Podivíni na výstave

1.2.09

"Tak se tam tolik nevystavuj ... dyť vidím že se vystavuješ!"

"Nevadia mi homosexuáli, ale s čím nesúhlasím, sú ich ostentatívne prejavy."

Toto je verzia článku s obrázkami. Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Osoby vyobrazné na nasledujúcich grafických materiáloch s doplňujúcimi textami a obsahom článku nemusia súhlasiť, vyobrazené situácie sa mohli odohrať v inom kontexte. Využívam ich ako ilustračné obrázky, ktoré boli uvoľnené do "Public Domain", alebo pod licenciou "Creative Commons". Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia.

Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam linku na verziu bez obrázkov.

V duchu vyššie uvedeného výroku, ktorým charakterizuje svojskú formu tolerancie na Slovensku známa politička, sa poďme porozprávať o tom, nakoľko nás je v spoločnosti vidno - a ak áno, čo to vlastne ostatným ukazujeme. Aký silný je spoločenský tlak ma presviedča i fakt, že podobnú vetu občas počujem i z úst samotných gayov. Hanbíme sa byť videní? Nechceme byť videní? Nepokladáme "byť videný" za dôležité? Je "byť videný" vlastne zlé a nám na škodu?

Hlavne nech Ťa nie je vidno

Je príslovečnou iróniou života, že z odporu k vynikaniu a "vystavovaniu sa" obviňujeme našich západných susedov - "veď je to ich národná povaha" - a pritom je rovnako tak vlastný nám. Dokonca nám slovenským buznám. Byť nenápadný, bezvýznamný, skromný, až bez zdravého sebavedomia - skrátka človek-mak. "Načo sa ukazovať na verejnosti? Čo im ukázať? V čom sme takí dobrí, že by sme sa mali predvádzať?"

Nuž, cudzí výraz prezentovať sa znamená i to, že dáme najavo svoju prítomnosť. Sme tu tiež. A nemusíme byť v ničom špeciálnom "dobrí". Aj keď nedokážem posúdiť dôvody cudzích ľudí, rád by som sa vedel ponoriť do myslenia "buzerantov" (úmyselne použijem toto slovo), ktorí tvrdia "nie som iný". A nie som a nie som a nie som! Pochopiť čo je za tým. Zdroj svetla za ponurým tieňom, ktorý na sebaprezentovanie sexuality vrhajú. Akým spôsobom sa vôbec "vyoutovali", ako pochopili svoju vlastnú sexualitu a ako sa s ňou... zmierili?

Neexistuje totiž žiadna forma teplého vzdelávania vnútri našej (slovenskej) queer komunity - ktorá sa momentálne nezmôže ani na jediný časopis, ktorý by aspoň kopíroval trendy z "kultúrneho sveta" - tobôž nie zvonku, z prevažne heterosexuálneho "skutočného Slovenska" (ako protiklad ku teplému polosvetu). (A nech sa na mňa nikto neoborí s kdejakým "blogom" - o tých niekto vie, niekto nie, je ich veľa, nedá sa medzi nimi vyberať - nie je to médium zdieľané naprieč celou komunitou - teda akási vlajková loď.) Áno, sme na Slovensku, kde ešte veľa teplých na dedinách verí, že sodomia je hriech - ak ich čosi také čo i len napadne (ako túžba), hanbia sa i sami pred sebou, potláčajú ju, zápasia s ňou a samozrejme ženia sa a plodia deti a žijú nešťastné životy. Sú tu ľudia, ktorí potláčajú svoju sexualitu tak, že každého naokolo nazývajú "buzerantom" a usporadúvajú mediálne pohony na "zvrátených".

Niektorí z nás pokladajú svoju sexualitu ze čosi zlé, priečiace sa Bohu - aj keď skutočné - a ako svoju životnú cestu si volia sebazaprenie, ktoré nazývajú "statočnosťou". Niektorí z nás dokážu úspešne skrížiť inú sexualitu s kresťanskou vierou (a nejedná sa o zváračský ústav, ani biológov-genetikov). Sú tu teplí kresťania. Potom sú tu takí, ktorých baví súložiť (aj) s chlapmi, ale nazývajú sa heterosexuálmi. Prípadne "bisexuáli" - hoci sa nahej ženy nikdy nedotkli (fuj!). Menu zavŕšujú tí, ktorí vedia že sú teplí ako vysoká pec, ale zároveň "sú si vedomí", že je to zlé, hriešne, prípadne nevhodné. A ten zvyšok, to sme "my ostatní" - ktorí sme presvedčení, že "máme právo na to byť teplí", ale pri tom, ako túto vetu s neistotou v hlase kričíme, trošku sa hanbíme. Hanbíme sa v skrytom kútiku duše, tam kde nevidia iní a kam neradi pozeráme sami. Niektorí sme dokonca vyoutovaní (doma, medzi priateľmi, v práci, ...), ale ešte stále v nás pracuje také malé "ale čo ak je to všetko zlé"? Niekto to ani nedá najavo, niekto to vyjadrí v poddtexte: "Aj tak pôjdem do pekla, tak si to aspoň chcem užiť."

