Pojmy a dojmy

7.0.03

prieskum LGBTQIA+ slovníka zo začiatku 21. storočia

Hoci od pádu Železnej opony uplynulo už 30 rokov - to sú tri-štvrtiny času počas ktorého nás menila a poznamenala skúsenosť s totalitou - Východná Európa zostáva svojráznym (ne)kultúrnym regiónom. Len na papieri je pripojená k Západu, v realite svojej mentality utvára svoj vlastný fiktívny svet. Spoločnosť poznačená neslobodou myslenia a umelo vypestovanými vzorcami uvažovania si svojsky vyberá v akých ohľadoch a do akej miery sa zvyšku Európy priblíži. Viditeľné je to v oblasti umenia - kde filtrujeme diela ktoré sa k nám dostávajú - na preklad si vyberáme len tie filmy, knihy, programy, ktoré potvrdzujú naše "romantické" stereotypy o vzájomnej komunikácii, vzťahoch a identitách. Takisto totalitou stále poznačená politická scéna si vypestovala zručnosť ako napodobovať normy a dobré zvyky Západu naooko, bez toho aby mali hlboký dosah na celú spoločnosť. Východná Európa je majstrom v imitácii, keď preberáme povrch nových pojmov – len ako módne slová - bez toho, aby sa uskutočnil ich naozajstný obsah.

Tento fenomén sa prejavil nielen tým, ako sa väčšinová spoločnosť východoeurópskych krajín neochotne a falošne postavila k ochrane LGBTIAQ+ práv, ale aj v tom ako rozpačito a povrchne samotná queer komunita (ne)prijala vlastnú identitu. Kým na Západe sú LGBTIAQ+ identita a súvisejúce práva výsledkom úsilia a boja niekoľkých generácii - udiali sa v istom kontexte a príbehu, predstavujú realizáciu spoločného zámeru, vízie a snahy - na Východ však pricestovali už v hotovej podobe. Prevzali sme slovník, identity, zákonné normy, akcie a priestory - ako hotovú vec, tradíciu, niečo čo sa "obvykle takto robí" - bez toho aby sme chápali prečo vznikli, čo znamenajú, načo nám sú. Chceme jednoducho to, čo chcú ostatní. Je to len móda - a postoj tunajších queer ľudí k nej je vlažný. Žijeme s LGBTIAQ+ pojmami bez ich histórie a dôvodov prečo vznikli. Je to pre nás len životný štýl, samozrejmosť ktorá je tu - hoci jej nerozumieme, nezaujíma nás, "nepodporujeme ju" a často ju dokonca nepochopiteľne nenávidíme.

Post-moderný queer slovník

Reclaiming: Slovo "teplý" bolo kedysi nadávkou, urážkou, posmeškom - dnes ho slovenskí homosexuáli používajú denno-denne, bez mihnutia oka, ako označenie seba sama. Podobne aj v hovorovej angličtine vznikli prvé označenia pre teplých ako zlomyseľné a odsudzujúce výrazy: "faggot" (od zväzku zápalného dreva, ktoré sa používalo pri upaľovaní na hranici), "sissy","pansy","fairy" (zdôrazňovali zženštilosť, prejemnelosť, precitlivenosť), "gay" (veselý, možno prehnane ľahkovážny, pôžitkársky, večne vysmiaty, vtierajúci sa), "queer" (divný). Nadávka je však len slovo, ktoré preletí okolo uší. Neubližuje fyzicky, iba v sociálnom kontexte, kde spôsobuje výsmech, znižuje náš status, vylučuje nás zo skupiny. Bolí tak veľmi, ako si ho pripúšťame k srdcu. Stretégiou, ktorú queer ľudia zvolili, bolo vyvlastnenie nadávok, znehodnotenie ich ubližujúcej sily tým, že ich prevzali za svoje. Začali sa tak dobrovoľne pomenovávať, zvykli si na to a prestalo im to vadiť. Postupom času sa aj v celospoločenskej debate stali tieto výrazy neutrálnymi označeniami. Vo Východnej Európe sme mali šťastie, že sme tieto pre nás cudzie (a už neutralizované) slová prevzali ako "slovník naviac", bez toho aby sme za nimi vnímali bolestnú históriu - a teda ich intenzitu. Bolo to tak pohodlné a sterilné. Odvážime sa niekedy vyvlastniť pojmy ako "buzerant","homoš","úchyl"?

