Všetky farby dúhy

1.2.06

Čierna, biela, sivá - s kameňami splýva

"Ty si skala, na ktorej postavím svoje spoločenstvo."

Tento článok existuje aj v "obrázkovej verzii". Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam v prvom pláne túto verziu bez obrázkov. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia. Nasledujúcou linkou sa môžeš presunúť na obrázkovú verziu.

Tento článok som pôvodne chcel nazvať "Znudený gay". No rozprávať budem nielen pre gayov - a nielen o znudených buzničkách - ale aj o nás, ktorým k úplnému vyžitiu čosi v našom sexuálnom ghette chýba. Napriek tomu, že sa snažíme nájsť si miesto v spoločnosti ako iní, vo vnútri komunity panuje neraz zúfalá rovnakosť. Svojho času sme sa začali nazývať klonmi. Rovnaké svalnaté postavy, rovnaké gay oblečenie, rovnaká zábava v baroch. Poniektorí sa však zúfalo pýtame - "Azda tam nie je nič viac?" "Toto je všetko?" Podobne jednoducho nás vníma aj heterosexuálny svet, na základe vlastného predsudku. Homosexuál je celý deň homosexuál a pravdepodobne sa niekde "homosexuálni". Neje, nepije, neciká, nechodí do práce, nemá rodinu, nemá priateľov, nemá záľuby - snáď ani choroby. Až na ten AIDS. Akoby byť homosexuálom bola celoživotná náplň jeho existencie. V tomto zvláštnom zvrate sa spoločenský predsudok prekvapujúco spája s vlastnou individuálnou plochosťou.

Klonované stádo

Kto je gay - ako živočích, tvor - v našom ponímaní? Akiste, vetu možno začať "typickými" adjektívami: Je pekný (stará sa o seba), je sexuálny (sexuálne odviazaný), má štýl (kupuje si trendy veci), má vkus. Akoby sa v tejto dvojrozmernej karikatúre obraz teplého človeka končil - nielen pre neinformovanú väčšinu, ale i samotnú teplú komunitu. Niektorí sa v nej však navzdory tomu snažíme hľadať človeka, kto bude viac, než len pokusom o čo najvernejšie spodobenie spoločenského predsudku. Príčinu tohto stavu môžme vystopovať určite i v spôsobe, akým sa prezentujeme pre väčšinovú spoločnosť - "sme vám tak podobní, sme rovnakí ako vy". V snahe odvrátiť iracionálny strach a hnev väčšiny voči menšine sme sa snažili vyzerať "čo najnormálnejšie" - vyzdvihnúť naše spoločné črty.

Dôsledkom je v istej miere strata svojej osobitej identity. Vo vlastných hlavách sme sa redukovali na akúsi drobnú schému "čo je to byť teplý" - a v rámci nej sa pokúšame zabaviť - čo prirodzene nejde. Paradoxne, naše snaženie o oslovenie heterosexuálnej väčšiny v duchu rovnakosti nefunguje - možno i preto, že napriek všetkému úsilu (ako obraz, spomínam si na predstavenie Klietka bláznov, kde teplý komorník, ktorý celý život chodil bosý, sa zrazu dramaticky pokúša chodiť a obsluhovať v spoločenských topánkach) - pôsobíme nie vo svojej koži, neprirodzene, stresovane, nešťastne, nespokojne so svojou existenciou. Tak ako zviera vycíti ľudský strach alebo smútok, napriek všetkej civilizovanosti i jeden ľudský tvor vycíti, keď sa ten druhý na čosi hrá.

Ako teda žije tento moderný gay? V prvom rade, je subdruhom mestského človeka - to je jediné miesto, kde mu okolie tak intenzívne nebráni, aby sám seba prijal ako "odlišného" - a tiež miesto, ktoré mu umožňuje žiť v bezpečí anonymity, alebo aj otvorenejšie, vo svojom kruhu priateľov a blízkych. Mesto vo svojich hradbách ponúka niekoľko "strediskových" podnikov (kaviarní, barov, diskoték) a zároveň možnosť stretávať sa s vonkajším svetom, ktorý najčastejšie navštevuje veľkomestá. To je všetko krásna rozprávka - ak si uvedomíme skutočnú slovenskú realitu.

