História verzus hystéria

7.0.01

Kde neboli tam neboli - žiadni teplí

Tento článok existuje aj v obrázkovej verzii.

Moderné dejiny gay/queer/LGBTIAQ+ identity sa - či nám je to sympatické alebo nie - diali na pôde Západnej Európy a USA. Zvyšok sveta prevzal len výsledok - identity, pomenovania, nálepky, slová, folklór - často povrchne. Bez ukotvenia v zložitej histórii ľudstva a homosexuality a bez porozumenia spúšťačov spoločenských premien a vývoja udalostí bezprostredne vedúcich k LGBT seba-solobodzovaciemu hnutiu, sa môžu všetky jeho výsledky - vrátane pojmov - javiť ako vytrhnuté z kontextu, prázdne a nezmyselné.

Dejiny bez čiernych dier

Fakt rovnako-pohlavných túžob, citov a sexuálnych kontaktov sa tiahne s ľudstvom počas celých jeho dejín. To, že boli a diali sa, dokazujú pozitívne aj negatívne zmienky v dochovaných textoch - od Eposu o Gilgamešovi, cez abrahamické texty ako Tóra, Biblia či Korán, až po moderné antropologické výskumy. Či sú to (prinajmenšom homoerotické) egyptské fresky, pederastné výjavy na gréckych amforách, či inštrukcie k homosexuálnemu milovaniu v Kamasutre, alebo na druhej strane kresby dokumentujúce rôzne formy vraždenia neheterosexuálnych ľudí - všetky jednohlasne dokazujú existenciu queer ľudí (akokoľvek sa vo svojej dobe definovali, pomenovávali a kontaktovali), bez ohľadu na zaobchádzanie mocných a spoločnosti s nimi.

Mezopotámske civilizácie mali miesto pre homosexualitu vo svojich chrámoch aj rituáloch. Väčšina čínskych cisárov mala aj mužských milencov - ako jeden príklad z mnohých, pomenovanie pre homosexualitu: "láska odstrihnutého rukávu" sa viaže na jeden konkrétny z príbehov čínskej mytológie. Podobne aj hinduistická mytológia nevynecháva mužsko-mužské akty medzi bohmi (ktoré dnes vyznievajú homoeroticky alebo homosexuálne), takisto Kamasutra popisuje sex vo všetkých podobách, a napríklad výjavy z chrámov v Khajuraho zobrazujú aj bisexuálne a homosexuálne styky. Indický subkontinent si do dnes zachoval identitu tretieho pohlavia - hijra - známu z celej Juhovýchodnej Ázie.

Celý Stredný Východ a takisto mnohé kultúry v Afrike boli stáročia posadnuté láskou k dospievajúcim mladíkom, je ňou prešpikovaná poézia, próza, maľba. Táto forma vzťahov sa stala fenoménom aj v helénskej kultúre antického Grécka a neskôr Macedónskej ríše. Hoci ju dnešní distingovaní páni radi pripomínajú, nešlo o homosexualitu v dnešnom ponímaní (citové a sexuálne súžitie medzi rovnoprávnymi partnermi), ale o inštitucionalizovanú pederastiu s nerovnomerne definovanými rolami medzi starším/dominantným mužom a jeho mladým/poslušným objektom záujmu. Bola to len iná spoločenská norma, so svojimi špecifickými pravidlami a folklórom. Napriek tomu, aj v rámci nerovnoprávnych vzťahov je v antickej mytológii nespočet príkladov rovnakopohlavných situácií.

Rimania, obzvlášť tí slobodní a bohatší, ohľadom sexuality nemali veľa zábran - dokumentácie si k tomu sami napísali nespočet. Ich úhlavní nepriatelia, o nič menej bojaschopní Kelti, ktorí obývali väčšinu severnej, strednej a západnej Európy, boli povestní preferenciou mužov milovať sa medzi sebou. Aj na opačnej strane sveta - v Melanézii boli mužsko-mužské milenecké vzťahy súčasťou spoločenských noriem, niektoré papuápnske kmene kŕmia mladých mužov semenom aby v nich podporili virilitu (Etoro), iné si homosexuálne aféry doprajú popri bežných manželstvách (Asmat). Japonci rozvíjali pederastu v rámci samurajskej kultúry. Starí Aztékovia mali boha Xocipilli - patróna homosexuality aj prostitúcie - Majovia zasa zženštilého Oholeného kukuričného boha.

