Farby mesta sezónu po sezóne

3.0.01

O súčasnom červenom terore modrej politiky, sivej móde i o mestskej zeleni.

"I tak śe da, i tak śe da."
"Ale všade šedá?"

Tento článok na prvý pohľad nebude o Bratislave, ani žiadnom inom meste - hoci by som ho tam rád prinajmenšom voviedol. Pri každom odstavci a vete však myslím naň ... a tak si znova môžeme precvičiť čítanie medzi riadkami, na ktoré sme v "slobodnom svete" po zamatovej aj informačnej revolúcii takmer zabudli.

Zrak je pre človeka audiovizuálnej kultúry jeden z najdôležitejších zmyslov. Vidieť dnes znamená žiť - naplno, v spoločnosti, byť tu a teraz (inými slovami "in"). Oči potrebuje pre čítanie reklamných pútačov, pojedanie šalátu televízneho spravodajstva a zábavy, aj pre potešenie sa nákupom spotrebných vecí. Zrak nadpoužívame natoľko, že v mnohých situáciách sa stáva akýmsi automatickým reflexom - vec prebehneme očami, hľadáme stručnú informáciu, bez toho aby sme sa naozaj pozreli (zapozerali) a videli. Stará dobrá rovnováha funguje - to čo zaháňame do jedného extrému nás prekvapí zároveň i extrémom opačným. Hľadíme (v tomto prípade mechanicky používame oči) natoľko, až nič nevidíme. Možno i preto, že oči sa stali orgánom čítania a nie videnia. Netýka sa to len novinových článkov - prečítavame sa priestorom, čítame varovné signály, čítame všemožné informácie okolo nás - veď je doba informácií. Kedysi sme však zrakom dokázali vidieť aj krásu - a to je úplne iný typ videnia, než to neustále nervne čítajúce (veď prísť o takú alebo hentakú podstatnú informáciu - zrúti sa celá naša existencia). A krása na nás samozrejme pôsobila - kultivujúco, ozdravujúco, osviežujúco - podobne ako svojim spôsobom i škaredosť, alebo fádnosť či krikľavosť.

Tak ako zrak medzi zmyslami, fabry predstavujú ten "najokatejší", najpovrchnejší spôsob vnímania sveta, stojaci v prednej línii pred videním tvarov a priestoru ako takého. Farby sú tak nástrojom šťavnatých metafor, ale aj reklamných ilúzií. Použijúc znova výraz "tu a teraz", medzi nami stredoeurópanmi je trendom vnímať epochu pred revolúciou ako obdobie nekonečnej šedi a červenej jednofarebnosti. Iróniou dejín je, že namiesto červenej spriatelenej zástavy zaviala bielo-žltá a modrá - a namiesto tvorby nových časov sme sa vrátili k ešte staršej kresťanskej ideológii. Ona je zodpovedná za to, že náš svet sa rozdelil vo dvoje - na čierny a biely, na dobrých a zlých. Nikto nestojí medzi, nikto nemôže stáť mimo. Mať čierno-biele videnie je dnes medzi intelektuálmi pejoratívnym (očierňujúcim) pojmom, aj keď ním neraz sami trpia, hoci "vo farbe" - napríklad v červeno-modrých ideologických sporoch. Čierno-biele videnie kresťanstva predstavuje svet ako bojisko dobra a zla, čohokoľvek s čímkoľvek - napríklad náboženstva a vedy. Oba predstavujú dva zmysluplné princípy chápania sveta - duševný (viera, sebapresahovanie) a rozumový (dôkaz, súdnosť). Ani jeden sám o sebe neobstojí, zmysel dávajú len v kombinácii, zdravo vystupujú len v rovnováhe.

V asociatívnom rade sa tak dostávame k modernej vede, ktorá ostro oponuje náboženskému - a nechtiac tak aj oduševnelému - cíteniu. Veda je posadnutá presnosťou, vypočítateľnosťou a svojimi vlastnými pojmami, ktoré vytvárajú elitu "tých, čo vedia", svojbytný národ so svojim vlastným jazykom. Oproti mystifikujúcemu náboženstvu má veda jednu veľkú nevýhodu - ktorú samozejme sama nikdy necíti - uberá veciam čaro. Veštbu možno vnímať ako osobnú poradu s vyššími princípmi (silami, duchovnými bytosťami), alebo stimuláciu psychiky prostrednístvom špecificky zvoleného objektu. Lásku možno vnímať ako zvláštny trpko-sladký cit, ale aj ako súbor chemických a elektrických stimulov v istých centrách mozgu s psychosomatickými aspektami. Farby môžu byť tak fenoménom rozpínajúcim sa od krásy k zdraviu, ako aj určitým spektrom elektromagnetického žiarenia, ktorý vnímame pretože plní rozlišovaciu funkciu medzi potravou a otravou, dôležitým a bezvýznamným.