Ako som už naznačil vo vysvetlení pojmu "ružová libra", slobodný mestský gay nezaťažený rodinnými starosťami - sa jednak nemusí ponáhľať domov - a tam ho obvykle nečaká ďalší lačný krk, či dva alebo tri (ak pokladáme manželku za kuchynského robota s vysokovou spotrebou elektriny alebo náročnú dekoračnú izbovú rastlinu). Má peniaze a má čas ich míňať - ak teda zarábanie od svitu do mrku nie je jeho spôsobom, ako si spestriť voľný čas (čo je dnes ďalšou teplou módnou vlnou). Popri tom chodí už do zmienených "zábavných podnikov", kde ako diktuje klišé (gay je veľmi náchylný a ochotný každé klišé a gýč nielen milovať a opakovať, ale i priviesť k opulentnej dokonalosti) počúva buď Helenku, madonnu, alebo house - čím abstraktnejší a chladnejší, tým lepšie. Nezbúdajme ani na alkohol "aby sme sa bavili" a drogy "aby sme okúsili nadreálne zážitky".

Tam (a jedine tam) si hľadá chlapa, lebo je to jediné miesto, kde sa to smie. V práci nemôže, medzi priateľmi by nemal, na verejnosti sa to nedá. Ak si už nejakého nájde a nielen že s ním prezimuje, ale zostane mu na krku - začne sa zabávať kupovaním bytu, jeho zariaďovaním, dekorovaním, neskôr pozývaním priateľov na kolaudácie a návštevy a na záver - kupovaním nového bytu - či už k novému priateľovi, alebo k tomu istému. Utrpenie, rozchádzanie sa, delenie majetku - to všetko vie byť dobrou kratochvíľou, ak sa práve nečrtá nový nápadník. A? Zákerná spojka s otáznikom, za ktorú by ma niektorí z vlastných radov najradšej upálili. A čo viac - a to je všetko? Niet divu, že gay komunitu - na rozdiel od obrazu "alternatívnej rodiny", zoskupenia ľudí s rôznymi profesiami a zájmami, ktorí si navzájom pomáhajú, prakticky i citovo, usporiadavajú spoločné výlety, chaty a hostiny a oslavujú od rána do večera Život - nazývajú často "gay ghetto". Neraz nemám chuť vyjsť na ulicu - pretože v úzkom poňatí "gay života" sa mi ponúka len málo možností pre skutočné vyžitie a naplnenie. Heteráci sa nám vyhýbajú oblúkom - a tak je často ťažké zachovať si už len prostú súdnosť - a pocit, že som človek z tejto planéty.

Na prirovnanie tohto stavu je možné využiť obľúbený teplý symbol - dúhu. Vo svojej podstate je to pás plynulých prechodov - a poníma nekonečne veľa farieb. Takzvanú "dúhový vlajku" sme si vzali za svoj symbol - pestrosť ako zdôvodnenie našej prítomnosti medzi ľuďmi, pestrosť ako naša životná hodnota. Naozaj naša? Smejem sa pri pomyslení na to, že práve teplá komunita je často najviac upnutá na prchavé trendy, ktoré sa síce rýchlo striedajú, no v dobe ich platnosti sa im sotva niekto vzprieči. Popri pestrosti v čase však existuje aj pestrosť v priestore. V možnostiach vyžitia je gay subkultúra pravým opakom nekonečnej rozmanitosti. Na rozdiel od heterákov, ktorí sú občas rovnakí z ignorancie (nemotornosti, zadubenosti, účelnosti), teplí sú rovnakí práve kvoli snahe (hoci i podvedomej) byť "in". Všetci sa obliekame, správame a tvárime podľa najnovšieho trendu, a tak o výnimočnosti nemôže byť reč - tobôž nie takej, ktorá by bola na prospech celému svetu.

