Kde straší duch mesta Bratislavy?

3.0.07

Hľadanie duchovných rozmerov v bašte technokracie

"Bratislava mala svojho ducha. Potom vyklčovali Vinohrady, navozili východniarov a duch pošou."

Zvolil som si na začiatok celkom svojskú motiváciu. Práve tento výrok slovenského humoristu však veľmi výstižne opisuje boj o ducha mesta Bratislavy, tiché napätie ktoré drieme medzi jej rôznorodým obyvateľstvom, aj univerzálny problém mesta ako takého - kdekoľvek na svete sa nachádza. Mesto je priestor, ktorý priťahuje ľudí - majú tu k sebe bližšie, bližšie k službám a pestrej palete tovarov, väčšie možnosti kultúrneho vyžitia aj nájdenia obecenstva pre svoje tvorivé vyjadrenie. Priťahuje k sebe rôzne formy života ako magnet - tie tu hľadajú prácu, umenie, alebo bezpečie anonymity. Je obzvlášť zaujímavé pre všetkých vydedencov "normálnej spoločnosti", ktorí svojim zjavom, nadaním, alebo sexualitou nezapadajú do zvedavo-klebetného prostredia dediny a jej predstavy o pokojnom obyčajnom živote. Pokiaľ nemá šťastie byť Brasíliou, alebo iným umelým hlavným mestom postaveným na zelenej lúke, medzi pôvodnými obyvateľmi a prišelcami skôr či neskôr dochádza k treniciam.

Sám patrím medzi bratislavských prisťahovalcov - v prvom pláne nedobrovoľných (prišiel som sem s rodičmi) - neskôr, pre svoju sexualitu a vďaka možnostiam kultúrneho vyžitia celkom spokojný. Hoci sa stále hlásim k svojim východným koreňom, po štvrťstoročí života v meste s ním cítim súnaležitosť. Takpovediac, dokážem sa vžiť do postoja oboch strán - vidím zmysel v argumentoch jednej aj druhej. Problémom je skôr, že zmysluplné jadro týchto pohľadov na vec sa často podáva nešťastným spôsobom - nepresným vyjadrením, s emocionálnym zápalom, alebo priamo urážlivo - a podstata informácií, ktoré by si obe strany mohli vymeniť a nájsť spoločný stred, sa stráca. Pokúsim sa teda predostrieť oba názory a nájsť medzi nimi zmier.

Kto je kto

Prešporáci :: Kedysi dávno bol Prešporok malým vinohradníckym a korunovačným mestečkom na krásnom modrom Dunaji - skôr než sa Habsurgská monarchia rozpadla a vznikol československý štát. Napätie medzi národmi bývalého Uhorska pretrvávalo, československá vláda sa obávala, že Bratislava s malým podielom Slovákov (15%) a veľkým počtom Maďarov (41%) a Nemcov (42%) sa pričlení k novovznikajúcemu Maďarskému štátu, preto ju nielen okupovala, ale neskôr urobila i hlavným mestom Slovenskej krajiny - napriek jej excentrickej polohe a nie veľmi "reprezentatívne slovenskému charakteru". Nové jazykové pomery (už v Auguste 1919 sa pomer medzi národnosťami vyrovnáva na tretiny) a (staro?)nový názov bol len začiatkom premien mesta - príchod úradníkov a budovanie priemyselných fabrík začali doň lákať prisťahovalcov. Obzvlášť veľká vlna sa ich vovalila po druhej svetovej vojne, čoho svedkami sú obrovské ružinovské, karloveské, dúbravské a predovšetkým petržalské sídlisko. Miestny kolorit sa stráca tak v pokuse zaviesť akúsi univerzálnu slovenskú a socialistickú kultúru, ako aj v storakej podobe zvykov, ktoré si noví obyvatelia prinášajú zo všetkých kútov republiky. Prešporáci, ktorí sa stávajú menšinou vo vlastnom meste sa môžu už len s vyjavenými očami pozerať, ako mizne jeho architektúra, charakter i zvyklosti. Bratislava bohužiaľ nie je Brasília a tak vinohrady museli ustúpiť novovznikajúcej metropole.

Harmonický vznik rýchlorastúceho mesta si naozaj môžeme predstaviť iba na zelenej lúke - takej, ktorá nebude nikomu chýbať (ak ju vôbec niekde nájdeme). Mimo všetkého priemyslu, len ako mesto pre administratívu krajiny, ktoré by nemalo prečo lákať návaly nezamestnaných. Mesto odpočiatku moderné, ktorého nová architektúra by sa ostro nebila s pôvodnou. Každé mesto, aj historické, prirodzene rastie - búra sa a prestavuje - no iniciátorom tejto zmeny sú z veľkej časti jeho pôvodní obyvatelia a ich potomkovia, ktorí sú s mestom, jeho rázom a kultúrou, spätí. Nová podoba zodpovedá prirodzenej výmene generácií. V najlepšom prípade, jednotlivé okruhy mesta, tak ako vznikajú postupom času, sa na seba vrstvia ako plátky cibule - historické jadro zostane historické, každá nové epocha, každý nový sloh predstavuje svoje vlastné pohľady na mesto kdesi na okraji. Samozrejme, ani toto postupné budovanie sa nedeje v úplnej tichosti, miznú práve okrajové dedinky, záhradky, polia a sady, vinohrady a otvorená krajina donedávna využívaná na rekreáciu. Tak si to jednoducho pýta božstvo rastu, ktoré sme si veľmi obľúbili. Ešte stále možno tie najzaujímavejšie prvky krajiny zachovať obkolesené mestom v podobe parkov.

