Dúhový most - Všetky farby dúhy - Polyamoria

Polyamoria

7.0.08

Láska bez nevery

Ako by si polyamoriu definoval? Ako sa líši od promiskuity, orgiíi, ...?

Poly-amoria. Láska k viacerým ľuďom. S dôraz na slovo láska. Samozrejme, s veľkou pravdepodobnosťou nebude asexuálna. Sex je spôsob, ako druhým lásku vyjadriť fyzicky. Nielen tú "Veľkú Romantickú Lásku", ale aj takú ľudskú, paušálnu, urobiť láskavosť. Aj príležitostným sexom možno spríjemniť druhému deň, pozdvihnúť sebavedomie, dať mu vedieť že je príťažlivý a lásky-hodný. Sex je však možno aj konzumovať, bez citov a spojenia - no potom sú to naozaj len orgie. (Nič proti nim, občas niekomu padnú vhod.) Slovo promiskuita by som už celom rád zo slovníka 21. storočia vynechal. Patrí k archaickému náboženstvu, malomestskému moralizmu, posudzovačnosti.

Môžeme milovať viacerých ľudí? Nie je to práve neschopnosť naozaj milovať jedného človeka?

Ak miluješ, miluješ. Vieš to. Láska je to čo cítiš, nie to čo by si mal cítiť ak ... (sú splnené isté podmienky).  Ak sa bavíme o "neschopnosti", je to neschopnosť vyhovieť norme, ktorá bola raz umelo vymyslená.

Láska nikdy nebola definovaná ako cit k jednému človeku. Milujeme matku. Ale milujeme zároveň otca. Aj starých rodičov. Neskôr svoje deti. Milujeme svojich kamarátov. Inak - iným spôsobom, v inej intenzite. Ako sa táto láska líši od tej k životnému partnerovi? Sexom? Takisto, všetci dobre vieme, že nás sexuálne priťahujú viacerí ľudia - aj keď sa to monogamisti snažia celý život ignorovať alebo potláčať. Takže - dokážeme milovať viacerých ľudí, sme sexuálne priťahovaní viacerými ľuďmi, ale tú pravú partnerskú lásku so sexom obmedzujeme len na jedného milenca?

Málokto sa ako tínedžer prvý krát zamiluje do človeka a zostarne s ním v manželstve až do smrti. Vzťahy sa rozpadajú a budujeme nové. Všetci sme prinejlepšom "sériovo monogamní". Zamilujeme sa, odmilujeme sa, zamilujeme sa znovu do niekoho iného. Možno s rovnakou intenzitou, možno s trochou nedôvery, možno len iným spôsobom, dospelejšie. To všetko však znamená, že máme schopnosť milovať viacerých ľudí. Či už po sebe alebo naraz - a medzi tým úprimne nie je až tak veľký rozdiel. Pomerne často sa stáva, že sa zamilujeme do niekoho nového zatiaľ čo sme ešte stále v dožívajúcom vzťahu s niekym iným. A nemusí to znamenať, že toho prvého partnera už nemáme vôbec radi. Často je to situácia bolestivá práve tým, že stále k niekomu niečo ešte cítime, zatiaľ čo cítime aj niečo k niekomu novému. Neopísateľne veľká časť literatúry ľudstva sa zapodieva práve týmito situáciami.

Nezahmlievame tu rozdiel medzi zamilovaním a láskou?

Jedno je prchavé a povrchné, druhé je trvalé a hlboké? Prečo sme si plynulé kontinuum citov (rôznej intenzity, stálosti, podoby) rozdelili len do týchto dvoch kontrastujúcich kategórií? Prečo sa živá ľudská bytosť musí vpratať do umelých škatuliek? Nie je nič medzi tým?

Láska tu je popisovaná prostredníctvom príznakov. "Láska je večná, láska zatieni všetko ostatné, láska je keď urobíme pre druhého všetko" - a podobné heroické absolútna. Vzťahy potom vyhodnocujeme spätne: Ak to teda trvá dlho, pohltí všetok náš život, vymaže našu individuálnu identitu - nazveme to láska. Ako babka s dedkom, ktorí spolu žili celý život. Ale byť s niekym dlho môžeme aj z lenivosti odísť, strachu zo samoty, potreby mať sa na niekoho spoľahnúť, z ekonomických dôvodov, kvôli spoločenským a náboženským tlakom, preto že život v páre je pohodlnejší, máme s kým zdieľať prácu okolo domu, starosti, vyrozprávať sa. Môžeme sa ale aj navzájom týrať a zožierať, nie obohacovať, a predsa zostávame spolu. Čo je hodnota vzťahu - kvantita (dĺžka trvania) alebo kvalita (umožiť si navzájom rozkvitnúť)? Uživiť spolu deti do dospelého veku (aj za cenu hádok a opačných výchovných princípov) alebo umožniť deťom dospieť v harmonickom a inšpirujúcom prostredí? Takisto, ak sa necháme vzťahom pohltiť, môže to byť preto, že sme sa predtým nudili, nemali sme záujmy, žiaden osobný program, žiadne ašpirácie, nemali žiadnu individualitu. Veľa ľudí žije ako zelenina, prežíva v bezprízornosti, striehne na "zaujímavých ľudí". Partner má za úlohu zaplniť prázdnotu, "my" nahradiť prázdne "ja". Závislosť ale nie je láska.

Láska nie je ani súbor dôkazových materiálov, láska je pocit. Náklonnosť, príťažlivosť, zvedavosť, záujem, spriaznenie. Vytvárame pre seba navzájom mikrosvet, útočisko kde môžeme byť v bezpečí pred posudzovaním a odsudzovaním, so svojou uletenosťou, svojrázom, zvláštnosťou, vytvárame priestor na to byť samým sebou a nemusieť sa obraňovať. V mnohých monogamných vzťahoch toto chýba. Deti, praktické starosti, status, materiálne výhody, záväzky, pohodlnosť - prevážia. No a tých osobných zvláštností, ktoré potrebujú ochranu a opateru, máme každý viac - nie všetky je náš jeden partner povinný milovať. A tu sa otvára miesto pre viacerých ľudí.

Prečo sme teda prirodzene neobjavili polyamoriu?

Milujem svojho starého partnera ... a úplne z čista-jasna, na služobnej ceste, na festivale, na párty u kamarátov, v kancelárii - sa objaví niekto nový. Zaujme nás - ak sa odvážime ho spoznávať, možno sa zaľúbime. A čo teraz s tým? Koho si vybrať? Mám zahodiť všetko čo som vybudoval s tým prvým partnerom (spoločný príbeh, spoločná domácnosť)... a ponoriť sa do vášne, ktorá rýchlo vzplanie, všetko spáli, nevieme ale čo nám ponúkne ďalej? Stojí to za to? Z príbehov ktoré si ako komunita rozprávame je zrejmé, že pre mnohých áno. Niektorí sa sklamú, iní sú vďační že sa rozhodli práve takto.

Odpoveďou polyamorne žijúcich ľudí je otázka: A odkiaľ sa berie presvedčenie, že si musíš vybrať? Buď - alebo? Pretože ... No lebo ... Inak sa predsa ... Akoby to ... Ale tak ...!

