0.1.01

Profil autora - Zámer projektu - Duch stránok

Dúhový most je osobný projekt, ktorý som vytvoril v priebehu rokov 2006-2011. Je to pokus o zdieľanie vlastnej skúsenosti (učenie sa zažívaním), ktorú porovnávam s vedomosťami, teóriami, názormi a predsudkami, ktoré kolujú vo svete okolo mňa. Snažím sa hľadať dosiaľ neznáme medziprepojenia medzi horúcimi témami dneška. Mnohé informácie, ktoré tu zdieľam, je možno nájsť v cudzojazyčných zdrojoch - jedným z úmyslov autora je sprístupniť ich pre kultúrne a duchovne dosiaľ pomerne hluché (Česko-)Slovensko. Hoci je mojou víziou zozbierať a ponúknuť čo najväčší počet rôznych, aj menšinových pohľadov, niekedy sa sústredím len na tie menej obvyklé či nepopulárne, ako vyváženie toho, čo sa "všeobecne vie". S niektorými uhlami pohľadu, ktoré predstavujem, som sa zatiaľ v žiadnych vedeckých ani kultúrnych prameňoch nestretol - to však neznamená, že ich už niekto iný niekedy nevyslovil - nebijem sa o patent, ani za originalitu - chcem, aby sa s týmito pohľadmi oboznámilo čo najviac ľudí. Nesnažím sa presviedčať o svojej objektivite, príležitostne fakty komentujem na základe osobnej skúsenosti.

Za najdôležitejšie témy projektu považujem vplyv machizmu a jeho dvoch motorov - súťaživosti a majetníckosti - na organizáciu spoločnosti (rodové stereotypy, politika, nacionalizmus, násilie, kriminalita, vojna), na ekonomiku (konkurencia, vlastníctvo), na náboženstvo a duchovný život (fanatizmus, fundamentalizmus, strnulosť, náboženský materializmus i materialistické náboženstvo) a prostredníctvom nich aj na vzťah väčšiny k menšinám (homofóbia, xenofóbia). Témou na pozadí je chýbajúca pozitívna definícia mužnosti - ktorej nepravé, detinské a často zvrátené podoby napodobňujeme z tradícií, z médií a samozrejme od druhých. Hoci sú súťaž a majetok častým predmetom mojej kritiky - nechcem ich odsúdiť v absolútne - rád by som poukázal na temné stránky týchto emblémových pojmov dneška. Chcem poukázať najmä na ich chorú a zvrátenú podobu. Jednak ich zbožné uctievanie bez zmyslu pre mieru a protiklad, ale zároveň spôsob akým zakrývajú skutočné potreby. Uvedomujem si aj možný pozitívny význam týchto veličín, ak by sme ich uchopili v prirodzenej podobe. Pri vedomí dnešného postoja spoločnosti k nim, keď sa stávajú obdivovanými modlami, považujem aj svoj "vyvažujúci" - jednostranne kritický pohľad - za užitočný. Na druhej strane - iná sexualita, pochybnosti voči svetským aj náboženským vieram, nekonformnosť, rebelstvo aj "perverzia" - sú pre mňa nedocenenými nástrojmi, ktoré majú spätne čo povedať väčšinovej spoločnosti (inšpirácia) aj ekonomickej teórii (fetiš).

Dúhový most, hoci ho venujem súčasným ľuďom, nie je poplatný duchu doby - rýchlo, stručne, jednoducho. V jednom pohľade je výsledkom meditácie - autora nad vlastným životom - a presne to je môj zámer voči čitateľovi. Meditácia, ako zastavenie, rozjímanie, premýšľanie. Celé dni (i noci) čosi robíme, toto je príležitosť zastaviť sa a uvedomiť si, uvedomiť sa. Prosím každého, aby na prahu Mosta aspoň dočasne zanechal svoj postoj (pózu), "ja mám taký názor", či predpripravené hodnotenia, zaradenia do škatuliek ("ty si taký", "tak ty si jeden z tých") a chvíľku počúval, čo mu chce druhý povedať.

Obsah sa nesie v duchu pohľadu, ktorého (aspoň dočasné) prijatie neublíži človeku žiadného vierovyznania či svetonázoru. Pokladám za dôležité Ťa s ním oboznámiť skôr než vstúpiš na pôdu krajiny mojej duše - teda mojich názorov, môjho vnímania, mojich pocitov. Každý most má svoju nosnosť. Nemusí uniesť ideologické tanky, synchrónne pochody uniform(ova)nej armádnej pechoty, nemusí byť pre autá či vlaky alebo živelné ľudské davy. Nemusí uniesť Tvoje predsudky, Názory - ktoré máš na veci skôr, než sa s nimi sám osobne stretneš. Zabudni na ťažkú techniku - tento most je určený pre "peších" - skús vkĺznuť do obrazu príjemnej prechádzky dôverne známymi aj úplne novými zákutiami mesta. Prechádzky, na ktorej sa nad niečím zamyslíš. Schopnosť obrazného vnímania pritom pokladám za kľúčovú pre každého čitateľa. Pre tých, ktorý ju v zhone života "zapatrošili", sa mi ju snáď podarí znovu objaviť. Ak chceš vedieť viac, pokračuj nižšie, ak si chceš prečítať to čo považujem za podstatné, tu ponúkam stručné jadro mojich tém, alebo, ak máš odvahu a trpezlivosť, začni od prvých článkov pôvodného projektu.

Navodenie atmosféry

Dúhový most sa ako nápad (pre názov projektu) zrodil v čase otvárania piateho bratislavského mosta cez Dunaj. V mestskej komunite (i za jej hranicami) prebiehala živá diskusia o jeho pomenovaní. Veci s dušou si zaslúžia meno a meno predznamenáva ich dušu - hoci málokto sa nad touto udalosťou zamýšľal tak do hĺbky. Vyberali sme "demokraticky" - nebolo to mesto, ani jeho väčšina, ale iba najväčšia z menšín hlasujúcich v ankete, ktorá zvolila pomenovanie futuristické, vychádzajúce z názvu súkromnej olejárskej farbiky z predvojnovej minulosti. Žeby sme tak príslovečne premostili minulosť s budúcnosťou? Boh Slnka Apollón je nepochybne postavou, ku ktorej sa Slováci kultúrne "veľmi často" odkazujú...

Mňa, ako príslušníka menšiny, však najviac oslovil iný návrh - pomenovať ho "Dúhovým mostom". Dúha symbolizuje pestrosť (národností, kultúr, filozofií, náboženstiev, spôsobov života, ...), dúha vychádza po smršti ako predzvesť slnka a preto sa stala symbolom nádeje, dúhovou symbolikou sa popisujú čakry v hinduistickom poňatí tela (vrátane jógy či tantry), dúha bola (a je) symbolom andskej kultúry Inkov, dúhovou vlajkou mávalo najprv mierové hnutie a v súčasnosti lesbická, gejská, bisexuálna a transgender (LGBT) komunita. Je to moderný symbol prelomenia okov dogiem - náboženských, alebo svetských. Menšinu oslobodzuje z absolútneho pokorenia sa väčšine a jednotlivca z bezprízorného splývania s uniformným davom - jediného názoru, či jedinej viery. Dúhové spektrum je súčasťou prirodzeného bieleho svetla, takto ho možno poňať ako prirovnanie k rozmanitosti ľudí, rodov, sexualít, ideálov, alebo idolov - z ktorých nikto a nič nemusí dokazovovať či vysvetľovať svoje oprávnenie byť. Dúha nemá zásadný vplyv na život na zemi. Nanajvýš obracia náš, na pozemské záležitosti upnutý zrak, aspoň nachvíľu nahor k nebu. Nemusí byť užitočná, iba sa iracionálne a bezdôvodne vypína vo svojej kráse nad našou racionálnou spoločnosťou. Človeka, ktorý z hocakého dôvodu cíti nepochopenie ostatných, jej neohlásené zjavenie vždy poteší. Z týchto všetkých dôvodov by som považoval pomenovanie "Dúhový most" za výnimočnú udalosť. Tradičné a vo všetkých významoch slova malé Slovensko by sa ním mohlo pred svetom naozaj pochváliť. Traktory však zatiaľ z neba nepadajú - a mnohozmyselný názov zatiaľ zostal v zálohe...

Most ako taký je nielen užitočným prvkom komunikačnej i mestskej architektúry, je pre ľudí symbolom sám o sebe. Spája dva brehy. Klenie sa ponad neprekonateľné bariéry. V čínskej symbolike Knihy premien znamená výraz "je možné prekonať veľkú rieku" výzvu konať (aj odvážne či nepredstaviteľné činy) vo chvíli, keď je človeku súhra okolností priaznivo naklonená. Aký zaujímavý presah má potom pevný most - ako symbol! Umožňuje stretnúť sa ľuďom, ktorí doteraz (stále obrazne) nemohli. Privádza k sebe ľudí rôznych pôvodov, rečí, tradícii, úmyslov i záľub. Všetky tieto skryté významy nám môže hocikedy pripomenúť - tým že mĺkvo stojí na svojom mieste každý všedný deň.

Prečo?

Rozsah a stručnosť nie sú prednostné zámery Dúhové mosta. Naopak, sú nimi obsah a výstižnosť. Človek sa kamsi ponáhľa a (nielen pracovný) svet nás vychoval tak, že "máme právo žiadať si" stručné, heslovité, okomentované, ohodnotené a vôbec predžuté informácie. Túto úlohu prenechávam iným médiám, ktorých sa ponúka "v súlade s dopytom" dostatok.

Kto videl v živote aspoň jeden film vie, že je to "umenie v čase". Odísť v polovici filmu znamená nepochopiť ani začiatok. Veď aj posledná scéna môže obrátiť či zmeniť význam celej výpovede. Áno, film sa vraj dá zhrnúť do jedného odstavca - načo potom ale existujú? Byť pri tom, zažiť to "na vlastnej koži", nechať na seba "posolstvo" pôsobiť vo forme príbehu, cítiť emocionálnu účasť, vystaviť sa špecifickým prostriedkom filmovej reči - je úplné iná informácia, než akési zhrnutie.

Polovica vety však nie je veta celá. Reakcia na "Si somár." a "Si somár, povedal mi včera kamarát.", bude pravdepodobne rozdielna. A predsa mnohí nemáme čas, reagujeme po prvých slovách, skôr než je výpoveď druhého úplná - a reakcia je samozrejme neadekvátna. Počúvame na pol ucha a reagujeme na polvety. Neraz sa s pocitom práva dožadujeme: "povedz mi to jedným slovom". Nuž teda: "Hlupák." Čo to ale znamená? Komu to patrí? Ako si to myslel? Ako na základe toho konať? Aká bude odpoveď?

