Metre kubické

3.0.02

O hranatých stavbách, kvádrikoch bez fantázie, minimalizme - ale i zdutých vežiach a pyramídach naopak

"Povedzme si to v kocke..."

Rozpínajúcim vesmírom poletujú chumáčiky špirálovitých galaxií. V nich sa milióny guľatých hviezd krútia okolo záhadného jadra. Niektoré hviezdy po kruhových dráhach obletujú planéty. A na jednej z nich žijeme - stačí vyzrieť z okna a behom okamihu pochopíme "na čom sme". Pozrime sa na kontúry listu, vtáka ktorý spoza neho prefrnge, odpadajúce pierko, alebo načuchraný oblak povaľujúci sa na oblohe. Nespočet tvarov, z ktorých však guľa predstavuje v trojrozmernom priestore energeticky najvyváženejší.

Keď človek začal zhotovovať nástroje, kopíroval tvary z prírody. Neskôr, pri stavbe obydlia, postupoval podobným spôsobom. Zlúčil priestor - napríklad jaskyne - dostupné materiály - a vzory okolo seba - hniezda alebo nory. Vznikli tak jurty, típí, podzemné príbitky. Neskôr rotundy, kostolíky a chrámy. Architektúra už neslúži púhej praktickej funkcii, ale vyjadruje aj charakter činnosti s ňou spätej. Tvorivosť sa spája s náboženským cítením, monumentálnosťou a potrebou ohúriť.

Prebehnime letkom známu históriu. Grécky a rímsky sloh so svojimi stĺpami, ale aj sochami a ozdobami, románsky, gotický, renesančný, barokový, klasicistický a neskôr secesné prvky. Tvary sa menia, tak ako dobový ráz, zručnosť a technologické postupy - no stále zostáva akási rovnováha praktického a duchovného charakteru stavby, priestor a ornament. Každý vek stvoril chatrče, chrámy aj paláce - ale každý sa v nich svojim spôsobom vyjadril. Pridanou hodnotou, čímsi nie bezprostredne účelným - ale pekným, svojským, duchovným, alebo oduševnelým.

Dnes sme sa ocitli vo svojskej dobe kociek, kvádrov a štvorcov. Ostala akási holostavba, účelný priestor, ktorý neponíma žiaden odkaz doby, žiaden podpis, podtext, žiadne rozprávanie vo forme maľby, mozaiky, vitráže, ozdôbok, alebo vežičiek. Alebo žeby predsa? Nevystihuje nás svojim spôsobom práve účelná, funkčná, bezduchá strohosť? Ornamentom dnešnej doby je neprítomnosť ornamentu. Neschopnosť zaujať estetický postoj, neschopnosť vyrobiť pridanú hodnotu navyše. Ekonomika si to žiada - všetko naviac predstavuje náklady a oberanie sa o zisk. Dogma minimálnych výdavkov a maximálnych príjmov nás týmto smerom nepustí. Alebo sme jednoducho prišli o akúkoľvek tvorivosť, ktorá by sa potrebovala vyjadriť? Rovnováha nepustí - kŕčovité bránenie sa stratám spôsobuje straty inde...

Moderná architektúra už nie sú katedrály, ktoré by chceli navodzovať atmosféru výšky Nebies, ani paláce, ktoré by vyjadrovali bohatstvo, či hrady poskytujúce bezpečie, ostrovček civilizácie uprostred prírody. Príroda sa stala ostrovčekom. Architektúra je dnes nanajvýš primitívne freudovská. Falické veže sa týčia k oblohe, akoby každý ich tvorca (architekt, investor, obyvateľ) potreboval celému svetu vykričať, "aký má veľký". Kuriózny ostáva fakt, že povážlivá časť ľudskej populácie má pravdepodobne hranaté penisy. I to je svojské vyjadrenie doby, ktorej ústredný idol - voľný trh - sa opiera o extrémnu súťaživosť, ktorá sama je len jedným z prejavov machizmu. Tu nemáme ďaleko ani k sexuálnym, ekonomickým, alebo architektonickým presahom. Viac, väčší, vyšší, rýchlejší, výkonnejší, silnejší, priebojnejší, drzejší, ...

Králiky pripravené na porážku

Deti, ak ich všestranne stimulujeme - vykazujú celkom zaujímavé tvorivé schopnosti. Kreslia si svoj vlastný svet bez obmedzení... snáď až do chvíle, než dostanú prvé lego. Nastáva apokalypsa prefabrikovaných materiálov - alebo, ak to vezmeme pozitívne, tvorivé "obmedzenia". Prudký nárast populácie a výhody mestského života dali vzniknúť veľkým obytným domom, neskôr panelákom. Svojho času moderný trend v stavebníctve, ktorý prišiel zo západu, prevzali mnohé socialistické krajiny - a so svojou besnou megalomániou ním zaplavili rýchlovarné mestá. Spojilo sa lego a ego. Na jednej strane narušili historický ráz mestečiek, na druhej vyriešili bytovú otázku pre mnoho rodín, čím konečne naplnili čiastočný zmysel toho, prečo vôbec vytvárame spoločenstvo. V širšom náhľade, "devastácia mestečiek" bola len hmotným spodobením (až príliš) prudkého rozvoja civilizácie, resp. dovtedy zaostalých krajín. Ak vchádzame vlakom do niektorých z nich, ostrý prechod medzi trávnatými lúkami a prvou panelovou stenou môže budiť zimomriavky - ale symbolizuje to skok dejinný a spoločenský. Kus poľa sa zrazu stal mestom.

