Na mojom vlastnom dvore

3.0.03

Priestor, príroda a zdieľanie

"Nevstupovať, súkromný pozemok"

Mesto je fenomén. Ľudia sa v ňom združujú podobne ako na dedine s úmyslom byť si nablízku, v prípade potreby si pomôcť - ale túto základnú funkciu zároveň prekračuje. Mesto poskytuje omnoho zložitejšie služby, pestrejšiu paletu možností kultúrneho vyžitia, príležitosť predstaviť sa, ukázať sa, vyniknúť a nájsť si obecenstvo aj s veľmi netradičným umením, ba dokonca aj anonymitu, v ktorej možno naopak zaniknúť. Priťahuje ľudí výnimočných, svojráznych, talentovaných - ľudí ktorí potrebujú cítiť život, ľudí ktorí nemajú čas ani energiu na klebetných susedov, pred ktorými si donekonečna musia nárokovať právo "byť sám sebou". Mesto je stelesnením myšlienky "žitia v spoločenstve" - napriek paradoxu jeho politickej orientácie, mesto je v podstate priestorom spoločenských služieb (socialistických by bolo na dnešok prisilné slovo) - veľké množstvo ľudí a ich príspevky uživia tak verejnú dopravu, náročné zdravotné zariadenia, univerzity ako aj kultúrne stánky a udalosti.

Mesto je krajina sústredená na malej ploche. Kamkoľvek je podstatne bližšie. To je jedným z jeho zmyslov. Sústreďovanie a spoločenský zmysel dali vzniknúť svojskej architektúre. Ak sa znova uštipačne obtriem o pravicový individualizmus - tento systém by stvoril typický predmestský satelit - nabubrelú bohatú verziu dediny, ktorá (pri všetkej slobode, nezávislosti a individualite), žije zo spolupráce a koncentrácie v jadre mesta. Každý so svojim hradom, múrom, zlatou bránou - a svojimi vlastnými zákonmi vnútri. Zdieľať bytový dom naopak umožňuje podstatne znížiť energetické a finančné náklady - a úspornejšie využiť priestor. Samozrejme, že si to vyžaduje ducha spolupráce - a trochu rešpektu k tomu, že pod nami, nad nami a vedľa nás niekto býva. Však za to aj nemálo dostávame naspäť.

Hoci je architektúra mesta týmto spôsobom predurčená, neexistuje žiaden univerzálny recept, ako by malo vyzerať. Kto aspoň trochu cestoval i do exotickejších kultúr, potvrdí. Súčasní bratislavskí architekti, radní páni - a najmä investori - si zvolili svoj postup, ktorý sa nám snažia podsunúť ako univerzálny. "Mesto má byť husto zastavné, má mať priestorovo uzavreté (pokiaľ možno pravouhlé) ulice, hranatú štruktúru, sivé fasády, historické jadro a mrakodrapovú štvrť, business a shopping centrá obkolesené veľkými betónovými námestiami. Bez rešpektu k svojskému charakteru mesta a k vôli jeho obyvateľov - tobôž fantázie - vtláčajú mu podobu "ako to má byť". Počas hrubých výkopových prác zabúdajú na jemný rozdiel medzi tým, keď sa dá v meste bývať ("byť ubytovaní") a keď sa dá v meste žiť - ako človek. Bez ohľadu na režim, stávame sa obyvateľmi čejsi utópie, ktorej sa musíme prispôsobiť, namiesto toho, aby vízia vznikla z našich potrieb.

Mesto však nie sú len budovy so štandardizovanými funkciami a ulice so smetiakmi, osvetlením a dráhami mestskej dopravy. Tie zatiaľ popisujú len účelový charakter mesta, jeho "obytnosť". Žiteľnosť, ľudský rozmer - ten popisujú neobvyklé architektonické prvky, ktoré zatiaľ nezhrnula žiadna učebnica urbanistiky ani architektúry. Vychádzajú čiastočne z pôvodného rázu krajiny, čiastočne z histórie mesta a istou časťou sú vecou osobného vnímania. Tam kde sa končí seriózna kalkulácia a začína sa inšpirácia, tvorivosť, fantázia, ale aj duchovno a "šarlatánske feng-shuei". Nebudem však nikomu vnucovať náuku, na ktorú nedospel a ktorá si ho sama nenašla. Skúsim tento rozmer architektúry popísať tak vecne ako sa dá. Jej podstatou je poňať (nielen rozumovo) ráz mesta (ducha), čiastočne ho zachovať a popritom ho rozvíjať spôsobom, ktorý mu náleží. Preberať zo sveta to lepšie, čo vynašiel - a vyberať to, čo sa do charakteru mesta hodí. Dostávame sa tak k neopomenuteľnej rovnováhe - ktorú možno vyjadriť protikladmi tradičného a novátorského, uchovávania a premeny, konzervatívneho a liberálneho, individuálneho a spoločného, technického a prírodného.