Pomenoval som tento jav - a zjav - univerzálny gay. Univerzálna buzna - alebo kráľovná Ubu. Denne ich stretnem tucet - a nemusím mať na to ani gaydar (teplý šiesty zmysel, alebo rovnomenný web) - aby mi nevtlačilo oči hlbšie do jamiek. Kedysi to bol distingvovaný jemný pán, s citom pre módu (ktorý bolo vidieť na kilometer), okato decentným vystupovaním, vyumelkovanou dikciou, ladnou gestikuláciou a s malíčkom hore. Dnes nosíme povinne strapaté nagelované vlasy (alebo kohúta, ktorý na rozdiel od ozajstných pankáčov pôsobí všelijak len nie "drsne"), decentné tenké pološportové androgýnne obtiahnuté svetríky, typické gay "lodičky" s troma pásikmi, nechýba praktická taštička (ktorú voláme "kabelka") pre moderný mestský život, obtiahnuté gay tričká (ak káže móda jednofarebné, alebo retro, alebo s číslami, abecedou, alebo včielkou Majou), a hlavne - kyslý výraz v tvári, s ktorým brázdime mesto a tvárime sa, že tu nie sme a nikoho nepoznáme a s takými osobami sa nestýkame. Je to síce protivný predsudok, rovnako ako "typické poznávacie znaky buzeranta", ktoré má v malíčku každý macho - sú vytočení, afektovaní a slizkí - ale túto absurdnú škatuľku tentoraz vytvárajú samé buzny. Vždy keď takú míňam, pokúšem si jazyk aj pery (na rozdiel od "dám" nenosím so sebou neodmysliteľné labello, aby sa mi ústa zmyslene ligotali)... pobavím sa - a ak sa pobavím viac než trikrát denne, pochytí ma znova depresia: Stále to isté?

Pestrí - ale diskrétne

Tu mi príde veľmi príhodné pripomenúť celkom komickú históriu dúhovej zástavy. Keď ju LGBT združenia navrhovali, začali s ôsmimi pruhmi. Nebola to len "pestrofarebná vlajka", ale jej autori mali v úmysle vystihnúť jednotlivými pruhmi rôzne aspekty gay (a aj hetero) života. Symbolicky. "Ružová pre sex, červená pre život, uzdravujúca oranžová, žltá ako slnko, zelená pre pokoj v harmónii s prírodou, tyrkisová pre umenie (alebo Umenie), indigová pre harmóniu (a pokoj, snáď náboženský) a fialová pre ducha a duchovno. Čo ostatné dôležité ľudské hodnoty a ostatné medziľahlé farby v dúhe (ktoré možno nemajú svoje špecifické meno)? Nebudem podrývať. Aj z nich príležitostne niektorú vytesňujeme. Žeby znova symbolicky? Na prvý pohľad z prosto praktického dôvodu. Napríklad - ružovú farbu tkaniny, z ktorej sa zhotovujú vlajky, bolo ťažké (občas nemožné) zohnať. Aby bolo ľahko kdekoľvek dúhovú vlajku ušiť, museli sme túto farbu vylúčiť.

Prúžkov už máme len sedem - ale aspoň tak pripomínajú čakry, či vlajku starých inkov - nazvime to presah. No podobný osud stihol aj tyrkisovú s indigovou - a zostala nám miesto nich obyčajná "kráľovská modrá". Modrá je vraj dobrá, najmä pre kresťanov. Znamená to teda, že sme s pôvodnými farbami vylúčil aj... "umenie a pokoj"? Keby aj, umenie a pokoj majú stále svoju modrú, pokojne si píšeme knihy a nakrúcame filmy, nikto sa na ne nepozerá a nevyvolávajú tak celospoločenské nepokoje - ale ten ružový sex??? Asi sa schoval pod krídla neutrálnejšieho "života". Ba čo viac, videl by som tu symbol toho, že na ceste za svojou akceptáciou sme museli zo svojich radov vylúčiť rôznych "príliš svojráznych jedincov", aby sme tak vytvorili obraz "neškodného gaya", alebo "gaya, ktorý je ako vy". A v ešte širšom presahu, toto vylúčenie symbolizuje zároveň i hranice veľmi jednotvárneho teplého geta.

