Teplí v studenom Nebi

1.2.05

Nebolo by teplým v kresťanskom Nebi príliš zima?
Nerušili by chladné premýšľanie Boha-patriarchu?
Sú odsúdení na povrchný materialistický život v závese vedy?
Alebo majú takisto dôvod sýtiť dušu a viesť duchovný život?

"Stalo sa! Ja som Alfa a Omega, Počiatok i Koniec. Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody."

Tento článok existuje aj v "obrázkovej verzii". Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam v prvom pláne túto verziu bez obrázkov. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia. Nasledujúcou linkou sa môžeš presunúť na obrázkovú verziu.

Svet teplých a spiritualita - pojmy ktoré údajne odjakživa nepasujú k sebe. Každý homosexuál je vo všeobecnom povedomí úhlavným nepriateľom pápeža. A predsa - tento predsudok vychádza znova len z ďalších predsudkov - že "cirkev=náboženstvo" (a že to má niečo spoločné s vierou, alebo nebodaj samým Bohom), aj že homosexuál je akýsi klon, kdekoľvek sa objaví, vždy rovnaký. V prvom rade, ak sú queer ľudia niečoho nepriateľom, sú to dogmy - pokiaľ ponímajú zmienku o nás, spravidla negatívnu - sme priamym žijúcim dôkazom, že dogma bude omyl. Druhým faktom je to, že teplý nie je stroj (aj keď sa naň často degradujeme) - svalnatý stroj na sex, ktorý trávi celý deň v posilovni (jeden deň v roku na alegorickom voze) a celú noc na diskotéke, alebo nejakou formou sexu. Teplý človek je len človek - a má okrem tela, rozumu a ega - aj ducha a dušu. Konečnosť ľudského života a pokus o jeho presah sa týka bez výnimky aj nás.

Namiesto averzií teplých voči duchovnu, skúsme sa pozrieť na averziu náboženstiev voči teplým. Kým v starom svete - či sa pozrieme na helénsku, rímsku, čínsku, alebo indickú civilizáciu - alebo na kmene s ich polyteistickým pohľadom na svet za hmotou - rovnakopohlavná príťažlivosť sa zväčša pohybuje niekde medzi pojmami "nezakázaná", "prirodzená" ba i "normovaná". Z mnohých príkladov ten obzvlášť pozitívny - božstvá gréckeho panteónu sa neraz oddávajú rôznym rod a (hetero)sexualitu prekračujúcim aktivitám. Aj ich kontakty so smrteľníkmi sú neraz homoerotické - alebo v lepšom vyjadrení: polyamorické. Či sú to bôžici lásky, alebo sexu - "útočia" doslova na všetko čo sa hýbe - bez ohľadu na kombinácie.

Aj v tomto článku rád pripomeniem jedno pamätné sympózium, tak ako ho v rovnomennom dielku zachytil Platón. Tejto hostiny sa zúčastňujú významné osobnosti svojej doby, aby pri dobrom víne, jedle a v umeleckom doprovode krásnych mladíkov predniesli rôzne ódy na božstvo lásky - Eróta, ktorý sa zaslúžil o pojem "erotika" v modernom jazyku aktorého Rimania neskôr nazývali Amorom. Aristofanes, dramatik, sa do náročnej rozpravy zapája s príbehom Stvorenia. V ňom prví ľudia vystupujú ako "gule", zvláštne - no celistvé - bytosti s dvoma pármi nôh, dvoma pármi rúk a dvoma tvárami. Boli silné a vzdorovité - až natoľko, že sa ich bohovia v obavách či zo žiarlivosti rozhodli "potrestať". Rozdelili ich vo dvoje, v ľudí, tak ako ich dnes poznáme. Odvtedy si každý hľadáme svoju druhú polovicu a tento pocit neúplnosti, túžbu po opätovnom splynutí - nazývame Láska.

Tento mytologický príbeh však možno uchopiť ako mnohoznačný obraz. Tak trochu odkazuje aj k poňatiu veľkej Praduše, počiatočnej Jednoty - ktorá sa rozdelí do nespočtu malých duší, ktoré sa prostredníctvom zmyslom navzájom vidia, rozprávajú, dotýkajú, milujú a zápasia - slovom poznávajú. Tu sa spája príbeh Jediného Boha, ktorý tvorí všetky známe veci a sám je v nich všetkých prítomný, aj keď ani jedna vec sama o sebe nie je Bohom - s evolučným poňatím singularity, ktorá exploduje vo Veľkom Tresku, z ktorého následne vznikne celý Vesmír. Príťažlivé sily - fyzikálne navonok, ale aj duševné vo vnútri, aké ľudí privádzajú k sebe a udržujú pospolu - len symbolizujú túžbu priniesť zážitok, skúsenosť, informáciu naspäť - a splynúť s Jednotou. No skôr než a tak stane, musíme svoj život žiť oddelene, pretože taký je jej-náš zámer. Ten prekračuje zámery v rámci života, je teda transcendentný a ako taký predmetom viery.

Alfa-proroci

Jedno kmeňové náboženstvo sa však akosi vymyklo spomedzi všetkých v staroveku známych - judaizmus udivuje vtedajší "civilizovaný svet" - nie ani tak krvilačným, bojachtivým a žiarlivým Bohom, ktorý tvrdí že je Jediným (aspoň pre svoj nepatrný národ), takých už bolo - ale skôr zvláštnou averziou voči všetkému ľudskému, telesnému, sexuálnemu - a teda aj homosexuálnemu. Už i na svoje časy nevídane prísne normy nevábili do radov veriacich iné národy (ak neboli podmanené Izraelom nasilu) - ba čo viac, tvárili sa exkluzívne - len jeden národ bol vyvoleným. Ak sa začíname do niektorých pasáží Starého zákona, sú uvádzané vetou: "Povedz synom Izraela...". Nech si už o písme myslíme čokoľvek, môžme sa právom domnievať, že bolo určené jednému národu, na úrovni vtedajšieho rozhľadu. Doba Starého zákona nepoznala ani transgender osoby, ani travesty - o ktorých sa v písme špecificky nehovorí. Zahrnúť ich pod všeobecné frázy "zvrhlosti" a "hriechu" je tak prostoduché, ako zahrnúť tam počúvanie rádia - ktoré nebolo v tej dobe známe.