V rastlinnej a zvieracej ríši predstavujú farby spôsob ako prilákať hmyz na opelenie, alebo partnera na párenie. Krikľavé farby a pestré kombinácie sú varovným signálom pred nebezpečenstvom - ale aj spôsobom mimikry ako sa tváriť nebezpečne (koralovec a koralovka). Podobným spôsobom sa zdobí aj človek, oblieka sa do kultúrou určených farieb počas "randenia" na diskotéke, alebo sa (aspoň kedysi) zvykol pomaľovať bojovými farbami pred nájazdom na susedný kmeň. Istý druh chobotnice vraj počas vzrušenia alebo podráždenia zčervenie. Svojské farby naberá tvár bieleho človeka v rôznych stavoch (očervenieme od hnevu, zápalu či hanby, zmodráme a fialovieme od zimy, zožltneme a "ozelenieme" chorobou trávenia). Prepojenia pocitov s farbami sme rozvinuli až za hranice rozumového pochopenia a samozrejme do často úplne rozporných definícií - od farieb smútku (v kresťanskej kultúre čierna, v japonsku biela, v Egypte žltá, v Južnej Afrike červená, v Thajsku fialová) až po absurdity rasizmu. V prevzatej západnej kultúre, popri spojení čiernej s temnými silami, vystupuje biela ako kontrast "dobra" a čistoty (nevinnosti, nepoškvrnenosti), žltá ako optimizmus, zelená predstavuje rodiaci sa život a nádej, červená lásku a sexualitu, modrá dôveru a poriadok, fialová bola kedysi symbolom duchovna. Podobne majú svoje významy farby aury a čakier v indickej spiritualite, ale v podstate aj v celej "východnej medicíne".

Západná veda sama začala rešpektova vplyv farieb na zdravie a prinajmenšom "psychiku" - aj keď koloroterapia zostáva stále okrajovou záležitosťou, takmer "alternatívnou medicínou" - dávame prednosť pilulkám (chémii) a skalpelu (fyzika). Spojenie farieb a čísel, písmen, slov, tvarov, chutí a vôní či tónov - synestetika (prepojenie zmyslov) niektorých ľudí - zostáva akousi kuriozitou, ktorú netreba chápať, možno sa na nej nanajvýš "pekne pobaviť". Ďalšie významy pridala farbám politika - červená je obvykle spájané s revolúciou, červeno-čierna s anarchiou, čierna, sivá a hnedá s fašizmom, zelená s islamom, khaki s armádou, modrá s pravicou, kapitalizmom a liberalizmom, biela a žltá s kresťanstvom. Svoje lokálne významy majú farby aj v jednotlivých krajinách - to čo je zelená pre írov, je oranžová pre holanďanov. Vlajky a štátne znaky napokon rozprávajú vlastnými farebnými kódmi - od príslušnosti k etniku (panslovanská, či angloamerická trikolóra, africké farby), náboženstvu (islam a zelená), až po národnú históriu. Čiernobielosť alebo dvojfarebnosť (troj-, štvor-) sa spája s ideológiami, farebnosť dúhy zasa s vyznávačmi pestrosti (GLBT aktivizmus), prirodzenosti (hippies, eko-hnutia, peace), alebo spirituality (pôvodní Američania).