Prvú vlajku navrhol Gilbert Baker - pravdepodobne ako symbol prirodzenej rozmanitosti sveta, ktorá vytvára ekosystém, rovnováhu, súlad. K nej dovytvoril svojskú symboliku, ako napovedá obrázok, kde sa krížia vznešené hodnoty (harmónia, duch) s úplne banálnymi významami (slnečný svit) a tie s LGBT hnutím nejasne súvisejúce (príroda). Treba dodať, že význam slova "sex" môže zahŕňať tak pohlavie, sexualitu aj pohlavný styk, či sexuálne témy vo všebecnom význame. "Uzdavovanie" stojí zvláštne osamotene - bez zdravia - ale možno ho poňať ešte širšie, ako uzdravujúcu pôsobnosť, akú má prítomnosť inakosti v ľudskej spoločnosti. K "svetlu" by sa patrila dodať jej prirodzená protiváha tma, len tak môžeme rozšíriť význam slova "príroda" (teplí nie sú nijak výnimočne ekologickí) na prirodzenosť, teda život v súlade svojimi danosťami, bytie samým sebou, alebo prirodzenosť homosexuality v celej prírode.

Smutné je aj zahrnutie ducha, pričom sa zabúda na dušu, ktorej by fialová farba nesmierne slušala. Tá je konieckoncom farbou mágie, čarodejníctva, hnutia wicca, korunnej čakry ktorou človek presahuje svoju fyzickú bytosť a napája sa na... čokoľvek, čomu verí. Tu nesmierne zarazí poradie farieb, v ktorom teplí postavili prirodzené spektrum "na hlavu". Z akého pohľadu sa to vezme, dalo by sa dopovedať... Smerom k fialovej rastie frekvencia elektromagnetických vibrácií (podstata svetla), smerom k červenej zasa vlnová dĺžka. Ach - a tá "dĺžka" je pre mnohých teplých tak nesmierne dôležitá. Na vrchole gay symbolu sa tak ocitol život, sex a sexualita - ktorá je nielen obrazne, ale i doslovne neraz hlavnou a jedinou témou LGBT hnutí a organizácií. Toto prevrátenie na ruby môžeme celkom ľahko odpozorvať v porovnaní s modelom čakier, tak ako ho poznajú duchovné náuky východu. Konieckoncov, spojenie umenia a mágie (na pôvodnej vlajke) nie je vôbec ďaleko od pravdy, no ich zaradenie pod "voľnú" tyrkysovú farbu je nepochybne zvláštne. Vyjadrenie pokoja a harmónie indigovou je rovnako podivuhodné - obvykle sa k tejto farbe priraďuje intelekt (rozum), prípadne v čakrách intuícia (tretie oko).

Môžeme predpokladať aj zapierať inšpiráciu Bakera rôznymi inými dúhovými zástavami, aké prevzali za svoje mierové hnutie, hnutie za zrovnoprávnenie afroameričanov (a iných rás) s bielymi, prípadne dúhami aké nájdeme na vlajkách rôznych národov a miest. Zástavu z roku 1978 nafarbili a ušili sanfrancisskí aktivisti ručne, no súčasne ich začala predávať Paramount Company, ktorá mala práve na sklade prebytok vlajočiek zhotovených pre slobodomurársky dievčenský spolok IORG, so siedmimi pruhmi. Ako vysvetľoval Paramount, ružový pruh bolo ťažko zahrnúť, pretože taká tkanina sa priemyselne nevyrábala (nemá ju vo vlajke žiaden národ). (Mimochodom, túto 7-pruhovú aj-LGBT vlajku využívala v 20. stroročí na celosvetovej úrovni tiež ICA - Medzinárodná asociácia družstiev/spolupráce.) Až neskôr dospeli Baker a Paramount k dohode, pričom LGBT zástavu ochudobnili ešte o jeden pruh - údajne aby mala párny počet pásikov a mohli ju zavesiť aj vertikálne, rozdelenú na polovicu, bez toho aby jeden prúžok zmizol - tyrkysovú a indigovú zlúčili do jednej, dostupnejšej "kráľovskej modrej". Umenie a mágia zmizli tak ako sex - podobne aj LGBT hnutie sa stalo omnoho viac mainstremovým.