Levitikus 18:22 "[22] Nesmieš nečisto obcovať s mužom tak, ako sa pohlavne obcuje so ženou. To by bola ohavnosť!"
Levitikus 20:13 "[13] Kto by spal s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť, musia zomrieť, ich krv bude na nich."

Aj zmienky Biblie o homosexualite čerpáme zo Starého zákona - obľúbená je kniha Levitikus (Vajikra), ktorá v presnom preklade masoretského textu (všeobecne uznávaného ako oficiálna verzia Tóry) nakazuje "nelíhajte s mužmi, tak ako by jeden líhal so ženou - pretože je to šiqqúc". Pritom si musíme uvedomiť, že (nečisté) obcovanie je voľný slovenský preklad niektorého z horlivých kresťanov. Ako uvádzajú mnohí znalci, hebrejské slová používané v tejto fráze môžu odkazovať od konkrétnych sexuálnych praktík ako takých (análny sex) až po "sexuálny styk medzi mužmi v chráme", alebo púhe obmedzenie, že muž nesmie líhať s mužom na lôžku ženy (snáď aby ju neurazil). Sporným zostáva i slovo "ohavnosť" - ktorým sa prekladajú výrazy šiqqúc (tiež odporné, nečisté a nechutné) a tó'ébá (významom najbližšie výrazu tabu). Neskôr sa pridali aj významy "zneuctenie", alebo "hriech". Už len nemotorný ostych pred témou naznačuje, odkiaľ vietor fúka - výrazivom ako "odporné" a "nechutné" sa vyjadrujú muži - machovia - pri pomyslení na gay sex, aj dnes, bez Biblie. Význam "nečistoty" análneho styku, v období staroveku (bez ochrany a hygieny) a obzvlášť v Izraeli - je ľahšie pochopiť - najmä ak by ho muž následne striedal súložou so ženou.

Mnohé verzie Biblie sa k nám dostali ako preklady prekladov - a teda každý z tých, ktorí sa písma dotkli pridal svoje vlastné videnie reality, vlastné zábrany a predsudky. V niektorých sa v rovnakom verši dočítame že "homosexualita je hriech" - čo je veľmi zjednodušené poňatie pôvodného širokého - možno i symbolického - významu. Najčastejším argumentom proti je fakt, že rovnaká kniha Leviticus zakazuje okrem iného: Jesť mušle, dotýkať sa mŕtvych zvierat (prasačích koží), tkať z dvoch rôznych vlákien (koniec obľúbenému spodnému prádlu z bavlny a elastanu?), nariaďuje ukameňovať neverných a omnoho brutálnejšie tresty - pre činy ktoré dnes neodsudzuje už ani ten najzarytejší konzervatívec. Azda si budeme vyberať, čo z Biblie použijeme, alebo ju už raz a navždy odložíme ako subjektívny a svojský dejepis jedného národa?

Genezis 19: 4,5 "[4] Ale skôr, ako si ľahli, muži z mesta, muži Sodomy od chlapca až po starca, celé mesto do posledného chlapa obkolesili dom, [5] vyvolali Lóta a povedali mu: "Kde sú muži, ktorí prišli dnes večer k tebe? Priveď ich k nám, aby sme ich spoznali!"

Druhá zmienka - o Sodome a Gomore - zasa hovorí o tom, že "Boh potrestal mestá" za to, že jeho obyvatelia boli "hriešni". Požiadali Lóta, aby im vydal cudzincov, ktorí sa ukrývali v jeho dome - "aby ich mohli poznať". Slovo jada je možné vyložiť vo viacerých významoch - spoznať doslova, nadviazať vzťahy (hocaké), ale v niekoľkých pasážach Biblie znamená údajne aj eufemizmus pre fyzické (sexuálne) zoznámenie. Lót túto žiadosť pochopil po svojom takisto a (možno vo vlastnej domýšľavosti ponúkol obyvateľom na potešenie svoje panenské dcéry (žena, dieťa je predsa majetok). Pre všetkých zaujatých neustálym vyjadrovaním sa k tejto téme, ktorá sa ich nijako netýka, odporúčam im - nech sa teraz neurazia - so súdnou mysľou prečítať si Bibliu. Napríklad príbeh Dávida a Jonatána - má platonický, či aj erotický rozmer?

1 kniha Samuelova 18: 3-4 "[3] Jonatán uzavrel s Dávidom zmluvu, lebo ho miloval ako seba samého. [4] I vyzliekol si Jonatán plášť, ktorý mal na sebe, a dal ho Dávidovi; aj svoj výstroj, aj svoj meč, aj svoju kušu, aj svoj opasok."

2 kniha Samuelova 1: 26 "[26] Smútim pre teba, brat môj Jonatán, bol si mi veľmi drahý. Tvoja láska bývala mi vzácnejšia ako láska žien."

Dostávame sa do doby Ježiša Krista - židovského reformátora - ktorého smrťou sa v náboženskej tradícii kresťanstva končia časy Starej zmluvy a jeho vyznávači sa hlásia k Novej zmluve - a novým zákonom. Židia samozrejme túto osobu neuznávajú, je pre nich len ďalším falošným prorokom a teda zostávajú pri pôvodnom Starom zákone. So židmi koexistujeme celkom priateľsky - tak ako jeme mušle, tkáme z dvoch vlákien, cudzoložíme a zahýbame - prečo teda nevychádzame s homosexuálmi? Ak pokračujeme v stopách Krista, ten nikdy počas svojho života neučil, že by homosexualita bola smrteľný hriech (alebo to nikto nezaznamenal), ba ani že ju treba trestať už na tomto svete. Naopak, jeho učenie sa zdá byť posolstvom lásky, odpúšťania a včleňovania. Spomeňme si na hriešnicu, ktorú horliví veriaci tej doby chceli kameňovať - a on ju prepustí so slovami "choď a nehreš už". Čo rozumel on, ona, oni, a čo rozumieme pod slovom "nehreš" my - je dosť otázne. To však jednoznačne odporuje spôsobu, akým by cirkev rada nakladala s hriešnikmi sama - viď nasledujúce dve tisícročia.