V jednoduchosti je vraj krása. Môže byť, rovnako ju však nájdeme aj v zložitosti. Ani jedno však nie je zárukou krásy. Krása má svoje vlastné slovo, je to pojem sám o sebe, "vo svojom vlastnom práve", nemá nič spoločné s ostatnými. Občas ich zhodou okolností nájdeme na jednom mieste. To je všetko - a toto všetko je naozaj jednoduché.

Všetky teórie, hocako komplexné, ak sú zmysluplné, sú v jadre prosté. Túto prostotu treba odlíšiť od nenáležitého zjednodušovania. Náš svet, tak ako je zkonštruovaný - a dovolím si tvrdiť, že je zkonštruovaný - mätie človeka rozsahom, kvantitou. Je veľa tučných kníh písaných zložitým jazykom, plných nevysvetliteľných skratiek a termínov, ktorým rozumejú len odborníci, ktorí si takto získavajú úctu aj zárobok. Lenže úmyslené komplikovanie a naťahovanie je niečo iné ako fakt, že sú veci, ktoré nezjednodušíme a nezkrátime ani keď sa postavíme na hlavu. Každá vec zaberá svoj priestor, každá infomácia trvá v čase.

Ako na mnohých miestach neustále pripomínam, zjednodušené informácie sú niekedy nielen neúplné, ale úplne mylné, či významovo prevrátané. Čo je najzávažnejšie, rozhodnutia, ktorá na ich základe robíme, kroky ktoré podnikáme, aj celý svet ktorý tak vytvárame, môžu byť nesprávne. Módnym trendom je "makať", nie zamýšľať sa či robíme dobrým spôsobom, s dobrým zámerom, alebo dobrým výsledkom. Čo je vôbec dobré? Ako to definovať? Nie sú na to filozofi? Veď tí su za to platení, alebo aspoň na to majú školu! A kto ich vôbec počúva? Kde oni berú poňatie "čo je dobré"? Dúhový most hľadá odpovede, ale najmä otázky...

Nad stručnosťou, ale aj jednoduchosťou sa podrobnejšie zamýšľam v prvom článku "Prvouky pre dospelých"...

Forma - listy - ľuďom, krajine, svetu, alebo mestu - predstavuje viaczmyselný odkaz. Chuť zverejniť niekoľko príležitostných článkov na témy, ktoré mi vyslovene "nedali pokoja" kým som ich nedal na papier, tu bola už dávno. Postupne sa objavovali nové a nové nezahoditeľné myšlienky, ktoré si žiadli von. Otázkou zostávala forma - nájsť pre všetky tie myšlienky spojivo, prinajmenšom asociatívneho charakteru - čo v prípade toľkých rôznych tém nebolo ľahké. Našťastie, ponúklo sa samo - zvnútra tém. Bytostné otázky - tak sexualita ako aj spiritualita - narážajú neustále na múry postavené náboženstvami. Tie so svojimi svätými knihami, napísanými pred dávnymi dobami nesporne ľuďmi, priťahujú dušu svojimi mytologickými príbehmi (ktorým bohužiaľ toľko ľudí nevie porozumieť inak ako doslovne), ducha pevne danými hranicami a rozum svojimi filozofickými i teologickými úvahami. Kvalitu svätých kníh majú a neraz predčia vo všetkých zmienených kategóriách mnohé iné knihy, alebo diela - filozofické, historické, aj krásna literatúra - ktoré predstavujú či osobné pohľady, alebo komplexný portrét života v istej dobe a na istom mieste. Takto som nadviazal na mnohým slovákom dobre známe (a dôveryhodné) biblické kapitoly - písané vo forme listov. Trúfalé? Skôr než o provokáciu, chcem naznačiť, že svätou knihou môže byť jednoducho každá práca, ktorá oslovuje dušu, každý oduševnelý rozhovor.

Písanie listov sa dnes zdá byť archaickou formou. Ak si však spomenieme, v prípade mnohých autorov, ich osobnú korešpondenciu neskôr zaraďujeme ako svojský žáner literatúry. Vystihuje charakter tvorcu, jeho pohľady na svet, dopĺňa jeho dielo a na rozdiel od svojim spôsobom "hotových" kníh zachytáva jeho vývoj, premeny názorov, neraz zrenie. V dobe esemesiek však môžeme hovoriť skôr o "myšlienkách v 160 znakoch". Málokedy to znamená "tvorivé obmedzenie", skôr výzvu na zjednodušovanie. Emailová komunikácia sa zúžila na jednoslovnosť, na osonovy a povely. List je však forma osobnej komunikácie, kde informácia neputuje od nejakého "Source" k nejakým "CC", ale odo mňa - Tebe. Je to na rozdiel od "infošky" kde sa stretneme, od emailových objednávok, vyrozumení a príkazov, naznačujúci, že sa budeme rozprávať osobnejšie - o sebe, o svojich pocitoch, radostiach, strachoch, túžbach.

Tretím dôvodom prečo práve list je vedomie, že hovorený prejav nie je mojou silnou stránkou. List je forma, v ktorej komunikujem s človekom a predsa som v okamihu rozprávania sám. Píšuc list, môžem sa zamyslieť nad každou vetou, každým slovom, obsahom i formou toho čo chcem povedať - niekoľkokrát sa opraviť, prepísať a snáď nájsť tu ideálnu podobu, ako čo najpresnejšie vyjadriť to, čo chcem povedať. Že je to neúprimné? Myslím, že klamať sa dá aj z očí do očí - ľudia na to nachádzajú rôzne dôvody - a kde je dôvod, tam je i schopnosť. Rozhovor sa zväčša deje v krátkych vetách. Často sa mi stáva, že pri ňom nedokážem artikulovať rovnakou rýchlosťou, akou sa rinie prúd mojich myšlienok (rýchlejšie alebo pomalšie) - a čo sa pocitov týka, kto ich dokáže dať do správnych slov behom okamihu? Často tak sprostredkujeme úplne inú informáciu, než sme mali v úmysle. Radšej napísať v kľude list, než zbrklo povedať to, čo nechcem.

Listy si píšu aj dnes ľudia, ktorí bývajú blízko seba a pravidelne sa stretávajú - pretože je to jedinečná forma komunikácie, ktorá má svoje špecifické výhody i nevýhody. Sú jednoducho chvíle, keď nám na presnosti záleží, keď chceme, aby nám neskákali do reči, aby ten druhý chvíľu počúval - než vyjadríme celý svoj pocit, alebo myšlienku.

Opakujem sa bez zapierania často - vo vysvetľovaní toho, čomu prikladám dôležitosť. Každý raz v inom kontexte, alebo iným spôsobom (obrazom) popisujem to isté. Tak sa snažím načrtnúť čo najlepšie obrysy veci alebo javu, ktoré v rôznych situáciách prejavujú iné črty svojej povahy. tak sa snažím priblížiť úplnosti. Nikdy nemôžeme vedieť, ktorý z opisov, alebo v akom rámci, bude tomu-ktorému čitateľovi blízky, kedy ho osloví.

Slová a slovník ktoré používam, priznám sa, môžu prísť nejednému čitateľovi zvláštne. Cez "divnosť" sa treba preniesť - technický jazyk, hoci je dnes "cool" (znie normálne), ľudí ktorí ho používajú odľudšťuje. Nechcem, aby moje listy boli prostoduché, ale ich ani nevenujem malej hŕstke intelektuálov. Chcem aby boli náročné a zároveň prístupné. Preto, na rozdiel od mnohých akademikov, ktorí sa potrebujú vyčleňovať tým, že používajú nespočet cudzích výrazov, ja sa ich čo najviac snažím preložiť do slovenských náprotivkov. Písané slovo má silu kultivovať reč svojich čitateľov - rozširovať ich slovník aj predvádzať nové spôsoby, ako vyjadriť isté myšlienky a pocity, ktoré dosiaľ nemohli von. Sám popri písaní zisťujem, na koľko dôležitých pojmov, javov, vzťahov, situácií, pocitov - nemá náš jazyk slová - a zaslúžili by si ich. Naopak, nachádzam veľa technických konštrukcií, ktoré akoby nepatrili ľuďom: "mať poriešený životný status", "riešiť vzťahy", "nebyť hustý", "nepísať omáčky", "byť normálny boy", ...

Živosť, o ktorú sa v písaní snažím, má hneď niekoľko rozmerov. Pred poznaním naštudovaným a zapamätaným z kníh uprenostňujem bezprostredný zážitok, životnú skúsenosť. Slepá dôvera autoritám (ktoré za autority prehlásili iné autority), nemusí byť človeku ku prospechu, aj keď nás v tomto duchu vychovávajú. Pochybnosť je bezpodmienečnou súčasťou viery, ktorá ju neustále spytuje, upevňuje, alebo vyvracia - a tým ju udržuje pri živote - napriek tomu, čo nás učia. Ak nový dôkaz vieru (názor) potvrdí, je vždy silnejšia - a to je dobré. Ak však argument to, čomu sme dosiaľ verili, vyvráti - ako dobre, už ani minútu nebudeme žiť v omyle. Mnohí veriaci (náboženskí, ale aj vedeckí, či mediálni) tento proces odmietajú. Ich viera je mŕtva, je to tvrdohlavosť, lipnutie na jednej myšlienke. Je iné čítať o Newtonovom zákone a iné zažiť si tvrdosť gravitácie na vlastnej koži. Osobný zážitok sa vrýva do pamäti hlbšie, dôverujeme mu viac, než slovu. Živú vedomosť sa nemusíme naučiť naspamäť a slepo jej veriť, ale je s nami a v nás trvale. Dôverujeme jej tak, ako dôverujeme faktu.

Čo je živé - mení sa. Táto stránka je snímkou (snapshot) mojich postojov a poznania získaného zo zážitkov, porovnávaného s inými pohľadmi, v tomto okamihu (období) života. Pre niekoho tento "snímok" predbieha svoju dobu, pre iného je ďaleko pozadu. Som to čo som práve teraz. Toto nie je konečná Pravda, ale zdieľanie aktuálnej skúsenosti jedného človeka - pre ostatných. Každý túži oboznámiť ostatných so svojim pohľadom na vec, ktorý vyplýva z toho čo zažil. Mnohí "proroci", "guru" a "leninovia" však zabúdajú, že poznanie sveta, aj ich vlastné, je "tečúce". Mnoho ľudí sa chytí prvého názoru ktorý odpočujú, alebo si vytvoria, ďalší objavia niečo, čo je úžasné pre ich život (kresťanskú čistotu, kúzlo asketizmu, orientálnu meditáciu, materiálne pôžitkárstvo, otvorenosť ku všetkému, individuálnu nezávislosť, hľadanie šťastia) - pre ich život v tom okamihu - a potrebujú presvedčiť celý svet, že to je jediná správna cesta. Vnucujú, väznia, zabíjajú - znásilňujú dušu aj telo. Robia to kresťania i moslimovia, robia to ateisti, robia to spiritualisti. Zabúdajú, že ostatní môžu byť na rôznych úrovniach vývoja - popredu, pozadu - a v tom okamihu je pre ich poznávanie dôležité niečo iné.

