Meranie hĺbky Duše

1.1.14

O symbolickom pohľade na fyzický svet, mytológii a príbehoch duše

"Ty nemáš dušu. Ty si duša. Máš telo."

Čo je to Duša? Vodník ich lapal do hrnčekov, kresťania zasa lákajú do Neba, tiež to vie prasknúť v bicykli... Náš slovník je pretkaný slovami ako "oduševnelý" ale aj "bezduchý". Pre slovanov nemajú slová ako duch a duša ďaleko k slovu dýchať - teda sú neodmysliteľne spriahnuté so základnou životnou funkciou. Dušu skloňujeme v nespočte kontextov, ale ako pojem ostáva pre nás veľmi unikavá.

Hľadanie odvodenín, súvislostí a medziprepojení nechávam ďalej na čitateľovi. Vo svojich dielach autori "starostlivosti o dušu" často pracujú s podrobnou analýzou zabudnutých významov niektorých automaticky používaných slov. Mnohé výrazy už dnes pokladáme za rôzne vyjadrenie toho istého (synonymá), na druhej strane však existuje mnoho nepovšimnutých konceptov. Tie sa neraz snažíme nemotorne opísať siahodlhými románmi, konverzáciami, poetickými metaforami, výtvarnými a hudobnými prostriedkami - a zostávajú tak bez jednoduchého pomenovania. V tejto "príhodnej" situácii sa môžme naučiť znova vnímať jemné rozdiely medzi významami podobných slov a nájsť vyjadrenie pre bezmenné pojmy. Vedomosť, skúsenosť, zážitok, ctenie, uctievanie, poznanie, vyznávanie, rozumenie, vhľad, pochopenie, poňatie... v textoch ich štedro používam a zaumienene rozlišujem.

Tak ako sa navzájom dopĺňajú fyzický a duchovný (duševný) svet - v tom duchovnom na prvý pohľad rozpoznávame akési racionálno a iracionálno. Kým to prvé je predmetom kritiky zo strany kňazov, to druhé sa stalo škaredým slovom modernej doby. "Správaš sa iracionálne" je bežným obvinením - racionálne myslenie zasa fetišom, modlou, ktorej uctievanie nás má vyviesť z temného stredoveku, z náboženského tmárstva.

Vo svojich rozboroch psychoterapeuti vychádzajú zo slovníka drobných nuancí - kde Rozum predstavuje strohé matematické a logické myslenie, analýzu a syntézu, fakty, argumenty, dôkazy, vysvetlenia - iným slovom prístup vedy. Ego je to občas sebecké a niekedy pyšné v nás, ktoré sa snaží veci riešiť, ovládať, riadiť, ovplyvňovať, prispôsobovať, meniť a mať z toho materiálny zisk alebo iný nehmotný prospech. Dušou napokon nazývame to temné, tajomné, vlhké, iracionálne a skrz-naskrz ľudské - čo z nás robí nielen pracujúce stroje, mravce, ale uvedomuje si i presah, večnosť, božské, krásne, tajomné - vytvára nálady, pocity, city, metafory a z nich náboženstvá alebo umenie. Nič z toho nepramení v strohej racionalite, nič z toho nie je schopný vytvoriť, pochopiť ani oceniť žiaden sebavýkonnejší počítač. Je to to, čo ozvláštňuje náš svet, dáva mu hodnotu, to v čom hľadáme jeho zmysel.

V jungiánskom výklade ktorý predstavil napríklad James Hillman a krásnym spôsobom spopularizoval Thomas Moore, vo vnútornom (nehmotnom) svete človeka výraz Duše tiež kontrastuje s pojmom Ducha - nemožno si ich zamieňať. Vytvárajú akýsi mytologický pár - dva dopĺňajúce sa protiklady - obrazným jazykom ich môžeme charakterizovať ako muža a ženu v každom z nás. Kým Duch sa snaží o vzletné a vysoké hodnoty, ideály - nevinnosť, čistota, česť, súdržnosť, vlastenectvo, pevná viera, odvaha a napokon veľkoleposť - Duša predstavuje často to zaznávané, nežiadúce, opovrhované - preto používame slovo temné - no zároveň nesmierne potrebné v zmysle rovnováhy.

Kým rozum chladne kalkuluje, komunikuje v slovách a funkčne štrukturovaných výrokoch, duša sa vyjadruje v obrazoch, podobenstvách, metaforách. Preto tak náboženské, ako aj ľúbostné, alebo iné pocitové témy nachádzajú sebavyjadrenie skôr v umení, vo všetkých jeho formách. Duši neprináleží suchý jazyk firemnej korešpondencie, návodov na použitie, alebo bodových osnov - duša sa nachádza v živých príbehoch.