Čím vyplniť prázno (v duši)

To "typicky mestské" všetci poznáme - aktivita, pohyb, ruch, koncentrácia, technológie, megalomanské stavby - ja sa však teraz pokúsim načrtnúť tú menej známu tvár mesta, to čo sa prejavuje ako tieň (pretože nie je plne uznané ako božstvo-potreba), to čo "pointe mesta" zdanlivo vzdoruje. Prvým takýmto prvkom je priestor samotný. Podobne ako si myslíme, že "zmyslom tajomstva je jeho odhalenie", či "zmyslom záhady jej rozlúštenie", výsledkom tohto automatického myslenia môže byť dojem, že i "priestor je nato, aby sa niečim vyplnil". Plnosť a prázdnosť sú však - vyjadrené obrazným jazykom duše - dve božstvá, každé si nárokuje náležitú úctu. Ľudia trhového prostredia sa cítia osamelo. Súťažia, zápasia, bojujú - a to nepraje dôvere a priateľstvu. Túto osamelosť si zamieňajú so samotou - a snažia sa ju "vyriešiť" neustálou prítomnosťou ľudí (plesy, koncert, kiná). Cítia v duši prázdno a tak nakupujú veci, ktorých rafinovaná reklama sľubuje, že čosi "zaplní". Cítia sa bezbranne - a snáď preto sa ohradzujú múrmi stavieb, v ich hustej koncentrácii.

Zmysel priestoru nie je pochopiteľný výhradne pre širokú ruskú dušu. Vo výťahu alebo autobuse, natlačení ako sardinky, sa ocitla väčšina z nás - a aj bez diagnózy klaustrofóbie je nám jasné, že dýchať chceme niečo iné ako dych blížneho svojho. Nemusíme sa ani prirovnávať ku kaktusom, v prítomnosti príliš kontaktných cudzích ľudí si ľahko uvedomíme, aký je polomer nášho osobného kruhu. Aj tí z nás, ktorí nezdieľajú šamanskú vieru v dušu "neživých" vecí, nebudú mať problém domyslieť si, že podobným spôsobom na nás pôsobia veci, ktoré nás obklopujú a obliehajú. Inak sa človek cíti, ak vidí priamo do taniera susedovi - inak ten, ktorý sa opája výhľadom - nemusí to byť priamo k horizontu sa tiahnúca lúka, stačí malý vnútroblokový park. Parky však nahrádzajú parkoviská a tie sa prepadávajú pod zem - a priamo pod nosom nám vyrastajú nové opachy. Nielen hranaté a sivé, ale vo svojej nevinnej tichosti nám kradnú výhľad, prekrývajú slnečný svit a púhou prítomnosťou nás stiesňujú.

Krásu a zmysel priestoru - pocitu priestoru - som si uvedomil, tak ako to už býva, keď som ho prvý krát stratil. Naše sídlisko malo veľmi svojský dizajn - s okruhovými obytnými blokmi na okrajoch obdĺžnika - a rozľahlými plochami trávnikov uprostred, jazero obkolesujúcimi lúkami a ihriskami dvoch susediacich škôl. Keď sa človek postavil večer na jeden okraj tohto prisstoru, pod múr zástavby - svetielka náprotivných bytov sa zdali ďaleko - pred ním sa rozprestierala len rozľahlá tma. Byť uprostred mesta a zároveň z neho nachvíľu vystúpiť - hluková kulisa znela odkiaľsi z diaľky, z ciest za hradbou panelových blokov. Nad hlavou nebo, dookola prázdno, v ktorom sa človek môže nadýchnuť. To je presne ten "pocit priestoru" - čosi čo človeku prospieva, vie si to vychutnať, dovoľuje mu zregenerovať sa z mesta - súc v meste.

