Z rozmaru do štvrtého rozmeru

1.1.04

V science-fiction obvykle "z inej dimenzie" prichádzali rôzne príšery a háveď. Čo vylezie z tejto?

"Povedz mi človek z papiera, kto tvoju hĺbku odmeria?"

Na vysokej škole nám zvykol pán profesor vravieť: "Ak si viete predstaviť viac než tri rozmery, máte asi nejaký psychologický problém." Moderná veda rada imagináciu, fantáziu a svojské prejavy duše pomenúva "problémami" a prislúchajúcimi diagnózami. A predsa - pochopiť viac než tri rozmery, v ktorých sa dennodenne pobybujeme, nie je vôbec nad ľudské sily. Dokonca je to veľmi prosté a užitočné, ak chceme život prežiť v duševnom zdraví, teda žiť tak, aby naša duša bola spokojná.

Ešte ako násťročný som spolu so svojimi rovesníkmi hltal seriál Ninja korytnačky, ktorý bol vtedy strašne "in". Záporná (ja by som ju radšej nazval temná) postava sa celý čas snažila otvoriť bránu do Dimenzie X, čo malo očividne spôsobiť pre svet galibu, nakoľko sa tomu zmutované hypertrofné korytnačky hyperaktívne snažili zabrániť. V dospeláckom horore Stephena Kinga zasa v tajnom armádnom projekte otvoria vojaci bránu do iných dimenzií, odkiaľ sa ku nám ako za jarnou zľavou nahrnie kadejaká obnažená háveď, aby sa občerstvila v ľudskom bufete.

Naša (pop)kultúra nás dostatočne varovala. Prečo teda rýpať tam, kam strkať nos neradno. Ako motivácia nám poslúži vlastný jazyk. Vieme čo to znamená keď sa o niekom vyjadríme, že je človek "plochý". A naopak, ak ma niekto, alebo niečo (napríklad film, ktorý sme videli) hĺbku. Ak dokonca prehlásime, že je dielo "mnohorozmerné". Akiste to nepatrí do bežného administratívneho jazyka, skôr sa takto vyjadrujeme v záležitostiach ľudských, duševných, umeleckých. Podvedome teda tušíme, že mať hĺbku (tretí rozmer namiesto dvoch) a viac rozmerov všeobecne pre nás môže byť zaujímavé. Pozrime sa teraz na nasledujúci príklad.

Predstavme si svet, ktorý by mal len jediný rozmer. Nič na ňom by nemalo hrúbku, ani šírku, bola by to len jedna dlhá priamka, alebo úsečka. Úbohý tvor ktorý na ňom žije a ocitol by sa medzi ďalšími dvoma bodmi - nepohol by sa z miesta. Opustiť tieto dve hranice je preň nemožné, aspoň v jeho svete. Pomôcť mu vieme len my, ako trojrozmerné bytosti nemáme problém predstviť si, že ho jednoducho vezmem z úsečky bokom, stačí do druhého rozmeru a presunieme ho o kúsok ďalej.

Teraz čosi uveriteľnejšie. Svet plochý ako filmové plátno, kde žiadna vec ani žiaden tvor nemá hrúbku. Stromy nemajú výšku, jazierko nemá hĺbku... a kdesi na ňom plochý človek s plochými očami vytrešteným pred seba. Tento svet má nepochybne svoje výhody - napríklad na ceste sa človek nemôže potknúť o kameň, ani mu nemôže nič spadnúť na hlavu. A predsa má pán Plochý svoj neriešiteľný problém. Ktosi okolo neho postavil dom, ktorý však nemá dvere ani jediné okno. Nemôže vyliezť hore, ani podkopať stenu - žiadne hore ani dole v jeho svete nejestvuje. Poeticky vzato, bol zamurovaný.

