List Iráncom

4.0.04

Deti Adama

Slovenský predhovor

Perzia? "Aladin a Ali baba!" Irán? "To je tam, kde žijú tí šialení Arabi!" ... zvykne sa vravieť medzi našou pospolitosťou. Alebo pamätnými slovami Kelišovej "to je tam, co se pořád perou". A ďalej - ticho a tma. No napriek našej nevedomosti, je nám perzská kultúra tak neskutočne blízka. Začnime s islamom. Vizionársky zámer šikovného obchodníka Mohameda - ukončiť krvavé konflikty medzi arabskými kmeňmi zavedením spoločného náboženstva a Jedného Boha - prerástol do vojnovej výpravy, ktorá si podmanila veľkú časť sveta. Islam, podobne ako kresťanstvo, bola prvá veľká nadnárodná kultúra, forma globalizácie, ktorá zasiahla mnohé etniká - a každé sa s ňou vyrovnalo po svojom. Slovania na Veľkej Morave, v snahe prežiť tlak Frankov, hľadali nádej v kresťanstve, pod ochrannou rukou veľmoci - Ríma. Nové náboženstvo prijali z donútenia či nutnosti - poslušne - stratiac tak tu najdôležitejšiu časť z vlastnej identity a svojbytnosti - ale i s odporom. História ukázala, že čeliť vnútenej viere silou nemalo byť úspešné, nakoľko ju pokorila ešte hrubšia sila vitálne fanatického kresťanstva. No napriek tomu prežil náš jazyk i mnohé z tradícii, obradov a rituálov, ktoré kresťanstvo muselo vstrebať, inak by sa ujalo len veľmi ťažko. Postupne tieto rozmanité obrady zjednotilo medzi národmi, aby najmä vo veku informácií pôsobilo konzistentne. Tí, ktorí chceme, aj dnes ešte stále vieme, kde majú pôvod naše sviatky - Všechsvätých, Vianoce, Veľká noc, Svätý Ján. Naša zbožnosť, viera v spirituálny svet - bola len presmerovaná - od duchov prírody k svätým, od veľkej kozmickej Jednoty v rôznosti k všadeprítomnému vševedúcemu Bohu.

Podobný proces podstúpi aj Irán (ایران). Viera, duchovno, nadprirodzeno ako koncepty zostali, zmenila sa len forma. Po období pohanských mágov (kedysi: maguš, dnes: mogh - مغ) si práve Iránci priekopnícky vyskúšali prvé štátne monoteistické náboženstvo sveta - Zoroastriánstvo - ktoré neskôr ovplyvnilo i jeho (už jestvujúceho) judaistického brata, následne i rodiace sa kresťanstvo a islam. Zoroastrovi (kedysi: Zarathuštra, dnes: Zartošt - زرتشت) prinajmenšom "vďačíme" za koncept boja dobra a zla, s ktorým dodnes máme svoj vlastný kríž. Mladý a dravý islam dorazil do Iránu už v roku 651, no ujal sa v pravom slova zmysle až omnoho neskôr. Ako píše profesor Irádž Baširi (ایرج بشیری), sputošenie Iránu Džingischánom a jeho mongolskými hordami (1219-1258), turkickými kmeňmi a neskôr Tamer Langom (1381-1405) zanechalo Irán v troskách, nie ďaleko od súdobej vízie konca sveta. Radikálne zdecimované obyvateľstvo (podľa niektorých odhadov 2 milióny mŕtvych z 2.5 mil. obyvateľov Perzie), materiálna infraštruktúra znivočená, množstvo nových etník a strata kultúrnej identity.

Až v úrodnej pôde beznádeje mohlo vyklíčiť nové náboženstvo. O to silnejšie však zakorenilo v srdciach ľudí. Nádej či viera, ktorá v ich dušiach bola stále prítomná, potrebovala formu a ochranu - a našla ju práve v islame. Ten ale poňal v Iráne svoju vlastnú cestu, aby sa odlíšil od väčšinovej arabskej - sunnitskej - podoby. Irán si zachoval vlastnú reč, tá sa dokonca stala jazykom štátnej administratívy celého kalifátu, pretože tak prepracovanú formu, ako mal Irán už od čias antiky, nepoznal žiaden podmanený národ. Islam prijal od Iránu veľa z kultúry - umenia, architektúry, hudby - formu vlády i spomenutú štátnu administratívu. Celá veda - matematika (Al-Chwárizmí), astronómia (Chajjám), medicína (Avicenna (Ibn Sina), Razes (Rázi)) - má v islamskom svete korene práve v Iráne. Ten si v nie dlhej dobe (z pohľadu histórie islamu) dokázal v rámci kalifátu vydobiť autonómiu a rozvíjať vlastnú kultúru, založenú na svojej bohatej histórii. Irán umožnil prežiť šíitskej vetve Islamu, ale zároveň dal svetu aj jeho nové podoby - mystický súfizmus a tancujúcich dervišov - a neskôr nové náboženstvo, mierumilovný a eklekticky tolerantný bahá'izmus, ktorý islamská republika prenasleduje.

Vráťme sa ale ešte nachvíľu naspäť v čase. Krátko po Mohamedovej smrti nastali medzi veriacimi "svätoplukovské" spory o nástupíctvo v kalifáte. Istá časť z nich nástojila, že táto česť prináleží len prorokovej rodine, presnejšie potomkom jeho zaťa Alího, ktorý bol štvrtým a posledným "pravoverným, správne vedeným" (ar-rášidún - الراشدون) kalifom (chalífa - خليفة). Jeho syna (a Mohamedovho vnuka) Husajna (حسين) dal v roku 680 n.l., v bitke pri Karbale (كربلاء), zavraždiť budúci druhý kalif umajjovskej (أمية) dynastie (povestnej svojou zhýralou skazenosťou) - Yazíd I (يزيد). Niekoľkotisícová prevaha umajjovskej armády nemilosrdne zmasakrovala Husajna a jeho 71 prívržencov. Strana Alího - ší'atu Alí (شيعة علي) - však pretrvala. Pre vzdorovitý Irán, ktorý arabskú okupáciu nevítal, sa šíitsky islam (شیعی) stal prejavom svojbytnosti. Husajn symbolizuje vzdor proti tyranii, návrat k úprimnej viere naproti pokriveniu islamu svetskou mocou.

Tragická udalosť z Karbaly sa stala základom pre sviatok 'Ášurá' (عاشوراء) na 10. deň v moslimskom mesiaci Muharram, ktorý všetci šíiti "oslavujú" tryznou, pripomínajúcou našu Veľkú noc. Muži sa účastnia zhromaždení, kázní, dostávajú sa do rozpoloženia smútku a v ňom sa potom verejne bičujú. Táto "kultúrna udalosť" (podobne ako ukrižovania na Filipínach) umožňuje hromadnú katarziu - kde v prežívaní historickej udalosti ľudia vyplavujú svoje vlastné trápenia - v krivde na Husajnovi si zúfajú nad nespravodlivosťou vo svete a vo vlastnom živote. Nasleduje sviatočná hostina, posedenia v kluboch, ďalšie náboženské slávnosti - podobne ako v kresťanskej komunite. Niet divu, že islam je tak pevne ukotvený v ľuďoch - je tesne spojený s každodenným životom (čo má pozitívny aj negatívny rozmer) - a umožňuje im liečivý duševný prežitok, aký dnes na západe zažívajú len hlboko veriaci, šamani, alebo laici pri emotívne nabitom filme, v chráme zvanom kino. Cez tieto dôverne známe situácie môžeme nahliadnúť na "bláznivých hysterických moslimov" inak, nielen porozumieť, ale sa do ich konania aj vcítiť.

Šíitsky islam je založený na precítení nespravodlivosti, súcite s trpiacimi a koncepte mučeníctva. Michael Axworthy vo svojich Dejinách Iránu prirovnáva rozdiel medzi sunnitmi (ahl-us-sunnah wa al-džamá'ah - أهل السنة والجماعة‎) a šíitmi - ku kontrastu medzi judaizmom (patriarchovia, farizeji, obchodníci, praktickosť) a kresťanstvom, so svojimi umučenými svätými, vrátane Krista. Mimochodom, očakávanie mesiáša (Jasú' al-masih - يسوع المسيح), je v "sekte dvanástich" (ithná'ašarijja - اثنا عشرية‎) ústredným prvkom. Šíiti nekladú taký dôraz na súslednosť chalífov, Alí je pre nich dokonalým človekom, prvým Imámom. Imámah (إمامة) je šíítska doktrína, ktorá sa opiera o vodcov náboženskej obce (umma), vyznačujúcich sa božskou vedomosťou, autoritou a hlavne neomylnosťou. Spolu bolo týchto imámov 12, pričom posledný, Mahdí (مهدي) bol počas života ukrytý - aby sa na konci vekov, keď zem ovládne chaos, vrátil. Jeho príchod sa prelína s víziou spasiteľa... a niektorí sektári by ho najradšej urýchlili. No aby bol vnútorný rozpor dokonalý - "šírenie chaosu na Zemi" je v islame smrteľným zločinom.

Ší'a sa opiera o hierarchiu duchovenstva - ktoré pripomína katolícku cirkev - monopolizuje si právo na výklad islamu a mieša sa do sekulárnych záležitostí štátu. Najmä v 17. storočí došlo k "inflácii titulov" - tálib (študent), mulla (učenec, klerik, kňaz), mudžtahid (učenec intepretujúci islam), hodždžatolislám (ḥujjatu l-Islām - حجة الإسلام), ájatollah (آيت‌الله), veľký ájatollah - spomedzi ktorých si volia veriaci svoj vzor k nasledovaniu (mardža-e-taqlid - مرجع تقليد). Ním bol napríklad sprvu exilovaný ájatollah Rúhollah Chomejní, ktorý vypracoval systém "poručníctva islamského právnika" (vilájat-e-faqíh - ولایت فقیه), známejšieho ako "islamská vláda", "islamská demokracia", všeobecne teokracia. Právny systém štátu je nutné na niečom založiť - na spoločných hodnotách - a tie v Iráne predstavuje islam. Po zvrhnutí šáha v ľudovej revolúcii sa Chomejní vrátil do vlasti, prevzal moc a svoj koncept sa pokúsil uskutočniť v praxi. Vytvoril revolučné gardy, ktoré popravili a v masových hroboch pochovali tisíce väzňov (komunistov, ľavičiarov, intelektuálov, sekularistov, liberálov) aj zpolovice nevolenú radu expertov, ktorá menuje najvyššieho vodcu krajiny - a triedi kandidátov v "demokratických voľbách" prezidenta a poslancov. Niektorí tento systém prirovnávajú ku kresťanskej demokracii, iní ku ľudovej demokracii sovietskeho bloku, ďalší dokonca k Platónovej Republike - s triedou strážcov, vedených kráľom-filozofom.