Počas rozšírenia abrahamických náboženstiev, homosexualita sa vo svete dostala do nemilosti. Bola považovaná za hriech - teda vedomé a úmyselné konanie niečoho v rozpore s Bohom danými príkazmi (na ktoré mali monopol neomylní proroci a ich apoštoli a nasledovatelia). Cez renesanciu antickej vzdelanosti a umenia a osvietenstvo sme sa prepracovali až k psychoanalýze a psychiatrii, ktorá vytvorila grécko-rímsky hybrid "homo + sexuál". Zrazu sme boli ľuďmi, ktorí "za to nemôžu" ale "treba ich liečiť". Lepšie ako upaľovať na hranici... Mimochodom, práve vtedy vznikli aj "heterosexuáli", ktorí dovtedy žiadnu identitu takisto nemali. Pri ustanovení homosexuality chorobou sa veda končila a zároveň začinala viera: čo je nežiaduce a čo správne, čo je normálne a čo abnormálne, čo je zdravé a čo choré - bolo stále založené na "všeobecne platných" predsudkoch a nie výsledkoch nezaujatého skúmania. Odtiaľ, z 19. storočia, pochádza aj náš súčasný slovník - čo je "nenormálne", čo je "choré", čo je "perverzné", "úchylné", kto sú "devianti".

Prvá zmienka o homosexuáloch v tlači sa objavuje v r. 1869 v nemeckom pamflete, ktorý napísal a anonymne vydal Karl-Maria Kertbeny, argumentujúc proti Pruskému zákonu trestajúcemu sodomiu. V roku 1886 psychiater Richard von Krafft-Ebing použil termíny homosexuál a heterosexuál vo svojej knihe Psychopathia Sexualis. Krafft-Ebingova kniha si získala takú popularitu medzi laikmi aj lekármi, že termíny "heterosexuál" a "homosexuál" sa stali široko-akceptovanými označeniami. Historik a filozof Michel Foucault tvrdil, že homo- a hetero- identity sa neobjavili pred 19. storočím. Predtým, zaužívané pojmy označovali konanie, nie identitu. Foucault citoval známy článok Karla Westphala z r. 1870 Contrary Sexual Feeling ako zrod kategorizácie sexuálnej orientácie.

Hoci homofóbovia rôzneho razenia radi recitujú frázy ako "homosexualita je módny výstrelok zo Západu", "homosexualita dokazuje úpadok moderného sveta", "homosexualita neexistuje medzi zvieratami" - opak je pravdou. Nielenže bola medzi ľuďmi vo všetkých dobách a vo všetkých kútoch sveta (čo dokazujú tak pozitívne zmienky, ako aj drakonické zákony trestajúce neheterosexuálne akty), ale pozorujeme ju aj u množstva živočíšnych druhov. Prečo až dnes? Veda sa dlho odpútaval od viery - a zakorenených predsudkov. Prírodovedci podliehali svojej subjektivite, nenapadlo ich hľadať niečo čo pokladali za ľudský hriech alebo prinajlepšom rozmar - teda vedomý a úmyselný prečin. Až keď boli dostupné pojmy a keď existovala vôľa pozrieť sa na realitu v úplnosti, nefiltrovanú náboženskými dogmami, dokázali vnímať aj tento prírodný fenomén. Výskumy Franza de Waala o našich najbližších príbuzných - primátoch Bonobo - predstavujú šokujúce vhľady do ich pestrých sexuálnych praktík a zároveň toho, ako tieto prispievajú k harmónii v ich udivujúco mierumilovnom spoločenstve.

V 20. rokoch sa nemecký psychiater Magnus Hirschfeld pokúšal o prvý manifest homosexuality. Spoločnosť má homosexuálov prijať, nie liečiť. Medzivojnové obdobie bolo také - prekvital humanizmus, naturizmus, hedonizmus - ľudia experimentovali a vynachádzali. Nacizmus, hoci prevzal pokrútenú antickú estetiku a až homo-erotickú posadnutosť krásnym=zdravým telom, urobil s homo-sexualitou krátky proces v koncentračných táboroch. Neskôr v 40. rokoch v USA, profesor Alfred Kinsey predstavil iný model sexuality. Nie binárny (si buď hetero alebo homo), ale kontinuálny: 100% homosexuál a 100% heterosexuál sú niekde na okrajoch spektra - väčšina populácie spadá niekam medzi. Odtiaľ naša známa fráza "všetci sú bisexuáli". Ľudí ktorí majú výhradne alebo väčšinou rovnako-pohlavný sex je podľa týchto a nasledujúcich výskumov niekde v rozmedzí 1-10%. Kde sa končí výlučná homosexualita a začína bisexualita? A kde sa začínajú tí praví 100% chlapi?