V jeho svete, ktorý je plochý ako papier, a teda ani v jeho zmysloch, vnímaní, myslení (nakoľko je to prostý tvor) nejestvuje žiaden tretí rozmer. Preň je vesmír plochý, kde ide ide a ide, v rámci trvania svojho života sotva prejde kúsok po povrchu balóna. Keby mal možnosť kráčať celú večnosť, tak by obišiel priestor a zrazu by sa ocitol tam kde začal... a nerozumel by tomu. Preto, že jeho rozum myslí len v dvoch rozmeroch. On vnima len povrch gule, nie že je to guľa s nejakým polomerom... guľa je teleso, na pochopenie ktorého potrebujeme trojrozmerné uvažovanie. Sotva si vie predstaviť, ako by to vyzeralo. My sme preň ako bohovia, my sa pozeráme naň z výšky (z fantastickej "ďalšej dimenzie") - nám stačia nožnice, pevná ruka a pán Plochý sa v okamihu vznáša nad svojim vlastným svetom (v plochom Nebi) a o chvíľu je vyslobodený. V jeho ponímaní sveta sa stal zázrak. "Zázrak" - alebo udalosť za zrakom - vec presahujúca jeho (ploché) videnie, jeho schopnosť vnímania a myslenia.

Predstavme si, že by v jeho svete existovala fyzika. Prevažne plochá veda, v ktorej pán Plochenštajn spravil prievan tým, že tvrdil, že ich priestor môže byť zakrivený. Napríklad do takej gule. Pán Plochý si to nevie predstaviť. Zakrivený? Kam? Ako? V jeho plochom svete človek ide ide a ide... až do nekonečna. Keby však kráčal dostatočne dlho, vrátil by sa na to isté miesto z druhej strany. V jeho ponímaní - nakoľko len kĺže po povrchu - by šiel stále rovno, dopredu, neohýbal by sa jeho svet, ale priestor v ktorom je jeho svet umiestnený. A to ho netrápi. Možno celý život žije na povrchu balóna - vesmíru - ktorý je tak obrovský, že jeho okrúhla planéta i celá galaxia kam by sa za svoj život mohol dostať - je na ňom len maličký kúsok, sťaby bodka, ktorá sa pod drobnohľadom jeho očí zdá byť plochá. Plochá alebo krivá, čo mu je to platné, keď on tretí rozmer nevníma, on v ňom nežije? On len kĺže po povrchu.

My špekulanti môžeme dumať. Ak by sa chcel dostať na druhú stranu svojho okrúhleho vesmíru - šiel by pravdepodobne stále rovno. Po nejakom čase by sa jeho praprapravnuk (ak by s ním pani Plochá bola ochotná cestu na druhú stranu vesmíru podniknúť) by sa dostal do cieľa. Ale nemal by to omnoho kratšie krížom? Cez tretí rozmer - do hĺbky gule - a zasa na jej zakrivený povrch?

Podobne aj nám fyzici predstavujú zakrivenie vesmíru. Ak by bol vesmír papier, aspoň kým ho zúrivé božstvo nepokrčí, dostať sa z jedneho bodu do druhého je najkratšie po úsečke - rovnou čiarou... nie? Nie. Najkratšia vzdialenosť medzi dvoma bodmi je nula. Stačilo by papier ohnúť a dva vzdialené body vesmíru by sa mohli i navzájom dotknúť. A prejsť z jedného do druhého by bolo ako prejsť bránou. Než takto budú cestovať vesmírne lode, máme ešte čo robiť aj tu na Zemi. Napríklad začať sa znášať, prípadne mať i radi. Byť spokojní a neobmedzovať sa navzájom. Žiť naplno, nielen "povrchne". Povrchne znamená na povrchu, bez hĺbky, bez (symbolicky vzato) "tretieho" rozmeru. Bez možnosti nájsť uspokojivú cestu von z bezvýchodiskových situácií.

Ani pre nás trojrozmerných ľudí nie je problém predstaviť si, že možno existujú ďalšie rozmery, do ktorých sa ohýba náš trojrozmerný priestor, čo nás v bežnej realite našej planéty asi veľmi netrápi... ale predstavme si tie netušené tunely a riešenia úloh, ktoré sú v našom svete neriešiteľné. Vedci samozrejme teoretizujú o tom, že nás priestor je zakrivený - a hádajú sa o to do akého tvaru. No nás veľmi netrápi ako dostať vesmírnu loď z jedného miesta na druhé čo v najkratšom čase, ani či priestor je zakrivený valcovito, alebo hyperbolicky.