Starý Prešporok Pozsony a Pressburg, mesto rozpoltené (alebo kozmopolitné), sa na každej križovatke uberá nešťastnejšou z ciest. Ako prvý sa ozval národnostný problém. Z ospalej krásavice sa stáva hlavné mesto v podstate cudzieho národa, aby neskôr ešte raz zmenilo rod a stalo sa hrdinom socialistického priemyslu. Najskôr administratíva, neskôr továrne národného významu - a za tým všetkým prudký nárast prisťahovalcov, ktorí sa nezžívajú s miestnou kultúrou, ale doslova ju prevalcujú. Nemá sa kam rozširovať, pretože tesne susedí s hranicami dvoch krajín, s ktorými ma skoro nepretržite zvláštne až napäté vzťahy. Aby toho stále nebolo málo, nemení sa iba na okraji, ale prestavba sa deje zvnútra, priamo uprostred historických štvrtí. Noví obyvatelia, pre ktorých je to mesto cudzie a význam pre nich má len v zmysle účelu (práca), nemajú k nemu, k jeho tradícii, histórii, pamiatkam, obľúbeným miestam, či okolitej prírode žiaden vzťah. Sú tu a chcú konzumovať...

Ta Východňare :: Tento článok je venovaný mestu a preto by som nerád písal siahodlo o nepôvodnom etniku. Čo za zmienku naozaj stojí je rozdiel medzi skutočným východniarom a fantazmagóriami, ako si východniara starý (a vydesený) prešporák predstavuje. Sám pochádzam z východu (je to pre mňa druhý, alebo prvý domov), aj keď v Bratislave som strávil zatiaľ väčšinu svojho života. Spôsob, akým sa na nás pozerajú starí bratislavčania (aj keď mnohí majú šťastie skôr v tom, že ich mama porodila až po tom, čo vystúpila z rýchlika) - ma nesmierne udivuje - nemá nič spoločné s tým starým tolerantným mestečkom niekoľkých národností (vrátane českej a židovskej). Východniari sú sedliaci, východniari sú "šáľeni", "z východu nemôže prísť nič dobré". Ak z barokovej fasády opadne vytočený ornament a zadlávi paničkinu čivavu, i za to pravdepodobne môžu východniari, alebo prinajmenšom vietor z východu.

Očami východniara - áno, sme väčšinou z dedín a malomiest, čo však znamená aj bližší vzťah k prírode, prirodzenosť prejavu (prostorekosť) odlišná od mestskej neúprimnosti, pohŕdanie bontonom, umelými pózami a zkostnatelými zábranami prevzatými odkiaľsi z viedenského dvora. Tí čo aspoň trochu pozerajú filmy, určite videli nejednu komédiu o neohrabanom buranovi v meste, aj o jemnosťpani z mesta, ktorá sa súhrou náhod ocitne v osudovej dileme medzi sliepkami a vidlami. Vtip je v tom, že na obe "etniká" sa dá pozerať očami toho druhého, každé má svoju pravdu a každé, v istom pohľade, pôsobí trochu obmedzene a komicky.

K obľúbenej charakteristike východniarov - šáľenstvu - sa hrdo hlásim. Za jedným slovom si každý predstavuje niečo iné - bratislavčania snáď len to najhoršie, východniari zasa svojráz, bezprostrednosť, hravosť, zmysel pre absurdno, vynaliezavosť a spontánnosť. Nepochybne, čokoľvek z toho môže ľahko rozvíriť stojaté vody na príliš snobskej mestskej párty. (Najmä ak sa ich účastnia malomestskí podnikatelia, celebrity a politici.) Ale stále sú možné prinajmenšom dva pohľady. To čo nemožno opomenúť je tolerancia. Východ Slovenska bol vždy národnostne i nábožensky zmiešaným územím (Slováci, Maďari, Nemci, rómovia, židia, Rusíni - rímski katolíci, evanjelici, grécki katolíci, pravoslávni, judaisti), čo vychovalo ľudí k miernosti, sústredeniu sa na praktické otázky života viac, než na ideologické spory, ktoré patria skôr ku krčmovej bitke, alebo na siahodlé debaty na hostine.

Negatívom tejto tolerancie môže byť istá miera povrchnosti v duchovnom živote, alebo skôr vyradenie prekážajúcich náboženských smerníc v živote praktickom, či silnejšia náklonnosť ku konzumnému spôsobu života. Východniari sú zvyknutí žiť na veľkých vidieckých gazdovstvách s humnom a poľom - naučení panovať vo svojej "polmiliónove vile", žiť pre seba, životom ktorého jediným zmyslom je často nákup bytového zariadenia a ukazovanie sa pred susedmi. Mestský spôsob bývania - malý priestor bytov, nemožnosť sa prejsť po lúke, alebo lese, či aspoň vybehnúť na dvor - ich frustruje - byt je ako klietka. Nie sú naučení brať ohľad na susedov, ktorí bývajú nad nimi, pod nimi, vedľa nich, nie sú zvyknutí tlmiť svoj hlas, tak ako sa to v meste "patrí". Východniar, alebo taktnejšie - človek z dediny - nedokáže oceniť park (celý život zápasí s prírodou ktorá ho obkľučuje), nerozumie výrazom ako "pôvodnosť" (veď jeho kontakt so svetom je často len televízia, komerčná, so všetkým pozlátkom a novotami), nemá cit pre staré, ošarpané, veci s patinou histórie. Uvažuje v zjednodušenej sústave rovníc: "Aj! Vyrucic, take stare - škariade!" a "Jou! Take šumne - nove." Neustále súťaží so svojimi susedmi v renovácií chyže - zvonku i zvnútra - či sú to eurookná, nová stierka, svietiace záhradné lampy, keramické bociany, alebo anglický trávnik.