Pri kritike panelákov a ich húfnej výstavby si musíme uvedomiť niekoľko faktov. Ako "nápad" nevznikli v socialistickom bloku - nie je to teda "stelesnenie socialistického realizmu". Prvé domy z prefabrikovaných materiálov otestovali už v 20. a 30. rokoch 20. storočia v Holandsku, Nemecku a vo Francúzsku - neskôr, v 50., 60. a 70. rokoch prišli do módy - tak ako hocaký iný trend v architektúre. Jazykom dneška, bolo to vtedy "in". Paneláky sa často zamieňajú s pojmami "vežiaky", "výškové domy", "bytovky" - ktoré popisujú stavbu v úplne inej rovine. Vyhotovené pritom môžu byť tak z panelov, betónu, alebo tehál. K spoločnému odsúdeniu prispieva často podobný priehradkovitý vzhľad. V každom prípade, ide o jeden z výrazov (ak nie právoplatných smerov) moderny. Svoje paneláky a robotnícke štvrte majú vo Francúzsku, Británii, ale aj v USA. Mnohopodlažné a masívne domy zo sériovo vyrábaných panelov predstavovali úsporu pri stavbe, vyrastali často na lacných pozemkoch (lúky za mestom), bez napojenia na kvalitnú verejnú dopravu - boli mienené ako sociálne bývanie pre najspodnejšie pracujúce vrstvy - a objednávali si ho vlády krajín. Až neskôr sa začali spájať s nezamestnanými, asociálmi a narkomanmi - a v niektorých mestách ich nakoniec začali hromadne strhávať.

V Československu a jeho nástupníckych štátoch vyvstala a pretrváva podobná situácia - paneláky sa stali spôsobom, ako rýchlo a (údajne) lacno ubytovať veľké množstvo populácie a najmä prisťahovalcov. Jej rast bol žiaduci v uzavretej spoločnosti, ktorá sa potrebovala brániť a hospodársky rozvíjať spôsobom daným svojou ideológiou. V panelákoch nájdeme spodnú vrstvu, strednú, aj tých najbohatších spoluobyvateľov. Na svojskú estetiku panelových domov sa dá zvyknúť, dokonca sa medzi časťou populácie stala obľúbenou. Úplne inak vyzerali čerstvé betónové džungle s hlinou a stavebným materiálom všade naokolo - a inak vyzerajú dnes, medzi trávnikmi, lesíkmi a predzáhradkami. Inak vyzerá panelové sídlisko v Česku a na Slovensku, inak v Rumunsku a inak v bývalom Sovietskom Zväze. Rozdielna je nielen estetika, ale aj kvalita materiálov a zhotovenia, aj keď nikde možno nezodpovedá súčasným štandardom. Zatepľovanie je nový (ekologický) trend, v súvislosti s ním získali tieto bloky aj relatívne pestrofarebné fasády.

Niektoré z panelákov boli dizajnované poprednými domácimi architektami, ktorí chceli nadviazať na predvojnový štýl - funkcionalizmus. Kto aspoň trochu pozná tento smer - medzi architektami cenený, u populácie rozporuplne prijímaný - pochopí, že trend odľudšťovania architektúry sa začal omnoho skôr. Mnohé z monštier, ktoré zdobia naše mestá nevznikli v komunizme, ani z popudu jeho ideológie - naopak, na svet ich priviedla sloboda demokratických zriadení. Ohavnú patinu im naviac pridal smog, na ktorom sa veľmi intenzívne podieľa aj priemyselná činnosť a doprava kapitalizmu. Posadnutí technikou a industrializáciou sme už od ranného dvadsiateho storočia. Prvým svojským štýlom velebiacim pokrok bola secesia (Eiffel), cez funkcionalizmus a rannú avantgardu, cez (de)konštruktivizmus a postmodernu sme sa dopracovali k neomoderne a minimalizmu. Od dogmy prostej účelnosti stavby a jej priestrov - až k chorobnému odporu k ozdobe. Namiesto fyzickej prítomnosti čohokoľvek sa opájame jeho skratkovitými náznakmi. Budovy sú možno z kvalitnejších materiálov, ale sociálna kategória "králikárne" im sadne ako uliata.