Celú túto teóriu možno poňať inak. Náš malý pozemský svet a komplikované ľudské záležitosti ponímajú neriešiteľné problémy. I naša duša tuší, že v týchto záležitostiach existuje viacero vrstiev a rozmerov. "Ohýbanie priestoru" je niečo, čo ľudstvo už dávno ovláda - no a kým sa vedci budú trápiť ako ohnúť priestor aby sme spojili dve vzdialené miesta, my môžeme tieto starodávne techniky využiť pre skvalitnenie nášho života. Tam kde jedni vidia "vpredu", "vzadu", "vpravo", "vľavo", "hore" a "dole", existuje ešte "v ktorom okamihu" - teda čas - a tiež farba, chuť, teplota, ... Každý zmyslový vnem je vlastne ďalším rozmerom - ba čo viac, svet iracionality - umenia, vtipu, paradoxu - skýta nekonečne veľa ďalších rozmerov, prostredníctvom ktorých je možne vyriešiť aj úlohy neriešiteľné.

Hoci je väzeň za mrežami, jeho pamäť, spomienky, fantázia a tvorivosť mu umožňujú uniknúť a jestvovať niekde inde. Keď si niekto v dnešnom chladne technickom, vypočítavom a racionálnom svete povzdychne "kde sú všetci ľudia s dušou?!", táto situácia nemá zdanlivo žiadne racionálne riešenie. Áno je ich málo, pravdepodobnosť naraziť na takého je teda nízka a človek je odsúdený na osamelosť. Jeden vtip ale vraví: "V pneuservise." Táto komická hláška, hoci je to hlúposť, čisto jazyková hračka zneužívajúcu náhodu dvoch rovnakých slov pre rôzne pojmy, nie je síce právoplatnou odpoveďou pre racionálnu časť nás - ale môže potešiť a tým istým zvláštnym spôsobom uspokojiť dušu. To môže byť pre nás momentálne dôležitejšie a zmyslupnejšie, než zavďačiť sa rozumu. Takpovediac riešenie (bohužiaľ je to pojem uzurpovaný racionalitou - nemá ekvivalent širšieho významu), riešenie pre tento okamih.

Tí ktorí aktívne používame mágiu, tí ktorí sa modlíme a prosíme, tí ktorí sme zažili prinajmenšom stav, keď duševné naladenie umožní fyzicky podať výkon, ktorý by bez neho nebol predstaviteľný (prejsť ponad priepasť nepozerajúc sa dolu, s pohľadom upretým na druhý breh a presvedčením že "prejdem") - vieme, aké možnosti ukrýva ľudská myseľ, duch. Tí ktorí sme sa v núdzi alebo chorobe upli k viere (v čokoľvek dobré), tí ktorým sa v časoch radosti alebo smútku stalo oporou umenie - vieme že duša je bezodná.

Presahy

... to by pre načrtnutie témy stačilo. Ďalej budú nasledovať konkrétne príklady, ktoré rozberám podrobnejšie v iných článkoch (Pozri listy krajine). Keďže sa silno opierajú o moje vlastné skúsenosti zážitky a vieru, rozhodol som sa ich od tejto prostej prvouky (a jej ďalších článkov) takto oddeliť. Ak máš záujem posunúť sa k inej téme, skús to v ďalšom článku.

Táto téma ma prvý krát napadla, keď som sa rozprával s jedným zo súčasných novinárov nášho denníka každodenného. Svet dnešných žurnalistov má všetky príznaky plochosti, je ako uzavretá matematika uprostred ktorej žijú, vnímajú ju a informujú o nej - jazykom ktorý pochádza tiež zvnútra nej. Ich svet je racionálnym svetom faktov, štatistík, dôkazov, hmoty, materiálna, funkcií, mien, citátov, bontonu a prehreškov, populizmu, demagógie, demokracie a totality, jednofarebného dobra a zla, zbabelosti a hrdinstva. Akýkoľvek problém sa naskytne, nie sú schopní ho naozaj riešiť, iba okolo neho spraviť (o to väčší) hurhaj. Povedať frázy, aké sa v takej situácii používajú, doslova podľa slovníkového priradenia, ponúknuť učebnicové zhodnotenia a doporučiť overené postupy. Ich pseudoriešenia (alebo pokusy o ne) zostávajú v rámci uzavretej množiny, odkiaľ vschádzajú i probémy samé a kde je uväznené aj ich myslenie.