No Irán nie je len islam, tak ako islam nie sú len Arabi (a kresťania nie sú len potomkovia Rimanov). Stále zabúdame, že iránske jazyky patria do našej spoločnej rodiny, tak ako germánske, slovanské, románske, baltské a niektoré indické. Ba čo viac, nám Slovanom sú iránske jazyky bližšie, než nemčina, angličtina či francúzština. Pritom pre Iránca je arabčina to, čo pre Slováka maďarčina - úplne cudzí typ jazyka. Arabi nazývali peržanov a perzštinu fársí (فارسی), no niektorí iránci stále nástoja na pôvodnom názve pársí (پارسی), od slova párs - Perzia. No ani my nevieme iráncom prísť na meno - a v prepisoch ich mien oscilujeme pred absolútne nesprávnymi poslovenčeninami (ani pán Šatan asi nemá rád, keď zabúdajú na jeho mäkčeň - tak ani Kom, Gom, Ghom a Qom nie sú jedno) a ešte viac komoleným anglickým prepisom (j-dž, y-j-i, ee-í). I naše mienkotvorné média neváhajú príležitostne k Iránskemu menu pripnúť "al-", čo vo výsledku vyzerá ako pán "The Kovac".

S Iránom zdieľame nielen genofond a jazyk (mimochodom, Irán/Erán znamená krajina Árijcov - v preklade "vznešených" - čo nie je poznámka rasistická, ale etnologická a etymologická), ale i niektoré mytologické príbehy a kultúrne prvky. Nie je to len šach, perzský koberec, mačka, post vezíra (ministra) a falická (niekto vraví "cibuľovitá") kupola - ale i rozdelenie krajiny na samostatne spravované provincie (satrapie), služba poštových kuriérov, transnárodné cesty, tajné služby, ale i také drobnosti ako záľuba v sladení čaju, niektoré novoročné (u nás veľkonočné) zvyky. To všetko sú však nepatrné kultúrne artefakty - no k Iránu máme blízko i v témach hodnôt a ideí.

Je zarážajúce, že keď sa povie Perzia, väčšinu z nás zo školských spomienok na dejepis napadne nanajvýš Alexander Veľký - ten sa vraj akousi Perziou prehnal, porazil ju, dobyl ju, podmanil a obsadil - takže bol... "veľký dobyvateľ a hrdina". Dokonalý mužský vzor pre našich žiakov. Je dôležité aby sa naučili, že silnejší a drzejší vždy vyhráva, že víťazstvo je dobré, lebo sa človeku každý bude klaňať a dá mu čo má, a že ten, kto je víťazom je i hrdinom. A byť hrdinom je dobré, lebo... Príklad Alexandra Macedónskeho, ktorý dobyl najväčšiu ríšu aká kedy uzrela svetlo sveta, pozakladal v nej všade Alexandrie (mestá pomenované samozrejme po sebe) a pokúsil sa o svojsku verziu globalizácie kultúry (donútil svojich generálov vziať si perzské manželky) - i to, že ho všetci poznáme ako hrdinu - čosi svedčí o našej dobe a jej (úprimne povedané len pokračujúcej) neschopnosti písať ľudskú históriu.

Málokto naproti tomu pozná inú osobnosť - kráľa starovekej Perzie z dynastie Achajmenovcov, Kýra Veľkého (Cyrus II, Kyros, Kuroš-e-Bozorg - کوروش بزرگ, Kúruš Kabír) - ktorý tú najväčšiu ríšu sveta musel najprv vytvoriť, dal jej infraštruktúru a zabezpečil obranu (to čo dnes obdivujeme na Veľkom Rusku, Veľkej Číne, alebo Veľkej Amerike a Veľkej Británii). Keďže Iránci sami túto osobnosť zbožňujú a zbožšťujú (či hovoríme o bývalom šáhovi Páhlavím, dnešnom prezidentovi Ahmadínežádovi, alebo laickej verejnosti zo všetkých táborov), pripomeňme si to, čo sa z historických prameňov zachovalo. Keď Kýros dobyl Babylon, našiel v ňom množstvo zavlečených národov - ktorým dovolil vrátiť sa do vlasti. Za tento akt ho židia v knihe Ezra (Ezdráš) dodnes blahorečia. Obnovil strhnuté chrámy, dovolil ľuďom vyznávať svoje božstvá, dokonca (hoci Peržania mali vlastný panteón a pomaly sa ujímalo zoroastriánstvo) si týchto bohov uctil. Toto všetko sa dochovalo spísané na takzvanom "Kýrovom cylindri".

Posledný šáh, Reza Páhlaví, sa snažil vybudovať novú identitu 2500-ročnej kontinuálnej Iránskej ríše - a svoju vlastnú monarchiu zasadiť do dejín - čo sa mu kupodivu na domácej pôde podarilo. Cylinder nazval "prvou ústavou ľudských práv na svete", jej kópia dodnes zdobí vestibul OSN. Sám seba prostredníctvom tohto artefaktu poľudšťuje aj režim islamskej republiky - hoci medzi starými medoperžanmi a dnešnými "iráncami" (namiešanými prinajmenšom s grékmi, arabmi, mongolmi a turkami) je obrovský rozdiel. Kýros údajne zaviedol aj náboženskú slobodu a zrušil otroctvo, o čom nemáme dochované záznamy. Mnohí vedci tvrdenia o ľudských právach zmetú zo stola - ako súdobú propagandu - bolo zvykom, že nový dobyvateľ očiernil predošlého panovníka zo všetkého možného (od zdierania obyvateľstva po krvilačné ukrutnosti) a pochválil sám seba. Ako osobnosť a štátnika ho oslavuje aj Herodotus. Za svoj predobraz k svojmu dielu "Kyropédia" (Kúrou paideía - Κύρου παιδεία), čiastočne vymyslenej biografie a romantickej učebnice pre "ideálneho panovníka", vzal aj Xenofón. No zaváži aj fakt, že panegyrika (oslava a titulovanie kráľa) bola dlhé stáročia popredným orientálnym umeleckým žánrom. Nemôžeme brať Kýrovu samochválu za historický fakt, podobne ako to, čo sa jednostranne stalo podľa pisateľov svätých kníh.

Všetky jeho kroky si môžeme vysvetliť aj pragmaticky. Spravoval najväčšiu ríšu sveta (bol "šáhom štyroch svätových strán"), čo nebolo možné udržať centralizovaným spôsobom vlády. Nechával teda pričlenené krajiny spravovať loajálnych miestokráľov, dodržiavať vlastné zvyky, uctievať vlastných Bohov (uctil si ich nepochybne preto, aby si získal sympatie a poslušnosť miestneho obyvateľstva) ... a platiť daň. To je to, čo s opovrhnutí zobrazujujú ako "skloniť sa pred kráľom" hollywoodski pseudohistorici vo filme 300. Akoby sme to dnes nepoznali - pokloň sa pred jednotnou Čínou, Ruskom, alebo Amerikou - a pritom si ži ako chceš, pestuj si vlastnú kultúru, ak teda neohrozuješ ekonomický chod kolosu. Spotrebná pukancová zábava postavená na historizujúcom komikse má v dnešnej dobe očividne iný zámer - vštepiť nám heslovité hodnoty ako "hrdinstvo", "vlasť", "sloboda", "grécka demokracia" vs. "orientálna totalita" a pripraviť verejnosť na tak vytúžený vojenský zásah.

No vo väčšine sa bádatelia zhodnú prinajmenšom na tom, že Kýrovo konanie bolo v tom čase a na tom mieste výnimočné. Babylončania alebo povestne krutí asýrčania obvykle obyvateľstvo dobytých miest zmasakrovali... Kýros bol výnimka. Miernosť, za ktorú niečo samozrejme dostal. Bez toho, aby sme si vojenského stratéga idealizovali, nepriamo naplnil obsah schémy, ktorú hlásajú aj dnešní ekonómovia. Globalizácia (na získanie zdrojov), komunikácia (výmena informácií o tom čo sa kde deje, kde je čo potreba, kde je čo lacné, kde nám čo hrozí), decentralizácia (udržateľné riadenie) - a napokon výhody čulej obchodnej výmeny vo veľkom ekonomickom celku. Hospodársky previazať celý svet tak neprehľadne a nerozmotateľne, že nikto nebude môcť proti nikomu bojovať, pretože všetci na všetkých závisia, všetci obchodujú, všetci vyrábajú, všetci nakupujú a sú plné zamestnaní spotrebou kadejakého zaujímavého tovaru. Možno nám Perzia nedala "ľudské práva", ale v kontexte histórie urobil achajmenovský kráľ (zištne) prvé "ľudské gesto": Dá sa vládnuť aj inak. Sú na svete aj iné potešenia, než masakre porazených. Krôčik za krôčikom sme sa dopracovali až k dnešku.

Kým Kýros odpočíva v až zarážajúco skromnej kamennej hrobke v Pasargadách, jeho potomkovia dali postaviť vo svojej dobe najohromujúcejšie mesto sveta - Perzepolis. Práve tu sa neskôr slávnostne odovzdávali ročné tribúty z ďalekých končín ríše - na perzský Nový rok. To čo je dnes len planina so zopár zvyškami stĺpov, ešte stále uchvacuje ako pripomienka, čím mohlo toto miesto byť. A práve toto rumovisko je "dielom" Alexandra Veľkého z Macedónie (Iskander Maghdúní - اسکندر مقدونی ), "hrdinu". Neradno sa pohrávať s myšlienkou Alexandra-osloboditeľa, nakoľko dobyté krajiny neponechal ich vlastnému osudu, len ich pripojil k svojej ríši. Tak ako jeho predchodcovia - "premiešal genofond", vpečatil im svoju víziu zmiešanej kultúry a príležitostne zanechal za sebou nové mestá, alebo ruiny. Dnešná doba ho obdivuje, podobne ako konkvistadorov, kolonizátorov, Napoleona či Stalina - a na takticky-zmierlivého Kýra sa zabudlo.