Kým socialistická výstavba mala svoje účelové aj ideologické motívy, nastupujúca doba sa zachovala veľmi zarážajúco. Po takmer jednohlasnom a ukričanom odsúdení "králikárni", nestavali sme chvíľu vôbec nič, aby sme neskôr pojem hranatosti, strohosti a funkčnosti priviedli do nových, ešte surreálnejších dimenzií. Z ampliónov sa už neozýva rezký pochod "napred", ale vypočítavá pesnička čísel. Kocka o hrane 1 meter, má jeden meter kubický objemu. Guľa s polomerom 1 meter má objem "pí štvrť". Pí sa ale zle predáva - už aj žiakom na matematike - nieto ešte investorom a firmám. Štvorec a obdĺžnik predstavuje niečo, čo sa dá bez odpadu rezať. A aby sa nepovedalo, že nové kvád... ehm - diela - sú prosté akéhokoľvek umeleckého cítenia, neprítomnosť pridanej hodnoty sme nazvali umeleckým vyjadrením.

"Ukvapené" prekvapovanie

Nie je to tak dávno, čo sa jedného dňa zopár umelcov rozhodlo, že viac nebudú živé fotoaparáty pre všemožné hlavy a krajinky - a šokovali umelecký svet abstraktným umením. Obraz, alebo socha (plastika) sa stali objektom, ktorý dotvára atmosféru priestoru. Nemusí nič konkrétne zobrazovať - stačí aby ponímal kombinácie farieb a vyvolával náladu. Na vlne všeobecného búrenia sa, našli sa umelci, ktorí upozornili, že krásu nemusíme hľadať v nekonečnej zložitosti, ale aj v úplne jednoduchých veciach čistých tvarov. Túto myšlienku možno síce opísať v jednej vete, situácia šoku sa dá navodiť len raz - no z nejakých absurdných dôvodov, to čo malo prevrátiť (spochybniť) normy sa stalo samo normou a nekonečne opakovaným štýlom. To čo vzdoruje mainstreamu je "umeleckým postojom" len dovtedy, kým sa samo stane mainstreamom. Po prekročení tejto hranice (ktoré sa v súčasnej architektúre dávno odohralo) sa možno pýtať: "Voči čomu sa vyhraňuje, čomu odporuje, v čom je to ešte vôbec prevratné?" Čím zložitejší je princíp štýlu, tým viac rôznych diel možno vytvoriť - avšak pri tak jednoduchučko šokujúcich novinkách, aké tvorí minimalizmus či purizmus, bohate stačí niekoľko exemplárov.

Smery v rámci (neo/post)modernizmu vniesli do umenia jednu nepeknú zradu. Zdanlivo zotreli hranicu medzi púhou geometriou a umením. Nakresliť štvorec nemusí byť vôbec tvorivým počinom (pre školáka je to otravná domáca úloha) - a predsa sa štvorec predáva ako artefakt. Je to sofistikovaná tvorivosť, alebo absolútny nedostatok tvorivosti? Je to umenie, póza, alebo podvod? Podobne sa môžeme pýtať na umenie akcie - čarbanice nanášané na plátno všmožnými údmi maliarských-natieračských celebrít. Až príliš veľa jednotlivcov sa dnes ráno budí s tým, že "asi budú umelci" a "prevracajú svet naruby" svojimi banálnosťami. Len nedostatok rozhľadu im bráni vidieť, že stvorili čosi (pod)priemerné. To však prekrývajú veľkým divadlom okolo seba a svojho mena, na ktoré je dnes mediálna doba citlivejšia, než na umenie samo. Byť renomovaným umelcom pozývaným na rôzne párty je dôležitejšie, než vedomosť, čo tá osoba vlastne stvotila. Počiny tak prosté, že nielen že ponúkajú viacero vysvetlení, ale nekonečne veľa možností interpretácie... v čom sa dotýkajú nuly. Hľadáme hĺbku tam kde nie je, skrytý význam tam, kde žiaden nikto nevložil. Zízame na štvorce a objavujeme v nich "zmysel života".

Jazyk súčasného umenia má svojský slovník - prevrat, šok a škandál. Prevrat - revolúcia - je udalosť, ktorá sa už uskutočnila, umenie sa oslobodilo od klasických manierov a povinných postupov. Môže sa všetko, kríži sa všetko, neprekvapí nič. Čo ďalej? V maliarstve sme sa po tisícročnom putovaní od antických vyobrazení na amforách presunuli kamsi ku Carravagiovi, Van Goghovi, Monetovi, Picassovi - a skončili sme pri Mondrianovi a Pollockovi. Čarbanica je právoplatným umením. Kam teraz? Dopriali sme si absolútnu umeleckú slobodu - a stratili sa v jej možnostiach. Únikovým východom sa stalo stanovenie novej normy "súčasného umenia". Čo sa snažím naznačiť je akási jednorazovosť, chvíľkovosť týchto štýlov. Nafŕkať na plátno, pomazať ho rukami, alebo ho pomočiť - je pre umeleckú obec šokujúce - ale len chvíľku. Škandál je skôr okamih než trvanie - ako ho potom chceme premeniť na štýl? Aj zotrvávanie na osi funkcionalizmus-minimalizmus už trvá dlhšie, než je kapacita týchto smerov.

