Fetiš náš každodenný

7.0.09

Lekcia sexuality pre príliš slušných

Máš pocit že sa ťa táto téma netýka? Obzvlášť pre teba je tento článok napísaný. Žiaden človek nie je jednorozmerný - a živý len v jedinej kategórii. Si muž, si heterosexuál, si otec, si plavec, rád varíš, ... si ryšavý, kučeravý, máš ploché nohy, s plešinou, dyslektik, obrezaný, zajakavý, nadpriemerne vysoký ... tých škatuliek sú tisíce. Prinajmenšom v rámci jednej si v menšine oproti ostatnej populácii. Na niektoré z našich "výstredností" sme hrdí, iné ani nevnímame, za niektoré sa hanbíme. Každý máme skúsenosť s tým, čo je to byť menšinou, mať hednikep, traumu, byť nepochopený, terčom žartov. No je zároveň zaujímavou ľudskou slabosťou odvádzať pozornosť davu od vlastných chýb, zvláštností, zraniteľných miest – a presmerovávať ju na niekoho s ešte "ohavnejšou" úchylkou. Pre heterosexuála sú vďačnými hriešnikmi teplí, pre teplých zasa kožeňáci, pre tých zasa vytočení ... a takto si podávame Čierneho Petra a ukazujeme prstom ďalej. Za seba.

Slovo "fetiš" sa uchytilo v modernom slovníku spolu s "tabu" - vďaka cestovateľom, antropológom a aj freudovskej psychoanalýze. Každý kult, každé náboženstvo definuje svoje posvätné objekty, priestory a úkony (fetiše) – ktoré človeka uvádzajú do iného rituálneho stavu (magická činnosť, alebo inak: "toto nie je len úkon vo fyzickom svete, tento akt znamená v mojej mysli niečo symbolické") a teda ho nejako približujú vyšším silám, božskému – a zároveň definuje limity správania, hranice ktoré nemožno beztrestne prekročiť (tabu). Fetišom je tak slávnostné oblečenie (od šťastných ponožiek, cez maturitné sako až po sviatočné šaty na nedeľnú omšu). Fetišom je každý predmet, ktorý berieme do rúk ak chceme urobiť veci inak, neobvykle, slávnostne.

Súčasný človek však "fetiš" vníma skôr ako niečo, na čo sa upíname so závislosťou, niečo čo má pre nás erotický náboj, či dokonca sexuálny podtón. Okrem toho, že "nenormálnych" a "úchylov" chceme vytesniť ako tých druhých ("nie ja - dobrý slušný normálny človek – schváľte mi môj život, prijmite ma medzi seba a majte ma radi"), dôvodom pre toto zjednodušené vnímanie je aj zanedbaná a nekultivovaná schopnosť rozlišovať jemné a niekedy aj zásadné rozdiely medzi pojmami. Príkladom buď duch a duša, prípadne nahota a sex.

1. Fetiš ako stimul, provokácia, inšpirácia

Začnime teda tam, kde fetiš obvykle hľadáme. Koža, guma, uniformy, spodné prádlo, krajky. Je čoraz viac ľudí, ktorí sa stávajú zberateľmi predmetov, ktoré na nich pôsobia magickou príťažlivosťou. To, že kanál ktorým sa k ním dostávajú je práve sex skôr prezrádza, že všetky ostatné prístupové cesty sme nespútaným a nie úplne zrozumiteľným fenoménom uzavreli. Sexualita je často posledná sila, záchranná brzda, ktorá vzdoruje inak "dokonalým" ideológiam – o tom ako žiť. Či to bol fašizmus, komunizmus, kapitalizmus, teokracia – všetky sa opierajú o väčšinu "normálnych ľudí", rodiny ktoré bez odvrávania makajú za lepšie zajtrajšky, plodia nových vojakov a robotníkov a nové rodičky, ktorí za všetko zlo na Zemi vinia obetné menšiny: teplí, fetišisti, intelektuáli, nekonformisti, "degeneráti". Hoci títo nie sú obľúbení v žiadom systéme ktorý normálna väčšina ustanovuje sama pre seba, ľudia nezapadajúci a inak mysliaci sú jeho lakmusovým papierikom, jeho svedomím, jeho ozdravným prvkom, zdrojom inšpirácie a inovácií. Normálni ľudia robia to jediné čo vedia – poslúchajú a zapadajú – nikdy však ničím novým neprispeli k pokroku ľudstva.

