List moslimom

4.0.03

Príliš sladká i príliš trpká romantika Orientu

"bismi-lláhi r-raḥmáni r-raḥím" - "v mene Boha, milosrdného, milostivého"

Tajomný cudzinec - neznámy islam

Slávna šahada "nieto boha okrem Boha" (lá iláha illá-lláh - لا إله إلا الله‎) z Koránu (al-qur'án - القرآن), ktorej sa v moslimskej krajine minimálne päťkrát denne nevyhnete, je súčasťou ṣalátu, teda zvolávania na modlitbu. Jej zvukomaľba naznačuje to, na čo je možno každý arabčinu ovládajúci moslim pyšný - nielen na "náboženskú jedinečnosť" svätej knihy, ale i esteticko-umeleckú brilantnosť jej jazyka.

Ak sa chceme prorozprávať so záhadným neznámym (pre pokoj veriacich duší nenaznačím, kto ním je), musíme nájsť spoločnú reč - alebo aspoň porozumenie zvláštnostiam vyjadrovania toho druhého. V ňom sa odráža nielen gramatika cudzieho jazyka, ale aj spôsob myslenia, estetické cítenie a kultúra v celej svojej šírke. Arabský jazyk je špecifický svojimi koreňmi o dvoch či troch spoluhláskach, zatiaľ čo samohlásky (najmä krátke) sú až "druhoradé" a (niekedy) premenlivé písmená. (Na rozdiel od indoeurópskej rodiny Balticko-Slovanských, Germánskych, Indo-Iránskych a Románskych jazykov, špecifických rôznymi predložkami, predponami a príponami). Arabčina vytvára vkladaním samohlások medzi spoluhláskové korene ďalšie odvodené slovné druhy a skloňuje. (K-T-B: kitáb - kniha, kutub - knihy, kataba - napísal)

Slovo ʾilah (sg. - إله, plurál: ʾálihah - آلهة, moderný koreň: ʔ-L-H, starý smetiský koreň ʔ-L (el)) prekladáme ako boh (s malým "b"), vo význame "niektorý z bohov, niektoré z božstiev polyteizmu". Allah - الله‎ - (v angličtine nachádzame ekvivalent The God) predstavuje Toho Boha - jedného, jediného, konkrétneho (vieme o ktorom je reč, preto určitý člen al). Tým arabčinou-rozprávajúci odlišujú Boha od voľajakých cudzích, menších, falošných božstiev. Veď polyteizmus, alebo modlárstvo (širk - شرك‎) je azda najväčším hriechom islamu. Allah nie je žiaden Jahve, Hospodin, Aláh (v zmysle mena) - ale jednoducho Boh. Má 99 mien - božských vlastností z ľudského sveta, znovu odlíšených členom Al - teda privedených v dokonalé absolútno. Predstavujú vťažné body, ideály menovaných vlastností. Ten jediný Boh, volaj si ho ako chceš.


Allah

Muhammad

Rodokmeň - dejiny Islamu

Ústrednou postavou islamu (samozrejme po Allahovi) je prorok Muḥammad (محمد), tiež Aḥmad, v slovenčine a iných jazykoch známy skôr ako Mohamed, ktorý sa narodil v roku 570 alebo 571 po Kristovi. V tom čase semitské kmene žijúce na púštiach Arabského poloostrova vyznávali mnoho pohanských božstiev (medzi nimi sú dobre známe kontroverzné bohyne al-'Uzzá, Manát, al-Lát) - stav popisovaný ako al-džáhilijjah (جاهلية) alebo "neprítomnosť božského vedenia". V tej dobe boli už i tu dobre známe učenia Abraháma (Tóra - Starý zákon) a Krista (zaznamenané v Biblii). Dnešní moslimovia veria, že božie slovo bolo vtedy značne prekrútené, napríklad rôznymi výkladmi. Jedným z náboženských centier (prinášajúcim zisk miestnym obyvateľom) bola Mekka (makkah - مكة) a jej ústredným chrámom Ka'aba (kaʕba - الكعبة), malá svätyňa v tvare kocky so sochami božstiev a tiež záhadným čiernym kameňom (možno úlomkom meteoritu). Legendy Mekky siahajú dokonca o niekoľko tisícročí ďalej - údajne tu putoval prorok Abrahám (Ibráhím - إبراهيم) so synom Izmaelom (ktorý podľa jednej povesti búchal od smädu na zem a z nej vytryskla voda) a manželkou Hagar (Hádžar - هاجر), ktorá podľa inej povesti sama hľadala vodu behajúc medzi vŕškami as-Ṣafá (الصفا) a al-Marwah (المروة) a objavila tak s Allahovou pomocou povestný prameň Zamzam (زمزم‎). Všetky tieto miesta sú dodnes súčasťou pútnických zastavení a úkonov v Zapovedanej mešite (Masdžid al-Ḥarám - المسجد الحرام‎). Abrahám a Izmael (Ismá'íl - إسماعيل‎) údajne vystavali Ka'abu a umiestnili do nej aj čierny kameň (al-ḥadžar-u-l-aswad - الحجر الأسود).

V Mekke žijúci Mohamed (meno znamená Chvályhodný), bol pôvodne veľmi schopný obchodník, podnikajúci vo výmene tovarov medzi indickým a arabským subkontinentom. Získal si tu dokonca prezývku al-Amin - dôveryhodný - jeho povesť totiž prekročila hranice jeho povolania. Pekne to ilustruje situácia, keď sa niekoľkí miestni prominenti nevedeli dohodnúť, kto odnesie čierny kameň dovnútra Ka'aby - Mohamed ho položil na kus látky, nechal každého náčelníka uchopiť jeden roh a spoločne odniesť kameň dovnútra. On sám dostal výsadu položiť kameň vo vnútri na svoje miesto. Jedným z jeho majstrovských ťahov bola svadba so zámožnou, aj keď staršou vdovou Chadídžou (خديجة) v roku 595, do smrti ktorej po celých 25 rokov manželstva nemal žiadnu inú ženu. Neskôr však získal ďalších 13 manželiek a konkubín, medzi nimi je známa najmä jeho obľúbenkyňa Aiša ('á'išah - عائشة), ktorá mala v čase naplnenia manželstva údajne 7-10 rokov.

Tu sa počas meditácií na hore v jaskyni Ḥirá' (حراء) zjavil Mohamedovi archanjel Gabriel (Džibríl - جبريل) a začal mu vyjavovať nové, kompletné, konečné slovo božie, známe ako Korán (al-Qur'án - القرآن), teda recitácia. To sa sprvu šírilo len ústnym podaním a až do Mohamedovej smrti neexistovalo v písanej podobe. Odtiaľ pochádza tradícia memorovania veršov, pričom titul háfiz (háfiẓ, ḥáfidh - حافظ‎) sa udeľuje človeku, ktorý si zapamätá celý Korán. Tak vznikla nová viera známa ako islam (al-islám - الإسلام), ktorá svoje pomenovanie odvádza z koreňa S-L-M, označujúceho napríklad nasledovné koncepty: salám - pokoj, as-salámu 'alajkum - pokoj s vami (pozdrav), musalam - nespochybňovaný. Islám znamená "poddanie sa" alebo "odovzdanie", teda istý metaforický, metafyzický, teologický koncept nájdenia pokoja v zbavení sa chcenia a túžob a úplnom odovzdaní sa do vôle božej. Tak ako dnešní moslimovia pred mnohými budúcimi očakávaniami dodávajú - in šá allah (إن شاء الله) - "ak dá boh".

Spočiatku malo nové monoteistické náboženstvo málo nasledovníkov - spory s miestnymi predstaviteľmi, mocnými a veriacimi vyústili do nedobrovoľného úteku Mohameda do mesta Yathrib, 320 km na sever od Mekky, v roku 622 n.l. Táto udalosť - zvaná Hidžra (hidžrah - هجرة) - sa stala rokom nula moslimského lunárneho kalendára (čítajúceho 354 či 355 dní), na začiatku 15. storočia ktorého stojíme dnes. Dátumy sa označujú ako v roku hidžry (r.h.), letopočtu hidžry (l.h.) a ich prepočet na náš letopočet sú pre laika komplikované, vďaka nerovnakej dĺžke roka. Mohamedovi nasledovníci ušli do Yathribu skôr, už v roku 615, ktorý sa niekedy označuje ako "prvá hidžra". Toto mesto však začalo byť po príchode proroka známe ako Medína (al-madínah - المدينة - arabský výraz pre mesto). Tu vznikla najstaršia mešita (masdžid - مسجد) sveta - Masdžid al-Qubá' (مسجد قباء) - dnes významné pútnické miesto.

V oáze Yathribu, jedného z najúrodnejších miest oblasti Hidžázu, sa Mohamed stal arbitrom - pretože spory Arabov a Židov už nebolo možné riešiť tradičným spôsobom "oko za oko" a klanovými vojnami. Mohamed zavádza ústavu Medíny a vytvára náboženskú obec známu ako ummah (أمة) - národ či komunita veriacich. Objavuje sa i veľmi dôležitý koncept islamu - ʾahl al-kitáb (أهل الكتاب‎) - teda "svet knihy", označujúci všetkých veriacich monoteistických náboženstiev, ktorým bolo slovo božie zjavené v podobe knihy. V tradične uznávanom význame Židia (jahúd - يهود) s Tórou, kresťania (masíḥijún - مسيحيون) s Bibliou a Sábijci, no podľa niektorých aj Zoroastriáni s Avestou, či dokonca Hinduisti s Védami. Boh, v ktorého všetci títo ľudia veria, je Jeden Boh - ten ktorého moslimovia nazývaju Allah. Prorokovia Abrahám (Ibráhím - إبراهيم), Mojžiš (Músá - موسىٰ), Ježiš Kristus ('Isá - عيسى) a ďalších 25 sú i Prorokmi (nabijj - نبي) islamu, päť z nich dokonca nesie titul Posla (rasúl - رسول). Posledný z nich je Mohamed. Zjavené sväté knihy sú všetky považované za "božie vedenie". Mohamed vyzýval na toleranciu voči ostatným veriacim Sveta knihy - zvaných dhimmí (ذمي) - ktorá sa v lepšom prípade prejavovala úprimným rešpektom, inokedy, v niektorých obdobiach stredoveku, aspoň platením "výkupného". Miesta či zriadenia, kde takáto zmluva panovala, označovali moslimovia ako Svet dohody (ahl al-dhimmah - أهل الذمة). Iný spôsob delenia rozlišuje "domy" či "domínia" (dár - دار) - islamský svet (dár al-islám - دار الإسلام), svet zmluvy, ďalej svet vojny (dár al-ḥarb - دار الحرب) - tam, kde nie sú v platnosti zákony islamu a ochrany dhimmi a napokon predislamský svet neveriacich (dár al-kufr - دار الكفر), kde kufr znamená i rúhanie, kacírstvo a ľudí, ktorí "skrývajú či zahaľujú pravdu". Islam neuznáva náboženstva bez Proroka, Knihy a vonkoncom nie tie bez konceptu Boha či s mnohobožstvom.

Moslimskí obyvatelia Medíny ďalej napádali obchodné karavány mekkanov, až kým sa títo nerozhodli zakročiť - čo vyústilo v bitke pri Badr (rok 624), ktorú moslimovia, aj keď niekoľkonásobne menej početní, vyhrali. Nasleduje ostré vojnové súperenie miest a ich spojencov - napríklad bitka pri Uhud, kde zomrie 75 moslimov vrátane Ḥamzu (حمزة), Mohamedovho strýka - a obdobie rôznych prímerí, dohôd a samozrejme ich porušovania. V roku 630 Mohamed obsadí Mekku - a ku podivu omilostí väčšinu jej obyvateľou, s výnimkou poetov, ktorí sa vysmievali jemu, alebo jeho viere. Obchodník neznáša umeleckú satiru, nové náboženstvo je výsostne nedotknuteľné. Obyvatelia Mekky postupne konvertujú na islam, Mohamed zničí všetky pohanské idoly v Kaabe, zostane len Allah - ako pojem - ktorého (podobne ako neskôr Mohameda) a dokonca všetky jeho živé stvorenia (v islame zvieratá, nie rastliny) neslobodno v prísnom výklade islamu vyobrazovať. Nasleduje postupné dobýjanie Arabského poloostrova a neskôr celého dnes známeho islamského sveta - Od Maroka po Indonéziu, od Turkestánu po Zanzibar.

Po Mohamedovej smrti v roku 632 n.l. islamský svet upadol do sporov nielen čo sa týka správneho znenia recitatívu, ale i o nástupníctvo vo vedení celej náboženskej obce. Kým novým kalifom (chalífah - خليفة - náhradník, zástupca) sa stáva Mohamedov spoločník Abú Bakr, vzniká niekoľko písaných podôb Qur'ánu, ktoré sa neskôr podarí spojiť do jedinej. Abú Bakrovo nástupníctvo spochybnil Mohamedov bratranec a zať 'Alí ibn Abí Ṭálib (علي بن أﺑﻲ طالب). Kalif bol totiž osobou s nesmiernou vážnosťou a pozíciou - zjednotením náboženskej a svetskej moci. Najvyšší vzor a autorita žijúca na Zemi. Naviac sa tu objavil akýsi zárodok islamskej demokracie, kde svojho chalífu volila náboženská obec, alebo jej predstavitelia. Pre sunnitov sú prví štyria kalifovia ar-rášidún (الراشدون), teda "správne vedení kalifovia" (al-Khulafá'ur-Rášidún): Abú Bakr (ابو بكر), 'Umar (عمر), 'Uthmán (عثمان) a ako štvrtý v poradí sa dočkal aj 'Alí (علي). Ten si však neužil obdobie mieru - kalifátom (chiláfah - خلافة), teda moslimským superštátom sa ozývali nepokoje - prvá islamská schizma, rozdelenie (fitnah - فتنة) - napríklad kvôli nepotrestaniu vrahov jeho predchodcu Uthmana. Alí, hašimita (hašimí - هاشمي‎, jeden z arabských klanov), bojoval tak s predstaviteľom Damašku (Dimašq - دِمَشق‎) Mu'áwijom (معاوية), ktorý bola ummajovec, ale aj s vlastnými odštiepencami (charidžitmi), z ktorých jeden mu nakoniec siahol na život. V prípade Alího musíme spomenúť aj výraz "ľudia domu/rodiny" (ahl al-bajt - أهل البيت) teda Alího rodina (rodinný klan). Časť moslimov totiž verila, že len pokrvní príbuzní Proroka sú poverení viesť náboženskú obec. Nástupníkom sa tak mal stať Hasan, syn Alího (Husajn ibn Alí - حسين بن علي) - no Mu'awíja dokázal politickými ťahmi docieliť vlastné menovanie za chalífu, prvého z Ummajovskej (أمية) dynastie. Tá sa do dejín zapísala ako výrazne svetskejšia, zhýralejšia a z pohľadu islamu skazenejšia moc - na rozdiel od prvých štyroch pravoverných chalífov. Islamská utópia sa pomaly ale isto na dlhé storočia končí - no ummajovský kalifát sa napriek tomu rozširuje na západ (gharb - غرب) do Španielska a na východ (šarq - شرق) do Indie.