Ako živý človek však aj vo vlastnom pohľade na svet tuším ďalší vývoj, ďalšie poznanie, ďalšiu zmenu. Nevnucujem - ponúkam. Filozofia, ktorú sa snažím predstaviť je práve tečenie, premeny, učenie sa. To čo z každého stavu môžeme urobiť je dať vedieť ostatným - formou správy, počinu, umenia.

Pravda v tomto živom pohľade na svet, nie je jednoducho uchopiteľný pojem. Všetci stojíme v napätí medzi osobnými pravdami každého z nás - a veľkými univerzálnymi Pravdami. Kým jedni sa prú, či niečo také existuje, druhí váhajú, či je Pravda vo faktoch, alebo v "bohom daných", po pravde ľudských náboženských dogmách. Aj tých pravých orechových náboženstiev je akosi viac, každé tvrdí že má pravdu a priamo, alebo nepriamo naznačuje, že tie ostatné sa mýlia. Náboženská pravda je potom súhrnom všetkých jedinečností, podobností, aj rozporov všetkých existujúcich náboženstiev. Pravda je súhrnom všetkých naši malých právd, našich osobných životných zážitkov. Naše vedomosti nie sú absolútne - každý prikladáme čosi do mozajky poznania.

Áno všetkým - všetci majú čiastočne pravdu, alebo poznajú časť pravdy - a spolu vidíme stále iba jej obrysy. Krásne to ilustruje "paradox slona v tme": jeden sa chytil nohy a vraví "je ako stĺp", druhý sa chytil chvosta a tvrdí "je ako lano", tretí sa chytil obrovského ucha a pre ňho "je ako vejár".

Jedným z mojich prianí pre tieto stránky je forma zmierenia - medzi ateistami a veriacimi, spiritualistami a vedcami, medzi heterosexuálmi a homosexuálmi, ľavičiarmi a pravičiarmi, ekológmi a technokratmi, ... Vyjsť z nezmyselných sporov, alebo nájsť v nich nadhľad, uvedomiť si potrebu rovnováhy. Len tak môžu jedni poľaviť v tom, z čoho nechcú ustúpiť a tí druhí im prestať trieskať svoje divné výrazivo o hlavu a kaziť chuť do jedla. Pre mňa osobne je toto krajšia duchovná vízia, než čakanie na Súd, Trest, Raj, Peklo alebo Nebo.

"Tak ale nemôžeš uvažovať!" - núka (núti) sa povedať pri nejednej príležitosti ohúrenému čitateľovi. "Nemôžeš, lebo potom by si mohol povedať aj... a to by znamenalo... a keby si to zovšeobecnil, tak..." Skvelé odpovede. To sú presne vety, ktoré nás ako reťaze pútajú k jednej myšlienke. Znemožňujú nám pohyb - a živosť - na mieste zohnívame a umierame. Čo to človek so svojim životom spravil, ak dospeje k vete "nemôžeš takto uvažovať"? Nie je predsa uvažovanie posledný prejav slobody, ktorý máme? Uvažovať o všetkom a všetkými možnými aj nemožnými spôsobmi? Veľmi sa bojíme toho, na čo by sme mohli prísť. A ešte viac toho, že by všetko čomu sme doteraz verili, prestalo platiť. Celá konštrukcia toho čo je svet, aký je, ako sa veci majú robiť, o je dobré a čo zlé - by sa rozsypala ako domček z karát. Pre mnohých (a vidím to napríklad v prípade sexuality) je to skoro ako umrieť. Aj Korán hovorí o tom, že trestom za opustenie islamu je smrť - len málokto to chápe ako smrť symblickú. Smrť ako koniec jedného spôsobu bytia (vnímania, názoru) a začiatok iného. Púha premena. Asi najviac bolí priznanie (sebe, aj druhým): "doteraz som žil v omyle". Pritom by sme sa to mali učiť odmalička a používať so samozrejmou ľahkosťou - nielen pri výnimočných a ojedinelých udalostiach, ale v živote naplnenom takýmito premenami. Priznať chybu však pripomína prehru. A prehra je tak "hrozná vec" v spoločnosti machov, ktorá žije súťažou a uctieva víťazstvo.

Pochybnosť, tak ako v prípade živosti a pravdy sa uplatní aj tu. Pochybnosť je (obrazne povedané) "dar boží" - tak ako telo, sexualita, alebo láska - niektorí ľudia si myslia, že sa ich máme azda vzdať, "obetovať ich", lebo vyššia bytosť si to tak praje - a my jej tak vzdáme úctu. Kto (okrem zopár ľudí) však dokáže byť tak psychopatický, aby daroval s tým, že očakáva, aby druhý odmietol? Ako sa asi cíti bytosť, ktorá nám dáva dar - a my ho odmietame? Najviac predsa darcu poteší, ak to čo dostaneme, používame.

Odporovať druhým zdravým spôsobom, nie v podobe pózy za každú cenu, považujem za užitočný prejav v komunikácii. Je však celkom možné, že sa bude zdať, že v niekorých článkoch odporujem sám sebe. Nepovažujem to za chybu, ani ujmu vlastnej vážnosti - naopak túto situáciu vítam. Nehrám sa s čitateľom "nachytávačku" - hru na nachytávanie - "aha tu si povedal to, a tu zasa tvrdíš opak". Obsiahnuť viac pohľadov na vec, vidieť situáciu očami druhého (a tretieho) nie je nikdy na škodu. To považujem za úplný opis veci, javu, alebo situácie. Niekedy je sebaodporovanie výsledok vlastného vývoja, ktorý predbieha rýchlosť písania - inokedy sa snažím objasniť význam protikladov, z ktorých jeden je obvykle zneuzávaný. Kedykoľvek si odporujem, teším sa, pretože so poňal protiklady. Mať jednostranný (a teda extrémny) názor celý život, pridať sa na niečiu stranu a celý život bojovať proti "tým druhým" - môže byť nekonečné, bezvýsledné, zbytočné, alebo aj na škodu. Naopak, pochopením pohľadov a dôvodov oboch strán môžem napomôcť docieliť vyváženie, rovnováhu, pokoj a všeobecnú spokojnosť.

Protiklady, polarita, rovnováha, tao, alebo stred - sú moje obľúbené pojmy, ktoré na mnohých príkladoch rád vysvetľujem. Neprestúpil som pritom na taoizmus, hoci jeho pohľad na vec vnímam ako veľmi podobný. "Svetonázor stredu" nie je dogma, ktorú ktosi (vraj vyššia bytosť, ale obvykle prorok, učeníci a cirkev) stanovil - "takto to má byť" - naopak, je výsledkom skúseností, pozorovania, aká je ozajstná hodnota vecí - bez hodnotenia či sú dobré, alebo zlé. Rovnováhu vnímam ako prirodzenú vlastnosť sveta, ona jednoducho je - je všade okolo nás a v nás - niekto by to azda pomenoval "rovnováha je dobrá".

Deň (svetlo) umožňuje všetkému žiť - noc (tma) umožňujú odpočinúť si a regenerovať sa. Keby bol iba deň, všetko by zhorelo a rýchle pominulo. Keby bola iba tma, nebolo by života tak ako ho poznáme. V závislosti na mieste a ročnom období, deň a noc si ukrajujú rôzny podiel času - i to má svoj zmysel. Respektíve, takýmto cyklom je život na zemi prispôsobený. Tento vzor kopíruje všetko - i ľudské bytosti. Život je definovaný začiatkom a svojou konečnosťou - teda smrťou. Bez tej by sme ho nevolali životom. Unavení ľudia odchádzajú a prenechávajú miesto (zdroje) ďalším, ktorí prinášajú nové myšlienky a skúšajú nové spôsoby. Duša každého jedného človeka je doslova tvorená protichodnými potrebami. Bdieť a spať, byť podobný druhým a byť jedinečný, vynikať a splývať, prináležať a vyčleňovať sa, byť spolu s druhými a byť sám, rozprávať a počúvať, dávať a prijímať, meniť okolie a meniť seba, prispôsobovať sa a prispôsobovať si, patriť k niekomu a nebyť vlastníctvom, mať slobodu konať a zodpovednosť za to čo vykonám, pridŕžať sa starého a objavovať nové, hľadať Nebo a držať sa pri Zemi, tešiť sa z telesnosti a žiť duchovný život, ...

Niekto by to nazval pokrytectvo. Pokrytectvo však znamená niečo tvrdiť a žiť úplne inak. Ja žijem presne tak ako tvrdím - hľadám rovnováhu medzi týmito potrebami. Niekomu možno ešte vŕtajú v hlave prvé odstavce: "Tak je to jednoduché, alebo zložité?" Vraví sa tomu, falošná dilema. Odpovedz tak, alebo onak. "Musíš si vybrať." Neexistuje však správna odpoveď, otázka, tak ako je položená, je sama o sebe nezmyslom - tým že vnucuje človeku výber.

Obraznosť je pre mňa rovnako dôležitý pojem, ako rovnováha. Duša, ktorá trpí nerovnováhou (rozporom s duchom, egom, alebo rozumom) sa prejavuje svojim vlastným jazykom - a ten je obrazný. Uspokojiť, alebo naplniť jej potreby nám pomáhajú príbehy, rozprávky, mýty, ale aj náboženské podobenstvá. Kľúčová je tu schopnosť čítať ich ako metafory - nie ako doslovné texty, pretože doslovnosť ubližuje a zabíja. Fyzicky aj duševne. Doslovnosť je jedným z opakov živosti, o ktorú sa snažím. Doslovne poňaté náboženstvo (fundamentalizmus) nie je "duchovný život", je to len forma materializmu. Extrémna poloha nemá nikdy ďaleko k svojmu protikladu. A práve tento jav je blízky symptomatike - výkladu stavov a najmä problémov cez príznak. To čo sa odohráva vo fyzickom svete (telo, stav, choroba) predstavuje ako obraz toho, čo sa deje v duchovnom (duša, príčina, nerovnováha). Obraz ako nástroj reči môže pomôcť vysvetliť (poňať) zložité pojmy ľahšie, než pokus o ich doslovný opis.