Kultúrny život v meste je pre nich španielská dedina - možno v živote neboli v kine, alebo divadle. Zmysel týchto inštitúcii, ako aj ďalších vymožeností - reštaurácií, kaviarní, športovísk, parkov, či pouličného umenia - im uniká, nevedia ich používať, nevedia si ich užívať, nevedia ich oceniť. Ich kultúra je štvrťorčná "zabava", každodenná STV a nemenované komerčné "alternatívy". A samozrejme - kostol. Módna prehliadka spojená s hudobným spolkom a informačným uzlom. Sú kresťania - skôr zo zvyku a donútenia - a ako správni kresťania sú materialisti. Nad týmto paradoxmom som už dumal v nejednom článku. Pre nich je toto mesto prázdne a nudné - presne tak, ako by sa mestskému dieťaťu zdala ospalá dedina. Popri lopote na hospodárstve a permanentnej prestavbe domu akosi nepoznajú čo je to "voľný čas" a akým spôsobom ho využiť. Vedia len robiť, kŕmiť rodiny a kŕmiť sa. V prostredí mesta a firmy sa z nich stávajú workoholici - ani nie tak zo zaujatia, ako skôr z nudy - čo bratislavských kolegov z rôznych dôvodov vytáča do bezseba. "Ako môže byť niekto tak znudený, obmedzený, prázdny a blbý?!"

Koľkokrát počujem zlovestne mienený vtip na účet východniarov, zbublá vo mne krv. Na druhej strane, súc aj bratislavčan, strašne nerád pozorujem invazívne druhy sedliakov, ktorých životnými vzormi sú nemenovaní (bývalí) manželia z Pereša - a ich spôsobom bytia je čo najviac sa rozťahovať, čo najviac byť počuť, čo najviac sa ukázať, byť bohatí, zožrať všetko ako kobylky a narobiť okolo seba čo najväčší bordel. Strašne nerád ich vidím chodiť na víkendy do shopping centra (tak ako chodili prešporáci na Železnú studničku, či do divadla), ešte viac vyhadzovať smeti z okna auta, alebo za jazdy priamo na chodník. Môj dom, môj dvor a za ním veľké smetisko. PET fľašky popaľic u humne, šmece odvizc za valal, abo zaorac do poľa.

Nemožno čakať, že cudzinec bude nevlastnému mestu rozumieť, poznať jeho pamiatky a citlivé body miestnych obyvateľov - no stále môže prísť s istým rešpektom. Tak ako vstupujeme do cudzieho bytu. Východniari by si mali pri príchode čosi o Bratislave, jej histórii a duchu, aspoň prečítať. Dokonca migrácia do mesta by mohla fungovať na podobnom princípe, ako migrácia do úplne cudzej krajiny (a nemyslím tým Shengen) - vrátane požiadavky na isté znalosti. Podobne by si však i Bratislavčania mohli čosi prečítať o svojich nových spoluobyvateľoch, aby na nich neútočili bezobsažnými urážkami, výsmechom - lebo tie čoskoro začne východniar ignorovať spolu s rozumnými argumentami. A potom už zmieru nepomôže asi nič.

Konieckoncov, prisťahovalcami v Bratislave nie sú len Humenčania, Sninčania, alebo Bardejovčania - pre Prešporáka je východniarom asi každý na východ od Trnavy. Pre východniarov sú "východniarmi" Ukrajinci. Pre Ukrajincov Rusi, pre Rusov Američania. A pre Američanov - sme východniarmi všetci. Tento vtipný pohľad, ktorý citujem z úvahy Mikuláša Jesenského nad východniarmi žijúcimi v Bratislave, presne vystihuje relativitu tohto pojmu - obzvlášť na guľatej planéte. Podobne začarované sú kruhy vzájomnej neznášanlivosti. Prešporáci si div nezakladajú združenie "Bratislava bez východniarov" - východniari sa tu zasa udomácňujú ako mäta v záhrade. Niekedy sa nedivím starousadlíkom, s akým odporom pozorujú východniarské kobylky - ale zaráža ma predsudok voči všetkým východniarom. Stačí raz zatiahnúť hlásku - a už by nad človekom zalomili palicou. Zamračený pohľad, neochota, mávnutie rukou, vyčlenenie z elitného klubu, jedovaté poznámky.

Nedivím sa ani východniarom, ktorí medzi svojimi na Bratislavu hromžia. Ich obvyklé komentáre sa krútia okolo toho, aké je Bratislava zlé mesto, akí tu žijú nepríjemní, zachmúrení, chladní, arogantní, namyslení ľudia. A mne sa len ťažko rozlišuje, koľko z toho je oprávnený pocit (kedykoľvek vycestujem na východ a vrátim sa po čase do Bratislavy, zažívam podobný kultúrny šok), koľko zaslúžená odpoveď na ich necitlivý prístup k cudziemu mestu, ktorého ducha sa ani nenamáhajú poznať, nieto pochopiť. Mestský život ponúka množstvo výhod, ktoré oni nepoznajú, ani neocenia. Je to ako prísť na dovolenku do Grécka a durdiť sa, že nemajú v ponuke risky a šalat. Batislava je pre nich len jedna veľká fabrika s ubytovňou. A ani ako bratislavčanovi, sa mi Bratislava tovární, internátov a unimobuniek nezalieča. Ba i Bratislava business-centier a bytoviek môže byť pekne nepríjemná. V štvrtiach, kde prebývajú dochádzajúci robotníci mi samému naskakuje husia koža - otázka však je, prečo z nich nikdy nevylezú a nepozrú si skutočné mesto?