Nedokážu sa pozrieť von z tejto množiny - na tú množinu - zvrchu. Na to by potrebovali schopnosti metafyziky, poézie, žánrov umenia a smerov duchovna. Pre nich je však duchovno i umenie sústavou fráz (tiež podobných slovníku), kde k istej situácii "sa vraví istá fráza". V najbežnejšej praxi zaraďujú všetko iracionálne pod frázu "anekdotickej argumentácie". Mne sa ponúka ďalší symbolický obraz - paradoxne v ďalšej téme matematiky - uzavretá binárna algebra. Akúkoľvek operáciu v nej vykonáme - výsledok bude znova zvnútra nej. Poznajú systém, ako vo vnútri "funguje", ľudí ktorí ho tvoria, mená, vzťahy medzi pozíciami, ďalšie mená, povinnosti potentátov a ešte mená. "Riešia" situácie v rámci systému... a nepýtajú sa na systém. Sú uzavretí vo svojom vlastnom (polo)svete a zaoberajú sa tým, čo sa v ňom deje.

To je nedostačujúce pre človeka, ktorý sa chce spýtať - prečo sme v tomto polosvete, prečo nevnímame širšiu skutočnosť, prečo sme v ňom zavretí. To by museli vystúpiť z uzavretého malorozmerného sveta faktov. Inak si donekonečna môžeme písať o tom, aký je svet zlý, koľko (doslova číslovkami) je v ňom náslia, krádeží, vrážd, samovrážd, autonehôd, podvodov, hlúposti, tuposti, plochosti a obmedzenosti. Tam kde novinári argumentujú faktami, citátmi a štatistikami, ja budem vždy používať to, čo zaškatuľkujú ako anekdotický argument. Oni sa bavia o a vo svojej trojrozmernej realite, ja vidím štvrtý rozmer... a ťažko im jeho existenciu dokážem, kým ho sami nezažijú.

Potrebovali by schopnosť vnímať metaforické podobenstvá, druhé významy slov - aby dokázali riešiť neriešiteľné problémy, alebo strážiť a pobádať tých, ktorí sú ich zaoberaním sa poverení. Pre rozum sú anekdotické argumenty nelegálne, pre ľudskú dušu áno. Umenie tiež nepotrebuje fakty, aby dokázalo odraziť skutočnosť, dať zmysluplné "mravné ponaučenie" bez frázovitého moralizovania, ponúknuť varovanie, komentár i východisko... Možno preto sú mi anekdotické argumenty bližšie než faktografická novinárčina. I paranoja nám je niekedy schopná poslúžiť viac - odhaliť tušené, možné, skryté - než púhy zoznam materiálnych faktov, racionálna analýza a komentár "pomocou" jazyka systému, ktorý vytvára problém.

Mnohým profesiám dnešnej spoločnosti sme priradili status strážcov, ochrancov, vodcov, tých ktorí majú náš život v rukách. Preniesli sme na nich všetku svoju zodpovednosť. Je zarážajúce, akí sú títo ľudia priemerní a obmedzení v popise sveta a v narábaní s jeho situáciami.

Našu vieru zverujeme do rúk kňazom, ktorí sa rovnako len nabifľujú svoju vlastnú "zdravovedu", svoje predpísané skriptá - a hoci sami trpia zúfalým nedostatkom imaginácie, ich náboženstvo je často materiálne ako trezor strýka Držgroša - paradoxne - hoci nás učia ako žiť duchovne a nelipnúť na svetských statkoch.

Ako máme veriť našim ekonómom, že pre nás vytvorili dokonalý hospodársky robot - trhovú ekonomiku - pokiaľ sa tvária, že nič viac než hmotné, alebo merateľné suroviny, výrobky, ľudské kapacity, kapitál, peňažné protihodnoty - a ich vzájomná výmena a cirkulácia - neexistuje?

Dôverujeme našim politikom, ktorí sú však iba komentátormi stavu dneška - ako by len mohli vyriešiť problémy nášho sveta (chudobu, znečistenie, kriminalitu, vojny, bezduchosť, ...) zajatí v trojrozmernom materiálnom svete faktov?

Najzávažnejšie problémy dnešného sveta sa nám javia ako úplne iracionálneho druhu. Istá skupina ľudí sa pokúša o ich racionálne, matematické, kvantitatívne a logické riešenia. To je nezmysel. To je ako sčítavať city. Holý nezmysel.

