List extrémistom, teroristom, fašistom - a Európe

4.0.02

O hľadaní rajov - v Nebi i na Zemi

"... všetci ľudia budú bratia, pod tvojimi krídlami."

"United in diversity" - "Spojení v rôznosti" - znie heslo moderného spoločenstva štátov na Starom kontinente. Pre niekoho krásny ideál, pre iného krásna ilúzia - zhodnú sa snáď len v tom, že Európa si vytrpela v nedávnej histórii dosť na to, aby si teraz dopriala prinajmenšom odpočinok a krásny sen. O čosi poetickejšie túto víziu opisuje text "Ódy na radosť" - vzácne nesebestredná hymna EÚ. Dobromyseľná idea však veľmi rýchlo narazila na podozrenia z naivity, v tom horšom prípade zo samovraždených sklonov - a práve tomu je venovaný tento článok - otázkam, čo by ju z príjemného sna mohlo vytrhnúť, nebodaj či nie je načase znova sa prebudiť.

Tie bolestivé dejiny sa najsilnejšie sústredia v udalostiach dvoch svetových vojen. História ich možno raz bude považovať dokonca za jednu - tematicky a dôsledkami previazanú - na pokračovanie. Vinníci tej prvej boli "potrestaní", hranice Európy sa tiež prekreslili nešťastne "trestným" i tristným spôsobom a krížom cez ne prúdili vynútené reparácie, ktoré zruinovali ekonomiky niektorých štátov. V kombinácii s hospodárskou krízou to umožnilo vzrásť k neovládateľnej moci silám, ktoré dnes považujeme za príčiny Druhej svetovej vojny. Európa, ale hlavne rodiaci sa svetový strážca trhodemokracie, sa chvalabohu poučili, urobili gestá a zriadili inštitúcie, ktoré mali zabrániť ďalšiemu opakovaniu vojny. Nemecku nenaložili päťadvadsať, naopak, pomohli mu vyhrabať sa z ruín, vďaka čomu sa stalo ekonomickým motorom novej Európy a zároveň jednou z jej najliberálnejších krajín.

Recept sa zdá jednoduchý - vzburám, extrémizmu a vojne sa v blahobytnej spoločnosti nedarí - preto treba obyvateľstvo kontinentu nakŕmiť a uspokojiť všetkými predstaviteľnými i nepredstaviteľnými vymoženosťami. To, že zmienená potrava je výživným náprotivkom torty psíčka a mačičky - a že Európa už nielen nehladuje, ale má zaoblené bruško ako čínsky bôžik - druhá strana veci je dnes témou len pre nenechavých "rýpajov". Od Marshallovho plánu sme postúpili cez Európske Spoločenstvo Uhlia a Ocele, Európske Hospodárskemu Spoločenstvo a Európske Spoločenstvo pre Atómovú Energiu až k súčasnej Únii, so svojimi transcendentálnymi problémami.

Zdá sa, že nezlúčiteľné sa zlúčilo. Európa, ktorá okrem iného pripomínala i krtkovu tortu (rozdrobená na omrvinkové štátiky), nakoniec spolupracuje. Spájanie ohňa a vody je však oddávna úspešnejšie v metafyzike, než vo fyzike - a práve tu sa otázka sebapresahovania hlási o slovo. Hoci to hospodárske spojenie cítia komisári aj akcionári, pre prostých i oduševnelých ľudí je ekonomická spolupráca predsa len chladný a niekedy vzdialený pojem, preto sa pýtajú po hodnotovej blízkosti ku všetkým tým našim znovunájdeným bratom a sestrám. Na novovzniknutý pragmatický obchodný kolos sa vrhli idealisti - a nejeden človek si naň premietol svoje idey, ideály, vízie, utópie i fantazmagórie. Táto situácia pripomína križiackych (znovu)dobyvateľov Svätej zeme, v ktorej chceli vybudovať Kráľovstvo nebeské - tu na Zemi, z tehál a (vtedy relatívne progresívnej) viery zvanej kresťanstvo. S podobnými víziami prichádzali konkvistadori, kolonizátori, puritáni, pionieri a všetci prisťahovalci do Nového sveta - opustiť skazený a nenapraviteľný Starý svet a začať znovu, od nuly, s pravými hodnotami, s ľuďmi podobne novátorského zmýšľania. Vo väčšej či menšej miere takto môžeme premýšľať aj o Sovietskom Zväze, Izraeli, či iných novovzniknutých útvaroch.

V Európe, ktorej zrod akoby predchádzal samotný hodnotový dôvod preň, tak kriesia svoju nádej (ako inak než praví) kresťania, príslušníci tých najprapodivnejších náboženských a osobných vyznaní, medzi nimi aj z rôznych dôvodov nespokojní moslimovia, socialisti, liberalisti, postomodernisti, intelektuáli, homosexuáli, umelci, ateisti, materialisti či rasisti. Tento malý kontinent s pestrou históriou nepochybne neunesie vízie všetkých naraz - umožní im všetkým aspoň nerušene snívať?

Nie, že by inde vo svete bola núdza o kmene - a nie že by spolu tieto zriedka viedli krvavé vojny - no predsa môžeme s troškou (ne)veselého nadhľadu priznať, že v Európe sa na relatíve malých územíčkach tlačia vskutku ambiciózne národy a národiky, ktorých kultúra (anglofónna, frankofónna, hispánska, či slovanská) neskôr obopla svet. I to možno považovať za dejinnú náhodu, veď svetových mocností si úbohá Zem pamätá "zopár". Mnohonárodnostné zoskupenia viac i menej dobrovoľne vnikali stále - či je to Rím, ZSSR, rané USA, Ruská federácia, alebo po novom "Jedna Čína". Európa je však predsa len unikátnym experimentom - spôsobom akým sa jeho národy spájajú. Zaprisahaný člen sekty wikipedistov by mal teraz dodať ironickú hypertextovú poznámku: Veď národy sú ako matriošky - tie veľké sa spájajú dobrovoľne, zatiaľ čo malé sú v nich "zahrnuté" bez možnosti voľby. Bretónci, Katalánci, Baskovia, Rusíni, Kašubovia či Marijci - kto si na nich spomenie? Kto ich započíta do povestnej dvadsaťpäťky? Ekonomický neoliberalista si rýpne - kto by bol tak hlúpy a nechcel patriť do tak prestížneho (a snáď najsilnejšieho) ekonomického kolosu sveta? Správny post-post-modernista dodá - nátlakovou silou dneška nie je polícia, armáda, zbrane, ideológie, jedným slovom politika - ale ekonomika. Môžeš si vyberať, ale keď si zvolíš zle - trh ťa vypľuje a skončíš na dlažbe, ktorá nie je o nič prívetivejšia, než dlážka väznice.

Pri zkradlovom porovnaní režimov, blokov, alebo systémov - nazývajme to ako chceme - sa obvykle debata ľahko skončí. Súkromný podnik, zriadenie kde na rôznych úrovniach hierarchie prežíva väčšina šťastného európskeho obyvateľstva, je totalita len málo odlišná od tej štátnej. Verejne síce človeku nesiaha na život, ale v prípade nesúhlasu mu môže ľahko odňať živobytie. Rozdiel v rukavičkách? Kým plamenné nadávky na politikov si na internete smie napísať hocikto, tam kde sa skutočne dotýkame dnešnej moci - ekonomickej - je povedomé ticho. Veď kto si dnes dovolí napísať pod vlastným menom samizdat v práci - kritizujúci napríklad predsedu Maa, ehm, predsedu predstavenstva? Predsa nie sme hlúpi... Vediac na čom sme, zanechajme teda tieto depresívne úvahy a venujme sa tomu, s čím máme aspoň pocit, že vieme argumentovať a zápasiť (hoci to nemusí mať zmysel).

Európska únia postavená na dobrovoľnej politickej a vytúženej (aké taktné slovo) ekonomickej integrácii toho čo dnes nazývame "národy" - je spoločenstvo nanajvýš krehké. Veľmi viditeľne sa to prejavilo pri prizývaní krajín "východného bloku" - zdalo sa, že sa Veľká Európa rozpadne skôr, než vôbec vznikne. Tí, ktorí sme čakali predovšetkým nový spoločenský a politický štandard, sme veľmi rýchlo v zúrivej ekonomickej debate vytriezveli. Nazvali to "vyjednávania" - a ich výsledkom je nedotknuteľná kultúrna svojhlavosť polofašistických (Grécko) a homofóbnych (Litva, Poľsko, Slovensko) štátov, ale aj pomoc v podobe spasiteľských "zahraničných investorov", ktorí prišli štedro potešiť našu lacnú pracovnú silu. Stará Európa premárnila historickú príležitosť nástojiť: "ekonomická prosperita áno, ale výmenou za kultiváciu spoločnosti". Ktovie, či ju liberálna kultivovanosť tak veľmi zaujímala, ktovie či chcela našu ekonomickú prosperitu, alebo skôr nové trhy, odbytiská, robustnejšiu menu, pohonné hmoty pre ďalší ekonomický rast. Popri všetkej tej trpkosti nám zostalo aspoň to heslo: "zjednotení v rôznosti". Málokto o ňom vie (sám som si donedávna myslel, že prináleží len k Južnej Afrike, viere bahá'í a pakistanskému turizmu), sotvakto tuší, aké silné lepidlo to pre spoločnosť môže byť - ak si ho to spoločenstvo uvedomuje a "žije" ním.

Z jedného pohľadu môžeme hovoriť o Európe ako o hospodárskom zázraku (aspoň dočasu), alebo o fantastickom kybernetickom stroji. Ekonomická spolupráca zvíťazila nad nacionalizmom. Rozum nad emóciami. Veda nad tmárstvom. No túto historku už podvedome poznáme. Mary Shelleyová kedysi opísala podobné monštrum poskladané z kúskov neživých tiel - výnimočne schopným (alebo šialeným) vedcom. Západ a Východ zošité dovedna, Románsky, Germánsky, Keltský, Baltský a Slovanský polosvet majú spolu fungovať ako jedno telo. Ekonomicky je to viac než možné - hoci kultúrne sa to ešte stále darí skôr len oficiálne - a polosvety sa držia viacmenej v malých uzavretých skupinkách, sami pre seba, občas podozrievavo hodiac očkom na "tých druhých". Jedna vec je spoločné triedne podujatie (hra, zápas) vedené učiteľom a inak to vyzerá na prestávke na školskom dvore, kde sa tvoria hlúčiky a skupinky. Čo teda vdýchne tomuto (ne)tvorovi život, k čomu pocíti náklonnosť, záujem, nebodaj vášeň - a prejaví sa ako ozajstná ľudská bytosť?