Niekoľko tisícročí budovania pocitov viny (abrahamické monoteistické náboženstvá) bolo nepochybne úspešných - kto bol v kostole, nepochybne pozná repetitívne vymývanie mozgov (čo sa opakuje - to sa vštepuje) "mea culpa, mea maxima culpa". No žiadna vina nie je vina, ak človek sám nie je presvedčený o tom, že sa previnil. Kým sa nenechá presvedčiť. Stranou od hanby a viny, koľkí z nás úprimne nemáme problém s tým, že síce prijímame svoju homosexualitu ("som to čo som"), ale nepokladáme ju za čosi, čím by sa dalo (po)chváliť (so všetkou trpkou iróniou, s akou toto slovo vyslovíme), nepokladáme ju za čosi úžasné a hodnotné. Skôr je to čosi smutné, bolo-by-lepšie-keby-nebolo, skryto poľutovaniahodné, niečo čo si je lepšie nechať pre seba, niečo, "čím sa ozaj nemôžeš chváliť".

Niečo, čím sa ozaj nemôže chváliť... To je ale zlomyseľný dvojzmysel! Na jednej strane hovoríme: Je to predsa niečo, čo si, nechváliš sa predsa s modrými očami, alebo s tým že si vysoký, alebo že máš veľký penis. Ako sa vraví - "samochvála smrdí". Jedným dychom však cítime i akúsi horkosť - nemožno sa tým chváliť, lebo je to... je to... no?! Aký obraz sa nám teraz zjavil? Kňaz robiaci prstom "no no no!", matka krútiaca hlavou "toto som od Teba nečakala", otec vraviaci "sklamal si ma", priateľ sa dušuje "si môj kamoš, budem ťa rešpektovať, aj keď s tým nesúhlasím a prieči sa mi to", učiteľ s odťažito založenými rukami "a taký slušný chlapec si vyzeral byť", alebo smejúci sa spolužiaci "Ha! Ty si teplý! Tak to ma podrž!".

Nepochybne, i z nás sa stávajú kresťania, ktorí "milujú svojho nepriateľa ako svojho blížneho", ale v podstate sami seba odsudzujeme - či už do pekla, alebo do výlučne materiálneho života. I my sa snažíme zaradiť do strednej triedy, do priemeru, nevyčnievať z radu. Celá spoločnosť je orientovaná na jednu vrstvu - spotrebnú, žravú a zúfalo rovnakú. Busines centrá, shopping paláce, aquaparky, hypotéky, bytíky, párty, televízne seriály, multiplexy, fit-centrá. Všetko vyzerá rovnako, všetci chcú to isté, lebo pásová výroba je menej nákladná. Všetci sa rovnako ľahko manipulujú, pretože len priemernému človeku môžeš nadiktovať čo chce. Dokážeme v tomto vzorci vidieť aj pozadie našej (teplej) túžby nevynikať? Uvažujeme buržoázne - "to néni normálne" - a hoci aj pripustíme svoju nenormalitu v tom "malom" sexuálnom ohľade, všetko ostatné iné, ešte ukričanejšie, nazývame nenormálnym, úchylným, zvráteným... O čo viac sme posunutí na okraj, von z mainstreamu - o to svedomitejšie sa snažíme dokázať, že doň patríme. Že sme poplatní členovia spoločnosti, že sme výborní pracovníci, že sme poctiví voliči, že sme rovnako dobrí kresťania, že sme slušnejší než slušní, rodinne orientovaní,...

Vcelku dobrou paródiou na túto teľaciu víziu je epizóda zo série "Queer as Folk" (S2 / E3), ktorý mnohí teplí kritizovali, že "ukazuje teplých v zlom svetle" - pretože nie všetci sme takí, nie všetci myslíme len na jedno, náš život nie je len "o sexe bez záväzkov", mnohí vyznávame i rodinné hodnoty, vernosť a usporiadanosť... bla bla bla. V tejto časti postavy seriálu sledujú iný seriál "Gay as Blaze", ktorý kritizujú za to, že ukazuje teplých ako umelé neživé bytosti, ktoré vôbec nesexujú (fuj!), sedia spolu na svojom buržoáznom gauči, vo svojom buržoáznom domčeku so záhradou na predmestí a čítajú si romány z 19. storočia. Ktorá vízia je zvrátenejšia? Ktorý pohľad je bližší skutočnosti? V ktorom sa javia teplí ako živšie bytosti? Nepodsúvam odpoveď, vyzývam na zamyslenie. Veď odpoveďou možno bude "ani jeden".

K úprimnosti už len toľko - postava seriálu Queer as Folk sa v rámci zamestnania (pomocník v domácnosti) zoznámi s párikom gayov, ktorí vyzerajú úplne ako vystrihnutí zo seriálu Gay as Blaze. Žijú v krásnom dome na predmestí, chodia do práce, po návrate sa bozkávajú ako mamka s tatkom, sú absolútne monogamní, sedia spolu na gauči a čítajú romány z 19. storočia, opekajú si barbecue na záhrade, strihajú ruže (spomeňme si i na American beauty)... a na konci ho obaja (jeden za chrbtom druhého) presvedčia, aby ich vyfajčil. (A netvárme sa, že toto slovo do seriózne spoločensky-kritického článku teplej komunity nepatrí). Keby som písal po anglicky, dodám "this hypocrisy sucks". Tento krásny dvojzmysel bohužiaľ nemožno preložiť.

Táto dilema sa javí byť odvekým problémom našej komunity. V akom svetle sa ukazovať? Dnes už nie sme na poli neoranom - máme veľmi dobrý príklad skúseností zo západnej Európy i Ameriky. V čase, keď boli teplí perzekuovaní, zatváraní, liečení či popravovaní - bolo na mieste vravieť "nechajte nás, sme neškodní, tým akí sme vám neubližujeme, sme dobrí, slušní, pracovití, poctiví a...". Až to zašlo k tomu, že sme zrazu boli i rodinne založení, asexuálni, vtipní/komickí/smiešni, chceli sme hypotéku, manželstvo, deti. (A tým sa nenavážam do práva na registrované partnerstvo či adopciu.) Skrátka začali sme sa javiť lepší než sme museli, lepší než sme, lepší než chceme byť. Myslíme si, že sú heteráci až tak sprostí? Že nám na to skočia?

