Čo to šuští v húšti

1.2.08

T(r)ematický výlet do lesíkov, darkroomov, kúpeľov a postelí  
nie za sexuálnou orientáciou, ale sexualitou samou.

Tento článok existuje aj v "obrázkovej verzii". Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam v prvom pláne túto verziu bez obrázkov. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia. Nasledujúcou linkou sa môžeš presunúť na obrázkovú verziu.

Sexualita vládne mužskému svetu. Toto samozrejme nie je axióma, ale skôr úslovie a predmet diskusií. I teplý polosvet sužuje rozkol medzi dvoma strednými prúdmi: To že sme teplí sa týka len faktu, s kým súložíme - alebo má naša sexualita širší dosah na život? V inom pohľade - je naša teplá dedina postavená iba na sexe, alebo existuje čosi ako zvláštna teplá (sub)kultúra? Sex(ualita) je však aj v týchto protipohľadoch ústredným vzťažným bodom. Preto si kladiem otázku, aký vlastne je? Sex je úžasný, sex je super, sex je dôležitá vec - aspoň to tak všetci vravia. Tak teplých, ako heterákov trápia mnohé sexuálne frustrácie, disfunkcie, komplexy. Sexualita i sex sú poznačené machizmom (väčší penis, viac partneriek, viackrát za noc, dlhšie, rýchlejšie, ...), ktoré sa obracajú proti mužovi. A mnoho chlapov sa neodváži ani priznať si, že sex, tak ako ho "majú", ich neuspokojuje. Tak to robia všetci, to by mi malo robiť radosť, nebudem o tom pochybovať, veď "pochybovať je zlé". Súc pri pochybnostiach, nehovorím už o veľkej VINE, ktorú do sexu voviedlo kresťanstvo. Veď neraz sa neskúšame spojiť len s jediným životným partnerom a už vôbec nie za účelom počatia.

Nevinnosť sama

Kde je lepšie začať so sexom než od piky... Od nepoškvrneného škvŕňaťa, ktoré má svoje ideály, predstavy o tom čo sex bude - od takého, ktorým som bol i ja sám. Veľmi dobre si spomínam na časy, keď ma telo a šťavy - svoje ani druhých - nepriťahovali; spomínam si na svoj prvý orgazmus; nepamätám sa ako sa udialo, že ma zrazu začali priťahovať druhé telá a neskôr i druhé osoby. Ako mladý človek s inou sexuálnou orientáciou som nikdy neuvažoval nad sexom s dievčaťom - a ku chlapcom, keďže som sa ešte nepomenoval ako "homosexuál" som svoju náklonnosť chápal ako potrebu akéhosi intímneho druhu priateľstva. Niekoho, kto spojí všetky prednosti, ktoré mali moji priatelia jednotlivo. Všetky potrebné veci v jednej osobe. A naviac - potvrdenie priateľstva telesným spojením. Tak nejako som si fyzický kontakt s mužom vysvetľoval, odôvodňoval, taký som ho hľadal.

Ako sa vraví, "teraz sa začne život a ty ber to, čo sa ti ponúka"... Celkom vtipné od života je, že o nejaký tucet rokov hľadania, tápania, skúšania, brania "toho, čo je po ruke" a rôznych kompromisov - zisťujem, že v hĺbke duše stále chcem, to čo som chcel na začiatku. Som ešte stále ten pätnásťročný chlapec, ktorý chce veľkého chlapa, priateľa, milenca, mentora, ochrancu. Vtip tkvie i v tom, že moje prapôvodné priania vlastne súhlasia s tým, čo sa snažia ku sexu (spojeniu dvoch bytostí) povedať rôzne spirituálne učenia. To je i dôkaz, že spirituálno nie je len akási umelá nadstavba (neviem čo od dobroty, začnem mať vízie a mávať okolo seba kadidlom), ale cesta k podstate vecí, návrat k pôvodným zámerom, hľadanie toho, čo je mi vlastné, to čím som - a nahradenie vecí, ktoré som (občas bezmyšlienovito) odkopíroval od druhých.

Vecí, o ktorých som nemal ani tušenia a ktoré som teda prevzal zvonku - bolo požehnane. Viera vo vernosť, v to že s jediným partnerom budem žiť až do smrti, v to, že by som si mal starostlivo vybrať kto tým pravým bude, dokonca i presvedčenie, že sex by mal prísť až po svadbe (alebo nejakom teplom ekvivalente). Dnes, úprimne, viem že polovičným dôvodom prečo som toto všetko vyznával, boli odpozorované vzory okolo mňa, aj v heterosexuálnom svete. Chcel som ostatným ukázať, že som rovnako dobrý človek ako oni - a to "dobrý" som prevzal zo všeobecného konsenzu o tom, čo je "dobré". Druhá polovica boli hodnoty ukryté za tým všetkým, ale tie zatiaľ ponechám pre pointu článku.

Podobne som si predstavoval i gay svet - tak ako som ho chcel mať. Plný krásnych, inteligentných ľudí, ktorí budú rešpektovať moju inakosť - a ja sa budem tešiť z toho, aký som "iný" a predsa niekomu podobný. Komunita súdržných priateľov, právnikov, lekárov, policajtov, umelcov, bankárov - ktorí si navzájom budú pomáhať, podporovať sa, držať spolu ekonomicky i politicky, chrániť sa a brániť sa - nie v mafiánskom zmysle, ale v duchu prostého významu slova komunita. Ľudia, ktorí sú si bližší než ostatní.

Symbolickou dekoráciou môjho vstupu do teplého sveta nech je film Moulin Rouge! Premietal sa presne v tom čase, keď sa mi brány komunity otvorili, dokonca mám pocit, že v tej dobe čosi ako komunita existovalo, aj keď som s jej obsahom nebol nadšený. Sklamanie je úplne príhodné slovo. Teplý svet sa ukázal byť polosvetom, skrývajúcim sa. Za dňa bol neviditeľným podsvetím (aj keď s rovnako-skrytou radosťou tichého spolčenia), plným rôznych postavičiek, ktoré neboli na prvý, ani na druhý pohľad príťažlivé. Ich spoznávanie a postupné docenenie je iný príbeh. Teplý polosvet boli i rôzne jedovaté buzny, zvráskavené staré tetky ktoré sa nedopatrením v tomto prostredí ocitli a akosi v ňom zohnili, vytočené dámy, úchylní dedkovia, umelí chlapci, striptéri a prostitúti - panoptikum. Polosvet mi ponúkol len dve možnosti - si "na sex", alebo "na vzťah"? A popri tom nespočet prapodivných porekadiel a prísloví, ktoré si sám pre seba stvoril (a oni spätne formovali jeho). "To hovoria všetci na začiatku, že až po svadbe, až keď príde princ na bielom koni, akí sú nevinní, aké sú panny... a potom začnú j**ť a nevedia kedy dosť." A mali pravdu? V istom pohľade áno. Tak ako som ju mal aj ja.

Som súčasťou akéhosi univerzálneho gay príbehu. Tým nechcem povedať, že sme všeci rovnakí, ale naše jednotlivé osobné historky majú spoločné styčné body. Krásne to vyjadruje francúzska pesnička "Petit pedé" (Renaud) - stačí sa započúvať (alebo začítať do jej slov). Hoci nás nevyhnali z domu, ale možno sme len ušli z malomesta do anonymity väčšieho mesta, alebo z krčmovej spoločnosti do kaviarňovej, spoznali sme podivuhodné bytôstky, stratili čosi zo svojich (i vymyslených) ideálov, zo svojej nevinnosti... a niektorí na konci dôjdeme i k akémusi zmiereniu - so svetom, s polosvetom, či so sebou. Prijmeme všetkú tu absurditu ako súčasť pestrej mozaiky života. Ale nechajme si pátos na záver.

"Staré zlé buzny" hneď na začiatku vysmiali všetko, čo mi bolo sväté (istým spôsobom, nie nutne negatívne, je to špecifikum teplého polosveta) - a ja som sa bránil a bránil... a život sa žil... a nakoniec bolo všetko inak. Áno, časť ideálov, idolov a aj predsudkov som stratil. "Nevinnosť bola poškvrnená." Samozrejme, nič nedopadlo až tak obludne, ako mi to vyfarbovali - preháňanie je ďalšou obľúbenou činnosťou buzien - k väčšine tých "sebazrád" som prišiel prirodzene a neľutoval som, keď sa stali. Napriek zdrvujúcej sudbe v zmysle "všetci ste rovnakí, všetci ste ako my, všetci chcete len zasunúť vtáka" som si zachoval svojráz, jedinečnosť a kráčal som viacmenej po svojej vlastnej ceste. Pravda je niekde uprostred... alebo pravdu majú všetci. Čistota je i v mytologickom pohľade čosi extrémne, čosi, čo si už vo svojej podstate koleduje o zašpinenie. Tak ako deň je dňom len v tom, že sa odlišuje od tmy - i nevinnosť by nebola, keby nemala svoj protiklad. Poškvrnenie nevinnosti, "čert preťahujúci anjela", je akousi mytologickou hrou (mytologickou preto, že ju hráme všetci), v ktorej "mravným ponaučením" je fakt, že človek dosiahne úplnosť len pochopením oboch pohľadov, skĺbením protikladov - v sebe.

Podobne vysmiali aj moje presvedčenie, že sa "otvorím" len tomu pravému, že sa oplatí naň čakať. "Môžeš čakať celý život. A zatiaľ čo, budeš abstinovať? To choď rovno do kláštora..." Nahlodávali ma ďalej: "Budeš naňho čakať a keď príde, budeš úplné drevo. Nie je lepšie si to najprv vyskúšať, s chlami, ktorí sa Ti až tak nepáčia - a keď príde ten pravý, nech to stojí za to?" Podsúvali mi ich vlastnú skúsenosť, ich vlastný príbeh, ako niečo, čomu sa nikto nevyhne: "Netrep! Princ na bielom koni nikdy nepríde. Musíš robiť kompromisy. Vyberať si z ponuky." Napriek tomu, že ich beriem s rezervou, nemôžem povedať, že by ich "záškodnícka" činnosť bola bez úspechu.

"Žiaden pravý nebude, tak či tak to na prvý krát nebude úžasné." A ja som sa bránil - za to, že ste "to" vy nemali na prvý krát príjemné, nemusí sa to stať i mne. Nepáčilo sa mi, že ma zväzujú do svojho "nepodareného osudu". Dokonca, v plnom rozpore s pozitívnou mágiou. "Ale mi ti nič zlé neprajeme, ono tak to chodí...". Chodí... Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije. V mojom prípade to nebol vyslovene pán ľavý, ale určite nie môj ideál. Samozrejme, podľa toho, čo ideálom rozumieme - nedosiahnuteľný sen, alebo základné podmienky k tomu, aby nás niekto vôbec zaujal. Môžem teraz rozmýšľať, či to bolo z akéhosi donútenia, uponáhľania, nechal som sa dotlačiť - alebo som už sám netrpezlivo chcel? Vyzbrojili ma ďalšími radami - o tom čo sa v postelí robí a čo nerobí (v posteli sa nesmeje, sex je vážna vec, smiech je "turn off"), svojim vulgárnym slovníkom, ktoré robí z milovania sex a zo sexu j**ačku, technikami, ktoré sa obvykle používajú (orál, anál, 69, ...) - bez toho, aby som si toto všetko objavil sám pre seba a sám za seba.