LGBT, LGBTIAQ+: Zo všetkých tých písmenok je nevoľno už aj samotným tuzemským teplým. Kde bolo tam bolo, dlhé tisícročia neexistovali ani homosexuáli, ani heterosexuáli. Boli len ľudia, ktorí nejako sexuálne žili, odpovedali na svoje rôzne túžby. Neexistovala sexuálna identita, iba sexuálne správanie - činy. Niektoré z nich boli označené mocnými za hriechy a zločiny. Prvý pokus pomôcť prišiel od nového odboru medicíny - psychiatrie - ktorá priniesla hybridný novotvar "homo-sexualita". Rovnako-pohlavná orientácia. Znamenala "nezabíjajte ich, oni za to nemôžu, oni sú len chorí." Kategórie pohlavia a orientácie nám dali 4 možnosti - si muž/žena a homo/hetero. Nič medzi tým, nič iné. Vďaka priekopníckym výskumom Alfreda Kinseyho sme však pochopili, že čistý heterosexuál a čistý homosexuál sú len krajnými medzami spektra, kam spadá rôznorodosť populácie. Každý môže mať isté množstvo homosexuálnych aj heteroexuálnych sklonov, túžob, charakteristík. Je len výsledkom spoločenského tlaku, zvyklostí, že žijeme ako 100% homosexuáli, alebo 100% heterosexuáli - a zvyšok svojho potenciálu zatlačíme do nevedomia. Preto sa aj veľká časť teplých vyjadruje o bisexuáloch s pohŕdaním ("nevedia sa rozhodnúť") - ako by bola ľudská povinnosť vybrať si a zaradiť sa.

Gender: Vďaka poznatkom z antropológie sme repertoár rozšírili: Vonkajšie pohlavné znaky sú to, s čím sa fyzicky narodíme. Na základe toho nám rodičia a spoločnosť prisúdi pohlavie. Ako pozorujeme svet a učíme sa, rozvíjame aj svoju pohlavnú identitu "som muž"/"som žena". Vzťahuje sa k nej rod ("gender") - teda široké a komplexné uchopenie toho, čo všetko znamená byť mužom a ženou - v osobnom aj v spoločenskom kontexte.

Rodové stereotypy: K rodom samozrejme prislúchajú rodové stereotypy ("muž má byť silný, nebojácny, presadiť sa","chlapi neplačú","ružová je pre baby","ťažká robota je chlapská robota","muži nenosia sukne","ženy sa majú starať o domácnosť, muži zarábať","o pocitoch sa rozprávajú len ženy"). Mnohé krajiny dnes nabrali kurz ignorovania moderných vedeckých poznatkov a nahradzujú tieto pochybnými "tradíciami", náboženskými predsudkami, šovinizmom. Nazývajú nové pojmy "genderovou ideológiou" - napriek tomu, že ideológiou je všetko čím súčasnému poznaniu vzdorujú: predsudky, dogmy, historické texty. Východoeurópski intelektuáli mainstreamu radi tieto pojmy zosmiešňujú – pokladajú ich za ezoterickú pavedu – nevediac, že gender studies je regulárnym vedným a študijným oborom na univerzitách. Zaoberá sa definíciami rodov, sexualít, identít – na rôznych miestach v rôznych časoch.

Trans, Cis, Queer: Sú ľudia, ktorí sa rodia v tele muža, ale ich identita je ženská - cítia sa byť ženou. Nazývajú sa "trans-gender" ("trans-žena", "trans-muž"), teda cez-rodoví. Tento nový pojem si vyžiadal aj pomenovanie pre človeka, ktorý sa narodil v tele súhlasiacom s jeho identitou: "cis-muž" a podobne "cis-žena". Transgenderi niekedy podstupujú zmenu pohlavia, ak je pre nich zásadné, aby ich telo zodpovedalo ich identite. "Inter-sex" sú zasa ľudia, ktorí sa nedefinujú jednoznačne ani ako muži - ani ako ženy, cítia sa mimo týchto škatuliek prirodzene a pravdivo. Naopak "gender-benderi" sa radi hrajú s identitami rodov aj s rodovými stereotypmi, často provokujú aby nakopli ostatných myslieť otvorenejšie a flexibilnejšie. "Asexuáli" necítia príťažlivosť k druhým ľuďom akéhokoľvek pohlavia, orientácie či rodovej idenity - nevzťahujú sa k druhým sexuálne. Sú v menšine a v spoločnosti postavenej na samozrejmosti sexuálnych túžob, sexuálneho života, "manželských povinností" sa môžu tiež cítiť nepochopení. Množstvo spôsobov ako sa definovať a takisto tušenie ďalších identít ktoré sme ešte nepopísali - vedú niektorých ľudí aby sa označovali ako "queer" (iní, divní, bokom). Tento pojem zastrešuje všetky "neheterosexuálne" identity. Pre iných je to zasa tiež len forma identity ("som iný a odmietam sa definovať") a pre nich otvára ďalšie možnosti práve doplňujúce "+".