Neschopnosť dohodnúť sa na smere kam kormidlovať, spôsobil v gay komunite (či sa ňou cíti byť, či nie) široký rozkol. Časť ľudí bojuje za akési práva, ktoré ani sami teplí nemajú usporiadané v hlave - a časť sa uzavrela do seba, do sexom začarovaného polosveta. Tento jav nazývame segregáciou - teplí a heteráci žijú vo veľkej miere oddelene, v dvoch rôznych (polo)svetoch. Máme svoje gay sauny, gay posilňovne, gay diskotéky, gay bary, gay reštaurácie, gay kiná, gay spolky, gay športové tímy... Ktoré kopírujú svoje hetero náprotivky, ale - tak ako to mnohí cítime - sú akési neživé. Chýba im kúzlo, chýba im pocit dobrodružstva, napätie - aké sme zažívali, keď sme sa museli hľadať, zoznamovať, nenápadne si prejavovať náklonnosť - v skutočnom svete. Tento jav vnímame i v jeho negatívnom aspekte. Inými slovami - ja sa nechcem držať za ruky s frajerom v bezpečí gay štvrte (od námestia svätého Sebastiána po Madonninu ulicu), ale bezpečne i kdekoľvek inde! Pre niekoho i gay pride znamená možno takúto formu segregácie.

Hej, ale nie je opakom segregácie práve byť medzi ľuďmi?! Ukázať sa im, ukázať sa im ako teplí, ukázať sa im ako všemožní rôznorodí ľudia? Darmo bude jeden človek mávať na koncerte dúhovou vlajkou - ešte ho tam stlčú. Ani "tí, čo sa neukazujú", tí čo sedia doma, čo "vedú svoju domácnosť a starajú sa o seba" - nezlepšia situáciu. Z čista jasna nás heteráci nezačnú akceptovať. Možno si dokonca začnú namýšľať, že "módna vlna homosexuality" pominula a my už naozaj nie sme. Prestali sme sa "propagovať" a vymreli sme.

Povedzme si to inak...

Nuž, aký je teda dôvod na oslavu? A vôbec, čím sa to chceme ísť chváliť? Znova, nepoužívajme slovo chváliť v negatívnom význame ("samochvála smrdí"), ale skôr ako dôstojnosť a sebadôveru ("ukázať čo viem"). Možno neviem viac než vy, ale predsa, treba to dať najavo - formou slova, ale i množstvom iných výrazov, ktoré ľudia poznajú. Sme lekári, sme policajti, sme vojaci, sme úradníci, sme učitelia, sme umelci, sme všetko čo vy, zvládneme to rovnako dobre. A možno... možno dokážeme i veci, na ktoré vy - ako heteráci - nemáte. To čo oslavujeme je inakosť - a nech sa to zdá alebo nezdá, naozaj to dôvod na oslavu je.

Už len z polárneho princípu sveta - v duchu myšlienky, že nemožno časť sveta zaprieť a čas vyzdvihovať - sú i pojmy "prináležať k" a "vyčleňovať sa z" relevantnými protikladmi, ktoré duša potrebuje naplniť. Prečo musíme? Lebo každý z protikladov má svoje božstvo - a ani jedného z bohov nemožno uraziť - tak ako to poznáme z mytológie, keď ľudia nadržiavali buď len kráse a láske, alebo len bohyni lovu a učenosti... S mytologickým obrazom, alebo bez - človek sám za seba, ak sa úprimne preskúma, príde na to, že naozaj obe potreby sú mu vlastné. Ani absolútny individualista, ani absolútny človek-súčiastka-stroja nikdy nebudú šťastní, spokojní ani nebudú viesť naplnený život. Každý sme si prešli prinajmenšom obdobím dospievania. Chceli sme odísť od svojej rodiny, od svojich priateľov - a raz im ukázať čo v nás je, čo dokážeme a čo v nás nevedeli oceniť. A každý z nás potrebuje mať svoju komunitu - veriacich, rodinu, nových priateľov, obec, obyvateľov krajiny, národnosť, kmeň - alebo členov, či aspoň ostatných fanúšikov tímu - čokoľvek čo uspokojí našu potrebu cítiť sa súčasťou celku.

Tak ako vesmír stojí na príťažlivých a odpudivých silách, tak i my od ľudí utekáme a zasa sa k ním vraciame. Nezáujem a sloboda myslenia nás od vecí a ľudí odpudzuje, láska zasa ľudský svet drží pokope. Chceme byť nezávislí, ale pestujeme si aj (v zdravej miere) závislosti na všeličom. Dokonca sa o to ani nemusíme snažiť, stačí to skomentovať, tak jednoducho veci fungujú. V tomto duchu, chceme byť rovnakí ako ostatní ľudia (a sme rovnakí - podobáme sa na rodičov, priateľov i všetkých ktorí nás ovplyvnili), nechceme vynikať príliš - aby sme neboli osamelí, aby nám nezávideli, aby na nás neútočili - no chceme byť zároveň aj iní, chceme byť (a sme) jedineční. Je to jeden zo základov uvedomenia si svojho "Ja" - fakt že sú črty (alebo aspoň kombinácie), ktoré nemá nik iný na svete. Bez toho by sme boli mravce.

