Robosexuáli

7.0.11

Gay komunity v zrkadle Východ/Západ

Homo-a-sexuáli

Vo východnej Európe sa akákoľvek zmienka o neheterosexualite zdá byť vymazaná z histórie, biológie aj väčšinovej kultúry. "Neexistuje." Prázdno, ktoré nekorešponduje s neustálou prítomnosťou "iných", zaplnili pojmy a rituály zo Západu. LGBTIAQ+ pomenovania aj skratky, dúhové vlajky, jednorožci, gay pride, gay kluby, gay festivaly – a samozrejme gay zoznamky. Keďže si ich miestna komunita nevytvorila ani nevybojovala, ale jednoducho prevzala, je akousi zvláštnou módou niektoré prvky gay identity nenávidieť aj vo vnútri, medzi členmi (ne)komunity. To čo reálne existuje – gay identity (sebavnímanie) a gay životy – sa utvára ako eklektická zmes miestnej kultúry (vďaka jazyku čiastočne izolovanej bubliny fráz a zvykov a pohľadov na rôzne témy) v ktorej každý jednotlivec vyrastá, je v rámci jej hodnôt a návykov vychovávaný ... a prevzatých symbolov, ktoré ju niekedy dopĺňajú a inokedy s ňou neladia.

Hoci mnohé západoeurópske katolícke krajiny dokázali zdravo odlúčiť cirkev a štát – ktorý vzápätí môhol uzákoniť gay parnerstvá či zrovnoprávniť manželstvá (Španielsko, Írsko) – východoeurópske náboženské cítenie má (obrazne) bližšie k ortodoxii a k realite Blízkeho Východu. Kultúra pevne zomknutých rodín kde sa jednotliví členovia miešajú jeden druhému do života, tradičné delenie rolí, malomeštiacky moralizmus, posadnutosť hodnotami ako čistota, nepoškvrnenosť, panenstvo, asexualita. Skúsenosť s totalitou pretrváva v spoločenských mémoch – zabehané zvyky, "u nás to robíme takto", poslušnosť voči autoritám, hierarchie, rodinkárstvo, kšeftovanie, vybavovanie. I rovnako prevzatá demokracia sa zavádza svojským "východným" spôsobom – ako zaujímavý tanec medzi kradnutím, klamstvom a neutíchajúco populárnymi politickými sloganmi ako normalita, slušnosť, kresťanskosť, tradičnosť, morálnosť (ktoré sú vnímané ako jednorozmerne kladné). Nadmieru špinavá politika neustále čerpá kredit z pokryteckej sebaidentifikácie s vierou a Bohom. Napriek silnému prílevu "cudzej" kultúry v posledných desaťročiach sa Východ vyvíja svojim vlastným smerom. Queer ľudia sa rodia, uvedomujú a formujú práve v takomto prostredí. Z neho sa vymykajú a do neho chcú do istej miery zapadnúť.

Od prelomových rokov LGBT aktivizmu sa západná komunita štiepila. Rozpoznať v nej možno dva výrazné prúdy – asimilacionizmus (snaha splynúť s väčšinou, stať sa súčasťou normality, byť ako ostatní) a naproti tomu politika výlučnosti (sme iní ako väčšina, ako takí chceme byť prijatí, ako takí ju obohacujeme). Oba prúdy svojim spôsobom prispievajú – provokatéri prelamujú tabu, zviditeľňujú, aktivizujú, bojujú a menia stav vecí - konformisti nadväzujú a udržujú siete rodín, kolegov, susedov, ktorí ich poznajú ako "normálnych", "slušných", "neškodných" ľudí "ako my". Liberáli generujú idey, konzervatívci implementujú idey – tak ako to funguje aj vo väčšinovej heterosexuálnej spoločnosti. V celkovom obraze je však západná gay komunita citlivá voči vnútornej rozmanitosti (bi, trans, vytočení, fetišisti, polyamoristi – to všetko k nej patrí) a zároveň pozitívne vníma aj sexualitu (striedanie partnerov, neobvyklé sexuálne praktiky, sex priestory). Tieto črty komunity nie sú potláčané ani skrývané – sú jej verejnou tvárou, na ktorú je hrdá. Drag queens, leather daddies, puppies, bears, naháči – tí všetci pochodujú na Pride a sú vnímaní ako "naši" spolu s "normálnymi" rodinne založenými teplými.