Duch a duša, hodnoty a kresťanstvo

Kresťania, ekonomikou kacírski opomínaní, boli pohotoví odpovedať ako prví. Európe chýba duša - dušu treba opatrovať, pásť a treba jej dať samozrejme Boha. To čo nesúrodé babylonské spoločenstvo spája môže byť buď vízia veľkolepej materiálnej stavby (viď pokus s blahobytom socializmu, alebo snaha o dominanciu v ekonomickej súťaži postamerického sveta (B.R.I.C. + E.U. + U.S.A.)), alebo - podľa veriacich jedine - zdieľanie rovnakej viery a oddanosti jednému a jedinému Bohu. Táto vízia však osvieteneckú, racionálnejšiu, vedeckú, inoverskú a teplejšiu časť Európy desí - väčšina z nich, z nás, má pamäť - tú vlastnú, ktorá už na vlastnej koži zakúsila, aké je to žiť v prostredí kde panuje jedna a jediná Pravda - ale nesieme si aj historickú pamäť na rôzne udalosti, vrátane temného stredoveku, ktoré tá zbožnejšia časť populácie nonšalantne opomína a zabúda. Ešte stále sú krajiny, ako napríklad Taliansko, ktoré uprostred seba hostí teokratický štát (ktorý spätne priamo či nepriamo formuje politiku miestnej "demokraticky volenej vlády") a kde sa žije podľa hesla: "diskutuješ prezidentov, politikov, ale nie cirkev - cirkev poslúchaš." Papá, il vuole tuo bene...

Zúfalá situácia. Viera a veda sú ako povestný (meta)fyzický oheň a voda. Veriaci rozumu a experti duše (či naopak) navzájom v božstvo/silu toho druhého neveria, dokonca nerozprávajú ani jedným jazykom - a tlmočenie medzi nimi je námetom skôr pre absurdné divadlo. Je ešte človek - súčiastka v stroji výroby a spotreby - človekom? Budeme robiť, jesť a spať? - A čo nám môže dať nejaký relikt feudálneho stredoveku? Budeme sa "modliť a pracovať"? Situácia sa zdá byť priam neriešiteľná. Necháme to teda na silnejšieho? Nech rozhodne väčšina? Vláda ľudu? Alebo slovami druhých - "Vyššia moc"? Ak máme vyhovieť len jednej strane - hoci početnejšej - a druhú prinútiť pripôsobiť sa, v čom sa budeme líšiť od iných kolosov (Rusko, Čína) na ktoré sme si zvykli pozerať sa zhora? Ba čo viac, v čom sa budeme odlišovať od ostatných impérií minulosti?

Obľúbená fráza znie "Európa stojí na kresťanských základoch" - donemoty ju opakujú nielen prívrženci, ale aj šedý priemer strednej triedy, vrátane jeho médií - nepoznajúc nič iné len vlastný hlas. Stačila by poznámka na adresu prázdna, ktoré halia papagájované frázy - ale túto možno vyvrátiť aj čo sa týka obsahu. Kresťania sa radi vidia v akomsi vákuu - pokiaľ si priznajú, že niečo predsa len bude aj okolo nich (iné "jediné pravdy"), prinajmenšom tvrdia, že nič nebolo pred nimi (a samozrejme nič po nich, už snáď len to Kráľovstvo nebeské). Európa však vyrástla na základoch pohanskej kultúry, svoje duchovno - rituály, obrady, sväté miesta a artefakty, mytológiu a prvé hodnoty vôbec - odvodila z pozorovania zákonitostí Prírody, sveta, spoločenstva ľudí. Ju nasledovala filozoficky dosiaľ vzorová antická kultúra, prinajmenšom Grécka a Ríma - nehovoriac o nemalom vplyve zvyšku známeho sveta - od Egypta, cez Babylon, Perziu, či Indiu. V mnohom sa "výdobytky" kresťanstva nemôžu rovnať s tým, čo nám zanechala helénska kultúra. Kresťanská sudička nám takisto zanechala svoje dary, dokonca bohatstvo, hoci niektoré z nich jemne povedané v podobe "inverzných hodnôt" ("takto už nie") a kresťanstvo ako také nepochybne patrí k histórii a ku kultúrnemu dedičstvu Európy - no za žiadnych okolností sa nemôže považovať za "základ". Ani z pohľadu usporiadania spoločnosti, filozofie, umenia, ba ani v zmysle výsostne duchovnom.

V naznačenom súboji o konečného víťaza nezápasí ani tak Európa sama (v zmysle jej skutočnej populácie), ako skôr stará garda otcov-patriarchov-patriotov v scéne z Remarquovho románu Na západnej fronte kľud. Akési romantické živé relikvie - veriace vo vznešené slová "vlasť", hrdosť", "česť" ... ktoré môžeme rozviesť až po "tradíciu", "odkaz", "základy", "vieru", "jednotu", či ono kľúčové "kresťanstvo". Načančaná vlečka, o ktorú sa pani Európa už toľko raz potkla. Na druhej strane stojí klub rovnako izolovaný do vlastného sveta - bez koreňov, hodnôt a neraz sa zdá že i bez duše. Háb podľa najnovšej módy - ktorý už o mesiac vystrieda niečo nové. Kto z nich môže byť pre Európu väčšou pohromou? Tradicionalisti vyznávajúci povinnosť formálneho oblečenia, alebo sebastrední a ziskuchtiví návrhári toho čo je in?

I samotný pojem ideového súboja, predovšetkým súboja o víťazstvo, je prežitkom. Diktát väčšiny, víťazov a hrdinov - je presne tým, čo splodilo predošlé konflikty. Znovu sa nám zjavuje démonický "machizmus". Cítiť ho v ekonomike nekonečného rastu, v celebritnom polosvete, u niektorých božsky vševediacich vedcov a lekárov - ale aj v homofóbnej mentalite primitívov aj "kresťanských intelektuálov", ktorí za najväčšiu zvrhlosť pokladajú "toleranciu sodomitov". (Toto je tamer citácia jedného váženého profesora z rozpravy o európskych hodnotách v periodiku Prostor č. 80.) Testosterón dýcha nielen z futbalových štadiónov (kde ťažko povedať, či nacionalizmus ventilujeme, alebo pestujeme), ale aj skutočných vojen, náboženských výčinov, terorizmu, domáceho násilia, alebo pripomienke križiackych výprav. Vyhrá silnejší, vyhrá Jediná Pravda.

Čo si bez tých povestných "kresťanských hodnôt" počneme? Bez konceptu dobra a zla? Nuž niektoré náuky si s organizáciou spoločnosti poradili bez neho - a paradoxne (vyjadriac sa kresťanským slovníkom) lepšie. Tu narážam na Tao-Te-Ťing alebo I-Ťing. Tieto prastaré knihy nás dokonca nabádajú k tomu, aby sme smerovali k usporiadaniu s čo najväčším počtom čo najmenších krajín - spoločenstiev ktoré dokážu byť zároveň komunitou - vo vnútri budú svojské, ale navonok budú spolupracovať. Inými slovami - každý kto chce, nech sa vyhlási za "národ", alebo "etnikum", pestuje si svoju kultúru a tradície - ale nech medzi nimi panuje čulá (obchodná, kultúrna, informačná) výmena. Tento princíp - ekonomicky silných a v prípade núdze sebestačných kolosov, ponímajúcich rozmanité kultúry - sa vo svete začína uplatňovať samovoľne (Rusko, Čína, India, Južná Afrika, USA, EU, Latinská Amerika), hoci s rozdielnou mierou voľnosti a zviazanosti, svojbytnosti a spolupráce. Koncept jednoty v rôznosti odráža dve hlboké pravdy - každý sme iní, máme právo žiť túto inakosť, dokonca ňou ostatných obohacujeme - ale zdieľame jeden ekosystém, spoločné statky, ktoré musíme vospolok opatrovať. Amen?

Veľký strach pred východnými filozofiami - či je to hinduizmus, buddhizmus, taoizmus - šíria kresťania kvôli domnelému morálnemu relativizmu. "Oni nepoznajú dobro a zlo." "Oni ho vôbec nerozlišujú." Akoby táto náuka bol najzásadnejší prínos kresťanstva pre náš svet. Povedzme si to inak - dalo nám dobro, ale dalo nám aj zlo. Čo je dobré a čo zlé? Táto otázka kresťana, moslima, ale aj žida nepochybne rozdráždi. Veľmi popisnú odpoveď na ňu hľadám v článku o tao a predovšetkým o prirodzenej polarite. Monoteistov predovšetkým rozčuľujú otázky, na ktoré nedokážu odcitovať univerzálnu odpoveď z Knihy poučiek. Neznesú pochybnosť - ich svet je rozdelený na dobrý a zlý - a "pochybovať je samozrejme zlé". Narúša im to fundamenty (ako v slove fundamentalizmus), základy - a vedie k poznaniu, že to na čom vybudovali svoje úchvatné, jednoduché a "dokonalé" konštrukcie - je ich púha svojvôľa. Silná časť "západnej spoločnosti" sa dnes dokáže a snaží sa učiť ostatných pýtať sa nepríjemné otázky, pochybovať, hľadať, dokazovať, prevracať na ruby. Len to, čo úprimne a bez vykrúcania ustojí otázky, to čo sa dokáže meniť - je živé a skutočné.

Dovolím si preto tvrdiť, že Európe vôbec nechýba kresťanská dogma - s nejakým výkladom dejín, zmyslu života a "najmä" pravidlami presahujúcimi do súkromia, osobných a intímnych sfér - ako je telesnosť, sexualita, myslenie, vkus, alebo city. Európe stačia aj minimálne hodnoty - ako už zmienená "jednota v rôznosti", "rešpekt pre to čo je osobné - a zdieľané rozhodovanie o tom, čo sa týka aj druhých, alebo zasahuje všetkých", "nerob druhým to, čo nechceš aby robili Tebe" (nepochádza z kresťanstva),... Tieto minimálne hodnoty si však musíme - my celé európske spoločenstvo - maximálne uvedomiť a "dostať do krvi".

Tolerancia, rôznosť a islam

Ten kto vidí kresťanstvo stále ako vzťažný bod, od ktorého sa môžeme vzdialiť, ale vždy sa k nemu vrátiť - je akiste tak sústredený, že prehliadol iný intenzívny (až vtieravý) svit - "... " žiarenie islamu. Ten, v niektorých krajinách prítomný viac než je jeho pôvodným obyvateľom milé, poslúži pre našu liberálnu multi-kulti spoločnosť ako zrkadlo, aj ako vzťažný bod, súper, orientálny mudrc, mystik a snáď aj ako cudzí priateľ. Ak aspoň nachvíľu dovidíme za "donebavolajúcu neprispôsobivosť prišelcov", islamský svet rád seba sama vidí ako budúcnosť sveta - v znení svätých písiem "dokonalé, úplné a konečné", no v hlavách veriacich aj moderné, pokrokové a tolerantné náboženstvo. Poľahky objíma výdobytky techniky (ktoré však nevznikajú v jeho dnešnom kultúrnom zázemí), pretože sa pevne opiera o svoju stáročia nemennú tradíciu. Pokrokové bolo vo svojej dobe a v istých kultúrach, kde spoločenská situácia (právo, otroctvo, hierarchie, postavenie žien, či hygiena) pred islamom bola ľudsky ešte o čosi zúfalejšia. Hoci sa v Európe zdá zaostalý, islam má v iných zabudnutých končinách svoje neodškriepiteľné zásluhy - a to aj vďaka ďalšiemu rozmeru jeho "modernity". Islam nevyžaduje od človeka veľa obraznosti a schopnosti čítať mytológiu symbolickým jazykom - islam je vrcholne doslovné a praktické náboženstvo - "návod na použitie života". Čo človek má a čo nemá robiť - tresty a odmeny. Islam je zákonník, ktorý si vo svojom "božskom pôvode" konkuruje s tým svetským. Islam je tolerantný, ale len do istej miery. (Ľudia knihy áno - no pohania, polyteisti a ateisti nie.) Islam znamená pokoj ale aj poddanie (pokoj nájdení v odovzdaní sa božej vôli) - ktorý sa klišéovito prekladá ako "mierumilovnosť" - nuž, do istej miery. Kritiku, ohováranie a spochybňovanie trestá smrťou.