"A v čom si teda taký iný?" - počúvam často z vlastných radov. Nuž moji zlatí, keď som mal 12 rokov, tiež som mal takú víziu, že si nájdem dievča, vezmem si ju, splodím deti, vyštudujem nejkú vysokú školu (tak ako to rodina chce), nájdem si dobré miesto, budem úspešný a budem nakupovať bytové zariadenie, chodiť na dovolenky k moru, navštevovať babičku s dedkom, splácať hypotéku... a hopla. Za chvíľu som zistil, že žiadne dievča, manželstvo, ani deti nebudú. Chvíľu som aj rozmýšľal, že budem fňukať: "aké je to strašné, to slovo, "homosexuál" visiace nado mnou (to slovo je ozaj strašné, aj dnes mám z neho husiu kožu), aké je to strašné o čo všetko prídem, čo nezažijem". I rodina mi dávala poznať "aké je to strašné". Avšak... súčasne som mal príležitosť premýšľať. Ozaj som o to, o čo som prišiel, stál? V skutočnosti celý môj život bol dopredu naplánovaný podľa vzorca: "my ti povieme čo máš chcieť aby si bol šťastný a Ty sa to snaž dosiahnúť". Vnímajme ten podivuhodný gramatický tvar - "máš chcieť". A to je celý ten zázrak bytia iným. Byť iný - je vzorec správania, ktorý sa preniesol do celého môjho života. Nedám si diktovať čo chcem, ja si to objavím sám. A toto, používajúc to ako dar, využívam všade. Akákoľvek hodnota, vec, úloha - to všetko skúmam sám za seba. Toto nazývam "robiť veci inak".

Keď pristupujeme k heterákom, vravíme im: "To že som teplý sa týka toho čo robím v posteli a do toho vás nič. Nemáte mi to čo zakazovať." To je svätá pravda... na začiatok. To že som teplý, neznamená že som vrah, zlodej, pedofil, alebo čokoľvek nelegálne. Keby sme žili v ideálnej spoločnosti, "byť teplý" by naozaj nič viac neznamenalo. Lenže spoločnosť ešte stále nie je schopná homosexualitu bez problémov prijať - sťažuje nám život - a nad tým môžeme plakať, alebo to len brať ako skúšky, prekážky, ktoré sú síce "nad rámec", ale v každom prípade sa na nich učíme. Mám ťažší život a to ma robí oveľa schopnejším. Občas sa musím cez ľudí prebíjať - a tým sa trénujem.

Nemôžem mať pohodlné hetrosexuálne manželstvo požehnané všetkými. Dokonca si smiem dovoliť premýšľať, či sa mi oplatí, či má zmysel kopírovať heterosexuálne manželstvo s jeho beztak umelo vymyslenými zásadami (verne, naveky) vo vzťahu s chlapom. Nemôžem zhltnúť celé kresťanstvo aj s navijákom - lebo je v ňom dogma, ktorá popiera legálnosť toho, že som taký aký som, aký som sa narodil, aký som bol stvorený. To ma prinútilo zvažovať zmysel a dôveryhodnosť náboženstiev ako takých. Vďaka tomu len tak neuverím hocakej ideológii - ani svetskej. Práve teplí mali vždy problémy s režimami obmedzujúcimi slobodu človeka - a tieto režimy zasa s nami. Teplý má v sebe prirodzený kód, zažitý (ako kontrast k naučenému) vzorec nepodliehať uniformite. (Kiežby ho trendy-buzny využívali.)

Dokonca sa nezmierim len tak s hocakou reklamnou kampaňou, firemnou politikou, nebudem robiť hocakú prácu (kravata a hypotéka ako symbol spútanosti, otroctva v systéme) len preto, aby som splnil predstavu rodiny a známych o úspechu. Nemohol som sa zaradiť, mať ženu a decko, ktorými by som si odôvodňoval zmysel úmorného otročenia pre odľudštenú firmu. Nebyť heterákom znamenalo nezapadať do partie, nezúčastňovať sa na futbalových zápasoch - či už z vlastnej nechuti, alebo pretože ma kolektív vylúčil ako "buzeranta" - a ja dnes spytujem význam súťaživosti, zmysel pojmov víťazstva a prehry, bojovnosť, vzájomnú agresivitu a aroganciu, ktorá je vraj znakom "mužnosti". Premýšľam nad úrovňou a zmysluplnosťou vzdelávacieho systému, ktorý tiež učí dogmatické pravdy a z veľkej časti stojí na uctievaní autorít. Cirkus okolo diplomov a titulov vnímam s odstupom - pretože sú to len ekvivalenty márnivých medailí v súťaživom boji.

Som iný, no nie je to vystatovanie sa, ale fakt, ponuka istej hodnoty spoločnosti. Môžem byť iný a hanbiť sa za to, môžem byť iný a byť s tým bezúčelne spokojný, alebo to môžem brať ako devízu - to čo mám naviac, je to talent od Boha, Prírody, Evolúcie, či Náhody, ktorý môžem odovzdať svetu tým, že ho budem využívať pre všeobecné blaho. Dovolím si parafrázovať moderný politický slogan - "rodina je základný kameň spoločnosti" - a poviem, že práve "inakosť je to, čo z holostavby spoločnosti urobí umelecké dielo". Ba čo viac, je vecou základného vzdelania (ktoré sa nám záhadne minulo) vedieť, že rovnakosť - uniformita - je prvým príznakom konca spoločnosti. Všetky temné režimy poznáme podľa toho, že ľudia pochodovali synchronizovane v uniformách (rovnakosť) a plnej zbroji (bojovnosť), chceli poraziť iné spoločenstvá (súťaživosť). Všetci v nich mysleli rovnako, chceli to isté, ba čo viac, chceli to čo im bolo predpísané aby chceli. A človek, ktorý bez problémov zapadal, sa ani nezamyslel.

