Živé mesto

3.0.09

... pre živých ľudí

"Dovtedy sa do mesta chodí, kým ma nezabije."

Horor a či komédia?

Na začiatok malý nevinný výjav z obľúbeného žánru komerčného kina. Čosi nepredstaviteľné sa udialo a väčšina populácie (Zeme, krajiny, mesta) sa premenila na zombies - žijúce mŕtvoly s obrovským apetítom. Hŕstka posledných ľudí sa uchýli na nejaké absurdné miesto, veľmi často napríklad do obchodného domu. Tam sa skrývajú a odolávajú presile, kým ich armáda pokazeného mäsa všetkých do jedného nepremení na obed alebo ďalších z nich, či jednoducho zamorduje tak, že žiť ako utešená šedá kreatúra už nebude ani technicky možné. Zombie horory sa zvyknú považovať za "exploitation" žáner, teda snahu o to vyťažiť zo situácie čo najviac ohavnosti, krvavej mäsiarčiny, ľakavých okamihov a možno i morbídneho humoru - presne tak, ako to platbychtiví konzumenti týchto chuťoviek radi. Ak sa nachvíľu odlepíme od prízemnosti zhody náhod, tento žáner vznikol a jeho šablóna sa len s malými zmenami prekvapivo donekonečna opakuje - práve v dnešnej spotrebnej dobe, ktorú až nepekne výstižne paroduje.

Medzi technokratmi, ľuďmi bez záujmov (Čo budeme robiť doma? Nudiť sa? Ostaneme v robote!), bez vlastnej cesty a nápadov čo so životom (kariéra, dom, džíp, rodina, LCD, raz ročne dovolenka), bez tvorivého prístupu k nemu (pivko, TV-šport, machistické pózy, mechanický sex), bez názoru (objektívna pravda je to, čo im naservírujú v "nezávislých" médiách) - sa veľmi ľahko môžeme cítiť ako medzi živými mŕtvolami. Sú to stroje, ktoré nefungujú podľa vlastnej vôle (čo naozaj chcem), nemajú fantáziu, ale preberajú zaužívané modely, kopírujú jeden druhého, súťaživo sa porovnávajú - nechajú si nadiktovať čo sa im má páčiť, čo majú chcieť, aj čo pre to urobiť. Svojmu "spôsobu života", teda zadanému algoritmu, prispôsobili seba, svoje myslenie, správanie, svoj svet, svoju spoločnosť, ekonómiu, politiku.

Človek nemá veľmi na výber, v takto nastavenom prostredí, ktorý nielen nepraje tomu, ale často znemožňuje "žiť inak" (v skutočnom zmysle slova žiť), sa skôr či neskôr musí podvoliť, zapadnúť do súkolesia veľkého ekonomického-spoločenského stroja, stať sa jedným z nich. Často používanými slovami - prestať snívať - začať žiť "reálny život". Ich realitu. Toto nútenie stať sa jedným z poslušnej masy, ktorá nerobí nič pre seba, svoju radosť alebo šťastie (myslí si to, ale nikdy si šťastie nedefinovala po svojom, iba si nechala povedať "toto je byť šťastný") - je ako byť nakazený zombie a stať sa zombie. Ďalej len bezcieľne blúdiť - s fiktívnym cieľom postupovať vpred, konzumovať, zožrať všetky zdroje sveta, pretvoriť všetkých na svoj obraz, aby nezostalo jediného živého človeka. Nemožno sa ani diviť, že za útočisko im filmová náhoda pridelí stredisko konzumu - pripomína skrytú tému na pozadí - je to ironická pointa sama o sebe, vyjadruje absurditu aj neobývateľnosť súdobých predajných priestorov - napriek tomu, že na obmedzený čas sú plné tovarov.

A teraz sa môžeme pýtať. Žijeme v živom meste, pre živých ľudí - alebo v meste oživších mŕtvol? Hoci je mesto gramaticky podstatné meno neživotné, živosť hmotného mesta nedefinuje len ruch, účel a pokrok. Motorické pohyby a postup vpred za zahnaním hladu (či konverziou) vykonávajú aj zombies. Živosť presahuje merateľné a technické kategórie, je to pojem duše. "Narodil som sa tu, žil som tu a umrel som tu" - tak prakticky a stručne vníma nejeden moderný človek sám seba na svete, v meste. Byť stručný, komunikovať rýchlo, "v jednoduchosti je krása", "všetko je jednoduché", "neobzerať sa späť a kráčať vpred" - to sú heslá dneška. No živému človeku to nestačí, chce prežívať životný príbeh s množstvom epizód - podobný filmu - úplne najradšej nejakému príjemnému, zmysluplnému, hodnotnému, nie nutne s americkým happyendom. Taký, na ktorý sa dá obzrieť späť, premýšľať o ňom, s nostalgiou spomínať, byť naň hrdý a tak-nejako i spokojný.