"Čím z toho sa preboha môže Európa obohatiť?" Tolerancia a otvorenosť sú sťažňom hodnôt modernej Európy, aj keď sa dnes zdá, že výsledné tutti-frutti bude "nepredajné", že nás vlastná tolerancia zabije. Tolerujeme aj netoleranciu. Tolerujeme medzi sebou myšlienky, smery a ideológie, ktoré samé tolerantné nie su, liberálnu demokraciu nielen spochybňujú a vysmievajú z pohľadu jej existencie (ako domajší intelektuáli) ale vyslovene zaznávajú a snažia sa odstrániť. To je aj prípad islamu, nech je v extrémnych výkladoch hocako priateľský alebo nepriateľský, tento konečný ideál nezaprie. Tak vzniká unikátny európsky paradox, že islam tu preniká vďaka hodnotovému liberalizmu, ktorý sa sám snaží nahradiť svojou jedinou pravdou. Post-post-post-modernista dodáva: "Kresťanstvo nie je o nič lepšie. Otrodoxný judaizmus tobôž. Nehovoriac o rôznych neo-stalinistoch, neonacistoch, alebo neoliberalistoch."

Predsa však, vznikli sme ako spoločenstvo vyznávajúce rôznosť názorov a presvedčení, strážime si, či tí, ktorých prijímame do svojho kruhu, zdieľajú s nami aspoň toto minimum? Alebo aj toto minimum je predmetom otvorenosti, čosi dočasné, vystavené kritike, vhodené do arény, čo raz možno nahradí nejaká Jediná Pravda? Európania sa veľmi ľahko dopustia starého známeho omylu "podľa seba súdim teba". Sme zvyknutí na vnútornú rozmanitosť názorov a spôsobov života - vedľa seba tu žijú zbožní kresťania, voľnomyšlienkári, gay a lesbické páry, dominy a submisívi, anarchisti, yuppies - a každý si viac či menej, až na dobromyseľnú katechézu, stráži svoju pravdu vo svojom súkromí, vyznáva čo chce, žije ako chce, nemieša sa do života druhým. To veľmi kontrastuje s orientálnym konceptom "rodiny", "ulice" alebo "obce", ktorá je neraz určujúcim faktorom pre osobné rozhodnutia. Medzi dnešnými európanmi sa aj nesmierne rozdielne hodnotovo založení ľudia stretávajú ako priatelia. A práve týmto spôsobom - s týmto pocitom bezpečia "ja mám svoju pravdu a ty zasa svoju" - vnímame aj všetkých prichádzajúcich. Neuvedomujeme si, že toto myslenie s hlboko vžitým zmyslom pre nedotknuteľnosť osobného, nie je vlastné každému.

Na otázku z predošlého odstavca teda odpovedám - poučme sa od svojich priateľov-nepriateľov. Buďme tolerantní s mierou. V zmysle protikladov rovnováhy (tao) to môžeme vyjadiť polárnym párom "otvorenosť-uzavretosť". Otvorenosť znamená nekonečne veľa možností. Uzavretosť zasa hranice, obrysy, ktoré definujú tvar. Otvorenosť znamená priateľstvo, ale uzavretosť to je identita, osobnosť, "ja". Sme jedineční vo svojich jedinečných hraniciach. Je dobre ich poznávať a rozširovať (v pozitívnom význame), ale do istej miery si ich potrebujeme zachovávať, alebo aspoň uvedomovať kde momentálne sú - inak sa rozpustíme vo všetkom okolo seba, ktoré nás takpovediac pohltí. A z jednoty v rôznosti môže poľahky byť jednoliatosť. Vpustili rybky žralokov do rybníka: "veď sú to tiež ryby". Tie ich za krátko všetky požrali - a nakoniec sami umreli hladom.

Intelektuálna Európa dnes pôsobí komicky/nechutne paralyzovaná. Ako myš pozerajúca sa do očí hada. Veď je to tiež len zviera. Žiadne nie je zlé, alebo neužitočné. Požierajú sa navzájom. Radi by sme dostáli svojej pestovanej tolerantnej povesti, no môže sa stať, že prijmeme medzi seba absolútne netolerantný prvok, ktorý naše otvorené spoločnestvo úplne rozbije a pretvorí na svoj obraz. V metaforickom podobenstve tela túto zatiaľ len zľahka ohmatávanú vlastnosť, ktorú už niekoľko odstavcov popisujem, nazývame imunita. Nechceme privítať cudzincov so slovami "môžete tu žiť, ale len ak bude presne takí ako my" - a to nielen z dobromyseľnosti, ale aj s vedomím, že ich rôznosť nás môže obohatiť. Niektorí z nich však nevnímajú svoj spôsob života ako jeden z mnohých, ktorý si vybrali preto, že im osobne vyhovuje. Oni ho vnímajú ako jediný správny, ktorý by mali žiť všetci. To, že sme im ho umožnili ďalej žiť berú ako samozrejmosť, aj keď z iného konca než hosťujúca spoločnosť. Kým my im umožníme nosiť čo len chcú - čádor, burqu, sárí, kimono, alebo sukňu z trstiny - oni ho nosia preto, že musia. My si volíme presvedčenie, pre ich deti je povinnosťou prijať ho. Kým z nášho pohľadu môže žena hľadať šťastie/naplnenie v tom, že sa poddá do úlohy, ktorú jej stanovuje islam - z pohľadu islamu (jej muža, rodiny, komunity) žena musí... Islam je patriarchalizmus v takmer kryštalickej podobe.

Napadá ma jeden rozhovor s moslimským priateľom. Ten popísal koncept rôznych spôsobov dosahovania šťastia. Niekto je šťastný v liberálnej slobode, niekto iný v tom, že sa zahalí do závoja, splní svoju reprodukčnú úlohu, očakávania rodiny a komunity. Jednoducho nájde šťastie vo vyhovení istým pravidlám, nech sa vzali odkiaľkoľvek. V tomto uvažovaní však musí mať aj druhá strana právo nežiť podľa nich a hľadať vlastné šťastie. Potom môžeme v tomto systéme fungovať všetci. Niečo iné je smieť sa obliecť v súlade s hidžábom a niečo iné povinnosť podriadiť sa mu.

Ženy a muži v strednej Ázii môžu byť svojim spôsobom šťastní - vo svojom prostom živote s pevnými pravidlami. Žena kráča vždy za mužom, žena musí dať vždy prednosť mužovi, žena nesmie ísť sama na ulicu, nesmie vstúpiť do domu hosťa, ani sama osloviť muža. Kým nejedna západná žena by to považovala za hrubé ponižovanie - v zmysle súťaže, kde jeden je prvý, má prednosť, vedie - pre niekoho iného je to jednoducho usporiadanie. Tam kde sú presne napísané pravidlá, každý vie čo má robiť, môže existovať súlad. Ako sa s pravidlami vysporiada, je vec osobnosti - prijme ich ako uvalené bremeno, dobrovoľne a s láskou sa podriadi svojmu Bohu, alebo jednoducho pragmaticky uspokojí detinsky-mužskú ješitnosť a pritom si vytvorí priestor pre vlastnú vôľu. No tieto úvahy sú stále komické, ak jeden nemá na výber.

Moslimovia, alebo ľudia z moslimských krajín, neprichádzajú do Európy len za tolerantným ovzduším. Tento dôvod je skôr výnimočný - v prípade politicky prenasledovaných, alebo sexuálne nekonformných jednotlivcov. Väčšina z imigrantov prichádza za vidinou lepšieho života, za pracovnými príležitosťami, za luxusným životom z filmov. Európa je zlaté prasa, pupok sveta, ktorý právom i neprávom sústreďuje neprimeraný podiel na svetovom bohatstve. Niektorí sa prichádzajú "mstiť" za kolonializmus, iní za ekonomickú nadvládu, ďalší za politické vplyvy. Ťahy našich reprezentantov, či už zákerné alebo len jednoducho vynútené správaním sa v ekonomickej súťaži - sa nám vracajú. A keďže svoju demokratickosť ukazujeme celému svetu veľmi nahlas, na zodpovednosť berú nás, ktorí si svojich zástupcov sami "vyberáme a volíme". S uvodzovkami i bez.

Tí, ktorých sem vohnala ekonomická situácia, k nám prichádzajú z krajín, kde demokracia ani navonok nepanuje a nikomu ani nechýba. Viac či menej skutočne je v platnosti napríklad islamské právo. S našimi demokratickými inštitúciami, súc zatiaľ v úlohe imigrantov, tak skoro neprídu do styku - väčšinou sa potýkajú len s byrokratmi, aj keď možno usmievavými. Snažia sa nájsť si prácu a vedú osobný život v komunite, mešite, domácom usporiadaní tak ako tam, odkiaľ pochádzajú. Ich mentalita pripomína tak trochu návštevu z vidieka - nemotornú a tiež neprispôsobivú v mestských spôsoboch. To čo vidia okolo seba nie je ako u nich doma - a samozrejme je to zlé. Nemajú záujem oboznámiť sa s tunajším spôsobom fungovania spoločnosti - chcú ho zmeniť a pretvoriť na vernú kópiu domova. Nielen rozložiť si medzi našimi mrakodrapmi a vilami svoj malý "stan", ale poňať celý náš svet pod vlastné šapitó.

Tak znova machizmus. Detinskej islamskej mentalite nie je vôbec cudzí, skôr naopak, je v nej až príliš vypestovaný. Kto vyhrá, kto ovládne, kto bude bohatší než všetci ostatní. Presne v tejto optike môžeme vnímať aj prítomnosť islamu - ako súboj o to, kto vyhrá - my alebo oni. Islam, kresťanstvo, demokracia? Práve toto vnímanie nás odvádza od hĺbkovej podstaty problému - a tým je zakorenenie do prostredia, ktoré arabeskný olivovník vyživuje. Neuvedomujeme si ani, že voči islamskému svetu vysielame veľmi zmiešané signály. Na jednej strane hostíme osobnosti, ktoré utekajú pred prenasledovaním a náboženskou ideológiou - na druhej strane vítame z tých istých krajín ľudí, ktorým je tento znášanlivý ráz cudzí. Neraz deportujeme napríklad utečencov pre ktorých je bytostná sexualita nezlúčiteľná s pravidlami islamského zriadenia - no vydávame pracovné povolenia nespočtu imigrantov, ktorí robia za lacno také práce, z ktorých už zpanštelí európania "vyrástli". Sme spolkom ekonomických oportunistov, alebo Európou "spojenia v rôznosti", Európou chrániacou rozmanitosť, odlišnosť a vydedencov?