Asi najcitlivejšou témou je samozrejme sex. Neukazovať sa svetu ako sexuálni maniaci, neukazovať sa vôbec vo svojej sexuálnej stránke. Lenže ja som homo-sexuál. Gay svet uchopil veci inak. Aj sexualitu. Je otvorenejšia, častejšia... a existuje na to i premúdrelý terminus technicus: sme "promiskuitní". Lenže, promiskuitnosť (zvýšená sexuálna aktivita, či prelietavosť) je relatívny pojem. Áno, sme promiskuitnejší než hetrosexuáli. Oni si vymysleli, že keď sa oženia, až do smrti sa už nesmú milovať s nikým iným. Vravia tomu vernosť. Nevera je zlá. Rozvod je zlý. Výmena partnera je zlá. Nech sú šťastní... Možno to má svoj zmysel, aspoň v období, keď je treba oboch rodičov, aby uživili dieťa. Lebo ekonomika je úmyselne deformovaná tak, aby to vyžadovalo dvoch ľudí (aj keď sa časom začnú neznášať), aby vychovali dieťa.

A čo sa týka nás - je promiskuitný ten kto má dajme tomu tucet partnerov za život? Alebo tucet za rok, za mesic, za týždeň? Kde je tá hranica? My naozaj nemáme záväzky, ktoré by nás čo i len s náznakom zmysluplnosti pútali k jedinému partnerovi. Ach, áno, je tu láska! I na ňu treba čakať, i ona má svoje trvanie. Ja rozprávam o čase, keď láska jednoducho nie je. Prečo, v duchu mužsky špecifického sexuálneho pudu, by sme nemohli chcieť dotknúť sa, pomilovať sa, alebo pretiahnúť veľa chlapov? Všetkých chlapov na Zemi? Sám natoľko (ak vôbec) promiskuitný nie som, zo svojich vlastných dôvodov, ale to nie je dôvod, aby som to druhým zakazoval, tváril sa že nie sú, alebo ich nútil neukazovať sa. Je to predsa jedna z tvárí inakosti - poňať inak svoju sexualitu. Otvorenejšie, slobodnejšie.

Najzábavnejšie i najsmutnejšie zároveň je sledovať puritánov v radoch teplých, ako ma ostražito sledujú. Občas sa naozaj správam podobne, alebo nebodaj rovnako ako ostatní ľudia. Vtedy počúvam:

"Ale Ty si vravel, že si iný, tak prečo to teraz neurobíš inak, prečo to robíš ako ostatní?"

Čo ešte dodať k znudeným ľuďom bez záľub, ktorí majú jediné potešenie v živote - zaraďovať druhých do škatuliek. A keď je zaradený, je to ich úspech, víťazstvo, slasť. Zaradenými vecami a ľuďmi sa už nemusíme zaoberať, vieme "čo sú zač", žiadne prekvapenie, to tu už bolo, ďalší prosím. Nič im nevraví pojem "miera". Som iný, s mierou, som rovnaký, s mierou. Vyváženie protikladov - byť iný aj byť rovnaký, vynikať aj zanikať. Ja jednoducho nie som taký, alebo onaký, ja nie som extrémista, ja som "aj aj". Ale čert nikdy nespí a puritáni bdejú aj keď si čert zdriemne. Nedajbože nájdu niečo, v čom vždy konám len jedným spôsobom, bez výnimky. Nech som vegetarián a nikdy nejem mäso. "Ale veď si vravel, že si aj aj, raz tak - raz onak, tak prečo v tomto postupuješ vždy rovnako?" Čo na to povedať? Musím byť aj-aj zo zásady vždy? Nesmiem byť nikdy výlučný? Pre nich som nepochybne pokrytec. Ja to nazývam inak - živý človek. Konám v závislosti na situácii, na okolnostiach. Ak horí, hasím - ak zateká, suším. Pokladám to za prirodzený, jediný možný a správny, úprimný spôsob konania a bytia.

Keď už sme sa znova otreli o pokrytectvo... Nemajú radi gay pride, ale... majú radi gay diskotéky, gay bary, gay fitká. A ak predsa len nemajú v obľube ani nič z toho, aspoň si radi pozrú "gay film" a keď sa nikto nepozerá, ani sa pritom nefučia.