Ešte jeden artefakt poňalo spoločenstvo národov v snahe o spoluprácu za svoj - zhodou okolností tiež pochádza z Perzie - báseň Sa'dího (سعدی) uvedenú v úvode tohto článku. Spolu s Rúmím (رومی), Ferdowsím (فردوسی), Háfezom (حافظ), Chajjámom (خیام) a inými islamskými učencami a básnikmi sú ozdobou perzskej ľúbostnej, mýtickej aj mystickej literatúry - s veľkým medzinárodným uznaním a obdivom. Ich diela čítali i tí najväčší západní literáti. Náboženská mystika, poňatie Boha (božského) prítomného vo všetkých a vo všetkom, prelínanie lásky k Bohu v láske (i dnes zakázanej) k milencovi, opojenie božským v metafore opojenia vínom - zdroje z ktorých i dnes môžeme čerpať v literatúre a s obdivom sa učiť pri poznávaní božského, v duchovnom živote. I to je Irán - nielen fundamentalistické monoteistické náboženstvo, ako ho chceme zjednodušene vidieť dnes a ako ho bohužiaľ neraz vidia aj Iránci sami.

Irán nie je len démonický ajátoláh, ktorý vytvoril jednu z najstrašnejších a najkrutejších spoločností dvadsiateho storočia, "náboženskú demokraciu", ale i nenaplený sen o demokracii skutočnej - taký istý ako v Maďarsku v 1956. roku alebo v Československu v roku 1968. Kým u nás ho rozmetal Varšavský pakt, aby nastolil promoskovsky orientovanú vládu, v Iráne pokus o demokraciu zmarili západné mocnosti - Británia a USA - a znovunastolili totalitu, aj keď prozápadnú. Prečo? Nuž, Irán sa rozhodol, že ropa (áno, už zasa tá ropa) pod jeho vlastným územím je jeho ropa a teda nemôže patriť nejakej britskej nadnárodnej spoločnosti - Irán by z nej mal mať prospech. Svoju vlastnú ropu, ktorú predtým vlastnili a profitovali z nej výhradne cudzinci, iránci znárodnili (ťfuj!), aby z výnosov z nej pozdvihli biednu ekonomickú situáciu v krajine. To západ nemohol tolerovať a tak demokraticky zvoleného premiéra Mohammada Mosaddeqa (محمد مصدّق) odstránili a dosadlili znovu "osvietenú diktatúru" Mohammada Rezu šáha Pahlavího (محمدرضا شاه پهلوی), ktorý navrátil Britov ku kohútikom a amerických jastrabov upokojil, že krajina nebude experimentovať s komunistickými ideálmi. Západ, zoči-voči dnešnej nevypočítateľnej "modernej teokracii", ktorá je priamym dôsledkom tejto politiky, si dodnes z toľkej slávy trhá vlasy. (Nasledujúce série výrokov patria ájatollahovi Chomejnímu.)

"Nikde na svete nie je lepšej demokracie ako je naša demokracia. Takú vec nikto dosiaľ nevidel."
"Nepočúvajte tých, ktorí hovoria o demokracii. Oni všetci sú proti islamu. Chcú odviesť náš národ od jeho poslania. Zlomíme všetky jedovaté perá tých, ktorí hovoria o nacionalizme, demokracii a takých veciach."
"Irán nasleduje program, a tento program je islam. Ten istý islam, ktorý vraví, že ak sa niekto spája s ľavicou či pravicou, ten jednotlivec bojuje s Bohom. Je jeho úmyslom bojovať s Bohom a jeho trest je trestom, aký ľudia bojujúci s Bohom dostanú."

Niektoré z ďalších mojich úvah možno vyznejú ako namierené proti Iránu. Kde na to beriem drzosť? Mám radšej nechať Irán Iráncom? Nuž, moja kritika nebude z úst Slováka, ale z úst človeka, ľudskej bytosti. Pre nenechavých spolukrajanov predsa len poznámka: U nás som zatiaľ nepočul iný názor, než z dvoch strán - od extrémnych (kresťansko-pravicových) konzervatívcov, ktorí by najradšej za zadkom západu Irán preventívne zbombardovali, importovali doň demokraciu za skromnú exportnú protislužbu (v podobe surovín, či odbytových trhov) - alebo zo strany rovnako extrémnych liberálov (?) reprezentovaných akýmsi mestským intelektualizujúcim typom (hare krišna, peace to the world, yoga, make love not war, stop poverty ...), čím nechcem znevážiť zmienené hodnoty, ale ich heslovité bezobsažné zneužívanie, naviac spôsobom, kde biť sa za niečo je dôležitejšie, než to niečo samé. Títo pseudointelektuáli v rámci všeobjímajúcej lásky, či pod heslom "sloboda názoru" sú schopní ľúbiť Irán taký aký je. Tváriť sa, že je to len "krajina nevinných ľudí, ktorí si chcú žiť svoje životy" a nevidieť fundamentalistov ktorí svojim vlastným ľuďom život maximálne znepríjemňujú a neraz berú.

"Tá skupina, ktorá kvôli opozícii voči islamu oponuje nám, s tou istou päsťou, ktorou sme zničili režim, zničíme aj tú skupinu. Dávajte si pozor na svoje vyhlásenia. Kajajte sa za svoje písanie. Varujem vás, že máte stále čas na kajanie."
"Intelektuáli, spisovatelia, tí čo majú informácie a myšlienky - vidíte niektorých z nich dvíhať perá a v mene demokracie písať čokoľvek chcú a spôsobovať nezhody. Táto skupina takzvaných intelektuálov sa musí napraviť. Čímkoľvek trpíme, je to od tejto skupiny intelektuálov a sudcov. To čo nás sužuje, je od nich."
"Musíme varovať týchto intelektuálov, že ak sa neprestanú vmiešavať, budú rozdrvení. Boli sme k vám jemní, mysliac si, že možno prestanete so svojou zlobou - a ak neprestanete, budeme mať posledné slovo. Títo americkí sympatizanti a ďalší musia vedieť, že behom niekoľkých hodín ich môžeme hodiť do smietiakov vyhynutia, ktorýkoľvek deň si to zmyslíme."
"Po revolúcii sme nechali otvorené hranice. Perá boli slobodné, vyjadrovanie bolo slobodné, politické strany boli slobodné. Aj keď títo ľudia nie sú moslimovia, predpokladalo sa, že sú aspoň ľuďmi. Ale teraz je jasné, že sú to cudzie bábky. Pre nás je totožnosť týchto spisovateľov, totožnosť týchto politických strán, totožnosť týchto pekných a bezvýznamných fráz veľmi jasná. Už nebudeme dávať slobodu. Títo ľudia nie sú typy, ktoré prestanú so svojou činnosťou len na základe doporučenia. Musíme sa s nimi vysporiadať ostro."

Možno má Irán slobodu od Ameriky a nenažraných trhovníkov západu, no o skutočnej slobode sa mnohým ani nesníva. Naši pseudointelektuáli sú schopní zatlieskať komukoľvek, kto zlostne kričí na Ameriku (Veľkého Šejtána), dotieravú západnú ekonomiku a vtieravú západnú kultúru (hoci právom), no bez súdnosti a svedomia, ktoré by povedalo i B - že Iránska Islamská Republika je svojim spôsobom fašistická spoločnosť. (Bez sem nepatriaceho rozboru, či toto označenie niekedy neprináleži aj našim zriadeniam.) Irán nie je možné odsúdiť len tak, z našej zbožnej konzervatívnej prostoduchosti, ale ani tolerovať jeho vnútorné násilie, ktoré pácha na vlastných občanoch. Mojim cieľom je hľadať stred, aspoň pokus o vyvážený pohľad. Ako človek, zaoberajúci sa už desať rokov jeho jazykom, históriou, spoločnosťou, mytológiou a kultúrou, aj keď nie na akademickej úrovni iranistiky, si to môžem dovoliť s väčším kľudom, než nadšenec protiamerickej politiky kohokoľvek, alebo konzervatívny hľadač tradičných kresťanských hodnôt, neschopný vidieť svoj vlastný obraz v zrkadle.

- "Si moslim?"
- "Veríš v Boha?"
- "Je Svätý Korán Slovo Božie?"
- "Veríš v Nebo a Peklo?"
- "Prijímaš svätého Mohameda za Pečať Prorokov?"
- "Odsúdiš verejne historický materializmus?"
- "Zriekneš sa svojich predchádzajúcich názorov pred kamerami?"
- "Pôstiš sa počas Ramadánu?"
- "Modlíš sa a čítaš Svätý Korán?"
- "Zdieľal by si radšej celu s moslimom, alebo ne-moslimom?"
- "Podpíšeš affidavit, že veríš v Boha, Proroka, Svätý Korán a Vzkriesenie?"
- "Keď si dospieval, modlil sa tvoj otec, pôstil sa a čítal Svätý Korán?"

Chomejního Irán sa zmôhol na to, že zrušil "zákaz nosenia šatiek", vnútil ženám čádory, okresal ich moderné mužom-rovnocenné práva, pozavieral západné kiná, zakázal západnú hudbu, začal likvidovať bezbožníkov ... ale ekonomický blahobyt, alebo aspoň sociálnu rovnosť v duchu islamu - nepriniesol. Čiastočne za to môže 8-ročná vojna s Irakom, krátko po revolúcii, v ktorej mocnosti technologicky podporovali obe strany, aj keď naooko ddržali palce Saddámovi Husajnovi. Chomejního armáda, dokonca detskí vojaci, sa s náboženským zápalom inšpirovaným šíitskym citom pre mučeníctvo a ukrivdenosť púšťali vlastnými telami "čistiť" mínové polia v desivej zákopovo-chemickej vojne. Svätej vojne - s kľúčom do raja na krku a nábožnými pesničkami znejúcimi v pozadí. Umenie, viera, nacionalizmus, antiamerikanizmus, hrdinstvo - to všetko sa premiešalo v dokonalý amalgám. Spoločnosť ako umelecké dielo vedené víziou, jednotlivec sa prispôsobuje blahu celku - už sme to predsa zažili. Myšlienka je to krásna - preto nás tieto spoločnosti fascinujú - ale nacistický, stalinský, čínsky aj iránsky príklad nás zároveň desia.