A presne to je rozkol medzi monogamiou alebo polyamoriou. Vzdanie sa bizarného presvedčenia, že je "slušné" či "správne" nebodaj "poctivé" vybrať si. Pretože len tak dostaneme spoločenské odobrenie našej existencie. Vieme žiť bez toho, aby nás stále niekto schvaľoval?

Naša kultúra je kultúrou falošnej skromnosti. Nebrať si príliš veľa. Nevystavovať to čo máme. Nevyzerať pažravo (znova tie dojmy, ktoré robíme na druhých), nenásytne. Tento spoločenský "check" možno vychádza zo zmyslu pre fair-play, "aby sa každému ušlo". Ale láska nie je matematika, nefunguje tak, že každý má dostať jedného partnera a má byť spokojný. To by sme mohli mať stále dohodnuté svadby, na spôsob niektorých moslimov, hinduistov, alebo nášho stredoveku. The Handmaid’s Tale.

A teraz si predstav tu situáciu: Nemusíš si vybrať. Môžeš dostať oboje. A nikto Ti nešplechne do tváre, že máš "príliš veľa".

A čo ak s tým jeden z nich nebude súhlasiť?

Ak s tým jeden zo zúčastnených nesúhlasí, žiadne polyamorné usporiadanie sa jednoducho neuskutoční. Čím viac ľudí sa niečoho účastní - čohokoľvek, nielen vzťahu - tým viac ich musí dať k celej situácii vedomý súhlas.

Pri starom známom zahýbaní/zatĺkaní - niečo musíme tajiť, niekto niečo nevie, môže to "prasknúť", sme v strese, ľudia žijú v klamnej predstave, účastnia sa ilúzií na pozadí ktorých je realita s ktorou dobrovoľne nesúhlasili. Polyamoria však môže existovať len na podklade úprimnosti a transparentnosti. Všetci to vedia. Vstupujeme do týchto vzťahov s tým, že vieme, že máme viacerých partnerov.

Sú polyamorné usporiadania, kde máme primárneho partnera a milencov. Sú usporiadania, keď si iných partnerov nevodíme "domov" (k nášmu hlavnému partnerovi). Sú povolené, ak sú mimo jeho dohľadu. Vie že sa dejú, ale nevie kedy, kde, ako, s kým - ale znova pripomínam, pretože sa tak sám rozhodol a dal nám vedieť že to je jeho preferencia. Sú aj opačné usporiadania, keď sú ďalšie zálety a vzťahy povolené len ak sa o nich vie. Niekedy sa dokonca musia diať len doma - to už pripomína klasické trojuholníky: "sme dvaja a hľadáme niekoho tretieho na občasné hry". Iné polyamorné konštelácie sú viac rovnostárske - neklasifikujeme partnerov na "primárnych" a "sekundárnych". Všetkých si vážime rovnako, hoci vzťahy s nimi môžu mať inú kvalitu, intenzitu, dĺžku trvania, alebo charakter. Niektoré môžu byť iba citové, iné iba sexuálne, intelektuálne, kamarátske, flirtujúce, ďalšie rôznym pomerom kombináciou toho všetkého.

Nie sme rozmaznaní? Príliš si vyberáme: čo ak príde niekto lepší?

Vyberáme si celý život. Človek rozumný žije tak, že robí rozhodnutia. Vyberať si partnerov - na zoznamke, na party - sa však akosi stále považuje za nevkusné, asociuje to vyberanie klobás v mäsnej. Uráža to naše ego. Ak však čelíme neúspechu, frustrácii, sklamaniu - skúsme vlastniť svoje pocity. Úprimne - je našim ideálom ísť s hocikým? Nemáme azda preferencie, vkus, chute? Nemusíme sa páčiť každému. Osobnosťou či fyzicky. To ako vyzeráme je odrazom toho ako žijeme. Je to len naše rozhodnutie, koľko investujeme do svojho zdravia, vzhľadu, kultúry - a koľko do iných aspektov, ktoré druhí vnímajú. Tak ako sa iní nepáčia nám. Len ak dovolíme druhým odmietnuť nás, máme to isté recipročné právo. Bez práva odmietnutia (nielen hypotetického, ale ozajstného, ktoré dôstojne a netrucovito akceptujeme) nemôže existovať ani dobrovoľné a úprimné "áno", po ktorom všetci tak túžime.

Vyberáme si zo všetkých v našom dosahu, ale to neznamená, že si musíme vybrať jedného. Slovo "lepší" sa snaží neadekvátne zhrnúť neporovnateľné kategórie. Napríklad so stabilným partnerom s ktorým sme už roky sa navzájom poznáme "ako svoje topánky", tolerujeme svoje muchy, čítame si niektoré myšlienky. Sme uvoľnení, nemusíme na seba nič hrať. V posteli môžeme "nemať chuť", "zlyhať". Môžeme sa kľudne len maznať bez predvádzania akrobatickej zostavy. Jednoducho uvoľnene byť. Zdieľame spoločne strávený čas a prežitý príbeh nášho vzťahu, ktorý je hodnotou sám o sebe. Ale hrozí tu stereotyp, ubíjajúca nuda, staneme sa pre seba navzájom nezaujímaví. Stovky magazínov sa nám snažia dať "desať zaručených rád" ako premaľovať fasádu vzťahu. Skutočný nový milenec nás môže znovu vrátiť do života, obnoviť povedomie vlastnej príťažlivosti, ponúknuť nevyskúšané praktiky v posteli, či spestrenie inde v živote. Nemusí to byť len lepší sex, ale aj aktivity, záľuby, oživenie spiacich častí našej komplexnej osobnosti. O kamarátovi z tréningu sme nikdy neuvažovali ako o "zahýbaní". Keď je však nášho cieľového pohlavia, nastáva problém. Zdieľaný záujem zrazu dostáva sexuálny podtón. Vybublávajú pocity zrady, akoby nás partner opustil, hoci stále s nami je a má (aj) o nás záujem.

V klaustrofobických vzťahoch sa snažíme robiť všetko spolu. Buď teda aspoň jeden z partnerov robí niečo čo robiť nechce, alebo potláča do úzadia niečo čo by robiť chcel. Nie je nám lepšie samým? Presvedčíme sami seba, že zisk prevažuje nad obetou? Tretia možnosť je, že partneri sú úplne rovnakí a teda ich nemá čo k sebe priťahovať - okrem fascinácie vlastným odrazom v zrkadle.

Stabilita verzus vzrušenie. Dôverne známe verzus sviežo nové. Tieto kvality sa môžeme snažiť udržať v jednom vzťahu - ale len do istej miery. Fakty neoklameme. Alebo na tieto protikladné potreby môžeme odpovedať v spojeniach s rôznymi ľuďmi, súčasne. Vzrušujúci milenec, zaujímavý kamarát - môže potešiť nielen nás samých, ale zároveň priniesť niečo hodnotné aj do stabilného vzťahu ktorý máme už dlho. Novú zručnosť, schopnosť, citlivosť. Môže pomôcť tomu dlhodobému vzťahu prežiť, preniesť sa cez rutinu a nudu a opotrebovanie, naďalej prejavovať svoje odlišné kvality stability, zázemia, či uvoľnenosti.