A potom to prišlo... vytúžený prvý sex. Nemotorný, uponáhľaný, nie s niekým rovnocenným, ale so starším a skúsenejším partnerom... Nie, nechcem nikoho znásilňovať do svojho príbehu. Podivná situácia - nevinný večer s jedlom a filmom, náhle ten dobre známy superdramtický pohľad, keď obe tváre zvážnejú, čosi visí zo vzduchu a je jasné, že teraz sa to stane. Nie, nie som drama queen. Práve naopak, v tej chvíli sa oddeľujem sám od seba, od tej prapodivnej drámy. Presne ako v hocktorej sexuálnej scéne v hocktorom filme. Akoby sme to už neboli ani my, ale herci, ktorí hrajú podľa vopred predpísaného scenára. Teda vráťme sa do deja. Superdramatický pohľad (úsmevy mrznú na náhle zvážnelej tvári - pamätáme sa - "smiech do postele nepatrí"), nastane prvý bozk (a bozkávame sa tak, ako sme sa videli bozkávať iných), potom vyzliekanie (a stále sa pri tom snažíme tváriť vážne, zmyselne, sexi, zanietene), orál, pokus o anál, vyvrcholenie. A uprostred toho niekde moje "ja", ktoré uvažuje, koľko to celé bude trvať a koľko ešte budem musieť robiť "toto". A to je všetko? Toto je to? Ten vytúžený okamih? Stalo sa to? Zažil som prvý sex? Sex cudzí tak, ako cudzo znie slovo "sex". To bol môj prvý partner? Dnes si toho človeka nepripomínam práve ako "toho, s kým to bolo po prvý krát". Zanikol ako jeden z partnerov. Sotva si raz za rok vybavím jeho tvár. Kruté? Smutné? Suché? Také, ako fakty bývajú.

Do bahna

V pesničke "Malý homo" prichádza chlapec do vykričanej, mýtmi opradenej teplej štvrte Paríža - Le Marais. Alebo - do Bažiny. Nie je to len vtipná zhoda náhod, trefné pomenovanie pre teplý polosvet. Znova sa dotknem mytológie - ktorú nechápem ako nepravdivé legendy, ale vidím ju ako príbehy, ktoré hoci vymyslené, odrážajú isté zdieľané, pre ľudí spoločné zážitky, vzorce správania a vývoja udalostí. Anima, duša človeka nie je ako duch, animus, mieriaci k výšinám, do neba, za veľkolepými cieľmi, anima neuctieva nevinnosť a čistotu. Ako to opisuje James Hillman v knihe Kľúč k duši, duša človeka potrebuje spojenie so zemou, vrastať do špiny sveta, bahniť sa v jeho temných (nepopulárnych, neuctievaných, zaznávaných) vodách, aj putovať púšťou každodennosti. Talent človeka môže vyrásť v strom len keď ako semeno (žaluď) spadne do úrodnej, dobre pohnojenej zeme. A hlina špiní ruky, hnoj smrdí - či sa to kňazovi (duchovnému) v nás páči, alebo nie. Bohužiaľ naši kňazi sú kňazmi života v Nebi, nie života na Zemi. Náboženstvo čistoty nie je náboženstvo živé, pre živých ľudí, sýtiace dušu... Na čo iné by náboženstvo malo byť?

Semeno, žaluď i špina (dirt) - to sú dvojzmysly každému mužovi veľmi blízke. O mužskej sexualite sa hovorí, že je animálna (čo prekladáme ako zvieracia), využime i tento dvojzmysel. Áno, muži sú prasce - otázka je, či toto prirovnanie budeme pokladať za pokarhanie, alebo za konštatovanie. Mýtus mužskej sexuality vraví, že sme oplodňovači, ktorí každých osem sekúnd (alebo akokoľvek často) myslia na sex. V našich hlavách sa každá veta obracia na sexuálnu narážku, všetkého sa chcú dotknúť tak, že to "osexujú", nevnímajú citovo a pocitovo, ale fyzicky - zmyslovo. Nad tým môžeme takisto zalomiť rukami - alebo neostať na povrchu a hľadať v hĺbke duše, čo sa pod týmito vlastnosťami ukrýva.

O všemožné "prasačiny" - alebo ako sa teraz s obľubou skloňuje "kinky" aktivity nie je v teplom polosvete núdza. Kým je ešte buzna heterosexuál, alebo si aspoň myslí, že "by mohla byť bi", kinky je pre ňu pobozkať iného chlapa. Weby sú plné "zvedavých heterákov" (bi-curious), ktorých rajcuje pomyslieť, že by vyskúšali s iným chlapom spoločného honenie, chcú sa dotýkať cudzích penisov - a myslia si, že sú ktovieakí odviazaní, odvážni, alebo perverzní. Už len slovo perverzita znie mužskému uchu vábne, aj keď cudzo. Ako sa chlap-prasa ponára do bahna svojej sexuality môžeme krásne sledovať na celom rade "praktík" ktoré objavuje. Od pettingu, cez orálny sex ku análnemu je len štartovacia dráha - pred nami celý vesmír fetišov. Fist, Piss, zväzovanie, dominancia a submisivita i sado-masochizmus (BDSM), spanking, whipping, waxing, electro, sounding, webcam, koža, spandex, lycra, spodné prádlo, športové prádlo, guma, latex, dildá (a tým myslím tie veľké, väčšie a najväčšie), asphyxiation play, piercing fetish, circumcision fetish, body modyfication, cock and ball torture, orgie, chlpatí, vyholení, mladí, starí, generačné rozdiely, scat, gore, gift-giving (vedomá nákaza HIV)... kde sa celý ten rad končí? Sexuálnemu ja muža nie je nič sväté - čo nemusíme poňať prvoplánovo ako výčitku. Sexualita relativizuje dôležitosť všetkého čo človek pozná, vrátane života a smrti - v hre - pri správnom použití môže byť táto jej vlastnosť užitočným nástrojom.

Máme tu pred sebou zdanlivo pestrú paletu aktivít. Je aj náš sex taký pestrý? A čo znamená toto neustále hľadanie nových a nových zážitkov? Jedna vec nás znudí, chceme vyskúšať ďalšiu. Od jednej úrovne postupujeme na ďalšiu, chceme zakúšať intenzívnejšie a intenzívnejšie zážitky. Až dôjdeme na hranicu svojich síl, alebo na koniec života. Je ale toto cesta - zvyšovať a zvyšovať intenzitu? Nové zážitky za každú cenu. Za akú cenu? A orientujeme sa v tom aspoň? Cítime zmysel toho všetkého? Je to východisko z nudy? Vidíme nejaký presah, alebo ide len o sex pre sex - ako l'art pour l'art?

Na to, aby sme sa všetkým svojim hrám mohli venovať, sme si vytvorili svoj uzavretý polosvet. Bary, diskotéky a za nimi darkroomy, vlastné gay kúpele, fit centrá, "naše" parky, podmostia, cruising spoty, múriky, lavičky, pivnice a privátne kluby - alebo lesíky. V nich rázovité prostredie (kondómov, že by vystačili celej Afrike, naaranžované pornografické magazíny "na vzrušenie", kríčky, slepé uličky a zákutia) a v nich striehnúce svojrázne postavičky. Hnané jedinou túžbou... "urobiť to". Zamrdať si, zapichať si, zašukať si, odbaviť sa, zapísať si do tajného denníčka ďalšiu čiarku. Tieto miesta existujú, je ich pomerne veľa a deje sa na nich takmer všetko. Dokonca takmer na verejnosti - pod oknami "normálnych ľudí", nie je tak ťažké zažiť sex priamo uprostred parketu na diskotéke, "sex v meste" - a teraz to myslím doslova - či chlapca masturbujúceho priamo na pláži. O odpore takzvanej verejnosti voči otvorenému sexu a o koncepte, že "sex je čosi čo má zostať v súkromí" si myslím svoje - ale predsa. To čo ma zaujíma je to, čo sa vo všetkých týchto možnostiach stratí. Prináša nám to potešenie? Sú to naozaj možnosti? Necítime sa uprostred celého toho orgastického davu osamelo?

Jednou z deformácii gay kultúry a gay prostredí je ich účelovosť. Donekonečna vysvetľujem, že cowboy nie je sexi preto, lebo má kovbojské šaty - a ani buzna nebude sexi, keď si ich oblečenie. Cowboy je sexi, keď je sám sebou, robí si svoju kovbojskú robotu a neuvedomuje si svoju krásu. On sa neoblečie aby bol sexi. Atraktívnosť si nemožno obliecť, to nie je kostým. Aj keď nás o tom celý svet módy, parfémov a sálonov krásy presviedča.

Podobne toto aby je kameňom úrazu, háčikom, zradou celého konceptu gay zariadení. Oni sú navrhnuté za jediným účelom - aby sa tam sexovalo. Pre teplých boli odjakživa príťažlivé sauny, posilňovne, plavárne. Kopa pekných, viac či menej obnažených chlapov, prezliekárne, sprchy, predmety fetišu. Alebo i štylizovanejšie prostredia - lekárske ordinácie, väzenia, vojenské baráky. Koncentrácia nadržaných chlapov bez možnosti uniknúť, zasexovať si so ženami. Toľko fabulované sprostredkované zážitky. Tajné sexuálne aktivity "medzi kamarátmi" o ktorých sa nehovorí. A tak buzny zobrali interiérovú výzdobu týchto prostredí a pokúsili sa vytvoriť gay sauny, gay posilňovne, gay military-bary. A všetci si myslia, že to je sexi, lebo to vždy bolo sexi, všetci vravia že to je sexi, dokonca aj na webe, na reklamných stránkách takýchto prostredí sa píše veľkými farebnými blikajúcimi písmenami "sexi". To už naozaj nevieme rozlíšiť reklamu a vlastné fyziologické pocity?

Pre mňa týmto gay zariadeniam v drvivej väčšine chýba akýkoľvek sexuálny rozmer. Sú smiešne, stresujúce, nepríjemné - ale nie sexi. A nie preto, že by som sa zaťal. Napriek tomu, dokážem oceniť v erotickom rozmere aj obyčajnú posilňovňu či saunu. Chýbajú tam zúfalo zmyselné pohľady, ktoré sa na mňa buzny pokúšajú vrhať, vtieravé príhovory, úlisné presladené úsmevy. Pri obyčajnom, bruchatom, sprchujúcom sa heterákovi, ktorý sa stará o seba a naozaj sa sprchuje (nie "obzerá si okolie pod pustenou vodou") sa mi občas aj postaví. Neuvedomujeme si, že všetky sauny, posilňovne a iné podobné priestory boli sexi práve kvôli tomu, že to boli prirodzené prostredia, možno špecifické svojou činnosťou - ale orientované na ňu a nie na sex. Sexi rozmer bol nechcený, podružný, "mimochodom". Kdežto, akékoľvek prostredie stvorené "aby bolo sexi" bude z princípu vždy pravým opakom.

