Byť v menšine

1.2.01

Ďalšia lekcia prvouky sa stáva prvou kapitolou "pestrovedy"

"Slovensko má dôležitejšie problémy, než..."

Dlho som rozmýšľal, ako uviesť témy sexuality do ringu "serióznej debaty". Ten výrok v úvode poznáme dôverne všetci, ktorí sa aspoň príležitostne nevyhneme slovenskej politike. Vždy máme na práci podstatnejšie záležitosti, než to, čím by sa jeden chcel zaoberať. Napríklad také práva teplých. No koho to zaujíma? Pod allahovou strechou zúria vojny, globalizácia, narkobaróni, chudoba, AIDS. Slovensko sa topí v dlhoch, máme ekonomickú krízu, korupciu nájdeme aj keď vytiahneme zátku z vane, obsadiť sa nás chystajú uralské kmene, potraviny sú čoraz jedovatejšie, kňazi spievajú žalmy na morálku a Nebo samé sa nám ide zosypať na hlavu.

Myslím, že nič z toho čo som vymenoval nie je len domáci unikát. Na druhej strane, naša krajinka má predsa len špecifickú povahu. Ťažko posúdiť, či ju ovplyvnil radikálny ekonomický prielom, alebo ona sama svojsky poupravila jeho priebeh - v každom prípade vznikol "kapitalizmus so slovenskými črtami". Jeho špecifikom je machizmus balkánskeho typu - "zvíťaziť", "zlikvidovať všetkých ostatných", "kto mi stojí v ceste - zadupať do zeme", veď napokon "silnejší vyhráva" a "väčšina má vždy pravdu". A ak bude niekto papuľovať - "čo ma je po druhých", "to neni moj problém", "staraj sa o seba". Viac než k starej Európe máme blízko k Litve, či snáď k Srbsku.

So vstupom do hviezdnej únie sme síce prevzali nový slovník, ale tomu rozumieme svojim vlastným spôsobom. Demokracia je dnes taká modla, ako Strana pred niekoľkými dekádami, Vodca o čosi skôr, alebo Cisár a Kráľ a Pán za dávnych čias. Ale aký je jej obsah? Čo pre nás znamená? Čo to je? Veľké hodnoty majú ľudia tendenciu skôr vyznávať a uznávať, než poznať. Doma-kracia je pre niektorých absurdné politické divadlo, kde sa rôzne záujmové skupiny hrajú na strany, ľavicu a pravicu, konzervatívcov a liberálov. Pre iných je to vláda ľudu - vraj chvalabohu - konečne si ľudia "určujú svoj osud sami", menšina už neznásilňuje vôľu väčšiny.

Má však väčšina vždy pravdu? Je jej vkus nadradený menšinovému? Má právo rozhodovať o konaní všetkých, aj tých ktorí s ňou nesúhlasia? Nad týmito otázkami si lámu hlavy filozofi aj ideológovia celé veky. Nekonečný súboj mi zo všetkého najviac pripomína spor o patriarchát (nadvládu mužov), ktorí by niektoré feministiky (a feministi) radi nahradili matriarchátom - teda opačným usporiadaním. Bude ale lepšie? Nenájdu sa zasa nespokojní? Musí vôbec niekto niekoho ovládať? Musí niekto vyhrať? Má tento spor vôbec zmysel? To isté sa môžeme pýtať vo vzťahu medzi väčšinou a menšinou. Nadvláda menšiny? Nadvláda väčšiny?