Pétrška, né :: Popri žabomyších vojnách východniarov a prešporákov sa vynára tretí kmeň modernej Bratislavy. "Súčasní tunajší." Sebaistá stredná trieda, druhá a tretia generácia po prisťahovalcoch, ktorá nemá vzťah ani k pôvodnému (či súčasnému) mestu, ani k miestam svojho pôvodu. Narodili sa do mesta, vedia žiť len tu, ale predsa vytvárajú úplne nový spôsob života, novú kultúru, novú mentalitu a ... nový jazyk. Ten ich charakterizuje pravdepodobne najviac. Netreba prejsť ani zopár metrov od domu, aby si človek vypočul na celom Slovensku povestné tvrdé "né". Tento dialekt obvykle spájame s Petržalkou, aspoň sa zvykol sústreďovať len "f Pétrške", no dnes sa uchytil v celom okrese Bratislavy. Ba čo viac - cez média a ústa našich duchaplných celebrít sa ako módna vlna šíri von. Pre mňa je pétržalčina viac mentálnym, než etnickým, alebo lingvistickým dialektom. Je to stav mysle, postoj k svetu, spôsob života.

Moralizmus "to néni nórmalne", čičíkaná hlúposť "ja néviem" a obmedzenosť "ma to nézaujima" a troch drzosti a odmeranosti (napríklad, tu sa hovorí "nó" namiesto "archaického" prosím). Táto tvrdá reč nie je ani tak príbuzná záhoriu či Trnave, ako skôr tvrdej náture, zatvrdnutosti duševnej. Nájsť si dobrý job, chodiť nakupovať do shopping parkov, baviť sa v multiplexe, kúpiť si nadupaného džípa, byť cool a trendy a macho - a vysmievať sa všetkým, ktorí nie sú in a ktorý nie sú normálni a ktorí sú mäkkí. Byť frajer, mať kérku, vyholenú hlavu a v šortkách a gumových šľapkách, s "muchami" na očiach, loviť na kupku čáje, ladiť sa na bezprízorné tuc-tuc, namakať sa vo fitku a zožrať dáke kura, pustiť si šport v telke a zarevať z balkóna "Slovenskóóó". Opísal som typického "nového Slováka", alebo po našom - sedláka. Tento tretí stav, duševný stav, obohatil našu modernú reč ako žiaden iný.

Girls & beer :: Posledným, ale už nie nenápadným obyvateľom Bratislavy sú turisti a cudzinci, ktorí akosi zapadajú do plánu "mesta, kde niekto nie je doma (ani tí čo tu doma boli, ani tí čo sú, alebo budú)". Návštevníci k metropolám a kultúrnym atrakciám samozrejme patria - aj keď, dnes sa nenosí "tichý turizmus" - prísť kamsi, nasať atmosféru miesta, vidieť a ochutnať tamojšie zvláštnosti, pozorovať ako jeho ľudia žijú a nenápadne odísť, bez toho, aby toto mesto zmenili. Zmenili spôsobom, ktorý úplne vymaže jeho svojského ducha, za ktorým to väčšinu cestovateľov ťahá. Možno je to rozdiel medzi romantickým dobrodružstvom a súčasným turizmom. Neprichádzame do cudziny vidieť niečo pôvodné a tamojšie, ale hľadať to, čo máme doma - a samozrejme súdiť. Oni nemajú McKáčera, oni nemajú rezne, oni sa tak divne obliekajú a tak smiešne rozprávajú.

Mesto menia tak ožratí britskí turisti, ktorých zaujíma v Bratislave len "cheap bear" a myslia si, že tu ulovia dáke "sexy girls" (chvalabohu - východniarska povaha naše spanilé devy zachraňuje - zanovito cuckať zo slamky, nič nechcieť robiť, vyhýbať sa zážitkom, nenechať sa kamsi odvliecť - a popri tom sa rozpačito usmievať, taktne pritakávať a mrmlať si "bože, to je taký débil"). Pracne nadobudnutú sterilnú čistotu dlažby starého mesta turisti neocenia, nanajvýš tak pestrofarebnou tráveninou pizze, kebabu alebo shawarmy. Nenasávajú atmosféru mesta, ale úplne ju prekričia. Druhý mechanizmus premeny mesta roztáčame sami - opakujúc tak osudovú chybu mnohých chcembyťrezortov z lacnejších turistických destinácií. Dať turistom čo chcú. Dokonca si vytvoriť (často úplne uletenú) predstavu o tom, čo chcú - colu, shake, pomme-frittes, pop-corn, hamburger, pizzu a kebap. Potešiť turistu za každú cenu, aj keby sa mu to nepáčilo. Tak ako mňa potešilo vidieť na nábreží severoafrického arabského letoviska ružový ozdobný popoluškin koč ťahaný koníkmi.