Nástupníkom Mu'áwiju sa stal Yazíd I (يزيد)., ktorý sa na Husajnovi, z rodiny Alího, v arabskej tradícii vnuka Mohameda, dožadoval poslušnosti. Ten ju odmietol, oponoval vláde Ummajovcov, snažil sa znovu zaviesť pravdivé islamské vedenie, čo sa mu stalo osudným v bitke pri meste Karbalá' (كربلاء). Povraždenie Husajna a 72 jeho spoločníkov tridsaťtisícovou armádou Yazída v roku 680 n.l. (61 l.h.) sa stalo pamätnou udalosťou pripomínanou v mesiaci Muḥarram (محرم), zvlášť tryznou na 10. deň - sviatok 'Ášúrá' (عاشوراء), ktorý obradmi pripomína Veľkú noc v kresťanstve. Slávia ho všetci šíitski moslimovia. Takto nastáva druhá fitna. Šíiti odvodzujú svoje meno od výrazu "strana Alího" (شيعة علي - ší'ah 'alí) a predstavujú 10% svetovej moslimskej obce, naproti sunnitom (ahlu-s-sunnah wa al-džamá‘a - أهل السنة والجماعة‎), pričom najsilnejšie zastúpenie majú dnes šíiti v Iráne (Írán - ایران) a Iraku (al-'iráq - العراق), ale početnú komunitu aj v Libanone, Saudskej Arábii, Sýrii, na Bahrajne či v Jemene. Pre Irán, ktorý krátko po zavedení islamu podľahol arabským výbojom, sa šíitsky islám - neskôr v dejinách - stal spôsobom vzdoru a znovuobnovenia svojej jedinečnej perzskej identity. Šíiti považujú Alího za "dokonalého človeka" a prvého Imáma (imám - إمام), pričom ho nasledovalo ďalších 11. Dvanásty z nich, Mahdí (مهدي), kamsi v 9. storočí zmizol. Príslušníci šíitskej "sekty dvanástich" (ithná 'ašarijjah - اثنا عشرية‎) veria, že Mahdí sa vráti podobným spôsobom, ako kresťania očakávajú návrat Spasiteľa. V období chaosu príde vykonať konečný súd. Šíiti sa odlišujú nielen vyznávaním Alího, tragédie z Karbalá (tá je posvätným miestom, podobne ako Nadžaf (an-nadžaf - النجف‎) s hrobkou Alího), ale aj celkovým charakterom náboženstva, množstvom svätých, vierou v neomylnosť imámov (naplňovateľov vôle Allaha, na rozdiel od prorokov a poslov) a zložitou cirkevnou hierarchiou. V 17. storočí n.l. došlo doslova k inflácii titulov, z ktorých dnes dobre poznáme Ajatolláhov (ájato-l-lah - آيت‌الله).

Irán (Perzia) v rannom období islamu bol však prevažne sunitskou krajinou, tak ako zvyšok kalifátu. Dynastiu Ummajovcov v Damašku - ktorí pokladali islam za náboženstvo vyhradené Arabom a od ostatných očakávali dane, ktoré mali živiť menšinu vládnucich moslimov - vystriedali čoskoro Abbásovci (al-'abbásíjún - العبّاسيّون‎) s hlavným mestom Bagdádom (baghdád - بغداد). Vládli päť storočí, ktoré zaznamenali rozkvet vied (medicíny, matematiky, astronómie), poľnohospodárstva, umenia a kultúry vôbec. Preto 8. - 13. storočie nazývame zlatým vekom islamu. Práve z tohto obdobia pochádzajú aj naše romantické vízie Orientu, vrátane príbehov z 1000 a 1 noci. Arabské kmene boli v porovnaní s okolitými národmi len nomádski obchodníci z púšte, preto výslednú kultúru kalifátu definovali najmä ich susedia, ktorých si arabi podrobili - a tí spätne "mäkkou silou" začali ovládať chod ríše. Peržania (pársí, alebo arabsky fársí - فارسی) na abbásovskom dvore zaviedli svoju vlastnú pokročilú administratívu (pričom sa sami stali autonómnym národom), vrátane mnohých jej neduhov a intríg. Rozvinuli však aj fantastické matematické, fyzikálne, či medicínske poznatky, vytvorili unikátnu architektúru. Islamským svetom sa po roku 1250 prehnali Turci aj Mongoli (vrátane Džingis Chána a Timura Langa (Tamerlána)) - tí všetci najprv vykonali dielo skazy, aby neskôr prijali kulúru a vieru okupovaných území a stali sa novými pánmi a chánmi. Mnohé z území si vybojovali väčšiu či menšiu nezávislosť - Irán sa stáva pod safíjovcami šíitskou krajinou, Turci vytvorili veľkú Osmanskú ríšu, ktorú na množstvo moderných republík rozdrobili až mocnosti Západu. V islame sa vyčlenili popri sunnitoch a šíitoch aj ismailisti a najmä súfijci (ṣúfí - صُوفِيّ, taṣawwuf - تصوّف‎), akási mystická verzia islamu usilujúca sa o Jednotu s Bohom. Dnes sa po druhých menovaných zachovali rády tancujúcich dervišov, ale aj svetovo uznávaná poézia (Rúmí - رومی, Sa'adí - سعدی, Chajjám - خیام, Ferdowsí - فردوسی, Ḥáfeẓ - حافظ), ktorej obrazy prirovnávajú ono zjednotenie k opojeniu vínom a lásku k Bohu prirovnávajú k láske k milovanému (mužovi). Oba v islame zapovedané hriechy.


Umajjovská architektúra, Damask (Dimašq), Sýria
(Credits): Wikipedia - Bernard Gagnon

Umajjovská architektúra, Jeruzalém (al-Quds), Palestína
(Credits): Wikipedia - Flickr - Paolo Massa from Trento, Italy

Umajjovská architektúra, Kordoba (Córdoba), Španielsko
(Credits): Wikipedia - Steven J. Dunlop, Nerstrand, MN

Abbasovská architektúra: Qasr-Al-Khalifa v Samarre (r. 836)
(Credits): Wikipedia - Flickr - Jim Gordon

Abbasovská architektúra: Bajbarova mešita, Emir Qurqumas, Káhira
(Credits): Wikipedia - ThutmoseIII

Abbasovská architektúra: mešita a univerzita Al Azhar, Káhira
(Credits): Wikipedia - Daniel Mayer

Maghrib (západ): Aghlabiovská mešita Uqba, Kairouan, Tunis (r. 670)
(Credits): Wikipedia - Flickr - Alexandre Moreau

Maghrib (západ): Moderná mešita Hassana II., Casablanca, Maroko
(Credits): Wikipedia - Flickr - Rosino

Maghrib (západ): Sahelská (saharská) architektúra, Djenné, Mali
(Credits): Wikipedia - with permission: Andy Gilham

Stredný východ: Najstaršia na svete - mešita Quba, Saudská Arábia,
prvé kamene položil Mohamed počas Hidžry a neskôr tu strávil 20 nocí.
(Credits): Wikipedia - Mystìc

Šáhova mešita, dnes Imámova mešita v Isfaháne, Irán, z roku 1629
na námestí Naqš-e Džahán, teda "Obraz sveta", postavené
za osvietenej vlády kráľa Abbása I., z dyn. šíitskych Safíjovcov

Mešita sultána Ahmeda (Sultanahmet Camii), tiež Modrá mešita,
v tureckom Istanbule, z čias keď kalifátu vládla Osmanská ríša
(Credits): Wikipedia - Me, but logged in

Uzbekistan: Buchara (v bývalom severovýchodnom Iráne)
(Credits): Wikipedia - Euyasik

Uzbekistan: Samarqand (v bývalom severovýchodnom Iráne)
(Credits): Wikipedia - Flickr - Steve Evans from Bangalore, India

Afghanistan: Mazar Šaríf (v bývalom severovýchodnom Iráne)
(Credits): Wikipedia - Flickr - Steve Evans from Bangalore, India

Šarq (východ): Badšáhi mešita z mughalskej éry, Lahore, Pakistan
(Credits): Wikipedia - Pale blue dot

Šarq (východ): Tádž Mahal, Agra, India - nie je náboženská stavba
(Credits): Wikipedia - Flickr - Amaldla from San Francisco

Šarq (východ): Mešita Ban Hoe v meste Chiang Rai, Thajsko
(Credits): Wikipedia - Iceway12

Fidrowsího Šáhnáme, "perzský korán", zaznamenáva hrdinské eposy
dávneho predislamského Iránu z éry zoroastriánskych Sasánovcov,
neraz sa naň prisahá a nemôže chýbať ani na novoročnom stole

Na miniatúre súfi, derviš, básnik a mystik Rúmí vyjadruje lásku žiakovi
Ilustrácia z Háfizovho Divánu
Sa'dí v ružovej záhrade, ktorú ako rovnomenné dielo (Gulistán) napísal

Omar Chajjám:
Ó klerik, sme činorodejší než ty, i takto opití sme pozornejší než ty,
Ty piješ krv ľudí, my pijeme krv hrozna. Ktorý z nás je krvilačnejší?

Telo - náboženská prax

Moslimovia (muslimún - ten, kto hľadá úplnosť, celistvosť - islámún; al-islám - viera či bázeň, muslim - مسلم - ten kto má vieru či bázeň alebo ten kto sa poddáva) uctievajú a veria v Alláha, jediného Boha, ktorého črty charakterizuje napríklad 99 mien. Dve z nich poznáme napríklad v tradičnej fráze - basmale - "v mene boha, dobrotivého, milosrdného" (bismi-lláhi r-raḥmáni r-raḥím - بسم الله الرحمن الرحيم) - teda ar-raḥmán (الرحمن) a ar-raḥím (الرحيم). Medzi ďalšími je Veľký (al-Kabír - الكبير) - ako vo fráze "Boh je veľký" (alláhu akbar - الله أكبر), Stvoriteľ (al-kháliq - الخالق), Dokonalý (al-qudús - القدوس), Všemocný (al-'azíz - العزيز), Pán (al-malik - الملك), Múdry (al-Ḥakím - الحكيم), Svetlo (an-núr - النور), Jediný, Jedinečný (al-wáhid - الواحد), Milujúci (al-wadúd - الودود), Prvý a Posledný (al-'awwal - الأول, al-'achir - الأخر) - ktoré evokujú známe koncepty z kresťanstva (od všemocnosti, všavedúcnosti a všadeprítomnosti až po Alfu a Omegu). Poznanie stej črty (mena) Boha - je pre človeka konečným osvietením. Tieto mená reprezentujú ideály vlastností privedených v dokonalosť, ktoré sa snúbia v tejto božskej osobe ako vzor pre všetkých na Zemi. Tawḥíd (توحيد, koreň W-Ḥ-D - jeden), Jedinosť a Jedinečnosť - v protiklade s mnohobožstvom - je jedným z kľúčových konceptov islamu. Alláh je len jeden a jediný existujúci Boh.


bismi-lláhi r-raḥmáni r-raḥím

Basmala - rôzne kaligrafické verzie

b-ism-il-lah-ir-raḥmán-ir-raḥím

Muhammad je božím poslom (rasúl ul-lah), ktorému bolo zjavené prostredníctvom archanjela Gabriela recitované Slovo. To bolo neskôr spísané do Koránu (al-qur'án - القرآن), svätej knihy. Dielo pozostáva zo 114 kapitol (súrah - سورة) a tie z veršov (sg. ájah - آية, pl. áját - آيات), alebo znamení či listov, ktoré majú jednoduché, ale aj mnohoznačné významy. Každá zo súr má svoje osobitné meno, prvá sa nazýva al-fátiḥa (الفاتحة).

Každodenný život moslima (muslim) však určuje celkom päť pilierov viery:

I. Šahada (aš-šahádah - الشهادة) - vyznanie viery, ktoré v rôznych kaligrafických podobách zdobí mešity, mnohé úžitkové predmety - napríklad aj vlajky niektorých moslimských krajín (Saudská Arábia, Afghanistan, Somaliland). Stať sa moslimom je pre človeka (aj konvertitu) veľmi jednoduché - stačí zarecitovať toto vyznanie, pochádzajúce z al-fátiḥy, so skutočným presvedčením: "Vyznávam že nieto boha okrem Boha a vyznávam že Mohamed je poslom Boha." (ʾašhadu ʾan lá ʾiláha ʾilla (A)lláh, wa ʾašhadu ʾanna Muḥammada(n) rasúlu (A)lláh - أشهد أن لا إله إلا الله و أشهد أن محمد رسول الله). Samozrejme, v arabčine, ktorá je jediným jazykom islamu - v ňom nadobúdajú všetky slová správny zmysel, alebo plnosť všetkých významov. Preklady spôsobujú pokrivenie Slova. Pre šiítov, ismailistov a iných nesunitských moslimov druhá časť vyznania znie: "... a vyznávam že Mohamed je služobníkom a poslom Boha a vyznávam že Alí je zástupcom Boha" (... wa ʾašhadu anna Muḥammad(an) ʿAbduhu wa rasúluhu wa ʾašhadu ʾanna múláná ʿAli-jjun wali-jju-lláh - و أشهد أن محمد رسول الله و أشهد أن عليٌ وليُّ الله ...). Odtiaľ koncept vynájdený Ájatolláhom Chomejním - wilájat al-faqíh, alebo perzsky velájat-e-faqíh (ولایت فقیه) - vláda, zástupníctvo, poručníctvo (islamského) právnika.


Šahadah:
lá ilaha illá-llah wa Muḥammadan rasúlullah

Takbir:
allahu akbar

II. Ṣaláh alebo Ṣalát (صلاة‎) - modlitba - päťkrát denne (pre sunnitov), teda na úsvite (fadžr - فجر), na poludnie (ẓuhr, dhuhr - ظهر‎), popoludní ('aṣr - عصر), pri západe slnka (maghrib - مغرب), a večer ('išá' - عشاء‎), vždy v stave čistoty ktorý sa dosahuje rituálnym omytím (al-wuḍú' - الوضوء) vodou, alebo v najhoršom prípade pieskom, po zakrytí nepatričných miest ('awrah - عورة) a smerom (qiblah - قبلة) ku Ka'abe (الكعبة), svätyni v Mekke (مكّة). Sprevádza ju ešte niekoľko ďalších predpísaných podmienok a úkonov. Rovnakým smerom, čas na modlitbu ohlasuje už od čias Muhammada spev muezzína (mu'adhdhin - مؤذن), ktorý recituje 'adhán (أَذَان‎), zvolávanie:

Allahu akbar - الله أكبر - Boh je veľký
Ašhad an lá ilaha illá-llah - أشهد أن لا اله إلا الله - Vyznávam, že nie je iné božstvo než Boh
Ašhadu anna Muḥammadan rasúlullah - أشهد أن محمدا رسول الله - Vyznávam, že Mohamed je posol boží
Ḥajja 'ala-salát - حي على الصلاة - Prišiel čas na modlitbu
Ḥajja 'ala 'l-faláḥ - حي على الفلاح - Prišiel čas na pobožnosť (omšu, obetu, uctievanie)
Al-salatu chajru min an-nawm - الصلاة خير من النوم - Modlitba je lepšia ako spánok
Alláhu akbar - الله أكبر - Boh je veľký
Lá ilaha illá-llah - لا إله إلا الله - Nieto boha okrem Boha

Pričom sa tieto verše recitujú v predpísanom počte opakovaní (1, 2, alebo 4). Šíitski muezzíni však spievajú jedno vyznanie navyše a verš o spánku nahradzujú iným:

Ašhadu anna Alíja wali-ul-lah - اشهد ان عليا ولي الله - Vyznávam, že Alí je poručníkom božím
Ḥajja al-chair al-'amal - حي على خير العمل - Prišiel čas na najlepší z činov

Najvýznamnejšou modlitbou je piatková, džumu'ah (جمعة), ktorá nahradzuje poludňajší dhur a prinajmenšom muži by ju mali vykonať na zhromaždení napríklad v miestnej mešite, pod vedením Imáma (إمام). Jej súčasťou sú aj kázne - chuṭbah (خطبة) - podobné tým kresťanským.