Hirschfeld založil Vedecký Humanitárny Výbor (Scientific Humanitarian Committee). Historik Dustin Goltz charakterizoval túto skupinu ako spolok podnikajúci "prvú osvetu v prospech homosexálnych a transgender práv. Skupina sa usilovala podniknúť výskum na obranu práv homosexuálov a proti Paragrafu 175, sekcii nemeckého trestného práva ktorá od 1871. roku kriminalizoval homosexualitu. Argumentovali, že tento zákon len podporuje vydieranie. Motto komisie - "Spravodlivosť prostredníctvom vedy" - odrzkadľovalo Hirschfeldovu vieru, že hlbšie vedecké porozumenie homosexualite eliminuje spoločenské nepriateľstvo voči nej. Hirschfeldove pohľady na homosexualitu - ako na normálnu a prirodzenú - z neho vo svojom čase spravili kontroverznú postavu. Jeho inštitút hostil Hirschfeldove obrovské archívy a knižnicu sexuality a tiež poskytoval vzdelávacie služby a lekárske konzultácie. Prichádzali do neho ľudia z celej Európy a vzdialenejších krajín, aby získali jasnejší pohľad na svoju sexualitu.

Kinseyho správa uvádza, že 46% mužských subjektov "reagovalo" sexuálne na osoby oboch pohlaví v priebehu ich dospelého života a 37% malo aspoň jeden homosexuálny zážitok. 11.6% bielych mužov (vek 20-35) dostali hodnotenie 3 (zhruba rovnaká homosexuálna a heterosexuálna skúsenosť a odozva) počas ich dospelého života. Štúdia tiež reportovala, že 10% amerických mužov v prieskume bolo "viac alebo menej exkluzívne homosexuálnych aspoň počas 3 rokov v rozmedzí veku 16 až 55" (teda 5 a 6 na stupnici)

Môj vlastný dotazník bisexuality, voľne inšpirovaný Kinseyho stupnicou:

Len krátky a náhodný výber článkov venujúcich sa zážitkom heterosexuálnych mužov z pasívneho análneho sexu: [1] [2] [3] [4] [5] [6]

Druhá svetová vojna dala do pohybu mladých ľudí z celej federácie, z najzabudnutejších kútov, dedín a fariem. V nebývalom počte cestovali po krajine, žili vo vojenských táborch a zariadeniach, okolo ktorých vznikal sprievodný priemysel zábavy a rozptýlenia. Kiná, divadlá, bary, bordely, štrichy. Mnohí naivní chalani sa priamo z kostola ocitli vo "veľkom svete" - s kultúrou, provokujúcim umením, inou než teologickou filozofiou. (Predstav si že by sme celú populácii mladých ľudí z dedín vyviezli naraz na niekoľko rokov do najväčších svetových metropol.) To urýchlilo výmenu informácií, hodnôt, spôsobov života - aj čo sa týka sexuality. Tá, vo všetkých podobách prekvitala - vo vlakoch, nocľahárňach, hostincoch, kasárňach, vojenských kluboch, civiliných baroch, parkoch, zákopoch ... Pre niektorých bola táto krutá epizóda ľudstva paradoxne zároveň aj najväčšou párty v histórii krajiny. Mnohé materiály (1) (2) dokumentujú nespočet využitých príležiostí zažiť chvíľku slobody bytia, telesného pôžitku či intímneho kamarátstva - na pozadí neustálej prítomnosti smrti.