Slováci, ako ich poznám, pre menšiny veľa pochopenia nemajú. Kapitalizmus sme si pretvorili na darwinizmus, zákon džungle, ktorou sa preháňajú súperiace svorky (tímy) a jedni sa snažia poraziť (či ovládnuť) druhých. Slabí nemajú miesto, slabí neprežijú. Panuje tu právo alfa-samcov, ktorý sa len nadstavalo na celkom zakorenené základy stádovitosti. Kráčať s čriedou, nevybočovať z radu, prispôsobiť sa väčšine. Ovečky, ktorým chýba už len pastier. Čo ak sa z pastiera stane mäsiar a z košiara jatky? Táto "dynamika" má svoju vlastnú logiku. Protiklad zanikania, splývania s davom, prináležania - sa stretáva s výnimočnosťou a individualizmom. Hviezdy potrebujú obyčajných ľudí, aby ich obdivovali. Alfa-samci potrebujú svoje poslušne stádo. Duchovní pastieri nevedomé bľačiace ovečky. V zmysle polarity (ktorú nazývame aj tao), je to priam fyzikálny zákon, v zmysle archetypov hlbinnej psychológie zasa predvídateľné štiepenie - tam kde jednotlivci a spoločenstvo nedokážu nájsť prirodzenú rovnováhu - dochádza k rozpadu.

Pritom v každom človeku je potreba vynikať a zanikať, ukázať všetkým čo dokážem a zároveň splynúť s ostatnými vo funkčný celok - tým že im dáme svoju výnimočnosť "do služby". Spoločnosť si stanovuje zákony, aby bola možná spolupráca, jednotlivci si však ponechávajú priestor pre osobné záujmy, individuálne chute, hľadanie vlastnej cesty. Dochádza k ohraničenej súťaži individuálnych prístupov k životu. No aj metrov pre ich porovnanie je niekoľko. Kto je šťastnejší? Kto je spokojnejší? Kto je kľudnejší? Kto dosiahne väčšie vzrušenie? Kto je úspešnejší? Kto vedie naplnenejší život? Ak preváži individualizmus, spoločenstvo sa rozpadá - každý ťahá za seba, žijeme v bezprávnom postapokalyptickom systéme kde prežívajú silnejší. Ak preváži spoločenský diktát, stávame sa mraveniskom - ľudí bez vôle. Dovolím si tvrdiť, že oba tieto extrémy majú potenciál vyhubiť ľudstvo.

Záležitosti menšín môžeme prirovnať k osobným a individuálnym priestorom. Väčšina zasa v zápase s menšinou vystihuje často spor spoločnosti s jednotlivcom. Spor môžeme pretaviť v súlad - rovnováhu. Dať menšine čo jej náleží - a väčšine rovnako. Určite to nie je príjemný stav, ak menšina ovláda väčšinu. Elita žije na úkor šedého priemeru. Tento stav vedie veľmi pravdepodobne k vzbure, nech by bol záujem menšiny akokoľvek dobrý a ľudomilný. Tu má zmysel vrátiť sa k úsloviu "väčšina má vždy pravdu". Je to prosté tvrdenie - ťažko posúditeľné. Rovnako tak je možné povedať "väčšina sa spravidla mýli" - a nie je to o nič menej zmysluplný a právoplatný výrok. Nedá sa spochybniť, že nadanie (vo svojom komplexnom rozsahu (g kvocient) - inteligencie technickej, logickej, matematickej, emocionálnej, sociálnej, tvorivej) predstavuje v spoločnosti isté rozdelenie. Sú ľudia nadpriemerní, priemerní aj podpriemerní. (Dokonca existuje porekadlo: "Nie sú nebezpeční hlúpi, ani múdri, ale polohlúpi a polomúdri.")

Nadšenci vlády väčšiny - dnešného spodobenia demokracie - tvrdia: Radšej nech sa väčšina mýli a robí chyby, svoje vlastné chyby. Vždy lepšie, akoby ju mal viesť - proti jej vôli - niekto s dobrými úmyslami a dobrými nápadmi. Je to nepochybne extrémny postoj a vieme si ľahko predstaviť jeho prevrátenie na ruby. Vláda expertov, ktorí vedú nevedomý zástup, aj keď ten nie vždy súhlasí s nepríjemnými, ale potrebnými opatreniami. V zmysle fungujúcej rovnováhy, zdá sa, hľadáme stred medzi týmito dvoma prístupmi. Ako ho nájsť?