V tradičnej mešite na Strednom východe
(Credits): Wikipedia - Antonio Melina (Agência Brasil)

Hromadná piatková modtlitba v Pakistane
(Credits): Wikipedia - Amorosooo

V provizórnych priestoroch na západe
(Credits): Wikipedia - Marta, Lorenza e Vincenzo Iaconianni

III. Zakát alebo zakáh (زكاة) - daň. Veriaci sú povinní odviesť 2.5% svojho ročného zisku v prospech chudobných zo svojej komunity. Bohatší tak odvedú viac, chudobní menej - podľa svojich možností - alebo sa musia podeliť aspoň s dobrým konaním a zmýšľaním. Túto daň samozrejme sprevádza náležité duchovné rozpoloženie a odovzdáva sa v predpísaný deň.

IV. Ṣawm (صوم) - pôst - ktorý ma niekoľko podôb. Tá rituálna sa vykonáva počas lunárneho mesiaca Ramaḍán (رمضان) a znamená vystríhať sa jedla, pitia či súlože od úsvitu do západu slnka. Samozrejme, nie tak, aby to ohrozilo zdravie a život človeka - chorí, deti a starí ľudia sú v takom prípade ospravedlnení. V tento sviatočný čas, snáď podobný nášmu Adventu, alebo predveľkonočnému pôstu, sa moslimovia hostia až po zotmení, či skoro ráno pred svitaním - sviatočným jedlom. Hoci sa i Ramaḍán neraz zvrháva na gastronomický sviatok, jeho pravý význam znamená uvedomiť si hlad, mieru a súcitiť s chudobnými a trpiacimi. Ramaḍán ukončuje veľký sviatok 'eid-ul-fiṭr (عيد الفطر), v ktorý sa príbuzní a priatelia obdarúvavajú, ale odovzdávajú sa aj milodary chudobným (zakát-ul-fitr - زكاة الفطر). V takéto významné sviatky je pôst dokonca vyslovene zakázaný.

V. Ḥadždž (حج) - alebo púť. Bežnú púť do Mekky 'umrah (عمرة) môže vykonať moslim kedykoľvek, no prinajmenšom raz za život je povinný podniknúť hadždž do Mekky a to v predpísanom mesiaci dhú al-ḥidždžah (ذو الحجة) v stave iḥrám (إحرام), ktorého fyzickým prejavom je prosté biele oblečenie - a to si oblečie najneskôr desať kilometrov od Mekky. Okrem siedmich okruhov okolo Ka'aby, návštevy studne Zamzam a napodobenia jej hľadania Hagarou medzi vŕškami al-Safa a al-Marwah, vykoná výstup na horu Arafat (džabal 'arafát - جبل عرفات), kameňovanie diabla a rituálnu obetu. Po návrate z púte veriaci získava titul ḥádždži (حاجی), znamenie rešpektu, hoci skôr než sociálny status by mal znamenať osobné duchovné uvedomenie.


Veriaci v Masdžid al-Ḥarám obchádzajú Ka'abu s čiernym kameňom,
tá je potiahnutá vyšívaným súknom, ktoré sa rozpredá na nadáciu
(Credits): Wikipedia - Mardetanha

V Mina sa pútnici zastavia aby vykonali "rami al-džamarát"
(kameňovanie diabla), čím voči nemu vyjadria vzdor
(Credits): Wikipedia - Flickr - Amellie from Brisbane, Australia

Späť v Zakázanej mešite, každý sa snaží napiť z povestného prameňa
Zamzam, po tom, čo napodobnili behanie medzi vŕškami (v budove)
(Credits): Wikipedia - Mardetanha

Šíiti považujú tieto pravidlá za súčasť 10 náboženských praktík, ktoré dopĺňa džihád (جهاد) - teda zápas, ma'rúf (معروف) - nabádanie druhých k dobrému, nahí ana l-munkar (النهي عن المنكر) - vystríhanie druhých pred zlým (zakazovanie zlého), 20% špeciálna daň chums (خمس), tawallá (تولّى) - milovať tých ktorí sú na božej ceste (ahl al-bajt - أهل البيت) a tabarrá (تبرأ) - odlúčenie sa od tých, ktorí znevažujú Alláha, škodia ahl al-bajt.

Týchto desať pravidiel je len odvodených od ústredných 5 pilierov, ktoré pre šíitov sú: Tawḥíd (توحيد) - Jedinosť a jedinečnosť Boha, teda v podstate monoteizmus, Adl (عدل) - koncept morálnej správnosti a spravodlivosti daný etikou a zmyslom pre rovnoprávnosť, Nubuwwah (نبوة) - viera v dokonalosť Prorokov, ktorých Allah zosiela na Zem, počnúc Adamom a končiac Mohamedom, Imámah (إمامة) - vodcovstvo Imámov (إمام) ktorí sú vzormi pre nasledovanie v neprítomnosti Proroka, viera v Deň súdu (Yawm ad-dín - يوم الدين‎) a Deň vzkriesenia (Yawm al-qijámah - يوم القيامة) na konci časov, kedy všetky živé tvory zahynú, budú vzkriesené, súdené a rozdelené do Pekla a do Neba. Mahdímu, ktorý sa znovu objaví, bude na konci dní pomáhať Isá (Ježiš Kristus).

Islamský koncept Pekla (džahannam - جهنم) čerpá podobne ako kresťanstvo inšpiráciu u Zoroastra, teda v ňom bude nepochybne horúco, a nielen duše, ale i telá budú v ňom zažívať nekonečné muky, ktoré Qur'án popisuje veľmi farbisto. Ľudská predstavivosť v tomto pohľade nepozná hraníc. Nebo (džannah - جنّة) je v koranickom výklade štrukturované, s rajom (perzský pardís - پردیس, alebo poarabčený firdaws - فردوس) ako jeho siedmym najvyšším stupňom vyhradeným pre anjelov (malá'íkah - ملائكة) a martýrov (sg. šahíd - شَهيد, pl. šuhadá' - شُهَداء). Za martýra je prinajmenšom prehlásený každý veriaci, ktorý zomrie za náboženskú vec - hoci to môže byť udalosť, alebo čin pre západného človeka nanajvýš kontroverzný. Do nebies láka islam svojich veriacich na hojnosť potravy, každé splnené prianie, spoločnosť blízkych - a aj ich najnižšia úroveň má byť stokrát lepšia než najspokojnejší život na zemi. V nebi bude mať každý 33 rokov, bude "žiť" v zdraví, bez bolestí, smútkov či hanby. Rajskými záhradami potečú rieky mlieka, medu a vína (ktoré je na zemi zakázané), život bude jeden veľký banket v palácoch zo zlata a všetkých hodných ním budú sprevádzať krásni mladíci (ktorí sú v islamskom pozemskom práve rovnako zapovedaní). Veľkým rozdielom naproti kresťanstvu je však neprítomnosť konceptu "prvotného hriechu" - ľudia sa podľa Mohameda rodia dokonalí a čistí. Hriechu (dhanb - ذنب) sa človek môže dopustiť len vedome, za života - či je to chyba (sajjia, chatia), nemorálnosť (itada, džunah, dhanb), porušenie tabu (haram), rôzne skazenosti (ithm, dhulam, fudžur, su, fasad, fisk, kufr), alebo opisovanie bytosti rovnocennej Bohu (širk).

"A budú okolo nich krúžiť chlapci, ich vlastní služobníci, akoby boli dobre strážené perly." (52:24)
"Budú im slúžiť nesmrteľní chlapci." (56:17)
"A okolo nich budú krúžiť chlapci, večne mladí. Ak by si ich videl, primeral by si ich krásu k rozsypaným perlám." (76:19)

Popri Allahovi veria moslimovia v existenciu anjelov (sg. malák, pl. malá'íkah - ملائكة, súvisí s kmeňom M-L-K, s ktorým zasa súvisí malik - kráľ, ale aj nám známy výraz moloch), medzi nimi v archanjelov: Gabriel (Džibríl - جبريل), Rafael (Išráfíl - إسرافيل‎), Michael (Miká'íl - ميخائيل), Azrael ('Azrá'íl - عزرائيل), alebo anjelov siedmich nebies (málik - مالك). Šesť článkov vyznania uzaviera viera v Prorokov (a Posla), Sväté knihy, Súdny deň a život po smrti a nakoniec Predurčenie (qadar - قدر‎), ktoré sa dopĺňa so slobodnou vôľou človeka. Dôležitou postavou je samozrejme mesiáš (al-masíḥ - المسيح), ktorý sa prelína s postavou Mahdího (mahdí - مهدي‎), skrytého či ešte nenarodeného dvanásteho imáma. Pred Armageddonom sa má údajne zjaviť i falošný mesiáš (al-masíḥ ad-dadždžal - المسيح الدجّال), ktorého medzi ľudí vyšle kto iný ako diabol (iblis - إبليس) známi aj ako Satan (šaiṭán - شيطان), teda "oponent" - a ten islamský panteón uzaviera.

Okrem Koránu sa z ranných islamských čias zachovali aj tradície - zvyk (sunnah - سنة) či správy o činoch Mohameda (al-ḥadíth - الحديث‎) - zapísané a vykladané v niekoľkých teologických školách (madhhab - مذهب, alebo v prípade zákonných otázok fiqh - فقه) z ktorých "Ammánská správa" uznáva 8: sunitské Hanafí (حنفي), Hanbalí (حنبلى‎), Malikí (مالكي), Šáfi'í (شافعي), šítske Dža'farí, Zajdíah (زيدية), a k tomu smery myslenia Ibáḍíah (اباضية) a Ẓáhirí (ظاهري). Tradície majú veľký význam a vplyv na život moslimov - hoci je ḥádíth odlišný v sunnitskej a šíitskej praxi. Zvláštnú posvätnosť má svätá tradícia (ḥádíth qudsí), ktorý poníma výroky samého Mohameda. Popri ňom samozrejme existuje množstvo menej i viac sporných textov - autentické (ṣaḥíḥ - صَحِيْح), slabé (ḍa'íf - ضَعِيْف), vymyslené (mawḍú' - مَوْضُوْع), dobré (ḥasan - حَسَن), či zapovedané (munkar - مُنْكَر). Ḥadíth je pomôckou, ako vykladať Korán, ale zároveň praktickým návodom na použitie (každodenného) života. V dnešnej modernej dobe začala byť kontroverznou otázka zákonov šaría (šarí'ah - شريعة) - čo znamená cesta - ktoré sú základom islámskeho práva. Šarí'a vychádza z Koránu a Tradície, ale mnohí k nej pripájajú aj ďalšie zdroje, napríklad výklady škôl ktoré spolu dospeli ku konsezu (idžmá' - إجماع), alebo učencov ktorí vyvodili analógiu (qiyás - قياس). Nad uplatnením šarí'e dohliada náboženský sudca (qáḍí - قاضي). Jej predmetom je tak zločin, ako politika, ekonómia, sexualita, hygiena, stravovanie, modlitba, pôst, rituály a obrady.

Islamský každodenný život určuje niekoľko konceptov - medzi nimi vynikajú tri výrazy - ḥaram (حرم) svätý či posvätný, ḥarám (حرام) - zakázaný, tabu, nedotknuteľný a ḥarím (حريم) - posvätný, neprekročiteľný priestor, narp. hárem - vychádzajúce z jediného kmeňa Ḥ-R-M. Medzi ḥarám patrí napríklad cudzoložstvo, homosexualita, modlárstvo, ale aj zdochliny, bravčové, krv a víno, či zver ktorá nebola zabitá v allahovom mene. Opakom tohto konceptu je "legálny" (ḥalāl - حلال), s ktorým sa západný človek stretne najmä vo vzťahu k jedlu a najmä mäsu, ktorého zabitie (dhabíḥa - ذبيحة) podlieha prísnym pravidlám, vrátane smrti zvieraťa rituálnym podrezaním. Tu sa skrýva jedna z kontroverzií islamu - voči ochrancom práv zvierat. Medzi ďalšími pojmami možno spomenúť povinnosť (wadžib a farḍ - فرض) - napríklad modlitba a správne oblečenie, morálka a cudnosť (ḥidžáb - حجاب), veci doporučované a ctnostné (mustaḥabb - مستحبّ) - napríklad dobrovoľná dobročinnosť, neutrálne (mubáḥ - مباح), veci v neľubosti a ohavnosti (makrúh - مكروه), akty prázdne, nesprávne vykonané a neplatné (baatil), či zkazené (fásiq - فاسق‎). Fajčenie je napríklad niektorými klerikmi nedoporučované (islam nabáda k striedmosti vo všetkom), inými vyslovene zakázané (neslobodno škodiť sebe a druhým). Okrem každodennosti však život moslimov samozrejme poníma i sviatky - eid (عيد) - napríklad 'íd ul-fiṭr‎ (عيد الفطر) na konci Ramadánu, íd ul-'aḍḥá (عيد الأضحى) na pripomienku Abrahámovej obety, prípadne rás as-sanah al-hidžreja (رأس السنة الهجرية‎) - teda Nový rok v lunárnom kalendári.

Pojem, ktorý západného čitateľa nepochybne bude zaujímať je džihád (جهاد‎). Ten doslovne znamená zápas, v Koráne sa vyskytuje často vo fráze "snažiť sa na ceste Allahovej" (al-džihád fí sabil Allah), vo svojich nenásilných a výnimočne i násilných podobách. Ten, kto zápasí sa nazýva mudžáhid (مجاهد, pl. mudžáhidín - مجاهدين). Pod džihád spadá záväzok usilovnej práce, dosahovanie svojich životných cieľov, zápas za správnu vec, presadzovanie mieru, súladu, spolupráce a vzájomnej pomoci, život v súlade so zásadami islamu. Rozoznávame dva základné typy džihádu - malý a veľký. Kým veľký džihád je zápasom vo vnútri svojej duše, malý džihád je "boj" (v uvodzovkách alebo bez) navonok, ktorý môže nadobudnúť mnoho podôb - slovný prejav, mlčanie, prítomnosť či odchod z istého kruhu ľudí, alebo otvorený boj. Islam oprávňuje k vojne proti neveriacim (tých mimo ahl al-kitáb), odpadlíkom, rebelom, lúpežníkom či disidentom znevažujúcim autoritu islamu. Iné rozdelenia rozpoznávajú džihád v duši (za nasledovanie islamu), džihád proti šejtánovi (pochybnosti a túžby), džihád proti neveriacim a pokrytcom, či džihád proti heretikom, klamárom a zlovoľným. Podľa spôsobu uskutočnenia rozlišujeme džihád srdcom, jazykom, rukami (proti bezpráviu) a mečom (v niektorých školách). Čo sa týka násilia samého - Korán vraví:

"Ktokoľvek vezme život, s výnimkou ak to je za vraždu či šírenie chaosu na zemi, akoby zabil celé ľudstvo - a kto zachráni život, akoby zachránil celé ľudstvo." (5:32)
"A kto zabije veriaceho úmyselne, jeho odmenou je Peklo, zostane tam naveky..." (4:93)

Čo prinajmenšom postihuje situácie, kde zomierajú veriaci spolu s inovercami a neveriacimi.