Vnútorná diverzita: Všetky popísané pomenovania v rámci LGBTIAQ+ sú samozrejme len kategórie - a nemožno čakať, že každý sa presne do jednej z nich vprace. Tak ako každý zažíva individuálny príbeh objavenia svojej identity, existuje priestor medzi týmito kategóriami a tiež drobné variácie v rámci nich. Väčšina queer komunity stále žije v relatívne novej, ale už dostatočne normovanej identite gaya alebo lesby. Hoci aj tieto pojmy sú výsledkom ťažkého zápasu, po čiastočnom prijatí spoločnosťou sa ich nositelia stiahli do pohodlnej anonymity - a naopak začali útočiť na ostatných "iných" s rovnakou zlomyseľnosťou a malosťou, ako ešte len nedávno väčšina napádala ich samých. Práve udržovanie povedomia o svojej histórii, o tom že aj práva "normálnych" gayov a lesieb pomáhali vybojovať transgenderi, drag queens, vytočení, fetišisti či sexuálne neviazaní ľudia - vďačnosť a súdnosť (nerob druhým to, čo sám nemáš rád) - nazývame vnútornou rozmanitosťou. Tam kde LGBTIAQ+ práva vznikali, si ju uvedomujú a úzkostlivo chránia.

Heteronormativita: Dlhé stáročia queer identity neexistovali, homosexuálne túžby boli potláčané, sexuálne styky mimo povolený model boli kruto trestané. To sa prejavilo aj v histórii a umení - ktoré neheterosexuálne výjavy prinajmenšom nezachycujú priamo. Nebol ani slovník, ktorým by ich bolo možné (bez odsudzovania) popísať. I dnes sú časopisy, seriály, talk-show či iné zdroje reflexie spoločnosti preplnené príbehmi, situáciami, modelmi - ktoré popisujú heterosexuálne páry, ich problémy a pocity. Keď sa s niekym rozprávame, často predpokladajú našu heterosexualitu automaticky - pýtajú sa nás na priateľku, deti, svadbu. Heterosexuálna identita a súvisejúci spôsob života je normou, "o ktorej sa nepochybuje". Nedostatok informácií, príkladov, viditeľnej prítomnosti iných (queer) ľudí v médiách - sú všetko príznaky heteronormativity. "Tak to je, tak to má byť, nič iné neexistuje." Klamlivá uniformita, ktorá nemusí byť ani výsledkom úmyselnej cenzúry, ale odráža len naivne krátkozrakú dosebazahľadenosť väčšiny. Samoľúbe presvedčenie, že nič iné ako heterosexuálna romantika na svete ani nie je.

Homofóbia: Pri jej zmienke sa aj niektorým queer ľuďom prevracajú oči stĺpikom: Už zasa?! Kým donedávna bola považovaná za chorobu homosexualita, dnes za osobnostnú poruchu považujeme nenávisť voči niekomu odlišnému ("xenofóbia"). Homofóbia ako jej poddruh neznamená len nenávisť voči homosexuálom, ale aj umelý odpor voči "rovnakému" pohlaviu všeobecne. Panický folklór, ktorý heterosexuálni muži odohrávajú v spoločnosti iných mužov - gestá, pohyby tela, chladný hlas, odstup, hrané zhnusenie vzhľadom a prítomnosťou druhých chlapov, povinné vtipy, frázy ktoré potvrdzujú ich mužnosť (príslušnosť ku gangu) a skoro neustále vyvracajú ich domnelú homosexualitu. Nenávisť voči skutočným homosexuálom je len strach z asociácie s nimi, to že by im prischla rovnaká nálepka, ktorá v svorke druhých mužov znižuje status. Hrôza z nálepky je mnohonásobne väčšia, než z reality bytia homosexuálom - čo by prakticky znamenalo vlastne len poznať sám seba a robiť to čo sa človeku páči.

Heteroimitácia: Tým, že sa celý život pohybujeme v homofóbnom svete, vyvinuli sme si maskovanie, ktoré nám zaručuje prežitie bez ujmy. Imitácia, alebo mimikry - ktoré dobre poznáme z prírody. Snažíme sa zapadnúť, nebyť viditeľní, prejsť ako "normálni" chlapi či ženy. To zahŕňa seba-korekciu reči, tém, reakcií, emocionálneho prejavu, chôdze, obliekania - prispôsobujeme sa heterosexuálnemu šedému priemeru. Ako vedomá stratégia prežitia by to bolo pochopiteľné, avšak medzi queer ľuďmi (obzvlášť vo Východnej Európe) sa "straight-acting" (doslova "hranie heterákov") stalo žiaduce aj vo vnútri komunity. Je vecou statusu, povinnou zostavou v akrobacii zoznamovania sa, nálepkou "lepšej kvality". Pretekáme sa v tom - a pritom nejde o nič príjemné - pretože sa non-stop kontrolujeme, cenzúrujeme, sebaznásilňujeme. Vyššou formou heteroimitácie je napodobňovanie "normálnosti" heterosexuálov vo všetkých sférach života - formou usporiadania vzťahov (manželstvá), folklórom domácnosti (hypotéky, predmestské vily, návštevy, kolaudácie, chodenie na snobskú kultúrus, sledovanie seriálov, nakupovanie konzumných predmetov),životnými ambíciami (deti), malomeštiackymi hodnotami a a moralizmom (opovrhovanie neverou a "promiskuitou").