Zodpovednosť za to čo píšem preberám v takej istej miere, ako si doprajem slobodu tém, vyjadrenia a postojov. Preto ešte raz zopakujem, to čom popísal v súvislosti s Pravdou, živosťou aj doslovnosťou. To čo opisujem nie je žiadna konečná a absolútna pravda. Je to obraz mojej prítomnej životnej skúsenosti. Na rozdiel od médií netvrdím, že ponúkam objektívnu realitu - snažím sa o vyvážený vhľad, no môj subjektívny pohľad stále hrá dôležitú úlohu.

Nechcem aby mnou popísané pocity pri neiktorých témach (politika, médiá, ekonomika, náboženstvo, sexualita) boli vnímané ako "šírenie poplašnej správy", či "hanobenie dobrého mena" - frázy ktoré sú nielen nástrojmi ochrany, ale aj spôsobmi umlčania zo strany moci. Načrtávam druhú stranu takzvaných "jednoznačných" vecí, ponúkam varovania pred možnými dôsledkami, ak sa bude spoločnosť uberať konkrétnou cestou, upozorňujem na neprítomnosť a nezáujem o kontrolu, či niektoré nebezpečné stavy nastali.

Nie je dôležité, že "takto to je". Podstatné je, že ak by to tak bolo, nie je nič čo by nás na to upozornilo, nie je záujem o tom vedieť, nie je ani povedomie o tom, že taký stav nastať môže.

Snažím sa vyhnúť izmom, nechcem byť zaradený medzi kapitalistov, individualistov, spiritualistov, alebo socialistov. Jediný "izmus", ktorému som naklonený, je živý organizmus. V organizme platí, že žiaden jeho orgán nemôže žiť sám-za-seba, bez ostatných. A žiaden nie je "nahraditeľný", ostatné orgány sa bez neho nezaobídu. Taký je môj prístup k jednotlivcovi (menšine) v spoločnosti, človeku (ľudstvu) uprostred prírody. Jeden človek nemôže žiť na úkor ostatných (tomu sa vraví rakovina), ale ani spoločnosť nemôže "obetovať" jednotlivca. Niekto to nazýva (vedecky) ekosystém - niekto zasa (spirituálnejšie) Gaia či Pachamama - alebo (obraznejšie) Matka Zem. Rôzne pomenovania pre to isté. Organický je môj pohľad aj na mozaiku právd, rozmerov ľudskej bytosti (telo, rozum, duch, duša, ...), alebo rozmanitosť (skúseností, spôsobov života, sexualít, ...). Pestrosť je prirodzená (dobrá) a preto sa rozmanitosť (diverzitu) snažím podporovať a udržiavať. V tom vidím optimálnosť, rovnováhu, súlad, dobro, cestu, ...

Vedecký alebo racionálny prístup znamená pre mnohých spoliehať sa na rozum, fakty, dôkazy. Obraciam sa na ne napríklad v obhajobách spirituality pred náboženskou dogmou, vyvraciam pomocou nich aj "ekonomické náboženstvá". S tým pravdepodobne kontrastuje moje zaujatie spiritualitou, teda koketovaním s "nedokázateľnými vecami". Pre mňa osobne sa tieto dva prístupy dopĺňajú - veda popisuje to čo je už známe - náš trojrozmerný svet fyziky. Duchovný svet zázrakov popisuje veci "za zrakom", prepojenia, sily a javy zatiaľ nevysvetlené. Veda stále objavuje a spätne môže niektoré "duchovné názory" vyvrátiť. je to živý proces, v ktorom iracionalita predstavuje ďalšie rozmery sveta - štvrtý, piaty a ďalšie. Vedci dobre rozumejú, ako sa v nich môže náš trojrozmerný priestor hmatateľných predmetov ohýbať. Veda oslovuje rozum, duchovno dušu - a oboje svojim spôsobom ovládajú telo - u niekoho sa bijú, u iného sú v súlade.

Iný rozmer slova vedecký znamená, že svet poznávame experimentami, pozorujeme ho - bez toho aby sme dopredu stanovili, k čomu chceme dospieť. Prístup pri ktorom je žiaduci výsledok dopredu známy a my len hľadáme a úmyselne vyberáme tie dôkazy, ktoré ho potvrdzujú - ľahko môže dospieť k omylu. Veda je teda svet možností, hypotéz, predpokladov, pravdepodobností a spôsobov ponímania. Veda by mala predstavovať odosobnené skúmanie. Tento zámer ducha je nepochybne veľký, no ešte stále je tu duša. Vedci sú stále osobnosti - ľudia s osobným pohľadom na vec, so svojou vierou, morálkou... Iní, napriek snahe o odosobnenie, stavajú svoju víziu sveta na výlučnosti poznateľného racionálneho materiálneho sveta - odmietajúc akékoľvek duchovné bludy. Dušu odkazujú na psychiatriu či psychológiu. Duša však odmieta a vyníma sa z racionálneho sveta. Zaujímavo sa tu znova predstavuje symptóm - vzdorovitý zápal vedeckých racionalistov neraz zrkadlí horlivosť veriacich a kňazov.

Príbehy, ktoré stoja na obrazoch (metaforách) sú pre dušu tak dôležité, ako dôkazy pre rozum. Ten uspokoja fakty ("veci sa majú tak"), ale skutočné prijatie myšlienky musí odsúhlasiť aj duša - a tá si žiada počuť ich v príbehu. Chce sa emocionálne vložiť, chce začiatok, konflikt, napätie, rozuzlenie, chce cítiť sprostredkovanú ľudskú skúsenosť. A to je prístup, na ktorý by veda nemala zabúdať, inak bude v neustálom spore s náboženstvom. Tak dušu neuspokoja profilové kategórie nasvedčujúce o vhodnosti partnera (správna výška, váha, farba očí, záľuby, názory) - chce sa zamilovať a chce zažiť lásku ako príbeh - od prvotného impulzu, ktorý sa ďalej rozvíja do epizód vzťahu.

Kladiem otázky a nie vždy ponúkam odpovede. To je moja obeta na oltár vede. Niekedy ponúkam na výber odpovedí viac, niekedy len jednu, ktorá je nepochybne osobná, ale líši sa od instantných odpovedí lietajúcich po svete.

Niekedy sa spýtame a odpoveď prichádza ihneď. Inokedy ju nedostaneme, lebo sme zle položili otázku. Občas dostaneme odpoveď na samú podstatu (príčinu) veci, nie na konkrétny prejav, ktorý sme popísali. Občas sú odpovede "okolo nás" a len čakajú na položenie správnej otázky. A niekedy sa stačí len opýtať – hoci odpoveď neexistuje - pretože tak rozpoznáme prítomnosť niečoho.

Kto vlastne som? Sú aj otázky, ako som už napísal, ktoré nám bránia prijať nové, zväzujú nás do istého videnia. Kto som, že si dovoľujem písať o týchto veciach? Som kňaz, aby som hovoril o duchovne? Alebo psychológ, aby som bral do úst dušu? Som sexuológ, aby som písal o sexe? Som ekonóm, aby som pitval ekonómiu? Nemám diplom v žiadnej zo spomínaných oblastí. Kto na diplomy dá, urobí si názor. A predsa mám svoje vzdelanie, iný diplom (ktorý mi stále pripomína aký je rozdiel medzi papierom a vzťahom k téme), schopnosť učiť sa, vniknúť do problematiky a najmä prepájať rôzne pre mnohých nezlúčiteľné svety. Svet postavený na autoritách - "tomu ty nemôžeš rozumieť, na to sú odborníci" - je mediálna ilúzia. Špecializácia v jednom nás zväzuje do slepej dôvery druhým vo všetkom ostatnom. Na odborníkov neverím odvtedy, čo som videl svojich vlastných spolužiakov - opisujúcich, podvádzajúcich, upravujúcich merania tak aby dávali žiaduce výsledky, píšucich nezmyselnú "vatu" tak aby zaplnili potrebný rozsah prác, maskujúcich sebavedomým prejavom prázdny obsah, bifľujúcich sa to, čomu skutočne nerozumejú - ako sa stávajú odborníkmi, ktorí sa neraz objavujú i v médiách. Teraz sa nafukujú: "ja mám na to diplom, ja musím o tom niečo vedieť" a "nelez mi do kapusty, to je moja parketa". Lebo keby sa prezradilo, že je to všetko len pekne zabalené nič, prišli by o vážnosť, pozíciu, i o živobytie. Tak radšej mlčme, pracujme a neverme.

Citujem niekedy, nie za každú cenu. Ak áno, rád (sa) prezradím - citácia je trik, ako pridať váhu vlastnému názoru tým, že ho zdieľa aj nejaká autorita (mnohokrát len celebrita). Necitujem vo chvíľach, keď predstavujem vlastný pohľad - je to výsledok osobnej životnej skúsenosti, načo tá potrebuje citáciu? Priznať, že niečo vymyslel (aj) niekto druhý? Nie je možné, aby som - s tým istým darom rozumu - prišiel na niečo, čo pred mnou vymyslel už niekto druhý - bez toho, aby som o ňom a jeho nápade vedel? Majú dar inteligencie len autority, alebo ten, kto to prvý vykričal do sveta? Toto je moja odpoveď na strach pred plagiátorstvom a vystavovanie svojej "slušnosti" na obdiv. Bez preháňania, dnes málokto na Zemi vysloví jedinú vetu, ktorá by bola pôvodná a už ju niekto pred ním - viac či menej známy - nevyriekol.

Toto je aj moja odpoveď na komentáre na spôsob "ty si taký premúdrelý" a "akiste máš patent na všetko". Neviem všetko, nemám patent, netvrdím to o sebe - mám svoju životnú skúsenosť, ktorú zdieľam. Zažitá vedomosť je pre mňa dôležitejšia, než citáty a nabifľované vedomosti. Myšlienky samé sú dôležitejšie, než mená osobností. (Dnes radšej uctievame, než ctíme - odlievame busty ľuďom, nie myšlienkam a udalostiam.) Ja dávam prednosť uvedeniu približného znenia výroku, tak ako si ju pamätám, anonymne - pričom zachovám jeho obsah, hodnotu, kvalitu - než strácať čas hľadaním doslovného originálnu a prislúchajúceho mena. Mená nie su pre mňa osobným fetišom, tak ako pre veľkú časť súčasných novinárov - snobstvo "koho poznáme po mene" nie je ďaleko od "koho poznám osobne" alebo úplne obyčajného "aha čo viem". Útržkami encyklopedických vedomostí sa môže ísť človek chváliť do milionára - pred ľuďmi, ktorí si tieto "znalosti", často bez schopnosti použiť ich v živote, vážia.