Mesto na roztrhanie

Pýtať sa turistov, čo chcú vidieť a čo od nás chcú - je turizmus postavený na hlavu. To, kto naozaj sme, a kto všetko sme (medzi nami), si musíme vyjasniť pekne sami za seba - a čím skôr - určite predtým, než si sem pozveme niekoho na návštevu. Potrebujeme si povedať kto sme, vyrovnať sa s tým, prijať to, tešiť sa z toho a byť na to hrdí - takým zdravým, nie naduto samoľúbym hokej-vlasteneckým spôsobom. Potom si bez obáv môžeme pozvať hoci aj Japoncov, nafotiť si nás takých, akí sme. Sme mesto a nie zábavný park - tam ukazujú turistom, to čo chcú. Neukazovať sa lepší, alebo iní než sme, samozrejme neznamená, že nebudeme pohostinní, neposkytneme základné služby, alebo turistov (a ich peňaženky) pekne zderieme z kože. Všetko je to otázka citu, miery a stredu.

Často sa zamýšľam, kde sa v nás berie ten vzorec, podľa ktorého čokoľvek robíme, musí to vyvolať nejaký konflikt. Jedni proti druhým, modrí proti červeným, Slováci proti Maďarom, domáci proti turistom, kresťania proti ateistom, materialisti najust spiritualistom, modernisti navzdory tradicionalistom. Pravdepodobne nás rodičia i učitelia učia víťaziť - nie hľadať stred a mierové spolunažívanie. Možno sa na naše mesto budú môcť chodiť pozerať ako na nefalšovanú talianskú domácnosť, akú nenájdu nikde na Sicílii.

Mesto mieru :: prestavali na mieru ideológii socialisti. Pre niekoho príliš radikálne (most SNP a podhradie), pre iného nie až tak tragicky ako mohli (mesto Most v Česku, kde historické jadro zbúrali kvôli ťažbe a obyvateľov presťahovali do panelákov) a nájdu sa aj takí, ktorí sa podivia nad neobvyklou veľkorysosťou vo vzťahu k priestoru a zeleni. "Králiky pripravené na porážku" - ako to možno s dobrým úmyslom, ale aj s nechceným dvojzmyslom popísal Václav Havel - ubytovali v panelových klietkach. Výstavba podľa moderného svetového trendu, z prefabrikovaných materiálov, mala ešte len ukázať svoje nevýhody - svojho času sa však stala riešením kritickej bytovej otázky, najmä pre záplavu prišelcov. Podobný svetový trend sa nevyhol v 50.-80. rokoch žiadnej krajine - jeho príklady nájdeme v Amerike, Veľkej Británii, alebo Francúzsku. Dvadsiate storočie žilo funkcionalizmom, (de)konštruktivizmom, minimalizmom alebo brutálnou architektúrou surového betónu. Jeden z jej prominentov - Le Corbusier - svojho času navrhoval zbúrať celé historické jadro Paríža a prestavať ho v betónovom štýle.

Kaiserstadt :: Časť z nás, na čele s jeho vedením, by rada Bratislavu predstavila ako staromilské korunovačné mestečko v najlepšom rakúskom štýle. AuCafe, Mayer, Carlton, Liszt, Opera, taký a onaký palác, priemerné historické budovy, fádne fasády, úhľadná dlažba, sterilná čistota, zabávači s parochniami dozblbnutia prehrávajúci salónne etudy - až človeku radosťou mozartove guľky podskočia. Nič to, že za väčšinou zdobených okien sa nachádzajú kancelárske priestory, alebo drahé reštaurácie s uniformne modernými interiérmi a s talianskou, či akousi "svetovou" kuchyňou. Slovenského jedla, ba čo i len jedla, ktorých chuť a cena na seba nemusia kričať, by sa človek nedočkal. A od jednej k druhej premáva vláčik, ktorý pravdepodobne ušiel z nejakého anglického tunela. Nie je to ani tak vízia staroprešporácka, ale skôr konzervatívne-snobská. Nič proti rakúskym penzionistom, ale nemusíme byť len "mestom pre rakúskych penzionistov", môžeme byť svojim-mestom, do ktorého sú pozvaní aj oni, tak ako ktokoľvek odkiaľkoľvek. Prídu aj tak, nudia sa, možno by privítali trochu východoeurópskeho "vzrúša". Tak sterilné uličky, ktoré im Bratislava ponúka, ťažko nazvú dovolenkou či atrakciou - dostanú sa do toho istého, z čoho ušli doma. Nikde trocha patiny, starodávnosti, pachu histórie - len mdlá čistota.

To posledné pôvodné, čo by v meste mohli zažiť sú Slováci - bratislavčania - v bežnom živote, ponáhľajúc sa kamsi, korzujúc sa ulicami, alebo posedávajúci medzi nimi v kaviarňach. Aký lepší dotyk z mestom si môžu priať, než byť blízko jeho ľuďom. Staré mesto, tak ako ho pretvoril (aj) primátor Ďurkovský, doslova vyhnalo domácich za svoje hranice. Stalo sa miestnou atrakciou. Ceny v reštauráciách aj baroch sú nemiestne (v oboch významoch slova), príležitosti zabaviť sa skoro žiadne - a o možnosti používať mesto môžeme len snívať.

Krásne sa to prejavilo pri likvidácii vegetariánskej reštaurácie, ktorá bola tak obľúbená, že pred ňou každý deň v dlhom rade čakalo veľa ľudí - pracujúcich, študentov, profesorov, inžinierov, doktorov. Snáď najväčším previnením boli ceny jedál, ktoré boli naozaj pre ľudí, ba čo viac - potvrdzovali, že chutné jedlo môže naozaj byť tak lacné - čím si vyslúžili pravdepodobne nevôľu majiteľov väčšiny vnútromestských reštaurácií. K tomu finančné záujmy vedenia mesta a samozrejme developpera, ktorí pohotovo označili jedlo v reštaurácií za hnusné (rozumej málo snobské), prostredie ohavné a nehygienické, vrátane prítomnosti potkanov.