"Ľudia sa musia poučiť od tejto matky, ktorá priviedla svojho syna k súdu a jej syn bol obesený. Toto je jeden zo vzorov islamu, to že každý musí byť rovnaký. Deti, bratia, mladí - ak nepríjmu radu, priveďte ich k predstaviteľom vlády aby mohli dostať svoj trest ... je to ich islamská povinnosť a povinnosť viery. Musí sa to vykonať."

Čo ľudia, ktorí nechcú zapadnúť na svoje miesto v mozaike? Tí, ktorí nemôžu byť rovnakí. Slobodní mysliaci a pochybujúci ľudia - s vlastnou predstavou o živote, so svojou bytostnou zvláštnosťou, sa pýtajú: Kto rozhodol o výslednej podobe diela, ktoré majú všetci vytvárať? Islamská spoločnosť nepočíta s výnimkami, iránsky štát prenasleduje menšiny - vo viere, v sexualite, v slobodomyseľnosti - a tak vzniká neživý systém, nie pre ľudí, ale pre stroje. Ani v povojnovej ére sa klerikom nepodarilo prebudovať hospodárstvo a pozdvihnúť životnú úroveň vidieckeho obyvateľstva. Iránska ekonomika je "slobodná" od západu, ale keďže spoločnosť prenasleduje odlišných ľudí, ktorí majú bytostné základy pre prínos tvorivo-novátorských myšlienok (aj do obchodu), nevie sa pohnúť z miesta. Iránci zo svojej okatej nezávislosti nemajú veľký osoh. Znova sa vytvorili uhniezdené elity, previazané s klerikmi a nadáciami, alfa-samci v kňazských rúchach sa bijú o posty a strážia si svoj hárem.

"Za posledné dva roky, toľko sa toho vykonalo v našej krajine, že tomu ani nemožno uveriť."
"Nemáme silu štatisticky zmerať, čo sa stalo v našej krajine za posledné roky. Národ za toto musí byť vďačný vláde."
"Monopol sám o sebe nie je skorumpovaná vec. Boží poslovia mali monopol; požehnaný a najvyšší Boh mal tiež monopol. Tento monopol je správny. Monopol p. Beheštiho a týchto sedemdesiat nevinných martýrov je veľmi správny."
"Neustále tvrdia, že je inflácia. Je nedostatok. Vystavujeme seba, svoje zásady a náš islam nebezpečenstvu, pretože mäso je drahé, ovocie je drahé a ľudia sú nešťastní a božechráň aj naša jednota bude zničená a všetky naše zásady a ťažká práca ktorú proroci vykonali pre islam bude stratená. Buďte trochu ľudia." [Chomejní ministrovi financií.]
"Keď porovnáme našu krajinu so všetkými krajinami sveta, ktorá je stabilnejšia než naša? Je úplná vo všetkých ohľadoch. Je dobrá vo všetkých aspektoch. Momentálne je to najstabilnejšia krajina. Tieto výbuchy a ďalšie veci sú dôvodom pre jej stabilitu. Je niečo v neporiadku s jej vládou? Vďakabohu, všetko je dostupné v dostatku. Samozrejme, cenu sú vysoké. Ale prečo by sme sa mali báť? Vlastníkom tejto krajiny je Imám Zamán [Mesiáš]."

Islam je zkostnatelý, iránsky štát je zkazený - a hoci kresťanstvo nie je o veľa lepšie a západné demokracie o nič svätejšie, nebráni mi to Irán kritizovať. Nie z povýšenectva, alebo sebaslepoty, ale práve preto, že jeho ľudí mám rád a práve preto, že sa bojím, že k jeho chybám máme aj my tu v Európe obzvlášť blízko.

Drahí Iránci

Prihováram sa Vám nie ako politik, ktorý v pohľade na mapu sveta vidí len surovinové zdroje, ale ako bežný človek. Nemám záujmy ekonóma veľkej firmy, ktorá vidí ľudí krajiny len ako pracovnú silu a namiesto kultúrneho priestoru len možnosť zarobiť. Neprihováram sa ani ako moralizujúci kresťan, ani ako ateista, ale duchovne založený človek kráčajúci svojou vlastnou cestou.

Nie som jedným z tých, ktorí by mali záujem o Vašu ropu. Úprimne mi záleží na tom, aby ste boli slobodní. Aby sa Vám nikto, ani Západ, nevmiešaval do ekonomiky. Radšej budem doma chodiť pešo, než sa rozvážať na ropu vysatú z Iránu spolu s jeho krvou, násilím, za cenu vojny, vašej biedy, ale ani za cenu tichej tolerancie klerikálnej totality, ktorá znásilňuje vlastných ľudí - duchovne a zároveň telesne. V koncepte sveta, kde každému prináležia zdroje na jeho území, sú i suroviny Iránu jeho vlastné a jemu prináleží s nimi obchodovať na svetom trhu.

Viem, ako ťažko nesiete kritiku, ktorej sa na Váš národ znieslo v poslednej dobe podstatne viac, než na väčšinu sveta spolu. Ste obyčajní ľudia, žiadne monštrá - máte svoje rodiny, chodíte do práce, platíte dane, modlíte sa, žijete kultúrou, tvoríte, zabávate sa - skrátka žijete svoje jedinečné príbehy. Právom sa cítite byť ľuďmi, tak ako ľudia hocikde inde na svete - a tak ako všetci zároveň viete, že ste národ jedinečný. Jedinečný bohužiaľ i v tom, že sa na rozdiel od zvyšku sveta bavíte nielen pri televízoroch, alebo bezprostrednej kultúre, ale aj na popravách hiešnikov, rúhačov, neveriacich a sexuálnych "deviantov".

Môžem len tušiť, ako je počúvať osočenia z úst ľudí, ktorí sotva matne tušia, čo je to iránska kultúra. Stačí sa pozrieť na krásu ktorejkoľvek mešity v Esfaháne, Šíráze, Mašhade, Yázde, Tabríze alebo Qome, na prekrásnu keramickú výzdobu, na detaily - nad zložitosťou a jemnosťou ktorých sa točí hlava, na umenie ukryté v kaligrafii, na prekrásnu miniatúru v Šáhnáme, precítenosť poézie Rúmího, Sadího, Háfeza, emócie vpradené do vašej hudby - a človek vie, že má čo do činenia s veľkou kultúrou. S kultúrou, kde sú identita, história, umenie, tradície, viera i život navzájom prepletené ako v ornamente - tak ako to má byť. Nemožno ju len tak prosto odsúdiť ako "zlú" a násilím nahradiť inou. Vaša kultúra v každom cítiacom človeku budí rešpekt a obdiv. Napriek jej prísnym požiadavkám na človeka, ten v nej takmer počas celej vašej histórie dokázal nájsť aj prefíkaný únik zo všetkého zakázaného. To dáva Vašej kultúre rozmer ľudskosti. Klásť požiadavky a zároveň dať človeku voľnosť je rovnováha - a ako taká by si zaslúžila uznanie - nebyť jej formy.

Irán, mnohokrát napadnutý cudzími mocnosťami a národmi, dokázal ich vždy do seba vstrebať a nikdy úplne nestratiť svoju vlastnú kultúru. Veľakrát ju nakoniec druhým civilizáciam odovzdal, aby ju pozmenili a zároveň prijali. Či to bol Babylon, Gréci, Rimania, Arabi, Číňania, Mongoli, Turkméni a Turci, alebo moderný západ, Irán prijal nové kultúry, po svojom ich upravil a zároveň im naspäť vpečatil kus seba.

Takmer roztrhaný svetovými mocnosťami, v ohrození vlastnej ekonomickej suverenity a pod tlakom prirýchlych zmien, v strachu pred stratou seba sama sa Irán uchýlil k svojej vlastnej podobe štátnosti - islamskej demokracii, islamskej republike a vláde faqíha. Ako koncept je to zaujímavý nápad. Kým západ (a krajiny pod jeho vplyvom) stráca vlastnú tvár, identitu, kultúru, vieru ako takú - pod tlakom modernizácie, vedy a technického pokroku - Irán hľadá cestu ako byť moderný a zároveň udržať svoje tradície, ako byť progresívny a nestratiť pritom vnútorný poriadok, ako byť demokratický a nie chaotický, ako využívať poznanie vedy a techniky a zároveň si uchovať svoj duchovný rozmer - bez ktorého oduševnelý človek žiť nevie. Krásna idea a desivá realizácia. To čo sa v pohľade ideológie javí ako "drobné lokálne nuansy", v pohľade ľudských osudov predstavuje tragédiu. Islam, svojim pokusom o duchovno v modernom svete predbehol svoju dobu, no zanedbaním ľudskosti za ňou smutne zaostal.

Hoci vláda duchovna (alebo politika s hodnotovými ohraničeniami) je inšpirujúci nápad, v koncepte ľudských bytostí rozpoznávame aj iný pojem - duša. Kým ducha človeka nadchýnajú veľkolepé idey - čistota, panenstvo, prostota, veľkoleposť, odovzdanosť, celok, zákon, poriadok - duša často potrebuje prostotu, prízemnosť, telesnosť, špinu a opak nevinnosti (hoci každé vyvážené svojim protikladom). Irán potrebuje rozlíšiť dušu, ducha s duchovnom, vieru, náboženstvo, cirkev a Boha. Kým viera a duchovno sa dotýkajú potrieb duše a ducha, náboženstvo a cirkev má často bližšie k človeku, svetskej vláde, politike, podlosti, materializmu a neľudskosti - než k Bohu. Viera je živý pojem, ktorý odráža ľudskú skúsenosť na Zemi, dýcha a mení sa, má robiť človeka lepším. Viera ktorá sa opiera o nemennú náboženskú dogmu je mŕtva, často z človeka ukáže naopak to najhoršie. Mŕtva viera - vyznávanie presných podôb veršov, nemenných kníh, povinných svätých - nie je viera, je to modlárstvo, je to totalita, je to bezbožnosť. Náboženský fundamentalizmus je sám opak viery - je to materializmus najhrubšieho zrna.