Byť živým človekom v živom meste určite nepripomína fotografovanú, v análoch zapísanú, v kanáloch a mestských sieťach napojenú a po mene váženú pamiatku, ktorá pomaly obrastá brečtanom, či obdivovanú svetovú dominantu, ktorá je vygoogliteľná na stovkách webových stránok. Neznamená ani v slobode svojho vlastného auta čakať v zápche, aby sme sa dostali preč z mesta, do mesta, alebo cez mesto. Nie je to ani kreatívna práca v mladom dynamickom kolektíve v žiarivkami ožiarenom open-office s výhľadom na spektakulárnu mestskú scenériu, ktorú by ľahko zastúpila tapeta kvalitnejšej tlače. Obrazov by snáď aj stačilo.

Spočítaj si...

Doba techniky, fyziky a matematiky nás zvádza počítať. Počítať aj nespočítateľné, vyčísliť aj nevyčísliteľné, merať aj nemerateľné. Zavádzame nemiestne kalkulácie do vlastných citov a pocitov, stávajú sa predmetom obchodu. To akým spôsobom ich chápu a používajú jednostranne rozvinutí profesionáli však tieto pojmy deformuje, až na hranicu ich vlastného opaku. Presne tak sme sa nechali upútať počítačovými modelmi procesov reality, ekonomiky - ktoré mnohé z nevyčísliteľného sveta duše vynechávajú, alebo prekrúcajú či zjednodušujú až ku karikatúre. Mesto nie je počítačová hra, kde si rozhodíme presný počet obytných, obchodných a verejnoprospešných zón - a čakáme, ako nás program, so svojimi jednoduchučkými algoritmami vyhodnotí, či sme navrhli "dobré mesto", či "sú ľudia spokojní", ako "prosperujeme". Ani tie najkomplikovanejšie programy nedosahujú viac než škôlkárske zjednodušenie toho, čo všetko mesto poníma a znamená. Napriek tomu, politika mesta - jeho vedenia, architektov, developerov - často pristupuje k jeho ploche ako k nemenovanej počítačovej hre. Podľa kalkulácie vlastného prospechu rozmiestňuje stavby, bez ohľadu na vôľu obyvateľov, charakteru stavieb, pocity ktoré vyvolávajú, alebo užitočné priestory iného typu ktoré nahrádzajú.

Kvalitné "výnimočné body" mesta je veľmi ťažké nájsť - také, ktoré robia mesto mestom, ktoré priťahujú ľudí, ktoré ich nechávajú cítiť sa dobre, ktoré si spájajú s mestom a ktoré robia mesto výnimočným voči ostatným. Tieto body vznikajú ťažko, zriedka a neraz i vďaka šťastnej náhode. Stoka, Vegetka, Stena, Propeler, Hráza, Rusovce, Zlaté piesky - je smutné pozorovať, ako sa na ne mesto vrhá buldozérom, aby ich nahradilo nákladnými projektami, ktorých mestotvorné (v zmysle jeho ducha a potrieb duše) zámery predstavuje len chladná kalkulácia ako z počítačovej hry - nejaké byty, nejaké obchody, nejaké reštaurácie. Skutočnú, prirodzene vznikajúcu kultúru so svojim vlastným charakterom nahrádza kultúra umelá - kvantitatívna, "nejaká", univerzálna.

Už nechodíme na kávu tam a tam, alebo sadnúť si do svojej obľúbenej reštaurácie - ale ideme sa niekam najesť. Nejdeme do kvalitného kina s atmosférou - či už do Hviezdy, Tatry, YMCA, alebo do Istropolisu - ale vyberieme si multiplex, ktorý je nám najbližšie. Veď sú všetky rovnaké. Čoskoro už možno nebudeme chodiť na koncerty a tanec do PKO, ale na nejakú hudbu do voľnej výstavnej haly alebo "arény". Možno si raz nebudeme chodiť posedieť do sadu Janka Kráľa, Medickej záhrady, alebo ku Štrkovcu - pre ich vlastné čaro - ale do nejakého (zeleného?) parku. Je nám jedno kam - k priestorom mesta strácame osobný vzťah, sú po vzore doby dokonale "mobilné" a nahraditeľné - a prichádzame tak o orientačné a styčné body. Mesto je náhodný súbor rôznych úžitkových plôch, ktoré sa môžu ľubovoľne preskupovať, presúvať, vymieňať - presne tak, ako môžeme mesto vymeniť za hocaké iné.