Mimochodom, predsa len jednu citáciu - pretože sa mi páči forma, akou myšlienku neznámy autor vyjadril - si neodpustím: "Rozumný človek nestrávi svoj život opakovaním názorov druhých."

Moja filozofia, pre všetkých, ktorí nachádzajú životné šťastie v tom, že potrebujú veci zaradiť... "Ty si taký." "Aha, tak ty si jeden z tých!" Mnohí ľudia mi predkladajú ako výčitku výrok "neviem ťa zaradiť" - a akonáhle nájdu vhodnú škatuľku, rozjasní sa im tvár. Tajomstvo je odhalené, už nie som neznámy, už nie som nebezpečný. Zaradíme vec (človeka, problém) a prestaneme nad tým premýšľať, snažiť sa to vidieť z rôznych strán, vidieť v tom prínosy aj straty. Obrazom - zaraďujeme - akoby sme položili knihu na "správne miesto" na polici a nikdy si ju neprečítali.

Zaraďovanie nám orientáciu zjednodušuje - ale presne to robí aj v negatívnom zmysle slova. Zaraďovanie sa dnes vo veľkej miere zneužíva - mediálnou vravou len tak lietajú granáty ako "populista", "demagóg", "demokracia", "reforma", "inovácia" - málokto im rozumie, málkto ich umiestňuje do rovnováhy s príslušnými protikladmi, ale každý vie, ako sa na takto "onálepkovaného" človeka pozerať. Tieto slovíčka, spolu s emocionálnym pôsobením na publikum (humorom, alebo slzami) neraz nahradzujú neprítomnosť argumentov. Diskusiou sa nazýva niečo, čo diskusiou vôbec nie je - súboj o víťaza, o toho kto si získa viac hlasov publika, o to kto nalepí na druhého viac nepekných nálepiek.

Ani začiatok, ani koniec. Nedokážem sa charakterizovať jedným slovom, ani jednou vetou. Vybrať "to najdôležitejšie". Každý z pojmov sa s ostatnými oragnicky dopĺňa. Každý definujem pomocou mnohých ostatných. Nie je to len reťaz asociácií, je to klbko pavučiny, kde je všetko so všetkým prepojené. Pravda - živosť - protiklady - rovnováha - obrazy - duša - rozum. Náboženstvo - sexualita - ekonomika - ekológia - zdravie. Možno čitateľ stále nerozumie. Nerozumieš čo je to tá toľko omieľaná duša? A kto je panebože Duša sveta? Kde ju mám nájsť? Skúsim to jednou pozoruhodnou, ale zo skúsenosti spoľahlivou metódou: Keď nevieš niečo nájsť, nechaj To nájsť Teba...

Rozprávať spoločným jazykom

Napriek zvyšujúcemu sa jazykovému rozhľadu, jedným z dôvodov pre vytvorenie tejto stránky je ponúknuť informácie dostupné v zahraničných zdrojoch v zrozumiteľnej reči. Mnohí síce "rozprávame" cudzími jazykmi, no skutočne rozumieť im dokážeme len približne. Unikajú nám tak niektoré (ďalšie) významy, či nepatrné, ale dôležité rozdiely medzi pojmami. Dokonca aj my, ktorí komunikujeme v slovenčine, si neraz nerozumieme, lebo tie isté slová pre nás znamenajú niečo iné. Niektoré výrazy, priznávam, sa na Dúhovom moste (až protivne často) opakujú. Aby sme rozprávali "jednou rečou", ponúkam malý slovník:

Duša [Soul] alebo anima, prazákladné jadro človeka, ktoré nepracuje s dôkazmi či vysvetleniami, ale pocitmi, obrazmi, metaforami, asociáciami, poéziou, umením. Duša nie je protikladom tela, duša sa ocitá v rozpore skôr s duchom, ktorý "by chcel" - čistotu, nevinnosť, nepoškvrnenosť, asexuálno, netelesno, duchovno, nemateriálno, vznešeno. Duša sú korene, ktoré vrastajú do špinavej zeme (zmes všetkého zažitého pred touto chvíľou, všetkého pred nami). Duša je naša podstata, to k čomu tiahneme, duša sa snaží naplniť náš talent.

Duch [Spirit] alebo animus, je pojem, ktorý si pri prekladoch strašným spôsobom zamieňame s dušou. Duch naproti nej predstavuje tú časť stromu, ktorá rastie do výšky - obrazne povedané vznešené ideály. Duch sa ako mladý muž nadchýňa a neraz letí nešťastne až k slnku, ako Ikarus - obraz násilia, ktorého sa idealizmus neraz dopúšťa.

Mozog, rozum a racionalita [Brain, reason & rationality] - kým mozog je fyzický orgán, rozum predstavuje logiku, odvodenia, techniku a mechaniku, fyzikálne dôkazy, matematické kalkukácie, analýzu a syntézu - strohý protiklad pocitom aj umeniu. Rozum potrebuje dôkazy a oporu v zmyslami poznateľnom svete.

Myseľ a myšlienka [Mind & thought] sú akýmisi nosičmi, operačným systémom, ktorý spúšťa rôzne programy - či už ten rozumový (racionálna myšlienka), alebo pocitový, asociatívny, abstraktný (predstava, fantázia, sen, obraz, nálada).

Ego [Ego] sa ohlasuje ľahko rozpoznateľným "ja chcem". Egoizmus, alebo sebectvo, nevidí dušu, ducha, ba niekedy ani rozum, nevidí tiež druhých ľudí a ďalšie bytosti - ktoré majú rovnaký nárok ako my. Ego je destilované chcenie - o "vysokom egu" vyčítavo hovoríme vtedy, ak sa "chcenie" (sebastrednosť) spolu s "ja" (samoľúbosť), stane dominantnou črtou (pa)života človeka.

Vôľa [Will] je takisto chcením, ale neobmedzeným len na prvú osobu, na seba. Tým sa stáva pojmom neutrálnejším. Vôľa je pozitívne naladenie na dosiahnutie určitého zámeru. Môže byť tak vôľou žiť ako vôľou pomôcť (žiť) druhým.

Telo [Body & Corpse] predstavuje dom, v ktorom žije všetko vyššie zmienené, materiálno-fyzikálnu časť človeka, jeho rozmery v hmotnom 3D svete. Telo nie je zlé, skazené, ani druhoradé či nedôležité. Je to súčasť človeka, ktorá je významná v rovnakej (alebo svojej vlastnej neporovnateľnej) miere. Corpse predstavuje hmotu, materiál, fyziku a chémiu - mŕtvoly, ktoré môže počítať armáda. Body, alebo embodiment - je stelesenenie - prejav vnútorného, nehmotného (rozum, duch, duša, vôľa) navonok. Cez telo sa neraz prejavujú stavy ostatných častí, je to jedna forma komunikácie medzi nimi (napríklad výmena názorov medzi zámermi ducha a prianimi duše).

Človek [Man or Human] je synergické spojenie duše, ducha, rozumu, vôle i tela. Každá časť dôležitá podľa vlastnej definície, "vo vlastnej pravde". Nič z toho by nemalo v čom prebývať, hýbať sa, spoznávať, zakúšať a komunikovať s vonkajším svetom bez tela. Telo by tiež dlho neprežilo bez rozumu, a ani bez duše by sme ho nemohli nazvať ľudskou bytosťou.

Celok, celosť, celistvosť, celostný [Whole, wholeness, wholesomeness, holistic] - ich význam vyplýva z predošlého popisu človeka. Celostnosť je prístup k sebe či druhému človeku, ktorý nepopiera, oslovuje, zahŕňa, rešpektuje všetky časti ktoré ho tvoria. Tento prístup sa môže prejaviť tak v medicíne (ktorá nelieči len "corpse", orgány), spoločenskom styku, politike, ekonomike, či v duchovnom živote.

Duchovno alebo spiritualita [Spirituality] je vedomá práca s duchom, ale predovšetkým dušou. (Duchovný otcovia sa tradične (hoci nie vždy právom) označujú ako pastieri duší.) Táto môže nadobudnúť podobu modlitby (prosby k neviditeľnému), rituálu či obradu, návštevy posvätného miesta, púte, alebo hocaký akt, ktorý sa neodohráva len vo fyzickom svete, ale obrazne zodpovedá nejakému deju v duševnom svete. Duchovný život môže byť aj styk s umením - návšteva kina či galérie - ale aj vlastná tvorba (vylievanie duše), alebo oduševnelý rozhovor.

Viera a dôvera [Faith or belief & Trust] sú stavom a pocitom, teda nepatria do materiálneho sveta, hoci s "duchovným životom" nemajú až tak veľa spoločného, ako mnohí ľudia... veria. Viera je prostý fakt, že niečo nevieme alebo nemôžeme dokázať, a predsa trváme na tom, že je to tak, alebo onak. Či si to priznáme, alebo nie, viera je vec prostého (a neraz zaťatého) rozhodnutia. Viera môže dávať nádej, pokiaľ nechceme prijať svet taký, aký naozaj je.

Náboženstvo [Religion] využíva vieru, neraz i zneužíva dôveru. Je to organizovaný, ľuďmi vymyslený systém, ktorý stanovuje pravidlá ako žiť a vykonávať spolu pevne dané (normované) obrady. Príslušnosť a účasť môže, ale nemusí znamenať duchovný život. Poslúchanie dogiem, prorokov a "jediných oprávnených vykladačov zákona, pravdy a božieho slova", vyznávanie idlov a predmetov - nie je duchovný život, je to materializmus, život podľa návodu na použitie, pasivita, poslušné otroctvo. Náboženstvo s prísnymi príkazmi a zákazmi, ideálmi ako by človek mal žiť, neraz stelesňuje detinského ducha, ktorý sa stavia proti duši, ktorú chce "spasiť".

Cirkev [Church] je hierarchická organizácia kňazov, ktorá usmerňuje obec veriacich v duchovnom živote. Znova hovoríme o ľudskej a svetskej inštitúcii - ktorá si však uzurpuje právo jediného súdneho, schopného a oprávneného vykladača náboženských nariadení a mytologických obrazov. Cirkev tvoria tak nedokonalí a omylní ľudia, ako sú ich ovečky.

