Ekonómia

2.0.15

Filozofia, ideológia, teória, osobnosti a nedokonalý človek

"Ekonómia je nesmierne dôležitá - ako zamestnanie pre ekonómov."

Autor tohto článku sa nepovažuje ani za ľavičiara, ani za pravičiara - tento rozpor 20. storočia považujem za nezmyselný v kontexte rovnováhy (polarity, tao) - napriek tomu, niektoré pasáže nasledujúcich úvah môžu byť kritickejšie voči pravicovým dogmám, než tým z opačnej strany barikád. Tento posun je len zrkadlom nevyváženia, ktoré panuje vo svete po revolúcich začiatkom 90. rokoch, kde až na výnimky prevládla výlučne ekonomika voľného trhu, so svojimi hodnotami a poučkami. Táto a ďalšie ekonomické state majú byť pokusom o protiváhu voči prevládajúcej jedinej pravde, o ktorej sa málo pochybuje.

Obdobie slobody

Vo svete, kde už dennodenne počúvame slovo "sloboda" "slobodný" "voľný" "nezávislý" - v najrôznejších pádoch a kontextoch - nie je na škodu pripomenúť, kedy bol človek naozaj ekonomicky slobodný. Ak ho vyčlením zo svojho prostredia, ako čosi jedinečné a nadradené svojmu okoliu, bol to jaskynný človek, ktorý nežil v ľudskom spoločenstve ani svorke - bol doslova samotár - ktorý sa spoliehal vo všetkom čo sa týkalo prežitia, žitia a užívania sám na seba. Hoci nie ojedinelí, jedinci i dnes radi vystavujú na obdiv svoju nezávislosť a hromžia päsťami, aby im nikto nesiahol na ich súkromný majetok, ktorý nahromadili "vlastnými silami a tvrdou prácou" - je nutné si uvedomiť, že v tak previazanej spoločnosti, ako tá súčasná (s výnimkou pustovníkov) neexistuje nezávislého človeka. Elektrina, voda, pohonné hmoty, bývanie, odev, potraviny, biznis, zábava - to všetko sa nám dostáva ako výsledok práce v súčinnosti s ostatnými ľuďmi.

Lacné gesto "veď sú za to platení" nijako nevíťazí nad faktom, že všetko to získavame s pričinením druhých ľudí. Peniaze sú výmenná hodnota, ktorá nám umožňuje obchodovať so svojou prácou a produktami práce iných. To nič nemení na tom, že nie sme nezávislí. Môžeme odísť na opustený ostrov a zbierať kokosové orechy - ale i tak sa nás budú dotýkať zmeny v životnom prostredí - prinajmenšom teploty, kvality ovzdušia a vody - ktoré spôsobuje zvyšok civilizácie. A tu sa naskýta možnosť prestať o sebe uvažovať ako o človeku-pánovi tvorstva a otvára sa priestor pre teóriu Gaie, či už vedecké alebo náboženské vyjadrenie toho, že sme súčasťou širšieho organizmu, ekosystému. Jednotlivé živočíšne a rastlinné druhy, baktérie a víry - sú navzájom prepojené, požierajú sa a navzájom regulujú v potravinových reťazcoch - a ak sa jeden premnoží, alebo vyhynie, má to široký vplyv na ostatné organizmy. Hoci človeka nič nepožiera, potrebuje ostatné organizmy, aby zasýtil hlad, aby mohol dýchať, aby bola atmosféra na Zemi prajúca jeho prežitiu.

Otrokárstvo - Feudalizmus

Či existoval hypotetický osamelý jaskynný muž aj v skutočnosti - sa môžeme prieť. Tak ako opice, cicavce, aj iné živočíšne druhy, žil človek v spoločenstvách - pretože to zvyšuje jeho šance na prežitie. Vzájomnou spoluprácou dosahujeme kvalitu života (bezpečie, množstvo a pestrosť potravy, kratochvíle) akú by sme sami-za-seba nikdy nezažili. Niekde vprostred tohto spoločenského života prišiel vynaliezavý človek na to, že jeho vynálezy - zbrane a nástroje - možno okrem lovu použiť aj na to, aby ohrozoval ostatných členov spoločenstva (slabších, bojazlivejších, nevedomejších) a donútil ich loviť (pracovať) aj za neho - a časť produktov práce odvádzať ako výpalné (výkupné za život) jemu. A prečo len časť, nech odvedie celý produkt a nechá si len toľko, aby prežil. Toto v surovej podobe priviedlo do života otrokárstvo a feudálne poddanstvo. Na to, aby sa zdôvodnilo prečo sa niektorí ľudia rodia ako otroci, iní ako poddaní a ďalší ako vznešené panovnícke rodiny - sa v bujných duchovných konceptoch (náboženstvo, národ) ľahko našlo odôvodnenie.

Pre moderného človeka, nech je to idea akokoľvek absurdná, je tento koncept ešte stále predstaviteľný a tiež uskutočniteľný. Spí v nás. V nenápadných podobách dokonca žije a prekvitá. A to je práve dôležité pri analýze akéhokoľvek ekonomického systému - nachádzať stopy otrokárskeho zmýšľania. Nachádzať odôvodnenia, prečo niekto môže vlastniť druhého, správať sa k nemu ako k majetku - tovaru - veci, alebo prečo je mu nadradený. Feudálny systém, hoci nás od neho v Európe delí jedno storočie, sa totiž nikdy oficiálne neskončil. Šlachta, ktorá vlastnila ľudí, nimi vybudované mestá, hrady, produkty - sa stala vlastníkom výrobných prostriedkov, tým ktorý v kapitalistickej hre "na šikovnejšieho, vynaliezavejšieho a životaschopnejšieho" začal s bohatým bankom, na rozdiel od zvyšku populácie. Tá dnes nikomu nepatrí podľa papierového zákona, ale nakoľko skutočným zákonom a zdrojom moci sú dnes peniaze, ešte stále sú nemajetnejší vydaní svojvôli tých, ktorí svoj majetok "získali vlastnými silami".

Kým feudálne usporiadanie stálo na výpomoci náboženstva - modli sa a pracuj, to že sa niekto narodí ako pán a niekto ako otrok je Bohom dané, v nebi sa aj tak budeme všetci rovní - dnešnému systému do nôty zahral darwinizmus. Mnohí s ním koketujeme len preto, že sa javí ako jediná alternatíva k pánbožkárskemu tmárstvu - no jeho ideológia, ak sa ujme v spoločnosti, môže viesť k podobne zverským uskutočneniam: "silnejší vyhráva, zdatnejší sa stanú alfa-samcami, umožnia tak prežitie druhu". Hoci to môže byť jeden z výstižných pohľadov na živočísnu ríšu, je to opis. Áno, kto je šikovnejší, určite sa mu dobre povodí. Opis však nesmieme obracať na ospravedlnenie. Ak sa niekomu dobre (finančne) vodí, neznamená to, že je schopnejší, alebo vďaka nemu by mal prežiť náš (značne premnožený) druh. Slová "šikovnejší", "schopnejší", "dravejší" - sú neosobné - a nemôžeme z nich robiť hodnoty. Šikovnejší môže byť aj podvodník, zlodej, alebo vrah - v porovnaní so svojou obeťou.

Merkantilizmus

Hoci bol Darwin prírodovedcom, ešte pred jeho narodením našla budúca teória krásne spodobenie v črtách medzistupňa medzi prostým feudalizmom a kapitalizmom. V duchu "boja o prežitie" sa každá z veľmocí snažila o čo najlepšiu aktívnu obchodnú bilanciu - teda vyvážať viac než dovážať - aby tak druhé krajiny boli nútené splácať svoj dlh v drahých kovoch, ktorých hromadenie sa stalo cieľom merkantilistických pánov. Tento systém si osvojil myšlienku, že obchod je nevyhnutnosť k vytváraniu bohatstva - avšak veľmi rýchle pochopil, že obchodovať s druhými za férových podmienok, ako rovný s rovným, je nevýhodné. Obchod sa tak stal synonymom "rabovania" - v menej technizovaných, slabšie boja- a obrany-schopných krajinách. "Neviditeľnú ekonomiku" mal však v rukách panovník s absolútnou mocou, ktorý zároveň reprezentoval štát (Boha, atď) a teda neváhal kedykoľvek použiť štátne zásahy, regulácie, dotácie - prípadne i vojenskú moc - aby dopomohol k "výhre" práve svojej krajine. Tento systém nevyhnutne vyústil do koloniálneho súperenia.

Kolonializmus

Ak merkantilistický štát (Francúzsko Ľudovíta IV, neskôr Anglicko a ďalšie krajiny) nemohol získať suroviny sám, musel ich získať z kolónií. Tie sa stali zároveň odbytiskom produktov, ktoré merkantilisti predávali za ďalšie suroviny a drahé kovy. Nakoľko v záujme veľmoci nebolo dovoliť súťaž, v kolóniách nesmeli vznikať manufaktúry a kolónie nesmeli samé za seba obchodovať s inými veľmocami. Stali sa tak obrovskými príveskami "materských krajín".

Dones sa diskutuje na tému povahy koloniálneho systému. Existujú pokusy ospravedlniť ho na základe darwinistických teórií prežitia silnejšieho a schopnejšieho, bludných rasových teórií nadradenosti bielych, ale aj na príkladoch, keď koloniálna veľmoc priniesla do chudobných krajín priemysel, nové produkty, lieky, pokrok, náboženstvo, skrátka "civilizáciu". Samozrejme sa zabúda dodať, že narušila pôvodné fungujúce obchodné vzťahy, priniesla nové choroby, potierala pôvodné náboženstvá - často ľudskejšie, s prírodou, múdrosťou a dušou spojené - priniesla tiež nové typy konfliktov, zbraní na ich "riešenie" aj materialistickejší spôsob života.

Kolonializmus mal mnoho podôb. V Britskej Indii možno hovoriť o "prinesení pokroku", ak si odmyslíme všetky nevýhody prevyšujúce pokrok. Alžírsko sa stalo druhou územnou polovicou Francúzska, ktoré sa tak rozprestieralo na dvoch kontinentoch. Bohužiaľ s úplne cudzím národom, odlišnou kultúrou i náboženstvom, proti jeho vôli. Belgické Kongo sa stalo dejiskom prvého veľkého medzinárodného škandálu, keď bieli vojaci masovo vyvražďovali domorodé obyvateľstvo, na tejto obrovskej "súkromnej ťažobnej parcele" belgického kráľa Leopolda II.

Spoločnými črtami bola vojenská okupácia, zavedenie vlastných ekonomických, sociálnych, náboženských a morálnych noriem, vlastného jazyka a kultúry vôbec.

Nakoľko cez merkantilizmus a kolonializmus dospela väčšina krajín Západu ku kapitalizmu, študovať jeho rysy je pre porozumenie kapitalizmu nevyhnutné. Z pohľadu krajiny, ktorá chce započať obchod stále platí, že férová hra je nevýhodná, ak chce krajina rýchlo bohatnúť a nielen obchodovať pre potešenie z obchodu, alebo umožniť, aby v budúcnosti aj z iných krajín môhli vzísť nové vynálezy v prospech všetkých.

Fakt, že dnešné vyspelé ekonomiky stále maskujú koloniálny prístup k ďalším krajinám vystihuje nálepka z ľavicového bloku - "imperializmus". V strednej Európe sa stala už temer vtipom - nikto sa neodváži priznať si, že to, čím sa totalitné režimy radi oháňali, je skutočný jav v svetovej ekonomike a politike. Ovládnuť druhé krajiny nie silou zbraní, ale "nežnou metódou" cez ekonomiku. To síce teší bojovníkov za ľudské práva, ľudia nie sú (tak masovo a okato) zabíjaní, ale to že žijú v podradenej pozícii voči niekomu inému, často aj nedôstojne, je už druhotný "menší" problém.

Dnešný svet je usporiadaný na Stred, Poloperiférie a Periférie. Čím ďalej smerom k okraju, tým ďalej je badať nástroje a javy novodobej koloniálnej politiky - lacná pracovná sila, menej vábivé a tvorivé pozície, vyčerpávanie zdrojov. Predvojom vojenských zásahov sú ekonomické sankcie, ktoré krajinu vylučujú z globálneho trhu. Pomocníkom v začlenenej krajine sú samozrejme strážcovia slobody a práva - médiá ktoré nepretržite "informujú" o tom čo je dobré, čo nie je dobré pre ekonomiku, podoporujú príchod investorov, vytvárajú okolo im-neprajúcich politikov škandály, vytvárajú spoločnosť orientovanú na spotrebu produktov a závislú na voľnom čase trávenom pred televízormi, na športoviskách a dovolenkách, za ktoré samozrejme treba platiť.

O probléme lacnej pracovnej sily sa hovorí, ale len s hystériou, ľútosťou, alebo ako o smutnom fakte. Nepoukazuje sa na limity obchodu, vývozu, ani o tom, že v hre môže byť len jeden víťaz. A tobôž sa nehovorí o spôsobe riešenia tejto situácie, ktorá sa sama nevyrieši. Satelitný dodávateľský a servisný priemysel, ktorý sa tvorí okolo veľkých cudzích fabrík nie je schopný žiť sám za seba, po odchode investora za lacnejšou pracovnou silou. A tobôž ho nie je schopný trhovými nástrojmi vyhnať. Ekonomická teória síce hovorí o "komparatívnej výhode" (krajina sa má vždy lepšie ak obchoduje, ako keby neobchodovala a bola sebestačná), no v krajine, z ktorej sa najprv vyváža pšenica, ďatle, alebo cukor, neskôr zdravotné sestry a lekári, technici a inteligencia vôbec - nakoniec nezostane nič, zostane nerozvinutá. Načo jej teda bolo zapojiť sa do svetového obchodu? Aby malá elita v nej mohla mať luxusné služby a technické hračky reprezentujúce pokrok?

Ak nepomôžu sankcie a krajina náležite "netrpí" vylúčením z globálnej ekonomiky, pomôže vojenská sila. Prevraty v banánových ekonomikách a následné polofašistické diktatúry, ktoré ale láskavo dovolili podnikať veľkým korporáciám, považujú neokonzervatívci v USA za vždy lepšie, ako slobodne a demokraticky zvolenú ľavicovú cestu.

Ak sa to časti obyvateľstva v imperiálnej krajine nepáči, nezabudne sa dodať, že cudzí vplyv priniesol krajine aj pokrok. Pokrokom sa rozumie západný konzumný a mestský spôsob života, ktorý nahrádza pôvodny primitívny - spätý s lokálnou prírodou, kultúrou, menej uponáhľaný, náročný na suroviny. Pokrok "je keď" sa ľudia nerozvaľujú v chatrčiach, ale ponáhľajú sa k svojmu obľúbenému televíznemu programu, do shopping centra, na lastminute dovolenku - a samozrejme do práce zarobiť na to všetko. A keby si predsa len niekto dovolil nesúhlasiť, je nutné - tak ako sa pokúsili vo Francúzsku - uzákoniť "pozitívnu úlohu imperializmu" v dejinách - a takéto oficiálne dejiny učiť na školách.

Toto sa dnes týka bohužiaľ oboch častí spektra - pravého aj ľavého - pretože každé má svoje zeme zasľúbené. Nielen Amerika a jej latinské dŕžavy, Francúzi a Afrika, Angličania a India - ale aj Rusko a "zaostalá" stredná Ázia, Čína a "špinaví" Tibeťania "žijúci ešte v stredoveku", prípadne Slovensko a "asociálni Rómovia". Tento príbeh sa odohráva všade, nielen cez hranice, ale aj vnútri aktuálne platných hraníc, kde nejaká veľká dominantná kultúra prináša pokrok inej, "zaostalej".

Kapitalizmus - imperializmus

Hoci merkantilizmus slovami Francisa Bacona zaviedol do sveta obchod (ako prospešný dej), manufaktúry (ako štartovací stupienok pre rozvoj priemyslu), zužitkovanie pôdy, potieranie nečinnosti, obmedzenie odpadu a prebytku - David Hume a Adam Smith (otec modernej kapitalistickej ekonomiky) spochybnili pohľad, že svetového bohatstva je len obmedzené množstvo (vzácne kovy) a šikovnejší si ho ukoristí pre seba na úkor ostatných. Zakladatelia kapitalizmu sa stali kritikmi štátnych zásahov, naopak, fungovanie ekonomiky podmienili slobodným obchodom, prirodzeným vyvažovaním ponuky a dopytu a pôsobením, ako to Adam Smith prvý krát pomenoval, "neviditeľnej ruky trhu". Sledovaním osobného prospechu (v zmysle ekonomického konania a podnikania) človek neúmyselne koná blaho celej spoločnosti (prináša produkty a služby, tvorí k nim reálne ceny, podieľa sa na inovácii a pokroku). Hoci... kritici plánovaných a sociálne orientovaných ekonomík zároveň tvrdia, že niet "spoločenského blaha". David Ricardo prispel svojou teóriou komparatívnej výhody - teda že vždy je prospešnejší obchod a sústredenie sa na produkty, pri ktorých výrobe máme komparatívnu výhodu, než vyrábať si všetko ako sebestačná krajina, aj keď sme efektívnejší pri výrobe každého produktu, aj takého, ktorý v prípade obchodného vzťahu bude vyrábať druhá krajina. Mantry kapitalizmu boli na svete a dnes ho teda definujeme ako:

Ekonomický systém, ktorý zväčšuje bohatstvo v procese tvorivého ničenia (creative destruction), kde peňažné toky putujú od zastaraného nízko-návratného kapitálu k vysoko-ziskovým najmodernejším technológiám. V menej poetickej definícii: Kapitalizmus je samoorganizovaný, decentralizovaný systém, kde kapitál (výrobné prostriedky mimo práce) je v súkromnom vlastníctve - a kde práca, tovar (služby) aj kapitál sám sú obchodované na trhoch - a kde zisky z obchodu putujú k ich (osobnými záujmami motivovaným) vlastníkom, ktorí sa ich môžu rozhodnúť investovať v ďalšom rozvoji. Hoci sa kapitalizmus opiera o trh, nie je trhovou ekonomikou (tú môžu využívať aj socialistické zriadenia). Kapitalizmus je viac filozofia (ne)prerozdeľovania hodnôt a najmä zisku. Korporácia si najíma námezdných robotníkov, ostatný zisk z jej činnosti (mzdy sú len nákladmi) putuje do rúk vlastníka (akcionára) korporácie.

Kapitalizmus, hoci jeho prvky nie sú cudzie mnohým iným kultúram (Islam, staroveká Čína, India), jednoznačne vzišiel z kresťanskej protestantskej etiky. Podľa Maxa Webera, zarábanie (a zhŕňanie) peňazí je vyjadrením horlivosti v povolaní (ktoré je synonymom božského volania) a teda aj viery. Činorodou prácou človek vyjadruje poslušnosť v božom zámere, voči čomu stojí ako opak diabolská záhaľčivosť. Problém nastal v nepochopení toho, čo by mal človek vykonať s nadobudnutým bohatstvom. V protestantskej etike by ho nemal spotrebovať pre svoje potešenie, ani rozdávať "lenivej žobrote", ale znova investovať - do podniku, rozvoja, inovácie - a nič si nenechať pre seba. Človek by mal stále žiť skromne a zbožne. Realita sa od tohto ideálu samozrejme odchýlila, až k zvrátenej dnešnej podobe.

Kresťania, Weber medzi nimi, sa ale viac sústredili na iné "zvrátenosti" - materializmus a odloženie tradičných morálnych hodnôt. Kapitalizmus si vychovával "špecialistov bez ducha, pôžitkárov bez srdca", puritánska idea sa stala obeťou vlastného frankensteinovského vynálezu. Rozpor s kresťanstvom (aj keď sú to obvykle pravicové strany, ktoré sa najhorlivejšie bijú za kresťanské, rodinné a tradičné hodnoty) nastal aj v iných kľúčových otázkach. Kresťanstvo, tak ako islam, či iné viery - zakazuje úžeru. Požičať desať a pýtať si naspäť jedenásť zlatých - teda aj úrok - bolo považované za úžerníctvo. Avšak v silnejúcom kapitalizme sa od zakazovania úrokov muselo upustiť. Kresťanstvo vyzýva k súcitu, milosrdenstvu, pomoci blížnemu a prinajmenšom hlása rovnosť pred Bohom - k čomu bližšie majú ale paradoxne "bezbožné" ľavicové a socialistické sily. Vatikán (katolícky oponent protestantov) vyzýva na strednú cestu medzi kapitalizmom a socializmom, aj keď jeho politickí reprezentanti majú k tomuto postoju často najďalej.

Napriek krátkemu obdobiu, dejiny kapitalizmu sú šťavnaté, plné zvratov a premien. Priemysel a hromadná výroba vytlačili tradičné ručné remeslá, cechy, obchodné karavány. Mechanizovalo sa aj poľnohospodárstvo, z väčšiny obyvateľstva sa stali námezdní robotníci v továrňach druhých. Prebytky umožnili vznik strednej triede - ktorá ich míňala vo svojom voľnom čase. Tá v spôsoboch imitovala panstvo, no vyznačovala sa aj silnými predsudkami, nevídaným moralizmom a primitivizáciou odborných tém. Štáty viac či menej do obchodov a trhu zasahoval - reguláciami, dotáciami, či tvorbou štátnych podnikov a verejných služieb, infraštruktúry - vďaka výberu daní - a skôr či neskôr vznikla zmiešaná ekonomika. Objavujú sa nové fenomény ako monopoly, neskôr korporácie - ktoré pokrivujú ideál voľného trhu a znefunkčňujú jeho mechanizmy. Zástancovia trhu obvykle pripisujú toto ako dôsledok regulácii, odporcovia zasa tvrdia, že je to prirodzený jav kapitalizmu - hospodársku súťaž raz niekto vyhrá.

Monopoly a korporácie je nutné rozbíjať ďalšími štátnymi zásahmi. Tie sa využívajú aj v prípade kríz, ktoré sa v kapitalizme cyklicky opakujú - podľa liberálnych ekonómov sú akýmsi očistným mechanizmom trhu, podľa ďalších sú takisto spôsobené štátnou reguláciou a podľa oponentov samozrejme vznikajú ako sprievodný jav vlastný kapitalizmu - faktom zostáva, že postihujú zväčša negatívne veľkú časť populácie. V časoch krízy je táto skupina otvorenejšia zamýšľať sa nad zavedením alternatívnych systémov, v čase blahobytu sa z nej znova stáva masa záhaľčivých individualistických konzumentov - čo sa opakuje rovnako cyklicky. S kapitalizmom sa spája i úžernícky systém bankovníctva, ktorý umožnil pôžičky, ale aj abstraktnú výrobu peňazí z ničoho. V rukách štátu, po zrušení zlatého štandardu, nastupuje inflácia - peniaze strácajú na hodnote a nie sú schopné ju uskladňovať. Nadôvažok sa ku kontroverznému systému úrokov pridal finančný trh, burzy, absurdné deriváty, pôžičky na pôžičky a nakoniec špekulácie a bubliny - či už s tak hmotnými vecami ako domy, alebo naopak s virtuálnymi doménami na internete.