V Kľúči k duši Jamesa Hillmana, ktorý je venovaný téme talentu, životnému príbehu, predurčeniu i slobodnej vôli, ma v tomto pohľade fascinuje obraz stromu. Môže nám poslúžiť ako dobrý predobraz opísaného problému. Strom, ako forma života, síce viditeľne rastie smerom nahor, k Nebu (do duchovných výšin), tam rozvíja svoje vetvy a lístie, tu rozvoniavajú jeho kvety a tu možno ochutnať jeho hmotné plody (práca aj umenie jestvujú nejakým spôsobom vo fyzickom svete). Pre život stromu je však nemenej dôležité neviditeľné podzemie, jeho korene, cez ktoré čerpá živiny, spracováva pôdu, nachádza svoju stabilitu na rozkladajúcich sa zvyškoch predošlých odumrelých foriem bytia. Korene zapúšťa do špinavej hliny, materiálna, kompostu plného podzemného života. Toto vrastanie smerom nadol evokuje hlbiny duše, ktorá trávi a spracuváva všetok žitím nazbieraný materiál, ktorý presahuje generácie, cítiť tu telesnosť, potrebu materiálneho zakotvenia, života nielen pre vznešenosť duchovných ideí, ale vo vlastnom hmotnom tele. Strom komunikuje s okolím na povrchu - jeho korunu, tvar (obraz názorov, postojov) formujú vplyvy povetria aj stret s inými formami života - ale možno ešte intenzívnejšie pod zemou, tu nachádza výživu, tu sa takmer strácajú hranice medzi ním a jeho okolím.

Človek podobne neexistuje len v hmotnom tele a v trojrozmernom priestore fyziky. Vyjadriac to rovnicou (ktoré sa tak páčia rozumu):
človek = telo + rozum + ego + duch + duša
- a niekde medzi tým sa vznáša myseľ, vedomie, podvedomie, pamäť, spomienky, zážitky, vedomosti, fantázia, sny. Samozrejme výrazy "rovná sa" a "plus" sú veľmi hrubým zjednodušením, medzi tým všetkým jestvujú omnoho zložitejšie prepojenia, na ktoré nepoznáme operátory. Človek existuje v tele, ktorým duch neraz opovrhuje, duša sa ním vyjadruje, rozum by ho chcel opravovať, ... Táto rovnica nemá riešenie, nemá zmysel ho hľadať. V tomto súvzťahu človek jednoducho žije.

Tao človeka

Duša-anima nie je len v protiklade s duchom-animom, ona sama plodí kontrasty - dokáže nás dostať do (stavu, pocitu, rozpoloženia) Raja aj do Pekla, dať pocity príjemné aj nepríjemné, zabrzdiť nás chorobou, zavliecť do príbehu plného konfliktov, prekážok a útrap, duša sa vyjadruje i cez nepohodlie, depresie, či úplne nepochopiteľné črty v konaní človeka. Jej dobre známymi emblémami sú láska i nenávisť, viera a pochybnosť, nedocenené vlastnosti ako hravosť, zvedavosť - no v Duši sa rodí i krutosť a násilie a preklínané ľudské temno vôbec.

Výraz "nepochopiteľné črty" je pre dušu kľúčový. Chápanie je výsadou rozumu. Rozumom sa rozumie. Duši neprináleží toto sloveso, dušu nemožno pochopiť, duša sama nerozumie. Dušu nemožno vysvetliť, dušu nemožno rozlúštiť, spočítať, roztriediť, schematicky popísať, ani s ňou vedeckým spôsobom argumentovať. Duša nechápe, duša vníma - dušu nemožno pochopiť, dušu možno prinajlepšom poňať. Duši možno načúvať, osloviť ju, zaujať, potešiť, sýtiť - s dušou, na rozdiel od rozumu (nášho "CPU"), musíme komunikovať ako so živou bytosťou - a nie jednou. Vhľad, vnímanie, ponímanie sú prvé slovné lastovičky, aj keď (podobne ako v prípade tao) iba naznačujú niektoré jej črty, nepopisujú v úplnosti čo to je.

Tak ako je reč prostriedok vyjadrenia sa rozumu a jeho myšlienok, umenie - abstraktno, nálady, neobvyklé súvislosti - sú jazykom duše. Objavuje sa, je oslovovaná a sama sa ozýva vo forme príbehov, archetypálnych mýtov. To čo je slovo pre reč rozumu, to je obraz pre umenie duše. Jej jedinečnosť spočíva v tom, že na človeka kladie svoje vlastné požiadavky - na ktoré chladná racionálna logika nestačí - sú často bizarné, absurdné, paradoxné, určite poetické - a ako zvykneme vravieť: "zostáva nad nimi rozum stáť". Toto správanie, ktoré sa prejavuje v mnohých podivných javoch ľudskej spoločnosti, nemôžeme poňať púhym rozumom. Práve tu nám otvára dvere do trinástej komnaty užitočný symbolický jazyk. Antická mytológia so svojim panteónom zápasiacich božstiev sa stáva predobrazom nielen prírodných zákonov, ale aj postáv vnútorného sveta človeka. Prirodzených ľudských tiahnutí, pohnútok a vlastností - prenesených na inú úroveň komunikácie. Božská povaha týchto vlastností neznamená nedostupnosť, niečo zakázané smrteľníkovi - ale pokorný rešpekt voči veľkému tajomstvu života. Pripúšťame tak, že niektoré naše dôvody a zámery sú tak hlboko ľudské a človeku prirodzené, že presahujú naše rozumové schopnosti. Bohovia ostávajú pre pojmy ako láska, vernosť, intelekt, odvaha, ale aj nenávisť, žiarlivosť, sebectvo, vzpupnosť, pochabosť - ideálmi, čistou podobou, vzťažnými bodmi.