Vráťme sa od umeleckých elít k laickej obci. Štvorec a kocka symbolizujú nový vek. Slovo "štvorcový" má okrem geometrického aj nie veľmi známy prenesený význam. Obmedzený, tupý, zadubený, primitívny, triviálny, zjednodušujúci, škatuľkujúci. Neschopný prekročiť zaužívané postupy. Prostoducho priamočiarý. Život je šachovnica - strategické vojny o víťazstvo, čierni a bieli, presne stanovené role figúrok. Hranaté uvažovanie je výlučne účelné, nemá hĺbku, duchovný rozmer, schopnosť vidieť prepojenia, presahy, vedľajšie dôsledky. Chcem A a preto spravím B. Nič viac. Buď si čierny alebo biely, červený alebo modrý, dobrý, alebo zlý, za alebo proti - nemôžeš byť medzi ani mimo.

Ak sa pozrieme na výzdobu kaviarní, na väčšinu sofistikovaných lôg, ktoré za neuveriteľné peniaze krvopotne vynaliezajú "kreatívne agentúry", všade samé štvorce. Prevratné, šokujúce, inovatívne, dynamické, sofistikované štvorce. Minimalizmus neustále pripomína svoju vlastnú slabinu - balansovanie na hrane umenia a banality, pózy a podvodu. Najmä keď si uvedomíme rozpätie medzi cenou za tieto logá (dizajn) - a ich výslednú prostotu a banalitu - len veľmi ťažko možno tomuto umeniu veriť. Nie že by sme nevedeli nič iné. Tu a tam sa nájde pyramída postavená naopak, do neznáma plávajúca loď, ufo na dvoch nohách, alebo plastické oblúky. Nič svetoborné v porovnaní s organickou architektúrou inde, ale predsa. Nápad by tu bol. Už len prejsť sa pomedzi modely mladých študentov architektúry človeku pozdvihne náladu. Prehľad v tom, čo sa tvorí vo svete jasne naznačuje, že uberať sa je kam, dokonca "oslobodzujúcima revolučným spôsobom", bez toho, aby sme pohrávali s dvojznačne pózerským minimalizmom.

Kultúra plastových tašiek, skla ocele a betónu, štvorcov a kociek

Dvadsiate storočie sa začalo pomerne "nevinne". Prudký rozmach techniky vo svojom detskom veku ľudí fascinoval a nadchýňal. Umenie neraz prebralo úlohu oslavovať veľkosť ľudského ducha, jeho um a zručnosť oslobodené po tisícročiach modlenia a tmárstva. Ľudstvo sa oprelo o vedu a jej technické, ale aj biologické, sociologické či sexuologické poznatky, začalo hromadne pestovať šport, predstavovalo si futuristické svety. Vo vzduchu bolo cítiť skvelú budúcnosť, ktorá - popri smrade z tovární, parných strojov a prvých automobilov - voňala novotou, hygienou a očakávaniami možnost. Architektúra sa snažila okato - impozantne či pyšne, záleží na uhle pohľadu - vyjadriť novonadobudnuté vedeckotechnické schopnosti. Už sme sa viac nepozerali do neba s nádejami či obavami, ale sme sa doň jednoducho (odvážne alebo drzo) vyštverali. Utrhnutie z reťaze symbolizuje rozdivený secesný štýl - konštrukcie veľkých staníc, múzeí, sklenníkov, spoločenských pavilónov či iných verejných, ale aj súkromných priestorov estetizujú technické riešenie, ale stále ponímajú istú ladnosť a ornamentalitu.

Zatiaľ čo v maľbe sa hýčkavý a príjemný impresionizmus pohráva s bodkami a čiarkami puentelizmu, Picasso zdokonaľuje kubizmus, publikum šokuje expresionizmus a fauvizmus - skutočným počiatkom vedeckého materializmu v architektúre boli nové "strohé smery" moderny - funkcionalizmus, streamline moderna, (rondo)kubizmus, konštruktivizmus.