Internalizovaná homofóbia: Omnoho nebezpečnejšou podobou heteroimitácie je preberanie heterosexuálnych predsudkov, nenávisti a odsudzovania. Jednou formou môže byť nenávisť voči vnútornej rozmanitosti komunity. Keď na mňa ukazujú prstom, lebo som "buzerant", snažím sa ich presvedčiť, že mám len inú orientáciu, ale inak som taký istý ako oni, "normálny" - a vypomôžem si tým, že ukazujem prstom na ešte perverznejších (menšinu v menšine). Odvádzam pozornosť a zároveň napodobňujem pohoršenie. Absurdnejšou podobou "zvnútornenej homofóbie" je snažiť sa zapáčiť väčšine tým, že tak ako ona opovrhujem aj viditeľnými prvkami queer subkultúry - gay párty, gay klubmi, gay cruisingom, gay festivalmi, gay Pride - akýmkoľvek organizovaným komunitným životom, čímkoľvek čo je vidieť. Pre mnohých je to dokonca spojené s neprijatím seba sama, nezmierením sa so svojou vlastnou identitou - "som homosexuál, čo už, radšej by som nebol, ... ale strašne mi vadia tí homosexuáli čo tancujú holí na vozoch, ... a tí čo sexujú kde-kade nám len robia hanbu!" Nám? Veď žiadne "my" vlastne vo fantazmagórii týchto homofóbnych homosexuálov predsa neexistuje!

Toxická maskulinita: Tým, že mužnosť nemá všeobecne platnú definíciu (niekde muži nosia sukne, niekde sa vodia na ulici za ruky, niekde spolu praktizujú orálny sex, niekde sú jemní a pre Európana až "ženskí") a často je popisovaná len negatívne ("nie som baba", "nie som citlivka", "nie som homoš", "neplačem"), musí byť neustále dokazovaná a potvrdzovaná a priznávaná v rámci skupiny ostatných chlapov. Táto fikcia mužnosti predsa zaručuje (neadekvátne) privilegovaný status a práva - hlava rodiny, lepšie platený zamestnanec, živiteľ, ten kto rozhoduje, ten kto vedie krajinu, elitný pánsky klub. Absurdnou podobou tohto "hrania muža" je pestovaná (nie prirodzená) prchosť, výbušnosť, nepriateľstvo, agresivita, arogancia, pýcha. Ako v športe, alfa-samci sa navzájom hecujú k vyšším a vyšším métam drsnosti, hrubého hlasu, širokej chôdzi, necitlivosti voči fyzickej či emocionálnej bolesti, útočnosti voči druhým samcom, predvádzaniu svojej sily či zručnosti. Hypermaskulinita nie je len problémom neistých heterosexuálov, ale vďaka heteroimitácii a internalizovanej homofóbii sa stala trendom aj medzi gay mužmi. Arogantnými postojmi ("attitude"), útočnosťou, nenávisťou - prekypujú mnohé svalnatejšie profily.

Drag: Na Východe je v širšom povedomí transvetitizmus stále čosi medzi úchylkou a fraškou, ktorej jediné legitímne miesto je v kabarete, kde "správnou" reakciou na ňu je smiech, ak nie priamo výsmech. Pritom jedným z dôležitých odkazov prezliekania sa do šiat druhého pohlavia je pripomínať, aké absurdné je odvodzovať "mužnosť" a "ženskosť" od povrchného výzoru. Aké opresívne sú rodové stereotypy. Aké zvláštne je, že prezlečením šiat sa to isté telo zrazu stane iným súborom očakávaní, správania, vnímania, postavenia, práv. Paroduje naše neustále "hranie mužov" a "hranie žien" ako tú ozajstnú každodennú frašku, ktorú berieme až príliš vážne. Drag sa stal vlastnou formou umenia queer ľudí, "kultúrnym dedičstvom", ktorého najlepší performeri právom nesú tituly "drag queen" a "drag king".

