, alebo nás bolí hlava? Šup, prehltneme antibiotikum, analgetikum, antipyretikum - a utekáme naspäť do pracovného procesu. Učíme sa to už od útleho detstva - "daj si tabletku a maž do školy" - pestujú v nás strach vymeškať nenahraditeľné hodiny. Zasievajú do nás nekľud. Nervozitu. "Strácam čas! Nemôžem len tak sedieť! Musím niečo robiť!" Ako športovci hnaní slovom "viac, rýchlejšie, silnejšie, ďalej, vyššie" - nevieme ísť pomaly, nevieme zastaviť sa, nevieme byť v tichu, nevieme byť sami, nevieme odpočívať. Nevieme sa liečiť. Načo je nám potom celé technizované pokrokové zdravotníctvo, alebo celá alternatívna medicína? Chceme žiť zdravo, alebo sa neustále uvádzať do chorôb a mať po ruke servis, ktorý nás "opraví"?

Preto netradične, aj na záver si dovolím jedno porekadlo - tentoraz dánske:

"Sedliak a lekár sú múdrejší, než lekár."