Skutky 15: 19-20 (29) "[19] Preto si myslím, že neslobodno znepokojovať tých, čo sa z pohanov obracajú k Bohu, [20] ale im treba napísať, aby sa zdŕžali poškvrneného modlami, smilstva, zaduseného a krvi."

Matúš 15: 19-20 "[19] Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. [20] Toto poškvrňuje človeka; ale jesť neumytými rukami, to človeka nepoškvrňuje."

Marek 7: 20-23 "[20] A pokračoval: "Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. [21] Lebo zvnútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, [22] cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť. [23] Všetky tieto zlá vychádzajú zvnútra a poškvrňujú človeka."

Výraz smilstvo (porneia) sa obvykle vykladá ako "súlož pred svadbou a mimo manželstva", hoci presnejší - a zároveň hmlistejší - význam označuje "sexuálnu nečistotu".

Epištola Pavla Rimanom 1: 26-27 "[26] Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. Ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený. [27] A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť. Tak si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie."

Slovo "nehanebnosť" či "zneuctenie" odkazuje skôr k ješitenej mužskej cti, ktorá vníma homosexualitu ako poníženie jeho (aktívnej, penetrujúcej, dominantnej) mužnosti. Zaujímavo pôsobí aj pasáž, kde Boh (sám) vydáva týchto mužov ich náruživostiam. Znamená to, že má pre ne pochopenie? Hoci sa tieto verše považujú za najjasnejšiu (a najodsudzujúcejšiu) zmienku o homosexualite v Biblii - to čo naozaj znamenajú je predmetom sporov: Hovoria o heterosexuáloch, ktorí zanechali svoju prirodzenosť pre homosexuálne skutky? Teda dobre známy súčasný príklad heterosexuálnych prostitútov, ktorí predávajú svoje telá mužom (ktorí sa im hnusia) za peniaze. Mieni Pavol špecifické akty - ako análny sex (preto tá zmienka, že si "sami na sebe nesú odplatu" - heterosexuál vo vlastnej nevedomosti vníma análnu súlož ako bolestivú a trestajúcu), homosexuálne znásilnenie (ktoré už bolestivé naozaj je), alebo skôr pederastiu (grécke výchovno-erotické zväzky medzi staršími mužmi a dospievajúcimi mladíkmi), homosexuálne priekupníctvo otrokov, či výlučne chrámovú prostitúciu?

Najdôležitejší moment Pavlovho samosúdu je však hrubý omyl, keď sa domnieva, rovnakopohlavná príťažlivosť a súlož je proti prírode. Znova, z osobnej predstavy o nepríjemnosti prenikania do mužovho konečníka, alebo milovania sa s nikym, kto sa fyzicky prieči prirodzenosti heterosexuálnehp muža - odvodzuje príliš všeobecné závery. V Pavlovej dobe nepochybne neboli známe súčasné poznatky biológie, psychológie či sexuológie. Homosexualita sa vyskytuje v prírode - medzi mnohými zvieratami - a je prirodzená. Tieto pozorovania sotva mohli uskutočniť hrdí heterosexuáli - v rozpoložení, kde predsudok predchádza posudok. Ba čo viac, pre homosexuálov je spojenie s mužom (vo všetkých predstaviteľných rovinách) vecou ich prirodzenosti, tak to cítia, na to boli stvorení, to je im príjemné, to ich napĺňa.

1. Korinťanom 6: 9-10 "[9] Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlípnici ani súložníci mužov, [10] ani zlodeji ani chamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva."

1. Timotejovi 1: 8-11 "[8] Vieme, že zákon je dobrý, ak ho niekto správne používa, [9] pričom vie, že zákon nie je daný pre spravodlivého, ale pre nespravodlivých a nepoddajných, pre bezbožných a hriešnikov, pre zvrhlých a svetákov, pre otcovrahov a matkovrahov, pre vrahov vôbec, [10] pre smilníkov, súložníkov mužov, únoscov, luhárov, krivoprísažníkov a pre čokoľvek iné, čo sa prieči zdravému učeniu, [11] podľa evanjelia o sláve blahoslaveného Boha, ktoré mi bolo zverené."

"Súložníci mužov" je znova obratom mnohých prekladov. Pavol vytvára úplne nový grécky výraz - arsenokoités ("mužoložstvo") - ktorý sa v jazyku vôbec tradične nepoužíval (ako napríklad pederastia) - a poskladal ho z tradičného poňatia ako ho nachádzame v Levitiku. Písmo môžeme čítať rôznymi spôsobmi - mne ako gayovi so sebe vlastnou životnou skúsenosťou nedá, ako upozorniť na to, s čím sa stretávam dennodenne a čo som sa pokúsil zachytiť v predošlých článkoch o mužoch. Malé deti si postavia svoj bunker, hrad, víziu kráľovstva, vytvoria si vlastné artefakty (čelenky, náramky, retiazky, meče, štíty, erby, vlajky, knihy) a panovačne sa naparujú: "Buzny sem nesmú! To je len pre nás, pre našu partiu, pre náš uzavretý klub." Budeme sa s nimi rozčuľovať, alebo ich necháme hrať sa? Ak sa však uchýlia k násiliu voči "tým druhým", kto im vypráši zadok? Žeby Matúš?

Matúš 19: 12 "[12] Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí."