Farba	Asociácie	Zmysel	Pocit	Čakra	Orgány	Účinky	Synestéza (príklad)	Významy	Politika	Smútok
Biela	(Kov), Oblaky, Pena,	Studená, slaná	Znovuzrodenie, očista			Kompletné farebné spektrum	1	Dobro, moralizmus, nevinnosť, panenstvo, čistota, sterilita, mier, anjeli	Kresťanstvo	Čína, Japonsko
Čierna	Zem, Uhlie, Ropa, káva	Horká	Pochmúrnosť, depresia			Neprítomnosť farby a svetla	4	Zlo, temno, smrť, vzbura, sofistikovanosť, elegantnosť, vplyv, zvrátenosť, korupcia, čerti	Fašizmus	Kresťania
Sivá a strieborná	Betón, kov, prach	Slaná, bez chuti	Depresia, únava, nuda					Nejasnosť (sivá zóna, súmrak), medziľahlosť, tuhosť,	Fašizmus
Červená	Krv, Ruža, Oheň	Teplá	Vzrušenie, hnev, zápal	1 - koreňová (sakrum)	gonády, obličky, chrbtica, čuch	uzemnenie, základy, prežitie	9	Dráma, vášeň, láska, sex, diabol, aktivita, revolúcia	socializus, komunizmus, anarchia, revolučné vlády	Južná Afrika
Oranžová	Oheň, tehla, pomaranč	Sladko-kyslá, teplá, suchá	Teplo, vitalita, energia	2 - spodné brucho, genitálie	močové cesty, obeh, rozmnožovanie	emócie, sexualita		Modernita, činorodosť, tvorivosť, najnenávidenejšia v Amerike, najobľúbenejšia v Európe, ego, harmónia, lenivosť	oranžisti (protestanti) v írsku, holandská aristokracia
Žltá	Slnko, piesok, citrón	Kyslá, teplá, žiarivá, suchá	Radosť, optimizmus,	3 - solar plexus	žalúdok, pečeň, pankreas	Moc, ego	2	Božskosť, egoizmus, hazard, zbabelosť, neúprimnosť, klamstvo, zrada, opatrnosť, mladosť	cisári v číne (šafránová)	Egypt, Barma
Zelenožltá a zelená	Príroda, chlór, chémia, sliz	Asociácie so zelenými rastlinami	Živosť, čerstvosť	4 - srdcová	srdce, pľúca, thymus	láska, zodpovednosť	6	Regenerácia, ozdravenie, nádej, upokojenie, mierumilovnosť, víťazstvo (Gréci), príjemné počasie, rast, úrodnosť, Marťania a strašidlá, závisť, mladosť-nezrelosť, tvrdohlavosť	ekologické hnutia, islam, Íri
Nebesky modrá	Nebo, voda	Chladná	Upokojenie	5 - Hrdelná	Hrdlo, uši, ústa, ruky	Fyzická aj spirituálna komunikácia	3	Nebo a spiritualita (Irán), pozitívne naladenie
Modrá	Voda, nejedlé veci	Chladná	Dôvera, depresia (feeling blue)	5 - Hrdelná	Hrdlo, uši, ústa, ruky	Fyzická aj spirituálna komunikácia		Evokuje hĺbku, politickú dôvera, zodpovednosť, tradície, autorita, moc, sebaistota	Pravica, ekonomický liberalizmus, konzervativizmus, korporácie
Indigo	More, atrament	Chladná		6 - Tretie oko	Oči, epifýza	Odpustenie, súcit, pochopenie
Fialová	Fialky	Zmiešané pocity (teplé, chladné)	Dôvera, tajomno,	7 - Korunná	Hypofýza, nervový systém, mozgová kôra	Spojenie s energiami vesmíru, prenos ideí a informácií	8	Inteligencia, tvorivosť, mágia, duchovno (hĺbka, rozvoj, nadradenosť), mystika, ornamentalita, krutosť, nabubrelosť, odvaha		Thajsko
Ružová, lila	Cukríky, Kvety, čipky	Sladké, voňavé	Nežné, jemné, veselé				7	Dievčenskosť, zženštilosť, prejemnelosť, rozkoš, roztopašnosť, precukrovanosť	"gay farba" ako ju vidí macho kultúra
Hnedá	Hlina, výkaly, kožušina, čokoláda	Smradľavé, živočíšne, mäkké, teplé	Pohodlie, sám sebou, živočíšnosť				5	Korene, prirodzenosť, domov, bezpečie, špina,	fašizmus