Nemožné sú nielen gay účelové prostredia (alebo inak, "jebárne"), ale aj ich populácia. Zvýšená koncentrácia pánov nad päťdesiat-šesťdesiat rokov je už akousi klasikou. Mnohí neforemní, obtučnelí, zanedbaní dôchodcovia si už nevedia nájsť nikoho v reálnom živote, preto je pre nich takéto "vysoko štylizované prostredie" jedinou záchytnou sieťou. Vlastne, tými pavúkmi, ktoré tkajú siete sú oni sami. Striehnu - nemožne, nezvodne, nezmyselne na nás zazerajú - nadbiehajú príležitostiam obtrieť sa, dotknúť sa... a to tvorí práve ten nechválny sliz, o ktorom sa odjakživa v súvislosti s gay priemyslom rozpráva. V istom pohľade je to pochopiteľné. Starci sa chcú pozerať na pekných chlapcov (aj pri sexe), pekní chlapci na ďalších pekných chlapcov (aj pri sexe) - a prekážajú nám všetci, ktorí sa našej definícii peknosti vymykajú. To by nebol veľký problém. Dedkovia mi nikdy nevadili - nanajvýš mi je ľúto, keď medzi nimi nie je ani jeden pekný chlapec. Čo mi vadí je, že týmto prostrediam chýba akási etiketa, bontón, pravidlá slušného ľudského správania. Nechytaj sa ma, kým sa nespýtaš. Pozoruj, či javím o Teba záujem a ak nie, daj mi pokoj. Nenaháňaj ma celý večer a neznemožňuj mi nájsť si niekoho, kto sa mi páči. Neonanuj nado mnou, ja nie som pornografický obrázok. I v gay polosvete by mala existovať pomyselná čiara, opona - pred ňou sa chováme ako v spoločnosti, vyberáme si - a za ňou, v priestore známom ako "darkroom" si to môžeme rozdávať podľa chuti. Tam musíme človeka najprv pozvať a on za nami pôjde dobrovoľne - ak prejaví záujem.

Pravidlá slušného správania (už len na minimálnom základe, napríklad pozitívnej mágie - zo slobodnej vôle a pre blaho všetkých - teda nie na niečí úkor) poznáme všetci. Čo je to, čo núti ľudí prekračovať tieto spôsoby? Zúfalstvo? Aj keď mi vynadajú, aj keď ma zbijú, aj keď ma vyženú - aspoň raz sa pozrieť, aspoň raz sa dotknúť, aspoň si nad ním vyhoniť. Je to to buzerantstvo, ktoré na nás odveky všetci takzvaní "normálni" neznášajú?

Špecifikom pre nás je i prostredie postkomunistickej strednej a východnej Európy. Máme tu celú generáciu, ktorá vyrástla, dospela, život prežila v prostredí kde homosexualita údajne nexistovala. Život mnohým prešiel pod rukami bez toho aby si zasexovali, tobôž nie prežili lásku. S výnimkou odvážnejších, ktorí boli buď zapojení v kultúrnom undergrounde, alebo v záchodovej kultúre. Mnohí však dnes chcú dohnať to, čo zameškali. Ale pozor - sex sa nedá robiť z ľútosti, nie ako milosrdenstvo - to je predsa urážka človeka. Za slovo dôstojnosť ma asi vysmejú, veď všetko prerástol neodbytný pohlavný pud.

Len sa pozrime do histórie, čím sme si prešli - od otvorenej sexuality kmeňových Slovanov (kde sa mladí stretávali za dedinami aby si spolu neviazane užívali, učili sa v milovaní, nevyznávali tak intenzívne koncepty nevery, panenskosti, v prostredí kde sa dokázali ľudia postarať o biologicky nesvoje dieťa), sme sa dopracovali až k umelo naštepenému kresťanskému pocitu viny. Nasleduje prvorepubliková buržoázna morálka, nacistická čistka, socialistická ztuhnutosť a zatuchnutosť a... je tu kapitalizmus, ktorý pri našom ľudskom vzdelaní nedokážeme správne uchopiť. Vlastne, chápeme ho, po svojom - "môžem si robiť čo chcem". To nám k sexuálnemu vyžitiu nijako nepomohlo. Stali sa z nás obtlstlé slizké netvory, žijúce v rozpadajúcich sa bytíkoch, ktoré pijú kávu zo sklenených sedemdecákov, s kadejakými oidipovskými, kresťanskými a inými komplexami - spomínajúc na staré dobré časy, alebo naopak, oslavujúce novú dobu, ktorá nikdy nepríde. Tak ako to popisuje Michał Witkowski v novele Chlípnice (Lubiewo). V Poľsku, alebo na Slovensku, príbeh je podobný.

Pre tých najškaredších a najnešťastnejších z nás, ktorí máme toľko súdnosti priznať si, že vo "vysoko štylizovaných prostrediach" strácame čas, nikdy tam nedosiahneme to, čo chceme - alebo - nikdy nedočiahneme na vytúženého Adonisa - zostáva jedine pornografia. Tony časopisov, nespočet bajtov erotických, softcore i hardcore obrázkov i všemožných perverzít, videí a interkatívnych webkamier. Niektorí to vieme, iní si to dokonca aj priznáme - človek na obrázku ťa nepobozká, nežne sa ťa nedotkne, nepritúli sa.

Nebudem sa tváriť, že porno tu nie je, ani nikdy nebolo. Odnepamäti ľudia zobrazovali sexuálne orgány i sexuálny akt - ako oslavu jedinečného tajomstva splodenia života - príjemných pocitov pri milovaní - i ako niečo, čo ich spätne vzrušovalo. V rámci žánru sa vyvinuli dva hlavné koncepty - erotika a pornografia. Kým pornografia (porné - prostitút, graphó - zaznamenať) je "to", kde vidno všetko, kde sú zobrazené stoporené prirodzenia, sexuálne scény atď - erotika je ako predohra. Erós bol starovekým bohom lásky a sexuality, on bol definíciou toho, čo duša pociťuje ako vzrušujúce. Erotika naznačuje, dráždi, možno viac zahaľuje než ukazuje a tým provokuje fantáziu. Netreba superinteligenciu na to, aby sme pochopili čo je v celých dejinách nad slnko jasnejšie - to čo je skryté, tajomné, to čo sa neukazuje - to dráždi, desí aj priťahuje najviac. To je sexi. To vzrušuje. V antickom Grécku mal mladý muž pred svojim starším milencom-mentorom utekať, zatajovať sa, robiť drahoty - to bol dobrý mrav, to sa čakalo a to dávalo aj zmysel - pretože to ešte viac vystupňovalo napätie erotickej hry. Podobne sa to v stredoveku čakalo od dám - aby si nechávali od samčekov, ehm, pánov, dvoriť a tvárili sa pritom pobavene, napoly nezaujaté, aby utekali, zdráhali sa, hrali sa.

V tomto pohľade sa môžeme spýtať - je pornografia vzrušujúca? Nepochybne, pohľad na sexuálne orgány a akt nenechá väčšinu populácie chladnú - ale... to je tak všetko. Všetko čo nám banálne sebaukojenie pri čomkoľvek za obrazovkou či displayom môže dať, veľmi dôverne poznáme. Podpriemerné vzrušenie, podpriemerná radosť, podpriemerné odbavenie sa (úmyselne používam toto slovo a nie "orgazmus" či "u(spo)kojenie"), pocity znechutenia a... banálnosti. To je všetko? Bez bozkov, bez citov, bez nehy. Závislosť mužov na sexe však pornografický priemysel dobre pozná, ich každodenne sa navracajúci pud je jedna z mála vecí, na ktoré sa u chlapa dá spoľahnúť. Pornografia pritom môže poslúžiť dobre - človek sa priučí nové techniky, uvoľní sa, keď je sexuálnou energiou príliš nabitý. Ale, keď sa z porna stane každodenná závislosť ktorá ho oberá o čas, o chuť čomukoľvek sa venovať, o chuť do života - máme na svete ďalšieho narkomana, hoci nepoužíva striekačky. Chémiu nahradili umelé obrázky. A čo sa týka, všeobecne platí, že ona je len prostriedok, otázka je na čo sa použije. Technika pre techniku nemá zmysel.

Ešte stále som nezodpovedal na otázku. Je porno sexi? Pornografia je zobrazenie sexu jedna k jednej. Nie je v ňom žiadne tajomno, zahaľovanie a odhaľovanie, nie je v ňom žiadna chuť, pachuť, nič čo by mohlo dráždiť, alebo vyvolať vzrušenie. Pre mňa osobne je to skôr komediálny žáner. Zriedka zaujímavý, občas zábavný, ale spravidla trápny. Nič v ňom sa nepodobá na akúkoľvek erotickú (predo)hru (koľko teplých má však záujem o erotiku?). Väčšinou sa udeje čosi ako - stretnú sa dvaja v obchode a jeden povie: "Ahoj." Druhý odpovie "Ahoj." "Vyzeráš tak sexi." "Chceš mi to spraviť?" "Jasné." A ide sa na vec... Všímame si to absurdné výrazivo? "Spraviť niečo." "Vec." Hoci cítim ozvenu gay fantázií o tom, aké by to bolo, keby to všetko v živote išlo akosi ľahšie a bez zbytočných okolkov - tu sa práve ochudobňujeme o ten najzákladnejší náboj, čaro výnimočnej uveriteľnej situácie ktorá sa udeje v realite, prichádzame o príbeh ktorý a jedine ktorý je sexi.

Prinajlepšom sa "tvorcovia" (kdeže je tvorivý proces...) zmôžu na kostýmy, dobre známe fetiše a možno atraktívne prostredie. No môžu nás odviesť aj pred siedmy div sveta, pokiaľ sa tam neudeje zaujímavý príbeh, je to len stavba, kulisa. Kulisy, kostýmy a pekní herci ešte nerobia film. Stoporené údy či koitus neznamenajú nutne vzrušenie - môže ísť o prostú technickú mechaniku. Hneď zo seba strnú šaty - namiesto vyzliekania - alebo si predtým šúchajú genitálie, krúžia prstom po bradavke a gúlia očami, kmitajú jazykmi - čo je pravým opakom čohokoľvek sexi. Ich zvodné pózy a gestá sú slizké, odporné, slovami priemyslu "turn off" - a ani sa človek nenazdá a už mechanicky prirážajú, pričom "ide o veľký penis a tvrdú šukačku" - a títo štvrtoradí herci sa pritom ešte bez štipky presvedčivosti tvária, že ich to nesmierne rajcuje. Ako možno zohrať erotickú scénu súlože, keď sa sníma na zábery? Dvojhodinový film sa natáča mnohonásobne dlhšie a herci to berú ako prácu - asi ako cestári ktorí rozbíjajú zbíjačkou asfalt. Milovanie, súlož či sex sa buď deje, alebo nedeje - nedá sa zostrihať. Prečo vôbec tento priemysel existuje a prečo nás krmi týmito nezmyslami? Nuž, kto si bez viny, hoď kameňom - kto nemáme nejaké to porno doma?

Niekomu to vraj takto vyhovuje - vyhoní si pred pornom, alebo pred niekým, kto si honí pred ním cez webcam - v súkromí, bez prítomnosti ostatných "nežiadúcich osôb" - a keď sa mu to sprotiví - vypne ťa. Zavrie laptop a hotovo. Netreba sa obťažovať zdvorilosťami, rozhovormi pred a po, nikto ti nebude okupovať kúpeľňu. Krásne, jednoduché... chce sa mi povedať "čisté". V sterilnom zmysle slova. Ba čo viac. Niekomu sa možno páči, že sa inak orientovaní chlapi odbavujú práve takto - "menej hriešne" - a nedocháza ku skutočnému naplneniu skutkovej podstaty "sodomie". Ako občas so znechutením konštatujem - život sa stáva virtuálnym - vzdelanie virtuálne, práca virtuálna, zábava virtuálna, zoznamovanie virtuálne, sex virtuálny. Prepáčte, ale ja som homosexuál, nie pornosexuál.

A inak by to nešlo?

Našťastie nie som svätý a viem o čom píšem. Aj väčšina chlapov nepochybne vie o čom píšem. Ich problém je, že vždy si nechali nadiktovať to čo je dobré, to čo majú chcieť, to o čom majú snívať, to čo sa im má páčiť, to čo ich má vzrušovať... Nie, že by nad nami niekto stál a diktoval. Iba pasívne prijímame médiá ako zdroj z princípu dôveryhodný. Človek má tendenciu brať to čo vidí za fakt... nech vidí čokoľvek. Sme tak nastavení - nie nadarmo sa vraví: "Neverím, ak neuvidím." Lenže to, čo média zobrazujú, nie je nikdy realita - je to cielený výňatok z nej, alebo priamo jej deformácia. Niekedy umelecká a niekedy hlúpa. Nechcem od nás pritom nič viac, než schopnosť pochybovať. Základné vzdelanie človeka, snáď ešte pred "1+1". Schopnosť položiť si jednoduchú otázku: "Je toto pre mňa naozaj sexi?"