Ktoré farby nám teda bytostne chýbajú? Ktoré postavy, príbehy, spôsoby vyžitia? Mnohým skazí deň už len vidieť niekde to čudo, ktoré som opísal ako "univerzálneho gaya". Profily sa potom plnia inzerátmi typu "hľadám si normálneho chalana". Normálneho? Popierame svoju vlastnú výnimočnosť? Nanešťastie sám pojem výnimočnosti nie je asi šťastne chápaný. Tí, ktorí provokujú, tak robia len pre provokáciu samú (čo nie je tak strašné, no nemalo by to byť univerzálnym pravidlom) - ale nadôvažok sa snažia tváriť nenápadne. Táto provokácia nechce nič povedať - nie je to to, čo si jeden predstaví pod stimuláciou spoločnosti. Zoči-voči tejto absurdite sa utiekame k ideálu "normality" - aj keď v hĺbke duše (znova paradoxne) nechceme byť - a ani nemôže byť "normálni". Normalita - norma - je fádnosť, morálnosť, zúfalosť, nedostatok originality. A pôvodnosť, jedinečnosť - by aspoň v malej zdravej miere mal mať každý človek.

"Karneval, víření, masky a rej..."

Nešťastie možno pôsobí náš slovník. Nikto predsa nechce nezaujímavého, zanikajúceho, nudného partnera bez farby a chuti. To čo pomenúvame normalitou - je skôr prirodzenosť. Vonkajší zjav i vnútorné rozpoloženie, s ktorými človek vyzerá byť sám sebou - a nie idúci proti sebe. Obleč sa hoci i do vreca, alebo sa vyzleč do polonaha a daj si na holé prsia kravatu - ale nech to naozaj vychádza z teba - nech to nie je vytrhané obočie a uhladzujúci make-up len pre nejakú umelú ideu módy - ktorá z Teba spraví čosi na hony vzdialené "živému človeku". Ďalším uchopením môže byť to, že za takzvanou "normálnou módou" hľadáme akýsi symbol - podobne ako v inom fetišizme. Celá kožená kultúra je len hypermaskulínny obraz toho, že sa snažíme byť "mužní muži". To znamená že nimi nie sme? Zároveň odkazuje na kovbojov, motorkárov a iné subkultúry. Fetišom sa stali skinheadi, vojaci, pankáči, doktori, skejťáci, športovci ... ale to všetko symbolizuje ľudí, ktorí sú tým, čím sú.

Myslím si, že to je to, čo nás na týchto ľuďoch priťahuje - nie oblečenie, ale to čo symbolizuje. Sebavedomie. Narábanie so silou. Skutočnosť. Živosť. Prirodzenosť. To nám naše masky nedokážu dať - pocit ozajstnosti - stále sa len hráme na to že sme to a tamto - a teda sa svojmu ideálu míňame. Naďalej je to len karneval - kde sa snažíme (často i doslova) obcovať s predmetmi (nie s ľudmi, ktorí si tieto predmety obliekajú, nasadzujú, či na nás s nimi útočia) - pretože sa snažíme uchopiť, poňať, zažiť tú hodnotu, ktorú predstavuje tento predmet. Ale to nám neživý predmet nikdy nedá. Môžeme si kupovať nové a novšie, väčšie, lepšie, drahšie, modernejšie - no nikdy nás neuspokoja. My sami neuspokojíme svoju potrebu byť živými ľuďmi. Často sa v tomto duchu zaoberám tým, prečo sú pre mňa (a pre mnohých gayov) erotickým stimulom práve (a nanešťastie často výlučne) heteráci. Čo títo heteráci pre mňa predstavujú? Skúšam sám seba pozorovať v okamihoch, keď cítim prítomnosť erotického náboja.

