Povedz mi to jedným slovom

1.1.01

Prečo veci "obkecávať", keď sa dajú povedať polopate?

"Život je jednoducho komplexný, len ľudia si ho komplikujú tým, že ho chcú mať jednoduchý."

Hneď na začiatku spolu podnikneme malý experiment... Skôr než sa pustíš do lúskania samotného článku, prečítaj si najprv túto bodovú osnovu. Vnímaj pritom svoje pocity, vrátane tých negatívnych - ako na teba tieto vety pôsobia?

A teraz ešte raz, ale inak...

Uznám - keď ma niekto napomenie, že mám talent písať "rozsiahlejšie, než je mnohým ľuďom milé" - má v jednom pohľade pravdu. Ak by si predsa len našiel chvíľku času, dokážem mu možno vysvetliť, prečo píšem práve takto, prečo nie "stručne, jasne a krátko". Čo ma však zaráža je - akou formou ma mnohí ľudia žiadajú, aby som sa vyjadril "jednou vetou", "jedným slovom". Nespytujem ani tak žiadosť samotnú, ale tú bezpodmienečnú samozrejmosť, zvrchované presvedčenie, prikazujúcu povinnosť - "takto, alebo sa s tebou nebudem baviť". Zvoľ si z možností, vyplň formulár, nezdržuj - presne v duchu doby.

Technický vek a jeho ľudia (ale, sú to ešte stále ľudia, alebo už iný živočíšny druh?) chcú mať všetko krátke, stručné, jasné, výstižné a instanté. Nepochybne, nárok je oprávnený, pokiaľ sa pozrieme na záplavu informácií okolo nás a nároky na ich spracovanie, ktoré na nás kdekto a kdečo kladie. Opakujeme frázy - "čas sú peniaze" a "doba je rýchla" - a my za ňou s vyplazeným jazykom utekáme, dobiehame, stíhame a predbiehame. Rozviniem spomenuté ustálené spojenie - s ktorým sme sa tak zžili, že nás často ani nenapadne pomyslieť, že čosi nie je v úplnom poriadku - ten stav je prosto informačná povodeň.

Za to, ako sa vyvinul náš vzťah k informáciám, nesieme vlastnú zodpovednosť. Už nie sú len "nevinným nástrojom", ktorý nám uľahčuje život, alebo ho robí kvalitnejším - stali sa našou Nemesis, čímsi čo nám viac vládne než slúži a nepochybne vo svojom bezhraničnom rozsahu škodí. Nevidiac skutočný problém sme sami seba presvedčili: "V jednoduchosti je krása." "Čo je jednoduché je dobré." "Všetko je v podstate jednoduché." Jednoduchosť sa stala našou modlou. Z pohľadu prazákladnej (a nevyhnutnej) rovnováhy sme sa takto chtiac-nechtiac stali extrémistami. Naše požiadavky na druhých ľudí vyjadrovať sa jednoducho - a spätne ich požiadavky na nás - nás priviedli k prijatiu jednoduchosti za svoje náboženstvo. I naše myslenie degenerovalo na jednoduché. Jednoduché v hanlivom význame slova.

A či ešte rozumieme skrytej irónií, keď sa o niekom vyjadrujeme: "to je jednoduchý chlapec"?

Jednoduchosť má v živote človeka miesto. Je to prospešný pojem, tak ako každý pojem na svete - pokiaľ je vyvažovaný svojim protikladom. Tým je samozrejme zložitosť. A ajhľa! Zložitosť, komplikovanosť - to sú dnes už takmer škaredé slová. Keď je niekto príliš komplikovaný, alebo sa o niečom vyjadríme zvratom "vieš, to je komplikované..." - podvedome cúvame. I médiá nás vychovávajú príkladmi postáv, ktoré v tomto prípade reagujú podráždene. "Tak je to obvyklé, tak sa to má." Stali sme sa jednoduchými a zložitosť nás paralizuje. Podobne ako fóbie - z výšky, pavúkov, či tmy. Takto sme podstúpili jednoduché filozofické cvičenie na tému protikladov a rovnováhy (to čo na východ od Západu nazývajú tao).

Pojmy jednoduchosti a zložitosti sa v našom svete kombinujú do magického výjavu. Chceli sme si zjednodušiť život, preto sme vymysleli množstvo zložitých prístrojov - ktoré majú robiť prácu za nás. Naše prostredie sa však podstate zkomplikovalo (nároky na vedmosti, výmenu informácií) a my sme obratom mnohé naše prirodzene ľudské spôsoby museli zjednodušiť. Stroje sú príliš jednoduché roboty, vyžadujú si prísne formálny jazyk jasných a jednoznačných povelov. Dennodenným programovaním a ovládaním mechanizmov sme sa ich "reči" priučili a neraz ju využívame aj tam, kde by taká byť nemusela, alebo kde vyslovene nemá miesto. Jednoduché slová a príkazové konštrukcie nás naučili nielen takto písať a rozprávať, ale aj myslieť. Ľudia rozprávajú ako stroje, vnímajú sa ako stroje (vzdelávanie, práca, medicína, šport), stávajú sa strojmi. Ochudobňujú sa tým o niekoľko rozmerov vnímania (sveta, života, čohokoľvek) a bytia. Nielen že tak čosi strácajú - ale byť s nimi a byť nimi, začína byť nebezpečné z pohľadu spoločenskej organizácie a súladu.