Ako protiargumet sa ma určite niekto spýta - "ale odkiaľ by sme sa naučili všetko o sexe?" Z rozprávania starších? Kiežby! Kiež by každý sex, ktorý zažijem, ten prvý aj všetky po ňom, bol objavovaním vlastnej sexuality, učením sa milovaniu, ochutnávaním, experimentovaním, hraním sa, výmenou nežností,... Nanešťastie sa každý raz, keď pozorujem pri súloži (sexe) seba, alebo druhých, vidím rovnako nemotorné, trápne a nevzrušujúce kópie porna. Buzny, ktoré údajne oslobodili sexualitu človeka majú najväčší (životný) problém práve so sexom. Kopírujú pri ňom porno. Zmyselné predramatizované pohľady, kmitanie jazýčkov, strhávanie šiat, orál, anál, masturbácia, (v ľubovoľnom poradí), vyvrcholenie... ehm, vystriekanie. Tak čau. Možno nabudúce. Kde tu máš záchod?

Ťahá sa to s ľuďmi odnepamäti. Majú svoje vzory a opakujú po nich radšej, než by veci vyskúšali, naučili sa a konali sami za seba. Heteráci majú svoju tradíciu - odovzdávanú ústne, medzi rovesníkmi, v literatúre a umení, dokonca tak trochu i v náboženstve samom. A buzny? Odkiaľ sa majú naučiť súložiť ony? Z porna? Mladý gay sa k pornu dostane omnoho skôr a ľahšie, než spozná dobrých priateľov, ktorí by ju v tomto smere mohli usmerniť. A pravdepodobnosť nájsť si uvedomelého partnera...? Keby nás len toto učili v škole! Porno je pravým opakom spôsobu, ako sa milovať, ako "mať sex". Porno je ako negatív, ktorý najprv musíme vyvolať. Keby nás len učili skúmať veci za seba a nie memorovať citáty, poučky a zákony druhých.

Na starom dedovi, ktorý sa ma snaží v saune zvábiť tým, že na mňa vrhá rôzne v-jeho-chápaní-zmyselné, zvodné, vyzývavé pohľady - sa môžem zasmiať, prípadne mi ho môže byť ľúto. Ale vidieť mladého sympatického chlapca, ktorý nie je v teplom polosvete orientovanom na fasádu vyslovene "odpísaný" a pokúša sa ma zvábiť na webovej zoznamke obnaženou fotkou v polohe dobrej známej z pornografických obrázkov, fotkou cukiny bez oblohy (bez kontextu, prinajmenšom svojho tela) - to sa mi už rozum zastavuje. Nie že by neplatilo príslovie starých jedovatých buzien: "do postele rozum neťahaj". Prepáčte, ale štylizovanosť ma ani omylom nevzrušuje. A vidieť pekného chlapca v saune, ako si predo mnou začne sliniť prst a krúžiť ním po bradavke - pretože skoro vo všetkých pornofilmoch sa to tak z nepochopiteľných dôvodov robí (a v žiadnom to nie je sexi. ani omylom), prípadne zažiť, ako mi prejde rukou po pleci, akýsi slizký variant pohladenia - pretože tak to videl v porne, alebo bez rečí schmatne vtáka a "pustí sa do práce"...

Scéna z rozprávania priateľa: "Cudzí chlapec sedí vedľa mňa na lavičke a po chvíľke veľmi zaujímavého napätia a váhania mi - - - položí ruku na rozkrok. A ja sa pýtam: "A inak by to nešlo?" Zdesený chlapec uteká..." Nejde mi týmto kázaním o to, aby sme sa správali podľa nejakého umelého bontonu, stačila by základná slušnosť. Zachovať úroveň komunikácie zo skutočného sveta - haló! - veď žijeme v ňom, nežijeme v pornosne! Byť prirodzení, aby sme si aspoň dali šancu, že pre niekoho budeme sexi.

Či už v saune, darkroome, alebo v lesíkoch - takmer vždy som bol len zvedavým pozorovateľom, dokonca aj keď buzna medzi buznami, cítil som sa ako votrelec zvonku. Nemohol som byť súčasťou "toho vzrušujúceho diania", lebo jednoducho pre mňa nebolo vzrušujúce. Šlo len o sex, o sprostý sex, o sex bez fantázie, sex kde sa akosi predpokladá, že musí byť dobrý - v chlapskom, komparatívnom zmysle slova "dobrý". To, čo buzny, nechtiac, z "lesíkov" (ako inštitúcie) robia je všetko len nie to čo by to chcelo byť. Miesto otvorenej, uvoľnej, nevnucujúcej sa sexuality - snáď ako z filmu Shortbus. Namiesto toho sme stvorili miesto stresu, komplexov a odosobnenej mechaniky.

Stačí na chvíľu nemyslieť vtákom a s trochou sebairónie a nadhľadu pozrieť sa na tento cirkus z výšky. Jedni postávame, ďalší sa prechádzame pomedzi nich, vyberáme si jeden druhého ako zeleninu na pulte. Alebo ako servítky - do koho si dnes utrieme vtáka? Aj tí, ktorí sa takto pretmolíme až do rána, aj tí, ktorí "zabodujeme" a ulovíme si kus chlapa - dostali sme naozaj to čo sme chceli? Keď nás takto vidím, chodiť, motať sa, hľadať - beháme po tom lesíku, akoby sme čosi stratili,... azda snubný prsteň? A nenachádzame... To čo sme stratili je v prvom rade pôžitok zo sexu, radosť z neho, čert ber ešte nejakú dôstojnosť.

V mojom prípade sa takéto výlety do "vysoko štylizovaných prostredí" zvrhnú na športové, alebo prírodovedné popoludnie. Pozorovať loviacich sa chlapčekov a ich nemotorné pokusy o orgie, ktoré videli v ktovieakom "péčku" - je zážitok, ktorý môžem zdieľať snáď len s dobrodruhmi, akí pozorujú správanie zvierat v divočine - vtáky plameniaky, alebo párenie opíc bonobo. (Nepoznáte? Hľadajte!) Občas nejakú zaumienenú buznu preženiem po lese, po chodníčkoch, po kríčkoch - za ktorými nenasleduje nič iné, len ďalšia zlovestná príroda. Možno športová aktivita je z mojej strany väčší dar, než sa im kedy v lesíku podarí uhnať. Len keby sme sa vedeli poobzerať okolo seba. Veď príroda bola kedysi veľmi príjemná kulisa pre milovanie. Dnes? Je to miesto, "kde nás nikto nevidí". Pôžitok nahradil primitívny buržoázny strach a účelnosť. Načo je celý ten lomoz?

Hrám sa s chalanmi na naháňačku a schovávačku, aj keď o tom netušia. Možno z dlhej chvíle, možno z nervozity a donútenia neznesiteľnou stresujúcou atmosférou. A popri tom rozmýšľam, aké by to bolo úžasné - môcť sa s niekym naozaj zahrať na naháňačku, alebo na schovku - tak ako sme to robili ako deti. Tucet mladých zo sídliska rozlezení po niekoľkých uliciach, hľadali sme sa v kríkoch a garážach. Vniesť do supervážneho sexu trochu zábavy, hry, predohry... a predovšetkým dej, napätie - príbeh.

Aby si to nikto nevysvetlil zle. Neodsudzujem sex ako taký. Neodsudzujem sex s veľa partnermi, na veľa miestach, neodsudzujem sexuálnu turistiku, údajnú promiskuitu homosexuálov (alebo chlapov). Kiežby tak celý sexom posadnutý (polo)svet bol tým, čím sa tvári že je, čím by chcel byť. Kiežby bol čo i len tochu sexi. Chalani, ktorí príležitostný sex, sex na jednu noc, či j**ačku v nejakom darkroome vyhľadávajú, ba dokonca pohŕdajú partnerstvom - "načo by som si mal uviazať na krk manželstvo, len aby som si mohol zapichať?" - často použivajú výrazy ako: "zamrdať si pre radosť", "zašukať si", "vybúriť sa", "uľaviť si", "zahrať sa". Niektorými slovami sa sami oberajú o zážitok, o akýkoľvek ďalší rozmer. Hľadajú sex, ktorý je ako podanie ruky a taký aj dostávajú. Čo je smutnejšie, moja skúsenosť hovorí, že všetci Tí, ktorí propagujú "sex pre radosť", nevedia pri ňom prežiť, ani odovzdať, ani zdieľať s druhým - čo i len štipku radosti. Búšia, napodobujú "zmyslenosť" porna, berú sex vážne. ("Takú mizernú j**ačku som dávno nezažil, pokazil mi celý večer.") A tí čo vravia "zahrať sa" nevedia vniesť do sexu ani náznak hravosti.

Tak sme znova pri slovách. Nemáme pekné výrazivo pre svoje sexuálne orgány, ani pre sex. Tie najpoužívanejšie sú vulgárne (podvedome zlé, skazené, špinavé,...) - ani ich tu nebudem opakovať. Ďalšie sú ich slabším odvarom - vták, čurák, honiť, pichať, šukať, mrdať - ďalšie znejú umelo, cudzo, synteticky, alebo medicínsky - penis, pyj, pohlavný úd, masturbácia, onania, ipsácia, koitus, sex, obcovanie. My tomu ani "nevieme prísť na meno". A to má byť tá najúžasnejšia vec na svete? Dnes nás naviac zavalili všetky tie cudzorodé názvy moderných sexuálnych praktík z angličtiny a latiny, ktoré som už raz vymenoval. Sami seba hodnotíme ako "kinky", "cute", "sexi" - nedajbože "hotL. Ten posledný výraz mi znie zvláštne ešte aj v angličtine. Čo to znamená, že je niekto "hot"? He is hot, that is hot - akoby buzny nevedeli povedať nič iné len zopár takýchto fráz. Ja to nechápem od nikoho ako pochvalu, ani nechcem nikoho "hot", ani nechcem byť pre nikoho "hot". Znie mi to umelo. Podobne, ako sa snažíme všetko pekné, čo na svete existuje, nejako uchopiť - a keďže nevieme ako, jednoducho to "osexujeme". No a ak nemôžeme, aspoň povieme svoju frázu: "This is hot!".

Netvrdím, že som celý svoj život zabarikádovaný v nejakom vzťahu. Mám obdobia keď som sám a rád by som zažil aspoň krátkodobé sexuálne stretnutia. Kedysi sme na to mali krásny výraz "láska na jednu noc", dnes je to už nemoderné spojenie. Problém je, ako sa správajú chlapci z tej časti komutity, ktorá je "na sex" (into fuck). "Chceš si zapichať? Tak sa predveď čo vieš." Poznám sestry, ktoré takýchto exotických vtákov pošlú rovno do tŕnia. Prečo by sme sa mali predvádzať? Sex nie je skúška na vysokej škole, sex nie je odovzdávanie projektu, sex nie je akrobatická zostava na bradlách. Neviem prečo by niekto, pri tej poslednej uvoľňujúcej príjemnej a spasujúcej činnosti na Zemi, mal odo mňa očakávať výkony (performance), efektivitu, ... "Ja nemám čas robiť niekomu učiteľku." A načo prosím ťa máš čas, panebože?!