Na svete dnes žije 20% moslimov v celkovej ľudskej populácii - no len 20% z nich žije na Strednom východe (aš-šarq al-wasat - الشرق الأوسط) a v Afrike. Zvyšok nájdeme v Ázii - napríklad v Indonézii, krajine s najväčším počtom moslimov na Zemi. Moslimská obec, už od Mohamedových čias, sa nazýva ummah (أمة). Medzi radovými veriacimi vystupujú učenci ('ulamá - علماء; 'álim - عالِم - učenec; 'ulm - علم - veda či umenie). Hoci islam nemá organizovanú cirkev podobnú tej katolíckej, hierarchie sú v ňom prítomné, členom 'ulemá sa stáva človek po dovŕšení niekoľkoročného štúdia islamských vied. Dostane sa na niektorú z pozícií: mufti (مفتي) - sunitský interpretátor šarí'e (cca dekan), qáḍí (قاضي) - sudca, ktorý rozhoduje na základe idžmá' (إجماع) - konsenzu 'ulemá, faqíh (فقيه) - expert na islamské právo fiqh (فقه), muḥádíth - učenec s hlbokými znalosťami ḥádíthu, ale aj ímám (إمام) - vedúci náboženskej komunity, alebo mulláh (ملا) - radový klerik, dedinský kňaz, predstaviteľ mešity, s nejakým islamským vzdelaním v tradícii a práve. Zvlášť stoja už zmienené tituly háfiz (háfiẓ, ḥáfidh - حافظ‎) - ten kto memoroval Korán a ḥádždží (حاجی) - ten kto už absolvoval ḥadždž. Taliban (ṭálibán - طالبان) je v tomto pohľade spolok veľmi horlivých študentov (tálib - طالب) náboženských škôl (madrasah - مدرسة). Kým mulláh je často posmešné až urážlivé označenie (aj vysokých) klerikov, titulom cti je v strednej Ázii naopak mawláná (مولانا) - pán. V arabskom svete sa vážnosti tešia aj starší komunity - šejkovia (šajch - شيخ). Tí, ktorí odvádzajú svoj pôvod z rodokmeňa Mohameda, pridávajú k svojmu menu "titul" sajjid (سيد). Skúmanie mnohých náboženských otázok sa opiera o 'idžtihád (اجتهاد) - interpretáciu (výklad) a taqlíd (تَقْليد) - imitáciu (napodobovanie). Z toho vzchádzajú tituly mudžtahíd (مجتهد‎) - expert na šarí'u v praktických otázkach a v šíitskej tradícii "vzor hodný nasledovania" (mardža'-e-taqlíd - مرجع تقليد), pričom by si každý veriaci mal jedného mardžu (مرجع) vybrať spomedzi Veľkých Ajatolláhov (ájatullah al-'uẓmá - آية ‌الله العظمی), zopár tých, ktorí sa znalosťou Koránu, tradície, intelektom a schopnosťami vynímajú nad ostatných ajatolláhov (ájat ul-lah - آيت‌الله - znamenie božie). Najznámejší z nich - ájatolláh sajjed Rúholláh Chomejní, imám a mardžá - uviedol do sveta ideu wilájah al-faqíh (ولاية الفقيه) v perzštine velájat-e-faqíh (ولایت فقیه), teda "vedenie islamským právnikom", novú formu vlády, ktorú na západe poznáme ako "islamská demokracia". Titulom o stupienok nižším než ajatolláh je hodžatolislám (ḥudždžatu-l-islám - حجة الإسلام), "dôkaz islamu", alebo "autorita islamu".

Deti moslimov preberajú vieru rodičov bez pýtania, tak ako to poznáme v kresťanstve, alebo hocktorej spirituálne založenej kultúre. Konverzia na islam je možná - stačí splniť podmienky uvedené v piatich pilieroch viery a započať život v komunite podľa všetkých zmienených pravidiel. Islam je však špecifický tým, že jeho opustenie nie je možné. Hoci má odpadlíctvo (irtidád - ارتداد) nakoniec potrestať sám Allah, islamskí učenci sa nezhodnú, ako sa s ním vysporiadať na Zemi. Niektorí ponechávajú človeka bez trestu, stredoveká šarí'a trestá vzdanie sa viery smrťou (ak nedôjde ku kajaniu), ktorú aj dnes veľa moslimov sveta chápe doslovne, čo už mnohokrát prakticky predviedli.


Takbir (alláhu akbar) na vlajke Iraku ('iráq)

Meno Allah v tvare tulipánu (národného kvetu)
na vlajke Iránu (írán)
ktorú v oboch pásoch lemuje takbir

Šahadah (lá ilaha illá llah wa muhammad rasúl ul-lah)
na vlajke Saudskej Arábie

Duch - ideály, veda a rozpory islamu

Liberálna spoločnosť Západu neraz nerozumie ani teologickým výrazom "vlastného" náboženstva - kresťanstva - islamská prax pre ňu pravdepodobne nebude veľmi zaujímavá. Ďalej teda ponúkam iné priblíženie - ktoré niektorí nazývajú civilizačný konflikt, iní (ako iránsky exprezident Chatámí) "dialóg civilizácií". Pokúsim sa naznačiť, čo Islam vo svojej 1400-ročnej histórii svetu dal, v dobrom i zlom. Tu sa hneď ponúka výčitka - prečo hodnotiť jedno náboženstvo očami druhého, alebo v širšom kontexte - jeden spôsob života podľa pravidiel druhého? Do tak širokej úvahy nemienim vstúpiť - to čo Západ môže islamu ponúknuť je práve nad-náboženská abstrakcia, alebo mimo-náboženský nadhľad. Ten istý prístup, ktorý vyhradil kresťanstvu jeho súčasný priestor v živote jednotlivca aj spoločnosti - a zvyšný dal do opatery sekulárnemu zriadeniu a osobnému presvedčeniu.

Samozrejme, nie je to len Západ, kto ponúka... Sledujúc často filmy i dokumenty z rôznych moslimských krajín, na chvíľu odhliadnúc od rôznych prejavov fanatizmu, extrémizmu, fundamentalizmu či výnimočne i terorizmu - nesmierne ma fascinuje silné prepojenie duchovného a materiálneho života, ktoré skýta niekoľko paradoxov. Počúvajúc obyčajných i vzdelaných moslimov, cítim v nich silné prelínanie sa viery a praktického života, "akoby duša a telo boli jedno". Dotýkajú sa tak ideálov, o ktorých mnohí západní filozofi iba snívajú. Na druhej strane, práve túto oduševnelosť môžu mnohí cudzinci vnímať ako fanatizmus. Moslimovia sú si vedomí, že ich celý hodnotový systém pochádza z islamu a na ňom teda budujú aj svetské zákony. Nedokážu alebo nechcú vyhovieť tlaku vonkajšieho sveta, aby prevzali liberálnu sekulárnu demokraciu ako svoje usporiadanie spoločnosti - pretože hodnoty, akékoľvek, si človek odmalička nesie veľmi hlboko vpísané do duše. Islam, tak ako veľmi číre kresťanstvo, zneuznáva svetskú moc, nahradzuje ju náboženstvom, náboženským zákonom, náboženským právom a teda "božími nariadeniami".

Na druhej strane, u moslimov môžeme pozorovať rovnaký jav, ako vo "vidieckom kresťanstve" napríklad na Slovensku. Prevláda navonok silno deklarovaná zbožnosť, účasť na mnohých omšiach je takmer stopercentná, náboženské sviatky vytyčujú plynutie roka - no tento extrém sa vyvažuje veľmi silným vnútorným materializmom, pričom "vo vnútri" označuje napríklad súkromie domu, alebo osobný postoj k dodržiavaniu pravidiel viery. Tá sa samozrejme detinsky vnucuje - či už ako "štátne náboženstvo", alebo zastrašujúci terorizmus. Ruky si môžu podať s hocakým vidiečanom zaostalosťou mentality aj v ďalšej nápadnej črte - myslia si, že sú moderní práve preto, že majú najnovšie technické hračky (počítač, auto, mrakodrap) - a ak ich nemajú "práve preto sú zaostalí". Zámožnejší moslimovia sú nám podobní posadnutosťou spotrebou, o čosi okázalejší a o trochu menej všímaví voči jej dôsledkom - čo môžeme prisúdiť osudovej pohodlnosti: "Ak dá Boh" (in šá' allah - إن شاء الله) pôjdeme do Neba a Zem už nebudeme potrebovať, a ak všetci (vlastným pričinením) umrieme, Boh nás vzkriesi. Z toho pramení aj podobne relatívna úcta k životu či súcit s utrpením zvierat.

V koranickej spoločnosti, ktorá presne diktuje "správny spôsob života", nenachádzame impulz pre diverzitu názorov, vyznaní, spôsobov života, prirodzenej sexuality a napokon ani zachovanie rozmanitosti v prírode. V moslimských krajinách nenájdeme silné ekologické cítenie - pokiaľ sa netýka sterilného poriadku na uliciach à la Singapur či Dubaj - no omnoho častejšie sú strže pod oknami, z ktorých odplavujú odpadky príležitostné dažde. Prísne sa odlišuje "doma" a "pred domom" - podobne ako v prenesenej rovine: "na verejnosti" a "v súkromí" - ktoré skýta možnosti pre pokrytectvo. Na druhej strane, tam kde väčšinu západných ľudí brzdí pud sebazáchovy (nie sú ochotní obetovať život "za dobrú vec"), veľa moslimov sa zdráha menej, pokiaľ je dobrou vecou niektorá z hodnôt islamu. V islame však stále nájdeme prekvapujúci počet úprimne veriacich.

Prečo táto viera tak silno zakorenila v srdciach mnohých ľudí? Prečo ju milujú, bojujú za ňu, prečo sú na teologickú kritiku tak strašne citliví? Prečo sú európski kresťania (z pohľadu moslimov) tak povrchní a neúprimní vo svojej viere? Odpovedí sa ponúka hneď niekoľko. V historickom priblížení som naznačil, že Mohamed bol šikovným obchodníkom - ak sa pozrieme na islam z kacírsky ľudského pohľadu, ako na zákonný systém a reformu vtedajšej spoločnosti - očarí nás jeho (dnešnými slovami) dokonalý marketing. Islam, napriek bohatým nuansám ktoré vypracovali teologické školy, je v základoch jednoduchý a ľahko uchopiteľný aj tým najprostším človekom. Už len idea jediného Boha, ktorý nahradil komplikovaný systém pohanských božstiev - a mal zjednotiť večne bojujúce klany. Sebaisto prehlásil, že celé generácie otcov a predchodcov sa mýlili, boli zavedení a zmätení polyteizmom.

Druhým majstrovským ťahom je neuveriteľná praktickosť tohto náboženstva. Popri sofistikovanej práci s dušou a jej nastavením, islam vedie človeka každodenným životom - nabáda ho ako dodržiavať hygienu, ako sa obliekať, ako jesť, ako tráviť čas, aké pohyby vykonávať pri rôznych úkonoch, ako sa modliť, ako rozprávať, ako konať, ako myslieť. Možno nie na Západe, kde zúri kultúrny konflikt, ale v krajinách so silným aj keď nie úplným moslimským zastúpením, si islam získava množstvo nových prívržencov - konvertitov, aj ľudí, ktorí svoju zdedenú vieru praktizovali len veľmi vlažne. Moderný vyprázdnený materialistický človek si hľadá instatné duchovno - v systéme dýchajúcom starobylosťou - a v komplexnej pavučine pojmov a rituálov ho ľahko nachádza. (Západný človiečik je dnes na islam takpovediac "dokonale pripravený".) Kto iný než pohodlná moderná "osobnosť" môže oceniť "návod na použitie života": povedz mi čo mám robiť, prečo to mám robiť, ako to mám robiť, kedy, kde, s kým...? A nie je ťažké si predstaviť, s akým zápalom sa zaň bude biť a napádať akúkoľvek kritiku. "Môj drahý Návod, moja premúdra Kniha, kde je Všetko - Boh, Vesmír, Svet, Život, Človek..." Samozrejme, že táto praktickosť, ktorá bežného človeka omámi, je prvým varovným signálom, že čosi nie je v poriadku. Niekto mi tu diktuje do najosobnejších a najintímnejších záležitostí, niekto tu pochybuje o mojej schopnosti myslieť, či vôli hľadať, skúšať, objavovať.

V každej z čŕt islamu môžeme nájsť pre aj proti. Pochopiť, prečo má takú silu, aj ako sa táto sila dá zneužiť. Rád pripomínam obraz, ktorý opisuje náboženstvá vo všeobecnosti ako potenciál - podobný jadrovej energii - ktorú možno využiť na lacnú a relatívne čistú výrobu elektriny (hoci s vedľajšími efektmi), ale aj na údesné ničenie. I v mene náboženstva sa koná nejaká forma osobného či kolektívneho dobra, ale aj dych berúce ukrutnosti. Islam nie je výnimkou, skôr vzorovým príkladom pre dnešnú dobu.

Spomeňme teda najprv pozitívne dôsledky zavedenia Mohamedovej viery. Svojho času to bolo modernizujúce náboženstvo, ktoré zmiernilo ostré spoločenské a ekonomické kontrasty, ukončilo mnohé kruté zvyky staroveku, vytvorilo pevný rámec jednotných zákonov, priznalo dokona isté práva aj ženám - ktoré dovtedy nemali. Áno, islam zrovnoprávnil ľudí (pred Bohom) podobne ako kresťanstvo, ba v mnohých posvätných priestoroch a úkonoch dokonca lepšie. Áno, islamu a jeho hlavnému obchodníkovi Mohamedovi sa podarilo zjednotiť roztrieštené kmene tým, že sám roztrieštil idoly mnohobožského panteónu a nahradil ich jednou vierou, jedným Bohom. To malo znamenať koniec vojen, koniec krviprelievania, čo je naozaj ušľachtilá vízia, aj keď prostriedok - Jeden Boh, jednoliata kultúra (podobne ako rusifikácia, europudding, či amerikánstvo) - je ľusky nedokonalý a dvojsečný. Jednotu samozrejme môžeme vysvetľovať aj metaforicky - a tu začína byť myšlienkou naozaj zaujímavou - aj keď si na to moslimovia sami zatiaľ netrúfajú. Mohamed mal vznešený cieľ - a relatívne voči svojej dobe, pokúsil sa ustanoviť spoločnosť súcitu. Udelil milosť každému, bez ohľadu na predošlú príslušnosť, ak sa sklonil pred Allahom. Zákaz spodobovania Boha len odráža koncept 99+1 mena - veď žiadna socha, žiaden obraz, žiaden opis nedokáže vystihnúť absolútno Boha, nevyjadruje ho úplne vo všetkých aspektoch, skôr pokrivuje jeho chápanie. Pokúsil sa vytvoriť (aspoň spočiatku) náboženstvo bez modiel, zhýralej cirkvi a mocichtivých kňazov. Bol vtedajším rebelom - a tí v ustrnutom svete priťahujú.