2. Fetiš ako priepasť medzi príbehmi a suvenírmi

Zdrojom erotického náboja fetišov sú príbehy, ktoré si s nimi asociujeme. Vďaka spomienkam, neuskutočneným snom, ale aj reklame ktorá vedome s príbehmi (obrazmi, impresiami) pracuje a vďaka ním predáva produkty. Ak si kúpiš cigarety zažiješ cool pohodlný život obklopený rovnako zmýšľajúcimi priateľmi. Ak si kúpiš nové auto, zažiješ slobodu, dobrodružstvá, tvoja rodina bude v bezpečí. Ak si zaplatíš dovolenku z katalógu, zažiješ romantiku v exotických kulisách. Ak sa prihlásiš na kurz jazyka, budeš obklopený ľuďmi. Ak si kúpiš pizzu, zaručene okolo teba vypukne rodinná oslava. Zahalíš sa do oblaku lacného spreju alebo prejdeš tou správnou žiletkou po tele - a podáš zdrvujúci výkon.

Jedným z obľúbených teplých fetišov sú uniformy. Hoci je armáda pomerne machistické a homofóbne prostredie, je to zároveň často čisto mužský priestor, destilovane mužský (bez ostatného "balastu"), hypermaskulínny. Archetypálne sexuálne fantázie. Vojaci spolu trénujú a sústredia sa na fyzický pohyb (ktorý je mužom bližší než komunikácia, opatera alebo zdieľanie pocitov), teda žijú ako ryby vo vode, vo svojom fantazijnom svete. Ten je naplnený veľkými a nebezpečným hračkami – od samopalov, cez džípy a tanky až po stíhačky. Hierarchie, salutovanie, šikana, tresty – to všetko dobre rezonuje s BDSM fantáziami. Vojaci spolu zdieľajú intímne priestory – sprchy, nocľahárne – ktoré majú samé o sebe pre pozorovateľa erotický náboj. Tým že žijú neustále v tomto umelom svete, plnia pre seba aj úlohu rodiny, blízkych priateľov, dôverníkov – teda dostávajú sa k sebe bližšie než bežní hetero chlapi v civilnom živote. Nie výnimočne sa stáva, že spolu realizujú aj praktické sexuálne úľavy, ktoré nevnímajú ako vec identity, ale skôr nutnosti. Prekračujú však pri tom hranice toho, čo sa medzi heterosexuálnymi mužmi robí – a to je prirodzene erotické pre ľudí ktorých mužsko-mužská intimita zaujíma. V akcii, život ohrozujúce situácie si vyžadujú emocionálnu podporu, nehu, dotyky – ktoré znova prekračujú všetky známe bloky v komunikácii medzi mužmi. Spoločný tréning, potiace sa telá v ideálnych "mužských" proporciách, okrem fyzickej erotickosti evokujú vitalitu, životaschopnosť, odolnosť – vlastnosti o ktorých post-moderní mestskí muži často len snívajú. Prežitie v boji, v džungli, na úteku či pri útoku – si vyžaduje celý rad "sexi" zručností – ako si zaobstarať jedlo, nocľah, rozložiť oheň. To celkom dobre vystihuje, prečo spolu s army fetišmi prekvitá medzi mužmi trend zálesáctva, survivalizmu, súťaže železných mužov, outdoorový komplexný šport. Nemožno vynechať ani erotickú práťažlivosť exotických krajín a lokácií, kam sa vojaci dostávajú. Pochody, kempy, cesty – smrdia potom, hlinou, lesom, dobrodružstvom a príbehmi – ktoré si v katológu cestovky nekúpime. Všetko toto v súhrne – si asociujeme s ikonickými objektami, akými sú aj uniformy, kanady, maskáče. Sú priamo na tele vojakov, v ich bezprostrednej intímnej zóne, nasiaknuté ich pachom, fyzickou prítomnosťou, telesnými odpoveďami na zážitky. Bohužiaľ, vojaci svoje nosené handry neponúkajú na trhu...

