Kreatívna práca – nový podnikateľský duch

Dr. Nadja Rosmann

Text bol v slovenskom jazyku prvý krát uvedený na stránkach Slovenskej Antropozofickej Spoločnosti. Dnes ho je možné zadarmo nájsť len "z druhej ruky".

Zánik tradičnej, zabezpečenej zamestnaneckej práce, digitálny vek a globalizácia nie sú iba riziká, ale aj šance, ak sa k ním postavíme správnym spôsobom. Sme pripravení na zmenu?

Ak veríme futurológom z inštitútu Zukunftsinstitut v Kelkheime, tak naša práca stojí pred fundamentálnou zmenou. Vo svojej štúdii Creative Work (Tvorivá práca) dokumentujú nový vývojový trend, ktorý sa črtá už niekoľko rokov a pomaly, ale iste sa začína uplatňovať. Diagnóza znie: Práca sa stáva tvorivejšou a kreatívnejšou – lebo stále viac ľudí sa vo svojom povolaní usiluje o sebarealizáciu. Ale aj preto, lebo stále viac firiem je v medzinárodnej konkurencii odkázaných na kreativitu. Na kongrese o budúcnosti Zukunftskongress 2007, ktorý niesol motto „Práca, život, hra“, predniesli autori štúdie svoj názor, že sa tu odohráva niečo podstatné.

Podľa Matthiasa Horxa, zakladateľa Zukunftsinstitutu, stojíme pred epochálnou zmenou, lebo v dôsledku prudkých zmien rámcových pracovných podmienok začínajú vznikať úplne nové šance. „V dobe lovcov a zberačov bola práca ešte bojom o prežitie. Aj v industriálnej ekonomike, ktorá nás sprevádza už takmer dvesto rokov a blíži sa teraz ku svojmu koncu, bola možnosť osobného rozvoja zamestnanca relatívne malá. Transformačný proces, ktorý práve prežívame, výrazne mení charakter práce“, hovorí futurológ. Jeho diagnóza znie: Ekonomická tvorba hodnôt sa presúva stále viac od industriálnej produkcii ku kombinácii poznatkov, služieb a inovácií. „Takto vznikajúca ekonomika, založená na ideách, má iný rytmus, ako doterajší podnikateľský svet, a tým ponúka aj nové možnosti konania“, hovorí Horx.

Individualita, spolupráca a rozmanitosť sú podľa názoru futurológov vedúcimi motívmi nového trhu ideí, na ktorom už nemá význam prostá pracovná sila, ale bohatstvo nápadov, kreativita a sebarealizácia sa stanú novou zárukou úspechu. To znie spočiatku nádejne, má to však aj odvrátenú stranu, lebo s kvalitatívnou zmenou práce sa menia aj rámcové podmienky toho, čo dnes nazývame pracovným životom. Keď dnes firmy stále častejšie znižujú počty pracovných miest o tisícky, je to v prvom rade dôsledok mohutného reštrukturalizačného procesu, ktorý je zapríčinený zmenou globálnych ekonomických pomerov. Či je cestou z tejto dilemy futurológmi popísaná kreatívna ekonomika, sa dnes ešte nedá s určitosťou povedať. Ak by to tak bolo, bude trvať ešte desaťročia, kým pozitívne impulzy tohto nového usporiadania prinesú plody vo väčšej miere. Dovtedy sa musíme v neistote vyrovnávať s prechodným štádiom, ktoré sľubuje peknú novú prácu, ale zároveň vyžaduje principiálnu zmenu myslenia a väčšiu mieru vlastnej zodpovednosti.