V modernej reštaurácii by na predražených náznakoch sterilného jedla (dve mrkvičky, kus šalátového listu a dresingový ornament za 10€) neprežila ani myš domáca. Čerešničkou na rokokovej torte bolo vyhlásenie pána primátora Ďurkovského, pre ktorého rad ľudí na ulici pred reštauráciou vytvára zlý imidž mesta. Hanbiť sa za svojich obyvateľov, všetkých vekových a finančných vrsiev, je naozaj zaujímavý postoj k veci. Ako som už napísal, nešlo o rad bezdomovcov pred vývarovňou - ale aj keby bol, o slovo sa hlási naša malomestská prapodstata - zahrabať pod koberec. My takých ľudí nemáme, u nás sú všetci bohatí a šťastní. A samozrejme, u nás sa na nič nečaká. Kto aspoň raz navštívil jednu z "tých druhých" reštaurácií - smiešne porcie priemerného jedla za švajčiarske ceny servírované neochotnými a drzými brigádnikmi, na ktoré sa čaká neskutočne dlho, vie svoje...

Partyslava :: Aspoň v jedno ohľade prejavuje naše mesto známky mnohorakosti. Snaží sa prilákať aj mladých turistov a tých, ktorí hľadajú Nový Jarok, Dupaj či Tokaj, aspoň v bonsajovom vydaní - teda mesto moderné, kde má každý svoj "job", kde sa dá zažiť "fun", robiť "shopping", chodiť medzi mrakodrapmi a byť tak strašne "trendy". Oceľovo-skleneno-plastové kocky rastú ako huby o daždi, osobne odporúčam prechádzku niektorým z business-zón, medzi pobočkami nadnárodných firiem, na ktoré si možno veselo ukazovať prstom - "jéj, oni tu majú..." - a tešiť sa.

Mesto si zo všetkých návrhov, ktoré mu ponúkli jeho obyvatelia v súťaži (mala peknú výstavku a prilákala do nákupného centra ďalších zák... ehm, ľudí), vybralo ten od renomovanej firmy. Pri svojej sofistikovanosti - zopár červených štvorcov - určite stálo nesmierne veľa peňazí. Iná firma - s ružovými štvorčekmi - nám postavila priamo pri Dunaji sandy beach, aby sme si mohli cuckať (ako správne východniarky) drahý cocktail a ukazovať sa akí sme mladí, krásni (v najnovších bikinách a šortkách z neďalekého nákupného centra, zhodou okolností už raz spomenutného) a šťastní, že si toľko vecí môžeme kúpiť. Do Partyslavy sa chodí "žiť" - byť happy, tak ako sa dnes má byť happy - a nie kdesi v nepokosenej džungli húliť trávu a diskutovať o chudobe tretieho sveta, kapitalizme a svetovom mieri.

Little Big City :: Bratislava sa jednoducho nezmieri so svojim vidieckym charakterom. Nechce sa priznať k tradícii ostatných slovenských miest, ktoré vznikli z dediny pristavaním niekoľkých panelákov. Zápasí tak medzi svojou ospalosťou, nudou a snom byť veľkou metropolou, medzi historizmom a modernými trendami, medzi príjemnou domáckosťou a svetovosťou pre turistov. Nič neobvyklé, tento rozpor nájdeme v každom meste - zvláštny je skôr charakter akým sa prejavuje tu u nás: "Kto z koho." Jedna aj druhá strana sa navzájom provokujú extrémizmom, robia si napriek - alebo jednoducho konajú bez ohľadu na druhých. Tento súboj nevytvára originálnu, zaujímavú a fungujúcu zmes, ale pôsobí deštruktívne. Nakoniec sa v meste necíti dobre nikto. K téme modernizácie a svetovosti si dovolím odcitovať úryvok z jednej blogovej diskusie na tému charakteru mesta a bezcharakternosti jeho bývalého vedenia:

V Bratislave sa všetci povinne presťahujú do moderných nových panelákov od developperov, kde nám krásne prostredie nahradia krásne názvy "river", "lake", "gate", "park". Pracovať budeme v presklených administratívnych centrách, s modernými menami "business", "office", "tower", vstup do centra bude povoleny len v obleku, to platí aj o zásobovačoch, smetiaroch a pod., ktorí budú mať špeciálne čaty na vstup do mesta vybavené oblekmi od Gu**iho. Stravovať sa budeme len v sterilných moderných reštauráciach, s krásnym prostredím. Odychovať budeme v rôznych "wellness" a "spa". Všetci budeme úplne svetoví a strašne "cool" a "in". Turisti nás budú chodiť obdivovať namiesto pamiatok.

Posledný výjav predstavuje Bratislavu aká mohla byť - mestom svojich ľudí, s komerčnou, ale aj alternatívnou kultúrou. Ľudia, pre ktorých nakupovanie nie je zmyslom života, umelci mimo stredného prúdu oficiálnych televíznych celebrít, ktoré pravidelne plesajú v opere, študenti - sa zvykli stretávať v Propeleri na nábreží, diskutovať (na tráve) pri kofole - s asi až príliš luxusným výhľadom na celé Staré mesto, vrátane priľahlého pohoria. Aj za nich sa mesto najprv hanbilo a potom ich vyhnalo, aby nehyzdili svojou prítomnosťou luxusnú kaviareň v susedstve. Aby sa nepovedalo, že mladých nemáme radi, postavili sme im už zmienený beach, aby mysleli viac na štvorcovú ružovú budúcnosť (komu sa nepáči, môže si vybrať aj oranžovú či modrú), než... premýšľali. Mladých ľudí máme radi, najmä ak sa nebúria, nakupujú, opakujú názory po nás starších, vzdelávajú sa a popri tom pracujú, myslia na svoju career a know-how-to-party. A aj potom, čo prídu naliati mojitom o piatej ráno domov, ešte sa pred spaním pomodlia k Panne Márii.