Vo východnej európe prevláda internalizovaná homofóbia a odpor voči rozmanitosti. Odlišnosti sú úzkostlivo odsudzované, teplí sa snažia zapáčiť väčšine v úzko definovaných kategóriach "slušného gaya" a "slušnej lesby". Kľúčové slová identity sú tu "normálny" (synonymum pre: monogamný, mužný/heteroimitujúci) a "diskrétny" (synonymum pre: anonymný, zakomplexovaný, úzkostlivo sa skrývajúci) . Navonok sa prezentuje akýsi "asexuálny homosexuál", taký ako ostatní, zapadajúci alebo nevyčnievajúci, ktorý sa odlišuje len "malými detailami" toho čo (s kým) robí v posteli za zatvorenými dverami. Hanbí sa chodiť do gay klubov, na gay akcie, poznať gay ľudí, používať gay aplikácie. Ak ich predsa len musí "použiť" aby niekoho stretol, neopustí si niekedy až tragikomické rituály utajovania - no akonáhle niekoho "uloví", všetky tieto komunitné nástroje a priestory opustí a odsúdi. Cieľom je hermetické a občas až klaustrofobické uzatvorenie sa do bezpečia posvätného "vzťahu". Komunita existuje len ako zraniteľný súbor osamelých jednotlivcov a silene udržovaných dvojíc – s minimálnym "zosieťovaním", slabou zdieľanou identitou, nesúdržnosťou, nesolidaritou.

Roboty na sex a roboty na vzťah

Hoci aj východná Európa má svoje metropoly, ktoré priťahujú nekonformistov, inovátorov, umelcov, provokatérov, progresívne zmýšľajúcich ľudí – ešte stále nestíhajú ťahať zvyšok krajiny dopredu. "Regióny" mentálne zaostávajú o niekoľko desaťročí. Tento jav je podporený politickým diskurzom (neustále opakovaná matra "my nemôžeme, my sme konzervatívna krajina") aj mediálnou produkciou (ironicky, prichádzajúcou z miest) ktorá sa postmoderne a neoliberálne nesnaží masu vzdelávať, ale skôr jej vkusu vyhovieť a prepadávať sa s ním neustále dole. Obvyklým spoločenským vzorom sú teda: svadba, krátke obdobie sexuálneho zaujatia a napokon umelé udržovanie vzťahu čo najdlhšie, tak aby plnil svoj "funkčný" zmysel (deti, hypotéka, dôchodok). Televízne relácie aj seriály recyklujú romantizmus z 19. storočia aj biblické ideály - s hysterickou posadnutosťou vernosťou a jej náprotivkom neverou - "všetko si povedať", "všetko robiť spolu", "láska až do smrti", "dokáž ako ma miluješ", "čo na to povedia deti" - a stovkami ďalších fráz a umelých emócií z učebníc, z ktorých sú vzťahy poskladané. Ľudia nevedia "ako to robiť" a tak to robia "tak ako ostaní", "tak ako všetci". Neuvedomujú si, že omyl tkvie už v samotnom "robiť to".