Priestor však mal čoskoro zaniknúť - s výstavbou nových bytov a obchodných centier. Nebudem obchádzať ústredný motív investorov zarobiť peniaze - postaviť svoj luxusný vežiak čo najbližšie centru mesta, čo najbližšie koncentrácii, čo najbližšie stropovým cenám. Pridružuje sa tu i zvrátená vysvetľovacia logika - ktorú odhaľujú reklamné pútače: Nové bývanie v lukratívnej štvrti. Naša štvrť bola lukratívna práve pre zeleň, trávniky a plochy, pre relatívne ľudský dizajn. Po tom, čo ho postupne zaplnia obludne veľké konštrukcie nevábnych novostavieb - "v lukratívnej lokalite" - všetku svoju lukratívnosť lokalita stratí. Nové luxusné byty už nebudú "uprostred prírody a uprostred mesta" - ale uprostred seba-sama navzájom. Tento dôsledok - nie ďaleko od porekadla "podpíliť si pod sebou konár" - však už neponesú investori, ale noví a starí nájomníci. Zahusťovanie toho, čo bolo s dobrým úmyslom postavené riedko, je nešťastná cesta - zastaviame si Vinohrady, Kolibu, lužný les - a nebude sa tu dať dýchať ani žiť. Bratislava skončí podobne ako Dlhé diely - skutočná hanba tak minulosti ako aj súčasnosti - uvítací monument, ktorý vidí každý turista prichádzajúci od Západu.

Voľné parcely na Trávnikoch nenávratne ustúpili súčasným divom architektúry - ako Mondrian, Aston, Retro. Jeden pochoval "len" psiu lúku (veď je toľko iných trávnikoch kam môžu kadiť), ďalší orgovánovú alej (a asi nemá zmysel vysvetľovať psychológiu vykročenia do mesta a do práce), tretí vyrástol na mieste domu služieb (ktorý k dizajnu sídlisiek organicky patrí). V druhom pláne sa však stratil pocit voľnosti, vzdušnosti, priestoru, výhľadu - nazvime to hocako - ktorý nie je technickým rozumom uchopiteľný. Možno práve preto, že je tak do-očí-bijúci. Súdobým jazykom - prišiel som o luxus, za ktorý som si nezaplatil patričnému majiteľovi. Vek technických zázrakov dokáže prisúdiť vlastníctvo čohokoľvek komukoľvek - vrátane surovín, vody, vzduchu (emisií), alebo priestoru. Aj myšlienka hraníc je dostatočne absurdná na pochopenie, zdá sa, že prináleží kamsi do nacionalistickej a totalitnej minulosti. Nadnárodný charakter trhovej ekonomiky sa naoko tvári, akoby hranice strieral - veď nosíme indické oblečenie, hráme sa na čínskych počítačoch, desiatujeme brazílske ovocie. V skutočnosti tieto hranice prekračuje len preto, aby svet "efektívnejšie" nakrájal na úhľadné rezy súkromných pozemkov.

Môj dedo sa prechádzal krížom cez polia susedov, cez ničie pasienky na kopcoch, zberal ovocie v nikomu nepatriacich lesoch, kúpal sa v tam, kde sa dalo. Ja si dnes musím dávať pozor, kam stúpiť. Slovensko a Bratislava začína pripomínať rozprávku o strýkovi Držgrošovi, ktorého pozemok je doslova posiaty tabuľkami typu "Zmizni!". Netýka sa to len záhrad, ale i postupne miznúcich verejných priestranstiev, tiež jazier, z ktorých sa stávajú platené kúpaliská, alebo súkromných lesov - bez toho, aby toto vlastníctvo prospievalo veci. Uvažujeme v binárnej logike - zastavať, alebo speňažiť niečo, čo človek nevytvoril. Stávame sa mestom platených atrakcií. Nakupuj v shopping centre, bav sa v multiplexe, športuj vo fitness, relaxuj vo wellness. Postupne sa začneme pohybovať len po predpísaných trasách - a dosiahneme opak slobody, o ktorej kričíme na všetky svetové strany.

Na návšteve v zahraničných mestách som prišiel na to, že tento priestor nie je len lokálny bizarný luxus, ale celkom rozšírený jav, zmysluplný mesto-tvorný prvok - ktorý majú či v Prahe (Letenská pláň), Mníchove (Englisher garten), Budapešti (Margit sziget), Viedni (vnútro Ringu, Donauinsel), Islamabáde (Fatima Jinah park), ... Nie je to len park alebo botanická záhrada na prechádzku v krinolíne so slnečníkom, ale miesto pre špecifický spôsob používania mesta. Športové aktivity vrátane tých netradičnejších a menej finančne náročných (než drahé fit-centrá a haly), pikniky, koncerty, alebo naopak tiché meditácie. Tento priestor nielen dovoľuje človeku pocítiť pristor, ale opustiť mesto, bez toho, aby (za poplatok) musel cestovať kamsi na vidiek, kde naviac nepozná miestne vlastnícke pomery. Pláň je verejný priestor, kam človek má právo vstúpiť - opúšťa tak bludisko zákazov a príkazov v uliciach, môže sa chvíľu slobodne pohybovať. Tak ako u sliepok v klietkach, môžeme hovoriť o potrebe "výbehu". Odbiehame zároveň od ľudských štruktúr a hierarchií, do úplne iného sveta, s inou vlastnou logikou. Snáď i preto je tento priestor obľúbený medzi mladými, alternatívne zmýšľajúcimi a umelecky cítiacimi ľuďmi - ktorých sa zkostantelí snobi tak veľmi boja. No mesto robia zaujímavým práve odlišní, svoj zmysel nachádza v nich, v tom že ich ochraňuje a umožňuje im byť krehko výnimočnými.

