Raj na Zemi

3.0.08

Tajomné zákutia a osobné kúty

"Deň v Little Big City len za 50 EUR"

Ľudia majú vo zvyku rozlišovať mestá na "úžasné", so zvučnými menami ktorých púhe vyslovenie navozuje zimomriavky - a na tie obyčajné. Mladí, ktorí vyrastajú na malomeste, ho zväčša považujú za dieru a ich životným snom je dostať sa niekam preč, kamkoľvek "kde sa dá žiť". Za týmto zaklínadlom sa skrýva celá široká a pestrá ľudská fantázia. Jej nedostatočné pochopenie plodí neskôr rovnako pestré sklamania - od "všade je to rovnaké", až po "tu je to horšie než v tej diere doma". Popísať presne a (najmä k sebe) úprimne čo si predstavujeme pod slovom žiť, čo očakávame od mesta, prečo sa niekde cítime uviaznutí v bahne, obrastení machom, brečtanom a bezbrehou nudou - je kľúčová a zároveň ošemetná úloha. Hľadanie mesta, ktoré je ako stvorené pre nás, môže byť pekne vyčerpávajúce - omnoho ľahšie je pretvoriť svoje mesto, tak aby sme sa v ňom cítili dobre aj my. Neraz sa však táto perestrojka zvrhne do budovania mesta len pre nás... a (nechtiac) vyháňanie všetkých ostatných. Byť v meste znamená byť medzi ľuďmi, určite neradi by sme sa ocitli medzi jeho (pre nás) úžasnou architektúrou sami.

Premeniť mesto, alebo sa presťahovať? Koľko zmien ustojí? Akú rozmanitosť ľudí a záujmov dokáže uniesť? Nepochybne, chcieť mať z malej Bratislavy behom zopár rokov Paríž, New York, alebo Peking, je myšlienka odtrhnutá nielen od reality, ale aj od duše. Niektoré mestá jednoducho nevznikli na mieste, kde je možné vybudovať megapolu, niektoré nemajú potenciál a ducha, aby sa z nich stali kozmopolitné centrá svetovej kultúry. Úlohou niektorých miest je byť sympaticky ospalým, pokľudným, uvoľneným, ale tolerantným mestečkom - napríklad Bratislavou. Vytvoriť priestor pre všetkých jeho obyvateľov, no zároveň si byť vedomí svojou mierkou. Ak sa nám chce prechádzať medzi mrakodrapmi, zlaňovať Eiffelovu vežu, alebo budovať sklenené vízie - tu je na mieste poobzerať sa po mestách, ktoré sa vo svojom príbehu ubrali práve touto cestou. Je nezmyselné siliť sa, aby sme svoju okrajovú obec urobili mestom, ani mesto metropolou. Dedina bude stále dedina - pre tých, ktorí vedia prečo chcú žiť na dedine - hoci aspoň čiastočne môže poskytnúť moderné vymoženosti svojim obyvateľom. No zmierme sa s tým, že nebude mať Broadway, ale len obyčajnú širokú hlavnú cestu.


Mesto pre pracujúcich, miesto pre sebarealizáciu

Mesto pre snívajúcich, miesto pre pokojný spánok

Mesto pre tvoriacich, miesto svietiace do tmy

Divili by sme sa, že naša Bratislava, aj bez toho, aby mala vlastné donebatýčiace sa veže, môže byť úžasná tým, kým naozaj je. Tým, že nie je ako iné mestá, iné metropoly. To čo ju naozaj vyníma z univerzálnosti priemeru sú črty, ktoré ju ozvláštňujú pre nás na prvý pohľad asi všedným, malým, príliš dôverne známym spôsobom. Každá premena a modernizácia musí byť vyvážená rešpektom voči starému, pôvodnému a "tunajšiemu" - inak vznikne nespokojnosť a neskôr sa jeho obyvatelia môžu úplne odtrhnúť od svojej ľudskosti. Je treba pochopiť ráz mesta a v jeho duchu, jeho spôsobom, rásť. Strom tiež môže vyrásť do rôznych veľkostí a tvarov, ale stále to je strom svojho druhu, so svojou DNA, so svojimi špecifickými črtami - rastie ako dub, nie ako topoľ, alebo javor. Súčasná finančná kultúra má genetický kód plesne, ktorá hocakú krajinu premieňa na univerzálne mesto bez charakteru, vyjadriteľné skôr číslami (plochou priestorov), než nevypočítateľnými črtami.