Ako sa človek do polyamorie dostane? Ako sa to logisticky organizuje?

Rozvrhneme si kalendár: Jano v pondelky, Jozef v utorky, Michal v stredy, ...?

Nie, hoci sa polyamoria zdá byť komplikovaná, jej podstatou nie je logistika. Život sa zbehne a niekoho mám rád, s niekym žijem. Časom sa objaví niekto nový, kto ponúkne čosi, čo ešte v živote nemám. Vynechám pritom matematiku - čo si cením viac, čo oželiem, čo si vyberiem - a jednoducho prijmem do života aj niekoho ďalšieho. Skúšam mu venovať čas a zažiť s ním to čo sa prirodzene rozvinie v tom oddelenom príbehu, zatiaľ čo pokračujem aj ten starý. Možno sa objaví ešte niekto ďalší. A ďalší. Niektorí do môjho života vstupujú, iní odchádzajú. Čo je živé musí plynúť, meniť sa, neustále a znovu nachádzať svoj zmysel.

Niektoré vzťahy pretrvávajú dlhšie, iné krátko. Niektoré sú viac citové, iné sexuálne, ďalšie citovo-sexuálne, vzťahy zamerané na preskúmanie "kinkov", vzťahy platonické, vzťahy intelektuálne, vzťahy spojené aktivitou. Polyamoria vzniká prirodzene, "rodina" mohutnie a zmenšuje sa za behu, tak ako to zúčastnení práve cítia. Vnímavosť voči pocitom (svojim a druhých) je tu prvoradá - a v tom vyniká nad mnohými mechanicky monogamnými vzťahmi. (Česť výnimkám.)

Nie je polyamoria len pre náročných? Pre ľudí čo nevedia čo s časom?

Vraví sa: "mám dosť problémov naučiť sa zvládať jeden vzťah, nieto ešte ďalšie". Možno sa ale spýtať - nemáme problémy vydržať a kľučkovať v tom jednom vzťahu práve preto, že je tak exkluzívne jednostranný, nesúladiaci s našou prirodzenosťou? Jeden partner musí pokrývať všetky naše záujmy a potreby - a samozrejme to nemôže zvládnuť - takže vyjednávame, robíme kompromisy, očakávame, zažívame sklamania. Príliš jednoduchý vstupný model vytvára komplikované výstupy.

Ak nestratíme perspektívu nášho osobného postoja vo vzťahu, polyamoriu tiež môžeme vnímať ako jeden vzťah (náš) - ale k viacerým ľuďom. S každým sa ten vzťah odohráva v inej rovine, kultúre, intenzite, v inom vzájomnom zaľúbení.

Času na to je dosť - s monogamným partnerom tiež netrávime každú minútu. To že niekoho milujem neznamená, že mu musím venovať všetok čas. Predstava, že by to bolo krásne, je len umelá romantika, ktorá vychádza z ducha (spirit) ale nie z duše (soul). Podobne bludnou víziou, ktorá sa bohužiaľ stáva klincom do rakvy mnohých nezrelých vzťahov, je aj anihilácia "ja" a "ty" v amalgáme "my". To je dokonalý recept na zabitie vzťahu. Pretože odlišné "ja" a "ty" môžu k sebe cítiť príťažlivosť, no "my" to principiálne nedokáže. Tam sa stráca ta nedoceňovaná "iskra" - teda schopnosť udržať si vzájomné zaujatie. Ochrániť si svoj vlastný svet - svoje mystérium - kam ten druhý nemá prístup: svoju individualitu, záľuby, kamarátov - a prečo nie aj milencov. Miesta kde získavame inšpiráciu, kde získavame iné impulzy. Svoju intímnu zónu si nechránime pred vzťahom, ale pre vzťah - aby sme doň mohli prinášať nové podnety - nie pred partnerom, ale pre partnera - aby sme pre neho boli stále neuchopiteľní a príťažliví.

Vzťah ktorý pomáha chrániť a rozvíjať dve jedinečné osobnosti, nie zliať ich dokopy, je priestorom do ktorého prichádzajú zo svojich vlastných svetov, zdieľajú, vymieňajú, pomáhajú si - ale stále si vedia nájsť aj súkromie. V niektorých kultúrach túto symboliku podporuje aj vyčlenenie vlastných miestností (ženské/mužské domy, otcova/matkina/detská izba).

V čom vidíš výhodu polyamorie oproti monogamii?

V monogamii sa človek učí porovnávať, čo je pre neho dôležitejšie a čo môže potlačiť. Kúpim si kilo banánov, alebo chlieb? Čo ma uživí? Čo je hodnotnejšie? V polyamorii sa môže dozvedieť, čo všetko potrebuje, čím všetkým je, koľko má rozmerov. Dám si jeden banán a dva krajce chleba - z každého mi toľko stačí. Navzájom sa dopĺňajú a robia pestrú stravu a vyváženú výživu. Možno zostane miesto aj pre niečo malé naviac...

Monogamné vzťahy sa často merajú na dĺžku: "Koľko ste už spolu? Desať rokov. To je krásne!" "Mám takých známich, čo sú spolu už dvadsať rokov. Fíííha!" "Moja babka s dedkom žili spolu šesťdesiat rokov. Óóó!" Menej sa pýtame na kvalitu toho čo pretrvalo - bolo to harmonický vzťah, alebo permanentná vojna? Koľko kompromisov so sebou samým? Čo je výsledkom toho pretrvania? V polyamorii záleží predovšetkým na kvalite výmeny, spolubytia. To čo stráca zmysel, nechávame bez hystérie odísť. Konieckoncov, aj za päť minút možno s jedným človekom zažiť viac, ako s iným za celý život verného vzťahu. Záleží na tom, čo si doprajú, čo čo si dovolia, na čo sa odvážia.

Ak sa monogamný vzťah rozpadne, cítime vlastnú nedostatočnosť, používame slová ako "zlyhanie" (vhodné skôr pre stroje, nie pre ľudí), strácame sebadôveru, pochybujeme o sebe, zahanbení pred okolím. Zlyhal však umelý model, nie jedinečné bytosti ktoré si dokázali priznať, že im to spolu v tom modeli neladí. Úprimnosť k sebe a ňou podmienená úprimnosť k druhým je v polyamorii kľúčová. Najprv ľudia, potom modely a inštitúcie.

V monogamii je opakom úprimnosti "zrada", "podvod", "nevera". Tieto výrazy sú donebavolajúco neadekvátne. Aký tábor sme zradili? Koho ilúzie sme podviedli? Čomu sme neboli verní? Loajalita je prastarý heterosexuálny (zlo)zvyk. Doslova znamená držať sa niečoho stoj čo stoj. Zostávať v jednom tábore, za každú cenu, aj keď koná niečo nesprávne, aj keď sa tam necítime dobre, aj keď nám to nič nedáva, aj keď nám v tom ubližujú, aj keď nesúhlasíme. Klamať za svojho priateľa, kradnúť pre svoju rodinu, plieniť pre svoju vlasť. Zostávať s tým istým, lipnúť na tom istom - bez súdnosti a svedomia - však nie je a priori "dobré". V polyamorii si neklameme, nemusíme si klamať -všetko si hovoríme na rovinu, tak ako to je. S druhým milencom nezahýbame, jednoducho s ním otvorene sme. Prvého partnera nezrádzame, sme s ním stále, v tej intenzite ktorá nám dáva zmysel.