Týmto spôsobom dokáže žiť mobilný konzumujúci robot - "poďme na niečo do kina", "poďme niečo zjesť", "poďme sa niekam prejsť". Skutočne živý človek potrebuje ukotvenie, živého partnera - živé mesto. Známe miesta, pravidelné rituály, oslavy kde môže cítiť spojenie s podobne cítiacimi ľuďmi. Vianočné trhy. Silvestrovské ohňostroje. Korčuľovanie mestom. Letné kultúrne udalosti. Noc múzeí a galérií. Plná pláž na Zlatých pieskoch. Pohoda v bufete na hrádzi.

Stoporení v pozore

Súc si toho vedomí, prečo nám teda mesto mizne pred očami, prečo sa každým ránom budíme do stále cudzejšieho "city"? Prečo tomu nebránia naši volení zástupcovia, ktorí majú mesto riadiť? Prečo si robia čo chcú? A načo si ich vôbec volíme? Akousi odpoveďou na všetky otázky sa v stredoeurópskom meste stalo zaklínadlo developper. Cudzie slovo s temných nádychom, ktoré v nás evokuje žralokov z Wall street, aj konšpiračné teórie z Aktov X. Ich neobmedzená moc, drzosť a suverénna všadeprítomnosť sú tak obrovské, že si to ani nechceme priznať - mávneme rukou, zasmejeme sa - veď nežijeme v televíznom seriáli. Nie sme schopní čeliť takej realite, ktorá prekonáva všetky dramatické filmové scenáre, tak si vymýšľame svoju vlastnú realitu, ktorá je pre nás primerane "obyčajná".

Zalomiť rukami nad developpermi je jednoduché - cítime sa voči nim bezmocní, sú to neznáme vzdialené tváre - no oni sami sú len dôsledkom systému vecí, tak ako dnes funguje. Liberálny kapitalizmus je milý nápad, no v prostredí obrích firiem jednoducho nefunguje o nič lepšie, než feudálna ekonomika. Demokracia je krásny systém, no v prostredí kapitalizmu je moc sústredená v peniazoch a nie u vlády ako v totalite. Politici sú len dekorácia, zábava ktorá odvádza našu pozornosť. Ich veľkolepé mediálne kampane, aj osobné kratochvíle - sponzorujú veľké podniky, ktoré si na oplátku žiadajú rozhodnutia a zákony vo svoj prospech. Zatiaľ nevznikol žiaden spôsob, akým by občan mohol politikov trestať za to, že nekonajú v súlade s jeho vôľou. Môže ich nezvoliť a vybrať si niekoho iného, kto prejde mediálnym sitom, teda výberom záujmových skupín. Vo svetle lobby sú politické strany len jedna talianská rodina, ktorá sa pre našu radosť háda, no v skutočnosti drží pevne pokope. Nemôžeme si zvoliť rodinu, len člena, ktorý hrá také divadlo, ktoré sa nám páči. V príbehu mesta to znamená, že si môžeme spísať petíciu, nechať sa počuť v médiách, zhromaždiť sa a mávať transparentami - aby nás vzápätí ignorovali a developperi so svojimi politkmi si urobia aj tak svoje.

Lobby je problém, ktorý tu pred nami stojí ako žirafa v obývačke - tak veľký a zjavný, až tomu sami nechceme veriť. Zatiaľ sme naň v dualite demokracia-kapitalizmus nevymysleli liek. Medzičasom sa môžeme len bezmocne prizerať, s otvorenými ústami, na ohavné do neba sa týčiace veže. Volíme si zastupiteľov - ale to, na čo majú mandát, si vyberajú oni sami. Napriek tomu, že im zverujeme moc, často pred nami predvádzajú bezmocných úradníkov, ktorých jedinou úlohou je dať na požiadanie pečiatku investorovi. Niekoľko známych-architektov mi moje ilúzie o "nakopnutí politikov mesta" nepekne rozohnalo: Mesto je rozdelené medzi politické strany, z ktorých každá stavia na svojom vlastnom piesočku, vo svojej záujmovej zóne, so svojimi developpermi a svojimi architektami. Prísť s vlastnou iniciatívou je nemožné, ba čo viac - trúfalé - voči mafiánskym patrónom jednotlivých mestských častí. Pôda mesta je lénom volených-nevolených feudálov. Zápasia medzi sebou, samozrejme - lebo hoci developperi postávajú v pozadí - ten, kto bude v ornamentálne rituálnom tančeku udeľovať koncesie vždy dostane aj osobnú odmenu. To, či developperi budú alebo nebudú stavať nie je otázka. Peniaze čakajú. Kto však dostane províziu?