Vnímavejšia hlava zachytí podobnosti vo vnímaní farieb medzi jednotlivými kultúrami, aj snáď aj to, cez aké asociácie vznikajú. Tým že tieto asociácie existujú možno (veľmi laicky a zjednodušene) vysvetliť aj spôsob, akým farby môžu liečiť - teda ako využívať ich vplyv so zámerom. Niekedy si kultúrne poňatie farby protirečí, v mnohých prameňoch sa dá vytušiť osobná synestézia, ktorú autor vydáva za univerzálny kľúč. V každom prípade, toto dodatočné vnímanie charakteru farieb predstavuje akúsi nadstavbu nad svetom faktov a prostej existencie pojmov. Pre jeho uchopenie potrebujeme umenie metaforického vnímania sveta, presne toho, ktoré je cudzie väčšinovým veriacim, ktorí strojovo čítajú prikázania, vnímajú text doslovne a nie sú schopní vidieť obraz. Farba môže slúžiť ako metaforický slovník, ktorým si pomáhame vyjadriť zložitejšiu myšlienku - podobne ako na istý súbor charakterových čŕt použijeme zvierací obraz, napríklad z horoskopu, čím si zjednodušíme vyjadrovanie - očakávame pritom, že osoba, ktorej takto niečo vysvetľujeme, dokáže "znamenie" obrazne rozlúštiť.

Vyššie uvedená tabuľka nepredstavuje celé farebné spektrum. Ba čo viac, každý si s farbou spája svoje individuálne pocity, hodnoty aj predsudky. Práve tu sa však dostávame k téme súčasnosti, ktorá "pestrosť" neraz chápe vo veľmi nespojitom spektre. Dokonca by sme v súvislosti s dneškom mohli hovoriť o "korporátnych farbách", ktorými nielen zdobia svoje logá a interiéry, ale nevyhneme sa im ani pri nákupe spotrebého tovaru. Môžeme si vybrať, chceme tričko zelené, oranžové, fialové, alebo bledo modré? Presne v týchto fabrách sa nám ponúkajú hrnčeky, konvičky, kochlíky, vankúše, náterové farby, plastové diely elektroniky... Nechtiac som tak opísal aj súčasť "dizajnu" nemenovaného bratislavského business a shopping centra, jedného obchodu so stavebninami, a určite aj mnohých ďalších firiem. Zrada sa začína tam, kde nám firmy túto obmedzenú paletu predávajú ako "pestrosť", možnosť voľby. Skutočnú voľbu by sme mali, keby každý podnik obohatil trh svojimi farbami, ktoré by zaujali svoje vlastné publikum - bohužiaľ, kalkulácia nákladov nepustí. Kapitalizmus a estetika sa priamo neznášajú. Namiesto pestrosti sme sa ocitli len v inom odtieni čiernobielosti - a je celkom jedno či s troma, štyrmi, alebo desiatimi farbami.

V reklamnom ošiali na nás firmy namierili tú najprvoplánovejšiu pop-kultúrnu estetiku, sťaby presne podľa nejakej tabuľky - "červená = sex = láska = pekná farba", "zelená = príroda, duchovia alebo čosi jedovaté", "žltá = optimizmus", "modrá = dôvera", "strieborná a sivá = práca", "čierna = zločin alebo elegancia (a neraz oboje naraz)", "biela = čistota". Bolo by na dlhú a zaujímavú diskusiu rozobrať, do akých stereotypov sme sa namočili - prečo zrazu všetci chceme jagavo biele prádlo (aj za cenu drahých a človeku i prírode jedovatých práškov), červené autá a prečo sú všetky open-office a korporátne chodby namaľované na sivo. O prvoplánovosti hovorím práve preto, že moderný človek zrýchlený nie je schopný poňať metafory akéhokoľvek druhu, širšie a komplexnejšie významy. Jeho vhľad do čohokoľvek sa obmedzje na prostý výpočet "koľko mám na to času", "koľko energie do toho vložím", "čo za to dostanem". Zaváňa to všestrannou lacnotou - úspora času, úspora peňazí, úspora vnímania. Firmy nás naučili čítať tieto zjednodušené modely, naučili nás na hrubé škatuľkujúce obmedzené ponímanie, ktoré ostro kontrastuje s citlivosťou na jemné odtiene a neostré prechody. Naučili sme sa heslá - "červená je krásna", "červenú majú všetci radi", "červená je erotická" - a donekonečna ich replikujeme vo všetkých možných kontextoch.