Osobnosti o kapitalizme:

[Hayek:] "kapitalizmus umožňuje optimálne rozvrstvenie a využitie výrobných prostriedkov."
[Friedman:] "Monopoly sú dôsledkom vládnych zásahov, nie trhu."
[Schumpeter:] "Monopoly tiahnú svet dopredu iniciatívami a inováciami."
[F.F. Roosevelt:] "Ak súkromná moc vzrastie nad demokratickú moc štátu, môže sa kapitalizmus zvrhnúť na fašizmus."

Je veľmi ťažké popísať v akom systéme dnes žijeme. Najmä v prípade kritiky sa označuje za kapitalizmus, no je to istá forma zmiešanej ekonomiky. Od ideálu voľného trhu s veľkým počtom malých firiem sme sa jednoznačne odchýlili a v realite monopolov, korporácii a kartelov, ktorých finančná moc je schopná ovplyvniť všetko vrátane vlády - sa znova ocitáme v čomsi porovnateľnom s feudalizmom - v spoločnosti rozdelenej na vlastníkov, akcionárov, manažérov a robotníkov - psychických aj manuálnych. Krotenie tradičnými hodnotami chýba: namiesto prácou za naplnením božej vôle, namiesto pokroku pre pokrok sám - chápe väčšina obyvateľstva podnikanie (a zmysel podniku) ako dosahovanie zisku.

Namiesto božej vôle dnes vyznávame sebectvo, vraj prirodzenú povahovú vadu človeka, ktorú v kapitalizme využívame "v prospech spoločnosti." Zlý nástroj, ktorý má privodiť spoločenské dobro, je ale dvojsečná zbraň. Hoci sa zdá, že slúži všeobecnému blahu, zároveň vytvára takú náladu v spoločnosti (rýchlosť, stres, neľudskosť) a formuje charaktery ľudí takým spôsobom, že výsledok je prinajmenšom trpkosladký, no pre mnohých úplne nechutný. Ak z tohto systému vypadne človek, systému sa nič nestane. Je ale prednejší systém (stroj ako dielo človeka), alebo človek sám? Stráca sa hodnota kvality (namiesto nej nastupuje spotrebná účelnosť, jednorazová praktickosť), iracionálno (krása, sebapresiahnutie, city - nie sú kvantifikovateľné - no slová ich vyjadrujúce sa dajú dobre použiť v reklamnej kampani), ľudskosť (nemáme čas sa zaoberať problémami druhých).

Logiku kapitalizmu a trhov, fiktívne problémy, krásne dokresľuje Sayov zákon: Bez ponuky nie je dopyt. Prosperitu nemožno dosiahnúť konzumom, ale produkciou. (Či to nie je len skryté prekrútenie toho istého - vymýšľanie potrieb a vynucovanie ich uspokojovanie nákupom - je vec na zamyslenie.) Peniaze nemožno vyrábať tlačením (infláciou), aby ich mali ľudia viac a zvýšil sa dopyt - pri zachovaní rovnakej ponuky. Ak výrobca dokončí produkt, chce ho rýchlo predať, lebo stráca s časom na hodnote. Peniaze vymenené za produkt samozrejme takisto s časom strácajú na hodnote a chce sa ich zbaviť tiež - výmenou za iný produkt. A takto vytvorením ponuky jedného produktu vznikol aj odbyt (dopyt) pre iný produkt. Nikdy tak nevznikne absolútny prebytok - čiastkový prebytok jedného tovaru (hoci je to i pracovná sila) vyvažuje nedostatok iného. Tu sa však argumentácia Saya alebo Milla končí, áno inflácia je zlá. Konzum ničí bohatstvo, produkcia ho tvorí. Pre kúpený produkt však platí to isté čo pre predaný, aj pre peniaze - treba ho skonzumovať, investovať, alebo zbaviť sa ich inak čím skôr. Nemôžeme nakupovať len preto, aby sme predali. Popri tom chceme jesť, uspokojovať potreby, užívať si život. Je to bludný kruh, ktorý si vynucuje od človeka istý absurdný spôsob správania. No je základom v argumentácii pre laissez-faire ekonómov. Mantra ponuky a dopytu.

Klasická ekonomika - 18.-19. stor. - Adam Smith, David Ricardo, John Stuart Mill

Základy modernej ekonomiky sa položili v dobe priemyselnej revolcie. Behom niekoľkých desaťročí nastal exponenciálny pokrok, aký dejiny zatiaľ nepamätali. Preto mohli klasickí ekonómovia pyšne tvrdiť, že kapitalizmus, obchod, trh, ponuka a dopyt - sú podmienkami rastu a pokroku. Žiadali čo najväčiu ekonomickú slobodu, ktorej prvkami bolo i zrušenie minimálnej mzdy, odborov, zmlúv na dobu neurčitú, zvýšenie flexibility pracovnej sily - ktoré znamenali presne to, čo i dnes.

V ich teórii hodnota veci odzrkadľuje náklady na jej výrobu. Vlastník pôdy dostáva rentu, robotník mzdu, vlastník kapitálu dostáva zisk z investície. To zároveň naznačovalo aj spôsob distribúcie hodnôt medzi obyvateľstvo. Novú teóriu neskôr priniesol John Stuart Mill - pre neho hodnota veci spočíva v jej užitočnosti. Hoci je niečo nákladné na výrobu, môže to byť málo užitočné - a naopak vec, ktorú je ľahké lacno vyrobiť, môže byť nesmierne hodnotná. Úplne inak sa k veci postavil Karl Marx, ktorý takisto reagoval na klasické teórie ekonomiky - preň hodnota veci spočívala v množstve práce, ktorá bola vynaložená na jej výrobu. Brala ohľad predovšetkým na robotníka, investovaný pracovný čas a úsilie.

Neoklasická ekonomika :: Klasický liberalizmus - William Stanley Jevons, (Carl Menger), Leon Walras - Alfred Marshall - Milton Friedman - Chicagská škola

Kým klasická teória vysvetľovala ceny na základe nákladov na výrobu, neoklasická ekonomika sa opierala o novú teóriu užitočnosti a zákon klesania okrajovej užitočnosti (marginal utility). Čím väčšie množstvo produktu, tým je menšia hodnota každého ďalšieho kusu. Ekonomické rozhodnutia by mali preto odzrkadľovať práve tento jav. Cena za nového zamestnanca je protihodnotou prínosu, ktorý tento ďalší zamestnanec bude predstavovať pre firmu. Ak nakupujeme ďalšiu vec, uvažujeme či za ňu zaplatíme aktuálnu cenu z pohľadu prínosu, ktorý pre nás znamená - pre nás ako pre zákazníka nie je dôležité, koľko stála jej výroba.

Alfredovi Marshallovi sa tieto teórie videli príliš prehnané a kladúce dôraz na užitočnosť a dopyt, kým klasické teórie zasa príliš jednostranne zbožšťovali ponuku a videli len náklady na výrobu. Spor, či je dôležitejší dopyt, alebo ponuka bol pre neho rovnako absurdný, ako hádať sa, či strihajú nožnice, alebo ich ostrie.

Cena sa teda tvorí rovnováhou (ktorú neoklasici stále zdôrazňujú) medzi dopytom (príjmami-obmezení ľudia, ktorí sa snažia maximalizovať užitočnosť) a ponukou (nákladmi-obmedzené firmy, ktoré sa snažia maximalizovať zisk), k čomu sa využívajú dostupné prostriedky výroby, automaticky sa predpokladá racionalita všetkých zúčastnených a plná informovanosť. Ekonomické fenomény sa vysvetľujú púhym sčítaním (agregácia) individuálnych správaní jednotlivcov. Dôraz sa kladie na mikroekonomiku, naopak uberá sa na význame inštitúcií, hoci tie formujú neskoršie správanie jednotlivcov. Ponuku a dopyt posúva najmä pracovná sila a peniaze, preto jednou z účinných metód jej korekcie je monetárna politika - prostredníctvom úpravy úrokovej miery presvedčujeme jednotlivcov, aby viac sporili, alebo míňali a konzumovali. Jednotne s klasickými ekonómami, snažia sa neoklasici obmedziť vplyv štátu (dotácie, podpora niektorých podnikov). Tomu odporúčajú skôr znižovať dane v období rastu a znižovať výdavky (radšej než zvyšovať dane) v období krízy.

Pre Miltona Friedmana sú trhy vo svojej podstate stabilné a depresie (krízy) spôsobujú len štátne (vládne) zásahy. V prípade krízy v 1933. roku, na vine bola podľa neoklasikov centrálna banka (Federal reserve), ktorá privodila zmenšenie objemu peňazí v ekonomike - a nie nedostatok vôle investovať zo strany podnikov - ako to vysvetľujú iní.

Kapitalisti sú ľudia, ktorí dosahujú zisky tým, že predvídajú spotrebné správanie zákazníkov, vstupujú do rizika podnikania a organizujú výrobu.

Kritiky:

Predpoklad, že ľudskí jedinci sú racionálni je absurdný. Človek ekonomický je odlišný živočíšny druh, nie ten, ktorý sa momentálne pohybuje na Zemi. Nemá city, pocity, sny, vrtochy, spontánne nápady, súcit, alebo dôstojnosť - ktoré by ovplyvňovali jeho ekonomické rozhodnutia. Je to len chodiaca kalkulačka, ktorá sčítava šťastie a bolesť, pôsobia na ňu síce stimuly, ale pomimo prísnych výpočtov ju nechávajú chladnou. Racionalita sa dokonca vyhýba aj podnikom, ktoré vyrábajú tiež v rozpore s teóriou rastúcich nákladov.

Maximalizácia zisku podnikmi je síce dobrým opisom, ako fungujú korporácie, no určite to nie je dobrým návodom z pohľadu spoločenského prospechu a širších otázok ako životné prostredie, kvalita života, zdravie, najmä ak sa s nimi dostáva zisk do konfliktu.

Druhá podmienka fungujúceho trhu - perfektná informovanosť všetkých zúčastnených v ekonomike - je tiež v praxi neuskutočnená, ba čo viac, rôzne subjekty sa snažia mnohé informácie pred potenciálnymi zákazníkmi zatajiť.

Úplne z iného sveta sú predpoklady, že dlhy sú vždy splatené a že v hocktorý čas môže ktokoľvek uskutočniť akokoľvek veľkú pôžičku. Teoreticky aj malý farmár by si mohol zobrať niekoľkomiliónovú pôžičku a behom dňa založiť a rozbehnúť vlastnú komerčnú televíziu.

Ponuka a dopyt, najmä na agregátnej (hromadnej) úrovni - sa považujú za nezávislé. Avšak na úrovni jednotlivcov môžu byť previazané.

Neoklasická ekonomika sa veľmi spolieha na matematické modelovanie, ktoré je často na hony vzdialené reálnej ekonomike a vzťahom v nej panujúcim. Zložitý svet (vrátane iracionálneho človeka, prírody, počasia, nespočtu prepojení rôznych konceptov) však nemožno zhrnúť do sústavy premených, konštánt a rovníc - alebo zjednodušeniami ako "hľadanie ekvilibria".

Monetárna ekonomika v podaní neoklasických ekonómov ešte viac prehlbuje cyklické javy ekonomiky - krátením daní pridáva k už aj tak vysokým ziskom firiem v čase rastu a prehlbuje dopady krízy v čase recesie zmenšovaním výdavkov (teda úbytkom verejnoprospešných služieb).

Neoklasická ekonomika teda funguje len v prípade modelov, v akomsi ideálnom svete, kde platia všetky jej predpoklady, vrátane dokonalej súťaže. Z vlastnej samoľúbej svojvôle považuje reálne prostredie, ba dokonca také v ktorom chýba súťaž, za takmer perfektne trhové, v ktorom platí i pareto-optimum.

Marx navyše kritizoval spôsob nakladania s hodnotou práce. Robotník za svoju činnosť nedostáva jej úplnú protihodnotu. To čo zostáva medzi jeho mzdou a tým čo vyprodukoval - nazýva hodnota naviac (surplus value), neplatená práca - a ako proces to označuje za vykorisťovanie. To sa v kapitalizme považuje za "škaredé slovo", zatajuje sa, podobne ako vynútená spotreba vo forme tovarového fetišizmu (commodity fetishism).

Fašizmus

Prvá veľká kríza umožnila príchod nacionalistických, rôzne neznášanlivé teórie hlásajúcich strán, s nimi aj osobnostiam ako Hitler, Mussolini a Franco.

Fašizmus bol síce politická ideológia, no stvoril i svoj vlastný špecifický ekonomický svet. Prinajmenšom v Nemecku ho reprezentovala národne-socialistická strana, čo veľmi radi zdôrazňujú kritici socialistického zriadenia. Áno, fašistický režim realizoval sociálnu politiku, pre tých, ktorí vstúpili do jeho štruktúr. Nemecko sa vydalo "treťou cestou medzi kapitalizmom a socializmom", stalo sa predchodcom sociálneho štátu (welfare state), výmenou za podriadnie sa ideológii, kde všetko a každý "mal svoje miesto". Chlapci z rôznych vrstiev, aj tých najchudobnejších mohli vstúpiť do polovojenských organizácií, kde z nich vychovávali vtedajší ideál "chlapov". Viacmenej sa jedná o populistický "socializmus" typu "chlieb a hry". Priemysel, hoci súkromný, držal v pevných opratách štát. Pre fašizmus je príznačný korporatizmus, teda podpora veľkých priemyselníkov loajálnych režimu. Zároveň sa zachovalo drobné súkromné podnikanie a spoločensky sa vyzdvihovali vyslovene kapitalistické hodnoty - súťaživosť, dravosť, drzosť, panovačnosť, nemilosrdnosť. Marxisti považujú fašizmus za systém, ktorý sa ustanoví, aby chránil kapitalizmus v čase krízy, alebo revolúcie. (Viď neskorší prípad z Chile: Allende/Pinochet)

Táto politická ideológia, nakoľko prežila dlhšie než len medzivojnové obdobie (apartheid v Južnej Afrike, Francove Španielsko, Salazaarove Portugalsko, Pinochetove Chile) a koketovala s rôznymi ekonomickými systémami, dokonca i s čistšími formami trhových ekonomík. V zmysle hospodárskom sa Francovi, Salazaarovi i Pinochetovi podarilo dosiahnúť malé ekonomické zázraky - ak ich meriame metrami Hayeka, či iných tvrdo pravicových ekonómov. Vďaka pravicovej politike a napríklad zavedením turizmu - nárast bohatstva spotrebného typu - pre strednú a vyššiu vrstvu - si získali fašizoidné režimy silné sympatie a slová pre ospravedlnenia (pre potlačovanie slobôd a masakre), ktoré sa využívajú dodnes. Avšak nič na tom nemení fakt, že fašizmus bol i politickým smerom, ktorý kruto postihoval akýkoľvek odpor, nedal priestor iným názorom, bol neznášanlivý k rôznym menšinám, prerábal človeka na pyšného, machistického, robotického dobyvateľa. Napriek ekonomickým úspechom sa zatiaľ všetky tieto režimy po smrti vodcov zrútili.

Tretia cesta, zmiešaná ekonomika, je niečo čo realizujeme dodnes - hoci bez otvorenej fašistickej ideológie. Či v USA, EÚ, Rusku, Číne, alebo inde - korporácie, dotácie, štátna podpora istých podnikov, regulované trhové prostredie, sociálny štát - so svojimi prínosmi aj vážnymi chybami. Na jednej strane je dobré oddeliť rasistickú ideológiu a totalitnú politiku od ekonomiky, no na druhej strane, fašizmus zostáva mementom, ku ktorému sa je nutné obracať, práve preto, že jeho ekonomika je s tou našou sesterská.

Podobnosti s dneškom sú až príliš zjavné: Vo fašistickom štáte bol ponechaný triedny systém, ktorý sa považoval za prospešný - no mediátorom medzi vrstvami a klanmi sa stal práve štát a jeho režim. Zisk vekých podnikov putoval do súkromných rúk, no stratu na seba preberal štát, presnejšie jeho obyvateľstvo. Militarizmus USA si nijak nezadá s tretiou ríšou. Ekonomika oboch silne stojí na získavaní surovín z iných krajín, na výrobe zbraní (kým Nemecko ich potrebovalo pre seba, USA ich naviac predáva rôznym stranám vo vojnových konfliktoch po svete, ktoré nie je vhodné ukončiť, nakoľko by tak stratili odbytisko). Nové zbrane treba takisto niekde testovať a tak Hitlerova myšlienka "v záujme nášho národa sa musíme každých 20 rokov usilovať o vojnu" nachádza svoju dejinnú realizáciu: Korea 1951, Vietnam 1971, Iraq 1991, ... Antimaterializmus, antikomunizmus, antiliberalizmus, tradičné konzervatívne hodnoty, sociálny darwinizmus (silnejší, nadradený jedinec, národ a rasa majú právo panovať nad slabšími, prípadne od nich svet "očistiť").

Korporatizmus, Dirigizmus, Monopoly

Dnes už síce nepoužívame také tvrdé slová ako "fašizmus", ale prinajmenšom "korporatizmus" sa nevyhol asi žiadnej krajine. V Južnej Amerike politiku v banánových republikách určujú nadnárodné poľnohospodárske korporácie. Takisto Francúzsko De Gaulla sa uberalo cestou dirigizmu - jeho črty prežívajú dodnes - veľké štátom ustanovené projekty a podniky, so svojou špecifickou pracovnou morálkou, ktorých prvotným účelom je zamestnávať a držať hospodárstvo v chode. Putinov ruský bezpečnostný štát, ktorý si ponecháva kontrolu nad strategickými podnikmi, udržuje aký-taký sociálny systém a poriadok, čo vzbudzuje sympatie u bežnej populácie, aj keď na výmenu za ne si žiada poslušnosť, nekritickosť, priemernosť. Kritika, výnimočnosť a menšinové názory sú v čiastočnej nemilosti. Kópiu tohto systému nájdeme už takmer všade po svete. Čína, Irán, arabské ropné kráľovstvá a emiráty. Zhovievavé totality, naokodemokracie, komfort v priemernosti a politickom tichu. Ak je človek ekonomický spokojný, má čo jesť, má chlieb a hry, nebúri sa, aj nad susedom, ktorého prenasledujú kvôli svojim politickým názorom, sexuálnej orientácii, alebo menšinovej národnosti (ktoré by chcel žiť a vyjadrovať) dokáže prižmúriť okom.

Verejné nebezpečie je viacmenej nenápadné. Kvalita jedla, liekov, ale aj iných spotrebných produktov je síce diskutabilná, ale korporácie majú peniaze na právnikov ktorí umlčia a mediálnu kampaň ktorá prehluší akékoľvek pochybnosti o závadnosti, či nedokonalosti a lacnote. Lobby takzvaného vojensko-priemyselného komplexu (military-industrial complex) so svojim politickým vplyvom vie ovplyvniť postupy a zákony vo vzťahu k životnému prostrediu, zamestnaneckým právam, ale aj docieliť vojenské zásahy. V novofeudálnom zriadení sa politici stávajú síce naoko volenou, ale predsa len aristokraciou, ktorá láskavo udeľuje veľkým korporáciám koncesie. Prirovnať sa dajú k niekoľkým rodinám s modrou krvou, ktoré súťažia o trón. Možno si vybrať panovníka, no výsledná politika bude v hrubých obrysoch rovnaká - v praktickej ekonomike pragmatická, na veľkých firmách závislá.

Neofeudalizmus

Odporcovia pojmu neofeudalizmus stavajú svoju kritiku na troch bodoch: Vo feudalizme nemajú poddaní rovnaké práva - no lobbisti majú rovnaké práva ako robotníci. Lobbisti nemajú vplyv na všetky politické strany. Aj robotník sa môže dostať medzi lobbistov. Kde sa berú základy pre toto tvrdenie, ktoré v realite neplatia, nevedno. Smutným javom dnešnej doby je, že skutočná moc vyplýva z peňazí, nie z právneho systému. Bohatí majú možno uplatiť politikov a teda formovať právny systém, zákony, eventuálne môžu podplatiť alebo zastrašiť sudcov, ovplyvňovať financovanie zbrojárskeho priemyslu, armády i polície, prípadne vytvoriť vlastné tieňové silové zložky. Síce nie legálne - možno nie preukázateľne - ale majú peniaze, ktoré sa dajú týmto spôsobom použiť. Kto im to dokáže?

Keynesiánska ekonomika :: "vsadený liberalizmus" - 1945-1971 - John Maynard Keynes

Jej alternatívny názov "zapustený liberalizmus" (embedded liberalism) vystihoval vtedajšiu filozofiu: Kapitalizmus aj socializmus zlyhal, veľká kríza, ani tragédia fašizmu sa už nesmú zopakovať, musíme nájsť kompromis medzi kapitálom a pracovnou silou. To sa malo dosiahnúť súčinnosťou štátu, trhu a demokratických inštitúcií zaručujúcich mier, včlenenie, spokojnosť a stabilitu. Štát by sa mal zamerať na plnú zamestnanosť, rast a blaho svojich občanov a za týmto účelom by štátna moc mala koexistovať popri trhových procesoch - a ak je nutné aj zasahovať do nich, alebo ich úplne nahradzovať. Obdobie keynesiánskeho prístupu k ekonomike sa nazýva aj "zlatými tridsiatimi rokmi" - väčšina západných krajín vtedy zažívala nebývalý pokrok, zlepšenie životnej úrovne, hospodársky rast a relatívne výrazné rozdelenie bohatstva mezi jednotlivé vrstvy obyvateľstva. Bol ustanovený Bretton-Woodsky systém, kde dolár sa stal tvrdou rezervnou menou, za ktorú sa vláda USA zaručovala tak, že je ju kedykoľvek možné zameniť za stanovené množstvo zlata. Medzinárodný obchod sa začal robiť v dolároch a krajiny si v nich robili rezervy. Ostatné meny takisto od dolára odvodzovali svoje pevné výmenné kurzy.

Ekonomické teórie nachádzajú spravidla širokú praktickú realizáciu až po smrti svojich guru. John Maynard Keynes zomrel v roku 1946, no práve v povojnovom období našli uplatnenie jeho idey, ktoré súborne nazývame "zmiešaná ekonomika". Áno, svojim spôsobom nadväzuje aj na čiastkové úspechy vojnových ekonomík - je to predsa tretia cesta medzi kapitalizmom a socializmom. Vďaka súpereniu s blokom, ktorý sám seba nazýval socialistickým, alebo komunistickým - bola ekonomika Západu považovaná za kapitalistickú a imperialistickú. V skutočnosti, systém ZSSR a jeho satelitov možno nazvať "štátnym kapitalizmom" a prinajmenšom v Európe sa uchytila silne sociálna zmiešaná ekonomika podľa Keynesa. Holandský Poldermodel, Švédsky demokratický polo-socializmus, Francúzsky dirigizmus - kládli dôraz na úlohu (sociálneho) štátu, ako vlastníka strategických podnikov, realizátora veľkých projektov (výstavba, komunikácie) a poskytovateľa rôznych verejnoprospešných služieb - to všetko vďaka výberu vysokých daní.