Ako to všetko zaváži voči faktu, že celý Nový zákon - teda to, čo nahrádza starý židovský kmeňový poriadok - nie je iba slovom Krista, tobôž nie Slovom Božím - ale len korešpondenciou jeho učeníkov a ich nasledovníkov. Písali ho, prekladli a redigovali všetci mocní, počas nasledujúcich storočí. Stačí sa pozrieť, ako neutrálne hebrejské, aramejské a grécke výrazy dokážeme preložiť do tuctov rôznych verzií Biblie. Je tento chaos odkazom Boha pre nás? Nenašiel by si Boh azda lepší spôsob? Spôsob, ako nám dať vedieť čo sa mu nepáči a čo naopak po nás chce? Najlepšie každému jednému osobne - nejakým vnuknutím - nie nútiť nás spoliehať sa na rôzne zaujaté a pažravé svetské organizácie a údajné výroky omylných osôb spred tisícročí. Ak sa Nový zákon vyjadruje k "perverzite" - svojimi slovami, ktoré dnes už nepoužívame a nesadnú na súčasné poznanie sexuality - nie je to nikdy odkaz na to, čo povedal J.K. sám, ale postoje jeho učeníkov, to čo si títo nepochybne hrdí muži (veď sa stali apoštolmi!) mysleli, že si myslí Boh. Ak na niečom takom postavíme náš morálny zákon - nemáme žiaden morálny zákon. A je už len čerešničkou na torte absurdity, že súčasný štát Izrael sa s homosexualitou vysporiadal omnoho lepšie, priateľskejšie, než "reformátorské" kresťanstvo.

Homosexualita v islame je rozporuplná téma. Hoci dnes teplých napríklad v Iráne vešajú (a tresty smrti pozná mnoho islamských krajín), v predkoloniálnom období (skôr než im viktoriánske mocnosti vštepili svoje puritánske zákonníky, na aké doplatil napríklad Oscar Wilde) rovnakopohlavnosť celkom pekne prekvitala - za zatvorenými dverami. Na verejnosti je hriechom všeličo, v súkromí si môže človek robiť takmer čo sa mu zamanie. Na dosvedčenie hriechu ako je homosexuálny akt je treba podľa šarí'e štyroch očitých svedkov. Samozrejme, je ľahko si ich zaplatiť, či vynútiť. Vytvára to však zaujímavý pohľad na spoločenský prehrešok a súkromný hriech. Samotné citácie proti homosexualite v Koráne vychádzajú z abrahamických (židovsko-kresťanských) tradícií:

7:80-84 "A (poslali sme) Lóta, keď riekol ľuďom: Čo! Páchate bezostyšnosť, akú nikto iný na svete nevykonal pred vami? Dozaista prichádzate k mužom s túžbou, popri ženách; ale (nie) ste extravagantní ľudia. A odpoveď jeho ľudí nebola iná, než že riekli: Vyveď ich zo svojho mesta, dozaista sú to ľudia, ktorí hľadajú očistu (seba). A tak sme priviedli jeho a tiež jeho nasledovníkov, okrem jeho ženy; bola z tých, ktorí zostali pozadu. A zoslali sme na nich dážď; povážte potom ten koniec previnilých."

"Nikto iný na svete" - čo vedeli beduíni o svete za hranicou svojej púšte? Predovšetkým, púšte svojho ducha a duše... Malí chlapci si myslia, že všetci sú takí ako oni - a že tak, ako sa varí puding u nich doma, jedine tak je to správne.

4:15-16 "A pre tých, ktorí sa previnia hanebnosťou spomedzi vašich žien, povolajte svedkov proti nim, štyroch spomedzi vás; a ak podajú svedectvo, uzavrite ich do domov dokiaľ si ich smrť nevezme, alebo im Allah neotvorí nejaký východ. A pre tých dvoch, ktorí sú vinní hanebnosťou medzi vami, dajte im obom trest; ak sa potom kajajú a napravia, nechajte ich tak; dozaista Allah sa často obracia (k milosti), (je) Milosrdný."

Udalosti v Sodome a Gomore, ktoré len prerozprávavajú židovskú legendu o Lótovi, dali vzniknúť slovám liwat (rovnakopohlavná súlož) a lútí pre tých, ktorí sa jej oddávajú. Vyjadrenia v Koráne sú nejednoznačné a viacmenej zmierlivé - inak je tomu v hadithe, alebo sunne, teda tradícii, ktorá zaznamenáva výroky Proroka a jeho spôsob života. Ibn al-Jawzi spomína, ako Mohamed preklínal sodomitov niekoľkých hadithoch - a preto doporučuje trest smrti. Sunan al-Tirmidhi, takisto pripomína Mohamedovo doporučenie potrestať smrťou aktívneho aj pasívneho partnera: "Ktokoľvek spácha hriech Lótových ľudí, zabite ich, oboch - toho kto to robí aj toho, komu je tak činené." Morálne posolstvo ďalej rozvíja, že takéto "skutky" narušuju prirodzenú rovnováhu bohom stvoreného sveta. Ako píše Al-Nuwayri, Mohamed sa zo všetkého najviac bál, že sa medzi arabskými ľuďmi uchytia praktiky Sodomčanov, rovnako ako pitie vína a zvádzanie žien. Čo je nutné dodať, Muhammad pred sodomiou vystríha obzvlášť preto, že túžba po chlapcoch (pederastia) je medzi arabskými mužmi nesmierne rozšírená a - sám priznáva, ako silná dokáže byť - prekonáva aj túžbu po žene.

Ak sa nebojíme podráždeného detinského hnevu moslimov, môžeme sa spýtať: Čo je to Tóra? Čo je to Biblia? Čo je Korán? "Muhammad práve rozjímal v jaskyni, keď ho oslovil archanjel Gabriel a kázal mu: Recituj!" Nadiktoval mu tak celý božský zákon a on ho iba podal ďalej. Dobyl pri tom celý arabský poloostrov - a jeho nasledovníci veľkú časť Eurázie. Ako sa k tomu príbehu môže vyjadriť súdna myseľ? Allah, ktorý je medzi inými jeho 99 menami ir-Rahmán a ir-Rahím (milosrdný a milostivý) zároveň prostredníctvom svojho Posla nariaďuje taký krutý trest, tu zasa onaký - a v nejednom prípadoch aj smrť? Konzistencia celého tohto výtvoru, zvaného islam, je neuchopiteľná. Rovnako pre rozum ako aj pre dušu. Viac v článku o islame.