Z pohľadu dejín, všade tam, kde bol rozšírený strojový jazyk, nebolo ďaleko k odľudštenosti, konfliktom a vojne. (Z)mier si vyžaduje nielen rozumové porozumenie, ale aj empatiu, vcítenie, vhľad a poňatie na viacerých úrovniach. Také niečo nájdeme len v spoločnosti, ktorá komunikuje nielen výdatne (kvantita), ale aj kvalitne. Spoločnosť, kde sa uskutočňuje výmena pocitov, citov, nálad, vnímania, súvislostí - formou umenia. Programovací jazyk, hoci jeho ovládanie je neraz "umením", to čo sa snažím naznačiť (a nestačia mi na to ani tieto pomerne bohaté slová), neumožňuje. Ak sa trochu zamyslíme, povely sú okrem počítačov vlastné armáde, alebo militantným spolkom, uniformným spoločnostiam, ktoré počítajú ľudí "na kusy", hodnotia ich "v jednotkách" a používajú ich "za účelom". Nielen preto, že je to pre ich úlohy praktické, ale táto účelovosť sa im stala podstatou.

Odpoveďou na vynárajúce sa otázky je naša vlastná kultúra. Načo vôbec rozprávať rozprávky - s celou tou svojou literárnou ozdobnosťou - namiesto jednoduchých stručných informatívnych viet? Nuž prečo rozprávame deťom rozprávky? Prečo im neodovzdáme holé realistické fakty v podobe bodovej osnovy? Ten, o koho sa umenie, kultúra, alebo pojem duše aspoň zľahka obtreli - vie o čom hovorím. Jednoduché informácie su strohé, nezáživné a ako sa tiež vraví "suché". Opriem sa teraz o práce Jamesa Hillaman a Thomasa Moora - jedným z prívlastkov ktoré dávajú svetu a záležitostiam duše je "vlhkosť" - protiklad suchosti - to je to, čo má duša rada. Kvetnatosť, hravosť, dejovosť, zážitkovosť, ľudskosť, živosť, ... To je to, čo preniká do jej hĺbky - informácie zažité (nie len prečítané v učebnici) a rovnako tak informácie záživné. Obe slová sú odvodené od žitia a nesú v sebe genetickú stopu života. Tu ma napadá aj iné slovo súvisiace s našou témou - zjednodušovanie - a to už má svoj celkom známy kritický nádych.

Teraz naozaj jednoducho: Predstavme si, že niekomu chceme podať istú informáciu. Pre túto situáciu budem používať vyjadrenie "povedať". Keď chceš povedať "dom", povieš "dom". Keď chceš povedať "zelený dom", pretože chceš zdôrazniť jeho farbu, lebo v danej situácii tomu prikladáš význam, povieš "zelený dom". Predstav si tú absurdnú situáciu, že Ťa niekto núti: "Ja nemám čas, nepredvádzaj mi tu rečnícke cvičenie, povedz mi to jedným slovom!" Vystihuje slovo "dom" informáciu, ktorú chceš povedať? Vystihuje ju slovo "zelený"? A ktoré z nich si vyberieš? Ja osobne takému človeku odpoviem "žehlička" - ak nestojí o plnú informáciu, nedostane ju vôbec.

V tomto príklade sme začali pri veľmi banálnych vecných výrazoch. Predstavme si svoje city, pocity, alebo komplexné situácie, ktoré vznikli súčinnosťou viacerých okolností, z ktorých každú je dôležité spomenúť. Tu sme nútení sa vyjadriť podstatne dlhšie - celou vetou, celým odstavcom, alebo budeme nútení rozprávať štvrť či celú hodinu. Niektoré veci a niektoré situácie sa dajú po(ve)dať jedným slovom, niektoré jednou vetou, niektoré súvetím, niektoré krátkym článkom, niektoré stredne dlhou esejou a niektoré celou knihou, trojhodinovým filmom. A nedá sa to kratšie, bez toho, aby sme nepodali skreslenú, zavádzajúcu, alebo úplne inú informáciu. Ak niekto nemá čas čítať, počúvať, alebo inak vnímať, je to jeho problém, nie nášho spôsobu vyjadrovania sa.