Červená však nie je takým závažným problémom, ako drvivá prevaha inej farby ... farby? Sivá, alebo šedivá - ktorú donedávna kultúra vnímala ako farbu nudy, fádnosti, bezprízornosti, únavy a letargie. Stala sa symbolom neprítomnosti farebného rozmeru vecí (a udalostí), ako aj neprítomnosti vnímania pre ne. Kto nechce uraziť, byť nápadný, vynikať, alebo dráždiť - kúpi si strieborné auto, k nemu sivý oblek - a podobným spôsobom dekoruje celú svoju existenciu. Sivá sa stala farbou obchodného styku, kde "vyjadriť sa" špecifickou farbou sa stalo nežiaduce - a naopak "neuraziť" je kľúčovým cieľom. Je to farba autocenzúry a pochybnej diplomacie - taká alebo onaká farba sa môže páčiť jednému, ale môže znechutiť druhého - šedá ja východisko z núdze, tá sa nebude páčiť ani nepáčiť nikomu. Tento korporátny svet by chcel jednoducho zastrešiť všetkých, stať sa monopolom na trhu - namiesto toho, aby priťahoval svoj druh pracovníkov a svojich zákazníkov - svojimi farbami - tak ako to funguje v prírode. Sivá zároveň predstavuje lacnú náterovú verziu - kto by dnes plytval na farby, ak väčšina firiem už nevie, ako ešte by mohla znížiť náklady, pretože jej produkty sú už dávno za hranicou kvality a zamestnanci hlboko podhodnotení. Veľkolepým obchodným trikom, ktorý sa s touto farbou spája je schopnosť predať ju - nie ako čosi lacné, od ľudí bez fantázie a pre ľudí bez fantázie - ale ako módny trend. Sivá je "trendy".

Väčšinu ideológií, ktoré sa negatívnym spôsobom zapísali do povedomia ľudstva vnímame v súvislosti so sivou farbou. Či už vďaka fiktívnym vlastnostiam "krvilačného a bezcitného sivého vlka", alebo bezprízorne tupej realite, ktorú sa im podarilo vytvoriť. Sivé uniformy nacistov a neonacistov, šeď života v reálnom socializme pre niektorých, šeď korporátneho kapitalizmu a jeho metropol pre iných. Sivá ako odtieň medzi čiernou a bielou a zároveň bez náznaku akejkoľvek "farebnosti" evokuje ničotnú jednotu - "si súčasťou masy bez cieľa, ktorá má význam len ako masa v rukách tvorivého vodcu". Šedivá vzdoruje akejkoľvek "farebnej" výnimočnosti - jeden názor, jedno myslenie, jeden správny spôsob ako žiť. Sivá je farba uniformity. Tieto princípy však využívajú aj súčasné podniky viac-či-menej slobodného sveta. Sivé pracovné prostredie - sivé steny, sivé koberce, mdlé a nepríjemné žiarivkové svetlo, sivé obleky, sivý nábytok, sivá technika - to všetko má evokovať interiér stroja, vyvolať v človeku malátnosť, poddajnosť, netvorivý marazmus, neschopnosť búriť sa, nudu ktorú vypĺňa poslušnou prácou. S takto predspracovaným človekom možno pracovať ako s materiálom - tvarovať ho, kalkulovať s ním v masách a číslach, zadávať mu zámery a "impulzy" pre činnosť.

Samozrejme, nie je mojim úmyslom démonizovať "nevinnú farbu". Sivá za nič nemôže a medzi ostatnými je právoplatným odtieňom. Problémom je spôsob, akým sa používa - v akom prehnanom rozsahu - s akým zámerom. Niekedy to vôbec nemusí byť zlý úmysel... Ľudia vychovaní v sivom prostredí nakoniec sivosť "uprenostňujú" - ťažko povedať že ju milujú - viacmenej sa ju naučili milovať, alebo si na ňu zvykli - farebné impulzy ich rušia podobne, ako ostré denné svetlo človeka, ktorý celý deň pretváva v tme, napríklad pri počítači. Títo šedým mliekom odkojení ľudia ďalej tvoria šedé veci - či sú to domy, autá, alebo zábava - vo všetkých rozmeroch šedi - teda veci bez nápadu, bez chuti (univerzálnu všehochuť), bez myšlienky. Je to zábava (krása, vzrušujúce), lebo to predávame zabalené s nápisom "zábava" ("krása", "sex"). Oni už pravedpodobne nič z týchto vnemov, pocitov a fenoménov necítia, len používajú bezobsažné slovo.