Pochodom chod

Sprievod pomaľovaných vozov, ľudí, vlajočiek a kadejakého natriasania sa - určite našincom pripomína všetky tie Prvé máje, ktoré museli za minulej éry absolvovať. Bez všetkých tých romantických spomienok (aká sranda to bola, aká spoločenská udalosť a príležitosť k zoznámeniu) - niekto možno sprievodom pohŕda už len z politického princípu. Nech je šťastný. V skutočnosti, ten predošlý režim sa tak veľmi neodlišuje od dnešného, ba ani od "slobodných" trhovo-demokratických zriadení, ktoré v jeho dobe panovali inde. Všade ľudia jedli, pili, chodili do práce, na cenzúrovanú kultúru, robili to čo sa "má", báli sa tajných služieb a pochodovali. Kto čo i len náznakom zavadil o kultúru USA, nepochybne videl, počul, alebo sa dočítal o výročných sprievodoch. Niektoré mestečká mali svoje jahodové slávnosti, niektoré tekvicové, ďalšie len prosté výročné sprievody (hoci na Deň nezávislosti), kde pochodovala kapela, atléti zo strednej školy, roztlieskávačky, robotníci z továrne, deti pukali petardy, dievky sa o život bili o to, ktorá sa stane Miss Dyňa, kdesi medzi nimi sa ťahali na vozíkoch vojnoví veteráni... a občas sa pridali i domáce buzny (napr. The Laramie Project mi behá po rozume, z nedávnej doby). Alegorické sprievody sú aj americká tradícia. Samozrejme nielen ich - všade na svete poznáme rôzne formy výročných slávností, odpustov, zábav, ...

Aký to malo zmysel? Mestečká sa rozrastali, ľudia sa prestávali poznať - a toto bola príležitosť ako sa navzájom vidieť. Celá komunita navzájom. Kto všetko tu býva, čím všetkým sa ľudia ohto spoločenstva zaoberajú - išlo o to prezentovať sa, byť videný - každý ročník, každé povolanie, každá úloha. Pre niekoho to bol márnivý okamih, keď sa mohol zaskvieť a zažiť svojich pätnásť minút slávy - ako kráľovná krásy, ako vojnový hrdina, ako najlepší farmár - no i pre ostatných, pre všetkých, to bolo vlastne to, čo tvorilo komunitu. Áno, oslava. Keď sa pozrieme do histórie i prítomnosti kdekoľvek na svete, oslava, slávnosť, sviatok, fiesta - to bol priam posvätný deň, keď sa ľudia vyparádili, stretli, zdieľali zážitok, pochodovali, uctili si bohov, zabávali sa - s účelom posilniť súdržnosť, vyjadriť sa k základným tajomstvám života, ale i vospolok vidieť, čo komunita vyprodukovala, kam smeruje, aká je jej rôznorodosť, akí ľudia v nej žijú. Všetky príjemné veci s tým spojené - hostina, kultúrne predstavenie, hudba a a tanec - to sú veci, ktoré ľudia majú radi, ktoré ich pritiahnú a ktoré sú najlepším spôsobom, ako čosi osláviť - teda vyjadriť vďaku, radosť zo života, význam dôležitých vecí - i potvrdiť krásu. Či už Američania oslavujú úrody repy, alebo Sovieti výdobytky technického pokroku (alebo naopak) - je to tá istá odveká aktivita (a za ňou skrytá sociálna potreba). Naviac, keďže oba režimy spolu súťažili, je jasné, že sa jeden na druhý musia výrazne podobať.

Gay pride vznikla ako odvodenina z týcho sprievodov. Prirodzene, keď sa teplí usilovali zviditeľniť, preniesť svoje požiadavky, nastoliť svoj program - zobrali niečo, čo bolo zažité, známu formu, ktorá bola tamojším ľuďom blízka - a v jej duchu sa do komunity zapojili. Keď sa ukazujú a oslavujú kráľovné krásy, robotníci, veteráni, študenti, športovci, hudobníci, novopečené mamičky, pekári, mladomanželia... tak prečo nie teplí? Väčšina z nich nechcela žiť ako Addamsovci, kdesi pri cintoríne na okraji mesta, ale s komunitou, priamo v nej. Vo veľkomestách neskôr tradícia upadla - už nemožno hovoriť o komunite - no sprievod ako forma protestu zostal. A keď si teplí uvedomili, že tak ako žili dovtedy (v hanbe a utajovaní), sa už žiť nedá - vyrazili do ulíc. Dnes už doba pokročila a sprievody v mnohých západných krajinách nie sú protestné akcie v boji za slobodu - ale oslavy rôznorodosti. Teplí vrátili spoločnosti to, čo sama akosi stratila, vrátili jej tradíciu sprievodu, oslavy, komunitnej udalosti - do ktorej sú všetci prizvaní. Pretože všetci tvoria tú rôznosť. Hudba je dnes moderná, vozy motorové, nahota zjavnejšia - no dúhový pochod je presne to, za čo ho i mnohí hetráci považujú: "Síce sú tam samí teplí, ale je to najlepšia párty v meste."

Citujúc znova zmienený gay seriál, niektorí z nás veria, že "sú len dva druhy heterákov. Tí ktorí ťa nenávidia do tváre a tí, ktorí ťa nenávidia za chrbtom." A to je dôvod izolovať sa do vlastného teplého polosveta, kde je všetko gay, pomáhať si iba navzájom... A predsa, účasťou na gay pride nepohrdnú - už len z toho dôvodu, že je tam kopa pekných chlapov, sú vonku, v relatívne skutočnom prostredí... a človek ich má možnosť vnímať (a baliť) úplne inak, než v prísne štylizovanom prostredí barov, diskoték, alebo v napätej atmosfére sauny. To, čo je vonku, pôsobí na človeka prirodzenejšie a uvoľňujúcejšie než to, čo je uzavreté v limitovanom priestore.