Gay komunita: Žiaden osamelý teplý kovboj by svoje práva nevybojoval sám. Len vďaka tomu, že sme si uvedomili svoju zdieľanú odlišnosť, spoločne sa za ňu postavili - sme dosiahli prijatie pre všetkých, aj tých ktorí sa tohto boja nezúčastnili, alebo ním dokonca pohŕdajú. Nezabíjajú nás, neväznia, neliečia, nemusíme sa skrývať, dokonca ani hanbiť. Tieto "vymoženosti" sú teraz tu, no naša odlišnosť zostáva, dráždi - ľahko sa môže stať, že o svoje slobody zasa prídeme. Preto je dôležité udržovať ducha komunity, navzájom sa podporovať, stáť za sebou. A samozrejme - pripomínať sa hetero väčšine - že existujeme, že sme živí ľudia, že nie sme hrozbou, že nemáme úplne rovnocenné postavenie ako oni, že sme ešte stále v ohrození.

Gay Pride: Zmyslom Pride je nezmiznúť z výhľadu. Je to protest voči útlaku, propomienka ignorovanej histórie a zároveň oslava rôznosti. Tak ako heterosexuáli majú Vianoce, Prvé Máje, Dni Nezávislosti, Vďakyvzdania a športové oslavy - Gay Pride je náš vlastný sviatok - keď sami sebe pripomíname, ako sa malá skupina ľudí, ktorá nemala čo stratiť a ktorej došla trpezlivosť po raziách v klube Stonewall v roku 1969 - postavila proti útlaku štátu a jeho nástrojov. Zároveň väčšine aj sebe predstavujeme svoju vnútornú rozmanitosť. Preto sú v sprievode úplne "obyčajní" ľudia, ako aj trans a intersex osoby, drag queens, gender-benderi, podivíni (queer) všetkého druhu, fetišisti, teplé rodiny, queer ľudia rôznych profesií a záľub... To všetko sú neheterosexuálne identity, to všetko sú podoby rodov a sexualít, ktoré nikomu neubližujú. čím väčšiu vnútornú rôznorodosť prijmeme, tým väčšou masou s väčšou silou sme - a tým sa lepšie vieme brániť. Každý svojrázny človek prináša svieže pohľady a tvorivé možnosti. Pre východoeurópana je koncept hrdosti ("pride") často proti srsti. "Byť hrdý na čo?" "To čo robím doma v posteli?" "Však som taký istý ako ostatní!" "Čo je na mne také extra?" Kult normality sa tu mieša s ideológiou hranej skromnosti. Hrdosť však nemusí evokovať len prázdnu pýchu, samoľúbosť, pokrivený sebaobraz. "Pride" znamená byť uzrozumený s tým kto som, spokojný so svojou odlišnosťou - ktorou väčšinu obohacujem, sebaprijatie vo svoje zvláštnosti - vďaka čomu celého seba bez hanby dokážem ukázať svetu.

Queer spaces: Nie je to len klišé, ale i štatistický fakt, že teplí netiahnu húfne na štadióny, do ponurých krčiem so stolovým futbalom, ani sa necítia pohodlne v gangoch a iných sameckých kluboch, kde testosterón tečie zo stien. Priestory vytvorené queer ľuďmi pre queer ľudí odpovedajú na ich špecifické potreby, aspoň čo sa týka prvoplánového zámeru. Kultúrne udalosti (gay festivaly) nás prepájajú s ľuďmi podobne menšinovej identity žijúcich na iných miestach, môžeme sledovať výkyvy nálady voči queer ľuďom vo svete (naša vlastná bezpečnosť), počúvať príbehy (pocit spriaznenia), stretávať naživo nám podobných ľudí (podpora) - čo všetko buduje pocit vzájomného záujmu a teda komunity. V baroch a kluboch môžeme hľadať milencov a partnerov naživo, v skutočnom prostredí - so všetkými fyzickými vnemami, ktoré nám aplikácie nikdy neposkytnú. Na gay party sa vybláznime bez stresu, že prvý homofób o ktorého nechtiac zavadíme nás bude chcieť zmangľovať. Ak si odmyslíme heteroimitáciu a presvedčenie, že monogamné vzťahy sú jediná správna forma intímneho stýkania, potom aj cruisingy, dark-roomy, gay sauny poskytujú možnosť získavať sexuálne skúsenosti, ventilovať sexuálny pretlak, hľadať si partnerov začínajúc od iného filtra (ktorý nie je nepodstatný). Všetky tieto priestory komunita využíva, citlivo vníma zmeny v nich, chráni ich a reaguje na rôzne zámienky, s ktorými sa ich kryptickí moralisti snažia zlikvidovať. Samozrejme - queer priestory nie sú dokonalé. No so všetkou spravodlivou a nemilosrdnou kritikou si ich komunita cení, považuje ich za svoje, sú len tak dobré či mizerné ako komunita sama.