Ak si stanovíme konkrétny problém - a postavíme proti sebe človeka, ktorý mu rozumie a človeka, ktorý má o ňom málo informácií, či nevie zhola nič - dokáže nevedomý človek posúdiť, či tvrdenie experta je správne alebo nesprávne, pravdivé alebo nepravdivé? Pekár môže tvrdiť, že rožok je alebo nie je uhnetený a upečený kvalitne - človek posúdi, či mu chutí. Blížime sa k umeleckej debate - kde dielo hodnotia umelci s vhľadom do techniky tvorby a takisto laici so svojimi vlastnými estetickými normami. Čo ak je rožok chutný, ale z nezdravých a jedovatých surovín? Čo ak je obraz ľúbivý, ale neoriginálny či gýčovitý?

Demokraciu nazývajú jej kritici tyraniou väčšiny. Ľudia s priemerným vkusom, priemernou vedomosťou, priemernou inteligenciou (g) - vyberajú reprezentantov, alebo priamo rozhodujú o zákonoch a normách spoločnosti. Svetu vládne normalita. Tým skutočným nebezpečenstvom - vo vnútri tejto situácie - sú ľudia, ktorí si robia názor na veci, ktorým nerozumejú. Či je to homosexualita, nahota, vkus, krása, alebo politika. Parafrázujúc spomenuté porekadlo: Nie sú nebezpeční hlúpi, ani priemerní - ale tí, ktorí si nedokážu priznať, že sú hlúpi a priemerní. Ľudia, ktorí sa nezmôžu na úprimnosť: "Viem, čo neviem."

Každý sa snažíme viesť svoj život vo svojej sfére záujmov. Mať pod kontrolou veci, ktoré sa nás bezprostredne týkajú. Jediným problémom totality, teokracie, či dobre známej "stredoeurópskej normality" je postoj, kde demokraciu chápeme právo väčšiny rozhodovať o vkuse, spôsobe života, či právach menšiny - pričom nič z toho sa ich samých netýka. Rozhodovať o tom, čo by mali mať druhí radi, čo by im malo chutiť, čo by sa im malo páčiť, čo by mali chcieť, o čom snívať. A to určite nie je nikomu príjemné...

Kto je menšina?

Empatia (vcítenie sa) sa javí ako najschodnejšia cesta, ako túto situáciu priblížiť človeku. Slovenská väčšina má pocit, že niekto klope na jej dvere a žobre o akési práva. Človek väčšinový má možnosť blahosklonne rozhodnúť a čosi im podarovať, alebo sa prísne zatne a z dôvodu morálky odmietne - čím si vyslúži pritakanie, súhlas a obdiv svojich väčšinových spolubojovníkov. Táto smiešna detinská radosť, ktorá spolutvorí mužskú, resp. machistickú mentalitu (nevynímajúcu sa ani ženám), je - divili by sme sa - určujúcim prvkom v súčasnej spoločnosti. Byť pochválený ostatnými, že sme rovnakí ako oni, urobili sme to, čo sa od nás očakáva, sme jedným z nich - normálni. Je to biedne maskovaná potreba "prináležať", ktorá sa takýmto prazvláštnym spôsobom vracia do spoločnosti, ktorá vyznáva individualizmus, sebectvo, ľahostajnosť. Sme nezdravo nevšímaví a zároveň sa chorobne vmiešavame do života druhých, tam kde nemáme čo hľadať. Rozpad.

Človek väčšinový, človek normálny, človek "ako všetci ostatní", človek mak, človek ustráchaný, človek zbabelý - si potrebuje uvedomiť, že on sám je, možno v inej rovine, menšinou. Každý jeden sme výnimočný a jedinečný, preto sme bez rozdielu v nejakej oblasti záujmov v menšine, voči väčšinovému tiahnutiu. Pochopiť menšinovú črtu druhého je najľahšie prostredníctvom toho, že ju porovnáme s vlastným pocitom, "čo je to byť v menšine". Hoci sú tieto vlastnosti úplne rozdielne a nesúvisiace, kvalita - osamelosť, vydedenstvo, menšinovosť - je identická.