Všetky tieto smery pamätáme z medzivojnového obdobia (často to, čo dnes obvykle nazveme "obyčajný dom", reprezentuje jeden z nich), príkladom funkcionalizmu v Bratislave nech je obytný komplex Nová Doba, Baťov obchodný dom, poisťovňa a družstevné domy na SNP. V Československu sa obec architektov k "novému umeniu" vyjadrila a podstatu tunajšieho funkcionalizmu zhrnula takto:

"Pre nás je vytvorenie novej architektúry analogicky rovné výrobnému systému moderného stroja. Riadi sa tými istými zásadami racionality, ekonómie, matematického rádu. A od dobrého stavebného diela žiadame to isté čo od dobrého stroja. Dnešný architekt musí mať zvýšený sociálny cit. Tvoriť estetické hodnoty na úkor sociálnych je sociálnou krivdou. Úlohou architektúry je predovšetkým zlepšiť a zvýšiť všeobecnú úroveň života, aby zdravý byt nebol výsadou len niektorých členov spoločnosti. Nová architektúra musí do dôsledkov odpovedať zásadám ekonómie. Nové požiadavky musia byť hľadané a uskutočňované vedecky: matematicky, empiricky, štatisticky a sociologicky. Nové konštrukcie nesmú predurčovať žiadny estetický úmysel. Nová architektúra musí byť hygienická: všetky pokroky lekárskej vedy diktujú dispozíciu, výstavbu i zásady urbanizmu. Maximum vzduchu, svetla, ľahké zachovanie čistoty... Dnes existuje málo foriem, ktoré odpovedajú týmto názorom; tieto formy sa budú vyvíjať... Odmietame takú estetiku, ktorá predurčuje stavebné dielo, pretože je škodcom konkrétneho pokroku v architektúre. Nemôžeme pre novú architektúru uznať ani tradíciu v dispozícii, ani v konštrukcii a výstavbe, ani vo vzhľade. Nová architektúra bude... medzinárodná. Nová architektúra bude vyrastať z jedného vedeckého predpokladu, bude tak jednotná, a tým vytvorí samobytne sloh svojej doby."

Súbor nových smerov zvaný aj "avantgarda" sa stáva oficiálnym umením krajín ktoré sa podujali budovať novú vedecko-kolektivistickú spoločnosť. Nazýva sa socialistickým realizmom. Bohužiaľ, hocako progresívny vo svojej dobe, jeho oficiálnou konzerváciou na niekoľko desaťročí - zastaral, stal sa brzdou ďalšiemu vývoju, otrávil tvorivých ľudí, ktorí by radi napredovali a vymýšľali nové. Tak to už býva - každá revolučná generácia zvrhné staré pravidlá, ale vzápätí si vytvára vlastný establishment, s nostalgiou k svojim ideálom, ktoré považuje za konečné - a nedokáže prijať ďalšie inovácie.

Konštruktivizmus je sovietskou architektonickou odnožou funkcionalizmu - ktorý, ako som napísal, umožnil realizáciu pokrokových a novátorských myšlienok svojej doby. V prvých dekádach pôsobili v Sovietskom Zväze svetoznámi západní architekti - Meyer, Taut, Mendelsohn, Le Corbusier. Po nástupe Stalina sa toto obdobie končí, nový štýl v polovici storočia, pomenovaný po smutne známom diktátorovi, charakterizuje napríklad Lomonosova univerzita v Moskve, Palác kultúry vo Varšave, alebo Palác ľudu v Bukurešti. Stalinský empír, stalinská neorenesancia, či stalinská gotika sa opierala o monumentálnosť - podobne ako mnohé stavby v Amerike o polstoročie skôr. U nás tento štýl pripomína napríklad Slavín - cintorín a monument na počesť padlým vojakom Červenej armády. Po "odhalení" kultu osobnosti upadá aj stalinská architektúra do nemilosti a vznikajú prvé domy z prefabrikovaných materiálov, v ZSSR známe ako Chruščevky, u nás skôr ako paneláky a "králikárne". Stalinská architektúra si svojské príbuzenstvo získala v nacistickom Nemecku - architektúra podľa Hitlera mala byť teatrálna, symbolická a didaktická. Vychádzala z veľkolepej architektúry Rímskej ríše, neoklasicizmu, renesancie a čiastočne aj moderného štýlu art deco. Mimochodom, k odkazu architektonickej antiky sa hlásili aj iné cisárstva, kráľovstvá a "republiky" - medzi nimi aj USA (Biely dom, Kapitol, Jefferson memorial, Federal Hall).

Československo sledovalo spoločnú líniu so socialistickými krajinami, ale tie zasa neboli k svetovým trendom úplne hluché. Za železnou oponou sa rýchlo striedali moderné a postmoderné smery - medzinárodný štýl, modernizmus (Gaudí v Barcelone), dekonštruktivizmus (Guggenheimovo múzeum v Bilbao), expresionizmus (opera v Sydney), tehlový expresionizmus, štrukturálny expresionizmus alebo hi-tech (Pompidou Centre, Paríž), futurizmus, udržateľný dizajn, blobizmus, organická architektúra. Voči krivoľakosti a ozdobnosti sa vyhraňujú vyznávači pravých uhlov, jednoduchosti, účelnosti - v rámci neomoderny - v rôznych "vyznaniach" od bauhausu, cez purizmus až po minimalizmus. Ornament - nadbytočná pridaná hodnota - je vyjadrením duše, iracionality a tá sa často spája s náboženstvom. Niet divu, že deti technického veku, veriace len vo vedu, majú k prejavom duše odpor. Moderné, postomoderné a neomoderné diela je ťažko rozoznať, nie zriedka spadajú naraz pod viacero pomenovaní, každé predstavuje inú črtu stavby. O postmodernizme sa hovorí aj ako o neo-eklektickej architektúre, spájajú sa rôzne štýly, predstavujú či zakrávajú vplyvy, staré sa mieša s novým, účelné s ozdobným, prosté s bohatým...

