Ako zmyslov zbavení

3.0.05

Veľmi radi (naooko) rozoberáme, ako naše mesto (pre oko) vyzerá.
No v hektickom životnom štýle ho sotva stíhame vnímať vo všetkých dimenziách ľudských zmyslov.

"To dnes cítim Figaro, Palmu, alebo Slovnaft?"

Zrak a sluch s výnimkou krátkeho nočného "sleep mode" nevypíname, ich citlivosť máme nepretržite zapnutú naplno. Moderný človek by si pravdepodobne vystačil len s týmito dvoma zmyslami, ostatné sa časom stali akosi podružné a pre niekoho aj zbytočné. Nosom akurát tak cítime rôzne zápachy, najmä tie biologické nás vytáčajú do bezseba. A peniaze, ktorých na voňavky utratíme požehnane, by sme celkom radi použili aj inak. Zaobišli by sa aj bez čuchu - a podobne obíde aj chuť. Väčšinová populácia nepatrí ku gurmánom - jedla v prvom rade chceme zjesť veľa - megasteak pre správneho chlapa, bielkoviny, svaly. Čo tam po drobných odtieňoch chuti, hlavne že sa to dá zjesť a poriadne sa "nažrať". Vďaka chuťovým pohárikom musíme zbytočne soliť a koreniť, čo pre nás nie je vlastne zdravé. Keby mali súčasní vševedúci bohovia stvoriť človeka, pravdepodobne bude bez vône a bez chuti, nepotiaci sa, umelý svalnatý robot s 0% tuku, bez chlpov, určený na podávanie hrdinských výkonov.


Smradľavý či voňavý - tavoľník nájdeme v živých plotoch

Devín a Devínska kobyla - lákaju na jar kvitnúcimi stromami

Zlatý dážď, pripomienka Diovych záletov zdobí na jar sídliská

Popri tom, že nám vône a chute pomáhajú chemicky preskúmať prostredie a potravu - aby sme sa tak vyhli nebezpečenstvu - ponúkajú nám aj svoj rozmer pôžitku a krásy. Proces vychutnávania nastáva vo chvíli, keď napríklad privoňanie ku kvetom prestane byť spoločenským formálnym úkonom, po ktorom sa očakáva štandardný vnem "vôňa ruže" a štandardná reakcia "Och, to je krásne!". Keď namiesto všeobecných popisných kategórií "ruža", "pot", "mäso" začíname rozlišovať jemné rozdiely v chutiach a vôniach. Znalosť v zmysle týchto zmyslov sa podobá na ústnu slovesnosť. Spoliehame sa len na vlastnú pamäť a nemotorné opisy. Kým vizuálne prvky vieme zakresliť a odofotografovať a zvuky vieme zapísať, či už notami alebo slovami, i zaznamenať nahrávkou - pre chute a vône zatiaľ neexistujú médiá, ktoré by ich dokázali uchovať a sprostredkovať cez vzdialenosť, aby vznikla akási komunikácia. Sú neprenosné, nezachytiteľné a nepopísateľné. Vytvárajú bezprostredný zážitok. Nie je to dobré ani zlé - pre jedného nevýhoda, pre ďalšieho pridaná hodnota.


Jar sa začne až po prvej prechádze čererešňovou alejou

Do tela prestúpia úplne iné hormóny, chuť žiť a zažívať

Po strohej zimnej očiste sa konečne tešíme z farieb a vôní

Veľmi zaujímavá situácia nastáva v prípade človeka. Pach z úst, pach potu, pach špiny, motorového oleja, alebo parfému sú veľmi konkrétne vône, väčšiny ktorých by sme sa radi zbavili - no predsa, akoby sa vznášali len nad povrchom človeka. Každý z nás má aj svoju osobnú vôňu, ktorá je podstatne jemnejšia a skrýva sa na pozadí. Zoči-voči-nosu sa s ňou ocitneme len v tesnom fyzickom (sexuálnom) kontakte s človekom. Je to starodávny živočíšny spôsob rozpoznávania (ne)vhodného partnera, na ktorý sme zabudli, prepadáva nás nevedomky, alebo ho úplne pomýlime umelými voňavkami. Kde sa vzala predstava, že máme voňať po pomarančoch, mentole, alebo jazmíne - a nie ako my sami? Veľa sa nerozpráva ani o špecifických vôňach bytov a domov, do ktorých vstupujeme. A pritom - sám by som so zatvorenými očami a zapchatými ušami, keby ma preniesli do bytu ktoréhokoľvek z kamarátov, behom zlomku sekundy vedel, kde som. A presne na tejto úrovní má svoj špecifický pach i každé mesto.


Vône niektorých kvetov či kríkov

a mesto, v tej ktorej sezóne,

patria nedomysliteľne k sebe.