Po ostrom odsúdení panelových králikární, jednoliatosti i jednorozmernosti ideologického "umenia", šedi "jedinej pravdy" - sme si síce dopriali slobodu, ale tú vyplnila móda a diktát nových "jediných právd". Momentálne je to sivá móda - v meste znova vyrastajú rovnaké budovy, väčšina z nich je natieraná na šedo, podobne dopadajú aj historické budovy, zbavujeme sa zelene zo všemožných absurdných dôvodov (od potreby "mať námestie ktoré vyzerá ako normálne námestie", stavať miesto nich ďalšie sivé budovy, sivé cesty pre čoraz početnejšie autá, alebo pretože sme na ňu alergickí). Tak vzniká betónová džungľa, možno s decentnými omietkami, ale jednoznačne sivej farby.

"Veď sivá je tiež prírodná farba - aj kameň je sivý." - ohradzujú sa súčasní architekti. Znova sa hlási o slovo zjednodušovanie a neschopnosť citlivého vnímania odtieňov. Príroda je sivá - z pomerne malej časti. Nebo je modré, more zväčša tiež, lesy sú zelené, lúky hrajú všemožnými pestrými farbami - šedých je len zopár zvierat. A kameň? Stačí sa vydať na najbližšie štrkovisko, aby sa človek presvedčil, že kamene sú biele, čierne, hnedé, žlté, ružovkasté a všemožných iných farieb - ale sivých naozaj veľa nenájde. Aj tie, ktoré tak pôsobia (žula, mramor) sú voľným okom rozpoznateľnou zmesou bielej a čiernej, prípadne striebornej. Majú svoju textúru, či je to chaotický kus horniny, odkryv vrásnenia, alebo tatranský štít. Jednoliato šedý je len umelý betón a omietky väčšiny nových bratislavských budov.

Takisto si potrebujeme uvedomiť, na ktorej rovnobežke žijeme. Aj keď sa zemské dosky hýbu, ešte stále nie sme na rovníku ani v stredomorí - aby so sivými stavbami kontrastovala neustále zelená bujná vegetácia. Mimochodom, na juhu je obľúbená tu biela (odráža slnečnú žiaru), prípadne v kombinácii s modrou. Povedal by som, že my máme bližšie k severu, ktorý je povestný svojimi zimami, oblačnosťou a pľušťami. Stačí sa zamyslieť, ako na nás pôsobí upršané aprílové, alebo ešte lepšie novembrové počasie. Väčšine populácie sa nechce ani vyjsť z postele, nieto ešte pochodovať do práce, tvoriť, alebo sa zabávať. Je to obdobie najčastejších depresií. Ani to či ono počasie nebudem odsudzovať, ale priveľa ho akiste nemáme radi. V Škandinávii, ktorá je podobným podnebím povestná, prevládajú domy pomaľované neuveriteľne pestrými a hrejivými farbami - od tmavočervenej, cez oranžovú, hnedú, zelenú, až k žltej. Upršané britské ostrovy charakterizujú príjemne oranžové tehlové domy. V iných krajinách sú to prinajmenšom teplé hnedasté odtiene dreva. Prečo teda maľujeme svoje mesto na šedo? Aby sa v ňom od októbra do apríla, bez zelene, nedalo vôbec žiť? Sivé budovy, sivé chodníky, sivé námestia, sivé autá, sivé mrholiace, nebo, siví ľudia. Nevľúdne tváre bez úsmevov, bez pocitov. Začarovaný kruh - siví ľudia vytvárajú sivé prostredie, ktoré ich ešte viac ubíja.

Napriek individuálnym rozdielom a obľube tej či onej farby, zdieľame podobný genofond a podobné kultúrne korene. Sivá farba na nás svojim spôsobom pôsobí - či to vnímame aj na duchovnej, alebo len prísne vedeckej úrovni. Do interiéru si vladáme to, čo dobre pôsobí na nás - no aj pohľad na fasády zdieľame a ich voľbou vplývame nielen na seba. Presne tak by sme k tomuto výberu mali pristupovať. Nie je nič zlé na experimentovaní a tu a tam zaujímavej sivej stavbe, ale netreba to preháňať, vonkoncom nie takto premaľovať celé mesto. Potom sa už naozaj môžeme prieť, či je to zlomyseľný zámer korporácii, tupá nevedomosť samozvaných "umelcov" a "odborníkov na architektúru", alebo vlastné začarovanie do kruhu, keď zo všadeprítomnej šedi nie sme schopní nič zaujímavé (pestré) vytvoriť.