Ste Iránci a moslimovia, ale ešte pred tým musíte byť ľudia. Ak nebudete ľuďmi, byť Iráncami a byť moslimami nemá vôbec zmysel. Ľudia, ľudskosť a ľudské práva sa stali mantrami kritiky Iránu a preto sa zdajú byť umelými pojmami. Akési cudzie slová, úplne nevlastné iránskej kultúre, ktoré Vám neprestajne vnucujú. No v skutočnosti, koncept ľudskosti a ľudského práva je čosi univerzálne, vždy známe a vždy platné - aj keď ho nikto nedodoržuje. Nie je to pojem zo západu, ale odveká hodnota, odkedy je človek človekom, nielen zvieraťom žijúcim v prísnych systémoch svoriek, podľa zákon džungle, kde prežíva silnejší. Ľudské práva človek má. Ľudské práva sa mu nevnucujú, ľudské práva sa mu nepriznávajú, ľudské práva si nevymýšľa, ľudské práva sa nedohadujú, ľudské práva sa nemenia. Ľudské práva má človek aj keď o nich sám nevie. Človek má právo žiť, žiť tak ako uzná za vhodné ak tým neubližuje druhým, myslieť si čo chce, veriť v čo chce, uctievať čo chce, sláviť čo chce, milovať to čo miluje, poznávať a byť zvedavý. Nielen že má právo, ale to sú jeho prirodzené vlastnosti. Tak ako nedáva zmysel povedať, že človek má právo mať modré oči - jednoducho ich má a hotovo. Ľudské práva človek má, či sa mu priznávajú, alebo nie. Sloboda je jeho prirodzený stav, či sa deklaruje, deklamuje, priznáva, vydobíja, alebo upiera.

Sloboda takisto nie je západný pojem. Človek vie, čo to je sloboda, úplne prirodzene. Vedel to otrok i pán v antike, sedliak vo feudalizme, človek vo väzení, slobodný vojak, kňaz, aj dnešný západný človek, aj homosexuál, aj černoch, aj budhista aj grécky filozof. Hoci je sloboda obľúbená fráza politikov kdekoľvek na svete, tá Sloboda, za ktorú sa bojuje, je prienikom malých slobôd všetkých jednotlivých ľudí. S každým úbytkom slobody jednotlivca mizne i skutočná Sloboda. Neexistuje sloboda väčšiny, neexistuje ani "sloboda obmedzovať druhých ľudí". Sloboda sa najviac prejavuje slobodami menšín, tých ktorí sú neobľúbení, tých, ktorí sú mimo masovej normy, tých ktorých si nikto nevšíma. Sloboda je to, čo odstraňuje to spoločenské nepohodlie jednotlivca, ktoré je bezo zmyslu. V istom zmysle sme sa jej vzdiali, v istom zmysle sa nám k nej tu a teraz, tu na Západe, v dnešnej dobe, podarilo priblížiť viac (hoci nie úplne) a preto sa snáď zdá, že tlačíme i ostatný svet do poľavenia útlaku - že slobodu (pod nálepkou demokracie) vyvážame.

Slobodu a ľudskosť netreba dovážať, stačilo by tak málo, aby sa Irán pevne chytil vlastných koreňov. Širin Ebadiová sa pri prijímaní Nobelovej ceny hrdo prihlásila k dedičstvu Kýra Veľkého, ktorý zaujíma popredné miesto medzi významnými postavami Iránu. Jeho cylinder možno nepopisuje nestranne dejinnú udalosť, ale predsa si ho za jeden zo symbolov vybrala Organizácia Spojených Národov. Minulosť kráľov i prorokov, ich motivácia a vplyv na udalosti - sú pochované v piesku - ale predsa nám môžu poslúžiť ako symbol. História sa miesi s mýtmi, no i tak sa nimi môže spoločenstvo nechať pozitívne inšpirovať, ak si za legendy zvolí to lepšie - ľudskejšie - z toho, čo bolo, alebo nebolo. Jeki búd, jeki nabúd - kde bolo, tam bolo - jeden kráľ nechal ľuďom slobodu žiť vo svojej vlasti, podľa svojej kultúrnej tradície, vyznávať svojich bohov. V tak krikľavom kontraste s iránskym dneškom... Kýros sa stal predzvesťou myšlienky, že náčrt Pravdy sa neskrýva v tom-ktorom "víťaznom" náboženstve, ale v ich mnohosti a rôznosti, preto má každé na svete miesto. Polyteizmus antiky sa k nám znova vracia v podobe hlbinnej psychológie - každé božstvo je iná ľudská skúsenosť, každé reprezentuje nejakú vlastnosť - z ktorých ani jednu nemožno uraziť.

Koncept "dobrých myšlienok, dobrých slov a dobrých činov" zoroastriánstva ovplyvnil (či sa tento výraz niekomu páči alebo nie) skomponovanie judaizmu, kresťanstva aj islamu. I vo svojej islamskej histórii sa má Irán o čo oprieť - napriek tomu, že dnes sa viac než k mystike uchyľuje k tvrdej doslovnosti - Rumí, Sa'dí, Háfiz, Chajjám, Ferdowsí, každý z nich má dnešnému človeku čo povedať o láske, láske k človeku prostredníctvom ktorej naberá tvar a tvár aj láska k Bohu - na rozdiel od nevľúdnych a neľudských pohľadov mulláhov z obrazov a nástenných malieb. Poetická tvár stredovekého islamu je podstatne vľúdnejšia a otvorenejšia - obrazy opojenia vínom, prejavy najhlbšej lásky medzi mužmi, Boh nachádzaný v Jednote univerza a nie v prísnom patriarchovi na Nebi. Sadího verše sa stali ďalším emblémom celosvetového spoločenstva národov:

baní ádam


baní ádam a'zá-ye-yekdigar-and
ke dar áfarinaš ze yek gúhar-and
čú ozvi bedard ávard rúzgár
degar ozv há rá namánd qarár
to kaz mehnat-e-digarán bi ghami
našáyad ke námat nehand ádami


Synovia Človeka (doslovný preklad)


Deti Adama sú údmi jedno druhému,
ktoré na počiatku vzišli z jednej podstaty.
Keď jeden úd v bolesť privedie osud,
ostatné údy nezostanú na pokoji.
Ty ak nad bolesťou druhých nežiališ,
nemôže tvoje meno byť Človek.

---------------------------------------------------------------------------

* Ádam - slovo pre človeka i pre hlinu (porovnaj v Biblii, boh stvoril človeka (Adama) z hliny)
** Baní - synovia, potomkovia
*** Ozv (pl. Azá) - úd tela, vetva stromu

To čo Irán nemá

Nábožensky-konzervatívny prezident z technokratickej strany (aký príznačný rozpor a dokonalý príklad vyvažovania sa extrémov) Mahmúd Ahmadí-Nežád (محمود احمدی‌نژاد) to vystihol lepšie, než možno sám mienil a tušil: "Irán nemá žiadnych homosexuálov." - povedal na pôde americkej univerzity a vyslúžil si výsmech. Časť pravdy je prirodzene na strane liberálneho západu - to čo Irán nechce vidieť, to o čom sa nesmie rozprávať - ešte neznamená, že neexistuje. Časť pravdy má i náboženský Irán, ktorý Ahmadínežád reprezentuje - koncept homosexuality aj heterosexuality vznikol v 19. storočí v Európe a Amerike. (Nehovorím o istej miere výskytu rovnakopohlavných túžob, ktoré sú odveké a prirodzené celej živočísnej ríši). A časť je úplne niekde inde - s ľudskou sexualitou to môže byť podstatne zložitejšie, než si obe tieto kultúry vedia predstaviť.

Aby sme mohli komunikovať "rovnakým jazykom" Iránci si v tejto debate musia uvedomiť niekoľko faktov, ktoré sa vynímajú obom kultúram:

• Na svet sa rodia ľudia s prirodzenou náklonnosťou tak k opačnému ako i k rovnakému pohlaviu. Táto náklonnosť je citová i sexuálna - ku každému z pohlaví iná. Pre niekoho je to 10:0, pre niekoho 5:5, pre niekoho 0:10. Pre väčšinu spoločnosti kdesi uprostred. Sú však i ľudia, ktorí sú schopní milovať a milovať sa len s rovnakým pohlavím.
• Jedine človek sám má právo povedať, či sa so svojou náklonnosťou narodil, alebo si ju zvolil. Nikto nemá schopnosť a teda ani právo o druhom človeku súdiť, pre čo sa rozhodol a pre čo sa nerozhodol. Niet človeka, ktorý pocítil príťažlivosť k rovnakému pohlaviu, ktorý by to opísal spôsobom "rozhodol som sa", tak ako sa nikto na Zemi nemôže "rozhodnúť niekoho milovať".
• Ak sexualita nie je rozhodnutím človeka, ale to, s čím sa narodil, nemôže byť považovaná za hriech - tak ako farba pleti, alebo inteligencia nie je hriechom.
• Ak sexualita nie je hriechom, potom za ňu človek nemôže byť potrestaný, tobôž nie zabitý!
• Náklonnosť človeka k rovnakému pohlaviu sa nedá liečiť (len za cenu zohavenia ľudskej duše zaprieť), nie je ani chorobou ktorou by mala byť liečená, lebo ju nikto z ľudí, ktorí ju pociťujú za chorobu nepovažuje. Nie je nákazlivá, nie je ani dedičná, neskrýva sa v žiadnom známom géne. Nedá sa docieliť, ani jej zabrániť, nedá sa ovplyvniť - je to prekvapenie pre rodičov, ktoré sa vyjaví, až keď mladý človek začne dospievať a sexuálne žiť.
• Citové a fyzické naplnenie lásky dvoch ľudí rovnakého pohlavia sa nijako nedotýka ostatných ľudí, nijako im neubližuje, preto nie je dôvod aby mu bránili - tak ako nesmú brániť žiadnej láske.
• Citové puto a sexuálne kontakty medzi rovnakým pohlavím je prirodzené i stovkam druhov zvierat, ktoré boli s otvorenosťou voči tomuto javu úprimne pozorované až dnes.
• Táto náklonnosť bola medzi ľuďmi prítomná vždy a v každej krajine - hoci sa v niektorých dobách a na niekotrých miestach nesmelo o nej otvorene a popisne hovoriť. Preto sa zdá, že kedysi nebola a dnes prichádza zo západu.
• Homosexualita nie je to isté čo pedofília, zoofília ani žiadna iná úchylka. Rovnakopohlavného milovania sa účastnia dospelí ľudia, dobrovoľne.
• Dvaja partneri rovnakého pohlavia nemôžu splodiť dieťa, ale cieľom ľudského života nie je ani plodiť deti, ani sa bezmierne rozmnožovať. Ľudská sexualita je fyzickým spodobením citovej náklonnosti. Je mu daná pre radosť a sebapoznávanie.