Roboty na vzťah vykonávajú vzťah ako počítače, ako sériu inštrukcií kódu. Prvé rande, prvý bozk, prvý sex, zrušenie profilov, (odstrihnutie kamarátov), spoločná domácnosť, nakupovanie nábytku, kolaudácie, návštevy, normované párty, predstavovanie rodičom, spoločné dovolenky, "riešenie" vzťahu, vzťahové drámy, uzmierovanie. Vzťah je vyplnený zaužívanými úkonmi a frázami. Ako sa to robiť má, ako to robia všetci, ako to ukazujú v telke (Pošta pre Teba, Modré z neba, ... a desiatky priemerných seriálov). Prvým príznakom posadnutosti sú otázky kladené už pri samotnom zoznamovaní: "mal si už vzťah?" "chceš mať vzťah?" "si na vzťahy?" "koľko trval Tvoj posledný vzťah" "aký bol Tvoj najdlhší vzťah?". Mať vzťah je "dobrý bod do životopisu" slušného gaya. Do očí udiera fixácia na dĺžku trvania – naproti kvalite a obsahu samotného vzťahu. Napriek dramatickým gestám a frázam, vykonávaniu bozkov a objatí a pravidelného sexu, v týchto vzťahoch však často nie je vôbec život. Nie je v nich prítomná ani láska. Sú to vzťahy subjektov a objektov: "mám ťa na to aby ... si mi dal za pravdu, stál za mnou, pomáhal mi, dôveroval mi, ochraňoval ma, staral sa o mňa v starobe a chorobe, reprezentoval ma, vylepšoval môj status, aby som sa mal kým pochváliť priateľom a rodine, aby som sa necítil neadekvátne medzi všetkými mojimi popárovanými známymi (nezlyhať! Ani v tejto kategórii vzájomného posudzovania...), aby si ma urobil šťastným, aby si dal môjmu životu zmysel – postavené na očakávaniach a nárokoch na druhého, ktorý má zaplniť prázdno ktoré je v nás a pochádza z nás. "Láska" sa tu robí, prejavuje, opätuje, vykonáva, dokazuje – ale lásku tu nie je cítiť. Konieckoncov, vzťah nie je niečo čo spoluutvárame, ale: ... "máme" ho. Máš vzťah, alebo nemáš vzťah?

Kult vzťahov však neznamená, že tu nežijú ľudia ktorých tento predpísaný program nezaujíma, chcú si len užiť, alebo jednoducho fyzicky uľaviť bez záväzkov.

Roboty na sex vykonávajú sex ako počítače, ako sériu inštrukcií kódu. Bozk (alebo možno vôbec), vyzliecť, "hoňka", "fajka", a potom samozrejme samotný "sex" – teda v prípade gayov anál. "Si aktív/pasív/verzatil?" – často padá ako prvá či druhá veta komunikácie. Potenciálny milenec je vecou, ktorú si vyberáme z funkčného hľadiska, na použitie, bez akejkoľvek potreby intimity, odkrytia ľudského rozmeru, či aspoň paušálnej láskavosti. Toto všetko si skúpo "uschovávame" pre vzťah. Anál je mechanickou záležitosťou, často okorenenou nekonsenzuálnym a bezcitným prejavom moci, pohŕdania, samectva. To však nie je fetiš ani BDSM (hra s výmenou sily), ale reálne ponižovanie a používanie druhého ako veci, znova dynamika subjektu a objektu. Sústredie padá zasa na kvantitatívne parametre (veľkosť prirodzenia, svalov, výkonnosť, výdrž) – nie na kvalitu a obsah. Čo by to tak mohlo byť? Sex sa vykonáva znova tak ako sa to robiť má, ako to robia všetci, ako to ukazujú v telke (porne) – naučené pózy, pohyby, výrazy tváre, vzdychy, surovosť. Často v ňom nie je ani hravosť, ani tvorivosť, ani láskavosť. Často nie je vôbec sexuálny alebo novým slovom ani "sexi". Je to také "uspokojenie", aké sa jeho protagonisti naučili dosahovať, resp. čo sa naučili pomenovať "uspokojením", hoci vlastne nie je pre nich uspokojivé. Hlavne že sa splnil plán, norma, zvyky (v rámci kategórie "sex") – a nikto nevyzerá "divne". Takýto sex si jeho účastníci nevychutnávajú a netvoria podľa svojej chuti, ale vykonávajú ho. Majú ho. Ironicky, pravdepodobne nikdy v živote nezažili sex.