Speňaženie je výraz, ktorý si nesie svoj negatívny nádych. Cítime, že niekto zarába na úkor ostatných. Nielen vo vzťahu "jeden dostáva a ostatní platia" - ale v absurdnom vlastníctve niečoho nevlastniteľného. Na druhej strane - je treba uznať, že logika vlastníctva má prinajmenšom svoje teoretické ekonomické ospravedlnenie. Súkromné statky sa ich majiteľ snaží zveľadiť a hospodáriť s nimi - na rozdiel od území nikoho, z ktorých si len každý berie, kým sa vyčerpajú, alebo zničia. Súkromné vlastníctvo je spôsob, ako priestor chrániť a zveľaďovať. Je však dvojsečnou zbraňou - na druhej strane, zámer a spôsob nakladania so statkom nemôže súkromnému vlastníkovi nikto diktovať. Môže naň zamedziť prístup všetkým okrem seba, otvoriť ho istej elite, alebo úplne pozmeniť jeho funkciu. napokon, aj súkromník ho môže sám vyčerpať a zničiť (ak má na to, aby si zaobstaral ďalší). Aj komunita sa vie o spoločný statok postarať. Nie je to vec typu vlastníctva, ale výchova k zodpovednosti a umenie zdieľať, ktoré predstavuje rozdiel v kvalite.

Desivá je situácia, keď sa populárna mestská lúka (s príkladmi využitia vyššie) premení na štadión (pre športové celebrity, divácky typ "športu", alebo šport, ktorý je finančne náročný a orientovaný na súťaže a víťazenie, stávkovanie a zarábanie), elitný golfový klub, alebo oplotenú lúku pre výbeh koní zo súkromného sídla aristokrata. Vývoj tohto priestoru sa môže vybrať pre spoločenstvo nechceným smerom - z nábrežia s bufetom (pre študentov a mladých bez peňazí) s luxusným výhľadom na centrum - sa stane komerčná pláž s množstvom drahých atrakcií a barov. "Zveľaďovanie" znamená premeniť mnohoúčelový holopriestor na ihriská pre jeden konkrétny šport, zaniesť ho drahšími stravovacími zariadeniami, aj hlukom - či už reprodukovanej hudby, alebo vizuálnou prítomnosťou reklám. Z miesta oddychu a úniku pred štvaním "propagandy" zvnútra mesta - sa stane len iná forma ruchu a rámusu vyčerpávajúca človeka.

Nechaj ma, zlovoľná kvetena!

Podľa dizajnérov jeho symbolov - je Bratislava červené mesto. Podľa prevažujúcej politickej orientácie modré. Podľa architektov by bolo najkrajšie šedé. Dovolím si však tvrdiť, že prinajmenšom na jar a v lete je to neobvykle zelené mesto. V niekom to vyvoláva pocit džungle, v ďalšom alergickú reakciu, u iného znovuožíva komplex "dediny". Silou-mocou sa snažíme spraviť z Bratislavy mesto, veľkomesto, metropolu, "city" - namiesto toho, aby sme poňali to, čím naozaj je. Prijali ho v jeho provinčnosti, ospalosti, aj nesúrodosti. Svojským uchopením mesta by mohlo byť - nechať mestskú dopravu múkať a bečať, rozhádzať po uliciach slamu, lampy nechať obrásť lianami, na hlavnom námestí pravidelne vystavovať kompost, povysádzať na predzáhradkách zeleniny ako vo vojnovom Berlíne... Možno by si jeho obyvatelia uvedomili, že sa často správajú ako teľatá, sliepky a prasatá. Boli by sme jediná "hlavná dedina" na svete - a vo svojej vidieckej prostote by sme boli svetoví. Práve opačná kŕčovitá snaha - byť moderní, veľkí a cool - neraz dosahuje opačný efekt. Vyjadriac sa obrazom - ako efektne "vystajlovaní" dedinčania v kostoloch.