Omnoho ľahšie sa dnes orientuje v menách tzv. "starchitektov" - z ktorých každé je viacmenej definíciou svojské štýlu - respektíve rukopisu. Gaudí so svojimi divotvornými darmi Barcelone, ktorej sa stal synonymom. (Sagrada Familia, Casa Milla, Parc Guell) Le Corbusier so svojim puristickým brutalizmom (od spojenia "beton brut", surový betón). Niemeyer, ktorý takisto tvoril z betónu, ale obľuboval skôr ladné okrúhle krivky. (budova OSN v New Yorku, verejné priestory v umelom hlavnom meste Brasília, múzeum súčasého umenia Niterói v Rio de Janeiro). Calatrava so svojimi vzletnými oblúkmi. (napríklad Múzeum vied a umení vo Valencii). Utzon známy predovšetkým za svoj projekt budovy Opery v Sydney. A to je len niekoľko mien alebo stavieb, ktoré môžu byť dobre známe aj laikovi.

Čím obdarili architekti Bratislavu? Každý si nájde to svoje potešenie - či už v niektorom z historických slohov, alebo v moderne. Secesiu, funkcionalizmus, kubizmus, brutalistický Pentagon, corbusierovské parky ako napríklad ten medzi Ružinovskou a Ľanovou ulicou, nespočet panelových skladačiek hneď v niekoľkých "slohoch", Slavín, alebo zvláštne úlety postmoderny (rozhlas, televízna veža, UFO, park na Námestí Slobody), no obzvlášť si prídu na svoje milovníci strohejších štýlov (rôzne budovy STU a UK, Dom Odborov, nemocnice a polikliniky na Kramároch a v Ružinove, STV, Hotel Nivy).

Dnes ako huby po daždi vyrastajú na rôznych absurdných miestach všakovaké towers - každá osve, aby sa popýšila svojim "jedinečným vzhľadom" (čo je trochu v rozpore s prostotou neomoderny), ale pravdepodobnejšie, aby si liečila svoje komplexy zdrvujúcou výškou nad prízemnými budovami (nedajbože lúkami) naokolo. Obytné domy a komplexy, ak nespadajú do kategórie "veže", strašia svojou desuplnou rovnakosťou - a fádnosťou. Nákupné centrá si vytvorili svoj vlastný štýl, ktorý sa dokonale dopĺňa tak s úradníckou architektúrou, ako aj so šalátovým nevkusom "podnikateľského baroka". Zúfalý priemer mestskej výplne predstavujú aj tak "očakávané" projekty, ako nová mestská štvrť Eurovea. V nej sa vyníma, ako mohyla na hrobe, svätostánok kultúry. Česť posledných dvadsiatich rokov zachraňujú rozporuplné projekty ako Rozadol (strohý a sivý ale aj príjemne tehlový obytný komplex), "loď" na Malom trhu (pekne dopĺňa výhľad na oválnu výškovú budovu, hoci v bezprostrednej blízkosti nenavodzuje príjemné pocity), alebo most Apollo (vydarený príklad plastickej organickej stavby, hoci podobný dizajn nájdeme všelikde na svete).

Architektúra by sa veľmi rýchlo ubrala úplne inými cestami, nebyť prenikavého ekonomického myslenia, praktickosti, účelnosti a funkčnosti, ktoré nás tak spútali, akoby sme ani neboli živí. Zatiaľ musíme vydávať nedostatok tvorivosti za umelecký zámer a ekonomickú kalkuláciu za umelecký štýl. Každú dobu zvykneme nejako pomenovávať. Kultúra popolnicových polí. Mohylová kultúra. Antika. Gotika. Rokoko. Ako asi nazvú budúce generácie architektúru našej doby - ktorá sa sterilne nazýva modernou a postmodernou? Budeme "kultúra sklenených kociek"? Ak nám ju nerozbije futbalová lopta, alebo náhodne okoloidúci uragán. Kultúra ekonomická, kultúra lacnoty, kultúra minimálnych nákladov, kultúra bez rázu?