Ten najčastejší strach, ktorý v diskusiách Iráncov cítim má podobu jazykového obratu - hamdžensbáz , slovo ktore vraví "ten kto sa pohráva, alebo obťažuje rovnaké pohlavie" - nakoľko novotvar hamdžensgará (orientovaný na rovnaké pohlavie) sa ešte v bežnej reči neujal. Homosexuál a "znásilňovač" sú v iránskej ľudovej debate dva rovnaké výrazy, synonymá - hoci sú jeden-druhému významovo tak vzdialené. (Mimochodom, výraz hamdžens báz je odvodený od zloženiny pre "obťažovača detí" (pedofila) - baččeh báz - .) Najživšiu spomienku na homosexualitu na celom Strednom východe predstavuje pederastia. Pred príťažlivosťou mladých chlacov pre mužov varoval aj prorok Mohamed. Homosexualitu (pravdepodobne tohto typu) kedysi viktoriáni a puritáni nazývali "perzskou neresťou". V širšom Iráne (ktorý zahŕňa aj Strednú Áziu), či v Turecku - boli bežní mladí spoločníci (köçek, kúčak - كوچك), kúpeľní chlapci z hammamov (tellak), ktorí pre starších mužov tancovali a neraz poslúžili aj ako sexuálne objekty. Tento zvyk vydržiavania nedospelých (bačča - بچه‌) ešte stále nájdeme napríklad aj v Afghanistane, dokonca za prísnej vlády tálibov.

V dnešnej spločnosti, kde sa na nedobrovoľný sex nazerá s pohoršením a pohlavný styk s nedospelými (nerovnocennými) partnermi je vyslovene zakázaný - samozrejme tieto historické neresti budia hnev. Nakoľko sa v iránskej kultúre homosexualita spája predovšetkým s pederastiou, ak nie pedofíliou, odsudzuje sa jedným dychom. Treba však odlíšiť dobrovoľný (a nikomu ďalšiemu neškodiaci) styk dospelých ľudí, od obťažovania sexuálne nezrelých detí či sexuálneho násilia. Znásilnenie je akt, ktorého sa jedna strana nezúčastňuje dobrovoľne, poníma prvok vynútenia. Ku podivu, status žien - väzňov svojho pohlavia a prideleného rodového stereotypu - ich úloha v iránskom manželstve - ho realizuje podstatne častejšie. Partneri rovnakého pohlavia, ktorí sa oddávajú fyzickej láske dobrovoľne na každej strane, nemajú s konceptom znásilnenia nič spoločné. Dokonca nemožno ani povedať, že by mali k znásilňovaniu (a kriminalite) bližšie, nakoľko práve medzi nimi je podstatne viac citlivých, nesúťaživých, neagresívnych ľudí.

Druhým koreňom nenávisti voči inej sexualite je kolonializmus. Paradoxne, homofóbia bola "prinesená zo západu" do mnohých kolónií skôr, než prišla myšlienka prijatia inej sexuality (ktorá ale ako taká "neprišla", ale už dávno bola). Príkladom je napríklad "demokratická" India, kde donedávna pretrvávali koloniálne viktoriánske paragrafy namierené proti rovnakopohlavnému sexu, hoci ich materská krajina sama dávno zrušila. A hoci sa v politke našla vôľa tieto zákony odstrániť, ozývajú sa rôzni guru (ako swami Baba Randev), ktorí poznajú všetko - od stvorenia Vesmíru po recept na život - a kážu morálku podľa vlastných predsudkov. Aj keď Irán sám nebol nikdy kolóniou, moralizovanie je smutným koloritom strednej vrstvy, ktorá sa potrebuje vymedziť aj voči aristokracii aj chudobe - práve prostredníctvom hodnôt ako "nevinnosť", "nepoškvrnenosť" a "morálka" - ktoré si definuje sama po svojom.

To, čím teokracia oficálne odôvodňuje krutosť voči rovnakopohlavne orientovaným, sú citácie Koránu (al-qur'án - القرآن‎) a ḥadíthu. Krutá bude aj odpoveď: Predstavme si príklad, kde domnelá "svätá kniha" ("nadiktovaná prorokovi božím anjelom" - hoci to nikto nevie dokázať, ale všetci tomu veria - čo je podstata náboženstva), tvrdí, že Zem je doska. A potom sa ukáže, že Zem je guľatá... Čo spravíme - spálime "svätú knihu", alebo sploštíme Zem kladivkom na rezne? Ak Korán tvrdí, že láska a sex s rovnakým pohlavím je hriech, a pritom na základe vedeckých poznatkov dnes môžme otvorene povedať, že táto náklonnosť je človeku daná - čo to svedčí o svätej knihe a jej autorovi? Islam sa vyhlasuje za náboženstvo prirodzenosti (طبیعی), ako to že popiera ľudskú prirodzenosť? To, čo robí človek inštinktívne, tak ako stovky ďalších zvierat, predsa nemôže byť proti prírode.

Korán je kniha napísaná človekom, ktorý tvrdí, že mu to nadiktoval Boh. Ako sa pozeráme na iných ľudí, ktorí nám tvrdia, že sa rozprávajú s Bohom? Končia v blázninci. Ale jeden človek žijúci pred 1400 rokmi, v dobe plnej bohov, prorokov, nasledovníkov, (bez médií a vedy) - kde spravidla vyhrávali tie agresívnejšie a bojovnejšie náboženstvá - tomu veríme? Moslimovia tieto vety neradi počúvajú. Snáď najmenej radi na celom svete počúvajú kritiku náboženstva - v tomto sú naozaj výnimoční - detinskí. A preto si kritiku najviac zaslúžia. Ten kto verí skutočne, nepotrebuje si svoju vieru dokazovať tým, že sa za ňu bije a každého do nej núti. Korán, Biblia, Tóra a ďalšie sú knihy napísané človekom. Človekom, ktorý tvrdí že ich obsah pochádza od Boha. Čomu môžeme, ale nemusíme veriť, pretože pravdivosť toho niekto nedokáže. "Pravdivosť" sa utvrdzuje len masovou hystériou a zabíjaním pochybujúcich či nesúhlasiacich. A to sú ozajstné historické fakty. Naviac, islam sa až príliš nápadne podobá na ostatné náboženstvá svojej doby. Korán ani islam nie sú od Boha. Od Boha je to, čo je okolo nás, rozmanitosť. A "homosexualita", ktorú stvoril on sám - s nejakým úmyslom.

Ak je tento pohľad pre moslima ťažko stráviteľný, nech sa zamyslí - a odlíši fakty od viery. Viera nemôže popierať tie najprostšie fakty. Jedna z ciest von a nádej pre rovnakopohlavne orientovaných moslimov je interpretácia (idžtihád - اجتهاد‎), ako opak slepej imitácie (taqlíd - تَقْليد). Verše Koránu možno vykladať po svojom (Boh a Lot odsúdili obyvateľov Sodomy a Gomory za znásilnenie, nie za homosexuálne znásilnenie, alebo homosexualitu samu), možno ich interpretovať ako súdobo preventívne nariadenie (vo svojej dobe, v podmienkach púšte, mohol byť sex medzi mužmi nehygienický, čím mohla byť potom ohrozená žena a všeobecné zdravie), možno ich chápať tak ako mnohé iné pasáže "symbolicky", alebo naopak úplne "doslova". Milovať muža, byť homosexuálom, keď sa ním už človek narodí - áno - milovať sa s ním fyzicky (žiadostivosť) - nie. Inými slovami: "Buď ryba, ale neplávaj vo vode!" Najistejšie je ich považovať za zastaralé a nekompatibilné s našou dobou - tak ako obchod s otrokmi, manželkami, polygamia, detské manželstvá, sväté vojny, násilné presviedčanie na vieru, či spôsoby popráv. Tradícia - (al-ḥadíth - الحديث) - je už z iného súdka - predstavuje spoločenské zvyky z doby proroka Muhammada - ktorých násilné konzervovanie je dnes nanajvýš smiešne. Prežívajú aj vo forme predsudkov strednej triedy, čiastočne dovezených aj z kresťanského západu.

Ak chce islam byť náboženstvom prirodzenosti, musí túto ľudskú prirodzenosť prijať. Ak chce človek veriť Bohu, musí veriť v prvom rade tomu, čo Boh stvoril, až potom tomu, čo niekto povedal. Ak chce byť náboženstvom, ktoré (ako samo tvrdí) podporuje vedu a poznanie - musí prijať to čo z poznania vzíde, nie len to čo sa mu hodí - poznanie v oblasti sexuality nie je výnimkou. Ak chce byť náboženstvom pokoja a mieru (al-islám - الإسلام‎ - nájdenie mieru v odovzdaní sa), nech sa zmieri s Pravdou, ktorá je všade okolo nás zjavená. Ak chce byť náboženstvom tolerancie - nech ju smelo prejaví. Nikto po ňom nechce tolerovať násilie, znásilňovanie a ubližovanie. Len variáciu lásky a náklonnosti, ktorá prichádza priamo z prírody - od Boha. Ak chce byť náboženstvom svojich ľudí - musí sa naučiť prijať ľudskosť v jej úplnosti.

Bismillah ir-rahmán ir-rahím (بسم الله الرحمن الرحيم) ... začína sa takmer každý úradný a informačný text v islamskej republike. "V mene Boha milosrdného a milostivého." Kde sa tieto božie vlastnosti prejavujú pri poprave inak orientovaných ľudí, ktorých už vláda IRI zavraždila niekoľko tisíc? V tomto prípade ma napadá jediné: Nemožno priznať milosť ľuďom bez milosti. Ľudské práva majú len ľudia. No ľudí, ktorí v sebe nemajú ľudskosť, nemožno nazývať ľuďmi. Tak ako to krásne povedal Sadí - ten kto je bez súcitu, kto necíti bolesť druhých, nemá právo nazývať sa človekom. Je mi ľúto, ale Irán nemôže medzi národmi žiadať mierovú spoluprácu, kým sa nestane štátom ľudských bytostí. Toto pravidlo dokonca dal svetu on sám.