Pritom na začiatok chýba len tak málo. Aby sa na mňa chlap pozrel úplne "normálnym" (prepáčte za výraz) pohľadom, skrátka pozrel - bez všetkého toho hraného, odkiaľsiodkopírovaného a silene zvodného. Po pohľade jeden pekný, neúlisný, neslizký, prirodzený ľudský priateľský úsmev. V tom okamihu budem mať aspoň pocit, že mám pred sebou ľudskú bytosť - potom sa môžeme oddať aj božskému sexu a mimozemským orgazmom. Ten pocit, že mám vedľa seba človeka musím mať neustále - pre navodenie aspoň základnej dôvery, uvoľnenie, prelomenie zábran - ten základ, aby sa akýsi sex mohol začať. A každá nežnosť, mimovoľný bozk, nečakané pohladenie - je zážitkom na nezaplatenie. Nevyhnutnosť pre pocit, že ma nekefuje mechanická metla. Spomeňme si na pamätnú scénu z filmu Latter Days (2003), keď "one-night-stand" líže hlavnej postave pozadie - a jeho šťastný majiteľ sa pýta, či by náhodou nemohli začať bozkávaním. Zručný jazyko-vedec odpovedá: "A nie je to príliš... intímne?" Čo mu na to povedať? "Sorry, práve si mi lízal sliznicu, ale bozkávanie sa Ti zdá príliš intímne?!"

Ani sa sebe nedivím, že sa namiesto hľadania partnerov, ktorí by "vhodným bakteriálnym fondom doplnili moju imunitu" (tento výraz sa mi v poslednej dobe celkom páči) venujem snívaniu o svete, kde by človek mohol cestovať a "spoznávať iné kultúry", ochutnávať miestne genetické dedičstvo, hrať sa, skúšať, objavovať - tak aby to malo svoju chuť, poetiku i radosť - v posteli (i mimo nej). Už len prísť na to, ako sa do svojej fantázie odsťahovať, všakže? Sme na dobrej ceste. Evaporujem sa a možno dám pokoj...

Sex v škole

Žeby moja zvrátenosť nemala hraníc? To nemá ... ale o sex so študentíkmi, skautíkmi a svištíkmi tu nepôjde. Skôr o oneskorenú sexuálnu výchovu. Ale predsa, vždy lepšia oneskorená výchova, než predčasná ejakulácia, no nie? V teplom svete nie je núdza o predčasnosť, nedostatočnosť alebo rôznorodé komplexy. Nech sa to zdá akokoľvek úchylné, chcem nahnať buzny naspäť do školských lavíc... aspoň na jeden predmet... z ktorého sťaby všetci prepadli. V skutočnosti sme ho vôbec nemali. Ak to niekto pokladá za socialistický prežitok - vzdelávať ľudí - nech si živo predstaví ako by to vyzeralo, keby sme boli každý jeden bez výchovy. Obávam sa, že žiadne distopické fantasy nám potom nebude stačiť.

Stále to opakujem - na škole nás učia plno nemzyslov, no tie podstatné veci sa nedozvieme ani tam, ani doma od upnutých a prepracovaných rodičov - a kmeňoví šamani akosi vymreli. Sme odkázaní na svoju vedu a techniku, ktorá nevie robiť nič iné, než čo jej sami prikážeme. Ha, ha, ha! - Smeje sa šialený vedec. Neučia nás vravieť nie, neučia nás vravieť prepáč, neučia nás vravieť "mýlil som sa", neučia nás komunikovať vôbec, neučia nás žiť s ostanými ľuďmi v spoločnosti, neučia nás... čo je to naše telo, vážiť si ho, ctiť si telo druhého človeka, pristupovať k nemu s rešpektom, neučia nás ako je toto telo prepojené s dušou, neučia nás ako byť nežný, ako sa dotýkať, ako bozkávať. Ako odložiť machovskú pózu a byť skutočne citlivý, vnímavý - že je dobré a vôbec nie babské, alebo zženštilé - byť k druhému nežný, citlivý a vnímavý. Že je dobré spôsobiť druhému človeku radosť a tiež ako mu spôsobovať radosť a ako v tomto môžeme pocítiť radosť sami.

Pokiaľ viem, na škole nám nedali ani základy heterosexuálneho sexu - či milovania - naše pani učiteľky trpeli rôznymi komplexami, od katolíckeho, až po nijak neobvyklú frustráciu z vlastného mizerného sexuálneho života. Chýba tu kontinuum - veď ľudia, ktorí sami príjemný, zaujímavý, naplňujúci sex nezažili - nemôžu ho učiť druhých. Tobôž nám už nikto nedal ABC rovnakopohlavného fyzického kontaktu. Nejde mi o to, aby sme základoškolákov učili prvú pomoc pri natrhnutí konečníka pri fistingu... ale môžeme im predstaviť hrubý rámec zákonitostí medziľudskej intímnej interakcie. Potešenie, radosť, neha, láska, citlivosť - verzus machovstvo, prirážanie, mechanika, to-čo-sa-má-robiť, vzory, ...

Ak sa to niekomu zdá byť prapodivná myšlienka, bez ohľadu na krutosť takzavných "rituálov prechodu" (rites of passage), mnohé kmene mladých ľudí iniciovali, uvádzali do tajov sexu, vzdelávali ich, starší muži ich "oplodňovali", alebo ich dospelí kmeňa nechali samých hrať sa medzi sebou a spoznávať sex - s oboma pohlaviami. Existujú civilizáciou nedotknuté komunity, ktoré to robia do dnes. Namiesto toho, aby sme sa učili od nich, považujeme sa za vyspelejších - a "civilizujeme" my ich - kresťanstvom. Sotva nájdem miesto napísať okolo slova "civilizovať" dostatok uvodzoviek. Ak sa ešte raz dotknem "poškvrnenej nevinnosti", jednu vec by sme sa mohli nauči aj od vlastných detí. Spôsob, akým sa učia bez zásahu inštitúcií. Ten najprirodzenejší - objavovaním, zvedavosťou, hrami, experimentovaním, i metódou pokus-omyl. Kde by dnes človek v modernom mestskom sexe našiel hravosť a zvedavosť?

Prvouka sexuálnej výchovy - dajme tomu na základnej škole - sa vlastne ani nedotýka sexu ako takého. Nebudeme siahať deťom na prirodzenia. Budeme ich učiť uvažovať slobodne, nebáť sa vyjadriť city, pocity, názory - odpovedať zmysluplne na svoje túžby, komunikovať o intímnych otázkach, pristupovať k druhému človeku ako k ľudskej bytosti, citlivo a s rešpektom - a takisto prekonávať trapasy, sociálne konštrukty (antisexuálne náboženské dogmy), zvonku vštepenú hanbu, prijať úplnú podobu svoje sexuality, pohlavnej identity, svoje jedinečné zvláštnosti, učiť ich schopnosti urobiť si zadosť, nasledovať vlastný inštinkt namiesto bezhlavého kopírovania čohokoľvek od druhých. Ak sa to naučí mladý človek uplatniť všeobecne - v celom zábere svojho života - v sexualite akoby to našiel.

Bohužiaľ, naše legislatívne koncepty dospelosti si zakladajú na univerzálnom čase prechodu do dospelosti (právo voliť, riadiť vozidlo, piť alkohol, sexovať s kým sa páči) - čo je nezmysel i pri sedliackej rozumovej úvahe. Sexualita sa prebúdza u ranných násťročných a darmo sa všemožne snažíme oddialiť ju (zakazovaním, alebo mlčaním) do nejakej fiktívnej osemnástky. Už na strednej škole, možno ešte skôr, po prvej polúcii alebo ejakulácii, sa u mladého človeka tvoria tie esenciálne základy vnímania sexuality, ktoré pretrvajú možno i celý život. Všetky zlozvyky, mylné poňatia, komplexy, ktoré tu náhodou vzniknú, zatiaľ stihnú narásť do obludných rozmerov - a bude to chcieť veľa psychiatrov, peňazí a najmä duševného úsilia ich napraviť. Ak sa to vôbec podarí...

Tak sa rozprávajme o strednej škole. Nazvime ten predmet hoci "úvod do sexuality". Sme v triede 1.M - na predmete "masturbácia 101". Napriek tomu, že som si vedomý, že na strednej škole je na to neskoro (tu sa už smelo bavíme o partnerskom sexuálnom živote), moja škola je zatiaľ účelová fikcia. Masturbácia, onania, alebo to čo praktizujú chlapci: "honenie" (nie, nie je to to isté) - je aspoň pre mladých mužov (takmer bez výnimky) bezprostredne prvý sexuálny zážitok, prvé sexuálne vzdelanie. Pri ňom sa učia, čo to sexualita je, čo je to sexuálna fantázia, učia sa pravidlá dráždenia, spoznávajú čo im sexuálny akt môže dať, tu sa deje experimentálne učenie. Možno toľko z toho si uvedomujú. No asi ani vo sne ich nenapadne, že kvalita, s akou zvládnu masturbáciu, sa bude s nimi niesť i v ostatnom sexuálnom živote, s ktorýmkoľvek partnerom.

Nepochybne, techniku sa môžu naučiť od zdatného partnera. Ale niečo sa naučiť nemôžu - zmysel slova "kvalita". Ako chlapci rozprávajú o honení? Ako o športe, kde je dôležité aký má kto dlhý penis, koľkokrát si vládze vyhoniť za deň, ako ďaleko dostrekne semeno... samé nezmyselné, porovnávajúce, kvantitatívne a teda mužské parametre. Popri všetkých tých honeniach na záchodoch, v kúpelniach, za rohom, pri porne - niektorí možno ani nezistia, že onanovať sa dá aj iným než jedným spôsobom. Niektorí si myslia, že lacné "ach" pri vystreknutí, utretie sa do servítky a mierne zhnusený pocit je všetko, čo im akýkoľvek sex môže dať. Že sú na toto ako muži každodenne odsúdení. Popri všetkom tom skrývaní, prekvapivých návratoch rodičov domov, nečakaných odhaleniach - možno nachytajú kdejaké komplexy.

A schopnosť oddialiť a budovať orgazmus, či zažiť mnohonásobný, alebo nový, neobvyklý? Dôležitejšie pre nich je kto sa rýchlejšie spraví! Čo si budeme hovoriť, romantické "po prvý raz" s panenskými dievčatami sa stáva - a dievča z neho väčšinou odchádza sklamané. Toto? Čo by im aj mohli dať - chlapci posadnutí rýchlosťou a vlastnou erekciou? A to už nehovorím o sexe, ktorý je východiskom z nudy, závislosti na mastrubácii, alebo "uvoľnením stresu". Masturbácia (neskôr sex) ako pilulka na bolesť hlavy. Kedy a kde sa naučia, že vôbec jestvuje niečo ako napĺňajúci sex, orgazmus zažitý celým telom, sexuálny akt ako fyzické vyjadrenie (po)citov, sex ako milostné spojenie, sex sýtiaci dušu? Medzi svojími chvastúňskými rovesníkmi? My, zrelší, im sex ani nemusíme ukazovať, stačí v nich vyprovokovať zvedavosť - že je aj čosi viac. Možno raz, až budú mať čas, chuť, alebo všetkého dosť - toto "zasiate semeno" (metaforický obraz kmeňového oplodňovania) v nich vzklíči.