"Patio de los leones" hlavný dvor Paláca Levov v Alhambre,
Granada pod vládou moslimov ostro kontrastovala s katolíckym
zvyškom Španielska ponoreným do zaostalého stredoveku
(Credits): Wikipedia - Flickr - Comakut

"Patio de la Acequia", v záhradách Generalife, kedysi zvaná aj
Jannat al-'Arif‎ - Architektova záhrada; v letnom paláci Nasrovcov

(Credits): Wikipedia - Loizeitung

Portiko a bazénik zo 14. storočia v komplexe paláca Nazaries,
moslimskí emíri obľubovali krásnu architektúru a tiež fontánky.
Ak sa obyvateľstvo nebúrilo, pod ich vládou panovala tolerancia.
(Credits): Wikipedia - Flickr - Jan Zeschky, Glasgow, Scotland

Islam pozdvihol hygienický, morálny aj sociálny štandard na svojom mieste vo svojom čase. Vďaka okupácii ďalekých krajín sa dostala púštna kultúra do kontaktu s mnohými omnoho vyspelejšími - ich premiesením vznikli doslova divy stredoveku. V tom európskom zatiaľ prevládalo tmárstvo, inkvizície, špina, odpor k telu, telesnosti, materiálnu - a všeobecne nadvláda zbožnej (s)prostoty nad rozumom: "načo knihy ak máme Bibliu, načo čítať ak sa vieme modliť, načo vedomosti ak máme Boha" - vezmime si len príklad Gallila Gallilei, Giordana Bruna, či Michaela Serveta. V porovnaní s Európou vyzeral Stredný východ islamu tej doby ako dnešná Európa očami obyvateľa slumu. Úroveň hygieny, verejných služieb, architektúry, "vzdelanostnej spoločnosti", obchodu ale aj liberálneho ovzdušia bola s kresťanským domíniom neporovnateľná. V zlatom veku islamu doslova kvitlo umenie i veda - moslimskí učenci sa živo zaujímali o antické práce, stavali na nich, rozvíjali ich a vďaka nim sa dostali zasa späť do Európy - ktorá by inak o svoje dedičstvo prišla. Omar Chajjám (عمر خیام) - poet, matematik, astronóm, Al-Chwárizmí (الخوارزمي) - spoluzakladateľ algebry a tiež algoritmu, Rhazes (Rází - رازی), Avicenna (Ibn Siná - ابن سينا) - tých všetkých splodil a hostil islamský svet. Mnohé z dnes samozrejmých poznatkov pochádzajú práve odtiaľto.


V islamskom svete panovala hygiena, kultivovanosť a vzdelanosť
(Piatková mešita, známa aj ako mešita Džuma, v afghanskom Heráte)
(Credits): Wikipedia - Sven Dirks, Wien

Púšte stredného východu sa menili na záhrady, centrá umenia
(Dom Qavam, tiež oranžéria Qavam, tradičný dom v Širáze, Irán)
(Credits): Wikipedia - Alireza Shakernia

Islamskí učenci nadviazali na poznatky stredomorskej antiky
(Observatórium Ulugh Beg z roku 1420, Samarkand, dnes Uzbekistan)
(Credits): Wikipedia - Sigismund von Dobschütz

Popri chválospeve však mnohí moslimovia zabúdajú, že tieto výjavy prináležia do inej doby. Európa a neskôr Amerika, Rusko a napokon Ázia prevzali štafetu - zatiaľ čo islamský svet na dlhé storočia stagnoval. Dnešné bohatstvo niekorých rozprávkových emirátov vzišlo z potreby pohonných hmôt pre ekonomiky Severu - a neraz zarazí ich nedostatok islamskej solidarity s inými moslimskými krajinami. Západ či Sever (oba obrazné výrazy) vedie v technológiach a tiež (aj keď sa to niekedy nezdá) humanizácii spoločnosti. Kým v stredoveku príjemne prekvapí otvorený postoj islamu k vedám (islam dokonca vyzýva človeka na bádanie), dnes sa paradoxne práve toto náboženstvo bráni novým poznatkom psychológie a biológie - napríklad čo sa týka rodiny a sexuality.

Islam stále kruto trestá cudzoložstvo či smilstvo - inými slovami nemanželský sex - hoci v rámci manželstva nepokladá sex za nečistý a zlý, tak ako kresťanstvo, ktoré ho dokáže trpieť len za účelom rozmnožovania. Muž môže mať stále štyri ženy - nakoľko zákony qur'ánu ani ḥadíthu sa od Mohammeda nemenia - hoci sa o všetky musí rovnocenne postarať, čo bol v dávnych dobách pokrok, dnes už ťažko uchopiteľný. Možno sa takto šikovne priznáva prirodzene záletná povaha muža - čím sa takticky vyhýba nevere, ktorú islam ostro odsudzuje a trestá. Napriek tomu, dynamika párov nakoniec vedie aj tak zväčša k usporiadaniam 1+1, tak ako na iných miestach sveta. Ľudsky absolútne neprijateľné je však postihovanie homosexuality, ktoré je však možné (prinajmenšom v Koráne) interpretovať rôzne. Stojí tu slovo Posla - či "posla", teda človeka ktorý tvrdil že to čo káže mu nadiktoval archanjel v mene božom - v rozpore s poznatkami vedy aj pokročilej spirituality, teda že rovnakopohlavná príťažlivosť je v prírode bežná, človeku prirodzená, neškodí a dokonca, že je užitočná a potrebná. Muḥammad pred ňou v ḥadíthe zvlášť vystríha, pretože v arabskej spoločnosti bola nesmierne rozšírená a pederastný záujem o chlapcov bol často silnejší než o ženy. Na škodu dneška, pederastia je málo porozumený koncept, a najmä v nevedomosti islamskej spoločnosti sa moderné výrazy homosexuality (مثلية جنسية, همجنسگرا) a pedofílie (غلمانية, بچه بازی) prelínajú. Stojíme tak v podobnej situácii, ako v prípade Galileiho - Zem sa točí, aj keď cirkevné autority (a mnohoznačné pasáže v Biblii) tvrdia, že je plochá.


Pederastia na mughalskom indickom dvore

Iránsky derviš a jeho milovaný

Turecký "maličkí" (köçek) tancujú na slávnosti

V duchovnom pohľade je dvojznačná i podstata samotného náboženstva - S-L-M - poddanie sa či odovzdanie sa. Pokoj (salám - سلام), ktorý má islam človeku priniesť nie je "mier" v modernom a technickom, s vojnou ostro kontrastujúcom význame. Konieckoncov, "šiestym pilierom" islamu sa často pomenúvava práve zápas (džihád - جهاد). Tu vzniká krásny taoistický protiklad: pokoj-zápas. Mohamedovo učenie ponúka pokoj a zmierenie, ktoré človek nájde v tom, že sa zbaví chtíča, hriešnych túžob, či priveľkých ambícií - a odovzdá sa vôli božej. Ak Boh dá, ak Boh nedá, ak Boh vezme, ak Boh nechá, ... Človek, ktorý nechce, nepochybne zažíva pokoj v duši - veď k tomu istému napokon vyzýval i Ježiš, alebo Buddha. V tomto postoji a spôsobe života možno dokonca nájde šťastie - ekvivalent Nirvány (zbavenie sa materiálnych túžob, odviazanie sa od utrpenia sveta, vymanenie sa z telesnosti) - možno prosté šťastie zo splnenej úlohy. Dodržať pravidlá, splniť očakávania Boha - podobne ako sme radi pochválení, ak poslúchneme rodiča či učiteľa. "Ak dá Boh" (in šá' allah - إن شاء الله) však znamená aj ľahkú cestu k zbaveniu sa zodpovednosti za vlastné skutky. Čokoľvek zlé sa stane, "tak chcel Boh" (má šá' allah - ما شاء الله) , čokoľvek dobré sa stane "vďaka Bohu" (al-ḥamd-ul-illah - الحمد لله). Človek sa odovzdáva nielen vôli božej, ale i dogme, návodu, vedeniu náboženských (a mocichtivých) hláv - zbavuje sa schopnosti myslieť (kam bezpodmienečne patrí aj pochybnosť), hľadať, bádať, experimentovať, rozširovať poznanie, meniť poučky.

Slovo "poddanie sa" veľmi často skloňuje islam najmä vo vzťahu k ženám. Pre mnohé moslimky je to hotové zaklínadlo - ktoré ich začaruváva do podoby predpísanej ḥidžábom (حجاب) - či je to šatka, čádor (چادر‎), alebo burqa' (برقع). Islam káže mužovi ctiť si ženu, priznáva jej rovnocenné postavenie čo sa týka náboženských povinností voči Bohu, dokonca právo dediť (ktoré v predislamských časoch nemali). Dochádza tu k akejsi výmene - muž sa má na oplátku o ženu finančne postarať a ochraňovať ju. Táto ochrana nadobúda rôzne podoby, od skutočného naplnenia významu, až po prísne stráženie. Vtedy sa žena môže cítiť ako majetok. Túto výmenu veľmi dobre pozná aj Západ, delenie na silné drsné a škaredé mužské pohlavie - a krásne nežné a slabé, v spodobení ženy. Nemožno sa diviť, že menovaný živiteľ rodiny chápe svoju ženu ako "investíciu" - za ktorú čosi očakáva. Inými slovami, bude ju zabezpečovať a ochraňovať - ale očakáva vernosť, poslušnosť a poddanosť. Tento koncept je tak nešťastný pre obe pohlavia - obom prideľuje isté výhody a zároveň na ne kladie nároky. Možno v ňom nájsť funkčnosť, uspokojenie a snáď aj rozkoš podobne ako v dominantne-submisívnom vzťahu, v rozdelení na slobodných feudálov a poddaných, na expertnú vládu a laických občanov-voličov, na profesionálov a zákazníkov. Ale kto bude hore a kto dole? Prečo by malo byť pohlavie tým určujúcim faktorom? Tento zvláštny obchod môžeme vystopovať až do dávnych čias, keď po Zemi behali lovci a ich družky sa zatiaľ starali o jaskyňu - čo malo praktický funkčný význam. Zabúdame však na lovkyne a domácky orientovaných mužov. I ľudí, ktorí cítia potrebu realizovať sa oboma spôsobmi.

Ak sa vrátime k hidžábu - žena ho môže vnímať ako obmedzenie, ako pripomienku záväzku (podobnú čepcu), alebo čosi, čo ju "oslobodzuje". Chomejní prirovnával zahalenú ženu k "mušli, ktorá ukrýva perlu". Veriace moslimky radi vysvetľujú, že závoj ich chráni pred pohľadmi okolia. Samozrejme v kultúre, ktorá je na pohľady veľmi citlivá. (Podobne niektorí cítia nepríjemnosť nahoty, kým iným vôbec nevadí - všetko záleží na výchove.) Aký erotický význam má táto "hra" - či ženské zahaľovanie odpútava mužov od chtíča, alebo naopak dráždi ich predstavivosť - sa môžeme znova prieť. V náboženskej rovine môže žena prijať obmedzenia hidžábu "dobrovoľne", teda z presvedčenia viery, alebo ho naopak cítiť ako povinnosť voči Allahovi - čo sú len jemné odtiene s podobným vyznením. Tie často prehluší zákon, ktorý zahalenie kladie ako povinnosť. Prečo však islam zneuznáva ako "pekné pohlavie" aj muža? Nevzbudzuje ten rovnako silné túžby u žien? Nepotrebuje sa zahaliť aj on?


Niečo iné je tradícia dodržiavaná ženami z vlastnej vôle ...
(Credits): Wikipedia - Fabien Dany

... a niečo iné zákon samcov, ktorý sa nepýta, ale diktuje.
(Credits): Wikipedia - Flickr - Kamyar Adl

Dokedy budú ženy poslušným majetkom, uväzenené v minulosti?
(Credits): Wikipedia - Flickr - Jayson De Leon

Miera cudnosti je však daná predovšetkým kultúrou a snáď aj kultivovanosťou tej-ktorej krajiny. V Tunisku chodia po uliciach odhalené ženy, v Indii si prehadzujú - skôr ako dekoráciu - na hlavu priesvitnú šatku, v Iráne sa nosí čádor, v Afghanistane burqa, v Jemene takisto spod šatov presvitajú iba oči. Podobne sú otázkou zvyku aj ďalšie postoje - od možnosti ženy pracovať, vzdelávať sa, spievať, tancovať, chodiť sama po ulici, až po právo na rozvod, slobodné rozhodnutia, oponovanie mužovi či situácie domáceho násilia.

Tu už ťažko poprieme silnú prímes machizmu, ktorým dar al-islám sebavedomo konkuruje aj jeho tradičnej bašte - Latinskej Amerike. Islam je náboženstvo vytvorené mužom pre mužov. Ženám dal Mohamed blahosklonne práva, ktorými ich povýšil z majetku, zvierat, otrokov - na úroveň takmer rovnocennú (aj keď nie rovnoprávnu) s mužom. Snáď tu môžeme vystopovať až živočíšne pudy - podobne ako samci niektorých druhov bojujú o samice, stávajú sa dominantnými, privlastňujú si všetky zo stáda a samozrejme si ich úporne strážia. Sexuálne fantázie vtekajú do náboženstva - žena sa stáva naplnením mužových snov - vrátane jej postavenia, úloh, zahalenia, stráženia a trestania. Je to prístup nedospelého a panovačného mužstva, ktoré samo seba nominovalo na pána a vytvorilo zákony pre obe pohlavia. Ženy nemali pri vytváraní pravidiel Mohamedovej viery silné slovo a ak áno, obmedzilo sa na posun od starodávneho statu quo k tomu islamskému.

Jedným, dovolím si tvrdiť že určujúcím dôvodom, je tu detinskosť. V povahových rysoch muža islam, alebo moslimskí muži sami, pestujú sebe vlastné vlastnosti. Nedospelý muž povyšuje nedospelé mužské hodnoty na "mužné", blahorečí ich a upevňuje. Vzniká tak (mentálna) spoločnosť mladých chlapcov, s typicky nevyšľachtenými črtami - sebeckí (moja!), panovační (musíš ma poslúchať!) a namyslení (ja mám vždy pravdu!). Deti chcú hračky, chcú ich veľa a nechcú sa s nimi deliť - a v ich rukách sa ocitajú i zákon, zbrane, či ženy. V takomto svete jednoducho chýbajú dospelí, ktorí by chlapcov vychovali v ozajstných vyrovnaných mužov. Za jednen z príznakov detskosti pokladám okamih, kedy sa chlapec obriezkou v rannom veku zrazu stane "mužom", hoci inteligenčne, emočne a hlavne duševne na to stále nedorástol. Je to žiarivý príklad detského myslenia, ktoré mužnosť vidí vo fyzických aktoch, predvádzaní navonok, rituáloch, ktoré treba podstúpiť - či je to vydržať bolesť, preskočiť priepasť, vyštverať sa na vysoký strom, ... Nedokáže vidieť ušľachtilé charakterové predpoklady pre mužstvo, obmedzuje sa na úkony a zjav. Tak to vyzerá, ak deti definujú to, čo je "dospelé". Dospelé deti potvrdzujú mužnosť nedospelých detí. Šuchorenie peria, pestré farby, nafukovanie sa. Niet divu, že kým moslimky chodia v uniformnej čiernej, zahalené od hlavy po päty, mladí moslimovia sa poobliekajú podľa najnovšej západnej módy, vyčešú, vyvoňajú, ozdobia prstienkami, náramkami a reťazami - a užívajú si módu i slobodu výrazu.

Nedospelé črty nájdeme aj v ropnej architektúre Stredného východu - bez zmyslu pre vkus či gýč tu rastú ako huby po daždi ohurujúce paláce - a samozrejme mrakodrapy, ktoré sa ako Freudove penisy týčia do neba - kto bude vlastniť krajší, drahší a vyšší. Nie že by tento jav bol cudzí iným kultúram, ale práve v moslimskom svete vyniká, aj v rovine detskej vystatovačnosti. I vek určujúcich monoteistických náboženstiev sa občas stáva predmetom viacmenej humorného porovnávania. Už takmer zaniknuté zoroastriánstvo (2600), ktoré nám dalo Dobro a Zlo, Nebo a Peklo, ním ovplyvnený starobylý judaizmus (3000) so svojim panovačne prísnym patriarchom, reformujúce kresťanstvo (2000), nerátajúc jeho ďalšie vnútorné schizmy a modernizácie a napokon mladé náboženstvo islam (1400). Čím ďalej, tým menej mystiky a viac praktickosti, menej obraznosti a viac doslovnosti, no a napokon viac machizmu.