Môj domov

Moja práca

Moja zábava

Stačí sa pozrieť na veľkolepé vizualizácie pripravovaných developperských projektov. "Tu budú ľudia bývať, tu nakupovať, tu bude strom, tu budú sedieť, tu budú utekať za psom, tu sa budú smiať a tu budú šťastní." Nebyť tušenia, že všetko podružné - život na mieste - dopĺňajú do svojich projektov z povinnosti, mohli by sme hovoriť o spoločenskom inžinierstve. Ľudia však často navzdory zámerom architektov vyhľadávajú úplne iné (neraz až zvláštne) miesta pre svoje obľúbené činnosti - od prechádzok po bozkávanie - než tie, ktoré im na to určili. Moderná architektúra pohŕda nielen iracionálnym feng-shuei, ale ľudskosťou ako takou - nerozumie "mechanike" príjemnosti, prívetivosti, pohodlia, príťažlivosti (ktorá nie je technicky popísateľná). Prečo si to-ktoré miesto vyberáme pre život, pre čo sa na ňom dobre cítime, prečo ho zasväcujeme takej-alebo onakej činnosti. Vytvoriť kapacity a facility nestačí.


Kam sa podeli všetci šťastní ľudia z vizualizácie?

Niektorí ľudia, napriek titulu (svedčiacemu výlučne o matematických, fyzikálnych a technických vedomostiach), nemajú talent vidieť viac. Postaviť sa doprostred miesta, ktore priťahuje ľudí - a vnímať viac než rozmery a technickú konštrukciu. Postrehnúť neobvyklé prvky, ktorých sa zachytáva duša - priestor, kulisy (stenu), svetlosť, prirodzenosť, ľudskosť, príjemnosť a náladu miesta. Hovoríme tu o rozdiele medzi zeleným parkom a zeleným parkom - jeden ľudí priam odpudzuje a druhý je neustále plný, aj keď nemusí niesť otlačok renomovaného dizajnu.


Námestie Slobody - zýva často prázdnom

Hoci je mestsky uzavreté a architektonicky pútavé

Je to málom zelene, rozbitou dlažbou, alebo chýba...?

Podobne je veľkým rozdielom to, či je mesto obytné, alebo obývateľné. Nocovať sa dá všelikde, aj na slame, prežívať aj v jaskyni, no žiť, tráviť život, zažívať a v prípade potreby aj znovu ožívať - si žiada viac než kapacity. Mesto pre telo sú len nejaké domy, nejaké obchody s konkrétnym tovarom, nejaké cesty a ulice, nejaké miesta na zábavu, nemocnica, policajná stanica, úrad. Mesto pre dušu je podstatne zložitejší pojem, ktorý nemá dokonca ani presne vyznačené hranice medzi vnútri a vonku. Mesto, s ktorým mám ja - jedinečná a svojská osobnosť - styčné body. Mesto s miestami, kde sa viem nájsť, kde sa cítim sebou a dobre. Mesto, na ktoré si viem premietnuť svoje vlastné životné príbehy. Nezaprieme však ani opačný pohľad - charakter mesta ovplyvňuje, aké príbehy v ňom možno prežiť a aké sa odohrávajú najčastejšie - teda aký tvar získava náš život.