Ak je v islame Irán stratený, má sa o čo oprieť vo svojej vlastnej histórii a umení. Mystici ako Sa'dí a Rúmí prirovnávali a nachádzali lásku k Bohu v láske k milencom. Áno, milencom mužského pohlavia. Tu nemajú súčasní Iránci problém nájsť "symboliku". Kej Kávus vo svojom diele Qábusnáme (قابوس‌نامه) dáva rady svojmu synovi, princovi, aby sa neobmedzoval len na jedno pohlavie, ale vyhľadával obe, každé v inom ročnom období...

Skôr než sa prehlásime za stúpencov svojho náboženstva a skôr než sa prihlásime k etniku či národu, mali by sme sa pozrieť na to, či sa môžeme prihlásiť k ľudskému pokleniu. Nespôsobovať bolesť druhému a nemiešať sa mu do života (a najmä nie ľúbostného), pokiaľ nikomu neubližuje - sú povinnosti človeka, ktoré sú neoddeliteľné od jeho ľudských práv - a vzchádzajú z jedného univerzálneho pravidla. Nerobiť druhým to, čo nechceš aby robili tebe - priznaj druhým toľko práv, ako sebe samému. Na tomto jedinom minimalistickom práve, správne pochopenom, možno postaviť celú ľudskú spoločnosť i všetko nevyhnutné v štátnom zriadení. Zahŕňa to poriadok, ochranu proti krádeži - právo na dielo svojej práce, ochranu proti vražde - právo na život, nedovoľuje zneužívať druhých či ekonomicky, sexuálne, alebo mentálne - bez toho aby dával druhým právo byť zneužívaný. Uznaním práva druhého priznávame to isté právo sebe.

Takto možno vybudovať to, čo nazývame sekulárny štát - v ktorom má každý právo na vlastnú duchovnú cestu (nech je to aj islam) - len ak toto isté právo prizná aj druhým - nájsť si vlastnú duchovnú estu a morálku v rámci základných spoločenských pravidiel, ktoré nebudú ani voľnejšie ani prísnejšie, než je nevyhnutné - pre zachovanie práv všetkých jednotlivcov v spoločnosti. Tento sekulárny štát potom môže byť moderný a zároveň žiť bohatým duchovným životom. Náboženstvo i štát by sa mali sústrediť na svoje skutočné úlohy - štát na zabezpečenie fungovania spoločenstva - náboženstvo na dušu človeka. Starať sa o to, aby človek neubližoval a nevnucoval sa druhým - nie sústrediť sa na zovňajšok, oblečenie, sex, utláčanie pohlaví a popieranie ľudskej sexuality - ako to robia v Iráne práve teraz. Dnes akosi nevieme rozlíšiť to "duchovno", ktoré nám dáva spoločenské normy (nezabiješ, nepokradneš) a duchovno, ktoré nám umožňuje poznávať seba, svet, ďalšie rozmery, uspokojovať svoju dušu, rozvíjať sa alebo len prosto zažívať a zážitky spracovávať. Minimálne spoločenské normy vieme vytvoriť aj bez náboženstva - pretože základné ľudské hodnoty sú. Viera sa tak môže stať osobnou cestou, živou - a tak byť zmysluplnou.

V tejto zmene uvažovania, v zdanlivom "sebaobmedzení sa v obmedzovaní druhých" nakoniec môže nájsť Irán prínos. Rôznorodosť - pohlaví, rás, tvárí, sexualít, názorov i chutí - je (dokonca i z pohľadu genetiky a optimalizácie) akousi poistkou, aby ľudská spoločnosť neuviazla v nejakom "celkom dobrom stave", ale bola nútená hľadať stále lepšie a lepšie. Aby sme sa neuspokojili len s tým, čo je "dobré zhruba pre väčšinu", ale snažili sa prijať každého človeka medzi seba. Ak čo i len jeden spomedzi nás bude trpieť, ostatní nikdy nedosiahnu úplný kľud. To je to božské v nás. A je to i sama podstata krásy. Boh nestvoril kvety len jednej farby a jedného tvaru - ale dych-berúci nespočet. Rôznosť a protikladnosť sú prítomné v každom aspekte jeho stvorenia. Boh svoje vlastné stvorenie neodsudzuje.

Pôvodné americké kmene medzi inak orientovanými hľadali svojich šamanov, mediátorov a liečiteľov. Pretože boli menej bojovní a konfliktní, ale naopak citlivejší, vnímavejší, stále kdesi uprostred medzi pohlaviami a preto mali silu ich záujmy premosťovať. Hoci neboli vždy obdarení schopnosťou bojovať a rozmnožovať sa, oplývali množstvom iných schopností, ktoré táto "primitívna" kultúra dokázala oceniť. Pokladala ich za nevyhnutné k prežitiu. Two-spirit, ľudia dvoch duchov (mužského aj ženského) boli šamanmi, liečiteľmi, usporiadateľmi obradov - úloha, ktorú dnes vykonávajú kňazi. Tých, ktorí by nimi mohli byť - a robili plnili by si svoje úlohy od podstaty dobre - dnes v Iráne zabíjajú. Namiesto nich sa stávajú tálibmi, mullami a klerikmi - alfa-samci, virilní bojovníci, ktorí súťažia o pozície, udeľujú si prestížne tituly: "mardžá-e-taqlíd", "hodždžátolislám", "ájatollah"; neprestajne bojujú s vnútorným i vonkajším nepriateľom. I dnes sa môžeme od prostredného pohlavia učiť. Láska je opozitum súťaže, ktorá medzi "obyčajnými" chlapmi tak často vzniká. Súťaž vedie k súboju, vojne, násilu, krviprelievaniu a smrti. Súťaž, dravosť, machizmu, sú presne tie aspekty, ktoré robia dnešný svet, ekonomiku, "démonický islam" aj "zlý západ" - tak neznesiteľnými. Bolo by pochabé vraždiť tých, ktorí majú ten potrebný nadhľad a možnosť nájsť inú cestu.

Svetový doslov

Prvý plán
Ekonomická situácia vo svete, daná dravou, súťaživou, drancujúcou povahou systému sa čím ďalej tým viac odhaľuje ako neudržateľná. V časoch kríz sú ľudské spoločenstvá náchylnejšie k extrémistickým hnutiam a revolučným krokom. Revolúcia - prevrat - je prirodzenou súčasťou života, za istých podmienok. Ale aj tá najodôvodniteľná a najspravodlivejšia revolúcia môže byť "unesená", tak ako nám to ukazuje historický príklad Iránu. Zo vzbury proti šáhovi Páhlavímu (mierumilovnými islamistami, radikálmi, komunistami, nacionalistami, demokratmi) sa náhle stala islamská revolúcia - permanentná rovlúcia - s túžbou podmaniť si svet - ktorá sa pokúsila a stále pokúša pretvoriť svojich ľudí na unifikovanú masu rovnako-veriacich. I v prostredí kresťanstva sa môže ľahko stať, že v nevhodnej situácii náboženskí a nacionalistickí primitívi (s tučnou svätou knihou rád, ale bez štipky skutočného duchovna) zabrnkajú obyvateľstvu na správnu strunu. Veľký iránsky omyl s teokraciou môže byť pre nás odstrašujúcim príkladom.

Druhý plán
Hoci tak ako prvoplánové poučenie i jedno z obľúbených prísloví vraví, že "fundamentalizmus sa rodí v prostredí ekonomickej chudoby", uvedomme si, že najprísnejšie náboženské zriadenia dnešného sveta prežívajú nielen v suti Afganistanu, ale i v ropnom raji Saudskej Arábie, alebo vďaka medzinárodnej izolácii v paradoxne relatívne prosperujúcom Iráne. Hoci je chudoba výživnou pôdou pre extrémizmus, zhnusenie politkou (i demokratickou, technokratickou, alebo inak progresívnou) je vodou, ktorá dokáže pohnúť aj skalou blahobytu. Irán sa v vzbúril aj proti "príliš progresívnej" totalite svojho Šáha - islam sa už len votrel do všeobecného nadšenia. Nemalou mierou prispela nevzdelanosť a zbožná poverčivosť vidieckeho obyvateľstva, hoci to boli práve mullovia (náboženská elita), ktorí sa správali k pôde a sedliakom ako feudáli a ktorým stúpil šáh na prsty.

Ekonomická situácia, politické usporiadanie i vzdelanosť a intelekt - všetky tieto faktory, každý iným spôsobom pôsobia na jednotivé vrstvy spoločnosti. Chudoba sa utieka k ideám sľubujúcim nádej a raje - znudená stredná trieda sa i v období prosperity a demokracie potrebuje pýšiť a vyhraňovať moralitou - a elity sa zasa z čohokoľvek vykúpia, no najradšej majú chaos a korupciu hore i dole.

Tretí plán
Nech sa západný svet zamyslí - aký iný priestor máme robiť nátlak na necivilizované a neľudské režimy - než ekonomickú výhodu - pokiaľ sa teda nechceme utiekať k prevahe vojenskej? Odpovede sa väčšinou nedočkáme, lebo na západe postmoderna káže podotknúť, že "civilizovanosť" je relatívny pojem. Relatívnosť a nezaostrenosť je istým spôsobom samovražda západu. V relatívnosti nedokáže nájsť hodnotový systém ani smer, preto koketuje a obdivuje rôzne pevne ukotvené, ostro sa javiace ideológie - kresťanstvo, islam, budhizmus, demokraciu, "paternalistické polodemokracie", či pseudodemokratické hybridy. Tak ako ľudskosť a slobodu, aj civilizovanosť možno pevne a univerzálne vytýčiť - nie podľa lokálneho bontonu, ale podľa týchto dvoch zmienených hodnôt. Na základe vôle spoločenstva neubližovať a zbytočne neobmedzovať svojich jednotlivcov (pričom nevyhnutnosť definujeme minimalisticky - tak aby ľudia spolu mohli mierovo koexistovať). Možno ňou merať každú jednu krajinu - tým najlepším čo sa zatiaľ hocktorému zo spoločenstiev podarilo dosiahnúť. Ak to je v otázke slobody viery a sexuality práve západ, máme právo merať Irán západným metrom. Bez toho, aby sme sa podkopali "sebakritickými" výčitkami, že "veď v tom a tom nie sme o nič lepší". Keby aj - nič to nemení na fakte, že sme lepší v tom konkrétnom ohľade, ktorý vieme pomenovať.