Veď na tom je založený i marketing. Kto by si kúpil "sladkú sušienku"? Takú, akých sú na trhu stovky? Každá reklama sa snaží o svojský opis produktu - aj keď v kontexte dnešnej doby skôr o zavádzajúce spojenia s niečím iným (sexom, popularitou, coolovosťou, dobrou náladou, pohodou). V každom prípade, snažíme sa o odlíšenie produktu od ostatných - a na to jedno slovo nestačí.

Všetko si žiada svoj rozsah. Ak sa chceme vyjadrovať presne, možno sa nebudeme môcť vyjadrovať stručne. Otázka je, čo je naša hodnota? Stručnosť, alebo presnosť? Stručnosti si dnes užívame dostatok - a môžme bohato zakúsiť na vlastnej koži, čo nám prináša - od zjednodušovania, prekrúcania, pomýlenia, po zámenu významov a úplne absurdné spoločenské aj individuálne usporiadania. Pojmový, citový i hodnotový svet na ruby.

Kým rozsah sa týka obsahu, forma podania informácie sa dotýka dosahu a kvality. Kto by chcel komunikovať, ak by vedel, že jeho informácia sa ľudí nedotkne, že nad ňou mávnu rukou, že ju v mori iných informácií "vyfiltrujú"?

Ak si pomôžem kultúrou a jedným z jej najstarších umeleckých druhov - rozprávka je dokonalým symbolickým príkladom. Málokto sa dnes zamyslí, prečo nám rodičia čítajú rozprávky, mnohí to pokladáme za zvyk, za tradíciu. Predstavme si však, že by nám predniesli iba zodesať, alebo zosto prikázaní a odporúčali nám čím skôr si ich osvojiť. "Neklam, nepodvádzaj, nekradni, nezabíjaj, ..." Obávam sa, že by z nich ostali len prázdne slová. Detská duša - a dospelá nemenej, aj keď si to neprizná - je omnoho citlivejšia a vnímavejšia na zážitky než na "učivo". Rozprávka je forma, ktorú sú nielen deti schopné ľahšie pochopiť, ba čo viac, vžiť sa a vcítiť sa do situácie (deja), z ktorého vystúpia so zážitkom a možno i hodnotou. Porozumieť možno rozumom, ale to je len jedna z mnohých foriem vnímania, preto používam zastrešujúci pojem poňať. Nie je to učenie sa formou školy, formou látky, vzorcov, príkazov a zákazov - ale učenie sa zážitkom. Takto získaná vedomosť sa zapisuje "do duše", nielen do mozgových závitov. Tým, ktorým pojem duše zatiaľ nie je veľmi jasný, alebo po chuti, môžem ponúknuť strohé vysvetlenie - trvácnosť uloženia do pamäti a niekoľkonásobne silnejší vnútorný pocit dôvery v zažitú vedomosť.

Vedomosť naučenú sa často snažíme obchádzať a prekrúcať, ak sa ale raz vcítime do kože druhého človeka, vybudujeme si súcit a pochopenie. Ak prikázanie vraví "nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe" - porovnajme ho so zážitkom, keď nám niekto dá facku (a zažijeme bolesť), keď nám niekto ukradne na pieskovisku kýblik, alebo vykradne byt. Aký je rozdiel medzi "treba druhým pomáhať" a zážitkom skutočnej pomoci, ktorý nás nabáda oplatiť to druhým, ak nadíde príležitosť - lebo to pre nás samých bolo príjemné a dobré!

A ak našu dospelosť náhodou uráža rozprávať sa o deťoch a detskom učení sa, zamyslime sa - prečo stále čítame knihy, pozeráme filmy a počúvame hudbu (umenie, ktorého vnímanie a trávenie trvá v čase)? Prečo nám umelec svoju víziu nepodáva v stručných bodoch? Vzrušujú nás erotické príbehy so svojimi detailami, alebo strohé vety typu "Stretli sa, boli pekní, vyzliekli sa a vyspali sa spolu."?

Aj tento článok sa dal napísať krátko:

Zamysli sa však - oslovil (by) ťa ako živého človeka viac tento článok, alebo púha bodová osnova?

Bodových osnov je dnes všade neúrekom. V školských učebniciach, firemných mailoch, návodoch na obsluhu, v bežných rozhovoroch. Tak ako som naznačil v profile, Dúhový most je osobný projekt, kde sa chcem s tým kto číta, počúva, alebo vníma na druhej strane rozprávať ako s človekom. Sprostredkovať vlastnú zažitú skúsenosť v oduševnelom liste, v živom príhovore. Toto je to miesto a tá chvíľa, kde a kedy si je jednoducho treba nájsť a sám sebe dopriať čas. Aj na zložitosť.