Vezmime si taký fenomén náboženského fundamentalizmu... racionálna metodika tu zlyháva na celej čiare - nezvláda analýzu, tobôž nie riešenia. Je to niečo, čo pokladá náš racionálny svet na lopatky, necháva ho v - znova iracionálnej - hrôze.

Vravia nám: "Ak budeme všetci uvažovať racionálne a držať sa faktov, nebude iracionálnych problémov." Riešenie podobné (úmyslne použijem nesúvisejúci fakt ako metaforu) preventívnemu posypovaniu detí DDT v 50. rokoch 20. storočia, len aby sme ich zbavili "škodlivých baktérií". Hoci bola neskôr celá fóbia mikróbov vyvrátená a DDT spôsobilo strašidelné deformácie a zdravotné následky.

Medicína je dobrým príkladom, predobrazom pre túto tému. Veríme našim doktorom, ktorí nás majú liečiť (málokto už dnes povie "uzdravovať", nedajbože "sprevádzať chorobou") - hoci nevedia ako. Dnes už vieme, že pohľad na choroby spôsobené baktériami a vírusmi je prinajmenšom obmedzený a nedostatočný. Mikróby sú na nás a v nás stále, len občas im podľahneme, lebo naša imunita záhadne poľaví.

Kto by ale o tom hovoril a písal. Novinári sa boja písať kriticky o ľuďoch, ktorých sami potrebujú. Kritizujú len pochybenia osôb voči systému, boja sa kritizovať systém, ba čo viac, čo i len nadhliadnuť naň zhora. Bojíme sa rozprávať o rakovine ako obraze neustáleho nekontrolovateľného rastu, ktorému ešte sami tlieskame. Alebo napísať o prebytku nepotrebného, o informačnej rakovine namiesto akčne znejúcej "informačnej revolúcie", alebo epickom "informačnom veku". To už je totiž za hranicou faktov, mimo trojrozmerného sveta, to je už metafora, ankdota - čert to ber, že v nej môže byť riešenie. Von z dobre známeho, aj keď bezútešného 3D sveta - ani za svet!

Ako zmysluplná cesta v liečení sa ukazuje byť psychosomatika - duchovné alebo duševné príčiny chorôb. No a tie treba často hľadat práve metaforami! Áno, aj alternatívne zmýšľajúci doktori stále liečia a predpisujú ľuďom lieky. Ale sú si vedomí, že len potlačujú symptómy, nie príčinu chorôb. Aj čajíčkár, keď dostane silný zápal, si pobeží k doktorovi po ATB. Možno i vyzdravie. Ale vie, že aj keď neakceptovateľný príznak jedného problému odstránil, problém nevyriešil a ďalší si možno spôsobil. Dnes začína byť psychosomatika považovaná za sarióznu súčasť vedy. Vraciame sa tam, kde sme už pred stovkami a tisíckami rokov boli.

Technický pokrok! - pokúsi sa zatĺcť klinec do rakvy mojej krásnej teórie racionalista. Áno, v niečom možno vďaka rozumu napredujeme, ale v mnohom sa vraciame späť, pokiaľ sa budeme spoliehať len na rozum, ak ten bude jediná povolená forma komunikácie.

Nie je to len "anekdotický argument" - mediálny žargón ma mnoho výrazov ktoré používa na to, aby sa nemusel zaoberať tým na čo nemá. "To je citlivá téma", "to je prisilné slovo", "to je špekulácia"... Rôzne tančeky, konvencie, etiketa, ktorá (rovnako) slúži na odsúvanie vecí preč spred očí. Ale tie aj tak nezmiznú. Na ich odstránenie človek nemá silu, nemá to ani zmysel, čo tak ich začať akceptovať?

Tak troška "prisilnej kávy", nech sa preberieme: Nádor je tkanivo, ktoré nie je užitočné v rámci orgánu, odčerpáva živiny a zabíja človeka. Časť tela sa vzbúri sama proti sebe... V medicíne tomu nepoznáme (vždy) príčinu. Tento jav fyzického sveta však môžme vziať ako metaforický obraz istých duševných postupov. Kým spiritualisti rôzneho druhu, od kresťanov cez mágov po ekológov Gaie, zdvíhali prst - a varovali pred technickým, odľudšteným, bezduchým - a teda parazitickým spôsobom života - veda potrebovala prísť na to, že karcinogénne splodiny (teda sprievodný jav tohto spôsobu života) sa na vzniku rakoviny podieľajú.