Keynes je najvýraznejšou postavou opozície voči klasickým a neo-klasickým ekonomickým teóriam a hoci jeho zmiešaná ekonomika je v podstate modifikáciou trhovej, neváhal kritizovať i (čistý) kapitalizmus sám o sebe: "Kapitalizmus je viera, že najpodlejší z ľudí urobia tie najpodlejšie možné veci pre najlepšie možné dobro všetkých." Čím takmer citoval, ale zároveň ironizoval pohľad, že sledovaním sebeckých záujmov prospievajú účastníci trhu všetkým - teda, nakoľko nie je "všeobecného dobra", maximálne dobro sa uskutoční vtedy, ak sú uspokojené osobné záujmy každého jednotlivca. Keynes si dovolil obrátiť Sayov zákon naruby a vyslovil sa, že: "dopyt si tvorí vlastnú ponuku (s limitom plnej zamestnanosti)" - čo sa občas nazýva aj Keynesovým zákonom.

Keynesiánska teória sa prevažne sústredí na makroekonomické problémy a krízy. Ekonomika, podľa Keynesa, môže byť v ekvilibriu (akomsi ideálnom, funkčnom pracovnom stave) aj pri vysokej nezamestnanosti - nesúhlasi s klasickými a neoliberálnymi teóriami, že ekonomika automaticky smeruje k ekvilibriu (a k nulovej, resp. prirodzenej nezamestnanosti). Základným problémom kapitalizmu je neschopnosť zotaviť sa zo spomalenia v investovaní. Mnohí ľudia uprednostňujú likviditu (mať rezervy) a teda radšej budú sporiť, než míňať - a tak jediné čo ukončí krízu je "rozsiahla socializácia investícií". Aby sa štát vyhol kríze, doporučuje mu okresať dane, široké vládne pôžičky - a v časoch ekonomického poklesu sa sústrediť na rozsiahle štátne projekty (výstavba diaľníc, železníc, veľkých verejnosti-a-ekonomike-prospešných podnikov) a znižovanie úrokovej miery (lacnejšie pôžičky súkromným osobám a podnikom). Ďalším potenciálnym nástrojom sa stala fiškálna politika, vďaka tlačeniu peňazí (zväčšovaniu ich objemu v ekonomike) a umelo vyvolanej inflácii (čím viac peňazí, tým menšia je hodnota každého ich kusu) donútiť ľudí míňať a nesporiť, čím sa ekonomika oživí.

Fiškálna politika a inflácia sú zroveň nástroje, ale aj negatívne javy. Pre ekonomické protiprúdy ((neo)klasické, (neo)liberálne, laissez-faire) dokonca hotová pohroma a hlavný bod kritiky. Peniaze prestávajú byť médiom, ktoré je schopné uskladniť hodnotu. Nemožno ich zašiť do vankúša - človek je nútený hneď ich minúť, konzumne, investovať, alebo si kúpiť trvalejšiu hodnotu, ako napríklad dom. Kým keynesiáni veria, že štát dokáže svojimi výdavkami a reguláciou riešiť (predchádzať, zmierniť) krízu, Hayekovci tvrdia, že štátne zásahy sú príčinou tak kríz, ako aj deformácií trhu - monopolov. Z recesie sa podľa nich ekonomika vystrábi sama, tým že poklesnú ceny a teda ľudia začnú viac nakupovať. Podľa keynesiánov, v čase krízy (deflácie - nedostatku peňazí v ekonomike) sa ekonomika nevie samo-vyliečiť (ľudia, medzi nimi veľa nezamestnaných, sa boja a hoci tovary zlacnejú, nezačnú nakupovať) a preto musí zasiahnúť štát s pomocou centrálnej banky. Krízu z 1933. roku si predstavovali riešiť tak, že centrálna banka by znížila požiadavku na množstvo rezerv v súkromných bankách - a tie by tak uvoľnili peniaze (ktoré v ekonomike chýbali) tým, že by ochotnejšie požičiavali investorom. Štátne projekty okrem toho, že oživia ekonomiku (dajú príležitosť drobným dodávateľským firmám), zároveň pomôžu preklenúť zvýšenú nezamestanosť. Štátna investícia by mala naštartovať kaskádu ekonomike prospešných udalostí - znásobovať sa.

Keynes sa zamýšľal aj nad znižovaním platov, voči ktorému sa ľudia stavajú s odporom, pokiaľ prvé neklesnú ceny, a ktoré hoci znie lákavo pre podniky (lacnejšia pracovná sila by ich mala nalákať prijať nových zmestnancov), v konečnom dôsledku, ľudia buď nechcú nakupovať z dôvodu životnej neistoty, alebo čakajú, že ceny poklesnú ešte viac - takže spotreba sa nekoná, čo len prehĺbi krízu. Riešenie vidí práve v štátom zadaných veľkých projektoch, ktoré zamestnajú veľký počet ľudí a tí s pocitom finančného zabezpečenia začnú nakupovať a míňať. Keynes vyzýva na protipolitiku vo vzťahu k ekonomickým cyklom - v čase rastu zvýšiť dane, chladiť ekonomiku a nedovoliť narásť inflácii - v čase kríz zasa zvýšiť zamestnanosť a stabilizovať mzdy. Keynesiánsky model ekonomiky vystihuje IS-LM krivka, ďalšie z praktických ekonomických zjednodušení sveta.

Keynesiánov nazývajú aj "redistribútormi" (prerozdeľovačmi), pretože v pohľade na veľký podnik (napríklad stavbu priehrady) odporúčajú rozdeliť zisk radšej robotníkom (ktorí neskôr nakupujú a míňajú), než investorom, ktorí projekt financovali. Podporujú teda spotrebu, dopyt, ako hybnú silu ekonomiky. Čo je tŕňom v oku "ekonómom ponuky".

Keynesiánstvo nie je po chuti ani monetaristom, ktorí vidia infláciu ako zlo ktoré potláča priaznivé efekty fiškálnej politiky. Ďalší kritici zároveň upozorňujú, že v zmysle keynesiánstva sa vyžaduje od ľudí hlúpe a krátkozraké konanie, ktoré často úplne protirečí ich správaniu na mikroekonomickej úrovni. Títo oponenti vypracovali svoje vlastné makroekonomické teórie, ktoré by s mikroekonomikou mali byť v súlade. Hayek považoval keynesiánstvo za príliš kolektivistické, vyžadujúce centrálne plánovanie - ktoré priamo vyzýva na zneužitie tými pri moci. Ako protiargument treba dodať, že štátne regulácie a zásahy viac postihujú veľké podniky a sú priaznivejšie k malým podnikom, ktoré predstavujú ideál aj pre pro-trhových liberálnych ekonómov.

Neoliberalizmus - 1971-1989 (východná Európa 1989-2009)

Veľkú ranu keynesiánskemu prístupu dali udalosti na začiatku 70. rokov. Popri rôznych fiškálnych krízach a výraznej akumulácii kapitálu vstúpil do sveta nový pojem - stagflácia - inflácia spojená s vysokou nezamestnanosťou a dlhotrvajúcou stagnáciou hospodárstva. Infláciu nepochybne privodila naťahujúca sa vietnamská vojna. A tak 15. 8. 1971 prezident Nixon popri iných krokoch zrušil aj zlatý štandard ("bankovky sú kryté zlatom") čím spôsobil po celom svete šok, nakoľko odvtedy dolár nie je ekvivalent kedykoľvek zmeniteľný za konkrétne množstvo zlata. Nepochybne to popudilo množstvo krajín, ktoré si vytvorili dolárove rezervy. Tí, ktorí sa spoliehali na doláre ako "tvrdú menu" zrazu vlastnili čosi menšej a stále zmenšujúcej hodnoty. Hlavné svetové meny devalvovali takisto a odvtedy voľne plávajú. Skončil sa tak Bretton-Woodsky systém, ktorý bol ustanovený po druhej svetovej vojne.

Nadôvažok, v roku 1973 štáty vyvážajúce ropu vyhlásili embargo, kvôli politike Izraelu a s ním spriatelených USA, čím privodili ropnú krízu. Na prelome s rokom 1974 sa zosypala burza, do roku 1975 sa natiahla finančná kríza a tá hospodárska sa nakoniec preniesla až do 80. rokov. To dalo na Západe zelenú filozoficky konzervatívnym pravicovým politikom, ktorí vyrukovali s novými liberálne-ekonomickými modelmi - Margaret Thatcherová vo Veľkej Británii a Ronald Reagan v USA sa stali symbolmi temných 80. rokov.

V nasledujúcich rokoch dostali šancu rôznorodé ekonomické teórie - neoklasicistická ekonomika Chicagskej školy, laissez-faire Rakúskej školy a rôzne iné varianty - ktoré často zhrňujeme pod pojem "neoliberalizmus", neo-liberálna ekonomika. Spoločným duchom doby bolo - menej štátnych zásahov, čo najmenšia regulácia, čo najvoľnejší trh, flexibilná pracovná sila, minimálne zamestnanecké práva, potláčanie odborov, čo najmenej prekážok slobodnému podnikaniu. Kým niektoré krajiny prešli transformáciou v železných rukavičkách (Margaret Thatcherová neváhala použiť políciu, aby násilne potlačila štrajky uhliarských odborov), iné sa doslova vykúpali v krvi, ako Chile pod taktovkou vojenskej junty Augusta Pinocheta.

Na Západe sa neoliberalizmus vybúril hlavne v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Po šedých 80. rokoch a páde Berlínskeho múru nastáva obdobie svetovej eufórie. V USA nastupuje do úradu Bill Clinton (s politikou triangulácie, ekonomicky triezvou a predsa sociálne orientovanou) a podobne v západnej Európe si občania volia sociálno-demokratické vlády. Východný blok popri transformácii ekonomík ešte len čaká nová vlna neoliberálneho experimentovania. Česko si ho v podobe "šokovej terapie" zažíva za vlády premiéra Václava Klausa, Slovensko o takmer desaťročie neskôr, za modrej vlády Mikuláša Dzurindu.

Medzi hlavné rysy neoliberalizmu (hoci nie všade naplnené) patrí: disciplína vo fiškálnej politike, presmerovanie štátnych peňazí od dotácií smerom k podpore najchudobnejších, daňové reformy, trhové úrokové miery, liberalizácia obchodu, liberalizácia prístupu zahraničných investorov, široká až absolútna privatizácia štátnych podnikov, deregulácia cien, prísna právna ochrana súkromného majetku a financializácia kapitálu. Sprievodným javom na prelome 20. a 21. storočia je samozrejme globalizácia svetovej ekonomiky, znepriehľadnenie finančného trhu, absurdné finančné deriváty, nafúknutie cien realít a iné bubliny. Neoliberálnu politiku odporúča krajinám v problémoch, alebo tým zaostávajúcim, aj Svetová Banka a Medzinárodný Menový Fond.

Laissez-Faire kapitalizmus - Carl Menger, Ludwig von Mises, Eugen von Böhm-Bawerk, Friedrich von Hayek, Rakúska škola

Predchodcom Rakúskej školy bol moravský ekonóm Joseph Schumpeter, ktorý vyzdvihol proces tvorivého ničenia (creative destruction), teda neustálej premeny a inovácií v kapitalizme. Inštitúcie (chrániace napríklad zamestnancov) videl ako hlavnú prekážku presunu zdrojov zo zanikajúcich (zastaralých) priemyselných odvetví, do nových, moderných. Kým Schumpeter sa neskôr vydal cestou kritiky kapitalizmu, rakúski ekonómovia sympatizovali s jeho ideou kreatívnej deštrukcie a vyhlásili, že jedine voľný trh dokáže riadiť zložitú modernú ekonomiku. Tak veľké množstvo rôznorodých tovarov a služieb, sportebiteľov a podnikov - predstavuje toľko informácií, že žiaden centrálny plánovač by ich nebol schopný kompetentne spracovať. Neviditeľná ruka trhu sa vracia na scénu, spolu so Sayovým zákonm "ponuka si tvorí vlastný dopyt" a veľkým odporom voči prstom štátu v ekonomike. Jeho úloha sa líši od ekonóma k ekonómovi, pre jedných sa má štát sústrediť len na bezpečnosť, poriadok a nevyhnutné zákonodárstvo - ďalší pripúšťajú zdravotníctvo, veľké projekty infraštruktúry, prípadne iné verejnoprospešné služby.

Idea laissez-faire [les fer] kapitalizmu vznikla podstatne dávnejšie. Toto pomenovanie sa datuje údajne už do 17. storočia, keď sa skupina francúzskych obchodníkov stretla s vtedajším ministrom financií Colbertom, ktorý sa ich pýtal, ako im môže štát pomôcť. Odpoveď bola: "laissez-nous faire" - nechajte nás pracovať. Za laissez-faire ekonomiku sa občas označujú USA pred Novým údelom z 30. rokov 20. storočia. Hoci najbohatšieho rozpracovania sa jej dostalo na prelome storočí a v priebehu toho 20., veľké uplatnenie našla práve po krízach v 70. rokoch.

Laissez-faire predstavuje akýsi ideál ekonomických liberálov, vzťažný bod kdesi na okraji pravého spektra. Kým jeho kritika ľavicovej politiky, zásahov štátu do ekonomiky je veľmi trefná a presná (čo uznali i socialisti, napríklad George Orwell), nikdy nebol uskutočnený v čistej forme. Každá deformácia, kompromis, ústupok od nej predstavuje pokrivenie trhu, ktoré plodí mnohé negatíve javy, tvrdo zakúšané v ekonomickej realite dneška. Laissez-faire, ekonomický liberalizmus (libertariánstvo) treba odlíšiť od filozofického liberalizmu, aj keď argumentácia býva často dvojznačná. Niekedy ekonomickí liberáli upozorňujú, že bez voľného trhu a obchodu niet ani slobody v iných otázkach (liberalizmus je len jeden), no často sú politicky viac naklonení filozofickému konzervativizmu (prísne náboženské nariadenia a tuhé tradičné sociálne normy) - čo môžeme poňať ako paradox, alebo vyvažovanie protikladov.

Samotný ideál "laisse-faire" často predstavuje spoločnosť, v ktorej štát predstavuje ntuné zlo, ktoré by sme sa mali snažiť udržiavať v čo najmenšej možnej podobe. Štát ma zaručovať bezpečie, dodržiavanie zákonov, najmä majetkových práv a popri nich aj osobných slobôd. Minimálny štátny aparát bude vyžadovať minimálne dane, ktoré ekonomickí liberáli považujú za legalizovanú krádež. Niektorí doporučujú dokonca záporné dane (štát platí občanom), ako náhradu za zrušený sociálny systém. Pre dodržanie rovnakých štarovacích podmienok uprednostňujú napríklad stravné lístky na školách. Podporu chudobných si predstavujú formou charity. Okrem daní sú proti minimálnej mzde a cenovej regulácii - ktoré podľa nich deformujú trhové prostredie.

Časť z ekonomických liberálov zastáva konzervatívne sociálne normy - povinné náboženstvo, zákaz drôg, obmedzenie niektorých osobných slobôd, potlačenie života sexuálnych menšín. Z pohľadu správania sa jednotlivca k hodnotám, ešte stále je v strede záujmu teória okrajovej užitočnosti a zákon o jej klesaní. Jednotlivci sledujú vlastné sebecké záujmy - vlastné šťastie - tak, že maximalizujú užitočnosť v rôznych každodenných ekonomických otázkach. Liberálna ekonomika sa môže pýšiť paradoxom silného materializmu skríženého s náboženským fundamentalizmom, heroickej viere v techniku (technokraciu) a pokrok, farmakomedicínu a chirurgiu i modernosť za každú cenu - preto často oslovuje priemer a ľahký nadpriemer v populácii.

Z okruhu príťažlivejších politík zástancovia voľného trhu žiadajú navrátenie zlatého štandardu (krytie peňazí zlatom, tak aby sa stali prostriedkom na uchovanie hodnoty), odstráneni organizácii ako FED (Centrálne banky) a vyhubenie javov ako inflácia. Nepodporujú ani militaristickú politiku, živenie vojensko-priemyselného komplexu v rôznych konfliktoch, nie je im sympatický MMF, ale ani OSN, patentové práva, zmluvy o voľnom obchode - čokoľvek čo umožňuje vznikať korporáciám, ktoré deformujú trh a sprotivujú tak ekonomicko-liberálny ideál širokej populácií.

Kritiky:

Tak ako neoklasickým ekonómom, aj neoliberálom a laissez-faire ideológom vytýkajú odtrhnutosť od reality - to, že ich teória sa vzťahuje na fiktívny živočíšny druh a nie na človeka. Jeho schopnosť prežiť na dravom voľnom trhu vyžaduje pestovanie charakterových vlastností (a potláčanie iných), ktoré mu uberajú na ľudskosti. Je to tvor stroho racionálny, ktorý každú hodnotu dokáže kvantifikovať, jeho jediným záujmom je obchod s týmito hodnotami s cieľom maximalizovať akési spočítavateľné "šťastie". Sociálny darwinizmus "čo ma je po druhých, čo ma po tom, mňa to nezaujíma, mne je jedno, to nie je môj problém" privedený do absurdna "silnejší vyhráva, víťaz berie všetko" naberá fašistickú podobu. Neexistuje potom iný než náboženský alebo tradičný dôvod, ktorý zamedzuje konečnému zvlčeniu. Prečo, ak podviesť (reklamou) niekoho v ekonomike a na trhu sa nazýva šikovnosť - no ozbíjať niekoho so zbraňou v ruke, alebo zabiť nie je považované tiež len za šikovnosť, víťazstvo silnejšieho a teda za prirodzenú vec? Zákony džungle zároveň platia aj neplatia. V tomto pohľade je laissez-faire vnútorne nekonzistentný - to čo v ňom rozlišuje legálne od neprijateľného je napokon len z "neba daný zákon".

Hoci laissez-faire ekonómovia často zdôrazňujú, že monopoly a veľké korporácie sú dôsledkom štátnych zásahov - kritici naopak tvrdia, že je to práve výsledok laissez-faire, voľnej súťaže, ktorá vedie k jedinému víťazovi - a v konečnom dôsledku jedinej firme. Keď raz ľudia súťažia, niekto vyhrá. Obvyklým spôsobom nakladania s týmto zlyhaním trhu je v USA "public relations" (mediálne oddelenie - inými slovami podniková propaganda) a v Európe "public enterprise" (verejný podnik).

Veľmi zaujímavú kritiku von Hayekovej vízie laissez-faire predstavil George Orwell (viď stať Hayek vs Orwell), socialista, autor diela 1984 - ktorý na jednej strane súhlasil s Hayekom, že z akejkoľvek štátnej moci plynie nebezpečie zneužitia a totality, no ešte väčšie nebezpečie videl ak túto moc vložíme do súkromných rúk. Štát, aj keď to neplní dokonale (ak vôbec), je aspoň poverený (vytvorený s úmyslom) verejnej služby - no súkromník nemá ani toto poverenie, tobôž nie vôľu brať na vedomie blaho ostatných. Tento rozpor plynie práve v pohľadoch na vec - ekonomickí liberáli neveria, že jestvuje čosi ako verejné, spoločenské, či všeobecné dobro. Kedykoľvek sa čosi také stanoví, vždy to urobí niekto a spravidla sa na kohosi iného zabudne. Jediné dobro pre ekonomických liberálov je to osobné. Čo v prípade, ak niekoho "dobro" znamená narušenie spokojnosti druhého - a čo v prípadoch, keď ma jeden podstatne väčšiu silu dosiahnúť svoj prospech než druhý - laissez-faire ekonómovia neriešia.

Pre rakúsku školu, jedine trhový cenový mechanizmus adekvátne spracováva informácie od nespočtu účastníkov výmeny tovarov, služieb a peňazí. Cena je teda vyjadrením subjektívnych preferencií - ktorých sú miliardy a všetky sú rozdielne. Nie je teda liberálny ekonóm, keď obhajuje svoju jedinú správnu teóriu - tiež len subjektom, ktorý sleduje svoje osobné dobro, respektíve stav svojho bankového konta, bez ohľadu na osobný prospech ostatných? Ako môže tvrdiť, že to čo hlása je objektívne, univerzálne správne - ak sleduje len svoj osobný prospech?

Objektivizmus - 20. storočie - Ayn Rand(ová)

Prvým významným "umelcom" laissez-faire ekonomiky bola Ayn Randová, ktorá sa preslávila románom span class="Italic">Atlas Shrugged (Scvrknutý atlas), v ktorom položila základy filozofickému objektivizmu. Ten bol akýmsi absurdným "vylepšením" laissez-faire ekonomiky, ktorej zásady zovšeobecnil na celý svet a život. Randová obdarila kapitalizmus novým morálnym kódom - racionálnym sebectvom. Laissez-faire kapitalizmus nie je len praktický (najlepší systém na zbohatnutie), ani božia vôľa (Boh chce kapitalizmus), ani altruistický (prospieva najväčšiemu počtu ľudí) - ale je jediným morálnym systémom práve preto, že umožňuje ľuďom konať slobodne v zmysle racionálneho sebectva.

V prvom rade, objektivisti odporujú vetám typu mal by si... - "Prečo by som mal?" Jediný správny spôsob života je pre nich hľadanie šťastia - ktorého pôvod v ľudskom myslení pochádza od zvierat, z duality bolesť-rozkoš. Hodnotový systém objektivistov je púhy obchod s cieľom dosiahnúť uspokojenie potrieb. Rovnako aj vlastné práva sú len výsledkom obchodu a vyjednávania. Jedine čistý kapitalizmus dokáže vytvoriť koncept skutočných ľudských práv a zabezpečiť ich. Troma opornými piliermi človeka sú rozum, zmysel a sebadôvera, ktoré dosahuje racionalitou, produktivitou a hrdosťou. Jeho hodnotami sú zlepšenie a zároveň ochrana svojho vlastného života. Neexistuje žiadna povinnosť voči hocakej inej externej bytosti (Bohu). Randová však bola odporkyňou iných podobných teórií - ako libertariánstvo, či anarcho-kapitalizmus.

Okrem literárnej kritiky (že jazyk jej diel je priemerný) si Randová vyslúžila aj kritiku filozofickú - nakoľko jej teória si našla svoje nadšené publikum. Svojim spôsobom degenerovala človeka na (takmer bezcitné) zviera, alebo skôr stroj. Poprela správnosť či zmysluplnosť altruizmu a tak vyvrátila doteraz známe definície ľudskosti (súcit s druhými). Na jednej strane s ňou možno súhlasiť, že obetovať sa (a vydierať tak druhých), prípadne vnucovať svoju vôľu druhým je v istých situáciách neprípustné. No nemožno presadzovať svoj osobný záujem proti slobodnej vôli druhých. Čo ak šťastie pre jedného človeka znamená (hoci je to myslenie zvrátené, je úplne slobodné) spôsobiť nešťastie druhým? A čo ak niekto svoje šťastie podmieňuje istým typom (dobrých) vzťahov s ostatnými, nebodaj šťastím ostatných? Pre Randovú je to akiste absurdná idea, pre niekoho iného prostý fakt daný životnou skúsenosťou. Nedokážeme byť šťastní ako absolútne sebecké bytosti. Absolútne sebecká a nezávislá bytosť je kalkulačka, nie človek, ktorý by mohol byť šťastný. Kniha We the Living ponímala jazyk, ktorý bol niektorými kritikmi zhodnotený ako bezcitné elitárstvo: "Čo iné sú vaše masy, než blato ktoré treba ušliapať pod topánkami, palivo, ktoré treba spáliť pre tých, ktorí si to zaslúžia?" - čím samozrejme myslela schopnejších, zdatnejších, priebojnejších - v darwinistickom duchu.