Tak trochu sa zmietame medzi vlastným dobročinným mesiášstvom (žeby pozostatok kresťanských hodnôt?) a pocitmi viny. Najmä v intelektuálnych kruhoch vnímame Orient ako úbohého fackovacieho panáka, niekoho, koho prostredníctvom bábkových režimov ovláda Západ napríklad kvôli rope. Niekoho neustále neprávom upodozrievaného zo sklonov k terorizmu. Niekoho, na kom svoje záujmy rôznym spôsobom presadzujú naše vlastné západné ekonomicky-ambiciózne spolky. Chceme sa s nimi príkladne priateliť, chceme im úprimne pomôcť, chcem im vynahradiť krivdu. Nepopieram čiastočnú pravdivosť týchto situácii - islamský svet si je ich vedomý - ba čo viac, jeho vlastné komerčné médiá, dnes už svojbytná mocnosť vo svojej sfére vplyvu, ich neustále "prežívajú", zdôrazňujú a nafukujú do neskutočných rozmerov. Súbežne, tak ako si Európa pestuje pocity viny, Stredný východ si pestuje ukrivdenosť - ktorá našla mnohoraké stvárnenie v islamej viere i v kázaní jej klerikov. Takmer sa zdá, že sa v tomto štiepení podporujeme. Poznáme tu starú historku o kamarátovi, ktorému sme raz ublížili a preto mu odvtedy všetko odpúšťame a na všetko pristúpime?

Odôvodnené či vypestované, napätie v našej spoločnosti tu už jednoducho je. Presne tak, ako sa vyživujú svedomia dvoch kultúrnych svetov, tak sa navzájom podporujú aj extrémisti - európania, ktorí cudzincov nechú prijať a dať im prinajmenšom jednu šancu, aj neprispôsobiví prišelci. Nielen, ale aj neprívetivosť hostiteľov uzatvára imigrantov a emigrantov do komunít, ktoré sa bránia útočnosťou navonok. My ich neprijímame a oni nedokážu prijať náš minimálny rámec spoločnosti. Islam, svojou prítomnosťou medzi nami, nám môže poslúžiť pozitívne aj negatívne. Bude neustálou pripomienkou sily ducha, zrkadlom našej tolerancie, varovaním pred nenávistným potenciálom náboženstva - či našeho alebo cudzieho.

Otázky ktoré vyvstávajú sú jedným paradoxom za druhým: "Má nás azda kresťanský fundamentalizmus spasiť pred tým islamským?" "Budeme tolerantní aj voči tým, ktorí nevyznávajú našu toleranciu?" "Nechceme súperiť - o víťazstvo, prevahu, kto z koho - ale čo ak ten druhý nás vníma ako presne takého súpera?" Toto už nie je súboj dvoch hodnôt, ale dvoch spôsobov (vy)hodnotenia situácie, v akej sme sa ocitli.

Dráždenie a podráždenie

Či sa nám to páči, alebo nie, prítomnosť tak cudzorodého prvku ako je napríklad islam, nás núti do vyjadrenia vlastných hodnôt. Podobne ako zrknko piesku núti mäkkýša v mušli obaliť ho perleťou. Problémom nemusí byť to, že sme ich nemali, že sme si ich ešte nestanovili, že by sme sa rýchlo nejakých (ktoré sú po ruke a sami sa núkajú) mali zhostiť. Na vlastné počudovanie, hodnoty už možno máme, žijeme ich nevedome - len sme ich zatiaľ nepotrebovali popísať a navonok vyjadriť. Perla je nielen pekný, vzácny a drahý predmet, ale spôsob, akým mákkýš vyjadrí svoju mäkkosť a schopnosť vysporiadať sa s niečim, čo pôsobí proti nej, čo ju omína, tak aby mu neubližovala. Aj v súvislosti s týmto vyobrazením je možno občerstviť protiklad otvorenosti a uzvretosti. Mušľa prijíma potravu zvonku, ale nikdy sa samovoľne nerozďaví tak, aby ju niečo zvonku ohrozilo.

Aj naše ďalšie tušené a vágne hodnoty majú svoje vyvažujúce protiklady. Sloboda nie je pojmom bez zodpovednosti. V zmysle povinnosti aj prirodzenej zákonitosti. Ak si robíš čo chceš, sám si za to zodpovedáš. Len ten, kto za seba sám zodpovedá, je naozaj slobodný. Ten kto vkladá zodpovednosť do rúk iných (ľudí, bohov) sa vlastne oberá o slobodu. Alebo naopak - výmenou za ňu sa zbavuje zodpovednosti. Nezávislosť, akási trendy verzia slobody, je tiež absurdným pojmom, takto sama o sebe. Nezávislosť-na-čom? Nezávislý na rodine, na spoločnosti, na prírode? Usilovanie mládeže o "nezávislosť" je tak krásne a hlboko prázdna idea. So svetom sme neustále prepojení, vplývame na seba, obchodujeme, vymieňame, komunikujeme. Ba ani jaskynný muž nemohol byť nezávislý na vlastnom životnom prostredí... A čo tak liberalizmus? Ekonomický, alebo politický, hodnotový? Ani sami nevieme, či sme spoločenstvom voľného trhu - obchodu (v ideále) oslobodeného od daní a vplyvu štátu - alebo voľnomyšlienkárov - tých, ktorí myslia slobodne. Ba čo je kľúčové, len vlažne sa pohrávame s myšlienkou, či a do akej miery sa sloboda ekonomická so slobodou voľby, názoru, prejavu, so slobodou osobnou a intímnou - prelínajú, alebo podmieňujú.

O čo menej sme "zaostrení", o to horlivejšie vraj slobodu, liberalizmus, aj demokraciu do sveta vyvážame - spolu so svojim Veľkým Bratom. Nový svet a renovovaný Starý svet ruka v ruke. Nevieme sa ani dohodnúť, či je to len zámienka pre naše obchodné zámienky (voľné cudzie trhy a liberálna svetová ekonomika), alebo úprimný (aj keď podružný) záujem o druhých. Tak či onak, svet (myslím ľudský, nie ekosystém) sa na našu víziu bohatnutia a nekonečného rastu chytil. Práve tu máme možnosť - historickú príležitosť - vyjednávať. Odovzdať know-how, podeliť sa s bohatstvom, zapožičať kapitál - výmenou za zmeny v zákonoch a liberalizácii "obdarovanej" spoločnosti. Škaredo povedané: "Bohatstvo výmenou za demokraciu.". Aj keď toto nie je večná a udržateľná vízia, v tomto okamihu by ju bolo pri troche vôle možné zrealizovať. Už len kvôli tým vedľajším účinkom. Fantazmagóriu však prevalcoval "obchodný duch". Veľmi rýchlo si ho osvojil celý svet - a tak kým sa Európa trucovito na niektoré krajiny mračí, Čína obchoduje so Sudánom, Rusko s Iránom, ... "komunisti" s "moslimami", "kresťania" s "mogulmi".

Ako som spomenul už v úvode, tá rafinovaná výmena blahobytu za kultivovanosť, ktorú napríklad s odstupom a v druhom pláne ocenili niektorí mladí Indovia (vo vzťahu ku koloniálnej ére), sa nepodarila ani v rámci modernej rozširujúcej sa Európy. Ako by sme ju mohli vyvážať? Post-intelektuálnym modernistom je už aj tento vývoz proti srsti. Vyvážať? Prečo? V zmysle "nemôžeš konať dobro druhým, proti ich vôli" sa dá s týmito kacírskymi otázkami súhlasiť. Až na ich nesmierne toxický vedľajší produkt.

To zaklínadlo sa nazýva "kultúrne rozdiely". Náš rešpekt k súkromiu druhých siaha až tak ďaleko, že sa nechceme miešať druhým do domáceho násilia. Tento fenomén dobre poznajú ľudia z dediny - vieme síce, že sused bije ženu, ale nič mu nepovieme. "Je to ich vec." "Nestaráme sa do nich." "U nich to tak chodí." Kultúrne rozdiely. A konieckoncov - obchod - čo ak si od suseda budeme zajtra čosi požičiavať? A tak v niektorých krajinách týrajú ženy, v iných majú otrokov, v ďalších popravujú politických väzňov, v nejednej brutálne likvidujú teplých a prinajmenšom vnucovanie nejakej svetskej či nábožnej ideológie je úplne samozrejmé. Bytostná podstata sem alebo tam - za "dopustenie sa homosexuality" si v "úbohom a všetkými nenávidenom" Iráne možno vybrať: Hodenie do horiacej jamy, obesenie, ukameňovanie alebo zavalenie stenou, zhodenie z útesu či vysokej budovy. Nie menší trest než štátnu vraždu si človek vyslúži aj za očierňovanie či odstúpenie z islamu, urážku Boha, šírenie skazenosti na Zemi, nesúhlas s islamským zriadením, ženské rebelstvo, špionáž či iné ohrozenie národnej bezpečnosti. Ale... človek smie zmeniť pohlavie. Irán je poprednou krajinou čo sa týka trans-sexuálnych operácií. Inými slovami: "odrežeme Ti penis a vajcia, staneš sa ženou a stratíš mužské výsady".

V našom cynickom bratstve (kto staval metro v Teheráne?, kto budoval jadrovú elektráreň v Bušehri?, kto má tretie najväčšie zásoby ropy na svete?, kde majú koaličné armády strategické základne?) formálne protestujeme proti popravám teplých v islamských krajinách, oni zasa protestujú proti našim amorálne slobodomyseľným zákonom. Na západnom fronte kľud. Ak aj zabitie druhého človeka za jeho bytostnú podstatu (schopnosť myslieť, sexualita, slobodná vôľa) pokladáme za "kultúrny svojráz", asi nebudeme veľmi kultúrna spoločnosť - a s našimi hodnotami naozaj čosi nie je v poriadku. Čo ak by napríklad udalosti Druhej svetovej vojny viedli k inému rozuzleniu - nechali by sme vedľa seba koexistovať Nacistický štát? Zapojili by sme ho do svetového obchodu? So slovami: "Nemajú radi židov? To sú kultúrne rozdiely." Na jednej strane híkame nad pedofilmi - veď to čo robia je z jednej strany nedobrovoľné - no nevzrušujeme sa nad vynútenými svadbami detí vo veľkej časti sveta.

Hoci sám záujem o orient a prinajmenšom laické poňatie "áno, moslimovia sú tiež ľudia ako my" vítam, medzi európskymi intelektuálmi (a zatiaľ sa zdržím menej pejoratívneho spojenia "inteligencia") sa uchytil orientalizmus - nekritické zbožšťovanie Orientu ako obete imperializmu a hrdinu vzdoru. Musíme zachádzať až do tohto extrému? Inými slovami "kto je intelektuál, nemá rád Ameriku, vojnu v Iraku ani v Afganistane". Pre mnohých tunajších socialistov, sociálnych-demokratov a ľavičiarov je prijateľné, že Čína okupuje Tibet, ktorého špinavým a zaostalým obyvateľom (popri tom, že ich vykorisťuje čo sa týka surovín) priniesla pokrok, rozvoj, techniku, modernitu. No Amerika, ktorá okupuje Irak, vykorisťuje jeho zdroje, využíva ho na odbyt pre zbrojovky aj rekonštruujúce firmy - ale zároveň ho takto modernizuje - je hotový Diabol (použijúc slová iránskej vlády). Trošku konzistencie...