Na to, aby človek veril na zhmotnenie duševných situácií do fyzického sveta, na to treba... zvedavosť, vôľu, odvahu, súdnosť i fantáziu. K tomu musí prísť sám, poetickým, metaforickým poznávaním sveta. Načo vôbec? Nuž je to ten štvrtý rozmer, ktorého existenciu v mnohom popierame, ale ktorý umožňuje nájsť riešenia, ktoré v 3D svete neexistujú.

Na jednej rovine vnímania, fyzický svet je (len) ztelesnením, mapou duševného sveta. Ja niečo v duši prežívam a ono sa to zhmotní do sveta foriem okolo mňa, aby som to mohol ľahšie preskúmať - a poňat. Mapa neponíma všetky rozmery skutočnosti, ale pomáha sa zorientovať. To sa nedá pochopiť rozumom, len zažiť. Bohužiaľ, dnes si zamieňame mapu s realitou. A žijeme tak paradoxne vo sne. Iracionalita nás znova pokladá na lopatky - svojou vlastnou zbraňou - paradoxom.

Toto je však už viac či menej predmetom mojej viery (nie naučenej z biblie, alebo skripta ekonómie, politológie, sociológie či psychológie), kto nemá rád toto slovo - je to suma mojich duševných a duchovných poznatkov i zážitkov, na základe ktorých sa (tiež) orientujem v živote. Živá ("empirická") viera, poskladaná zo zážitkov.

Samozrejme, že je možný opačný, viac vedecký a racionálny pohľad: svet vonku máme sklon vnímať v kontexte našich duševných situácií. Hej, ale to veciam uberá ich čaro. Je to len vysvetlenie (zjednodušenie) do rozumového (trojrozmerného) sveta. Pretože veda je dnes "dôveryhodné" slovo.

Rozum môže prijímať, kombinovať a analyzovať fakty. Rozum môže prinajlepšom pochopiť, ale to je len jeden zo spôsobov ako spracovávať zážitky. Svet človeka však nie sú len fakty. Má dušu, ducha, ego - a tie spracovávajú potreby, chcenie, idey a vízie, sny, nálady, pocity, city - zážitky v ich celistvosti. Človek vníma a v najlepšom môže veci poňať, čo je podstatne širší pojem než pochopiť. To nie je 100% istota si niečím, na pozadí dôkazov. Dôkazy a fakty sú malá časť reality. Tu hovorím o vlastnom, mnohokrát potvrdenom a z mnohých strán zakúsenom zážitku.

Vidím a preto viem že existuje zrak. Slepý človek môže pochybovať a neveriť - naozaj existuje niečo ako videnie? "Nerobia si zo mňa všetci len dobrý deň? Nenamýšľajú si, alebo nefantazírujú, že niečo vidia? Skutočných vecí sa dá chytiť, načo ich vidieť? Aby sme predvídali že sa k nám blížia? Predvídanie... to je ako jasnovidectvo. Tmárstvo!" I racionálny človek môže takto pochybovať o iných rozmeroch, či duši - človek silno závislý na našej trojrozmernej realite faktov môže takto pohŕdať spiritualitou, umením a fantáziou. Kto nezažil, však rozpráva o niečom, o čom nemá poňatia.

Plátanie aktuálnych akútnych následkov problémov nie je riešenie. Presne taký pocit mám z politikov, ekonómov, medikov, i médií - odstraňovanie následkov, potláčanie symptómov - toho, čo sa už pokazilo.

Aj keď je to mnohým ľuďom nepohodlné, vo svojich úvahach nabúravam zaužívané spôsoby myslenia dnešnej doby. Spochybňujem idoly, inštitúcie, ba i samotný koncept systému ktorý ich zostavuje. Mojim cieľom nie je byť zaujímavý, ani za každú cenu šokovať a nechať sa označiť slovkom ako "kontroverzný" - ale ponúknuť riešenia, ktoré už v našom bezpečnom trojrozmernom plochom svete, kde na nás nič z iného rozmeru nemôže spadnúť, jednoducho nenájdeme.