Aj v časoch mieru existoval čulý gay život, či už v sexuálnej alebo partnerskej podobe. Len sa o ňom nehovorilo a príležitostne sa takéto intímne detaily stali nástrojom vydierania a ničenia kariéry i životov. Kým východoeurópski komunisti v 50. rokoch naháňali imperialistických záškodníkov, v USA za McCarthyho éry vypukol hon na ideologicky nepriateľské čarodejnice. Červené aj ružové. Byť teplým začalo byť znova nebezpečné. Niekedy v tom čase vzniklo prvé aktivistické zoskupenie - Mattachine Society - pomenovanej podľa spoločenstva stredovekých potulných bardov, ktorí dráždili a tak aj vzdelávali pospolitý ľud prostredníctvom divadla a satiry. Moderná organizácia bola vybudovaná podľa marxistického modelu, s rôznymi stúňami členstva, s cieľom boja menšiny/národa voči útlaku. Zaznamenali aj právne úspechy - no ten dôležitejší bol, že skupina homosexuálov vystúpila z anonymity a verejne sa iného homosexuála zastala a pomohla mu. Niečo čo je aj dnešnej gay komunite cudzie. Mattachine sa rozpadla, keď vypukol hon na čarodejnice a členovia ktorí sa identifikovali ako "normálni" ponikli čistku príliš nekonformných/revolučných členov.

Po beatnikoch, rock-n-rolle, dekádach konzumu a malomeštiackej normality i represívneho paternalistického štátu, na konci 60. rokov prebieha v Amerike traumatizovanej Vietnamskou vojnou, občianskym vzdorom (vlastní štát mňa alebo ja spolustanovujem štát?), východné spirituálne smery - nová vlna slobodomyseľnosti. Éra hippies, kvetinovej či sexuálnej revolúcie, Woodstock a iných festivalov, cestovania po krajine, žitia "mimo väčšinovej spoločnosti". Ľudia experimentujú umelecky, sexuálne, aj s drogami. Policajnej šikane gay komunity, po razii v klube Stonewall, sa v roku 1969 postaví skupina transgenderov, queer ľudí inej farby pleti, flamboyantných homosexuálov (nie bielych "normálnych" slušných gayov ktorí "nám nerobia hanbu" a na "pride" sa neukazujú). Strhnú sa celonárodné protesty, ktoré emancipujú LGBTIAQ+ ľudí v celej krajine aj v Západnej Európe, vytvoria združenia a vôbec - z miliónov podobných bezmocných indivíduí sa stane "komunita", ktorá ťahá za jeden povraz aby spoločne dosiahla na svoje upierané práva.

Ten povraz je samozrejme utkaný z viacero vlákien. Len čo bola homosexualita dekriminalizovaná, veľká časť homosexuálov sa stiahla do pohodlného partnerského života - "Sme normálni", "Sme takí ako vy", "chceme zapadnúť". Začali napodobovať heterosexuálov ("heteroimitation") - mať verné celoživotné vzťahy, spoločný dom, "s pokoseným trávnikom, bielym plotom, BBQ party pre susedov", žiť "obyčajný", úplne "normálny" život takí "ako všetci ostatní". Asimilacionizmus - "zpadnúť". Je to nepochybne živočíšna strégia - nebudem vystrkovať hlavu, dajú mi pokoj. Mimikry - maskovanie napodobením svojho okolia. Podobne sa "zaokrúhlili" aj mnohí aktivisti, do nekonfrontačnej zmierlivosti - politickým cieľom sa stala napodobenina manželstva: registrované partnerstvo. Lebo "chceme vzťahy a zväzky a záväzky", "nenávidime neveru" a "chceme si byť verní až za hrob" - televízna romanca.

Časť komunity zmizne do polosveta párty, barov, sáun, pláží, sex klubov. Až kým v 80. nevypukne vtedy neznáma a smrtiaca epidémia HIV/AIDS. Tak ako vojna, decimuje našu populáciu, dlhoroční priatelia kapú ako muchy, z osamelých preživších sa stávajú opatrovatelia a pohrebáci. Spoločný nepriateľ spája. Kým heterosexuáli sa tešia z príhodného "božieho trestu", LGBT komunita sa zomkne neuveriteľným spôsobom. Od osvety bezpečného sexu až po dvadsaťštyrihodinové opatrovanie umierajcich partnerov, priateľov, alebo rodinami opustených cudzích queer bratov. S traumou sa treba nejako vyrovnať - napríklad umením - na ktoré je táto temná éra (a jej dozvuky) bohatá. Boj pokračuje omnoho radikálnejšími formami, keď sa v 90. rokoch Act Up bojovalo proti pokrytectvu a za sprístupnenie tak informácií aj nových experimentálnych liekov. Bolo to ako boj proti genocíde, ktorú ale konzervatívna hetero väčšina nemusela otvorene viesť, stačilo ju nechať potichu prebiehať. V asimilacionistickej gay komunite zatiaľ prebieha ďalšia vlna normalizácie - sex, príležitostný sex, sexuálne hýrenie, "kinky" sex - sa stal nebezpečným a nežiaducim, "zlým". Receptom na všetko je znova vernosť a partnerstvo.