Málokto sa dokáže pozrieť na Bratislavu z tohto pohľadu - vidieť jej šarm vo všadeprítomnej zeleni, v rastlinkách nenápadne trhajúcich staré betónové chodníky, v rumoviskách obrastených burinou, v zabudnutých parkoch. Radšej než zrekonštruovať odhalený staručký park na nábreží Dunaja - sme postavili "river park", ktorý je tunajšiemu mestu tak cudzí, ako jeho cudzokrajný názov - a ktorý nemá žiaden vzťah ani k jednému zo slov svojho názvu. Architekti nevedia prehltnúť fakt, že pravý breh rieky lemuje hustý lužný les - ktorý z podhľadu chodníkov zakrýval rozľahlé panelové sídlisko. Pomaly spoza neho začínajú vykúkať veže rôznych shopping, digital a relax parkov - a páni inžinieri by boli nanajvýš radi, keby sa turista mohol pokochať pohľadom na celý rad (ich) výstavných budov. Jedine čo tomu zatiaľ bráni je fakt, že zeleň okupuje záplavové územie, zodpovedajúce prirodzeným cyklom rieky.

Namiesto plánov na ďalšie drahé športové centrá (čo sa týka výstavby, aj používania v prevádzke), mali by sa radšej prejsť kľukatými chodníčkami, aby videli, aký kus sťaby pôvodného lužného lesa mesto hosťuje. Pohľad na líniu zelene je nezvyčajný a príjemný - práve tejto nezvyčajnosti sa však Páni mesta očividne boja. Trpia typicky dedinským komplexom - "čo turistom ukážeme" - alebo - "aby sme sa nemuseli pred turistami hanbiť". Sám som v úlohe turistu nemálokrát bol - dobre viem, aký je dnes problém vo svete nájsť niečo výnimočné, pôvodné, alebo nedoknuté. Práve tieto hodnoty ako turista hľadám - nie mesto ako všetky ostatné. "Mať také domy, také obchody, také promenády - ako všade inde, v modernom západnom svete." Byť pápežskejší než pápež. Tento komplex - ktorým trpia na Ukrajine, Balkáne, alebo aj na východnom Slovensku - symbolizujú najparádnejšie autá postávajúce na zablatených dvoroch, zlaté reťaze na krku - o čosi vyššie deravé zuby a vyholené lebky - a najnovšie mobily v rukách neohrabaných neandrtálcov. Namiesto rázovitej krajiny, domáceho lokálneho jedla a možnosti vniknúť do nenútenej atmosféry - ponúkajú turistom zánovné paláce, strojenú zábavu, hamburgre a nemenovanú kolu.

Bratislavčania dodnes silene trpia odkazom socialistického realizmu - prinajmenšom pretrvávajúcich panelákových sídlisk. Po zopár náteroch aspoň v živších farbách, keď už nie vzoroch - a prerastení hlinených plôch zelinou - začínajú pôsobiť celkom ľudsky. Ba čo viac, v starších štvrtiac (ako Ružinov) sa plne prejavil inteligentný dizajn - nespočet parkov, trávnikov, predzáhradky obkolesujúce domy, lesíky, záhony - a primerané rozostupy domov. Tí, ktorí zvyknú odsudozvať neľudský rozmer panelových sídlisk zároveň často zosmiešňujú ich zvláštnu nekompaktnosť, rozťahanosť. Hlavná ružinovská "trieda" je ako cesta lúkami a parkmi - kde tu prerývanými rôzne rozmiestnenými domami. Mnohé ukrývajú priestranné presvetlené byty, s loggiami a príjemnými kulisami - o akých sa obyvateľom moderných blokov s tmavými dvormi a zopár neduživými stromčekami akoby "unesenými" priamo z vizualizácie, nemôže ani snívať. Akiste, v Bratislave mimo širšieho centra sa človek necíti ani ako v Prahe, ani v Londýne, ani v Barcelone. Zostáva napoly v prírode, no teší sa pritom z mnohých výhod mestského života. Donedávna i z dostupných základných služieb - od potravín po holičstvá či železiarstvá - než ich nahradili autosalóny, banky a posťovacie spoločnosti. Kľúčom pre uchopenie tohto charakteru je prestať sa zaň hanbiť, alebo ho zosmiešňovať - ale prijať ho v pozitívnom duchu - ako jedinečný, prinajmenšom však príjemný.