Nie je to prostá sebeckosť?

Starý monogamný partner mi vravel - "musíš si vybrať, nemôžeš mať jedno aj druhé". Nemôžeš? Musíš? Prečo? Prečo by som sa mal rozhodovať? Toto som celý - úplný - ja. Toto sú všetky moje potreby. Nemôžem za to, že niekoho ego šteklí, že nie je ten jediný. Aj pre neho samého by to bolo veľké sústo... byť jediným, odpovedať na všetky stránky mojej osobnosti, všetky fantázie, všetky potreby. Nie je to jeho úlohou a nemám právo to od neho požadovať. Tak ako on nemá právo žiadať, aby som časť seba odsunul do úzadia.

Na druhej strane, v monogamii vravíme: "si len môj, som len tvoj". Nie je práve to majetníckosť - mať niekoho exkluzívne pre seba? V polyamorii svojho partnera zdieľame s niekym iným - či už v našej prítomnosti, alebo mimo nej - musíme byť dosť zrelý na to vedieť sa podeliť. V tomto pohľade sa polyamoria javí ako viac nesebecká.

Prečo monogamia nevymrela?

Kompromis znamená, že niečo dáš a niečo dostaneš. Porovnávame - toto, toto a toto si odpustím (oželiem, potlačím, prehliadnem) a na výmenu dostanem tamto a ono. Nebudeš mať ďalších partnerov a ja Ti za to budem pomáhať, robiť spoločníka, nebudeš osamelý. Možno trochu škaredý obraz romantickej lásky - ale pre mnohých to je "dobrý obchod" a radi sa ho účastnia ďalej.

Ak mi budeš verný, tak aj ja ti budem verný. Ale čo ak nepotrebujem aby si mi bol verný, chcem len aby si ma miloval a venoval mi toľko zo seba, koľko cítiš? Čo ak nechcem nakúpiť "vernosť" - a nevidím dôvod prečo za ňu platiť monogamiou? Nemusí to byť spôsob uvažovania pre každého.

Monogamia sa zdá byť dobrá kalkulácia ako si zachovať sexuálne zdravie. Ale pripomínam, že je to znova len záležitosť (slepej) dôvery - "nemal som nič s nikým iným, nepriniesol som domov žiadneho bacila". Obe strany môžu vravieť pravdu, obe môžu klamať. V tomto je monogamia paradoxne nebezpečnejšia - kladie tvrdšie požiadavky, vyvoláva viac stresu (podať dobrý monogamný výkon), hrozia väčšie pocity viny a hanby (podvod, zrada, klamstvo). Núti tých, ktorí sa namočia do aférky, zatĺkať, zľahčovať, prekrúcať, tváriť sa akoby sa nič nestalo, nemeniť svoje rutiny ("zlatko, dnes by som radšej použil ochranu, mám nedobrý pocit - ale samozrejme som ti stále 100% verný") - a tu sa otvára riziko pre nákazu. Pre polyamoriu platí to čo pre monogamiu, úprimnosť je lepšia ochrana než romantická dôverčivosť.

Proti monogamii nemám nič, ako to tak človek naozaj cíti. Teraz chcem byť len s týmto jedným človekom, naplno sa mu venovať, nič iné ma skutočne v tejto chvíli neberie. Vadí mi len tá monogamia, ktorú hystericky vyznávame ako náboženstvo, moralistické meradlo skrz ktoré súdime druhých, nástroj spoločenského tlaku ktorý potláča ľudskú prirodzenosť.

Prečo je toľko ľudí, čo sa snažia urputne udržať svoje monogamné vzťahy?

Jedným z prvoplánových dôvodov je to, že monogamia - aj so svojim cirkusom okolo "až po svadbe", manželskými sľubmi, ceremóniami, vernosťou a trestaním nevery - predstavuje "stáročiami overený model". To že je niečo staré a nikto sa neodvážil vyskúšať niečo iné neznamená, že je to ideálne, vhodné, či fungujúce.

Tento pretrvávajúci model sa dá byť veľmi vhodný na výchovu deti. Mužské a ženské vzory, láskavá pozornosť, dostatočné zabezpečenie. Ale poskytuje tento model riešenia na vonkajšie problémy, alebo skôr problémy ktoré sám generuje? Zdá sa byť príliš svätým, aby ho niekto spytoval. V monogamii je veľmi jasné kto je rodič a kto má zodpovednosť sa o dieťa postarať. Napriek tomu je veľká časť našej kultúry, práva, sporov venovaná unikaniu tejto zodpovednosti.

Málo sa hovorí o infanticíde. U mnohých cicavcov sa alfa-samec snaží zabiť deti ostatných samcov. A určite nie je ochotný živiť deti s genofondom niekoho iného. Ľudia tomu vravia mužská česť - absurdný abstraktný pojem - ja by som to nazval mužskou pýchou a ješitnosťou. Nie je to však nevyhnutný živočíšny inštinkt. Takto to funguje u šimpanzov - našich "inteligentných" polo-predkov - ktoré poznajú patriarchát, politické intrigy, zrady, šikanovanie, vraždy - a zabíjajú pritom nielen svojich sokov ale aj ich potomkov. Naopak bonobo - naši "zvrhlí" polo-predkovia žijú v matriarcháte, v relatívne harmonickom a mierumilovnom spoločenstve, striedajú partnerov, súložia so všetkými pohlaviami na všetky spôsoby, sexom urovnávajú konflikty, orgiami odpovedajú na stretnutie s iným kmeňom - a infanticídu nepoznajú - línia sa odvodzuje od matky, všetky deti sú jej, bez ohľadu na to od ktorého samca. Máme v sebe stopy a potenciál oboch príbuzných - šimpanzov aj bonobo.

V menších ľudských kmeňových spoločenstvách nevychovávali deti len rodičia, ale všetci kolektívne. Vravelo sa, že "na výchovu chlapca je treba celú dedinu". Súrodencov, prarodičov, susedov, šamanov, starších komunity. Rôzne osobnosti poskytovali podstatne viac impulzov a vzorov než len "mužský" a "ženský". To obzvlášť vyniká ak je v monogamnom manželstve "mužským vzorom" nafúkaný samoľúby násilnícky sedliak-patriarcha chľastajúci pivo pri futbale, ktorého obsluhuje podriadený a poslušný domáci spotrebič so záľubou v pekných čačkách - "ženský vzor". Neposkytuje potom viac pozitívnych podnetov učiteľ, suseda, blízka a vzdialená rodina? Prečo sme tak posadnutí folklórom "mojej krvi"?

Celý systém spoločnosti a štátu je nastavený na model 1+1 - prídavky, manželské výhody, dôchodok, opatera v starobe, formuláre, pomenovania, zákony - ktorý neinšpiruje a nepodporuje experimentovanie s inými formami usporiadania. V tomto systéme je ľahké zapochybovať, či je s nami partner kvôli tomu že musí, že je to tak výhodnejšie, jednoduchšie - alebo kvôli tomu že nás má stále rád. Vyniká tu rozdiel medzi vzťahmi subjektu a objektu (odveký heterosexuálny model) a zúfalo málo preskúmanými vzťahmi rovnocenných subjektov, ktoré sa nemajú navzájom "aby...".