Najjednoduchšie to máme v tom najneprirodzenejšom prípade, keď sa nám snažia nahovoriť, že to čo hovorí cirkev - je presne to, čo chce Boh. Ak cirkev tvrdí, že "byť homosexuálom" je zlé, niečo čo Boh pre ľudí nezamýšľal - je očividne jasné, že si to celé vymysleli - lebo ja som homosexuál - od svojho narodenia - teda v ich terminológii: stvoril ma takého Boh. Možno i so zámerom - napríklad dať najavo svetu, že náboženstvá, ktoré si muži navymýšľali, sú vo svojej obmedzenosti ľudské a teda nemajú nič s božskou podstatou. Nemusím nič vravieť, stačí mi byť tým kým som - a ako taký som živým dôkazom, že sa mýlite. Zatiaľ živým...

Beta-verzia duchovného života

Azda je nám jasnejšie, prečo sa duša a duch homosexuála obracajú svojej monoteistickej "tradícii" chrbtom a hľadajú si duchovné naplnenie napríklad vo východných učeniach, ktoré buď prezieravo homosexualitu ignorujú, alebo sa k nej vyjadrujú s ľudským pochopením (či poľutovaním?). Niekedy sa to môže javiť cestou, inokedy iba menším zlom. Ďalší si hľadajú vyrovnaný spôsob konverzácie s dušou a jej božstvami v novodobom oživení starodávnych pohanských rituálov, predchádzajúcich vpádu žiarlivého Jediného Boha. No tieto tradície sú tak či onak zahalené storočiami postupného, vynúteného i násilného zániku - všetkými poverami ktoré na ne nové náboženstvo naznášalo. Od škaredých bosoriek s metlami - až po pretvorenie rohatého bôžika plodnosti (Pan, Faun, Cernunos, či iný poločlovek-polozver) na samé stelesnenie Diabla, s ktorým čarodejnice obcujú pri sabatoch.

Pre trochu duchaprítomnú myseľ je to krásna metafora - diabolské poňatie sexuality a uctievania Prírody - zo strany kresťanstva. Pohlavný pud je živel, mocná sila, ktorá nás spája so zvieratami a telesnosťou, čo je v rozpore so vznešenými ideálmi panenského kresťanského Ducha. Čistota a nevinnosť zapreli špinu (bahno) pozemského života - odmietajú si umazať ruky hlinou - odmietajú kontakt s hmotným svetom a celým vesmírom, ktorý nás obklopuje. Naše pokusy o obnovu zbudnutých tradícií sa nanešťastie stávajú i cestou, ako vytrhnúť dušu z prostredia, ktoré je jej bytostne známe - hoci sú to Vianoce, Veľká noc a Dušičky pomýlenej kresťanskej tradície - a tú ona potrebuje ako soľ. Vytvárame si úplne nové rituály - i keď sa snažíme pripodobiť ich k tomu "ako to mohlo byť kedysi", "aký zmysel by to mohlo dávať". Napriek tomu tu vidím cestu - nech už sa vydáme ktorýmkoľvek spirituálnym smerom - uchopme náboženstvo ako studnicu obrazov, pojmime za svoju jeho podstatu - ako symbol, metaforu - a nelipnime na doslovnom uchopení výrokov prorokov, učeníkov, cirkví - horlivcov, extrémistov a obmedzencov - slovom omylných ľudí.

Napríklad také tao - pre mňa nie je učením, ktoré by som prevzal od inej kultúry v podobe dogmy - súboru prikázaní a zákazov. To by duša neprijala ako svoju hodnotu, ako spôsob dotyku s božským. Vo svojom žití a zažívaní som k tejto myšlienke dospel sám - a len náhodou som sa potom stretol s jej pomenovaním - "aha, ono to tu už bolo, volalo sa to takto a ...". Tu sa kontakt s cudzím náboženstvom končí. Oficiálny taoizmus je možno trochu iný ako moje "tao". Ten východný izmus sa možno často využíval k podpore svetskej moci. Myšlienky o patriarchovi (otcovi) a jeho národe - to že je občas krutý k jednotlivcom, aby prospel celku - sa páčili tak cisárom, ako aj predsedovi Maovi. Tao-te-ťing - Kniha o tao (ceste) a z neho vyplývajúcom te (morálke) - sám o sebe vraví, aký je nedokonalý. Je len pokusom o opis pojmu, ktorý môžeme čítať donekonečna, a pritom ho nepoňať. Výber veľmi presných konkrétnych slov pomáha uchopiť, hoci "učiť sa ich naspamäť" je pravým opakom uchopenia obsahu, konceptu, tao. Iné je spoznávať tao a iné vyznávať taoizmus. Pre mňa má tao osobný dosah a presah...

Vyjdem znova z myšlienky, že ak si chceme predstaviť Nič, ktoré predchádza stvoreniu vesmíru - priestoru i času a vedomia - teda absolútne Nič, ktoré si nie je ani vedomé seba sama - musíme vždy vychádzať z predstavy Niečoho (Vedomia), ktoré je jeho opakom. Musíme vytvoriť jeho protiklad. Ani jeden pojem Univerza (celého fyzického aj duchovného sveta) nie je definovateľný bez svojho protipólu. Polarita je podstata sveta tak ako ho vnímame. O tom som už rozprával a budem rozprávať inde. To Vedomie, ktoré musí vždy jestvovať s predstavou absolútneho nevedomia - môžu veriaci nazvať "Boh, ktorý bol vždy", ja zasa "Vedomie, Jednotná duša". Vedomie sa chce spoznať - preto sa štiepi (čo je len vec definície) na myšlienky a ich hmotné spodobenie, na milióny malých vedomí, ktoré navzájom reagujú... Odtiaľ vychádza generický rad protikladov. Jedinečnosť sa utvára s mnohosťou, rovnakosť s rôznosťou, čiernobielosť s farebnosťou, ostré hranice s plynulými prechodmi.