Bratislava je pretkaná a zároveň obkolesená prírodou - na západe Devínska kobyla (s Devínom, Sandbergom, Weitovym lomom), Záhorská nížina, nivy Moravy, bôry, na severe Malé Karpaty (s Kamzíkom a Kolibou, Cvičnou lúkou, bývalou "Partizánskou lúkou", Železnou studničkou, Snežienkou, Kačínom, Kamzíkom, Červeným a Bielým krížom), na východe polia (a satelitnou výstavbou ohrozená chránená mokraď Šúr (NPR) svetového významu, či "teplý prameň", alebo Ivanka), a tiež meandre Malého Dunaja (a jazerá Zelené vody), na juhu staré močiare, mŕtvé ramená, hniezdiska vtákov v Hrušove, ostrovné lúčky, lužné lesy aj exoticky pôsobiace miesta. Človek má kam uniknúť a kde zrelaxovať - masová obľuba hrádze, alebo Koliby dávajú tušiť, že podobný priestor uprostred mesta chýba. Na sad Janka Kráľa sa pritlačil Aupark, rôzne snobské a komerčné atrakcie - a samorastná kultúra z neho bola doslova vyhnaná. Časť mešťanov Bratislavu stále vidí ako c. a k. korunovačné mestečko - sníva o starých zašlý časoch, ktoré sa snažia prinavrátiť. Môžu zrekonštruovať fasády a hrať kostýmne divadlo - no toho ducha už do mesta nevrátia - to čo vytvoria bude pôsobiť umelo a neživotne.

Súčasné sídliská ako prežitok minulosti - majú, či si to priznáme alebo nie, svoju estetiku. Pre niektorých ľudí majú dokonca svoje čaro, ďalší si na ne jednoducho zvykli. Už nepotrebujú výstavbu, potrebujú ďalšie poľudšťovanie a oživenie služieb (pod domami a v starých nákupných centrách ako Helios, Kocka, Budúcnosť, Jadran (R.I.P. - "Retro"), OD Ružinov (R.I.P. - "Yossarian plaza"). Nové opachy budia nevôľu pôvodných obyvateľov (umiestnením, aj moderne minimalisticko-funkcionalisticko-neľudským charakterom) a zároveň oku ich nadšencov nepochybne nebude ladiť ráz "zvyšku štvrte". Panelový, deravý, trávnatý, zelený, "nemestský".

Lepším spôsobom vzájomného rešpektu by bolo ponechať sídliská čo sa týka zástavby tak ako sú a nájsť si pre futuristické utópie rôznych "towers" iný "pľac" - kde si ich architekti môžu zoradiť do krásne pravouhlých ulíc v štýle Manhattanu. Turista tak nebude vyvedený z miery nesúrodým šalátom, ktorý nedosahuje kvalitu ani v takom ani onakom smere - ale bude sa môcť pokochať svojskými štýlmi jednotlivých dôb, tak ako boli mienené. Možno to znie ako obrana "panelizmu", v skutočnosti je to však zeleň, priestor a výhľady - viac či menej vyvažujúce (ne)kvalitu týchto stavieb - ktoré by trebalo zachovať.

Vždy tu budú žiť modernisti aj tradicionalisti. Stará generácia, ktorá sa snaží zachovať to, na čo si zvykla - aj nová, ktorá sníva o svojej podobe mesta. Jedni budú brániť historické jadro, druhí zasa stavať mrakodrapy, beache, stánky pre business, shopping a fun. Je len otázkou spôsobu - či sa budú robiť navzájom na zlosť - alebo rozvíjať mesto podľa rôznych vôlí všetkých jeho obyvateľov - citlivo a s rešpektom. Môžeme všetko zbúrať (nechať rozpadnúť sa) a postaviť nanovo - alebo si ponechať historické jadro - Staré mesto, rozľahlé socialistické sídliská so svojim viac i menej zeleným dizajnom (Ružinov, Vrakuňa, Biskupice, Nové mesto, Rača, Karlova ves, Dúbravka, Petržalka), dedinky obkolesené poliami (Rusovce, Jarovce, Čunovo) a stavať mrakodrapové štvrte a šedivé rezidentné zóny kdesi stranou, pre ľudí, ktorí ich "môžu". Zóna okolo prístavov na Mlynských nivoch, Kradžičovej a Prievozskej už získava svoj obchodne-(neo)moderný ráz, veľké územia sa ponúkajú v okolí Istrochemu a Žabieho majera - kde je pôda priemyselne zamorená na polia, sady či rodinné domy.