Ak sa na chvíľu povznesieme nad ekonomické záujmy olejárskeho a vojenského priemyslu, (ne)pozerať sa na krutovládu Talibanu nielen päť rokov, ale čo i len jeden ďalší, by bolo smutnou vizitkou svedomia intelektuálnych európanov. Áno, máme radi trávu, šišu, indickú masalu a k nim arabské melódie - ale orient nie je len to, tento spotrebný tovar globalizovaného obchodu (ktorý samozrejme z trucu zaznávame). Islam nie sú len korenisté koláčiky, voňavý mätový čaj, jabĺčkový tabak, arabesky na vankúšoch a cukornatá hudba... Islam je "návod na použitie života", podľa vlastnej teórie posledné, úplné a dokonalé náboženstvo, z ktorého nemožno (pod hrozbou trestu smrti) vystúpiť. Nemožno ho kritizovať, parodovať, upravovať. Korán, napriek tomu že si zamieňa bytostnú sexuálnu identitu za vedomý (pre)čin - je "neomylný". Ak sa nádejame v možnosti interpretácie - islam je zarážajúco doslovný - jeho verše sa zatiaľ nevykladajú metaforicky, nemožno ich ignorovať ako historicky prežité zákony, tak ako sme si zvykli s kresťanstvom, judaizmom a ďalšími vierami.

Kto si bez viny ...

Konieckoncov, ak sa tak strašne bojíme "vývozu" ako slova - uvedomme si (na oboch stranách), že sloboda sa tak či tak nedá vyvážať. To nie je niečo, čo treba kohosi učiť. Sloboda nie je produkt západnej výroby. Slobodu si veľmi dobre vedel definovať sedliak vo feudalizme, rímsky otrok, grécky filozof, aj dnešná vykrúcajúca sa eurobuzna. Sloboda je prienik všetkých malých slobôd jednotlivých ľudí - tam kde si nešliapú na prsty. Sloboda je neprítomnosť nepohodlia nezmyselných spoločenských obmedzení. Tomu rozumejú všetci - až na rozmanité definície "nezmyselnosti", alebo v jadre: "zmyslu". Hladké fungovanie spoločnosti? Neohrozovanie spoločnosti? Čo je to fungovanie? Čo je to ohrozenie? Čo je to spoločnosť - spolok jednotlivcov, alebo väčšinová ideológia? Minimálna definícia nám napokon vraví: Sloboda jedného sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého. Ako v čarodejníckom rede: "Rob čo chceš, pokiaľ tým neublížiš nikomu druhému."

Istý praktický slovenský politik (pravdepodobne s ekonomickou víziou) prehlásil, že sa niekedy "príliš hovorí o ľudských právach". Nech sme akokoľvek rôzni - od kresťanov po homosexuálov - patria tieto slová do "našej Európy"? V skutočne vyspelej spoločnosti by boli takéto prejavy politickou samovraždou. Zaujatím postoja k nim nepriamo naznačíme hranice, ktoré neskôr nazývame hodnotami. Ľudskými právami sa oháňajú aj rôzni odporcovia vojenských zásahov (v krajinách, kde sa surovo porušujú ľudské práva) - presne tí, ktorí používajú frázu o "kultúrnych rozdieloch". Ľudské práva majú ľudia - a ľudia sú tí, ktorí uznávajú ľudské práva druhých ľudí. Možno sa to bude zdať ako rana pod pás, ale táto myšlienka pochádza z asi najviac citlivého miesta - z Iránu. Sa'dí vo svojej najznámejšej básni píše: "... ak nesúcitiš s bolesťou druhých, ťažko ti priznať meno človeka."

Nikto nie je bez viny, Európa sa má za čo hanbiť vo svojej dávnejšej histórii, za kolonializmus keď zopár štátikov obsadilo takmer celý svet, rabovalo a pustošilo jeho prírodné i ľudské bohatstvo, na tričku máme porušovanie ľudských práv tu doma, alebo prostredníctvom našich elitných spoluobčanov, vládnucich kuhov a silových zložiek. Kde je to však lepšie? V neekologickej Číne popravujúcej disidentov a obchodujúcej so Sudánom? V pravoslávnom, paternalistickom a tak trochu mafiánskom Rusku, kde tu a tam "umlčia" novinárov? V moslimských krajinách kde panuje šarí'a a žena má menšiu hodnotu než muž? Vo fanaticky kresťanskej, patriotickej, intelektuálne zaostávajúcej a spotrebne nenažranej, individualistickej Amerike? V mravčej spoločnosti Japonska, kde sa jednotlivec obetuje pre blaho spoločnosti? Pod krídlami latinskoamerických narkobarónov? V tak trochu sociálne bezcitnej Indii? Pod vládou po zuby ozbrojených detí v Afrike? Na potápajúcom sa kokosovom ostrove?

Hoci Európa - nie naša, ale našich predkov - predviedla svoje vlastné výčiny, v tomto okamihu sa nám podarilo priblížiť k poslednej zmienenej definícii asi najviac. Dochádza k čomusi, čo možno prirovnať k osmotickému tlaku - zdá sa, akoby sme naše liberálne poňatie slobody pretláčali smerom von. Ak je to naša hodnota, niet sa čo diviť, že sa ju aspoň niektorí pokúšame vymeniť za blahobyt. Ak pociťujeme ohrozenie ostatnými spoločenskými usporiadaniami, tiež je ľahké pochopiť, prečo sa ich snažíme zo svojho pohľadu civilizovať. Na druhej strane sa ostýchame násilia na druhých. Hanbíme sa za nálepku "policajt sveta". Pýtame sa sami seba - "je naše poňatie slobody to správne"? Rozdiel medzi nami a vonkajším svetom je v tom, že my sa sami seba aspoň pýtame...

Vďaka tomu, že pravidlá obchodu prevalcovali väčšinu z možností politického nátlaku, môžeme sledovať bohatnutie krajín okolo seba. Časť z nás v tom nachádza dokonca optimizmus. Bohatstvo predsa samo kultivuje. Spokojní ľudia nevedú vojny, majú bližšie k demokracii či nejakej forme harmonického spolunažívania, vzdelávajú sa, alebo sa prinajmenšom rozptyľujú zábavou. Realitou však je, že krajiny, kde bol obchod v súčasnej liberálnej a globalizovanej podobe takpovediac dovezený, bohatnú výrazne asymetricky. Objavujú sa v nich milionári, ale aj slumová chudoba. Namiesto nejakého škandinávskeho modelu spokojnej spoločnosti sa tam roztvára priepasť - v prvom rade majetková - no ruka v ruke s tým aj nevraživosť. Bohatí sa uzatvárajú do víl a oplotených štvrtí, prenajímajú sú súkromné armády. Sú rozmaznaní, krutí a arogantní. Bohatstvo nezískali v procese, ktorý by ich sám šľachtil ("vypracovať sa postupne, pomaly, tvrdou drinou, svedomito a poctivo) - a práve v ich rukách sa sústreďuje novodobá moc. Majú prostriedky, prostredníctvom ktorých môžu zasahovať do diania vo svojom polosvete, ale aj v okolí - nielen doma, ale i v zahraničí.

Stále majme na pamäti, že bohatstvo im bolo spolu s ekonomikou dovezené. Nevzniklo tam, na pôde neslobody, "samo od seba". Bez opierania sa o teórie jednosmerne odvodzujúce inteligenciu z bohatstva, skutočne prosperujúce a pokrokové spoločenstvá vznikli v priestoroch veľkej výmeny myšlienok a rozmanitosti. Achajmenovská Perzská ríša. Antický Rím. Zlatý vek islamu. Amerika ako Nový svet. Moderná multi-kulti Európa. Samozrejme, túto rôznosť musí pojiť nejaký systém, organizácia, poriadok. Tak, aby sa rozmanitosť nerozpadla v chaos. Kľúčovými slovami v ostatných dejinách Európy bola súťaž a spolupráca. Na jej pôde vznikol kapitalizmus, ktorý vytvoril zázraky techniky na základe individuálnej a hospodárskej súťaživosti, ale aj jeho zrkadlový oponent, ktorý mu neustále dýchal na krk - socializmus, so svojim ideálom vzájomnej spolupráce. Ani jeden sa nevyhol všakovakým vedľajším účinkom, ani jeden sa nepredviedol vo svojej dokonalej podobe. No vzájomným súperením (ktoré sa v inej optike môže zdať ako vzájomné vyživovanie) predstavili svetu nespočet moderných výdobytkov. Sny o "hviezdnych vojnách" pomohli na svetlo výpočtovej technike a neskôr sietiam. Udalosti na konci 20. storočia nakoniec oba systémy spojili do akejsi zmiešanej ekonomiky.

Chudoba a prosperita, fanatizmus a liberalizmus, sloboda a zodpovednosť, morálka a sexualita

Jedna z ďalších obľúbených poučiek, ktorou zaobaľujeme každú "úvahu" nad stavom okolitého sveta, vraví - fundamentalizmus spôsobuje chudoba. V teroristoch a únoscoch vidíme akýchsi romantických partizánov, ktorí sa bránia proti útlaku, ekonomickému zdieraniu, alebo sa mstia za všetky krivdy, ktoré sme im vykonali my, ľudia zo Západu, prostredníctvom svojich volených zástupcov a ich silových zložiek. Áno, je pravdou, že medzi šahídov (budúcich mučeníkov) sa rekrutujú v treťom svete otcovia a synovia košatých a chudobných rodín, ktorým nejakí šejkovia ponúkajú doživotné zabezpečenie rodiny. Ak v tej chudobe nemáme priamo prsty (napríklad naša korporácia zruinovala miestnych roľníkov), prinajmenšom sa o ňu nestaráme a nechávame ju žiť svojim "kultúrne odlišným" životom. No odkiaľ sa berú šejkovia, ktorí na hrôzu rozsievajúce činy vynakladajú prostriedky? Nie z chudobných krajín - ale z tých najbohatších.

Vidieť situáciu v jednoduchej príčinnosti chudoba - fundamentalizmus - extrémizmus - terorizmus, je nielen zjednodušujúce, ale úplne mimo skutočný obraz. Na začiatok uvediem jednu zdanlivo nesúvisejúcu udalosť. Keď Spojené kráľovstvo naplno uchvátila priemyselná revolúcia, jej výdobytky pozdvihli kvalitu života prudko nahor - a istá časť obyvateľstva sa behom krátkeho času ocitla vo vysokom štandarde - započala sa aj takzvaná Viktoriánska éra. Zatiaľ čo v umení sa romantizmus utrhol z reťazí - či vo veľkolepých citových príbehoch Jane Austen, alebo v glorifikácii "vlasti", "vodcov", "hrdinstva", "vznešenej vojny", alebo ešte vznešenejšej smrti (odtiaľ otcovia v Na západanom fronte nič nové, odtiaľ nabubrelý konzervativizmus našej staršej generácie) - v morálke silno prituhlo. História pamätá len málo období, keď širokú populáciu posadla taká hystéria ohľadom čistoty, panenstva, cudnosti, taký odpor k sexu, telu, či nahote - jednoducho "malomeštiacky moralizmus". Jeho nositeľom sa stala nová stredná vrstva, ktorá príliš rýchlo zbohatla, vyčlenila sa od chudoby (proletariátu) aj od aristokracie, ktorej niektoré spôsoby beztak napodobňovala. Bohužiaľ, práve v tomto období nafúkané impériá vpečatili svoj "kultúrny odkaz" svojim kolóniam. Hoci ich pôvodné postoje mohli byť rozmanito odlišné, prevzali "panské" spôsoby moci, ktorá si ich dokázala podmaniť. V práve bývalých kolónií môžeme dnes väčšinu nezmyselných a krutých zákonov stopovať k viktoriánskej morálke. V tomto (vtedy "modernom") naladení sa chytili aj svojich vlastných tradícií.