Toľko príbehov:
"Ponorení do svojho konania - trápime sa, zápasíme, snažíme sa,

ale z (božského) nadhľadu vidíme celok - bodky a svetielka sa zlejú

do jedného obrazu - a máme pocit že je to krásne a je to dobré."
(voľná citácia z filmu Latter days)

Napriek veľkolepému pomýleniu súčasného turizmu, to čo odjakživa lákalo cestovateľov do cudziny bolo dobrodružstvo a tušené príbehy. Miesta odlišné od kraja kde žijú - nie domáci štandard služieb. S cestovaním sa spájalo isté nepohodlie, ktoré nie je bezprostredne príjemné, ale dobre sa naň spomína a dobre sa o ňom rozpráva. Neistota, zvláštnosť, cudzie chute. Možnosť čosi sám pre seba objaviť. Dnes si vieme vyhľadať v katalógu, čo presne v meste nájdeme - aby sme sa pokojne presúvali po vyznačených trasách od pamiatky k pamiatke a odškrtávali si "tu som bol". A keďže tej podstaty - dobrodružstva a príbehu - sa nikdy nedotkneme, máli sa nám a podnikáme ďalšiu a ďalšiu cestu, za ktorú dávame cestovnej agentúre ďalšie a ďalšie peniaze, ktoré musíme ďalej a ďalej zarábať.


Dramatické západy slnka ...

... naháňačky v uliciach ...

... a skoky do prázdna?

Proces neodlišný od hocakého iného fetišizmu zodpovedá presne charakteru súčasnej ekonomiky. Je vecou duševnej dospelosti a schopnosti nahliadnuť nad ekonomiku - aby sme to rozpoznali a dokázali aspoň matne opísať, čo sa nám naozaj žiada. Zažiť príbeh. Nie sú to pyramídy, pagody, katedrály, ani kľukaté uličky starého mestečka, ale to čo si predstavujeme, že by sa medzi nimi mohlo udiať. Nahliadnutie do skutočného života. Stretnutie miestnych ľudí. Výmena príbehov, zážitkov, pohľadov, názorov, alebo genetického materiálu (slušným slovom informácií). Paríž - P a r í ž - nie je ani tak Eiffelovka, Louvre a Versailles pokope, ale predstava romantiky, príbehov - tých ktoré sa udiali v minulosti a ktorých sa už nemôžeme dotknúť - alebo tých dnešných, ktoré by sa pri trocha šťastia mohli odohrať. Z akejsi poverčivosti ich neradi konkrétne popisujeme - radšej im nechávame voľný priebeh, zbehnúť sa svojim spôsobom, prekvapiť nás.


Keď sa z mesta stane iba súbor pamiatok...
(Staromestské námestie, Praha)

Turista sa pohybuje po očíslovaných zastaveniach...
a to môže ľahko unaviť (Louvre, Paríž)

Poňať mesto ako veľkú atrakciu - bez príbehov.
(Tibidabo, Barcelona)

Je smiešnym omylom - aj keď nepochopiteľne často opakovaným - nazdávať sa, že budovy (kulisy) a suveníry (rekvizity) sú všetko, čo nás do mestá ťahá. Popozerať a prípadne si niečo kúpiť. Skutočne sa dotknúť mesta možno len prostredníctvom príbehu. Na tých sme odchovaní a tie pracujú v podvedomí ako nepozorovaná reklama na príbeh - či sa udeje vo Viedni, v Paríži, Barcelone, Tokiu, alebo kdesi uprostred Iowy. Romantický, alebo dramatický, necháme sa nalákať na deje odlišné od našej zašednutej nudy. Cestovať za príbehmi - a platiť - je však zbytočne zložitejšia cesta (aj keď nás nejeden predajca zájazdov presviedča o opaku). Prečo nás do deja nevťahuje vlastné mesto? Ako potom môže očariť cudzincov?


Pohľadnicové zábery lákajú

na príbehy ktoré si predstavujeme,

ale zažijeme ich naozaj?