Ako som letmo naznačil, duša má predstavu o inteligencii a (jej jazykom "chladnom") rozume. Pallas Aténa má na olympe svoje vlastné miesto. I v kresťanskej tradícii je Boh "vševedúci", v zasa islame "Al-'Alím" a "Al-Hakím". Samozrejme toto ponímanie je obrazné, z krajiny duše, nedosahuje úroveň neustáleho dokazovania, spochybňovania, počítania prísne vedeckej rozumovej metodiky. Rozum podobne nerozumie duši. Už len to, že sa jej snaží rozumieť... Táto vzájomná nepoňateľnosť a nepochopiteľnosť pripomína nekonečný súboj pohlaví (rečou duše) alebo večné nedorozumenie (rečou rozumu).

Osvietený rozum sa pokúsil vtesnať dušu do akéhosi psyché (absurdne pritom použijúc mytologický jazyk), ktoré však v rukách medicíny predstavuje mechanicko-chemicko-elektrický konštrukt. Software, ktorý má svoje chyby kódu, čosi čo možno rozložiť, pochopiť a nakoniec v prípade poruchy opraviť. Šokmi? Tabletekami? Racionálnou psychoanalýzou? Duša však nemá poruchy a nepotrebuje opravy. Tieto pojmy neexistujú v jej svete. Sú z neznámeho jazyka v cudzej krajine. Násilie, ktoré hrdinskí psychomechanici na duši páchajú je zrkadlovým prevrátením toho, ako "pastieri ducha", stredovekí kňazi, pálili na hraniciach ľudí rozumu, mysliacich učencov, prvých astronómov. Pre nich bolo rovnako absurdné slovo "kacír". Spôsob, akým sa moderná psychológia snaží vtesnať svet duše do slovníkových, vypočítateľných a kontrolovateľných kategórií - možno nazvať omylom storočia. Dúfajme, že je to rovnako detská chyba - z ktorej vyrastieme - ako v prípade detinského monoteizmu.

Nemá zmysel hrdinsky zápasiť so svojou Dušou, liečiť prirodzenosť, opravovať ľudské telo ako pokazený stroj - tak ako by to chcel rozum a ego - ani znásilňovať sa privysokými ideálmi ducha (viď príbeh o Ikarovi). Duša nepotrebuje sotva pochopiteľný život skúmať a vysvetľovať, ani ovládať a viesť k dokonalosti - ale žiť ho v príbehoch, ktoré sa odohrávajú v materiálnom, sexuálnom, fantazijnom, nedokonalom aj nerozumnom svete súčasne - no samozrejme nie v "bezduchej", bezcieľnej, doslovnej podobe - ale na úrovni symbolu. Náš život sa tak stáva jedinečným predstavením, novým naštudovaním starodávnych mýtov, ktoré síce čiastočne ovládame a vtláčame do nich jedinečné osobné rysy, meníme kulisy, kostýmy, jazyk, výrazivo aj hercov, ale samotný dramatický oblúk hry zostáva nadčasový. To je večnosť, nesmrteľnosť, transcendencia, znovuzrodenie, tu nájdeme zmŕtvychvstanie, vykúpenie, uspokojenie - ku ktorým sa duša obracia.

Práca s dušou, ak ju opíšeme vedeckým jazykom je aj nie je akousi matematikou - so svojim aparátom (podobne ako integrály, derivácie, kombinatorické pravidlá) ktorý potrebujeme spoznať pred tým, než sa pustíme do aplikácie vo fyzike. Tak ako jeden predmet bol predpokladom pre štúdiu ďalšieho, i skúmanie mýtov - aj keď je svojim spôsobom antivedou (nestojí na jej dokazovacích princípoch) - nám môže pomôcť uchopiť svet, ktorý sa zatiaľ prejavoval len vo forme chorôb, násilia, excesov a iných zúfalých krikov nevypočutej duše. Práve tieto "negatívne" javy sú pôdou, kde sa s Dušou zoznamuje aj ten najmaterialistickejší, najracionálenjší "moderný človek". Choroba v slovníku Duše je len prejavom toho, že zabúdame na istú jej stránku, zaznávame čosi čo je prirodzené pre jej mnohorakosť, pokladáme to za "zlé". Jednoducho, ne-moc (bezmoc, strata kontroly) je vlastne neoddeliteľnou súčasťou zdravia (nielen ako protipól - v prvom pláne nám choroba dáva pocítiť význam a cenu zdravia). Choroba je dialóg medzi dušou a rozumom - medzi vedomím a podvedomím - prostredníctvom tela. Rozum a ego chcú jedno - dosahovať úspechy, víťaziť, zarábať, stíhať mnoho aktivít - duša (chápme ju ako prirodzenosť človečenstva človeka, ako jeho najhlbší základ, jeho najbazálnejšie priania a smerovania, jeho podstatu) môže chcieť pravý opak.