Boh [God] (Bohyňa, či mnohobožský panteón) môže predstavovať bytosť(i) rôznych nadľudských charakteristík, ktoré sa pričinili o stvorenie vesmíru, Zemu, života a človeka, voči ktorému majú isté nároky. Boh(ov) však môže predstavovať aj abstraktný koncept síl, ktoré zapríčiňuje niektoré javy, či vzťah medzi príčinami a následkami, ktorý nevieme dokázať vedeckými metódami. Boh môže byť vnímaný ako vnútorný poriadok všetkého čo je. Boh môže byť aj poňatie Jednoty a súvzťažnosti všetkého (ekosystém, gaia, tao) - tým nadobúda kvality všadeprítomnosti, vševidomosti a všemocnosti - je pri všetkom a zavšetkým, lebo toto všetko ho tvorí.

Sebapresahovanie alebo transcendencia [Transcendency] sú tie prvky duchovného života, ktoré sa pýtajú po Bohu, vyššej bytosti, neviditeľnému poriadku, celoživotných zásluhách a odmenách, hriechoch a testoch, karme, večnosti, stvorení života, alebo po jeho zmysle, poslaní, posmrtnom živote či po počiatku všetkého. Transcendencia presahuje hranice človeka a jeho života.

Liberalizmus [Liberalism] sa dotýka slobody konania a v užšom poňatí zväčša popiera zmysluplnosť a oprávnenosť dávno daných pravidiel pre spoločnosť a človeka. "Každý nech robí čo chce, pokiaľ to neubližuje druhým." Ozajstným protikladom liberalizmu je skôr nesloboda, alebo totalita. Tá súvisí s prenášaním zodpovednosti, ktorá vždy doprevádza slobodu.

Konzervativizmus [Conservativism] je postoj založený na potrebe zachovávať. Staré usporiadanie vecí, staré tradície, staré normy, "staré zlaté časy". Zachovávanie však musí nechať priestor pre zmenu, inováciu či reformu, ktoré sú prirodzeným opakom zachovávania.

Prispôsobiť sa a prispôsobiť si [To adapt and to adapt oneself] pedstavuje príklad rovnováhy, keď človek mení svoje prostredie, aby si v ňom zaistil prežitie a uľahčil život - ale len do istej miery, pričom sa sám čiastočne prispôsobuje prostrediu a zachováva ho.

Konfomizmus [Conformism] znamená prispôsobivosť. Toto cudzie slovo používame špeciálne na chorobnú prispôsobivosť, neschopnosť hľadať a presadiť vlastnú cestu. Je to "život", tak ako sa musí, tak ako sa žiada, tak ako ho vedú druhí. Con-form - alebo spoločná forma, rovnaký spôsob. Opakom konformnosti je rebelstvo.

Konvencie a tradície [Conventions & traditions] sú spôsoby konania jednotlivcov a spoločenského života, pretrvávajúce z minulosti. Nič viac a nič menej - neznamená to, že nové spôsoby sú horšie, alebo lepšie. Tradičnosť predstavuje formu lipnutia - ktorej výsledky môžu byť tak pozitívne, ako negatívne.

Fanatizmus [Fanatism], s rovnakým koreňom ako frenetický, odvádzame z latinského výrazu "prináležiaci chrámu" - ako kňaz, uctievač, horlivý vyznávač. Fanatizmus je upnutosť na vec, človeka, alebo ideu, ktorá presahuje rozumnosť či oduševnelosť. Fanatizmus je uviaznutie, alebo destilované lipnutie, v ktorom kvalita ku ktorej odkazuje (viera, duchovno, láska k idolu) popiera seba sama svojim rozsahom. Fanatik v skutočnosti nemiluje idol, Boha, alebo náboženskú náuku - miluje iba vlastné uctievanie.

Fundamentalizmus a doslovnosť [Fundamentalism & literality] sú si kvality veľmi blízke. Fundament znamená základ, fundare založiť, fundamentalizmus idológiu obracajúcu sa k základom (viery). Za negatívnym prejavmi fundamentalizmu tkvie jedna veľká neschopnosť - odpútať sa od doslovnosti a vidieť obraznú kvalitu náboženských príbehov, čítať jazyk metafor. Život podľa doslovne čítaných fundamentov je život podľa návodu na použitie, je to mechanická konštrukcia ktorej chýba duša - a preto je opakom duchovného života.

Bigotnosť a neprijatie [Bigotry & inacceptance] je neznášanlivosť voči zásadam a presvedčeniu druhých, vlastná kupodivu najmä nábožensky založeným ľuďom. Pravdepodobne práve kvoli vyššie zmienenej doslovnosti a lipnutí na nemenných zákonoch vyrytých do kameňa, vzdorujúcich novým poznatkom aj skúsenosti druhých. Inými slovami, "čokoľvek robí druhý inak ako ja, robí to zle".

Ignorácia [Ignorance] je prístup nie ďaleko od bigotnosti. Presvedčenie o chybnosti konania druhých (ktoré sa nezhoduje s mojim) majú spoločné. Ignorancia však dopovedá ľahostajnosťou: "Myslím si, že (to) robíš zle, ale nezaujíma ma to."

Tolerancia [Tolerance] ako postoj takisto nesúhlasí s konaním druhých, ale blahosklonne ho necháva koexistovať vedľa seba. Veľakrát je ju ťažké rozlíšiť od ignoranice. Kým tá je pravdepodobne pasívnejšia, toleranciu popisujeme, ak človek vytvára pre iný spôsob život druhých priestor.

Prijatie alebo akceptácia [Acceptance] nehodnotí iný názor, postoj, alebo spôsob života prednostne ako "zlý". Zostáva pri odlišnosti, no otvára dvere aj vzájomnej pozitívnej konfrontácii: "Robíš to inak ako ja, nie je to zlé, možno sa od teba môžem niečo naučiť."

Polarita, dualita, tao, rovnováha a súlad alebo harmónia [Polarity, duality, tao, balance & harmony]. Neexistuje pojem, ktorý by nemal svoj opak. To je podvojná zákonitosť vesmíru. Tieto protiklady sa nielen priťahujú, alebo dopĺňajú, oni by jednoducho neexistovali bez toho druhého. Ťažko opísať, alebo nejakým spôsobom vyhraniť pojem svetla, ak by neexistovala tma a svetlo by bolo stálym stavom. To platí pre materiálny svet, jeho stavy, stavy duše, pocity, aj city. Taoizmus je duchovný smer, ktorý skúma a riadi sa touto polaritou. Aj mimo neho existuje veľa duchovných ciest, ktoré odporúčajú ako vzťažný bod rovnováhu (medzi protikladnými potrebami, prístupmi, názormi), kde každý z navzájom opačných prvkov je prítomný vo svojej "zdravej" miere a tým medzi nimi existuje súlad.

Medziprepojenie [Interconnection] popisujem ako vzájomný súvis viacerých prvkov (nejakej situácie, problému, schémy), nielen na úrovni protikladu či jednoduchej príčinnosti.

Súvzťažnosť [Correlation] alebo korelácia je súvis medzi dvoma javmi.

Obraznosť a obrazy [Figurativeness & metaphores] sú spôsobom myslenia, chápania alebo ponímania, ktoré presahujú doslovné významy. Schopnosť pracovať s podobenstvom je nutnosť pre skutočný duchovný život.

Rozumieť a chápať [To understand] znamená vidieť do veci, situácie, problému (a jeho súvzťažností) na úrovní rozumu a jeho nástrojov.

Poňať a poňatie [To get & notion] používam v situáciách, keď vhľad do situácie presahuje obmedzenia rozumového chápania - zapája teda aj dušu a ostatné časti seba. Človek dokáže situáciu precítiť, zapája intuíciu, nadrozumové súvislosti. Tak ako poňať znamená synonymum k obsiahnuť, tak poňatie je vlastne obsiahnutím situácie.

Videnie [Sight or seeing] znamená používanie zraku vo fyzikálnom či fyziologickom zmysle, vnímanie okolia (tvarov, priestoru, vzdialeností) na základe intenzity svetla a farieb. Niektorí spirituálni autori používajú zvýraznené slovo (Vidieť alebo vidieť) v prenesenom význame, v podobných situáciách ako ja používam výrazy poňatie či vhľad. Podobne možno odlíšiť vnímanie (fyzickými zmyslami všeobecne) a Vnímanie.

Pohľad [Point of view] na vec, alebo uhol pohľadu je osobné vnímanie situácie (veci, problému) na základe vlastnej skúsenosti, alebo svojho osobitého vzťahu k nej. Celý charakter veci popisuje súhrn rôznych pohľadov na ňu.

Náhľad a nadhľad [Overview] znamenajú schopnosť vidieť situáciu "zhora", teda akoby bez osobnej účasti, bez citového zapojenia či podfarbenia. Človek s nadhľadom vidí nielen svoju úlohu v situácii, svoje zámery, práva a požiadavky, ale presne to isté z pohľadov ostatných, vrátane spoločného záujmu.

Vhľad [Insight] je schopnosť vidieť ako vec funguje vo vnútri, aké sú vzťahy medzi vplyvmi a správaním, príčinami a následkami, vstupmi a výstupmi. Vhľad v prenesenom význame znova presahuje púhe "rozumenie", zapája aj osobitý vzťah ostatných častí človeka (mimo rozumu) k veci.

Zážitok [Experience (participation)] je vedomie/pamäť účasti v nejakej situácii. Postoj, ktorý k nej, či rôznym veciam ktorých sa týkala, človek neskôr zaujme, má úplne inú kvalitu - než prevzatý názor, prečítaná a naučená vedomosť. Bez vedomého úsilia, človek zažíva nielen rozumom (ktorý hľadá príčiny, následky, analyzuje) ale celým sebou - aj telom, zmyslami, dušou. Takto získaná vedomosť má viac rozmerov, aj väčšiu trvácnosť - človek jej viac dôveruje,

Skúsenosť [Experience (practice, skill)] ako širší pojem nadobúda rôzne stupňovité významy - od synonyma zážitku, cez jeho opakovanie alebo súbor rôznych zážitkov z ktorýho vyplýva vhľad, alebo zručnosť. Skúsenosť stále istým spôsobom oponuje názoru či teórii.

Fakt [Fact] je jav či vlastnosť pozorovateľná a dokázateľná - zoči-voči ktorej oponujúce názory a teórie nemajú žiadnu váhu.

Názor alebo mienka [Opinion] je zvláštna "forma spoločenskej komunikácie", podobná viere v tom, že postoj k veci či človeku si vytvárame bez akejkoľvek vedomosti o nej, s vedomosťou obmedzenou, neúplnou, alebo ignorujúcou iné skúsenosti s ňou. Názory sa prebrajú od blízkych ľudí, väčšiny, autorít, alebo vytvárajú bez akýchkoľvek podkladov. Postavené proti zážitku, skúsenosti, alebo faktom takpovediac nedávajú zmysel.