Pracovný životopis sa stáva mozaikou

Futurológ Horx hovorí v tejto súvislosti o rozlúčke s industriálnym pracovným životopisom, v ktorého centre je kontinuálny pracovný život s jasnými kritériami pre vstup do zamestnania a sčasti dokonca celoživotnou príslušnosťou k jednej jedinej firme. Naproti tomu „multiživotopis veku poznatkov“ vytvára mozaiku rôznych pracovných období, medzi ktorými sa nachádzajú obdobia zmeny orientácie, alebo aj sabatikálov [pracovná prestávka, trvajúca niekoľko mesiacov až rok]. Tieto diskontinuity, ktoré sú už dnes pre mnohých zamestnávateľov a uchádzačov o prácu realitou, je treba najskôr zvládnuť na individuálnej úrovni, než prinesú plody vo forme novej rozmanitosti. Matthias Horx však nepochybuje, že tieto plody môžu byť veľmi príjemné. „Z tohto vyrastajúca individuálna kariéra stavia úplne nové otázky do centra pracovnej činnosti, napríklad ako chcem žiť, s kým chcem pracovať, alebo čo mi dáva životnú energiu“, hovorí futurológ. Odpoveď na otázku „Kto som?“ sa tým stane pracovným kapitálom, ale bude vyžadovať aj profiláciu vlastnej nezameniteľnosti, aby si človek v novej súťaži kreativity vedel nájsť svoje miesto.

Odklon od účelového racionalizmu

S týmto hodnotením súhlasí aj Götz Werner, ktorý na kongrese predstavil svoje úvahy o zmene paradigmy. „Pracovať znamená používať svoje schopnosti tak, ako to zodpovedá individuálnemu zameraniu“, hovorí Werner a vedome sa tým odkláňa od účelového racionalizmu, ktorý veľa rokov formoval diskusiu o práci. Vlastník siete predajní drogérie dm nevidí veľký zmysel diskutovať o kvalifikačných profiloch zamestnancov a pracovných miest, ale radšej dáva do popredia vlastnú motiváciu zamestnancov. Jeho (v neposlednom rade aj podnikateľské) krédo znie: „Zamestnancov by sme sa mali neustále pýtať: Čo zamýšľaš?“

Týmto postojom usmerňuje antropozof Werner pozornosť na predstavu o človeku, ktorá je základom dnešného systému zamestnania – a ktorá by sa podľa jeho mienky mala zmeniť. Zatiaľ čo podľa industriálno-funkcionalistickej logiky stačí, ak jasne definovanú prácu vybaví zamestnanec so zodpovedajúcimi schopnosťami, ide Wernerovi o viac, a síce o rozvinutie ľudského potenciálu.

Preto to na dnešnom trhu práce nevyzerá práve najlepšie, lebo spokojnosť Nemcov s prácou je už roky veľmi nízka, ako to ukazuje prieskum Gallupovho ústavu. Takmer 90% zamestnancov sa obmedzuje len na vykonávanie toho, čo vyžadujú pracovné smernice, prípadne už takpovediac vnútorne dali výpoveď. O povolaní tu nemôže byť ani reči. Otázka, ktorá sa na základe toho natíska, znie: Mohlo by to byť aj ináč? A keď áno, tak ako?

Nátlak ako nepriateľ produktívnej práce

V stále sa rozširujúcej politickej a ekonomickej diskusii o iniciatíve Götza Wernera štátnej garancie základnému príjmu sa už dlhší čas formujú kritici, ktorí sú toho názoru, že práca bez nátlaku nefunguje. V základnom príjme vidia biankošek ku kolektívnemu zaháľaniu. Avšak štúdia poradenskej firmy Roland Berger naproti tomu zreteľne ukazuje, že práve nátlak je nepriateľom produktívnej práce, pretože firmy, v ktorých sú zamestnanci vystavení reštrikciám najviac, vytvárajú najmenší zisk. Pre Götza Wernera je bez pochyby, že človek sa chce – okrem iného, ale nie len to – tvorivo realizovať v práci, a súhlasí so základnými predpokladmi obhajcov kreatívnej práce. „Existenčné ohrozenie v dôsledku možnej straty príjmu naproti tomu spoločnosť ochromuje a stresuje“, hovorí Werner. Podľa neho sú však obavy kritikov základného príjmu úplne oprávnené, lebo keď nátlak zarábať peniaze ustúpi voľnosti k práci, dostanú sa zamestnávatelia pod tlak. „Ak sa teraz pýtate, kto bude v budúcnosti robiť špinavú prácu, tak vám môžem povedať len jedno: Vy sami, ak sa vám túto prácu nepodarí spraviť atraktívnou pre iných“, znie jeho jasná odpoveď.