Jedným z najprekvapujúcejších poznatkov starostlivosti o dušu je kvalita jej živosti. Duša nás žiada. Chce od nás, aby sme k nej pristupovali ako k osobnosti, ako niekoľkým postavám, dokonca ako k bohom. Duša má svoje potreby a svojim spôsobom sa snaží (spolu)viesť, (spolu)kormidlovať. Tam kde jeden vedie, tam sa druhý musí nechať viesť. Tam kde niekto rozhoduje, ďalší poslúchne. Duša si teda žiada isté poddanie sa - možno ani nie tak sebe, ako príbehom života. Prijatie istého prvku náhodnosti, vonkajšej zvôle, snáď Osudu? Je to veľmi podobná situácia, do akej sa dostáva veriaci - kresťan či moslim - od ktorého sa tiež čaká prijatie božej vôle. Koncept na prvý pohľad opačný, než pozitívna mágia z predošlého pojednania - čarodejníci predsa neveria na Osud, vyznávajú skôr Slobodnú vôľu a Zodpovednosť. Žeby ďalšia výzva pre hľadanie rovnováhy? Môžeme vôbec niečo také nájsť - veď hovoríme o dvoch prazákladných a navzájom nezmieriteľných protikladoch...?!

Komu toto krátke uvedenie do sveta duše stačí a predsa mu nedá, ako môže tento oduševnelý pohľad na život koexistovať s mágiou, nech sa začíta do nasledujúceho článku venovanému práve tomuto napätiu.

Duch medicíny

Nasledujúce pojednanie o modernej medicíne bezprostredne súvisí a dokresľuje obsah tohto článku, ale v podrobnejšej miere sa mu venujem v jednom z listov krajine - na tému zdravia:

Moderná medicína je istým spôsobom hrdinská veda Ega - snaží sa opravovať pokazené telo ako stroj - vyliečiť chorobu a vrátiť človeka znova ako súčiastku do pracovného procesu. Nielenže je to degradácia ľudskosti - samo o sebe to nefunguje. Spohodlnelí moderní ľudi si myslia, že si kúpia tabletky, pozabíjajú zlé baktérie a vyliečia sa. No baktérie zostávajú v tele, adaptujú sa a "pozabíjať ich" je čoraz ťažšie. Vznikajú nové choroby - nazývame ich civilizačné - a pritom zostávame slepí k faktu, že sú obrazom modernej civilizácie, nášho vysoko pokrokového spôosobu života. Pritom, už i v "serióznej vede" sa objavuje smer nazývaný psychosomatika (psyché-duša + soma-telo) - zaoberajúci sa poznatkom, že fyzické choroby sú len ozvenou hlbších duševných problémov. Na vlastnú neľubosť zisťujeme, že všetky "zlé" víry a bacily, ktoré nás údajne "napádajú", sú v nás stále. To len imunita človeka zo záhadných dôvodov občas "zlyháva". Akoby sa telo "samo rozhodlo prestať sa brániť". Telo sa dobrovoľne vzdáva? Neposlúcha nás? Liečenie doktormi a liekmi je v podstate inštitucionalizované experimentovanie na človeku - lieky môžu mať niekoľkopercentnú účinnosť - a doktor je vždy prekvapený, keď tomu-ktorému človeka pomôžu. Ešte viac udiví, ak sa človek "zázračne" vylieči aj bez nich. Z tohto bodu je ľahšie prísť k myšlienke, že na pozadí všetkého toho pracuje akási tajomná Duša. Ak pripustíme, že celý náš materiálny svet je len spodobením sveta duchovného (duševného) - zdravie tak zostáva len obrazom spokojnosti duše a choroba jej pravým opakom. To nie telo prestáva poslúchať, to my nepočúvame svoju dušu a ona kričí o pozornosť prostredníctvom toho, čo máme tak radi - tela.

Podobne ako používame pomôcky vo fyzike a chémii - modely planetárnych sústav, atómov či kryštálov - celý materiálny svet môžeme poňať ako pomôcku, ako pochopiť komplikovaný (radšej použijem iné slovo - komplexný) svet ľudskej duše. Črty nášho tela sa tak stávajú črtami duše. Znamená to azda, že škaredý človek je automaticky zlý? Ale kto z nás vníma krásu rovnako? Človek si musí nájsť svoj vlastný symbolický slovník - i keď, existuje mnoho textov, ktoré mu môžu pomôcť sa orientovať. Choroby trávenia (zažívania) sa tak môžu stať obrazom spôsobu, akým človek zažíva svoj život, trávi nové poznanie. Choroby pľúc, priedušiek, hrdla a dychu naznačujú to, čo jednoducho vyjadruje napríklad spojenie "dochádza Ti dych" - neprimerane náročný a príliš uponáhľaný spôsob života. I vážne choroby ako strata imunity - spodobujú možno stratu imunity ľudského ducha voči vonkajším vplyvom. Rakovina zasa nekontrolovateľný rast, ktorým je moderná progresívna spoločnosť úplne posadnutá.

Tučnota zhŕňanie peňazí a hodnôt, alebo informácií či iných, nevinnejších komodít - no v neprimeranom množstve - prípadne obaľovanie sa čímsi mäkkým zo strachu voči tvrdým nárazom života. V niektorých kultúrach i pre niektoré individuálne osobnosti je plná postava ideálom krásy. Pre iných je ohavná. Tak ako je (ne)prijateľné duševné pozadie za týmto javom - duševné obžerstvo, nekontrolovateľné zväčšovanie sa a možno i ďalšie hlboké vzorce správania prirovnateľné k "prerastenej" postave. Toto môžme pozorovať nielen u jednotlivcov, ale i u celých národov a spoločenstiev. Nenažrané západné národy tučnejú - symbolicky i doslovne - skromnejšie ázijské krajiny sú chudobné i skrz-naskrz: chudé.