Tvrdenie [Claim] môže takisto predstavovať omyl, alebo neúplnú pravdu. Človek si ho vytvára na základe poznatkov, s ktorými sa stretol, ktoré má k dispozícii, na základe vlastných zážitkov a tých, ktoré zatiaľ počul od druhých. Ten kto prichádza s tvrdením si je však vedomý jeho neukončenosti - neustálej možnosti, že ho niečo rozšíri, alebo úplne vyvráti.

Vedomosť [Knowledge] je priširoký pojem, ktorý často nepopisuje viac, než len vlastníctvo informácie, bez ohľadu na to, či je pravdivá, teda či sme videli dôkaz. Často ju prevezmeme z kníh, či od druhých ľudí - pracujeme s ňou a riadime sa ňou - zotrváva v našom vedomí a preto ju nazývame vedomosť.

Predsudok [Prejudice] je zväčša odmietavý postoj k veci, javu, stavu, situáciu, človeku, alebo vlastnosti, ktorý korešponduje s nesprávnym, zaujatým a zároveň zaťatým názorom. Predsudok popisujeme najmä v situáciách, keď nám bráni stretnúť sa niečim/niekym novým, naučiť sa niečo od neho, obohatiť sa - pomôcť druhému alebo prospieť sebe.

Tvrdohlavosť, zaťatosť či neústupnosť [Stubornness, firmness, inflexibility, obstinacy, pertinacity, persistency or cocksurness] je neochota zmeniť názor a najmä postoj, konanie alebo odhodlanie. Nad jej príčinou a pôvodom tu nebudem nahlas premýšľať.

Zadubenosť a obmedzenosť [Foydom, fogyism, crassness, constricted mind] znamenajú neschopnosť vnímať situáciu, vec či jav do hĺbky, vo viacerých rozmeroch, z nadhľadu, alebo inak než v zjednodušených schémach, ktoré vedú k mylnému názoru a nevhodnému postoju. Tento stav často sprevádza neochota zmeniť ho - učiť sa a rozširovať si obzor.

Hlúposť [Stupidity] je nevedomosť alebo obmedzená vedomosť, daná nedostatočný vzdelaním, neprítomnosťou súvisejúceho zážitku (skúsenosti), či nižšou vrodenou inteligenciou. Z toho plynie nebezpečné správanie, ktoré ohrozuje či znevýhodňuje človeka samého, alebo škodí druhým.

Tuposť [Damfoolishness or primitivism] je naproti hlúposti - za ktorú človek zväčša nemôže - omnoho závažnejší jav. Je vypestovaná - asi tým spôsobom, ako človek ponechá záhradu ladom a "dopestuje" v nej burinu. V tuposti sa miesi pohodlnosť, lenivosť, aj drzosť - "nemusím vedieť", "nechcem vedieť", "nezaujíma ma", "je mi jedno", "čo ma po druhých", "nechcem nič počuť", "ja mám pravdu", "do toho ťa nič"...

Vedomie, vedomosť a pamäť [Conscience & consciousness, knowledge & memory] predstavujú všetko to, čo zažilo naše telo, vnímanie, rozum, myseľ i duša - a dokážeme si na to spomenúť. Pracujeme s tým všetkým za bdelého stavu, podobne ako s faktami.

Povedomie [Awareness] je rovnaká vedomosť, ktorú zdieľajú všetci alebo väčšina v rámci nejakého spoločenstva. Líši sa od "spoločného vedomia", ktoré je vierou v prepojenie podvedomia medzi známimi aj cudzími ľuďmi navzájom.

Nevedomie a podvedomie, tušenie a inštinkt [Subconsious & unconscious, premonition & instinct] sú naproti tomu vedomosti a pocity, získané zo zážitkov (mimozmyslového vnímania, pre niekoho aj napojením na iné sily a bytosti), ktoré nie sú uložené v jednoducho prístupnej a ľahko kontrolovateľnej pamäti. Rôzne vnemy sa ukladajú do podvedomia a "vmiešavajú" sa nám do života doslova "bez nášho vedomia". Práve kvoli tomuto spätnému vplyvu má zmysel sa mu venovať. Otázka je ako - podvedomie je často medicínska, inými slovami racionálna kategória, ktorá nahrádza pojem duše, ktorá sa takisto ozýva z hĺbky. Je to slovo, akým rozum nazýva dušu. Snáď i preto tak nedôveruje tušeniam, ktoré môžu byť asociáciami duše, ktorá už (možno v obraznom zmysle) niečo podobné zažila a teraz nás vystríha pred opakovaním nepríjemnej situácie.

Vnímanie, vnem a zmysly [Sensation & perception], v doslovnom význame popisujú to, čo do nás prichádza prostredníctvom zraku, sluchu, chuti, čuchu a hmatu - hoci posledné dva si občas prisvojujú i slovo cítiť.

Pocit, emócie, cit, city a cítenie [Emotion, feeling, passion, sensation & sentiment] sú prinajmenšom v slovenčine nesmierne odlišné pojmy. Pocit máme z vecí a situácií - dobrý, zlý, príjemný, nepríjemný, hrejivý, chladný, strach, trému, vyrovnanosť... Emócia sa zdá byť synonymom, aj keď ju vyhradzujeme pre silnejšie pocity ako nadšenie, radosť, dojatie... K ľuďom vzťahujeme veľk(olep)é city - ako lásku, nenávisť, obdiv, úctu, bázeň. Vo všetkých týchto prípadoch jednoducho "cítime". A na dôvažok, občas si isté situácie či úkony žiadajú "cit", teda jemnosť, vnímavosť, alebo takt. Angličtina má tiež hneď niekoľko výrazov, ktoré približne pokrývajú všetky vymenované prípady, ale rozdeľujú si ich úplne inak, často medzi významami nerozlišujú. Práve na týchto rozdieloch a nemožnosti prekladu môžeme tušiť nedokonalosť akéhokoľvek jazyka. Ak necítime, že nám akési slovo chýba, vidíme prinajmenšom to, že nedokážeme vyjadriť rozdiel významov.

Láska [Love] nepotrebuje definíciu ani popis. Je to (dúfajme) dôverne známy cit a súčasne absolútna záhada (ktorej existenciu občas úplne popierame). Láska je (okrem iného) stelesnený paradox. Láska ma "talent" živelnej pohromy - odpútava pozornosť, mení priority, stavia život na ruby, objavuje sa proti všetkým predpokladom, prie sa s rozumom a rozumným konaním. Láska k sebe priťahuje ľudí, ktorí chcú zažívať ju i poznávať seba navzájom. Láska vzdoruje sebectvu, ťahá nás k sebe a umožuje vymieňať si skúsenosti.

Milovanie [Making love] je fyzickým prejavom tejto lásky. Tak ako túžime spoznávať milovaného a preniknúť mu do duše, otvárame sa spojeniu telesnému. To je vonkajším prejavom duševného diania, dotvára ho, dodáva mu chuť, umožňuje dotknúť sa ho, potvrdzuje jeho skutočnosť.

Vzťah [Relationship] popri svojom neutrálnom význame, je dnes slovom používaným pre spoločenský, pôvodnom náboženský a dnes aj komerčný produkt, ktorý istým spôsobom prekrýva a zamieňa sa za lásku. Vzťah je umelá konštrukcia, ktorá poháňa obeh peňazí - nakupujeme handry, dovolenky, psychoanalytikov, magazíny a sledujeme filmy - ktoré nám ukazujú príklady vzťahov, ako ich budovať, upevňovať a udržovať pri živote. Sú však len ekvivalentom stroja, ktorý potrebuje k chodu elektrinu (metafora platby). Láska človeku chýba, obchodníci pohotovo pritakávajú: "niečo mu chýba" - a ponúkajú mu vzťah: "Kúp si náš časopis desiatimi radami ako si vybudovať, upevniť či zachovať vzťah." No k skutočnému uspokojeniu a naplneniu nedochádza...

Sex [Sex] stojí naproti milovaniu tak ako vzťah prekrýva lásku (a najmä jej neprítomnosť). Sex je ďalší komerčný produkt, ktorý umožňuje nákup - od sexi prádla, cez pornografiu (ako správne "mať sex"), až po rady sexuológov. S každým ďalším nákupom sa zdá, že sme sa priblížili k uspokojeniu, no s každým ďalším nákupom sme stále frustrovanejší, že sme naň stále úplne nedosiahli. To sa ani nikdy nestane, lebo sexu, ako umeline, čosi chýba. Milovanie sa nemusí diať len vo vzťahu - môže byť príležitostné, s rôznymi partnermi, môže to byť len dotyk, nežnosť, fyzická blízkosť. Podstatný je obsah, kvalita, pozadie, to čo pri ňom cítime, ako pristupujem k druhému človeku.

Umelosť a neprirodzenosť [Artificiality] vchádza do života tak prostredníctvom módy (vychudnuté ženské telo, steroidné mužské svaly, depilácia, obriezka, parfémy, vzťahy, sex, pózerstvo), ako aj ducha náboženstiev. Síce sa odkazujú k prírode, ich výmysly - panenstvo, nepoškvrnená čistota, celibát, sexualita obmedzená na plodenie, sexualita obmedzená len na opačné pohlavie, alebo vernosť - sú proti živočíšnej aj ľudskej prirodzenosti.

Póza [Pose] je neprirodzenosť svojského druhu - môžeme sem zaradiť tak štýl (módu), machizmus, alebo intelektuálstvo - pomáha nám dosiahnuť nejaký spoločenský status. Naozaj zvlátne je, ako sa v nej miesi pocit oprávnenosti a dôležitosti - s úplnou absurditou a zbytočnosťou.

Prirodzenosť, živosť, pravdivosť či úprimnosť [Naturalness, realness or trueness or honesty] možno ľahko definovať ako opak predošlých pojmov. Kým prirodzenosť nie je až tak ťažké pochopiť, aj keď sa s ňou bojíme postaviť proti móde, úprimnosť k sebe (navzdory tradíciam, normám, tomu ako žijú ostatní alebo "všetci") je omnoho náročnejšie predsavzatie. A len veľmi málo v slovenčine skloňujeme výrazy, ktoré sa z toho dôvodu zdajú "podivné": živý človek, živý vzťah, živý kontakt, pravdivý život, úprimnosť k duši...

Naplnenie a zadosťučinenie [Consummation & satisfaction] presahujú púhe sexuálne ukojenie alebo uspokojenie potreby. Kým tie vystihujú nanajvýš tak fyziologický proces, splnenie úlohy, prebratie tovaru a platbu, "odfajknutie" políčka - naplnenie znova presahuje vedomie a racionálne kategórie, deje sa na viacerých úrovniach, poníma pridanú hodnotu, mení človeka.