Nech sa zdá byť developper hocako démonická bytosť, v skutočnosti je sám len príznakom problému. Za ním možno hľadať skutočné príčiny, to ako systém funguje. Systém tvorí peniaze, za ktoré si možno kúpiť hodnoty. Neraz produkuje nafúknuté objemy peňazí, ktoré síce nezodpovedajú skutočnej pridanej hodnote, ale pokiaľ ich všetci prijmeme za peniaze, skutočnými sa stávajú. Ten kto ich dostáva naozaj nemá problém veriť, že to peniaze sú. Tieto systém umožňuje rozdeľovať s priepastnými rozdielmi. Inými slovami, umožňuje závratne bohatnúť. Voľný trh pobáda nielen súťažiť, ale aj vyhrávať a porážať ostatných. Dovoľuje firmám bobtnať, stávať sa monopolmi či združovať sa do kartelov. Laická výchova systému je jednoznačná, logika neúprosná: vytvárať čo najväčší zisk. Minimalizovať náklady, navyšovať ceny.

Nech architekti vymyslia hocako zaujímavé projekty, developper aj tak nakoniec chce konkrétne rozľahlé obytné a kancelárske priestory postavené čo najlacnejšie. Preto sú tak jednoduché, strohé a fádne. Súťaž tvarov a farieb sa začne až vtedy, keď domov bude prebytok a zákazníkov bude treba prilákať ako hmyz ku kvietkom. Lenže tento stav je pre developperov nevýhodný (ceny by sa tlačili nadol a náklady opačným smerom) - nanešťastie sú to oni, ktorí ho majú moc (ne)zmeniť. Možno sa im diviť, že nechcú - ak sa v systéme prežíva spôsobom, aký si momentálne žiada? Tak ako sa paneláky často pripisujú "charakteru reálneho socializmu", aj sivé, oceľovo-skleneno-betónové veže na mieste pôvodne živých miest sú len vedľajším efektom reálneho kapitalizmu. Skutočným produktom je zisk.

Peniaze, hoci si za ne na trovy iných krajín a budúcich generácií môžeme dovoliť stále viac zaujímavých vymožeností - sa stali našou drogou. Nadobudli hodnotu sami o sebe, aj bez toho, že by reprezentovali hodnotu výmennú. Našli sme si množstvo nákladných zábavok, ktoré nahradili našu schopnosť baviť sa zadarmo. Táto zmena sa nám sama rada predstavuje ako čosi žiadané, čosi čoho sme sa nevedeli dočkať a konečne nás vytrhne z nudy. Multiplexy, shopping parky, aquaparky - najprv "obohatili" náš výber, no vzápätí sa stali jedinou možnosťou. Zmizli miesta pôvodné, historické, s atmosférou - kde človek chodil aj za miestom samým - vychutnávať, byť v známom a obľúbenom prostredí, zažívať. Nahradzujú ich stánky univerzálnej spotreby - či je to jedlo, "kultúra", alebo šport.

Mesto myslí na šport...

Nie je to tak dávno, čo sme ako deti okupovali kríky sídlisk, hrali sa na bunkre, schovávačku, liezli po stromoch, alebo po strašidelne veľkých kovových preliezkách (ktoré dnes nahradili jedovato farebné, plastové, ultrabezpečné eurošmýkačky). Ako občianská vybavenosť nám boli k dispozícii ihriská - takmer na každej ulici zahĺbená asfaltová plocha a nejaký ten trávnik, ak nie priamo bežecká dráha. To všetko zadarmo a použiteľné tak, ako nám fantázia dovoľovala - na hocakú bežnú loptovú hru, alebo šport od výmyslu sveta. Dnes? Oplotené a nasvietené trávniky (nemôžeme sa prispôsobiť rytmu dňa, chceme sa hrať v noci, po samej najdôležitejšej práci, nákupoch a obľúbenej talkshow), U-rampy, kryté lacrossové ihriská, alebo uzavreté haly, štadióny, fitness-centrá, wellnesy, spa. Chceš sa hýbať? Zaplať!

Nielen že sa nevieme hrať jednoducho (energeticky nenáročne - v ilúzii, že si to môžeme dovoliť), ale nevieme vytvoriť ani spoločný verejný statok, službu - čosi, čo vystihuje ideu mesta ako takého: "viac ľudí spolu - viac možností". Stačí sa zamyslieť, koľko high-tech oblečenia si kúpime, len aby sme sa "motivovali" na tak obyčajnú vec ako beh - a aj ten radšej realizujeme v umelo klimatizovanej budove na elektrickom bežiacom páse, so šťavnatým vstupným poplatkom. Rozľahlé golfové ihriská pre zopár vyvolených na najúrodnejšej pôde, pólo v Tatrách, alebo vodné skútre, motokáry a jachty - to sú len čerešničky na tortre.