Dospelí nie sú výnimka v akútnej potrebe skvalitniť svoj sexuálny život. Na západe už znovuobjavili koncept "učiteľ sexu" - v rôznych podobách - od privátnych poradní, po rôzne terapeutické skupiny, kde sa hromadne učia ženy či muži masturbovať, alebo páry prežiť spoločný, zdieľaný, hlbší orgazmus. Poznať svoje telo, to na čo reagujem, čo sa mi sexuálne páči, schopnosť násjť si pre masturbáciu čas, priestor a vytvoriť atmosféru, dať sexu slávnostný rozmer, schopnosť onanovať tak, aby sa mi to po čase nezhnusilo, schopnosť vnímať reakcie partnera pri súloži... to sú základy sebaistoty, s ktorou sa možno pustiť i do sexuálnych dobrodružstiev a sexovania poza kríčky. Nie blúdiť nimi, hľadajúc ani neviem čo - večne neuspokojení.

V súvislosti s tým ma napadá najstaršia profesia sveta - prostitúcia. Nad frázou o "prvom remesle" sa málokto zamyslí - ale je to prirodzené zo živočíšneho pohľadu na človeka - veď rozmnožovanie, pohlavný pud, sex - to sú tie najpodstatnejšie, najsilnejšie (fyziologicky i duševne) pociťované témy i pre ľudský druh. Prostitúcia vznikla možno ako náhrada dobrovoľného, peniazmi nepodfarbeného styku ľudí - z dôvodu jeho nedostatku. Preto, že je človek príliš starý, príliš škaredý, alebo sa mu chce častejšie, než jeho "zákonnému partnerovi". Nad prostitúciou sa väčšina "mravnej" spoločnosti aspoň verejne mračí - vidí ju ako vážny problém. Ale nikdy v dejinách sa ju nepodarilo vymiesť, existuje dokonca aj v Iráne, Saudskej Arábii, alebo v Severnej Kórei. Ja si dovolím trochu iný pohľad. Podobne ako na každú chorobu môžeme nazerať ako na symptóm - sprevádzajúci hlbší duševný konflikt (psychosomatika). Liečiť chorobu neznamená liečiť symptóm (horúčku), ale príčinu (infekciu). Alternatívna medicína nového veku postupuje ďalej. Nelieči infekciu (ktorá sa môže vrátiť), ale pýta sa, prečo imunita človeka zlyhala.

Neliečme teda prostitúciu (ktorá je symptómom, ba dokonca i záplatou, dočasným riešením, obrannou reakciou) - ale hľadajme čo za ňou stojí. Prostitúti (tí menej rezignovaní) vo svojej profesii neraz získajú neobvyklý vhľad do ľudských osobností, získajú skúsenosti a doslova zachraňujú stratené existencie spoločnosti, ktoré majú pohlavný pud rovnako, no nemôžu ho ukojiť. Ešte jednoduchšie - mnoho manželov a manželiek vyhľadá kvalitné služby prostitúta pretože ich domáci partnerský sex neuspokojuje. Je tak ťažké si zrátať dve a dve? Kvalitnejší sex + platba = služba. Prostitúti nie sú samozrejme učitelia, oni pre svoje živobytie potrebujú neuspokojených klientov, potrebujú aby sa vracali - a platili. Ja si však predsa na základe všetkého opísaného dovolím napísať: Prostitúcia je živým dôkazom, symptómom medziľudskej potreby po sexuálnom vzdelávaní. Prostitúti sú neúplnou, nepodarenou realizáciou zatajovanej spoločenskej požiadavky po sexuálnych učiteľoch. Problém vyriešime tak, že v ňom prestaneme vidieť problém. Problém sám v sebe poníma svoje riešenie. Bolo by neuskutočniteľné premeniť profesiu aspoň čiastočne tak, aby jej zamestnanci nepredávali svoje telo, ale svoje umenie? Vráťme veciam i ľuďom ich zmysel.

Vráťme sa do gay polosveta. Rovnako tak ako v "heterosvete", i tu potrebujeme prielom - perestrojku gay sexu. A kľudne použime slovník tej časti teplého národa, ktorá sa tvári, že žiaden problém (komplex) nemá, "šuká ako o dušu" - hoci sama o sebe je problémom. Nevie totiž, že je i čosi viac, než dobrý mrd. Lepší mrd. A kvalitný sex. A milovanie. Rozprávajme jazykom pornografie a sexuálnych atlétov. Tak teda - "Are you curious about my ...?" - Si zvedavý? Pamätáš sa, keď si bol zvedavý malý chlapec? Ako si všade liezol, všetko skúmal, chytal, ochutnával, ovoniaval? Tak to skús v posteli! "Do you want to play?" - Chceš sa hrať? Tak si spomeň čo je to hravosť! Bezstarostné malé dieťa, svet je gombička, nejde o život, treba sa smiať, užívať si, nikto od teba nič neočakáva, nikoho nesklameš, nikto nepožaduje podať výkon, nemusíš sa predvádzať. Hraj sa pre potešenie z hry. "What is your kink?" - Máš fetiš? Páčia sa Ti chlapi v koži, chlpáči, mladí chalani, ordinácie, alebo podzemné pivnice? Tak skús prepojiť sex s prirodzenosťou - lebo len tá je naozaj sexi, nie prostredia, nie masky, ale skutočnosť. "Fucking your fucking life off?" - J**eš ako o život? Tak sa ukľudni a spoj sex so životom. Vnes viac živosti do milovania. Sexuj tak, aby si pocítil že si nažive! Oslavuj sexom život.

Buzny potrebujú presne to isté, čo ostatní. Pochopiť čo je sexi. Sexuálna príťažlivosť skutočnosti - a nie jej povrch. Umelé prostredia vytrhnuté z reality, ani maškaráda v kostýmoch mimo kontext, nikdy nenahradia pocit ozajstnosti. Bude to len márne pokúšanie sa, nikdy neuspokojené. Ak si toto uvedomíme a dokážeme to preniesť do života - možno už nebudeme potrebovať svoj separátny polosvet (aspoň nie tak nevyhnutne) - a dostaneme sa na úroveň krajín, kde žiadna gay subkultúra (bary, diskotéky, sauny, pláže, lesíky) neexistuje. Nie preto, že by bola zakázaná. Skôr preto, že byť gay v nich nie je nič zvláštne, výnimočné ani neprijateľné - každý je sám sebou medzi všetkými ostatnými. Buzny aj heteráci sa zoznamujú na jednej párty (metafora) - a prípadné rozdiely v orientácii si s úsmevom, bez agresie na jednej a strachu na druhej strane, vyjasnia z očí do očí. A tomu vravím sexuálna dospelosť.

Moderný polooslobodený buzistan trpí veľkým rozkolom. Polovica chce iba sexovať, bez toho, aby tejto bohumilej činnosti dala čo i len náznak zmyslu, chuti, radosti, živosti, hravosti a zvedavosti - a druhá sa chce hrať pred svetom na slušné rodinky zo strednej triedy. Mnohí ľudia trpia týmto rozpoltením sami o sebe - v podobe schizofrénie, "dva v jednom". Na jednej strane strane "plná papuľa mrdania" a oplzlostí a na druhej umelá napodobenina manželstva s vernosťou "naveky" a spoločnou domácnosťou. I podľa internetových zoznamiek - jedni sme "na sex" a druhí "na vzťah". Povinní zaradiť sa medzi jedných, alebo druhých. Ak nie si jedno, tak si druhé. A hotovo a neodvrávaj!

Stojac medzi nimi - "ja nie som ani jedno" - dovolím si zapátrať po dôvode prečo je to tak. Čo jedna skupina na druhej nenávidí? Skupina "na sex" nevidí dôvod, prečo sa hrať na niečo, čo si vymysleli heterosexuáli (a sami s tým nie sú spokojní - viď nevera, rozvody, vlastné detstvo, atď), prečo musieť vytvárať vzornú televíznu domácnosť a nemôcť si len tak užiť s niekym, s kým si veľmi radi raz užijeme, ale veľmi neradi by sme ho mali vedľa seba dlhšie. Skupina "na vzťah" kontruje - ale to človeka degraduje len na jeho sexuálnu stránku. Nedá sa oddeliť sex a láska, sex a človek, nemožno mať sex s niekým, komu nedôverujeme. Nemožno niekomu venovať fyzické nežnosti, ak k nemu necitíme citovú nežnosť (aspoň ako k človeku, nehovoríme o dlhoročnej láske). Nemožno sa milovať s niekým, kto je nám ako osobnosť protivný, koho aspoň tých pár minút nemôžeme milovať. Samozrejme, že obe skupiny majú pravdu. Respektíve časť pravdy. Už ich stačí len sčítať. Napísať pravdu č.1 do jednej vety s pravdou č. 2. Namiesto večného boja a hádok by stačila jedna zmysluplná výmena názorov - ja ti dám svoj a ty mi dáš tvoj. Lenže tu nie je vôľa, pretože nie sme žiadnou inštitúciou vychovávaní tak, aby sme hľadali zmier. Rodina, škola, šport, náboženstvo i samovzdelanie nás vedie k súťaživosti a k bojom o to, kto vyhrá.

Keď to nezmeníme, sexuálnym atlétom bude pri tej naháňačke za ďalšími partnermi, skúsenosťami a fetišmi stále čosi chýbať (prinajmenšom budú osamelí) a vzorové teplé páry sa budú navzájom podvádzať, zrádzať a páchať neveru - voči umelo vymyslenej láske na celý život, ktorá nikdy neexistovala. Láska je možno na celý život, ale nie partner. Svoju lásku môžeme venovať viacerým ľuďom - jednému po druhom a niekedy i naraz. I náš životný partner je možno na celý život - len mení tváre a telá - ľudia sú pre nás do istej miery len zrkadlá nás samých. Jeden deň ľúbime jedného a ďalších niekoľko rokov druhého. A často si - aj keď tomu nerozumieme - náš celoživotný partner oblieka tvár samoty. Čas ponoriť sa do seba, pozerať sa na svoj odraz a obraz.

Jedna cesta von - je prestať rozlišovať lásku a sex. Využijem čaro jedného veľmi umne vytvoreného "bohemizmu" - milovať a milovať sa. Fyzický sex a citová láska sú len dva prejavy jedného procesu. Nejde o to striedať ich, alebo snažiť sa "vykonávať" ich akosi naraz. Jedno je druhé a druhé je prvé. Keď sa deje jedno, deje sa aj druhé a naopak. Ak niekoho milujem a chcem s ním byť dlho, bez sexuálneho fyzického vyjadrenia tejto lásky partnerstvo neprežije. Ako kvet bez hnojiva. Ak s niekým spím, sexujem, milujem sa - aj keby to bolo na jedinú noc, na päť minút - vždy je možné do tohto aktu vložiť "trochu" lásky. Lásky, ktorú cítime k hocktorému človeku, základnej (paušálnej) lásky, ktorú by sme mali cítiť k druhým ľuďom ako k ľuďským bytostiam. Vedieme relatívne tvrdý život na relatívne nehostinnej planéte a pretĺkame sa relatívne osamelo, s druhými súťažíme, súperíme, hádame sa, bojujeme o práva alebo výhody - keď sa dvaja ľudia stretnú za účelom fyzického spojenia, je to vždy úžasná vec, nie? Pre tých menej premýšľajúcich - nechať niekoho vstúpiť do svojho tela je jeden z najinvazívnejších možných aktov. Viac než rozhovor, rada, ponaučenie, hádka, trest alebo bitka. Je to skoro ako chirurgický úkon. Niekto vstupuje do tvojho tela.