Neomodernisti - v mestskej architektúre - sa zvyknú brániť tým, že si nedajú vnucovať neustály historizmus, zanášať krásne hmoty stavieb nemiestnymi dekoráciami. "Každá doba sa chce vyjadriť", každá má právo predstaviť a vniesť do mesta vlastnú architektúru. Preto do centra, namiesto rekonštrukcie historickej zástavby, ktorá by pripomínala vývoj mesta - vrastajú nesúrodé útvary. Dosiaľ nemožno nič vytýkať - áno, doba má právo sa vyjadriť a nová architektúra dostať slovo - ale čo to vlastne chce dnešná doba vyjadriť? Ekonomickú rovnicu? Spodobiť požiadavky investora, vytvoriť neľudský priestor pre "job"? Je rozdiel, či do mesta vrastajú Kaplického tancujúce domy, alebo biznis-centrá pripomínajúce police - bez nápadu, ale s konkrétnou úžitkovou plochou.

Svoj podiel na výsledom stave má aj výchova nových architektonických generácií. Do masového vzdelávacieho systému vstupujú tak študenti s fantáziou, aj tí, ktorí by len radi "získali diplom". Veľká časť z nich ho aj dostane - chyba v programe sa udeje vtedy, keď sa títo čerstvo titulovaní inžinieri zrazu začnú pokladať za umelcov. O to viac, o čo menej prirodzenej tvorivosti majú. Oni tomu však rozumejú, majú na to školu! Do architektúry sa nesmie nikto kafrať - na to máme odborníkov - akoby bežný človek nemal svoje vlastné estetické cítenie a právo súdu. Architektúra je škola ako každá iná - i tu spolužiaci jeden od druhého opisujú, kopírujú zadania a bifľujú sa na skúšky. Sám som študoval - na menej kreatívnom odbore tej istej technickej univerzity - no "študentský život" je v podstate veľmi podobný.

Ani profesorský zbor sa nevyníma pestrej palete postavičiek - tie zahŕňajú aj tých s vyhraneným názorom. A názor v podobe vtipných bonmotov vštepujú ako dogmu študentom náchylným na vyznávanie idolov. Alebo sú to arogantné idivíduá, baviace sa na šikane študentov zbytočnosťami - nemali by byť ani na škole, ani voľne pobiehať medzi ľuďmi. Škola nás drobnými nespravodlivosťami - "ak chceš prejsť skúšku, veľmi sa s profesorom nehádaj, neoponuj mu a nebúr sa" - pripravuje "do života". Niekto to nazve "zocelením", pre iného je to priama výuka k poslušnosti voči autoritám a hierarchii, aj k spôsobu ako sa správať k tým pod sebou. Sústružia z nás zamestnancov firiem - ubíjajú v nás slobodnú tvorivosť - vypracúvavame zadania, učíme sa "mlč, inak prídeš o miesto". Keď s nami naši menej šikovní spolužiaci opustia fakultu, ako veľavážení inžinieri, neraz uspejú nie vďaka svojim schopnostiam, ale pre známosti, či svoju priebojnú drzosť. Na veľaváženosť odobrníkov sa treba pozerať i cez túto optiku - a nebrať ju tak vážne. Ľudia bez talentu s titulom rozhodujú o tom, kto v ich komunite talent má.

Pre mnohých študentov je najdôležitejšou časťou štúdia pobyt v internátnom raji. Zábava, LAN párty, randenie a sex, nekonečné alkoholické večierky, teatrálna opica každé ďalšie ráno aj vzájomné sa chválenie kto čo vypil. Patrí to k "slovenskej (mužskej) kultúre". Byť chvíľu bez rodičov, "slobodní" (s poplatkom za internát a vreckovým, ktoré padá z neba ako manna - čo neskôr zúročia aj pri definícii svojej "slobody" a "nezávislosti" v trhovom prostredí), bez "totalitného dozoru", robiť si čo chcú - a takto dospievať a profesionálne sa formovať. Mnohí prichádzajú z dediniek a vzdialených miest - a nikdy nevytiahnú päty zo študentského mestečka. Ani nepáchnu do centra mesta, ktoré ich hostí, aby sa ním aspoň prešli, pozreli sa na jeho architektúru, nasali jeho ducha, vnímali jeho kľukatý vývoj. Nikdy sa nepozrú, ani len cez internet, do zahraničia - aby videli aspoň zopár príkladov "svetovej architektúry". Ich jediným zdrojom inšpirácie sú dedinské domy, paneláky a zopár budov internátov. Nemožno sa diviť tomu, čo neskôr tvoria. Isto sa medzi nimi nájde zopár výnimiek - naozaj tvorivých a občas aj zdravo uletených. Tí však veľmi skoro narazia na logiku investorov, ktorí stavajú obytné, firemné a predajné priestory s požadovanou kapacitou - a architektúra ich vôbec nezaujíma.

Čáry-máry, hókus-pókus?