Akousi prvoukou tohto vžitia sa je schopnosť vnímať situácie z rôznych pohľadov, v rôznych rovinách. Prešiel som troma stupňami vzdelávania, ale túto prazákladnú vedomosť sme nikdy a nikde priamo nepopisovali. Potom sa nemôžeme diviť a zostať zarazení, ak toľkí ľudia vykazujú neschopnosť jej porozumieť. Ak si predstavíme hromadu rôznych predmetov, je nespočet spôsobov ako ich rozdeliť. Veľké a malé. Jednofarebné a pestré. Funkčné a hračky. Dlhé a krátke. Prírodné a umelé. Fungujúce a pokazené. Staré a nové. Vlastné a cudzie. Kúpené a požičané. Podobne môžeme deliť ľudí - na základe nespočtu čŕt - či je to farba pokožky, očí, vlasov, množstvo ochlpenia, vzrast, spôsob života, lenivosť a činorodosť, obezita a štíhlosť, zanedbanosť a upravenosť, prirodzenosť a umelosť, muži a ženy, homosexuáli heterosexuáli bisexuáli, starci stredný vek a deti, podľa jazyka, náboženstva, štátnej príslušnosti, národnosti, kultúry, záľub. Mnohé z týchto vlastností sú dané bytostné črty, iné zvolené, prijaté, alebo vnútené. Tak ako ich z rôznych pohľadov môžeme rozdeliť, tak je možné pre každého nájsť pohľad taký, v ktorom bude prináležať k menšine ľudí, alebo dokonca bude absolútne výnimočný.


Ľudí možno rozdeliť z rôznych pohľadov (vzrast, rasa, ...)

Každý je v nejakom uhle pohľadu
v danom spoločenstve v menšine
(veľmi tučný, malý, farebný, so svojskou identitou)

A rôznych čŕt je nespočet
daných i zvolených, viditeľných i neviditeľných

Z toho samozrejme môžeme odvodiť niekoľko "ponaučení" - ktoré presahujú morálku - sú prostými faktami, ktoré môžeme ľahko pozorovať:

Súvislosť medzi výnimočnosťou - menšinou a pestrosťou považujem za zjavný. Posledný zo siedmich výrokov však nemusí byť pre každého jasný a automatický, preto mu venujem ešte zopár slov...

Prečo je menšina užitočná?

To, že pestrosť je univerzálnou vlastnosťou nielen ľudí, ale aj Prírody, Zeme, Vesmíru, alebo Božieho stvorenia - nebudem dlho vysvetľovať. Vyzývam každého na chvíľu odlepiť oči od počítača, otvoriť okno a pozrieť sa von. Odpoveď je priamo tam. Niektorí si dokážeme odvodiť z toho, čo je prirodzené, aj jeho význam, zmysluplnosť, užitočnosť. Avšak na rozdiel od náboženstva - exaktná veda tŕpne pri výrokoch typu "je dobré..." - preto sa pokúsim v tomto konkrétnom prípade predstaviť pohľad, v ktorom je rozmanitosť ku prospechu celku.

Jedným zo spôsobov môže byť odkázať čitateľa na skoršie články z Prvouky - o genetike a optimalizácii. Ak si v (genetickom) vývoji vyberáme iba elity - ľudí zdanlivo najlepších v tom, čo sme si zvolili za účel (zmysel života, mieru úspešnosti), nemusíme dôjsť k cieľu rýchlo, ba ani k absolútnemu možnému optimu bytia. K tomu sa možno dopracovať len pripustením "náhodných pokusov prírody", inými slovami excentricity. Tento argument doplním o ďalšiu praktickú skúsenosť - výnimočnosť v jednej oblasti síce nezaručuje, ale je veľmi dobrým predpokladom pre výnimočnosť (alebo obohatie) v iných rovinách. Sú to práve výnimoční, zvláštni, neobľúbení, vylúčení a ľudia so sťaženými životnými podmienkami, ktorí týmito prekážkami získavajú schopnosti, alebo prinajmenšom iný pohľad, ktorým môžu napomôcť priemernej väčšine posunúť sa ďalej. Objaviť pre ňu nové spôsoby života, skúšať cesty, ktorými sa bežný pohodlný rodinný človek nevydá, vynaliezať zaujímavé technické zlepšováky, komunikovať na zakázané témy rafinovaným obrazným spôsobom,... Ľudia, ktorí obdarovali svet novými nápadmi často neboli jednorozmerní "odborníci", ale dokázali prepojiť zdanlivo nesúvisiace oblasti. Matematiku a hudbu. Techniku a biológiu. Psychológiu a spiritualitu.