Anarcho-kapitalizmus - 20. storočie - Murray Rothbard

Akousi konečnou v reťazi: kapitalizmus - laissez-faire - objektivimus - je práve anarcho-kapitalizmus. Anarchizmus sám o sebe je zvláštnym bodom v nekonečne, kde nachádzajú styčné body absolútne čisté podoby kapitalizmu aj komunizmu. Ak vyjdeme z kapitalistického konca, anarcho-kapitalisti rovnako zastávajú názor, že veci nemajú inú hodnotu než tú, ktorú je niekto za ne ochotný zaplatiť. Slobodný trh predstavuje dobrovoľnú mierovú výmenu hodnôt, kdežto štátom ovplyvňovaný kapitalizmus (dane, regulácia) je v podstate nútené vyvlastňovanie. Oproti laissez-faire kapitalizmu, v poľudštenom Hayekovom znení, anarcho-kapitalizmus vyzýva nielen na minimálny štát, ale na jeho úplné zrušenie. Tak armádu, aj políciu považuje za zložky, ktoré svojou (hoci poriadok nastoľujúcou) činnosťou znásilňujú súkromné práva človeka.

Prinajlepšom si dokážu predstaviť "štát" komunity fungujúci z jej vlastných dotácii. Arbitra v sporoch medzi ľuďmi smie robiť podľa Rothbarda (otca anarcho-kapitalizmu, resp. anarchistického hnutia v USA) len spoločnosť, nie vláda. V Rothbardovom ideále - bez vlády nie je možné uchopiť moc - a vykonať tak štátny prevrat. Odporuje aj myšlienke líderstva, ktoré bolo do spoločnosti zavedené umelo a násilne. Armádu, políciu aj súdnictvo si anarcho-kapitalisti predstavujú ako platené služby, v ktorých by si konkurovali rôzne súkromné firmy. Rothbard silno oponoval vojenským a politickým zásahom do záležitostí iných štátov.

Z filozofického pohľadu zastával absolútne seba-vlastníctvo človeka. Z neho vyplýva vlastníctvo produktov vlastnej práce a právo vymieňať ich v obchode. Okrem idey voľného trhu (kapitalizmus je plné vyjadrenie anarchie, anarchizmus je plné vyjadrenie kapitalizmu) a zrušenia daní sa zasadzoval aj za odstránenie centrálnej banky a politiky inflácie fiktívnych peňazí, návrat zlatého štandardu a plne-rezervného bankového systému. Takisto bol názoru, že parazitické monopoly a korporácie tvorí v ekonomike štát. Prístup k pôde predstavoval myšlienku nevlastnenia - až do okamihu, keď človek začne svojou prácou zem obrábať. Tento proces sa končí keď prestane existovať ekonomické odôvodnenie a vtedy človek pôdu opúšťa a táto sa znova stáva nevlastnenou. Z jeho radikálnejších postojov - popri práve na potrat vyčnieva aj "právo nebyť nútený štátom starať sa o vážne choré dieťa", "právo detí nebyť obeťou agresie rodičov", "právo detí opustiť a vybrať si nových rodičov", "právo rodičov opustiť dieťa, prípadne predať práva na dieťa v dobrovoľnej zmluve".

Anarcho-kapitalizmus v podstate pripomína postapokalyptickú spoločnosť známu z mnohých distopických filmov. Skupinka ľudí si vytvorí také či onaké komunitné usporiadanie. Aby mohla vo svojom anarcho-kapitalistickom spoločenstve (ak by vôbec čosi také medzi silne sebeckými individualitami vzniklo) kľudne nažívať, musel by sa tento proces udiať naraz na celom svete - aby ich nemohla ohroziť žiadna väčšia armáda zvonku. Zo sveta by museli zmiznúť dobyvačné chúťky. Súťažiace súkromné policajné či súdne systémy by namiesto poriadku najskôr privodili do sveta chaos, zákerný boj ako ho poznáme medzi bežnými obchodnými spoločnosťami. A jestvuje i pochybnosť, či tiahnutie k lídrom nie je prirodzená vlastnosť (priemerných a slabších) ľudí. Anarcho-kapitalizmus by mohol jednoducho krásne fungovať, tak ako hocktorý typ kapitalizmu, socializmu, či tretia cesta - ak by boli ľudia dokonalí, mierumilovní a prinajmenšom po niekoľko generácií by neboli vychovávaní spôsobom a k hodnotám, ako je tomu dnes.

Historickým príkladom anarcho-kapitalizmus, popri Katalánsku (ktoré bolo skôr anarcho-komunistické), bolo Somálsko v období bezvládia (1991-2006), ako naznačujú anarcho-kapitalisti David D. Friedman a Murray Rothbard. Naopak, anti-kapitalistickí anarchisti považujú toto obdobie za chaos ktorý vzišiel z nerovnomerného rozloženia moci a vmiešavania iných krajín, a nie za anarchiu. Na jasnom rozlíšení chaosu a anarchie trvajú. Anarcho-kapitalisti ďalej argumentujú, že výrazná prítomnosť zbrojenia v anarchistickom Somálsku nedokazuje, že ich systém je nebezpečný - veď zbrojilo sa aj v časoch vlády.

V Somálsku (najmä na vidieku) pretrval pôvodný zvykový zákon xeer, ktorý dovoľuje bezpečne cestovať, obchodovať, uzatvárať manželstvo - bez nutnosti cenrálnej vlády - pretože zabezpečuje skutočný zákonný poriadok, ale aj obchod a ekonomický rozvoj. Táto "anarchistická" tradícia napríklad nedovoľuje vyberanie daní. Xeer definuje zákon - a naproti nemu zasa zločin v duchu vlastníckych práv. Systém spravodlivosti (súdu) je skôr kompenzačný, než trestajúci. .

V prípade "krádeže ľudského života", to čo poznajú ostatbné spoločenstvá pod termínmi "vražda" či "zabitie", však akýkoľvek systém kompenzácie pôsobí absurdne.

Mogadišu bez prítomnosti štátu predstavovalo dokonalý príklad deregulácie - podnikatelia si otvorili vlastné prístavy, školy aj nemocnice, elektrárne (ktoré poskytovali energiu nemocniciam zadarmo a takisto pouličné osvetlenie), či telekomunikačné spoločnosti (ktoré vtedy ponúkali najnižšie známe poplatky za služby). Rozbehlo sa množstvo súkromných novín, rozhlasových a televíznych staníc v každom väčšom meste. Kým cesty zostali zablokované mnohými "hliadkami" vyberajúcimi rôzne poplatky sa prechod (od 3 do 300 dolárov), rozvinul sa ako protiváha letecký priemysel. Sektor služieb takisto prežil a rozrástol sa, na trhu sa ponúkali rôznorodé tovary - od jedla po elektroniku. Hotely poskytovali ubytovanie, milície zasa bezpečnosť. Aj správa OSN popisovala, že Somálcom sa podstatne lepšie darí v anarchii, než sa to dialo pod vládou.

Iným aspektom tohto stavu bola úplna devalvácia meny, do krajiny sa dovážali rôzne papieriky. Súťažiace televízie síce môžu pre niekoho predstavovať "pokrok", no samozrejme nezaručujú právo na neposunuté, pravdivé, objektívne informácie. A nakoľko mnohí sekulárni velitelia konkurovali tradičnej šarii, moslimskí duchovní si založili Islámsky Súdny Zväz. Aby zabránili činnosti Al-Qáidy, USA výdatne zbrojne podporovali sekulárnych milicionárov. To neskôr vyústilo do zásahu Etiópie a občianskej vojny. V súčasnosti sa za oficiálnu považuje Prechodná Federálna Vláda.

Neoklasická syntéza

Kým na jednej strane stoja krásne teórie - a tu a tam sa ich niekto pokúša uviesť do reality ľudí takých akí sú - funguje zatiaľ v rámci spoločnosti mainstreamová ekonomika (stredného prúdu). Trochu liberalizmu, trochu socializmu, všetko opatrne a krátkodobo, aby si politici neodplašili voličov. Jej opornými piliermi sú momentálne "racionalita" - "individualizmus" - "ekvilibrium". V podstate sa jedná o neoklasickú syntézu - keynesiánsky prístup v makroekonomike a neoklasicistickú mikroekonomiku - od ktorej sa v niektorých volebných obdobiach odchyľujeme až k neoliberalizmu.

Socializmus - komunizmus

Pri rozbore socializmu (napriek tomu čo tvrdia laissez-faire ekonómovia) musíme ešte raz upratať v pojmovom chaose. Párom trhovej ekonomiky je plánovaná ekonomika. Párom kapitalizmu je socializmus. Párom totality je demokracia. Medzi každým z pólov existuje šedá zóna i tretia cesta. Žiaden z pólov nemôže existovať sám za seba. Keď vznikla nesloboda, vyjasnila sa zároveň idea čo je to sloboda. Myšlienka socializmu ako taká neexistovala skôr, než sa rozvinul kapitalizmus, so svojimi špecifikami. Môžeme ho pokladať za tieň kapitalizmu, pred ktorým sa nedá utiecť, je to rub mince, ak použijeme peňažnú metaforu. Minca nemôže mať len jednu stranu. Dokiaľ nás bude dráždiť kapitalizmus, rovnako bude pokúšať i socialistická protiváha. Pre triezvu analýzu nemožno vychádzať z bodu, kde "komunizmus=socializmus=plánovanie=totalita=zlo". Aj keď sa tieto veci udiali v histórii súčasne, je stále predmetom sporu, či sa musia nevyhnutne doprevádzať.

Socializmus existuje ako abstraktná myšlienka, ale aj ako Marxova (Engelsova) teória, ako Leninova realizácia v konkrétnej historickej situácii Ruska (cársky a ortodoxne kresťanský absolutizmus, ranný kapitalizmus, polootrokárske zamestnanecké vzťahy, priemyselná zaostalosť), ako Stalinská realizácia (takisto vo svojej predvojnovej, vojnovej a povojnovej situácii), tiež ako realizácia ďalších vodcov ZSSR, Číny, východoeurópskych štátikov, ale aj krajín Ázie, Afriky a Južnej Ameriky. Je nutné pripomenúť, že to, čo sa uskutočnilo vo východnom bloku - bol de facto štátny kapitalizmus. Na druhej strane, istú formu sociálneho štátu, zmiešanej ekonomiky (pravicou onálepkovanú "socializmus") vytvorili aj štáty na Západe - vo Francúzsku, Holandsku, Švédsku, Nemecku - a napĺňa sa aj dnes. Preto treba hodnotiť myšlienku socializmu ako protipól špecifickým črtám kapitalizmu zvlášť - a zvlášť i pokusy uviesť ju do praxe.

Myšlienky, ktoré možno dnešným jazykom označiť za sociálne alebo socialistické sa objavujú počas celej histórie. Nepopiera to fakt, že moderný socializmus je reakciou na kapitalizmus - len upozorňuje, že hodnoty ku ktorým sa hlási majú svoj univerzálny základ. Kritici kresťansko-pravicových strán nezabúdajú vždy podotknúť, že Kristus bol najžiarivejším príkladom socialistu, ak nie komunistu. Vyzýval k bratstvu, rovnosti a k spravodlivému deleniu, súcitu s druhými, pomoci blížnemu, kritizoval honbu za bohatstvom. Samozrejme, v kontexte svojej doby - svet ešte nepoznal továrne a komplikované zamestnanecké a obchodné vzťahy dneška. V 5. storočí Mazdak v Perzii kritizoval nobilitu aj klérus, tiež súkromné vlastníctvo, vyzýval k nastoleniu rovnostárskej spoločnosti - a získal si sympatie - až kým nebol odpravený kňazmi. Podobne Rousseau vo svojej Spoločenskej zmluve píše: "Človek sa rodí slobodný, a všade je v okovách."

Karl Marx, Friedrich Engels - reakcia na ranný kapitalizmus

Karl Marx napísal svoje diela - medzi nimi najznámejší Kapitál - v období ranného kapitalizmu. Reagoval pritom na odborné práce klasických ekonómov. Pracovné podmienky v Európe boli v tej dobe neférové, pracovné dni boli 14-hodinové, výnimkou nebola detská práca a chudobné štvrte. Majitelia fabrík platili zmestnancov slabo, sledovali len vlastný zisk, robotníci sa stali otrokmi v nutnosti prežiť a uživiť rodinu - boli síce slobodní, ale ľahko nahraditeľní. Ich mzda neodzrkadľovala vykonanú prácu - v porovnaní s podielníkmi a majiteľmi podnikovi, ktorí síce takmer nič nerobili, ale ich príjem bol obrovský. Podobne absurdný jav je i privlastnenie si pôdy a poberanie renty. Čerešničkou na torte bolo vynucovanie si spotreby nepotrebných vecí komoditným fetišizmom. Moderných javov ako globalizácia, zničenie životného prostredia, globálne otepľovanie, rafinované reklamné kampane, prechod od produktívnej ekonomiky k závislosti na finančných trhoch a ich derivátoch, či trhový imperializmus nadnárodných korporácií - sa už Marx nedožil, aj keď ich mnoho desaťročí dopredu prekvapivo presne predpovedal - vrátane zdrvujúcich kríz.

Všeobecné, takpovediac nadčasové vady na kráse kapitalizmu - sú nezmyselné súkromné vlastníctvo prírodných zdrojov a pôdy (to čo človek nevytvoril), poberanie renty z nich, podobne ako z patentov, alebo len prosté dedenie firiem a neproduktívne žitie z tantiémov (bez práce), vlastnenie podniku jednou osobou (skupinou) a nie ľuďmi ktorí v ňom pracujú a podieľajú sa na jeho zisku, neadekvátne rozdeľovanie zisku, nerovnaké štartovacie podmienky a nerovné pozície účastníkov trhového vyjednávania.

Marx videl kapitalizmus ako sociálny systém s vnútornými rozpormi - pretože sociálne triedy mali navzájom konfliktné ciele. Už len existencia tried pôsobila rozbroje, ekonomické krízy, revolúcie - ktorých výsledkom je, že sa k moci dostáva predtým znevýhodnená trieda.

Nespočet vyprodukovaných tovarov má dva typy hodnoty - užitočnosť (naplňujú istú ľudskú potrebu) a výmennú hodnotu. Užitočnosť je nezávislá na tom, koľko ľudskej práce sa vynaložilo na to, aby bola výrobku pridaná jeho úžitková hodnota - ale výmenná hodnota (za koľko som ochotný vec/službu predať) závisí na množstve sociálne nevyhnutnej práce potrebnej na vytvorenie výrobku. Pôvod zisku teda nie je v podvádzaní ani krádeži, ale v tom, že cena za prácu (mzda robotníka) je menšia než hodnota, ktorú počas pracovnej doby vytvoria. Kapitalista si tak ponecháva prebytočnú hodnotu z investície.

Pri nástupe kapitalizmu bolo vidiecko obyvateľstvo oddelené od pôdy a vlastníctva výrobných prostriedkov silou a právnou manipuláciou - bola zavedená práca za mzdu a vznikol tak mestský proletariát. Majetkové vzťahy v kapitalizme prehĺbili rozdiel medzi vidiekom a mestom, čo vyvolalo metabolickú štrbinu, ale aj súčasné ekologické problémy.

Komoditný fetišizmus (nákup nepotrebných módnych tovarov, o ktorých nás reklama presvedčí, že ich "musíme mať") je príznakom zastierania skutočných vzťahov pod povrchom (vykorisťovanie). Namiesto toho, na povrchu sa rozpráva v heslách ako trh, súťaž, ponuka a dopyt.

Je to práve vykorisťovanie, ktoré je tvorivým zdrojom nových hodnôt. Užívateľské právo a despotická kontrola pracovného miesta sú nástroje, pomocou ktorých si kapitalista môže nechávať zisk pre seba. Tak ako vlastník kapitálu, aj majiteľ pôdy alebo domu vykorisťuje robotníka - nielen že si berie "nájomné" (rentu) za vlastné dielo, ktoré poskytuje do užívania, ale aj za to, čo nevytvoril a podľa prirodzeného práva by mu nemalo patriť. Berie si toľko, aby robotník prežil, ale aby tomu zároveň nezostal dosť, aby si mohol dovoliť sporiť na vlastný dom či kus pôdy. Umelo ho udržuje v tomto vzťahu (majiteľ-nájomník), aby mohol neustále poberať príjem bez práce - nájomné - z práce druhého.

Z dôvodu súťaže medzi jednotlivými kapitalistami, snažia sa títo nahromadiť čo najviac bohatstva. To je zdrojom jeho sociálnej sily (ovládanie druhých) a rodí sa zo schopnosti otočiť čo najrýchlejšie peniaze-za-tovar-za-peniaze, pričom si vždy ponecháva navýšenie, zisk. Rovnako si to vyžaduje expanziu do sveta.

Marx popísal prirodzené a historicky špecifické zábrany hromadenia bohatstva, ktoré sa navzájom prepájali v časoch recesií. Rôznorodé krízy samé - sú výsledkom toho, že kapitalista nie je schopný prekonať tieto bariéry. Výsledkom je centralizácia a vzájomné oberanie sa o majetok medzi kapitalistami, čím dochádza k ešte väčšiemu sústredeniu bohatstva. V súťaži sa navzájom ovplyvňujú krízy, rozpínanie a zintenzívňovanie produkcie, stále väčšia nezávislosť na štáte - a dochádza k ešte väčšej centralizácii.

Na druhej strane, vďaka honbe za zvýšením ziskov, ktorú dosahujú tlakom na zvýšenie produktivity práce - tiež zavádzaním nových prevratných technológií - znižuje sa stále nutnosť pracovať a otvárajú sa tak dvere do doby, keď človek bude vykonávať kreatívnejšie práce a viac si užívať oddych.

Vďaka tomu, ako kapitalizmus funguje, si však kope aj vlastný hrob - vytvoril chudobnú podriadenú triedu, tá pracuje pokope a žije v oddelených robotníckych štvrtiach - môže navzájom komunikovať a organizovať sa - čo vytvára potenciál pre prevrat.

Socialistické hnutie a dejiny

Marxovou a Engelsovou odpoveďou na povahu kapitalizmu bol Komunistický manifest, v ktorom vyzývajú na zvrhnutie kapitalistického štátu a vytvorenie komunistického zriadenia, ku ktorému mala byť prechodnou cestou diktatúra ploretariátu - teda robotnícky štát, republika rád. (Viď Hayek a Pinochetova totalita ako prechodné obdobie k liberálnej ekonomike.) Počiatočná idea zvrhnutia kapitalizmu s jeho zvrátenými vnútornými vzťahmi si získala širokú podporu, dokonca aj v anarchistických hnutiach. Vznikla veľká svetová organizácia robotníckych hnutí - Prvá internacionála. Jej členovia sa zúčastnili Parížskej komúny - povstania, ktoré však bolo potlačené. Neskôr 1. internacionála musela ukončiť činnosť - pre nezhody medzi marxistami, ktorí boli považovaní za veľmi autoritárskych a anarchistami, ktorí chceli zrušiť štát, nie nastoliť iný. Napríklad Bakunin predpovedal, že robotnícka trieda - po tom čo by sa dostala k moci - by sa správala rovnako ohavne ako jej predchodcovia. Podobne k anarchizmu konvertoval aj Kropotkin.

Marx a Engels sa neskôr vyjadrili za revíziu pôvodného manifestu. Ich vízie o komunistickom štáte sa zmiernili. Druhá internacionála predstavuje hnutie sociálnedemokratických strán, fungujúcich v rámci jestvujúceho systému, ktoré sa pripojili k bojom v 1. svetovej vojne. Rozpor v hnutí však už nastal - okrem anarchistov, vyčlenili sa z neho sociálni demokrati, socialisti a komunisti, anarcho-komunisti a ďalší. Marxizmus zostal ako teoretický podklad, kritika kapitalizmu. Čo po jeho zvrhnutí - je dodnes predmetom hádok.

Socializmus predstavuje súbor teórií presadzujúcich spoločné, alebo priame vlastnenie výrobných prostriedkov (pôda, nástroje, kapitál, suroviny) zamestnancami (namiesto sústredeného súkromného vlastníctva), rovnako pracovníkmi=majiteľmi vykonávanú alokáciu (sústredenie, rozmiestnenie, presun s cieľom výroby), spoločnosť s rovnakým prístupom jednotlivcov k zdrojom a nejakou kompenzáciou za vykonanú prácu. Socializmus oponuje kapitalizmu kvôli silnej koncentrácii kapitálu, bohatstva a tým aj moci, kvôli vykorisťovaniu v zamestnaneckých vzťahoch, kvôli nastoleniu nerovnoprávnosti a nerovnakých príležitosti využiť svoj potenciál. Naviac, dostupné technológie nevyužíva efektívne pre všeobecné dobro. Socialistické ekonomika predstavuje súbor teórií, v ktorých buď štát zasahuje do výroby, alebo výrobu riadia demokraticky sami pracovníci a konzumenti.

Komunizmus je odnož socializmu, ktorá predstavuje (ideálne) beztriedne spoločenské usporiadanie, bez štátu a útlaku, s úplným spoločným vlastníctvom všetkého. Komunizmus je finálne štádium revolučného procesu prechodu od kapitalizmu (napríklad cez robotnícku diktatúru), charakterizované prebytkom tovarov a služieb. Politika i rozhodnutia čo-kde-ako-kedy vyrábať by sa robili demokraticky, každý člen spoločnosti by sa ich mohol zúčastniť.

Prvý veľký pokus zaviesť komunizmus v Rusku sa uskutočnil po zvrhnutí carizmu a nastolení republiky. V boji medzi menševikmi (pravica), demokratickými socialistami a bolševikmi (komunisti) - zvíťazili posledne menovaní na čele s Leninom. Znárodnili banky, priemysel, popreli medzinárodné dlhy cárskeho režimu. Zrušili parlament, vláda sa ďalej uskutočňovala prostredníctvom volených rád (sovietov - odtiaľ názov Sovietský zväz). Novovytvorené ZSSR vystúpilo zo svetovej vojny. Od ustanovenia zväzu v 1922. roku sa štát postupne menil z tolerantného, pokrokového, vedeckého ideálu, včleňujúceho menšiny a zrovnoprávňujúceho ženy - na totalitnú spoločnosť ovládanú terorom, ktorý bol údajne "v tom ťažkom období nutný".

Počas obdobia prechodnej vlády sa v Moskve vytvorila tretia - tentoraz už jednoznačne komunistická internacionála, združujúca svetové komunistické strany. Kominterna do roku 1935 usporiadala niekoľko kongresov.