Novodobý návrat k tradíciam - súčasný a znovuoživený islam, sikhizmus, hinduizmus, či panovačné kresťanstvo v Afrike a Latinskej Amerike - sú skôr podoby kratochvíľ strednej vrstvy, ktorá zbohatla, nudí sa, cíti prázdnotu materiálneho života a nevie čo od dobroty. Ich zábavkou sa stali pojmy ako "normalita", "morálka", alebo "tradície" - tak nabubrelé, ako bezobsažné. Bezduchá doslovná podoba náboženstiev, uchopených ako návod na použitie alebo praktický zákonník, ich vnucovanie druhým a náboženský ošiaľ - to všetko vzchádza zo zjednodušovania a priemernosti - nie chudoby. Tento jav rozpoznáva i niekoľko dokumentov, medzi nimi Jihad TV - odhaľujúci súvislosti medzi pestovaním ublíženosti, rázom médií v islamských krajinách a samozrejme životom tamojšej strednej vrstvy. Znudená (pred)mestská spoločnosť - deti vyrastajúce na bojových hrách zmiesených s extremistickou propagandou a pokrivenými výkladmi islamu - horliví mladí muži, ktorí sa potrebujú za niečo biť, to je jedno za čo, tak ako hocikde na svete - rozbujnelý machizmus - a samozrejme ubíjajúca nuda pohodlia, nie chudoba. Náboženstvo, miestna tradícia, dáva mladým všetko čo v kritickom veku požadujú - instantné ideály, hodnoty, dobrodružstvo, vzrušenie, možnosť zakričať si, zaprotestovať, niečo rozbiť, niekoho trestať, niekoho obviniť za svoje problémy, ... Zdá sa, že poučka o tom, ako bohatstvo obrusuje charaktery a civilizuje ľudí - sa nám rozpadá v rukách.

Európa prijala do svojho civilizovaného klubu Litvu, ktorá zaviedla zákony proti "propagácii homosexuality" a "znevažovanie rodiny" (akokoľvek absurdný nezmysel tieto spojenia predstavujú). Kto ich teraz donúti tieto hanebné a lživé postoje zmeniť? Hlavne, že sa dá u nich podnikať, otvárať fabriky, využívať lacnú pracovnú silu. Som zvedavý, ktorá krajina zakáže propagovať feminizmus, alebo židovstvo, tmavú pleť, heterosexualitu ... bez toho, aby si vyslúžila prívlastok fašistická? Celý Západ má zasa za spojenca (proti iným náboženským extrémistom) wahhabistické kráľovstvo Saudov, žiarivý príklad totality, extrémizmu a neznášanlivosti (povinné náboženstvo, nesvojprávne ženy, popravy za sexualitu, ...) Saudský šajch podporuje najznámejšiu teroristickú organizáciu, vládnuca vrstva sa naoko mračí, ale popri tom distribuuje do Európy (či hovoríme o Bosne, alebo Veľkej Británii) náboženské učebnice veľmi ostrého razenia. Ich žiaci potom vyzývajú na popravy homosexuálov, alebo zavedenie šarí'e. Nie v kultúrne odlišných dŕžavách, ale na našom, s prepáčením vlastnom dvore. Wahhabizmus je obdobou kresťanského puritánstva, nielen že vnucuje uniformitu obliekania (akú nepoznajú ženy ani v Maroku či Pakistane), ale zasadzuje sa aj za likvidáciu kultúrnych pamiatok (príliš či nevhodne ozdobené mešity). Oba príklady pritom predstavujú technicky rozvinuté a bohaté krajiny, aj keď morálne zaostalé a v tejto stiuácii ťažko ovplyvniteľné spoločnosti.

Sexualita je asi najväčším démonom pre všetky moralizujúce spoločenstvá. Prírodná sila s intenzitou živlu, ktorá narúša všetky umelo vymyslené a nezmyselné hranice, konvencie a tradície, sila ktorá dokonca odhaľuje falošnosť, pokrytectvo, pýchu ducha a chyby v ideológiach. Nech je to robotnícke zriadenie, kulty nepoškvrneného panestva, alebo islamská homofóbia. Aj keď je predmetom sporu rôznych moslimských škôl, či islam (ḥadíth, Korán) naozaj sľubuje svojim šahídom 72 nedotknutých diev a 80000 sluhov, nad ktorými sa čneje kupola ozdobená perlami, akvamarínom a rubínmi - hoci povera, mladých moslimov nepochybne inšpiruje. Najmä v spoločnosti, ktorá tak prísne nazerá na predmanželský a mimomanželský sex, ba čo viac, kruto ho trestá a neraz aj smrťou. Či to je prekrúcanie islamu, ale pravdivá súčasť Mohamedových prísľubov - nejeden kazateľ ich rád mladým pripomenie. Hoci sú zmienené vízie neba detinské a smiešne (ohurujú šperkami, materiálnymi statkami, číslami), priamo brnkajú na tie najdeformovanejšie podoby túžby, aké islam na druhej strane zapovedá - a preto v mysliach frustrovaných mladých mužov, v spoločnosti ktorá rutinne zabíja dcéry a sestry ktoré prišli o panenstvo, ľahko zakorenia.

To všetko sa ujíma a deje omnoho jednoduchšie v prostej logike spotrebnej profesionálnej spoločnosti, bez všeobecného rozhľadu a hľadania súvislosti, pestovanej vôle zaujímať sa o spôsob myslenia druhých (veď "islam je jediný správny"), tobôže nie so schopnosťou obrazného videnia. Tak ako to naznačil film Adoration, pre mládež multimediálneho veku nie je problém vnímať druhých ľudí ako "veci", ktoré je možno "použiť" na dosiahnutie svojho zámeru. Veď ľudí je na Zemi aj tak veľa. Čo koho po tom, že každý máme svoj vlastný príbeh, rodiny, priateľov, každý si nesieme jedinečnú vedomosť, skúsenosť a čriepok celkovej Pravdy? Ľudia sú ako mravce, prinajlepšom sa delia na dobrých a zlých. Tým druhým (nech sú to ktokoľvek) má právo ublížiť, zabiť ich - dávať im takto najavo svoj hnev, ak sa cíti niečim dotknutý - bez toho, aby sa čo len pokúsil rozmotať klbko "kolektívnej zodpovenosti a viny".

Šajch bin Ládin je i pre vzdelanú a "inteligentnú" vyššiu strednú vrstvu sympatická postava, taký miestny Jánošík, ktorý iba napadá "zlú Ameriku". Ameriku stelesnenú Bushom, CIA, alebo priemyselno-zbrojným komplexom, ktorá všetkých utláča a zdiera. Ameriku agresívnych, hlúpych a mediálno-politickou mašinériou manipulovaných ľudí. A akí že žijú ľudia v moslimských krajinách? Mierumilovnejší? Múdrejší? Menej manipulovaní? Nezabúdajme na výnimky. V Európe i v Amerike žijú ľudia, ktorí s politikou "svojej" vlády súlasia aj nesúhlasia, tiež kresťania, moslimovia, hippies, teplí, či rôzne iné etniká - no to je už pre horúce hlavy, ktoré radšej konajú, než premýšľajú, príliš tekavo-prekomplikovaný obraz. Napokon, nie sú to len mladí moslimovia, večne utláčaní a ublížení, kto má právo cítiť sa na svete nespokojne. Čo obete únosov a útokov, alebo vydesený zvyšok spoločnosti? Čo ostatné náboženstvá a presvedčenia, ateisti, agnostici, pohania, polyteisti, ...?

Hrozbou väčšou než islam sú pre ustráchaných európanov snáď len homosexuáli. A s nimi, v jednom vreci, všetci "sexuáli", sexuálne žijúci - rozumej teda zvrátení - ľudia. Ak sa povznesieme nad to, že do svätej knihy kedysi nejaký ješitný muž napísal, že to čo sa bridí jemu (telo druhého muža, ale pravdepodobnejšie "konkurenta"), sa bridí aj Bohu, je to zlé a treba za to druhých trestať - "v dobrom" sa nás konzervatívne založení spoluobčania snažia varovať, že všetky veľké ríše a civilizácie (sa roz)padli, keď v nich nastal morálny úpadok. Všetko je to od slova padať - no nie? Čo sa však úpadkom rozumie? Otvorenie sexuality? Priznanie jej rôznych podôb? Bytie samým sebou? Výmena (aj fyzickej) lásky a nehy? Môžeme priznať, že ak sa ľudstvo ponorí do lásky a láskavosti, na ktorej stojí sexualita - keď k druhým pristupujeme ako k milencom a nie ako k nepriateľom, súperom a konkurentom - pravdepodobne s nimi nebudeme bojovať. Predovšetkým nebudeme v nastavení "pobiť sa". Nebudeme pokladať za tak dôležité učiť sa bojovať. Pôžitkár radšej ochutnáva život, inteligentný človek radšej spoznáva svet. V spoločenstve, vo vnútri ktorého prevažuje súlad, necítime ohrozenie a nutnosť brániť sa, byť pripravení na útoky. Stávame sa tak zraniteľnejší zvonku, ak za hranicami našej spoločnosti existujú iné, žijúce "trochu odlišnými" hodnotami - súťaže, boja, víťazstva, koristi, ovládania.

Obranyschopnosť (imunita) a mierumilovnosť (sexuálnosť) sú dva odlišné pojmy. To potrebujeme (a zatiaľ nezvládame) vnímať v prvom rade. Potom môžeme pristúpiť k poznaniu, že predsa len spolu súvisia. Napadá má súčasná krutá lekcia sexuality a imunity menom HIV/AIDS. Sex, sex, sex, sex, sex - bez ohľadu na okolitý svet, ekonomické a politické súvislosti. Pravdepodobne znova hľadáme rovnováhu. Sexualita neohrozuje spoločnosť, nebezpečenstvom je len ľahostajná bezstarostnosť. Tá by mala väčšie šance na prežitie vo svete, kde by si "revolúciou lásky" prešli všetky komunity a nikto by nikoho neohrozoval. V tomto svete ešte nežijeme. Opačný extrém, k akému nechtiac smerujú konzervatívne kruhy - teda asexuálne sparťanstvo - nie je o nič menej "spoločnosťou v úpadku". Napriek tomu, že sa fašistická, stalinská, alebo iné podobné spoločnosti snažili o poriadok - svojou neľudskosťou si spôsobili skorý zánik, podstatne rýchlejší než "slávne ríše", ktoré sa "morálne zvrhli". Dá sa stále polemizovať, či nás výchova bojovníkov "pre prípad ohrozenia" pomáha chrániť, alebo naopak, vytvárame si vrstvu, ktorá sama toto ohrozenie spôsobuje - druhým krajinám - tak ako oni nám.