Fetišista, vedený touto komplexnou fantáziou, si kúpi novú uniformu, oblečie si ju, vystaví sa v nej pred zrkadlom – a zistí že okrem mierneho fyziologického vzrušenia necíti nič. Môže sa v nej odbaviť. Môže si nájsť parťáka s podobným fetišom a mať úplne obyčajný sex v handrách. Ale stále ani náhodou nedosiahne na príbehy asociované s fetišom. Nezažije exotické dobrodružstvo, prekročenie medzi-mužských bariér, pocit hlbokého spojenia, priateľstva, bratskej komunity. Nebude zázračne prijatý medzi agresívnych samcov, ktorí ho zo svojich kruhov a klubov ponižujúco vylučujú. Frustrovaný, kúpi si ďalšiu uniformu. A ďalšiu. A ďalšiu. Stáva sa zberateľom predmetov. O čo viac nakupuje, o to viac jeho podvedomie cíti rozdiel medzi tým čo chcel (príbeh) a tým čo dostal (rekvizitu). Má pocit že sa svojej fantázii približuje, takmer na dosah, ale ešte stále nie je pri nej. Čím viac objektov kupuje, tým je bližšie, tým viac si uvedomuje že ju ešte nemá, je frustrovanejší – a to ho ženie nakupovať ďalšie objekty.

Ktorý "normálny" človek nie je chytený do pasce tejto istej dynamiky? Nakupujeme tričká, aby sme boli krajší a žiadanejší, nakupujeme vstupenky do barov a klubov kde môžeme stretnúť nových priateľov, kupujeme si alkohol aby sme sa uvoľnili a stali majstrami v komunikácii, chodíme na koncerty kde čakáme pocit spojenia udalosťou, chodíme do kina na zdieľaný zážitok, ... Celá ekonomika je postavená na tom, že nám niekto "predáva príbehy a pocity" ale nakupujeme s nimi spojené veci. Suveníry a rekvizity príbehov, ktoré sa často nikdy neudejú. Dnes populárny aj nenávidený Marx to popisoval ako "komoditný fetišizmus". Bez ideológií a revolúcií, nie je na škodu si tento mechanizmus uvedomovať. Niektorí ľudia, ktorí dokážu tieto veci a pocity včas rozlíšiť, sa dokážu vymaniť zo závislosti na prázdnom konzume. Informácia s ktorou každý musí naložiť podľa uváženia.

Mojím obľúbeným "nevinným" príkladom je film. Amatérski kino-nadšenci často popíšu objekty, ktoré by chceli vo svojom budúcom úžasnom diele mať – ktorých hercov, aké autá, aké exotické lokácie. Táto metodika nie je ďaleko od praxe product-placementu v komerčnej/spotrebnej filmovej výrobe, ktorá sa často barbarsky snaží zmiešať príťažlivé, žiadané a predajné prvky. Ale každému kto má rád film je jasné, že síce pekné rekvizity, kostýmy, masky, kulisy a herci sú super, vylepšia dojem celého diela – Dobrý Film (a vôbec film) však iba z nich nevznikne. Ten potrebuje kvalitný scenár, talentovaných hercov a tvorcov a predovšetkým príbeh. Ak je ten silný, utiahne aj film bez dekorácií. Zaujímavé technické a estetické spracovanie môže prilákať k príbehu viac divákov, udrží ich v pozornosti, prepašuje obsah v príťažlivej forme. No remeselne ohurujúca práca bez zmysluplného príbehu je len prázdnym pukancom – zjeme ho a hneď siahneme po ďalšom.