Či takto nahliadneme na ideu háremov (hoci táto konštrukcia siaha do staroveku orientu, napríklad kráľovských dvorov predislamskej Perzie), alebo na tragikomický jav, keď sa nejeden mladý moslimský muž snaží nejakým spôsobom "dostať" k možnosti (predmanželského, príležtostného) sexu, ale každý samozrejme prísne (i násilne) stráži svoje sestry, aby si zachovali nepoškvrnené panenstvo a "česť" (mužov) rodiny. Sestra je stále tak trochu obchodný artikel, ktorý treba dobre vydať. Podobne rozporné je aj hrešenie - od alkoholu, cez sex, autíčka, luxus, vystatovanie sa, až po rôzne iné prehrešky voči viere - a zbožnosť na druhej strane. Najprv sa sám vybúriť a potom moralizovať voči druhým. V Európe či Amerike sú mladí moslimovia na štúdiach bonviváni, žijú západným spôsobom, majú miestne milenky, ku ktorým sa správajú podľa západných noriem - a doma ich čakajú priateľky, snúbenice, manželky, sestry a matky, kŕčovito strážené v domácnostiach, na ktoré sa vzťahujú úplne iné pravidlá. Rovnako machistický je aj tradičný prvok tohto komplexu - homofóbia - neznášanlivý, až násilný postoj voči homosexualite. Ten zaujímavo vyvažuje silná fyzická intimita a dôvernosť medzi moslimskými mužmi - držanie sa za ruky, objímanie, rozhovory na západe nemysliteľne citlivé, dokonca vyznania lásky. Zákaz predmanželského sexu a pohlavná segregácia naviac silno nabáda chlapcov k experimentovaniu medzi sebou - čo je v islame samozrejme trestné. A napríklad z rozprávania tureckých transsexuálov sa dopočujeme, že - možno nie inak než na západe - miestni mladíci si k nim chodia zasúložiť, podobne ako ku skúseným prostitútkam, aby ich neskôr na ulici opľúvali, nadávali im, alebo sa im vysmievali. Sex napokon nie je vecou lásky, ale útok s prejavom dominancie a moci.

Nejeden z nás si dobre pamätá "hry" detského gangu. Niekto sa prehlásil za vodcu, rozkazoval a ostatní ho museli poslúchať. Mal vždy pravdu, nezniesol kritiku a pochybnosti, nechcel sa deliť. Gangy okupovali "svoje" štvrte, ihriská, húpačky, svoje teritóriá ... Hotový príropisný film. Alebo skôr kriminálny? Kto nechcel platiť - cukríky - alebo sa pridať do partie - toho príležitostne zbili, alebo vyhnali. Ak mali divných rodičov, ak nevedeli vyliezť na strom, ak nehrali futbal, ak sa príliš dobre učili, ak nosili okuliare - dostali "príučku" tak či tak. Odlišnosť sa jednoducho nenosila. Tí slabší a citlivejší radšej nevychádzali von. Nuž a nakoniec sme všetci vyrástli... Gangsteri dnes dokladajú tovar do regálov, my ostatní sme skončili vysokú, máme skvelý job a luxusný život. Naučené spôsoby máme síce stále v krvi, ale prejavujú sa "nenápadne" - v ekonomike, sexualite, pracovných vzťahoch, politickej príslušnosti, v športe a na štadiónoch. Tí kritickejší vidíme detskú rozmaznanosť, drzosť a panovačnosť - stále - všade kam sa pozrieme. Ako príklad uvádzam otázky, ktoré kládli iránske revolučné gardy ľavičiarom (rúhačom, odpadlíkom, neveriacim) v roku 1988, keď komisie (ktorých zostavovania sa účastnili dnešní prominenti Iránu: ájatollah Alí Chameneí (konzervatívec), prezident Akbar Hášemí Rafsandžání (pragmatický podnikateľ), bývalý premiér Mir-Hossein Musaví (reformista)) v tajnosti popravili tisíce ľudí a pochovali ich spolu do masových hrobov na cintoríne Chávarán (خاوران):


Provizórne pomníky a mená vyryté do betónu ...
(Copyright): Blog of Jafar Behkish

... nad masovými hrobmi "neexistujúcich" odsúdených ...
(Copyright): Blog of Jafar Behkish

... na cintoríne Chávarán na juhovýchod od Teheránu.
(Copyright): Blog of Jafar Behkish

- "Si moslim?"
- "Veríš v Boha?"
- "Je Svätý Korán Slovo Božie?"
- "Veríš v Nebo a Peklo?"
- "Prijímaš svätého Mohameda za Pečať Prorokov?"
- "Odsúdiš verejne historický materializmus?"
- "Zriekneš sa svojich predchádzajúcich názorov pred kamerami?"
- "Pôstiš sa počas Ramadánu?"
- "Modlíš sa a čítaš Svätý Korán?"
- "Zdieľal by si radšej celu s moslimom, alebo ne-moslimom?"
- "Podpíšeš affidavit, že veríš v Boha, Proroka, Svätý Korán a Vzkriesenie?"
- "Keď si dospieval, modlil sa tvoj otec, pôstil sa a čítal Svätý Korán?"

Náboženstvo pravidel, poučiek, úkonov, modiel a kultov... a samozrejme rozprávok. Detské úlohy, ktoré je treba splniť, aby si patril do partie, alebo aby si nedostal výprask. Hráme sa na kovbojov a indiánov, vypočúvateľov a väzňov, veliteľov a vojakov. Akurát pri tom umierajú živí ľudia ...

Ak by tento pohľad niektorého moslima urážal, hovorím stále o sociálnej či emocionálnej inteligencii, nie inteligencii technickej, logickej, či inej spadajúcu pod merané IQ, ani tvorivej a ďalších z palety "g kvocientu". Všetci sme predsa ľudia - a aj medzi moslimami je nespočet očarujúcich a obdivuhodných osobností, odborníkov a humanistov.

Svedomie - kacíri, vydedenci a štvanci

Detská arogancia sa prejavuje aj neznášanlivosťou navonok. Deti nemajú radi kritiku svojich nápadov a ideálov. Či realistickú, alebo satirickú. Deti neznesú výsmech, urážanie, ani odpor. "Ja mám vždy pravdu a len ja mám pravdu." Islam je tak - neodškriepiteľne ďalšie - jediné správne náboženstvo so svojim Jediným Bohom. Ostatní žijeme v omyle, alebo prinajlepšom zastaralom polomyle. Islam by bol rád posledným, dokonalým a neomylným náboženstvom. Preto sa tak bojí interpretácie a preto je náboženstvom s najväčšou mierou doslovnosti, aké svet pozná. Navzdory záujmu o vedu, nevyhovujúce poznatky zahadzuje - tak aby neboli v rozpore s raz a na dobro zapísanými "pravdami" v svätej knihe. Táto domnelá dokonalosť, neomylnosť, konečnosť a úplnosť Qur'ánu aj islamu je asi najdesivejšou črtou tohto náboženstva - ktorá ho zároveň usvedčuje z omylu. Možno nie logického, alebo teologického, ale čisto charakterového.

Mohamed mal byť posledným prorokom, po ktorom na konci dní príde už len Mahdí a masíh. Ťažko prekúsnuť situáciu, keď sa v 19. storočí objavil v Iráne človek s umeleckým menom Báb (باب) a krátko po ňom hneď Bahá'u'lláh (بهاء الله‎), "Sláva Božia", ktorý začal hlásať eklekticky tolerantné učenie o jednote všetkých ľudí, náboženstiev a konceptov Boha, o postupnom a permanentnom zjavení v podobe súslednosti prorokov (vrátane ich dvoch), poslov a svätých kníh. Dokázal zahrnúť všetky náboženstva sveta a predstavil ich ako čriepky, ktoré nám synchrónne s úrovňou našeho poznania vyjavujú kúsky Pravdy. Pre moslimov je Mohamed posledný - a islam konečný a úplný. Hoci dokážu tolerovať ostatné presvedčenia (s výnimkou pohanstva, polyteizmus a ateizmu), Bahá'izmus (بهائية) je vo väčšine moslimských krajín tvrdo prenasledovaný.

Podobne obišli aj jednotlivci - ako indický spisovateľ Salman Rushdie - ktorý si vo svojom literárne skvostnom a bohatom epose Satanské verše - dovolil načrtnúť politickú situáciu Mohamedovej Mekky, popísať osobný rozmer (vrátane ješitnosti) mnohých postáv náboženskej histórie, zachytiť chladnú asketickú a až strojovo neľudskú povahu ájatollaha, ako úhor šmykľavú logiku viery, presvedčenie ktoré nemožno dokázať ani vyvrátiť ani po smrti, jeho emocionálnu silu, ktorá plodí zázraky, dal sa meditovať nad nezmieriteľnosťou náboženstva a strohej vedy a napokon, to najtrúfalejšie - relativizovať koncepty dobra a zla. Niečo, čo je pre jedného dobré, druhému spôsobuje utrpenie, niečo čo sa zjavom vidí ako dobré, môže byť vo svojej povahe bezcitné a sebecké a naopak, niečo čo pôsobí navonok odpudivo môže mať úprimnejšiu a skrz-naskrz lepšiu podstatu. V románovom súboji Allaha a troch pohanských bohýň nejde ani tak o pravdu - fakt, že sú tu prítomné obe strany - ale o to kto vyhrá a prevládne. Za tieto nepríjemné úvahy si vyslúžil edikt (fatwá - فتوى‎) ájatollaha Chomejního, ktorý nariaďuje ktorémukoľvek moslimovi kdekoľvek na svete zabiť rúhačskeho autora.

Kým vrah by sa stal hrdinom, možno martýrom - zavraždený umelec zostane "potrestaným zločincom". Zatiaľ sa tak chvalabohu nestalo, na rozdiel od mnohých iných smutne známych príbehov, ako ten novinára Daniela Pearla, ktorému ľudia okolo Usamu bin-Ládina odrezali hlavu a nechali ho vykrvácať ako zviera - všetko zaznamenávajúc na video, ktoré sa preslávilo v senzácií a krvi lačnej spoločnosti západu. Stále sa však nájde veľa ľudí - a nielen inteligenčná spodina - ktorí tento akt schvaľujú. Hoci Daniel Pearl nebol ani vojak, ale náhodne ulovený "človek zo Západu", al-Qá'ida ho použila "len" na to, aby dosiahla svoje "oprávnené" ciele v rámci Pakistanu a Afganistanu. Ako možno použiť druhého človeka? To dokáže len niekto, kto vníma druhého človeka ako objekt, vec. Pre al-Qáidu je v rámci džihádu prípustné, aby zomierali aj civilisti a tí, ktorí v konflikte ideológií stoja stranou. Za vytvorenie islamského kalifátu bez vplyvu či prítomnosti západu - nech platia hoci aj eskimáci. Vnímať človeka ako vec, hračku - dokážu naozaj len malé deti, ktoré síce mentálne nedospeli, ale ich kultúra ich považuje za mužov. Vymysleli si zbožný svet - v ktorom sú oni strážcovia pravdy a poriadku, sudcovia nad životom a smrťou - svet podľa ich gusta: Zákaz hudby, zákaz tanca, zákaz sekulárneho umenia, zákaz slobodného myslenia, iba modlitba, ženy ako otrokyne, mladíci ako sexuálne objekty, prísne zákony pre ostatných. Je to číra filozofia detskej bandy. Predstava, že hrôzostrašnou vraždou človeka donútia jeho vládu urobiť niečo v súlade s ich víziami, je absurdná - no spätne vzato - títo ľudia vyrástli v štátoch, kde vlády bežne nútia svojich obyvateľov niečo nejako robiť, alebo nerobiť. Ba čo viac, islam sám poníma koncept vynútenia poslušnosti a poddania sa. To neospravedlňuje ich skutky, iba sa snažím vystopovať korene tohto spôsobu myslenia. A stopy vedú aj do Saudskej Arábie...

Islam je prinajmenšom tak pestrý, ako kresťanstvo - s množstvom prúdov aj siekt. Smutným vývozným artiklom sunnitskej Saudskej Arábie (al-'arabíjah as-sa'údíjah - العربية السعودية), ktorú si čičíkame ako prameň ropy, hoci v porušovaní ľudských práv dobieha Irán či talibanský Afghanistan, je wahhabizmus (al-wahhabíjja - الوهابية), sekta pomenovaná po svojom zakladateľovi z 18. storočia, ktorého rodina Sa'údov nasleduje. Navracia sa ku konceptu božskej jednoty (tawhíd), zneuznávajúc rôzne kocepty svätých, ktorými sa islam v priebehu storočí naplnil. Odsudzuje ucievanie kňazov a klerikov, či výklady náboženských škôl - striktne sa drží Koránu a Tradície. Oponuje šíizmu, ale aj demokracii - ktorú chcú nahradiť zákonmi šarí'a. Tŕňom v oku je im aj uctievanie idolov a miest - preto veľmi radi ničia kultúrne pamiatky ranného islamu s freskami, výjavmi a inak "nevhodne dekorované" mešity. Wahhabizmus by sa dal prirovnať k niektorým kontroverným neznášanlivým americkým televízne-evanjelizátorskym hnutiam, či sekte mormonov - hlásajúcim návrat k najprísnejším pravidlám starozákonného sveta. Značne podporovaní bohatým domom Sa'údov (ál su'úd - آل سعود), wahhabisti sponzorujú náboženské komunity napríklad v Bosne, či iných krajinách, ktoré výmenou za financie vzdelávajú k radikálnemu islamu a pretvárajú ich miestnym prostredím daný život a stáročia rozvíjanú osobitú kultúru - na uniformnú, strohú a prísnu podobu wahhabistického razenia. Wahhabizmus si však získal vplyv aj na domácej pôde - Sa'údi sa zmocnili Mekky a Mediny, posvätných pútnickych miest, ktoré ročne navštívia milióny moslimov z celého sveta.

Európa je (pravdepodobne) popredu v tom, že sa dokázala rozlúčiť s teokraciou. Existuje toľko možných výkladov náboženstva, prekladov svätých písiem, spôsobov prejavu a nasledovania viery - že ich nedokážeme normovať. Akosi sme si uvedomili, že to skutočne hodnotné z náboženstva stelesňujú artefakty umenia. Katedrály, obrazy, chorály, ... Naša kultúra pochopila, že práve vo výrazoch umenia sa skrýva duchovný život. Hľadáme ho, nadväzujúc na polyteistické predkresťanské časy, vo večných (archetypálnych) sporoch, ktoré sa pokúšame tvorivo zobraziť a posúvať ďalej. Hašteríme sa, ktorý moderný prístup je ešte prípustný a ktorá abstrakcia už nie - ale aspoň sa navzájom nezabíjame. Svojho času dokázal architektonické skvosty vytvoriť aj islamský svet - iránske mešity dodnes vyrážajú dych - dnes sa tieto ohurujúce svedectvá sily ľudského ducha vedeného poslaním a komplikovanej krásy vychádzajúcej z hĺbky duše - pokúšajú wahhabisti zničiť.