Odpoveď na otázku civilizovanosti možno načrtnúť príkladom tlaku Európskej únie na postotalitné štáty strednej Európy. Kto chcel vstúpiť, musel splniť isté "demokratické" kritériá, teda priblížiť sa mierou civilizovanosti (vo vzťahu k ľudským právam) aspoň štandardu EÚ. V tomto procese sa skrýva aj protipríklad - tam kde Európska únia zanedbala nátlak, dosiahla výsledky len polovičné. Krajiny ako Litva, Poľsko a Slovensko za zvyškom Európy v otázke práv sexuálnych menším smutne zaostávajú. Po vstupe už viac nieto reálnej sily, ktorá by tieto krajiny k väčšiemu rešpektu k ľudskosti dotlačila. Téma zhasla.

Bohužiaľ, nie je to len vlastnosť ziskuchtivej pravice, ale i obľúbená ľavicová téma "nediskriminovať zlé režimy", ale "spájať svet prostredníctvom obchodu". Agenda sociálnej rovnosti v rámci krajiny sa akosi zvrhla na "prečo by sme s nimi neobchodovali, veď to robia všetci" a samozrejme "prečo by sme mali zostať chudbní, z princípu?". Nabrala rovnosť akýsi nový nechutný rozmer, alebo máme začať hovoriť o "nenažranosti ľavice"? A tak veselo obchodujeme s Čínou, Ruskom, chodíme na exotické dovolenky do Barmy a jazdíme na Iránsku a Irackú ropu - veď tá smrdi vždy, či je od ľudomilného, alebo zlovestného režimu.

Na všetko máme univerzálny recept: "ekonomické otvorenie sa krajiny a čulá obchodná aktivita prospievajú ľudským právam" - skrátka, všetko sa časom zázračne zlepší. Ako vidíme na príklade Číny, Sudánu, Saudov, Iránu i Slovenska - ekonómia krajiny nepochybne ožije, práva ľudí v nej sa často nezlepšia. No moderné je vravieť i "dnes sa o tých ľudských právach hovorí akosi priveľa" - veď hlavné je, že ľudí tam ten režim nakŕmi... a že stojí na nejakej morálke. "Kultúrne rozdiely". Omyl. O ľudských právach sa nikdy nehovorí priveľa, a priori sa o nich hovorí primálo, výraz "priveľa" je len varovným príznakom doby. Ak bude človek sýty, ale nebude to už "tak úplne človek" (so všetkými svojimi právami a taktiež priznávajúci práva druhým), aký zmysel ma jeho sýtosť?

Pochopiť situáciu môžeme na veľmi častom príklade z dediny. Tam sa vždy bavíme so susedom, ktorý síce týra manželku a deti (Ani by nás nenapadlo ho nahlásiť, veď to je "ich súkromná vec"), hlavne že ich živí a nehladujú, nie? A občas si od neho potrebujeme požičať kosačku...

Štvrtý plán
I v ekonomickom blahobyte a uchytenej demokracii klíči v ľuďoch nespokojnosť. Majú prístup k vzdelaniu, informačným zdrojom, majú voľný čas - a napriek tomu (alebo vďaka tomu) im čosi chýba. Materiálny život ich neuspokojuje, cítia sa vyprahnutí, potrebujú osviežiť aj svoju dušu, povzniesť ducha. To je situácia, na prahu ktorej stále prešľapuje nielen západný svet. Nespokojných je stále viac. Potrebujú duchovno - instantné, jednoduché na pochopenie, ľahké na prispôsobenie - hneď ... a mnohí siahnú po prvom, čo sa ako "duchovno" núka. Konzervatívne neľudské monoteistické náboženstvá, sekty, hurádogmy. Technokrati a materialisti nie sú schopní uchopiť a viesť skutočný duchovný život - oni hľadajú návody na použitie, knihy praktických rád, programy, algoritmy pre život, vodcov, ktorí im povedia čo majú robiť. Dokonca sa raz snaha vniesť do materialistického života trochu duchovna môže zvrhnúť na nejakú formu revolúcie. Ale aká obluda z nej môže vzísť, to môžeme len tušiť - na nepekných príkladoch z dejín. Vylízať sa z nej bude ťažké, strach jednotlivca ozvať sa uprostred mlčiacej masy, prebývajúcej v pohodlnej totalite, trvá sťaby nekonečne dlho. V Iráne už vyše 30 rokov.

Ak by sme dokázali uchopiť čaro systému, ktorý nazývame iracionálnym - prečo je tak príťažlivý pre ľudí - mohli by sme na potrebu duše odpovedať zdravým spôsobom, bez toho, aby sme sa vrhli do náruče teokracie. V nej sa nám zdá, že žijeme "duchovnejšie", že sme bližšie, alebo sa blížime k podstate veci - v skutočnosti okolo nej krúžime, vzývame ju, ale stále sme od nej oddelení. Podobne, ako keď sa dráždime prasavými erotickými slovami, ale nedotkneme sa toho, čo predstavujú. Podobne ako v prípade iných sexuálnych a ekonomických fetišov - namiesto odpovede na skutočnú potrebu, uspokojujeme nákupmi nejakú zástupnú, ktorá je blízko, ale je falošná. Neustálym pocitom blíženia sa - "už tam skoro som" - nás udržuje frustrovaných a vedie k ďalšiemu a ďalšiemu nákupu (platbe), pretože sa zdá, že sme už takmer na dosah. Náboženstvo zneužíva slovník duše a ducha, šteklí, dráždi ich, ale zároveň udržuje v neuspokojení - aby sme sa znova vracali do kostolov, ku kňazom ktorí si vychutnávajú pozornosť a vplyv. Je to však len moc, ľudská pýcha, davová hystéria, pravda väčšiny a právo silnejšieho, materialistické vlastnenie viery - pseudoduchovno.

Príbeh islamského Iránu si vyžaduje vypočutie. Aby sme sa s dogmatizmom vysporiadali, musíme ho nejako pochopiť, poňať, pohľadať motiváciu za ním. Chomejního revolúcia a vláda kléru je akousi nedospelou skratkou, pokusom obísť "chaos" liberálnej demokracie. Aj my v Európe sa dnes dohľadávame svojich koreňov - napríklad údajných kresťanských. Ak nemáme spoločné hodnotové základy (kresťanstvo, islam), ako ustanovíme svetské zákony? Kam všeobecná tolerancia a otvorenosť povedie? Jeden si ospravedlní perverziu, druhý krádež, tretí vraždu. V dvojstrannej logike (dobro verzus zlo) ájatollah pravdepodobne videl len "zákon Boha" a "zákon džungle". Najväčším paradoxom je, že konzervatívne zmýšľajúci ľudia sa boja permanentnej vojny, násilia, machistického práva silnejšieho - aby ho vzápätí využili (revolučné gardy) a vznovu vytvorili, len v inej podobe. Právo hlasnejšie kričiacich, právo prstom prísnejšie hroziacich, právo bradatých so samopaľmi, právo zvrhlých islamských sudcov, právo povinného náboženstva, právo toho, kto je na vrchole pyramídy - duchovenstva. Samci súťažia, samci chcú vlastniť, samci ovládajú, samci majú Pravdu, samci sú neomylní, samci - z pozície sily - potláčajú odpor a nesúhlas. A celé to nazývajú "poriadkom". Chomejní sotva kedy počul o rede "rob čo chceš, ak tým neubližuješ druhým". Minimálny morálny systém, minimálne právo, minimálne zriadenie. Univerzálna ľudskosť, univerzálne zákony.

Súdnosť
Niekomu stačia suroviny, niekto rád vycestuje do krajín pochybovačných k ľudským právam podporiť turistický priemysel (aj keď s odôvodnením "poznávať odlišné kultúry" a "vidieť ako to tam naozaj je"). Smutné je však počuť, keď sa vrátia z moslimskej krajiny a nadšene komentujú, aké sa tam ženy cítia slobodné (zahalené pred chlípnymi pohľadmi mužov na ulici) a vážené (najmä keď má štvrtá manželka rovnaké právo na úctu a materiálne zabezpečenie manželom ako ostatné tri) a ako tam režim má podporu prostého obyvateľstva. Jeden, alebo tucet osobných pohľadov, ktoré si cestovateľ vypočuje, ešte nie je portrétom krajiny. To, že niektoré ženy dokážu nájsť v nevyhnutnosti pôžitok, alebo že im presné vymedzenie rolí (submisívne-dominantná hra) vyhovuje - neznamená, že sa tak cítia väčšina. A aj keby ich bola väčšina, necítia sa tak určite všetky - a aj keby sa tak cítila len jedna, musíme myslieť aj na ňu. Práva tamojších inak orientovaných sú tunajším inak orientovaným väčšinou ukradnuté. Nech si pomôžu sami. Hlavne že ja sa mám relatívne dobre.

Tak ako je absurdné cestovať do krajiny "aby sme zistili, ako sa tam vlastne majú dobre a netreba im vôbec pomáhať", opačný extrém nie je o nič menej úbohý. Nedávny dokument o českých turistoch v KĽDR to vystihol dokonale v podobe hlasu z ľudu: "Ideme tam, aby sme sa presvedčili, ako sa u nás vlastne máme dobre." Súdnosť! Na chyby druhých sa predsa nepozeráme preto, aby sme sa cítili lepší, učičíkali sa pohodlným bezpečím svojej reality - ale aby sme sa neskôr mohli zahľadieť na seba a vyvarovali sa ich sami. Sme ľudia, každí sme omylní, máme lepšie a slabšie stránky. Každá krajina dala svetu lepšie aj horšie príklady usporiadania spoločnosti. Môžeme na seba zlostne ukazovať prstom - "ani ty nie si o nič lepší" - a uspokojený prešľapmi druhých sa ďalej vedome dopúšťať nešťastných omylov a morálne zdôvodnených zločinov. Môžeme sa biť v dobre známej sameckej súťaživosti o to kto "bude mať pravdu", kto bude silnejší, kto prevládne. Alebo ... ak vidíme druhého robiť niečo čo nám vadí, desí nás, alebo pohoršuje - zamyslieť sa či to nerobíme sami, ale určite ho na to upozorniť. A keď sme napomenutí my, priznať si omyl. Ak vidíme druhého robiť niečo lepšie, zanechať doterajšie spôsoby a skúsiť to inak. Na to potrebujeme prekonať infantilnú hanbu z vykonanej chyby, ktorú si deti za nič na svete nepriznajú - a prijať zodpovednosť. S ňou prichádza sloboda, poznávanie sveta, oduševnelý život, vyrovnanosť a všetko príjemné, čo na Zemi možno zažiť.