Sexuálne fetiše nás učia o fetišistickej povahe "normálneho" života. Preto sú nesmierne dôležité. Keby väčšia časť populácie bezprostredne zažila tieto situácie a získala do nich vhľad, nemuseli by sme sa na súčasnú environmentálnu a kultúrnu záťaž našej toxicky konzumnej ekonomiky pozerať s takou osudovou beznádejou. Znie to paradoxne – pretože fetiš sa zdá byť vrcholným príkladom prázdneho konzumu v rozmaznanej spoločnosti – že by môhol byť zároveň aj cestou (aslebo aspoň smerovou tabuľou) von.

3. Eros, Psyché a ďalšie božstvá

Samozrejme, toto všetko neznamená, že človek ktorý si mechanizmus fetišov uvedomuje, sa stáva voči ním imúnny. Nadhľad len umožňuje iné uchopenie témy, dáva možnosti. Skôr než silené a hrdinské riešenia, potrebujeme kultivovať vnímavosť. Tá podvedome ovplyvní naše každodenné rozhodnutia.

Nesmieme zabúdať, že erotika je doménou duše a tá nepodlieha racionálnym rozhodnutiam. Pudy, rozum, ego, duch a duša – to sú všetko integrálne súčasti zdravého človeka – a každá funguje podľa vlastnej vnútornej logiky. Inštinkt nás odháňa od nebezpečenstva, ego ťahá k tomu čo je pre nás výhodné, rozum počúva na racionálne argumenty, duch sa nechá opantať vznešenými výzvami, no duša je vnímavá aj na krásu. Najmä posledné dve zložky osobnosti sa často v našom technokratickom uvažovaní zlievajú dokopy. S nálepkou: "Ezoterika." Prinajlepšom "viera", "psychológia" a "umenie". "Zábava." Nič v porovnaní s "tvrdými faktami" vedy, funkčnosťou strojov. Zaradené a vybavené – to je metodika rozumu. Duch a duša sú pri tom dve navzájom opačné pôsobenia. Ako koruna a korene stromu: Duch rastie za svetlom, do výšky, za ideálmi – duša vrastá do tmavej neprihľadnej pôdy, medzi odumreté zvyšky predošlého života, baží sa a ukotvuje v minulosti, zbiera tam výživu pre celý strom. (James Hillman: Kľúč k duši)

Duch rozmýšľa nad budúcnosťou, chce dosiahnúť úžasné veci, zboriť všeky hranice, prekonať sám seba, vynikať, zachraňovať svet, je idealista. No sám o sebe je neukotvený, nebezpečný, naivný a trochu bezcitný. Duša má rada nostalgiu, melanchóliu, je citlivá, vnímavá, nevypočitateľná. Duch chce postupovať napred, duša chce oddychovať a rozmýšľať nad tým čo sa udialo, reflektovať, preusporiadavať, tráviť. Duch nás poháňa, duša má moc nás zastaviť – cez nevysvetliteľnú nechuť, bezmoc, nemoc, lásku, sex – všetky jej temné techniky. Duch chce byť stále zdravý a večne mladý – duša starne a zreje, vníma čas, občas nás zbrzdí nevysvetliteľnou chorobou. Duch tiahne von - objavovať, prekonáva hranice – duša pestuje domov, rozpoznáva limity. Duch je hyperaktívny a vitálny – duša sa občas rozhodne mať depresiu (podtlak, nedostatok životnej energie) a konať svoju potrebnú prácu (triedenie, prehodnocovanie toho čo má význam) tam. Duch je spoločenský, duša si občas pýta samotu. Duch má radšej jednoduché a vzletné pojmy – nepoškvrenosť, čistota, duchovnosť, svätosť, večnosť – duša má rada zložitosť, špinu, telesnosť, prízemnosť, každodennosť. Duch káže ideály a povznáša sa (nad pozemské), duša zvádza a všetko prijíma. Väčšina náboženstiev je v tomto pohľade duchovná – mieria do asexuálneho neba, do mŕtvolnej večnosti, do absolútna pravdy – duša však žije na zemi, v telesnosti, v limitoch, v premenách, v konečnosti. (Thomas Moore: Kniha o Duši, Temné noci duše, Duša Sexu, Temný Eros, ...)