Sex-positive: LGBTIAQ+ komunita začínala ako spoločenstvo homo-sexuálov. Ľudí, ktorí mali istú záležitosť ohľadom sexu (pohlavia a pohlavného života). Bojovali v prvom rade za právo milovať koho chcem a milovať sa s kým chcem. Veľká časť intímnych stykov medzi homosexuálmi bola pred Stonewallom sexuálneho charakteru. Prví aktivisti nechceli, aby ich spoločnosť za ich súkromné správanie prenasledovala. Akonáhle sa toto podarilo dosiahnúť, spohodlnelí "normálni" homosexuáli si rýchlo osvojili romanticky-moralistické postoje z 19. storočia. Tie si uchovala aj totalitami deformovaná východoeurópska spoločnosť: sex je niečo o čom sa nerozpráva - otvorená sexualita je niečo neslušné - sex mimo partnerstva je čosi, čo človeka dehonestuje. Na Západe celá LGBTIAQ+ identita vznikala so sexualitou na tanieri, svoj samozrejmý a kladný vzťah k sexualite si (i napriek epidémii HIV!) uchovala. Sex je niečo príjemné, niečo čo ľudí zbližuje, niečo čo iným neubližuje - jedna z mála naozaj dobrých vecí na planéte zmietanej násilím, vojnami, rabovaním, súťaživosťou, machizmom. Preto komunita prijíma sexuálne priestory za súčasť svojej histórie a identity, bez pohoršenia hýri sexuálnymi narážkami v sprievodoch, berie sexualitu za súčasť svojho "trademarku". Koniec-koncov, bez nás a bez toho by ani heterosexuálny sex nebol taký pestrý ako je dnes.

STD, STI: Pre mnohých sa otvorená sexualita (dehonestovaná archaickým výrazivom ako "promiskuita") nevyhnutne spája so šírením pohlavných chorôb. Tie však existujú s celý ľudstvom od nepamäti. Ich šírenie je možné zvládať ochranou, pri troche citlivosti aj výberom partnerov, v ideálnej situácii úprimnou komunikáciou. To neznamená, že sex musíme démonizovať a ako jedinú možnosť ponúkneme časopisové monogamné partnerstvá a manželstvá. Ani chrípkové epidémie nezabránila ľuďom chodiť do kín a divadiel. Aj počas aj po epidémii HIV v 80. rokoch - LGBTIAQ+ komunita nezanevrela na sex ani sexualitu. Hnutie Act Up bojovalo za dostupnosť liekov, za osvetu a otvorené rozprávanie o sexe či o tom ako ho mať s menším rizikom. Nemožno predpokladať, že keď sa o sexe nebude hovoriť, mladí (alebo ľudia vôbec) ho mať nebudú. Stále sa bude diať, ale ľudia nebudú mať toľko informácií ako to robiť bezpečnejšie. Nie sex, ale nevedomosť a pokrytecké ticho zabíja. Čím menej zakomplexovaných, vnútorne sa hanbiacich, ale aj hypermaskulínnych ľudí budeme mať, tým jednoduchšie bude o sexe rozprávať, tým bude transparentnejší, menej budeme druhých vo vzťahoch (aj sexuálnych) využívať ako veci, ktoré použijeme a zahodíme, ľahostane voči tomu ako im ublížime.

Chem-sex, PNP: Vďaka antiretrovirotikám, PrEP a PEP, prestal byť sex s náhodnými partnermi smrteľnou horzbou. Po HIV však vypukla nová epidémia - sociálna - ktorá len zrkadlí dôvody tej prvej: Chemsex. Queer priestory (najme ich kópie a napodobeniny) sú často sterilné, presýtené konzumom a individualizmom, v komunite necítiť spolupatričnosť, podporu, vzájomný záujem. (Aj vďaka tomu, že mnohí queer priestormi opovrhujú a využívajú ich s vnútorným odporom.) Hoci vznikajú malé komunity, ktoré sa snažia adresovať práve tento problém, veľa queer ľudí ich stále neobjavilo, resp. nedospeli vo svojom vývoji do štádia, keď by tieto svoje potreby vôbec popísali. To, že súčasný gay život mnohých neuspokojuje, spôsobuje že sa snažia tento podvedomý smäd uhasiť kvantitou. Zvyšovaním počtu sexuálnych partnerov aj intenzity zážitkov. Tieto pomocou drôg privádzajú na úplne inú úroveň, no zároveň si poškodzujú telo aj dušu. Mnohí, ktorí prepadli chemsexu (resp. Party-aNd-Play kultúre), otvorene popisujú pozadie závislosti: Neprítomnosť pocitu komunity, traumatická osamelosť v gay živote, vyprázdnenosť konzumného spôsobu existencie, žiaden pôžitok z mechanického sexu, nuda v umelých vzťahoch a spôsobe života. Toto sú stále otvorené témy komunity, ktoré môže zvládnuť znova len spoločným úsilím. Východoeurópski homosexuáli mylne usudzujú, že receptom na všetky neduhy sú monogamné heteroimitujúce vzťahy.