Umierajúci Lenin však Rusko nevidel na prahu svetlej budúcnosti - v jeho očiach sa v revolučnom procese vrátilo k buržoáznej caristickej mašinérii a sotva ho možno nazvať "socialistickou" krajinou.

Po uchopení moci Stalinom sa začína iná, menej romantická a znášanlivá verzia cesty ku komunizmu. Stalinizmus bol jednoznačne machistický, militantný, fašizoidný, znova sa v ňom tvorila idea jednotného národa (potláčajúceho ostatné jazyky a menšiny), aj veľmi polárny ideál muža a ženy. Za Stalina sa uskutočnila jedna z najväčších genocíd obyvateľstva v moderných dejinách, no zároveň ZSSR dokázal čeliť útoku vysoko technizovanej nacistickej armády, ktorej predtým podľahla celá Európa. Stalin poprel názor, že socializmus je možné ustanoviť len naraz na celom svete - tvrdil, že môže existovať sám o sebe i v Rusku. Avšak socializmus v neustálej konfrontácii s ostatným svetom (kapitalistickým, moslimským, ...) sa zvrhol na militantnú spoločnosť. Jeho organizácia bola byrokratická a autoritárska - všetky ostatné frakcie socializmu po svete napokon sovietsky model odsúdili. Bol dokonca nazvaný "štátnym kapitalizmom". Nebyť nevábneho sovietskeho príkladu, jestvujú dohady, že celá Európa sa mohla po vojne vydať socialistickou cestou.

Socialistické štáty boli vytvorené vo Východnej Európe, Afrike, Ázii, Južnej Amerike. Niektoré vydržali počas celého svojho trvania pri kulte osobnosti (Rumunsko, Albánsko), iné skúšali otvorenejšie a ľudskejšie varianty, dokonca i tretiu cestu medzi socializmom a kapitalizmom (ČSSR, Juhoslávia, Líbia). Ďalšie krajiny v západnej Európe (Švédsko, Holandsko), ale aj India - si našli svoju vlastnú formu socializmu, resp. zmiešaného systému. Veľké štiepenie nastalo po konflikte medzi ZSSR a ČĽR, ktoré si vytvorili svoje vlastné menšie sféry vplyvu. Mnohé socialistické teórie nevraživo pozerajú na sovietsky model "komunizmu" ako na čosi, čo socializmus sprotivilo svetu, no malo s ním málo spoločné. Nedostatok občianských slobôd, strach vyvolaný všemocnými tajnými službami a nedostatok tovarov spôsobený neschopným centrálnym plánovaním - odcudzili zriadenie vlastným občanom a privodili rozpad väčšiny takzvaných komunistických systémov. To, že socializmus a totalita nie sú synonymami dokazuje príklad Číny, ktorá sa po rozpade sovietskeho systému transformovala na totalitný kapitalistický štát, ale ja Švédska - ktoré bolo možno sociálnejšie než ZSSR a predsa veľmi liberálne a demokratické.

Kým marxisti-leninisti považujú historické príklady komunistických krajín za "socializmus", trockyisti ich považujú za deformované robotnícke štáty, byrokratické kolektivistické spoločnosti, či "štátny kapitalizmus" - snáď len s výnimkou ZSSR v zárodočnom období do smrti Lenina. Sociálni demokrati považujú za príklady socializmu skôr sociálne štáty (welfare states) západného typu. Pre libertariánskych socialistov sú to skôr dejinné epizódy ako Parížska komúna, či (polo)anarchistické Katalánsko počas španielskej občianskej vojny. Častým pohľadom je nakoniec fakt, že socializmus ešte nikdy uskutočnený nebol. Immanuel Wallerstein, autor idey "svetového systému" tvrdí, že v súčasnej svetovej ekonómii niet ani socializmu, ani feudalizmu, je len svetový systém, vo svojej podstate kapitalistický. Socializmus by vyžadoval budovanie nového systému, nie prerozdeľujúceho svetového impéria ani kapitalistickej svetovej ekonomiky, ale socialistickej svetovej vlády. Tá vznikne zdĺhavým a náročným sociánym bojom rôznych podôb na všetkých úrovniach ľudskej spoločnosti.

V praxi museli socialistickí revolucionári riadiť ekonomiky vojnového typu a reagovať na konkrétne udalosti. To zahŕňa centrálne plánované ekonomiky plne v rukách štátu (ZSSR), štátom riadené trhové ekonomiky, ktoré využívajú signály trhu ako záruku efektivity, aj keď konečné rozhodnutia vykonáva strana (nová Čína), zmiešané ekonomiky, kde prioritu majú trhové procesy (Švédsko), alebo zamestnancami vlastnené podniky, ktoré súťažia na trhu medzi sebou aj o zákazníka (socialistická Juhoslávia, kooperatívy v Baskicku a Argentíne), alebo participatívne-plánované ekonomiky so sociálne vlastneným kapitálom a demokratickým decentralizovaným plánovaním (anarchistické Katalánsko).

To, prečo socializmus vo východnom bloku "zlyhal" - popri argumente, že tu možno žiaden socializmus nebol - sa uvádzajú aj tieto dôvody: Príliš uponáhľané smerovanie k ideálu a predčasné vyhlásenia typu "socializmus sme už vybudovali" (premenovanie ČSR na ČSSR). Tlak zo strany kapitalistických štátov (socialistický blok musel financovať silnú armádu aj súťaž v zbrojení). Relatívna zaostalosť štátov v ktorých sa socializmus budoval, prechod k "socializmu" často priamo z feudalizmu (cárske Rusko) a nie stavanie na už vytvorených a prehnitých sociálnych vzťahoch západného kapitalizmu, na aké reagoval napríklad Marx. Trieda pracujúcich bola prakticky vyvlastnená a vznikla nová trieda byrokratov, ktorá zneužila moc vo svoj prospech, správala sa v podstate ako kapitalistická trieda vlastníkov. Represívny aparát, tajné služby, totalitná forma vlády bez širokej palety názorových prúdov.

Pre západného človeka, u ktorého je východiskový uhol pohľadu v "normálnej" kapitalistickej realite, socializmus symbolizuje často javy ako znárodnenie strategických podnikov, ich manažovanie v prospech zamestnancov, sociálnych cieľov, štátna podpora výskumu, národná stratégia rozvoja priemyslu (plánovanie), prerozdelenie bohatstva vysokými daňami, minimálna mzda a iná ochrana zamestnancov, ovplyvňovanie dopytu keynesiánskym spôsobom.

Socializmus - diskusia - kritiky a obhajoby:

V tejto stati znova používam obyčajný štandardný text pre výroky a úvahy, ktoré podporujú, alebo obraňujú socialistické stanovisko, kurzívou označujem pasáže, ktoré predstavujú protipohľad - kritiku socializmu a podporu niektorej formy kapitalizmu.

Pôda a súkromné vlastníctvo:

Podľa socialistických teoretikov, násilná transformácia pôdy, peňazí a práce na tovary nezávislého trhového mechanizmu - bola neľudská a rozvrátila pôvodné sociálne tkanivo. Toto narušenie vyvolalo protivážne sily, ktoré sa znova snažia zapustiť ekonomiku do spoločnosti. V socialistickej ekonomike sú pôda, zdroje, ale aj výrobné prostriedky v štátnom (teda spoločnom) vlastníctve. Rovnako zisk zo spoločného diela podniku je zoštátnený a investovaný naspäť do rozvoja podniku, verejnoprospešných služieb, alebo sa vracia pracovníkom - neputuje jednoducho do súkromných rúk. Jedným z najdôležitejších bodov je vyňatie dôležitých odvetví, ktoré nie sú schopné uživiť sa samé - napríklad obrana, zdravotníctvo, vzdelávanie, väznice - z krutého trhového prostredia. V iných odvetviach zasa spontánne vznikajú prirodzené monopoly - a tu takisto štátne vlastníctvo predstavuje menšie zlo, než monopol v súkromných rukách.

Jednou z najsilnejších kritík socializmu práve na tejto parkete je "tragédia spoločného". Statok (pôda, rieka, les), ktorý vlastnia všetci, respektíve nikto, sa môže stať predmetom drancovania. Z pôdy sa môže stať skládka, v jazere vyloviť všetky ryby, les vykácať. Súkromný vlastník je naopak nútený so svojim statkom narábať hospodárne, nepochybne ho bude chrániť pred vstupom a využívaním inými osobami a bude sa snažiť, aby vytrval čo najdlhšie a najdlhšie mu prinášal prospech. Nedostatok vlastníctva predstavuje nedostatok zodpovednosti a beztrestnosť.

Oponovať možno rovnako - súkromný vlastník môže statok tiež rýchlo vydrancovať a neskôr sa presunúť k inému (ktorý si kúpi za predošlý zisk), prospech z neho má však len on, nie viacero ľudí, tobôž nie celá lokálna komunita. Trh sa spolieha na to, že súkromník bude hospodáriť - no neexistuje donucovací prostriedok, aby mu zamedzil zničenie vlastného statku. Problémom je, ak tento statok komunita stále vníma ako "spoločný" - nech je to príroda či životné prostredie - teda veci nevytvorené človekom. Trh nevie zabrániť zničeniu ekosystému, vyhubeniu druhov (ktoré môžu predstavovať budúce zdroje obživy, alebo liečiv), trh nekalkuluje s pojmami ako "krása miesta". Prečo by si ale súkromník podpílil vlastný konár? Pre ten istý dôvod, ako je to isté schopná vykonať miestna komunita. Z dôvodu vlastného krátkozrakého sebectva. Súkromník si môže naviac povedať: "Ak to tu zničím, pôjdem ďalej - mám za čo."

Vo filozofickom pohľade, drancovanie spoloného statku je problém myslenia, ktoré paradoxne zodpovedá práve "súkromnému vlastníctvu" - teda prechod od toho čo je spoločné k pohľadu, že je to (aj) "moje". Naproti tomu - skutočné "spoločné vlastníctvo" je viac mentálny stav, keď si všetci s dosahom na statok uvedomujú, že je spoločný (ničí) a treba k nemu pristupovať zodpovedne.

Ďalší protiargument objavíme, ak poukážeme na skomolenie vo vyjadrení sa - spoločný statok, ktorý mala v užívaní miestna komunita (ktorá si uvedomovala závislosť na ňom a nutnosť zodpovedného využívania) sa náhle násilne dostane do vlastníctva jednej osoby, alebo celého štátu - čo odôvodnene pôsobí rozhorčenie - a takisto to môže v jednom aj druhom prípade privodiť vyťaženie statku. Problémom potom nie je spoločné, komunitné, alebo súkromné vlastníctvo - ale správne a nesprávne hospodárenie, respektíve nadužívanie.

Samozrejme, problémom pre istých ekonómov sa môže javiť aj nedostatočné využívanie statku. Pôda leží úhorom, les si rastie pre seba, v jazere sa neloví.

Na problém efektívnosti využívania statku odpovedajú pozorovania v praxi - kde v prípade statkov menšieho rozsahu (150 ľudí) je prirodzenejšie nájsť kooperatívne hospodárenie, ktoré aj dobre funguje. V prípade čerpania zo statku, pokiaľ sa toto koná verejne, ľudia obvykle berú menej, než v anonymných situáciách. Takisto, skromnejšie čerpanie prináša človeku v komunite prestíž. Vzájomné väzby v spoločenstve (rodina, priatelia, susedstvo a podobne) ľudí pobáda šetriť statkom - myslieť na ostatných, na budúce generácie. V prípade ohrozenia statku a teda i celej komunity - je táto náchylnejšia zvoliť si vodcu, ktorý vystihuje jej charakter a teda aj jeho rozhodnutia rešpektovať.

Najlepšie sa chránia statky so stanoviteľnými hranicami (na rozdiel od mora, atmosféry a pod.), musí tu byť pocit bezprostredného ohrozenia spoločenstva vyčerpaním statku, musí tu byť samozrejme pocit komunity, vzájomných vzťahov a v ideálnom prípade aj noriem, výchovy k zachovaniu statku, pravidlá nabádajúce k využívaniu, ale aj brániace a trestajúce zneužívanie.

V tom naozaj ideálnom prípade by sme museli zmeniť všetky výchovné postupy, ktoré tvoria ľudí takých skazených, akí sú - tento postoj sa však stretáva s odporom, pretože údajne narušuje práva súčasných ľudí (byť takými akí sú).

V zmysle pravidla "sloboda jedného sa končí tam, kde začína sloboda druhého" - má človek právo byť taký aký je, ak svojim postojom a z neho vyplývajúcim správaním ohrozuje druhých? Smie sa správať nezodpovedne, ak tým ohrozuje prežitie druhých?

Prerozdeľovanie a bohatstvo:

Ludwig von Mises tvrdí, že snaha o väčšiu rovnosť v príjmoch (menšie platové rozdiely) vedie k menšiemu priemernému príjmu pre celý národ.

Priemerný príjem však nepoberá žiadna konkrétna osoba. Socialisti uprednostia "menší priemerný príjem pre celý národ" - ak sa zvýši príjem najchudobnejších, pretože pre nich je okrajová užitočnosť každého jednotkového navýšenia mzdy podstatne vyššia. Chudobný človek viac ocení príjem zvýšený o dolár, než bohatý oželie stratu z už i tak vysokého príjmu.

Hans-Hermann Hoppe túto tému rozvinul do pohľadu, že krajiny v ktorých nie je kapitál úplne súkromný - sú menej prosperujúce.

Otázkou je, čo sa prosperitou myslí, koho sa dotýka a komu je na prospech. Znova, v krajine nežije len jeden priemerný obyvateľ, ale chudobnejšia a bohatšia vrstva. Technologický pokrok (bohatí majú každý mesiac novú hračku, aj za cenu priemyslu ohrozujúceho životné prostredie a neférových zamestnaneckýc vzťahov) nemusí vždy predstavovať pozitívnu hodnotu. Je lepší bohatý štát s javom vykorisťovania, alebo chudobnejší, s férovejším rozdeľovaním ziskov?

Veľká diskusia v tomto duchu sa vedie na tému Sovietského zväzu. Ten v 70.-80. rokoch zaznamenal ekonomický úpadok a neskorší rozpad. I komunistická Čína musela prejsť k trhovej ekonomike, aby sa ako veľmoc zachránila.

Obhajcovia socializmu tvrdia, že ZSSR bol na tom ekonomicky lepšie, než cárske Rusko. Budovanie priemyslu sa tu udialo takpovediac na zelenej lúke s oneskorením oproti Západu až niekoľko storočí. Dodávajú, že kvalita výrobkov a služieb bola vysoká (v socialistickej logike trvácnosti, nie kapitalistických inovácií), ekonomiku nepostihla prinajmenšom veľká kríza z 30. rokov.

Technológie, pokrok, zamestanosť, iniciatíva, kvalita, ekológia:

Argumentáciou proti socializmu veľmi podobnou tej týkajúcej sa priemerného bohatstva je technologický pokrok. Milton Friedman ponúka príklady z praxe, kde najzaostalejšie odvetvia predstavujú práve tie s vplyvom, reguláciou, alebo vlastníctvom štátu. Socialistická ekonomika nenapreduje, alebo len pomaly v porovnaní s kapitalistickou. Jej výrobky sú len pomaly inovované, zbytočne trvácne, no morálne (v zmysle technologického pokroku) niekoľko desaťročí za kapitalistickými.

Socializmus je v duchu svojej teórie finálnou fázou kapitalizmu, je to nerastúca ekonomika prebytku. V reálnej situácii, keď koexistuje s kapitalizmom, zvádza tento jav na porovnávanie týchto dvoch systémov. Nielen že sa na to používajú ukazovatele kapitalizmu, ale i samotný princíp porovnávania (súťaže) je kapitalistický. Pokrok pre pokrok sa v istom pohľade môže javiť ako absurdná idea. Je časť obyvateľstva, ktorá si potrpí na novinky, ale časť (chudobnejšia) je spokojná s trvácnym jednoducho ovládateľným výrobkom - čo v kapitalizme môže byť problém, veď spotrebiteľ je doslova nútený do inovácií. ("Nemôžeš žiť bez mobilného telefónu", no na trhu nie je dostupný "jednoduchý telefón", len samé drahé prístroje s internetom a množstvom zbytočných funkcií).

Ekonómovia trhu upozorňujú, že statický stav (finálna fáza) - aký si socialisti predstavujú - nemôže nikdy nastať, je to ako zmrazenie dejín.

Socializmus vývoj nezmrazuje úplne, len preň volí svoje vlastné tempo. Nepodlieha poňatiu, že "čím rýchlejšie, tým lepšie". V tomto pohľade je i systém spoločného vlastníctva kontrolovateľnejší k trvalo udržateľnému rastu, než súkromný model - kde všetci chcú mať to čo tí druhí a tak vyťažujú zdroje, produkujú výrobky aj odpady.

Neoklasická ekonomická teória považuje za omyl vieru, že technologický pokrok v kapitalizme (automatizácia, robotizácia) oberá o prácu ľudskú pracovnú silu. Kapitalista radšej zvolí expanziu, rast výroby - a ponechá si aktuálny počet zamestnancov (prípadne príjme nových).

Kapitalista sa môže zachovať týmto spôsobom, ak rozumie princípom kapitalizmu. V reálnej ekonomike nie vždy musí mať úmysel expandovať. Zvýšenie zisku odstránením niekoľkých zamestnancov môže byť v konkrétnych prípadoch preň prínosom. Samozrejme, nie je to "správne uvažujúci" kapitalista. Tu ale narážame na to, že kapitalizmus si paralelne vytvára "nový typ človeka" - možno proti vlastným definíciam - takého, ktorý sa neustále porovnáva s druhými a žije len pre porovnávanie. Ten, kto chce neustále expandovať a vytláčať ostatných. Lenže spotrebiteľov je obmedzené množstvo - raz sa môžu nasýtiť. Takisto nemôžu expandovať všetci výrobcovia - niekto vyhráva a niekto prehráva. Nekonečný rast nie je možný.

John Stuart Mill tvrdí, že socialisti opmínajú prirodzenú záhaľčivosť človeka, pasivitu, strnulosť v nadobudnutých zvykoch, neochotu skúšať nové cesty. Stačí im nájsť znesiteľný stav a už sa nepohnú, nechcú nič meniť, ani cibriť svoje charakterné vlastnosti. V socializme, vďaka zdieľaniu príjmov, chýba ľuďom iniciatíva pracovať, zlepšovať, inovovať - kvôli nedostatku súťaže, konkurencie na trhovom prostredí. Manuálni pracovníci aj mozgy lenivejú. Preto by príjmy mali byť čo najindividuálnejšie - človek musí byť motivovaný odmenou za dobrú prácu.

Iný pohľad na vec zasa upozorňuje, že človek je prirodzene zvedavý a vynaliezavý. Kropotkin (socialista, neskôr anarchista) odmietol pohľad, že zisk je jediné, čo pohne človekom. Považoval to za obmedzený pohľad. Socialisti pokladajú systém "odmena-trest" za paternalistický. Alfie Kohn dopĺňa, že človek prirodzene hľadá, objavuje, zdoláva výzvy, vylepšuje svoje zručnosti a dosahuje neustále väčšej komplexnosti v tom čo sa učí.

Naviac, moderný socializmus neverí na paušálne "rovnaké platy" pre všetkých jednotlivcov. Odmeňuje sa na základe pracovitosti. Tento posudok je rovnako v rukách nejakého človeka, ako v prípade súkromnej firmy. Alexander Berkman dodáva, že rovnosť neznamená rovnaké množstvo - ale príležitosť. Neznamená to, že všetci dostanú rovnaký plat a budú mať rovnaké potreby, výzor a podobne. Práve naopak.

Hoci kapitalizmus vďaka súťaženiu napreduje rýchlejšie (čo je kvantitatívny ukazovateľ, nie čosi nutne "dobré"), súťaživosť má na mentalitu človeka aj negatívny dopad (súťaživosť vo vzťahoch, medz národmi eventuálne vedie ku konfliktom, agresivite, machizmu), čo môže ztrpčiť radosť z pokroku. I v socializme existuje ohodnotenie cez mzdy, ktoré v prípade správneho vedenia odrážajú aj pracovnú morálku.

Rovnako i pozorovania z praxe, najmä v prípade tvorivých činností, dokazujú, že človek za odmenu tvorí menej iniciatívne a s priemernejším výsledkom, než keď tvorí len sám pre seba, bez odmeny, pre radosť z tvorby a vlastného sebavyjadenia. To zhrnul i Pierre-Joseph Proudhon, ktorý opisuje kapitalizmus ako inú formu kastovnej spoločnosti. Časť obyvateľstva vlastní kapitál, časť pracuje svojim talentom a časť sú len robotníci-vykonávači. Socializmus vidí ako spoločnosť, kde človek pri svojej činnosti dostáva príležitosť vyvážiť všetky tieto tri prístupy a hodnoty.

Extrémna rovnosť podľa Petra Selfa nezohľadňuje rôznosť potrieb, chutí a nadaní. Preto doporučuje trhový socializmus. Väčšina socialistov však verí, že rovnováhu treba nájsť medzi rovnosťou, motiváciou a rôznosťou - a že táto rovnováha bude predstavovať stále lepší výsledok než kapitalizmus.

Centrálne plánovanie a informácia:

Matematická teória univerzálneho stroja dokazuje, že centrálny počítač (kalkulačka) je ekvivalentný mnohým decentralizovaným.

Jedným z obvyklých argumentov od neoklasickej až po neoliberálnu teóriu je fakt, že moderné ekonomiky sú nesmierne široké, vzájomné prepojenia v nich zložité - a teda nie je v sile človeka (centrálneho plánovača) spracovať všetky informácie, aby mohol takúto ekonomiku efektívne (racionálne) riadiť. Vedieť čo, kde, kedy, pre koho vyrábať - čoho je kde nedostatok a kde potreba - ako presúvať zdroje a kapitál - to, čo sa obvykle nazýva problém rozmiestnenia a sústredenia (allocation problem). Mechanizmus voľnej tvorby cien na trhu cez ponuku a dopyt je prirodzeným a jediným spôsobom, ako je tieto informácie možné spracovať bez pokrivení a následkov v podobe prebytku či nedostatku výrobkov, ako to zaznamenali napríklad v socialistickom bloku. Pevná alebo kontrolovaná cena sprostredkúva nepresnú alebo pokrivenú informáciu o nedostatku nejakého tovaru a tým pádom vyvoláva nevhodné správanie v zmysle ekonomickom.

V praxi, malé komunity so silným kolektívnym pocitom súdržnosti a spolupráce dokážu vyriešiť alokačný problém celkom efektívne.

Zástancovia trhu zasa namietnu, že ak by "zlý monopol" v trhovej ekonomike predsa len stanovil neadekvátne ceny, určite by ho čakala skrytá konkurencia, ktorá by si rozbehla svoj vlastný podnik ponúkajúci svoje služby lacnejšie.