Rozum pracuje s faktami, duch je často detinsky doslovný, duša pracuje s príbehmi, metaforami, obrazmi. Duch verí v "Toho Jediného Správneho Boha", obhajuje ho, presviedča, vnucuje ho, bojuje za neho – no duša je prirodzene polyteistická, každé božstvo má svoj pohľad na vec, každé chce byť vypočuté alebo sa môže uraziť. V archetypálnom antickom príbehu - Afrodita (bohyňa krásy) počala syna Eróta (príťažlivosť), ktorý sa zaľúbil do Psyché (duše). Ich vzťah bol vďaka nepriazni okolia komplikovaný, dramatický, skúšaný (príbeh), no končí sa happyendom – ich potomkom je Hedone (pôžitok, rozkoš). To obrazne popisuje aké dôležité sú pre dušu krása, estetika, príťažlivosť, erotika, telesné spojenie. Hoci to aj neohrabane zhrnieme pod slovo "sex" - je jednou zo záchranných bŕzd duše – v spoločnosti ambicióznych, idealistických, technických bytostí. Zamilovanie či očarenie niečim krásnym vytrhlo nejedného ideológa z omylu vykonštruovaného sveta myšlienok a názorov.

Erotiku nemusíme vnímať len v úzkom sexualizovanom pohľade. Žiť eroticky možno aj dbaním na krásu - svoju, toho ako veci robíme, alebo ako kultivujeme svoje prostredie. Žiť eroticky znamená žiť s gustom, zmyselne, vnímavo, naplno, s pôžitkom. Žiť eroticky znamená nepotláčať svoju sexuálnu časť osobnosti, ale ani to čo v nás odpovedá na krásu, to čo sa jej dožaduje. Erotiku môžeme vnímať aj v jej neprítomnosti a nedostatku. Porovnajme secesnú architektúru z čias priemyselnej revolúcie a dnešné logistické sklady na okraji mesta. Prečo sa niekedy stavalo nielen s dôrazom na funkčnosť, ale aj na estetiku toho čo nám straší uprostred či na okraji mesta (stále náš životný priestor) či miest kde sa dennodenne vyskytujeme (aj keď tam "len" pracujeme) – a prečo sa dnes pohybujeme len z krabice do krabice? Ako to formuje kvalitu nášho života?

Rozum si vyžaduje funkčnosť a bezpečnosť, ego chce podať ambicózny výkon, zarobiť, duch sa možno nechá nalákať na grandióznosť, no duša sa pýta, ako bude vyzerať to čo robíme, kde žijeme, s čím narábame. Aký z toho máme pocit. Aký pekný, zmyselný, príjemný je náš život. Rozum chce užívať telo efektívne, duch by rád prekonal bolesť a vyskočil vyššie a dobehol o sekundu rýchlejšie, ego by rado bolo majstrom sveta, duša by však rada vyjadrila aj zraniteľnosť, obmedzenia, vníma ladnosť, strieda pohyb s nehybnosťou, chce sa páčiť v zaujímavom kostýme.

A tu prichádza na rad fetiš. Čo nosíme pri našich menej i viac vážnych hrách? Ako sa pri tom cítime? Ako sa zdobíme aby sme vyvolali adekvátny rituálny efekt? Je kostým prázdny, alebo sa dotýka príbehu s ktorým si ho asociujeme? Prevažuje ornament nad praktickosťou, alebo funkčnosť opovrhuje estetikou? Vykonávame úkony len efektívne, alebo s vnímaním toho ako to vyzerá, kde sa to odohráva, vzťahy k spoluúčastníkom? Sústredíme sa na ten jeden sval, alebo vnímame aj svoje prostredie, okolie, prepojenia?

Druhá koža (niekedy aj doslova – koža) nás môže kvalitne nakopnúť aby sme precitli v tej vlastnej. Môže – nemusí. Je to potenciál, materiál, inšpirácia.