Non-judgmental: Jedným z kľúčových pojmov úprimnejšej a nežnejšej formy medziľudských vzťahov je "nesúdenie". Je opakom malomeštiackého moralizmu, ktorý tak silno prevažuje aj vo východoeurópskej queer komunite. Neodsudzovať druhých v ich špecifickej jedinečnosti. Nesúdiť ľudí za to, že sú vytočení, že majú sex každý druhý deň, že nemajú záujem o registrované partnerstvo, že sa ukazujú na Pride, že chodia do gay podnikov, že nemali "dlhodobý vážny vzťah ", že prekonali pohlavne prenosné ochorenie, že si radi obliekajú kožu, gumu, alebo ženské šaty, že majú radi drsnejší sex alebo BDSM. Pretože každý sme v nejakom pohľade v menšine. Každý v komunite "odlišných" potrebuje podporu ostatných. Každý túžime po tom, aby nás ostatní prijali v celej svojej skutočnosti, bez toho aby sme sa museli cenzúrovať, pripôsobovať, znásilňovať svoju podstatu.

Civil union, Marriage: Heterosexuálne monogamné vzťahy, s celým ich folklórom, rituálmi, aj nefunkčnos?ou - sú výsledkom stáročného vývoja. Kým manželstvo bolo kedysi politickým nástrojom, neraz násilne páchaným rodičmi na deťoch - moderné romantické poňatie (zpečatenie lásky, ktorá umelo vydrží večne), či jeho chápanie ako stroja na plodenie a výchovu detí - sú relatívne nové. Mnohí ľudia ho opakujú, pretože sami nevedia čo so sebou, veria na dôležitosť tradícií ("ako sa to má správne robiť"), stádovito si nechajú nadiktovať návod na použitie života. Aby sa zaručilo, že dieťa bude mať hmotné zabezpečenie, lásku a starostlivosť, príležitosť prejsť celým komplikovaným vzdelávacím systémom, dostatok vzorov na sebautváranie - je nutné udržať dvoch dospelých ľudí pokope prinajmenšom dvadsať rokov. Či už je zväzok dohodnutý, alebo vznikne z romantického popudu - udržať ho dlhodobo je nadľudský výkon - nastupuje tak celá mašinéria návodov ako túto umelú métu dosiahnuť . Naša heteronormatívna kultúra je nimi tak nasiaknutá, že zahmlieva ich skutočný pôvod a dôvod. Manželstvá sa stali samozrejmosťou, dobrým mravom, vecou statusu. Je pochopiteľné, že veľa queer ľudi sa túži zaliečať väčšine prostredníctvom toho, čo si spoločnosť vysoko považuje. či už sú to registrované partnerstvá, ktoré prakticky umožnia žiť a starať sa o seba navzájom i dediť (pretože iné formy ako žiť sami či s druhými sme ešte nepreskúmali), alebo manželstvá, ktoré so sebou nesú celospoločenskú známosť a uznanie. Queer ľudia však môžu, ale nemusia vychovávať deti. Nielen že sa to od nich neočakáva, mnohokrát je im k tomu odopieraný prístup. Môžeme búchať na zatvorené dvere, ale tiež sa môžeme pokúsiť nájsť si vlastný zmysel života. "Znevýhodnenie", ktoré ako queer menšina pociťujeme, je zároveť unikátnou slobodou nachádzať vlastné definície, byť priekopníkmi sexuality i vzťahov - aj pre druhých.

Polyamory: Je mylné sa domnievať, že jedinými možnosťami ako sa intímne spojiť s inými ľuďmi - je buď manželstvo, alebo promiskuita. Polyamoria zlučuje slová "poly" (mnoho) a "amor" (láska). Nie sú to sexuálne orgie (nič proti nim, nesúďme) ale (aj) citové spojenie s viacerými ľuďmi. Môže to byť život viacerých partnerov v jednej domácnosti, alebo žitie s rôznymi partnermi v rôznych kontextoch. S niektorými partnermi sme pre pocit stability a kontinuity, s inými nás viaže už prežitý príbeh, s niektorými lepšie funguje sex, s ďalšími môžeme napríklad skúmať náročnejšie sexuálne praktiky. Alebo si jednoducho uvedomíme, že "niečo cítime" k viacerým ľuďom súčasne. Niektoré vzťahy prechodne ustupujú do úzadia, iné sa stávajú intenzívnejšími. Je to pre ľudí prirodzené - i monogamne orientovaní udržujú okrem partnerského vzťahu aj priateľstvá a rodinné putá. Všade sú zahrnuté city. Je mylné sa domnievať, že máme v sebe kapacitu milovať len jedného človeka, prípadne že 100% svojich citov musíme deliť. Emócie nie sú matematika. Polyamorné vzťahy nemusia byť o nič povrchnejšie než monogamné zväzky. Zaisto, pre niektorých je ťažké zvládnuť aj jeden vzťah, nieto viac naraz. No v tom spočíva výhoda polyamorie - nikto z partnerov nám nemusí dať všetko, od každého dostaneme časť z toho čo v živote potrebujeme. Nemusíme tak hľadať pána/pani dokonalých, ani do toho tlačiť svojho jedného partnera, ani sa "skromne" uspokojovať "s tým čo máme". Nie je nenásytné priznať si všetky svoje rozmery, vrstvy a potreby. Nie je arogantné chcieť žiť v úplnosti. Nie je našou povinnosťou "vybrať si". Je však neprístojné očakávať, že jeden človek nám musí dať všetko čo od života čakáme, uspokojiť nás vo všetkých pohľadoch a ohľadoch.