Moderná medicína zlyháva v jednom základnom bode - lieči príznaky chorôb. To je podobné, ako keby doktor pri komplikovanom zranení podal pacientovi niečo na utíšenie bolesti - ale vôbec sa nezačne zaoberať fraktúrou, reznou ranou, krvácaním. Bolesť, horúčka je len príznakom toho, že niečo nie je v poriadku. Nie skutočný problém. Len jeho dôsledok (tak ako to poznáme z Alexandrovej metódy). Samozrejme, nemali by sme upadnúť do extrémizmu a zanevrieť na doktorov úplne. Mnohé "spirituálne bytosti" z rozbujnelých alternatívnych hnutí, keď tiahne do tuhého, odpochodujú pokorne do nemocnice a vypýtajú si ATB. No nemá zmysel liečiť len fyzické nepohodlie ako symptóm - ak človek nevypočuje svoju chorobu - svoju Dušu. Čo nie je v poriadku?

To čo platí pre takzvané "fyzické choroby", možno aplikovať aj na psychické problémy. (Akú zvláštnu schizmu moderná spoločnosť vytvorila). Je novou módou chodiť k psychiatrom, brať válium a xanax, doslova sfetovať sa utišovadlami - a neriešiť tak skutočné príčiny problémov. Zaháňať ich drogami, alkoholom, cigaretou alebo tabletkami je rovnaký postup. Obrátiť sa vlastnej duši chrbtom. Mnohé "choroby" ktoré psycho-disciplíny riešia pritom nie sú chorobami, ale prejavom ľudskej prirodzenosti, ktorej nevieme nájsť miesto v pravidlami zošnurovanom "modernom, civilizovanom" svete. Kedysi sa liečila "neprimeraná živosť, otvorenosť, hyperkativita", liečila sa sexuálna orientácia, dnes "odmedikuvávame" depresie. Pričom sa ich nesnažíme chápať ako ozvenu nášho bezduchého života, prípadne uchopiť ich ako niečo, čo má v živote človeka rovnako právoplatné miesto ako extatická radosť. Depresia - snáď najčastejší symptóm moderného človeka - je pritom pod patronátom boha Saturna, ktorý chce byť rovnako uznaný, ako hocaké iné božstvo. V čase depresie veci pre nás strácajú hodnotu, nemáme chuť na žiadnu aktivitu, strácame staré úmysly a ciele, svet sa stáva smutným miestom... Prečo to nevidíme ako prirodzený moment - spomalenie, zastavenie, znehybnenie a prehodnocovanie vlastných hodnôt, zámerov a snaženia? Prečo musíme byť stále veselý? Nie je smútok právoplatná ľudská vlastnosť, nemá v živote človeka miesto, nemali by sme občas byť smutní?

Slovník jazyka duše

Cesta duše, zdravia, je často práve cestou úplnosti, cestou vyvažovania. Kresťanská (islamská, judaistická) spoločnosť, kde je všetko buď dobré alebo zlé, má kultúrne predpoklady zavrhovať polovicu sveta - uctievať len jeden extrém z každého páru nášho skrz-naskr polárneho sveta. Nenávidíme chorobu, uctievame zdravie. Oslavujeme radosť, no nenechávame miesto pre smútok. Spájame sa, združujeme, stretávame - ale nenechávame si čas pre samotu, rozjímanie. Hľadáme i zneužívame lásku na každom kroku, ale nepriznáme miesto chladným pocitom, depresii nechuti, odmeranosti, neprístupnosti, hraniciam (ktoré by sme najradšej len búrali a prekonávali). Chceme byť len otvorení, alebo naopak len uzavretí, len liberálni, alebo naopak extrémne konzervatívni. Chválime sa nezávislosťou, závislosť sa stala slabosťou. Nie je závislosť na látkach, ktoré nás robia sebaistejšími, spokojnejšími, šťastnejšími - prejavom chorobnej túžby po nezávislosti? Nezávislosti na čom? Veď všetky technické vymoženosti, ktoré nám spoločnosť poskytuje, vznikli vďaka spolupráci.

Bohovia mytológie majú jednu - neprávom zaznávanú vlastnosť - žiarlivosť. V tejto (symbolickej) rovine to však nie je zlo, je to len prirodzená ľudská vlastnosť, reakcia na nevšímavosť, nadržiavanie inej strane, inému človeku, inému božstvu. Keď uprednostňujeme istý pól hocakého páru vlastností, môžme to symbolicky chápať tak, že uctievame jedného boha tejto vlastnosti - a opovrhujeme bohom tej druhej. Samozrejme, že urazený boh nás zničí - symbolicky nás zabije. Pomstí sa za našu pyšnú jednostrannosť. Zneuznaná hodnota sa prejaví vo forme choroby, obsesie - v znetvorenej podobe. Jej obraz sme si sami vo svojom duchu spotvorili.