Aká je teda odpoveď na praktické otázky: Kto sa o Teba postará v starobe? Ako je možné vychovať v polyamorii deti?

Je ťažko poprieť že tak ako spoločnosť ani zákony nie sú polyamorii naklonené. A to som použil silnný eufemizmus.

Kto sa o mňa postará v starobe ... je jedným z mnohých prejavov vzťahov medzi subjektom a objektom. Máme druhých ľudí "na to aby"... aby som sa necítil sám, aby ma niekto podporoval, aby sa o mňa staral, aby mi pomáhal, aby mi dal za pravdu, aby ma urobil šťastným, aby som sa necítil medzi svojimi popárovanými a zosobášenými kamarátmi nedostatočne, aby som sa môhol pred kolegami pochváliť akého mám úžasného manžela. Aby aby aby. Je na tom postavená celá naša kultúra, idea normality, vzorce uvažovania - ťažko sa už len pozerá na to z inej perspektívy, nieto ešte hľadať iné cesty. Ako byť s niekym ako s rovnoprávnym a rovnocenným subjektom, ktoré ho nepoužívam ako nástroj na dosiahnutie istých stavov a kvalít. Samozrejme, toto nie je niečo, čo možno ideologicky a mechanicky napraviť. Je to výzva, provokujúci pohľad na vec, materiál na zamyslenie sa nad našimi pohnútkami.
Kto sa postará v starobe o starých mládencov a staré "panny"? Kto sa postará o ľudí, ktorým už zomrel jeden z partnerov? Kto sa postará o bezdetných? Časť zodpovenosti o naše prežitie je na našich pleciach, časť aj na celej spoločnosti. Je pekné mať spoľahlivého partnera ktorému dôverujeme viac ako iným - "signifikantného druhého" - ale to isté môžeme vybudovať v polyamorii. Dokonca nie jedného, ale máme viacero možností, väčšiu záchrannú sieť - ak trváme na tom partnerov tak vnímať. Nevylučujem, že je možné, že s postupujúcim vekom otázky istoty prevážia nad významom pestrosti a mnohorakosti vzťahov - a priblížime sa monogamii. No nerád by som polyamoriu predstavil ako niečo "pre mladých bez záväzkov". Nevieme, nevyskúšali sme, nemáme skúsenosti, nemáme potrebné vzory a príbehy v kultúre, nemáme svojich "starších".

Otázka výchovy detí pravdepodobne vyvolá vyhrotené emócie. Rád by som pripomenul naše utkvelé a často nepodložené predstavy o potrebných mužských a ženských vzoroch. Čo osamelí rodičia? Čo rovnakopohlavní rodičia? Čo deti vychovávané starými rodičmi, krstnými rodičmi, súrodencami? Iné funkčné modely sú už overené. Niekomu sa môže zdať, že mama a otec predstavujú vyvážený systém energií (muži a ženy reagujú a vychovávajú inak) - ale to len za predpokladu, že slepo veríme, že mužské a ženské spôsoby sú nezastúpiteľné a že ich treba vštepovať. Ako je možné že deti racionálnych, technických, agresívnych, asertívnych, fyzických, športujúcich, dobrodružných mužov - a emocionálnych, nežných, submisívnych, estetických, komunikatívnych, domov budujúcich žien - nie sú vyvážené unisex bytosti, ale znova len ich kópie: machovia a pipky? Načo potom mužské a ženské vzory?
Dieťa potrebuje zázemie, lásku, podporu, zmysluplné vzory - nie jednu mamu-ženu a jedného otca-muža. To môže poskytnúť aj polyamorný mnohouholník. To môže poskytnúť aj celá dedina. Čím viac vzorov (viac podôb mužnosti, viac podôb ženskosti) tým väčšia šanca je vychovať z dieťaťa otvorenú, rozhľadenú, voči druhým vnímavú a tolerantnú bytosť. Predstava, že potrebujeme aby sme mali tých dvoch ľudí ktorí sú "špeciálni", ktorým dieťa na rozdiel od zvyšku nepriateľského sveta nekompromisne dôveruje, ktorým na dieťati záleží - je náš lokálny a súčasný pohľad na vec. Všetkým v komunite by malo na dieťati záležať a ono by malo dôverovať všetkým. Deti aj dnes utekajú z toxických domovov k susedom, vzdialenej rodine, priateľom - a aktívne hľadajú dospelých ktorým dôverujú a inšpirujú ich. Majú tú schopnosť, verím, že ju dokážu využiť aj medzi polyamorne žijúcimi dospelými. Ak hovoríme o vzoroch, získajú skúsenosť, že sa v živote nemusia závislo upínať na jedného partnera.

Prečo teda ešte nie je polyamoria populárna?

V prvom rade, ľudia majú panickú hrôzu nebyť normálni. Normy sú síce iné na každom kontinente a ostrove, menia sa neustále v priebehu dejín, ale stále sme rovnako na tie aktuálne-lokálne upnutí. Žijeme v tých hraniciach správania, kde ešte dostávame od druhých schválenie. Opovrhnutie, odsúdenie, klebety - nás nenechávajú ľahostajnými. Na povrch sa tu dostáva asi praveký ľudský strach - z vylúčenia z kmeňa, čo v prehistorickej dobe znamenalo skoro istú smrť. Hoci dnes môže byť vyhnanie z domu či z dediny - napríklad do mesta - skôr požehnaním pre životaschopného jednotlivca, ten strach v nás stále je. Nevieme byť odlišní, radšej zapadáme a robíme to čo ostatní, tak ako to robia ostatní.

Polyamoria sa zdá byť komplikovanejšia než monogamia, kde sú odveké pravidlá známe. Každý vie, čo má robiť. Ale čo ak vzťah a lásku nechceme iba "robiť"? Ľudia preferujú jednoduché riešenia. Nechcú sa veľa trápiť, snažiť, uvažovať. Lenivosť a jednoduchosť ducha premaľovali v moderne na minimalistickú rafinovanosť. Stále veria na "v jednoduchosti je krása" "dobré riešenia sú jednoduché" "hľadám niekoho nekomplikovaného". Ale to sú len frázy. Rovnako tak možno povedať že krása života sa skrýva v prijatí jeho pestrej zložitosti. Nemusíme ju celú uchopiť, ale môžeme si v nej nájsť miesto, prípadne cestu.