Zostal by som ešte chvíľku pri predstavovaní sa komunity. Pýtam sa odporcov gay prides - akým spôsobom majú dať teplí najavo, že tu sú? Tým, že budú teplí sedieť doma? Že ich nebude vidno? Načo? Nuž - nech si heterosexuáli myslia, že neexistujeme. Budú ešte presvedčenejší o svojej pravde, o dokonalosti svojej heterosexuality, o jej božskom predurčení... Budú si myslieť, že je ich naozaj 99.99 percenta, že všetko ostatné sú len anomálie, Tí, ktorých treba liečiť, zabiť, odstrániť, zavrieť, alebo vyčleniť. Vec, o ktorej sa tvrdí, že je - možno poprieť. Vec ktorá je, ktorá je fyzicky prítomná a zjavná - poprieť nemožno. Tak ako slona uprostred obývačky.

Vec ktorej je málo a ktorú nevidno máme tendenciu považovať za zlú, skazenú, perverznú. Vec ktorá zaplní ulice (hoci je jej relatívne málo) a ktorá se nebojí verejne predviesť a povedať "nič závadné na nás nie je" - budí rešpekt. Pretože práve tí heteráci, pozerajúci na nás z okien, sa cítia sami (opustení). A vidia, ako stovky, tisíce ľudí kráčajú spolu. Čisto psychologický efekt. Sú to desaťtisíce jednotlivcov proti súdržnej tisíc-hlavej skupine. A tí ľudia tam dolu? Azda by osamelá buzna pochodovala s vlajkou stredom mesta? Asi nie. Prvé kroky sú nesmelé - a početnosť davu (jednoducho jednota) dáva každému pocit bezpečia, istoty a sily. Aj keď sa budeme hneď na druhý deň zasa neznášať, konkurovať si, súťažiť (v práci, o chlapov), jeden deň v roku cítime súdržnosť. A pre dušu človeka je to veľmi užitočné a potrebné.

Z pohľadu viditeľnosti - znova sa teda spýtam - ako dať najavo väčšine, že sme? Písať o sebe. Žobrať o to, aby nás ukázali v televízii? Sme schopní sa vôbec dohodnúť kto bude písať a kto sa má ukázať a reprezentovať nás? Keď si nevieme vybrať jedného spomedzi nás, musíme sa ukázať všetci. Naviac, knihu o teplých môže heterák zavrieť, televízny program vypnúť, umenie ignorovať, ale to čo ide po ulici, kade každý deň sám chodí, sa nedá nevidieť. Realitu nevypne a nezavrie.

Prinajhoršom nás budú vnímať ako tancujúce skoronahé sexuálne objekty na pomaľovaných alegorických vozoch - stále budeme len "tí, ktorí myslia len na svoj zvrátený sex". Gay-pride je výročnou oslavou pestrosti - na ktorú sú pozvaní aj heteráci - má to byť celospoločenský sviatok - no nie je to jediným prvkom gay kultúry, nie je to jediné pre čo žijeme, teplí nie sú "len toto", alebo "len takí". Gay nie je len "to, čo tancuje v tých podivných neženských-nemužských šatách na pomaľovanom voze." Lesba nie je len "to, čo vyzerá ako chlap s kozami v koži na motorke". A toto je to, čo odporcom pochodov vadí - buznám ktoré sa ani za svet neukážu (veď čo ak by ich tam rodičia či kolegovia videli) - tým sofistikovanejším (veď čo ak by ma medzi nimivideli) aj tým zadubenejším (celé by to mali zakázať, budia zlý dojem, vytvárajú o nás zlý obraz).

Niektorí by skrátka boli radšej, keby si heteráci mysleli, že sme všetci vzorní manekíni, svalnatí, upravení, v saku a kravate, chodíme do práce, máme svoj domček, v ňom mačičku a postieľku... ehm, postieľku nie. Fuj fuj fuj. A aby sa mohli prejaviť ako samci, útočia na všetky trasorítky, točky, buzničky, princezky a kráľovné, ktoré robia hanbu správnym maskulínnym gayom a vytvárajú všetky tie predsudky, ktoré voči nám heteráci majú. Rozprávajme sa aj o tom, akí sú posilňovňoví zajačikovia umelí, či sú oni práve tým skutočným obrazom teplých, ktorý by sme mali heterosexuálom ukazovať (a ktorému by heteráci mali uveriť) a samozrejme, či to tiež nie je len iná pretvárka, ďalšia póza a tiež istá forma "vytáčania sa" - veľké svaly, mužné oblečenie, hrubý hlas - ktorý im nie je prirodzený, ale ktorý hrajú a často privádzajú za hranice hypermaskulínnej paródie.

Kým jeden tábor buzerantov bude nenávidieť druhý tábor buzerantov (chceme aby nás ako menšinu tolerovali, ale sami netolerujeme menšinu v menšine) - ďalej sa s heterákmi neposunieme. Jednoducho, nerešpektujúc sa medzi sebou, nedávame ostatným žiaden pozitívny vzor, ako rešpektovať nás všetkých. V zmysle polyteistickej mytológie nemožno uraziť ani jediné božstvo majúce vplyv na svet ľudí. Každé božstvo reprezentuje ľudskú vlastnosť, špecifickú črtu. Medzi teplými veľmi často skloňujeme slovo "sebaprijatie". Prijať svoju sexualitu, prijať sám seba taký aký som - samé pekné frázy. Uvedomme si fakt - prijať sám seba je prijať sa v absolútnej úplnosti - prijať mnohobožstvo svojej duše. Prijať všetky svoje časti - dušu, ducha, rozum, ego, telo - prijať všetky svoje aspekty - city, pocity, nálady, hranice a takisto sexualitu. Ak túto úvahu rozšírime - prijať sexualitu znamená prijať ju vo všetkých jej podobách. V prípade heterosexuála rád vravím, že pokladať sa za stopercentného chlapa, musí muž prijať aj (údajne štyri) percentná teplých - lebo len s nimi je obraz mužstva úplný. Prijatie teplých spoločnosťou je akt, keď uznáme "právo na slnko sveta" všetkým buznám - kožeňákom, kráľovnám, maskulínnym chalanom, motýlikom prelietavým, intelektuálkam, extrovertom, introvertom, priemerným, domasedom, tých čo nechcú vynikať aj exhibicionistom. Keďže toto všetko sú teplí, prijať teplých znamená prijať nás všetkých. Nedá sa prijať len časť minority a tú ostatnú schovať za chrbát.