Ponúka Bratislava prekvapenia? Môžu sa v nej diať príbehy? Možno v nej stretnúť ľudí? Alebo sa ňou dá len prechádzať a obzerať si? Netýka sa to len cudzincov - ale aj nás, ktorí turistov prijímame, sami sa vydávame na túry, ale neraz sme turistami aj vo vlastnom meste. Žiť mesto a žiť v meste - znamená zažívať príbehy. Pre ne musia byť jeho miesta a zákutia stvorené. Sú? Čo môžeme zažiť v business centre? Čo v mrakodrapovej štvrti? Čo na nákupoch v značkových butikoch, ktoré sú na celom svete rovnaké? Čo na univerzálnych korzách a promenádach, ktoré ženú človeka dopredu, alebo do drápov niektorej z nenásytných reštaurácií? Koľko ešte budeme zízať na chladné budovy a necítiť nič - kým si to úprimne priznáme? Zažiť zážitok - to nám žiadna korporácia ani developper nevybudujú, ako dáky akvapark s unifikovanými tobogánmi. Kde sa tu dá stretnúť s ľuďmi, vojsť medzi nich, byť s nimi? Kde sa dajú spoluzažívať príbehy? Pri oddelených stoloch luxusnej reštaurácie?


I love Bratislava. Asi preto, že je tak rázovitá.

Aby nás dáke besné príbehy náhodou nepohrýzli.

Tie západy slnka sú tak napínavé ... srk - srk.

Tak my, ako aj turisti - požadujeme akýsi moderný štandard. Služby, čistotu, kvalitu, ktohoviečoešte... Chceme kráčať s modernou dobou, nehanbiť sa pred druhými (bohužiaľ niekedy na prvom mieste), užívať si výdobytky techniky a zábavného primyslu. No to všetko môže byť zasadené do miestnej zvláštnosti. Pravdepodobne nikto necestujeme kamsi do Grécka alebo na Mallorcu za sklenenými kockami (presne takými aké máme u nás), za univerzálnymi hi-tech reštauráciami s univerzálnou svetovou kuchyňou, alebo do akvaparku, aký je aj tuto dvesto kilometrov do poľa. Určite nás poteší, ak nájdeme niečo čo všednodenne obľubujeme - ale zmysel cestovania je predovšetkým nájsť čosi iné. V konečnej podobe sa teda žiada vyváženie moderného a tradičného. Po slovensky a po vzore jednej (už nie tak populárnej) krčmy - halušky a internet. To ocenia nielen turisti, ale aj my sami. Nebudeme sa cítiť zaostalo, ale stále budeme sami sebou, svoji - to čo sa obvykle zahaľuje do závoja "identity". Byť svetoví, ale zároveň niekam patriť. Byť ľudia ako ostatní, ale zároveň byť výnimoční.

Štandard je veľmi zvláštne slovo - čo za ním očakávame? Štandard zahlcuje náš svet a znemožňuje zažiť čosi zvláštne - naučili sme sa ho zo zvyku žiadať, ba sme zaň ochotní aj platiť - aj keď neraz máme chuť na pravý opak. A luxusom sa stáva to, čo by samo malo byť štandardom - napríklad úctivosť, úprimnosť, zdravosť, kvalita. Ten zvláštny biznis s bio-jedlom sa odohráva aj v rovine turizmu, či života mesta. Niektoré veci by mali byť samozrejmé, prečo si za ne musíme priplácať? Pustiť vodu z vodovodu je ľahké a pohodlné. Načerpať si vodu zo studne je romantické. A chuť vody z prameňa je niečo neopísateľne iné. Čo z toho je luxus?


Každý si štandard predstavujeme inak ...

... trávniky a fontány len na okrasu ...

... alebo príležitosť vychutnávať tu a teraz.