Ďalšou prekážkou môže byť sexualita. V konštelácii "len doma, ak sa toho účastním" je jasné, že pri počte väčšom ako dvaja, na pľaci budú aj ľudia rovnakého pohlavia. Ak majú spolu len sex - prinajmenšom budú súložiť s partnerom preferovaného pohlavia na striedačku s niekym iným. Budú pozorovať aj niekoho rovnakého pohlavia pri sexuálnej aktivite. Ešte náročnejšia je predstava spolužitia. Peter miluje Anču, Mišo miluje Anču, ona ich miluje oboch - ale ak majú spolu vydržať, musí mať aj Peťo nejakým spôsobom rád Miša. Aj v situácii keď má každý svojich milencov niekde inde je tu stále to povedomie, že niekto iný ako ja sa sexuálne alebo emocionálne dotýka môjho partnera. To je pre mnohých (obzvlášť mužov) dnes často úplne nepredstaviteľné. Otázka je, na koľko je to živočíšny alebo naučený odpor ("fuj, iný penis"), majetníckosť ("nechytaj sa toho, to je moje") sociálny tlak (ako ho budú vidieť kamoši, rovesníci, iní muži - že je slaboch ktorý si nevie získať dievča len pre seba?) a nakoľko len naučená reakcia, rozmaznanosť. V polyamorii nejde byť nafúkaným alfa-samcom, treba vedieť zdieľať.

Pre mnohých ľudí je sexuálny život ďalší atletický štadión kde podávajú výkon, sú hodnotení, oslavovaní, alebo zahanbení. Bohužiaľ, aj v tej úplnej nahote, v tom najzraniteľnejšom momente intimity - hrajú. Polyamoria musí byť potom desivá predstava - keď viac ľudí zdieľa sex, rozprávajú o ňom otvorene, je väčšia šanca že iní muži uvidia pána samca v akcii, s jeho slabosťami, ohovoria ho v pánskom klube. Zo zajatia tohto preludu sa však musí dostať každý sám, skôr než sa pustí do monogamných alebo polyamorných radovánok. Polyamoria si žiada dôveru - nie tu povestnú tajnostkársku umelú "diskrétnosť" zo slangu časopisových zoznamiek. Dôveru ako schopnosť navzájom vytvoriť priestor bez hanby, pre svoju zraniteľnosť a nedokonalosť, pre úplne otvorenie sa a pôžitok z tejto úľavy. Tak sa začína intimita, tak je možno zažiť svoj prvý ozajstný sex.

Sú polyamorne žijúci ľudia potom vôbec heterosexuáli?

Úprimne, neviem ako sa definujú a ani čo by im táto vedomosť dávala. Nerobí to nič so mnou. Dá sa žiť podľa aktuálnej miestnej normy - robiť úzkostlivo všetko preto (s kým spím, ako sa obliekam, ako kráčam, ako rozprávam, aké mám záľuby), aby sme si udržali nálepku "heterosexuál". Fuuuuu. Balvan zo srdca. Lebo s tou nálepkou sme šťastní, krásni, milovaní, najeme sa z nej, zaplatíme s ňou nájomné. Alebo sa dá žiť v súlade so svojou prirodzenosťou (akákoľvek je), ktorá nikomu druhému nijak neubližuje - a nálepka (hetero, homo, bi, trans, queer, faerie) už len sucho pomenúva technické odlišnosti.

V populárnom pornografickom povedomí: Dve ženy sú ok. Dvaja chlapi... tam je čosi, čo sa (podľa mňa mylne) považuje za neprekonateľnú biologickú zábranu. Samci sa odveky bili a súperili o to kto vyhrá princeznú. Žena je trofej... akurát nevedia čo s ňou, keď ju vyhrajú. Majú ju. Ona má ich. Znova bojujú s druhými, aby neprišli o túto trofej v sklenenej vitríne... miesto toho aby rozmýšľali, ako zabojovať a zabodovať u nej. Všetci vieme aké sú sklenené vitríny...

Odpor mužov voči predstave, že niekto sa svojim telom dotýka ich partnerky, zasúva tam svoje pohlavné orgány... možno súvisí s našim zvieracím pôvodom. Ale trochu ho preháňame. Ani mnohé živočíšne druhy nemajú takéto zábrany. Pre mnohých ľudí je homofóbia rozšírená z naučeného odporu voči homosexuálom (nenávisť voči ľuďom, ktorí dosahujú uspokojenie inak než ja, hoci sa ma to vlastne netýka) aj na vypestovaný odpor k iným mužom ako takým, odpor k inému mužskému telu, dokonca odpor k vlastnému mužskému telu. Je to archetypálny vnútorný boj heterosexuálov - priťahuje ich telo iné než to ich.

Ale realita je, že nikto nežije s pannou alebo panicom. Druhí ľudia sa dotýkali nášho objektu záujmu. Prekonať odpor voči tejto predstave môže znieť ako zvláštna "neprirodzená" požiadavka... ale môže nás prekvapiť, že sa len zbavíme zbytočnej úzkostlivosti a budeme žiť s väčším uvoľnením v prítomnosti druhých telesných, potiacich sa, voňajúcich ľudí :)

A to nikdy nežiarliš?

Žijem celý život v spoločnosti, ktorej fundamentálnou (a preto každodennou) neresťou je žiarlivosť. Ľudové úslovie vraví: "on žiarli, on ma musí milovať!" - žiarlivosť je tak žiaducim prejavom, niekedy dokonca manipulatívnou taktikou. Heterosexuálne vzťahy odveky existujú v prevažujúcom móde subjektu a objektu - druhí sú prostriedok na dosiahnutie uspokojenia, občas emocionálneho, často ale aj mocenského, strategického, ekonomického. Závisíme a robíme druhých na sebe závislých. Je to neustály zápas všetkých so všetkými o to kto bude "navrchu". Kto bude ovládať a kto bude ovládaný, kto bude viesť a kto sa nechá viesť, kto bude manipulovať a kto sa nechá zneužívať, kto bude obdarený a kto zaviazaný, kto bude krásne a slabé pohlavie a komu zveríme všetku silu a moc. Znie to ostro, ale v "nežnej" forme to dnes spoločnosť stále považuje za "normálne", inak to predsa ani nemôže byť, iné modely sú považované za ezoterické, sektárske, slniečkárske - teda neoverené, nehodné pozornosti "racionálneho" človeka.

Nie je to len výchovou v rannom veku, ale aj neustálou mediálnou prítomnosťou témy v jednostrannom a jednorozmernom pohľade: či sú to mienkotvorné noviny, časopisy "desať rád ako si udržať vzťah", každodenné bulvárne titulky "Nasadila mu parohy!" "Podvádzal ju!" "Predviedol jej žiarlivostnú scénu!" "Verejne ponížený!" - vykresľujú tému v čiernom ráme, televízne relácie so "srdcervúcimi" príbehmi o "zradených" a zranených monogamistoch, seriály a filmy ktoré do nemoty obohrávajú a potvrdzujú jediný "normálny" model, schvaľujú naše pocity ublíženosti a spravodlivý hnev. A napokon, správne správanie - v tieni nevery a žiarlivosti - si potvrdzujeme navzájom v každodenných rozhovoroch s priateľmi, rodinou, kolegami. Tak ako viera v peniaze, boha, moc - aj viera vo vernosť - je hra s vymyslenými pravidlami (ako hokej) - spoločenská dohoda o tom, čomu navzájom priznávame hodnotu a na čo povinne vravíme fuj (aby sme sa nezhodili v očiach druhých). Kolektívne vymyslená a kolektívne udržovaná "v hre", tým že sa zapojíme, rešpektujeme "dané" pravidlá a tak ju udržujeme v chode.