Nanešťastie monopoly koncentrujú peniaze, ktoré v kapitalizme predstavujú moc a tým pádom majú vplyv aj na politiku a teda môžu zabraňovať vzniku konkurencie (napríklad stanovením legálnych podmienok). Nie sú to teda pokrivené ceny, ale nerovnováha moci. V niektorých odvetviach jednoducho nemôže vzniknúť malá konkurencia na kolene, je nutný kapitál veľkých firiem, alebo bánk (ktoré sú naklonenejšie veľkým "spoľahlivým" firmám). Človek ktorý je nespokojný s kvalitou výrobkov teoreticky smie, ale reálne nemôže "cez noc" založiť konkurenčný podnik. Ak aj konkurencia je či vznikne, často pozmení k lepšiemu len drobnú vec v ponúkanom produkte, poskytne drobnú, časovo obmedzenú zľavu - ale veľmi rýchlo sa prikloní ku kartelu "starých tučných firiem", pretože v tom prípade zákazník nemá na výber a musí...

Socialisti, ktorí nepovažujú štátne zásahy za príčinu nefunkčnosti trhu, tvrdia že trhy majú prirodzenú tendenciu k monopolom a oligopolom, ktoré takisto pokrivujú cenové signály. V (strategických) odvetviach kde hovoríme o nutnosti prežitia, poznáme umelo nafúknuté ceny - tam namiesto toho, aby podniky reagovali konkurenčne, dohodnú sa a nastavia ceny spoločne vysoko. V prípade monopolov je potom lepší verejný monopol (aspoň s písomne deklarovanou nutnosťou existovať v prospech spoločnosti) než súkromný, ktorého žiaden záväzok neviaže.

Podobne by aj v pracovných procesoch, cena ponúkanej práce by mala navádzať pracovníkov do tých odvetví, kde je ľudí práve nedostatok.

Na trhu práce zasa - z dôvodu nezmestnanosti - môžu si zamestnávatelia dovoliť vydierať zamestnancov a nastavovať podmienky a ohodnotenie práce umelo nízko. Veď na miesto nejedného zamestnana čakajú desiatky ďalších. Tu nemožno hovoriť o nijakej "neviditeľnej ruke", ale o zjavnej ľudskej chamtivej arogancii. Trhový mechanizmus funguje, ak dochádza ku skutočnému vyjednávaniu, ak sa ponuka dohaduje s dopytom. Nie v prípade jednostranného diktátu.

Trhový mechanizmus by mal fungovať tak, že podnik, ktorý vyrába zastaralé výrobky, alebo jeho výroba je zbytočne nákladná (neefektívna) - to znamená, že jeho príjmy sú nižšie než náklady - by mal zbankrotovať a jeho kapitál by sa mal presunúť do výnosných odvetví. Ako vraví Milton Friedman, dôležitou časťou kapitalizmu je strata, nielen zisk. Stratový priemysel vyrába pravdepodobne niečo nepotrebné a treba ho zavrieť, nie umelo vyživovať, aby produkoval nadbytky.

Problémom je, že neživé odvetvia môžu ľahko zanikať a vznikať, že vecný a finančný kapitál sa môže presúvať flexibilne a mobilne - no odvetvia predstavujú zároveň pracovné miesta pre živých ľudí, ktorí musia živiť seba a svoje rodiny, sú spätí s miestom kde sa narodili, alebo kde dlhodobo žijú, majú svoje emocionálne väzby - čo sú všetko iracionálne potreby v rozpore s chladnou ekonomicckou kalkulačkou. Ľudia nemôžu byť absolútne mobilným a flexibilným kapitálom. Ľudské by tu malo dostať prednosť pred ekonomickým. V prirovnaní - aj obradné činnosti sú často ornamentálne a zbytočné, ale vyjadruju čosi ľudské, pridanú hodnotu, čosi dušu sýtiace - čo nemožno robiť prosto a účelne.

Rakúski ekonómovia ďalej tieto myšlienky rozvíjajú do tvrdenia, že v spoločnosti socialistického typu sa všetci majú podstatne horšie, než v kapitalistickej ekonomike. Hoci je v kapitalizme veľký rozdiel medzi chudobnými a bohatými, aj najchudobnejší sa majú lepšie, než v socializme.

S týmto socialistickí ekonómovia nesúhlasia, ďalší zasa upozorňujú, že problém je znova v kategórii "lepšie" - či sa táto (zjednodušujúco) vzťahuje na technologický pokrok.

Margaret Thatcher, veľká podporovateľka Hayekových liberálne-ekonomických teórií, sa možno nepozerala na východný blok ako na žiarivý príklad socializmu, ale príklady hľadala doma. Socializmus vraj v najférovejšej podobe vyskúšala Británia 50. rokov - a ten podľa nej zlyhal.

Štát a totalita, ľudskosť:

Max Weber vystihol problém socializmu a centrálne plánovaných ekonomík ako zverenie moci do rúk byrokratov, ktoré vedie k vytvoreniu železnej klietky. Hayek v "Ceste k otroctvu" prorokuje, že všetky spoločnosti so štátom riadenou ekonomikou si skôr či neskôr vytvoria gestapo, aj keď spočiatku vedené dobrými úmyslami. Ekonomickí liberáli sa zhodnú, že rovnostárska spoločnosť nemôže byť vytvorená bez straty slobôd. Churchill navyše popisuje "uctievanie štátu", ktorý nariaďuje človeku kde a na čom ma pracovať, kam má ísť a čo smie povedať.

Nesúhlas s týmito myšlienkami by sa dal popísať ako hranica - schopnosť stanovenia limitu. Štát nemusí, ale dokáže stanoviť limit, pokiaľ bude do ekonomiky a životov ľudí (ktorí ho vlastne tvoria) zasahovať - a kde sa začína súkromie. Rovnako, ako si súkromník môže, ale nemusí stanoviť, koľko zisku je dosť pre jeho osobnú potrebu - a koľko prináleží ostatným zamestnancom (de facto spolupracovníkom) a koľko investovať naspäť do rozvoja podniku samotného.

Podľa niektorých sú komunistické štáty zodpovedné za hladomory, emigráciu disidentov, čistky, obete tajných služieb, zbrojenie - nepoznané v doterajších systémoch, vrátane kapitalizmu. Podľa Curtoisa, činy komunistických štátov boli nevyhnutné (hoci občas možno neúmyselné) dôsledky Marxových teórií. Ludwig von Mises pokladá fašizmus za socialistickú diktatúru - zdieľajú spolu väčšinu spoločných čŕt.

Socialisti namietajú, že fašizmus je ultrapravicová ideológia, nevyhnutný vývoj kapitalizmu v čase krízy. Takisto, že mnohé údajné "komunistické štáty" mali s komunizmom spoločné pramálo, boli to len diktatúry neschopných vodcov a byrokratov. Dejinné udalosti ktoré nastali (zbrojenie) - boli podľa nich dôsledky súperenia s konfliktným kapitalizmom. V prípade hladomoru - ten zasa vzišiel z výnimočných reálnych situácií (zaostalosť, vojna) a nebol podmienený ekonomickým systémom.

Popri kumulácii moci v jedných rukách sa často kritizuje aj prekvitajúca korupcia v socialistických štátoch, tiež umelé vytváranie závislosti občanov na štáte a vláde.

Avšak aj v kapitalistických štátoch existuje vláda so zverenou zákonodárnou mocou. Tú môže rovnako podplácať ten, kto má peniaze (ďalší zdroj moci). Štruktúra závislosti na ekonomike a jej mechanizmoch sa vytvára takisto - jedným z príkladov je móda, reklama, potreba mať najnovšie technické hračky, závislosť na farmaceutickom priemysle, alebo na zábavných mediálnych produktoch a exotických dovolenkách, ktoré robia život v tvrdej ekonomike znesiteľným. Kým pre jedných je kapitalizmus tým, čo vytvára skvelú zábavu - pre kritikov je pudová zábava len podporný prostriedok, droga, na udržanie tejto ekonomiky.

Edward O. Wilson raz povedal - "Karl Marx mal pravdu, socializmus funguje, ale skúmal pri tom zlý živočíšny druh." Ľudia sú ale pokročilejšie bytosti, majú rozmnožovaciu nezávislosť, takže môžu splodiť potomka bez (mravčej) "kráľovnej". V skutočnosti sú najviac vo svojej koži (v Darwinovskom duchu) ak sa starajú sami o seba a svoje rodiny, zatiaľ čo vynachádzajú nové spôsoby ako využiť spoločnosť pre svoje blaho. Podobne namietajú aj objektivisti - socializmus znehodnocuje jednotlivca, jeho schopnosť stanoviť si vlastné hodnoty.

Pre mnohých socialistov však nepredstavuje ich teória diktát toho čo si má kto myslieť, vravieť, chcieť, jesť, ako sa obliekať, alebo čo robiť. Chcú len, aby toto všetko mohol robiť za rovnakých podmienok ako ostatní. Je to pre nich kapitalizmus, ktorý znásilňuje človeka a núti ho stať sa neľudským, chodiacou kalkulačkou, flexibilným, necitlivým voči druhým, nesolidárnym, nesúcitiacim.

Jestvuje však aj kritika socializmu (resp. rovnostárskej spoločnosti) udierajúca z opačnej strany - prílišná rovnosť sa jej zdá na škodu. Naopak, ľudia údajne potrebujú hierarchické usporiadanie a vodcov.

Filozofické a náboženské otázky:

Nájdu sa aj kritici, ktorí si dovlia povedať, že peniaze použité na dotácie podniku štátom sú v podstate peniaze nepoužité na sociálne programy. Ak si odmyslíme pokrytectvo najtvrdších odporcov sociálnej zodpovednosti, ide o postoj, kde je napádaný tok peňazí. Nemali by zachraňovať podnik (a jeho zamestnancov) pretože umožňuje (zbytočnú) prácu, ale radšej pomôcť ľuďom (bez práce).

K sociálnemu cíteniu s chudobnými nabáda kresťanstvo, islam a ďalšie svetové náboženstvá. Prvé zmienené zakazujú úžeru - teda poberaniu úrokov, ktoré sú základom fungovania súčasného bankového systému, srdca modernej podoby kapitalistickej ekonomiky. Ježiš Kristus napríklad vyzýval na skromnosť, nematerialistický spôsob života, štedrosť, solidaritu, nenásilie (ktoré môže byť v rozpore so súťaživou dravosťou). Biblia poníma pasáže ako: "A všetci ktorí verili boli pospolu a mali všetky veci spoločné a predali všetok svoj majetok a rozdelili ho medzi všetkých ľudí, pretože každý z ľudí niečo potreboval." [Skutky Apoštolov, Kapitola 2, verše 42, 44, 45] V tomto duchu fungovali mnohé kresťanské rehole, kde mnísi či mníšky zdieľali spoločný majetok a spoločne na ňom hospodárili.

Preto sa mnohí odporcovia náboženstiev (napríklad pre ich dogmatickosť a archaické postoje v niektorých otázkach) stavajú na stranu liberálnej ekonomiky. Spoločnosť pre nich nepredstavuje spoluprácu pre kvalitnejší život, ale útlak (odlišného) jednotlivca (priemernou) väčšinou, ktorá často o jeho životnej otázke nevie nič, no pokúša sa o nej rozhodovať. Dochádzajú tak k názoru "každý sám za seba a pre seba". Svoju odlišnosť od väčšiny nevidia ako prekážku, ale devízu, ktorú vedia v kapitalizme využiť vo svoj prospech. Ak ich spoločnosť odmieta, odmietajú oni pracovať pre spoločnosť.

Paradoxom však je, že k náboženstvu sa obvykle verejne hlásia práve obhajcovia liberálnej ekonomiky - avšak náboženstvo je pre nich zaujímavé skôr v podobe dogiem, ktorými ovplyvňujú súkromný život druhých, než ako norma súcitu, solidarity a skromnosti.

Socializmus je pre liberálnych ekonómov inštitucionalizovaná závisť. Ako popisuje Robert Nozick, vštepovanie odporu ku kapitalizmu sa začína už výchovou na školách. Vzdelávací systém odmeňuje intelektuálne diela a prejavy - nie obchodnú zručnosť - a preto sa intelektuáli povyšujú nad zvyšok populácie ako najcennejší jedinci. Na trhu však uspievajú obchodníci viac, než intelektuáli, čo týchto nepochybne poburuje a tak pohŕdajú kapitalistickým systémom. Socialista tvrdí: "Nikto nebude zaháľať, ak ja musím pracovať - a nikto nebude bohatý, ak ja som chudobný."

V prípade tejto argumentácie je treba ozrejmiť istú mieru manipulácie pojmami. Slovo "závisť" sa často zneužíva ako jednotný pojem pre dva rôzne pocity. "Má niečo čo nemám ja - a ja to chcem pre seba." a naproti tomu "Má niečo, čo získal nespravodlivo." Áno, rozdeliť dielo toho kto sa snažil aj tým, ktorí sú leniví - je nespravodlivé. Ale rovnako nespravodlivé je aj to, ak niekto má viac, hoci sa snaží rovnako. Tu sa dostávame do sporu o to, či hodnota práce spočíva len v užitočnosti jej produktu, alebo len v úsilí toho kto pracuje, alebo v oboch - vo svojej príslušnej miere. Naviac, iróniou je fakt, že i kapitalizmus pracuje so závisťou. To ona motivuje pracovať a nakupovať. Mnohí kapitalisti to popisujú ako hybnú silu ekonomiky: "Ja chcem mať to čo on, tak musím drieť za hocakých podmienok, aby som si to tiež mohol kúpiť."

Ďalším problémom je odlíšenie slov intelektuál (pózer, ktorý používa veľa odborných termínov; uvažuje o ideáloch, no nemá kontakt s realitou; veľa rozpráva, ale málo tomu zodpovedá jeho konanie; a podobne) s inteligentným človekom (ktorý si zachováva kritický pohľad v rámci nastoleného usporiadania vecí, ktorý vie zvažovať protichodné názory, prípade oplýva emocionálnou, sociálnou, tvorivo-vyjadrovacou inteligenciou). Úspech obchodníka sa dá tiež spätne hodnotiť - nie je to len vychytralosť, drzosť, arogancia, šťastná prostota, alebo schopnosť všetkými prostriedkami poraziť súpera? Na trhu akiste prospešné vlastnosti, no sú v opozícii k morálnym hodnotovým systémom, prípade k známym definíciam ľudskosti. Je to ako hodnotiť toho, kto rýchlejšie dokáže zabiť druhého človeka v boji - ako úspešnejšieho. Pretože ten druhý bol nadanejší mentálne, alebo jednoducho zvažoval, či ten boj má zmysel, ak proti nemu stojí tiež ľudská bytosť.

Vec pohľadu:

Mnoho arguentov proti socializmu je kvantitatívnych vo svojej podstate. Kapitalizmus je bohatší, efektívnejší, rýchlejší, inovatívnejší, modernejší - podobne to platí o jeho podnikoch, či produktoch. No socializmus, prípadne alternatívne ekonomické zmýšľanie, pracuje často s inými pojmami. Niektoré sú kvantitatívne, ale v inej logike. Kapitalistický produkt je modernejší, má viac funkcií, socialistický zasa dlhšie vydrží. Má inak definovaný účel. Alternatívne zmýšľanie však môže ponímať aj nekvantitatívne hodnotenie - kvalita, ľudskosť, emócie - s ktorými trhová ekonomika nedokáže pracovať - nanajvýš tak, že ich deformuje na kvantitatívne veličiny, alebo prostriedky na ich dosiahnutie - a tým sa úplne minie ich významu. Súťažiaci človek jednoducho nemá schopnosť pochopiť, ak ten druhý s ním vôbec nesúťaží, ale vníma skutočnosť úplne inou optikou.

Komunizmus

Kým socializmus je pojem viacmenej ekonomický, postavený na solidarite a duchu vzájomnosti - komunizmus predstavuje širšie rovnostárske, beztriedne spoločenské usporiadanie so všeobecným spoločným vlastníctvom, ba dokonca je považovaný za akýsi extrém socializmu, prípadne jeho finálnu fázu. Ich rozdiel možno vyjadriť aj tým, že zatiaľ čo socializmus hlása zmierlivejšiu rovnosť príležitostí, komunizmus je postavený na rovnosti výdavkov či výsledkov. Ideálna komunistická spoločnosť by naviac nepoznala štáty, ani žiadne iné rozdelenie či odcudzenie v spoločnosti, nepoznala by útlak, ani nedostatok. Dosiahnutie tohto ideálu podľa Marxa aj Englesa bude vyžadovať dlhé úsilie, postupný proces, s nedokonalými prechodnými fázami.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel naviac rozvinul myšlienky slobody - ktorú nepovažoval len za neprítomnosť obmedzení, ale aj za konanie so zmyslom a uspokojením. Podobne Marx odlíšil falošnú uvedomelosť a skutočné vnímanie a ponímanie ekonomickej reality. Kontrast môže vyniknúť pri porovnaní reklamou vytvorených umelých módnych fetišov - a naproti nim skutočných ľudských potrieb. Ideál komunizmu však nebol nikdy konkrétne popisný - automaticky predpokladá nadbytok (resp. všeobecný dostatok čohokoľvek) a teda takmer žiadne obmezenia v podnikoch, ktoré sa človek rozhodne uskutočniť. V komunizme by každý dával podľa svojich schopností a bral si podľa svojich potrieb. Marx si predstavoval komunitu, kde sa nikto nešpecializuje, ale všetci sa môžu podieľať na akejkoľvek činnosti - zo dňa na deň zmeniť povolanie - vďaka tomu, že produkcia je regulovaná. Loviť ráno, rybáriť popoludní, chovať dobytok predvečer a po večeri kritizovať.

Tento ideál ale často ignoroval, alebo prosto nevidel ľudskú realitu, omylnosť, chamtivosť, panovačnosť. A tie nenápadne ale prenikavo formovali realitu spoločností, ktoré sa snažili komunizmus uviesť do praxe. Kritici mu vyčítajú ekonomickú nefunkčnosť, neschopnosť inovovať a napredovať rýchlo v technologickom rozvoji vďaka všeobecnej apatii a frustrácii, postupne rastúcu neefektívnosť a takisto aj nerovnosť.

Realita ZSSR predstavovala kvóty pre každú výrobnú jednotku. Kvóty koľko surovín podnik dostane, a kvóty, koľko (polo)tovarov odovzdá spotrebiteľom - namiesto kontroly efektívnosti tu stálo posudzovanie, či ten-ktorý podnik stanovené kvóty splnil. Keďže vedúci podniku boli zodpovední za plnenie týchto kvót, väčšinou podhodnocovali výrobnú kapacitu podnikov, aby zaistili, že kvóty (ľahšie) splnia. Aj liberálne-ekonomická, aj socialistická kritika sa zhodne na tom, že veľkým problémom sa stal všeobecný nedostatok motivácie. Rozmiestnenie a sústredenie výrobných prostriedkov nebolo výsledkom cenového mechanizmu, ale rozhodnutia byrokratickej elity, ktorá nemala záujem o demokratické riadenie. Ceny boli stanovené dodatočne, bez ohľadu na to ako bola vec vyrobená. Každý človek mal prácu, no nebol do nej nasmerovaný priamo. Mzdy boli upravované centrálnym riadením tak, aby ovplyvnili ľudí pri výbere zamestnania v súlade so stanoveným päťročným plánom. Ak niečoho vznikol prebytok, centrálny plánovač znížil kvóty na produkciu, alebo zvýšil kvóty na možnosť spotreby.

Na začiatku Sovietsky Zväz začínal s ideológiou marxizmu-leninizmu. Vytvorila sa komunistcká strana, socialistický štát s princípom demokratického centralizmu. Národný Ekonomický Plán z roku 1921 však opätovne povolil dočasný kapitalizmus.

Zmenu samozrejme predstavoval stalinizmus, ktorý je prednostne posudzovaný z pohľadu hromadných čistiek v strane, aj medzi obyvateľstvom - potierania akýchkoľvek nesúhlasných názorov, prenasledovania oponentov - ktoré údajne plynulo z vyostreného tiedneho boja v čase nastoľovania socializmu. Stalin chcel prudko pokročiť od pomalého socializmu počiatočných rokov k radikálnej industrializácii v rámci pätročných plánov. Veril v možnosť nastolenia socializmu v jednej krajine (naproti Marxovej nutnosti svetového socializmu)

Jedným z oponentov stalinizmu sa stali trockyisti. Tí odvodzujú svoje meno od sovietskeho politika, ktorý po nástupe Stalina k moci musel utiecť do emigrácie, kde bol aj sovietskou tajnou službou zavraždený. Nesúlasil s možnosťou socializmu v jednom štáte (ktorý bol výsledkom danej svetovej reality), požadoval skutočnú "diktatúru proletariátu založenú na demokratických princípoch". Podobné abstraktné frázy a neschopnosť analýzy svojich teórii tento smer voviedli do slepej uličky.

Inú cestu než ZSSR, no podobne krutú v dôsledkoch, si zvolil Mao v Číne. Tú považoval za vodcu nerozvinutých krajín sveta, kdesi medzi haštieriacim sa ZSSR a USA. Mao je zodpovedný za hladomor vďaka jeho Veľkému skoku (absurdnej transformácie ekonomiky agrárnej krajiny na oceliarský priemysel). Ďalšiu stagnáciu zasa zamaskoval Kultúrnou revolúciou - poprením čohokoľvek starého, tradičného, čínskeho, zneužitím odporu mladých voči autoritám, čo prerástlo v teror a chaos. Čína si po páde sovietskeho bloku vybrala cestu kapitalizmu-socializmu s čínskymi črtami, teda v podstate nacionalistický totalitný kapitalizmus.

Svojimi smermi sa vybrali aj ekonomiky a spoločnosti satelitov týchto údajne komunistických veľmocí - od kópie stalinizmu Envera Hodžu v Albánsku, po Titov zmiešaný systém v Juhoslávii. Jeden z historických extrémov pokusu o nastolenie komunistickej spoločnosti predstavuje príklad Kambodže, kde päťročné vládnutie Červených kmérov, na čele s Pol Potom, viedlo k vyvraždeniu 1-2 miliónov ľudí. Pol Pot ihneď po vojenskom prevrate vyhnal všetkých obyvateľov z miest a celá krajina sa musela podieľať na megalomanských stavebných projektoch. Zaviedla sa uniformita výzoru, reči, myslenia. Akékoľvek podozrenie z nesúhlasu, prípadne neschopnosť pracovať, sa trestali mučením a likvidáciou. "Noví ľudia", ktorých chceli Červení kméri stvoriť, mali uvažovať spôsobom: "nechať vás nie je k úžitku, zničiť vás nie je strata". Kambodžskú genocídu musela ukončiť až ďalšia socialistická krajina - Vietnam - ktorý bol v opozícii voči Číne, a preto spojencom ZSSR. Podobne kontrolovanú spoločnosť buduje aj Severná Kórea, kde však vládnucou triedou je viacmenej armáda a nie proletariát. Preto ide skôr o vojenskú diktatúru s črtami komunizmu. Tak ako je rôznorodé množstvo pokusov o historické pohnutie sa od kapitalizmu, tak pestrá je i paleta teoretických systémov odvodených od socializmu a komunizmu.