Uprostred a zároveň paralelne k tomuto svetu vznikajú alternatívne projekty - napríklad od konca 70. rokov Radical Faeries - ktoré vzdorujú asimilacionizmu - a snažia sa uchopiť našu inakosť ako dar, za ktorý sa nehanbíme, nepopierame ho, dokonca ho môžeme ponúknuť spoločnosti ako pridanú hodnotu. Uvedomiť si naše špecifické danosti, talent, odlišnosti - ako vitálne dôležitý prvok v spoločnosti, bez ktorého táto v zdraví neprežije - podľa príkladu roly two-spirit ľudí v pôvodných amerických kmeňoch. Radical Faeries dokazujú, že LGBT ľudia nežijú len v mestách, ako ateisti, v monogamných partnerstvách. Objavujú sami seba na odľahlých miestach v prírode (ekológia), vytvárajú svoju vlastnú s prírodou spätú spiritualitu, využívajú tvorivo prvky a tradície gay kultúry (drag, rodová nejednoznačnosť, party, show, umenie), nehanbia sa za svojú (inú, otvorenejšiu) sexualitu a objavujú ju vo všetkých podobách. A čo je nadôležitejšie, v kontraste s moderným konzumným svetom, prádznotou polosveta sterilných klubov, praktických zoznamiek, arogantnej súťaživosti, krutosti a uštipačnému posudzovaniu, vytvárajú nežnejšie, ľudskejšie a dôvernejšie vzťahy - priateľské aj milenecké - a rodine podobnú komunitu "tých čo nezapadajú".

V jadre všetkých týchto prúdov ale stále ostáva niekoľko spoločných atribútov. Uvedomenie si komunity, ktorá drží spolu a pomáha si. Potreba komunitého života, komunitnej kultúry (Pride, festivaly, party). Kritický a zároveň lskavý vzťah k nasším komunitným priestorom - nielen aktivistickým centrám, ale aj barom, saunám, klubom, ... S tým súvisí pozitívny vzťah k sexu, sexualite, otvorenej sexualite, nemonoogamnej sexualite, experiemntálnej sexualite. Áno, aj fetiš, kink, BDSM, puppies, daddies, točky, transky, medvedi, intersex, nudisti, party crowd, profesionáli, veriaci - to všetko k nám patrí. Vnútorná diverzita - ktorú umelo nepotláčame ("tí čo nám slušným gayom robia hanbu"). Túto celú paletu identít a bytostí treba s hrdosťou ukazovať heterosexuálom - na Pride - aby vydeli že sme tu, sme ľudia, nehryzieme. Veď najčastejšia forma homofóbie tvrdí: "nech sú, ale nech sa neukazujú" (a ak ich nevidíme, nexistujú - tak kto vlastne chce aké práva?)

Niekde mezičasom padá Berlínsky múr a "LGBT agenda" preráža do východnej Európy. Preberáme pojmy - bez histórie. Preberáme bary, sauny, diskotéky - dokonca aj ostýchavú Pride. Väčšina queer ľudí sa na ňu hanbí ísť - veď "čo keby ma tam niekto videl?" Nuž, to je predsa pointa... Aby tvoja rodina, priatelia, kolegovia videli, že "aj ty" - človek ktorého dobre poznajú, majú ho radi, je gay. Časť queer ľudí Pride nenávidí. Časť ich neznáša všetkých tých povyzliekaných, kožeňákov, divy v kostýmoch - teda vnútornú rozmanitosť komunity. Súdržnosť v rôznosti - nie exkluzívny klub normálnych, ktorých možno "ukazovať" navonok. Časť ľudí nenávidí pojem "komunita". Prečo mám byť spájaný s tými ľuďmi ktorých nepoznám? Čo nás spája okrem sexuality? Čo je na mne iné, okrem toho s kým spím? Prečo sa mám hanbiť za tých čo sa nehanbia? Prečo mám uprednostniť gayov, s ktorými ma spája len orientácia na rovnaké pohlavie, pred hetero kamarátmi, s ktorými ma spájajú záujmy a spoločné zážitky?