Áno, keď som s človekom ktorý sa mi páči, ak mu mám dopriať slobodu ísť kam chce - s tým že neviem čo a s kým sa tam môže udiať, alebo to dokonca viem - nie je mi všetko jedno. Čo je to ten stav "nie je mi to jedno"? Pýtam sa čo to vlastne cítim, prečo to cítim? Je to naozaj môj pocit? Alebo je to niečo čo by som mal cítiť? Niečo čo môžem cítiť - môžem sa cítiť dotknuto, hrať sa na urazeného, aby som v tom druhom vyvolal výčitky svedomia, pokánie, donútil ho vrátiť sa so zveseným chvostom a kajať sa zoči-voči mojim trestajúcim požiadavkám. Ale hra je tu jasná - z pocitu bezmoci sa vymaňujem pokusom o absolútnu moc, "takeover", ide tu o to kto bude navrchu. Praveký heterosexuálny pud.

V polyamorii nepopieram svoj autentický stav (umelosti a prefabrikovaných pocitov bolo beztak dosť) - a teda ani pocit, že by som mohol žiarliť - ale mám odvahu spytovať čo to naozaj je, čo je za tým, odkiaľ sa to berie, čo to vyvoláva. Žijem svoj život, ponorený v ňom, ale udržujem si schopnosť pozrieť sa na seba z perspektívy. Mám svoje pocity, ale nelipnem na nich kŕčovito. Dovoľujem im zaznieť, odznieť a možno aj premeniť sa.

Čo teda cítiš?

Mám ho rád. Priťahuje ma. Chcem aby si ma všimol. Chcel by som čosi viac. Chcel by som s ním byť dlhšie. Chcem aby mi potvrdil, že som ľúbený, ľúbenia hodný, ľúbiteľný. Ja.

Čo chce on? Čo je dobré pre neho?  Môžem to vôbec vedieť? Ako mu k tomu dopomôžem? Prečo by som mu mal pomáhať, ak nechce len mňa? Znova - všímam si tú prehliadanú hranicu, kde sa od záujmu o druhého človeka dostávam k vlastnému urazenému egu.

Nie je predsa prirodzené, že cítime bolesť, ak niekto koho milujeme odchádza? ... ak ho vidíme s niekym iným?

Pocit straty je určite autentický. Ale čo to znamená? Strácam ho - teda: mal som ho? Bol môj? Čo znamená "môj"? Vlastnil som ho? Mal som nebodaj na neho právo? Otroctvo aj poddanstvo sme zrušili pred storočiami - čo je tento podivný relikt vo vzťahoch?

Máme vzťahy, máme frajera, máme rodinu, máme deti, máme dom, máme sex, máme priateľov, máme čas, máme náladu, máme chuť, máme potrebu. Všímajme si ako náš jazyk neohrabane formuje spôsob ako vnímame, ako žijeme. Máme. Nemáme. Vlastníctvo. Dokážeme odlíšiť ak máme veci, ako "máme" gramaticky a akým spôsobom máme ľudské bytosti?

Monogamný folklór je príliš pretkaný termínmi vlastnenia. To že niekoho chcem neznamená že niekoho mám. To že so mnou tu a teraz je neznamená, že ho vlastním. V polyamorii je cítiť väčší dôraz na dvoch slobodných ľudí, ktorí sa stretnú a zdieľajú svoj čas a skúsenosť.

Pocit straty môžeme skúsiť vidieť aj vo svetle "primal fear", prvotného strachu, ktorý si nesieme v génoch či mémoch. Na osobnej úrovni to, že niekto od nás odchádza vyvoláva pochybnosti, či sme dosť dobrí. Čo sme robili zle? S týmto sa vyrovnávame všetci, celý život, neustále. A zakýve to aj otrlejšími existenciami. To že nás niekto opustí vyvoláva pocit straty opory - už tu nie je ten na koho sme sa spoliehali, kto nám pomáhal, kto s nami zdieľal - čo s nami bude? Zasa sa približujeme strachu "vylúčenia z kmeňa", ohrozenia na živote. Kým praveký človek predsa len tušil ako prežiť v divočine, aké šance cítime my, odkojení a pevne napojení na našu komplexnú spoločnosť jednostranných špecialistov v jednej profesii? Mnoho podivných spoločenských kontraktov na hranici znesiteľnosti (náboženské, moralistické, ideologické dogmy) uzatvárame práve z tejto odvekej panickej hrôzy, ktorá tam hlboko dole stále je.

Ako tomu vzdoruješ?

Nevzdorujem. Pýtam sa. Ľúbim ho? Čo to znamená, že ho ľúbim? Chcieť ho pre seba? Chcieť mu dobre? Chcieť mu moje dobre, alebo jeho dobre? Je to veľmi zvláštny pocit, vidieť niekoho koho by som chcel mať v náruči sám, v náruči niekoho iného. Bolí to? Možno. Ale pozri sa mu do tváre. Má radosť? Je šťastný? Nie je azda láska chcieť vidieť toho koho ľúbime spokojného?

Dobre známy truc: "Nechceš ma? Tak si pomôž sám!", okrem toho že je detinský, prezrádza skôr neschopnosť nezištne milovať a nie zranené city.

Ak niekoho koho máme radi vidíme šťastného ale nevieme sa z toho z akéhosi podivného dôvodu radovať - môžeme sa nad tým aspoň pozastaviť. Všimnúť si to. Pýtať sa - dokážem sa radovať s ním? Mám ho predsa rád, doprial by som mu aj modré z neba! Tým môže byť aj dovoliť mu stretnúť ďalšieho človeka ktorý mu dá to, čo potrebuje, čo mu ja sám nedávam, neviem dať, nechcem dať. Dopriať mu stretnúť ďalšieho človeka čo ho bude fascinovať, čo ho obdarí radosťou, dovolí mu rozkvitnúť do ďalších rozmerov svojej úplnosti, odhalí v jeho srdci ďalší kus lásky, ďalší dôvod a spôsob ako ľúbiť.

Máme teda žiarlivosť odvrhnúť, stať sa Novými Ľuďmi, dokonalejšími?

Smrdí to asi sociálnym inžinierstvom, nie? Môj obľúbený psychológ vraví - nerieš veci, dovoľ im vyriešiť sa, uhni z cesty a nebráň im zbytočnou snahou. Pozoruj ich detailne a vďaka získanému vhľadu podvedome spravíš potrebné kroky. Pre niekoho to je už tvrdá ezoterika, ale naozaj to funguje.

V tejto fáze stačí, že budeme k sebe vnímavejší, budeme sa neprístojne pýtať, skúmať, objavovať - a uvidíme koľko priestoru slobody sa pred nami otvorí.

Aké nedorozumenia zažívaš vo vzťahu k polyamorii?

Jedným z hanlivých pomenovaní pre ľudí nežijúcich monogamne je "štetka". Jednou z ikonických "učebníc" polyamorie je kniha "Etická štetka". Hoci sa snažíme nelichotivú prezývku vyvlastniť, ľuďom ktorých polyamoria príležitostne a dočasne "zaujme" to stále nemusí dôjsť a pristupujú k "štetkám" podľa tradičných vzorcov. Myslia si, že polyamoriou žijúci človek je automaticky prístupný (pre návrhy, dotyky) a možno vynechať vedomý súhlas. Polyamoria však človeka nijako neoslobodzuje z dynamiky (ne)sympatií, (ne)príťažlivosti, odmietnutí a prijatí. Partnera je stále treba zaujať, osloviť, získavať - polyamoria len umožňuje nadviazať kontakt s ďalším bez moralistických súdov a výčitiek svedomia.