V tomto zmysle rovnako aj spojenia rôznych vecí umožňujú predstavu a teda aj uskutočnenie opaku - spojenia vecí rovnakých. A tu už sme pri homosexualite - ak si vieme predstaviť spájať dve opačné pohlavia, vieme si predstaviť spojenie dvoch mužov, či dvoch žien. To nie je nič choré, zvrátené (neprirodzené) ani zlé - ale úplne prirodzené vo svetle polarity. Homosexualitu nemusíme dokazovať, obhajovať, viesť nad ňou spory - ona nám proste z jednoduchého zákona prírody vyplynie. Ťažko tak bude proti prírode, ak je prírodou samou, realizáciou jej podstaty. Je ťažko sa odkazovať na "zlú samoúčelnosť" homosexuality (neumožňuje rozmnožovanie) vo svetle protikladov funkčnosti a krásy. Ak jestvuje účelné, musí existovať i bezúčelné. O tom, že i inakosť má svoju funkciu - stimulujúcu, protidogmatickú, spestrujúcu - som hovoril už neraz.

Tak ako v symbole 69, kde sa spájajú dva identické tvary špirál, môžeme vidieť rovnakosť - popri nej môžeme vnímať i to, že tieto dva prvky vystupujú v opačných polohách, že je im priradený symbolický význam dvoch rôznych číslic 6 a 9 - ktoré vyjadrujú úplne iné počty. Rovnakosť a rôznosť teda nie je absolútna, premieňa sa naprieč rôznymi rovinami uchopenia. Protiklady Univerza tak nie sú len tie zjavné, fyzické, ale aj protiklady vytvorené vzájomnou polohou, úlohou, postavením, alebo funkciou. Tak ako rukou napísané číslice 6 a 9 nebudú nikdy dokonale symetrické - tak i spojenie dvoch mužov alebo dvoch žien predstavuje vždy kontakt dvoch navonok podobných, no v bližšom pohľade a samozrejme vo vnútri úplne odlišných jedincov a osobností. Možno sa na to pozrieť s kľudnou mysľou ako protiklad všednosti a výnimočnosti, ktoré si vzájomne dávajú právo na existenciu. Ak spojenie "69" nazveme výnimkou - anomáliou - výnimka si nárokuje na svoju prítomnosť ako protiklad pravidla, jednoliatosti, či uniformity. Či už k tomu človek zaujme postoj priaznivý, alebo neprajúcny - protiklady vytvárajú aj odlišné ľudské názory - a tak či tak potvrdzujú len základnú vlastnosť všetkého.

Poly-gamia, poly-andria, poly-amoria - mnoho žien, mnoho mužov, mnoho lások

Je našou obmedzenosťou, že vnímame náboženský svet len v schizme pohania-kresťania, alebo židia-kresťania-islam, alebo "abrahamický monoteizmus" verzus "ďalekovýchodné náboženstvá". Pritom nemáme tušenie o potenciáli skutočných "ďalekozápadných náboženstiev" - teda o kozmológii pôvodných Američanov, ktoré tak rýchlo zlikvidovali puritánski prisťahovalci v posledných storočiach. Celý jeden duchovný svet najprv prevalcovala protestantská neomylnosť a neskôr televízno-právnicko-spotrebná spoločnosť. Vo svojich poznámkach čerpám z voľne dostupnej dokumentácie, prác, ale i knihy Waltera L. Williamsa a Tobyho Johnsona "Two Spirits", ktorá ma síce neoslovila literárne, no bral som ju ako pokus o novelizáciu fascinujúcich aj smutných historických faktov. Zachytáva život kmeňa Diné (Navajo) v odraze vlastnej jedinečnej mytológie, ktorá sa tak ponúka na objavenie širokej čitateľskej obci. Samotnú mytológiu nebudem zdĺhavo vysvetľovať, líši sa od jedného pôvodného amerického kmeňa ku druhému. No pojem, ktorý dnes (trochu pozmenene) nazývame "two spirits", jestvoval na celom severoamerickom kontinente.

Diné (a ďalší pôvodní Američania) verili, že v ľudskom pokolení jestvujú štyri pohlavia. Muži, ktorí žijú so ženami, ženy ktoré žijú s mužmi a tiež muži priťahovaní mužmi a ženy s náklonnosťou k ženám. I pre posledné dve pohlavia mali svoje zvláštne mená. Nešlo však len o obyčajnú kombinatoriku. Dve pohlavia "naviac", ktoré dnes radíme podľa schémy "iná sexuálna orientácia" k homosexuálom, sa v ich dobe a kultúre tiež svojim spôsobom považovali za výnimočné. No nie vo význame "zlé", neplodné či nepotrebné. Diné (ľudia) vedeli oceniť výnimočnosť ako niečo nepopísateľnej ceny. Jednoducho - považovali týchto ľudí za bytosti, v ktorých tele sídli zároveň duch muža aj ženy. V tomto zmysle neboli bežnými členmi spoločenstva, ale nesmierne váženými osobnosťami - šamanmi - teda kňazmi. Mali dar liečiť, ošetrovať, predvídať budúcnosť. Boli nositeľmi ústnej tradície a ústrednými aktérmi obradov. Plnili úlohy tak (spolu)vychovávateľov detí, vo svojej prirodzenosti mali dar spájať svet mužov a žien (od dohadzovania po uzmierovanie), ale aj nadväzovať kontakty medzi svetom ľudí a duchmi či božstvami. Komunita sa na nich obracala so všetkými duchovnými otázkami.

Prečo? Jednoducho - muž a žena v jednom je viac než len obyčajný muž, alebo obyčajná žena. Neboli možno vždy bezhlavo dravými bojovníkmi (aj keď poznáme veľa príkladov o opaku), ani ich čisto "ženským" protipólom. Poznali život z pohľadu oboch pohlaví, rozumeli ženským aj mužským princípom v živote. Obliekali sa a zdobili prvkami príznačnými pre obe pohlavia, ich vystupovanie bolo takisto medziľahlé - dnes by sme povedali zženštilé. Mali v sebe silu i jemnosť. Odvahu i cit. Nemuseli sa za túto svoju "neurčitosť" hanbiť - pretože v rámci vtedajšej a tamojšej normy nebola nevyhranenosť považovaná za "zlú" alebo "nežiaducu". Spoločenstvo k nej cítilo bázlivý rešpekt a prejavovalo úctu. "Two spirits" - ľudia dvoch duchov - cítili v tejto podstate svojprávnu sebaistotu a neraz pristupovali k druhým s prísnosťou a okatým hnevom. Dnes točky (queens) snáď inštinktívne obľubujú panovačnosť, hystériu a pompu - symptomatické (ne)uchopenie vlastnej vážnosti a nátury.