A tú zažívam vtedy, keď toho chalana pozorujem v skutočnom živote, keď je sám sebou - keď dýcha, je, chodí, spí - alebo keď sa venuje svojej činnosti, profesii. Keď je kovboj kovbojom a venuje sa kovbojskej práci - nie keď sa buzna prezlečie a hrá na kovboja - a ide mu to z očí, z vyškerených úst, z každého póru, že sa len hrá, že chce byť, ale nie je. Darmo sa nahí, dokonale vyholení, kozmeticky aj počítačovo upravení pornoherci stokrát "eroticky" vynárajú z vody - stačí že príde jeden heterák, ktorý sa práve prebral a ide sa v trenkách opláchnuť k umývadlu - a vzduch srší elektrinou. Lebo sa nejde umyť vedomý si faktu že je pozorovaný a že chce byť sexi - ale robí to, čo práve robí - a je mojím vyeurským potešením ho pri tomto skutočnom žití zazrieť. Tak môže byť krásny vojak na rannej rozcvičke v armáde (a nie buzna navlečená v uniforme, mávajúce veľkým vtákom a gúliaca svoje vyzývavé zvodné oči), ale aj sedliak prehadzujúci hnoj v gumákoch (a nie macho z "kinky" web stránky olizujúci gumáky svojho pána).

Problémom je, myslím si, i samotný virtuálny svet. Nie možnosti, ktoré predstavuje a ponúka pre osvetu a zoznamovanie. Zaiste, istým spasením je pre hanblivých ľudí, ktorí nemajú odvahu brúzdať svet a stretávať sa so živými ľuďmi - a tak browsujú ten webový. Gay sa však stal viac virtuálny pojem, profil, než skutočná bytosť chodiaca po ulici. Nielen jeho existencia, ale i sexuálne aktivity sa virtualizujú do odbavovania sa pri obrázkoch a videách, "najživšiu" interakciu predstavuje webcam. Z homosexuála je pornosexuál. Sme v bezpečí schovaní pred svetom, pred ktorým sa nemusíme vyoutovávať, obhajovať, utekať ani útočiť - stýkame sa bez bariéry, ale bezpečne - cez kamery, obrazovky a kilometre káblov. Je to dilema podobná zvieraťu v zoo - za mrežami je v bezpečí pred nami a my pred ním - ale je zároveň neslobodné.

To čo nám naozaj chýba je stýkať sa s ľuďmi v skutočnom živote. Áno, internet, teplé združenia zaoberajúce sa spoločenskou alebo vlastnou akceptáciou, aj diskotéky - sú možnosťou. Ale vytvárajú len dočasné útočisko pred niečím - sú (v istom poňatí) vytrhnuté z kontextu života - sú prestupnou stanicou. Keď sa pozerám na slovenskú realitu - nevidím možnosti športovať s queer ľuďmi, výletovať, stretávať sa na tematizovaných kultúrnych predstaveniach. Ba čo viac, chýba mi komunita "alternatívnych queer ľudí" - hoci to znie absurdne, lebo queer je alternatíva sama o sebe. Kde sú queer ľudia venujúci sa remeslám, tvorivým činnostiam, kluby mladých amatérskych umelcov, miesta kde by sa queer ľudia stretávali medzigenračne a v otvorenom duchu si odovzdávali skúsenosti (a možno i varovania pred opakovaním histórie), podporné kruhy pre citovú oblasť, zdieľanie emócií? Kde sú spirituálne komunity, náboženské spoločenstvá nevylučujúce queer ľudí zo svojich radov, akceptujúcich ich takých akí sú - nielen ako zbožné ovečky zanevierajúce na sexualitu - ale ako sexuálne bytosti, ako komplexné osobnosti s mnohými aspektami. Kde sú združenia starajúce sa o našu Dušu, vo všetkých jej aspektoch? Zároveň skupiny, ktoré by sa snažili o praktickú aplikáciu svojej medziľahlej jedinečnosti a skúsenosti. To čo mi chýba v našom malom teplom živote je symbolicky viac farieb - a prakticky trocha fantázie.