Vôňa mesta je niečo, čo prvoplánovo vnímame ako zmes prírodného prostredia (močiare, les, more), miestnych rastlín a zvierat, aj ľudských činností (remeselná výroba a jej materiály, priemysel, automobilizmus, pouličná kuchyňa). Mesto predstavuje priestor, kde sa všetko toto, vrátane pachu stavieb a ich materiálov (betón, tehla, kameň, drevo, hlina, slama, ...) miesi do veľmi jemnej vône rozptýlenej na veľkom území. Vstúpiť do mesta neznamená len zacítiť štipľavý závan smogu, ale i vstúpiť do vôní. Nechať na seba pôsobiť aj jeho osobitý "telesný" pach, ktorý nás môže zaujať, alebo nemusí. Bratislava, dovolím si povedať, je v porovnaní s ostatnými mestami, ktoré som navštívil, práve v tomto smere omnoho obdarovanejšia. To čo ponúka pre oči a uši môže pôsobiť malo a priemerne, no vôňa - dovolím si použiť neobvyklý zvrat - zelených sídlisk, rôznych stromov, voňavých kríkov a kvetov, je niečo, čo na mňa nikde inde nepôsobilo tak intenzívne. V porovnaní s ňou sú mnohé iné metropoly omnoho sterilnejšie, alebo technizovaným životom smradľavejšie.


Čo nám to tu rozvoniava?

Záhada svojského zápachu plavárne na Pasienkoch.

Vôňa mesta po daždi

Áno, máme Slovnaft, máme Dimitrovku a na niektorých hlavných ťahoch sa v horúci deň človek sotva nadýchne. No máme i Palmu, Figaro, donedávna Stein a iné nápadné zdroje vôní, ktoré dokážu presiaknuť celé štvrte a vyvolať v človeku príjemné pocity, spomienky na pominuvšie časy (a zážitky) a konfrontovať ho s vyhraneným charakterom, akým sa svojimi vôňami mesto predstavuje. Len v Bratislave som zatiaľ zažil čokoládový večer, maslový, alebo pivovarský ... Ako dieťa prisťahovalcov som mnohé z týchto vôní nemal v láske - symbolizovali pre mňa cudziu kultúru do ktorej nepatrím, veľkomesto v ktorom som stratený, aj nároky ktoré na mňa bude klásť, ak v ňom chcem žiť. Vôňa čerešňových alejí, agátov, topoľov, vtáčieho zobu či tavoľníka - mi pripomínajú školu - kedysi som uprostred nich zažíval stret detskej bezstarostnosti s inštitúciami a spoločnosťou - dnes mi navodzujú pocit prináležania práve k tomuto mestu, v ktorom som zažil svoje príbehy, na ktoré mám spomienky. Jeho vôňa poníma aj pachy veľmi konkrétnych miest, či už je to byt priateľa, obľúbenej kaviarne, alebo tunajšej plavárne. Dusná, ale stále zelená a vlhká vôňa bratislavského letného večera ma vie očariť rovnako, ako dym z dreva a uhlia, ktorý sa nesie nad zasneženou dedinou.


Vôňa masla, čokolády, sladu

Vôňa trávnikov, kvetov, lístia

Vôňa kaviarní a čajovní

Pre šťastného turistu, ktorému sa podarí preniknúť do obyčajného života mesta, mimo začarovaný kruh hotelov, reštaurácií a atrakcií, môže chuť mesta predstavovať kuchyňa svojich hostiteľov. Pre ostatných to zostanú hot-dogy (ešte donedávna "párky v rožku"), pirôžky, kofola, alebo vinea. Pre študenta vyprážaný syr, parížský šalát a (stále záhadná) žltá malinovka. Každé Vianoce sa nechávame strhnúť tak chuťami, ako aj vôňami cigánskej pečienky, lokší, makovníkov a medovníkov, medoviny, hriateho, punčov a vareného vína. Pre mňa patrí k chutiam mesta aj neotrasiteľná "svätá trojica" našich reštaurácií - kura s broskyňou, kura s nivou, gordon bleu - aj keď sa každý deň modlím k tučnému čínskemu bôžikovi, aby už niekto vymyslel niečo iné. Hra na schovávačku s pôvodnou stravou a skutočnou slovenskou kuchyňou, uprostred všetkých tých soté, steakov, cestovín, pizze a najnovšie kebabov. Práve tu sa ešte skrávajú možnosti (pokiaľ sa nevydáme cestou dodatočného budovania historickej zástavby), ako byť pre návštevníkov osobití a zaujímaví.


Pirôžky rozvoniavajú Obchodnou

Chuť langoša patrí ku kúpalisku

Vypiť si domácu "kofču" na hrádzi

Mať svoju vôňu a chuť - na kohokoľvek a čokoľvek toto vyznamenanie vztiahneme - znamená byť neumelý, prirodzený, živý. Aký kontrast s predstavou sterilného a technického mesta. Vnímať tieto zmyslové vnemy rovnako znamená prejav živosti navonok, voči okolitému svetu. Pozerajme sa, počúvajme svoje mesto, cíťme ho, ochutnávajme a dotýkajme sa ho - nebudeme len turistami, ktorí ním prechádzajú v sterilnej bubline, z bezpečia ktorej párkrát cvaknú spúšťou fotoaparátov. Zážitok z mesta bude silnejší, ale zároveň sa sami viac precítime tu a teraz, sami sa budeme cítiť živší, skutočnejší, spojenejší so svetom.


Stačil by nám obraz z obrazovky a zvuk z reproduktora?

Nedopriať si chuť jarnej polievky s medvedím cesnakom,
ktorý rastie všade v lesoch okolo Bratislavy?

Prísť v lete o o vôňu jazier, rieky, zátok, mŕtvych ramien?