Neodpustím si citát jedného čitateľa internetového blogu, ktorý (podobne ako široká obec metskou politikou znechutených bratislavčanov) reagoval na vyklčovanie Ďalšieho kúska zelene: "Pán primátor [Ďurkovský] je veľký estét, najprv mu vadilo odporne zelené, doslova nejakou trávou a stromami "zaburinené" Hviezdoslavovo námestie - tak ho dal pekne vydláždiť." Ako to v Bratislave ďalej pokračuje sa môžeme presvedčiť každý deň. Teda, mohli by sme sa - keby sme sa rez nepreviezli autom - ale prešli cez ňu pešo a pozerali sa okolo seba. Pozerali - nie čítali billboardy, semafory a názvy ulíc či firiem.

Ak problém rozvedieme do šírky, skutočným neduhom dneška je unifikácia farieb a náterov čohokoľvek. Namiesto pestrých a naozaj zaujímavých železničných staníc - so svojim romantickým štýlom a kvitnúcimi záhradkami - máme unifikované eurozastávky - so sivou zámkovou dlažbou, modrými stĺpami a ceduľami. Medzi nimi jazdia sivo-bielo-červené vozne, ťahané sivo-bielo-červenými lokomotívami (geniálny nový nápad reprezentatívne unifikovať všetky naše vlaky), alebo sivo-bielo-červené autobusy. Po meste sa medzi prevažne sivými, červenými a bielymi autami predierajú červené električky, červené autobusy, sivo-bielo-červené trolejbusy. Červený režim by mohol ozelenieť závisťou. A ak človek zdvihne pohľad vyššie, väčšina "obyčajných" budov, ak nie vyslovene sivá, ohuruje svojimi sivo-bielo-červenými nátermi. Navrhujem teda zmeniť aj slovenskú vlajku - do novej trikolóry - biela-sivá-červená.

Bol to nemenovaný kresťansko-pravicovo-pomätený novinár nášho "jediného intelektuálneho nezávislého objektívneho týždenníka", ktorý rozdelil Slovákov na červených (ľavičiarov), modrých (pravičiarov) a bielych (kresťanov). Napriek jeho videniu, dominantnou politickou farbou je modrá (každý kto sa cíti aspoň trošku "intelektuálne" (rozumej mestsky, strednotriedo, bohatšie) ju má voliť). Modrí (bledomodrí, alebo naružovelo modrí) politici nás učia individualizmu, kresťanskému nesúcitu s druhými a samozrejme uťahovaniu opaskov. Toľko si ich uťahujeme, až sme si priškrtili krvný obeh - a Slovensko skrz-naskrz zmodralo. Skutočnou farbou modrej pravicovej reality, kapitalistického realizmu, je však sivá. Modrá je len farbou pútačou, farbou marketingu (napokon, vzbudzuje dôveru, nie?) - tým čo musíme každý deň žiť, v dravých trhových firmách, je sivá realita. Preto je pravdepodobne táto farba adekvátnou náhradou modrej v našej trikolóre.

Sivá je nakoniec nielen farbou korporácii, ale aj technokracie, ktorej oponentom sú neduživé zelené ekologické hnutia. Je to spor sivého betónového mesta a zelenej prírody, ktorú chceme odstrániť, namiesto toho, aby sme s ňou žili v rovnováhe. Príroda nás desí, dokonca "škodí" všemožným alergikom - aj keď alergie vznikajú práve v na jednej strane sterilnom a na druhej metsky prašnom prostredí - nepoznajú ich ľudia, ktorí vyrastajú v zdravej, továrňami neznečistenej prírode. Alergia je prehnaná reakcia na čosi nevinné a prirodzené - napríklad zrnko peľu. Presne tak, ako naše prehnane technokratické ideály a agresívny postoj k prirodzenému. Viac v článku o zdraví. Sivá je farba strojov, ktorými sa obklopujeme - takmer sa zdá, že nás obliehajú. Aj keď stále (zdá sa) nežijeme v doslovnej realite matrixu, podriadili sme svoju ľudskosť stroju ekonomiky - rastu pre rast. Človek za výrobnou linkou, alebo v šedom open-office sa nepochybne cíti ako súčiastka mechanizmu. Samozrejme, nahraditeľná. Stávame sa tehličkou v stene, "another brick in the wall". Možno je to stena korporátnej budovy a možno dlažobná kocka na sivom námestí, po ktorom sa preháňajú udivení turisti, obdivujúci naše krásne sivé budovy.