Akýmsi druhým stupňom vývoja športu v meste, po stále väčšej nákladnosti, je profesionalizácia. Mesto investuje obrovské peniaze do výstavby štadiónov, ktorých kapacita sa meria počtom miest v hľadisku. Na ústrednej zelenej či ľadovej ploche budú predvádzať hviezdne výkony i maniere niekoľkí vyvolení - a zvyšok mesta sa na nich bude pozerať, sediac na zadku, pijúc pivo, vrieskajúc a spievajúc primitívne popevky - a samozrejme budú platiť. Nazývame to samozrejme "dávať peniaze na šport". Diváctvo však nie je šport, je to stelesnená lenivosť a pohodlnosť. Nepestuje ani telesnú zdatnosť, ani charakterové črty (nechať sa za seba biť druhých a privlastňovať si ich víťazstvo, v umelej hre nachádzať národnú hrdosť). Náročné a netradičné športy mladých ľudí lákajú, bolo by pekné, keby si za dostupnú cenu mohli zahrať hokej, alebo zaveslovať, nielen sa pozerať na druhých. Ak by sme rozšírili svoj vhľad aj o výchovný prvok - osobnostiam mladých ľudí by prispeli možnosti praktizovať rekreačný šport pre radosť, nielen sa uchádzať o členstvo u profesionálnych klubov, kde sa hŕstka vyvolených pripravuje na profesionálnu športovú kariéru, súťaže a kosenie medailí.

V absurdnej debate o mieste pre nový hokejový štadión, ktorý dokonca otvorene nestaviame pre potreby obyvateľov, ale pre konanie profesionálnych majstrovstiev sveta (a dokonca na to máme byť pyšní) - rozmýšľame, či zbúrať cyklistický štadión, školské ihrisko, alebo ho umiestniť do prírody za mesto. Kým namrazíme ľadovú plochu, v zime zatiaľ jediný veľký mestský bazén praská vo švíkoch - sotva by stačil pre celé východné mesto (okres I, II, III), nieto ešte pre plávaniachtivých zo západnej tretiny (IV) a Petržalky (V), ktoré by si zaslúžili svoje vlastné "päťdesiatky". Na Pasienkoch sa verejnosť bije o hodiny so zopár profesionálmi - na plavárňach pri podnikoch, školách a záujmových združeniach so zamestnancami, študentami a členmi - poslednou možnosťou zostáva výrazne si priplatiť za podstatne menšie a plytšie vodné plochy kdesi v hoteli, alebo komerčnom relaxačnom centre. Podobne profesionálny prístup zaznamenáva každý šport - namiesto verejných plôch sú platené súkromné, namiesto "civilov" zaberajú ihriská a telocvične "hviezdy", komerčne výnosné športy vytláčajú nenáročné.

Ta aj na kulturu, ňe?

Filmové diváctvo nedosahuje rozmerov toho športového ani zďaleka - pravdepodobne je na vine fakt, že filmy nie sú monotónne rovnaké, tematicky a motiváciou prostučké ako športový zápas (tím, súper, šanca, gól, víťazstvo, prehra) - ba čo viac, občas otvorene nútia ľudí do premýšľania a ľudskejších prejavov. Dnes už v Bratislave nemôžeme ísť do staručkého kina kvôli jeho atmosfére, vôni a spomienkam - multiplexy zostali ako jediná možnosť. Nechodíme do kina ani na filmy ako výpovede významných tvorivých (a mysliacich) osobností. Chodíme do kina "na niečo". Prinajlepšom na blockbuster s tou a tou hviezdou. Komerčné filmy prídu za človekom aj do toho najmenšieho mestečka, div nie na dedinu - a ľahko si ich zoženie v požičovni, alebo kúpi v bežnej distribúcii. Tá skutočná kultúrna vymoženosť, ktorou mesto láka ľudí aj z opačného konca republiky, je možnosť vidieť iné filmy - filmy ktoré nie sú len spotrebný tovar (rozbaliť, zjesť, zabudnúť) na upršané popoludnie, ale ktoré nám umožňujú rásť, premýšľať, viesť rozhovor so svetom, byť "v obraze" tých najpokrokovejších názorov, duševne žiť.