Zvláštnym sa môže javiť i fakt, že nejestvoval pojem "comming out" - nakoľko mladý človek, ktorý prejavoval známky "nemužnosti" a "zženštilosti" - nemusel zápasiť s ukrývaním a odhaľovaním svojej identity pred netolerantnou spoločnosťou. Ak jeho rodina spozorovala odlišnosť, usporiadali špeciálny rituál, pri ktorom si dieťa malo samo zvoliť jednu z ponúkaných hračiek: luk a šípy, alebo kôš s pletením. Ak si chlapec vybral pletenie, alebo dievča nástroje lovu - bolo zjavné, že ho treba vychovať ako two-spirit človeka. To nespôsobilo krik, hnev, vylúčenie, trest, alebo nebodaj smrť - ako to poznáme v abrahamickom svete. Mladý two-spirit človek sa začal pripravovať na svoju dôležitú spoločenskú úlohu. Možno to znie ako mediálne klišé - zženštilí chlapci si volia pletenie a maskulínne dievčatá zbrane - no chápme tento rituál ako symbolický. Two-spirit členovia komunity neboli nadradení, chlapec-bojovník a žena-gazdinka boli rodičom rovnakou radosťou - tak ako každé dieťa.

Ľudia dvoch duchov boli možno občasným terčom humoru ostatných mužných chlapov, alebo femínnych žien - no tento humor bol láskavý, priateľský - a jednoducho vychádzal zo zvláštneho kontrastu medzi pozorovaným správaním sa two-spirit človeka a správaním sa "obyčajných" ľudí. Mnohé kmene mali tradíciu podpichovania, rituálneho vysmievania a prideľovania často veľmi hanlivých prezýviek. Tieto však neboli prejavom zlomyseľnosti, ako dnes, ale mali veľmi presnú a uvedomovanú funkciu: Zabrániť, aby sa ktorýkoľvek člen spoločenstva stal namyselným a sebeckým, čo by nakoniec mohlo ohroziť všetkých. Ak niekto vykonal odvážny čin, alebo priniesol jedlo pre celú obec - vyslúžil si namiesto pochvaly smiech, uťahovanie a narážky - ktoré ho upodozrievali z toho, že chce byť "slávny" a získať si "vplyv". V tomto kontexte pošťuchovanie ľudí dvoch duchov naberá na úplne inom význame.

Znie to takmer ako raj na zemi. Ja by som skôr upozornil na fakt - že "iný" človek nebol vylúčený zo spoločenstva, ani sa nemusel snažiť o vlastné prijatie napriek svojej nezvyklej prirodzenostiale bol doň včlenený práve vo svojej jedinečnosti a výnimočnosti. To sú skutočné rodinné hodnoty - na vzdory všetkým "rodinným hodnotám", ktoré tak kruto šírili a šíria po svete napríklad kresťanskí puritáni. Tí, pretože ich prenasledovali v Európe, prišli hľadať náboženskú slobodu do Nového sveta. Zabudli ju však priznať tým ostatným. Po Amerike šírili teror, zaberali územia, takmer úplne vyvraždili pôvodné obyvateľstvo a to čo ostalo násilne preúčali na svoj vlastný obraz. Pozitívny vzťah k sexualite, nahote, polygamické (mnohoženské) či polyandrické (mnohomužské) vzťahy, rovnoprávnejšie usporiadanie medzi pohlaviami, ale i podivné two-spirit "správanie" - vzbudzovali medzi kresťanmi hrôzu i amok. To všetko bolo zvrátené a teda diabolské - bolo to treba úplne vymiesť a vštepiť "indiánom" poňatie o tom, čo je dobré a čo zlé. Kultúra od ktorej sme sa mohli toľko naučiť, takmer zanikla - lebo panovačné deti infantilnej viery sa samé považovali za učiteľov jedinej a neomylnej Pravdy.

Dnes pozorujeme zvláštny jav i medzi pôvodnými obyvateľmi navracajúcimi sa do rezervácii z "modernej spoločnosti". Prinášajú si so sebou civilizačné predsudky a homofóbiu, ktorú ich národy predtým nepoznali. No kým sme na tieto národy a na tieto kultúry nezabudli, ešte stále sa môžeme spamätať. Pôvodní Američania verili, že o predkoch treba rozprávať - o padlých členoch rodiny, kmeňa, bojovníkoch i šamanoch - lebo prinajmenšom v našich príbehoch tak žijú ďalej. My - "nadradená civilizácia" - sa ešte stále môžme pokúsiť prestať vysvetľovať a poučovať - a nachvíľku počúvať. Veľa sa môže naučiť heterosexuálny kresťanský svet, moslimovia či židia, ale aj my teplí. Uvedomíme si, že nie sme len púhe dekoračné objekty - neschopné sa rozmnožovať (a teda "nútené" biť sa o právo na manželstvo a adopcie), venujúce sa zarábaniu pre svoje vlastné vypasené brucho a tomu najdôležitejšiemu v našom živote - zábave a sexu. Máme zmysel bytia a význam nielen sami pre seba, ale aj pre celú spoločnosť. Ak toto uchopíme my sami, môžme sa snažiť podať to i okolitej väčšine - byť užitoční, pre vlastné naplnenie.