Mám jeden špeciálny "kink". Keď spoznám nového partnera - či už je to človek, s ktorým si rozumiem duševne, citovo, intelektuálne, fyzicky sa priťahujeme (a smerujeme k partnerstvu) - alebo niekto, kto je mi jednoducho fyzicky sympatický a chcem sa s ním pomilovať - prvú noc väčšinou chcem len byť s ním. Pocítiť jeho fyzickú prítomnosť - a neprehlušiť to sprostým j**aním. Chcem sa s ním len objímať. Spať s ním. Vyspať sa s niekym v zmysle spania (chŕŕŕ chŕŕŕ zzzzz, ja ležím, ty ležíš, my ležíme, spíme a snívame) a vyspania (teda sme ráno čerství, nie ako po preš**anej noci). Na rozdiel od testu sexuálnej zručnosti ide o test intimity - som schopný byť s týmto človekom, znášam jeho telo, dych, vône, chute? Z poznania, či mu viem dôverovať vzíde možnosť usúdiť, či sa s ním chcem fyzicky spojiť. Láska na jednu noc sa tým nestáva láskou na jednu noc, ale možno na tri... Ale kto povedal, že po troch spoločných nociach musíme byť spolu naveky? Ak nám nebo dopraje len jednu - je lepšia mizerná mrdačka, alebo príjemná noc v spoločnom intímnom objatí? Hoci väčšinu z nej strávime v bezvedomí, alebo podvedomí. Pre mňa je to žiaduci zážitok číslo jedna. Ale ako sa o čomsi tak "zvláštnom" rozprávať s ľuďmi, s potenciálnymi partnermi priamo pred tým, než "to" nastane? Väčšinou to zaobalím do frázy "som sexuálne lenivý". V posteli sa mi jednoducho nechce nadrapovať sa, predvádzať čo viem, prirážať o dušu ako pri vrcholovom športe. Málokto mi rozumie.

Univerzita sexu - základy milovania

Veľa rozprávania a málo konania? Len sa podvedome držím čohosi, čo vystihlo porekadlo "dvakrát meraj a raz rež". V hociktorej psychologickej, partnerskej, alebo sexuologickej poradni by mi povedali: "Neklape Vám to v sexe? Neuspokojuje vás vzájomný sex? Zmeňte partnera, alebo zmeňte sex. Porozprávajte sa o tom. Rozprávajte sa pred tým. Rozprávajte sa pri raňajkách. Rozprávajte sa v posteli." Áno, sex ako taký sa neudeje rozprávaním, ale fyzickou komunikáciou - nikto však nepovedal, že pri ňom neprebieha aj komunikácia duší, hoci si to neuvedomujeme. Nikto netvrdí, že sa tento rozhovor nemôže (sám) kombinovať. Sex nie je to, že "jedno kefuje druhé". A načo? Že to rajcuje a dráždi penis a vyvoláva príjemné pocity? To vie aj teenager. Ak čo tak trochu dospelého sexu pre náročných. Sex je rozhovor - je to splynutie - na mnohých úrovniach. Telesnej, zmyslovej i mimozmyslovej, citovej - duševnej. Slová nanajvýš rozšíria už i tak komplexný záber.

Pri sexe sa jeden od druhého učíme, ba ak si nájdeme ozaj dobrého partnera môžeme sa aj odnaučiť zopár zbytočností a zažiť o čosi viac. (A "dobrý" nie je to, keď vo filme spotená hora svalov po intenzívnom pichaní odfúkne a povie "bol si dobrý".) Sex nie divadelná hra, ani (porno)filmové predstavenie, je to viacmenej priestor, na ktorom sa učíme a vyjadrujeme bezprostredné pocity. Skúšame rôzne formy ukájania, rôzne metódy spôsobovania príjemných pocitov, slasti a radosti druhému (a na to treba mať ozaj odhodlanie). Je to komplikované stretnutie, sofistikovaný obrad (ako v starej japonskej tradícii), pri ktorom dáme druhému najavo rôznymi spôsobmi svoju blízkosť, nehu, zaujatie ním samým. Dáme mu pocítiť že je krásny, úžasný a jedinečný (som tu s Maťom, Jožkom, Ferkom - nie s nejakým "cute hot guy from bar"). A dá sa to všetko stihnúť aj za jedinú noc!

Pri zoznamovaní sa cez internet, za účelom nájdenia si partnera či priateľa (napriek zhode parametrov, záujmov, ba i uznanlivom pochválení profilu) často pociťujem (a nie som sám), že nám obom chýba akýsi dôvod prečo vôbec spolu komunikovať (s tým cudzím človekom na druhej strane). Chcem sa zoznámiť, ale "nemá to vôbec šťavu". Hodíme sa k sebe, ale neiskrí to. Sedíme oproti sebe a prepierame svoju minulosť, prítomnosť, budúcnosť - ale skryte, v podvedomí, tušíme, že sa nedeje čosi, čo by sa malo diať. Nezamiluvávame sa. Je to čosi dohodnuté, sprostredkované, neživé. Ja osobne som tento zážitok pomenoval ako "neprítomnosť príbehu". Zoznámenie sa náhodou v skutočnom živote (už zasa sme pri rozštiepení napodobeniny a reality) - pri večeri so spoločnými priateľmi, pri športe, v kine, na nákupoch, pri náhodnom vrazení do seba - situácia samá zavdá prvý impulz, tému na prvé slová, dialóg. Máme príležitosť pozorovať človeka v skutočnom živote (nie ako sa odfotí, ako o sebe píše), jeho gestá, pohyby, tón hlasu, vyžarovanie, ako vystupuje v rôznych situáciách. Od jednej smerujeme k druhej, dejú sa veci a zoznámenie je akýmsi príjemným bonusom naviac, na pozadí prebiehajúcich udalostí. Zoznámenie nie je účelom, ale vedľajším efektom a výsledkom. Len pozorovaním a zažívaním človeka v živote ho môžeme spoznať a obľúbiť si ho. Keď sa ohliadneme späť, môžeme celý tento proces nazvať príbehom zoznámenia, príbehom lásky. Suché fakty na webe nemajú priebeh. A len priebeh sa môže stať príbehom.

Podobne, i sex ako "jednorazové" príležitostné stretnutie dvoch ľudí potrebuje pre svoj tretí rozmer príbeh. To že tam pri bezhlavej j**ačke chýba, dokazuje ona sama. Pri všetkých tých nepodarených pokusoch o sex som mal pocit, že musím hrať podľa vopred zadaného scenára. Či ho vymyslel dotyčný, alebo mám pocit, že scenár napísal autor porna je jedno. Hranie podľa scenára, kde má človek pocit že musí robiť určité úkony počas určitej doby - je bežná nočná mora. Ja nie som za to platený, aby som musel čosi robiť. Sex má byť pre moje potešenie.

Keď sa požiadavka duše nevie v človeku uskutočniť, odpovedá útokom, chorobou. Ego chce veľa stihnúť, duša chce oddychovať a stráviť zážitky, chce čas. Ak ju človek neposlúchne, donúti ho podlomením fyzického zdravia, donúti ho ležať, oddychovať a tráviť - chorobou. Choroba je vlastne riešením núdzovej situácie, choroba je liekom. Všetko sa dalo aj inak - samozrejme, nežnejšie, zdravo - keby sme sami seba počúvali. A tak i hranie podľa vopred daného scenára (tento pocit) je práve chorobným príznakom potreby príbehu v sexe. Jedno je veľmi podobné druhému - ľudia si to často mýlia - lebo ide o rovnakú tému, ale pritom jej dve rôzne spodobenia. Jedna zdravá a príjemná a druhá núdzová, chorobná a nepríjemná. Orientovať sa v tom nie je vôbec tak ťažké.

Strach zo sexu tiež nie je výnimočný pojem v našej "sexuálne otvorenej spoločnosti". Vždy je šanca naraziť na partnera, ktorý od nás bude požadovať výkon - možno niekto povie "predveď sa čo vieš" a niekto "iba" nespraví nič, aby túto paralyzujúcu predstavu rozplynul. Sú tu ľudia, ktorí sú pripravení povedať "tak toto nestálo za veľa", sú ľudia, ktorí nemajú zábrany nás v našej najbližšej komunite ohovoriť "to je ten, ktorý nedokázal...". Dokonca sa s nimi nemusíme ani stretnúť pri "tom", stačí že ich počúvame hovoriť o druhých ľuďoch - ani to nám na sebavedomí nepridá. A práve z toho plynie ďalšia špeciálna potreba - poňať sex ako ochranu človeka. V tom sa implicitne skrýva pojem "dôvera". Dôveruj mi, nikde o Tebe nebudem rozprávať, nebudem ťa hodnotiť, len buď sám sebou, vychutnaj si toto stretnutie.

Rozšírim to ďalej. Už som to raz popísal: Žijeme relatívne osamelo na planéte plnej ľudí, ktorí viacmenej spolu súperia, zápasia, prinajmenšom sa správajú jeden voči druhému ľahostajne. Mnohí to vyjadria i slovami "život je boj". Napriek tomu, že s touto ideou nesúhlasím - čo na tom, keď ostatní svoj život takto chápu. Aj keď sám nebojujem, nedržím v ruke zbraň, ostatní ma neustále vyzývajú, miera svojou zbraňou - a ja - hoci neútočím, aspoň sa musím brániť. Tento boj nemusí byť len fyzický, v drvivej väčšine prípadov je len pomyslený - súperíme v práci, súperíme o partnerov, súperíme s priateľmi, súperíme v ideách a názoroch,.... Sex je čas, keď na konci dňa vyzliekame oblečenie, teda naše brnenie, obnažujeme sa pred druhým človekom, skladáme zbrane. Je to príležitosť vydýchnuť si, namiesto rozdelenia (prirodzeného v boji) tu môžeme pocítiť spojenie, jednotu, zdieľanie. S partnerom nezápasíme, ale hladkáme ho, bozkávame, vravíme mu pekné veci. Je to krásna príležitosť dať mu najavo v celej šírke pravý opak toho, čím je súboj. Ochrana jeho tela, duše, záujmov, jedinečnosti, zvláštnosti. Ochrániť jeho tajomstvá, rozplynúť jeho strachy, pozdvihnúť jeho sebavedomie.

Tak ako som to už naznačil, sex je výnimočnou udalosťou v živote dvoch (?) ľudí, ktorí sa ho účastnia, ale i celého ľudského spoločenstva (aspoň nevyzerá tak beznádejne). Pohľad na milujúcu sa dvojicu zaujme i najtvrdšieho skeptika, je tak fyzický, prítomný a živý - že pôsobí ako letiaci kameň na akúkoľvek intelektuálnu debatu o skazenosti človeka. Dokáže rozplynúť i najtemnejšie a najsmutnejšie úvahy o nenažranosti, chudobe, úpadku, katastrofe a vojnách ktoré ľudia spôsobili. Sex je stretnutie dvoch ľudí, ktorí sa na chvíľu necítia odtrhnutí od sveta. Ale spojení - cez jedného človeka s celým svetom. (Spomeňme si znova na elektrizujúce (spolu)orgazmy z filmu Shortbus.) Dve osamelé bytosti na chvíľu nie sú osamelé. Život dáva zmysel, nie preto, že by sme týchto dvoch vytrhli zo života a nechali sa milovať - ale že toto milovanie sa deje uprostred života.

V prieskumoch o tom, čo je najdôležitejšie, najzmysluplnejšie, najkrajšie na ľudstve - vo filozofických esejách kde predstavujeme ľudskú rasu (sami sebe, či mimozemšťanom) - najčastejšie zaznievajú koncepty "láska", "umenie", "duša", "sebapresahovanie", "milovanie". Abstraktné, iracionálne a dokonca asi nedefinovateľné pojmy. Je ešte jeden styčný bod, kde sa všetky stretávajú.