Komunizmus rád

Má bližšie k anarchistickým hnutiam, nakoľko oponuje boľševickej potrebe vedúcej strany, parlamentu, alebo štátu - ktorá len vytvára byrokratické štruktúry, vedúce k totalite. Sovietsky Zväz považujú za príklad štátneho kapitalizmu. Rady, ktoré vznikajú v podnikoch a komunitách, považuje za jediný oprávnený zdroj moci, primerane decentralizovaný a demokratický v spolurozhodovaní.

Trhový socializmus

Oskar Lange navrhoval vytvorenie centrálnej plánovacej komisie, ktorá by stanovila ceny a zabezpečovala riadenie investícii. Ceny poloproduktov by sa stanovovali metódou pokus-omyl. V prípade nadbytku by sa znížili ceny a motivácia firiem, v prípade nadbytku naopak. Ceny spotrebného tovaru by sa určovali pomocou ponuky a dopytu - ponuku by predstavovali štátne firmy vysielajúce cenové signály na základe okrajových nákladov (náklady na výrobu ďalšieho kusu rovnakého tovaru pri hromadnej výrobe) ako pri dokonalej súťaži. Plánovacia komisia by rozdelila populácii potrebný kredit, aby sa zabezpečila rovnosť príjmu. Cieľom je vyňať človeka z područia otroctva za mzdu - vykoreniť bankový, rentiérsky, korporátny systém. Celú ekonomiku táto teória vidí ako sústavu rovníc a zároveň ako ekvivalent dokonalého trhu.

Demokratický socializmus

Predstavuje anti-autoritársky "socializmus zdola" - ako ho pomenoval Hal Daper. Vyhranil sa voči stalinskému modelu, ale aj voči sociálnej-demokracii, ktorú ovláda štát. Rozdiel medzi demokraciou a totalitou je pre túto teóriu významnejší, než spor medzi revolucionármi a reformistami. Napriek tomu, demokratický socialista Honneth neveril na liberálny individualizmus. Naopak, zdôrazňoval vzájomnú závislosť medzi ľuďmi - to, že naša spokojnosť závisí na druhých a na tom, ako nás vnímajú, resp. ako nám to dávajú najavo.

Liberálny Socializmus (Libertarian Socialism)

Jedným z oponentov marxistického autoritárstva bol aj Michail Bakunin, libertariánsky socialista a neskôr anarchista. Tento prechod symbolizuje všeobecnú náklonnosť libertariánskych socialistov k anarchizmu - naproti marxistickým totalitám (diktatúra proletariátu) aj kapitalistickým reprezentatívnym demokraciám. Ich úsilie je stvoriť spoločnosť bez politických, ekonomických, náboženských, sexuálnych či iných spoločenských hierarchií, bez (prípadne s prudko zredukovaným množstvom) donucovacích inštitúcií, ktoré brutalizujú obe strany (donucovača i donúteného), s maximálnou slobodou jednotlivca a minimálnou koncentráciou moci či autority. Tradičným autoritám libertariánski socialisti oponujú. Väzby medzi jednotlivcami sa majú vytvárať z pozície rovnakej vyjednávacej moci. Namiesto strnulých dogiem a "konečných cieľov", ktoré vždy vedú k zlyhaniu, liberálni socialisti uprenostňujú vlastné skúmanie a hľadanie.

Rovnako sa má zaručiť aj slobodný a rovoprávny prístup k nástrojom informácií a výroby. Liberálni socialisti rozlišujú medzi: "súkromným majetkom" - ktorý udeľuje jednotlivcovi výlučnú kontrolu nad vecou, bez ohľadu na to či ju používa, alebo nie, bez ohľadu na jej výrobnú kapacitu - a "osobným vlastníctvom" - ktoré nezaručuje právo na veci, ktoré sa nepoužívajú. Osobné vlastníctvo neznemožňuje druhým používať danú vec, prípadne ich nenúti platiť za jej používanie.

Kapitalistickí libertariáni namietajú, že sloboda a rovnosť sú často v konflikte a uprednostňovanie rovnosti spôsobí obmedzenia slobôd - konkrétne obmedzenia ľudí, ktorí sú talentovanejší, schopnejší, pracovitejší, úspešnejší. Sloboda má človeka chrániť pred neodôvodnenou agresiou druhých, čo sa spodobuje aj v práve na súkromný majetok.

Na rozdiel od libertariánov voľného trhu, ktorí slobodu považujú za slobodu voľby, libertariánski socialisti veria, že osobná sloboda jednotlivca je podmienená ekonomickou a spoločenskou pozíciou. Ak má byť sloboda hodnotou, musí sa hľadať usporiadanie, kde má jednotlivec moc rozhodovať vo veciach nielen politických, ale zároveň aj ekonomických. Nie je možné odsúdiť na jednej strane štátne autoritárstvo a na druhej ospravedlniť dohody o úslužnej podriadenosti korporáciam (hoci spísané do právnej zamestnaneckej zmluvy). Sloboda predstavuje aj možnosť zmeniť pána (zamestnávateľa). Reálnu slobodu v reálnej situácii, nie deklarovanú na papieri, v ústave. V ekonomike, namiesto voľného podnikania, sa snažia uskutočniť slobodu tvorivosti. V politike presadzujú priamu demokraciu, dobrovoľné federácie so všeobecnou autonómiou ľudí v rôznych oblastiach života. Henry George dokonca navrhoval zrušenie daní, s výnimkou tých z prírodných zdrojov.

Myšlienky liberálneho socializmu ovplyvnili ďalších filozofov - jedným z príkladov je Noah Chomsky, ktorý oponuje súkromnému vlastníctvu a mzdovému otroctvu, ktoré sú nekompatibilné s princípom, že práca má byť vykonávaná dobrovoľne a pod kontrolou toho, kto vyrába. "Ľudské nadanie sa veľmi líši, v rámci charakteristiky druhu, dovoľuje veľké množstvo tvorivej práce, vrátane ocenenia tvorivej činnosti druhých. Toto by malo byť predmetom potešenia, skôr než podmienkou, ktorej sa treba báť."

Sociálna ekológia

Ďalej než anarchistické teórie zachádza teória sociálnej ekológie, pre ktorú vláda človeka nad človekom je príbuzným problémom k vláde človeka nad prírodou. Ako forma vlády sa navrhuje konfederácia občianských zhromaždení. Ekonomicky zasa libertariánsky komunizmus v duchu "od každého podľa schopností, každému podľa potreby".

Vzájomnosť, kooperativizmus, družstevníctvo (Mutualism)

Vychádza z myšlienok Proudhona (anarchizmus), ktorý podporoval súkromné vlastníctvo v prípade malých podnikov, no v prípade veľkých firiem spoločné rozhodovanie zhromaždení zamestnancov, ktorí by sa stali spoluvlastníkmi podniku - vo forme kooperatívu (družstva). Inak by zostali zamestnanci podriadení a vznikli by dve kasty - pánov a námezdných robotníkov - čo je v rozpore s duchom slobody a demokracie. Ohodnotenie si predstavujú na základe "pracovnej teórie hodnoty" (labor theory of value), kde odmena musí rešpektovať množstvo práce-úsilia-času vynaloženého na výrobu - inak sa jedná o krádež práce, vydieranie, vyvlastnenie, úžeru. Individuálne práva na pôdu (čosi čo človek nevytvoril) sa vzťahujú len vtedy, ak z nej rastú podukty jeho práce - teda v čase, keď ju obrába a niečo na nej pestuje alebo chová. Ak ju prestane používať, stáva sa nevlastnenou. Neexistuje tak možnosť poberať rentu z vlastnenia pôdy.

Syndikalizmus (Odborárstvo)

Vychádza z etického základu, že všetci zúčastnení v organizovanom obchode zdieľajú spoločné vlastníctvo jeho produkcie a tak si zaslúžia rovnaké zisky a výhody z tohoto obchodu - bez ohľadu na pozíciu a úlohu. Kým v socializme sa zdôrazňuje rozdelenie výnosov medzi obchodujúcimi podľa každého obchodu - bez nutnosti brať ohľad na to, ako sa obchod vnútorne organizuje - syndikalizmus nie je v rozpore so súkromníctvom. Syndikalizmus považuje odbory nielen za prostriedok dosiahnutia cieľa, ale za úplný základ ekonomickej spoločnosti.

Anarcho-syndikalizmus

Stojí na troch pilieroch - solidarita robotníkov, priame konanie a samospráva (samo-riadenie). Aby sa oslobodili, robotníci musia spolupracovať, avšak nemajú sa podriaďovať žiadnym vedúcim, skôr by mali robiť rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú ich samých.

Anarchistickí komunisti

Navrhujú spoločnosť autonómnych, seba-riadiacich komún (malých spoločenstiev, obcí) so spoločným vlastníctvom výrobných prostriedkov a priamou demokraciou. Komúny by boli previazané navzájom nejakou formou federácie. Prírodné zdroje a nadbytok by bolo možné voľne čerpať. Komúny by vykonávali spontánne všetkú potrebnú prácu, nakoľko by panoval duch vzájomnej spolupráce a pomoci. Niektoré z teórii sú však silne individuálne až egoistické - a ducha komunity pokladajú za úplne nepotrebného.

Anarcho-komunizmus

Táto teória stojí kdesi na polceste medzi komunistickým ideálom spoločnosti a anarchistickým (ne)usporiadaním. Predpokladom je zrušenie trhu, nastolenie kolektívnej darčekovej ekonomiky s priamou demokraciou ako formou vlády. Práca by nemala byť povinnosťou, ale dobrovoľnou príjemnou činnosťou, prípadne uspokojením potrieb. Kolektívne nie sú len prostriedky výroby, ale aj jej produkty - čím sa anarcho-komunisti vzdialili aj Proudhonovi, alebo Bakuninovi. Ak rozdeľujeme produkty podľa zásluh, dospejeme nakoniec k sústredeniu "kapitálu" v rukách ľudí (a vytvoreniu tried) - nie podľa potrieb, ale podľa schopností.

Kooperatívy v rámci trhového prostredia sú rovnako neprípustné, nakoľko môžu viesť k nerovnostiam v príjme a tým pádom aj v moci. Kolektívna ekonomika, resp. vlastníctvo, však neznamenajú kolektivizmus. Anarcho-komunisti nesúhlasia s obetovaním sa jednotlivca pre spoločnosť, ani s diktátom spoločnosti znásilňujúcim jednotlivca. Až po zrušení súkromného vlastníctva je dosiahnutá skutočná sloboda. Niet predávania ani nakupovania, celá Zem je k dispozícii človeku. Keďže každý človek má právo na život, prostriedky na prežitie musia byť bez výnimky zdieľané a k dispozícii. Príklady takýchto spoločností sa vyskytli aj v praxi - Zapatizmus, anarchistické Katalánsko, ale sú to aj kmene, rodiny a "virtuálne spoločenstvá" v ére intenretu, napríklad GNU platforma (zdieľanie voľného software-u).

Peter Kropotkin nepovažuje súťaženie za prirodzené správanie človeka. Z evolučného pohľadu, naopak prežil vďaka spolupráci.

Joseph Déjacque tvrdí, že to, na čo má robotník právo nie je produkt jeho práce, ale uspokojenie svojich potrieb, akékoľvek sú.

James Guillaume zasa predpovedal pre časy, keď výroba predčí spotrebu, že každý si bude brať toľko, koľko potrebuje z dostatku spoločenských rezerv - bez obáv z ich vyčerpania. Zneužívaniu zabráni morálne cítenie, ktoré vznikne spontánne - medzi slobodnými a rovnoprávnym robotníkmi.

Alfie Kohn upozorňuje, že súťaživosť znižuje empatický súcit, narušuje komunikáciu, znefunkčňuje vzájomnú podporu a zdieľanie a napokon znižuje uspokojenie súkromných potrieb.

Bob Black argumentuje na margo zamestnaneckých pracovných pomerov, že ak niektorí ľudi dávajú a druhí prijímajú príkazy, je to v podstate slúžsky pomer. Hoci pravicoví liberáli dodajú: "môžeš zmeniť prácu" - vždy musíš mať prácu. Podobne ako si môžeš zvoliť štát, ale nemôžeš sa vyhnúť podriadeniu niektorému z nich. Sloboda je viac než len právo vybrať si pána.

Zmerať príspevok človeka k produktu v ekonomickom zmysle nie je možné - všetok blahobyt je kolektívne dielo, dokonca nielen súčasníkov, ale aj pracovníkov z minulosti. Napríklad, nemožno zmerať hodnotu práce robotníka v tvárni bez ohľadu na dopravu, jedlo, vodu, prístrešok, oddych, rekreáciu, účinnosť strojov, náladu, ktoré tiež prispeli k vytvoreniu diela. Strohé číslo - pokúšajúce sa vyjadriť hodnotu čohokoľvek - ignoruje množstvo vonkajších vplyvov a príspevkov, vrátane príspevku terajšej a minulej práce k tej budúcej.

Námezdná práca nie je nutnosťou. Pravicoví ekonómovia ju odôvodňujú tým, že "človek je prirodzene lenivý a sebecký". No aj boháči, ktorých potreby sú uspokojené vďaka práci druhých, si vždy nájdu nejakú činnosť, ktorou sa môžu zapodievať. Ľavičiari neveria na skazenú ľudskú prirodzenosť (nature) - skôr na výchovu a socializáciu (nurture), ktorá stojí za správaním a kultúrnosťou človeka.

Popri idealizme a ignorancii reality, kritika anarchistického komunizmu upozorňuje napríklad, že prírodné podmienky na Zemi nie sú všade rovnaké - podobne ani historický vývoj a rozvoj nezasiahli každé miesto na Zemi rovnako - a tak je rovnosť prístupu k úrodnej pôde, materiálom, nástrojom nezaručiteľná. Nemožno zariadiť, aby človek s kúskom neúrodnej pôdy nevynaložil viac úsilia, než človek s úrodnou pôdou. (Tento argument sa však opiera o akúsi ideu vlastníctva pôdy, z ktorej sa človek nemôže z nejakého dôvodu pohnúť inam.) Ďalej, z nutnosti bezpečnosti, je vždy potrebné zriadiť armádu a políciu. (V spoločnosti, ktorú niekto ohrozuje, resp. niekde na Zemi existuje výchovný systém vedúci ľudí k ohrozovaniu druhých.) A takisto, v anarchii - kde by ľudia dostávali veci paušálne, by nebolo možné udržať produktivitu práce. (Aj keď sa anarchokomunizmus opiera o inú náladu v spoločnosti, kde každý pociťuje, že je potrebné prispieť k dielu.)

Zaujímavým príkladom z histórie bolo anarchistické Katalánsko (1936-1939). V tom období bojovali o moc v Španielsku Frankovi fašistickí nacionalisti (Falanga), komunisti a tiež anarchisti (CNT-FAI). Posledné dve skupiny tiež súperili (a podieľali sa na vraždení) medzi sebou. Forma vlády v Katalánsku tohto obdobia sa občas označuje za anarchistickú, občas za komunálnu, prípadne komunistickú. Je to historický príklad funkčného a efektívneho anarcho-komunizmu či presnejšie anarcho-syndikalizmu. Robotníci (odborári) v rôznych odvetviach sa chopili podnikov kde pracovali. Spoluvlastnili ich - namiesto pôvodných súkromných majiteľov. Fungovala dodávka vody, plynu, elektriny. Behom krátkeho času zbrojný priemysel vyrábal potrebné zbrane. Bola znovuoživená verejná doprava, hoci celé mesto bolo zabarikádované a plné trosiek. Zvýšila sa produkcia potravín, aj výnosnosť kolektívne obrábanej pôdy - aj o 50 percent oproti časom súkromného vlastníctva. Eliminovali sa prostredníci v obchode, ziskuchtiví špekulanti, prípadne parazitné ekonomické procesy na vidieku - čím sa znížili ceny tovarov. Aj časti krajiny, ktoré neboli kolektivizované, mali prospech z voľne prístupných služieb (práčovne, kiná, holičstvá, kaderníctva, školy) a znížených cien na tovary.

Teórie mimo socialisticko-kapitalistickej duality

Anarchia

Anarchia sa v modernej reči stala synonymom chaosu, neusporiadanosti, sveta bez vlády, poriadku, alebo pravidiel. Tento široký pojem však zastrešuje rôznorodé hnutia, ktoré hľadajú špecifické usporiadanie sveta. V duchu teórie, že extrémy neležia na úsečke, respektíve priamke, ale v absolútnych krajoch sa navzájom dotýkajú - anarchiu môžeme považovať za jeden zo styčných bodov medzi kapitalizmom a socializmom, respektíve imperializmom a komunizmom. Anarcho-kapitalizmus aj anarcho-komunizmus sa v mnohých črtách nápadne podobajú, dalo by sa dokonca uvažovať, že v anarchii sa ideály (pre niekoho extrémne podoby) týchto systémov stretávajú. V inom pohľade je anarchia zasa jednou z ciest, ako vystúpiť z duality "buď kapitalizmus, alebo komunizmus", ktorá núti človeka vybrať si, čo je preň menšie zlo. Niektorí anarchisti nevidia možnosť pre zmenu v spoločnosti v radikálnom politickom konaní, ale v ekonomickej zmene. Bojkoty, ochranu zákazníka, právne spory vidia ako niečo, čo kĺže po povrchu a nerieši skutočné jadro problému - ktorým je systém sám a nie jeho prvky, alebo kozmetické vady.

Kľúčovým bodom zmeny systému je povaha práce samej. Zmena spotrebiteľských návykov tak, aby človek prestal závisieť, alebo úplne vystúpil z kapitalistických vzťahov súčasnej ekonomiky. Agoristi dokonca navrhujú tieňovú ekonomiku (čierny trh) ako alternatívu ku kapitalizmu, ktorá eventuálne privodí pád tohto systému. Ak sa zavedie alternatívna mena, ktorú budú navzájom používať alternatívne komunity, štát z nej nebude schopný čerpať dane a zosype sa jeho vláda.

Myšlienky alebo prvky anarchizmu môžeme datovať až k niektorým taoistickým spoločenstvám v Ázii, k Rousseauovi, k Williamu Godwinovi, Edmundovi Burkemu - no prvým človekom, ktorý sám seba označil za anarchistu bol Pierre-Joseph Proudhon. Ten sa vyjadril na tému vlastníctva a pôdy takto:

"Kupca nakreslí hranice, oplotí si pozemok a povie: 'Toto je moje; každý za seba, každý pre seba.' Tu máme kus zeme, na ktorú potom nikto nemá právo stúpiť, okrem vlastníka a jeho priateľov; z čoho nemá úžitok nikto okrem vlastníka a jeho sluhov. Nech sa rozmnožia... zrazu nebude miesta pre nikoho iného na bývanie, postavenie prístrešku, obrábanie pôdy. [Ostatní] umrú hladom na prahu vlastníka, na hranici majetku, ktorý im patril od narodenia; a vlastník, pozorujúc ich umierať, zdôrazní: 'tak umierajú lenivci a vandráci.'"

Anarchistické hnutie sa v počiatkoch premiešavalo s rodiacimi sa socialistickými a komunistickými smermi, pomáhali s vytvorením prvej internacionály, no neskôr došlo k rozbrojom medzi dvoma tábormi - na čele s Marxom (centralisti, autoritári, totalitariani) a Bakuninom (anarchisti). Anarchisti neskôr tvrdo kritizovali pokus o nastolenie komunizmu v ruskej podobe. Bakunin predpovedal, že Marxova vízia je odsúdená na to, že sa zvrhne na byrokratickú totalitu:

"Vezmite najhorlivejšieho revolucionára, zverte mu absolútnu moc - a do roka bude horší než sám Cár." "Štát bol vždy dedičstvom privilegovanej triedy: kňazskej, aristokratickej, buržoáznej. Nakoniec, keď sa všetky ostatné triedy vyčerpali, stane sa štát dedičstvom byrokratov a potom padne, alebo vzostúpi ak chcete, na pozíciu stroja."

Anarchistické ideály sú konfrontované s potenciálnymi problémami bezvládia. Najčastejšie im kritika vyčíta: "nemožnosť vytvoriť ťažko falšovateľnú a kontrolovateľnú menu bez štátu a eventuálne bankového systému, problém čiernych pasažierov, nakoľko "každý podľa svojich možností a každému podľa potrieb" si mnohí môžu vyložiť "ja nemôžem pracovať vôbec, ale jedlo, šaty a ďalšie nutnosti od spoločnosti potrebujem", čo podporuje vynaliezavých lenivcov, nemožnosť nastolenia práva (vrátane riešenie situácií zločinov - krádeží, alebo vrážd), bezpečnosti, obrany pred ohrozením zvonku - bez štátnej armády.

Autarkia - sebestačnosť

Autarkia predstavuje sebestačnú krajinu, ktorá nie je nútená obchodovať, nezávisí na dovoze z ostatných krajín a teda nemusí podliehať dohodám medzinárodného práva, najmä ak ich z nejakých dôvodov (náboženských, morálnych, ideologických) považuje za nespravodlivé, alebo nezmyselné. To samozrejme odporuje teórii komparatívnej výhody ("obchodovať je vždy výhodnejšie pre obe strany, než neobchodovať"). Popretie tejto výhody sa vyvažuje s politickou nezávislosťou - na krajinu nie je možné vyvíjať nátlak sankciami. Krajina však musí byť dostatočne veľká, aby zabezpečila všetky svoje potreby - mať dostatok obrábateľnej pôdy, vody, ropy a iných prírodných zdrojov, aby mohol fungovať potrebný priemysel. To je možné len vo väčších federáciách - ako Rusko, India, Čína, Brazília, USA, Kanada - ktoré však autarkiami momentálne nie sú. Príkladmi moderných autarkií môžu byť nacistické Nemecko, Severná Kórea, alebo absolútne nevojenská spoločnosť - Bhután.

Teórie stredu medzi socializmom a kapitalizmom

Hľadanie "zlatej strednej cesty" nie je populárne len v historickej Číne, ale v podstate sa zdôrazňuje aspoň časťou populácie po celom svete, kedykoľvek v dejinách. Aj súperenie medzi kapitalizmom a socializmom mnohých mentálne aj fyzicky unavovalo - ako žabomyšia vojna medzi postojmi, ktoré sú v extrémnej polohe rovnako obludné. Dôležitým odlíšením sa tu javí rozdiel medzi kompromisom a stredom. Kompromis uspokojí čiastočne obe strany, no ich plné očakávania sa nenaplnia. Sú situácie (šalamúnsky príklad s dieťaťom), keď však kompromis nie je možné uskutočniť, alebo kompromisné riešenie sa pre niektorú, alebo obe strany javí ako absolútna prehra. Argumentum ad temperantiam (argument k miernosti), tiež "falošný kompromis", "šedý omyl", alebo "omyl zlatého stredu" je logický klam predpokladu, že kompromis medzi dvoma postojmi (najmä ostro vyhranenými a pevne zapustenými) je nevyhnutne správny. Problém spočíva v tom, ak problematiku považujeme obrazne za spojitú množinu s dvoma extrémami na konci a s možnosťou nájsť stred. Niekedy existujú len extrémne polohy a žiaden stred medzi nimi. Naviac, tento klam umožňuje spochybniť každú polohu - aj takú, ktorá bola predtým nájdená medzi svoma extrémami. Stačí k nej nájsť iný radikálne protichodný postoj a stred sa znova ocitne inde, na polceste k novému postoju.