Návšteva kina je podobná omši v kostole - no na rozdiel od dedinskej fary - s menej dogmatickou a omnoho ľudskejšou, pravdivejšou a sýtejšou duševnou potravou. To čo ľudí stále do kostolov ťahá je veľkolepý rituál, neobvyklé a povznášajúce potredie, zdieľaný zážitok a predovšetkým mytologické príbehy (s ponaučením) - hoci toto všetko prebieha v pozadí a neraz si to ovečky ani neuvedomujú - strácajú sa v konkrétnych úkonoch. Presne tak by si to zaslúžila aj nová viera - kultúra - a jej svätostánky. Ohľaduplné zdieľanie zážitku, ktoré dáva človeku čosi viac, než len osamelý DVD večer, výnimočné prostredie, rituál. Ľudí, ktorí si túto potrebu uvedomujú a vnímajú na tejto úrovni nie je veľa, no mesto ich doslova vyhnalo do multiplexov, kde z nespočtu artových filmov, ktoré každý týždeň ponúkajú iné veľké mestá, môžeme vidieť za mesiac jeden, aj to akúsi artovejšiu komerciu, alebo ten najširší stredný prúd v umeleckom filme.

Mimochodom, do svätostánku chrúmanie pukancov a strašne dôležité telefonáty nepatria. Dokážeme to v kostole - ale v kine nie. "Za film si predsa platíme"... Presne tak, ako všetci okolo nás. Nezvládame ani základy taktu - neotravovať zážitok tých okolo nás pazvukmi, nešíriť svoj premúdrelý názor hlasnými komentármi, alebo nerušiť svojimi najdôležitejšími problémami na druhej strane linky. Nielen "chodiť na kultúru" (aby sme sa mohli pred svojimi prízemnými známymi pochváliť), ale aj prejaviť "kultúru chodenia na..." Presunúť sa po skončení reklám k stredu kinosály - a nehádať sa štvrť hodiny po začiatku filmu o miesto - a nesadať si so svojimi dvoma metrami pred tváre sotva vykukujúce spoza sedadla - by bol potom asi nadľudský výkon. Chcelo by to záujem o druhých. "A čo ma je po nich?!" Práve na takéto otázky často odpovedá, alebo aspoň reaguje, umenie ktorého sa tak bojíme. Chceme sa baviť, vypnúť, vyvenčiť rodinu.

Bratislava je špecifická neprítomnosťou nezávislého a mysliaceho filmu - aspoň na úrovni zodpovedajúcej vlastnej veľkosti a štatútu "hlavného mesta". Zmizli staré kiná, ktoré sa mohli premeniť na bašty umeleckého filmu (ich diváci si preda len potrpia viac na kultúru a atmosféru prostredia), neskôr vyhnili aj mnohé filmové kluby (901, Charlies), tie posledné sa zamerali na európsky a regionálny komerčný film (Mladosť, Nostalgia). Kto nepríde, nezažije unikátny slovenský filmový festival, kde si človek v najpopulárnejšom a najnenásytnejšom nákupnom centre môže vychutnať prehliadku umenia z celého sveta. Chudoba, násilie, komercionalizácia, globalizácia, zvrátenosť doby, vyprahnuté životy, odľudštená spoločnosť, neživí ľudia, depresívne scenérie - všetko čo kritizujeme uprostred svätostánku toho, čo kritizujeme. Je to mimozemský pocit behať zo sály do sály multikina, bez možnosti sa niekde v kľude posadiť, nechať doznieť zážitok, alebo o filme s niekým podiskutovať. Hromada uniformných škatuliek s infantilnou dekoráciou prostredia zážitok ironicky umocňuje. Jediná možnosť uniknúť je do vysvietených ligotavých "ulíc" shopping centra - medzi desiatky luxusných butikov, z ktorých sa rinie pohládzajúce tuctuc - a míňať tie najexpresívnejšie tupé tváre bezstarostnej vyššej triedy.

Ktovie, či je lepší tento nervy-trhajúci kontrast, priamy príklad pre zamyslenie - alebo festivaly vo svojich vlastných stánkoch a kúpeľných mestečkách, ktoré sú od reality tak trochu izolované. Nie je to zvláštne, že nákupné centrum hostí fetival, ktorý si protirečí s jeho "genetickým kódom"? Čo na to duch fetivalu? Je vôbec nejaký? Alebo sa učíme prísť na náročný film, nad jeho vážnou tému (ne)súhlasne pokrútiť hlavou, povedať "áno-áno" - a vzápätí vyjsť do "skutočného sveta", nakúpiť si kopu úžasných vecí a behom minúty zabudnúť? Učíme sa "súcitne" kritizovať chudobu, konflikty, bezduchosť - aby sme na ne vzápätí pokrytecky zabudli a žili si svoj pohodlný konzumný život. Podobne ako nám demokracia umožňuje voliť, hoci nemáme žiaden vplyv na to, čo si politici robia - podobne oddelene žije naše svedomie (film) a každodenný život. Prinajmenšom je to inšpirácia pre zamyslenie.