Obraz čislo jedna: Oslava života. Oslava narodenia, narodenín, dospelosti, ukončenia štúdia, manželstva, zavŕšenej etapy života - alebo roka - rovnodennosti, slnovraty, koniec ročného obdobia, jar a klíčenie života, žne - sviatky ktoré vždy sprevádzali ľudstvo, sviatky ktoré neopomenulo žiadne náboženstvo. Plynutie života - správa a pohľad späť - na pominuvší život a vykonanú prácu - vyvolávajú spomienky, nostalgiu i zvláštny typ radosti, ktorý si čosi vyžaduje.

Obraz číslo dva: Človek zažije čosi výnimočné. Prvý krát letí, prvý krát je v cudzom meste, v cudzej krajine, prvý krát je v kine, prvý krát sa zamiloval, prvý krát ochutnal nové jedlo. Nádherná panoráma, západ slnka, krásne telo, príjemná vôňa, dotyk, skvelá chuť - potešené zmysly. Okamih, keď človek cíti styk s čímsi, čo nazýva slovo "krása". A čo s ňou? Cítime akési nutkanie - s tou krásou treba čosi urobiť. Vyžaduje si to čosi viac.

Schopnosť uchopiť krásu, prežiť ju a naplniť aj to nutkanie, že s tým treba čosi viac urobiť - je podobný pocitu, že i vo sviatočné okamihy (zažitie čohosi krásneho je sviatkom tiež, aj keď neplánovaným) treba čosi urobiť. Keď som sa priateľa pýtal - čo s krásou? - rozochveje ma, vyladí, poteší, vzruší - ale vyžaduje si čosi viac - nejako ju spracovať, potvrdiť. Čo mám v takých chvíľach robiť? - Odpovedal: "Krásu dňa môžeš potvrdiť tak, že ku nej pridáš čosi svoje." Áno, to je práve to. Situácia si vyžaduje čosi urobiť, tak treba čosi urobiť.

Schopnosť spracovať krásu, dať jej to čo si od nás pýta, nepokojom ktorý v nás vyvoláva - je predmet základného vzdelanie. Máme ho však máloktorí. Nie je to predmet na žiadných školách. Ako uchopiť krásu? Mužským špecifikom tohto problému je to, že sa pokúšajú hocakej krásy dotknúť penisom. Potvrdiť ju tým, že "ju" osexujú. Vyhonia si pred ňou, nad ňou, alebo pri nej, pretiahnú niekoho pri nej, v nej, alebo priamo ju. Je to nemotorné východisko z núdze, kade-kam, spájame jedno príjemné s druhým - príjemný zážitok krásy s príjemným zážitkom sexu. Sexujeme v lietadle, vo vlaku, v hotelovej izbe na dovolenke, na romantickej pláži pri západe slnka, preťahujem jedlo, predmety - snáď všetko čo sa nám páči a je to možné pretiahnúť! Ale ani sexuálno, ani krásno, nie sú pritom uspokojené. Chorý stav? Berme to ako symptóm. Príznak veľmi blízky príčine. Áno, sex (nie nutkavý, ale obradný) je spôsob, ako ku kráse čosi pridať. Poznáme to z kdeakého filmu - starý dedko (slizký úchylák, alebo nešťastný starký, ktorý si v živote veľa neužil - má doma pekné chlapča (synovec, sused, šľapka), pozoruje ho v sprche, pri prezliekaní, a keď mladý zaspí, aspoň si chce nad ním vyhoniť, aspoň sa ho dotknúť, aspoň ho pobozkať... Je to tá istá situácia, ako zažívame všetci, inde. Dokonca i vtedy, keď si nad nami pokúšajú v saune, či v darkroome prístojaci dedkovia vyhoniť. Pokrivený spôsob, ako prekonať neschopnosť či nemožnosť dotknúť sa krásy.

Podobne, sex je (a aj vždy bol) spôsob, ako osláviť sviatky. Najmä v pohanstve a v antike sa pri každej sviatočnej príležitosti súložilo. Obradne, ale predsa. Obrad je spôsob, ako potvrdiť krásu, ako k nej čosi pridať. Vykonali sa náboženské ceremónie a ak sex nebol priamo ich symbolickou súčasťou, uskutočnil sa večer po nich. Aj dnes, vo sviatky pod patronátom cirkvi - najprv sa ide do kostola, potom sa usporiada hostina, potom zábava (tancovačka) a po nej sa páry, ktoré si padli do oka... milovali. S trochou humoru môžem dodať, že i to, keď znudené manželstvo vyústi do pravidelných súložných utorkov (alebo sobôt, či nedelí) - "sviatočný sex" je len symptóm toho, že sme nepochopili, že sex je sviatok. Že sex je spôsob ako osláviť sviatok - a naopak, že zo sexu treba urobiť sviatočnú udalosť. Sex, milovanie, je spôsob ako osláviť život. Hoci aj každý deň - veď život je každý deň - a žiaden deň nie je lepšia príležitosť na oslavu, ako iný.

A orgazmus nebude?

Záver by si žiadal akýsi vrchol, pointu. Ako to býva so sexom - vyvrcholenie musí byť. Musí? Nie som sám, kto prišiel na to, že vyvrcholenie, ejakulácia, vyprázdnenie nemusí byť cieľom pohlavného spojenia. V spoločnosti orientovanej na cieľ (goal-oriented society) to znie nepochybne divne. Vraví sa: "musíš mať svoj cieľ", "musíš si ísť za svojim cieľom", "nemôžeš len tak bezcieľne plávať životom". "Rozdráždiť a nechať tak?" - čertia sa nepochybne mnohé sestry. Presne tak. Veď každý to vie, na sexe nie je príjemný len vrchol, záver, alebo to že sa skončil! Príjemné je keď prebieha. Na filme (príbehu!) nie je príjemný koniec - to by si stačilo vystrihnúť koniec, poslednú minútu, a púšťať si ju dookola. Uspokojilo by nás to? Buď by sa nám zunoval, alebo by nedával žiaden zmysel - bez udalostí pred ním. Na filme je zaujímavý film. Jeho dej, priebeh. A pointa je pointou len vďaka tomu, že jej predchádzal celý ten dej, že bola počas neho vystavaná. V živote je dôležitý život. (Díky za každé nové ráno, voľná parafráza.) Dej života - nie jeho finálne zhrnutie. A na sexe je príjemný sex. Nie jeho koniec. Vyvrcholenie nie je vyvrcholením bez deja. A dej je často zaujímavejší a dôležitejší, než jeho záver. Mnoho chlapov, div sa svete, sa nepotrebuje vystriekať. Chcú sa milovať - hodinu, dve, celú noc - a potom zaspať. Bez vyvrcholenia. Pre príjemný zážitok zo sexu samého.

A tak bez slovnej ejakulácie (hoci za ňu bude kdekto pokladať celý tento článok, čo len potvrdzuje moje slová o dôležitosti torty a nie čerešničky na nej) sa len vrátim k dôležitým miestam.

Na začiatku som sa dotkol tábora "na vzťah" v našej teplej komunite. Vetou komentujúcou ich prevzaté, odkopírované "pravdy", alebo nazvime ich ciele, ktoré možno odpočuli v rannej mladosti (ako ja) a z nejakého dôvodu na nich lipnú po celý život: Viera vo vernosť, v to že s jediným partnerom budem žiť až do smrti, dokonca i presvedčenie, že sex by mal prísť až po svadbe (alebo nejakom teplom náprotivku). Nechcem ich, ani mladšieho seba, zosmiešniť. Nechcem toto tvrdenie vyvrátiť, zvalcovať a nechať tak. Radšej v ňom hľadám akúsi podstatu, to, čo za týmito frázami človek hľadá.

Nájsť si partnera, s ktorým strávim dlhší úsek života nepochybne znamená hlbšie sa spoznať s týmto človekom - a tým pádom i vybudovať dôveru. Dôvera je slovo, ktoré spomína veľa ľudí žijúcich v partnerskom zväzku - ako jeden z najdôležitejších prínosov tohto stavu. Stavu "zadaný". Dôverovať znamená nebáť sa, že musím podať výkon, že sa musím predviesť, že ten druhý človek nebude fyzicky dostatočne citlivý (pretože ma nepozná, to čo mám rád, to čo očakávam, ...), že musíme sex doviesť k vyvrcholeniu, že sa "to" musí vždy podariť, že sa čokoľvek "musí", že sa čokoľvek "očakáva" - a to už vlastne hovoríme o ne-fyzickej citlivosti.

"Naveky" už neznamená nutnosť, povinnosť byť s partnerom až do smrti - a ešte sa k tomu zaviazať spoločným majetkom, prípadne deťmi. Viem, že partnerstvo bude s veľkou pravdepodobnosťou trvať určitý čas, že sa (možno) rozpadne, že (možno) potom budem sám a (možno) si nájdem nového partnera, (možno) nových partnerov. Viem to a nerozmýšľam nad tým, viem to akosi podvedome. A predsa dokážem žiť s tým partnerom tak, akoby to bolo naveky - teda bez toho, aby ma vedomie dočasnosti obmedzovalo. Aby som robil veci napoly preto, že aj tak je to partner na dobu určitú. Dnes ho milujem, dnes s ním chcem byť a dnes mám pocit, že s ním chcem byť aj zajtra. Čo bude zajtra neviem. Čo sa so mnou, s ním, s nami a v nás stane zajtra, nevieme.

A "po svadbe" sa zo mňa takisto nevyparilo, zmenilo sa na zmysluplnejší zámer (aspoň z môjho dnešného pohľadu) - uchovať si aspoň nejakú nevinnosť, odložiť si istú množinu nežností pre toho, s kým budem mať pocit, že mu ich chcem venovať. Zvedavo sa zaoberať všeličím čo sa týka sexu, kým nemám partnera, užívať si a spoznávať sex s rôznymi milencami, ale za cenu zachovania si seba sama. Svojho vlastného prístupu. Nenechať si nič diktovať a určovať si pravidlá sám za seba. Zachovať si schopnosti dôverovať, ľúbiť a užívať si sex.

Na konci som citoval svojho priateľa: "Potvrď krásu dňa tým, že k nej pridáš čosi svoje." Podobne je to aj so sexom... i k nemu chcem čosi pridať. Chcem zažívať sex s pridanou hodnotou. Nie s takou, ktorú musíme zaplatiť, ale takú, ktorú dostaneme. Sex ktorý nebude "len sex". Práve preto ku koncu používam dva pojmy - teraz je čas ich rozlíšiť. Sex, ktorý je len odbavením sa, uľavením si, prirážaním, "poriadnou šukačkou" alebo "hrou" - a milovanie, ktoré bude mať i svoj duševný rozmer, kde telesný akt bude len fyzickým vyjadrením toho, čo sa deje v duši - mojej, jeho a medzi nami. Milovanie, pri ktorom budem robiť to, čo chcem robiť - a čo mi je príjemné - a nebudem robiť to čo sa má. Milovanie pri ktorom sa navzájom učíme a obohacujeme, milovanie nevytrhnuté z kontextu života, milovanie s príbehom, milovanie intímne, milovanie zvedavé, milovanie kde sa nebudeme na nič hrať, ale ktoré bude zároveň hravé, milovanie ktoré bude rozhovorom, milovanie ktoré bude stretnutím dvoch osamelých duší, milovanie ktoré nás vytrhne zo zápasov života, milovanie pri ktorom jeden druhého budeme chrániť, milovanie, ktoré bude oslavou krásy a života.

Všetko toto pri ňom dokážeme prežiť, naraz, v jednom okamihu. V okamihu uprostred udalostí, priamo v kontexte života. Zdá sa to byť priveľa? Priveľa očakávania od jedného... sexu? Priveľa vnemov a premýšľania okolo pár minút? Skúsil to už niekto, aby mohol tvrdiť "priveľa"?