Zukunftsinstitut zodpovedá otázku, ako si pracujúci môžu vytvoriť väčší manévrovací priestor pre svoje konanie, nie nejakým idealistickým obrazom sveta, ale triezvym pragmatizmom. „Zlomy v pracovnom životopise sa stanú normálnymi“, hovorí koučka Kirsten Brühl, ktorá spolu s poradkyňou Imke Keicher vypracovala štúdiu Creative Work. Preto je len prirodzené, ak sa skladačka osobného a pracovného života zloží do jedného celku. A Imke Keicher dopĺňa: „V minulosti bolo možné zvoliť si tú ‚správnu‘ pracovnú dráhu, ktorá automaticky viedla k úspechu. Platilo pravidlo, že ak sa človek orientuje na trhu, je v bezpečí.“ Ako zastaraný sa tento prístup medzičasom stal, ilustruje skutočnosť, že už dlho ku klientom úradov práce nepatria len ľudia s nízkou kvalifikáciou, ale aj zamestnanci poisťovní alebo investiční bankári, ktorí kedysi verili, že si zvolili bezpečnú dráhu. „Na takomto bode zlomu vzniká ‚kreatívna práca‘, lebo keď už nemám žiadnu garanciu, môžem robiť rovno to, čo chcem. Potom vystúpi do popredia otázka ‚Kto som?‘“, hovorí Imke Keicher z Zukunftsinstitutu.

Pripútanosť namiesto kreativity

Také jednoduché to ale predsa len nie je, urobiť prvé kroky na ceste k väčšej pracovnej sebarealizácii, lebo zotrvačnosť zamestnancov – štúdia Gallupovho ústavu to ukazuje zreteľne – je veľmi veľká. Tí, ktorí ešte pevné zamestnanie majú, sa ho držia, aj keď o tvorivom sebavyjadrení sa nedá hovoriť. Zdá sa, že je to typická nemecká mentalita, odvážiť sa na krok vpred až keď už človek nemá inú možnosť. To sa ukazuje na príklade počtu novozaložených živností, ktorý v čase špeciálnej podpory dosahoval najvyššie hodnoty. Obzvlášť charakteristická je pritom skutočnosť, že väčšina si zvolila samostatnosť len preto, lebo nevidela možnosť pevného zamestnania. Odkedy sa ponuka práce znovu zvyšuje a počet nezamestnaných znižuje, klesol počet novozaložených živností na novú najnižšiu hodnotu.

Paradigma kreatívnej práce, ako je propagovaná Zukunftsinstitutom, nie je výzvou k väčšej podnikavosti – aj keď pri samostatnom podnikaní sú prirodzene väčšie možnosti sebarealizácie. Autorky štúdie vychádzajú z toho, že firmy budú v budúcnosti svoje požiadavky a pracovné procesy upravovať tvorivejšie – na jednej strane, aby si vytvorili lepšiu pozíciu v boji o vysoko kvalifikovaných zamestnancov, ktorých je mimochodom už znova nedostatok, a na druhej strane preto, lebo kreatívne myšlienky sú jediným kapitálom, ktorým môžu priemyselné národy ešte obstáť v globálnej konkurencii. „Nová pracovná kultúra sa netýka len klasických kreatívnych a umeleckých povolaní, ale práve začína zasahovať aj bežné firmy“, hovorí Kirsten Brühl.