Prázdnosť [Emptiness] je naproti tomu spôsob života, v ktorom človek mechanicky vykonáva zadané úlohy, spĺňa očakávania druhých, chce a nakupuje to čo mu servírujú v reklame, sníva o tom o čom má snívať - bez toho, aby do toho vniesol kúsok seba, aby sa takpovediac predstavil a oboznámil svet (a hlavne seba) so svojou jedinečnosťou. Inými slovami, je to uspokojovanie fyzických potrieb (telo ho ešte nerobí individualitou) a potrieb naučených (prevzatých, zadaných druhými) - bez uspokojenia potrieb duše.

Prežívať [To survive] je neúplný spôsob "života", v ktorom sa podvoľujeme okolnostiam - nutnostiam a nemožnostiam. Prežívame zo dňa na deň, prežívame bezcieľne, prežívame bez naplnenia, bez uspokojenia potrieb duše. Prežívanie znamená stres, neustály boj o... o život, o jedlo, o miesto, o partnera, o rodinu. V tomto pohľade je prežívanie forma neslobody, nevoľníctva - bez možnosti výberu kde žiť, ako žiť, s kým žiť - ako, pre koho, na čom, za čo a za akých podmienok pracovať.

Nuda [Boredom] je presne tak nepochopiteľný jav, ako ľudia ktorí sa nudia zťažka pochopia ľudí ktorí sa nikdy nenudia. Nuda je forma prežívania, neprítomnosť zámeru, bezcieľnosť, neschopnosť nájsť niečo, čo človeka zaujme, čomu prisúdi zmysel a čím sa môže nechať pohltiť. K tomu je treba poznať (alebo aspoň poznávať) seba, zaujímať sa o svet a život. Človek ktorý má nejakú predstavu o sebe a poňatie o svojom okolí - chce nevyhnutne komunikovať - inými slovami vyjadriť sa, tvoriť. Nech človek žije v zlatom paláci, alebo na betónovom sídlisku, väčšinou má vždy k dispozícii nejaký prostriedok, ako tvorivo vyjadriť svoju jedinečnosť, predstaviť sa a zdieľať svoju skúsenosť. Drahé hračky (nástroje tvorenia) väčšinou človeka iba odlákavajú od skutočne tvorivého procesu, túžba po nich ho paralyzuje, práca na ich získanie otupuje a zamotáva do bludného kruhu pasivity.

Žiť [To live] znamená prejaviť sa (ako vraví fráza "byť sám sebou"), svoju jedinečnosť, svoj talent - zapájať do života všetky svoje časti, najmä dušu, ktoré potreby sa snažíme naplniť - vyberať si z možností.

Zábrany, obmedzenia, hranice [Trammel, constraints, limits] nie sú len čosi, čo za každú cenu musíme prekračovať, narúšať, alebo búrať. Otvorenosť je dobrá vec, najmä vo svete plnom predsudkov, no zároveň iba jedna strana rovnováhy. Tak ako telo ohraničuje náš fyzický rozmer, vnútorné limity nás takisto vytvárajú. Definujú to kto sme, čím sa líšime (alebo podobáme), akým spôsobom sme jedineční. To čo každý môže popísať ako svoje individuálne Ja, sú vlastnosti, črty - alebo iným slovom práve hranice.

Odvaha [Courage] je zvláštna vlastnosť, alebo stav, ktorá v hrubých obrysoch znamená schopnosť čeliť strachu, na pozadí ktorého sa takým alebo onakým spôsobom stretávame s obmedzeniami. Odvaha v tradične mužskom poňatí znamená "preskočiť priepasť", fyzický akt, takmer športový výkon. No odvaha môže mať napríklad podobu spolužiaka, ktorý sa postaví za toho, koho väčšina šikanuje - alebo schopnosť postaviť sa za nekonformnú myšlienku, obhajovať to, s čím väčšina nesúhlasí.

Hrdinstvo [Heroism] predstavuje prístup ducha, obvykle oslavovaný, no nie vždy nutne sympatický či správny. Hrdina chce všetko riešiť, rozuzliť, vysvetliť, riadiť, ovládať, mať pod palcom. Duša ma často opačný prístup a aj protichodné potreby - poddať sa, prijať, nechať sa ovládnuť (situáciou), ponoriť sa, vyskúšať, zažiť, poňať. Hrdinstvo takisto predstavuje kult, ktorý neraz pod oslavným povrchom maskuje neváženie a nedostatok rešpektu tal k hrdinom - ale aj znevažovanie a ponižovanie druhých.

Pochabosť [Folly] často predstavuje skutočnú vlastnosť na pozadí mužných činov, ktoré sa síce vydávajú za odvážne, nedajbože hrdinské, ale nemajú iný zámer len upozorniť na seba, prilákať divákov a utŕžiť obdiv. Deje sa pri tom len to, že duch prekričí nielen dušu, ale aj zdravý rozum. Riziko pre riziko, riziko pre uznanie, riziko pre adrenalín - a ten ako náhrada vzrušenia a dobrodružstva, ktoré nám v umelom živote chýba.

Drzosť [Arrogance] sa dnes často zamieňa s odvahou, tak ako nafúkanosť so zdravým sebavedomím. Práve nepoznanie alebo neprítomnosť zdravých stavov sa maskuje ich prehnannými a škodiacimi verziami. Odvaha sa štiepi na zbabelosť a drzosť, sebavedomie na nafúkanosť a nulovú sebaúctu. Drzosť na seba upozorňuje (hviezda), zdanlivo testuje hranice a vyzýva autority. Za tým všetkým sa môže skrývať čosi iné - túžba po pozornosti, ktorú sa človek hanbí vyjadriť inak (tréma), túžba po pravidlách, aj po potvrdení vlastného významu.

Zábavný [Funny] je človek, ktorý dokáže sprostredkovať druhým príjemný zážitok (vrátane smiechu), bez toho, aby ponížil seba, alebo niekoho druhého.

Smiešny [Ridiculous] je ten, kto sa naopak ponížil, alebo ponižuje, krikľavo upozorňuje na to, že sa hrá na niečo čím nie je.

Smiech [Laughter] je prejav pobavenia, radosti, alebo reakcia na absurdno - ktorá neznevažuje to, alebo toho, na kom alebo na čom sa smejeme. Na jeho pozadí si zachovávame ľudský a priateľský postoj, ako formu obmdzenia, alebo tlmenia.

Výsmech [Jeer, mockery or ridicule], zdá sa, mnohí Slováci ustanovili za svoju národnú verziu "smiechu". Výsmech však ponižuje svoj objekt - objekt prestáva byť človekom, či pojmom - je zbavený všetkej ľudskosti.

Hravosť, infantilnosť, dospelosť a zrelosť [Playfulness, infantility, adulthood & maturity]. V hre deti napodobňujú činnosti dospelých. Hravosť predstavuje ich záujem a schopnosť nechať sa pohltiť touto činnosťou, ktorá zatiaľ len napodobňuje. Dospelí obvykle túto vlastnosť strácajú - prichádzajú teda o záujem i radosť z práce. Hravosť mnohí "dospelí" považujú za detinskú, no opak je pravdou. Inflantilné je jedine prílišné dospelácke sebavedomie, pocit, že k dospelosti patrí akási dekorujúca strnulosť, prísnosť a vážnosť. Po svete nám tak behá množstvo "dospelých" bez hravosti, ich definícia dospelosti je úplne detinská, trpia mnohými infantilnými vlastnosťami (panovačnosť, sebectvo) - chýba im ozajstná zrelosť, ktorá nie je len číselný údaj istého veku a vážna póza, ale odraz skúseností.

Zložitosť, komplikovanosť a komplexnosť [Difficulty & complexity] predstavujú prirodzané vlastnosti sveta, všetkého okolo nás. Stačí sa pozrieť na telo, štrukúru bunky, textúru zemského povrchu, rozmanitosť hocakého miesta v pralese, tvary a fareby kvetov, alebo podoby takého pojmu ako láska. Práve túto zložitosť štruktúry, vzájonných medziprepojení a zároveň súladu (symbiózy, synergie) sme sa naučili rozpoznávať - medzi inými vlastnosťami - ako krásnu.

Jednoduchosť a prostota [Simpleness, simplicity & austerity] sú presne to čo popisujú. Existuje porekadlo - "v jednoduchosti je krása" - mnohí však zabúdajú, že v ňom nevystupuje slovíčko "len". Rovnako zmysluplný je výrok "v zložitosti je krása", alebo hocaká iná podobná konštrukcia. Jednoduchosť je jednoduchá, nie je dobrá ani zlá, môže byť príjemným oddychom naproti komplikovanosti, ale aj stelesnením prázdna, či príkladom neprirodzenosti a umelosti.

Zjednodušenie [Simplification] je snaha, vidieť, popisovať a narábať s vecami (javmi, situáciami, pocitmi, ľuďmi) akoby ich charakter bol jednoduchý. Zložitosť však či chceme, alebo nechceme zostáva faktom. Zjednodušovanie akoby uľahčovalo konanie, zdá sa že jednoduché modely sú dostatočné pre rozhodnutia a konanie, na ktoré sa chystéme. Jeho dôsledky sú však často zlé - z prostého dôvodu - zjednodušené modely sú nielen neúplné, ale zväčša úplne chybné. Príkladom je ekonomika a externality (vonkajšie vplyvy a dôsledky), ktoré síce zanedbávame, ale v dlhodobom pohľade môžu byť ony tým podstatným, voči čomu sú naše súčasné potreby nedôležité.

Nikto nie je dokonalý - nie je vylúčené, že čo sa týka gramatiky, používam sám nespisovné výrazy. Zaujímavý prehľad bežných chýb ponúka Ministerstvo kultúry a cestovného ruchu SR.

"Copyright"

Toto je spôsob oslovenia čitateľa, v ktorého zmysluplnosť verím ja. Ak sa nájde niekto, kto dokáže tieto myšlienky sprostredkovať inak (kratšie, jednoduchšie, s lepšími príkladmi), bez toho aby prekrútil ich zmysel - prosím. Takisto ho vyzývam oponovať, rozširovať, alebo rozvíjať tu uvedené myšlienky. Nenárokujem si právo na vlastníctvo vedomosti, ktorú tu zdieľam - pretože k nej môže dospieť hocikto vlastnou cestou. Prislúcha mi len vlastníctvo práce, ktorú som vykonal, teda podoba stránok a textov tak, ako ich predstavujem. Viac v upovedomení o autorských právach.