Pri všetkej tej orientovanosti na turizmus (príliš tlačiť na pílu sa obvykle nevypláca) - i tom, čo všetko by sme sa turistom snažili dať - mnohé z toho, čo by mesto mohlo ponúkať samo od seba a prirodzene akosi nefunguje. Sústredíme sa na pozlátko a falošnú svetovosť - ale naraziť na prirodzený život je čoraz ťažšie. V parkoch, ak ešte zostávajú - nesedia ľudia, tak ako v Paríži, Barcelone, alebo New Yorku - kde v malých kruhoch pri fľaši vína a s gitarou preberajú, oslavujú a žijú život. Tu si nikde nesadneme do reštaurácie na streche domu. Usporiadať pouličnú párty pre mladých so stánkami priamo na chodníku je takmer nepredstaviteľné - hoci si to nepýta viac ako priestor.


Drážďany - štvrť Neustadt - po dohode s mladými ...

... organizuje mesto niekoľkodňovú "okupáciu" ulíc ...

... so stánkami, koncertami, alebo individuálnou zábavou.

Nemálo ľudí už štandardný turizmus unavuje. Medzi cestovateľmi začína byť populárny pojem "off the beaten path" - mimo vyšliapané chodníčky. Pre ľudí, ktorých nezaujímajú uhladené ulice, fasády historických stavieb, istým spôsobom rovnaké kostoly, múzeá za predražené vstupné a rôzne turistické pasce. Miesta ktoré s mestom a krajom (krajinou) nemajú vôbec nič spoločné. Mimo turistické cesty sa dá kráčať aj Bratislavou, aj keď o tom neraz sami netušíme. Našli by sme aj niekoľko výnimočných miest, ktoré možno sami nepokladáme za zvláštne, ale precestujúc si kus sveta, prišli by sme na to, že cudzinca môžu príjemne prekvapiť.


Germánsky, alebo rímsky kúpeľ na Veľkej lúke za Dúbravkou

Devín obývali už Kelti, staré slovenaské hradisko vzniklo v 9. stor.

Neogotický kaštieľ v Rusovciach so záhradou na anglický spôsob

Ešte stále sa dá poprechádzať Kapitulskou ulicou, ktorá ako jedna z posledných, vďaka zhode okolností, kontrastuje so sterilne naškrobenými ulicami opodiaľ. Pokľudná a prázdna, krivoľaká, ošarpaná, s náladou pripomínajúcou starú Bratislavu. Jedno z posledných miest, ktoré dýcha históriou, ktoré sa nepodsúva, nepodlizuje a nepredáva - ale očaruje ozajstnou patinou. Akoby sa človek ocitol v úplne inom meste. Tu dokonca môže nachvíľu vypnúť a oddýchnuť si od okolitého zhonu - či už dopravy, ale aj turistických nájazdníkov. Väčšina takýchto miest pretrváva vďaka sporným situáciám, nevysporiadanému majetku, cirkevnému vlastníctvu alebo obyvateľov bez prostriedkov na rekonštrukciu, alebo vďaka dočasnému nezáujmu investorov.


Panská ulica a námestíčko pred Dómom svätého Martina

Ulica Na vŕšku - prechádza do Kapitulskej a pokračuje
k Dómu sv. Martina a za ním sa možno prejsť k Panskej

Kapitulská ulica (vrátane uličiek Na vŕšku, Farskej, Prepoštskej)

Kapitulská ulica (vrátane uličiek Na vŕšku, Farskej, Prepoštskej)

Kapitulská ulica (vrátane uličiek Na vŕšku, Farskej, Prepoštskej)

Kapitulská ulica (vrátane uličiek Na vŕšku, Farskej, Prepoštskej)