Mesto v duševnej rovnováhe

Nákupných palácov a iných platených a drahých centier "diania" Bratislava ponúka mnoho. Jej architektúra je čoraz menej orientovaná na dušu - na ticho, zastavenie, posedenie, rozjímanie, precítenie. Ulice človeka štvú, ženú ho od jednej reklamy druhej, od pokladne obchodu ku kase zábavného parku, odtiaľ zaplatiť za umelý pohyb vo "fitku" a na záver dňa do reštaurácie. Hýbať sa, byť aktívny, medzi krikľavými a ukričanými atrakciami, nechať sa ohlušovať informáciami. Mesto nám ponúka miesta hľadania, združovania a hromadenia (či akciového šialenstva), nie však miesta stretávania, nachádzania a zdieľania.

Život to nie je len informačná vrava, mediálny hluk, populárny koncert, beh niekam či za niečim. Patrí k nemu aj meditácia, zvolená samota, vypínanie. O čo viac na nás dolieha ruch mestského diania, o to viac sa nám ich kontrastov pýta. Ak na túto protipotrebu, tieňové božstvo, mesto nevie odpovedať - z jeho ľudí sa stávajú stresované vynervované bytosti, ktoré pohyb liečia ešte ubehanejším pohybom, hluk ešte väčším hlukom, závislosť ešte silnejšou závislosťou. Ak človek musí prejsť celé kilometre alebo okamžite zaplatiť, aby si niekde uľavil, sadol, napil sa - cíti sa ako štvaná zver - a nebude sa do mesta vracať. Uzavrie sa vo svojom bytíku kdesi na sídlisku a vpúšťa si doň "svet" s bezpečným odstupom od obrazovky či monitora. Svet neskutočný, filtrovaný, povyberaný a poskladaný podľa (z)vôle média. V megalomanskej stavbe metropoly chýbajú parky, voľne využiteľné plochy (od sídliskového futbalu po parkour), čitárne - ale aj verejné záchody. Žeby sme sa o tak intímnom či "špinavom" mieste hanbili rozprávať? Charakter mesta spoluvytvárajú jeho obyvatelia, tak ako ono spätne pretvára ich. Je to aj náš výber, naša nedbalosť, nevšímavosť, ľahostajnosť a pasívna bezmocnosť.

Na charaktere mesta sa odráža aj vydiecke uvažovanie jeho prisťahovalcov či novej generácie rodených obyvateľov. Patrí to ku koloritu slovenskej dediny - budovať si svoj vlastný hrad, pokladať nákup bytového zariadenia za "život", sedieť pred televízorom a ignorovať kultúru, nevnímať inú než spotrebnú a úžitkovú hodnotu vecí či vlastnú neschopnosť vytvárať spoločný priestor. Dedina nemá divadlo, nemá námestie či park, alebo korzo, ani odpadkové koše. Súčasťou tejto mentality je aj postoj, že "čo je nové, je aj dobré". Dedinčan nedokáže poňať zmysel starej stavby, nechápe pozitívny rozmer slova "starý". Väčšinou popisuje "veci s históriou" spojením prídavných mien "starý=škaredý". Preto sa tak ťažko rozbieha agroturistika - vidiečania nerozumejú tomu, čo človek z mesta vidí na starej chatrči, krivoľakom drevenom plote, nocovaní na slame, alebo na chuti tradičného vidieckého jedla. "Takú starú chyžu nebudeme ukazovať, to radšej nech zohnije!" Tým že sa cítia na dedine "uviaznutí", pachtia po novom a modernom - a to sa snažia ponúkať aj návštevníkom. Domáce spotrebiče, súkromný bazén, LCD televízor, satelit, DVD. Nerozumejú, ak si od nich človek pýta čosi pôvodné, ak nebodaj túži vidieť prirodzený dedinský život.

Presne toto uvažovanie presily mentálnych vidiečanov ničí ducha mesta. Nielen historické, ale aj miesta so svojskou atmosférou búrame - aby sme ich nahradili sterilnými stavbami, ktoré sa lesknú a smrdia saponátom. Strednotriedne predstavy o čistote, novote a kráse, z veľkej časti utvorené reklamou, sa navzájom prelínajú. Už úplne surreálna predstava je zachovanie miest v nie najlepšom stave - s patinou, ošarpané, nakrivo, s drevenými okenicami s olúpanou farbou a spod omietky vytŕčajúcimi tehlami, spomedzi ktorých kde-tu rastie burina. Čaro ruín, zastrčených uličiek, dotyk s minulosťou. Renovovať, natrieť na bielo a prerobiť na kancelárske priestory! Bez citu. Tak sa zo starého Domu lodníkov stala podivná sivá opacha so sklenenými balkónmi. Z hlavnej stanice - so secesnými pylónmi a drevenými strechami - štandardná sivo-modrá betónovo-oceľová železničná zastávka na koridore, v štýle štrukturálnych fondov... a nasledujú ju mnohé iné stanice, ktoré strácajú svoj storočný romantický železničný sloh.