Ja osobne môžem prispieť svojou sexuálnou odlišnosťou. Prostredníctvom záujmu o fetiš môžem vnímať absurdnú fetišizáciu tovarov v ekonomike. To, že svoju sexuálnu orientáciu vnímam ako danú bytostnú podstatu a prirodzenú súčasť seba ako človeka - musím zkonštatovať, že náboženské dogmy špiniace na telesnosť a odsudzujúce homosexualitu nie sú od Boha, ale od človeka. Tento vhľad nezasahuje len osobný postoj k náboženstvu, ale má aj široký spoločenský presah. Ako člen sexuálnej minority veľmi intenzívne vnímam homofóbiu, ktorá má svoj základ v machizme - teda v absolútne nezvládnutom mužstve v modernej spoločnosti. Naparovanie sa, predvádzanie sa, chorobná súťaživosť, majetníckosť, žiarlivosť, súboje, vojny a násilie vôbec - všetky majú korene v tom istom machizme. Na ňom je dnes postavená ekonomika aj zákonné normy spoločnosti. Takže tentoraz sa spýtam ja - aká "okrajová téma"? Aké "dôležitejšie problémy" máme, ak sa cez sexualitu môžeme dostať k jadru väčšiny toho, čo nazývame súčasnými témami?

"Vlk bude hosťom u baránka a leopard bude ležať s kozľaťom."

Kým bezprostredný osobný zážitok bytia menšinou je prvým krokom k tolerancii, táto je stále iba pokryteckým stavom, ktorý spoločnosť len málo obohacuje. Skutočný potenciál vidím nie v spolužití menšiny a väčšiny, ale v ich vzájomnej spolupráci. V zmysle rovnováhy - jedným z príkladov ktorý rád uvádzam je potreba vyvážiť individuálne a sociálne. Osobné záujmy a spoločné. V spolupráci dosahujeme istú kvalitatívnu úroveň života - môžeme vytvoriť statky, ku ktorým by sme sa ako individuality nikdy nenačiahli. No každý máme svoj osobitý vkus a jedinečné potreby, ktoré rovnako túžime naplniť. To k čomu smerujem nie je kompromis, ale funkčné naplnenie oboch protikladných potrieb. Spoločnosti dať čo jej náleží a jednotlivcovi rovnako. Spoločné spoločenstvu a individuálne individualitám.

O témach, ktoré dosahujú na nás všetkých rozhodujme spoločne - o tom čo sa týka slobodných jednotlivcov, nech rozhodujú sami. Tak ani jeden priestor nebude obmedzovať druhý, spoločnosť nebude fungovať na úkor jednotlivcov, ani spoločné záujmy nebudú narúšať tie osobné. Tento prístup - pravdivé, úprimné, súdne rozlíšenie spoločného a osobného - môžeme ľahko rozvinúť na témy politické (jednotné minimálne zákony pre súlad spoločnosti - a osobné nábožné normy vzťahované na seba), ekonomické (súkromný a spoločný majetok, podnikanie a kooperatívy, spotreba vedená individuálnym vkusom, ale ohraničená ochranou zdieľaného ekosystému), sexuálne (koho milujeme a s kým sa milujeme je osobná vec - pokiaľ je to slobodná ľudská bytosť schopná sa rozhodovať) a nepochybne mnohé ďalšie.

V prvom priblížení potrebujeme väčšinu, ktorá sí síce definuje akési normy a zákony, ale ostáva vnímavá voči menšinám okolo seba. Zákony vydáva minimálne, tak aby neprekračovali nutné hranice, osobný priestor, obmedzovali sa len na spoločné blaho. Zároveň sa dokáže od menšiny učiť a prijímať nové pohľady.