Subject-SUBJECT relationship: Pestrá história medziľudských vzťahov má spoločný prvok: Spájame sa spolu, pretože to má pre nás výhody, účel. Aby sme dosiahli politické ciele rodiny, aby sme si zlepšili spoločenský status, aby sme vychovali deti, aby sme na tom ekonomicky boli lepšie, aby sa mal kto o nás postarať v starobe a chorobe, aby nás mál niekto rád, aby sme neboli osamelí, aby nás niekto počúval, aby nám niekto pomáhal. Stále je tam to účelové "aby". Používame druhých ľudí pre vlastný prospech a potrebu. Ako objekty. Neraz s nimi naozaj narábame ako s vecami. Žiarlime ak odchádzajú, zúrime ak nerobia to čo chceme aby robili, cítime sa zranení a zradení ak sa spoja aj s inými ľuďmi. Keďže je queer identita nová, máme skvelú príležitosť vymyslieť si ju od základov po svojom. Queer komunity ako Radical Faeries sa snažia ponúknuť nový prístup k druhým - a to vzťah dvoch rovnocenných subjektov. Každý má svoj príbeh, svoj vývoj, svoje túžby - navzájom si ich chránime a pomáhame napĺňať. Bez toho, že by sme sa navzájom nútili aby ten druhý pre nás niečo urobil, alebo nejaký bol. Rešpektujeme ho ako slobodnú bytosť, ktorá je taká aká je, úplná taká aká je, ktorá nie je náš otrok, ale chce z vlastnej vôle byť s nami. Je to možno nedosiahnuteľný ideál, ale prinajmenšom nás povzbudzuje zamyslieť sa nad tým, ako sme robili veci doteraz.

Časti queer ľudí sa tieto pojmy zdajú nezmyselne komplikované a zbytočné. Hoci ich vlastná identita, na ktorú si už zvykli, je výsledkom toho istého procesu uvažovania a snáh, z ktorých vzišli aj tieto slová. Kedysi dávno sa heterosexuáli rovnako pýtali - načo je komu "gay" a "lesba", umelé identity, ktoré ani neexistujú ... alebo sa týkajú len veľmi malého počtu ľudí? A nijako sa neponáhľali svoj vzťah k nám doviesť na férovú, ľudsky prijateľú úroveň. Túto skúsenosť s bytím "zanedbateľnou" menšinou, ktorá len "zbytočne komplikuje" veci - by sme si mohli pravidelne pripomínať. To isté prijatie a podporu poskytnúť tým, ktorí ešte zďaleka nie sú za vodou. Len kým sa ešte nekonformnejším a zraniteľnejším jednotlivcom a menšinám než sme my sami bude dariť žiť dôstojne - budeme môcť mať istotu, že aj tá naša "inak normálna" menšina na tom tiež ešte nie je zle.

Politická korektnosť vzbudzuje na Východe cynické úsmevy. No zmrznú nám priamo na tvári keď si uvedomíme, že aj relatívna tolerancia či akceptácia ktorú si dnes sami vychutnávame, vznikla zčasti aj vďaka takej istej účelovo zavedenej jazykovej politike (ktorá sa vo svojej dobe zdala ľuďom uletená). Napokon, aj homofóbia či machizmus sú len uzmyslené a vypestované vzorce správania - skrz-naskrz umelé. Odstrániť niečo, čo systematicky vznikalo vďaka stáročnému vymývaniu mozgov v médiách, tlakom v skupinách rovesníkov, aj v oficiálnom vzdelávacom systéme - je možné naozaj asi len rovnako intenzívnou výchovou. Keďže politický systém je vytovený a existuje pre ľudí, ktorí so starými spôsobmi vyrástli, neexistuje žiadna akčná skupina, ktorá by mala osvetu voči queer menšine na starosti. Je to naša vlastná zodpovednosť - a nami vytvorená realita, v ktorej musíme žiť.