Namiesto hradu so žlto-hnedou patinou a viditeľnou štruktúrou starých kameňov sa nám na kopci ligoce sivobiele čosi, div nie renovované nákupné centrum, ktoré ako zrkadlo odráža charakter sterilne zánovného Starého mesta.

Život nie je excitovaný okamih, život je plné vnímanie pestrej prítomnosti, s vedomím uplynuvšieho času, prežitej minulosti, aj s triezvou nádejou do budúcnosti. Živé mesto je mesto pre dnešných a pokrokových ľudí, ktorým však dáva nahliadnúť do minulosti, prepletá ich vlastný príbeh s príbehom viacerých generácií, čas ich krátkeho života s väčším rozpätím času dejín. Miesia sa v ňom všetky živé kontrasty - pôvodné-nové, historické-futuristické, tradičné-moderné, pohyb-kľud, aktivita-rozjímanie, ruch-ticho, práca-kultúra, spotreba-tvorivosť, prijímanie-dávanie, technika-príroda, zdieľané-intímne, verejné-súkromné, davy-samota, priatelia-anonymita.

Kozmopolitný charakter mesta neznamená vykorenenosť a valcovanie všetkého pôvodného bezduchými megalomanskými výkrikmi módy. "Pôvodnosť" vo svojom širšom význame predstavuje priestory nielen "historické", ale všetky živé, tie, ktoré sa zažili, zžili s ľudmi a vžili do mesta. Styčné body, kde miznú hranice medzi ľuďmi a mestom - živou bytosťou. Je to bytosť, ktorá chráni všetko živé vo svojom vnútri, chráni gay nudistu, ekologického aktivistu, technokrata, kacírskeho vedca aj kňaza veľkého či malého náboženstva. Každému z nich liberálne umožňuje žiť svoj konzervatívny život - vyznávať staré, alebo vytvárať nové tradície. Nie je len pre moderných vykorenených vyprahnutých a vyprázdnených ľudí - naopak, chráni svojské identity. Dokáže ich však zastrešiť súčasne viacero.

Ľudia netvoria mesto len púhym faktom trvalého či prechodného bydliska. Mesto vzniká, keď ľudia spolu-tvoria mesto, keď ho cítia, keď ho žijú, keď im na ňom záleží, keď s nim komunikujú, keď ho berú ako živú bytosť. Bratislava sa vydala cestou, keď "mesto" - jeho politicko-developperská šľachta - vedie s vlastnými ľuďmi zákerný dvojtvárny súboj. Elita usilovne vytrháva styčné body mesta-s-človekom - ako stromy v parkoch - premieňa ho na luxusnú nocľaháreň a komerčný zábavný park. Je ťažké nájsť okamihy, keď sa cítime "odtiaľto", prináležiaci mestu, keď nesieme jeho meno a ono sme my. Chvíle, keď neukazujeme prstom na ďalšiu sebavedomo pyšnú developperskú nádheru, alebo nelomíme rukami nad ďalším zbytočným "najväčším nákupným palácom", alebo nevyužiteľnými kancelárskymi priestormi. Okamihy, keď z vlastnej slobodnej vôle vpisujeme mestu novú tvár, oslavujeme ju a tešíme sa.

Keď nás mesto pozýva na nové nábrežie, do zrekonštruovaného parku, na nové športové možnosti - alebo prejsť sa po novom moste. Ten posledný sme si dokonca sami mohli pomenovať. Nevyhral ani názov vecný (oblúkový most), ani sme ho neprisúdili ďalšiemu potentátovi, a väčšinu si nezískala ani provokatívne-nádejná idea "dúhového mosta". Pomenovali sme ho radšej po starej súkromnej naftárskej fabrike. Nechcene to vypovedá čosi o charaktere mesta a tých čo v ňom žijú. Intelektuálna elita mladej dravej automobilovej veľmoci. Dúha snáď nad mestom vyjde niekedy nabudúce.

Ako bodka zopár kultúrnych pripomienok. Filmom o svetoznámych mestách som venoval odstavec predošlého článku - tu nechám zaznieť niekoľko pesničiek. Ako videli "mestský" život cezpoľní študenti - s elánom spieval kedysi aj Jožo Ráž - a ako banketovali zdomácnelí dospelí - komentoval zasa ponuro ironický Richard Müller. O dni a noci, živote na vysokej nohe a charakterovom dne rapuje DNA v trochu domáckom, ale domácim zrozumiteľnom a vtipnom filme Viktora Csudaia Veľký rešpekt a o inom "našom meste" poeticky a láskavo spieva Komajota.