Paláce na vode

K prírode Bratislavy okrem zelene nedomysliteľne patria vodné plochy. Na krásnom sivozelenom Dunaji plávajú plastové fľaše, jeho brehy sú rovné a vymurované, obkolesené promenádami alebo dožívajúcim lužným lesom. Kontakt s riekou je v porovnaní s inými mestami minimálny - pre mnohých je to kanál, ktorý tu preteká, občas narobí škody v podobe povodní a zbytočne rozdeľuje mesto (na obytné a pracovné) a spôsobuje dopravné zápchy. Lode sa stali turistickou atrakciou, remorkéry tlačiace náklady pôsobia ako bizarná pripomienka ranného industriálneho veku - rybolov napadne pri pohľade do vody málokoho, areál vodných športov je ďaleko za mestom a kúpanie ... to už vyvoláva úsmev na tvári. Modrý Dunaj som naposledy videl za zvláštneho polojasného-polooblačného počasia na Devíne, pred sútokom s kalnou Moravou. Dokonca aj samovrahov nepriehľadná sivastá voda pravdepodobne odrádza - najmä ak si predstavíme, od čoho chcú dnes uniknúť.

Nieto však sídliska, ktoré by nemalo svoje malé jazierko, alebo aspoň (aj keď nefunkčnú) fontánu. Zoznam spodnou vodou zatopených štrkovísk, ktoré zostali ako pamiatka na výstavbu sídlisk, je prekvapivo dlhý: Zlaté Piesky, vajnorský Bager, (Kalné jazero), Rača, Ivanka, Zelené vody, Kuchajda, Štrkovec, Rohlík, Panský diel, Rovinka, Nové Košariská, Miloslavov, Veľký a Malý Draždiak, Rusovecké a Čunovské jazerá, devínskonovoveská Mláka. Popri všetkej provinčnosti mesta, časť z nich poskytuje spestrenie bratislavsky horúceho leta, možnosť schladiť si hlavu uprostred rozpáleného asfaltu. Vytvorila sa okolo nich zaujímavá bufeto-plážová kultúra, vrátane športu v prípade jazier v okolí hrádze. Je len škoda, že sme si tento fakt uvedomili neskoro, keď sú mnohé z vnútromestských jazier znečistené splaškami (Štrkovec), odrezané od spodných vôd stratili samočiastiacu schopnosť (Rohlík), alebo po intenzívnom využívaní ľuďmi, psami, labuťami, vrátane opaľovacej chémie, na pokraji toxicity (Kuchajda). Inde zasa drobné nedokonalosti zamedzili uzavretiu a zpeňaženiu (vysokonapäťové vedenie ponad Veľký Draždiak), čo kontrastuje s pokusom komerčne využiť Kuchajdu - vstupné počas leta odohnalo mnohých zákazníkov miestnym bufetárom, bez kompenzácie čo sa týka prinajmenšom kvality vody.

Bratislava je však so svojimi vodnými plochami spätá, aj keď si ich neváži. Keď opisujem svoje mesto zahraničným priateľom, okrem neznesiteľnej sivosti od Októbra po Apríl a prekvapujúcej džungle v lete, nikdy nezabudnem spomenúť naše jazerá. Je to naozaj niečo výnimočné, najmä ak si uvedomíme, že to nie sú len rybníčky s kačkami uprostred parkov, ale že sa v nich dá kúpať, donedávna vo veľmi čistej vode. Ďalším plus je na zaostalú krajinu celkom uchytená naturistická kultúra, vrátane niekoľkých jazier pri Bratislave. Čím skôr si toto bohatstvo uvedomíme ... tým skôr sa naň vrhnú nenásytní investori, aby ho "zveľadili". O kultivácii Kuchajdy už bola reč. Výstavbu hotelových komlexov na nekomerčnej strane Zlatých pieskov (s najpopulárnejšou nudistickou plážou) zažehnala len hospodárska kríza. Z niekdajšieho najčistšieho jazera pri Bratislave - vo Vojke - sa stala najprv plocha pre rakúske vodné skútre, neskôr močiar siníc a nakoniec i lukratívna oplotená štvrť s vlastnou vrátnicou.