Hoci nepovažujem orgie za a priori neprístojnú záležitosť, polyamoria si žiada hlbšie (hoci niekedy krátke) spojenie s partnermi, prítomnosť lásky - aspoň paušálnej, akú cítime k druhej ľudskej bytosti. Polyamoria neznamená rozložiť človeka na končatiny a pohlavné orgány - a sexuálne ho skonzumovať. Polyamoria je opakom toho, čo robia vzťahové roboty a rovnako tak sexuálne roboty. Spojenie s druhými ľuďmi sa nevykonáva, ale zažíva a uskutočňuje a cíti.

Aké sú tvoje posledné skúsenosti s polyamoriou? Čo si sa pri tom naučil?

Predošlí partneri polyamoriu paušálne deklarovali - je to "in" - ale nemali s ňou veľa skúsenosti. Dá sa povedať, že ambície prekonávali schopnosti a vôľu. Polyamoria chce istú dávku risku - zraniteľnosti - schopnosť ponoriť sa, vyskúšať a prijať možnosť, že sa pomýlim. Namiesto parnera ktorý vyplní všetok náš čas na pochyby a osamelosť - sú tu aj okamihy samoty, vlastného času, reflexie. To môže človeka - zvyknutého na klaustrofobický model "byť stále spolu, robiť všetko spolu, mať partnera stále po ruke" zaraziť.

Stretol som aj partnera, ktorý menej o ideáloch polyamorie rozprával - a viac žil jej prax. Nehľadal klaustrofobický monogamný vzťah, ktorým by prerušil všetok svoj doterajší život, existujúce i minulé vzťahy, aktivity a záujmy. Objavil ma ako človeka, ktorý bol pre neho zaujímavý. Bol so mnou tu a teraz. Jeden z prvých pocitov ktorým som čelil bolo: "Hmmm, chce ma, ale nechce ma nadlho, natrvalo. Prejavuje mi záujem, ale nie absolútny. Nie som pre neho dosť dobrý? Zaujímam ho iba povrchne? Chce sa so mnou iba zabaviť? Nie je do mňa tak zamilovaný ako ja do neho?" Tieto svoje myšlienkové pochody som pozoroval. Prečo tak uvažujem, čoho sa bojím, s čím porovnávam, prečo som tak neistý, prečo o sebe pochybujem? Ten človek neurobil nič zlé - toto všetko sebaspytovanie prišlo práve z môjo vnútra. Čisto uvidieť túto dynamiku je pekná lekcia do života. On mi to umožnil, tým že sa tam objavil, bol, bol sám sebou. Môžem sa spýtať - budem radšej zranený a urazený a sám - s pofidérnou "hrdosťou" - alebo prijmem od neho toľko, koľko mi chce dať, bez nepatričného nárokovania si na "celého jeho". Chcem byť radšej s ním, alebo sám? Odpoveď bola jasná.

Netrávili sme každý deň spolu za ruky, od úsvitu do súmraku. Nechal ma venovať sa tomu čo mám rád ja - a on sám šiel za tým, čo tešilo jeho. Doprial si a doprial mi. Áno, odporovalo to zafixovaným romantickým výjavom. Ale nebolo to bezcitné. Vždy, keď sme sa stretli, vnímal ma, magneticky nás to k sebe priťahovalo, došlo k výmene - dotyk, bozk, rozhovor. Všetko v prirodzenom tempe. To, čo sa dialo behom dňa, svojim spôsobom ilustruje ako polyamoria funguje. Menej závislosti - viac slobody. Slobody, ktorú doprajeme sami sebe a zároveň sebe navzájom. Čo ale s ňou? Je tu človek, korému sa páčim, ale nezávisí na mne, nepotrebuje sa ma držať ako kiešť 24/7, vyhradzuje si právo na svoj vlastný čas, priestor, zážitky. "Au! Tak toto je sloboda? Necítim sa až tak obletovaný. Au! Bolí to ... ego? sebadôveru? Ale je to vlastne to čo som vždy od druhých chcel. Dopriať si priestor, dopriať mi priestor. Au! No... nie je to zlé. Je to také skutočné, neprecukrované ale úprimné, dospelé." Kráčame tu a teraz spolu, dvaja dospelí a slobodní ľudia, pretože to tak práve tu a teraz cítime.

Neláka ťa niekedy jednoduchosť a pohodlie monogamného vzťahu?

Tak ako väčšina ľudí, zažívam momenty keď sa zdá že sa proti mne spykli všetky magické sily. Niekoľko rozbehnutých kontaktov vyústi do prázdna, všetci kamaráti sa odsťahujú z mesta, strácam sa v komplikovanej pavučine neúplných, čiastkových spojení s druhými ľuďmi. Cítim sa unavený, znechutený, nemám silu ani vôľu ďalej hľadať. Vtedy človek sníva, ako príde po zlom dni domov, kde ho čaká chápajúci a milujúci partner - a nič z komplikovaných a nekonečných patálií zoznamovania nemusí riešiť. Vybavené, všetko je v suchu. Až kým zasa neprídu tie mizerné dobré dni - a neuvedomí si to podvedomé škrenie, že potrebuje viac než len spoľahlivú rutinu. Keď sa vrátim k okamihom osamelosti a únavy - stále sa môžem zamyslieť, prečo v tom sne vystupuje "jeden partner"? Nekladiem takto na toho jedného človeka (ktorý sa ešte ani neobjavil) vopred príliš veľké očakávania? Nemôžu na tú osamelosť - v kombinácii, v synergii - odpovedať viacerí ľudia? A samozrejme - to čo platí pre monogamiu a polyamoriu súčasne: je vôbec nutné osamelosť "naprávať" "riešiť", alebo "potláčať"? Je možné ju vnímať, prijať a žiť (dočasne, tu a teraz) - bez toho aby sme sa v nej bažili a utápali?

"Toto je môj manžel" urobí každému jasno. Ako nazývaš partnerov v polyamorii?

"Toto je môj manžel" - pre úrady, kolegov, rodinu. Potrebujem všetkých svojich partnerov oficiálne predstavovať? Toto je môj stabilný partner, toto je môj sexuálny partner, tomuto pánovi dávam výprasky...?

"Toto je môj manžel" - pre potenciálnych nápadníkov. Inými slovami, odkazujem ostatným: "daj mi-mu pokoj, už sme zadaní". No v polyamorii presne takéto žiarlivostné scény a súboje o partnerov odpadajú.

Osobne často používam slovo milenec. Síce pre niektorých evokuje iba ľahký príležitostný flirt, ja rád zhodnocujem toto slovo v jeho pôvodnej významovej šírke. Nie je to len "fuck-buddy" a nie je to ani "obchodný partner". V tom slove zaznieva prítomnosť sexuality, ale zároveň aj koreň "milovať". Pretože to je stále základom polyamorie - láska. Koho (všetkého) mám rád.