Zabudli sme, čo chceme

Takže sa zdá, že na podnikateľskej úrovni sa už rodí požiadavka na nové formy práce. Futurológovia prirodzene vychádzajú z toho, že u pracujúcich už ponuka takejto novej práce existuje. Ale ako realistický je tento predpoklad? V Nemecku narodený a už roky v Spojených štátoch žijúci filosof Fritjof Bergmann napríklad skôr triezvo konštatuje, že sme si príliš zvykli nazerať na prácu ako na „miernu formu choroby“. Vykonávame ju príliš často len ako nutné zlo – čo nie je práve najlepší predpoklad pre kreativitu a sebarealizáciu. Bergmann je už od osemdesiatych rokov zástanca „novej práce“, ktorá kladie otázku „Čo naozaj, naozaj chceme?“ Zdupľovanie je úmyselné, lebo mnohí pracujúci to v skutočnosti už dávno zabudli a zotrvávajú preto radšej na domnele zabezpečenom, ale neuspokojujúcom pracovnom mieste, namiesto aby utiekli od – čiastočne aj – „sebou zapríčinenej nedospelosti“ (Kant).

Ako to ide aj ináč, ilustruje fenomén „digitálnych bohémov“, ktorým dali meno Holm Friebe a Saša Lobo ako prototypu kreatívnych pracovníkov, načrtnutých v Zukunfstinstitute. Vo svojej knihe Wir nennen es Arbeit (My to nazývame prácou) popisujú nový životný štýl bez pevného zamestnania. Prednostne ľudia so sklonom k technike sa stávajú ako nezávislí externí pracovníci s notebookom pod pazuchou podnikateľmi vo vlastnej veci – a zvládajú to. Ako štandardný model sa tieto návrhy na samostatné podnikanie hodia len pre niektorých, lebo nie každý sa narodil k tomu, aby bol podnikateľ a vedel znášať neistoty s tým spojené. K tomu sa pridáva aj to, že mnohí z týchto bohémov, čo sa ich príjmu týka, spadajú do kategórie toľko diskutovaných prekariátov [nechránení pracujúci s nízkymi príjmami], takže na svoj životný štýl doplácajú.

Zmena potrebuje zodpovedajúce vedomie

Na tomto mieste môžeme opäť spomenúť základný príjem, lebo ten by samozrejme vytvoril priestor pre podnikateľské experimentovanie. A zamestnancom by dal šancu, vyskúšať sa v nových situáciách bez strachu z finančného konca. Ale na to, aby sa kreatívny pracovný svet stal skutočnosťou, treba viac, lebo predpokladom každej zmeny je zmena vedomia. Myšlienka, že v budúcnosti už práca nebude pochádzať z prostej nutnosti, ale sa bude takmer hravo rozvíjať, je určite pre niektorých pracujúcich vízia, ktorú by veľmi radi previedli do reality, naproti tomu pre iných sa môže javiť ako píliš odvážnou. Zukunftsinstitut svojou štúdiou ukazuje, že v pracovnom svete je skrytý omnoho väčší potenciál, než ako dnes využívame. Ale aby sme tento nevyužitý potenciál využili, musíme sa odvážiť k slobodnému konaniu. Götz Werner to vidí v podstate podobne: „O čom nemôžeme alebo nevieme rozmýšľať, to nemôžeme chcieť. A o čom nemôžeme alebo nevieme snívať, o tom nemôžeme rozmýšľať“, odovzdal účastníkom kongresu na cestu.

Dr. Nadja Rosmann je novinárka, zaoberajúca sa manažmentom a spiritualitou v podnikaní a spoluautorka knihy „Hören Sie auf zu rennen. Was Manager von Hase & Igel lernen können (Prestaňte utekať. Čo sa manažér môže naučiť od zajaca a ježa)“, J. Kamphausen, 2006, spolu s Paulom J. Kohtesom. Prevádzkuje blog think.work.different na www.zenpop.de/blog

Vyšlo v časopise Info3 č. 09/2007

Do slovenčiny preložil Martin Bobko