Zatiaľ ich nahlodal len čas: Irán, Modrá mešita v Tabríze
(Credits): Wikipedia - Pournick

Zatiaľ ich nahlodal len čas: škola Čahár Bagh v Esfaháne
(Credits): Wikipedia - Marmoulak

Zatiaľ ich nahlodal len čas: Samarqand, Uzbekistan
(Credits): Wikipedia - Sergei Mikhailovich Prokudin-Gorskii

Sunnitský islam nemá oficiálnu hierarchickú reprezentáciu, inými slovami cirkev. Nemá svoj Vatikán. To by nejeden kresťan-katolík mohol ticho závidieť a nejeden technokrat (ako decentralizovaný systém riadenia) obdivovať. Korán však stále vykladajú imámovia, u šíitov ájatollahovia, a všeobecne i šajchovia, mullovia, teológovia rôznych prúdov a škôl. Korán si vysvetľuje po svojom každý jeden kazateľ a kňaz - či v zapadnutej indonézskej dedinke, alebo provizórnej mešite kdesi v Europistane. Z toho vznikajú bizarné (aj keď pochopiteľné) paradoxy, keď sa v mešite vo Francúzsku vyučuje násilnejší islám, než sa hlása napríklad v mešite v Maroku. To nemilo prekvapuje aj cezpoľných moslimov samých. Tento rozpor by sa dal vysvetliť ako rozdiel medzi sebaistotou, z ktorej sa moslimovia tešia vo svojom prirodzenom prostredí a tlakmi, ktoré pociťujú v cudzine. Tie nemajú svojho jasného vinníka - či ukážeme prstom na podozrievavú a prierezovo nie rovnako tolerantnú západnú spoločnosť, ale čiastočne si neprijatie spôsobuje aj udivujúca neprispôsobivosť vyznávačov Allaha k liberálnemu ovzdušiu. Hoci práve ono im umožnilo veriť a vyznávať to čo chcú. Decentralizácia ako pravý opak katolíckeho kresťanstva - so svojimi plusmi aj mínusmi.

Puer - čistý a rozohnený mladík

Nie je to napokon celé vec Islamu a moslimov? Prečo by sme sa im mali starať do života a do viery, keď to sami nemáme radi? Medzi nami sú kultúrne odlišnosti, musíme ich rešpektovať. - pýtali sme sa a vraveli sme si - až prišli intenzívne medializované a prežívané útoky 11. septembra 2001 a svetom sa neskôr prehnal uragán s menom Karikatúry. Tá prvá udalosť (vrátane následných okupácií a výmen režimov v niekoľkých krajinách) upriamila pozornosť na džihád, salafizmus, wahhabizmus - a vyvolala otázky ako :"je islam kompatibilný s demokraciou?", "dokáže islam koexistovať v liberálnej spoločnosti?", "je islam násilnícke náboženstvo?". Napovedať nám môže práve druhá udalosť, na prvý pohľad nevinná, v prejavených reakciách zarážajúca, v ďalšom pláne vypovedajúca viac o mediálnej kultúre, než o islame ako takom. Vytváranie hnevu na jednej strane a strachu na druhej udržuje obec divákov zomknutú okolo svojho "okna do sveta", "strážcu islamu či demokracie", "nezávislého a objektívneho zdroja informácií".

Prísny zákaz zobrazovania živých tvorov (ktorý tlač a televízia samé o sebe rozdupali) - no Posla a Boha obzvlášť - narazil na umelecké vyobrazenie "násilnej tváre Islámu" - Mohameda s turbanom v tvare bomby. Kresťania nerozumejú, aké tabu je nakresliť tvár alebo telo Mohameda či Allaha (ktorí sa spodobujú výlučne v krivkách kaligrafie) pre islamskú kultúru. Moslimovia zasa nerozumejú absolútnu liberalizmu, ktorému nie je nič sväté, ani Kristus či Boh. Platí zákaz vychádzajúci z istého náboženstva pre všetkých obyvateľov Zeme - bez ohľadu či sa k tomuto svetonázoru hlásia? Platí pre nás zákaz znázorňovať Proroka a Boha - pretože platí pre moslimov? Tí vravia - "Neurážajte nášho Boha, my neurážame toho vášho!" - v mylnej domnienke, že sa ocitli v konflikte dvoch náboženstiev, nie sekularizmu a jedného náboženstva. Či niekto urazí moslimského, kresťanského, alebo židovského boha, nie je nakoniec predsa len Jeden Boh? Inflantilná viera so svojim zákazmi a príkazmi sa vnucuje celému svetu a ťažko rozumie, tak ako sotva pubescentný mladíček, že niekto nevyznáva jeho úžasné hodnoty a nectí jeho nedotknuteľnú autoritu. Možno pod pláštikom vzájomného rešpektu? Vynucuje si niektoré iné z majoritných náboženstiev sveta takýto "rešpekt" na príslušníkov iných vier? Či je to len jedno rozmaznané dieťa, ktoré nevie a nemôže dospieť - a nedokáže prehltnúť fakt, že mu nechcú dať za pravdu? Monopol na Absolútnu Pravdu.

Hoci pre moslimov urážlivé zobrazenie, ak by ho dokázali prijať s nadhľadom - možno so zatnutými zubami, ale dospelou zhovievavosťou - prostredníctvom tejto situácie by si mohli uvedomiť, že v obraze (kresťanského, liberálneho, západného) sveta o islame nie je čosi v poriadku. Že sa táto časť sveta bojí a preto útočí. Mohli by sa spýtať - prečo islam vytvára takúto fóbiu v druhých? Prečo vzbudzuje strach? Prečo vyvoláva odpor? Je to niečo v jeho povahe? Je to niektorými jeho predstaviteľmi? Sú to niektoré islamské spoločnosti? A na tento strach džihádom srdca, jazyka a rúk odpovedať. Rozjímanie však nie je pre médiá tak príťažlivé, ako protesty, pálenie zástav, či násilnosti. Vyhrážkami autorov bohužiaľ islam iba potvrdil strach, ktorý je pri koreni situácie. Samozrejme, že sa zrkadlí aj na druhú stranu, moslimovia majú pocit ohrozenia - ich viera je silno zapustená do osobnosti, zdá sa im byť bytostná - a napadnutie jej tabu si berú osobne. Naviac, pocit ublíženosti a využívania Západom je klerikmi aj médiami neustále vyživovaný - bez ohľadu na to, či ide o chudobné komunity Pakistanu, ľudí z Turecka, Iránu, alebo Egypta žijúcich približne na úrovni Európanov, alebo tučné existencie v ropných kráľovstvách a emirátoch. Rozhorčenie a protesty nepochybne neohrozia medzinárodný obchod a zákulisnú politiku. Na druhej strane, napomôžu k popularite a pozornosti niekoľkým ambicióznym klerikom. A tí už v dejinách dokázali, že dokážu prevrátiť hore nohami celú krajinu, vrátane "nedotknuteľných sfér".

V Európe zaznievajú hlasy "nedráždiť besného psa", diplomaticky povedané - rešpektovať moslimskú citlivosť v niektorých otázkach. Na druhej strane, práve tento podvratný akt - ktorý je jedným z princípov a zmyslov umenia - prebudil zaspaté obyvateľstvo na oboch stranách. Moslimovia si možno (či "kiež by") uvedomili, že ostatný svet nepokladá ich náboženstvo za tak dokonalé a skvostné ako oni sami. Kresťania prišli na to, že na opačnej strane "barikády" majú čo do činenia s duchovne nedospelými ľuďmi.

Ak by sme postupovali výlučne moslimským spôsobom, nejeden z nás by sa mohol cítiť vrcholne urazený protestami a zakazovaním karikovania čohokoľvek, čo nám príde pod ruku. Veď, čo ak je našou vierou absolútna beztrestná sloboda prejavenia názoru? Môže ma rovnako rozpáliť a k besným protestom dráždiť pokus šlipanúť na nohu tejto nedotknuteľnej slobody. Zdá sa, že súboj je neriešiteľný - že sa strany musia unaviť, možno múdrejší ustúpiť - a obávam sa, že dieťa to nebude. V Európe sa nepálili vlajky - možno to ľudí nezaujíma, iní sú zasa natoľko dospelí, že sa takýmto spôsobom nepotrebujú prejavovať.

Nikto nemá rád keď jeho vec zosmiešňujú - nech je moslimom, kresťanom, buddhistom, vedcom, vegetariánom, alebo rád vyšíva. Vtip, satira aj urážka zabolí, zamrzí a možno aj nahnevá. Každý, nech veríme alebo nie, máme svoje sväté priestory. Jedna vec je inteligentnosť ich spochybnenia, napadnutia, zhumornenia. Je smiech a je výsmech, je satira a je fraška. No dospelý človek na znesvätenie reaguje s nadhľadom. Povie si - "ty hlupák" - ak to tak cíti - no nevyhráža sa smrťou. Sú to práve nevychované deti, ktoré v bezmocnej zlosti reagujú tak, že likvidujú všetko naokolo. A na opačný názor rovesníka reagujú úderom. Spomínam si, ako nás faci-paci-fikovali naši "socialistickí" rodičia. Keď ma raz-začas chytil panovačný amok, dostal som facku. A poslúchal som.

Ba čo viac, tieto ostré prejavy (časti) moslimského sveta môžeme poňať ako nedostatok ozajstnej viery v ňom. Ten kto verí, nenechá sa uraziť a za svoju pravdu sa nepotrebuje biť. V pokľudnej blaženej istote sa vie nad oponentom pousmiať a poľutovať ho, že "pravdu nemá". Ak naozaj verím v nejakú myšlienku, dokážem sa preniesť ponad jej zosmiešnenie - a nič ju neohrozí, lebo je dostatočne ozrejmená a pevne uchytená v mojej duši. Každá pochybnosť, satira či výčitka - ak ju ustojí a nepreukáže omyl - len vieru upevní. Práve tam, kde skutočné odôvodnenie pre vieru chýba, každé napadnutie zvonku túto nedostatočnosť zvýrazní a "veriaceho" rozdráždi. Viera, ktorej chýba hĺbka, svoju "silu" nervne prejavuje ukričanosťou. Z historickej i praktickej každodennej skúsenosti si môže každý všimnúť, že len Tí, ktorí sú si vo svojej viere neistí (najmä tí, ktorí sa musia chytiť voľajakej nepodloženej, nedokázateľnej dogmy), musia sami seba utvrdzovať v násilnom presviedčaní druhých. Čím nás je viac, tým je psychologická neistota, že by sme sa mohli mýliť, menšia. Ja osobne však verím v to, že mýliť sa môže i celý dav - a pravdu mať jednotlivec. Pravda totiž nie je štatistická veličina. A to neplatí len pre islam - ten nám to len znova pripomenul. Vďaka mu za to.

A čo to znamená pre Európu? Smiem napríklad karikovať kresťanstvo, dehonestujúcim spôsobom, pretože si myslím, že jeho násilný počiatok, pochybné upravovanie Biblie pre potreby svetskej a cirkevnej moci, vstrebanie pohanských rituálov a mystérií za svoje, dve tisícročia vojen, chamtivosti, krutostí a represií i pokrytecká súčasnosť, fašizoidné postoje voči ľudskej sexualite či sexualnej orientácii - z oficiálneho kresťanstva robí hanebnú organizáciu? Neznamená sloboda slova slobodu kritiky? A čo je "kritika ideológie" a čo "hanobenie náboženstva"? V rasovej otázke to máme jasné. Povedať "neger" je zlé, povedať "farební ma sexuálne nepriťahujú, hoci ich ako ľudí úplne rešpektujem" je v poriadku. Ale čo s náboženstvom? To je predsa len niečo iné ako danosť - cirkev je vedome vytvorená organizácia, viera zasa vedome prijatá sada dogiem - ku ktorým sa vedome (a ako dospelí dobrovoľne) hlásime - a vedomý čin vyžaduje zodpovednosť a predstavuje i potenciál pre omyl a kritiku, zločin a obvinenie. A keď mi hocaká organizácia s jej ideológiou príde hanebná - vo svojej histórii i niektorých súčasných postojoch, ako ju nehanobiť? Ako napríklad povedať, že judaizmus je náboženstvo nenávistného krvilačného a žiarlivého boha (čoho dôkazom je samotný Starý zákon) - a jeho "vyvoleného národa" - aby som pri tom nebol označený za nacistu? Ako kritizovať dogmu a pritom nebyť spájaný s reálnymi zverstvami istej skupiny, ktorá si za obetného baránka zvolila vyznávačov tejto dogmy?

Nuž napadá ma jednoduché rozlíšenie. Urážam ich náboženstvo (prvky ich viery) - to čomu veria alebo ako to prejavujú - neurážam samotný fakt že veria, lebo to pokladám za prirodzenú ľudskú potrebu/vlastnosť. Ako ľudské bytosti sú pre mňa úplne nedotknuteľní. Aj veriaci kresťania poznajú podobné pravidlo: "Nenáviď hriech, ale miluj hriešnika." Možno ďalší zvláštny paradox dnešnej doby.

Zostal by som teda predsa len pri absolútnej slobode slova. Tá je výhodná nielen pre stranu karikaturistov, ale aj - a to si neuvedomujú - výhodná (a vlastne jediná možná cesta) i pre moslimov. Je to úplne prosté: Tá istá sloboda, ktorá umožňuje na pôde európskych štátov mať a vyjadriť hocaký názor, dovoľuje im vyznávať na európskej pôde svoju vieru. Ak zakážem istý prejav názoru - vytvoríme precedens - ktorý umožňuje zakázať čokoľvek nepohodlné ktorejkoľvek urazenej skupine či jednotlivcovi. Ak zrušíme slobodu slova (a akékoľvek jednotlivé obmedzenie, s výnimkou ktorá zabraňuje samovražde tejto slobody, ju ako precedens poprie), stávame sa opäť totalitnou Európou - a je jedno či Európou vedcov, marxistov, komunistov, heterosexuálov, moslimov, alebo križiakov. Križiakov s jedinou pravdou, na svojom svätom ťažení svetom - a tým (z pohľadu križiaka) stráca každý moslim v Európe ale aj hocikde inde na svete právo na existenciu ako moslim...

Nie je možné darovať jednu výnimku. Európa si až dnes uvedomuje, že ako liberálna kultúra hostí jednu veľmi antiliberálnu, ktorá sa nezmierila s princípmi, ktoré jej samej umožnili prísť, vzniknúť, a spolunažívať. Ako teda majú fanatici dogmy a fanatici slobody spolu žiť pod jednou dvanásťhviezdnou korunkou Bohorodičky? Nuž jednoducho. Keď ide po ulici akýsi Pišta (všetkým konkrétnym Pištíkom sa ospravedlňujem) a povie mi "Ty debil", zvážim svoje a jeho fyzické schopnosti a buď mu jednu struhnem, odpoviem nápodobne, alebo zmiznem kade-ľahšie. I urazený moslim si môže uľaviť - "ty neveriaci pes" - na adresu karikaturistu. A prehltnúť. Tak ako ja dennodenne prehĺtam, že ma nazývajú "bezbožníkom", alebo dokonca "zvrhlíkom".