S drobnými "delta"-odchýlkami

I ateista pripustí, že ten človek, ktorý je od narodenia vo svojom spoločností inakší, výnimočný, ktorý stojí na pomedzí dvoch "nezmieriteľných" pohlaví - môže plniť v komunite nesmierne dôležitú úlohu. Napomôcť udržať rovnováhu v hodnote jedného i druhého pohlavia (žiaden patriarchát či matriarchát) a môže priniesť originálne idey - nakoľko jeho životná skúsenosť je úplne iná, jeho neobvyklé cítenie, neustále odmietanie lásky zo strany heterosexuálov, možno i úskalia na ktoré ako menšinový a často nepochopený tvor naráža - ho kladie mimo stredného prúdu spoločnosti. Pochybuje o jednoznačných usporiadaniach "tak to má byť", o dogmách, svätých písmach, ideológiách. Nedokáže sa zmieriť najmä s tými, ktoré jeho "som" v ľudskej obmedzenosti svojich autorov zamieňajú za "vybral si si". Môže byť hriechom to čo som, ak to nikomu neškodí, spoločenstvu prospieva a mne je to príjemné?

Pôvodné americké národy odlišného človeka nevystrnadili za okraj spoločenstva, ale z okraja ho naopak pritiahli do samého stredu - kde plnil svoju úlohu: Vo svojej výnimočnosti prinášať výnimočné riešenia. Tie sa môžu zdať často zázračné (za zrakom, prekračujúce osobný rozhľad a očakávania) a preto nazývať človeka dvoch duchov prostredníkom s božským (magickým, tajomným) je úplne na mieste. Diné si týchto ľudí ctili, radili sa s nimi, zverovali im vedenie dôležitých náboženských rituálov - a čo je dôležité poznamenať - verili, že bez nich by ich spoločenstvo, ich kmeň úplne zanikol. To je prirodzená prezieravosť. Uniformné spoločenstvá, "kde sú všetci ľudia rovnakí", sú odsúdené na tragický zánik. Tak ako to poznáme z militaristických totalít nedávnej minulosti a súčasnosti. Čakali by sme, že sa rozpadne aj puritánska, alebo islamská spoločnosť - tej prvej sa to už podarilo, v tej druhej zatiaľ sexuálne iní pretavujú svoje nenaplnené túžby do umenia - skvostnej architektúry, ktorá skrášľuje a poľudšťuje strohý zbožný život, alebo homoerotickej poézie Abú Núwasa, Sa'dího, Rúmího, Chajjáma, ...

Hľa - prirodzené tiahnutie teplých k duchovnu a kňazstvu dokazuje aj kresťanská realita! Odmyslím si teraz pedofilné škandály. Veď ani vzájomná homosexuálna interakcia medzi dospelými nie je otcom cirkvi cudzia. Ak mladý muž cíti, že ho nepriťahuje (citovo ani sexuálne) opačné pohlavie - najmä v dedinských komunitách, kde sa neponúka možnosť dopovedať "čo ak ťa priťahujú muži?" - jediným východiskom je obliecť si talár a oddať sa (obetovať sa) službe spoločenstvu. Kam inam by to nesúťaživých, neagresívnych, citlivých mladíkov mohlo ťahať, než do čisto mužských kláštorov (s aj bez sexuálnych narážok), alebo k empatickému, citlivému duchovnému pastierstvu. Vypočuť ľudí, pomáhať im, viesť ich... to všetko sú "nemužné" schopnosti, ktoré pozorujeme aj v úplne cudzej mentalite pôvodných Američanov a "two-spirit". Je len smutné, že naši kňazi musia udržiavať celibát - nestýkať sa so ženami, tobôž nie s chlapmi - nakoľko "two-spirit" sa tešili priazni aj rozkošiam s "heterosexuálnymi mužmi", slobodnými aj ženatými. Tí verili v silu ľudí dvoch duchov - preto sa ich chceli dotknúť - a zároveň sa jej báli - preto si ich chceli nakloniť. Ak k nim cítili silnejšiu náklonnosť, zotrvávali s nimi v partnerstve. Mužom nebolo proti srsti stýkať sa s niekym s rovnakými pohlavnými znakmi, tak ako nie je hocakému chlapovi odporná masturbácia (rovnakopohlavný sex so sebou samým). To skôr two-spirit sa medzi sebou pokladali za "sestry" - a predstava vzájomného pomeru sa im zdala takmer "incestom".

Queer ľudia v západnej spoločnosti žijú ako zvieratká - obhajujú práva na svoje sexuálne pudy - za sklenenou vitrínkou tolerancie. Stávajú sa vtipnými postavičkami, karikatúrami, pózami - nielen navonok, ale aj vo svojom vlastnom vyprázdnenom živote. Prežívajú zo dňa na deň, kopulujú, bojujú o uznanie, práva na registrované partnerstvá a adopcie, ktoré prosto žiadajú. To všetko za sukňou sekulárnych zákonov, ku ktorým má spoločnosť asi takú dôveru, ako k politikom, ktorí ich píšu. Teplí sa nedokážu vysvetliť a ponúknuť seba-sama v nijakom širšom, duchovnom, alebo oduševnelom rámci. Inými slovami, sú identita bez kultúry a bez legiend. Bez príbehu. A pritom - zúfalo potrebujú čítať mytologické príbehy, v ktorých nájdu seba sama a dokážu prijať vlastnú zvláštnosť s hlbším, sebapresahujúcim zmyslom. Potrebujeme sa pochopiť v kontexte - dejín, svojej doby, svojho druhu. Vidieť opakujúce sa vzorce, začarované kruhy, potreby za túžbami. Precítiť pôžitok svojho bytia aj utrpenie medzi ostatnými - a nad to všetko sa vzniesť a uvidieť to ako zmysluplný celok - ktorý je krásny a dobrý.

*

Kresťanom, ktorí zápasia medzi vierou a svojou bytostnou podstatou, odporúčam napríklad film Latter Days (2003) [Posledné dni], v ktorom mladý muž z konzervatívneho prostredia nachádza "pokušenie", lásku, sebaprijatie, priateľov aj skutočné "rodinné hodnoty". Nám všetkým ponúka tak myšlienku convivio - zdieľania života, svojich príbehov a zážitkov - aj hlbšie duchovné uvedomenie, k akému mnohí bigotní ľudia nikdy nedospejú. Chce to ozaj zrelého ducha, ktorý uchopí látku svojho života - so svetlými aj temnými niťami - a pretaví ju v umenie.