Svoju alternatívnu kultúru má každé väčšie mesto - Praha, Budapešť, dokonca i Viedeň, Barcelona, Berlín - naposledy som takú zažil v Drážďanoch. Tam mladí okupujú celú štvrť, ktorú si prispôsobili svojmu gustu. Je v nej cítiť život, energia, tvorivosť - taká skutočná, nie urbanisticky plánovaná. Každoročne uzavrú s pomocou mestských policajtov jej ulice - a priamo v nich oslavujú, usporadúvajú koncerty, pouličné diskotéky, ponúkajú domáce jedlo a pitie. Skutoční ľudia a skutočný život mesta je pre mňa omnoho zaujímavejší, než snobské reštaurácie, kvôli ktorých zopár návštevníkom musíme záplavu domorodcov vyhnať do shopping centier. Práve priestor pre nové, neobvyklé, provokujúce - je to, prečo sa ľudia vydávajú žiť do mesta, komunikovať, tvorivo sa vyjadrovať a stretávať - nie na to, aby sme sa podriaďovali zkostnatelej "obci" a mohli pozorovať smotánku za preskleným výkladom, alebo obrazovkou. Kam sa človek pozrie narazí na bizarné výjavy, svojrázne postavičky, neraz aj na číročíre absurdno. A práve v tomto je Bratislava iná, dnes už nemá viditeľnú alternatívnu kultúru. Akoby sme všetci vyskočili z reklamného billboardu.

A tak si ani teraz nemôžeme odpustiť ďalšie konflikty - čie mesto to Bratislava vlastne bude? Prešporákov, východniarov, petržalčanov? Domácich, alebo turistov? Pánov primátorov a developperov, alebo tu žijúcich obyvateľov? "Naleštených snobov", alebo "špinavých hippiesákov"? Do našej hlavnej dediny sa pravdepodobne všetci nezmestíme. Kto pôjde von? Dunaj je modrý aspoň poeticky a politicky, keď už nie naozaj - a tak víťazí slovenský machistický individualizmus - "mesto bude patriť silnejšiemu". Buldozéry, zbíjačky a kladivá zrovnali so zemou všetko nežiaduce (Propeler, Stoka, Vegetka, ...) a rozdelili mesto na úhľadné súkromné parcely. Stačí raz zaliať dažďom a rastú na nich utešené kocky - dlažobné a obytné. Kam sa človek pohne, všade musí zaplatiť. Zaplatiť za to, že dostane to, čo by dostal aj bez platenia. Zaplatiť - použiť - zahodiť. Career - shopping - fun, v PartySlave city bez citov, ktorému je Viedeň len mdlým predmestím.

Pressburg, Pozsony, Prešporok, Bratislava, Partyslava

Jedna politická strana sa z volebného plagátu pýtala občanov, či chcú žiť v Pozsonyi, alebo v Bratislave. V meste, ktoré má od konca druhej svetovej vojny vyše deväťdesiat-percentný podiel Slovákov je to vymodlená otázka. Skutočne bratislavskou odpoveďou by mohlo byť: "Nevadí mi zároveň žiť v Pressburgu, Pozsonyi, aj Bratislave." V meste, ktoré je pestré, mnohonárodnostné a mnohozáujmové. Je si vedomé svojej histórie, chráni svoje pamiatky, priznáva sa ku kultúre svojich prisťahovalcov a zároveň sa rozvíja, citlivým a originálnym spôsobom - nie v závese "moderných" štýlov spred niekoľkých dekád. Je to mesto, ktoré žije a mení sa, ale nemizne človeku priamo pred očami. Mesto, kde sa dobre a bezpečne cítia tak dôchodcovia, ale voľnosť pohybu a vyjadrovania majú aj mladí. Mesto kde možno nakupovať do bezvedomia, ale nájsť si aj úplne nezávislú kultúru. Mesto ktoré je svetové aj domáce ("tunajšie"), vie ponúknuť moderné služby, ale i "teplo rodinného krbu" - aspoň jeho ilúziu. Mesto ktoré na nás necerí neúprimný obchodnícky úsmev, ale na nás ani nevrlo nevrčí. Je (východniarsky) úprimné, ale stále (prešporácky) zdvorilé. Tolerantné na oba spôsoby.

Skôr než meniť Bratislavu na to, čo bola, čo si niekto predstavuje, že je by mala byť aby bola trendy - skôr než meniť ju na rakúske kamenné kúpele, alebo malý Manhattan - priznajme si čo sme. Mnohonárodnostné časy sú už ta-tam, ale ešte stále je to Prešporok a súčasne ta-Bratisláva a (bohužiaľ) aj Blava-né. Sme sídlo s rímskou a slovanskou históriou, sme bývalé Rakúsko-Uhorské mestečko, sme bývalé socialistické mesto, aj pokus o city uprostred trhového raja. Nemá zmysel niektoré z epizód minulosti zatajovať, alebo prikrášľovať. Pre dnešok v nich môžeme nájsť to svoje. Svoj pôvab majú aj posledné rozpadávajúce sa ulice Starého mesta, aj ružinovské zelené sídliská s jazerami, hrádza, alebo... to čo nové zlaté časy ešte len čaká vytvoriť. V každom prípade nie sme Viedeň, s jej dvakrát tak vysokými mestskými domami, katedrálami a palácmi, nie sme Budapešť (a nemusíme sa pokúšať o umelé budovanie romantickej minulosti, tak ako to skúšali v predminulom storočí obe z c&k metropol), nie sme ani Praha s jej uzavretými vysokými ulicami. Niečo z tých miest máme, niečo nemáme - a samozrejme máme aj miesta, ktoré nikde inde nemožno nájsť.