Pri talente, vzdelávacom stroji a investoroch sa zoznam prekážok ešte stále nekončí. Vytvoriť bláznivú stavbu nie je konečným zmyslom architektúry. Napätie medzi architektom (tvorivý zámer) a investorom (praktická použiteľnosť diela) môže predstavovať akúsi rovnováhu (mohlo by, nebyť nevyváženého vzťahu medzi nimi), ale nie je to všetko. Forma a obsah nie sú konečné charakteristiky veci ani budovy. Zabúdame na jej ducha, na to, aké pocity v človeku vyvoláva - tomu kto sa prechádza popri nej, tomu kto býva či pracuje v nej, ani to, ako vplýva na ducha mesta. "Spirituálne hlúposti" - ozve sa nejeden študovaný odborník. Feng-shuei medzi nimi nemá veľké pochopenie - pokladajú ho za šarlatánstvo. Pre niekoho je to blud, pre iného staroveká tradícia vedomosti, ktorej racionálne nerozumieme, no môžeme cítiť jej zmysel a okúsiť ho vo vlastnom vnímaní.

Tento systém pôsobí cudzo trochu aj faktom, že prichádza z východu, ktorého tradícia je pre nás vskutku "orientálna". No aj Európania a starí Slovania mali svoje "ľudové feng-shuei", pravidlá pre stavbu domu s ohľadom na vplyv na dušu človeka. Niekto to nazve nedôverčivo "nálada ktorú stavba vytvára", iný vidí priamu spojitosť medzi dušou (ako sa cíti) a zdravím človeka. Asi najbanálnejším príkladom je fakt, akým si vyberáme miesto na spanie - málokto dokáže zaspať s hlavou pri dverách alebo pod oknom. Potrebujeme mať za sebou stenu - súvisí to s inštinktívnym pocitom bezpečia. Nemáme radi pocit visenia vo vzduchu (aj keď je architektonicky "cool" - ako sklenené schody, alebo visiace stavby, premostenia), zle na nás vplývajú ostré hrany, ktoré sa zabodávajú do priestoru.

Mnohé zo súčasných diel architektúry sú nepochybne odvážne a prevratné, vyzerajú nádherne, bezpochýb ohurujú - ale na zdravie ľudí okolo nich a v nich vplývajú zle. Nemusí tu byť skrytý úmysel - stačí stará dobrá nevedomosť. Jednostrannou orientáciou na technické vedy a predmety, na matematické výpočty, fyziku, chémiu, na počítačovú logiku a programovacie uvažovanie - sme sa od iného typu vnímania odlúčili, stratili sme tú schopnosť, zabudli naň - a keď sa niekde náhodou objaví, zosmiešňujeme ho. Feng-shuei a podobné systémy zapodievajúce sa duchom miesta a dušou človeka nemajú šancu - skôr než ich slovník "energií" a "vibrácií" nebude preložený do súčasného jazyka polí, síl a častíc. Pri človeku ktorý povie "tento priestor má zlú energiu" si budeme ťukať prstom na čelo až dovtedy, kým v ňom nejaký technik nenameria zvláštne silové polia, alebo zvýšenú koncentráciu neutrín, alebo inej pliagy.

Stavať tvorivo, stavať funkčne, stavať s dušou - a stavať ekologicky. Ľudia sa prestávajú cítiť pánmi prírody, začíname si uvedomovať, že sme jej súčasťou - len orgánom živého organizmu - odborne popísaného ako ekosystém. Nemôžeme byť bez nej, nemôže žiť mimo jej rovnováhy. Telo predstavuje spoluprácu orgánov, kde sa žiaden nepovyšuje nad ostatné, ani sa nemôže utrhnúť z reťaze. Toto ekologické uvedomenie sa vzťahuje aj na architektúru - prinajmenšom v použitých materiáloch. Kým na západe sa znova stavia z hliny, zatepľuje sa slamou, rozširujú sa energeticky sebestačné domy, vznikajú schopné projekty pre stavby recyklujúce odpad, ktoré spoločnosť produkuje neúrekom...

...na našich sídliskách stále sneží polystyrén a ako v americkom mestečku duchov putujú ulicami igelitové tašky. Staviame si nedobytné vily v štýle podnikateľského baroka, ktoré vyjadrujú jediné - slepý individualizmus, moc a bohatstvo svojich majiteľov, ktorý sa kríži s neprítomnosťou najmenšieho umeleckého cítenia. Krikľavé farby na seba upozorňujú, dvojmetrové betónové dvory ukrývajú tuctové gril párty na hladko oholených trávnikoch bez kvetov ... a na sídliskách vyrastajú sivé, ešte distopickejšie alternatívy k panelákom.

Čo je smutné, toto prostredie hranatých účelných stavieb, všadeprítomných štvorcov, minimalistické myslenie (až nemyslenie) na nás spätne vplýva. Formuje hranatých ľudí, ktorí neskôr nevedia vytvoriť nič iné ako hranaté veci. A tak sa dostávame do začarovaného kruhu, čo je v dnešnom štvorcovej svete zaujímavý paradox. A to by mohla byť aj moja ironická okrúhla bodka.