Jednoducho nechcem po spoločnosti, aby prijala medzi seba len "slušných" (v ironickom zmysle), nevytočených, športovo založených "normálnych" chalanov, ktorí žijú verne naveky v spoločnej domácnosti, chodia aspoň 40 hodín týždenne do práce "tak ako všetci", nevynikajú, pred ostatnými sa správajú asexuálne aby nikoho nepobúrili a nedráždili... Sám nie som vytočená buzna, ani medvedík, ani súčasť BDSM či leather komunity, ale toľko súdnosti ešte mám, aby som chápal zmysel slova "úplnosť". Chcem aby nás prijali všetkých a so všetkým. Nechcem, aby začali akceptovať slovo "gay", mne nejde o to, aby prijali slovo - chcem aby prijali ľudí, ľudí so všetkým čo k ním patrí, ľudí v ich úplnosti - teda i so sexualitou, so sexuálnosťou, s ich výstrednosťami, zvláštnosťami, jedinečnosťou - a všetkých. Nechcem aby ma prijali ako človeka, ktorý "nie je na obtiaž", neukazuje sa, alebo ako človeka bez zjavnej sexuality (o ktorého sexualite, sexuálnom živote a sexe sa mlčí). Chcem aby ma začali akceptovať aj s tým, že súložím s chlapmi - kdekoľvek súložia aj oni - pretože sa ich to nijako netýka, nijako im to neubližuje.

Kto sa teda za koho hanbí? Vadí ti, akí chlapi sú na vozoch? Všetci zmaľovaní, vytočení, surreálni, prehnaní a exhibicionisti? Povrchné, zženštilé buzny? Chlapi ktorí žijú len sexom, nič iné ako sex ich nezaujíma a aj svetu ukazujú len svoju sexuálnu stránku? Že to nie je "celý gay svet"? Že takí nie sme všetci? Tak tam buď aj ty! Lebo taký ako ty, ako ja, ako Kornélia Kúpeľná, nie je nikto iný! Každý sme jedinečný, každý sme originál (každá sme hviezda) - a bez každého jedného z nás nebude obraz o teplej komunite úplný. Tí ktorí sedia doma a "nevystavujú sa" žiaden dobrý dojem o teplých nevytvárajú, oni netvoria žiaden dojem, oni neexistujú. Až napochodujú do sprievodu, nikto ich nedonúti mať na sebe masku, tancovať na house, hrať sa na čokoľvek. Stačí že budú viditeľní. Točky sa budú besnieť na alegorických vozoch zmaľované od hlavy po päty a "obyčajní" zasa budú kráčať pomedzi nich, tak ako sú. A heteráci budú vidieť, že sme takí aj takí, že sme rôznorodí vnútri, tak ako je rôznorodá celá spoločnosť. Pestrosť je tá myšlienka, ktorú v sprievode vyjadrujeme.

Gay pride je spôsob ako ukázať, že hoci sme iní, existujeme a sme tu. Že sme tu a dovoľujeme si byť iní. Zoberme si to z ktoréhokoľvek konca sa nám páči. A ako inak, lepšie, je predviesť sa, než vo forme pouličnej zábavy, tancovania, karnevalu - teda oslavy. Neberme to ako násilné votrenie sa do heteráckych ulíc, kde just budeme zavadzať. Hoci i to je možné. Pôvodné politické pochody v období Stonewallu také nepochybne boli. Môžme to však zobrať aj ako veľkú oslavu, ktorú venujeme všetkým, ktorí sa chcú zúčastniť. Párty, kde dovolíme všetkým (i heterákom) nachvíľu sa obliecť do masiek, zatancovať si, vyblázniť sa, byť aspoň na jeden deň "surreálny", dokonca i naznačiť, že masky sú naozaj len masky - a za všetkými sa skrývajú dosť podobní (hoci nie rovnakí) ľudia. Karneval cielený má tu dobrú vlastnosť, že spochybňuje "karnevaly", ktoré hráme každodenne a dokonca ich berieme vážne - hru na uniformy, saká, kravaty a košele, na nadriadených a podriadených, na mocných a bezmocných. I keď mnohé "uvedomelé" buzny majú hrôzu v očiach, keď po ulici tiahne koč ťahaný desiatimi otrokmi v koži a keď sa chlapci pred všetkými švácajú bičmi (panebože deti, panebože rodiny, panebože čo si o nás pomyslia) - je to zároveň krásna irónia voči zamestnanecko-zamestnávateľským vzťahom, voči podriaďovaniu sa, ponižovaniu....i malý podpich: "A veď mnohým sa to tak páči!"

A transky - tie dokazujú, že v každom mužovi je i trocha ženy - a že prehnaná mužnosť v štýle macha i ženskosť v štýle femme fatale nie je nič viac - než póza. Keď sa hráme, vieme že sa hráme. Na rozdiel od reality, z ktorej sme už občas tak trochu zblbnutí.