Smrť v mytológii je symbolická - umiera človek jednostranný - a znovu sa rodí ako ten, ktorý je schopný poňať rovnováhu, priznať pravdu obom božstvám. Zaznávaný Boh, zaznávaná vlastnosť nás zvláštnou cestou presvedčí o svojej sile, o svojom význame pre život človeka. Tak umierajú i bájni hrdinovia, ktorí vyznávali len Aténu (lov, slobodu, nezávislosť) a zabúdali na Afroditu (krásu a lásku) - zastrelení amorovým šípom. Ich pýchu zničí láska. A samozrejme i naopak. Znepriatelená vlastnosť sa vracia v tajomnej, temnej, zvrátenej, chorobnej podobe - ako tieň.

To všetko sú len prosté príklady, mýty dokážu byť omnoho komplikovanejšie - tak ako je "zamotaný", neprehľadný svet duše. Môžeme meditovať nad mnohými javmi v technickej spoločnosti - sebaistota a pokora, skromnosť a vedomie si svojich kvalít, účelnosť a krása, veda a umenie, sloboda a zodpovednosť, komunita a individualita, drina a vychutnávanie, pokrok a zotrvávanie, tradície a modernosť. Nebo poníma toľko Bohov - a toľko ich dennodenne urážame - oni sa nám mstia - a my sa iba ľutujeme, že nám neprajú. Bohovia sú symbolmi aspektov našej duše - vlastne tak urážame svoju prirodzenú podstatu a trestáme sami seba.

Potláčanie prirodzenosti je témou na každodenné zamyslenie. Moderný - asexuálny, hierarchický zaradený (nadradený a podriadený), poslušný, kravatový - človek bez vlastného pachu, snov, iracionálnych rysov - je akýmsi korporátnym monštrom. Síce firmou žiadaný, ale vo svojej nerealizovateľnosti púhym snom. Súčasný pracovný svet je chirurgicky oddelený od rodiny a záľub človeka, je to púhe divadlo, ktoré hráme jeden pre druhého - a je studňou na príklady jednostrannosti a potláčanie ľudskosti. Drvivú väčšina malých mravčekov dnes poháňa zápas o "udržanie si miesta", fiktívne boje s konkurenciou (vo vlastnej firme, i v ostatných podnikoch), strach o vlastnú existneciu, potreba uživiť rodinu, splácať hypotéky (a iné reťaze "neotrokárskeho" zariadenia). Spoločnosti vyžadujú pracovníkov produktívnych, efektívnych, spoľahlivých, neomylných, dravých, zdravých, nenáročných na plat a prostredie v ktorom sa dennodenne musia pohybovať. Práca nás zväzuje, núti, ubíja a úplne nebaví. Štruktúra odvetví, ale i pracovných miest a firemných funkcií je na hony vzdialená ľudským požiadavkam a očakávaniam. Úplne sa zabudlo na slovo Opus. To nie je len hudobné vydavateľstvo. Opus je životná cesta, povolanie - od slova "povolať" - poslanie, zámer, niečo čo nás má naplňovať, dušu hlboko uspokojovať.

Uviazli sme v spleti neužitočných funkcií, parazitujúcich odvetví - stratil sa zmysel práce ako niečoho potrebného, procesu v ktorom využívame svoj talent a v podobe služieb alebo produktov ho ponúkame druhým. Ak by sme naozaj využívali svoj talent, práca by sa skutočne stala našim poslaním, jej podstata by nás hnala, inšpiráciu by sme nachádzali dennodenne a vedeli by sme ju uplatniť. Mali by sme dobrý pocit užitočnosti, radosť z toho, že druhým prinášame radosť. Toto sa dnes stalo skôr rozprávkou, čímsi fiktívnym, nedosiahnuteľným, smiešnym. Ale prečo? Načo sa vôbec snažiť. Prečo sme všetci rozhodnutí trpieť? Prežiť svoj život ako stroje? Prečo jednoducho takého nezmyselné spoločenstvo neukončíme - neprináša nám nič dobré - len nenaplnenie, frustráciu, choroby. Ženieme sa za virtuálnymi hodnotami, ktoré nás uspokojujú povrchne, zdanlivo, nesýtia dušu. Povedia nám čo máme chcieť i to, čo máme urobiť preto, aby sme to dosiahli. Ale nezmýšľame sa nad tým, že "to čo chceme" nám len nadiktovali, alebo sme to pohodlne prevzali. Nič čo by nás hlboko uspokojilo - len to, čo nám tento bláznivý systém dokáže dať. Dať - a pritom nám to predáva - púhe smetie.

Mytologicky môžeme skúmať i svet partnerstva a lásky, sexuality. Moderné verzie vzťahov neprinášajú naplnenie, časom sa stávajú otravnými a rozpadávajú sa. Budujeme si manželstvá podľa rôznych modelov, poučiek, pravidiel, receptov. Tak si hľadáme aj partnerov. Učíme sa z kníh, časopisov a od druhých aké máme mať nároky, ako sa máme usmievať, ako schovávať slzy, ako máme prežívať city, aká má byť láska sama. Bez fantázie, bez hravosti, schematicky - snažme sa o neživé hodnoty. Požadujeme neomylnú vernosť - lebo sme si celý tento koncept (ktorý iné spoločenstvá nepoznajú) vymysleli... snáď nato, aby sme sa mohli navzájom šikanovať. (Koľko ľudí sa teraz ohradí a uzavrie do svojej pravdy - "Ha! Tak ty si jeden z tých!") Proti všetkej prírodnej aj ľudskej prirodzenosti. Žijeme vyklieštené, fastfoodové, takmer obchodné vzťahy - vhodné pre "mladých, moderných, dynamických" profesionálov.