Z rovnakých dôvodov sa stále uprostred noci (!) môžeme zadarmo (!!) bez plaviek (!!!) okúpať v termálnom prameni (!!!!) pri Chorvátskom grobe, obkolesení rákosím a poliami, v štrkovom jazierku, s výhľadom na hviezdu oblohu, v tichu, hoci aj s fľašou v ruke. Určite sem neláka ľudí len "cena", alebo "otváracie hodiny", ale aj trocha zanedbanosti - špinavosti - prirodzenosti - skutočnosti - živosti - nazvime to ako chceme. Vo vode horúcejšej než kdekoľvek na termálnych kúpaliskách - a vďaka metánu tak trochu horľavej - sa tu možno okúpať v zime, v lete, za dažďa, za búrky, keď sneží - cez deň, alebo sa sem prísť ukľudniť a očistiť po diskotéke hoci o 3 ráno. Niekedy počúvať ožratý bratislavský výkvet, inokedy kŕkanie žiab, pozorovať hviezdy, alebo hmlistý opar vznášajúci sa nad hlavami ľudí v žiare reflektorov prichádzajúcich a odchádzajúcich áut.


Teplý prameň pri Chovátskom Grobe (Credits): ASN

Teplý prameň pri Chovátskom Grobe (Credits): ASN

Teplý prameň pri Chovátskom Grobe (Credits): ASN

Bratislava je mesto leta. Jedným z jej ústredných fenoménov je hrádza - ktorá sa tiahne 60 kilometrov popri impozantnom vodnom diele, s veľmi zvláštnymi scenériami, výhľadmi, hustými lužnými lesmi, dedinkami, bufetmi a jazerami. Jazerá, vďaka štrkovému podložiu, sú vo svojom počte ďalším unikátom. Neobvykle čistú vodu na Zlatých pieskoch, v Rusovciach a Čunove, či na Draždiaku, Bargri, v Rovinke, alebo novovznikajúcich jazerách - nemožno zďaleka porovnávať napríklad s kúpaním v Dunaji vo Viedni, či hnedými bahnitými pražskými rybníčkami a nádržami. Nudistické pláže, ktoré fungujú už od socializmu, sú takisto vymoženosťou, ktoré neponúka každé mesto.


15 km od Prístavného mosta, tesne pred čunovským stupňom

Vodného diela Gabčíkovo - sa Dunaj rozlieva do Hrušovskej zdrže

s čarovnými zákutiami a tichom prerývaným škrekotom čajok

Rusovce sú jazerom s najstaršou naturistickou tradíciou ...

... hoci čím ďalej menej "v prírode", vytesňovaní plavkami ...

a s hrozbami investorov o "kultivácii", stánkoch a oplotení.

Čoskoro tu má vyrásť zóna hotelov a športovísk (Zlaté piesky)

Dokedy sa ešte budú pôžitkári tešiť zo slnka? (Rusovce)

Alebo si budú musieť hladať iné jazerá, ďalej od mesta (Rovinka)

Možno sa nám zdá, že bicykel a korčule vyťahujeme v lete skôr z nudy, no v mnohých mestách by sme jednoducho nemali kam, alebo by sme sa museli uspokojiť s blúdením po mestských uliciach, na štandardnom nábreží, alebo kúpaním v chlórovanom bazéne na platenom kúpalisku. Scenérie pod hrádzou, mŕtve ramená, rozľahlé lúky a lesy - sú tak jedinečné, že by sme ich dávno mali chrániť. Nie na ne rozširovať mesto, v podobe obyčajných sídlisk, ktoré mohli vznikať aj na jeho východe a západe, na turisticky nevyužívaných plochách. Tak ako si človek skracuje nechty, brúsi päty, češe vlasy, zdobí sa - ale nestrihá si prsty - nemôžeme vyrezávať z mesta živé miesta. Také, kde prebieha život, také ktoré priťahujú život, také, ktoré dokážu byť kulisami pre pútavé príbehy. Mágiu miest - čaro-deje - vnímame a popisujeme vtedy, keď sa nám podarí zachytiť zaujímavý okamih života prebiehajúceho okolo nás, alebo si uvedomiť seba sama v ňom.


Pocit magického očarenia nemožno dizajnérsky naprojektovať
nedá sa popísať vzorcami

Objavuje sa úplne nečakane a spontánne

Počas diania života, keď v ňom precitneme ako vo vlastnom filme
ktorý sa nám páči