Rusovecké a Čunovské jazerá sa už len veľmi ťažko ubránia víkendovým náporom korčuliarov a cyklistov - kvalita vody každým rokom klesá a vodná hladina sa vďaka regulácii Dunaja každoročne zdvíha. Ich pláže zanikajú. Nudistov onálepkovaných za "úchylákov" z ich tradičných ležovísk vytláčajú hordy "normálnych" textiláckych sedlákov. Tam kde sa kedysi cez deň dalo úplne vypnúť, byť "mimo mesta", v čistučkej vode v ktorej dovidieť až na dno, s množstvom (polo)ostrovčekov, obkolesených clonou krásnych divorastúcich lesíkov - po čase "spravodliví" priviezli na svojich autách metrové reproduktory, z ktorých sa ľúbezné tuc-tuc nieslo až do blízkej dediny, tešilo všetkých kúpajúcich sa, čítajúcich, snívajúcich, aj lesné vtáctvo. Čunovské jazerá vyňaté z ochranného psáma sa už nevedia dočkať dostavania priľahlého satelitu Rusovce II. V Rovinke sa ani neprestalo bagrovať - a už tyrkisovú hladinu obkolesili súkromné pozemky čiernych (dodatočne vybielených) chatiek.

Do súboja investorov na čele s vedením mesta, ktoré urputne vzdoruje vlastným obyvateľom, do súboja komercionalizácie a voľného verejného využívania - sa pridali ešte aj rybári, ktorým nestačia ramená a sinicovité rybníky - chcú loviť ryby úplne všade, rozkladajú si stanové tábory na plážach, z ktorých vytláčajú už aj tak sa tiesniacich kúpačov. Zasypávajú jazerá návnadami, rozkladajú na ich brehoch ohniská - a občas znechutení "otravnými plavcami" polejú pláž naftou - "ak nie ja, nebude to používať nikto" (prípad známy prinajmenšom z Rusoviec a Zlatých pieskov). Tu a tam si sporovlivý automobilista príde umyť do jazera svojho tátoša - v porovnaní s čím už vyznieva smiešne, ak sa s nami kúpu kone a psy. Nebolo by predsa lepšie, keby konečne okolo jazera vyrástol plot? Namiesto individuálnej progresívnej hudby by sme počúvali všetky komerčné rádiostanice naraz - zo všadeprítomných bufetov. Namiesto zakadených lesíkov by všade stáli estetické a voňavé septiky. Už žiadni naturisti - len rodiny s deťmi, nafukovačkami, všemožnými krémikami, papierovými obalmi, plastovými fľašami - ktoré by za ne každý týždeň niekto vyzbieral. V kultúre kobyliek by jazerá čoskoro skončili ako hamburger - zaplatený, zkonzumovaný a vyhodený.

Jazerá môžeme vnímať ako svoj jedinečný fond. Čosi, čo Bratislava "dostala darom". Sú rôzne spôsoby ako s nimi naložiť. Voda, ktorú reprezentujú, je pre mesto symbolickým živlom, ktorý má veľký potenciál pozitívneho využitia. V budúcnosti veľmi drahý zdroj na pitie, dnes možnosť schladenia, kúpania, pre vodné športy, aj duchovnú očistu. Presne tak môžeme oceniť rieku a jej ramená, ktoré poľudšťuju atmosféru mesta nielen v lete. Málokto z technokratických ľudí v nich dnes vidí viac než len prekážku (ktorá komplikuje dopravu a ktorú treba premostiť), prinajlepšom možnosť komerčného využitia na prepravu tovarov a turistické atrakcie, tu a tam šport (aj keď nie v tak intenzívnom rozsahu ako v iných mestách) a tobôž nie ako zdroj potravy. Šedozelená voda neláka na kúpanie, aspoň nie vo svojom hlavnom toku. Rieka však tečie a odnáša z mesta veľa "zlej energie", ktorá sa v ňom vytvorí. Na to netreba žiadne konkrétne náboženstvo či "poveru", stačí si v stave duševného napätia, zlosti, alebo smútku posedieť (či poprechádzať sa) na brehu - a praktický duchovne-očistný vplyv rieky zažiť na vlastnej koži. Nemusíme ani skákať do šedozelenej hlbiny Dunaja či východných filozofií - hĺbku máme v sebe.

Hoci v spleti priemerných historických budov (zďaleka nie na úrovni Prahy), vytúženej kráľovskej pompy (provinčnej oproti Viedni či Budapešti), ani vo fádnosti zastaralo-modernej architektúry nijak nevynikáme - ospalosť, priestor, zeleň, hrádze, jazerá - to je čosi tunajšie, svojské a možno aj výnimočné, čím sa pred cudzincami môžeme pochváliť, čo im môžeme ponúknuť ako lákadlo. A čo si samozrejme môžeme užiť sami. Všetci kto tu bývame, alebo len tí, ktorí zaplatia...