Moslim sa, ak sa tak rozhodne, nemusí zmieriť so satirou, bezbožnosťou, rúhaním sa, hrešením, prítomnou a viditeľnou homosexualitou, predmanželským sexom, či každodennou neverou. Ale toto presvedčenie nech zostane v jeho osobnom priestore, nemá právo vnucovať ostatným žiť islámsky - dávať prednosť stáročnej písanej dogme, pred realitou, vedou, alebo prirodzenosťou. Nemôže vziať jednotlivcovi právo pochybovať, neveriť, voľbu žiť podľa svojich daností ak tým neubližuje druhým. S tým sa islam ťažko zmieruje, pretože sám seba vníma ako niečo, čo harmonizuje spoločnosť, čosi čo dáva všetkým rovnaké a pevné pravidlá, zabraňuje vzniku chaosu. Národy väčšieho či menšieho súladu však vznikli aj bez islamu - a ten zasa so svojimi príkladmi nijako nevyniká lepšie usporiadanou spoločnosťou. Islam, ako každé náboženstvo, je spísaný rukou človeka a nemožno dokázať ani vyvrátiť, že ho človek sám nevymyslel, alebo neupravil. S touto možnosťou musíme prinajmenšom počítať. Islam nie je len minimálna organizácia života v zmysle "nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe", ale detailne popísaný a veľmi špecifický spôsob života, ktorý nadchýňa a vyhovuje jednému človeku, prípadne väčšine spoločnosti, ale nemusí byť vhodný pre každého - tak ako pustovníctvo.

Duša islamu, islam pre dušu

Mnohé z hriechov a trestov Starého zákona dnes pokladáme za smiešne, zastaralé a neaplikovateľné. Prisúdili sme ich historickej epoche a vedomostiam Abraháma a jeho ľudí, ktorí ich spísali snáď s najlepšími úmyslami. Ak moslimovia odmietajú pochybovať o dokonalosti Posla a úplnosti Koránu - zvážiť jeho ľudský rukopis - zostáva jediné východisko pre modernú dobu: Interpretácia. Duchovný život a oduševnelosť sú mierne odlišné pojmy. Doslovnosť však neprislúcha ani jednému z nich - naopak, je znamením mentálneho materializmu. Lipnutie na dogme nie je veľmi rozdielne od lipnutia na predmetoch. Pre skutočný duchovný život a skutočnú oduševnelosť potrebujeme schopnosť obraznosti, čítania metafor.

Krásne mnohoznačná fráza z úvodnej citácie sa najčastejšie interpretuje dvoma spôsobmi: Je len Allah, všetci ostatní sú falošní, nesprávni, pomýlení bohovia. Alebo - je jedno ako nazývaš (vyznávaš?) svojho boha, stále je to ten náš jediný Boh. Možno preto tie reči o "modernom a tolerantnom náboženstve (z)mieru". Druhá interpretácia je takmer dokonalá. Až na jeden malý zádrheľ - tawḥíd. Boh je Jeden, Jediný a Jedinečný. Ak by sme chceli interpretovať ďalej (ako sa s obľubou vraví: "náboženstvo je otázka interpretácie", čo je samo o sebe interpretovateľná poznámka), i polyteistický (mnohobožský) panteón (teda kolekcia viacerých bohov) by mohol byť pokladaný vo svojej Jednote (Nebesá nie sú nikdy úplné bez každého jedného ich boha) za Jednotu. Zjednotenie dokonalých vlastností v jednej božskej osobe (ktorú si človek ľahko predstaví), trojjedinosť Otca, Syna a Ducha svätého, alebo Olymp mnohých bohov, z ktorých každý vyjadruje nejakú vlastnosť. Hriechom tak nie je polyteizmus ako taký, ale vyznávanie len jedného božstva (vlastností) spomedzi mnohých. Vyznávať len deň a neuznávať potrebu noci, ctiť si len ducha a pľuť na telo, veriť len vo vedu a prácu a ignorovať krásu a lásku, vyznávať ako správny len jeden typ lásky. To je ozajstné nebezpečie. Aj náboženstiev sveta je hneď niekoľko (a mnohé z nich poznajú "jedinú Pravdu") - nie je rúhaním sa veriť len v jedno konkrétne?

Náboženstvá, ktoré lákajú ľudí zapojiť sa do svojej organizácie spoločnosti, sľubujú často večný život. Hoci ťažko splniteľná a už vôbec nie zaručiteľná ilúzia, popiera seba sama v tom, že večný život už nie je život. Život má svoj zmysel a cenu tým, že má začiatok a koniec. Bez smrti by nebol nielen tak vzácny, ale neexistoval by ani ako odlíšený pojem sám o sebe. Smrť je paradoxne v náboženstve veľmi populárna téma - a možno sa mu darí rozsievať ju viac, než pred ňou spasiť. Či už je to udržovanie ľudí v zbožnej nevedomosti (porovnajme úmrtnosť v stredoveku a dnes) - alebo nespočet vykonaných hrdelných trestov za zločiny-nezločiny. Čo ale urobiť, keď sa to raz v Koráne píše? V hlbinnej psychológii ako starostlivosti o dušu sa často využívajú grécke mýty, ktoré neraz končia smrťou. Tá však nikdy vyznieva ako nebytie - človek odchádza do podsvetia, alebo je premenený na niečo iné. Umiera ako jeden človek a stáva sa niekym iným. Menia sa jeho názory, alebo spôsob života. O čo prívetivejšie by islam pôsobil, ak by sa zbavil zopár krvilačných klerikov a "trest smrti za cudzoložstvo, homosexualitu, alebo odstúpenie od viery" chápal symbolicky - ako vnútornú i spoločenskú premenu človeka. V prípade netrestania zmienených "previnení" by svet ku chaosu určite nedospel. No a v prípade vraždy, je na dotknutých jednotlivcoch (obetiach a ich rodinách), akú kompenzáciu si za ňu zvolia - alebo na spoločnosti, ako sa podujme zamedziť ohrozeniu tým, že by sa vražda opakovala.

Islamskému svetu bola často prisudzovaná homosexualita ako výsadná neresť. Kým sufijskí básnici ju takmer oslavovali, alebo prostredníctvom jej výjavov znázorňovali zblíženie s Bohom (rovnaké s rovnakým - Boh a jeho stvorenie nesúce si božskú pečať) - moderné puritánstvo a hystéria sú skôr importom zo Západu, ktorý nimi donedávna trpel. Je paradoxom, že práve homosexualitu vnímajú moslimovia ako jeden z výstrelkov západného liberalizmu, pričom tým skutočným je práve doslovnosť strednej triedy v chápaní náboženstva. Že sodomia bola vo svojej dobe nebezpečná - neexistovali kondómy, ani lieky, ani hygienické možnosti, no pohlavné choroby áno - pri súloži s mužmi a potom s manželkou, je pochopiteľné. Ba aj obavám o prežitie v púšti, ktoré si vynucovali plodenie potomstva, sa dá rozumieť. No dnes, v preľudnenej, ale hygienicky možno až príliš uvedomelej spoločnosti - prestali byť tieto fóbie oprávnené. Ba čo viac, pre ľudského ducha napadnutého zjednodušovaním a doslovnosťou, je homosexualita - inakosť - omnoho viac potrebná. Rovnakopohlavne orientovaný človek nepochybne vnútorne umiera ako "jeden zo zástupu", "človek ako všetci ostatní", stáva sa výnimkou, výnimočným a v tomto rozmere užitočným - teda ak ostane (doslovne) nažive.


Aj v moslimskom svete sú: Bavia sa na súkromných slávnostiach
(Credits): Film (trailer) - A Jihad for Love (2007)

Aj v moslimskom svete sú: Modlia sa s davom a snažia sa prežiť
(Credits): Film (trailer) - A Jihad for Love (2007)

Aj v moslimskom svete sú: Hľadajú si priateľov, milencov, lásku
(Credits): Film (trailer) - A Jihad for Love (2007)

Dokument A Jihad for Love (2007) sa pokúša sledovať vnútorný zápas mladých mužov, ktorí sa narodili s menšinovou sexuálnou orientáciou v moslimskom prostredí a pokúšajú sa tieto dva živly - bytostnú podstatu a spoločnosťou vnútenú náuku - zosúladiť. Mnohí predovšetkým chcú zostať fyzicky nažive, unikajú pred prenasledovaním, ďalší sa skrývajú, alebo hľadajú lásku a jej naplnenie. Dialóg s klerikom však vedie k neúprosnému záveru, ktorý film, jeho tvorca, ani jeho protagonisti pravdepodobne nevyriešia. Korán mylne považuje homosexualitu za vedomé konanie proti božej vôli - a odsudzuje ho - a čo je napísané, to sa meniť nemôže. Podobne, ako sa "liberálny" iránsky ájatollah vyjadril za práva žien, ale nie viac, než to svätá kniha dovoľuje. Dostávajú sa potom do podobnej slepej uličky logiky, ako veriaci kresťania - smieš byť homosexuál, ale nesmieš súložiť s mužmi. Načo mať (v posločnosti ponižujúcu) nálepku "homosexuála", ak nemôžem vyjadriť svoju lásku (aj) fyzicky? Moslimský gay má niekoľko možností:

Aj v usporiadaní vzťahov medzi mužom a ženou - na vedúceho a nasledujúceho, riadiaceho a poslúchajúceho, radiaceho a počúvajúceho, silného a ochraňovaného, krásneho a obdivujúceho, prelietavého a strážiaceho - nemusí byť pevne dané, ktorý z partnerov (ktoré z pohlaví) prevezme na seba ktorú úlohu. Dokonca môžu nájsť obojstranné vyváženie... Tieto rozdelenia nemusia byť imperatívom (ako sa to má), ale len informáciou (ako to funguje), z ktorej sa človek môže poučiť.

Allah ma 99 mien, tak ako v živote je mnoho ciest a hodnôt - len ich zjednotenie tvorí úplnosť - a tá je božská a svätá. Človek ich môže neustále spoznávať, šľachtiť a až kým nepozná aj to najtajomnejšie "sté meno", nepojme túto Úplnosť celú. Mená sú podobné slovám, tie zasa obrazom pre myšlienky, tvorivú fantáziu (energiu), ktorá je pôvodnom celého vesmíru. Podobné myšlienky a ich indície nájdeme kdekoľvek - v islame, kresťanstve, taoizme, gréckom panteóne, vo vede, alebo oduševnelom živote samom. Ich poznávaním budeme žiť prinajmenšom rovnako kvalitný život, ako pri študovaní Koránu a možno dosiahneme Raj - ako pocit - vo vlastnej duši.


Šíráz, perzské mesto básnikov a záhrad: Dom a oranžéria Qavam
(Credits): Wikipedia - Amir Hussain Zolfaghary

Šíráz, perzské mesto básnikov: Nebeská záhrada (bagh-e-Erám)
(Credits): Wikipedia - Flickr - Dynamosquito

Šíráz, perzské mesto básnikov a záhrad: Pietny monument Šáh Čerágh
(Credits): Wikipedia - Flickr - David Holt, London, England

Človek za hranicami tela - islam v neislamskom svete

Prítomnosť islamu v našej blízkosti je nepochybne napínavá. Môžeme sa ňou nechať ohrozovať, alebo vyostriť a zoceliť, môžeme sa ňou nechať obrať o (neomylnú) istotu, alebo obohatiť iným pohľadom na veci. To je približne idea tutti-frutti multi-kulti, ktorá až donedávna prevládala v myslení sveta. Na druhej strane, otvorenosť sa potrebuje vyvažovať s uzavretosťou - sami si rozhodneme, kde sú naše hranice a pokiaľ až necháme islam (a iné ideológie) zájsť. Stret s iným hodnotovým systémom pomôže upriamiť pozornosť na vlastný, aj keď sme o ňom doteraz netušili, alebo nemali (stratili) jasnú predstavu.

Tým, že islam veľmi často vnímame ako nepriateľa, nevidíme, že je v podstate zrkadlom nášho sveta - či už "kresťanského", alebo "liberálneho" - v lepšom i horšom. Upozorňuje nás, v akej spoločnosti by sme sa mohli ocitnúť, ak by sme sa pohrávali s vplyvom náboženstva na jej chod v kritickej miere - teda "čo nechceme (opätovne) zažiť" - aj na to, čo nám ako svetským ľuďom v našom materiálnom (post-kresťanskom) živote chýba - to môže byť pre nás výzva. Islamský svet, taký aký je dnes, možno nepríjemným spôsobom vyjavuje našu dvojtvárnosť - či už dvojaký meter pre porovnávanie krajín, z ktorých tečie a z ktorých netečie ropa (či iné bohatstvo) - viď Afghanistan a Saudská Arábia, Saddam Hussajn a napríklad iný diktátori a emíri moslimského sveta - alebo náš schizofrénny humanizmus. Pre lásku k ľuďom a odpor k násiliu protestujeme proti vojne v Afghanistane, ale teror, ktorý v ňom zaviedli tálibovia (za 5 rokov vlády dokázali vrátiť krajinu o 1000 rokov naspäť v čase) tolerujeme pod heslom "rešpektu k odlišnostiam kultúry". Za tie dokážem považovať odlišné svadobné zvyky, hudbu, alebo iné umenie - nie však systematické popravovanie hriešnikov tými najbrutálnejšími spôsobmi. Je zvláštne, že nedokážeme vystáť civilné obete vojny, no necítime s obeťami náboženského režimu, ani nemáme potrebu tomu nejako zabrániť. Tento falošný humanizmus je možno jasnejším posolstvom pre islamský svet, než naša kultúrna tolerancia. Sa'adího definícia ľudskosti nám zasa zvoní na poplach.


Osmanská mešita Selimiye, v Edirne, Turecku
(Credits): Wikipedia - Murdjo

Mešita Sayyidah Ruqayya, Damask, Sýria
(Credits): Wikipedia - Bernard Gagnon

Mešita memoriálu Šáh Čerágh, Šíráz, Irán
(Credits): Wikipedia - Flickr - David Holt, London, England

Tento list samozrejme nie je odkazom iba pre moslimov. Presne tak je venovaný aj našim katolickým bocianom, reformátorským puritánom, ortodoxným židom, červeným, modrým, čiernym i všetkým ostatným jednofarebným dogmatikom.

Poznámka o jazyku a písme: V texte som sa snažil o čo najvernejší prepis hlások, prekračujúc tak zjednodušenia Slovenčiny, ktoré nanešťastie vedú k zmene a zámene významov slov. Poslovenčené výrazy som využíval len v prípade historicky zľudovelých slov - Aláh, Mohamed, Korán. Zároveň som sa - nehlásiac sa k islamu - vyhol povinným (a nezrozumiteľným) frázam ako "pokoj s ním" (peace be upon him) za menami Boha a Posla, ktoré sú v moslimskej komunikácii samozrejmé. Arabský jazyk má tri dlhé samohlásky (á, ú prelínajúce sa so spoluhláskou w, í prelínajúce sa so spoluhláskou j) a tri krátke samohlásky (a, u, i) ktoré v ďalších jazykoch ovplyvnených arabčinou čítajú prípadne aj inak (ä, o, e). Čo sa týka spoluhlások, dávam prednosť v slovenčine zrozumiteľnému prepisu - b, d, t, dž, ch, r, z, s, š, f, k, l, m, n, j, h - ktorý dopĺňa čapíkové q, "anglické" w a hlásky obdobné tým v slovách ako "this" dh [ð] a "think" th [θ], pľúcne ḥ, dôrazné hlásky ṭ, ẓ, ṣ, ḍ, špeciálne hrdelné hlásky ˤajn [ʕ], ʾalif a hamza [ʔ] ktoré všetky označujem prevažne apostrofom ' ... a napokon obdobu "francúzskeho r" - gh [ɣ]. V perzštine narazíme aj na p, ž, g, č a tiež obyčajné v. Arabská abeceda nepozná veľké a malé písmena, v prepise som sa im vyhol s výnimkou miest, kde pomáhajú rozlíšiť význam (boh, Boh, Allah).