Muži sa snažia napodobovať obraz "silného, odvážneho, odhodlaného, drzého, militaristického" macha, ženy sa hrajú na "slabé, citlivé, krajšie a jemnejšie" pohlavie. Jedni manipulujú s druhými, obaja sú frustrovaní, nešťastní, pretože im nepasujú spoločesnké topánky nevhodné pre ľudskú nohu. Snažia sa byť tým, "kým majú byť", ale nikdy neuspejú - stále zlyhávajú - a to v nich vyvoláva agresívnu zlosť, túžbu pomstiť sa - komukoľvek - lebo vlastne za to "nikto konkrétny nie je zodpovedný". A načo to všetko? Žijeme ako počítače podľa programov - 10 rád ako uloviť ideálnu polovičku, 10 rád ako zvádzať, 10 rád ako byť neodolateľný, 10 rád ako byť super milenec, 10 rád ako si udržať partnera a manželstva, 10 rád ako byť šťastný...? Zaprisahávame partnera - "musíme si všetko hovoriť" - nenechávame miesto pre tajomstvo. Žiadame aby stratil osobnosť pre akýsi ideál "My" - spolu, spoločne, a pokiaľ možno naveky. Celý náš svet je americká svadba, maškaráda, nezmysel, ktorý sa nedá realizovať. Aj "rozum sa zastavuje" pri pomyslení na to - prečo?

Jedna krásna historka hovorí o žene, ktorá mala milenca. Raz prišiel muž skôr domov - ona schovala milenca do truhly a sadla si na ňu. Muž videl že niečo nie je v poriadku, tak sa jej spýtal priamo: "Čo tam máš?" Ona odpovedala: "Len staré haraburdy." Obaja si však videli "až do duše". "Dobre" - povedal muž - "Ak sú to len haraburdy, pochovajme tú truhlicu v záhrade a už nikdy sa o tom nebudem rozprávať." Tak aj urobili a žili šťastne ...

To nie je len krutý orientálny príbeh o nevere a žiarlivosti. Je to rešpekt k tajomstvu toho druhého - k tajomnej minulosti, prehreškom - na ktoré ma človek "ako človek" právo. Tajomstvo samozrejme dráždi dobrodruhov - odhaľovať, odkrývať, rozlúštiť - no ono má podobnú povahu ako duša. Nemá zmysel vysvetľovať ho, ako to chce Rozum, osvetľovať ho ako to chce Ego - ono chce ostať tajomstvom, nezaniknúť ako pojem, ako také sa chce nechať uchopiť. Ľudské vzťahy i sexualita skrývajú mnoho tajomstiev - nežných i temných, tak ako sadomasochizmus, násilie, drsnosť, bolesť a neobvyklé potešenie... Celý bizarný svet ako ho opísal Markíz De Sade je symbolickým svetom Duše - jej obskurnej a potlačovanej časti - ktorá si hľadá svoj spôsob ako sa dostať na povrch, potvrdiť svoje právo na existenciu i svoju dôležitosť.

Na ceste k svojmu uvedomeniu sa človeku ponúka toľko príležitostí. V starodávnych bájach, mytológii zo starej viery národa, či v samotnom kresťanstve. Ak k nemu konečne prestaneme pristupovať doslova, ako k dogme, doktríne, neomylnej pravde - ale správne uchopíme jeho symbolické príbehy, ktoré sa každodenne odohrávajú v našich životoch.

Príklady z mytológie

Mnohými príbehmi antickej, biblickej, stredovekej a ďalšej mytológie sa zaoberám práve v súbore článkov "Krajina duše". Tu naznačím len najzaujímavejšie z nich. Ak sa chceš dozvedieť viac, odporúčam do pozornosti Knihu o Duši a ďalšiu literatúru z pera Thomasa Moora, diela Jamesa Hillmana, či práce Carla C. Junga. Rovnako tak vyzývam hľadať a čítať nielen literatúru "o mýtoch", ale akékoľvek dostupné mýty samé - či grécke, rímske, pohanské a nevylučujem ani kresťanské - nemenej tak mytológiu kultúry a tradície blízkej slovenskému človeku, rozprávky na ktorých vyrastal.

Náš svet je postavený na Egu, Rozume, jednostrannosti a potláčaní Duše. Ktorá tu stále je - nahnevaná - vo forme závislosti, násilia, krutosti - vo forme urazených, pomstychtivých bohov. Postupovať cestou "znovuuznania duše" pomocou hrdinského ega by nemalo zmysel. Potenciál premeny nespočíva v akcii, v krokoch, v násilnej aktivite. Spôsob naznačuje mytologický príbeh o Narcissovi. Bol to krásny mladík, ktorý odmietal všetky ponuky, do nikoho sa nezamiloval, zostával neustále sám. Zaľúbila sa doň lesná nymfa Echo, ktorej lásku ale rovnako neopätoval. Ona sa vo svojom žiali premenila na púhy hlas - ozvenu - echo. On bol "potrestaný" tým, že sa zamiloval pri pohľade do jazera do svojho vlastného obrazu "do krásneho mladíka tam dole". Keďže vlastný obraz mu city neopätoval, vo svojom nešťastí sa premenil (bol premenený) na kvet, dnes známy ako narcis. To nie je prostý mravoučný príbeh o potrestanej pýche. Je to obraz toho, aká je mocná sila lásky, ako zamilovaní nešťastníci strácajú tvár, menia sa na púhy neviditeľný hlas, alebo ozvenu cudzích hlasov.