"Duch mesta" je pojem, ktorý v technokratickej dobe pôsobí akosi "out of place", nie na mieste. Patrilo by sa použiť prinajmenšom terminus technicus - napríklad taký genius loci. To už znie krajšie, dokonca sme to kde-tu začuli. Ani netušíme, že spojenie z gréčtiny znamená znova len ducha miesta - a kedysi sme ho nechápali len ako náladu, atmosféru, "ambience", ale ako ozajstnú živú bytosť - aj keď duchovnú. Genius loci bolo božstvo toho-ktorého miesta, domu, a mesta - v mytológii mnohobožstva bezprostredné a individuálne ztelesnenie a prejav božskej podstaty. Popísali sme zvláštnosť miesta slovom, ktoré obvykle používame pre živé tvory - má svoj charakter - je na našej predstavivosti, či ho dokážeme vnímať osve a komunikovať s ním ako s bytosťou. Byť na mieste, alebo byť s miestom. To chce samozrejme inú vnímavosť a logiku, než je tá matematicko-technická. Ducha miesta si možno uctiť tak, že mu niečo obetujeme - nemusí to byť bečiace jahňa (to je viacmenej prejav neschopnosti uchopiť koncepty úcty a obety-daru) - niečo mu dáme, niečo mu pridáme, vykonáme nejaký tvorivý počin.

Predstavme si jeden z prvých jarných dní, omámia nás vône kvetov, slnko presvecuje telá vyblednuté zimou, prebúdzame sa, vleje sa do nás radosť, cítime zvláštnu nádej, vo vzduchu visí prísľub príbehov, ktoré sa môžu odohrať ... krása ... a čo s ňou? Núti nás čosi vykonať, nejako ju spracovať, nejako ju potvrdiť. Potvrdzovanie krásy je nesmierne dôležitý, aj keď neznámy pojem. A najťažšie je jeho uskutočnenie. Niekto krásu zachycuje fotí, niekto za ňu ďakuje Bohu, niekto si zapáli, niekto si spieva, dakto zhíkne - upozorňuje ostatných - a túži krásu zdieľať. Vo všetkých možných situáciách vidíme, že potrebujem čosi vykonať, akoby si to krása sama žiadala. Za cigaretou, či modlitbou, alebo spevom - sa tají neuchopená potreba obradu (tak ako v náboženstve). Za fotografovaním, maľovaním, či skladaním oslavnej básne - potreba zachytiť ten krásny okamih. Krásu potvrdzujeme tak, že k nej pridávame čosi svoje, krásu naviac, pridanú hodnotu. Vztýčime sochu, chrám, kríž, dolmen, totem - uspokojíme svoju potrebu čosi vykonať, nielen pobudneme ale symbolicky-umelecky sa pomilujeme s miestom - obetujeme duchu miesta (ktorého vidíme my) dielo, čosi čo považujeme za krásne.

Dnes sa vedome k tejto bytosti obracajú snáď už len súčasní šamanisti. Ak máme problém "veriť na duchov", predstavme si ducha mesta ako zjednotenie všetkých duší, ktoré v ňom žijú. je to spojenie všetkých nás, ktorí v ňom žijeme. Každým jeho miestom prejdeme viacerí - a nejakým spôsobom ho poznačíme - no toto miesto potom pôsobí na náhodného prechádzajúceho akoby sa ho dotkla (obývala ho) jedna bytosť. Väčšinou si pocit, ktorý z nej nadobudne, spojí s ďalšími miestami a nakoniec celým mestom - "takto som sa tam cítil".

Duch mesta, hoci si ho predstavíme ako mnohohlavého draka, tvoreného každým z jeho obyvateľov - je živá bytosť, tvoria ho živé bytosti. Tak ako oni, aj mesto má svoj zložitý charakter, s niektorými vystupujúcimi črtami. Môže pôsobiť srdečne, veselo, bezstarostne, aj mrzuto, chladne či povýšenecky. Ako živá bytosť môže mať svoje zámery, úmysly a záujmy - tie môžu byť voči človeku priateľské, ale aj zlomyseľné. Mesto nás môže vábiť, podobne ako výklad obchodu (tento obraz pre Bratislavu pokladám za vyslovene príznačný), aby sme v ňom prišli míňať energiu. Naláka nás na vône, krásne domy, možnosti vyžitia, alebo len na vlastné sny, to po čom túžime, na fantáziu a príbehy, ktoré si uprostred jeho ulíc predstavujeme - zapriahne do svojho súkolesia - a postupne z nás ako upír vysáva energiu, ubíja nás a ponecháva v stave zeleniny, ktorá sa (obrazne) nevie pohnúť z miesta, o ničom rozhodnúť, nič zmeniť, proti ničomu sa vzoprieť. Môže sa stať chybou - prosto racionálne, materialisticky a ateisticky pokladať mesto za pojem, či vec - a nemať sa na pozore. Každý deň si buďme vedomí, že žijeme s bytosťou, majme voči nej dôveru, ale aj správnu mieru odstupu a opatrnosti. Nechajme sa očariť, ale nie začarovať.