Výlovný rybník

Niekedy sa mi zdá, že spoločnosť poľnohospodárskych monokultúr a koncentračných veľkochovov, sama pripomína lovný revír rybárov. Každý sme "kus", meraný na metre a kilá, ktorý sa na niečo použije. Ak mal niekto pocit, že sa od tohto prístupu v modernom veku vzďaľujeme, nezabúdajme na logiku a pojmy spotreby, ktoré každodenne omieľame. Slovník nie len pomáha vyjadriť myšlienky, ale formuje aj spôsob ako myslíme. Telo vnímame ako stroj, ľudí počítame ako jednotky, klasifikujeme, diagnostikujeme, alokujeme, vyraďujeme a recyklujeme. Jazykový babylon Európy je na jednej strane studňou rozmanitých spôsobov, ako sa vyjadriť - no na druhej strane, postupne ho nahrádza viac či menej nanútený spoločný technický jazyk.

Patrilo by sa teraz vyššie podniknuté úvahy zhrnúť. Kresťanstvo, alebo islam? Liberalizmus, alebo islam? Patriarchát, alebo matriarchát? Otvorenosť, alebo uzavretosť? Súperenie, alebo spolupráca? Ovládanie, alebo rovnováha? Či už našu európsku pestrosť niečo ohrozuje, alebo nie, máme si z čoho vyberať. Dosiahli sme nejaké poznanie, máme zažitú vedomosť, dokonca sa môžeme poučiť. Počúvať priateľov, ale obohatiť sa aj od svojich oponentov. Staré porekadlo vraví "priateľov si drž blízko, nepriateľov ešte bližšie". Nielen aby sme vedeli čo robia, ako zmýšľajú a čo od nich čakať - ale hlavne, že vo vzájomnom ovplyvňovaní sa cibrí náš charakter, schopnosti, aj duchovne zrejeme. Ozajstne, nie kolísaní v náručí nejakej "božskej Pravdy".

V našej spoločnosti dnes nájdeme dva základné druhy duchovne nezrelých ľudí. Tí prví si myslia že veria a zúrivo svoju vieru obhajujú a tlačia do sveta - čím len prezrádzajú jej nedostatok. Tí druhí si myslia, že duchovný život je len ilúzia pre ľudí, ktorí nevedia vziať život do vlastných rúk a potrebujú vedenie. Jedni odvodzujú nebezpečnú zradnosť opačného myslenia od tých druhých - pričom obe skupiny zostávajú v malom uzavretom svetíku, za ktorého hranice nedokážu dohliadnúť. A práve tam sa skrýva duchovno a oduševnelosť, ktoré nemajú nič spoločné s malou veľkou vojnou obmedzených ľudí. Ľudí, ktorí rozprávajú vzájomne nezrozumiteľným, ale predsa v čomsi tak podobným jazykom. Gramatika skratiek - technických, alebo tých nábožných. Náboženské režimy, aj keď sa zdajú byť tak nepatričné v modernej dobe, sú jej prirodzeným dôsledkom. Boží zákon je skratka, ako obísť nepríjemné vedľajšie efekty (a neraz aj chaos) demokracie, nájsť instantné spasenie z bezprízornosti spotreby. Ideály nepochybujúco zbožnej, aj vedecko-technickej spoločnosti, nie sú pre živých ľudí - preto sa pokusy nastoliť ich často končia vo svojom smutnom opaku.

Kde teda vezmeme aspoň minimálne usporiadanie spoločnosti? Ako vytvoriť zákon, ktorý si získa všeobecný rešpekt, bez toho aby sme museli s bombou na prsiach tvrdiť, že pochádza od Boha? Snáď poslednou inštanciou zostáva byť prirodzený zákon, prírodný, organický - ktorý by sme ľahko odpozorovali z čohokoľvek okolo nás, mať tak schopnosť vidieť. Dva príklady z biológie: Až dnes objavujeme, že rovnakopohlavná sexualita je úplne bežný jav v košatej rodine všetkých živočíchov. Zdá sa, že zvieratá sa morálne zvrhli a otepleli. V skutočnosti, donedávne sme nič také u nich nehľadali (veď "homosexualita je proti prírode"), aj keby sme to mali pred očami, nedokázali by sme to rozpoznať. Náš pohľad na prírodu určovali predstavy z Biblie, podľa prostého vzorca "ako to má byť = ako to je". Dnes, tak užasnutí nad všetkými technickými hračkami, pyšní na naše vlastné diela, popisujeme telo ako mechanizmus - s pumpou, rozvodmi, CPU, pamäťou, výfukom. Ešte stále nie sme veľmi blízko schopnosti pozerať sa a vidieť, v skutočnom zmysle týchto slov.

Keď sa povie prírodný zákon, veľa ľudí ako prvý napadne "zákon džungle". A sme tam kde sme nechceli byť: "Silnejší vyhráva." "Víťaz berie všetko." "Väčšina má pravdu." Asi najťažie sa nám vidia veci, ktoré máme priamo pred očami. Všetka tá "kultúra", kultúra a Kultúra - absurdný vedľajší produkt civilizácií - ktorá vzchádza zo schopnosti uvedomovať si seba sama, spracovávať nielen vnemy, ale aj spomienky, vedomosti, sny, fantázie, emócie - a tvoriť. Vnímame svoju bolesť, rozkoš, smútok, radosť, túžby, naplnenie, rozčarovanie. Kdesi medzi nimi rozpoznávame ľudskosť, univerzálnu pre všetkých (možno nielen) nášho druhu. Všetci myslíme, všetci túžime, všetci hľadáme, všetci chcem žiť v súlade so svojou danosťou, vyjadrovať a zdieľať svoju životnú skúsenosť. Tým, že chceme všetci a že všetci máme právo, musíme hľadať súlad, teda stav, keď hľadanie jedného nebráni hľadať druhému, keď prirodzenosť jedného nezasahuje do prirodzenosti druhého. V tomto pohľade sa zdá absurdné, že predmetom náboženských aj svetsky-právnych diskusií v mnohých krajinách je právo žiť, hoci v súvislosti s trestom. Trestáme za prehrešky voči "božím zákonom", "zákonom džungle", či "zákonom politikov", ktoré ťažko nachádzajú zakotvenie v ľuďoch.

Stačí sa pozrieť okolo seba a ľahko si uvedomíme, čo je ľudská prirodzenosť. Telo, ktoré máme, slobodné myslenie a vôľa, sexualita, vkus, predispozície. Niekto by namietal, že aj kradnúť a vraždiť môže byť niečou prirodzenosťou. Veľmi ľahko odlíšime, ktorými úkonmi dosahujeme na druhých, ktorými sa priečime ich slobodnej vôli, ktorými sme s nimi zladení, ktoré sa dotýkajú nás všetkých? Aký zmysel má pre spoločnosť miešať sa do súkromia, intimity a sexuality druhých ľudí? Mier (harmónia, súlad) nenastane, ak budeme všetci rovnako myslieť, v to isté veriť, rovnako sa modliť. Vznikne, ak budeme mať všetci rovnaké právo hľadať svoju cestu, s tým, že si pri každom úkone uvedomíme, čím meníme svoj život a čím zasahujeme do života ostatným. Čo sa týka náboženstiev - proroci boli ľudia, sväté knihy napísali ľudia - a božské zjavenie nemôžeme nikdy overiť a dokázať. Veriť hocičomu čo niekto povie je rovnako pochabé, ako neveriť ničomu. Taký samovražedný atentátnik nám nikdy nepovie, či sa dostal do Raja, alebo aspoň do Neba. Nepovedia nám to ani kňazi, ani nikto medzi živými.

Skrine plné kostier

Popri všetkej tej dnešnej bezradnosti, Európu stále strašia vlastní duchovia. Naša minulosť, hoci je tragická a krvavá, stále by sme sa o ňu mohli oprieť. Bohužiaľ, tá istá neschopnosť pozorovať veci okolo seba, sa vzťahuje aj na nedávne dejiny, v ktorých sa skrýva najživší, najuchopiteľnejší a najspracovateľnejší materiál pre dnešné generácie. Prejavuje sa to aj "nevinnej" ostýchavosti kritizovať národy, ktorým "sme ublížili" (hoci táto zodpovednosť za činy predošlých generácií je nemiestna) - ako je Poľsko, alebo Izrael, oba vykazujúce isté fašizoidné tendencie (irónia dejín) - alebo v nevôli férovo zhodnotiť už takmer zabúdanú epochu komunizmu, s pre a proti, dôvodmi aj dôsledkami. Spoločnosť ktorá uctieva si nedokáže ctiť - a pieta je len obsahovo vyprázdnené gesto, ktorým sa pred padlými teatrálne skloníme, hoci ich hodnoty úplne ignorujeme. Zo svojich bardov a hrdinov robíme unifikované - rodinne založené, heterosexuálne, kresťanské a patriotické figúrky, bez ľudského rozmeru. Tie sa zhmotňujú do bronzových sôch a obrázkov v čítanke. V opačnej polohe - negatívne vyhraňovanie sa voči niečomu nielen znemožňuje pravdivo to zhodnotiť, ale aj konať súdne. Robiť všetko naopak ako náš otec, alebo sused - je nanajvýš hlúpe. Všetky tieto vlastnosti sa spájajú dnes, nad smrteľnou posteľou dodýchavajúceho kapitalizmu, alebo prinajmenšom globalizovaného neoliberalizmu - prekvapený je tak umierajúci, ako aj okolo neho stojaca rodina - nikto nevie čo robiť, ako sa zachovať, čo je správne, čo je vhodné, čo sa sluší. V knihe bontonu sa nič nepíše.

Život sa nepýta, nakoľko sme stihli dospieť - kladie nám bez milosti dospelé otázky. Napríklad dilemu mučenia - násilného získavanie informácií - najmä v prípade, kde tieto môžu zachrániť životy mnohých ďalších ľudí. Intelektuálom pri tomto slove lezú buľvy z očných jamiek - mučiť? Ľudskú bytosť? Znížiť sa na úroveň tých, pred kým sa snažíme ľudí chrániť? Na druhej strane, nejeden by asi ťažko rozdýchal situáciu, keby si mal zvoliť medzi tisícom ľudí v ohrození života a jedným, ktorý sa spolieha na to, že nebudeme mať žalúdok na to, aby sme z neho kľúčové informácie vypáčili. Matematika je v prípade ľudských životov vraj neprípustná veda - aj v otázkach, či je viac jeden, alebo tisíc. Koľkých ľudí by sme takto mohli mučiť a zabiť "v prospech ostatných". Tu a tam jeden nepohodlný svedok, homosexuál, disident, bezdomovec, "človek ktorý nikomu nebude chýbať", alebo "bezvýznamný priemerný radový zamestnanec". Akákoľvek zverená moc sa dá zneužiť a pravdepodobne sa zneužije - chceme sa pohrávať i s touto? Oponenti násilnej metodiky tvrdia, že i pri mučení sa dá klamať, zavádzať, alebo vymýšľať - a nikto nezaručí, že ten koho máme na stole či v kresle naozaj niečo vie. Odporúčajú jedno - získavať informácie tým, že v druhých vzbudíme dôveru. Mäkkou silou. No čo v extrémnych situáciách, keď máme na vážkach 1 alebo 1000? Tisíc a jedna bezsenná noc - so zlým svedomím, ale aj s oponentami liberálneho usporiadania spoločnosti, ktorí si začnú dovoľovať stále viac a viac. Čo je rutina a čo výnimočný prípad? Kedy si môžeme čo dovoliť? Ako sa rozhodneme?