Medzipriestor

Jednou zo zarážajúco obvyklých otázok pri prvých stretnutiach je aj "si na sex alebo na vzťah". Predložka "na" akosi prezrádza, že tu hovoríme o vykonávaní a nie preciťovaní. Zároveň sa tu podsúva falošná dilema, že máme na výber len dve možnosti – a teda sa musíme zaradiť, vybrať si. S týmito kategóriami sa naviac viaže spoločenská povesť – byť tým "slušným, normálnym, schváliteľným" alebo naopak "promiskuitným, kurevníkom, tým čo nám robí hanbu". Implicitne sa zároveň opovažujú definovať, či má ich nositeľ kapacitu milovať, alebo nie. Všetko zastrešuje veľkolepá a vágna hodnota Lásky, pred ktorou kľakajú kresťania aj ateisti, z mesta aj vidieka, vzdelaní aj robotníci.

Nie je dôvod súdiť ani dlhodobé vzťahy, ani príležitostný jednorazový sex – ak je to to, čo človek objavil sebaspytovaním - ako to, čo s ním hlboko rezonuje, to čo práve potrebuje, to čo ho skutočne obsahovo uspokojuje. Čo však ohromuje je priepasť medzi dvoma extrémami, chýbajúci medzipriestor rôznych iných variácií. Východoeurópania sú podozrievaví tak voči bisexualite, intersexualite, ako aj otvoreným vzťahom. Vyber si! Si to alebo tamto? Binárnosť. Buď – alebo. Čierne alebo biele. Dobré alebo zlé. Kresťanské tradície.

"Srdeční a pohostinní a mierumilovní" Slovania majú reputáciu dosť odlišnú s ich národným étosom: Ako neľudské bezcitné beštie, ktoré väčšinu svojho života vykonávajú. Bez lásky, bez vycibreného zmyslu pre detaily a odtiene a chute, bez vkusu či pôžitku. Ich utkvelé presvedčenie o vlastnom mýte ich len usvedčuje z neschopnosti pozrieť sa na seba zvonku.

Pri prechode z Východu na Západ udivuje aj odlišnosť profilov. Povrchne by sa dala popísať akási podobnosť, pokiaľ sa sústredíme na doslovné preklady obvyklých fráz (drvivá väčšina gayov, v snahe imitovať mužnosť, kladie prehnaný dôraz na mužnú akciu, na "robenie" naproti "zbytočnému vykecávaniu"). Štatisticky vzato, u západných queer ľudí sú častejšie pojmy ako "ľudský" "láskavý", "nežný", "príjemný", "nesúdivý". Východné profily sú v drvivej väčšine prázdne, poskladané z fráz, alebo útočné. Takí a takí nemajú písať, takí a takí sú mi odporní, takí a takí by mali ísť niekam. Slušnosť sa odvádza z mechanického recitovania bezobsažných zdvorilostí "ahoj" "ako sa máš" "čo robíš" "čo hľadáš"... Obvykle sa hľadá buď "sex bez zbytočných rečí" alebo "normálny človek na normálny vzťah", s vymenovaním požiadaviek ktoré musia partneri spĺňať. Oboje však zaváňa vysokou dávkou strojovosti ... a nahraditeľnosti. Chýba individualita, rešpekt, súcit a pochopenie pre druhého človeka s jeho vlastným životným príbehom, traumami, trápeniami, obavami, snami. Spríjemniť si navzájom okamih. Dať kompliment. Prijať kompliment. Poďakovať. Nesúdiť. Prijať odmietnutie. Vidieť druhého v jeho jedinečnej skutočnosti.