Interpretácii je mnoho. Prvkom príbehu, na ktorý chcem upozorniť, je záverečná Narcissova premena. Symbolická, mytologická smrť je koniec jedného spôsobu života a začiatok iného. Fyzické, "čarodejné" pretvorenie je odrazom vnútornej premeny. Pohľadom na seba sama (svoj obraz) dochádza v ňom zmene - ukončuje sa jeho existencia ako človeka - stáva sa kvetom - čímsi krásnym - stáva sa umením. Dosahuje sa nový rovnovážny stav. V pôvodnej forme existencie už nedokázal pokračovať, bola to neriešiteľná situácia (milovať svoj obraz) - a tento problém sám v sebe skrýva riešenie. Jeho láska k sebe nenachádza naplnenie, premieňa sa teda do vyššej formy, do umeleckej formy. Tak ako sa Echo premenila na ozvenu, tak sa i Narcissos mení na kvet a tak ako to robia mnohí nešťastne zaľúbení, ktorí pretavia svoju lásku, svoju bolesť do veršov, príbehov, do umenia.

Jedno z najdôležitejších ponaučení pre hrdinský svet: Každý problém je riešením sám o sebe. Inak: Tým že vzniká problém, vzniká i riešenie. Riešením mnohých problémov nie je aktivita, hrdinské zasahovanie, ale schopnosť uvidieť problém. Neschopnosť si priznať že niečo nie je v poriadku je často najväčšou prekážkou k tomu aby sa veci pohli ďalej. Snaha "rozumne" čosi vyriešiť, vynútené hľadanie riešení je prekážkou toho, aby sa naozaj niečo "vyriešilo". Nadmernou, alebo nepremyslenou aktivitou vnášame problém do vlastného problému. Často sa nechávame vtlačiť do zbrklých, silových zásahov bez toho, aby sme problém pochopili, aby sme ho uvideli v úplnosti - nie len v jednom aspekte, alebo prejave - a potom sme prekvapení, že situácie sa ešte zhoršujú. Pritom stačí mať napamäti tento obraz - Narcissos sa premenil tým, že sa uvidel. Pohľad do zrkadla, vhľad, alebo púhe uvedomenie si môže byť v mnohých situáciach cestou. Rovnako je tomu i v prípade oduševnelého sveta. Svet si musí uvedomiť - ľudia si musia uvedomiť - čím sa stali, čo okolo seba vytvorili a že to takto nefunguje pre naše blaho - skutočné, plné, široké, neobmedzené Videnie stavu vecí samo poskytne, alebo vyvolá riešenie.

Príbeh Adama a Evy môžeme poňať ako rozprávanie o nepochopení zmyslu tajomstva. ("Tajomstvo je na to, aby bolo odhalené." - s obľubou vraví moderný intelektuál.) Stále sa usilujeme o poznanie (pokrok), ktorý prináša utrpenie (moderné zbrane) stále nás robí nešťastnejšími (moderný spôsob života) - a v symbolickom poňatí nás tak Boh (žiarlivý boh v nás), "Ten Opak Poznania" - ktorý je zároveň vševedúcim, absolútnym poznaním, rešpekt pred nepoznateľnou zložitosťou života, rešpekt k Duši, tajomnu, veciam nerozumným a iracionálnym) - vyháňa z Raja. Ten je nám zapovedaný až do "konca sveta", ktorý nadíde keď všetko bezprávie a pokrivenie ľudskej spoločnosti presiahne mieru.

Dúfajme, že to bude koniec sveta podobný Narcissovi - koniec existencie v súčasnej nevyváženej podobe, ktorý nastane prostým uvedomením si prítomnej krutosti a znetvorenia v celej šírke ľudského spoločenstva aj individuálnych duší. Koniec ako začiatok pre novú, poetickejšiu, umeleckejšiu, láskavejšiu formu. Možno to nezariadi ten Boh tam kdesi ďaleko v oblakoch - ale božstvo v našich dušiach a našej spoločnej Duši. Niečo také dokáže predvídať a obrazom vyjadriť každý uvedomelý človek - nielen prorok vo svätej knihe. Nový svet tak možno nastane vtedy, keď ho sami započneme. Úprimne, nie hrdinsky, egoisticky, kruto a exkluzívne. Keď sa pokúsime do láskavého spoločenstva, ľudskej rodiny zahrnúť všetkých - ľudí i bohov.

Poznanie tu už dávno je, odpovede na všetky otázky života tu dávno sú, riešenia všetkých problémov tu sú. Všade okolo nás. Len my nepochopiteľne čakáme, až nám ich niekto podá, až sa ich niekde dočítame, až ich vymyslíme, až príde ktosi a všetko objasní. Čakáme na spasenie a pritom sme už dávno spasení.