Zmiešaná ekonomika, sociálna demokracia, keynesiánstvo

Kapitalizmus, podľa sociálnych demokratov, v 19. storočí rozvinul nesmierne výrobné sily, avšak na úkor vylúčenia väčšiny populácie z vplyvu na výrobu. Práva na majetok sa uprednostnili pred ľudské práva. Vytvorila sa trieda námezdných robotníkov bez majetkových, alebo sociálnych práv. Hoci svet ponúka množstvo zdrojov, ktoré sú schopné zabezpečiť slušný život každému, kapitalizmus nebol schopný zaručiť základné potreby svetovej populácii. Zvýraznil sa rozdiel medzi chudobnými a bohatými. Kapitalizmus nie je schopný fungovať bez kríz a nezamestnanosti, ktoré pozmeňujú vyjednávaciu schopnosť ľudí na trhu. Kapitalizmus expandoval vďaka koloniálnej a imperiálnej politike veľmocí, čím sa zvýraznili konflikty medzi etnikami a rasami. Mocné kapitalistické skupiny dali vzniknúť barbarským smerom ako fašizmus a nacizmus.

Príkladom hľadania stredu sú pokusy o socializmus s prvkami trhového hospodárstva (Juhoslávia, neskôr Čína), ale najmä kapitalistických krajín so silným sociálnym systémom a štátom. Zmiešanú ekonomiku navrhoval Keynes, zastáva ju sociálna-demokracia. Príkladom je sociálna trhová ekonomika Nemecka, najmä počas vlád SPD a Zelených, dirigizmus v DeGaulovom Francúzsku, ktoré bolo považované za najviac štátom kontrolovanú trhovú ekonomiku sveta, alebo švédsky socializmus, či holandský Poldermodel. Vo Veľkej Británcii presadzovala zmiešanú ekonomiku Labouristická strana, ktorá sa vydala do boja s piatimi veľkými zlami - Chtivosť, Choroby, Nevedomosť, Zanedbanosť a Lenivosť. Znárodnila strategické odvetvia britskej ekonomiky. Zaviedla systém Národnej Zdravotnej Starostlivosti - ktorý zabezpečoval zdravotné služby obyvateľstvu zadarmo. Budovalo sa ubytovanie pre pracujúcu triedu, rovnako sa vytvorilo verejné vysoké školstvo, eventuálne mliečny program na základných školách.

Spôsoby realizácie sociálno-demokratickej cesty sú rôzne. V západnej Európe všeobecne sa pristúpilo ku veľkým kolektívnym ekonomickým programom s komunálnou ekonomikou voľného trhu. Tony Blair v Británii vytvoril súbor zákonov, kde verejné služby poskytujú súkromné spoločnosti podnikajúce na "voľnom" trhu. Švédsko deklarovalo viac filozofické princípy - vytvoriť mierový svet kde môžu byť rozvíjané základné hodnoty a kde každý jednotlivec môže žiť zmysluplný život s plný rozvojom osobnosti a nadania a so zabezpečeným rešpektom k jeho právam a slobode v rámci demokratickej spoločnosti.

Kritiky zo socialistického tábora, aj od liberálnych ekonómov kopírujú "klam zlatého stredu". Neexistuje možnosť strednej cesty. Pre socialistov je modifikovaný kapitalizmus len plátaním jeho sociálnych dôsledkov, no nerieši vadu samotného systému. Pre liberálnych ekonómov zasa každý štátny zásah, každá štátna politika predstavuje deformáciu voľného trhu, ktorá spôsobuje práve tie problémy, ktoré sa zdanlivo snaží riešiť (monopoly, koncentrácia moci, chudoba). Každý nástroj regulácie vytvára byrokraciu a ohrozuje tak slobodu a demokraciu.

Tretia cesta

Mierne odlíšeným smerom mimo sociálnej demokracie je "tretia cesta". Historicky sa k rovnakému termínu hlásilo napríklad aj nacistické Nemecko, alebo Qaddáfiho Líbia. Vydať sa po tretej ceste medzi socializmom a kapitalizmom vyzýval aj pápež Pius XI alebo prezident Clinton, aj keď každý mal akiste na mysli svoju konkrétnu podobu. V Clintonovom prípade šlo viac o trianguláciu. Dnes toto všeobecné pomenovanie predstavuje synonymum k neosocializmu, alebo neoliberalizmu so sociálnou príchuťou, kompromis medzi trhovým liberalizmom a demokratickým socializmom, alebo syntézou medzi týmito smermi, ktorej výsledok je odlišný od oboch. Zdôrazňuje sa technologický rozvoj, vzdelávanie a súťaživé mechanizmy, ktoré zaručujú pokrok a dosiahnutie zámerov spoločenstva, ktoré reprezentuje štát, resp. jeho vláda. Rôzne reformy majú zaručiť, aby sa vytvoril sociálny systém, no zostal ekonomicky únosný. Súťaž predstavuje efektívny prostriedok na dosiahnutie bohatstva, no trhy občas zlyhávajú - a tu (a takisto v oblastiach kde verejné dobro vyžaduje netrhové správanie) je nutný zásah vlády.

Kritici podobne ako v prípade sociálnej demokracie vyčítajú zradu hodnôt naľavo aj napravo, intervencie štátu vytvárajúce priestor pre vytváranie monopolov a korporácií, prípadne upozorňujú na rôzne príklady keď tento prístup zlyhal. Kým v prípade Klausovej kritiky "socializmu s ľudskou tvárou" možno namietať - išlo predsa len o diktát a neskôr intervenciu Moskvy, Clintonova politika v USA z ekonomického pohľadu bola úspešná.

Triangulácia

Takto sa označuje Clintonova ekonomické cesta - byť nielen medzi, ale aj "nad" ľavicou aj pravicou - z toho obraz trojuholníka. Z pohľadu konkrétnej politky, niekedy bola demokratická, niekedy dokonca republikánskejšie než samotní Republikáni. Inými slovami, bola to politika pragmatická, robilo sa to čo je nutné, aj keď nie vždy populárne z pohľadu tradičného socializmu. Tento postup možno prisúdiť aj Tonymu Blairovi, Jeanovi Chretienovi a Paulovi Martinovi v Kanade, zastával ju Fredrik Reinfeldt vo Švédsku a Bob Hawke, Paul Keating, a Kevin Rudd v Austrálskej Labouristickej Strane. Vo francúzskych prezidentských voľbách v roku 2007 sa k podobným politikám hlásila Segolen Royal.

Pre kritikov je to mŕtva téma, nakoľko triangulácia údajne dokazuje, že súper ma pravdu. To však predpokladá neodbytnú logiku súťaže, z ktorej zajatia sa triangulácia čiastočne snaží vystúpiť. Nemožno uskutočniť meranie nového systému - ktorý prináša nové videnie hodnôt - hodnotami starého systému.

Radikálny stred

Hodnotovo stojí tam, kde aj ostatní ekonómovia stredu, no radi sa vystavujú v kontraste k "umiernenému" "citlivému", alebo "zabuchnutému" stredu. Filozoficky uprednostňujú mierny konzervativizmus, čo predstavuje odmietanie zastávať spoločebské libertariánske témy - ako potraty, alebo práva sexuálnych menšín. Na druhej strane vzdorujú vplyvu náboženskej pravice a iných konzervatívnych skupín.

Komunitariánstvo

Komunitariáni kladú silnejší dôraz na význam komunity v liberálnych teóriách práva. Ak niekto spochybní hodnoty väčšiny (napríklad otroctvo), robí to z dôvodu, ktorý dáva zmysel v samotnej väčšinovej spoločnosti. Tento odpor sa často zakladá na inom väčšinovom pohľade. Ekonomicky sú komunitariáni ľavicoví, no spoločensky a politicky skôr konzervatívni. Rozvíjajú koncepty pozitívnych práv. Jednotlivci by nemali žiadne práva bez spoločenstva a preto sú povinní mu niečo dať. Komunitariáni však nie sú autoritatívni, na dosiahnutie svojich zámerov uprednostňujú použitie nevládnych organizácií.

Kritici vyčítajú komunitariánom popretie negatívnych práv - práva aby niečo nebolo pre jednotlivca vykonané - čo je súčasť prirodzených práv. Je mnoho z príkladov, keď niekto chce niekomu urobiť (svoje) dobre, ale z pohľadu dotknutého mu len ublíži.

Fabiánska spoločnosť

Trenice medzi kapitalizmom a socializmom naberali dramatickú a neraz i krutú podobu. Pokusy o skoncovanie s rôznymi formami vykorisťovania, vydierania, útlaku či úžery sa uskutočnili revolučne a samozrejme zahŕňali aj veľa negatívnych vedľajších efektov. Naproti tomu, existovala aj skupina, ktorá presadzovala postupné zmeny, ako opozíciu voči radikálnym revolúciám - na popud Franka Podmora a na počesť rímskeho generála Quinta Fabia Maxima (Odkladača), ktorý presadzoval využitie sužovania a vyčerpávania nepriateľa namiesto priamej konfrontácie - dostala pomenovanie fabiánska.

Britskí fabiánski socialisti podporovali imperialistickú politiku ako cestu k medzinárodnej reforme a sociálnemu štátu, s modelom Bizmarckovho Nemecka. Kritizovali liberálny individualizmus doma a opieranie sa o medzinárodné dohody a inštitúcie v zahraničnej politike. Podporovali minimálnu mzdu, aby si britský priemysel nemohol kompenzovať vlastnú neefektívnosť znižovaním miezd namiesto investícií do kapitálu. Chceli vyčistiť slumy a zaviesť zdravotnú službu, aby bolo možné vygenerovať aspoň akú-takú imperiálnu rasu, produktívnejšiu a vojenskejšiu než zakrnelé, malátne, demoralizované obyvateľstvo miest. Podobne nástojili na národnom vzdelávacom systéme - ktoré mohlo vychovať budúce generácie schopné v bojoch Impéria. Pôdy chceli znárodniť, nakoľko poberanie renty je príjem, ktorý nie je zarobený prácou. Teda je nezaslúžený. Niektorí ekonómovia posudzujú fabiánstvo ako "priživujúce sa na kapitalizme a kadiace komunizmus".

Nové osobnosti ekonómie

Joseph Schumpeter

Tento ekonóm nie je neznámy ani zástancom liberálnej trhovej ekonomiky - veď ako prvý použil termín "tvorivé ničenie", ktorým pozitívne opísal neustálu inováciu v rámci kapitalizmu. Zo svojich predchodcov si viac vážil Turgota než Adam Smitha. Léona Walrasa považoval za najväčšieho doterajšieh ekonóma. Ricardo aj Keynes, podľa Schumpetera, dochádzali ku svojim teóriam tak, že vo svojich rovniaciach zmrazili skoro všetky premenné ako konštanty. Pre Schumpetera, v duchu rakúskej školy, hrdinom ekonomiky je podnikateľ. Podnikavosť považoval za hnací motor ekonomiky, to čo ju robí funkčnou. V neskorších prácach dokonca tvrdí, že sú to práve veľké firmy, ktoré majú dostatok prostriedkov na prinášanie inovácií. Cyklické procesy v ekonomike (rast a recesia) boli dovtedy opísané niekoľkými krivkami, Schumpeter ich jednoducho sčítal - Kondratievove (54-ročné), Kuznecove (18-ročné), Juglarove (9-ročné) a Kitšinove (4-ročné) - a vytvoril tak novú komplikovanú krivku.

Zaujímavé je, že sympatizoval aj s Marxom a jeho teóriou o konci kapitalizmu, ktorý sa ale uskutoční inak, než Marx predvídal - a to cez tvorivé ničenie. Kapitalizmus sa jednoducho inovuje. Socializmus pokladá za pravdepodobný vývoj, nakoľko úspech povedie kapitalizmus ku tvorbe silných korporácií, ktorých politike budú odporovať intelektuáli a neskôr masy, ktoré si z tohoto dôvodu budú prirodzene voliť sociálno-demokratické vlády, ktoré obmezia podnikanie natoľko, až sa kapitalizmus zrúti. Predsa však ho vidí ako medzistupeň, ktorý priniesol aj pozitíva - vzdelávanie ktoré je dostupné všetkým a nielen elite ako v minulosti, čím sa vytvára kritická obec, ktorá hodnotí skúsenosť s nenapĺňajúcou prácou a nezamestnanosťou. Demokraciu vidí Schumpeter skepticky - nie je to systém, kde ľudia majú moc, skôr akýsi minimalistický postup, kde si ľudia volia toho, alebo onoho vládcu, ako na trhu - čo len tvorí atmosféru legitimity. Po zvolení však politik neberie ohľad na názor ľudí a nasleduje svoj vlastný program.

Joseph Stiglitz

Stiglitz nielen že popísal, ako neriadené trhy vedú na sociálnu nespravodlivosť, ale vyzval aj neoklasickú ekonomickú mantru o dokonalých trhoch - ktoré sú vraj "vždy efektívne, s výnimkou zopár prípadov, keď zlyhajú". Vo svojich štúdiách dokázal, že trhy sú efektívne len vo výnimočných prípadoch. Naopak, za podmienky že je trh nekompletný, alebo informácie na ňom nedokonalé - čo je takmer vždy - ani alokácia prostriedkov metódou hospodárskej súťaže nie je pareto-optimálna. Túto optimalitu potom dokáže dosiahnúť vládny zásah - teda stav, keď všetci účastníci trhu dopadnú lepšie, než v prípade voľnej súťaže. Jednoznačne tak poprel existenciu čohosi ako "voľná ruka trhu". Teória racionálnych očakávaní a ich ekvilibria, ktorou popisuje kapitalizmus, vedie k záveru, že kapitalizmus sa odchyľuje od svojho modelu takým výrazným spôsobom, ktorý oprávňuje štátne intervencie. Výsledkom je Greenwald-Stiglitzova veta, že "štát takmer vždy môže zlepšiť výsledok trhovej alokácie". Sappington-Stiglitzov teórem ďalej hovorí, že štát dokáže viesť podnik vždy lepšie, než by sa to dialo po privatizácii. Stiglitz upozorňuje, že Smithova "neviditeľná ruka" a Walrasove teórie zmiešané s teóriou "všeobecného ekvilibria" môžu viesť k mylnému záveru, že by mohlo fungovať niečo ako trhový socializmus. Na základe prvej teorémy navrhuje alternatívny model.

Ďalšou príčinou nedobrého fungovania trhov sú externality - vonkajšie vplyvy - ktoré sa obvykle do ekonomických kalkulácií nezahŕňajú (vplyv na životné prostredie, spokojnosť, nálada, emocionálny svet ľudí). V prípade nedokonalých informácií tieto externality všetko prevážia. Cestu pre modernú ekonomiku vidí v hľadaní správnej rovnováhy medzi trhom a vládou.

Stiglitz kritizoval aj politiku MMF voči postkomunistickým východoeurópskym štátom, im vnútený neoliberalizmus a predpísanú šokovú terapiu (vrátane kupónovej privatizácie a prísnej menovej politiky), ktoré sa prejavili poklesom HDP a vzrastom chudoby, v miere horšej než najhoršie prognózy MMF. Naopak, príklad krajín, ktoré sa vybrali inou cestou transformácie - dokazuje možnosť alternatívnych ciest. Pokladnica USA vyvinula veľký nátlak na Svetovú banku, aby umlčala Stiglitzove kritiky - v súvislosti s činnosťou týchto inštitúcií. Stiglitz tvrdí, že to čo sa považuje za rozvojové krajiny sú krajiny, ktoré sa nerozvíjajú vôbec - práve vďaka MMF. S pomocou niekoľkých nadácií (Rockefeller, Ford) a Švédskej i Kanadskej vlády vytvoril Inštitút pre Politický Dialóg, ktorý má pomáhať rozvojovým krajinám nachádzať aj alternatívne cesty. Stiglitzove teórie sa stali základom pre tretiu cestu, resp. trianguláciu prezidenta Clintona.

George Soros (Schwartz György)

Tento maďarský emigrant je veľmi zaujímavou postavičkou súčasného ekonomického sveta. Popri tom, že sa podieľal na ekonomických špekuláciách, vďaka ktorým sa stal jedným z najbohatších mužov planéty - je aj filozofom a filantropom. V minulosti podporoval čiernych študentov počas apartheidu, neskôr si založil vlastnú nadáciu a takisto Inštitút Otvorenej Spoločnosti, prostredníctvom ktorých sa snaží podporovať rozvojové a novovynárajúce sa krajiny, aby sa uberali cestou liberalizmu nielen ekonomického, ale aj filozofického - a boli ochotné prrijímať nové myšlienky a skúšať alternatívne postupy. Prispel ruským univerzitám na zavedenie internetu, takisto do zbierky na odstránenie najväčšej chudoby v Afrike, prispel na pomoc počas obliehania Sarajeva, takisto sa finančne podieľal na kampani v USA v roku 2004, ktorá mala zabrániť znovuzvoleniu prezidenta Busha juniora. Sám tvrdí, že jeho úspech spočíva aj v schopnosti priznať si chybu, napríklad v prípade svojich predpovedí. V jednej sa ale nezmýlil - v troch knihách predpovedal veľkú krízu, ktorá sa začala v roku 2008.

V ekonomický teóriách, na rozdiel od iných ekonómov, sa zaoberá stavmi neekvilibria. Rozvinul aj vlastnú teóriu reflexivity v investovaní, ktorá sa dá aplikovať napríklad pri bubline v cene realít - a vysvetľuje, že trhy sa neudržujú v ekvilibriu, ale majú tendenciu prestreliť, alebo podstreliť. Bubliny a krízy umocňujú takzvané "nálady na finančných trhoch". Veľký problém vidí v trhovom fundamentalizme, ktorý vystihuje napríklad skalopevné presvedčenie, že trhy sa korigujú samé.

Noam Chomsky

Vzorom pre kritickú obec, ktorej sú jasné nedokonalosti kapitalizmu, je Noah Chomsky. Sám je zástancom Libertariánskeho socializmu, ktorý vidí ako prirodzené rozvinutie klasického filozofického liberalizmu na ekonomiku v čase priemyselnej spoločnosti. Jeho osobné vízie ovplyvnil aj anarchizmus, anarcho-syndikalizmus a osvietenecká filozofia (John Dewey, Bretrand Russel). To sa prejavuje v jeho pohľade na moc, ktorá ak nie je odôvodnená, je a priori nelegitímna.

Prácu za mzdu považuje za veľmi málo odlišnú od klasického otroctva. Médiá v USA považuje za predĺženú propagandistickú ruku americkej vlády a amerických korporácií. Odsúdil vojnu proti drogám, ktorá v jeho pohľade je len vojnou proti niektorým drogám. Pred použitím sily - ako nástroja na zníženie používania drog - uprednostňuje vzdelávanie a prevenciu. Rovnako nesúhlasí s podporou štátu Izrael, ktorá len prispieva k jeho morálnej degenerácii a možnému zániku. No svoju krajinu hodnotí aj pozitívne - v tom, že sa zatiaľ spomedzi všetkých spoločností najviac priblížila beztriednemu ideálu.

Ekonomická depresia a depresia z ekonomiky

Bežný človek sa ekonomikou zaoberať nechce. Jej jazyk je komplikovaný, a jeho dikcia únavná, možno naraziť na pochybné súvislosti. Človek má dosť už len toho, že ekonomiku musí každodenne žiť. Jeho predstava je často zjednodušená, vyformovaná neustálym opakovaním tvrdení, ako komunizmus (= socializmus = ľavica) zlyhal, podobne aj anarchia = chaos. Namiesto toho sa učí fungovať podľa prostých receptov "ako prežiť v kapitalizme", necháva sa vychovávať k súťaživosti, dravosti a sebectvu - takže sa mu už zdá, že sú to prirodzené ľudské vlastnosti. Samozrejme, je vedený k strachu z alternatív - veď "experimentovanie už spôsobilo v dejinách toľko zla".

Človek ktorý sa do ekonomiky zahĺbi a nezostane pri niektorej "úžasnej teórii, ktorá všetko tak skvele vystihuje a tak dokonale funguje", človek ktorý má schopnosť kritického myslenia, môže skončiť v bezradnosti, depresii a otrávení. Všetky ekonomické teórie sú pekné, ich prax je však mizerná. Aj komunizmus aj kapitalizmus, v historických príkladoch, sa môžu javiť obludne. Dôvodom je aj fakt, že teórie sa vzťahujú na akýchsi ideálnych, dokonalých, stroho racionálnych alebo "nových", prerobených ľudí. Uzavretosť v racionalite, ktorá ignoruje citový, pocitový, estetický, aj spoločenský svet v ktorom človek žije - je kameňom úrazu väčšiny ekonómov.

Ak človek vylúči extrémy, pokúša sa nájsť aspoň zlatý stred, ktorý však v praxi nemusí ponímať výhody, ale skôr nevýhody oboch hraničných systémov. Hľadanie pokračuje v alternatívnych smeroch, ako anarchia, ktorých filozofia je tiež miestami absurdná a neľudská. Ďalšie váhanie sa uskutočňuje v inej rovine - medzi potrebou rýchlej, drastickej zmeny formou revolúcie - vrátane potrestania tých, ktorí sa podieľali na nespravodlivostiach doterajšieho systému - a ľudskejšou, pozvoľnou cestou prirodzeného vývoja, ktorý nepredbehne dejiny a to, na čo je široká populácia zrelá. Možno treba súčasný socialistický-kapitalizmus, zmiešaný systém, konzervatívny individualizmus, alebo čokoľvek to je - nechať vyhniť vlastnou cestou.

*

To čo tu ako fakt máme - je realita nedokonalého trhu, monopolov, veľkých nenásytných korporácií ktoré spätne lobujú medzi politkmi a vládou. Zažívame aj vedľajšie efekty súťaživosti - ako je arogancia, neľudskosť, sebectvo, necitlivosť, nesolidárnosť, machizmus, komoditný fetišizmus, strata kulúrnej identity, ktorú sa snaží prekričať fundamentalizmus starých náboženských dogiem, alebo nacionalizmus nových štátikov. Objavuje sa glorifikácia práce, ktorá sa stáva fetišom, alebo východiskom z nudy, podobne ako množstvo produktov. Milióny ľudí pracujú v rámci nenapĺňajúcich, alebo stresujúcich povolaní, za mzdu, ktorá nevystihuje ich skutončný príspevok k tvorbe produktu, ale aj podniku samého. Konzumujeme nekvalitné jedlo, predražené produkty, ohurujú nás nafúknuté ceny bytov, živíme parazitný bankový systém, ktorému musíme platiť za stráženie našich vlastných peňazí... A samozrejme nezabúdajme na cyklické krízy, nezamestnanosť a vďaka inflácii aj nemožnosť uskladniť hodnoty. V nasledujúcom článku sa pokúsim popísať fakty a ilúzie tejto reálnej ekonomiky