Pohotové odpovede a rýchle recepty na nespokojnosť ľudí neponúkajú len náboženstvá, ale aj stále prežívajúce fóbie. Islamofóbia, homofóbia, xenofóbia, rasizmus, neonacizmus. Nejedného "zlyhávajúceho" človeka hi-tech kolotoč ekonomiky vyvrhne. Nezamestnaní, chudobní, alebo "chudobnejší než tí v telke", osamelí a nevypočutí - tým všetkým ponúkajú isté skupiny vinníka - židia, maďari, cigáni, buzeranti, imigranti. Aké jednoduchšie riešenie akýchkoľvek problémov jestvuje - než "potrestať toho, kto je za to zodpovedný"? Všetci sú na vine - len nie ja. Nie preto, že som hlúpy, tupý, obmedzený, drzý a neznášanlivý - ale preto, že je tu vždy po ruke niekto, kto mi škodí, kto sa baví len medzi sebou, kto hrabe pre svoju mafiu. Nad xenofóbiou si môžeme hystericky zúfať - podobne teatrálne ako predvádzame úctu, pietu, či normalitu - alebo sa odvážiť hľadať jej skutočné príčiny. Znova stačí schopnosť pozerať sa a vidieť.

Na Slovensku, ktoré netrpí až tak závratnou chudobou - určite nie čo sa týka rasistov a chuligánov - nám napovedá už aj pomenovanie, ktoré na seba vztiahli neznášanlivé skupiny - Pospolitosť. Skúme o nej nachvíľu neuvažovať v prvom pláne - ako o zneužití pekne znejúceho pojmu (podobne ako sa zneužíva demokracia, sloboda, rovnosť, bratstvo, alebo láska) - a vnímajme ju ako volanie duše spoločenstva po čomsi, čo potrebuje a čoho sa mu nedostáva. V systéme živenom na nezávislosti, individualizme a zákonoch džungle - teda v jednostrannej, extrémistickej spoločnosti - je ten televízny "extrémizmus", na ktorý sa ukazuje prstom, iba zrkadielkom toho, čo sa deje pod povrchom. Spolu s rasizmom (opak multi-kulti) sa pórmi dostáva z organizmu aj túžba po spolupráci, súnaležitosti, archaickým slovom pospolitosti (opak individualistického sebectva). Niet divu, že sa na pekné slovo, ktoré sa nikde inde neskloňuje, mnohí mladí aj starí inštinktívne chytia - a nechajú sa spolu s tým zatiahnuť do bludného kruhu obviňovania a nenávisti, či polovojenských gárd. Ak sa posnažíme nájsť zdravý stred, nebudeme bezhlavo pobehovať medzi extrémami. To platí pre všetky vymenované aj zabudnuté mantinely - otvorenosť a uzavretosť, pohostinnosť a opatrnosť, sebavedomie a skromnosť, veda a duchovný život, rozum a duša, ...

Od súnaležitosti môžeme odvádzať mnoho ďalších opomínaných výrazov, ktoré naznačujú rôzne prahnutia na pozadí uniformných a uniformovaných spolkov. Spolupatričnosť, bratstvo, kamarátstvo, jednota - romantické ideály vojenstva našich pradedov - znova dočahujú až na naše "viktoriánske európske korene". Dnešná (a nielen západná) spoločnosť je, napriek liberalizmu na povrchu, značne homofóbna - v zmysle mužského ideálu, mužnej pózy, excesov machizmu. Kým pred niekoľkými storočiami, či v iných kultúrach, sa muži dotýkali, objímali, bozkávali, zdieľali svoje citové prežívanie a vyznávali si (aspoň romantickú) lásku - dnes sa štylizujeme do ultratvrdej pózy, "muži neplačú", "dotýkajú sa len buzeranti", dokonca si chlapci prejavujú náklonnosť výlučne cez podpichovanie až podrážanie. Pästný súboj sa stal novou formou "intimity" - akoby nahradil nehu a milovanie. Cez túto štylizovanosť nachádzame erotiku práve v uniformách, jednotkách, armáde - na ktorých je ešte stále trocha neutretej romantickej patiny medzimužskej blízkosti, aj keď ju s kamennou tvárou pomenuvávame odťažitými slovami. Najmä teplí dokážu v celom cirkuse armády a militarizmu - od spoločných spŕch a nocľahární, cez disciplínu, kontaktné cvičenia, masky a uniformy, falické zbrane, svalnaté telá podľa dnešného ideálu, až po "bratstvo" a vzájomnú súdržnosť - nájsť neskutočne výdatný zdroj erotiky. A tam kde je erotika, tam je duša - skryté, nevypočuté, ale nanajvýš vlastné potreby, úplné korene prirodzenosti.

Pojmy homofóbie, heterosexizmu, heteronormativity, machizmu i patriarchátu sme už rozpoznali. Teraz čakáme, kedy sa v širokej spoločnosti konečne ujmú ako téma. Teplí, súc stále dráždivým prvkom medzi "normálnou populáciou", majú neskutočný potenciál - nielen tvorivý, ale aj harmonizačný. Otázka je, či ho využijú, alebo sa budú venovať "zdobeniu sveta", tak ako im to odkazuje jeden indický guru. Trendy, hračky, sex - to všetko k životu patrí, ak sa to nestane jeho jediným zmyslom. To by ochudobnilo nielen zúfalo rovnakú spoločnosť, ale mohlo sa stať osudným aj im samým. "Queer ľudia" majú totiž unikátnu a nedocenenú schopnosť vnímať dianie okolo seba z úplne iného uhla pohľadu, daného vlastnou sexualitou, ktorá v netolerantnej spoločnosti stále predstavuje kľúčovú tému ich života. V militarizme rozpoznávajú erotiku, v ekonomike spotreby fetišizmus, aj machizmus - ten posledne zmienený cítiť tak v náboženskej neznášanlivosti, v samoľúbosti časti vedcov a materialistov, v politike, v súťaživosti akéhokoľvek druhu, na pracovisku, na štadiónoch, v domácom a rôznom xenofóbnom násilí.

Zjednotená Európa si za svoj ekonomický systém vzala sociálny kapitalizmus - zmes skúseností aj neduhov viacmenej západu, pričom z východu sa pridal len dravý a žravý mafiánsky/rodinkársky element. Na historickú skúsenosť bývaleho socialistického bloku sa nedostalo - iba ak v negatívnom duchu ("všetko ste robili zle, teraz vás naučíme, ako sa to má robiť"). Našťastie, krajiny ako Švédsko, Dánsko, či Francúzsko boli v mnohom sociálnejšie, než ich "pravé" komunistické náprotivky. Na prelome tisícročí nás však znova prepadol (viktoriánsky?) amok purizmu - a tak experimentujeme na poddajných obyvateľoch niektorých krajín s (neo)liberálnou ekonomikou rázu, pri ktorom by aj von Hayek zbledol. Moc sa jednoznačne posunula od politiky k majiteľom firiem, kapitálu a korporácií - jej médiom (nostiteľom), ktorým tečie a pôsobí - už nie sú obušky, ale peniaze. Tie sa stali tak žiaducim artiklom, až si neuvedomujeme, že sú len výmenným prostriedkom pre niektoré typy hodnôt, ale absolútne nepoužiteľné pre iné. Dokážu sprístupňovať tovary a služby, nie však uspokojenie a iné cenené javy a stavy. Dokonca, ekonomika tak ako je nastavená, spôsob života ku ktorému nás núti, nás o niektoré potrebné (a životne dôležité) "stopové prvky" pripravuje.

Ako kritizovať druhých, ak teda nemáme poriadok ani na vlastnom dvore?

Učíme sa za pochodu. Neponúkame (a neponúkajme) svetu ďalšiu Pravdu, ďalší recept na život - tých je už vo svete viac než dosť. Pozorujme život tak nezaujato, ako sa len dá - a odovzdávajme zažitú skúsenosť - s ktorou nech každý naloží, ako uzná za vhodné. Možno si to neuvedomujeme, ale sme tiež svojim spôsobom zvláštni a jedineční - možno práve tam, kde cítime zdanlivý hendikep. Choroba nemusí byť choroba, ale variácia prírody - koľko krát sme už takto vytriezveli. Ani v opatere duše (človeka, komunity, národa), v hlbinnej psychológii Jamesa Hillmana, nie je od "hendikepu" ďaleko k "talentu". Niektoré obmedzenia v nás nenápadne rozvíjajú iné vlastnosti do nevídaných rozmerov. Nie sme možno tak jednoliata a jednotne patriotická spoločnosť ako americká, no naša hašterivá rozdrobenosť nám pomáha udržovať vnútornú rozmanitosť, ktorá je predpokladom k súdnosti. Tá mnohým impériam dnešného multipolárneho sveta chýba. Sme zjednotení v rôznosti, dosahujúc tak starobylý ideál o prosperujúcom a harmonickom spoločenstve. Len ak bude každý môcť žiť život podľa svojej jedinečnej osobitosti, keď každý naplní potreby podľa zvláštnosti svojej duše - budeme môcť slobodne pristúpiť k opatrovaniu toho, čo zdieľame - ekosystém, prírodné bohatstvo, ktoré patrí všetkým a zároveň nikomu.

Namiesto odpovedí na niektoré otázky, nad ktorými je lepšie popremýšľať, než si pohodlne vypočuť (a spokojne zabudnúť) hotové riešenia - ponúknem na záver príbeh. Rozum máme beztak vyťažený dosť, no naša duša prežíva v akomsi bdelom sne, kóme, paralýze - zabudnutá v polstrovanej cele, poviazaná so zapchatými ústami, lomcujúc sebou a robiac hluk, ktorý nakoniec všetkých naokolo dráždi. Nebudem napovedať, akým spôsobom treba nasledujúcu legendu "pochopiť", stačí čítať a vnímať - duša už bude vedieť, čo s ňou, aj bez našej vedomej pomoci...

Európa bola v gréckej mytológii fénická princezná, ktorú Zeus (tak ako iné svoje úlovky) uniesol - tentoraz premenený na uchvacujúceho bieleho býka. Vzal ju na ostrov Kréta, kde počala tri deti menom Minos, Rhadamanthus a Sarpedon. Pôvod jej mena jedni hľadajú v starých slovách, ktoré podobne ako gharb/maghrib v arabčine, či fénické ereb znamenajú západ - tam kde slnko zapadá - večer. Omnoho poetickejšie odvodenie však vraví, že Európé je "širokooká" (eur - široký, op (opt) - oko), čo v širšom význame znamená aj "s dokorán otvorenými očami" či "so širokým rozhľadom". Podobnú črtu inteligencie, glaukopis, mala neskôr i bohyňa Aténa. Mýty, ktorými žije každý národ, nemusia byť faktické a autentické - ale majú pozitívne (bez zbytočného nafukovania) inšpirovať svojich nositeľov. A inšpirácia je len iný výraz pre oslovenie duše.